ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 22. apríla 2015 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči niektorým osobám a subjektom vzhľadom na situáciu v Zimbabwe – Obmedzenia vstupu na územie Únie a prechodu cez toto územie – Zmrazenie finančných prostriedkov – Právny základ – Zjavne nesprávne posúdenie – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Základné práva – Proporcionalita“

Vo veci T‑190/12,

Johannes Tomana, s bydliskom v Harare (Zimbabwe), a 120 ďalších žalobcov, ktorých mená a názvy sú uvedené v prílohe, v zastúpení: pôvodne D. Vaughan, QC, M. Lester, R. Lööf, barristers, a M. O’Kane, solicitor, neskôr D. Vaughan, M. Lester a M. O’Kane,

žalobcovia,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: B. Driessen, M. Veiga a A. Vitro, splnomocnení zástupcovia,

a

Európskej komisii, v zastúpení: M. Konstantinidis, T. Scharf a E. Georgieva, splnomocnení zástupcovia,

žalovaným,

ktoré v konaní podporuje:

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: E. Jenkinson, C. Murrell a M. Holt, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Lee, barrister,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2012/97/SZBP zo 17. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/101/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 47, s. 50), vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 151/2012 z 21. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (ES) č. 314/2004 o určitých reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 49, s. 2), a vykonávacieho rozhodnutia Rady 2012/124/SZBP z 27. februára 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/101/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 54, s. 20), v rozsahu, v akom sa vzťahujú na žalobcov,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory D. Gratsias (spravodajca), sudcovia M. Kănčeva a C. Wetter,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. júna 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        V spoločnej pozícii 2002/145/SZBP z 18. februára 2002 o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 50, s. 1), ktorá bola prijatá na základe článku 15 Zmluvy o EÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou, Rada Európskej únie vyjadrila vážnu obavu s ohľadom na situáciu v Zimbabwe, najmä o vážne porušovanie ľudských práv vládou Zimbabwe, vrátane porušovania slobody názoru, združovania sa a pokojného zhromažďovania. Uložila teda na obnoviteľné obdobie 12 mesiacov reštriktívne opatrenia, ktoré budú predmetom každoročného preskúmania. Tieto opatrenia zahŕňajú najmä povinnosť členských štátov zabrániť fyzickým osobám uvedeným v prílohe uvedenej pozície vstúpiť na ich územie alebo cezeň prechádzať, ako aj zmraziť finančné prostriedky a hospodárske zdroje osôb alebo subjektov uvedených v tej istej prílohe. Spoločná pozícia 2002/145 bola na základe spoločnej pozície Rady 2003/115/SZBP z 18. februára 2003, ktorou sa mení a dopĺňa a predlžuje spoločná pozícia 2002/145 [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 46, s. 30), zmenená, doplnená a predĺžená o dobu 12 mesiacov, to znamená do 20. februára 2004.

2        Zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov uvedené v spoločnej pozícii Rady 2002/145 bolo vykonané nariadením Rady (ES) č. 310/2002 z 18. februára 2002 o určitých reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 50, s. 4). Doba jej uplatňovania bola obmedzená na 12 mesiacov odo dňa jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie. Nariadením Rady (ES) č. 313/2003 z 18. februára 2003, ktorým sa predlžuje uplatňovanie nariadenia č. 310/2002 (Ú. v. EÚ L 46, s. 6; Mim. vyd. 18/002, s. 73), bolo jej uplatňovanie predĺžené na nové obdobie 12 mesiacov, to znamená do 20. februára 2004.

3        Spoločná pozícia Rady 2004/161/SZBP z 19. februára 2004 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 50, s. 66; Mim. vyd. 18/003, s. 43) upravovala obnovenie reštriktívnych opatrení, ktoré zaviedla spoločná pozícia 2002/145. Podľa jej článku 8 druhého odseku sa uplatňovala od 21. februára 2004. Jej článok 9 stanovoval, že sa uplatňuje na obdobie 12 mesiacov a že je predmetom sústavnej revízie. Podľa toho istého článku sa „obnoví… alebo zmení a doplní podľa potreby, ak sa Rada domnieva, že jej ciele neboli splnené“.

4        Nariadenie Rady (ES) č. 314/2004 z 19. februára 2004 o určitých reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 55, s. 1; Mim. vyd. 18/003, s. 50) bolo podľa jeho odôvodnenia 5 prijaté s cieľom vykonať reštriktívne opatrenia uvedené v spoločnej pozícii 2004/161. V článku 6 ods. 1 stanovuje najmä, že finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje, ktoré patria jednotlivým členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojenými, ako je uvedené v prílohe III k tomuto nariadeniu, sa zmrazujú. Podľa článku 11 písm. b) toho istého nariadenia je Komisia oprávnená zmeniť a doplniť prílohu III uvedeného nariadenia na základe rozhodnutí prijatých s ohľadom na prílohu k spoločnej pozícii 2004/161.

5        Doba platnosti spoločnej pozície 2004/161 bola viackrát predĺžená, naposledy do 20. februára 2011, rozhodnutím Rady 2010/92/SZBP z 15. februára 2010, ktorým sa predlžujú reštriktívne opatrenia voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 41, s. 6).

6        Rozhodnutím Rady 2011/101/SZBP z 15. februára 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 42, s. 6) bola zrušená spoločná pozícia 2004/161. Týmto rozhodnutím boli voči osobám, ktorých mená a názvy sú uvedené v jeho prílohe, prijaté reštriktívne opatrenia podobné opatreniam podľa spoločnej pozície 2004/161.

7        Konkrétne článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/101 stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby členom zimbabwianskej vlády a fyzickým osobám, ktoré sú s nimi spojené, ako aj iným fyzickým osobám, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, zabránili vstupu na svoje územie a prechodu cez svoje územie. Zoznam dotknutých osôb, na ktoré sa vzťahuje tento odsek, je uvedený v prílohe.“

8        Článok 5 ods. 1 toho istého rozhodnutia stanovuje:

„Všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria jednotlivým členom zimbabwianskej vlády alebo akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojeným[i] alebo ktoré patria iným fyzickým alebo právnickým osobám, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, sa zmrazujú. Zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahuje tento odsek, je uvedený v prílohe.“

9        Článok 6 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Rada na návrh členského štátu alebo vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku prijme zmeny zoznamu uvedeného v prílohe podľa toho, ako si to vyžaduje politický vývoj v Zimbabwe.“

10      Článok 7 rozhodnutia 2011/101 okrem iného stanovuje:

„1.      V prílohe sa uvádzajú dôvody zaradenia fyzických alebo právnických osôb a subjektov do zoznamu.

2.      Okrem toho sa v prílohe, pokiaľ možno, uvádzajú aj informácie potrebné na identifikáciu dotknutých fyzických alebo právnických osôb alebo subjektov. V prípade fyzických osôb môžu tieto informácie zahŕňať mená vrátane prezývok, dátum a miesto narodenia, štátnu príslušnosť, číslo cestovného pasu a preukazu totožnosti, pohlavie, adresu a funkciu alebo povolanie. V prípade právnických osôb alebo subjektov môžu tieto informácie zahŕňať názvy, dátum a miesto registrácie, registračné číslo a miesto podnikania.“

11      Napokon podľa článku 10 ods. 2 rozhodnutia 2011/101 sa toto rozhodnutie uplatňovalo do 20. februára 2012. Podľa toho istého ustanovenia bolo predmetom sústavnej revízie a obnovovalo sa alebo sa menilo a dopĺňalo podľa potreby, ak Rada nepovažovala jeho ciele za splnené.

12      Rozhodnutím Rady 2012/97/SZBP zo 17. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 47, s. 50), ktoré je v tomto prípade prvým aktom, proti ktorému smeruje predmetná žaloba, sa v zmysle jeho článku 1 bodu 1 nahradil článok 10 rozhodnutia 2011/101 takto:

„1.      Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom jeho prijatia.

2.      Toto rozhodnutie sa uplatňuje do 20. februára 2013.

3.      Opatrenia uvedené v článku 4 ods. 1 sa v rozsahu, v akom sa uplatňujú na osoby uvedené v prílohe II, pozastavujú do 20. februára 2013.

4.      Toto rozhodnutie je predmetom sústavnej revízie a obnovuje sa alebo sa mení a dopĺňa podľa potreby, ak Rada nepovažuje jeho ciele za splnené.“

13      Navyše z článku 1 bodu 2 rozhodnutia 2012/97 na jednej strane vyplýva, že pojem „príloha“ uvedený v rozhodnutí 2011/101 sa nahrádza pojmom „príloha I“ a na strane druhej, že znenie tejto prílohy sa nahrádza znením uvedeným v prílohe I k rozhodnutiu 2012/97. Napokon článok 1 bod 3 rozhodnutia 2012/97 stanovuje, že príloha II k tomuto rozhodnutiu sa dopĺňa ako príloha II k rozhodnutiu 2011/101.

14      Odôvodnenia 1 až 5 rozhodnutia 2012/97 znejú:

„(1)      Rada 15. februára 2011 prijala rozhodnutie 2011/101…

(2)      Na základe preskúmania rozhodnutia 2011/101… by sa reštriktívne opatrenia mali obnoviť na obdobie do 20. februára 2013.

(3)      Neexistujú však už dôvody na to, aby niektoré osoby boli ďalej vedené na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/101…

(4)      S cieľom ďalej umožniť dialóg medzi EÚ a vládou Zimbabwe by sa mal pozastaviť zákaz cestovania uvalený na dvoch členov tímu opätovnej angažovanosti v rámci vlády Zimbabwe zaradených na zoznam podľa rozhodnutia 2011/101…

(5)      Informácie týkajúce sa určitých osôb a subjektov uvedených v zozname v prílohe k rozhodnutiu 2011/101… by sa mali aktualizovať“.

15      Príloha I k rozhodnutiu 2011/101, tak ako bola nahradená rozhodnutím 2012/97, obsahuje meno Johannes Tomana a mená a názvy ďalších 120 žalobcov, ktoré sú uvedené v prílohe A.4 k žalobe. Mená tých istých osôb a názvy tých istých subjektov boli uvedené už v prílohe k rozhodnutiu 2011/101 predtým, ako došlo k zmenám a doplneniam v zmysle rozhodnutia 2012/97.

16      Článkom 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 151/2012 z 21. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 49, s. 2), ktoré je v tomto prípade druhým aktom, proti ktorému smeruje predmetná žaloba, sa nahradila príloha III k nariadeniu č. 314/2004 novou prílohou obsahujúcou mená a názvy všetkých žalobcov. Okrem toho odôvodnenie 2 toho istého nariadenia znie:

„Rozhodnutie… 2011/101… uvádza právnické a fyzické osoby, na ktoré sa vzťahujú obmedzenia podľa článku 5 uvedeného rozhodnutia, a nariadenie… č. 314/2004 umožňuje uplatnenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom je potrebné opatrenie na úrovni Únie. Príloha III k nariadeniu… č. 314/2004 by sa preto mala zmeniť a doplniť, aby sa zaistil súlad s týmto rozhodnutím Rady.“

17      Navyše treba zdôrazniť, že mená a názvy všetkých žalobcov už boli uvedené v prílohe III k nariadeniu č. 314/2004, v znení platnom pred jeho nahradením podľa článku 1 vykonávacieho nariadenia č. 151/2012.

18      Vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/124/SZBP z 27. februára 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 54, s. 20), ktoré je v tomto prípade tretím aktom, proti ktorému smeruje predmetná žaloba, sa zmenil a doplnil zápis týkajúci sa žalobcu v 60. rade, ktorým je Cephas George Msipa, ktorého meno je uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/101. Konkrétne bol do kolónky týkajúcej sa dôvodov jeho zaradenia medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia podľa tohto rozhodnutia, ktorá bola predtým prázdna, doplnený vo vzťahu k nemu tento text:

„Bývalý guvernér provincie napojený na vládnu frakciu strany ZANU‑PF.“

19      Dňa 20. apríla 2012 žalobcovia požiadali Radu, aby im oznámila „všetky dôkazy a informácie“, na základe ktorých prijala rozhodnutie uplatňovať voči nim reštriktívne opatrenia.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Žalobcovia návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. apríla 2012 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

21      Podaním s názvom „námietka neprípustnosti“ doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júla 2012 Rada navrhla, aby Všeobecný súd:

–        overil, či žalobcovia v 2. až 109. rade, ktorí sú fyzickými osobami, podporujú žalobu,

–        ak sa potvrdí, že to tak nie je, zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú v rozsahu, v akom bola podaná týmito osobami, a uložil ostatným žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

22      Keďže týmto podaním Rada v prvom rade v podstate navrhla prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania v zmysle článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, žalobcovia a Komisia boli vyzvaní na predloženie písomných pripomienok k tomuto návrhu, čo aj urobili 29. a 25. októbra 2012.

23      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. augusta 2012 Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska požiadalo o povolenie na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov žalovaných inštitúcií. Uznesením z 25. októbra 2012 predseda tretej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania. Spojené kráľovstvo predložilo svoje pripomienky ako vedľajší účastník konania 14. decembra 2012. Rada, Komisia a napokon žalobcovia predložili svoje písomné pripomienky k uvedeným pripomienkam 16. a 24. januára a 20. februára 2013.

24      Listom zo 7. novembra 2012 doručeným v kópii do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobcovia informovali Radu, že žalobca v 66. rade Isack Stanislaus Gorerazvo Mudenge zomrel.

25      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2012 žalobcovia požiadali Všeobecný súd, aby vyzval Radu na potvrdenie, že skutočnosti uvedené v prílohe B.19 k vyjadreniu k žalobe nepredstavujú dôkazy, na základe ktorých zapísala ich mená a názvy do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Pokiaľ ide v podstate o návrh na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania v zmysle článku 64 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd vyzval Radu, Komisiu a Spojené kráľovstvo, aby k nemu predložili svoje pripomienky, čo aj urobili 10., 11. a 7. decembra 2012. Rada vo svojich pripomienkach tiež informovala Všeobecný súd, že listom z 27. novembra 2012 odpovedala na žiadosť žalobcov uvedenú v bode 19 vyššie a predložila kópiu uvedeného listu a jeho príloh.

26      Okrem toho, keďže listom z 19. novembra 2012 žalobcovia požiadali Všeobecný súd, aby potvrdil, že na prípadné dodatočné skutočnosti uvádzané Radou v tomto štádiu konania sa nebude prihliadať a nebudú zaradené do spisu k veci, žalobcom bolo listom z 26. novembra 2012 pripomenuté, že článok 48 ods. 1 rokovacieho poriadku upravuje možnosť navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov.

27      V replike doručenej do kancelárie Všeobecného súdu 31. januára 2013 žalobcovia informovali Všeobecný súd o úmrtí žalobcu v 83. rade, ktorým bol John Landa Nkomo.

28      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 25. februára 2013 Rada informovala Všeobecný súd o tom, že prijala rozhodnutie 2013/89/SZBP z 18. februára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 46, s. 37). Týmto rozhodnutím sa zmenila a doplnila príloha I k rozhodnutiu 2011/101 tak, že zo zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa uplatňujú predmetné reštriktívne opatrenia, bol vymazaný žalobca v 6. rade David Chapfika, žalobca v 9. rade Tinaye Chigudu, žalobca v 16. rade Tongesai Shadreck Chipanga, žalobca v 32. rade R. Kwenda, žalobca v 38. rade Shuvai Ben Mahofa, žalobca v 42. rade G. Mashava, žalobca v 54. rade Gilbert Moyo, žalobca v 58. rade S. Mpabanga, žalobca v 60. rade Cephas George Msipa, žalobca v 64. rade C. Muchono, žalobca v 66. rade Isack Stanislaus Gorerazvo Mudenge, žalobca v 67. rade Columbus Mudonhi, žalobca v 68. rade Bothwell Mugariri, žalobca v 70. rade Isaac Mumba, žalobca v 78. rade S. Mutsvunguma, žalobca v 83. rade John Landa Nkomo, žalobca v 84. rade Michael Reuben Nyambuya, žalobca v 88. rade David Pagwese Parirenyatwa, žalobca v 89. rade Dani Rangwani, žalobca v 92. rade Richard Ruwodo, žalobca v 109. rade Patrick Zhuwao a žalobkyňa v 113. rade Divine Homes (Private) Ltd.

29      Vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 145/2013 z 19. februára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 47, s. 63), sa zmenila a doplnila príloha III k nariadeniu č. 314/2004 tak, že došlo k výmazu častí tejto prílohy týkajúcich sa uvedených osôb a subjektov.

30      Žalobcovia boli vyzvaní, aby predložili svoje pripomienky k listu Rady uvedenému v bode 28 vyššie, ale na túto žiadosť neodpovedali.

31      Článkom 1 bodom 1 rozhodnutia Rady 2013/160/SZBP z 27. marca 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 90, s. 95), bolo nahradené znenie článku 10 ods. 3 rozhodnutia 2011/101 novým znením, podľa ktorého „opatrenia uvedené v článku 4 ods. 1 a v článku 5 ods. 1 a 2 sa v rozsahu, v akom sa uplatňujú na osoby a subjekty uvedené v prílohe II, pozastavujú do 20. februára 2014“, pričom „pozastavenie sa prehodnocuje každé tri mesiace“. Navyše článok 1 bod 2 rozhodnutia 2013/160 stanovoval, že príloha II k rozhodnutiu 2011/101 sa nahrádza textom uvedeným v prílohe k rozhodnutiu 2013/160.

32      Mená a názvy väčšiny žalobcov, a to tak fyzických osôb, ako aj subjektov, sú uvedené v prílohe II k rozhodnutiu 2011/101 v znení, v akom bola nahradená rozhodnutím 2013/160. Nie sú v nej uvedené tieto mená a názvy: žalobca v 3. rade Happyton Mabhuya Bonyongwe, žalobkyňa v 12. rade Augustine Chihuri, žalobca v 18. rade Constantine Chiwenga, žalobca v 75. rade Didymus Noel Edwin Mutasa, žalobca v 96. rade Douglas Nyikayaramba, žalobca v 99. rade Perence Samson Chikerema Shiri, žalobca v 102. rade Jabulani Sibanda, žalobca v 104. rade Philip Valerio Sibanda, žalobkyňa v 120. rade Zimbabwe Defence Industries (Private) Ltd a žalobkyňa v 121. rade Zimbabwe Mining Development Corp.

