NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE
prednesené 20. júna 2019 (1)
Vec C‑213/18
Adriano Guaitoli,
Concepción Casan Rodriguez,
Alessandro Celano Tomassoni,
Antonia Cirilli,
Lucia Cortini,
Mario Giuli,
Patricia Padroni
proti
easyJet Airline Co. Ltd
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme, Taliansko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Letecká doprava – Nariadenie (ES) č. 261/2004 – Články 5, 7, 9 a 12 – Žaloba o paušálnu náhradu a náhradu individualizovaných škôd, ktoré vznikli cestujúcim v dôsledku zrušenia alebo veľkého meškania letu – Medzinárodná a vnútorná miestna súdna príslušnosť – Uplatniteľné ustanovenia – Montrealský dohovor – Článok 33 – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 1 – Vzťah medzi týmito ustanoveniami“
I. Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme, Taliansko), sa týka najmä výkladu článku 33 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu(2) (ďalej len „Montrealský dohovor“), ustanovenia, ktoré určuje súd príslušný v prípade žaloby o náhradu škody proti leteckému dopravcovi patriacej do rozsahu pôsobnosti tohto právneho nástroja.
2. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta Súdneho dvora na spôsob, akým je tento dohovor prepojený s nariadením (EÚ) č. 1215/2012(3), ktorý okrem iného upravuje právomoc súdov v oblasti zahrnutej v tomto nariadení(4) v prípadoch, keď žalobu smerujúcu k získaniu náhrad škôd rôzneho druhu podali cestujúci v leteckej doprave.
3. Prejednávaný návrh bol podaný v súvislosti s cezhraničným sporom medzi leteckou spoločnosťou a niekoľkými cestujúcimi týkajúcim sa súm, ktorých sa títo cestujúci domáhajú, a to štandardizovaných náhrad podľa nariadenia (ES) č. 261/2004(5) a súčasne individualizovaných náhrad ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku zrušenia letu na miesto určenia a meškania spiatočného letu, pričom oba lety vykonáva uvedená spoločnosť.
4. Po prvé bude potrebné, aby Súdny dvor rozhodol, či sa má miestne príslušný súd za takýchto okolností určiť podľa článku 33 Montrealského dohovoru a/alebo článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012. Z dôvodov a za podmienok, ktoré uvediem ďalej v texte, sa prikláňam k individuálnemu uplatneniu týchto dvoch právnych nástrojov v závislosti od príslušných žalobných návrhov.
5. Po druhé, ak by bol článok 33 Montrealského dohovoru za danej situácie vyhlásený za uplatniteľný, ako mám v úmysle navrhnúť, bude potrebné, aby Súdny dvor rozhodol, či sa toto ustanovenie má vykladať v tom zmysle, že upravuje iba rozdelenie súdnej právomoci na medzinárodnej úrovni medzi dotknutými štátmi, alebo aj na vnútornej úrovni medzi súdmi jednotlivých štátov. Prikloním sa k tomuto druhému výkladu.
6. Po tretie, ak by sa rozhodlo, že článok 33 Montrealského dohovoru neurčuje miestne príslušný súd aj na vnútornej úrovni, v takom prípade by bolo potrebné, aby Súdny dvor určil, či sa má na účely určenia miestne príslušného súdu uplatniť výlučne toto ustanovenie, alebo či sa má toto ustanovenie uplatniť spolu s článkom 7 bodom 1 nariadenia č. 1215/2012. So zreteľom na odpovede, ktoré by sa podľa mňa mali poskytnúť na dve predchádzajúce prejudiciálne otázky, sa domnievam, že nebude potrebné rozhodnúť o tretej otázke, ktorá bola položená len subsidiárne.
II. Právny rámec
A. Montrealský dohovor
7. Montrealský dohovor nadobudol platnosť, pokiaľ ide o Európsku úniu, 28. júna 2004.
8. V tretom odôvodnení preambuly tohto dohovoru sa uvádza, že štáty, ktoré sú stranami tohto dohovoru, „uzna[li] dôležitosť zabezpečenia ochrany záujmov spotrebiteľov v medzinárodnej leteckej doprave a potrebu spravodlivého odškodnenia založeného na princípe náhrady“. Ďalej podľa piateho odôvodnenia preambuly „spoločná akcia štátov týkajúca sa ďalšieho zosúlaďovania a kodifikácie niektorých pravidiel upravujúcich medzinárodnú leteckú dopravu prostredníctvom nového dohovoru je najprimeranejším prostriedkom na dosiahnutie spravodlivého vyváženia záujmov“.
9. V kapitole III uvedeného dohovoru s názvom „Zodpovednosť dopravcu a rozsah náhrady škody“ sa v článku 19 s názvom „Omeškanie“ stanovuje, že „dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu. Dopravca však nie je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním, ak dokáže, že on, jeho pracovníci a agenti vykonali všetky opatrenia, ktoré môžu byť odôvodnene požadované na zabránenie škody, alebo že z jeho alebo ich strany nebolo možné vykonať takéto opatrenia“.
10. V tej istej kapitole III sa v článku 33 s názvom „Jurisdikcia“ v odsekoch 1 a 4 stanovuje:
„1. Žaloba na náhradu škody musí byť podaná podľa voľby žalobcu na území jedného zo zmluvných štátov, buď na súde v mieste sídla dopravcu alebo v mieste jeho hlavného miesta podnikania, alebo tam, kde má obchodné miesto, v ktorom bola uzavretá zmluva o preprave, alebo na súde v mieste určenia.
…
4. Procesné otázky sa riadia právnym poriadkom súdu, kde je prípad prerokovávaný.“
B. Právo Únie
1. Nariadenie č. 261/2004
11. Článok 1 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Predmet“ v odseku 1 písm. b) a c) stanovuje, že toto nariadenie „za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich, [najmä] keď bol ich let zrušený [a] ich let má meškanie“.
