NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 14. decembra 2023(1)
Vec C‑90/22
„Gjensidige“ ADB,
za účasti:
„Rhenus Logistics“ UAB,
„ACC Distribution“ UAB
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 71 – Vzťah k medzinárodnému dohovoru upravujúcemu právomoc alebo uznávanie alebo výkon rozsudkov v špecifických veciach – Dohovor o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR) – Dohoda o nevýlučnej voľbe súdu – Uznanie rozsudku patriaceho do pôsobnosti dohovoru o CMR súdom členského štátu – Súd pôvodu, ktorý určil svoju právomoc na inom základe – Zlučiteľnosť so zásadami, na ktorých je založené fungovanie nariadenia č. 1215/2012 – Dôvody zamietnutia uznania rozsudku – Článok 45“
I. Úvod
1. Cezhraničné spory sa často začínajú tým, že súd, na ktorý bol podaný návrh na začatie konania, musí zistiť, či má medzinárodnú právomoc rozhodovať vo veci, ktorá mu bola predložená. V rámci Európskej únie, pokiaľ ide o spory v občianskych a obchodných veciach, sa takéto preskúmanie v zásade riadi pravidlami stanovenými na tento účel v nariadení (EÚ) č. 1215/2012(2).
2. Zároveň, a ako podrobnejšie vysvetlím ďalej, toto nariadenie uprednostňuje osobitné pravidlá stanovené v osobitných medzinárodných dohovoroch, ktoré uzavreli členské štáty.
3. Súdny dvor vo svojom rozsudku TNT Express(3) v podstate uviedol, že uplatňovanie takýchto osobitných pravidiel nesmie narušiť niektoré základné zásady, na ktorých je založený systém justičnej spolupráce v Únii, ako je predvídateľnosť súdnej právomoci alebo riadny výkon spravodlivosti.
4. Zložitosť následného postupu ilustruje spor, ktorý viedol k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Tento spor vznikol v dôsledku krádeže nákladu počas jeho prepravy z Holandska do Litvy. Dotknutá poisťovateľka požadovala náhradu škody od dopravcu a urobila tak v Litve, pričom sa opierala o dohodu o voľbe súdu obsiahnutú v zmluve o preprave.
5. V tom čase už však dopravca začal súdne konanie v Holandsku s cieľom určiť, že jeho zodpovednosť je v tomto konkrétnom prípade obmedzená. Holandský súd pred vyhovením tejto žalobe potvrdil svoju právomoc na základe uplatnenia jedného z pravidiel o právomoci obsiahnutých v Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (ďalej len „CMR“),(4) a to napriek vyššie uvedenej dohode o voľbe súdu, ktorá z pohľadu holandského súdu nemohla vylúčiť iné (alternatívne) dôvody zakladajúce právomoc uvedené v CMR.
6. Po uznaní tohto rozsudku litovskými súdmi podala spoločnosť „Gjensidige“ ADB (ďalej len „Gjensidige“) kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), t. j. vnútroštátny súd. Gjensidike tvrdí, že uznanie rozsudku holandského súdu je v rozpore s nariadením č. 1215/2012, pretože toto nariadenie v zásade stanovuje, že právomoc vyplývajúca z dohody o voľbe súdu je výlučná.
7. Za týchto okolností si vnútroštátny súd po prvé kladie otázku, ktoré pravidlá na určenie právomoci sa uplatnia. Poznamenáva, že nariadenie č. 1215/2012 priznáva aplikačnú prednosť pravidlám stanoveným v osobitnom medzinárodnom dohovore, akým je CMR. Napriek tomu má však pochybnosti o tom, či takáto prednosť môže dovoliť, aby sa dohoda o voľbe súdu nezohľadnila, a to vzhľadom na zvýšenú ochranu, ktorú týmto dohodám priznáva nariadenie č. 1215/2012. Po druhé žiada o objasnenie, či táto zvýšená ochrana musí viesť k zamietnutiu uznania rozsudku holandského súdu. Aj keď nariadenie č. 1215/2012 takýto prístup výslovne neumožňuje, vnútroštátny súd sa pýta, či sa nariadenie má vykladať extenzívne, aby sa tým v podstate zabezpečila ochrana vôle účastníkov, ako je zachytená v predmetnej dohode o voľbe súdu.
II. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
8. CMR sa podľa svojho článku 1 vzťahuje „na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania… ležia v dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán“(5).
9. V článku 31 CMR sa uvádza, že:
„1. Spory vzniknu[té] z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru môže žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch toho štátu, na území ktorého:
a) má žalovaný trvalé bydlisko, hlavné sídlo podniku alebo pobočku alebo zastupiteľstvo, ktorých prostredníctvom bola prepravná zmluva uzavretá, alebo
b) leží miesto, kde sa zásielka prevzala na prepravu alebo miesto určené na jej vydanie;
na iných súdoch nemôže žalobca spor viesť.[(6)]
2. Ak sa v spore uvedenom v odseku 1 tohto článku prejednáva žaloba pred súdom príslušným podľa uvedeného odseku alebo ak v takom spore tento súd vyniesol rozsudok, nemožno podať z toho istého dôvodu medzi tými istými stranami novú žalobu, iba ak rozhodnutie súdu, pred ktorým sa prejednáva prvá žaloba, nie je vykonateľné v štáte, v ktorom sa podáva nová žaloba.
3. Ak sa stal v spore uvedenom v odseku 1 tohto článku rozsudok vynesený súdom niektorého zo zmluvných štátov v tomto štáte vykonateľným, stáva sa vykonateľným aj vo všetkých ostatných zmluvných štátoch, len čo boli splnené v príslušnom štáte predpísané formality. Tieto formality však nemôžu byť základom obnovy konania.
4. Ustanovenia odseku 3 tohto článku sa vzťahujú na rozsudky vydané v sporovom konaní, na rozsudky v neprítomnosti strán a na súdne zmiery; nevzťahujú sa však na predbežné rozsudky ani na súdne rozhodnutia, ktorými sa pri úplnom alebo čiastočnom zamietnutí žaloby ukladá žalobcovi okrem náhrady nákladov konania aj náhrada škody a úrokov.
…“
10. V článku 41 ods. 1 CMR sa stanovuje, že „všetky dojednania, ktoré sa priamo alebo nepriamo odchyľujú od ustanovení tohto Dohovoru, sú, s výnimkou ustanovení článku 40, neplatné a právne neúčinné. Neplatnosť takých dojednaní nemá za následok neplatnosť ostatných ustanovení zmluvy“.
B. Právo Únie
11. V odôvodnení 21 nariadenia č. 1215/2012 sa uvádza, že „v záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v rôznych členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Mal by existovať jasný a účinný spôsob na riešenie prípadov prekážky začatej veci a súvisiacich vecí…“.
12. V odôvodnení 22 toho istého nariadenia sa uvádza, že „s cieľom zvýšiť účinnosť dohôd o výlučnej voľbe súdu a zabraňovať nekalému taktizovaniu v súdnom konaní je potrebné vytvoriť výnimku zo všeobecného pravidla týkajúceho sa prekážky začatej veci, aby sa vyhovujúcim spôsobom riešila osobitná situácia, keď môže dôjsť k súbežným konaniam. Ide o situáciu, keď sa konanie začalo na súde, ktorý nebol zvolený v dohode o výlučnej voľbe súdu, a následne sa začalo konanie na zvolenom súde v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi. V takom prípade by mal byť súd, ktorý začal konanie ako prvý, [povinný] prerušiť konanie hneď potom, ako začal konať zvolený súd, a to až dovtedy, kým tento druhý súd nevyhlási, že právomoc podľa dohody o výlučnej voľbe súdu nemá. Cieľom je zaručiť, aby sa v takejto situácii poskytla zvolenému súdu prednosť v rozhodovaní o platnosti dohody a o rozsahu jej uplatniteľnosti na spor, o ktorom koná. Zvolený súd by mal mať možnosť konať bez ohľadu na to, či súd, ktorý nebol zvolený, už o prerušení konania rozhodol.“
13. Oddiel 6 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 obsahuje článok 24 s názvom „Výlučná právomoc“, ktorý má takéto znenie:
„Výlučnú právomoc majú tieto súdy členského štátu bez ohľadu na bydlisko účastníkov:
1. v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti, súdy členského štátu, v ktorom sa táto nehnuteľnosť nachádza.