33      Článok 1 nariadenia Rady (EÚ) č. 298/2013 z 27. marca 2013, ktorým sa mení nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 90, s. 48), stanovuje, že „uplatňovanie článku 6 nariadenia… č. 314/2004 sa pozastavuje do 20. februára 2014, pokiaľ sa vzťahuje na osoby a subjekty uvedené v prílohe k tomuto nariadeniu“ a že „pozastavenie sa prehodnocuje každé tri mesiace“. Príloha k nariadeniu č. 298/2013 zahŕňa tie isté mená fyzických osôb a názvy subjektov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v prílohe II k rozhodnutiu 2011/101 v znení, v akom bola nahradená rozhodnutím 2013/160 (pozri bod 32 vyššie).

34      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k ôsmej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

35      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. septembra 2013 Rada informovala Všeobecný súd o tom, že prijala vykonávacie rozhodnutie 2013/469/SZBP z 23. septembra 2013, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 252, s. 31). Týmto vykonávacím rozhodnutím došlo k zmene a doplneniu prílohy I k rozhodnutiu 2011/101 tým spôsobom, že z nej bola vypustená žalobkyňa v 121. rade Zimbabwe Mining Development.

36      Okrem toho sa vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 915/2013 z 23. septembra 2013, ktorým sa mení nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 252, s. 23), zmenila a doplnila príloha III k nariadeniu č. 314/2004 tým spôsobom, že z nej bol vypustený záznam týkajúci sa žalobkyne v 121. rade, ktorý v nej bol uvedený.

37      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. februára 2014 Rada informovala Všeobecný súd o tom, že prijala rozhodnutie 2014/98/SZBP zo 17. februára 2014, ktorým sa mení rozhodnutie 2011/101 (Ú. v. EÚ L 50, s. 20), ako aj nariadenie (EÚ) č. 153/2014 zo 17. februára 2014, ktorým sa mení nariadenie č. 314/2004 a ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 298/2013 (Ú. v. EÚ L 50, s. 1).

38      Článkom 1 ods. 2 rozhodnutia 2014/98 sa nahradilo znenie článku 10 rozhodnutia 2011/101 týmto znením:

„1.      Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom jeho prijatia.

2.      Toto rozhodnutie sa uplatňuje do 20. februára 2015.

3.      Opatrenia uvedené v článku 4 ods. 1 a v článku 5 ods. 1 a 2 sa v rozsahu, v akom sa uplatňujú na osoby a subjekty uvedené v prílohe II, pozastavujú do 20. februára 2015.

Pozastavenie sa prehodnocuje každé tri mesiace.

4.      Toto rozhodnutie je predmetom sústavnej revízie a obnovuje sa alebo sa mení podľa potreby, ak Rada nepovažuje jeho ciele za splnené.“

39      Navyše článok 2 rozhodnutia 2014/98 stanovuje, že „osoby uvedené v prílohe I k rozhodnutiu 2011/101/SZBP a v prílohe k tomuto rozhodnutiu sa dopĺňajú do prílohy II k rozhodnutiu 2011/101/SZBP“. Príloha k rozhodnutiu 2014/98 obsahuje mená a názvy žalobcov v 3., 12., 18., 75., 86., 99., 102. a 104. rade.

40      Nariadenie č. 153/2014 stanovuje:

„Článok 1

Nariadenie… č. 314/2004 sa mení takto:

1.      V článku 6 sa dopĺňa tento odsek:

,4. Opatrenia v odsekoch 1 a 2 sa pozastavujú, pokiaľ ide o osoby a subjekty uvedené v prílohe IV.‘

2.      Príloha k tomuto nariadeniu sa dopĺňa ako príloha IV.

Článok 2

Nariadenie… č. 298/2013 sa zrušuje.

Článok 3

Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.

Toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.“

41      Príloha IV k nariadeniu č. 314/2004 v znení, v akom bola doplnená nariadením č. 153/2014, obsahuje mená a názvy všetkých žalobcov, fyzických osôb a subjektov, ktorých mená a názvy boli naďalej zapísané v prílohe III k uvedenému nariadeniu, okrem jedinej výnimky, ktorou je názov žalobkyne v 120. rade, Zimbabwe Defence Industries, jedinej, voči ktorej sa naďalej uplatňujú a neboli pozastavené opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov podľa uvedeného nariadenia.

42      Všeobecný súd vyzval ostatných účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k listu Rady uvedenému v bode 37 vyššie. Žalobcovia a Komisia na túto žiadosť odpovedali 21. a 4. marca 2014.

43      Na návrh sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na určité otázky a predložili určité dokumenty. Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách.

44      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 10. júna 2014, s výnimkou Spojeného kráľovstva, ktoré sa nezúčastnilo.

45      Na pojednávaní Rada založila do spisu určité novinové články, z ktorých vyplýva, že žalovaný v 68. rade Bothwell Mugariri, žalovaný v 96. rade Lovemore Sekeremayi a žalovaný v 98. rade Nathan Marwirakuwa Shamuyarira, zomreli. Zástupcovia žalobcov potvrdili úmrtie žalovaných v 96. a 98. rade, ale uviedli, že podľa ich informácií je informácia o úmrtí pána Mugaririho nesprávna. Okrem toho v odpovedi na otázku Všeobecného súdu zástupcovia žalobcov potvrdili, že sa považujú za splnomocnencov všetkých žalobcov a navrhli, že predložia písomné splnomocnenie vystavené každým žalobcom, za ktorého k žalobe takéto splnomocnenie nepriložili. Predloženie dokumentov a uvedených vyhlásení bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.

46      Na pojednávaní Všeobecný súd vyzval žalobcov a Radu, aby písomne odpovedali na určité otázky a predložili určité dokumenty, vrátane potrebných splnomocnení. Títo účastníci konania výzve Všeobecného súdu v stanovenej lehote vyhoveli, v dôsledku čoho bola písomná časť konania ukončená rozhodnutím predsedu ôsmej komory.

47      Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie 2012/97, vykonávacie nariadenie č. 151/2012 a vykonávacie rozhodnutie 2012/124 v rozsahu, v akom sa ich tieto akty týkajú,

–        uložil Rade a Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

48      Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

49      Spojené kráľovstvo podporuje návrhy Rady a Komisie na zamietnutie žaloby.

 Právny stav

1.     O zosnulých žalobcoch

50      Judikatúra pripúšťa, že v žalobe o neplatnosť podanej adresátom rozhodnutia môže pokračovať právny nástupca, osobitne v prípade smrti fyzickej osoby (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 46; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 20. októbra 1983, Gutmann/Komisia, 92/82, Zb. s. 3127, bod 2).

51      V prejednávanej veci, ako to bolo uvedené v bodoch 24 a 27 vyššie, žalobca v 66. rade I. S. G. Mudenge a žalobca v 83. rade J. L. Nkomo zomreli v priebehu súdneho konania. Navyše v odpovedi na jednu z otázok, ktoré im boli položené na pojednávaní na písomné zodpovedanie, zástupcovia žalobcov potvrdili, že žalobca v 96. rade Lovemore Sekeremayi a žalobca v 98. rade Nathan Marwirakuwa Shamuyarira zomreli v priebehu súdneho konania. Napokon zároveň uviedli, že žalobca v 32. rade R. Kwenda tiež zomrel v priebehu súdneho konania.

52      Vo vzťahu ku všetkým uvedeným zosnulým žalobcom zástupcovia žalobcov uviedli, že ich právne nástupkyne v tejto veci a vo všetkých prípadoch, ktorými sú vdovy, si želajú pokračovať v súdnom konaní a v tejto súvislosti predložili písomné vyhlásenia týchto vdov, ktoré boli vystavené pred notárom. Ďalej v tomto rozsudku pojem „žalobcovia“, pokiaľ odkazuje na uvedených zosnulých žalobcov, označuje ich právne nástupkyne, ktoré predložili písomné vyhlásenie preukazujúce ich vôľu pokračovať v predmetnom súdnom konaní.

2.     O existencii splnomocnenia, udeleného všetkými žalobcami, ktorí sú fyzickými osobami, advokátom, ktorí podpísali žalobu

53      Ako bolo zdôraznené v bode 21 vyššie, Rada samostatným podaním požiadala Všeobecný súd, aby overil, že všetci žalobcovia, ktorí sú fyzickými osobami, „podporujú žalobu v prejednávanej veci“. V tejto súvislosti uviedla, že zástupcovia žalobcov k ich žalobe nepriložili žiadne splnomocnenie alebo iný dôkaz svedčiaci o tom, že sú riadne poverení žalobcami v 2. až 110. rade, ktorí sú fyzickými osobami.

54      Rada teda uviedla, že žalobu treba vyhlásiť za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka týchto žalobcov, pokiaľ ich zástupcovia nepredložia za každého z nich dôkaz preukazujúci ich vôľu podať žalobu. Rada sa v tejto súvislosti opierala o rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 1965, Barge/Vysoký úrad (14/64, Zb. s. 69, 77). Túto žiadosť Rady podporila aj Komisia.

55      Treba pripomenúť, že na jednej strane podľa článku 19 tretieho a štvrtého odseku a článku 21 prvého odseku Protokolu o Štatúte Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu, a na strane druhej podľa článku 43 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku, účastníci konania, ktorí nie sú členskými štátmi alebo orgánmi Európskej únie, Dozorný úrad EZVO alebo štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), sú zastúpení advokátom, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP. Navyše návrh musí obsahovať meno a bydlisko navrhovateľa a označenie podpísaného. Napokon originál každého podania musí byť podpísaný splnomocneným zástupcom alebo advokátom účastníka konania.

56      Rokovací poriadok však v článku 44 ods. 5 písm. b) stanovuje povinnosť k návrhu priložiť „doklad o tom, že splnomocnenie udelené… advokátovi bolo vystavené osobou na to oprávnenou“ len právnickej osobe. Rokovací poriadok teda fyzickým osobám umožňuje, aby boli zastúpené advokátom bez toho, aby musel predložiť splnomocnenie, zatiaľ čo pre právnické osoby to neplatí (rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2006, Le Levant 001 a i./Komisia, T‑34/02, Zb. s. II‑267, bod 64).

57      Skutočnosť, že advokáti zastupujúci fyzickú osobu nemajú povinnosť predložiť splnomocnenie podpísané ich klientom, možno nepochybne odôvodniť na základe úvahy, že ak člen advokátskej komory jedného z členských štátov, na ktorého sa vzťahuje profesijný etický kódex, vyhlási, že ho jeho klient riadne splnomocnil, takéto vyhlásenie sa v zásade považuje za dostatočne spoľahlivé (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 119).

58      Aj s ohľadom na ustanovenia pripomenuté v bode 55 vyššie však treba konštatovať, že skôr než Všeobecný súd pristúpi k preskúmaniu žaloby, ktorá mu bola predložená, musí sa uistiť, že osoba, v mene ktorej bola žaloba podaná, skutočne poverila svojím zastupovaním advokáta, ktorý túto žalobu podpísal. Vzhľadom na úvahu uvedenú v bode 57 vyššie treba uviesť, že za normálnych okolností Všeobecný súd považuje skutočnosť, že advokát podpísal a podal žalobu v mene fyzickej osoby, za implicitné vyhlásenie tohto advokáta, že bol riadne splnomocnený dotknutou fyzickou osobou, pričom Všeobecný súd považuje tento druh vyhlásenia za dostatočný. Ak však existujú konkrétne skutočnosti, ktoré sú spôsobilé vniesť pochybnosť do existencie tohto implicitného vyhlásenia, Všeobecný súd je oprávnený požadovať od dotknutého advokáta, aby existenciu svojho splnomocnenia preukázal.

59      Takto treba chápať aj rozsudok Barge/Vysoký úrad, už citovaný v bode 54 vyššie (s. 77), podľa ktorého sa advokát nemusí „preukázať formálnym splnomocnením, aby mohol podať žalobu, okrem prípadu, keď ho musí predložiť v prípade popretia“. Na toto tvrdenie treba totiž nazerať v kontexte uvedenej veci, ako to vyplýva z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Roemer k rozsudku Barge/Vysoký úrad, už citovanému v bode 54 vyššie (Zb. s. 69, 81, 82).

60      Z uvedených návrhov vyplýva, že v danom čase bolo na Súdnom dvore bežnou praxou vyžadovať písomné splnomocnenie aj od žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, a to napriek tomu, že podľa relevantného ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa to nevyžadovalo, ako to ani dnes nevyžaduje Rokovací poriadok Všeobecného súdu. Advokát žalobkyne vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Barge/Vysoký úrad, už citovaný v bode 54 vyššie, predložil takéto splnomocnenie súčasne s podaním žaloby, ale v predloženom splnomocnení bola uvedená iná vec. Po podaní žaloby predložil nové splnomocnenie, ktoré sa vzťahovalo na predmetnú vec, a teda otázkou, ktorú mal Súdny dvor vyriešiť, bolo, či toto následné predloženie bolo postačujúce, alebo či dôsledkom opomenutia predložiť splnomocnenie v správnej a náležitej forme súčasne s podaním žaloby bola neprípustnosť žaloby. Súdny dvor rozhodol v prospech prvej možnosti.

61      Na rozdiel od názoru, ktorý, ako sa zdá, zastáva Rada, z uvedeného rozsudku nevyplýva, že druhý účastník konania je oprávnený požadovať, aby advokát žalobcu, ktorý je fyzickou osobou, predložil splnomocnenie vystavené jeho klientom, a to bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho žiadosť, pričom v dôsledku nepredloženia takéhoto splnomocnenia by mala byť žaloba zamietnutá ako neprípustná. Priznaním takejto možnosti druhému účastníkovi konania by bolo pravidlo, že fyzické osoby sa môžu nechať zastupovať advokátom bez toho, aby tento advokát musel predložiť splnomocnenie, zbavené veľkej časti svojho zmyslu, a v dôsledku toho by mohlo dôjsť ku skomplikovaniu a nenáležitému predĺženiu konania, a to najmä v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, že žalobu podal veľký počet fyzických osôb, ktoré majú okrem toho bydlisko mimo územia Európskej únie. Aj požiadavky vyplývajúce z práva na účinnú súdnu ochranu zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie a úvahy uvedené v bode 57 vyššie svedčia v prospech tvrdenia, že predloženie takéhoto splnomocnenia možno vyžadovať len v prípade, že jeho existenciu možno spochybniť na základe konkrétnych skutočností (pozri bod 58 vyššie).

62      V prejednávanej veci zástupcovia žalobcov v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní formálne potvrdili, že sa považujú za riadne splnomocnených každým zo žalobcov. Okrem toho navrhli, že predložia písomné splnomocnenie za všetkých žalobcov, za ktorých ho nepredložili. V lehote, ktorú im na tento účel stanovil Všeobecný súd, skutočne takéto splnomocnenia vystavené pred notárom predložili, a to za žalovaných v 2. až 110. rade, s výnimkou zosnulých žalobcov, ktorí sú uvedení v bode 51 vyššie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že predložili aj splnomocnenie vystavené v mene žalobcu v 68. rade, ktorým je Bothwell Mugariri. Potvrdilo sa tak, že informácia týkajúca sa jeho úmrtia, ktorá bola uvedená v novinových článkoch, ktoré Rada na pojednávaní založila do spisu, bola mylná. Okrem toho treba zdôrazniť, že vzhľadom na úvahy uvedené v bode 60 vyššie, skutočnosť, že predložené splnomocnenia boli vystavené po podaní žaloby, je bezvýznamná.

63      Preto je opodstatnený záver, že nie je odôvodnená žiadna pochybnosť, pokiaľ ide o existenciu splnomocnenia, ktoré udelil každý zo žalobcov svojim zástupcom pred Všeobecným súdom.

3.     O pretrvávaní záujmu na konaní žalobcov

64      Podľa ustálenej judikatúry predmet sporu musí pretrvávať, rovnako ako záujem na konaní, až do vyhlásenia rozhodnutia súdu – inak by muselo byť konanie zastavené – čo predpokladá, že výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý žalobu podal (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb. s. I‑4333, bod 42 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdneho dvora zo 17. apríla 2008, Flaherty a i./Komisia, C‑373/06 P, C‑379/06 P a C‑382/06 P, Zb. s. I‑2649, bod 25).

65      Je potrebné pripomenúť, že vo vzťahu k jednej časti žalobcov boli sporné reštriktívne opatrenia zrušené (pozri body 28, 29, 35 a 36 vyššie). Okrem toho vo vzťahu ku všetkým žalobcom, ktorých mená a názvy sú naďalej uvedené na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú tieto opatrenia, okrem jedného, bolo ich uplatňovanie pozastavené (pozri body 32, 33 a 37 až 41 vyššie).

66      V rozsudku z 28. mája 2013, Abdulrahim/Rada a Komisia (C‑239/12 P), týkajúcom sa prípadu osoby, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, ktoré boli prijaté z dôvodu jej údajných väzieb na teroristické organizácie a v priebehu súdneho konania boli zrušené, Súdny dvor pripomenul, že takéto opatrenia majú závažné negatívne dôsledky a vážny vplyv na práva a slobody dotknutých osôb. Podľa Súdneho dvora okrem toho pri zmrazení finančných prostriedkov ako takom, ktoré svojím rozsahom narúša pracovný, ako aj rodinný život dotknutých osôb, a zamedzuje uzavretiu mnohých právnych aktov, treba prihliadať na poníženie a nedôveru, ktoré sprevádzajú verejné označenie dotknutých osôb ako osôb spojených s teroristickou organizáciou. Súdny dvor ďalej uviedol, že záujem na konaní žalobcu pretrváva napriek odstráneniu jeho mena zo sporného zoznamu vzhľadom na snahu dosiahnuť, že súd Únie uzná, že nemal byť nikdy zapísaný do tohto zoznamu alebo že tak nemalo byť urobené podľa postupu, ktorý uplatnili inštitúcie Únie. Súdny dvor pokračoval tým, že uviedol, že hoci uznanie protiprávnosti napadnutého aktu nemôže ako také viesť k náhrade majetkovej ujmy alebo zásahu do súkromného života, svojou povahou môže dotknutú osobu rehabilitovať alebo predstavovať spôsob náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená touto protiprávnosťou, a odôvodňovať tak pretrvávanie jej záujmu na konaní. Súdny dvor sa napokon domnieval, že okolnosť, že zrušenie reštriktívnych opatrení je konečné, nebráni tomu, aby záujem na konaní pretrvával, pokiaľ ide o účinky aktov, ktorými sa tieto opatrenia uložili, odo dňa nadobudnutia ich účinnosti až do ich zrušenia (rozsudok Abdulrahim/Rada a Komisia, už citovaný, body 70 až 72 a 82).

