ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

zo 17. mája 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s chlorečnanom sodným – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Pokuty – Priťažujúca okolnosť – Opakované porušovanie – Poľahčujúca okolnosť – Spolupráca počas správneho konania – Významná pridaná hodnota“

Vo veci T‑343/08,

Arkema France, so sídlom v Colombes (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne A. Winckler, S. Sorinas a H. Kanellopoulos, neskôr S. Sorinas, E. Jégou a M. Sabeva, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: X. Lewis, É. Gippini Fournier a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 2626 v konečnom znení z 11. júna 2008, týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.695 – Chlorečnan sodný), v rozsahu, v akom sa uvedené rozhodnutie vzťahuje na Arkema France, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokút, ktoré boli tomuto podniku v uvedenom rozhodnutí uložené,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. júna 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Rozhodnutím K(2008) 2626 v konečnom znení z 11. júna 2008, týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.695 – Chlorečnan sodný) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), Komisia Európskych spoločenstiev uložila viacerým podnikom, vrátane žalobcu Arkema France (predtým Atochem SA, neskôr Elf Atochem SA, napokon Atofina SA a Arkema SA) a spoločnosti Elf Aquitaine SA, ktorá bola do roku 2006 jeho materskou spoločnosťou, sankcie z dôvodu ich účasti na viacerých dohodách a zosúladených postupoch v súvislosti s trhom s chlorečnanom sodným v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), pokiaľ ide o žalobcu a Elf Aquitaine, v období od 11. mája 1995 do 9. februára 2000 (odôvodnenia č. 12 až 15 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).

2        Chlorečnan sodný je silné oxidačné činidlo, ktoré sa získava prostredníctvom elektrolýzy vodného roztoku chloridu sodného v elektrolytických článkoch bez diafragmy. Chlorečnan sodný sa môže vyrábať buď v kryštalickej forme, alebo vo forme zmesi. Používa sa predovšetkým na výrobu oxidu chloričitého používaného v drevospracujúcom priemysle na bielenie buničiny. Ďalej sa využíva, ale v podstatne menšej miere, pri čistení pitnej vody, bielení textilu, v herbicídoch a pri rafinácii uránu (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

3        Hlavnými konkurentmi na trhu s chlorečnanom sodným v rámci EHP v roku 1999 boli tieto podniky: EKA Chemicals AB (ďalej len „EKA“), ktorého celé základné imanie bolo vo vlastníctve skupiny Akzo Nobel a na uvedenom trhu mal 49‑percentný podiel; Finnish Chemicals Oy, ktorého celé základné imanie nepriamo vlastnila spoločnosť Erikem Luxembourg SA (ďalej len „ELSA“) a na uvedenom trhu mal 30‑percentný podiel; žalobca, ktorého 97,55‑percentný podiel základného imania v rokoch 1992 až 2000 vlastnila Elf Aquitaine, ktorá mala na tomto trhu 9‑percentný podiel; Aragonesas Industrias y Energia SAU (ďalej len „Aragonesas“), ktorého celé základné imanie alebo jeho väčšinový podiel bolo v rokoch 1992 a 2000 priamo alebo nepriamo vo vlastníctve spoločnosti Uralita SA a na tomto trhu mal, podobne ako Solvay SA/NV, 5‑percentný podiel, zatiaľ čo ostatní výrobcovia mali na tomto trhu spoločný 2‑percentný podiel (odôvodnenia č. 13, 14, 25 až 30, 42 a 46 napadnutého rozhodnutia).

4        Dňa 28. marca 2003 EKA požiadal Komisiu o oslobodenie od pokút na základe oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) v súvislosti s existenciou kartelu na trhu s chlorečnanom sodným (ďalej len „kartel“). EKA túto žiadosť podložil listinnými dôkazmi a ústnym vyhlásením (odôvodnenia č. 54 a 55 napadnutého rozhodnutia).

5        Dňa 30. septembra 2003 prijala Komisia rozhodnutie, ktorým v súlade s bodom 15 oznámenia o spolupráci z roku 2002 udelila EKA podmienečné oslobodenie od uloženia pokuty (odôvodnenie č. 55 napadnutého rozhodnutia).

6        Komisia 10. septembra 2004 zaslala Finnish Chemicals, žalobcovi a Aragonesas žiadosť o poskytnutie informácií v súlade s nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenie č. 56 napadnutého rozhodnutia).

7        Dňa 18. októbra 2004 žalobca v rámci svojej odpovede na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií uvedenú v bode 6 vyššie podal žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenie č. 57 napadnutého rozhodnutia).

8        Dňa 29. októbra 2004 Finnish Chemicals predložil Komisii žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 a poskytol jej ústne informácie týkajúce sa kartelu. Finnish Chemicals túto žiadosť potvrdil listom z 2. novembra 2004 a zároveň poskytol dodatočné listinné dôkazy súvisiace s účasťou na dotknutom porušení (odôvodnenie č. 58 napadnutého rozhodnutia).

9        V období od 4. novembra 2004 do 11. apríla 2008 Komisia v súlade s článkom 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 zaslala predovšetkým žalobcovi, podnikom Elf Aquitaine, Aragonesas, EKA a Finnish Chemicals žiadosti o poskytnutie informácií. Komisia sa zároveň stretla s EKA a Finnish Chemicals (odôvodnenia č. 59 až 65 napadnutého rozhodnutia).

10      Listom z 11. júla 2007 Komisia informovala žalobcu o svojom úmysle zamietnuť jeho žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenie č. 563 napadnutého rozhodnutia).

11      Listom z toho istého dňa Komisia informovala aj Finnish Chemicals o svojom úmysle znížiť mu v súlade s oznámením o spolupráci z roku 2002 výšku uloženej pokuty o 30 až 50 % (odôvodnenie č. 583 napadnutého rozhodnutia).

12      Dňa 27. júla 2002 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo okrem iného určené žalobcovi, podnikom EKA, Akzo Nobel NV, Finnish Chemicals, ELSA, Elf Aquitaine, Aragonesas a Uralita. Podniky naň odpovedali v stanovenej lehote (odôvodnenia č. 66 a 67 napadnutého rozhodnutia).

13      Dňa 20. novembra 2007 predovšetkým žalobca a Elf Aquitaine využili svoje právo byť vypočutý na ústnom vypočúvaní pred vyšetrovateľom (odôvodnenie č. 68 napadnutého rozhodnutia).

14      Komisia 11. júla 2008 prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo doručené žalobcovi nasledujúci deň.

15      V napadnutom rozhodnutí Komisia v podstate uvádza, že žalobca, EKA, Finnish Chemicals a Aragonesas uplatňovali stratégiu stabilizácie trhu s chlorečnanom sodným s cieľom rozdeliť si objemy predaja s týmto výrobkom, koordinovať cenovú politiku voči svojim zákazníkom a tým optimalizovať svoj zisk. Fungovanie kartelu spočívalo údajne v častých kontaktoch medzi konkurentmi v podobe dvojstranných alebo mnohostranných stretnutí alebo telefonických hovorov, pričom však nevychádzalo z vopred určenej schémy. Podľa Komisie k týmto kartelovým praktikám došlo v období od 21. septembra 1994, pokiaľ ide o EKA a Finnish Chemicals, od 17. marca 1995, pokiaľ ide o žalobcu, od 16. decembra 1996, pokiaľ ide o Aragonesas, a od 13. februára 1997, pokiaľ ide o ELSA. Uvedené praktiky pretrvávali až do 9. februára 2000, aspoň pokiaľ ide o žalobcu, EKA, Finnish Chemicals a Aragonesas (odôvodnenia č. 69 až 71 napadnutého rozhodnutia).

16      Čo sa týka osobitne protiprávneho správania žalobcu, Komisia uvádza, že skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí preukazujú, že žalobca sa na daných protisúťažných praktikách zúčastnil priamo. Komisia takisto uvádza, že počas celého trvania porušovania vlastnila Elf Aquitaine viac ako 97 % základného imania žalobcu. Preto sa Komisia domnieva, že si odôvodnene možno myslieť, že žalobca musel konať v súlade s politikou, ktorú určovala jeho materská spoločnosť, a že preto nemohol konať samostatne. Komisia dospela k záveru, že sa možno domnievať, že Elf Aquitaine mala rozhodujúci vplyv na žalobcu, čo potvrdzujú dodatočné dôkazy, ktoré taxatívne vymedzuje (odôvodnenia č. 384 a 386 napadnutého rozhodnutia).

17      Pokiaľ ide o výpočet výšky pokuty uloženej žalobcovi a Elf Aquitaine, Komisia vychádzala z usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia“) (odôvodnenie č. 498 napadnutého rozhodnutia).

18      Komisia v prvom rade uvádza, že na stanovenie základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi je potrebné zohľadniť sumu, ktorá zodpovedá 19 % hodnoty predaja výrobkov dotknutých kartelom. Komisia sa na jednej strane domnieva, že vzhľadom na to, že žalobca sa na porušovaní zúčastňoval počas štyroch rokov a ôsmich mesiacov, táto suma musí byť vynásobená piatimi, aby sa zohľadnila dĺžka trvania porušenia. Na druhej strane s cieľom odradiť podniky od vytvárania horizontálnych dohôd stanovujúcich ceny považuje Komisia za potrebné uložiť dodatočnú sumu pokuty, ktorá zodpovedá 19 % hodnoty uvedeného predaja. Dospela preto k záveru, že žalobcovi a Elf Aquitaine treba uložiť spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 22 700 000 eur (odôvodnenia č. 510 a 521 až 523 napadnutého rozhodnutia).

19      Okrem toho, pokiaľ ide o úpravy základnej výšky pokuty, Komisia vzhľadom na priťažujúce okolnosti uvádza, že ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už žalobcovi uložila sankcie v troch rozhodnutiach, v ktorých mu bola pripísaná zodpovednosť za kartelové praktiky. Podľa Komisie ide o rozhodnutie 85/74/EHS z 23. novembra 1984 týkajúce sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/30.907 – Výrobky na báze peroxidu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 35, 1985, s. 1, ďalej len „rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu“), rozhodnutie 86/398/EHS z 23. apríla 1986 týkajúce sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/31.149 – Polypropylén) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 230, s. 1, ďalej len „rozhodnutie o polypropyléne“) a rozhodnutie 94/599/ES z 27. júla 1994 týkajúce sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/31.865 ‑ PVC) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 239, s. 14, ďalej len „rozhodnutie o PVC“). Komisia na jednej strane v podstate konštatovala, že opakované porušovanie zo strany žalobcu je dôvodom na to, aby sa mu zvýšila základná výška pokuty o 90 %. Na druhej strane Komisia v prospech žalobcu a Elf Aquitaine neuvádza žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ktorá by odôvodňovala zníženie pokuty. Osobitne sa Komisia domnieva, že vzhľadom na všetky dané skutočnosti „žiadna výnimočná okolnosť“ nie je takej povahy, aby odôvodňovala zníženie pokuty uloženej žalobcovi nad rámec pôsobnosti oznámenia z roku 2002 o spolupráci (odôvodnenia č. 525, 526, 538 a 544 napadnutého rozhodnutia).

20      Komisia v podstate ďalej uvádza, že s cieľom ubezpečiť sa, že pokuty budú mať dostatočne odstrašujúci účinok, a vzhľadom na skutočnosť, že obrat Elf Aquitaine je zvlášť vysoký, pričom presahuje predaj tovaru, na ktorý sa vzťahuje porušenie, a napokon že tento obrat vo veľkej miere presahuje obrat ostatných dotknutých podnikov, je potrebné, aby sa základná výška pokuty uložená Elf Aquitaine zvýšila o 70 % (odôvodnenia č. 545, 548 a 559 napadnutého rozhodnutia).

21      Komisia navyše konštatuje, že pokuty, ktoré majú byť uložené najmä žalobcovi a Elf Aquitaine, sú nižšie o 10 %, než ich jednotlivý celkový obrat v roku 2007, a že pokuty, ktoré im možno uložiť pre uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 2002, dosahujú, pokiaľ ide o žalobcu, 43 130 000 eur, a pokiaľ ide o Elf Aquitaine, 38 590 000 eur (odôvodnenia č. 551 a 552 napadnutého rozhodnutia).

22      Nakoniec Komisia konštatuje, že žalobcovi nemožno vôbec znížiť pokutu podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, pretože informácie, ktoré jej poskytol, nemali nijakú značnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia. Komisia naopak konštatovala, že Finnish Chemicals jej v zmysle bodu 21 toho istého oznámenia poskytol dôkazy so značnou pridanou hodnotou. Preto mu priznala zníženie pokuty, ktorá by mu bola inak udelená, o 50 % (odôvodnenia č. 580, 588 a 591 napadnutého rozhodnutia).

23      Články 1 a 2 výroku napadnutého rozhodnutia znejú:

„Článok 1

Tieto podniky tým, že sa v uvedenom časovom období zúčastňovali na celom rade dohôd a zosúladených postupov s cieľom rozdeliť si objemy predaja, stanoviť ceny, vymieňať si citlivé obchodné informácie týkajúce sa cien a objemov predaja a monitorovať uskutočňovanie protisúťažných dohôd na trhu s chlorečnanom sodným na trhu v rámci EHP, porušili článok 81 ES a článok 53 Zmluvy o EHP:

a)      [EKA] od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;

b)      Akzo Nobel… od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;

c)      Finnish Chemicals… od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;

d)      [ELSA] od 13. februára 1997 do 9. februára 2000;

e)      [žalobca] od 17. mája 1995 do 9. februára 2000;

f)      Elf Aquitaine… od 17. mája 1995 do 9. februára 2000;

g)      Aragonesas… od 16. decembra 1996 do 9. februára 2000;

h)      Uralita… od 16. decembra 1996 do 9. februára 2000.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:

a)      EKA… a Akzo Nobel… spoločne a nerozdielne: 0 eur;

b)      Finnish Chemicals…: 10 150 000 eur, z čoho spoločne a nerozdielne s [ELSA] (v likvidácii): 50 900 eur;

c)      [žalobca] a Elf Aquitaine… spoločne a nerozdielne: 22 700 000 eur;

d)      [žalobca]: 20 430 000 eur;

e)      Elf Aquitaine…: 15 890 000 eur;

f)      Aragonesas… a Uralita… spoločne a nerozdielne: 9 900 000 eur.

…“

24      V článku 3 výroku napadnutého rozhodnutia Komisia nariaďuje podnikom uvedeným v článku 1 uvedeného rozhodnutia jednak, pokiaľ tak ešte neurobili, ukončiť dotknuté porušovanie a jednak zdržať sa opakovania akejkoľvek činnosti alebo konania opísaného v článku 1 uvedeného rozhodnutia, ako aj akejkoľvek činnosti alebo konania, ktoré majú rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinky.