…
2. v konaniach, ktorých predmetom je platnosť založenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností alebo iných právnických osôb alebo združení fyzických a právnických osôb, alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov, súdy členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo. …
3. v konaniach, ktorých predmetom je platnosť zápisov do verejných registrov, súdy členského štátu, v ktorom sa vedie register;
4. v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných obdobných práv, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, a to bez ohľadu na to, či je táto otázka predmetom žaloby alebo obrany proti žalobe, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli, alebo v ktorom sa podľa právneho nástroja Únie alebo medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú.
…
5. v konaniach týkajúcich sa výkonu rozsudku súdu členského štátu, v ktorom sa rozsudok vykonal alebo sa má vykonať.“
14. Článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 tvorí súčasť oddielu 7 kapitoly II uvedeného nariadenia a stanovuje, že „ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. …“.
15. V článku 29 nariadenia č. 1215/2012 sa stanovuje, že:
„1. Bez toho, aby bol dotknutý článok 31 ods. 2, ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
…“
16. Článok 31 nariadenia č. 1215/2012 má takéto znenie:
„…
2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 26, ak začne konať súd členského štátu, ktorý má výlučnú právomoc na základe dohody uvedenej v článku 25, akýkoľvek súd iného členského štátu preruší konanie dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá právomoc podľa tejto dohody.
3. Keď súd zvolený v dohode potvrdí svoju právomoc v súlade s dohodou, súd iného členského štátu odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.
…“
17. V článku 45 nariadenia č. 1215/2012 sa uvádza:
„1. Uznanie rozsudku sa na návrh zainteresovaného účastníka zamietne:
a) ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom (ordre public) dožiadaného členského štátu;
… alebo
e) ak je rozsudok v rozpore s:
i) oddielmi 3, 4 alebo 5 kapitoly II, ak bol žalovaným poistník, poistený, oprávnený z poistenia alebo poškodený, spotrebiteľ alebo zamestnanec, alebo
ii) oddielom 6 kapitoly II.
…
3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 písm. e), právomoc súdu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa odseku 1 písm. a).
…“
18. Článok 71 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:
„1. Toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.
2. Na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude uplatňovať takto:
…
b) rozsudok vydaný súdom členského štátu na základe právomoci založenej podľa dohovoru v špecifickej veci sa uznáva a vykonáva v inom členskom štáte podľa tohto nariadenia.
Ak dohovor v špecifickej veci, ktorého zmluvnými stranami sú členský štát pôvodu, ako aj dožiadaný členský štát, upravuje podmienky uznania a výkonu rozsudkov, uplatnia sa tieto podmienky. Vždy sa však môžu uplatniť ustanovenia tohto nariadenia o uznaní a výkone rozsudkov.“
III. Skutkové okolnosti, konanie na vnútroštátnom súde a prejudiciálne otázky
19. Spoločnosť „ACC Distribution“ UAB (ďalej len „ACC Distribution“) ako zákazník a spoločnosť „Rhenus Logistics“ UAB (ďalej len „Rhenus Logistics“) ako dopravca uzavreli zmluvu o preprave počítačového vybavenia z Holandska do Litvy. Počas tejto prepravy bola časť nákladu ukradnutá.
20. V článku 3 zmluvy o preprave bolo stanovené, že „v prípade, že nedôjde k vyriešeniu sporov a nezhôd rokovaním medzi zmluvnými stranami, budú predložené na rozhodnutie súdu, ktorý je miestne príslušný na základe adresy zákazníka, zaregistrovanej na právne účely“. Vzhľadom na to, že sídlo spoločnosti ACC Distribution (zákazník) je v Litve, zmluvné strany sa dohodli na právomoci litovských súdov.
21. Po krádeži poisťovňa Gjensidige, ktorá zásielku poistila, zaplatila 21. apríla 2017 spoločnosti ACC Distribution poistné plnenie vo výške 205 108,89 eura.
22. Dňa 3. februára 2017 bola na Rechtbank Zeeland‑West‑Brabant (Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant, Holandsko; ďalej len „Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant“) podaná žaloba, ktorú okrem iných, podala Rhenus Logistics proti, okrem iných, spoločnostiam ACC Distribution a Gjensidige. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom zo spisu vyplýva, že Rhenus Logistics sa odvolávala na CMR (do ktorého pôsobnosti spor spadal), na základe ktorého môže žalobca podať žalobu okrem iného na súde štátu, na území ktorého sa nachádza miesto, kde dopravca prevzal tovar na prepravu.(7)
23. Účelom tejto žaloby bolo dosiahnuť určenie, že občianskoprávna zodpovednosť dopravcu vyplývajúca z uvedenej krádeže je obmedzená. ACC Distribution a Gjensidige namietali absenciu právomoci holandského súdu s odvolaním sa na dohodu o voľbe súdu obsiahnutú v zmluve o preprave. Táto námietka bola zamietnutá z dôvodu, že dohoda o voľbe súdu je neplatná podľa článku 41 ods. 1 CMR, pretože obmedzuje voľbu súdu, ktorý má prejednať predmetný spor podľa článku 31 ods. 1 CMR.
24. Dňa 19. septembra 2017 Gjensidige podala žalobu proti spoločnosti Rhenus Logistics na Kauno apygardos teismas (Krajský súd Kaunas, Litva; ďalej len „Krajský súd“), ktorou sa domáhala náhrady škody vo výške 205 108,89 eura s úrokmi. Táto žaloba sa zakladala na postúpení pohľadávky na základe subrogácie, ku ktorej podľa spoločnosti Gjensidige došlo po tom, čo zaplatila poistné plnenie spoločnosti ACC Distribution.
25. Rhenus Logistics vo vyjadrení k žalobe navrhovala žalobu zamietnuť, pričom namietala vznik prekážky začatej veci s tým, že táto situácia by sa mala vyriešiť uznaním právomoci Okresného súdu pre Zeeland‑West‑Brabant, ktorý bol prvým súdom, ktorý začal konať v tejto veci.
26. Za týchto okolností Krajský súd konanie prerušil. Toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní na Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd Litvy; ďalej len „odvolací súd“).
27. Rozsudkom z 25. septembra 2019 Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant rozhodol, že zodpovednosť (okrem iných) spoločnosti Rhenus Logistics voči (okrem iných) spoločnostiam ACC Distribution a Gjensidige je obmedzená a nemôže presiahnuť výšku náhrady škody podľa článku 23 ods. 3 CMR.(8) Proti tomuto rozsudku nebolo podané odvolanie.
28. V súlade s týmto rozhodnutím Rhenus Logistics zaplatila príslušnú sumu spoločnosti Gjensidige. Tá následne podala návrh na čiastočné späťvzatie žaloby, o ktorej sa viedlo konanie v Litve, a domáhala sa, aby jej bolo vyhovené v zostávajúcej časti nároku.
29. Krajský súd rozsudkom z 22. mája 2020 vyhovel tomuto čiastočnému späťvzatiu a zároveň vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že rozsudok Okresného súdu pre Zeeland‑West‑Brabant nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil.