67      Aj keď voči žalobcom v predmetnej veci neboli reštriktívne opatrenia uložené z dôvodu ich väzieb na teroristické organizácie, ale z dôvodu, že boli členmi vlády, ktorá sa podľa autoriek napadnutých aktov dopustila závažného porušenia ľudských práv, alebo boli s týmito členmi spojení, alebo boli osobami, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, dôvody, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Abdulrahim/Rada a Komisia, už citovanom v bode 66 vyššie (body 70 až 72 a 82), sú rovnako uplatniteľné, mutatis mutandis, aj na prípad žalobcov, pričom je opodstatnený záver, že ich záujem na konaní pretrváva napriek tomu, že sporné reštriktívne opatrenia boli vo vzťahu k niektorým z nich zrušené a vo vzťahu k iným pozastavené.

4.     O niektorých tvrdeniach, ktoré predložila Komisia s cieľom napadnúť prípustnosť žaloby

68      V prvom rade Komisia napadla prípustnosť návrhu na zrušenie aktov Rady v rozsahu, v akom sa jej týka, a to z dôvodu, že vo vzťahu k aktom Rady nemá pasívnu legitimáciu.

69      V rozsahu, v akom sa žaloba týka zrušenia tak dvoch aktov prijatých Radou, ako aj jedného aktu prijatého Komisiou, žalobcovia v žalobe správne uviedli tieto dve inštitúcie ako žalované v prejednávanej veci.

70      V druhom rade Komisia uvádza, že podľa nej návrh na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia 2012/124 treba považovať za návrh, ktorý bol predložený len v mene žalobcu v 60. rade, ktorým je Cephas George Msipa, ktorý je jediný, ktorého sa toto rozhodnutie týka. Spochybňuje prípustnosť takéhoto návrhu, keďže predmetným rozhodnutím sa nemení a nedopĺňa rozhodnutie 2011/101, pokiaľ ide o dôvody zápisu mena tohto žalobcu do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné sporné reštriktívne opatrenia, a teda nemení sa jeho právne postavenie. Komisia dodáva, že keby sa mal považovať návrh na zrušenie tohto rozhodnutia za návrh podaný všetkými žalobcami, bolo by ho treba zamietnuť ako neprípustný, „keďže žiadny zo žalobcov nemá právny záujem na napadnutí tohto aktu Rady“.

71      Toto tvrdenie nemôže uspieť. Je potrebné pripomenúť, že po zmene a doplnení rozhodnutia 2011/101 rozhodnutím 2012/97, ktorým sa najmä nahradila príloha I k rozhodnutiu 2011/101 novou prílohou, sa vykonávacím rozhodnutím 2012/124 opätovne zmenila a doplnila príloha I k rozhodnutiu 2011/101 vo vzťahu k žalobcovi v 60. rade tak, že sa do kolónky týkajúcej sa dôvodov, ktorá bola predtým prázdna, pridal text uvedený v bode 18 vyššie. Z toho vyplýva, že vykonávacie rozhodnutie 2012/124 sa rovnako ako rozhodnutie 2012/97 týka priamo a individuálne žalobcu v 60. rade a mení jeho právne postavenie tým, že sa ním pridali do prílohy I k rozhodnutiu 2011/101 v znení, v akom bola nahradená rozhodnutím 2012/97, dôvody, pre ktoré boli voči nemu prijaté predmetné reštriktívne opatrenia.

72      Je preto prípustné, aby žalobca v 60. rade podal návrh na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia 2012/124. Pokiaľ ide o jednu a tú istú žalobu, keď existuje zistenie o prípustnosti vo vzťahu k jednému žalobcovi, netreba posudzovať, či sú iní žalobcovia oprávnení začať konanie (rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, bod 31, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 61). Žaloba totiž smeruje k zrušeniu napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcov. Keďže vykonávacie rozhodnutie 2012/124 sa vzťahuje menovite len na žalobcu v 60. rade, je zrejmé, že ak sa žalobe vyhovie, toto rozhodnutie bude zrušené len vo vzťahu k nemu.

5.     O veci samej

73      Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú päť žalobných dôvodov, pričom prvý je v podstate založený na neexistencii vhodného právneho základu na zaradenie osôb alebo subjektov, ktoré nie sú ani vedúcimi predstaviteľmi Zimbabwe, ani nie sú s nimi spojené, medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, druhý je v podstate založený na zjavne nesprávnom posúdení, tretí je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia, štvrtý je v podstate založený na porušení ich práva na obhajobu a piaty je v podstate založený na porušení zásady proporcionality.

74      Najprv treba preskúmať prvý žalobný dôvod týkajúci sa právneho základu napadnutých aktov, potom tretí a štvrtý žalobný dôvod, ktoré sa týkajú procesných otázok, a napokon druhý a piaty žalobný dôvod, ktoré sa týkajú veci samej.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii vhodného právneho základu na zaradenie osôb alebo subjektov, ktoré nie sú ani vedúcimi predstaviteľmi Zimbabwe, ani nie sú s nimi spojené, medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia

75      Prvým žalobným dôvodom žalobcovia v podstate tvrdia, že neexistuje žiadny vhodný právny základ, ktorý by odôvodňoval zaradenie mien a názvov množstva osôb, ktorým sa ani nevytýka, že sú vedúcimi predstaviteľmi Zimbabwe alebo jednotlivcami či subjektmi, ktoré sú s týmito vedúcimi predstaviteľmi spojené, do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Podľa žalobcov jediná skutočnosť vytýkaná dotknutým osobám, a to že v minulosti sa dopustili trestnej činnosti alebo iného protiprávneho konania, nepostačuje na odôvodnenie zaradenia ich mien a názvov do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia.

76      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prvý z aktov, proti ktorým smeruje táto žaloba, konkrétne rozhodnutie 2012/97, bol prijatý na základe článku 29 ZEÚ, ktorý stanovuje:

„Rada prijíma rozhodnutia, ktoré vymedzujú pozíciu Únie k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy. Členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne politiky zodpovedali pozíciám Únie.“

77      Na článku 29 ZEÚ je založené aj rozhodnutie 2011/101, zmenené a doplnené rozhodnutím 2012/97.

78      Článok 29 ZEÚ patrí do hlavy V Zmluvy o EÚ s názvom „Všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie a osobitné ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike“. Článok 21 ZEÚ, ktorý tiež patrí do tej istej hlavy, stanovuje:

„1.      Činnosť Únie na medzinárodnej scéne sa spravuje zásadami, ktoré sa uplatnili pri jej založení, rozvoji a rozšírení a ktoré hodlá podporovať vo zvyšku sveta: demokracia, právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv a základných slobôd, zachovávanie ľudskej dôstojnosti, rovnosť a solidarita a dodržiavanie zásad Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva.

…

2.      Únia vymedzuje a uskutočňuje spoločné politiky a činnosti a pracuje na dosahovaní vysokého stupňa spolupráce vo všetkých oblastiach medzinárodných vzťahov s cieľom:

a)      uchovávať svoje hodnoty, základné záujmy, bezpečnosť, nezávislosť a celistvosť;

b)      upevňovať a podporovať demokraciu, právny štát, ľudské práva a zásady medzinárodného práva;

c)      zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi a zásadami Charty Organizácie Spojených národov, zásadami Helsinského záverečného aktu a cieľmi Parížskej charty vrátane tých, ktoré sa týkajú vonkajších hraníc;

d)      podporovať trvalo udržateľný hospodársky, sociálny a environmentálny rozvoj rozvojových krajín s hlavným cieľom odstrániť chudobu;

…

3.      Pri rozvoji a vykonávaní vonkajšej činnosti Únie v rôznych oblastiach, na ktoré sa vzťahuje táto hlava a piata časť [ZFEÚ], ako aj pri rozvíjaní a uskutočňovaní svojich ostatných politík v ich vonkajších aspektoch zachováva Únia zásady a sleduje ciele uvedené v odsekoch 1 a 2.

…“

79      Tretí akt, ktorého zrušenie sleduje žaloba, konkrétne vykonávacie rozhodnutie 2012/124, predstavuje „rozhodnut[ie] o vykonaní rozhodnutia, ktorým sa vymedzuje činnosť alebo pozícia Únie“, v tomto prípade rozhodnutie 2012/97. Vykonávacie rozhodnutie 2012/124 bolo prijaté na základe článku 6 ods. 1 rozhodnutia 2011/101 (pozri bod 9 vyššie), v súlade s postupom uvedeným v článku 31 ods. 2 ZEÚ.

80      Napokon druhý akt, proti ktorému smeruje predmetná žaloba, konkrétne vykonávacie nariadenie č. 151/2012, bol prijatý na základe článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 (pozri bod 4 vyššie). Pokiaľ ide o nariadenie č. 314/2004, toto samotné bolo prijaté na základe článkov 60 ES a 301 ES. Tieto články boli zmenené Lisabonskou zmluvou na články 75 ZFEÚ a 215 ZFEÚ.

81      Podľa žalobcov napadnuté akty rozširujú pôsobnosť reštriktívnych opatrení, ktoré boli prijaté voči Zimbabwe, keďže sa nevzťahujú už len na fyzické a právnické osoby, ktorým sa vytýka, že sú členmi vlády alebo sú s nimi spojené, ale aj na osoby, ktoré nie sú obvinené z toho, že sú spojené s vládou, ale ktorým sa vytýka, že sa dopustili činností narúšajúcich ľudské práva, demokraciu a právny štát v Zimbabwe. Kategórii osôb, ktorá je uvedená ako posledná, sa teda nevytýka žiadne napojenie na vedúcich predstaviteľov Zimbabwe. Veľký počet osôb bol zaradený medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú sporné opatrenia, na základe nepodložených obvinení zo závažných trestných činov a iného protiprávneho konania. Nebol predložený žiadny dôkaz ani nebola uvedená žiadna skutočnosť odôvodňujúca tvrdenia týkajúce sa týchto osôb, ktoré sú uvedené v napadnutých aktoch, ale ani žiadna konkrétna informácia v tejto súvislosti. V mnohých prípadoch boli trestné činy alebo protiprávne konanie, ktoré postihujú napadnuté opatrenia, spáchané predtým, ako bola vytvorená vláda národnej jednoty, ktorá bola v Zimbabwe pri moci v čase prijatia sporných aktov.

82      Po prvé treba odmietnuť ako irelevantné v kontexte tohto žalobného dôvodu založeného na neexistencii vhodného právneho základu na prijatie napadnutých aktov tvrdenia žalobcov, podľa ktorých v podstate skutkové okolnosti uvedené vo vzťahu k niektorým osobám, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia zavedené uvedenými aktmi, nie sú preukázané alebo nie sú dostatočne konkrétne. Takéto tvrdenia sú totiž relevantné len na preukázanie skutkového omylu, ktorého sa dopustili autorky napadnutých aktov, alebo nedostatku odôvodnenia uvedených aktov. Takéto prípady nesprávneho posúdenia sa netýkajú existencie vhodného právneho základu odôvodňujúceho prijatie predmetných aktov ako jedinej otázky predstavujúcej predmet tohto žalobného dôvodu. Je zjavné, že ak sa aj v rozpore s tvrdeniami žalobcov preukáže, že takýto právny základ existuje, treba ešte na jednej strane preskúmať, či sa autorky uvedených aktov nedopustili zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievali, že skutkové okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú použitie tohto právneho základu na prijatie týchto aktov, a na strane druhej či tie isté autorky v tejto súvislosti poskytli dostatočné odôvodnenie. Tieto otázky by mohli byť prípadne relevantné len v rámci posudzovania druhého a tretieho žalobného dôvodu.

83      Po druhé treba pripomenúť, že na jednej strane bola prvým z napadnutých aktov (rozhodnutím 2012/97) v podstate predĺžená doba platnosti rozhodnutia 2011/101 a bola nahradená príloha k rozhodnutiu 2011/101, ktorá obsahuje mená a názvy osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia zavedené týmto rozhodnutím, a na strane druhej bola druhým z napadnutých aktov (vykonávacím nariadením č. 151/2012) nahradená príloha III k nariadeniu č. 314/2004, ktorá obsahuje mená a názvy osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov zavedené týmto nariadením, a napokon tretím z napadnutých aktov (vykonávacím rozhodnutím 2012/124) bol zmenený zápis týkajúci sa žalobcu v 60. rade, ktorým je Cephas George Msipa, ako je uvedený v prílohe k rozhodnutiu 2011/101 v znení, v akom bola nahradená rozhodnutím 2012/97. Inak povedané, v týchto troch prípadoch ide o akty, ktorými sa mení a dopĺňa jeden predchádzajúci akt.

84      V tejto súvislosti treba poznamenať, že výraz „fyzick[é] alebo právnick[é] osob[y], ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“, ako ho uvádzajú žalobcovia v ich argumentácii zhrnutej v bode 81 vyššie, je uvedený len v texte rozhodnutia 2011/101 (pozri body 7 a 8 vyššie). Naopak ako bolo uvedené v bode 4 vyššie, zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov zavedené nariadením č. 314/2004 sa podľa článku 6 ods. 1 tohto nariadenia týka len „finančn[ých] prostriedk[ov] a hospodársk[ych] zdroj[ov], ktoré patria jednotlivým členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojeným[i]“.

85      Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod obsahuje rozdielne otázky, pokiaľ ide na jednej strane o prvý a tretí napadnutý akt, ktorými sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/101, a na strane druhej o druhý napadnutý akt, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004.

86      V prvom prípade vzniká hlavne otázka, či článok 29 EÚ, ktorý je uvedený ako právny základ rozhodnutia 2012/97 (ako aj rozhodnutia 2011/101, ktoré ním bolo zmenené a doplnené), predstavuje vhodný právny základ pre odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení uvedených v rozhodnutí 2011/101 voči „fyzickým alebo právnickým osobám, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v prípade zápornej odpovede na túto otázku je logické, že ani rozhodnutie 2011/101 nebude mať legálny právny základ, pokiaľ ide o osoby patriace do uvedenej kategórie. Preto treba dospieť k záveru, že týmto žalobným dôvodom žalobcovia vznášajú, implicitne, ale jasne, aj námietku nezákonnosti voči rozhodnutiu 2011/101. Z článku 277 ZFEÚ vyplýva, že žalobcovia sú oprávnení vzniesť takúto námietku, a to aj vtedy, ak môžu navrhovať zrušenie tohto rozhodnutia, no neurobili to (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2003, Komisia/ECB, C‑11/00, Zb. s. I‑7147, body 74 až 78; z 15. mája 2008, Španielsko/Rada, C‑442/04, Zb. s. I‑3517, bod 22, a z 20. mája 2008, Komisia/Rada, C‑91/05, Zb. s. I‑3651, body 29 až 34).

87      V druhom prípade, a to pokiaľ ide v tomto prípade o vykonávacie nariadenie č. 151/2012, vzniká otázka o existencii právneho základu odôvodňujúceho zmenu a doplnenie nariadenia č. 314/2004 s cieľom zapísať do jeho prílohy III, ktorá obsahuje mená a názvy osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje sa zmrazujú, mená a názvy osôb alebo subjektov, ktoré boli zapísané do prílohy k rozhodnutiu 2011/101, zmenenému a doplnenému rozhodnutím 2012/97, z dôvodu, že vykonávali činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, keďže podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004 sa týmto nariadením upravuje len zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré patria členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojenými.

88      Preto treba tieto dve otázky postupne preskúmať.

 O právnom základe rozhodnutí 2011/101 a 2012/97 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/124

89      Žalobcovia predkladajú tri spolu úzko súvisiace tvrdenia, ktorým možno porozumieť len tak, že spochybňujú právomoc Rady prijať na základe článku 29 EÚ rozhodnutia 2011/101 a 2012/97 vo vzťahu k osobám, ktoré vykonávali činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe.

90      Po prvé tvrdia, že zatiaľ čo podpora demokracie, právneho štátu a ľudských práv (ako aj boj proti terorizmu) sú legitímne ciele spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), Rada a Komisia nemajú všeobecnú právomoc prijímať právne predpisy v trestnoprávnej alebo občianskoprávnej oblasti. Ich právomoc v tejto oblasti je úzko limitovaná a definovaná v článkoch 82 ZFEÚ až 86 ZFEÚ a z článku 40 ZEÚ vyplýva, že ju nemôžu prekročiť. Podľa žalobcov zatiaľ čo Únia môže prijímať minimálne pravidlá týkajúce sa definície trestných činov v oblasti závažnej cezhraničnej trestnej činnosti a harmonizovať vnútroštátne právne predpisy s cieľom zabezpečiť účinný výkon politiky Únie, Rada ani Komisia nemajú právomoc odvolávať sa na SZBP na účely uloženia opatrenia spočívajúceho v zmrazení finančných prostriedkov alebo v zákaze jednotlivcov cestovať len z dôvodu, že v minulosti boli údajne zapojení do trestnej činnosti alebo protiprávneho konania.

