Vec C‑174/08

NCC Construction Danmark A/S

proti

Skatteministeriet

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Østre Landsret)

„Šiesta smernica o DPH – Článok 19 ods. 2 – Odpočet dane zaplatenej na vstupe – Zmiešaná zdaniteľná osoba – Tovary a služby používané na zdaniteľné činnosti aj na činnosti oslobodené od dane – Výpočet odpočítateľnej sumy – Pojem ,náhodilé plnenia s nehnuteľnosťami‘ – Dodávky samému sebe – Zásada daňovej neutrality“

Abstrakt rozsudku

1.        Daňové ustanovenia – Harmonizácia právnych predpisov – Dane z obratu – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Odpočet dane zaplatenej na vstupe – Tovary a služby používané pri plneniach zakladajúcich i nezakladajúcich právo na odpočet

(Smernica Rady 77/388, článok 19 ods. 2)

2.        Daňové ustanovenia – Harmonizácia právnych predpisov – Dane z obratu – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Odpočet dane zaplatenej na vstupe

(Smernica Rady 77/388)

1.        Článok 19 ods. 2 šiestej smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu sa musí vykladať v tom zmysle, že v prípade stavebného podniku nemôže byť jeho predaj nehnuteľností postavených na svoj vlastný účet považovaný za „náhodilé plnenie s nehnuteľnosťami“ v zmysle tohto ustanovenia, keďže táto činnosť predstavuje priame, trvalé a nevyhnutné predĺženie jeho zdaniteľnej činnosti. Za týchto podmienok nie je potrebné skúmať in concreto rozsah, v akom táto činnosť predaja, posudzovaná samostatne, zahŕňa používanie tovarov a služieb, v prípade ktorých sa má platiť daň z pridanej hodnoty.

(pozri body 34, 35, bod 1 výroku)

2.        V rozpore so zásadou daňovej neutrality nie je, keď stavebný podnik, ktorý zaplatil daň z pridanej hodnoty zo stavebných plnení, ktoré vykonáva na svoj vlastný účet (dodávky samému sebe), nemôže v plnej výške odpočítať daň z pridanej hodnoty zo všeobecných nákladov vzniknutých vykonávaním týchto plnení, keďže obrat vyplývajúci z predaja takto postavených budov je oslobodený od dane z pridanej hodnoty.

Uvedená zásada daňovej neutrality je totiž reflexiou všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania zo strany normotvorcu Spoločenstva v oblasti dane z pridanej hodnoty, hoci zásada rovnosti zaobchádzania má, podobne ako ostatné všeobecné zásady práva Spoločenstva, ústavnú povahu, zásada daňovej neutrality si vyžaduje legislatívnu úpravu, ktorá sa dá realizovať len aktom sekundárneho práva Spoločenstva. Zásada daňovej neutrality môže v dôsledku toho byť v takom legislatívnom akte predmetom spresnení vyplývajúcich z uplatnenia článku 19 ods. 1 v spojení s článkom 28 ods. 3 písm. b) šiestej smernice 77/388 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu, ako aj bodom 16 prílohy F tejto smernice, podľa ktorej zdaniteľná osoba vykonávajúca zdaniteľné činnosti a činnosti predaja nehnuteľností oslobodené od dane z pridanej hodnoty nemôže odpočítať celú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej jej všeobecné náklady.

Okrem toho sa nemožno účinne odvolávať na zásadu daňovej neutrality na účely bránenia uplatňovaniu ustanovení šiestej smernice prebratých vnútroštátnou právnou úpravou, pokiaľ vnútroštátny zákonodarca chcel kritizovanými ustanoveniami preberajúcimi šiestu smernicu, zohľadniac riadne všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania, uviesť stavebné podniky, ktoré okrem svojej stavebnej činnosti vykonávajú činnosť predaja nehnuteľností oslobodenú od dane z pridanej hodnoty, do tej istej situácie, v akej sú promotéri nehnuteľností, ktorí vzhľadom na to, že táto posledná uvedená činnosť je oslobodená od dane z pridanej hodnoty, nemôžu odpočítavať daň z pridanej hodnoty zaťažujúcu stavebné plnenia poskytované tretími podnikmi, ktoré títo využívajú, a to s cieľom vyhnúť sa skresleniu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.

(pozri body 41 – 43, 46, 47, bod 2 výroku)