30. Dňa 2. júna 2021 podala Gjensidige na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd) kasačný opravný prostriedok. Gjensidige okrem iného tvrdila, že na rozdiel od CMR nariadenie č. 1215/2012 stanovuje výlučnosť právomoci určenej dohodou o voľbe súdu a že situácia, ktorá nastala v konaní vo veci samej, by mala viesť k tomu, že toto nariadenie bude mať prednosť. Podľa názoru spoločnosti Gjensidige by opačné riešenie malo menej priaznivé dôsledky pre správne fungovanie vnútorného trhu a nezabezpečilo by najmä zásadu predvídateľnosti súdnej právomoci a zásadu riadneho výkonu spravodlivosti.
31. Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd), ktorý mal v tejto súvislosti pochybnosti, sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1 Možno článok 71 nariadenia č. 1215/20121 so zreteľom na jeho články 25, 29 a 31 a jeho odôvodnenia 21 a 22 vykladať tak, že umožňuje uplatnenie článku 31 [dohovoru CMR] aj v prípadoch, keď je spor, patriaci do rozsahu pôsobnosti oboch týchto právnych nástrojov, predmetom dohody o voľbe právomoci?
2. So zreteľom na zámer normotvorcu posilniť ochranu dohody o voľbe právomoci v Európskej únii, možno článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 vykladať širšie ako zahŕňajúci nielen oddiel 6 kapitoly II daného nariadenia, ale aj jeho oddiel 7?
3. Po posúdení špecifík situácie a z toho vyplývajúcich právnych dôsledkov, môže sa pojem ‚verejný poriadok‘ použitý v nariadení č. 1215/2012 vykladať tak, že zahŕňa dôvod pre rozhodnutie neuznať rozsudok iného členského štátu, keď uplatnenie osobitného dohovoru, ako je [dohovor CMR], vytvára právnu situáciu, v rámci ktorej sa tak dohoda o voľbe právomoci, ako aj dohoda o rozhodnom práve v tej istej veci nedodržia?“
32. Písomné pripomienky predložili Rhenus Logistics, Gjensidige, litovská vláda a Európska komisia. Tieto strany predložili aj ústne argumenty na pojednávaní, ktoré sa konalo 23. marca 2023.
IV. Posúdenie
33. Po úvodných poznámkach k relevantným prvkom sporu vo veci samej (časť A) a k rozsudku Súdneho dvora TNT Express, z ktorého prinajmenšom aspoň čiastočne vychádzajú otázky položené vnútroštátnym súdom (časť B), sa budem zaoberať podstatou prejudiciálnych otázok (časť C).
34. Na tento účel sa najprv zameriam na predpoklad, na ktorom je založený tento návrh, a to konkrétne skutočnosť, že v rámci konania prebiehajúceho na vnútroštátnom súde, ktoré sa týka uznania rozsudku vydaného v inom členskom štáte, je stále možné preskúmať právomoc Okresného súdu pre Zeeland‑West‑Brabant ako súdu pôvodu. Vysvetlím, že tento predpoklad je nesprávny a že v takejto situácii možno zabrániť cezhraničným účinkom rozsudku len vtedy, ak účastník konania úspešne uplatnil jeden z dôvodov na zamietnutie jeho uznania stanovených v nariadení č. 1215/2012 (časť C.1). Vnútroštátny súd túto možnosť posudzuje v druhej a tretej prejudiciálnej otázke. Vysvetlím, že tieto dôvody nezahŕňajú situáciu, v ktorej súd pôvodu v podstate určil svoju právomoc, aj keď nebol súdom členského štátu určeného dohodou o voľbe súdu (časť C.2).
35. Pre úplnosť a v nadväznosti na rozsiahlu diskusiu v rámci tohto konania s ohľadom na túto záležitosť objasním na základe uplatnenia kritéria uvedeného v rozsudku TNT Express, že príslušné pravidlo na určenie právomoci obsiahnuté v CMR v žiadnom prípade nie je v rozpore so zásadami, na ktorých je založené nariadenie č. 1215/2012 (časť D).
A. Relevantné prvky predmetného sporu
36. Je potrebné pripomenúť, že spor vo veci samej vznikol v dôsledku krádeže časti nákladu počas jeho medzinárodnej prepravy. Aj keď zmluva o preprave obsahovala doložku priznávajúcu právomoc litovským súdom,(9) spor vyvolaný touto krádežou nakoniec prejednal a rozhodol holandský súd.(10)
37. Dôvodom bola skutočnosť, že tento spor ratione materiae spadal do pôsobnosti CMR, ktorá zahŕňa nielen hmotnoprávne pravidlá zodpovednosti v rámci cestnej prepravy tovaru, ale okrem iného aj pravidlá týkajúce sa právomoci uplatniteľné na spory vyplývajúce z tejto prepravy.
38. Konkrétne prvý odsek článku 31 CMR poskytuje žalobcovi možnosť voľby medzi štyrmi možnými miestami rozhodovania sporov, a to po prvé súdom štátu určeného dohodou strán, po druhé súdom krajiny – v podstate – bydliska žalovaného,(11) po tretie súdom miesta, kde bola zásielka prevzatá na prepravu, alebo po štvrté súdom miesta určeného na jej vydanie.
39. Aj keď z týchto pravidiel vyplýva, že strany môžu uzavrieť dohodu o voľbe súdu, zdá sa, že aspoň podľa názoru Okresného súdu pre Zeeland‑West‑Brabant takáto dohoda nemôže byť výlučná.(12) Zdá sa, že tento istý názor vyjadril aj vnútroštátny súd.
40. Rozumiem tomu tak, že dotknutá dopravná spoločnosť – Rhenus Logistics – podala žalobu na Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant práve na základe tretej kategórie uvedenej v bode 38 vyššie.(13) Žaloba tejto spoločnosti mala zrejme preventívnu povahu v tom zmysle, že sa snažila dosiahnuť vydanie súdneho rozhodnutia, ktorým by sa určilo, že jej zodpovednosť za škodu spôsobenú krádežou je obmedzená na určitú sumu.
41. Článok 23 ods. 3 CMR v zásade obmedzuje zodpovednosť dopravcu za stratu zásielky.(14) Zdá sa však, že pri uplatnení článku 29 ods. 1 CMR sa takéto obmedzenie zodpovednosti neuplatňuje, „ak škoda bola spôsobená úmyselne alebo takým zavinením [dopravcu], ktoré sa podľa práva súdu, na ktorom sa právna vec prejednáva, považuje za rovnocenné úmyslu“.
42. V tomto ohľade môžu mať súdy štátov, ktoré podpísali CMR, odlišné názory na podmienky, na základe ktorých sa uplatňuje článok 29 ods. 1 CMR.(15) Takáto situácia môže viesť strany k tomu, že budú súperiť, aby čo najrýchlejšie podali žalobu na každý súd uplatňujúci výklad, ktorý je pre danú stranu najvýhodnejší. To na druhej strane môže viesť k súbežným súdnym konaniam v rôznych štátoch s cieľom domôcť sa v prípade strany, ktorá má právo nakladať so zásielkou, náhrady škody alebo straty, a naopak, v prípade dopravcu, získať vyhlásenie o vylúčení alebo obmedzení zodpovednosti za takúto škodu alebo stratu.(16)
43. V tomto konaní Gjensidige poukázala na rozdielne názory holandských súdov na jednej strane a litovských súdov na strane druhej, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby sa mohla zodpovednosť dopravcu považovať za neobmedzenú. Gjensidige tvrdila, že stanovisko holandských súdov je pre dopravcov priaznivejšie, keďže podmienky, ktoré zakladajú ich neobmedzenú zodpovednosť, je ťažšie splniť. Zdá sa, že vnútroštátny súd má na to rovnaký názor.