25      Článok 4 výroku napadnutého rozhodnutia taxatívne vymedzuje adresátov napadnutého rozhodnutia, ktorými sú podniky uvedené v článku 1 uvedeného rozhodnutia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

26      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. augusta 2008 žalobca podal túto žalobu.

27      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania. Všeobecný súd takisto položil Komisii niekoľko otázok a požiadal ju, aby poskytla určité dokumenty. Komisia odpovedala v stanovenej lehote, odmietla však poskytnúť prepis ústne podanej žiadosti EKA o oslobodenie od pokút.

28      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 2. júna 2010.

29      Uznesením z 11. júna 2010, Arkema France/Komisia (T‑343/08, neuverejnené v Zbierke), Všeobecný súd jednak nariadil Komisii, aby predložila prepis ústne podanej žiadosti EKA o oslobodenie od pokút, a jednak povolil, aby bol tento dokument sprístupnený advokátom žalobcu na nahliadnutie u tajomníka Všeobecného súdu. Komisia daný dokument predložila v stanovenej lehote a advokáti žalobcu doň nahliadli u tajomníka Všeobecného súdu. Žalobca v stanovenej lehote naopak neodpovedal na písomnú otázku Všeobecného súdu, či tento dokument zodpovedal tomu, ktorý mu bol sprístupnený v rámci správneho konania na Komisii.

30      Ústna časť konania sa skončila 27. júla 2010.

31      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil na základe článku 230 ES napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka,

–        subsidiárne zrušil alebo znížil na základe článku 229 ES výšky pokút, ktoré mu boli napadnutým rozhodnutím uložené,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

32      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

A –  O hlavných návrhoch týkajúcich sa zrušenia napadnutého rozhodnutia

33      Žalobca na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ho toto rozhodnutie týka, uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom a skutkovom posúdení spočívajúcom v pripísaní protiprávneho správania žalobcu spoločnosti Elf Aquitaine. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom vo zvýšení základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania. Tretí žalobný dôvod spočíva v nesprávnom konštatovaní Komisie, že žalobcovi nemôže byť znížená pokuta podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom a skutkovom posúdení Komisie, ktorého sa dopustila tým, že žalobcovi nepovolila nijaké zníženie pokuty nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002.

1.     O prípustnosti

34      Komisia poukazuje na dve prekážky konania založené na neprípustnosti jednak prvého žalobného návrhu žalobcu, jednak jeho prvého žalobného dôvodu.

a)     O prvej prekážke konania založenej na neprípustnosti prvého žalobného návrhu žalobcu

35      Komisia tvrdí, že prvý žalobný návrh žalobcu je neprípustný. Podľa Komisie žiadny z vyjadrených žalobných dôvodov uvedených v bode 33 vyššie nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

36      Hoci je pravda, že žalobca vo svojich písomných vyjadreniach neuvádza žiadne tvrdenie, ktorým by namietal proti prvej prekážke konania, na ktorú poukázala Komisia, treba zdôrazniť, že žalobca v odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní spresnil, že svojím prvým žalobným návrhom sa domáha zrušenia článku 2 písm. c) a d) napadnutého rozhodnutia, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

37      Všeobecný súd konštatuje, že svojím druhým a štvrtým žalobným dôvodom, uvedenými v bode 33 vyššie, žalobca v podstate namieta proti výške pokút, ktoré mu Komisia uložila v článku 2 písm. c) a d) napadnutého rozhodnutia. Tieto žalobné dôvody teda žalobca uviedol v súlade s článkom 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu na podporu svojho návrhu na čiastočné zrušenie uvedeného článku.

38      Vzhľadom na túto skutočnosť treba uviesť, že prvý žalobný návrh žalobcu je v rozsahu, v akom sa týka výlučne zrušenia článku 2 písm. c) a d) napadnutého rozhodnutia, prípustný. Prvú prekážku konania, na ktorú poukázala Komisia, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

b)     O druhej prekážke konania založenej na neprípustnosti prvého žalobného dôvodu žalobcu

39      Komisia tvrdí, že prvý žalobný dôvod uvedený žalobcom, podľa ktorého Komisia nesprávne pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustil, spoločnosti Elf Aquitaine, je neprípustný, pretože toto pripísanie zodpovednosti mu nespôsobuje ujmu. Komisia predovšetkým tvrdí, že uvedené pripísanie zodpovednosti nemá nijaký vplyv na výšku pokút, ktoré žalobcovi uložila. V odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní Komisia tvrdila, že prípadné zrušenie uvedeného pripísania zodpovednosti Všeobecným súdom žalobcovi neprinesie prospech, lebo v takom prípade bude sám splácať pokutu stanovenú v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia. Navyše tvrdenie žalobcu, podľa ktorého mu bola na základe skutočnosti, že Elf Aquitaine po rozhodnutí o polypropyléne opätovne začala svoju činnosť na trhu s polypropylénom, uložená pokuta v napadnutom rozhodnutí zvýšená z dôvodu opakovaného porušovania, je nedôvodné.

40      Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach neuvádza nijaké tvrdenie, ktorým by namietal proti druhej prekážke konania, na ktorú poukázala Komisia. V odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní uviedol, že pripísanie jeho protiprávneho správania spoločnosti Elf Aquitaine ovplyvnilo výšku pokuty, ktorá mu bola v napadnutom rozhodnutí uložená z dôvodu opakovaného porušovania, pretože Elf Aquitaine po rozhodnutí o polypropyléne opätovne začala svoju činnosť na trhu s touto látkou.

41      V prejednávanej veci je potrebné v prvom rade uviesť, že podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len v rozsahu, v akom má žalobca právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takého právneho záujmu je, že zrušenie tohto aktu môže prostredníctvom svojho výsledku priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 2000, Parlament/Richard, C‑174/99 P, Zb. s. I‑6189, bod 33, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 33 a tam citovanú judikatúru; pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44 a tam citovanú judikatúru).

42      Všeobecný súd teda musí preskúmať, či môže žalobcovi prvý žalobný dôvod, ktorý uviedol, priniesť prospech v zmysle judikatúry citovanej v bode 41 vyššie.

43      Po prvé, pokiaľ ide o návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty stanovenej v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, treba v prvom rade pripomenúť, že táto pokuta bola stanovená vo výške 22 700 000 eur a bola spoločne a nerozdielne uložená žalobcovi a Elf Aquitaine. Ďalej, ako vyplýva z odôvodnení č. 510 a 521 až 523 napadnutého rozhodnutia, ktorých obsah je zhrnutý v bode 18 vyššie, výška tejto pokuty bola stanovená v súlade s ustanoveniami usmernení a zodpovedá 19 % hodnoty predaja žalobcu vynásobenej piatimi z dôvodu dĺžky trvania jeho účasti na danom porušení a pripočítala sa k nej dodatočná suma vo výške 19 % hodnoty predaja žalobcu s cieľom zabezpečiť odstrašujúci účinok. Vzhľadom na to, ako tvrdí Komisia vo svojich písomných vyjadreniach, a bez toho, aby proti tomu žalobca namietal, bola táto pokuta stanovená na základe jeho vlastných číselných údajov, pričom Komisia na účely stanovenia jej výšky nemusela zohľadniť číselné údaje Elf Aquitaine.

44      Preto, aj keby Všeobecný súd dospel ku konštatovaniu, že Komisia Elf Aquitaine nesprávne pripísala zodpovednosť za protiprávne správanie dotknutého podniku, takéto konštatovanie nebude mať dôsledky ani na samotnú zásadu uloženia pokuty žalobcovi v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho účasti na karteli, ani na výpočet uvedenej pokuty. Okrem toho Komisia v odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní správne uviedla, že takéto konštatovanie, hoci by viedlo Všeobecný súd k zrušeniu pokút uložených Elf Aquitaine v napadnutom rozhodnutí, by malo za následok, že žalobca by sám splácal pokutu stanovenú v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia.

45      Po druhé, pokiaľ ide o pokutu stanovenú v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia, treba v prvom rade uviesť, ako vyplýva z odôvodnení č. 525 a 526 napadnutého rozhodnutia, ktorých obsah je zhrnutý v bode 19 vyššie, že Komisia sa domnievala, že v súlade s bodom 28 usmernení treba základnú výšku pokuty stanovenú na 22 700 000 eur, ktorá bola uložená spoločne a nerozdielne žalobcovi a Elf Aquitaine, zvýšiť z dôvodu opakovaného porušovania o 90 %. Navyše Komisia žalobcovi na základe rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutia o polypropyléne a rozhodnutia o PVC, ktoré mu boli určené, uložila pokutu vo výške 20 430 000 eur stanovenú v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia.

46      Preto, aj keby Všeobecný súd dospel ku konštatovaniu, že Komisia Elf Aquitaine nesprávne pripísala zodpovednosť za protiprávne správanie dotknutého podniku, takéto konštatovanie nebude mať vplyv ani na samotnú zásadu uloženia pokuty vo výške 20 430 000 eur z dôvodu jeho účasti na karteli, ani na výpočet výšky uvedenej pokuty. Táto suma totiž zodpovedá 90 % výšky pokuty 22 700 000 eur stanovenej v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, ktorá bola vypočítaná výlučne na základe vlastných číselných údajov žalobcu, ako sa konštatovalo v bode 43 vyššie.

47      V tejto súvislosti treba tvrdenie žalobcu, ktoré uviedol v odpovedi na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní (pozri bod 40 vyššie), zamietnuť ako neúčinné. Keďže žalobca, ako to vyplýva z článku 1 rozhodnutia o polypropyléne, bol adresátom tohto rozhodnutia, o ktoré sa Komisia opierala najmä pri konštatovaní jeho opakovaného porušovania v napadnutom rozhodnutí, prípadné konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého Komisia v napadnutom rozhodnutí nesprávne uložila Elf Aquitaine sankcie, by nemalo nijaký vplyv na samotnú zásadu uloženia pokuty stanovenej v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia žalobcovi alebo na výpočet jej výšky.

48      S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy možno dospieť k záveru, že prvý žalobný dôvod, ktorý uviedol žalobca, mu nemôže priniesť prospech v zmysle judikatúry už citovanej v bode 41 vyššie.

49      Preto je namieste uznať druhú prekážku konania, na ktorú poukázala Komisia, a zamietnuť prvý žalobný dôvod žalobcu ako neprípustný.

2.     O veci samej

a)     O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom vo zvýšení základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania

50      Žalobca v podstate tvrdí, že Komisia mu z dôvodu opakovaného porušovania nesprávne zvýšila základnú výšku uloženej pokuty o 90 %. Tento žalobný dôvod je rozdelený na tri časti.

 O prvej časti založenej na porušení práva na obhajobu a zásady proporcionality, pretože v napadnutom rozhodnutí bolo na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnené rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu

–       Tvrdenia účastníkov konania

51      V prvom rade žalobca tvrdí, že Komisia porušila jeho právo na obhajobu, keďže na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu napriek tomu, že ho v oznámení o výhradách neuviedla. Hoci žalobca nespochybňuje, že v súlade s rozsudkom Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia (T‑38/02, Zb. s. II‑4407, ďalej len „rozsudok Súdu prvého stupňa Danone“, body 56 a 57), má Komisia možnosť v konečnom rozhodnutí zohľadniť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovanom porušovaní bez toho, aby to uviedla v oznámení o výhradách, napriek tomu sa domnieva, že ak sa Komisia v uvedenom oznámení rozhodla spresniť rozhodnutia, ktorými boli žalobcovi uložené sankcie a o ktoré sa na účely konštatovania opakovaného porušovania opierala, v napadnutom rozhodnutí sa nemohla opierať o rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu. Keďže Komisia v poznámke pod čiarou 361 oznámenia o výhradách poukázala len na rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, uviedla žalobcu do omylu v súvislosti s rozsahom priťažujúcej okolnosti, pretože v štádiu uvedeného oznámenia nemohol uviesť svoje pripomienky k skutočnosti, že medzi prijatím rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu a začiatkom porušenia, v súvislosti s ktorým boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, uplynulo jedenásť rokov.

52      V druhom rade Komisia údajne porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu. Podľa žalobcu je čas, ktorý uplynul medzi prijatím rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu a začiatkom porušenia, v súvislosti s ktorým boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, zjavne neprimeraný. Z rozhodovacej praxe Komisie a rozsudku Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Danone“, bod 39), totiž vyplýva, že obdobie presahujúce desať rokov, ktoré uplynuli medzi konštatovaním prvého porušenia a uskutočnením druhého porušenia, neumožňuje domnievať sa, že podnik prejavuje sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže. Zohľadnenie rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu v napadnutom rozhodnutí je o to neprimeranejšie, keďže sa vzťahuje na skutočnosti spred viac než tridsať rokov. Žalobca navyše tvrdí, že medzi ukončením porušenia, v súvislosti s ktorým boli v rozhodnutí o PVC uložené sankcie, a prijatím tohto rozhodnutia uplynulo sedem rokov.

53      Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

54      V prvom rade v súvislosti s výhradou žalobcu spočívajúcou v tom, že jeho právo na obhajobu bolo porušené, keďže Komisia v oznámení o výhradách neuviedla rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak Komisia vo svojom oznámení o výhradách výslovne uvedie, že bude skúmať, či je potrebné uložiť dotknutým podnikom pokuty, a ak označí aj hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu viesť k uloženiu pokuty, ako je napríklad závažnosť a dĺžka trvania predpokladaného porušenia a skutočnosť, že k nemu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti, plní si povinnosť dodržať právo podnikov byť vypočutý. Takto im poskytuje údaje potrebné na ich obranu nielen proti konštatovaniu porušenia, ale aj proti uloženiu pokuty (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 21, a rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 50).

55      Ďalej čo sa týka určenia výšky pokút, právo dotknutých podnikov na obhajobu je v konaní pred Komisiou zabezpečené možnosťou predložiť pripomienky týkajúce sa dĺžky trvania, závažnosti a predvídateľnosti protisúťažného charakteru porušenia. Okrem toho majú podniky dodatočnú záruku, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty, keďže Všeobecný súd rozhoduje v rámci neobmedzenej súdnej právomoci a môže najmä zrušiť alebo znížiť pokutu podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 51 a tam citovanú judikatúru).

