ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
zo 7. apríla 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Články 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ – Charta základných práv Európskej únie – Článok 15 ods. 2 – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 67 ods. 3 – Sociálne zabezpečenie – Dávky v nezamestnanosti určené na doplnenie príjmu zo zamestnania na kratší pracovný čas – Priznanie tejto dávky – Dosiahnutie dôb zamestnania – Úhrn dôb poistenia alebo zamestnania – Zohľadnenie dôb poistenia alebo zamestnania dosiahnutých podľa právnej úpravy iného členského štátu“
Vo veci C‑284/15,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour du travail de Bruxelles (Vyšší pracovný súd v Bruseli, Belgicko) z 27. mája 2015 a doručený Súdnemu dvoru 10. júna 2015, ktorý súvisí s konaním:
Office national de l’emploi (ONEm)
proti
M.
a
M.
proti
Office national de l’emploi (ONEm),
Caisse auxiliaire de paiement des allocations de chômage (CAPAC),
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory A. Arabadžiev, sudcovia S. Rodin (spravodajca) a E. Regan,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,
– dánska vláda, v zastúpení: C. Thorning a M. S. Wolff, splnomocnení zástupcovia,
– Rada Európskej únie, v zastúpení: O. Segnana a A. Norberg, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: D. Martin, splnomocnený zástupca,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 67 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/003, s. 3), zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 177, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), ako aj platnosti tohto ustanovenia z pohľadu článkov 45 ZFEÚ, 48 ZFEÚ a článku 15 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol predložený v rámci dvoch spojených sporov pred vnútroštátnym súdom medzi Office national de l’emploi (ONEm) (ďalej len „ONEm“) a M., ako aj medzi M. a ONEm a Caisse auxiliaire de paiement des allocations de chômage (CAPAC), ktorých predmetom je vyplácanie dávky v nezamestnanosti a dávky na zabezpečenie príjmu.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 3 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu.“
4 Článok 67 tohto nariadenia nazvaný „Úhrn dôb poistenia alebo zamestnania“ znie:
„1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia alebo zamestnania dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu tak, akoby boli dobami poistenia dosiahnutými podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, za podmienky, že doby zamestnania sa započítajú ako doby poistenia dosiahnuté podľa týchto právnych predpisov.
2. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb zamestnania, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia alebo zamestnania dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu tak, akoby boli dobami zamestnania dosiahnutými podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.
3. S výnimkou prípadov uvedených v článku 71 ods. 1 písm. a) bodu ii) a písm. b) bodu ii) sa na uplatňovanie ustanovení odsekov 1 a 2 vzťahuje podmienka, že dotknutá osoba naposledy dosiahla:
– v prípade odseku 1 doby poistenia,
– v prípade odseku 2 doby zamestnania,
v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, podľa ktorých žiada o dávky.
4. Ak dĺžka doby, počas ktorej sa môžu dávky poskytovať, závisí od dĺžky dôb poistenia alebo zamestnania, použijú sa ustanovenia odseku 1 alebo 2, podľa toho, čo je vhodné.“
Belgické právo
5 Článok 29 ods. 2 kráľovského nariadenia z 25. novembra 1991 o nezamestnanosti (Moniteur belge z 31. decembra 1991, s. 29888) v znení účinnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „kráľovské nariadenie z 25. novembra 1991“) znie takto:
„Od začiatku svojho zamestnania na kratší pracovný čas sa za pracovníka na kratší pracovný čas so zachovaním práv považuje pracovník, ktorý začal vykonávať prácu, ktorá nezodpovedá článku 28 ods. 1 alebo 3 a ktorej týždenný rozsah zodpovedá článku 11a ods. 4 a nasl. zákona z 3. júla 1978 o pracovných zmluvách [(loi du 3 juillet 1978 relative aux contrats de travail)], ak:
1. a) buď spĺňa všetky podmienky na vznik a priznanie nároku na dávky v postavení pracovníka na ustanovený pracovný čas v čase, keď začne pracovať na kratší pracovný čas,…
…“
6 Belgické právo podriaďuje priznanie dávok v nezamestnanosti ako pracovníkovi na ustanovený pracovný čas určitým podmienkam, medzi ktorými je v článku 30 kráľovského nariadenia z 25. novembra 1991 uvedené dosiahnutie určitého počtu odpracovaných dní v referenčnom období pred podaním žiadosti o dávky.
7 Článok 37 ods. 2 kráľovského nariadenia z 25. novembra 1991 stanovuje:
„Práca vykonávaná v zahraničí sa zohľadní v prípade, že bola vykonávaná v rámci zamestnania, ktoré by v Belgicku podliehalo odvodom do systému sociálneho zabezpečenia, vrátane odvodov pre sektor nezamestnanosti.