91      Po druhé je podľa žalobcov nevyhnutné, aby existovala jasná a zrejmá spojitosť medzi osobami, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a legitímnymi cieľmi SZBP, ktoré sleduje Únia vo vzťahu k tretiemu štátu. Neexistuje však žiadna spojitosť medzi osobami, ktoré sú obvinené z toho, že sa v minulosti dopustili závažných trestných činov alebo protiprávneho konania a akýmkoľvek legitímnym cieľom SZBP. Nebolo vysvetlené, ako by mohlo uloženie opatrenia spočívajúceho v zmrazení finančných prostriedkov alebo v zákaze cestovania voči týmto osobám, ktorým sa nevytýka napojenie na súčasnú vládu Zimbabwe, umožniť realizáciu akéhokoľvek legitímneho cieľa. Žalobcovia patriaci do tejto kategórie nie sú ani teroristi, ktorí by umožnili, aby ich finančné prostriedky a hospodárske zdroje slúžili na medzinárodné teroristické činnosti, ani osoby, ktoré by boli zodpovedné za akúkoľvek politiku vykonávanú vládou Zimbabwe alebo by mali právomoc na ňu dohliadať.

92      Po tretie Rada bola povinná pri prijatí reštriktívnych opatrení vysvetliť, prečo sú tieto opatrenia vhodné a primerané na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prejednávanej veci však nebolo poskytnuté žiadne legitímne odôvodnenie zahraničnej politiky týkajúce sa uloženia reštriktívnych opatrení voči neštátnym aktérom zo Zimbabwe, ktorí sa v minulosti mali dopustiť závažných trestných činov alebo protiprávneho konania. Nebolo ani vysvetlené, prečo uplatnenie opatrenia spočívajúceho v zmrazení finančných prostriedkov alebo v zákaze cestovania voči jednotlivcom, ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť za politiku vlády národnej jednoty, ktorá bola v Zimbabwe pri moci v čase prijatia napadnutých aktov, ani nemajú na ňu žiadny vplyv, predstavuje vhodný a primeraný spôsob na dosiahnutie akéhokoľvek legitímneho cieľa SZBP.

93      Je potrebné zdôrazniť, že zo znenia článku 21 ZEÚ v spojení s článkom 29 ZEÚ, ktorých znenie je pripomenuté v bodoch 78 a 76 vyššie, vyplýva, že prijatie opatrení na podporu demokracie, právneho štátu, univerzálnosti a nedeliteľnosti ľudských práv a základných slobôd vo zvyšku sveta, a teda aj v Zimbabwe, môže byť predmetom rozhodnutia založeného na článku 29 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Al Matri/Rada, T‑200/11, bod 46). Svojimi tvrdeniami zhrnutými vyššie žalobcovia nespochybňujú všeobecne tento záver, ale len tvrdia, že reštriktívne opatrenia, o aké ide vo veci samej, prijaté voči osobám alebo subjektom len na základe ich konania, ktoré má údajne povahu trestnej činnosti alebo je protiprávne, nepatria medzi opatrenia, ktoré možno prijať na základe článku 29 ZEÚ. Podľa žalobcov sa však na uvedené konanie môžu vzťahovať opatrenia prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorá je upravená v článkoch 82 ZFEÚ až 86 ZFEÚ.

94      Tieto tvrdenia žalobcov však nezapadajú do kontextu, do ktorého spadajú činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, aké sa vytýkajú osobám, ktorých meno alebo názov bol zapísaný do zoznamu uvedeného v prílohe I k rozhodnutiu 2011/101. Preto je potrebné tento kontext pripomenúť, ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutia 2011/101 a z aktov, ktoré mu predchádzali.

95      Odôvodnenie 1 spoločnej pozície 2002/145, ktorá je v tomto prípade prvou spoločnou pozíciou prijatou vo vzťahu k Zimbabwe (pozri bod 1 vyššie), stanovuje:

„Rada 28. januára 2002 vyjadrila vážnu obavu s ohľadom na situáciu v Zimbabwe, najmä pokiaľ ide o nedávne stupňovanie násilia, zastrašovanie politických oponentov a prenasledovanie nezávislej tlače. Všimla si, že vláda Zimbabwe neprijala žiadne konkrétne opatrenie na zlepšenie situácie, k čomu ju vyzvala už Európska rada v Laekene v decembri 2001.“ [neoficiálny preklad]

96      Spoločná pozícia 2002/145 bola zmenená a doplnená a predĺžená spoločnou pozíciou 2003/115, ktorá predĺžila aj jej platnosť. Odôvodnenie 2 spoločnej pozície 2003/115 znie:

„Situácia v Zimbabwe sa ešte zhoršila a vážne podkopávanie ľudských práv, slobody prejavu a združovania sa, ako aj pokojného zhromažďovania, v krajine pretrváva.“ [neoficiálny preklad]

97      Spoločná pozícia 2004/161, ktorá zrušila a nahradila spoločnú pozíciu 2002/145, sa vo svojom odôvodnení 6 odvoláva aj na „pokračujúce… sa zhoršovani[e] situácie s ohľadom na ľudské práva v Zimbabwe“, čo odôvodňuje predĺženie reštriktívnych opatrení prijatých Úniou voči tejto krajine o nové obdobie 12 mesiacov. Podľa odôvodnenia 7 tejto istej spoločnej pozície „cieľom týchto reštriktívnych opatrení je povzbudiť cieľové osoby, aby odmietli politiky, ktoré vedú k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných“.

98      Rada sa zjavne domnievala, že situácia v Zimbabwe sa nezlepšila, keďže ako bolo uvedené v bode 3 vyššie, postupne predĺžila dobu platnosti spoločnej pozície 2004/161 do 20. februára 2009, „s prihliadnutím na situáciu v Zimbabwe“, ako to bolo opakovane uvedené v rôznych spoločných pozíciách, na základe ktorých dochádzalo k takémuto predlžovaniu.

99      V roku 2008 sa v Zimbabwe konali voľby. Ako to pripomína Rada, vo vyhlásení z 22. júna 2008 vysoký predstaviteľ Únie pre SZBP poukázal na „niekoľkotýždňovú neakceptovateľnú systematickú kampaň násilia, obštrukcií a zastrašovania pod vedením zimbabwianskych orgánov“ a usúdil, že „za týchto podmienok sa totiž tieto voľby stali paródiou na demokraciu“.

100    Ako to pripomína aj Rada, a to bez toho, aby jej žalobcovia odporovali, na účely zmierenia vládnej strany v Zimbabwe, v tomto prípade ZANU‑PF, s opozíciou, bola medzi nimi 15. septembra 2008 podpísaná globálna politická dohoda (Global Political Agreement, ďalej len „GPA“), ktorá upravuje najmä vymenovanie novej vlády národnej jednoty zloženej, okrem členov navrhnutých zo strany ZANU‑PF, ktorá už bola pri moci pred vymenovaním tejto vlády, aj z členov navrhnutých opozíciou. Prezidentom Zimbabwe zostal Robert Mugabe. Táto vláda bola napokon vytvorená 9. februára 2009, ale podľa Rady boli nasledujúce roky poznačené bojom o moc medzi ZANU‑PF a opozičnými stranami. V tomto boji Robert Mugabe naďalej využíval podporu zimbabwianskeho bezpečnostného aparátu, vrátane armády, informačnej služby, polície a väzenského systému krajiny. Orgán, ktorý koordinoval tento aparát, v tomto prípade Joint Operations Command (Spoločné veliteľstvo pre operácie), bol z veľkej časti zodpovedný za násilnosti počas volieb v roku 2008 a osoby, ktoré boli jeho súčasťou v roku 2008, v ňom naďalej pôsobili.

101    Na základe spoločnej pozície Rady 2009/68/SZBP z 26. januára 2009 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 23, s. 43) bola predĺžená doba platnosti spoločnej pozície 2004/161 o ďalší rok, do 20. februára 2010. V odôvodnení 3 spoločnej pozície 2009/68 sa uvádza, že k tomuto predĺženiu došlo „s prihliadnutím na situáciu v Zimbabwe, najmä vzhľadom na násilie, ktoré organizujú a páchajú zimbabwianske orgány, a na pretrvávajúce blokovanie vykonania politickej dohody podpísanej 15. septembra 2008“. Aj rozhodnutie 2010/92, na základe ktorého došlo k predĺženiu doby platnosti spoločnej pozície 2004/161 do 20. februára 2011, vo svojom odôvodnení 3 odkazuje na „nedostatočný pokrok vo vykonávaní“ GPA.

102    V tomto kontexte treba posudzovať odkaz v článkoch 4 a 5 rozhodnutia 2011/101 (pozri body 7 a 8 vyššie) na osoby, „ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“. Vyplýva z neho, že tento odkaz sa nevzťahuje na akýkoľvek trestný čin alebo protiprávne konanie, ktoré by mohlo spadať do oblasti štandardného trestného či dokonca občianskeho práva. Evidentne sa týka konania osôb, ktoré sa dopustili činov, ktoré viedli Radu k tomu, že pripísala vedúcim predstaviteľom Zimbabwe „stupňovanie násilia“, „zastrašovanie politických oponentov a prenasledovanie nezávislej tlače“ (pozri bod 95 vyššie), „vážne podkopávanie ľudských práv, slobody prejavu a združovania sa, ako aj pokojného zhromažďovania“ v krajine (bod 96 vyššie) alebo aj „systematickú kampaň násilia, obštrukcií a zastrašovania pod vedením zimbabwianskych orgánov“ (bod 99 vyššie).

103    Tieto úvahy potvrdzuje znenie článkov 4 a 5 rozhodnutia 2011/101. Aj keď je totiž zrejmé, že trestná činnosť alebo protiprávne konanie by mohlo vážnym spôsobom podkopávať práva osôb, ktoré sú ich obeťami, je ťažko predstaviteľné, že by mohli podkopávať aj samotnú demokraciu alebo právny štát bez spojitosti medzi osobami, ktoré sú do takéhoto konania priamo zapojené a aspoň časťou vedúcich predstaviteľov príslušnej krajiny.

104    Tiež je potrebné uviesť, že dôsledkom GPA a vytvorenia vlády tzv. národnej jednoty nebolo celkové zbavenie moci vedúcich predstaviteľov Zimbabwe, ktorých sa týkajú vyššie zhrnuté obvinenia (pozri tiež v tejto súvislosti bod 109 nižšie). Nanajvýš viedli k rozdeleniu moci medzi tých istých vedúcich predstaviteľov a strany bývalej opozície.

105    Za týchto podmienok sa Všeobecný súd domnieva, že článok 29 ZEÚ predstavuje vhodný právny základ pre prijatie rozhodnutia, akým sú rozhodnutia 2011/101 a 2012/97, vo vzťahu k osobám, o aké ide v bode 102 vyššie. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, reštriktívne opatrenia, ktorých sa týkajú tieto dve rozhodnutia, neboli týmto osobám uložené z dôvodu ich údajného zapojenia sa do akejkoľvek trestnej činnosti alebo protiprávneho konania, ale z dôvodu, že ich údajné konanie patrí do stratégie zastrašovania a systematického porušovania základných práv zimbabwianskeho ľudu, ktorú Rada vytýka vedúcim predstaviteľom tejto krajiny, pričom toto konanie tiež veľmi pravdepodobne spadá do oblasti trestného alebo aspoň občianskeho práva. Presne z tohto dôvodu sa môže na osoby, ktorým sa vytýka takéto konanie, legitímne vzťahovať také opatrenie, akými sú dve uvedené rozhodnutia, ktoré boli prijaté na základe článku 29 ZEÚ.

106    Aj z tohto dôvodu existuje spojitosť, ako ju spomínajú žalobcovia v ich tvrdeniach zhrnutých v bode 91 vyššie, medzi konaním týchto osôb a legitímnymi cieľmi SZBP, ako sú uvedené v článku 21 ZEÚ. S prihliadnutím na ciele predmetných reštriktívnych opatrení, ktoré boli predĺžené rozhodnutím 2011/101 (pozri bod 97 vyššie), bolo úplne primerané zahrnúť medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, údajných autorov násilností a zastrašovania, za ktoré podľa Rady nesú politickú zodpovednosť vedúci predstavitelia Zimbabwe, a nielen týchto vedúcich predstaviteľov. Bez ohľadu na akékoľvek trestné či dokonca občianskoprávne konanie, ktoré by bolo možné začať proti osobám, ktoré sú údajne zapojené do uvádzaných násilností, bolo totiž legitímne a v súlade s cieľmi SZBP prijať opatrenia, ktorých cieľom je povzbudiť aj tieto osoby, aby „odmietli politiky, ktoré vedú k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných“, čo v ich prípade znamená, že sa v budúcnosti zdržia akéhokoľvek podobného konania.

107    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov zhrnuté v bode 92 vyššie, treba zdôrazniť, že sa v skutočnosti netýka právneho základu napadnutých aktov, ale že sa ním namieta proti nedostatku odôvodnenia uvedených aktov. Bez ohľadu na túto úvahu stačí uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení, ktoré sú základom rôznych aktov, na základe ktorých sa zaviedli a boli predlžované predmetné reštriktívne opatrenia, ktoré sú pripomenuté v bodoch 95 až 101 vyššie, a ako bude uvedené aj v rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu nižšie, Rada poskytla dostatočný opis dôvodov, ktoré ju viedli k tomu, aby zahrnula medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú uvedené opatrenia, aj osoby, o ktoré ide v rámci predmetného žalobného dôvodu.

108    Žalobcovia ešte uvádzajú, že napadnuté reštriktívne opatrenia nie sú v žiadnom prípade vhodné na to, aby sa nimi primeraným spôsobom dosiahol akýkoľvek objektívny cieľ. V tejto súvislosti uvádzajú päť tvrdení. Po prvé hoci tieto opatrenia majú byť zamerané na členov súčasnej vlády, v celom rozsahu sa sústreďujú na otázky týkajúce sa predchádzajúcej vlády Zimbabwe, a nie tej, ktorá bola pri moci na základe GPA. Navyše túto vládu (tzv. „národnej jednoty“) podporuje Únia, ktorá s ňou nadviazala dialóg. Po druhé činnosti a protiprávne konanie, ktoré sa vytýka žalobcom, sa v určitej časti prípadov vzťahujú na obdobie predchádzajúce vytvoreniu vlády národnej jednoty. Po tretie uloženie opatrenia spočívajúceho v zmrazení finančných prostriedkov alebo v zákaze cestovania jednotlivcom, ktorí nie sú spojení s vládou alebo ktorí sa nezúčastňujú na politikách, ktoré vykonáva, ani nad nimi nevykonáva dohľad, nemôže v žiadnom prípade prispieť k akémukoľvek legitímnemu cieľu SZBP. Po štvrté Spojené kráľovstvo, ktoré navrhlo, aby boli do zoznamu osôb, ktorých sa týkajú predmetné reštriktívne opatrenia, pridaní jednotlivci, uplatnilo stratégiu zachovania tlaku na extrémistov. Toto však nie je oficiálny cieľ SZBP a nemožno ním odôvodniť rozšírenie reštriktívnych opatrení na neštátnych aktérov v Zimbabwe, ktorí v minulosti údajne páchali trestnú činnosť. Po piate aj keby sporné opatrenia boli vhodné, naďalej by boli neprimerané z dôvodov uvedených v rámci piateho žalobného dôvodu.

109    Posledné z týchto piatich tvrdení pozostáva len z jednoduchého odkazu na tvrdenia, ktoré žalobcovia uviedli na podporu svojho piateho žalobného dôvodu, ktorý je preskúmaný v bodoch 285 až 302 nižšie. Pokiaľ ide o zostávajúce štyri tvrdenia, zjavne vychádzajú z predpokladu, že dôsledkom vytvorenia vlády tzv. národnej jednoty, ako ju upravuje GPA, bolo celkové nahradenie vedúcich predstaviteľov Zimbabwe. Ako bolo pritom uvedené v bode 100 vyššie, o tento prípad nešlo. Aj keď je pravda, že vo vláde národnej jednoty boli zástupcovia opozície, boli v nej aj zástupcovia ZANU‑PF, čiže strany, ktorá bola pri moci v čase násilností, zastrašovania a porušovania základných práv, ktoré Rada uviedla v rôznych spoločných pozíciách a rozhodnutiach týkajúcich sa Zimbabwe, ktoré boli pripomenuté vyššie. Z odpovede Rady na jednu z otázok, ktoré jej položil Všeobecný súd v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, totiž v zásade vyplýva, že členovia vlády národnej jednoty, ktorých navrhla ZANU‑PF, boli už členmi predchádzajúcej vlády. Navyše prezident Zimbabwe, Robert Mugabe, pokračoval vo výkone svojej funkcie.

110    Za týchto okolností, na rozdiel od toho, čo sa zdá, že sa domnievajú žalobcovia, nešlo o radikálnu a celkovú výmenu vedúcich predstaviteľov Zimbabwe v dôsledku vytvorenia vlády národnej jednoty podľa GPA. Rada bola teda oprávnená aj po vytvorení tejto vlády prijať na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie, ktorým sa stanovujú reštriktívne opatrenia voči tým osobám spomedzi súčasných vedúcich predstaviteľov Zimbabwe, ktoré už predtým boli vedúcimi predstaviteľmi tejto krajiny alebo boli s nimi spojené, ako aj osobám, ktoré v minulosti vykonávali činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe. Platí to o to viac v prípade, ako to vyplýva z odôvodnení spoločnej pozície 2009/68 a rozhodnutia 2010/92, ktoré boli pripomenuté v bode 101 vyššie, že Rada sa domnievala, že vykonávanie GPA bolo predmetom „pretrvávajúce[ho] blokovani[a]“ a charakterizoval ho „nedostatočný pokrok“.

111    Navyše pokiaľ ide konkrétne o štvrté tvrdenie, ktoré sa odvoláva na údajne odlišnú stratégiu Spojeného kráľovstva, je založené na správe parlamentnej komisie tohto členského štátu, ktorú predložili žalobcovia v prílohe k ich žalobe. V tejto súvislosti stačí uviesť, ako to v podstate zdôraznila Rada, že treba posúdiť zákonnosť napadnutých aktov na základe dôvodov, ktoré sa v týchto aktoch uvádzajú, a nie na základe údajných úvah vlády Spojeného kráľovstva, ktoré ju viedli k prejaveniu súhlasu s uvedenými aktmi. Platí to o to viac v prípade, ako to zdôraznila aj Rada, že tieto akty neboli zjavne prijaté len samotným Spojeným kráľovstvom, ale všetkými zástupcami členských štátov združenými v Rade.