56      Pokiaľ ide konkrétne o priťažujúcu okolnosť opakovaného porušovania, je potrebné zdôrazniť, že podľa judikatúry samotná skutočnosť, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi usúdila, že určité skutočnosti nepredstavujú priťažujúcu okolnosť na účely stanovenia výšky pokuty, neznamená, že ich musí posúdiť rovnako aj v neskoršom rozhodnutí. Okrem toho možnosť podnikov vyjadriť sa v rámci inej veci o úmysle konštatovať voči nim opakované porušovanie vôbec neznamená, že Komisia má povinnosť týmto spôsobom postupovať v každom prípade ani že z dôvodu neexistencie takejto možnosti žalobca nemohol v plnom rozsahu uplatniť svoje právo byť vypočutý (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

57      V prejednávanej veci treba konštatovať, ako to Komisia uvádza vo svojich písomných vyjadreniach, že v oznámení o výhradách uviedla, že má v úmysle uložiť dotknutým podnikom pokuty (pozri bod 345 uvedeného oznámenia) a že zohľadní závažnosť a dĺžku trvania porušenia v zmysle usmernení (pozri bod 346 uvedeného oznámenia). Komisia navyše uviedla, že zohľadní prípadné poľahčujúce okolnosti stanovené v bode 29 usmernení, ako aj prípadné priťažujúce okolnosti stanovené v bode 28 usmernení, ktoré výslovne poukazujú na opakované porušovanie (pozri bod 350 uvedeného oznámenia). Napokon Komisia poznamenala, že v prípade niektorých dotknutých podnikov „už bolo v súvislosti s podobným porušením prijaté rozhodnutie“ (pozri bod 351 uvedeného oznámenia), čo vo vzťahu k žalobcovi spresnila odkazom na rozhodnutie o polypropyléne, ako aj rozhodnutie o PVC (pozri poznámku pod čiarou 361 uvedeného oznámenia).

58      Preto Komisia na základe skutočností, ktoré uviedla v oznámení o výhradách a ktoré sú prevzaté v bode 57 vyššie, neporušila právo žalobcu na obhajobu, keď v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 54 až 56 vyššie v napadnutom rozhodnutí zohľadnila priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovanom porušovaní.

59      V tejto súvislosti treba tvrdenie žalobcu, podľa ktorého bolo jeho právo na obhajobu porušené, pretože Komisia ho jednak uviedla do omylu v súvislosti s rozsahom priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovanom porušovaní, ktorú prijala v napadnutom rozhodnutí, a jednak mu v štádiu odpovede na oznámenie o výhradách zabránila, aby sa vyjadril k jedenásťročnému obdobiu, ktoré uplynulo medzi rozhodnutím o výrobkoch na báze peroxidu a začiatkom účasti žalobcu na porušení, v súvislosti s ktorým boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, zamietnuť ako nedôvodné.

60      Na jednej strane totiž, keďže Komisia v oznámení o výhradách výslovne vyjadrila svoj úmysel zohľadniť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovanom porušovaní najmä vo vzťahu k žalobcovi a vôbec v ňom neuviedla, že sa v tejto súvislosti opiera len o rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, na ktoré poukázala v poznámke pod čiarou 361 uvedeného oznámenia, žalobca nemohol vylúčiť, že Komisia túto priťažujúcu okolnosť zohľadní na základe skorších rozhodnutí, akým je rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, ktoré v jeho prípade môžu potvrdiť opakované porušovanie.

61      Na druhej strane, keďže Komisia v zmysle judikatúry uvedenej v bode 56 vyššie nebola povinná v oznámení o výhradách uviesť rozhodnutia, ktorými boli žalobcovi predtým uložené sankcie za účasť na karteloch a o ktoré mala v napadnutom rozhodnutí v úmysle opierať sa pri konštatovaní opakovaného porušovania, v každom prípade samotné neuvedenie rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu v oznámení o výhradách mu ani nemohlo zabrániť v plnom rozsahu uplatniť svoje právo byť riadne vypočutý, ani ho nemohlo uviesť do omylu v súvislosti s rozsahom priťažujúcej okolnosti, ktorú Komisia v napadnutom rozhodnutí uznala.

62      Treba preto konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, jeho právo na obhajobu nebolo porušené.

63      V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, treba najprv pripomenúť, že podľa judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií nešli nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Pri výpočte pokút sa závažnosť porušení musí stanoviť v závislosti od viacerých okolností a žiadnej z nich nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia. V tomto kontexte to znamená, že podľa zásady proporcionality musí Komisia pokutu stanoviť proporcionálne k okolnostiam, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a uvedené okolnosti musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228 a tam citovanú judikatúru, a z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 264).

64      Navyše Komisia disponuje voľnou úvahou pri výbere okolností, ktoré zohľadní na účely určenia výšky pokút, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, a to bez toho, aby bolo potrebné zostaviť záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa povinne museli zohľadňovať (pozri rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 37 a tam citovanú judikatúru).

65      Okrem toho treba zdôrazniť, že zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť voľnej úvahy Komisie a Komisia pri takomto zistení nemôže byť viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 38, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 141).

66      Opakované porušovanie totiž predstavuje dôležitý prvok, ktorý má Komisia posúdiť, pretože zámerom jeho zohľadnenia je podnietiť podniky, ktoré majú zjavne sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, aby zmenili svoje správanie. Komisia preto môže v každom prípade zohľadniť dôkazy, ktoré by mohli svedčiť o takomto sklone, napríklad vrátane času, ktorý uplynul medzi predmetnými porušeniami (rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 39, a rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 141).

67      Súdny dvor teda konštatoval, že opakované porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podniku, ktoré oddeľuje relatívne krátke časové rozpätie, konkrétne menej než desať rokov, svedčí o tom, že má sklon nevyvodzovať zo zistenia porušovania uvedených pravidiel voči sebe primerané dôsledky (rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 40).

68      Z judikatúry uvedenej v bodoch 63 až 67 vyššie teda vyplýva, že hoci žiadna premlčacia lehota nebráni tomu, aby Komisia konštatovala stav opakovaného porušovania, nič to nemení na skutočnosti, že Komisia v súlade so zásadou proporcionality nemôže časovo neobmedzeným spôsobom zohľadniť jedno alebo viaceré skoršie rozhodnutia, ktorými boli podniku uložené sankcie.

69      V prejednávanej veci treba jednak pripomenúť, že žalobca ani počas správneho konania, ani pred Všeobecným súdom nespochybnil záver, ku ktorému Komisia dospela v článku 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia, že od 17. mája 1995 do 9. februára 2000 sa zúčastňoval na karteli.

70      Okrem toho žalobca nespochybnil ani dátumy jednotlivých rozhodnutí, v ktorých mu Komisia už predtým uložila sankcie z dôvodu jeho účasti na karteloch, ani obdobia, počas ktorých sa zúčastňoval na karteloch, ktoré už Komisia predtým sankcionovala. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade uviesť, že Komisia v rozhodnutí o výrobkoch na báze peroxidu konštatovala, že porušenie trvalo od roku 1961 do 13. decembra 1980 (článok 1 uvedeného rozhodnutia). Ďalej v rozhodnutí o polypropyléne Komisia konštatovala, že porušenie trvalo od novembra 1977 do konca roka 1982 alebo začiatku roka 1983 (článok 1 prvá zarážka uvedeného rozhodnutia). Nakoniec v rozhodnutí o PVC Komisia konštatovala, že k porušovaniu dochádzalo od augusta 1980 do mája 1984 (odôvodnenia č. 8 a 54 uvedeného rozhodnutia).

71      Zo zistení uvedených v bodoch 69 a 70 vyššie teda vyplýva, že žalobca opakovanou účasťou na karteloch od roku 1961 do mája 1984, za ktorú mu boli uložené sankcie najprv v roku 1984, neskôr v roku 1986 a nakoniec v roku 1994, porušoval pravidlá hospodárskej súťaže a že aj napriek sérii týchto rozhodnutí svoje protiprávne správanie zopakoval účasťou na novom karteli od 17. mája 1995 do 9. februára 2000, za ktorú mu boli uložené sankcie v napadnutom rozhodnutí.

72      Komisia teda pri konštatovaní opakovaného porušovania žalobcu z právneho hľadiska správne zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, pretože táto séria rozhodnutí, ktoré boli prijaté v krátkom časovom rozpätí, pričom posledné uvedené rozhodnutie bolo prijaté rok predtým, ako sa dopustil porušenia, v súvislosti s ktorým boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, svedčí o jeho sklone porušovať pravidlá hospodárskej súťaže. Komisia preto neporušila zásadu proporcionality, keď túto sériu rozhodnutí zohľadnila v rámci posudzovania opakovaného porušovania zo strany žalobcu.

73      Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu, podľa ktorých po prvé z rozsudku Súdneho dvora Danone, už citovaného v bode 52 vyššie (bod 40), vyplýva, že Komisia nemohla na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadniť rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, keďže medzi prijatím uvedeného rozhodnutia a začiatkom porušenia, v súvislosti s ktorým boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, uplynul neprimeraný čas, konkrétne jedenásť rokov, po druhé rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu sa vzťahuje na skutočnosti spred viac než tridsať rokov a po tretie uplynulo sedem rokov medzi skončením porušenia, v súvislosti s ktorým boli v rozhodnutí o PVC uložené sankcie, a prijatím tohto posledného uvedeného rozhodnutia, treba zamietnuť ako neúčinné. Tieto tvrdenia totiž v každom prípade nespochybňujú záver uvedený v bode 72 vyššie.

74      Preto treba výhradu žalobcu spočívajúcu v tom, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu na účely konštatovania opakovaného porušovania, zamietnuť ako nedôvodnú, a teda treba zamietnuť aj prvú časť v celom rozsahu.

 O druhej časti založenej na porušení zásady ne bis in idem a zásady proporcionality, keďže Komisia na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC v rámci štyroch iných rozhodnutí, v ktorých boli žalobcovi uložené sankcie

–       Tvrdenia účastníkov konania

75      V prvom rade žalobca tvrdí, že Komisia porušila zásadu ne bis in idem, na základe ktorej podľa judikatúry odsúdenú osobu už nemožno stíhať alebo jej uložiť sankcie za tie isté skutky. V prejednávanej veci mala Komisia konštatovať, že rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC už zohľadnila v štyroch rozhodnutiach, ktoré prijala od roku 2003 do roku 2006 a v ktorých uložila žalobcovi sankcie (ďalej len „štyri rozhodnutia prijaté v rokoch 2003 až 2006“). Ide o rozhodnutie K(2003) 4570 v konečnom a opravenom znení K(2004) 4 z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑2/37.857– Organické peroxidy) (Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44, ďalej len „rozhodnutie o organických peroxidoch“), rozhodnutie K(2004) 4876 z 19. januára 2005 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑1/37.773 – MCAA) (Ú. v. EÚ L 353, 2006, s. 12), rozhodnutie K(2006) 1766 z 3. mája 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/C.38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (Ú. v. EÚ L 353, s. 54, ďalej len „rozhodnutie o peroxide vodíka“) a rozhodnutie K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.645 – Metakryláty) (Ú. v. EÚ L 322, 2006, s. 20, ďalej len „rozhodnutie o metakrylátoch“). Žalobca sa v podstate domnieva, že rozhodnutie, v ktorom Komisia na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila predchádzajúce porušenie, jej nedovoľuje zohľadniť to isté porušenie pri rozhodovaní o priťažujúcej okolnosti opakovaného porušovania v novom rozhodnutí.

76      Po druhé žalobca tvrdí, že zvýšením základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania na základe tých istých skutkov v piatich odlišných veciach Komisia porušila zásadu proporcionality. Uvedené zvýšenie je totiž v súvislosti s odstrašujúcim účinkom nepotrebné a neprimerané.

77      Na jednej strane by bolo zvýšenie základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania v napadnutom rozhodnutí platné len vtedy, ak by k dotknutým skutkom došlo po skutkoch, v ktorých prípade bolo rozhodnuté na základe štyroch rozhodnutí prijatých v rokoch 2003 až 2006, a nie súbežne s nimi. Keďže porušenia, v súvislosti s ktorými boli v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006 uložené sankcie, sa týkajú toho istého obdobia ako porušenia zistené v napadnutom rozhodnutí, ale neboli prijaté v čase skutkov, v súvislosti s ktorými boli v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, žalobca nemohol prispôsobiť svoje správanie na trhu s chlorečnanom sodným.

78      Na druhej strane by podľa žalobcu zvýšenie z dôvodu opakovaného porušovania zodpovedajúce 50 % základnej výšky pokuty, podobne ako zvýšenie uložené v štyroch rozhodnutiach prijatých od roku 2003 do roku 2006, dostatočne splnilo cieľ odstrašujúceho účinku, ktorý sleduje napadnuté rozhodnutie.

79      Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

80      V prvom rade, pokiaľ ide o výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu ne bis in idem z dôvodu, že jednak v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006, jednak v napadnutom rozhodnutí zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada ne bis in idem, ktorá je základnou zásadou práva Spoločenstva, zakotvenou aj v článku 50 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), v oblasti hospodárskej súťaže zakazuje, aby bol podnik znovu odsúdený alebo stíhaný za protisúťažné správanie, za ktoré mu už bola uložená sankcia, alebo vo vzťahu ku ktorému už bolo skorším rozhodnutím, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok, určené, že zaň nie je zodpovedný (rozsudky Súdneho dvora z 5. mája 1966, Gutmann/Komisia, 18/65 a 35/65, Zb. s. 149, 172, a z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 59; rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 184).

81      Uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkových okolností, jednoty porušovateľa a jednoty chráneného právneho záujmu (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338, a rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 185).

82      V prejednávanej veci treba jednak uviesť, že keď Komisia v napadnutom rozhodnutí zohľadní skoršie porušenia, neznamená to opätovné uloženie sankcií v prípade uvedených porušení, ale len uloženie sankcií žalobcovi v napadnutom rozhodnutí za jeho účasť na karteli s prihliadnutím na jeho opakované porušovanie. Skutočnosť, že Komisia tie isté porušenia zohľadnila v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006, preto nepredstavuje porušenie zásady ne bis in idem.

83      Okrem toho treba v každom prípade uviesť, že kumulatívne podmienky uplatnenia zásady ne bis in idem uvedené v bode 81 vyššie neboli splnené, pretože neboli zhodné skutkové okolnosti. V napadnutom rozhodnutí totiž Komisia žalobcovi ukladá sankcie z dôvodu jeho účasti na karteli, v súvislosti s ktorou predtým ani nezačala stíhanie, ani neprijala sankcie, čo navyše žalobca ani netvrdí.

84      Komisia teda neporušila zásadu ne bis in idem, keď na účely konštatovania opakovaného porušovania zo strany žalobcu v napadnutom rozhodnutí zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, hoci tieto prvé rozhodnutia už zohľadnila v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006.