Prvý pododsek však platí iba v prípade, že pracovník po výkone práce v zahraničí dosiahol doby výkonu práce v postavení zamestnanca na základe belgických právnych predpisov.“
8 Podľa článku 131a ods. 1 kráľovského nariadenia z 25. novembra 1991 môže pracovník na kratší pracovný čas so zachovaním práv v čase jeho zamestnania na kratší pracovný čas za určitých podmienok poberať zvláštne dávky nazvané „dávky na zabezpečenie príjmu“.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky.
9 M., hudobník českej štátnej príslušnosti, bol do 27. apríla 2008 zamestnaný v Českej republike v rámci pracovnej zmluvy na ustanovený pracovný čas. Po presťahovaní sa do Belgicka sa 10. mája 2008 zaregistroval ako uchádzač o zamestnanie v tomto členskom štáte.
10 Dňa 27. mája 2008 požiadal o priznanie dávok v nezamestnanosti od 13. mája 2008, ale tejto žiadosti nebolo vyhovené.
11 Následne bol M. zamestnaný na základe pracovnej zmluvy na kratší pracovný čas v rozsahu 2,5 hodiny týždenne ako učiteľ hry na husliach a gitare, a 9. septembra 2008 požiadal o priznanie nároku na dávky na zabezpečenie príjmu od 8. septembra 2008 za hodiny, počas ktorých nepracoval.
12 Deň po skončení jeho pracovnej zmluvy na kratší pracovný čas, teda 24. júna 2009, podal M., ktorý nevykonával žiadnu profesijnú činnosť, žiadosť o priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti za obdobie od tohto dňa. Následne, keďže bol znovu zamestnaný na kratší pracovný čas, podal 22. októbra 2009 druhú žiadosť o priznanie nároku na dávky na zabezpečenie príjmu za obdobie od 7. septembra 2009.
13 ONEm rozhodol o rôznych žiadostiach M. takto:
– žiadosť o priznanie nároku na dávky na zabezpečenie príjmu za obdobie od 8. septembra 2008 bola zamietnutá dvakrát, 3. júla 2009 a 22. júla 2009, z dôvodu, že zamestnanie v Českej republike nemožno zohľadniť, pretože M. nebol následne zamestnaný v Belgicku,
– žiadosť o priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti za obdobie od 24. júna 2009 bola 26. augusta 2009 zamietnutá z dôvodu, že na priznanie dávky v nezamestnanosti v postavení pracovníka na kratší pracovný čas, ktorý ukončil činnosť, treba, aby bol objem týždennej pracovnej doby odpracovanej v predchádzajúcich zamestnaniach aspoň 12 hodín,
– žiadosť o priznanie nároku na dávky na zabezpečenie príjmu za obdobie od 7. septembra 2009 bola zamietnutá.
14 M. napadol všetky rozhodnutia ONEm na Tribunal du travail de Bruxelles (Pracovný súd v Bruseli). Ten rozhodnutím z 11. septembra 2012 vyhlásil žalobu M. za čiastočne opodstatnenú.
15 ONEm a M. podali proti tomuto rozhodnutiu 16. a 18. októbra 2012 odvolanie na Cour du travail de Bruxelles (Vyšší pracovný súd v Bruseli).
16 Rozhodnutím z 24. decembra 2014 tento súd potvrdil, že M. mal nárok na dávky v nezamestnanosti za obdobie od 24. júna do 6. septembra 2009, keď nevykonával žiadnu činnosť, a potom na dávky na zabezpečenie príjmu od 7. septembra 2009. V zostávajúcej časti, v súvislosti s priznaním dávok v nezamestnanosti od 8. septembru 2008, uvedený súd nariadil opätovné začatie ústnej časti konania, aby mu účastníci konania vo veci samej mohli predložiť ich vyjadrenia k uplatneniu článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71. Pojednávanie na tieto účely sa konalo 29. apríla 2015.
17 Vnútroštátny súd uvádza, že jediným bodom, ktorý prejednáva, je otázka, či M. mohli byť priznané dávky v nezamestnanosti ako pracovníkovi na ustanovený pracovný čas k 8. septembru 2008.
18 V tejto súvislosti poznamenáva, že dávky na zabezpečenie príjmu sa priznávajú iba pracovníkom na kratší pracovný čas so zachovaním práv. Na odôvodnenie takého postavenia musí pracovník, ako je M., preukázať, že ku dňu začatia jeho činnosti na kratší pracovný čas spĺňal všetky podmienky na priznanie dávok v nezamestnanosti ako pracovník na ustanovený pracovný čas.