112    Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba dospieť k záveru, že článok 29 ZEÚ predstavuje vhodný právny základ pre prijatie rozhodnutia 2012/97, rovnako ako aj rozhodnutia 2011/101, ktoré bolo týmto rozhodnutím zmenené a doplnené. Okrem toho aj vykonávacie rozhodnutie 2012/124 bolo prijaté na základe vhodného právneho základu, ktorým je v tomto prípade článok 6 ods. 1 rozhodnutia 2011/101.

 O právnom základe vykonávacieho nariadenia č. 151/2012

113    Ako už bolo uvedené (pozri bod 80 vyššie), Komisia prijala vykonávacie nariadenie č. 151/2012 na základe článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004.

114    Najprv treba konštatovať, že predmetné ustanovenie sa vzhľadom na jeho znenie (pozri bod 4 vyššie) vzťahuje na „rozhodnut[ia] prijat[é] s ohľadom na prílohu k spoločnej pozícii 2004/161“. Ako však bolo uvedené v bode 6 vyššie, spoločná pozícia 2004/161 bola zrušená rozhodnutím 2011/101.

115    Bolo by určite želateľné aktualizovať znenie článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 tak, že by sa nahradil odkaz na zrušenú spoločnú pozíciu 2004/161 odkazom na rozhodnutie 2011/101. Aj v prípade nevykonania takejto aktualizácie je však zrejmé, že predmetné ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na každé rozhodnutie o opatrení, akým je v tomto prípade rozhodnutie 2011/101, ktoré tým, že zrušilo spoločnú pozíciu 2004/161, ju aj nahradilo a v podstate obsahuje totožné ustanovenia.

116    Porovnávacie hodnotenie ustanovení dvoch predmetných opatrení totiž ukazuje, že články 1 až 5 rozhodnutia 2011/101 sú s výnimkou niektorých sekundárnych čiastkových zmien totožné so zodpovedajúcimi článkami spoločnej pozície 2004/161, v znení platnom v čase jej zrušenia. Článkom 6 ods. 1 rozhodnutia 2011/101 sa preberá znenie článku 6 spoločnej pozície 2004/161, ale obsahuje aj dva nové odseky, ktorých cieľom je zaručiť osobám, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, právo na obhajobu. Nový článok 7, ktorý obsahuje spresnenia týkajúce sa prílohy k rozhodnutiu 2011/101 zjavne s cieľom zabezpečiť dodržiavanie povinnosti odôvodnenia, je vložený medzi článok 6 tohto rozhodnutia a jeho článok 8, ktorého znenie je totožné s článkom 7 spoločnej pozície 2004/161. Článok 9 rozhodnutia 2011/101 pozostáva z jedinej klauzuly, ktorou sa zrušuje spoločná pozícia 2004/161, zatiaľ čo posledný článok (článok 10) rozhodnutia 2011/101 v zásade zodpovedá článku 9 spoločnej pozície 2004/161. Rozhodnutie 2011/101 neobsahuje analogický článok k článku 10 spoločnej pozície 2004/161, ale článok 10 spoločnej pozície 2004/161 upravuje len uverejnenie predmetnej spoločnej pozície v úradnom vestníku. Dôvodom neexistencie analogického ustanovenia v znení rozhodnutia 2011/101 je nepochybne skutočnosť, že jeho uverejnenie v úradnom vestníku je upravené priamo v článku 297 ods. 2 druhom pododseku ZFEÚ.

117    Výklad článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na rozhodnutia prijaté v súvislosti s prílohou k rozhodnutiu 2011/101, potvrdzuje odôvodnenie 5 rozhodnutia 2011/101, ktoré, ako treba pripomenúť, prijala Rada, ktorá je aj autorkou nariadenia č. 314/2004. Toto odôvodnenie stanovuje, že „vykonávacie opatrenia [k rozhodnutiu 2011/101] Únie sú uvedené v nariadení… č. 314/2004“.

118    Preto je potrebné dospieť k záveru, že článok 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 predstavuje vhodný právny základ pre prijatie vykonávacieho nariadenia, akým je nariadenie č. 151/2012, na základe rozhodnutia, ktorým sa mení a dopĺňa príloha I k rozhodnutiu 2011/101. Ďalej treba preskúmať otázku uvedenú v bode 87 vyššie, a to či dôsledkom takejto zmeny môže byť uplatnenie reštriktívnych opatrení podľa nariadenia č. 314/2004 na osoby, ktorým sa vytýka, že vykonávali činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, keďže podľa článku 6 ods. 1 nariadenie č. 314/2004 sa týmto nariadením upravuje len zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré patria členom vlády Zimbabwe a akýmkoľvek fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom s nimi spojenými.

119    Je potrebné pripomenúť, že nariadenie č. 314/2004 bolo prijaté na základe článkov 60 ES a 301 ES. Žalobcovia pripomínajú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej prijatie opatrení voči fyzickým osobám na základe článkov 60 ES a 301 ES vo forme reštriktívnych opatrení voči tretím krajinám musí byť namierené jedine voči vedúcim predstaviteľom týchto krajín a voči osobám s nimi spojenými (rozsudky Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 166, a z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, bod 63).

120    Žalobcovia dodali, že v návrhu nariadenia Rady KOM(2009) 395 v konečnom znení z 29. júla 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004, Komisia výslovne uznala, že články 60 ES a 301 ES nepostačujú na uloženie reštriktívnych opatrení voči osobám, ktoré nie sú spojené s vládou, a že na účely uloženia reštriktívnych opatrení osobám a subjektom, ktorým sa nevytýka, že sú členmi vlády Zimbabwe alebo že sú s ňou spojené, by malo dôjsť k zmene a doplneniu nariadenia č. 314/2004. Tento návrh však nebol nikdy prijatý a reštriktívne opatrenia zavedené nariadením č. 314/2004 boli naďalej založené na článkoch 60 ES a 301 ES.

121    Rada odpovedala, že rozhodnutie 2011/101 bolo prijaté po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy a že odvtedy je povolené prijať na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ reštriktívne opatrenia, ktoré sa vzťahujú na fyzické alebo právnické osoby, skupiny alebo neštátne subjekty, ktoré nemajú spojitosť s režimom, ktorý je pri moci v tretej krajine. Udalosť, akú predstavovalo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy, znamenala, že návrh Komisie, na ktorý poukázali žalobcovia, bol vývojom prekonaný. Aj Komisia sa vo svojej argumentácii odvoláva na článok 215 ods. 2 ZFEÚ a tvrdí, že toto ustanovenie predstavuje vhodný právny základ pre uloženie reštriktívnych opatrení voči osobám alebo subjektom, ktoré nie sú vedúcimi predstaviteľmi tretej krajiny a osobami alebo subjektmi s nimi spojenými.

122    Je nepochybne pravda, ako to konštatoval aj Súdny dvor vo svojom rozsudku z 19. júla 2012, Parlament/Rada (C‑130/10, bod 51), že v nadväznosti na zmeny a doplnenia, ku ktorým došlo v rámci primárneho práva po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, sa obsah článku 60 ES týkajúceho sa reštriktívnych opatrení, pokiaľ ide o pohyb kapitálu a platieb, a článku 301 ES týkajúceho sa prerušenia alebo čiastočného alebo úplného obmedzenia hospodárskych vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami, odráža v článku 215 ZFEÚ. Ako to Súdny dvor tiež potvrdil, článok 215 ods. 2 ZFEÚ umožňuje Rade prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, a to konkrétne opatrenia, do ktorých právneho základu musel byť pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy zahrnutý aj článok 308 ES, ak ich adresáti nemali nijaký vzťah s vládnym režimom tretej krajiny (rozsudok Parlament/Rada, už citovaný, bod 53).

123    Tieto úvahy však preukazujú len to, že po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy mala Rada k dispozícii vhodný právny základ tvorený článkom 215 ods. 2 ZFEÚ, ktorý jej umožňoval prijať nariadenie, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v Zimbabwe, ktoré nemajú vzťahy s vedúcimi predstaviteľmi tohto tretieho štátu. Je však potrebné konštatovať, že nebolo prijaté žiadne nariadenie takejto povahy. Nariadenie č. 314/2004 naďalej vo svojom článku 6 ods. 1 odkazuje „[na] jednotlivý[ch] členo[v] vlády Zimbabwe a [akékoľvek] fyzick[é] alebo právnick[é] osob[y], subjekt[y] alebo orgán[y] s nimi spojen[é], ako je uvedené v prílohe III“.

124    Okrem toho treba pristúpiť k výkladu článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 v súlade s vyššie uvedeným ustanovením článku 6 ods. 1 toho istého nariadenia a dospieť k záveru, že Komisia by mohla vykonávacím nariadením meniť a dopĺňať prílohu III k nariadeniu č. 314/2004 len vtedy, ak by osoby, ktorých mená a názvy mali byť zapísané do uvedenej prílohy, mohli byť považované za členov vlády Zimbabwe alebo za osoby s nimi spojené.

125    Preto je potrebné preskúmať konkrétne otázku, či osoby zapísané do prílohy I k rozhodnutiu 2011/101 z dôvodu, že vykonávali činnosti vážne podkopávajúce demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, možno považovať za osoby patriace do kategórie osôb spojených s členmi vlády Zimbabwe. Je zrejmé, že ak jedna alebo viacero týchto osôb sú zároveň aj členmi vlády Zimbabwe, nič nebráni zápisu ich mien do zoznamu uvedeného v prílohe III tohto nariadenia podľa vykonávacieho nariadenia prijatého na základe článku 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004, keďže ich postavenie členov vlády tento zápis dostatočne odôvodňuje.

126    Na účely lepšieho porozumenia pojmu „spojený“ s vedúcimi predstaviteľmi tretej krajiny alebo ich „spoločník“, ako sa používa v judikatúre Súdneho dvora citovanej v bode 119 vyššie, je nevyhnutné uviesť určité vysvetlenie týkajúce sa vecí, v ktorých bola táto judikatúra vydaná. Predmetom konania vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, boli, ako to Súdny dvor konštatoval v bode 167 uvedeného rozsudku, reštriktívne opatrenia charakterizované neexistenciou akéhokoľvek vzťahu s vládnym režimom tretej krajiny. Konkrétne po páde režimu Talibanu v Afganistane išlo o opatrenia namierené priamo proti Usámovi bin Ládinovi, sieti Al‑Káida, ako aj proti fyzickým a právnickým osobám, ktoré s nimi boli spojené.

127    Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bola osoba, na ktorú sa vzťahovali reštriktívne opatrenia, rodinným príslušníkom riaditeľa podniku v Mjanmarsku. Podľa Súdneho dvora nie je vylúčené, aby boli riaditelia určitých podnikov predmetom reštriktívnych opatrení prijatých na základe článkov 60 ES a 301 ES, ak sa preukáže, že sú spojení s vedúcimi predstaviteľmi Republiky Mjanmarského zväzu alebo že činnosti týchto podnikov sú závislé od uvedených vedúcich predstaviteľov (rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 55). Súdny dvor však vylúčil uplatnenie takýchto opatrení voči fyzickým osobám na základe jediného dôvodu, ktorým je ich príbuzenský vzťah s osobami spojenými s vedúcimi predstaviteľmi dotknutých tretích krajín, a nezávisle od ich osobného správania (rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 66).

128    Žiadny z týchto dvoch prípadov však nie je porovnateľný s okolnosťami predmetnej veci. Na rozdiel od toho, čo bolo predmetom konania vo veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, v prejednávanej veci z dôvodov uvedených v bode 109 vyššie nejde o „pád“ režimu, ktorý bol pri moci v Zimbabwe v čase prebiehajúcich násilností, zastrašovania a porušovania základných práv zimbabwianskeho ľudu, ako to uvádza Rada s cieľom odôvodniť prijatie sporných reštriktívnych opatrení. Pokiaľ ide o rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, postačuje uviesť, že v prejednávanej veci nejde o osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia na základe jediného dôvodu, ktorým je, že sú rodinnými príslušníkmi osôb spojenými s vedúcimi predstaviteľmi tretieho štátu.

129    Z toho vyplýva, že nič v judikatúre Súdneho dvora, ktorá bola preskúmaná vyššie, nebráni tomu, aby osoby, ktorých mená alebo názvy boli zapísané do prílohy I k rozhodnutiu 2012/97 z dôvodu, že ich činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, boli považované za osoby patriace do kategórie osôb, ktoré sú „spojené s jednotlivými členmi vlády Zimbabwe“ v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004. A preto ich aj takto treba kvalifikovať, a to vzhľadom na zistenia a úvahy uvedené v bodoch 105, 106, 109 a 110 vyššie.

130    Inak povedané, treba dospieť k záveru, že v osobitných podmienkach Zimbabwe, ako vyplývajú zo zistení uvedených v bodoch 95 až 104 vyššie, „fyzick[é] osob[y], ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“ a právnické osoby, subjekty alebo orgány patriace týmto fyzickým osobám, ktoré sú všetky uvedené v článkoch 4 a 5 rozhodnutia 2011/101, nemožno odlišovať od spoločníkov členov vlády Zimbabwe, a právnických osôb, subjektov alebo orgánov patriacich takýmto spoločníkom, ale že v skutočnosti predstavujú jednu osobitnú kategóriu takýchto spoločníkov.

131    Je nepochybne pravda, že na prvý pohľad sa zdá, že znenie týchto dvoch ustanovení uvedených vyššie vedie vzhľadom na použitie výrazov „ako aj“ a „iným… osobám“ k opačnému záveru. Výklad článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004, ktorý vedie k záveru, že reštriktívne opatrenia ustanovené v tomto nariadení nemožno uložiť vo vzťahu k osobám, o aké ide v bode 129 vyššie, však nemožno vzhľadom na súvislosti, ako sú opísané v bodoch 95 až 104 vyššie, ktoré viedli k prijatiu reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe a ich predĺženiu na veľmi dlhú dobu, prijať.

132    Bolo by totiž paradoxné priznať, že reštriktívne opatrenia ustanovené v nariadení č. 314/2004 je možné prijať voči rodinným príslušníkom vedúcich predstaviteľov Zimbabwe (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru) na základe jediného dôvodu, ktorým je, že sú s týmito vedúcimi predstaviteľmi spojení, a bez toho, aby im bolo vytýkané konkrétne správanie, ktoré podkopáva demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát, a zároveň vylúčiť prijatie takýchto opatrení voči osobám, ktoré vytvorili skutočné nástroje na vykonávanie politiky násilia, zastrašovania a porušovania základných práv, aké týmto vedúcim predstaviteľom Únia vytýka. Kvalifikácia „spoločníkov“ vedúcich predstaviteľov Zimbabwe je totiž ešte viac odôvodnená v prípade posledných uvedených osôb ako v prípade rodinných príslušníkov uvedených vedúcich predstaviteľov.

133    Z toho vyplýva, že článok 11 písm. b) nariadenia č. 314/2004 predstavuje vhodný právny základ pre prijatie vykonávacieho nariadenia č. 151/2012 vo vzťahu ku všetkým osobám, ktorých sa týka vykonávacie nariadenie č. 151/2012.

134    Všetky uvedené úvahy potvrdzuje preskúmanie dôvodov, ktoré boli oznámené v rámci zápisu mien a názvov žalobcov uvedených v poznámke pod čiarou 33 v žalobe, do prílohy I k rozhodnutiu 2011/101, zmenenému a doplnenému rozhodnutím 2012/97. V tejto súvislosti treba uviesť, ako to správne zdôraznila Rada, že najväčšia časť dotknutých žalobcov zastávala funkcie, na základe ktorých ich možno kvalifikovať ako vedúcich predstaviteľov Zimbabwe alebo ich spoločníkov, a odôvodniť ich zápis do uvedenej prílohy na základe tohto jediného dôvodu. Bez ohľadu na túto poznámku však treba konštatovať, že v každom prípade zo stručného opisu správania, ktoré sa im vytýka, vyplýva, že ide o činnosti, ktoré predstavujú jasnú spojitosť s politikou násilia, zastrašovania a porušovania základných práv zimbabwianskeho ľudu, ako to Únia vytýka vedúcim predstaviteľom tohto štátu.

135    Tak napríklad žalobcom, ktorými sú Joseph Chinotimba (žalobca v 15. rade) a Gilbert Moyo (žalobca v 54. rade), sa vytýka účasť na aktoch násilia počas volieb v roku 2008. Pokiaľ ide o žalobcu v 30. rade, ktorým je Nolbert Kunonga, vo vzťahu k nemu je v prílohe I k rozhodnutiu 2011/101, zmenenému a doplnenému rozhodnutím 2012/97, uvedené: „Samozvaný biskup anglikánskej cirkvi. Rázny podporovateľ režimu. Jeho prívrženci mali podporu polície pri páchaní násilných činov voči prívržencom cirkvi [v roku 2011 – neoficiálny preklad].“ Dôvody zápisu všetkých ostatných žalobcov uvedených v poznámke pod čiarou 33 v žalobe majú vo veľkej miere podobný obsah.

136    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

137    Žalobcovia tvrdia, že do roku 2007 sa neposkytlo žiadne odôvodnenie reštriktívnych opatrení, ktoré boli uložené v súvislosti so situáciou v Zimbabwe, pričom Rada a Komisia začali poskytovať určité odôvodnenie až následne. V rozsahu, v akom sa ich to týka, dôvody uvedené v napadnutých aktoch neboli v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry, a pozostávali len zo všeobecných vyhlásení bez toho, aby z nich boli jasným a jednoznačným spôsobom zrejmé konkrétne a špecifické dôvody, pre ktoré sa usúdilo, že na každú z uvedených osôb a subjektov sa musia vzťahovať predmetné reštriktívne opatrenia. Je nemožné, aby dotknutá osoba alebo subjekt poznal dôvod ponechania svojho mena alebo názvu na zozname osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú uvedené reštriktívne opatrenia, zatiaľ čo mená iných osôb alebo názvy iných subjektov boli z neho vypustené, alebo aby vedela, ako by takáto osoba alebo subjekt mohol v budúcnosti dosiahnuť výmaz svojho mena alebo názvu z tohto zoznamu. Vo svojej replike sa žalobcovia odvolávajú „napríklad“ na „veľmi nejasné a všeobecné“ záznamy týkajúce sa tridsiatich deviatich z nich, ako sú uvedené v prílohe I k rozhodnutiu 2011/101 v znení, v akom bola nahradená rozhodnutím 2012/97.