85      Túto výhradu žalobcu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

86      V druhom rade, keďže žalobca tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila zvýšenie základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, treba v tejto súvislosti po prvé zamietnuť ako nedôvodné jeho tvrdenie, podľa ktorého bol zohľadnením rozhodnutia o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutia o polypropyléne a rozhodnutia o PVC v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006 na účely konštatovania opakovaného porušovania dosiahnutý cieľ spočívajúci v odstrašujúcom účinku.

87      Na jednej strane, keďže Komisia práve v rámci preskúmania závažnosti porušenia, v súvislosti s ktorým má úmysel uložiť sankcie, musí zohľadniť skutočnosť, že podnik sa dopustil opakovaného porušovania (rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 26), skutočnosť, že Komisia už v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006 zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, jej nebráni z právneho hľadiska správne zohľadniť tieto tri rozhodnutia v napadnutom rozhodnutí, aby odstrašila žalobcu od opätovného protiprávneho správania v budúcnosti.

88      Na druhej strane treba uviesť, že cieľu spočívajúcemu v odstrašujúcom účinku odporuje, aby Komisia zohľadnila skutočnosť, že v predchádzajúcom rozhodnutí na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila prvé porušenie, s cieľom vylúčiť v neskoršom rozhodnutí zvýšenie základnej výšky pokuty na základe uvedeného porušenia. Takéto riešenie by totiž viedlo k situácii, ktorá by bola kontraproduktívna z hľadiska cieľa spočívajúceho v pokute s odstrašujúcim účinkom, v ktorej by podniku, ktorý sa dopúšťa viacnásobného opakovaného porušovania, nebola postupne zvyšovaná pokuta, ktorá mu je uložená, v závislosti od počtu porušení, ktorých sa dopustil, ale naopak, v ktorej by mu postupne narastalo marginálne znižovanie pokuty, ktorá by mu mohla byť uložená, v závislosti od narastajúceho počtu rozhodnutí, v ktorých sú mu uložené sankcie.

89      V druhom rade treba zamietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobcu, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v jeho prípade uplatnila nové zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, hoci štyri rozhodnutia prijaté v rokoch 2003 až 2006 sa týkali tých istých skutkových okolností ako napadnuté rozhodnutie, a že nemal žiadnu možnosť prispôsobiť svoje správanie na trhu s chlorečnanom sodným. Na prejednávanú vec totiž nemá nijaký vplyv, že štyri rozhodnutia prijaté v rokoch 2003 až 2006 sa týkajú tých istých skutkových okolností, o aké ide v napadnutom rozhodnutí, pretože Komisia sa opiera výlučne o rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC, v prípade ktorých žalobca nespochybňuje, že boli prijaté pred začiatkom porušenia, v súvislosti s ktorým sú mu v napadnutom rozhodnutí uložené sankcie, s cieľom preukázať v napadnutom rozhodnutí opakované porušovanie zo strany žalobcu.

90      S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu proporcionality, ako je definovaná v bode 63 vyššie, zamietnuť ako nedôvodnú, a v dôsledku toho aj druhú časť tohto žalobného dôvodu v celom rozsahu.

 O tretej časti založenej na porušení zásad proporcionality, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných vzhľadom na zvýšenie základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania o 90 %

–       Tvrdenia účastníkov konania

91      Žalobca subsidiárne tvrdí, že hoci Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska správne zvýšila základnú výšku pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, nič to nemení na skutočnosti, že Komisia porušila zásady proporcionality, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných, keď stanovila 90‑percentnú sadzbu uvedeného zvýšenia.

92      Žalobca v prvom rade tvrdí, že v prejednávanej veci neexistuje nijaký dôvod na 90‑percentné zvýšenie základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania, keďže toto zvýšenie bolo v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006 stanovené na 50 %. Všeobecný súd by mal preto v prejednávanej veci uvedené zvýšenie znížiť na 50 %.

93      Navyše sa žalobca domnieva, že zvýšenie základnej výšky pokuty o 90 % z dôvodu opakovaného porušovania je neprimerané, pretože v napadnutom rozhodnutí bolo Elf Aquitaine tiež uložené zvýšenie základnej výšky pokuty o 70 % na účely odstrašujúceho účinku.

94      Nakoniec žalobca tvrdí, že hoci pozná mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje Komisia v oblasti stanovenia pokút, ako aj prísnosť usmernení, porušenia, v súvislosti s ktorými boli v rozhodnutí o organických peroxidoch a rozhodnutí o metakrylátoch uložené sankcie, sa týkajú toho istého obdobia ako porušenia, v súvislosti s ktorými boli uložené sankcie v napadnutom rozhodnutí. Navyše uplatnenie usmernení, ktoré stanovujú závažnejšie pokuty v prípade opakovaného porušovania, vyplýva len z neprimerane dlhých dôb, v rámci ktorých Komisia vykonávala dokazovanie v tejto veci. Žalobca by pritom nemal znášať ujmy spôsobené nedostatkom náležitej starostlivosti zo strany Komisie v rámci dokazovania v tejto veci.

95      Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

96      Po prvé, pokiaľ ide o výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu proporcionality, lebo zvýšenie základnej výšky pokuty o 90 % z dôvodu opakovaného porušovania je v prejednávanej veci neprimerané, treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť pokuty podnikom, ktoré sa dopustili porušenia článku 81 ES, a v tejto súvislosti zohľadní závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

97      Okrem toho v bode 28 prvej zarážke usmernení je stanovené:

„Komisia môže zvýšiť základnú výšku pokuty, ak zistí existenciu priťažujúcich okolností, napríklad:

–        ak podnik pokračuje v rovnakom alebo podobnom porušení po tom, ako Komisia alebo vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž skonštatovali, že tento podnik porušil ustanovenia článku 81 [ES] alebo článku 82 [ES]. Základná výška sa môže zvýšiť až o 100 % za každé zistené porušenie…“

98      Ďalej treba konštatovať, že článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 predstavuje relevantný právny základ zohľadnenia opakovaného porušovania pri výpočte pokuty (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, body 27 až 29).

99      Navyše usmernenia, ktoré Komisia prijme na stanovenie výšky pokút, zabezpečujú právnu istotu podnikov, keďže stanovujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovovaní výšky pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 52 vyššie, bod 23). Správny orgán sa od týchto usmernení v konkrétnom prípade nemôže odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 91).

100    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že skoršia rozhodovacia prax Komisie nevytvára právny rámec na určenie pokút v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 292). Komisia disponuje v oblasti stanovovania výšky pokút širokou mierou voľnej úvahy a nie je viazaná predchádzajúcimi posúdeniami (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 123 a tam citovanú judikatúru). Táto široká miera voľnej úvahy jej umožňuje usmerňovať správanie podnikov smerom k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216). V tomto prípade nie je povinná použiť presné matematické vzorce (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný, bod 292).

101    Nakoniec skutočnosť, že Komisia v minulosti pri určitých typoch porušenia uplatnila pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti túto úroveň zvýšiť v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 1/2003, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže. Naopak, efektívne uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla úroveň pokút kedykoľvek prispôsobiť potrebám tejto politiky (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 169, a rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 395).

102    V prejednávanej veci treba jednak v prvom rade konštatovať, že stanovením 90‑percentnej sadzby zvýšenia základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania v napadnutom rozhodnutí Komisia konala podľa článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s bodom 28 prvou zarážkou usmernení, čo žalobca nespochybňuje. Navyše, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, a v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 100 a 101 vyššie, skutočnosť, že Komisia v jeho prípade v skorších rozhodnutiach uplatnila zvýšenie základnej výšky pokuty o 50 %, v napadnutom rozhodnutí neobmedzuje jej mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie sadzby zvýšenia základnej výšky pokuty.

103    Okrem toho treba uviesť, že žalobca neuviedol žiadne tvrdenie, ktoré by potvrdilo, že vzhľadom na okolnosti v prejednávanej veci, ktoré svedčia o jeho sklone porušovať pravidlá hospodárskej súťaže, išla Komisia v prejednávanej veci nad rámec svojej voľnej úvahy, keď zvýšila základnú výšku pokuty o 90 %.

104    Žalobcovi sa teda nepodarilo preukázať, že Komisia porušila zásadu proporcionality, ako je definovaná v bode 63 vyššie, keď z dôvodu opakovaného porušovania zvýšila základnú výšku pokuty, ktorá mu bola uložená, o 90 %.

105    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že zvýšenie základnej výšky pokuty o 90 % z dôvodu opakovaného porušovania je neprimerané, pretože v prípade Elf Aquitaine bolo uplatnené 70‑percentné zvýšenie základnej výšky pokuty na účely odstrašujúceho účinku, treba toto tvrdenie zamietnuť ako neúčinné.

106    Treba v prvom rade uviesť, že vzhľadom na to, že je nepopierateľné, že 70‑percentné zvýšenie základnej výšky pokuty nebolo uložené žalobcovi, ale len Elf Aquitaine, s ktorou ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už netvoril jeden podnik v zmysle článku 81 ES, uvedené zvýšenie nemožno zohľadniť na účely zistenia, či je pokuta uložená len žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania neprimeraná. Navyše tieto dve zvýšenia v každom prípade sledujú dva rozdielne ciele s odstrašujúcom účinkom. Hoci je 90‑percentné zvýšenie základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia odôvodnené dodatočnou potrebou odstrašujúceho účinku voči žalobcovi vzhľadom na jeho sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, 70‑percentné zvýšenie základnej výšky pokuty uloženej Elf Aquitaine v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia zodpovedá potrebe dosiahnuť odstrašujúci účinok voči tomuto podniku, keďže vzhľadom na jeho celkový obrat, ktorý je značne vyšší v porovnaní s obratom ostatných členov kartelu, môže ľahšie získať prostriedky potrebné na zaplatenie svojej pokuty.

107    Preto treba výhradu žalobcu založenú na porušení zásady proporcionality zamietnuť sčasti ako nedôvodnú a sčasti ako neúčinnú.

108    Po druhé, pokiaľ ide o výhradu žalobcu spočívajúcu v tom, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, lebo Komisia mu mohla v napadnutom rozhodnutí uložiť len 50‑percentnú sadzbu zvýšenia základnej výšky pokuty, ktorú mu uložila v štyroch rozhodnutiach prijatých v rokoch 2003 až 2006, treba pripomenúť, že podľa judikatúry uvedená zásada vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

109    V prejednávanej veci je potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi rozhodla o niekoľkých zvýšených sadzbách základnej výšky pokuty, so zreteľom na judikatúru citovanú v bodoch 100 a 101 vyššie neznamená, že vzhľadom na okolnosti v prejednávanej veci nemohla v napadnutom rozhodnutí túto sadzbu zvýšiť v medziach, ktoré si stanovila v usmerneniach, s cieľom podnieť žalobcu, aby zmenil svoje protisúťažné správanie.

110    Preto treba výhradu žalobkyne založenej na porušení zásady rovnosti z dôvodu uplatnenia 90‑percentného zvýšenia základnej výšky pokuty, ktorá mu bola uložená z dôvodu opakovaného porušovania, zamietnuť ako nedôvodnú.

111    Po tretie v súvislosti s výhradou žalobcu spočívajúcou v tom, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď z dôvodu opakovaného porušovania rozhodla o 90‑percentnom zvýšení základnej výšky pokuty, je potrebné pripomenúť, že v prípadoch, keď inštitúcie disponujú právomocou voľnej úvahy s cieľom plniť si funkcie, má rešpektovanie záruk poskytnutých právnym poriadkom Spoločenstva v správnych konaniach ešte zásadnejšiu dôležitosť. K týmto zárukám patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne skúmať všetky relevantné prvky daného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 99).

112    V prejednávanej veci treba zdôrazniť, že ako vyplýva z odôvodnení č. 525 až 527 napadnutého rozhodnutia, Komisia, ktorá v súlade s judikatúrou citovanou v bode 100 vyššie nie je povinná pri stanovení pokút použiť presné matematické vzorce, správne usúdila, že bolo potrebné zvýšiť sadzbu základnej výšky pokuty, pretože „prvé pokuty [, ktoré boli uložené žalobcovi,] neviedli k náprave jeho správania“ (odôvodnenie č. 525 napadnutého rozhodnutia). Navyše žalobca neuvádza ani argument, ani dôkaz potvrdzujúci jeho tvrdenie spočívajúce v tom, že Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala okolnosti predmetnej veci, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že mu Komisia ukladá 90‑percentnú zvýšenú sadzbu základnej výšky pokuty vzhľadom na jeho vážny sklon porušovať pravidlá hospodárskej súťaže.

113    Žalobca teda nepreukázal, že Komisia v prejednávanej veci porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

114    V tejto súvislosti treba tvrdenie žalobcu spočívajúce v tom, že by nemal znášať ujmy spôsobené nedostatkom náležitej starostlivosti zo strany Komisie v rámci dokazovania v tejto veci, čo ju údajne viedlo k uplatneniu usmernení na skutkové okolností v prejednávanej veci, ktoré v podstate vážne sankcionujú opakované porušovanie, zamietnuť ako nedôvodné. Na jednej strane totiž žalobca neuviedol nijaké tvrdenie ani dôkaz, ktorým by preukázal, že Komisia v prejednávanej veci nevykonala dokazovanie v primeranej lehote. Na druhej strane, keďže účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže vyžaduje, aby mohla Komisia v každom okamihu prispôsobiť výšku pokút potrebám svojej politiky (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, body 210 až 212 a tam citovanú judikatúru), nemožno jej vytýkať, že sa na účely stanovenia zvýšenej sadzby základnej výšky pokuty z dôvodu opakovaného porušovania opierala o usmernenia, v súvislosti s ktorými žalobca nespochybňuje, že sú uplatniteľné na skutkové okolnosti v prejednávanej veci.

115    Preto treba zamietnuť ako nedôvodnú tretiu výhradu žalobcu a druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

b)     O treťom žalobnom dôvode založenom na nepriznaní zníženia pokuty žalobcovi podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002

 Tvrdenia účastníkov konania

116    Žalobca v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, lebo mu podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 neznížila pokutu o 30 až 50 %. Po prvé bol žalobca druhým podnikom, ktorý podal 18. októbra 2004 Komisii žiadosť podľa uvedeného oznámenia. Po druhé prvky, ktoré poskytol Komisii, majú značnú pridanú hodnotu vzhľadom na dôkazy, ktorými Komisia k uvedenému dňu disponovala.