19 Vnútroštátny súd sa domnieva, že sa zdá, že M. také podmienky nespĺňal jednak preto, že zamestnanie v Českej republike sa nemohlo zohľadniť, a jednak preto, že M. k 8. septembru 2008 ešte nedosiahol doby výkonu práce v postavení zamestnanca na základe belgických právnych predpisov.
20 Tento súd však vyjadruje pochybnosti o platnosti článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71, pretože sa možno domnievať, že je neodôvodnenou prekážkou voľného pohybu štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí chcú v Belgicku pracovať na kratší pracovný čas.
21 V tejto súvislosti poznamenáva, že tento prípad sa odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok van Noorden (C‑272/90, EU:C:1991:219), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 67 ods. 3 uvedeného nariadenia nebráni tomu, aby členský štát odoprel pracovníkovi nárok na dávky v nezamestnanosti, ak pracovník naposledy nedosiahol doby poistenia alebo zamestnania v tomto členskom štáte, pretože v tejto veci žalobca nedal najavo svoj úmysel zamestnať sa na kratší pracovný čas.
22 Za týchto podmienok Cour du travail de Bruxelles (Vyšší pracovný súd v Bruseli) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 vykladať tak, že bráni tomu, aby členský štát odmietol započítať doby zamestnania potrebné na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorej účelom je doplniť príjmy zo zamestnania na kratší pracovný čas, ak výkonu tohto zamestnania nepredchádzala nijaká doba poistenia alebo zamestnania v tomto členskom štáte?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 zlučiteľný najmä s:
– článkom 48 ZFEÚ v rozsahu, v akom podmienka, ktorej tento článok 67 ods. 3 podriaďuje započítanie dôb zamestnania, môže obmedziť voľný pohyb pracovníkov a ich prístup k určitým zamestnaniam na kratší pracovný čas,
– článkom 45 ZFEÚ, ktorý ‚zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky‘, a stanovuje právo pracovníkov ‚uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta‘ (vrátane pracovných miest na kratší pracovný čas) v iných členských štátoch, ‚voľne sa na tento účel pohybovať na území členských štátov‘ a zdržiavať sa tam ‚na účely zamestnania v súlade s ustanoveniami zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych aktov, ktorými sa upravuje zamestnávanie vlastných štátnych príslušníkov‘,
– článkom 15 ods. 2 [Charty], ktorý stanovuje, že ‚každý občan Únie si môže slobodne hľadať zamestnanie [a] pracovať… v ktoromkoľvek členskom štáte‘?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
23 Na jednej strane treba uviesť, že z rozhodnutia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žiadateľ o dávku v nezamestnanosti, ktorej účelom je doplniť príjmy zo zamestnania na kratší pracovný čas, teda o dávku na zabezpečenie príjmu stanovenú v belgickom práve, musí spĺňať podmienky pre priznanie dávok v nezamestnanosti ako pracovník na ustanovený pracovný čas.
24 Z písomných pripomienok belgickej vlády na druhej strane vyplýva, že dávky na zabezpečenie príjmu boli zavedené s cieľom predchádzať tomu, aby osoby, ktoré majú nárok na dávky v nezamestnanosti ako pracovníci na ustanovený pracovný čas, boli odradené od prijatia zamestnania na kratší pracovný čas skutočnosťou, že suma týchto dávok presahuje sumu mzdy plynúcej z tohto zamestnania.
25 V dôsledku toho, pokiaľ osoba, ktorá nespĺňa podmienky pre priznanie dávok v nezamestnanosti, nemá nárok ani na dávky na zabezpečenie príjmu, treba preskúmať, či článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71, ktorý sa ratione temporis vzťahuje na skutkové okolnosti veci samej, bráni započítaniu dôb zamestnania, ktorých dosiahnutie je jednou z podmienok pre priznanie týchto dávok, v prípade, že v členskom štáte, v ktorom bola podaná žiadosť o dávky v nezamestnanosti, nebola dosiahnutá žiadna doba zamestnania či poistenia.