12. Článok 5 tohto nariadenia sa názvom „Zrušenie“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:
a) prevádzkujúci letecký dopravca ponúkne pomoc v súlade s článkom 8; a
b) prevádzkujúci letecký dopravca ponúkne pomoc v súlade s článkom 9 ods. 1 písm. a) a článkom 9 ods. 2, ako aj v prípade presmerovania, keď podľa reálneho odhadu čas odletu pre nový let je aspoň deň po odlete plánovanom pre zrušený let, pomoc špecifikovanú v článku 9 ods. 1 písm. b) a v článku 9 ods. 1 písm. c); a
c) príslušní cestujúci majú právo na náhradu od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v súlade s článkom 7…
2. Keď boli cestujúci informovaní o zrušení, poskytnú sa im informácie o možnej alternatívnej preprave.“
13. Článok 7 toho istého nariadenia s názvom „Právo na náhradu“ v odseku 1 písm. a) stanovuje, že „cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške… 250 EUR v prípade všetkých letov na vzdialenosť 1 500 km alebo menej“ za podmienok uvedených v tomto článku.
14. Článok 9 uvedeného nariadenia s názvom „Právo na starostlivosť“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Keď sa uvádza odkaz na tento článok cestujúcim sa bezplatne ponúkne:
a) jedlo a občerstvenie zodpovedajúce času čakania;
b) hotelové ubytovanie v prípadoch:
– keď je nutný pobyt jednu noc alebo viac nocí, alebo
– keď je nutný pobyt dodatočný k pobytu, ktorý predpokladal cestujúci;
c) prepravu medzi letiskom a miestom ubytovania (hotel alebo iné).
2. Okrem toho sa cestujúcemu bezplatne ponúknu dva telefónne hovory, telexy alebo faxové správy, alebo e‑maily.“
15. Článok 12 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Ďalšia náhrada“ v odseku 1 stanovuje, že toto nariadenie „sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté práva cestujúcich na ďalšiu náhradu. Náhrada poskytnutá podľa [uvedeného] nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať“.
2. Nariadenie č. 1215/2012
16. Nariadenie č. 1215/2012 je uplatniteľné ratione temporis na spor vo veci samej v súlade s jeho článkom 66 ods. 1, keďže žaloba bola na vnútroštátny súd podaná po 10. januári 2015.(6)
17. V kapitole II nariadenia č. 1215/2012 s názvom „Právomoc“ v oddiele 2 s názvom „Osobitná právomoc“ sa v článku 7 bode 1 písm. a) a b) stanovuje, že „osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
1. a) v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby… pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť.“
18. V oddiele 4 tej istej kapitoly tohto nariadenia s názvom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ sa v článku 17 odseku 3 stanovuje, že uvedený oddiel „sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu“.
19. V kapitole VII tohto nariadenia s názvom „Vzťah k iným právnym nástrojom“ sa v článku 67 uvádza, že tento nástroj „nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych nástrojoch Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisoch harmonizovaných v súlade s týmito právnymi nástrojmi“.
20. V tej istej kapitole VII sa v článku 71 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že tento právny nástroj „nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach“.
III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
21. Páni Adriano Guaitoli, Alessandro Celano Tomassoni, Mario Giuli a panie Concepción Casan Rodriguez, Antonia Cirilli, Lucia Cortini, Patrizia Padroni (ďalej len „Guaitoli a i.“) si kúpili spiatočné letenky na lety medzi Fiumicino (Taliansko) a Korfu (Grécko), ktoré prevádzkuje spoločnosť easyJet Airlines Company Ltd (ďalej len „spoločnosť easyJet“), letecký dopravca so sídlom v Lutone (Spojené kráľovstvo).
22. V čase plánovaného letu na miesto určenia 4. augusta 2015 o 20.20 hod. Guaitoli a i. boli vystavení narastajúcemu meškaniu a následne bol ich let zrušený a presunutý na druhý deň na 16.45 hod. Počas čakania nedostali žiaden návrh, aby nastúpili do lietadla inej spoločnosti, nebolo im ani ponúknuté jedlo a občerstvenie, resp. žiadna iná pomoc, nebola im poskytnutá žiadna náhrada nákladov ani žiadna náhrada škody, a to aj napriek formálnej žiadosti, ktorú v tomto zmysle adresovali spoločnosti easyJet.
23. V čase plánovaného spiatočného letu 14. augusta 2015 o 23.25 hod. boli takisto vystavení veľkému meškaniu v trvaní, ktoré nebolo v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedené.
24. Dňa 28. júna 2016 Guaitoli a i. podali na Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím), v ktorého obvode majú bydlisko, žalobu, ktorou sa na základe článkov 5, 7, 9 a 12 nariadenia č. 261/2004 domáhali voči spoločnosti easyJet uloženia povinnosti zaplatiť im paušálnu náhradu, nahradiť náklady, ktoré im neprávom vznikli, ako aj ďalšiu ujmu, majetkovú aj nemajetkovú.(7)
25. Vo vyjadrení k žalobe easyJet v prvom rade vzniesla dve námietky nedostatku právomoci. Pokiaľ ide o prvú námietku súvisiacu s hodnotou sporu, Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) ju zamietol. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa miestnej príslušnosti, tento súd usúdil, že treba určiť uplatniteľné pravidlá, osobitne vzhľadom na vzájomný vzťah medzi článkom 33 Montrealského dohovoru a článkom 5 nariadenia č. 44/2001 (teraz článok 7 nariadenia č. 1215/2012), ako aj to, aký priestor je prípadne ponechaný vnútroštátnym normám právomoci, pričom uviedol, že bydlisko žalobcov vo veci samej sa nachádza v jeho vlastnom obvode, zatiaľ čo letisko Fiumicino sa nachádza v obvode Tribunale di Civitavecchia (súd v Civitavecchii, Taliansko).