44. Rhenus Logistics úspešne dosiahla vydanie určovacieho rozhodnutia o obmedzení svojej zodpovednosti v Holandsku. Tento rozsudok bol následne uznaný litovskými súdmi v štádiách konania vo veci samej, ktoré predchádzali konaniu na vnútroštátnom súde. V uvedenom konaní sa Gjensidige najprv domáhala náhrady škody za stratu časti nákladu. Následne obmedzila svoj nárok na sumu prevyšujúcu sumu, ktorú jej už Rhenus Logistics zaplatila v súlade s holandským rozsudkom.
45. V tejto súvislosti Gjensidige tvrdí, že uznanie tohto rozsudku bolo nezákonné, pretože holandský súd určil svoju právomoc v rozpore s platnou dohodou o voľbe súdu. Podľa názoru spoločnosti Gjensidige mala byť táto dohoda uprednostnená, pretože podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 je právomoc vyplývajúca z dohody o voľbe súdu v danom prípade výlučná.(17)
46. Konkrétne Gjensidige tvrdí, že vzhľadom na to, že predmetný spor, patrí do pôsobnosti tak CMR, ako aj (všeobecnejšieho) nariadenia č. 1215/2012 – a že oba nástroje zrejme obsahujú protichodné pravidlá o účinkoch dohody o voľbe súdu – uznanie holandského rozsudku je potrebné zamietnuť, pretože uplatnenie pravidiel o právomoci podľa CMR, o ktoré sa tento rozsudok opiera, má – ak správne rozumiem tejto argumentácii – pokiaľ ide o účinky dohody o voľbe súdu, menej priaznivé dôsledky pre riadne fungovanie vnútorného trhu v porovnaní s uplatnením nariadenia č. 1215/2012.
47. V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd pýta, aké pravidlá právomoci by sa mali uplatniť a či sa má uznanie holandského rozsudku zamietnuť.
48. Aby čitateľ v plnom rozsahu porozumel tvrdeniam spoločnosti Gjensidige, ako aj otázkam vnútroštátneho súdu, a najmä prvej prejudiciálnej otázke, zameriam sa najprv na to, čo bolo pravdepodobne zdrojom inšpirácie pre túto prvú otázku, a síce rozsudok Súdneho dvora vo veci TNT Express.
B. Osobitné medzinárodné dohovory: prednosť… s určitými obmedzeniami
49. Článok 71 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 uznáva existenciu osobitných pravidiel týkajúcich sa právomoci a výkonu, ktoré môžu byť obsiahnuté v osobitných medzinárodných dohovoroch uzavretých členskými štátmi, a týmto právnym nástrojom priznáva prednosť. V tomto ustanovení sa totiž uvádza, že predmetné nariadenie „nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie alebo výkon rozsudkov v špecifických veciach“.
50. V odôvodnení 35 tohto nariadenia sa toto „kolízne ustanovenie“(18) uvádza ako výraz rešpektovania medzinárodných záväzkov členských štátov. Aj keď táto formulácia môže čitateľa zvádzať k tomu, aby sa domnieval, že článok 71 nariadenia č. 1215/2012 sa týka záväzkov prijatých voči tretím štátom, zo znenia článku 71, a najmä z druhej vety jeho druhého odseku, jasne vyplýva, ako uvádza Komisia, že sa uplatňuje aj na situácie, ku ktorým dochádza v rámci Únie.(19)
51. Článok 71 sa zároveň označuje ako článok, ktorý uznáva špecifickosť oblastí, ktoré sa riadia príslušnými osobitnými dohovormi.(20)
52. Predtým bolo toto pravidlo v identickom znení uvedené v článku 71 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktoré predchádzalo č. 1215/2012.
53. Výklad tohto pravidla bol ústredným bodom rozsudku Súdneho dvora vo veci TNT Express(21), vydaného v rámci konania medzi rovnomennou prepravnou spoločnosťou a poisťovateľom nákladu strateného počas jeho prepravy. V tomto konaní TNT namietala proti výkonu rozsudku nemeckého súdu v Holandsku, na základe ktorého mala takúto škodu nahradiť.
54. Podstata položených otázok sa týkala spornej otázky – podobnej otázke položenej implicitne v prejednávanej veci – či súd dožiadaného štátu (v tomto prípade Holandska) môže preskúmať právomoc nemeckého súdu (ako súdu pôvodu).(22) Aj keď to bolo podľa (vtedy platného) nariadenia č. 44/2001 zakázané (rovnako ako dnes podľa nariadenia č. 1215/2012), rovnaké riešenie by nemuselo nevyhnutne vyplývať z CMR.
55. Z tohto dôvodu musel Súdny dvor preskúmať vzájomný vzťah medzi oboma nástrojmi. V tejto súvislosti Súdny dvor objasnil, že prednosť, ktorú článok 71 uvedeného nariadenia priznáva osobitným medzinárodným dohovorom, ako je CMR, je spojená s dôležitou podmienkou: ich pravidlá majú prednosť za predpokladu, že „vykazujú vysokú úroveň predvídateľnosti, uľahčujú riadny výkon spravodlivosti, umožňujú minimalizovať riziko súbežných konaní a zaisťujú voľný pohyb rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a vzájomnú dôveru vo výkon súdnictva v rámci Únie (favor executionis) za podmienok, ktoré sú prinajmenšom rovnako priaznivé ako podmienky stanovené uvedeným nariadením“(23).
56. Súdny dvor dospel k tomuto záveru po tom, čo vysvetlil, že pravidlá obsiahnuté v medzinárodných osobitných dohovoroch nemôžu viesť k „výsledkom, ktoré budú na dosiahnutie riadneho fungovania vnútorného trhu menej priaznivé než výsledky, ku ktorým vedú ustanovenia uvedeného nariadenia“(24) a nemôžu „byť dotknuté také zásady, na ktorých je založená súdna spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie…“(25).
57. Budem sa zaoberať konkrétnym záverom, ktorý Súdny dvor v tejto veci z týchto úvah vyvodil. V tejto fáze stačí uviesť, že reakcie odbornej verejnosti na všeobecné kritérium stanovené v tomto rozsudku boli zmiešané a v podstate poukazovali na to, že by bolo ťažko uplatniteľné(26) – pričom pravidlá stanovené v článku 71 mali byť jasnými kolíznymi normami – a že jeho existencia „do istej miery ubližuje“(27) zneniu tohto ustanovenia.(28) Zároveň bolo uznané, že v rozsudku sa navrhuje riešenie vnímanej hrozby, ktorá by mohla vzniknúť pre spoločný režim právomoci a uznávania, ak by sa na situácie v rámci Únie uplatňovali odlišné pravidlá osobitných dohovorov.(29)
58. Nech je to akokoľvek, kritérium vytvorené v rozsudku TNT Express, ktorý teraz predstavuje základ uplatňovania článku 71 nariadenia č. 1215/2012, sa stalo nevyhnutným prvkom porovnávacieho posúdenia potenciálne si konkurujúcich režimov právomoci a výkonu.(30) Je pochopiteľné, že úvahy založené na tomto kritériu si našli cestu do podaní vo veci samej a do úvah, ktoré viedli vnútroštátny súd k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý teraz podrobnejšie preskúmam.
C. Prejudiciálne otázky položené v prejednávanej veci
59. Tri otázky položené v prejednávanej veci zrejme odrážajú obavy vnútroštátneho súdu, že dohoda o voľbe súdu uzavretá účastníkmi konania vo veci samej nebola rešpektovaná, keď Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant súhlasil s tým, že prejedná a rozhodne nárok spoločnosti Rhenus Logistics.