26 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry uchádzač o zamestnanie, ktorý nikdy nepodliehal právu v oblasti sociálneho zabezpečenia v členskom štáte, v ktorom žiada o dávky v nezamestnanosti, a ktorý tak naposledy nedosiahol doby poistenia alebo zamestnania v súlade s ustanoveniami právnych predpisov tohto členského štátu, nemôže poberať dávky v nezamestnanosti podľa článku 67 uvedeného nariadenia (pozri rozsudky van Noorden, C‑272/90, EU:C:1991:219, bod 10; Martínez Losada a i., C‑88/95, C‑102/95 a C‑103/95, EU:C:1997:69, bod 36, ako aj uznesenie Verwayen‑Boelen, C‑175/00, EU:C:2002:133, bod 26).
27 Okrem toho nemožno prijať argumentáciu Európskej komisie, podľa ktorej treba v rámci prejednávanej veci overiť, či ustanovenia belgickej právnej úpravy týkajúce sa dávky na zabezpečenie príjmu môžu viesť k nepriamej diskriminácii zakázanej podľa článku 3 ods. 1 toho istého nariadenia.
28 Okrem toho treba totiž pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v rámci nariadenia č. 1408/71 je započítanie členským štátom dôb poistenia alebo zamestnania dosiahnutých dotknutou osobou podľa ustanovení právnej úpravy iného členského štátu na účely priznania dávok v nezamestnanosti upravené iba v článku 67 tohto nariadenia (pozri rozsudok Martínez Losada a i., C‑88/95, C‑102/95 a C‑103/95, EU:C:1997:69, bod 27, ako aj uznesenie Verwayen‑Boelen, C‑175/00, EU:C:2002:133, bod 24 a citovanú judikatúru). Článok 3 uvedeného nariadenia sa tak nevzťahuje na prípady, keď to isté nariadenie obsahuje zvláštne ustanovenia, ako je jeho článok 67, ktorý upravuje nároky nezamestnanej osoby na dávky v nezamestnanosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Adanez‑Vega, C‑372/02, EU:C:2004:705, bod 57).
29 Za týchto podmienok vyplýva zo všetkých predchádzajúcich úvah, že článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol započítať doby zamestnania potrebné na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorej účelom je doplniť príjmy zo zamestnania na kratší pracovný čas, ak výkonu tohto zamestnania nepredchádzala nijaká doba poistenia alebo zamestnania v tomto členskom štáte.
O druhej otázke
30 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 je vzhľadom na články 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ, ako aj vzhľadom na článok 15 ods. 2 Charty, platný.
31 V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že článok 48 ZFEÚ nezakazuje normotvorcovi Únie, aby k uľahčeniam priznaným na účely zabezpečenia voľného pohybu pracovníkov zaručeného článkom 45 ZFEÚ pripojil podmienky, alebo aby stanovil obmedzenia, a po druhé, že Rada Európskej únie správne uplatnila svoju mieru voľnej úvahy, keď predovšetkým v článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 stanovila podmienky, ktoré sa týkajú podpory hľadania zamestnania v členskom štáte, kde osoba naposledy platila príspevok poistenia v nezamestnanosti, a aby tento štát niesol bremeno vyplácania dávok v nezamestnanosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Gray, C‑62/91, EU:C:1992:177, body 11 a 12).
32 Treba preto konštatovať, že posúdenie druhej otázky neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť platnosť článku 67 ods. 3 uvedeného nariadenia s prihliadnutím na články 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ.
33 Pokiaľ ide o súlad článku 67 ods. 3 toho istého nariadenia s článkom 15 ods. 2 Charty, treba pripomenúť, že článok 52 ods. 2 Charty stanovuje, že práva v nej uznané, ktoré sú predmetom ustanovení Zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito Zmluvami. Tak je to aj v prípade článku 15 ods. 2 Charty, ktorý preberá najmä, ako to potvrdzujú vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ, C 303, 2007, s. 17) pripojené k tomuto ustanoveniu, voľný pohyb pracovníkov zaručený článkom 45 ZFEÚ (pozri rozsudok Gardella, C‑233/12, EU:C:2013:449, bod 39).
34 Z toho vyplýva, že tým, že článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 je v súlade s článkami 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ, je takisto v súlade s článkom 15 ods. 2 Charty.
35 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že posúdenie druhej položenej otázky neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71.
O trovách
36 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
1. Článok 67 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 592/2008 zo 17. júna 2008, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát odmietol započítať doby zamestnania potrebné na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, ktorej účelom je doplniť príjmy zo zamestnania na kratší pracovný čas, ak výkonu tohto zamestnania nepredchádzala nijaká doba poistenia alebo zamestnania v tomto členskom štáte.
2. Posúdenie druhej položenej otázky neodhalilo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71, v znení zmenenom, doplnenom a aktualizovanom nariadením č. 118/97, zmeneným a doplneným nariadením č. 592/2008.
Podpisy