26. V tomto kontexte Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) rozhodnutím z 26. februára 2018, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 26. marca 2018, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa uplatniť článok 33 Montrealského dohovoru alebo je ‚právomoc‘ (medzinárodná a vnútorná) v každom prípade upravená v článku 5 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001, ak účastník konania, ktorého let mal meškanie alebo bol zrušený, požiada spolu s paušálnou a jednotnou náhradou podľa článkov 5, 7 a 9 nariadenia (ES) č. 261/2004 tiež o náhradu škody podľa článku 12 uvedeného nariadenia?
2. Má sa v prípade prvej situácie uvedenej v prvej otázke článok 33 Montrealského dohovoru vykladať v tom zmysle, že upravuje iba rozdelenie právomoci medzi štátmi alebo v zmysle, že upravuje tiež vnútornú miestnu príslušnosť v rámci jedného zmluvného štátu?
3. V prípade prvej situácie uvedenej v druhej otázke článok 33 Montrealského dohovoru sa uplatňuje ‚výlučne‘ a vylučuje uplatnenie článku 5 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 alebo sa tieto dve ustanovenia môžu uplatniť spoločne tak, že priamo určia právomoc štátu a vnútornú miestnu príslušnosť súdov?“
27. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Guaitoli a i., easyJet, talianska vláda a Európska komisia. Neuskutočnilo sa žiadne vypočutie ústnych prednesov.
IV. Analýza
A. Úvodné pripomienky
28. Predtým, než budem skúmať dôvodnosť troch otázok predložených vnútroštátnemu súdu, ako je uvedené vyššie,(8) považujem za užitočné uviesť úvahy z judikatúry Súdneho dvora, ktoré sa týkajú všetkých týchto otázok.
29. Pokiaľ ide po prvé o výklad Montrealského dohovoru, pripomínam, že jeho ustanovenia tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie,(9) čiže Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie týkajúce sa výkladu tohto dohovoru v súlade s normami medzinárodného práva, ktoré platia aj pre Úniu, a osobitne v súlade s článkom 31 Viedenského dohovoru(10), podľa ktorého sa má Zmluva vykladať v dobrej viere v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v Zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel Zmluvy.(11) Ďalej so zreteľom na predmet Montrealského dohovoru, ktorým je zjednotenie pravidiel o medzinárodnej leteckej doprave, Súdny dvor už rozhodol, že pojmy obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré v ňom nie sú definované, „sa musia napriek rôznym významom, ktoré sa priznávajú týmto konceptom v domácich právnych poriadkoch zmluvných strán dohovoru, vykladať jednotne a autonómne“(12).
30. Ďalej zdôrazňujem, že hoci vnútroštátny súd v celom svojom rozhodnutí, a osobitne vo svojej prvej a tretej prejudiciálnej otázke formálne odkazoval na článok 5 nariadenia č. 44/2001, treba uviesť odkazy aj na obsahovo rovnocenné ustanovenia v článku 7 nariadenia č. 1215/2012(13), ktorý je uplatniteľný ratione temporis v prejednávanej veci.(14) V tejto súvislosti zdôrazňujem, že podľa ustálenej judikatúry môže byť potrebné, aby Súdny dvor na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnym súdom zohľadnil normy práva Únie, na ktoré v texte svojich prejudiciálnych otázok neodkazujú.(15)
31. Po uvedení týchto všeobecných pripomienok je teraz potrebné postupne analyzovať jednotlivé otázky položené v prejednávanej veci.
B. O vzájomnom vzťahu Montrealského dohovoru a nariadenia č. 1215/2012 v prípade žaloby o náhradu škody, ktorá patrí tak do rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru, ako aj nariadenia č. 261/2004 (prvá prejudiciálna otázka)
1. O predmete prvej prejudiciálnej otázky
32. Prvou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby určil, či sa má v prípade, že cestujúci, ktorého medzinárodný let mal meškanie alebo bol zrušený, požiada spolu s paušálnou náhradou škody a náhradou nákladov podľa článkov 5, 7 a 9 nariadenia č. 261/2004 tiež o náhradu ďalších škôd v zmysle článku 12 tohto nariadenia,(16) určiť súd príslušný ratione loci podľa článku 33 Montrealského dohovoru a/alebo článku 7 nariadenia č. 1215/2012.
33. V návrhu spoločnej odpovede na tri prejudiciálne otázky Guaitoli a i. tvrdia, že článok 33 Montrealského dohovoru, ako aj článok 7 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú iba hraničné ukazovatele na určenie členského štátu, v ktorom sa má spor rozhodnúť, ale neurčujú miestne príslušný súd.(17) Naopak, easyJet tvrdí, že článok 33 tohto dohovoru sa má zohľadniť vždy, keď sa cestujúci domáha náhrady škody spôsobenej meškaním letu na základe tohto dohovoru. Podľa talianskej vlády sa má právomoc konajúceho súdu posúdiť jednak podľa nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o nárok na náhradu škody na základe nariadenia č. 261/2004, a jednak podľa Montrealského dohovoru, pokiaľ ide o nárok na náhradu škôd spôsobených porušením dotknutej zmluvy o preprave. Komisia sa rovnako domnieva, že súdna právomoc sa má riadiť jednak článkom 7 bodom 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o časť žaloby, ktorá smeruje k získaniu náhrad podľa nariadenia č. 261/2004, a jednak článkom 33 Montrealského dohovoru, pokiaľ ide o časť žaloby, ktorá smeruje k získaniu ešte ďalšej náhrady za škody spôsobené meškaním, patriace do rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.
34. S poslednými uvedenými vyjadreniami súhlasím. Predtým, než vysvetlím, ako by sa podľa mňa mali v konaní, akým je konanie vo veci samej, paralelne uplatňovať pravidlá upravujúce právomoc súdov stanovené v nariadení č. 1215/2012 a v článku 33 Montrealského dohovoru, považujem za nevyhnutné načrtnúť spôsob, akým sú vzájomne previazané hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa zodpovednosti leteckých dopravcov, ktoré sú obsiahnuté v nariadení č. 261/2004 a v tomto dohovore. Zo spojenia režimov zodpovednosti stanovených v posledných dvoch právnych nástrojoch totiž podľa môjho názoru vyplýva, že je nutné, aby sa pravidlá právomoci stanovené v nariadení č. 1215/2012 uplatňovali súčasne s pravidlami právomoci stanovenými v článku 33 uvedeného dohovoru.