117    V prvom rade žalobca tvrdí, že stanovisko Komisie v napadnutom rozhodnutí je v rozpore s doslovne chronologickým výkladom prijatým v jej rozhodnutí o peroxide vodíka. Komisia v ňom aj napriek dosť obmedzenej povahe poskytnutých informácií udelila zníženie pokuty o 40 % druhému podniku, ktorý podal žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.

118    V druhom rade žalobca tvrdí, že informácie, ktoré poskytol Komisii, jej umožnili potvrdiť informácie, ktoré neboli uvedené v žiadosti o oslobodení EKA od uloženia pokuty. Komisia sa teda v odôvodneniach č. 565 až 577 napadnutého rozhodnutia nesprávne domnievala, že informácie, ktoré poskytol žalobca, nemali nijakú značnú pridanú hodnotu, pretože len umožnili potvrdiť informácie, ktorými Komisia už disponovala a ktoré jej boli poskytnuté jednak zo strany EKA v rámci jeho žiadosti o oslobodenie od uloženia pokuty, jednak v odpovedi Finnish Chemicals na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií z 10. septembra 2004.

119    Po prvé žalobca tvrdí, že Finnish Chemicals vo svojej odpovedi na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií z 10. septembra 2004 len odpovedal na otázky o jeho organizácii a potvrdil obsah schôdzí, ktoré taxatívne vymedzil EKA, ako aj mená účastníkov týchto schôdzí. Finnish Chemicals pritom ani nespresnil predmet týchto schôdzí, ani nepotvrdil informácie, ktoré poskytol EKA, podľa ktorých na trhu s chlorečnanom sodným existoval kartel.

120    Po druhé žalobca tvrdí, že je prvým podnikom, ktorý potvrdil vyhlásenia EKA a najmä týchto päť informácií. V prvom rade údajne potvrdil, že systém rozdelenia zákazníkov a objemu predaja bol zavedený v 90. rokoch a že prestal existovať začiatkom roka 2000. Ďalej údajne potvrdil ústnu žiadosť EKA o oslobodenie od uloženia pokuty, podľa ktorého existoval systém náhrad, ktorý v prípade kladného rozdielu medzi objemami pridelenými niektorému účastníkovi na karteli a ním uskutočnenými predajmi dovoľoval výrobcom zvýšiť ich objem v nasledujúcom roku. Navyše spresnil, že tri zvýšenia ceny boli výsledkom tohto úspechu. Okrem toho poskytol množstvo informácií týkajúcich sa sporu medzi členmi kartelu a v súvislosti so zákazníkom MODO. Nakoniec uviedol, že k ukončeniu kartelu došlo v roku 2000 v nadväznosti na prijatie programu o dodržiavaní práva hospodárskej súťaže.

121    Na jednej strane z predchádzajúcich úvah vyplýva, že informácie poskytnuté žalobcom umožnili Komisii potvrdiť a doplniť dôkazy, ktoré poskytol EKA v súvislosti s povahou a dĺžkou trvania kartelu, jeho spôsobom fungovania, ako aj jeho vplyvom na dotknutý trh, čo Finnish Chemicals vo svojej odpovedi na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií z 10. septembra 2004 nepotvrdil.

122    Na druhej strane má jeho prínos údajne značnú pridanú hodnotu, pretože opísaním porušenia rovnakým spôsobom, ako to urobil EKA, umožnil potvrdiť hlavné dôkazy o karteli a posilniť schopnosť Komisie preukázať porušenie. V rámci samostatného posudzovania má žiadosť EKA o oslobodenie od uloženia pokuty totiž len obmedzenú dôkaznú hodnotu, keďže ako EKA priznal vo svojej ústnej žiadosti o oslobodenie od uloženia pokuty, informácie, ktoré poskytol, nemohli byť vždy overené, a teda ich mohli spochybniť ostatní členovia kartelu. Ako to Komisia konštatovala vo viacerých iných rozhodnutiach, jednoduché potvrdenie dôkazov, ktorými už disponovala, je dôvodom na zníženie pokuty v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002.

123    Po tretie žalobca tvrdí, že informácie, ktoré poskytol Komisii, poukazovali na viacero nových dôkazov, ktorými predtým nedisponovala a ktoré výrazne posilnili jej schopnosť preukázať dotknuté skutkové okolnosti. V tejto súvislosti žalobca tiež tvrdí, že Komisia nemôže zvýhodňovať niektoré dokumenty poskytnuté jedným podnikom v neprospech dokumentov, ktoré už predtým poskytol iný podnik, a že posudzovanie pridanej hodnoty informácií poskytnutých podnikom nemôže závisieť od výberu Komisie, či ich bude skúmať, alebo ich skúmať nebude.

124    V prvom rade, ako to žalobca uviedol v bodoch 210 a 211 svojich pripomienok k odpovedi na oznámenie o výhradách, informoval Komisiu o existencii dokumentu, na ktorý bolo poukázané v odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia, ktorého kópiu si neuchoval, ktorý v súvislosti s každým spoločným zákazníkom presne uvádza objemy predaja, ktoré bol každý výrobca chlorečnanu sodného v rámci dohody o rozdelení trhu oprávnený takýmto zákazníkom ponúkať. Existencia takého dokumentu preukazuje stupeň organizácie kartelu.

125    V druhom rade vo svojich pripomienkach v odpovedi na oznámenie o výhradách bol žalobca údajne prvým podnikom, ktorý identifikoval zákazníkov na európskom kontinente, ktorí boli predmetom rozdelenia objemov predaja medzi výrobcami chlorečnanu sodného. Preto sa domnieva, že táto informácia umožnila Komisii posúdiť geografický rozsah kartelu a mohla tiež slúžiť ako základ pre žiadosti o poskytnutie informácií s cieľom zistiť, či naozaj došlo k zvýšeniu cien. V tejto súvislosti spresňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z deviatich zákazníkov, ktorých identifikoval zástupca žalobcu pán L., len dvoch z nich už predtým identifikoval EKA.

126    Po štvrté žalobca predovšetkým tvrdí, že samotné znenie napadnutého rozhodnutia preukazuje, že Komisia vychádzala z viacerých informácií, ktoré jej poskytol, aby preukázal existenciu porušenia a potvrdil niektoré dôkazy pochádzajúce od iných zdrojov. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenia č. 76, 98, 207, 254, 273 a 284 napadnutého rozhodnutia, ako aj poznámky pod čiarou 116, 118, 142, 259, 305, 325 a 337 napadnutého rozhodnutia.

127    Nakoniec žalobca spresňuje, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, odôvodnenie č. 254 napadnutého rozhodnutia sa netýka schôdze, ktorá sa údajne uskutočnila na jar v roku 2000, ktorej existenciu nebolo možné preukázať, ale schôdze, ktorá sa uskutočnila v roku 1999 s Finnish Chemicals, na ktorej tento podnik údajne vyhlásil, že „je výhradným dodávateľom [zákazníka] MODO [v nadväznosti na] dohodu svojej materskej spoločnosti s MODO, ktorou došlo k ukončeniu dohody existujúcej medzi EKA, Finnish Chemicals a [ním samotným] v súvislosti s týmto zákazníkom“.

128    Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

 Posúdenie Všeobecným súdom

129    Komisia vo svojom oznámení o spolupráci z roku 2002 definovala podmienky, za ktorých môžu byť podniky, ktoré s ňou v priebehu jej vyšetrovania kartelu spolupracujú, oslobodené od pokuty alebo môžu dosiahnuť zníženie výšky pokuty, ktorú by museli zaplatiť.

130    Na základe bodu 20 oznámenia o spolupráci z roku 2002 „podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [na získanie oslobodenia od pokút], môžu byť oprávnené [na] využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená“.

131    Bod 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že „s cieľom oprávnenia [na zníženie pokuty podľa bodu 20 tohto oznámenia] podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušení, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý [hodnotu v porovnaní s dôkazmi, ktoré – neoficiálny preklad] už má Komisia, a musí ukončiť svoju účasť na porušení, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz“.

132    V bode 23 písm. b) prvom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 sú uvedené tri úrovne zníženia pokuty. Prvý podnik, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bode 21 uvedeného oznámenia, má nárok na zníženie pokuty o 30 až 50 %, druhý podnik na zníženie pokuty o 20 až 30 % a ďalšie podniky majú nárok na zníženie pokuty maximálne o 20 %.

133    Bod 23 písm. b) druhý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 uvádza, že „s cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21 [tohto oznámenia], a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu“, a „môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia“.

134    Podľa judikatúry Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu výpočtu pokút, a v tejto súvislosti môže zohľadniť viaceré skutočnosti, ku ktorým patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného jej oddeleniami. V tejto súvislosti musí Komisia vykonať komplexné skutkové posúdenie, akým je posúdenie týkajúce sa spolupráce jednotlivých podnikov (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 81, a rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie, bod 219).

135    Navyše v rámci posudzovania spolupráce členov kartelu možno Komisii vytknúť len zjavne nesprávne posúdenie, keďže Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri hodnotení kvality a užitočnosti spolupráce podniku, a to najmä v porovnaní s prínosom iných podnikov (rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 134 vyššie, bod 88). V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že hoci Komisia je povinná odôvodniť príčiny, pre ktoré sa domnieva, že dôkazy predložené podnikom v rámci oznámenia o spolupráci predstavujú prínos odôvodňujúci alebo neodôvodňujúci zníženie uloženej pokuty, podnikom, ktoré chcú v tejto súvislosti spochybniť rozhodnutie Komisie, naopak prislúcha preukázať, že Komisia by bez takýchto informácií dobrovoľne poskytnutých týmito podnikmi nebola schopná preukázať podstatu porušenia, a teda prijať rozhodnutie ukladajúce pokuty (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 297).

136    Okrem toho základom zníženia pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva hospodárskej súťaže je domnienka, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie porušenia a v jeho prípadnom ukončení (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 399, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, T‑338/94, Zb. s. II‑1617, bod 363). Vzhľadom na dôvod existencie zníženia Komisia nemôže nezohľadniť užitočnosť poskytnutej informácie, ktorá nevyhnutne závisí od dôkazov, ktoré už mala k dispozícii (rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie, bod 220).

137    Navyše z judikatúry vyplýva, že pokiaľ podnik v rámci spolupráce iba potvrdí, a to menej presne a výslovne, určité informácie, ktoré už poskytol iný podnik v rámci spolupráce, nemožno mieru spolupráce tohto podniku, akokoľvek je nepopierateľné, že bola do istej miery pre Komisiu užitočná, považovať za porovnateľnú so spoluprácou podniku, ktorý uvedené informácie poskytol ako prvý. Vyhlásenie, ktoré sa obmedzuje na to, že v určitom rozsahu potvrdí vyhlásenie, ktoré už Komisia mala k dispozícii, totiž neuľahčuje úlohu Komisie výrazným spôsobom. Takéto vyhlásenie teda nemôže postačovať na odôvodnenie zníženia sumy pokuty z dôvodu spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 301; Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 455, a Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie, bod 222).

138    Napokon spolupráca podniku v rámci vyšetrovania vôbec nezakladá nárok na zníženie pokuty, ak táto spolupráca neprekročila rámec povinností, ktoré mu vyplývali z článku 18 nariadenia č. 1/2003 (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, body 341 a 342, a Danone, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 451).

139    V prejednávanej veci je potrebné v prvom rade uviesť, že je na jednej strane nepopierateľné, ako vyplýva z odôvodnenia č. 561 napadnutého rozhodnutia, že žalobca bol po EKA druhým podnikom, ktorý podal žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Na druhej strane, ako to uviedla Komisia v odôvodnení č. 565 napadnutého rozhodnutia, len informácie uvedené v bode 3 odpovede z 18. októbra 2004 na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií z 10. septembra 2004 (ďalej len „odpoveď žalobcu“) predstavujú informácie, ktoré idú nad rámec jednoduchej odpovede žalobcu na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií, ktorú mu zaslala v zmysle článku 18 nariadenia č. 1/2003, čo žalobca nespochybňuje. Informácie uvedené v bode 3 odpovede žalobcu, ktoré sa týkajú jeho stretnutia so svojím zamestnancom pánom L. 24. septembra 2004, totiž priamo súvisia so skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa dotknutého porušenia.

140    Štyri výhrady uvedené na účely zistenia, či sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že informácie, ktoré jej žalobca poskytol, nemali značnú pridanú hodnotu a že nie sú dôvodom na to, aby mu uloženú výšku pokuty znížila o 30 až 50 %, teda treba preskúmať len vzhľadom na informácie uvedené v bode 3 odpovede žalobcu.

141    Po prvé, čo sa týka výhrady žalobcu spočívajúcej v tom, že Komisia mu mala v napadnutom rozhodnutí znížiť pokutu, ako to urobila v rozhodnutí o peroxide vodíka, napriek veľmi obmedzeným informáciám, ktoré jej v tomto druhom rozhodnutí poskytla v súvislosti daným kartelom, treba ju zamietnuť ako nedôvodnú. Okrem toho, že Komisia musí nie so zreteľom na svoju skoršiu rozhodovaciu prax, ale so zreteľom na oznámenie o spolupráci z roku 2002 preskúmať, či spolupráca poskytnutá zo strany podniku odôvodňuje zníženie pokuty, sa totiž na základe tvrdení žalobcu nedá preukázať, že informácie, ktoré poskytol, majú za okolností v prejednávanej veci značnú pridanú hodnotu vzhľadom na dôkazy, ktorými Komisia disponovala ku dňu jeho žiadosti na základe uvedeného oznámenia.

142    Po druhé, pokiaľ ide o výhradu žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že bol prvým podnikom, ktorý vo svojej ústnej žiadosti o oslobodenie od uloženia pokuty potvrdil informácie poskytnuté zo strany EKA, treba preskúmať päť dôkazných informácií, o ktorých žalobca tvrdí, že pre Komisiu majú značnú pridanú hodnotu.

143    V prvom rade, keďže žalobca informoval Komisiu, že „[ku] koncu [roka] 1993 [bol] pre niektorých výrobcov chlorečnanu sodného zavedený systém rozdelenia zákazníkov a objemov“, Komisia v odôvodnení č. 569 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „[žalobca] vo všeobecnosti potvrdil existenciu systému, ale neposkytol nijaký listinný dôkaz pochádzajúci z obdobia skutkových okolností, ktorý by pomohol posilniť schopnosť preukázať dotknuté skutky“. V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by táto informácia mohla mať značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že z ústnej žiadosti EKA o oslobodenie od uloženia pokuty vyplýva, že o uvedenom systéme už Komisiu informoval tento podnik, totiž žalobca ani nepotvrdil túto informáciu listinnými dôkazmi, ani neposkytol dodatočné spresnenia, pokiaľ ide o dátumy, miesta, spôsoby a rozsah tohto rozdelenia objemov a zákazníkov. Preto v súlade s judikatúrou citovanou v bode 137 vyššie za značnú pridanú hodnotu nemožno považovať len potvrdenie existencie rozdelenia objemov a zákazníkov žalobcom v jeho ústne podanom vyhlásení.