138    Žalobcovia dodávajú, že podľa judikatúry musí rozhodnutie, ktorým sa obnovujú skôr uložené reštriktívne opatrenia, obsahovať špecifické a konkrétne dôvody, pre ktoré príslušný orgán po prehodnotení dospel k záveru, že zmrazenie finančných prostriedkov dotknutej osoby je naďalej opodstatnené. V prejednávanej veci žalované inštitúcie túto povinnosť nesplnili. Nikdy neuviedli, či a z akého dôvodu sa domnievajú, že činnosti niektorých žalobcov vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv alebo právny štát v Zimbabwe, hoci vo vzťahu k žalobcom dodatočne uviedli úplne nové tvrdenia týkajúce sa závažnej trestnej činnosti, na ktoré sa predtým nikdy neodvolali.

139    Povinnosti uvedené vyššie sú v prejednávanej veci o to relevantnejšie, že žalované inštitúcie sa pokúsili odôvodniť predĺženie predmetných reštriktívnych opatrení voči žalobcom odkazom na ich správanie v minulosti, pri uplatnení „tichej domnienky“, pokiaľ ide o správanie tých istých osôb v budúcnosti. Žalobcovia v tejto súvislosti pripomínajú rozsudok Všeobecného súdu z 31. januára 2007, Minin/Komisia (T‑362/04, Zb. s. II‑2003, bod 72), a tvrdia, že tak ako vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, žalované inštitúcie mali vysvetliť, prečo bolo uplatnenie reštriktívnych opatrení voči nim naďalej nevyhnutné.

140    Žalobcovia napokon uviedli, že žalované inštitúcie voči nim prijali rozhodnutie o predĺžení predmetných reštriktívnych opatrení na základe dôvodov, ktoré neuviedli. Tieto dôvody, ktoré boli po prvý raz uvedené vo vyjadrení k žalobe, pozostávali po prvé z definície, ktorá nebola nikdy predtým vyjadrená, týkajúcej sa toho, čo žalované inštitúcie rozumejú pod „spojením“ s vládou Zimbabwe, po druhé z vyjadrenia úvah, podľa ktorých bolo možné hľadieť na každého zo žalobcov tak, že buď znemožňuje, alebo podporuje výkon GPA, alebo že je schopný ovplyvniť politiku vlády Zimbabwe, a po tretie z domnienky, že každý zo žalobcov sa chcel pred voľbami, ktoré sa konali v Zimbabwe v roku 2013, dopustiť násilia. Podľa žalobcov žalované inštitúcie vyslovili všeobecné hypotézy na základe nedôvodných tvrdení, pokiaľ ide o pochybenia, ktorých sa mali dopustiť v minulosti, a o ich príslušnosť k politickej strane ZANU‑PF, na členstvo v ktorej mali zjavne právo.

 Pripomenutie relevantnej judikatúry

141    Podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49 a tam citovanú judikatúru).

142    Z odôvodnenia vyžadovaného podľa článku 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa umožnilo dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdu preskúmať tieto opatrenia (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru). Odôvodnenie aktu, ktorým sa ukladajú opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov, musí teda identifikovať presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa autor tohto aktu v rámci výkonu svojej diskrečnej posudzovacej právomoci domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 52).

143    Odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ sa však musí prispôsobiť povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, na charakter uvádzaných dôvodov a na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, body 53 a 54 a tam citovanú judikatúru).

144    S cieľom vyjadriť sa k otázke dostatočnosti odôvodnenia napadnutých aktov vo vzťahu ku každému žalobcovi, na ktorého sa tieto akty vzťahujú, treba najprv posúdiť, či obsahujú dostatočné dôvody všeobecného charakteru, na základe ktorých možno odôvodniť prijatie a predĺženie reštriktívnych opatrení vzhľadom na situáciu v Zimbabwe. Ak bola táto požiadavka dodržaná, ďalej bude potrebné preskúmať, či napadnuté akty obsahujú dostatočné dôvody, špecifické pre každého žalobcu, odôvodňujúce uloženie alebo predĺženie predmetných opatrení voči dotknutej osobe alebo subjektu.

 O dôvodoch prijatia a predĺženia reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe

145    Treba pripomenúť, že napadnutými aktmi došlo vo vzťahu ku všetkým žalobcom len k predĺženiu reštriktívnych opatrení, ktoré boli predtým uložené na základe iných aktov (pozri bod 15 vyššie). Z toho nevyhnutne vyplýva, že tieto akty boli prijaté v kontexte, ktorý bol žalobcom známy. Do tohto kontextu spadajú konkrétne zistenia a skutočnosti pripomenuté v bodoch 95 až 104 vyššie, ako aj zistenia a skutočnosti uvedené v bodoch 109 a 110 vyššie, ktoré museli byť žalobcom známe. Z toho vyplýva, že podľa znenia napadnutých aktov, ako aj aktov uvedených vyššie, ktoré im predchádzali, žalobcovia mali možnosť porozumieť dôvodom, ktoré viedli Radu k prijatiu reštriktívnych opatrení voči kategóriám osôb uvedeným v článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/101, ako aj článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004. Tieto dôvody umožňujú žalobcom v prípade potreby spochybniť dôvodnosť rozhodnutia o prijatí takýchto opatrení vo vzťahu k situácii v Zimbabwe a Všeobecnému súdu, aby v tejto súvislosti vykonal preskúmanie zákonnosti.

146    To platí aj pokiaľ ide o odôvodnenie nasledujúcich rozhodnutí, ktorými došlo k predĺženiu doby platnosti predmetných opatrení. Osobitne skutočnosti a zistenia pripomenuté v bodoch 109 a 110 vyššie, ako vyplývajú z napadnutých aktov a aktov, ktoré im predchádzali, umožňujú porozumieť dôvodom, pre ktoré bolo napriek uzavretiu GPA a následnému vytvoreniu vlády tzv. národnej jednoty rozhodnuté o tom, že reštriktívne opatrenia voči osobám a subjektom spojeným so stranou ZANU‑PF, ktorá bola predtým sama pri moci, sa ponechávajú v platnosti, zatiaľ čo podobné opatrenia neboli prijaté voči členom vlády národnej jednoty, ktorí neboli členmi predchádzajúcej vlády.

 O špecifických dôvodoch na prijatie a predĺženie sporných reštriktívnych opatrení voči každému zo žalobcov

147    Ďalej treba preskúmať, či napadnuté akty obsahujú dostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o konkrétne dôvody, ktoré viedli žalované inštitúcie k záveru, že každý zo žalobcov patrí do jednej alebo viacerých kategórií osôb, voči ktorým bolo rozhodnuté o uložení reštriktívnych opatrení.

148    V tejto súvislosti treba najprv odmietnuť ako irelevantné v rámci predmetnej veci tvrdenie žalobcov založené na rozsudku Minin/Komisia, už citovanom v bode 139 vyššie (bod 72). Časť tohto rozsudku, na ktorú sa žalobcovia odvolávajú, sa netýka otázky odôvodnenia nariadení, o ktoré ide v danej veci, ale právneho základu uvedených nariadení. Konkrétnejšie išlo o otázku, či by mohli články 60 ES a 301 ES predstavovať vhodný právny základ pre prijatie týchto nariadení a v tejto súvislosti overiť, či reštriktívne opatrenia prijaté vo vzťahu k žalobcovi v predmetnej veci v postavení spoločníka bývalého prezidenta Libérie Charlesa Taylora skutočne smerujú k úplnému alebo čiastočnému prerušeniu alebo obmedzeniu hospodárskych vzťahov s treťou krajinou, pričom Charles Taylor bol v auguste 2003 zbavený prezidentskej právomoci v Libérii, to znamená pred prijatím uvedených nariadení v danej veci (rozsudok Minin/Komisia, už citovaný v bode 139 vyššie, body 70 a 71). Práve do tohto kontextu patrí úvaha uvedená v bode 72 uvedeného rozsudku, na ktorú sa odvolávajú žalobcovia, podľa ktorej „obmedzujúce opatrenia prijaté voči Charlesovi Taylorovi a jeho spoločníkom sú nevyhnutné, aby sa im zamedzilo v používaní finančných prostriedkov a majetku, ktoré spreneverili, aby zabránili opätovnému nastoleniu mieru a stability v [Libérii] a v regióne“.

149    V prejednávanej veci neboli prezident Mugabe ani ZANU‑PF zbavení moci v Zimbabwe. Ako bolo uvedené vyššie, najmä v bodoch 109 a 110, vyjadrili len súhlas s tým, že sa budú deliť o moc so stranou MDC, ktorá bola predtým v opozícii, a navyše podľa autoriek napadnutých aktov existovali na strane ZANU‑PF prekážky výkonu tejto dohody o rozdelení moci, v tomto prípade GPA. Navyše už bolo uvedené, že napadnuté akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o všeobecné odôvodnenie predĺženia predmetných reštriktívnych opatrení napriek uzavretiu GPA a vytvoreniu vlády tzv. národnej jednoty.

150    Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie, že žalované inštitúcie sa snažili odôvodniť predĺženie sporných reštriktívnych opatrení tým, že sa odvolávali na konanie žalobcov v minulosti, treba zdôrazniť, že nemožno vylúčiť, že konanie niektorých žalobcov v minulosti by mohlo odôvodňovať uloženie alebo predĺženie reštriktívnych opatrení voči nim. Platí to o to viac v prípade, ako to už bolo uvedené, že osoby a politická strana, konkrétne ZANU‑PF, ktorá bola pri moci v Zimbabwe počas konania násilností a porušovania základných práv uvedeného v napadnutých aktoch, boli v čase prijatia uvedených aktov stále pri moci, aj keď len v rámci dohody o rozdelení moci. Pokiaľ ide o dodržanie povinnosti odôvodnenia, ktorá je jediným predmetom tohto žalobného dôvodu, treba zdôrazniť, že odvolávanie sa na konanie niektorého zo žalobcov v minulosti nesvedčí o neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia predmetných aktov. Otázka, či je vzhľadom na uvádzané konanie v minulosti uloženie alebo predĺženie predmetných reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe alebo subjektu odôvodnené, sa týka dôvodnosti napadnutých aktov a treba ju preskúmať v rámci analýzy žalobných dôvodov týkajúcich sa materiálnej zákonnosti predmetných aktov, najmä druhého žalobného dôvodu (pozri bod 235 nižšie).

151    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, že dôvody predĺženia predmetných reštriktívnych opatrení voči nim boli prezentované len vo vyjadreniach k žalobe (pozri bod 140 vyššie), treba pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej rozhodnutie inštitúcie musí byť sebestačné a jeho odôvodnenie nemôže vyplývať z neskorších písomných alebo ústnych vysvetlení poskytnutých, keď je dotknuté rozhodnutie predmetom žaloby pred súdom Únie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, Rendo a i./Komisia, T‑16/91 RV, Zb. s. II‑1827, bod 45, a rozsudok Všeobecného súdu zo 7. júla 2011, Valero Jordana/Komisia, T‑161/04, bod 107). Zatiaľ čo je možné odôvodnenie, ktorého začiatok je vyjadrený v napadnutom akte, rozvinúť a spresniť v priebehu konania, inštitúcia, ktorá akt prijala, nemôže celým novým odôvodnením nahradiť odôvodnenie pôvodné (rozsudok Všeobecného súdu Valero Jordana/Komisia, už citovaný, bod 107; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa Rendo a i./Komisia, už citovaný, bod 55, a z 25. februára 2003, Renco/Rada, T‑4/01, Zb. s. II‑171, bod 96).

152    Z tejto judikatúry vyplýva, že treba posúdiť dostatočnosť odôvodnenia napadnutých aktov len na základe dôvodov, ktoré sú v nich uvedené, zasadené do ich kontextu vyplývajúceho najmä z predchádzajúcich aktov, na základe ktorých došlo k uloženiu alebo predĺženiu reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe. V dôsledku toho úplne novými dôvodmi, ktoré žalované inštitúcie predložili v priebehu konania, nemožno nahradiť chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie napadnutých aktov. Uvedené inštitúcie však boli oprávnené pred Všeobecným súdom rozvinúť a spresniť dôvody napadnutých aktov, ktoré sú v týchto aktoch uvedené.

153    Vzhľadom na uvedené treba poznamenať, že na účely dodržania povinnosti odôvodnenia nemuseli autorky napadnutých aktov v týchto aktoch uviesť svoj vlastný výklad pojmu „spojenie“ s vládou Zimbabwe alebo všeobecnejšie svoj výklad relevantných ustanovení a judikatúry. Otázka, či sú uvedené akty založené na správnom alebo chybnom výklade tohto pojmu a všeobecnejšie relevantných ustanovení a judikatúry, sa vzťahuje na podstatu veci a netýka sa dodržania povinnosti odôvodnenia. Z toho vyplýva, že prípadné pripomienky žalovaných inštitúcií k týmto otázkam vyjadrené v ich písomných podaniach pred Všeobecným súdom nepredstavujú odôvodnenie napadnutých aktov predložené v priebehu konania.

154    Keďže všetky tieto tvrdenia boli vyvrátené, je potrebné pristúpiť k preskúmaniu dostatočnosti dôvodov, ktoré autorky napadnutých aktov uviedli s cieľom odôvodniť zápis mena alebo názvu každého zo žalobcov do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia.

155    V tejto súvislosti treba najprv zdôrazniť, že tak prílohy I a II k rozhodnutiu 2012/97 (teraz prílohy I a II k rozhodnutiu 2011/101 v dôsledku jeho zmeny a doplnenia rozhodnutím 2012/97), ako aj príloha I k nariadeniu č. 151/2012 (teraz príloha III k nariadeniu č. 314/2004) sú vyhotovené formou tabuliek. Tieto tabuľky obsahujú okrem prvého stĺpca, v ktorom je uvedené meno dotknutej osoby alebo názov dotknutého subjektu, druhý stĺpec s názvom „Identifikačné údaje“ a tretí stĺpec s názvom „Dôvody zaradenia“. Pokiaľ ide o fyzické osoby, v týchto dvoch posledných stĺpcoch je uvedená najmä vládna alebo administratívna funkcia, ktorú dotknutá osoba zastáva, prípadne zastávala, alebo v prípade niektorých osôb, ktoré takéto funkcie nezastávali, ich postavenie, ktoré autorky napadnutých aktov považovali za relevantné. V mnohých prípadoch sú tam uvedené aj informácie, že dotknutá osoba je pridružená k ZANU‑PF, ktorá bola sama pri moci pred uzavretím GPA, ako aj prípadne stručný opis násilných činov a činov zastrašovania alebo porušovania základných práv zimbabwianskeho ľudu, ktoré jej Rada vytýka.

156    Pokiaľ ide o právnické osoby a subjekty, v stĺpci týkajúcom sa „dôvod[ov]“ sa uvádza, že buď patria niektorej fyzickej osobe uvedenej v časti I príslušnej prílohy, alebo že sú spojené s „vládn[ou] frakci[ou] strany ZANU‑PF“, a v prípade žalobcu v 117. rade, spoločnosti OSLEG (Private) Ltd, že je „kontrolovaná armádou Zimbabwe“.

157    Ďalej treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004 zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré bolo stanovené týmto nariadením, sa uplatňuje na členov vlády Zimbabwe, ako aj na ich spoločníkov, a to tak na fyzické osoby, ako aj na právnické osoby, subjekty alebo orgány. Navyše podľa článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/101 sa reštriktívne opatrenia ustanovené týmto rozhodnutím uplatňujú na členov vlády Zimbabwe a na ich spoločníkov, a to tak na fyzické osoby, ako aj na právnické osoby, vrátane „fyzický[ch] alebo právnický[ch] os[ôb], ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“, na ktorých treba hľadieť tak, ako to bolo uvedené v bode 146 vyššie, že predstavujú osobitnú kategóriu takýchto spoločníkov.

158    Z toho vyplýva, že na to, aby boli napadnuté akty z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, musia pri každom žalobcovi obsahovať jasný a presný údaj o skutočnostiach odôvodňujúcich to, že dotknutú osobu je možné považovať za člena vlády Zimbabwe alebo jeho spoločníka.

159    Vo vzťahu k osobám, ktorými sú žalobca v 1. rade Johannes Tomana, žalobkyňa v 4. rade Flora Buka, žalobca v 11. rade Phineas Chihota, žalobca v 13. rade Patrick Anthony Chinamasa, žalobca v 19. rade Ignatius Morgan Chiminya Chombo, žalobca v 21. rade Nicholas Tasunungurwa Goche, žalobca v 27. rade Saviour Kasukuwere, žalobca v 33. rade Andrew Langa, žalobca v 36. rade Joseph Mtakwese Made, žalobca v 40. rade Paul Munyaradzi Mangwana, žalobca v 41. rade Reuben Marumahoko, žalobca v 52. rade Emmerson Dambudzo Mnangagwa, žalobca v 53. rade Kembo Campbell Dugishi Mohadi, žalobca v 59. rade Obert Moses Mpofu, žalobkyňa v 62. rade Olivia Nyembesi Muchena, žalobca v 66. rade Isack Stanislaus Gorerazvo Mudenge, žalobkyňa v 69. rade Joyce Teurai Ropa Mujuru, žalobca v 70. rade Isaac Mumba, žalobca v 72. rade Herbert Muchemwa Murerwa, žalobca v 75. rade Didymus Noel Edwin Mutasa, žalobca v 79. rade Walter Mzembi, žalobca v 81. rade Sylvester Nguni, žalobca v 82. rade Francis Chenayimoyo Dunstan Nhema, žalobca v 83. rade John Landa Nkomo, žalobca v 85. rade Magadzire Hubert Nyanhongo, žalobkyňa v 87. rade Sithembiso Gile Glad Nyoni, žalobca v 95. rade S. T. Sekeramayi a žalobca v 97. rade Webster Kotiwani Shamu, dôvody rozhodnutia 2012/97 a vykonávacieho nariadenia č. 151/2012 jasne uvádzajú funkcie, aké tieto osoby vykonávali v momente prijatia týchto aktov. Uvádzané funkcie plne odôvodňujú kvalifikáciu týchto žalobcov ako členov vlády Zimbabwe. Vyššie uvedené napadnuté akty je teda potrebné považovať za akty z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ sa týkajú týchto žalobcov.