2. O dvoch právnych režimoch zodpovednosti leteckého dopravcu uplatniteľných v spore, akým je spor vo veci samej
35. Ako uvádza väčšina dotknutých účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky v prejednávanej veci, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existujú dva režimy zodpovednosti leteckého dopravcu voči cestujúcim, z ktorých prvý je založený na nariadení č. 261/2004 a druhý na Montrealskom dohovore, pričom v spore vo veci samej sa pravdepodobne uplatní jeden aj druhý režim.
36. Pripomínam, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že práva založené na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004 a Montrealského dohovoru spadajú do rozdielnych „právnych rámcov“. Poukázal na to, že nariadením č. 261/2004 sa zavádza systém štandardizovanej a okamžitej nápravy,(18) pokiaľ ide o nepohodlie spôsobené meškaním a zrušením letov, ktorý sa uplatní pred systémom ustanoveným Montrealským dohovorom, a preto je autonómny vo vzťahu k systému vyplývajúcemu z dohovoru.(19)
37. Na rozdiel od ustanovení nariadenia č. 261/2004, článok 19 a nasl. Montrealského dohovoru totiž upravujú podmienky, za ktorých môžu dotknutí cestujúci po meškaní letu podať žaloby smerujúce k získaniu náhrady z dôvodu individualizovanej náhrady v podobe náhrady škody, ktorá si vyžaduje individuálne posúdenie rozsahu spôsobenej škody, a teda môže byť predmetom iba následnej a individualizovanej náhrady.(20)
38. V článku 1 nariadenia č. 261/2004 je zdôraznená minimálna povaha práv, ktoré toto nariadenie ustanovuje v prospech cestujúcich v leteckej doprave. Okrem toho sa v článku 12 po prvé stanovuje, že toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté ich práva na ďalšiu náhradu na základe iných nástrojov,(21) a po druhé, že náhrada poskytnutá podľa tohto nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať.(22) Vnútroštátny súd má teda právomoc zaviazať leteckého dopravcu na náhradu celej škody, ktorú spôsobil cestujúcim porušením zmluvných povinností, na inom právnom základe, ako je nariadenie č. 261/2004, a to hlavne na základe Montrealského dohovoru alebo pravidiel vnútroštátneho práva.(23) Súdny dvor objasnil, že rovnako ako podľa ustanovení kapitoly III uvedeného dohovoru, podľa článku 12 predmetného nariadenia môže byť ujma, za ktorú môže byť poskytnutá „ďalšia“ náhrada, majetkovej aj nemajetkovej povahy.(24)
39. Konkrétne v danom prípade je zrejmé, že nárok na paušálnu a jednotnú náhradu pre cestujúceho v dôsledku meškania alebo zrušenia letu vychádzajúci z článkov 5 až 7 nariadenia č. 261/2004(25) je nárokom, ktorý nezávisí od individualizovanej náhrady škody spôsobenej meškaním letu, o ktorú možno požiadať na základe článku 19 Montrealského dohovoru.(26)
40. Súdny dvor ďalej rozhodol, že ak si letecký prepravca nesplní povinnosti úhrady nákladov, ktoré mu ukladajú článok 5 ods. 1 písm. b) a článok 9 nariadenia č. 261/2004, cestujúci sa môže domáhať náhrady na základe týchto ustanovení, pričom príslušná žaloba o poskytnutie plnenia rovnocenného s predmetnými povinnosťami sa nemôže chápať tak, že jej cieľom je získať náhradu škody, ktorá má ako individualizovaná náprava kompenzovať škodu vyplývajúcu zo zrušenia dotknutého letu za podmienok stanovených v Montrealskom dohovore. Nároky cestujúcich v leteckej doprave založené na právach, ktoré im priznáva uvedené nariadenie, totiž nemožno považovať za nároky spadajúce pod pojem „ďalšia náhrada“ v zmysle článku 12 tohto nariadenia.(27)
41. Po tomto potrebnom pripomenutí hlavných záverov vyplývajúcich z judikatúry týkajúcej sa vzájomnej previazanosti hmotnoprávnych pravidiel obsiahnutých v nariadení č. 261/2004 a Montrealskom dohovore sa teraz treba zaoberať otázkou, ktoré ustanovenia sa majú uplatňovať na určenie súdu príslušného na preskúmanie jednotlivých žalobných návrhov predložených vo veci samej, ktorých zvláštnosťou je, že patria tak do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 261/2004 a súčasne aj Montrealského dohovoru.
3. O pravidlách právomoci, ktoré sa uplatnia v závislosti od jednotlivých žalobných návrhov týkajúcich sa zodpovednosti leteckého dopravcu za škodu
42. Z dôvodov, ktoré uvediem ďalej v texte, sa domnievam, že v prípade žaloby o náhradu zmiešaného charakteru, akou je žaloba v konaní vo veci samej, sa má príslušný súd určiť jednak na základe príslušných ustanovení nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o žalobné návrhy upravené v nariadení č. 261/2004, a jednak podľa článku 33 Montrealského dohovoru, pokiaľ ide o žalobné návrhy upravené v tomto dohovore. Ďalej sa budem venovať praktickým dôsledkom navrhovaného výkladu.
a) O pravidlách právomoci, ktoré sú uplatniteľné na žalobné návrhy podľa nariadenia č. 261/2004
43. Súdny dvor už konštatoval, že „keďže práva založené na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004 a Montrealského dohovoru patria do rozdielnych právnych rámcov, pravidlá na určenie medzinárodnej právomoci stanovené týmto dohovorom sa na návrhy podané iba na základe nariadenia č. 261/2004 neuplatnia, keďže ich treba preskúmať z hľadiska nariadenia č. 44/2001“(28). Formulácia, ktorú kurzívou zvýraznil generálny advokát, mohla viesť k predpokladu, ako uvádza vnútroštátny súd, že táto analýza platila len pre žaloby založené iba na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004.