60. Prvá prejudiciálna otázka sa konkrétne týka toho, či článok 71 nariadenia č. 1215/2012 vykladaný vo svetle odôvodnení 21 a 22 tohto nariadenia umožňuje uplatnenie alternatívnych pravidiel na určenie právomoci stanovených v článku 31 ods. 1 CMR, ak sa na predmetný spor vzťahuje dohoda o voľbe súdu.
61. Obávam sa, že táto otázka vychádza z predpokladu, že vnútroštátny súd má vo fáze uznania stále možnosť preskúmať právomoc súdu pôvodu. Nižšie vysvetlím, že takéto preskúmanie je vylúčené, a preto je odpoveď na prvú otázku na účely konania vo veci samej irelevantná (časť C.1).
62. Ak sa účastník konania snaží zabrániť cezhraničným účinkom rozsudku, musí skôr na tento účel uplatniť jeden z dôvodov zamietnutia jeho uznania, ako to stanovuje nariadenie č. 1215/2012. Prejdem preto k tejto otázke, a konkrétnejšie k druhej a tretej prejudiciálnej otázke, ktorými sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že dohoda o voľbe súdu zostala neúčinná, musí viesť k zamietnutiu uznania holandského rozsudku. Vysvetlím, že na tieto otázky je potrebné odpovedať záporne (časť C.2).
1. O nemožnosti preskúmať právomoc súdu pôvodu vnútroštátnym súdom
63. Ako vyplýva z odôvodnenia 26 nariadenia č. 1215/2012, pravidlá uznávania a výkonu uvedené v tomto nariadení sú založené na vzájomnej dôvere vo výkon súdnictva v Únii. Tieto pravidlá vychádzajú z predpokladu, že s rozsudkom vydaným súdom v jednom členskom štáte by sa malo nakladať tak, ako keby bol tento rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte.(31)
64. V súlade s uvedeným a ako v tomto konaní v podstate zdôraznila Komisia na pojednávaní, jedným zo základných znakov systému zavedeného nariadením č. 1215/2012 je automatické uznávanie rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vydaných súdmi iného členského štátu. Tento systém predovšetkým vylučuje možnosť súdov dožiadaného členského štátu preskúmať právomoc súdov členského štátu pôvodu, ako je uvedené v článku 45 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012.(32)
65. Situácia, o akú ide v prejednávanej veci, sa však neriadi (alebo aspoň nie výlučne, ako vysvetlím nižšie) nariadením č. 1215/2012, ale osobitnými pravidlami CMR, ktorým článok 71 nariadenia č. 1215/2012 priznáva prednosť. Vzniká tu teda otázka, či sa zákaz preskúmania právomoci súdu pôvodu uplatňuje aj v takejto situácii.
66. Podľa môjho názoru áno.
67. V tejto súvislosti predovšetkým poznamenávam, že CMR nie je nástrojom práva Únie, a preto nepatrí do právomoci Súdneho dvora.(33)
68. Toto obmedzenie však neznamená, že Súdny dvor nemôže zohľadniť znenie takýchto nástrojov, aby sa oboznámil s ich obsahom. V opačnom prípade by nebolo možné zistiť, či takéto dohovory obsahujú konkurujúce si pravidlá.(34)
69. Na tomto základe, keď prejdem po druhé ku konkrétnemu obsahu CMR, konštatujem, že pravidlá CMR týkajúce sa uznávania a výkonu sú pomerne elementárne, čo v tomto konaní uznali Rhenus Logistics a aj Gjensidige.(35)
70. Tieto pravidlá sú obsiahnuté v článku 31 ods. 3 CMR, ktorý nariaďuje vykonateľnosť rozsudku vydaného v jednom zmluvnom štáte v ostatných zmluvných štátoch, pričom je podmienená dodržaním „predpísaných formalít“ a zakazuje preskúmanie merita veci.
71. Ostatné aspekty uznávania a výkonu sa zdajú byť neregulované, čo znamená, že takéto pravidlá určí právo dožiadaného štátu.(36)
72. Pokiaľ ide o členské štáty, týmto právom je nariadenie č. 1215/2012. Uplatniteľným režimom je preto podľa môjho názoru režim stanovený v článku 45 a nasl. tohto nariadenia vrátane vyššie uvedeného základného pravidla, ktoré zakazuje v právnom priestore vo vnútri Únie preskúmanie právomoci súdu pôvodu.
73. Okrem toho nezávisle od vyššie uvedeného rozsudok TNT Express vedie k rovnakému záveru.
74. Súdny dvor totiž po stanovení všeobecného kritéria obmedzujúceho pôsobnosť článku 71 nariadenia č. 1215/2012, ako bolo opísané v predchádzajúcej časti, pripomenul, že „súd dožiadaného štátu nie je v žiadnom prípade v lepšom postavení než súd členského štátu pôvodu, aby rozhodol o právomoci posledného uvedeného súdu“(37). Súdny dvor vysvetlil, že práve táto skutočnosť viedla k stanoveniu zákazu takéhoto preskúmania v rámci práva Únie.
75. Aj keď Súdny dvor sa výslovne nevyjadril k tomu, či zásady, ktoré sú základom fungovania nariadenia č. 44/2001, účinne bránia preskúmaniu právomoci súdu stanovenej na základe uplatnenia osobitného dohovoru, rozsudok TNT Express sa vo všeobecnosti chápe tak, že potvrdzuje túto posledne uvedenú možnosť.(38) Na pojednávaní v tomto konaní vyjadrili Komisia a litovská vláda v podstate rovnaký názor.
76. Z uvedeného dôvodu, aby som to zhrnul, sa domnievam, že či už by išlo o posúdenie cez prizmu kritéria uvedeného v rozsudku TNT Express, alebo na základe znenia CMR, súd členského štátu, ktorý bol požiadaný o uznanie rozsudku vydaného súdom iného členského štátu na základe CMR, nie je oprávnený preskúmavať právomoc súdu pôvodu. Odpoveď na prvú položenú otázku je na základe uvedeného irelevantná pre vyriešenie sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, keďže tento súd nemôže preskúmať, či Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant správne určil svoju právomoc pred vydaním rozsudku, o ktorého uznanie ide v konaní vo veci samej.
77. Po objasnení tejto skutočnosti sa teraz zameriam na otázku, či skutočnosť, že tento súd určil svoju právomoc bez zohľadnenia predmetnej dohody o voľbe súdu, môže predstavovať dôvod umožňujúci zamietnuť uznanie výsledného rozsudku.
2. Je možné zamietnuť uznanie rozsudku z dôvodu nezohľadnenia dohody o voľbe súdu?
78. Ako už bolo vysvetlené vyššie, spor prejednávaný na vnútroštátnom súde patrí do pôsobnosti CMR. Uplatnením článku 71 nariadenia č. 1215/2012 má tento dohovor prednosť pred týmto nariadením.(39) Na prvý pohľad sa teda môže zdať prekvapujúce obrátiť pozornosť na nariadenie č. 1215/2012 s cieľom zistiť, či jeho ustanovenia umožňujú zamietnuť uznanie vyššie uvedeného rozsudku.
79. Už som však vysvetlil, že ak CMR neobsahuje osobitné pravidlá v tomto zmysle, uplatnia sa pravidlá stanovené v práve dožiadaného členského štátu, ktorým je v prípade Litvy nariadenie č. 1215/2012. Vnútroštátny súd teda správne uskutočnil hlbšiu analýzu tohto právneho nástroja.
80. Ako už bolo uvedené, nariadenie č. 1215/2012 funguje na základe automatického uznávania rozsudkov v občianskych a obchodných veciach vydaných súdmi iného členského štátu.
81. Výnimočne je možné uznanie zamietnuť len na základe niektorého z dôvodov osobitne uvedených v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (ak je, ako zdôrazňuje Komisia, podaný návrh na tento účel).