144    Ďalej, čo sa týka informácie poskytnutej žalobcom, podľa ktorej medzi výrobcami existuje systém náhrad, ktorý im dovoľuje zvýšiť svoje objemy v nasledujúcom roku, treba pripomenúť, ako bolo uvedené v bode 143 vyššie, že Komisia v odôvodnení č. 569 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „pokiaľ ide o mechanizmus rozdelenia trhov s chlorečnanom sodným, tieto informácie už získala v rámci ústneho vyhlásenia EKA“ a že „[žalobca] vo všeobecnosti potvrdil existenciu systému, ale neposkytol nijaký listinný dôkaz pochádzajúci z obdobia skutkových okolností, ktorý by pomohol posilniť schopnosť preukázať dotknuté skutky“. V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by táto informácia mohla mať značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že z ústnej žiadosti EKA o oslobodenie od uloženia pokuty vyplýva, že o systéme náhrad zavedenom v niektorých členských štátoch už Komisiu informoval tento podnik, totiž žalobca vo svojom ústnom vyhlásení ani neposkytol listinný dôkaz preukazujúci existenciu uvedeného systém, ani spresnenia, pokiaľ ide o dátumy, miesta a spôsoby jeho realizácie.

145    Navyše, čo sa týka skutočnosti, že žalobca informoval Komisiu, že k zvýšeniu ceny došlo s úspechom trikrát, Komisia v tejto súvislosti v odôvodnení č. 572 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „pokiaľ ide o zvýšenie cien v rokoch 1993, 1994 a 1995, [pán L.] veľmi všeobecne potvrdil informácie, ktoré už poskytol EKA, pričom sám neposkytol ďalšie spresnenia v súvislosti s dotknutým konaním“. V tejto súvislosti možno konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by táto informácia mohla mať značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že z ústnej žiadosti EKA o oslobodenie od uloženia pokuty vyplýva, že podrobné informácie týkajúce sa období, výšky a mechanizmu uvedeného zvýšenia cien už Komisii poskytol tento podnik, totiž žalobca neposkytol ani dôkazy, ani dodatočné podrobnosti o údajoch, ktorými Komisia už disponovala, aby podporil jej tvrdenia, takže Komisii neuľahčil úlohu výrazným spôsobom v zmysle judikatúry citovanej v bode 137 vyššie.

146    Okrem toho, pokiaľ ide o „množstvo informácií týkajúcich sa sporu medzi členmi kartelu“ v nadväznosti na rozhodnutie zákazníka MODO o ukončení dodávok od žalobcu od polovice roka 1998 a o viaceré schôdze, ktoré nasledovali počas roka 1999 a na jar v roku 2000, o ktorých žalobca informoval Komisiu, treba uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 573 napadnutého rozhodnutia uvádza, že „vyhlásenia [pána L.] potvrdili hlavné skutočnosti vyhlásení EKA a Finnish Chemicals, ale… nepoukázali na nové skutočnosti alebo dodatočné dôkazy, ktorými by sa výrazne posilnila schopnosť Komisie preukázať dané skutkové okolnosti“. V tejto súvislosti možno konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že táto informácia má značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že v ústnej žiadosti o oslobodenie od uloženia pokuty EKA informoval Komisiu o existencii sporu medzi členmi kartelu v súvislosti so zákazníkom MODO, je totiž potrebné uviesť, že žalobca neposkytol ani dôkazy, ani spresnenia na podporu tvrdení Komisie, ktoré by jej umožnili preukázať skutkové okolnosti porušenia, ktoré musela, ako to výslovne vyplýva z odôvodnení č. 215 a 216 napadnutého rozhodnutia, preukázať na základe dokumentov, ktoré jej poskytol Finnish Chemicals.

147    Navyše, čo sa týka informácie žalobcu, podľa ktorej kartel zanikol v polovici roka 2000 v nadväznosti na prijatie programov dodržiavania práva hospodárskej súťaže, Komisia v odôvodnení č. 575 napadnutého rozhodnutia uvádza, že „[pán L.] len potvrdil vyhlásenie EKA týkajúce sa účinkov prijatia programov [dodržiavania práva hospodárskej súťaže] bez toho, aby v tejto súvislosti predložil nové dôkazy“. V tejto súvislosti možno konštatovať, že Komisia sa nedopustila žiadneho nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by táto informácia mala značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že táto jediná informácia je nepresná vo vzťahu k presnému dátumu, ktorý Komisia prijala na účely konštatovania skončenia porušenia, teda 9. februára 2000 [pozri článok 1 písm. e) napadnutého rozhodnutia], totiž samotné ústne potvrdenie tejto informácie, ktorú mala Komisia už k dispozícii, zo strany žalobcu výrazným spôsobom neuľahčilo jej úlohu v zmysle judikatúry citovanej v bode 137 vyššie.

148    S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť výhradu žalobcu založenú na tvrdení, že informácie, ktoré poskytol Komisii a ktoré potvrdzovali informácie, ktorými už Komisia disponovala, mali značnú pridanú hodnotu.

149    Po tretie, keďže žalobca tvrdí, že niektoré informácie, ktoré poskytol Komisii, poukázali na nové skutočnosti, o ktorých Komisia predtým nevedela, a teda ktoré výrazným spôsobom posilnili jej schopnosť preukázať dotknuté skutkové okolnosti, je potrebné preskúmať dva dôkazné údaje, na ktoré žalobca poukazuje na podporu tejto výhrady.

150    V prvom rade, pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca Komisiu informoval o existencii zoznamu, ktorý si neponechal a ktorý údajne v súvislosti s každým spoločným zákazníkom členov kartelu spresňoval objemy predaja, ktoré im dodávali, treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v tejto súvislosti nepriznala nijaké zníženie pokuty. Ako uviedla Komisia v odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na to, že jej žalobca uvedený zoznam neposkytol, jej totiž uvedená informácia neumožnila preukázať skutkové okolnosti zakladajúce dotknuté porušenie.

151    Ďalej, čo sa týka skutočnosti, že žalobca bol prvým podnikom, ktorý identifikoval zákazníkov na európskom kontinente, ktorých sa týkalo rozdelenie objemov, čo údajne Komisii pomohlo posúdiť rozsah kartelu z geografického hľadiska a mohlo slúžiť ako základ pre jej žiadosti o poskytnutie informácií, treba konštatovať, že Komisia sa k tomuto tvrdeniu v napadnutom rozhodnutí osobitne nevyjadrila, v odôvodnení č. 576 napadnutého rozhodnutia však predovšetkým uviedla, že „kvalita a množstvo informácií poskytnutých žalobcom sa musí vo všeobecnosti považovať za veľmi obmedzené“ a že „hoci [žalobca] mohol všeobecným spôsobom potvrdiť niektoré skutočnosti týkajúce sa fungovania kartelu, neurobil to spôsobom, ktorým mohol výrazne posilniť schopnosť Komisie dokázať porušenie“. V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Hoci menný zoznam podnikov, na ktoré sa kartel vzťahoval, dopĺňal zoznam, ktorý Komisii poskytol EKA, nič to nemení na skutočnosti, že z dôvodu neposkytnutia podrobností súvisiacich so zavedením, s dátumami a číselnými údajmi systému rozdelenia objemov, ktorý sa vzťahoval na uvedené podniky, uvedená informácia pre Komisiu nepredstavovala značnú pridanú hodnotu. Tento záver nemôže zmeniť tvrdenie, ktoré žalobca uviedol na pojednávaní, podľa ktorého si Komisia mohla doplniť informácie, ktoré jej poskytol, zaslaním žiadostí o poskytnutie informácií podnikom, ktoré boli súčasťou kartelu. Vzhľadom na to, že samotný žalobca neposkytol tieto podrobné informácie, ktoré musel nevyhnutne poznať, lebo mal účasť na uvedenom systéme rozdelenia, totiž skutočnosť, že Komisia mohla potvrdiť alebo doplniť tieto informácie na základe svojich vyšetrovacích právomocí, nemení nič na závere, podľa ktorého informácia poskytnutá žalobcom výrazným spôsobom neuľahčila úlohu Komisie pri preukazovaní skutkových okolností zakladajúcich dotknuté porušenie.

152    Tretiu výhradu žalobcu, podľa ktorej mali dôkazné informácie, ktoré poskytol Komisii a o ktorých Komisia predtým nevedela, značnú pridanú hodnotu, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

153    Po štvrté, pokiaľ ide o výhradu žalobcu spočívajúcu v tom, že samotné znenie napadnutého rozhodnutia dokazuje, že Komisia sa opierala o viaceré dôkazné informácie, ktoré poskytol na preukázanie existencie porušenia a potvrdenie niektorých dôkazov pochádzajúcich od iných zdrojov, treba preskúmať, či z odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobca a ktoré sú uvedené v bode 126 vyššie, vyplýva, že skutočne výrazným spôsobom posilnil schopnosť Komisie preukázať skutkové okolnosti zakladajúce dané porušenie.

154    V prvom rade, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 76 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacu poznámku pod čiarou 116, na ktorú odkazuje, Komisia v nich opisuje všeobecné fungovanie kartelu, ktoré charakterizovali najmä „časté stretnutia v podobe dvojstranných alebo mnohostranných schôdzí a telefonické spojenia, avšak bez postupovania podľa osobitnej schémy“. Komisia tu dodáva, že „podľa [žalobcu] zoznam spoločných zákazníkov a objemov predaja, ktoré im bol každý z výrobcov chlorečnanu sodného – členov kartelu – oprávnený dodávať, bol zostavený úplne na začiatku“, „[žalobca] však uvedený zoznam Komisii nepredložil“. V tejto súvislosti treba teda konštatovať, že z tých istých dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 144 a 150 vyššie, táto informácia, v súvislosti s ktorou Komisia výslovne konštatovala, že žalobca neposkytol nijaký vecný dôkaz, nemá značnú pridanú hodnotu. Komisia sa teda nedopustila nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by táto informácia mohla mať takúto hodnotu.

155    Navyše, pokiaľ ide o poznámku pod čiarou 118 napadnutého rozhodnutia, Komisia uvádza, že žalobca „potvrdil [ústne vyhlásenia EKA týkajúce sa] existencie mechanizmu rozdelenia trhu a systému náhrad, ktoré opísal EKA“. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci žalobca potvrdil existenciu protisúťažnej praxe, táto jediná informácia sama osebe nepostačovala na to, aby Komisii umožnila dokázať skutkové okolnosti zakladajúce porušenie. Preto sa z tých istých dôvodov, ako sú uvedené v bode 144 vyššie, nemožno domnievať, že by táto jediná informácia, o ktorej Komisia už vedela, mala značnú pridanú hodnotu.

156    Ďalej, čo sa týka odôvodnenia č. 98 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacej poznámky pod čiarou 142, Komisia tu najmä uvádza, že „EKA takisto tvrdí, že okolo roku 1995 bolo s Finnish Chemicals a [so žalobcom] rozhodnuté ‚pristúpiť k závažnému zvyšovaniu cien, ku ktorému došlo‘, pokiaľ ide o Portugalsko vzhľadom na oslabovanie escuda“, že „dôkazy, ktoré poskytol EKA, preukazujú, že v roku 1995 tento podnik zvýšil ceny, ktoré uplatňoval voči svojim portugalským zákazníkom, o 31 a 44 % v porovnaní s cenami uplatňovanými v roku 1993“, a že „[žalobca] takisto konštatoval úspešné zvýšenie cien v roku 1995“. Zo znenia napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že uvedené zvyšovanie cien v roku 1995 bolo preukázané na základe ústnych informácií a dokumentov, ktoré poskytol EKA, čo žalobca nespochybňuje. Hoci ústne podaná informácia žalobcu potvrdzuje tvrdenie EKA, nemožno ju považovať za informáciu so značnou pridanou hodnotou v zmysle judikatúry uvedenej v bode 137 vyššie, pretože ju už poskytol EKA a žalobca k uvedenému zvyšovaniu cien neposkytol dodatočné podrobnosti.

157    Okrem toho, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 207 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacu poznámku pod čiarou 259, Komisia tu uvádza, že „treba poznamenať, že v rámci diskusií medzi Finnish Chemicals a [žalobcom] v súvislosti so [zákazníkom] MODO sa [pán L.] skontaktoval [s pánom B.] (zástupca Quadrimex, dovozcu výrobkov Finnish Chemicals vo Francúzsku), aby prediskutovali objemové straty, ktoré vznikli [žalobcovi]“, a že „v rámci týchto telefonických rozhovorov 2. a 5. októbra 1998 sa [pán L.] sťažoval na škandinávsku agresivitu a pre [žalobcu] žiadal náhradu v objemoch“. V tejto súvislosti z dokumentov citovaných v poznámke pod čiarou 257 napadnutého rozhodnutia a z bodu 4.3.1.20 uvedeného rozhodnutia s názvom „1998 – spor v súvislosti so zákazníkom MODO“ vyplýva, že na účely preukázania presnej povahy uskutočnených kontaktov medzi konkurentmi v súvislosti s uskutočňovaním dodávok zákazníkovi MODO, dátumami týchto kontaktov a rozdelenými objemami Komisia v plnom rozsahu vychádzala z presných informácií, ktoré jej poskytol Finnish Chemicals. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď vylúčila, že by informácia, ktorú poskytol žalobca, mala v tejto súvislosti značnú pridanú hodnotu.