44. Úvahy obsiahnuté v tejto judikatúre sú však podľa môjho názoru relevantné mutatis mutandis, pokiaľ ide o spor, akým je spor vo veci samej, v ktorom sú tvrdenia žalobcov založené sčasti na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004 a sčasti na iných právnych predpisoch. Existencia rozdielnych právnych rámcov v prejednávanej veci totiž znamená aj to, že na nároky podľa nariadenia č. 261/2004 a Montrealského dohovoru sa uplatňujú rôzne pravidlá týkajúce sa medzinárodnej právomoci.(29)
45. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že medzinárodná právomoc súdu členského štátu rozhodnúť o prvej časti uvedených nárokov závisí od príslušných ustanovení nariadenia č. 44/2001 alebo v prejednávanej veci skôr nariadenia č. 1215/2012, ktoré je uplatniteľné ratione temporis, a nie od článku 33 predmetného dohovoru. Inými slovami zastávam názor, že pokiaľ ide o žalobné návrhy smerujúce k získaniu paušálnej náhrady a náhrady nákladov, ktorých právnym základom sú ustanovenia nariadenia č. 261/2004, vnútroštátny súd musí posúdiť svoju vlastnú právomoc podľa nariadenia č. 1215/2012, a v spore vo veci samej konkrétne podľa článkov 4 a 7 tohto nariadenia.(30)
46. Pripomínam, že podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 môže byť osoba s bydliskom na území členského štátu žalovaná na súdoch tohto členského štátu. Článok 7 bod 1 uvedeného nariadenia však stanovuje osobitné pravidlo právomoci v zmluvných veciach, ktoré umožňuje žalobcovi zvoliť si iný hraničný ukazovateľ, a to miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, pričom podľa písmena b) uvedeného odseku 1 sa za miesto zmluvného plnenia považuje miesto, kde sa príslušná služba poskytla alebo mala poskytnúť. Ako uvádza vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke, Súdny dvor rozhodol, že toto pravidlo určuje príslušný súd tak na medzinárodnej úrovni, ako aj na vnútornej úrovni.(31) Pokiaľ ide osobitne o služby medzinárodnej leteckej prepravy, Súdny dvor vyložil uvedené ustanovenie v tom zmysle, že žalobca má možnosť voľby medzi súdom, v ktorého obvode sa nachádza miesto odletu, a súdom, v ktorého obvode sa nachádza miesto príletu lietadla, tak ako sú dohodnuté v príslušnej zmluve.(32)
b) O pravidlách právomoci uplatniteľných na žalobné návrhy, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti Montrealského dohovoru
47. Podobne ako easyJet, talianska vláda a Komisia sa domnievam, že čo sa týka žalôb podaných na základe Montrealského dohovoru alebo v prejednávanej veci konkrétne žalobných návrhov patriacich do pôsobnosti tohto dohovoru, uplatnia sa pravidlá právomoci stanovené v článku 33 tohto dohovoru.(33)
48. Uplatnenie článku 33 Montrealského dohovoru je totiž možné na základe ustanovení nariadenia č. 1215/2012, ktorými sa riadia vzťahy s ostatnými právnymi nástrojmi upravujúcimi súdnu právomoc na území Únie, a to článku 67 a článku 71 ods. 1 tohto nariadenia. Tieto články umožňujú uplatňovať pravidlá súdnej právomoci v špecifických veciach, ku ktorým nepochybne patria služby leteckej dopravy, a ktoré sú obsiahnuté v aktoch Únie alebo dohovoroch, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty. Montrealský dohovor však v súčasnosti tvorí neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie(34) a v oblastiach, ktoré patria do jeho vlastnej pôsobnosti, má dokonca prednosť pred sekundárnymi právnymi aktmi Únie, akým je nariadenie č. 261/2004.(35)
49. Domnievam sa preto, že v prípade žaloby, ktorá čiastočne spadá pod ustanovenia Montrealského dohovoru, a najmä článku 19 týkajúceho sa náhrady škôd spôsobených meškaním letu,(36) musí konajúci súd určiť svoju právomoc na rozhodovanie o tejto časti žaloby podľa článku 33 tohto dohovoru, ktorý žalobcovi umožňuje žalovať dotknutého leteckého dopravcu na území jedného zo zmluvných štátov buď na súde, v ktorého obvode sa nachádza sídlo tohto dopravcu, alebo je splnený iný rovnocenný hraničný ukazovateľ,(37) alebo na súde, v ktorého obvode sa nachádza miesto určenia príslušného letu.
c) O praktických dôsledkoch navrhovaného výkladu
50. Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že v rámci žaloby o zodpovednosti leteckého dopravcu za škodu, o akú ide vo veci samej, má konajúci súd pri posudzovaní svojej vlastnej právomoci na jednej strane distributívne uplatniť článok 4 ods. 1 v spojení s článkom 7 bodom 1 nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o žalobné návrhy založené na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004, a na druhej strane uplatniť článok 33 Montrealského dohovoru, pokiaľ ide o žalobné návrhy spadajúce pod článok 19 tohto dohovoru.
51. Zdôrazňujem, že ak by Súdny dvor prijal tento navrhovaný výklad, riziko rozdelenia súdnej právomoci na rozhodovanie o takej žalobe hybridnej povahy medzi súdy rôznych štátov by podľa môjho názoru bolo v praxi relatívne obmedzené. Možno totiž konštatovať, že existujú dva ukazovatele súdnej právomoci, ktoré sú spoločné pre nariadenie č. 1215/2012 a Montrealský dohovor, a to miesto bydliska žalovaného, ale tiež miesto určenia letu,(38) medzi ktorými si cestujúci môžu slobodne vybrať,(39) keď žalujú leteckého dopravcu, aby všetky žalobné návrhy mohol prerokovať jeden a ten istý súd. Okrem toho možné uplatnenie súvisiacich pravidiel stanovených v článku 30 nariadenia č. 1215/2012 môže zamedziť existencii viacnásobných alebo dokonca súbežných súdnych konaní.
52. Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že na prvú položenú otázku by sa malo odpovedať tak, že ak žaloba podaná cestujúcimi v leteckej doprave smeruje na jednej strane k uspokojeniu nárokov na paušálne a jednotné náhrady podľa článkov 5, 7, 9 a 12 nariadenia č. 261/2004, a na druhej strane k získaniu náhrady ďalších škôd patriacej do pôsobnosti Montrealského dohovoru, konajúci súd zmluvného štátu musí svoju právomoc posúdiť vo vzťahu k prvej časti týchto nárokov podľa príslušných ustanovení nariadenia č. 1215/2012 a vo vzťahu k druhej časti týchto nárokov podľa článku 33 tohto dohovoru.
C. O určení medzinárodnej právomoci a vnútornej miestnej právomoci, podľa článku 33 ods. 1 Montrealského dohovoru (druhá otázka)
1. O predmete druhej prejudiciálnej otázke
53. Druhá prejudiciálna otázka sa predkladá Súdnemu dvoru pre prípad, že by na prvú otázku odpovedal tak, ako som navrhol vyššie, že článok 33 Montrealského dohovoru sa má uplatniť na určenie súdnej právomoci za okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, pokiaľ ide o žalobné návrhy smerujúce k individualizovanej náhrade škody, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor a nevzťahuje sa nariadenie č. 261/2004.
54. Súdnemu dvoru bola v podstate položená doteraz neriešená otázka, či pre prípad tejto situácie je cieľom článku 33, a najmä jeho odseku 1,(40) rozdelenie právomoci ratione loci pri cezhraničnom spore len na medzinárodnej úrovni, t. j. medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami uvedeného dohovoru, alebo tiež na vnútornej úrovni, t. j. medzi súdmi v rámci jedného štátu.
55. Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) má pochybnosti o výklade článku 33 Montrealského dohovoru, ktorý Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko)(41) zjavne prijal a podľa ktorého toto ustanovenie určuje len zmluvný štát, ktorého právny poriadok je príslušný v cezhraničných sporoch, pričom to nemá vplyv na uplatňovanie vnútroštátnych noriem na určenie príslušného súdu v rámci tohto štátu, ktoré platia v tomto štáte.
56. Uvedený súd uvádza, že ak je tento výklad správny, uplatnenie talianskych procesných pravidiel by viedlo k tomu, že by sa sám vyhlásil za príslušný rozhodovať spor vo veci samej.(42) Naopak, ak by sa tento článok 33 vykladal v tom zmysle, že priamo určuje príslušný súd v rámci každého zmluvného štátu bez toho, aby tým bolo dotknuté uplatnenie vnútroštátneho procesného práva v zostávajúcej časti, potom by bola právomoc priznaná Tribunale di Civitavecchia (súd v Civitavecchii), v ktorého obvode sa nachádza letisko odletu letu na miesto určenia a príletu spiatočného letu.
57. Rozdiel medzi oboma vyššie uvedenými prístupmi, ktorý sa vyskytuje v judikatúre iných zmluvných štátov Montrealského dohovoru,(43) vyplýva aj z pripomienok predložených v prejednávanej veci. Guaitoli a i. a talianska vláda tvrdia, že článok 33 Montrealského dohovoru upravuje len rozdelenie právomoci medzi signatárskymi štátmi,(44) zatiaľ čo easyJet a Komisia sa domnievajú, že ukazovatele stanovené v tomto ustanovení určujú aj vnútornú miestnu právomoc v rámci jedného štátu. Tento názor zastávam aj ja z nižšie uvedených dôvodov, ktoré vychádzajú z už uvedených výkladových pravidiel.(45)
2. O doslovnom výklade
58. Pokiaľ ide o znenie článku 33 Montrealského dohovoru, zdôrazňujem, že iba šesť jazykových verzií tohto nástroja bolo označených ako „autentické“, vrátane troch verzií v úradných jazykoch Únie, a to v angličtine, španielčine a francúzštine.(46) Z toho vyplýva, že úvahy uvedené v prejednávanej veci, osobitne pokiaľ ide o preklad uvedeného článku do talianskeho jazyka, nemôžu byť určujúce.
59. Ďalej pripomínam, že pojmy obsiahnuté v Montrealskom dohovore sa musia vykladať jednotne a autonómne, čiže Súdny dvor by nemal tieto pojmy vykladať v rámci prejudiciálneho konania so zreteľom na ich rôzne významy uvedené vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov Únie, ale podľa výkladových pravidiel všeobecného medzinárodného práva, ktoré sú pre Úniu záväzné.(47)
60. V prejednávanej veci sa však domnievam, na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda a k akému záveru dospel Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd),(48) že názov článku 33 Montrealského dohovoru prinajmenšom v jeho anglickom, francúzskom a španielskom znení(49) nenaznačuje, že by autori tohto ustanovenia chceli zúžiť rozsah pôsobnosti pravidiel obsiahnutých v tomto ustanovení na rozdelenie súdnej právomoci len na úrovni zmluvných štátov. Práve naopak sa domnievam, že osobitne výraz „Juridiction compétente“ (príslušný súd), ktorý bol použitý vo francúzskej jazykovej verzii, poukazuje skôr na udelenie právomoci nie štátu, ale „juridiction“ (súd), pričom juridiction je výraz, ktorý sa v tomto jazyku bežne používa na druhové označenie orgánu akéhokoľvek druhu, ktorý vykonáva súdnu právomoc.