82. V rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec tieto dôvody zahŕňajú na jednej strane a podľa článku 45 ods. 1 písm. e) bodu ii) nariadenia č. 1215/2012 porušenie pravidiel na určenie právomoci uvedených v kapitole II oddiele 6 tohto nariadenia (druhá prejudiciálna otázka) a na strane druhej situáciu, v ktorej sa uznanie daného rozsudku považuje za zjavne v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného členského štátu, ako je stanovené v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 (tretia prejudiciálna otázka).
83. Vnútroštátny súd si je vedomý, že ani jeden z týchto dôvodov sa v zásade nevzťahuje na situáciu v prejednávanej veci. Svojou druhou a treťou otázkou, ktorými sa budem zaoberať nižšie, sa však pýta, či je možné zamietnuť uznanie holandského rozsudku na základe extenzívneho výkladu týchto dôvodov.
a) Extenzívny výklad dôvodu uvedeného v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia č. 1215/2012?
84. Z článku 45 ods. 1 písm. e) bodu ii) nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že ak bol podaný návrh v tomto zmysle, uznanie rozsudku sa zamietne, ak je tento rozsudok v rozpore s pravidlami určujúcimi právomoc stanovenými v oddiele 6 kapitoly II tohto nariadenia.
85. Pravidlá uvedené v predmetnom oddiele (a konkrétne v článku 24, ktorý predstavuje jediné ustanovenie vyššie uvedeného oddielu) stanovujú výlučnú právomoc vo vzťahu k sporom týkajúcim sa piatich uvedených predmetov. V skratke ide o tieto oblasti: (i) určité aspekty nehnuteľného majetku; (ii) určité záležitosti týkajúce sa obchodných spoločností; (iii) platnosť zápisov do verejných registrov; (iv) platnosť patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných podobných práv, ako aj (v) výkon súdnych rozhodnutí.
86. Od týchto pravidiel na určenie právomoci sa nemožno odchýliť dohodou(40) a ich odôvodnenie bolo opísané s odkazom na konkrétnu spojitosť medzi oblasťami, na ktoré sa vzťahujú, a daným členským štátom.(41)
87. Z uvedeného opisu predovšetkým vyplýva, že oddiel 6 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 sa nevzťahuje na dohody o voľbe súdu. Pripomínam, že na tieto dohody sa vzťahuje oddiel 7 uvedenej kapitoly.
88. Vnútroštátny súd si je vedomý tejto skutočnosti, ale svojou druhou otázkou sa pýta, či legislatívne zmeny, ktoré prinieslo nariadenie č. 1215/2012 a ktorými sa posilnila ochrana dohôd o voľbe súdu, znamenajú, že pravidlo uvedené v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) sa má vykladať extenzívne tak, že zahŕňa nielen porušenie pravidiel podľa oddielu 6 kapitoly II uvedeného nariadenia, ale aj porušenie pravidiel podľa oddielu 7.
89. Domnievam sa, že sa tak vykladať nemá.
90. Vnútroštátny súd správne uvádza, že v porovnaní s nariadením č. 44/2001 nariadenie č. 1215/2012 zvyšuje účinnosť takýchto dohôd tým, že v článku 31 ods. 2 a 3 stanovuje osobitné pravidlo prekážky začatej veci.(42)
91. Napriek tejto zmene sa však normotvorca Únie rozhodol nezohľadniť ju v systéme dôvodov, ktoré umožňujú zamietnuť uznanie rozsudku.
92. Zoznam týchto dôvodov je uvedený v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 a je taxatívny.(43)
93. To isté musí logicky platiť, pokiaľ ide konkrétne o dôvod uvedený v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) nariadenia, ktorý sa týka porušenia pravidiel zakladajúcich výlučnú právomoc podľa oddielu 6 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012.
94. Vnútroštátny súd však poznamenáva, že porušenie takejto dohody nemá žiadne dôsledky, ak neexistuje dôvod umožňujúci zamietnutie uznania rozsudku, ktorým bola porušená dohoda o výlučnej právomoci súdu.
95. Obávam sa, že taká je logika fungovania nariadenia č. 1215/2012 v jeho súčasnej podobe, ktorá uprednostňuje automatické uznávanie rozsudkov aj v prípade, ak neboli dodržané pravidlá o právomoci v ňom stanovené, s výnimkou taxatívne vymenovaných situácií uvedených v článku 45 ods. 1 tohto nariadenia.(44)
96. Pokiaľ ide o porušenie pravidiel na určenie právomoci, toto ustanovenie spresňuje, že zamietnutie uznania je prípustné len vtedy, ak je uznanie v rozpore i) s pravidlami uvedenými v oddiele 6 kapitoly II tohto nariadenia, ako som tu uviedol [článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012], alebo ii) s pravidlami uvedenými v iných oddieloch tejto kapitoly, ktorých cieľom je, stručne povedané, ochrana strany, ktorá sa považuje za slabšiu stranu [článok 45 ods. 1 písm. e) bod i) toho istého nariadenia].(45) Naopak článok 45 ods. 1 nezahŕňa porušenie iných pravidiel na určenie právomoci stanovených v nariadení č. 1215/2012.
97. Je potrebné pripomenúť, že dôvody uvedené v článku 45 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 predstavujú výnimky zo všeobecného pravidla, podľa ktorého sa rozsudky vydané súdmi iných členských štátov uznávajú automaticky. V kontexte prejednávanej veci však považujem za zbytočné pripomínať všeobecnú výkladovú zásadu, podľa ktorej sa výnimky majú vykladať reštriktívne. Takáto zásada je užitočná, ak je rozsah výnimky nejasný. To však nie je tento prípad. Článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 je jasný a odkazuje na presne stanovené pravidlá na určenie právomoci, ktorých porušenie môže spadať do jeho pôsobnosti. Za týchto okolností by výklad, ktorý zvažuje vnútroštátny súd a ktorý navrhuje Gjensidige, bol jednoducho v rozpore so znením tohto ustanovenia.
98. Tento bod by som uzavrel tým, že sa domnievam, že ak by normotvorca Únie mal záujem na tom, aby ochrana priznaná dohodám o voľbe súdu bola až taká široká, že by v prípade ich porušenia mala podobu nového dôvodu na zamietnutie uznania, bolo by rozumné očakávať, že normotvorca by tak urobil výslovne. Naopak znenie sporného ustanovenia, ktoré umožňuje zamietnuť uznanie rozsudku, naznačuje, že to zjavne zámerom normotvorcu nebolo.
b) Extenzívny výklad dôvodu súvisiaceho s verejným poriadkom?
99. Treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či by predmetná situácia mohla viesť k extenzívnemu výkladu dôvodu uvedeného v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého sa uznanie rozsudku v zásade zamietne, ak je takéto uznanie zjavne v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného štátu.
100. Domnievam sa, že všetky moje poznámky týkajúce sa dôvodu uvedeného v článku 45 ods. 1 písm. e) bode ii) sa uplatňujú mutatis mutandis, pretože znenie článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 je rovnako jasné.
101. Odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku je totiž čiastočne uvedená v článku 45 ods. 3 nariadenia č. 1215/2012, ako to v podstate uviedla litovská vláda. V tomto ustanovení sa uvádza, že „kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom“. Týmto ustanovením nie sú dotknuté dôvody uvedené v článku 45 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1215/2012, ktoré som skúmal v predchádzajúcej časti vyššie, a nevidím dôvod, prečo by sa toto ustanovenie malo vykladať v rozpore s jeho samotným znením.
102. Okrem toho sa vnútroštátny súd svojou treťou otázkou pýta, pokiaľ ide o uplatniteľnosť dôvodu verejného poriadku, nielen na situáciu, v ktorej nebola dodržaná dohoda o voľbe súdu, ale aj na situáciu zahŕňajúcu porušenie dohody o rozhodnom práve.