158    Ďalej, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 254 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacu poznámku pod čiarou 305, Komisia tvrdí, že žalobca vyhlásil, že „[pánovi L.] sa zdá, že si spomína na jednu schôdzu medzi Finnish Chemicals a [žalobcom] uskutočnenú s cieľom zistiť, prečo sa prestali dodržiavať pravidlá o rozdelení uplatňované na MODO“, a že „počas tejto schôdze, o ktorej si [pán L.] myslí, že sa uskutočnila v prvom štvrťroku 1999 vo Fínsku, Finnish Chemicals vyhlásil, že [v nadväznosti] na dohodu jeho materskej spoločnosti s MODO sa stal výhradným dodávateľom [MODO], čím došlo k ukončeniu dohody existujúcej medzi EKA, Finnish Chemicals a [žalobcom] v súvislosti s týmto zákazníkom“. V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia dodáva, že „vzhľadom na to, že zmluva medzi MODO a Finnish Chemicals bolo uzavretá až v septembri 1999, sa Komisia domnieva, že [pán L.] si zmýlil dátumy a miesta a že v skutočnosti poukazuje na schôdzu z 9. novembra 1999 v Kodani“. Okrem toho, že ústne podaná informácia, ktorú poskytol žalobca, je na základe jeho vlastného priznania nielen nejasná („[pánovi L.] sa zdá, že si spomína“), ale aj nepresná, totiž treba v každom prípade konštatovať, že Komisia v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia výslovne uvádza, pričom uvedenú informáciu vôbec nepoužila na preukázanie dôkazu o skutkových okolnostiach zakladajúcich porušenie, že tieto informácie sú nesprávne, čo žalobca navyše nespochybňuje. Komisia sa teda nedopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že táto informácia, ktorá sa nepotvrdila, mala značnú pridanú hodnotu.

159    Navyše, pokiaľ ide o poznámku pod čiarou 325 napadnutého rozhodnutia, je odkazom na odôvodnenie č. 273 uvedeného rozhodnutia, v ktorom Komisia najmä uvádza, že žalobca „poukazuje na schôdzu medzi EKA, Finnish Chemicals a [ním samotným] ‚na jar 2000‘, o ktorej sa možno domnievať, že išlo o schôdzu z 9. februára 2000 opísanú v odôvodnení č. 283 [napadnutého rozhodnutia]“. V tomto poslednom odôvodnení Komisia spresňuje, že pokiaľ ide o schôdzu z 9. februára 2000, EKA tvrdila, že „sa odmieta zúčastniť na každej novej diskusii s konkurentmi“. V odôvodnení č. 284 napadnutého rozhodnutia a s ním súvisiacej poznámke pod čiarou 337 Komisia uvádza, že „zmeny, ku ktorým došlo na trhu s chlorečnanom sodným v roku 1999 v rámci Spoločenstva (osobitne v súvislosti so zmluvou o dodávke medzi Finnish Chemicals a MODO), viedli k ukončeniu kontaktov medzi výrobcami chlorečnanu sodného, a hoci ešte v januári a vo februári 2000 došlo k niekoľkým telefonickým rozhovorom a stretnutiam…, úroveň obvyklej spolupráce, ktorá zahŕňala prevažne snahu spočívajúcu v rozdelení objemov predaja, sa neobnovila“. V poznámke pod čiarou 337 napadnutého rozhodnutia Komisia spresňuje, že „EKA a [žalobca] odkazujú na svoje jednotlivé programy [dodržiavania práva hospodárskej súťaže] prijaté v rokoch 1999 a 2000“, zatiaľ čo „Finnish Chemicals uvádza, že kontakty s konkurentmi zanikli po tom, ako došlo k uzavretiu zmluvy so [zákazníkom] MODO“. S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba uviesť, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že informácie poskytnuté žalobcom nemali značnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že informácia, ktorú žalobca poskytol, spočívajúca v tom, že kartel ukončil svoju činnosť po prijatí programov dodržiavania práva hospodárskej súťaže, nie je presná, pokiaľ ide o správnosť dátumu, ktorý Komisia prijala na účely preukázania skončenia porušenia, totiž Komisia mohla práve na základe spresnení, ktoré poskytol EKA, ako vyplýva z odôvodnenia č. 290 napadnutého rozhodnutia, preukázať, že k skončeniu porušenia došlo uskutočnením schôdze profesijného združenia CEFIC 9. februára 2000.

160    Štvrtú výhradu žalobcu, podľa ktorej zo samotného textu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že poskytol informáciu so značnou pridanou hodnotou, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú, a teda aj tretí žalobný dôvod v celom rozsahu.

c)     O štvrtom žalobnom dôvode založenom na neznížení pokuty nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002

161    Žalobca v podstate tvrdí, že Komisia sa z právneho a zo skutkového hľadiska dopustila nesprávneho posúdenia, lebo mu neznížila pokutu nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002. Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať tri časti tohto žalobného dôvodu v poradí čiastočne odlišnom od poradia, v akom ho uviedol žalobca.

 O druhej časti založenej na nesprávnom právnom a skutkovom posúdení, ktorého sa Komisia dopustila, keď konštatovala, že spolupráca žalobcu neodôvodňuje zníženie pokuty na základe poľahčujúcich okolností stanovených v usmerneniach

–       Tvrdenia účastníkov konania

162    Žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, pretože mu na základe poľahčujúcich okolností nebolo priznané zníženie pokuty napriek skutočnosti, že bod 29 štvrtá zarážka takéto zníženie stanovuje. Podľa žalobcu totiž uvedený bod, v súvislosti s ktorým sa Komisia nemôže opierať o doslovný výklad obmedzujúci jeho pôsobnosť na mimoriadne okolnosti, stanovuje, že podniku, ktorý dostatočne nespolupracoval v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002, možno znížiť pokutu jednak, ak poskytol účinnú spoluprácu, jednak, ak išla táto spolupráca nad rámec jeho právnej povinnosti spolupracovať.

163    Po prvé žalobca tvrdí, že Komisia v odôvodneniach č. 385 až 398 rozhodnutia z 20. októbra 2005 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 ods. 1 [ES] (vec COMP/C.38.281/B.2 – Nespracovaný tabak – Taliansko) uplatnila bod 29 štvrtú zarážku usmernení s cieľom znížiť pokutu o 50 % z dôvodu poľahčujúcich okolností podniku, ktorému bolo zrušené podmienečné oslobodenie od uloženia pokuty udelené v zmysle oznámenia o spolupráci z roku 2002. S prihliadnutím osobitne na toto rozhodnutie, ako aj na iné rozhodnutia Komisie je nepochopiteľné, že žalobcovi, ktorý nespochybnil skutkové okolnosti a počas konania spolupracoval, nebola znížená pokuta na základe poľahčujúcich okolností.

164    Po druhé žalobca tvrdí, že účinne spolupracoval s Komisiou. Žalobca nielenže od začiatku vyšetrovania priznal svoju účasť na porušení, ako to vyplýva najmä zo skutočnosti, že bol druhým podnikom, ktorý spolupracoval s Komisiou, ale tiež poskytol množstvo podrobných dôkazov, ktoré umožňovali objasniť povahu a dĺžku trvania kartelu, jeho účastníkov a spôsoby fungovania, ako to vyplýva z informácií, ktoré poskytol vo svojej odpovedi z 18. októbra 2004 na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií.

165    Ďalej žalobca poskytol spoluprácu, ktorá značne presahovala tú, ktorá vyplýva z jeho právnych povinností spolupracovať. Od okamihu jeho žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 bol v úzkej a neustálej spolupráci s Komisiou, ako to vyplýva z jeho odpovedí, ktoré poskytol na žiadosť Komisie o poskytnutie informácií zo 16. februára 2007. Nielen že sa vzdal svojho práva odoprieť výpoveď, ale sa tiež aktívne podieľal na preukázaní existencie porušenia.

166    Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

167    Žalobca v podstate tvrdí, že vzhľadom na spoluprácu, ktorú poskytol Komisii počas správneho konania, sa Komisia z právneho a faktického hľadiska dopustila nesprávneho posúdenia, keď mu podľa bodu 29 štvrtej zarážky usmernení neznížila pokutu.

168    Treba v prvom rade uviesť, že v bode 29 štvrtej zarážke usmernení sa Komisia zaviazala v rámci svojej voľnej úvahy, pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, ktoré je povinná zohľadniť pri stanovovaní výšky pokút, priznať zníženie pokuty, ak „dotknutý podnik účinne spolupracuje s Komisiou nad rámec oznámenia [o spolupráci] a zákonom stanovenej povinnosti spolupráce“.

169    Uplatnenie bodu 29 štvrtej zarážky usmernení však nesmie zbaviť oznámenie o spolupráci z roku 2002 potrebného účinku. Treba totiž konštatovať, že bod 1 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že toto oznámenie „stanovuje rámec pre odmeňovanie spolupráce podnikov pri vyšetrovaniach, ktoré uskutočňuje Komisia voči podnikom, ktoré sú alebo boli súčasťou tajných kartelov ovplyvňujúcich Spoločenstvo“. Zo znenia a štruktúry uvedeného oznámenia teda vyplýva, že podniky môžu dosiahnuť zníženie pokuty na základe svojej spolupráce v zásade len vtedy, ak spĺňajú prísne podmienky stanovené v uvedenom oznámení.

170    Na to, aby sa zachoval potrebný účinok oznámenia o spolupráci z roku 2002, má Komisia podniku znížiť pokutu na základe bodu 29 štvrtej zarážky usmernení len za mimoriadnych okolností. Je to tak najmä v prípade, keď je spolupráca podniku, ktorá presahuje rámec jeho právnej povinnosti bez toho, aby mal nárok na zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, pre Komisiu objektívne užitočná. Takáto užitočnosť musí byť konštatovaná vtedy, keď sa Komisia vo svojom konečnom rozsudku opiera o dôkazy, ktoré jej podnik poskytol v rámci svojej spolupráce, a v prípade ich neposkytnutia by Komisia za dotknuté porušenie nemohla čiastočne alebo v plnom rozsahu uložiť sankcie.

171    V prejednávanej veci treba na jednej strane uviesť, že žalobca neuviedol nijaké tvrdenie ani dôkaz, ktorým by preukázal, že bez jeho spolupráce by Komisia za porušenie konštatované v napadnutom rozhodnutí nemohla čiastočne alebo v plnom rozsahu uložiť sankcie. Na druhej strane z napadnutého rozhodnutia v každom prípade vyplýva, že vzhľadom na nepresnú, nesprávnu alebo nepotvrdenú povahu informácií poskytnutých žalobcom (pozri body 141 až 159 vyššie) neboli tieto informácie pre Komisiu užitočné, pretože sa opierala o dôkazy, ktoré získala okrem iného na preukázanie skutkových okolností zakladajúcich porušenie.

172    Žalobca teda nepreukázal, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia z právneho hľadiska alebo zjavne nesprávneho posúdenia, keď mu na základe bodu 29 štvrtej zarážky usmernení neznížila pokutu.

173    Tvrdenia žalobcu v tejto súvislosti nezmenia tento záver.

174    V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že mu mala byť znížená pokuta, lebo sa vzdal svojho základného práva nevypovedať, treba ho zamietnuť ako nedôvodné. Okrem toho, že žalobca si mohol vybrať, či bude s Komisiou spolupracovať alebo popierať svoju účasť na dotknutom porušení, mala totiž Komisia povinnosť znížiť mu pokutu podľa bodu 29 štvrtej zarážky usmernení len v prípade, že boli v prejednávanej splnené okolnosti uvedené v bode 170 vyššie.

175    V druhom rade, pokiaľ ide o to, že žalobca tvrdí, že Komisia v iných veciach rozhodla o znížení pokuty podnikom za ich spoluprácu podľa bodu 29 štvrtej zarážky usmernení, treba toto tvrdenie zamietnuť ako neúčinné. Keďže vzhľadom na okolnosti každého jednotlivého prípadu treba skúmať, či môže Komisia v prípade kartelu čiastočne alebo v plnom rozsahu uložiť sankcie bez spolupráce poskytnutej podnikom, toto tvrdenie nemá vplyv na záver uvedený v bode 172 vyššie, podľa ktorého žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že mu mala Komisia znížiť pokutu nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002.

176    Druhú časť štvrtého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť sčasti ako nedôvodnú a sčasti ako neúčinnú.

 O prvej časti založenej na porušení zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality vzhľadom na skutočnosť, že žalobca skutky nepopieral a spolupracoval

–       Tvrdenia účastníkov konania

177    Žalobca tvrdí, že Komisia porušila zásady riadnej správy vecí verejných a proporcionality. V tejto súvislosti sa domnieva, že vzhľadom na skutočnosť, že od začiatku vyšetrovania priznal svoju účasť na porušení a že po tom, ako mu bolo doručené oznámenie o výhradách, skutky nepopieral, mala mu byť znížená pokuta nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002.

178    Po prvé sa žalobca domnieva, že skutočnosť, že nepopieral skutkové okolnosti, odôvodňuje zníženie pokuty z troch dôvodov. V prvom rade to pre dotknutý podnik znamená, že sa vzdal svojho základného práva nevypovedať a nepopierať vyhlásenia ostatných podnikov, ktoré požiadali o oslobodenie od pokút. Ďalej išiel nad rámec právnej povinnosti spolupracovať s Komisiou. Nakoniec Komisii výrazne uľahčil prácu.

179    Po druhé žalobca tvrdí, že užitočnosť vyplývajúca zo skutočnosti, že skutky neboli popierané, bola uznaná judikatúrou. Na jednej strane Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia (T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 251), konštatoval, že zníženie pokuty z dôvodu, že skutky neboli popierané, a vzhľadom na spoluprácu bolo odôvodnené, pretože správanie dotknutého podniku dovolilo Komisii ľahšie konštatovať existenciu porušenia. Žalobca v tejto súvislosti na pojednávaní uviedol aj rozsudky Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 65 vyššie (body 95 až 97), a Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie (bod 221). Na druhej strane vyplýva dôležitosť priznania sa podniku ku skutkom implicitne aj z rozsudku Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaného v bode 100 vyššie (body 112, 418 a 457).

180    Po tretie žalobca uvádza, že hodnotu nespochybnenia skutkov uznala Komisia aj vo svojej skoršej rozhodovacej praxi. Na jednej strane bola užitočnosť súvisiaca s priznaním sa k porušeniu potvrdená prijatím oznámenia Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ C 167, 2008, s. 1, body 32 a 33, ďalej len „oznámenie o urovnaní“), ktoré stanovuje zníženie výšky pokuty, ktorú možno uložiť podniku, o 10 % v prípade, že prizná svoju účasť na karteli. Na druhej strane konanie vyplývajúce z oznámenia o urovnaní spadá do série rozhodovacej praxe Komisie, ktorá v súlade s bodom D ods. 2 oznámenia Komisie o neuložení pokút alebo ich znížení v prípade kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“) spočíva v znížení výšky pokuty o 10 % v prípade, že podnik „nespochybňuje vecnú stránku skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia“ [neoficiálny preklad]. Okrem toho skutočnosť, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 nestanovuje ani nevylučuje zníženie pokuty v prípade, že podnik nepopiera skutkové okolnosti, svojou povahou nemôže obmedziť rozsah všeobecných zásad práva Spoločenstva, ako sú zásady proporcionality a riadnej správy vecí verejných.