61. Moje presvedčenie je podporené formuláciou odseku 1(50) uvedeného článku 33, prinajmenšom v jeho anglickej, francúzskej a španielskej jazykovej verzii. Rovnako ako vnútroštátny súd, easyJet a Komisia totiž konštatujem, že sa týmto ustanovením priznáva právomoc konkrétnemu súdu v súlade s príslušnými postupmi. Po prvé tento odsek 1 sa zameriava na „územie jedného zo zmluvných štátov“(51) a následne spresňuje, ktorý zo súdov so sídlom na tomto území sa môže vyhlásiť za príslušný ratione loci, s použitím výrazu „súd“ v jednotnom(52) a nie množnom čísle, a to dvakrát,(53) na účely stanovenia jednotlivých hraničných ukazovateľov, na ktorých môže žalobca založiť svoju žalobu o náhradu škody, teda ukazovateľov, ktoré navyše určujú konkrétne miesto.(54)
62. Použitie takejto terminológie má však svoj význam, ako bolo zdôraznené v podobnom kontexte, a to v kontexte Bruselského dohovoru(55), ktorý obsahuje aj pravidlá súdnej právomoci uplatniteľné na súkromnoprávne žaloby o náhradu škody. Takáto formulácia má žalobcovi umožniť obrátiť sa priamo na niektorý zo súdov určených takýmto spôsobom bez toho, aby museli byť zohľadnené vnútroštátne normy upravujúce zemepisnú právomoc platné v dotknutom štáte, a to aj v prípade, že by podľa týchto noriem právomoci nebol tento súd príslušný.(56)
63. Súdny dvor napokon vyložil ustanovenia práva Únie upravujúce súdnu právomoc, ktoré sú sformulované podobne ako v tejto prejudiciálnej otázke, a to ustanovenia ustanovujúce hraničný ukazovateľ na určenie súdnej právomoci formulovaný v jednotnom čísle v tom zmysle, že „určujú medzinárodnú právomoc, ako aj miestnu právomoc“ a „m[ajú] za cieľ harmonizovať normy konfliktu právomocí, a teda priamo určiť príslušný súd bez odkazu na vnútroštátne predpisy členských štátov“(57). To sa podľa môjho názoru týka aj prejednávanej veci.(58)
64. Nakoniec sa rovnako ako vnútroštátny súd, easyJet a Komisia domnievam, že ak by skutočne bolo cieľom článku 33 ods. 1 Montrealského dohovoru určiť iba právomoc súdov zmluvného štátu ako celku a pritom ponechať zmluvnému štátu slobodu určiť miestne príslušný súd podľa svojich vnútroštátnych noriem, ako to navrhli Guaitoli a i. a talianska vláda, autori tohto ustanovenia by si nepochybne zvolili iné, na tento účel vhodnejšie formulácie.
3. O teleologickom výklade
65. Vzhľadom na ciele stanovené v Montrealskom dohovore a zjavné ciele jeho článku 33 odseku 1 sa domnievam, že výklad tohto ustanovenia, aký navrhujem, môže lepšie poslúžiť pri dosahovaní uvedených cieľov než opačný výklad.
66. Súdny dvor totiž už opakovane uviedol, že z preambuly Montrealského dohovoru vyplýva,(59) že hlavným cieľom zmluvných štátov tohto dohovoru bolo nielen „zabezpečenie ochrany záujmov spotrebiteľov v medzinárodnej leteckej doprave“, ale aj „ďalšie zosúlaďovanie a kodifikácia niektorých pravidiel upravujúcich [túto dopravu] na dosiahnutie spravodlivého vyváženia záujmov“, najmä pokiaľ ide o záujmy leteckých dopravcov a cestujúcich.(60)
67. Ak by sa článok 33 ods. 1 tohto dohovoru v prejednávanej veci vykladal v tom zmysle, že pravidlá v ňom obsiahnuté priznávajú súdnu právomoc len jednému zo štátov, ktoré sú stranami dohovoru, a nie priamo určenému súdu, podľa môjho názoru by to nebolo v súlade so želaním ďalšieho zjednocovania, ktoré vyjadrili autori tohto právneho nástroja,(61) cieľom ktorého je v čo najväčšej miere zamedziť odkazovaniu na rôzne vnútroštátne právne úpravy. Okrem toho sa domnievam, že takýto výklad by neumožňoval dostatočnú ochranu záujmov spotrebiteľov a neposkytoval by spravodlivé vyváženie záujmov spotrebiteľov a leteckých dopravcov.
68. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že prijatie pravidiel, ktoré priamo určujú miestne príslušný súd, má vo všeobecnej rovine za cieľ na jednej strane uľahčiť vykonávanie týchto pravidiel orgánmi štátov, ako aj dotknutými osobami podliehajúcimi súdnej právomoci, a na druhej strane zabezpečiť primeranú väzbu medzi týmto súdom a predmetom sporu, o ktorom má rozhodnúť.(62) Okrem toho sa domnievam, že takéto pravidlá zabezpečujú v záujme žalobcov aj žalovaných väčšiu predvídateľnosť a právnu istotu, než v prípade, keď môžu byť príslušné všetky súdy jedného štátu, a v dôsledku toho musia strany sporu analyzovať vnútroštátne normy, aby určili, ktorý z týchto súdov je miestne príslušný.(63) Zdá sa mi pritom opodstatnené domnievať sa, že také boli zámery autorov uvedeného článku 33 ods. 1, keď si zvolili vyššie uvedenú formuláciu. V prípade opačného výkladu, než aký navrhujem, by sa podľa môjho názoru mohol narušiť potrebný účinok tohto ustanovenia.
4. O kontextovom výklade
69. Spôsob, akým odporúčam vykladať článok 33 ods. 1 Montrealského dohovoru, nie je podľa mňa vôbec v rozpore s kontextom, ktorého je toto ustanovenie súčasťou.