160    Pokiaľ ide o ostatných žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, s výnimkou žalobcov uvedených v bode 159 vyššie, ako aj žalobcu v 15. rade, ktorým je Joseph Chinotimba, žalobcu v 30. rade, ktorým je Nolbert Kunonga a žalobcu v 54. rade, ktorým je Gilbert Moyo (prípady ktorých sú predmetom preskúmania v bodoch 170 a 171 nižšie), treba uviesť, že ide o osoby, ktoré majú pomerne rozdielne postavenie alebo vykonávajú pomerne rozdielne funkcie. Konkrétnejšie sú nimi vojenskí dôstojníci pozemných alebo vzdušných síl, generálny riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby, príslušníci polície, vyšší štátni zamestnanci, konkrétne žalobca v 7. rade George Charamba, ktorý je stálym tajomníkom ministerstva informácií a propagácie, žalobca v 65. rade Tobaiwa Mudede, ktorý je „Registrar General“, čiže zodpovedný najmä za vedenie voličských zoznamov, žalobca v 96. rade Lovemore Sekeremayi, ktorý je „predsed[om] ústrednej volebnej komisie“, a žalobca v 110. rade Paradzai Willings Zimondi, ktorý je riaditeľom väzenských ústavov, guvernéri provincií, guvernér Reserve Bank Of Zimbabwe (Centrálna banka Zimbabwe), poslanci, konkrétne žalobca v 25. rade Newton Kachepa, ktorý je poslancom parlamentu za Mudzi North a žalobkyňa v 37. rade Edna Madzongwe, ktorá je predsedníčkou senátu, príslušníci ZANU‑PF, konkrétne žalobkyňa v 37. rade (členka politbyra a navyše predsedníčka Senátu Zimbabwe), žalobca v 57. rade Simon Khaya Moyo, ktorý je predsedom politbyra, žalobkyňa v 63. rade Oppah Chamu Zvipange Muchinguri a žalobca v 98. rade Nathan Marwirakuwa Shamuyarira, ktorí sú tajomníkmi politbyra, ako aj žalobca v 93. rade Stanley Urayayi Sakupwanya a žalobca v 94. rade Tendai Savanhu, ktorí sú námestníkmi tajomníka politbyra, a žalobca v 103. rade Mishek Julius Mpande Sibanda, ktorý je „Cabinet secretary“ (tajomník vlády).

161    Rovnako treba spomenúť prípad žalobcu v 28. rade, ktorým je Jawet Kazangarare, o ktorom sa v prílohách k rozhodnutiu 2012/97 a vykonávaciemu nariadeniu č. 151/2012 uvádza, že je „radc[om] ZANU‑PF v Hurungwe North a vojnový[m] veterán[om]“, ako aj žalobcu v 102. rade, ktorým je Jabulani Sibanda, vo vzťahu ku ktorému sa v tých istých aktoch uvádza, že je „bývalý[m] predsed[om] Národného združenia vojnových veteránov“.

162    Napokon medzi ostatnými fyzickými osobami, na ktoré sa vzťahujú napadnuté akty, sú uvedení bývalí členovia vlády, dvaja bývalí guvernéri provincie, v tomto prípade žalobca v 9. rade Tinaye Chigudu a žalobca v 60. rade Cephas George Msipa, a bývalý „Senior Assistant Police Commissioner“, žalobca v 68. rade Bothwell Mugariri.

163    Pokiaľ ide o väčšinu žalobcov uvedených v bodoch 160 až 162 vyššie, teda všetkých z nich, s výnimkou žalobcov uvedených v bode 169 nižšie, Všeobecný súd sa domnieva, že odkaz na funkcie, ktoré vykonávali v čase prijatia napadnutých aktov alebo predtým, sám osebe postačuje na odôvodnenie zápisu ich mien do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Ide o vyšších štátnych zamestnancov (vrátane guvernérov provincií) a príslušníkov armády alebo polície. Osoby vykonávajúce takéto funkcie sú blízkymi spolupracovníkmi vlády krajiny a možno ich legitímne kvalifikovať ako „spoločníkov“ členov tejto vlády bez toho, aby bolo potrebné dodatočné odôvodnenie. To isté platí aj pre členov politbyra ZANU‑PF, ktoré je riadiacim orgánom politickej strany, ktorá bola v Zimbabwe jediná pri moci od nezávislosti krajiny po uzavretie GPA.

164    Okrem toho sa Všeobecný súd tiež domnieva, že v okolnostiach predmetnej veci predstavuje odkaz na skutočnosť, že osoba v minulosti vykonávala funkcie, na základe ktorých ju možno kvalifikovať tak, že v čase výkonu týchto funkcií bola členom vlády príslušnej krajiny alebo jeho spoločníkom, dostatočné odôvodnenie toho, že po zániku jej funkcií ju možno kvalifikovať ako spoločníka členov vlády príslušnej krajiny. Keďže medzičasom nedošlo k pádu režimu, ktorý bol v predmetnej krajine pri moci v čase, kedy bola dotknutá osoba členom jej vlády alebo jeho spoločníkom, ako je to v prípade prejednávanej veci, možno sa pri neexistencii dôkazov alebo skutočností, ktoré by svedčili o opaku, oprávnene domnievať, že po zániku jej funkcií je táto osoba spoločníkom členov vlády tejto krajiny, ktorí sú jej bývalými kolegami, spolupracovníkmi alebo nadriadenými.

165    Pokiaľ ide o prípadný argument, že je možné, že tieto osoby boli zbavené svojej bývalej funkcie z dôvodu, že nesúhlasili s represívnou politikou režimu, čo je predpoklad, pri splnení ktorého by nebolo ich zaradenie medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, odôvodnené, treba odkázať na účel povinnosti odôvodnenia, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 141 vyššie, a pripomenúť, že otázka odôvodnenia, ktorá sa týka formálnej náležitosti, sa odlišuje od otázky preukázania tvrdeného správania, ktorá sa týka zákonnosti podstaty sporného aktu a znamená overenie pravdivosti uvedených skutočností v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenia obmedzujúcich opatrení voči dotknutej osobe (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 60).

166    Osoba, ktorej meno bolo zapísané do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia z dôvodu, že je bývalým členom vlády alebo bývalým vyšším administratívnym úradníkom v Zimbabwe, má totiž po oboznámení sa s týmito informáciami vedomosť o podstatných skutočnostiach, ktoré jej umožňujú spochybniť tento zápis, pričom môže prípadne tvrdiť, že prerušila akékoľvek vzťahy s režimom, ktorý autorky napadnutých aktov považujú za represívny, a že presne z tohto dôvodu bola zbavená svojich funkcií. Súd Únie má tiež vedomosť o skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné na to, aby mohol uskutočniť svoje preskúmanie, ak z dôvodov predmetného aktu vyplýva, že na účely preskúmania jeho dôvodnosti treba zistiť, či vzhľadom na funkcie, ktoré dotknutá osoba predtým vykonávala, stále pretrvávajú vzťahy medzi touto osobou a režimom, alebo naopak, či boli prerušené.

167    Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle uvedených úvah, ktoré patria do rámca analýzy dodržania povinnosti odôvodnenia žalovanými inštitúciami, nedochádza v okolnostiach prejednávanej veci a pri zohľadnení osobitnej situácie v Zimbabwe (pozri bod 130 vyššie) ani k vytvoreniu domnienky v neprospech dotknutých osôb, ani k preneseniu dôkazného bremena na ne. Uvedené úvahy znamenajú len to, že odkaz v dôvodoch napadnutých aktov na funkcie, ktoré predtým vykonávali niektorí žalobcovia, preukazuje, že autorky uvedených aktov sa domnievali, že dotknutí žalobcovia z tohto dôvodu zostali spoločníkmi vedúcich predstaviteľov Zimbabwe a že nemajú vedomosť o žiadnej skutočnosti, na základe ktorej by bolo možné túto domnienku vyvrátiť. V prípade pochybností prináleží autorkám napadnutých aktov, aby pred súdom Únie preukázali existenciu vzťahu s vládou z titulu predtým zastávaných funkcií dotknutými osobami, pričom aj tieto osoby sú oprávnené predložiť akékoľvek dôkazy o opaku, ktoré majú k dispozícii, s cieľom existenciu tohto vzťahu vyvrátiť.

168    Z toho vyplýva, že odkaz v napadnutých aktoch na funkcie, ktoré predtým vykonávali žalobcovia uvedení v bode 162 vyššie, predstavuje dostatočný dôvod, na základe ktorého je možné odôvodniť zaradenie týchto žalobcov medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia.

169    Naopak, pokiaľ ide o žalobcov uvedených nižšie, Všeobecný súd sa domnieva, že jednoduchý odkaz na ich postavenie alebo funkciu, ktorú vykonávali, sám osebe nepostačuje na odôvodnenie zápisu ich mien do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Do tejto kategórie patria vojaci s hodnosťou plukovníka alebo s nižšou hodnosťou, konkrétne žalobca v 24. rade Stephen Gwekwerere, žalobca v 32. rade R. Kwenda, žalobca v 42. rade G. Mashava, žalobca v 49. rade Cairo Mhandu, žalobca v 50. rade Fidellis Mhonda, žalobca v 58. rade S. Mpabanga, žalobca v 64. rade C. Muchono, žalobca v 78. rade S. Mutsvunguma, žalobca v 80. rade Morgan S. Mzilikazi, žalobca v 91. rade Victor Tapiwe Chashe Rungani, a žalobca v 101. rade Chris Sibanda; policajti s hodnosťou nižšou ako tí, ktorí boli uvedení v bode 160 vyššie, konkrétne žalobca v 67. rade Columbus Mudonhi („zástupca vyšetrovateľa“), žalobca v 70. rade Isaac Mumba („inšpektor“), a žalobca v 89. rade Dani Rangwani („policajný vyšetrovateľ“); žalobca v 25. rade N. Kachepa (poslanec), a napokon dvaja žalobcovia uvedení v bode 161 vyššie.

170    Pokiaľ ide o žalobcov v 15., 30. a 54. rade, ktorými sú Joseph Chinotimba, Nolbert Kunonga a Gilbert Moyo, Rada sa vo svojom vyjadrení k žalobe domnievala, že predstavujú osobitnú kategóriu osôb, vo vzťahu ku ktorým je uloženie sporných reštriktívnych opatrení odôvodnené konkrétnym konaním, ktoré sa im vytýka v dôvodoch rozhodnutia 2012/97 a vykonávacieho nariadenia č. 151/2012. To však platí len pre žalobcu v 30. rade, ktorým je Nolbert Kunonga, ktorý je v druhom stĺpci príloh k týmto dvom aktom kvalifikovaný ako „samozvaný biskup anglikánskej cirkvi“. Samotné toto postavenie totiž v prejednávanej veci nepostačuje na odôvodnenie uloženia reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe.

171    Naopak, pokiaľ ide o žalobcov v 15. a 54. rade, v tom istom stĺpci týchto príloh sa jasne uvádza najmä to, že obaja boli „vodca[mi] milícií ZANU‑PF“. Toto postavenie, ak je preukázané, postačuje na to, aby ich bolo možné kvalifikovať ako spoločníkov členov vlády Zimbabwe, ktorých vymenovala ZANU‑PF, a teda na odôvodnenie ich zaradenia medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, bez ohľadu na konkrétne konanie, ktoré sa im vytýka v treťom stĺpci tých istých príloh.

172    Na základe uvedených úvah už možno dospieť k záveru, že napadnuté akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o všetkých žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, s výnimkou žalobcov uvedených v bode 169 vyššie, ako aj žalobcu v 30. rade, ktorým je Nolbert Kunonga. Na účely posúdenia dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia 2012/97 a vykonávacieho nariadenia č. 151/2012 vo vzťahu k posledným uvedeným žalobcom je nevyhnutné vychádzať z konania, ktoré týmto osobám vytýkajú autorky týchto dvoch aktov.

173    Je potrebné poznamenať, že napadnuté akty obsahujú odkazy na konkrétne konanie, aj pokiaľ ide o väčšinu ostatných žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami. Rada tvrdí, že pokiaľ ide o týchto ostatných žalobcov, pri uvádzaní skutočností preukazujúcich ich konkrétne zapojenie do politík podkopávajúcich základné práva, právny štát a demokraciu v Zimbabwe „išla nad rámec toho, čo sa vyžaduje“. Žalobcovia toto vyhlásenie spochybňujú, ale toto spochybnenie je založené na nesprávnej domnienke, keďže žalobcovia sa domnievajú, že postavenie osoby ako člena vlády Zimbabwe alebo jeho spoločníka nepostačuje na odôvodnenie zápisu jeho mena alebo názvu do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Z úvah uvedených v rámci analýzy prvého žalobného dôvodu vyplýva, že pokiaľ ide o členov vlády, ktorí mali toto postavenie už pred vytvorením vlády národnej jednoty, a ich spoločníkov, toto postavenie skutočne postačuje na odôvodnenie prijatia takýchto opatrení (pozri najmä bod 105 vyššie). To platí aj pre predchádzajúcich členov vlády alebo predchádzajúcich vyšších štátnych zamestnancov (pozri bod 168 vyššie). Toto tvrdenie žalobkyne preto treba odmietnuť.

174    Pokiaľ ide o žalobcov, vo vzťahu ku ktorým je nevyhnutné uviesť odkaz na konkrétne konanie, ktoré sa im v napadnutých aktoch vytýka (pozri bod 172 vyššie), zo znenia uvedených aktov vyplýva, že to, čo sa im vytýka, je v podstate priama účasť na násilnostiach a zastrašovaní, navyše v úlohe vodcu alebo podnecovateľa. Vo všetkých prípadoch okrem prípadov žalobcov v 30. a 89. rade, ktorými sú Nolbert Kunonga a Dani Rangwani (v prípade ktorých uvádzané skutočnosti siahajú do rokov 2011 a 2007), predmetné násilnosti alebo zastrašovanie sa udiali počas volebnej kampane v roku 2008. Vo všetkých prípadoch s výnimkou prípadov žalobcu v 30. rade, ktorým je Nolbert Kunonga, a žalobcu v 89. rade, ktorým je Dani Rangwani, sa uvádza presné miesto, kde mala dotknutá osoba pôsobiť. V prípade žalobcu v 30. rade sa uvádza, že bol „rázny podporovateľ režimu“ s dodatkom, že „jeho prívrženci mali podporu polície pri páchaní násilných činov voči prívržencom cirkvi [v roku 2011 – neoficiálny preklad]“. V prípade žalobcu v 89. rade sa uvádza, že bol „zapojený do skupiny 50 mužov, ktorých priamo platila strana ZANU‑PF, aby v apríli 2007 našli a mučili stúpencov MDC“.

175    Informácie týkajúce sa žalobcov uvedených v bode 174 vyššie, všeobecnejšie všetky dôvody, ktoré boli napadnutými aktmi vložené do tretieho stĺpca prílohy III k nariadeniu č. 314/2004 a tabuľky s názvom „Osoby“, ktorá je uvedená v prílohe k rozhodnutiu 2011/101 vo vzťahu ku všetkým žalobcom, majú obdobný rozsah, ako majú informácie a tabuľky, ktoré Súdny dvor považoval v rozsudku Rada/Bamba, už citovanom v bode 141 vyššie (bod 57 až 59), za dostatočné. Ako to bolo v prípade veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, toto odôvodnenie identifikuje špecifické a konkrétne dôkazy, pokiaľ ide o postavenie alebo vykonávanú funkciu a druh uvádzaných činov, ktoré podľa autoriek napadnutých aktov znamenajú, že dotknuté osoby boli zapojené do násilností, zastrašovania a porušovania základných práv v Zimbabwe.

176    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, treba konštatovať, že dôvody uvedené v treťom stĺpci príloh uvedených vyššie nie sú vôbec nejasné a všeobecné, a to ani pokiaľ ide o tridsaťdeväť žalobcov uvedených v bode 137 vyššie, ani pokiaľ ide o ostatné dotknuté fyzické osoby. Rovnako treba zdôrazniť, že ako to vyplýva aj z odôvodnení napadnutých aktov, ktoré sú pripomenuté vyššie v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu, obvinenia voči režimu prezidenta Roberta Mugabeho týkajúce sa násilností, zastrašovania a porušovania základných práv v Zimbabwe, tak vo všeobecnosti, ako aj konkrétnejšie počas volieb v roku 2008, boli medzinárodne známe a žalobcom museli byť známe. Tieto obvinenia sú bez ohľadu na ich pravdivosť súčasťou kontextu, do ktorého zapadajú napadnuté akty a ktorý je, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 143 vyššie, relevantný pre preskúmanie dodržania povinnosti odôvodnenia.

177    Dotknutí žalobcovia, vedomí si tohto kontextu, mohli totiž ľahko porozumieť tomu, čo sa im vytýka, a prípadne spochybniť tieto tvrdenia vo všeobecnosti alebo konkrétnejšie, pokiaľ ide o miesto, kde mali pôsobiť, alebo aspoň uviesť, že v čase, kedy dochádzalo k uvádzaným násilnostiam, zastrašovaniu alebo porušovaniu základných práv, sa na nich nezúčastňovali (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 59).

178    Rovnako je potrebné pripomenúť, že Rada k svojmu vyjadreniu k žalobe pripojila najmä dokument pozostávajúci z 1 046 strán (príloha B.19), ktorý podľa zodpovedajúcej informácie uvedenej v súhrne príloh obsahuje „všeobecne známe skutočnosti potvrdzujúce informácie uvedené v [sporných reštriktívnych] opatreniach“. Podľa Rady informácie týkajúce sa správania sa žalobcov, ktoré podkopáva základné práva, právny štát a demokraciu v Zimbabwe, ktoré sú uvedené v prílohách k sporným aktom, sú všeobecne známe, ako to konkrétne vyplýva z rôznych dokumentov predložených v tejto prílohe.