181    Po štvrté žalobca tvrdí, že podľa nemeckej a francúzskej právnej úpravy a právnej úpravy Spojeného kráľovstva možno znížiť pokutu podniku, ktorý v podstate skutky buď nepopiera, alebo sa k nim prizná.

182    Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

183    V prvom rade, pokiaľ ide o výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď mu neznížila pokutu nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002, treba pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry už citovanej v bode 111 vyššie, na základe zásady riadnej správy vecí verejných má príslušný správny orgán povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti v predmetnej veci.

184    V prejednávanej veci z odôvodnenia č. 544 napadnutého rozhodnutia jednak vyplýva, že Komisia konštatovala, že „vzhľadom na všetky predmetné skutkové okolnosti nijaká mimoriadna okolnosť súvisiaca tejto veci nie [je] takej povahy, ktorá by odôvodňovala zníženie pokuty [žalobcu] z dôvodu jeho účinnej spolupráce nad rámec pôsobnosti oznámenia o [spolupráci] z roku 2002“. Okrem toho Komisia v uvedenom odôvodnení tiež uviedla, že „na rozdiel od oznámenia [o spolupráci z roku 1996] oznámenie z roku 2002 nestanovuje väčšie zníženie pokuty v prípade [nepopierania] skutkov a Komisia nevidí dôvod, aby v tejto veci znížila pokutu ‚nad rámec‘ oznámenia [o spolupráci z roku 2002]“.

185    Treba preto konštatovať, že žalobca, ktorý neposkytol žiadne tvrdenie ani dôkaz o tom, že Komisia nepreskúmala starostlivo a nestranne spoluprácu, ktorú poskytol počas správneho konania, nepreukázal, že Komisia porušila zásadu riadnej správy veci verejných.

186    Túto výhradu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

187    V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu spočívajúcu v tom, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď žalobcovi nijako neznížila pokutu z dôvodu, že nepopieral skutkové okolnosti a počas správneho konania spolupracoval s Komisiou, treba v prvom rade pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry už citovanej v bode 63 vyššie, že zásada proporcionality stanovuje, že Komisia musí stanoviť pokutu primerane ku skutočnostiam, ktoré zohľadnila na posúdenie závažnosti porušenia, a že v tejto súvislosti musí tieto skutočnosti uplatniť koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom.

188    V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobca nepreukázal, že by Komisia prekročila rámec svojej voľnej úvahy, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, keď vylúčila, že by žalobcu nepopieranie skutkových okolností a jeho spolupráca počas správneho konania oprávňovali na zníženie pokuty.

189    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že zo skoršej rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že znížila pokuty podnikom, ktoré nepopierali skutkové okolnosti a spolupracovali s ňou, treba ho zamietnuť ako neúčinné. Na jednej strane, hoci je nepopierateľné, že bod D ods. 2 oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktorý Komisia uplatnila v rámci rozhodnutí, v ktorých uložila sankcie v prípade kartelov a na ktoré poukazuje žalobca, stanovoval zníženie výšky pokuty o 10 až 50 %, ak podnik po tom, ako mu bolo doručené oznámenie o výhradách, „nespochyb[nil] vecnú stránku skutkových okolností, na ktorých Komisia zaklad[ala] svoje obvinenia“, je potrebné konštatovať, že uvedené oznámenie, ktoré bolo nahradené oznámením o spolupráci z roku 2002, sa neuplatňuje na skutkové okolnosti prejednávanej veci. Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, a ako uvádza Komisia, nahradením oznámenia o spolupráci z roku 1996 oznámením z roku 2002, ktoré nestanovuje zníženie pokuty v prípade, že k popieraniu skutkových okolností jednoducho nedošlo, Komisia jednoznačne vylúčila, že by bolo možné z tohto dôvodu znížiť pokutu na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 alebo bodu 29 štvrtej zarážky usmernení. Komisia má totiž povinnosť znížiť podniku pokutu len v prípade, že podnik, ako bolo uvedené najmä v bode 131 vyššie, poskytne dôkazy značnej pridanej hodnoty v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia, alebo, ako bolo konštatované v bode 170 vyššie, informácie, bez ktorých by Komisia za dotknuté porušenie nemohla uložiť čiastočne alebo v plnom rozsahu sankcie vo svojom konečnom rozhodnutí.

190    Po druhé, treba zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého z judikatúry už citovanej v bode 179 vyššie vyplýva, že Komisia je povinná znížiť pokutu podniku, ktorý umožnil ľahšie konštatovať existenciu porušenia, najmä ak uvedený podnik výslovne vyhlásil, že nespochybňuje skutkové okolnosti. Táto judikatúra totiž nespochybňuje konštatovanie uvedené v bode 175 vyššie, podľa ktorého žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že by Komisia v prípade, ak by nespolupracoval, nemohla konštatovať v plnom rozsahu alebo čiastočne dotknuté porušenie. Tvrdenia žalobcu spočívajúce v tom, že zníženie pokuty z dôvodu, že nespochybnil skutkové okolnosti, je odôvodnené, keďže žalobca išiel nad rámec svojej právnej povinnosti spolupracovať s Komisiou a uľahčil jej výrazne prácu, treba takisto zamietnuť ako nedôvodné, pretože, ako bolo uvedené v bode 170 vyššie, zníženie pokuty závisí od samotnej objektívnej užitočnosti, ktorú Komisia zo spolupráce podniku získa.

191    Po tretie tvrdenie žalobcu, podľa ktorého Komisia vo svojom oznámení o urovnaní výslovne uznala, že spolupráca podniku musí byť odmenená, treba zamietnuť ako neúčinné. Na jednej strane sa totiž, ako správne tvrdí Komisia, čo žalobca nespochybňuje, uvedené oznámenie, ktoré bolo prijaté mesiac po prijatí napadnutého rozhodnutia, na skutkové okolnosti v prejednávanej veci neuplatňuje. Na druhej strane treba v každom prípade uviesť, že podľa bodu 5 uvedeného oznámenia Komisia disponuje „širokou mierou voľnej úvahy, aby určila prípady, ktoré by mohli byť súčasťou diskusi[e] o urovnaní“, a len v prípade, že dotknuté podniky spĺňajú podmienky uvedeného oznámenia, je im znížená pokuta o 10 %. Preto podľa uvedeného oznámenia len Komisii a nie podnikom prislúcha rozhodnúť, či vzhľadom na okolnosti každého jednotlivého prípadu uplatnenie tohto postupu dovoľuje uľahčiť uloženie sankcií za dotknuté porušenie a v tejto súvislosti znížiť podniku, ktorý na to spĺňa podmienky, pokutu o 10 %.

192    Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v zmysle vnútroštátneho práva viacerých štátov Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže vytvára nepopieranie skutkových okolností nárok na zníženie pokuty, treba ho zamietnuť ako neúčinné, keďže uvedené predpisy, ktorými Komisia nie je viazaná, nie sú relevantným právnym rámcom na preskúmanie toho, či Komisia porušila zásadu proporcionality, pretože žalobcovi vôbec neznížila pokutu na základe jeho spolupráce.

193    S prihliadnutím na predchádzajúce konštatovania treba výhradu žalobkyne spočívajúcu v tom, že Komisia porušila zásadu proporcionality, zamietnuť ako sčasti neúčinnú a sčasti nedôvodnú a v dôsledku toho zamietnuť prvú časť v celom rozsahu.

 O tretej časti založenej na porušení zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že s Aragonesas a so žalobcom sa protiprávne zaobchádzalo rovnakým spôsobom

–       Tvrdenia účastníkov konania

194    Žalobca tvrdí, že Komisia porušila zásady proporcionality, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných, pretože s podnikom, ktorý sa prizná k porušeniu a spolupracuje s Komisiou, sa musí zaobchádzať odlišne ako s podnikom, ktorý toto porušenie popiera.

195    Žalobca v tejto súvislosti tvrdí, že tak ako v prípade Aragonesas, ani jemu nebola znížená pokuta, hoci Aragonesas popieral skutkové okolnosti, keď vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedol, že nemal účasť na dohodách tykajúcich sa celého spoločného trhu, že dôkazy predložené Komisiou boli na preukázanie existencie porušenia nedostatočné, pretože boli poskytnuté v rámci žiadostí na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 podaných inými podnikmi, a že žiaden dôkaz nepreukázal, že opakovane spolupracoval s ostatnými členmi kartelu.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

196    Po prvé, pokiaľ ide o výhrady žalobcu, podľa ktorých Komisia porušila zásady riadnej správy vecí verejných a proporcionality, pretože mu neznížila pokutu vzhľadom na jeho spoluprácu nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002, je potrebné konštatovať, že v rámci tejto časti štvrtého žalobného dôvodu neuvádza nijaké tvrdenie na podporu svojich výhrad a že tie sa zamieňajú s výhradami, ktoré uviedol v rámci prvej časti toho istého žalobného dôvodu. Treba ich teda z dôvodov uvedených v bodoch 183 až 193 vyššie zamietnuť ako nedôvodné.

197    Po druhé, pokiaľ ide o výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože bola v inej situácii ako Aragonesas, ktorý v rámci správneho konania poprel skutkové okolnosti, treba pripomenúť, že uvedená zásada, ako vyplýva z judikatúry už citovanej v bode 108 vyššie, vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, okrem prípadu, ak by takéto posudzovanie bolo objektívne odôvodnené.

198    V prejednávanej veci je nepopierateľné, že Aragonesas počas správneho konania spochybnil skutkové okolnosti (pozri odôvodnenia č. 341 až 346 napadnutého rozhodnutia), zatiaľ čo žalobca ich nespochybnil a spolupracoval s Komisiou (pozri odôvodnenie č. 340 napadnutého rozhodnutia), nič to však nemení na skutočnosti, že tieto dva podniky sa nachádzali v porovnateľných situáciách, keďže ani jeden z nich nespĺňa podmienky stanovené v oznámení o spolupráci z roku 2002 a bode 29 štvrtej zarážke usmernení, ktoré odôvodňujú priznanie zníženia pokuty. Komisia teda z právneho hľadiska správne zaobchádzala s oboma podnikmi rovnakým spôsobom.

199    Preto treba ako nedôvodnú zamietnuť výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu, a teda aj štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu.

200    S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba prvý žalobný návrh zamietnuť ako nedôvodný.

B –  O návrhoch uvedených subsidiárne, ktoré sa týkajú zmeny výšky pokuty

1.     Tvrdenia účastníkov konania

201    Na základe svojho druhého žalobného návrhu, ako aj písomných vyjadrení sa žalobca domáha, aby Všeobecný súd upravil výšku pokuty, ktorá mu bola uložená. V tomto rámci navrhuje najmä po prvé, aby Všeobecný súd znížil zvýšenú sadzbu základnej výšky z dôvodu opakovaného porušovania z 90 na 50 %, po druhé, aby mu znížil pokutu o 30 až 50 % vzhľadom na jeho úzku spoluprácu počas správneho konania a na skutočnosť, že nepopieral skutkové okolnosti.

202    Komisia s tvrdeniami žalobcu nesúhlasí.

2.     Posúdenie Všeobecným súdom

203    Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ ide o preskúmanie rozhodnutí Komisie v oblasti hospodárskej súťaže vykonávané súdom Únie, okrem samotného preskúmania zákonnosti, ktoré umožňuje len zamietnuť žalobu o neplatnosť alebo zrušiť napadnutý akt, z neobmedzenej právomoci, ktorú Všeobecnému súdu priznáva na základe článku 229 ES článok 31 nariadenia č. 1/2003, vyplýva oprávnenie tohto súdu zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zmeniť napríklad výšku pokuty (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 86 a tam citovanú judikatúru).

204    Po prvé, pokiaľ ide o návrh zmeniť zvýšenie základnej sumy pokuty o 90 %, ktoré bolo uložená žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania, Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na silný sklon žalobcu k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže nie je v rámci jeho neobmedzenej súdnej právomoci namieste túto sadzbu zmeniť.

205    Po druhé, pokiaľ ide o návrh na zmenu výšky pokuty uloženej žalobcovi, lebo nespochybnil skutkové okolnosti a spolupracoval počas správneho konania, Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na to, že táto spolupráca nebola takej povahy, aby Komisii dovoľovala v plnom rozsahu alebo čiastočne uložiť sankcie v prípade kartelu, nie je v rámci jeho neobmedzenej súdnej právomoci namieste pokutu znížiť.

206    Preto a vzhľadom na neexistenciu iných dôkazov v prejednávanej veci, ktoré by mohli viesť k zmene výšky pokuty uloženej žalobcovi, sa jeho druhý žalobný návrh musí zamietnuť ako nedôvodný.

207    Žaloba žalobcu sa teda musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

208    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je namieste zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Arkema France je povinný nahradiť trovy konania.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O hlavných návrhoch týkajúcich sa zrušenia napadnutého rozhodnutia

1.  O prípustnosti

a)  O prvej prekážke konania založenej na neprípustnosti prvého žalobného návrhu žalobcu

b)  O druhej prekážke konania založenej na neprípustnosti prvého žalobného dôvodu žalobcu

2.  O veci samej

a)  O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom vo zvýšení základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania

O prvej časti založenej na porušení práva na obhajobu a zásady proporcionality, pretože v napadnutom rozhodnutí bolo na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnené rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O druhej časti založenej na porušení zásady ne bis in idem a zásady proporcionality, keďže Komisia na účely konštatovania opakovaného porušovania zohľadnila rozhodnutie o výrobkoch na báze peroxidu, rozhodnutie o polypropyléne a rozhodnutie o PVC v rámci štyroch iných rozhodnutí, v ktorých boli žalobcovi uložené sankcie

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tretej časti založenej na porušení zásad proporcionality, rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných vzhľadom na zvýšenie základnej výšky pokuty uloženej žalobcovi z dôvodu opakovaného porušovania o 90 %

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O treťom žalobnom dôvode založenom na nepriznaní zníženia pokuty žalobcovi podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

c)  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na neznížení pokuty nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002

O druhej časti založenej na nesprávnom právnom a skutkovom posúdení, ktorého sa Komisia dopustila, keď konštatovala, že spolupráca žalobcu neodôvodňuje zníženie pokuty na základe poľahčujúcich okolností stanovených v usmerneniach

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O prvej časti založenej na porušení zásad riadnej správy vecí verejných a proporcionality vzhľadom na skutočnosť, že žalobca skutky nepopieral a spolupracoval

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O tretej časti založenej na porušení zásad proporcionality, riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že s Aragonesas a so žalobcom sa protiprávne zaobchádzalo rovnakým spôsobom

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O návrhoch uvedených subsidiárne, ktoré sa týkajú zmeny výšky pokuty

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.