103. Zo spisu však nevyplývajú žiadne informácie o uzavretí takejto dohody medzi zúčastnenými stranami.
104. Táto časť tretej otázky sa preto javí ako neprípustná.
105. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že vnútroštátny súd je znepokojený skutočnosťou, že Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant tým, že určil svoju právomoc vo veci sporného nároku, vyvolal uplatniteľnosť holandského práva na spor vo veci samej, čo následne viedlo k tomu, že zodpovednosť dopravcu bola určená podľa holandského práva, a nie podľa litovského práva. Vnútroštátny súd sa domnieva, že žalovaná v konaní na holandskom súde (konkrétne, podľa môjho chápania, Gjensidige) nemohla takéto dôsledky predvídať. Tieto pripomienky chápem tak, že otázka zodpovednosti dopravcu mala byť určená podľa litovského práva, a nie podľa holandského práva, a že výsledok je menej priaznivý pre účastníka konania, ktorým je Gjensidige.
106. Okrem toho vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že článok 29 ods. 1 CMR, ktorý odkazuje na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno zodpovednosť dopravcu považovať za neobmedzenú,(46) sa zdá byť v rozpore s článkom 3 a článkom 5 ods. 1 nariadenia (ES) č. 593/2008.(47)
107. Vnútroštátny súd má navyše pochybnosti o tom, či je výsledná situácia zlučiteľná so základným právom na spravodlivý proces, ako aj so zásadami, z ktorých vychádza, ako som pochopil, nariadenie č. 1215/2012.
108. V tejto súvislosti predovšetkým poznamenávam, že konanie prebiehajúce na vnútroštátnom súde sa týka, ako už bolo opakovane zdôraznené, uznania rozsudku vydaného v inom členskom štáte.
109. Kľúčovou otázkou v tomto kontexte tak je, či rozdiely v hmotnom práve, ktoré zrejme existujú medzi holandským a litovským právom, pokiaľ ide o rozsah zodpovednosti dopravcu, môžu odôvodniť zamietnutie výsledného rozsudku na základe uplatnenia dôvodu verejného poriadku podľa článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012.
110. Myslím si, že nemôžu.
111. Po prvé podľa ustálenej judikatúry platí, že aj keď sa členským štátom ponecháva voľnosť určiť požiadavky vyplývajúce z ich verejného poriadku v súlade so svojimi vnútroštátnymi koncepciami, Súdnemu dvoru prináleží preskúmať hranice, v rámci ktorých sa súd členského štátu môže odvolať na verejný poriadok a odmietnuť uznať rozhodnutie vydané súdom iného členského štátu.(48)
112. Po druhé na tento dôvod sa možno odvolávať len vo výnimočných prípadoch,(49) keď by uznanie „neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok štátu, v ktorom sa žiada o uznanie [alebo v tomto prípade sa namieta proti uznaniu], keďže by ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu“(50).
113. Po tretie a naopak dôvod zamietnutia stanovený v článku 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 nemožno uplatniť len z dôvodu odlišnosti právnej normy uplatnenej súdom štátu pôvodu a normy, ktorú by použil súd dožiadaného štátu, keby mal riešiť spor.(51)
114. Zdá sa, že hlavnou obavou vnútroštátneho súdu je, že v dôsledku údajne nesprávneho určenia súdu, ktorý má právomoc rozhodovať o spornom nároku, bolo o tomto nároku v konečnom dôsledku rozhodnuté podľa holandského práva, a nie podľa litovského práva.
115. Pokiaľ táto obava spočíva v poukázaní na to, že holandský súd nesprávne určil holandské právo ako rozhodné právo, poznamenávam, že takéto pochybenie, aj keby bolo zistené, nemôže samo osebe viesť k zamietnutiu uznania rozsudku.
116. Z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak by uznanie výsledného rozsudku porušilo zásadu, ktorá sa v dožiadanom štáte považuje za základnú.
117. Vnútroštátny súd však nevysvetľuje, ako by z hľadiska konkrétnych dôsledkov uznania holandského rozsudku, o ktorý ide v prejednávanej veci, uvedený rozpor noriem hmotného práva ovplyvnil verejný poriadok Litvy, a ako by uznanie tohto rozsudku neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok tohto členského štátu tak, že by sa tým porušila niektorá základná zásada.
118. Za týchto okolností sa v rámci odpovede na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku domnievam, že článok 45 ods. 1 písm. a) a písm. e) bod ii) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať tak, že sa nevzťahuje na situáciu, keď súd pôvodu založil svoju právomoc na základe jedného z viacerých pravidiel obsiahnutých v osobitnom dohovore v zmysle článku 71 nariadenia č. 1215/2012, ktoré zahŕňajú dohodu o voľbe súdu – avšak ju neklasifikujú ako výlučnú – a v prípade, ak súd pôvodu nebol súdom určeným v dohode o voľbe súdu uzavretej dotknutými stranami. Okrem toho článok 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že zistenie pochybenia pri určení rozhodného práva nemôže samo osebe viesť k zamietnutiu uznania rozsudku z dôvodu, že je v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného štátu.
119. Táto odpoveď v spojení s odpoveďou navrhnutou v bode 76 vyššie podľa môjho názoru poskytuje relevantnú odpoveď, ktorá vnútroštátnemu súdu umožní vyriešiť prejednávanú vec. Vzhľadom na vyššie uvedené a pre úplnosť a s cieľom reagovať na rozsiahlu diskusiu, ktorá sa v rámci tohto konania viedla o tejto otázke, vysvetlím na základe kritéria stanoveného v rozsudku TNT Express, že pravidlá na určovanie právomoci uvedené v CMR v žiadnom prípade neporušujú zásady, na ktorých je založená justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Európskej únie.
D. „Kritérium TNT Express“ a nevýlučná povaha právomoci vyplývajúca z dohody o voľbe súdu
120. Rozsiahla diskusia sa v prejednávanej veci týkala otázky, či pravidlá na určenie právomoci uvedené v CMR sú v rozpore s kritériom stanoveným v rozsudku TNT Express, a teda so zásadami, na ktorých je založené fungovanie nariadenia č. 1215/2012.
121. Problém, ako ho vnímal vnútroštátny súd, vyplýva zo skutočnosti, že na jednej strane nariadenie č. 1215/2012 klasifikuje právomoc založenú na dohode o voľbe súdu v zásade ako výlučnú právomoc. Na druhej strane sa však zdá, že CMR síce umožňuje určiť právomoc týmto spôsobom, ale bráni tomu, aby bola výlučná (aspoň podľa výkladu, ktorý prijal Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant, s ktorého názorom sa podľa všetkého stotožnil aj vnútroštátny súd).
122. V tejto súvislosti najprv poznamenávam, že Súdny dvor už vo svojom rozsudku Nickel & Goeldner Spedition rozhodol, ako poznamenáva vnútroštátny súd, že pravidlá na určenie právomoci stanovené v článku 31 ods. 1 CMR nie sú v rozpore s kritériom stanoveným v rozsudku TNT Express. Ako však Komisia poznamenáva, Súdny dvor v tomto rozsudku preskúmal všetky pravidlá na určovanie právomoci uvedené v článku 31 ods. 1 CMR (ako je uvedené v bode 38 vyššie) s výnimkou pravidiel, o ktoré ide v prejednávanej veci.(52)
123. Rozumiem, že práve toto je dôvod, prečo sa vnútroštátny súd pýta, či rozdielny prístup, ktorý sa podľa všetkého uplatňuje na dohody o voľbe súdu podľa CMR (ako ho opäť vykladá Okresný súd pre Zeeland‑West‑Brabant), oproti nariadeniu č. 1215/2012, nevedie k porušeniu zásad, na ktorých je založená justičná spolupráca v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie.