70. V tomto ohľade by som chcel poznamenať, že talianska vláda sa odvoláva na už citovanú judikatúru Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd),(64) podľa ktorej má odsek 1 uvedeného článku 33 upravovať len rozdelenie právomoci medzi zmluvnými stranami Montrealského dohovoru najmä z dôvodu obsahu odseku 4 tohto článku, v ktorom sa uvádza, že „procesné otázky sa riadia právnym poriadkom súdu, kde je prípad prerokovávaný“(65). Talianska vláda z tohto ustanovenia vyvodila, že zmluvné štáty môžu v rámci svojej procesnej autonómie upraviť každú procesnú oblasť, ktorá nie je výslovne upravená týmto dohovorom, a že by sa teda na určenie miestne príslušného vnútroštátneho súdu mali uplatniť vnútroštátne procesné normy.
71. Guaitoli a i. v rovnakom duchu v podstate tvrdia, že ak by autori článku 33 Montrealského dohovoru mali v úmysle upraviť vnútornú územnú príslušnosť každého zmluvného štátu, museli by prijať ustanovenia upravujúce aj právomoc v súvislosti s hodnotou súdnych sporov, čo však uvedení autori neurobili.
72. Tieto tvrdenia je však podľa mňa potrebné zamietnuť. Rovnako ako vnútroštátny súd a easyJet sa totiž domnievam, že odsek 1 uvedeného článku 33 v spojení s jeho odsekom 4 sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom odseku 1 je výslovne upraviť právomoc ratione loci nielen na úrovni zmluvných štátov, ale aj na úrovni ich súdov bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie platných právnych predpisov v štáte, v ktorom má sídlo súd, kde je prípad prerokovávaný, pokiaľ ide o zostávajúcu časť otázok procesnej povahy.
73. Inými slovami zastávam názor, že odkaz na vnútroštátny právny poriadok v článku 33 ods. 4 Montrealského dohovoru sa má chápať ako zostatkový ukazovateľ, keďže odkazuje na normy procesnej povahy, ktoré sa odlišujú od jednotných hraničných ukazovateľov upravujúcich právomoc ratione loci, ktoré sú stanovené v tomto odseku 1. Predmet ďalších odkazov na právny poriadok štátu konajúceho súdu v článkoch 35 a 45 tohto dohovoru(66) ma v tomto názore utvrdzuje.
74. Na základe autonómie, ktorá sa teda ponecháva zmluvným štátom uvedeného dohovoru v procesných veciach, majú tieto štáty podľa môjho názoru možnosť voľne vymedziť rozsah miestnej a vecnej príslušnosti súdov, ktoré majú sídlo na ich území.(67) Musím však poznamenať, že podľa môjho názoru by táto autonómia mala byť ohraničená nutnosťou neohroziť prostredníctvom pravidiel vyplývajúcich z lex fori ciele tohto dohovoru a nepozbaviť jeho ustanovenia potrebného účinku.(68)
75. V dôsledku uvedeného by sa podľa môjho názoru malo odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 33 ods. 1 Montrealského dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že na účely žalôb o náhradu škody patriacich do pôsobnosti tohto dohovoru(69) upravuje nielen rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru, ale tiež miestnu príslušnosť súdov v rámci každého z týchto zmluvných štátov.
D. O uplatňovaní výlučne Montrealského dohovoru alebo o uplatňovaní tohto dohovoru spolu s nariadením č. 1215/2012 (tretia otázka)
76. Tretia prejudiciálna otázka bola položená pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, na rozdiel od môjho návrhu vyššie, že účelom článku 33 Montrealského dohovoru uplatniteľného v prípade, že sa na podanú žalobu vzťahujú ustanovenia tohto dohovoru, je upraviť iba rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru.
77. Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) sa v podstate pýta, či sa má článok 33 tohto dohovoru v prejednávanej veci uplatniť výlučne tak, že vylúči uplatnenie článku 7 nariadenia č. 1215/2012, alebo sa majú obe tieto ustanovenia uplatniť súčasne tak, že priamo určia súdnu právomoc daného štátu a miestnu príslušnosť jedného zo súdov, ktoré majú v tomto štáte sídlo.
78. Tento súd spresňuje, že v prípade uplatnenia výlučne Montrealského dohovoru a určenia vnútornej miestnej príslušnosti vnútroštátnymi právnymi úpravami v súlade s výkladom podaným Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd)(70) by bol príslušný rozhodnúť spor vo veci samej. Naopak, v prípade uplatnenia tohto dohovoru, ktorým by sa určilo rozdelenie právomoci medzi štáty, spoločne s nariadením, ktorým by sa v ostatnej časti určila vnútorná miestna príslušnosť, by bol príslušný Tribunale di Civitavecchia (súd v Civitavecchii).
79. So zreteľom na formulácie odpovedí, ktoré som navrhol v súvislosti s prvými dvoma otázkami týkajúcimi sa vzájomného vzťahu Montrealského dohovoru a nariadenia č. 1215/2012, sa však domnievam, že na tretiu otázku netreba odpovedať a netreba sa k nej ani bližšie vyjadrovať.
V. Návrh
80. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme, Taliansko), takto:
1. Ak žaloba podaná cestujúcimi v leteckej doprave smeruje na jednej strane k uspokojeniu nárokov na paušálne a jednotné náhrady podľa článkov 5, 7, 9 a 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, a na druhej strane k získaniu náhrady ďalšej škody patriacej do rozsahu pôsobnosti Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého v Montreale 28. mája 1999 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001, súd členského štátu, kde sa vec prerokováva, musí svoju právomoc posúdiť vo vzťahu k prvej časti týchto nárokov podľa príslušných ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, a vo vzťahu k druhej časti týchto nárokov podľa článku 33 tohto dohovoru.
2. Článok 33 ods. 1 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého v Montreale 28. mája 1999, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely žalôb o náhradu škody patriacich do rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru upravuje nielen rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru, ale tiež miestnu príslušnosť súdov v rámci každého z týchto zmluvných štátov.