124. Domnievam sa, že nevedie.
125. Predovšetkým vzhľadom na stanovisko Okresného súdu pre Zeeland‑West‑Brabant sa zdá, že skutočne existuje rozdiel medzi CMR a nariadením č. 1215/2012, pokiaľ ide o režim uplatniteľný na dohody o voľbe súdu.
126. Domnievam sa však, že takýto rozdiel nepredstavuje problém ako taký.
127. Ak by totiž každý rozdiel viedol k tomu, že osobitný režim ustúpi nariadeniu č. 1215/2012, potom by jeho článok 71 ods. 1 stratil akýkoľvek význam. V právnych vzťahoch v rámci Únie by sa nikdy nemohol uplatňovať žiadny osobitný režim, ktorý by sa odchyľoval od nariadenia č. 1215/2012. S takýmto záverom však nie je možné súhlasiť vzhľadom na jasné znenie tohto ustanovenia.
128. Skôr platí to, že uplatnenie osobitných pravidiel, ktoré sa môžu prípadne líšiť od pravidiel stanovených nariadením č. 1215/2012, sa musí odmietnuť len vtedy, ak sú skutočne v rozpore so zásadami pripomenutými v rozsudku TNT Express. Pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa určovania právomoci, relevantné sú v podstate zásada vysokej predvídateľnosti pravidiel o právomoci a zásada právnej istoty pre účastníkov konania na strane jednej a zásada riadneho výkonu spravodlivosti na strane druhej.(53)
129. Nemyslím si, že by niektorá z týchto zásad bola ohrozená.
130. Po prvé sa domnievam, že na účely dodržania zásady vysokej predvídateľnosti pravidiel týkajúcich sa určovania právomoci je dôležité, aby sa žalobca mohol ľahko rozhodnúť, kde podá žalobu, a aby žalovaný mohol rozumne predvídať, kde k tomu môže dôjsť.
131. To je podľa môjho názoru prípad článku 31 ods. 1 CMR. Toto ustanovenie neobsahuje vágne formulované pravidlo, ktoré by napríklad stanovilo, že vhodný súd má byť určený v každom jednotlivom prípade so zohľadnením všetkých okolností tak, aby to bolo v záujme spravodlivosti. Namiesto toho článok 31 ods. 1 CMR stanovuje niekoľko kategórií miest, ktoré sú jasne vymedzené všeobecnými a ľahko zrozumiteľnými kategóriami (konkrétne a v skratke ide o sídlo žalovaného, miesto, kde bola zásielka prevzatá dopravcom, miesto určené na vydanie zásielky alebo dohodu uzavretú medzi stranami).
132. Podstatou prejednávanej veci je podľa všetkého skutočnosť, že právomoc upravená v CMR (v zmysle jeho výkladu prijatého Okresným súdom pre Zeeland‑West‑Brabant), ak je určená dohodou o voľbe súdu, nie je právomocou výlučnou. Tento výklad CMR podľa všetkého nevylučuje ostatné miesta na rozhodovanie sporov uvedené v článku 31 ods. 1 CMR.
133. Z tohto pohľadu je možné skutočne tvrdiť, že domnienka výlučnosti priznaná dohodám o voľbe súdu nariadením č. 1215/2012 posilňuje právnu istotu pre účastníkov konania (a najmä pre žalovaného) tým, že jasne stanovuje, že ak bola uzavretá dohoda o voľbe súdu a ak nie je stanovené inak, ostatné súdy prichádzajúce do úvahy je možné v zásade úspešne vylúčiť.
134. Domnievam sa však, že určenie, či sa takto určený súd má považovať za výlučne určený alebo nie, je v konečnom dôsledku politickou otázkou, ku ktorej je možné v rôznych právnych poriadkoch (a v ich rôznych oblastiach) zaujať rôzne stanoviská.
135. Z tohto pohľadu mohli mať autori dohovoru upravujúceho určitú oblasť, ako je CMR, dobré dôvody, aby trvali na dostupnosti viacerých súdov vzhľadom na špecifickosť daného odvetvia.(54)
136. Okrem toho poznamenávam, že aj keď nariadenie č. 1215/2012 stanovuje domnienku výlučnosti dohôd o voľbe súdu, táto výlučnosť nie je absolútnym pravidlom a strany sa od nej môžu odchýliť. Ak k tomu dôjde, situácia sa stáva podobnou situácii vyplývajúcej z článku 31 ods. 1 CMR. Okrem toho samotné nariadenie č. 1215/2012 obmedzuje účinok dohôd o voľbe súdu, pretože tieto dohody nemôžu meniť v určitých veciach fungovanie pravidiel na určovanie právomoci.(55)
137. Pokiaľ ide po druhé o riadny výkon spravodlivosti a riziko začatia súbežných konaní, skutočnosť, že dohoda o voľbe súdu sa nepovažuje za výlučnú, takéto riziko skutočne zvyšuje. V tejto súvislosti poznamenávam, že článok 31 ods. 2 CMR obsahuje pravidlo prekážky začatej veci, ktoré je – vo svojom všeobecnom vyjadrení – analogické pravidlu uvedenému v článku 29 nariadenia č. 1215/2012 v tom zmysle, že jeho cieľom je podľa môjho chápania zabrániť riziku súbežného konania a vydaniu nezlučiteľných rozsudkov.(56)
138. Je pravda, že CMR, na rozdiel od nariadenia č. 1215/2012, neobsahuje pravidlá prekážky začatej veci, ktoré by konkrétne chránili dohody o voľbe súdu (ako sú pravidlá uvedené v článku 31 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1215/2012). Tento rozdiel je však logickým dôsledkom vyššie uvedenej politickej voľby považovať právomoc založenú na takýchto dohodách za alternatívu, ktorá sa má zachovať popri iných možných pravidlách na určovanie právomoci.
139. Tento prehľad ma privádza k názoru, že článok 71 nariadenia č. 1215/2012 a kritérium uvedené v rozsudku TNT Express nebránia takému výkladu pravidla na určenie právomoci stanoveného v článku 31 ods. 1 CMR, podľa ktorého právomoc vyplývajúcu z dohody o voľbe súdu nemožno považovať za výlučnú.
140. Opätovne zdôrazňujem, že moju analýzu uvedenú v tejto časti som vykonal len pre úplnosť a s cieľom reagovať na živú diskusiu, ktorá sa v tomto konaní viedla v súvislosti s touto otázkou. Predovšetkým pripomínam moje vyššie uvedené úvahy, z ktorých vyplýva, že právomoc súdu pôvodu nemôže byť preskúmaná vnútroštátnym súdom v konaní vo veci samej, ktoré sa týka uznania rozsudku vydaného v inom členskom štáte.
V. Návrh
141. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva), takto:
Článok 45 ods. 1 písm. a) a článok 45 ods. 1 písm. e) bod ii) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
sa majú vykladať v tom zmysle, že dôvody zamietnutia uznania uvedené v týchto ustanoveniach sa neuplatňujú na situáciu, v ktorej súd pôvodu určil svoju právomoc na základe jedného z viacerých pravidiel obsiahnutých v osobitnom dohovore v zmysle článku 71 nariadenia č. 1215/2012, medzi ktoré patrí dohoda o voľbe súdu – ktorú však nemožno klasifikovať ako výlučnú – a v prípade, ak súd pôvodu nebol súdom zvoleným v dohode o voľbe súdu uzavretej dotknutými stranami.
Okrem toho článok 45 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že zistenie pochybenia pri určení rozhodného práva nemôže samo osebe viesť k zamietnutiu uznania rozsudku z dôvodu, že je v rozpore s verejným poriadkom dožiadaného štátu.