179    Vzhľadom na uvedené úvahy nie je zohľadnenie tejto prílohy na účely posúdenia dostatočnosti odôvodnenia napadnutých aktov nevyhnutné. Všeobecný súd sa teda domnieva, že netreba prijať opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktoré navrhli žalobcovia vo vzťahu k tejto prílohe (pozri bod 25 vyššie).

180    Vzhľadom na vysvetlenia Rady zhrnuté v bode 178 vyššie je zrejmé, že dokumenty uvedené v prílohe B.19 k jej vyjadreniu k žalobe treba rozlišovať od dokumentov, o ktoré žalobcovia požiadali v ich žiadosti uvedenej v bode 19 vyššie. Ako už bolo uvedené, krátko po tom, ako predložili svoj návrh na prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedený v bode 25 vyššie, Rada zaslala žalobcom dokumenty, o ktoré požiadali vo svojej žiadosti uvedenej v bode 19 vyššie. Z toho vyplýva, že dokumenty uvedené v prílohe B.19 vyjadrenia Rady k žalobe nie sú ako také dokumentmi, na základe ktorých by Rada prijala rozhodnutie 2012/97 a vykonávacie rozhodnutie 2012/124.

181    Na prílohu B.19 vyjadrenia Rady k žalobe treba skôr hľadieť tak, že nemá za cieľ odôvodniť ex post napadnuté akty, ale preukázať, že vzhľadom na kontext, v ktorom sa prijatie týchto aktov uskutočnilo, bolo ich odôvodnenie dostatočné (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 141 vyššie, bod 62).

182    Všeobecný súd sa napokon aj domnieva, že aj také špecifické dôvody, aké sú uvedené v prílohách k rozhodnutiu 2012/97 a vykonávaciemu nariadeniu č. 151/2012 vo vzťahu k žalobcom, ktorí sú právnickými osobami, na základe ktorých možno odôvodniť ich zápis do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, sú dostatočné. Pri každom dotknutom subjekte je totiž uvedené, že buď patrí niektorej fyzickej osobe, na ktorú sa podľa tých istých aktov vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo je spojená so zimbabwianskou vládou, jej agentúrou alebo „frakciou strany ZANU‑PF“ v rámci zimbabwianskej vlády. Tieto dôvody sú dostatočné na to, aby mohli dotknuté subjekty napadnúť ich dôvodnosť, a tiež na to, aby Všeobecný súd mohol vykonať svoj prieskum.

183    Na záver je potrebné konštatovať, že napadnuté akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o všetkých žalobcov, v dôsledku čoho je potrebné zamietnuť tretí žalobný dôvod ako nedôvodný.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

184    Žalobcovia tvrdia, že zásada dodržiavania práva na obhajobu v kontexte predmetnej veci ukladá inštitúciám Únie povinnosť dodržiavať dve zásadné povinnosti. Na jednej strane musia informovať dotknutú osobu alebo subjekt o tvrdeniach a dôkazoch, ktoré voči nemu existujú a ktoré odôvodňujú uloženie reštriktívnych opatrení. Na strane druhej musí byť uvedenej osobe alebo subjektu umožnené účinne vyjadriť svoj názor na tieto dôkazy. Okrem toho žalobcovia pripomenuli, že v prípade predĺženia reštriktívneho opatrenia, ktoré už bolo prijaté voči osobe alebo subjektu, si potreba chrániť svoje právo na obhajobu a právo byť vypočutý vyžaduje, aby sa osoba alebo subjekt mohol oboznámiť so skutočnosťami zohľadnenými v jeho neprospech a aby v tejto súvislosti mohol vyjadriť svoje pripomienky predtým, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie o predĺžení predmetného opatrenia.

185    V prejednávanej veci neboli podľa žalobcov žiadnemu z nich oznámené dôkazy, ktoré by vo vzťahu ku každému z nich odôvodňovali sporné akty, a to ani pred prijatím napadnutých aktov, ani po ich prijatí. Ďalej nemali ani možnosť k uvedeným dôkazom predložiť pripomienky. Napadnuté akty v tejto súvislosti neobsahujú žiadnu záruku. Tieto akty navyše obsahujú obvinenia zo závažnej trestnej činnosti bez toho, aby poskytovali akúkoľvek informáciu o zdroji týchto obvinení, a bez zohľadnenia problémov týkajúcich sa ochrany údajov, ktoré identifikovala Komisia a Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (EDPS), a ku ktorým môže dôjsť v prípade, že Rada alebo Komisia spracúva údaje týkajúce sa trestných činov alebo odsúdení.

186    Ako to Súdny dvor pripomenul, pri preskúmaní reštriktívnych opatrení majú súdy Únie v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené, v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti súhrnu aktov Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie. Táto požiadavka je výslovne uvedená v článku 275 druhom odseku ZFEÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

187    Medzi týmito základnými právami je uvedené najmä dodržiavanie práva na obhajobu, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 Charty základných práv, a obsahuje právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu za predpokladu, že sa budú rešpektovať oprávnené záujmy dôvernosti (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 186 vyššie, body 59 a 60 a tam citovanú judikatúru).

188    Podľa tej istej judikatúry existencia porušenia práva na obhajobu musí byť posúdená v závislosti od osobitných okolností každého konkrétneho prípadu, najmä od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj od všetkých právnych pravidiel, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

189    V prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci žalobcovia vo svojej žalobe pripomenuli ustanovenia a všeobecné zásady, ako aj uplatniteľnú judikatúru v tejto oblasti, ich konkrétna výhrada, ako je zhrnutá v bode 185 vyššie, je založená na opomenutí Rady oznámiť im pred prijatím napadnutých aktov dôkazy týkajúce sa konania, ktoré sa im uvedenými aktmi vytýka a ktoré predstavuje odôvodnenie opatrení, ktoré boli voči nim prijaté, a dať im príležitosť predložiť svoje pripomienky k týmto dôkazom.

190    Zo spisu nevyplýva a žalobcovia okrem toho ani netvrdia, že by pred podaním žiadosti o oznámenie dôkazov, ktorú adresovali Rade päť dní pred podaním žaloby (pozri bod 19 vyššie), požiadali Radu, aby im oznámila dôkazy, na základe ktorých voči nim prijala sporné reštriktívne opatrenia.

191    Z toho vyplýva, že žalobcovia vychádzajú z predpokladu, že na účely rešpektovania ich práva na obhajobu im mala Rada oznámiť dôkazy z vlastného podnetu a bez toho, aby o ne žiadali. Tento predpoklad je však nesprávny.

192    Ako Súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozsudku zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada (T‑390/08, Zb. s. II‑3967, bod 97), ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup k všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu. Poskytnutie údajov zo spisu z vlastného podnetu by predstavovalo skutočne neprimeranú požiadavku, pretože v čase prijatia reštriktívneho opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov alebo iného reštriktívneho opatrenia nie je isté, či dotknutý subjekt zamýšľa prostredníctvom nahliadnutia do spisu overiť skutkové okolnosti, z ktorých vychádzajú tvrdenia zohľadnené v jeho neprospech Radou.

193    V nadväznosti na analýzu tretieho žalobného dôvodu bol prijatý záver, že napadnuté akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené (pozri bod 183 vyššie). Inak povedané treba konštatovať, že žalobcovia mali k dispozícii dostatočne presné informácie, ako to vyžaduje predmetná judikatúra, a preto im prináležalo, aby sami požiadali, ak si to želali, o oznámenie dôkazov, ktoré sa ich týkajú, o ktoré sa Rada opierala. Ako bolo uvedené, takúto žiadosť predložili až päť dní pred podaním žaloby.

194    Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovia nemohli predložiť takúto žiadosť skôr, ak si to želali. Naopak, existujú skutočnosti svedčiace v prospech toho, že žalobcovia si boli vedomí možnosti kontaktovať Radu vo veci reštriktívnych opatrení, ktoré sa na nich vzťahujú, a v tejto súvislosti požadovať, aby im boli oznámené dôkazy, ktoré sa ich týkajú.

195    Konkrétne treba zdôrazniť, že Rada založila do spisu list z 1. septembra 2011, ktorý žalobca v 1. rade Johannes Tomana adresoval predsedovi Európskej rady „v mene všetkých fyzických alebo právnických osôb a všetkých právnych subjektov“ zapísaných do prílohy k rozhodnutiu 2011/101. V tomto liste Johannes Tomana spochybňoval dostatočnosť a dôvodnosť dôvodov, ktoré sú v tejto prílohe uvedené na účely odôvodnenia uloženia reštriktívnych opatrení voči všetkým týmto osobám. Naopak Johannes Tomana nepodal žiadnu žiadosť týkajúcu sa oznámenia dôkazov vo veci tvrdení uvedených v predmetnej prílohe.

196    Tiež je potrebné uviesť, že v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobcovia s výnimkou Johannesa Tomanu nepopreli poverenie Johannesa Tomanu, aby predmetný list napísal aj v ich mene. Popreli len, že by Johannes Tomana konal v ich mene „na účely doručovania… ich označenia za osoby, na ktoré sa vzťahujú [sporné] reštriktívne opatrenia“.

197    Nebolo to len v prípade zaslania listu uvedeného vyššie, kedy Johannes Tomana tvrdil, že koná aj na účet ostatných žalobcov. Žalobcovia so svojou žalobou predložili list, ktorý Johannes Tomana adresoval ich zástupcom, v ktorom Johannes Tomana tvrdí, že zastupuje všetkých ostatných žalobcov a aj v ich mene splnomocnil týchto zástupcov na účely podania žaloby.

198    Rovnako treba zdôrazniť, že odpoveďou na list Johannesa Tomanu z 1. septembra 2011 bol list vedúceho kancelárie predsedu Európskej rady z 20. septembra 2011, v ktorom bolo pripomenuté, že dôvody uloženia reštriktívnych opatrení voči dotknutým osobám a subjektom sú uvedené v prílohe k rozhodnutiu 2011/101, a ktorý navyše odkazoval na oznámenie Rady zo 16. februára 2011 určené osobám, subjektom a orgánom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/101 (Ú. v. EÚ C 49, s. 4). V tomto oznámení bolo najmä stanovené, že osoby, subjekty a orgány dotknuté predmetnými reštriktívnymi opatreniami môžu „podať Rade žiadosť… o opätovné posúdenie rozhodnutia zaradiť ich do uvedeného zoznamu“ a bola v ňom uvedená adresa, na ktorú sa takáto žiadosť zasiela. Okrem toho bolo 18. februára 2012 v úradnom vestníku uverejnené podobné oznámenie (Ú. v. EÚ C 48, s. 13) v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2012/97.

199    Bez ohľadu na to, či tieto skutočnosti odôvodňovali, aby Rada oznámila prijatie rozhodnutia 2012/97 Johannesovi Tomanovi, a to aj pokiaľ ide o ostatné fyzické osoby, ktoré sú uvedené v rozhodnutí 2012/97, čo Rada aj potvrdzuje, že urobila, tieto skutočnosti potvrdzujú, že žalobcovia mohli kontaktovať Radu skôr s cieľom oboznámiť sa so skutočnosťami, o ktorých oznámenie žiadali a ktoré im aj boli oznámené na základe ich žiadosti uvedenej v bode 19 vyššie.

200    Pokiaľ ide o žiadosť uvedenú v bode 19 vyššie, Rada na ňu odpovedala s tým, že oznámila požadované skutočnosti (v nedôvernej verzii) s určitým oneskorením približne siedmich mesiacov, ktoré bolo podľa nej odôvodnené potrebou dosiahnuť „vyradenie“ veľkého množstva súvisiacich dokumentov. Pri neexistencii akejkoľvek skutočnosti svedčiacej o opaku je možné sa domnievať, že odpoveď Rady na prípadnú skoršiu žiadosť žalobcov s rovnakým obsahom by bola taká istá, to znamená, že by im doručila nedôvernú verziu požadovaných dôkazov.

201    Je potrebné dodať, že skutočnosť, že Rada oznámila žalobcom skutočnosti, ktorých sa dožadovali svojím listom uvedeným v bode 19 vyššie, až 27. novembra 2012, nemá žiadny vplyv na ich možnosť vyjadriť svoj názor v konaní pred Všeobecným súdom. Žalobcovia totiž Všeobecný súd dvakrát požiadali o predĺženie lehoty na podanie ich repliky, pričom Všeobecný súd im vyhovel, a teda mali možnosť, aby sa v tomto podaní k týmto skutočnostiam vyjadrili. Ich tvrdenia týkajúce sa týchto dokumentov sú preskúmané nižšie v rámci analýzy druhého žalobného dôvodu.

202    Vo svojej replike po zopakovaní výhrady zhrnutej v bode 185 vyššie žalobcovia rovnako tvrdia, že v dôsledku toho, že Rada oznámila skutočnosti, o ktoré sa opierala pri prijatí napadnutých aktov, im bola spôsobená vážna ujma tým, že až v roku 2013 sa mali vyjadriť k tvrdeniam týkajúcim sa údajného konania, ku ktorému došlo približne pred piatimi rokmi.

203    Takéto stručné a všeobecné tvrdenie však nepostačuje na odôvodnenie zrušenia napadnutých aktov z dôvodu porušenia práva žalobcov na obhajobu. Žalobcovia totiž neidentifikovali ani konkrétne tvrdenia, ktorých vyvrátenie im spôsobuje ťažkosti, ani povahu a príčiny ich ťažkostí. Žalobcovia navyše ani nevysvetlili, prečo prvýkrát požiadali o oznámenie týchto skutočností až päť dní pred podaním žaloby.

204    Aj keby sa predmetný žalobný dôvod mal chápať v tom zmysle, že žalobcovia tvrdia, že pred prijatím napadnutých aktov im žalované inštitúcie nedovolili účinne vyjadriť ich názor na dôvody uplatňované proti nim v uvedených aktoch, treba zdôrazniť, že podľa judikatúry právo byť vypočutý pred prijatím nového aktu, ktorým boli predĺžené už predtým uložené reštriktívne opatrenia, ktoré prináleží osobe alebo subjektu, voči ktorému bol uvedený akt prijatý, treba rešpektovať, ak autor predmetného aktu uviedol voči týmto osobám alebo subjektom nové dôkazy, a nie vtedy, ak je predĺženie v podstate založené na tých istých dôvodoch, ako sú dôvody, ktoré odôvodňovali prijatie pôvodného aktu, ktorým boli uložené predmetné reštriktívne opatrenia (rozsudky Všeobecného súdu z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, bod 43, a zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, T‑174/12 a T‑80/13, bod 149; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 62).

205    V prejednávanej veci nie sú dôvody uvedené v napadnutých aktoch, na základe ktorých možno odôvodniť uloženie sporných reštriktívnych opatrení voči žalobcom, podstatne odlišné od dôvodov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich aktoch, akým je konkrétne rozhodnutie 2011/101 v znení pred jeho zmenou a doplnením rozhodnutím 2012/97, a nariadenie č. 314/2004 v znení pred jeho zmenou a doplnením vykonávacím nariadením č. 151/2012.

206    Zatiaľ čo totiž dôvody napadnutých aktov obsahujú spresnenia, pokiaľ ide o správanie vytýkané mnohým žalobcom, alebo podrobnejší opis tohto správania, dôvody zápisu žalobcov do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, zostali v podstate také isté ako tie, ktoré boli uvedené v predchádzajúcich aktoch. V žiadnom prípade nie je zrejmé, že by pri predĺžení predmetných reštriktívnych opatrení došlo k upusteniu od dôvodov uvedených v predchádzajúcich aktoch a ich nahradeniu odlišnými dôvodmi, ako to bolo v prípade veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný v bode 204 vyššie.

207    Pokiaľ ide konkrétne o osoby zapísané do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia z dôvodu funkcií, ktoré vykonávajú alebo v minulosti vykonávali, to znamená všetkých žalobcov s výnimkou žalobcov, ktorí sú uvedení v bode 169 vyššie, bolo už uvedené (pozri bod 163 vyššie), že odkaz na funkcie, ktoré vykonávali v čase prijatia napadnutých aktov alebo ktoré vykonávali predtým, sám osebe postačuje na odôvodnenie ich zápisu do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Tak predchádzajúce akty, ako aj napadnuté akty odkazujú pri každej z týchto osôb na tie isté funkcie.

208    Z toho vyplýva, že aj keby žalobcovia vzniesli takú výhradu, aká je uvedená v bode 204 vyššie, nemožno ju prijať.

209    Ostatné tvrdenia uvádzané žalobcami v rámci predmetného žalobného dôvodu sa netýkajú údajného porušenia ich práva na obhajobu. Žalobcovia v podstate tvrdia, že žalované inštitúcie sa pri ukladaní sporných reštriktívnych opatrení voči nim neopierali o presvedčivé dôkazy. V tejto súvislosti zdôrazňujú, že ak by boli za konanie, ktoré sa im vytýka v sporných aktoch, postavení pred trestný súd, na účely ich odsúdenia by bolo potrebné predložiť relevantné a presvedčivé dôkazy. Okrem toho podľa žalobcov Spojené kráľovstvo uznalo, že voči niektorým z nich neexistuje žiadny dôkaz o ich údajnom konaní uvedenom v napadnutých aktoch.

210    Tieto tvrdenia však nie sú relevantné vo vzťahu k otázke prípadného porušenia práva na obhajobu žalobcov. Mohli by prípadne byť relevantné v prípade spochybňovania dôvodnosti napadnutých aktov a vecnej správnosti skutkových okolností, na ktorých sú tieto akty založené. Otázka, či žalobcovia skutočne predložili takéto spochybnenie, je predmetom preskúmania v bodoch 261 až 266 nižšie.

211    Žalobcovia ešte tvrdia, že vo svojom návrhu nariadenia uvedenom v bode 120 vyššie Komisia upravila niektoré záruky s cieľom zabezpečiť dodržiavanie ich práva na obhajobu, ktoré v prejednávanej veci neboli dodržané. Návrh Komisie, o ktorom sa žalobcovia zmienili, však nebol nikdy prijatý, a teda otázka, či boli v prejednávanej veci dodržané záruky, ktoré upravoval, je irelevantná. Z toho istého dôvodu nie je potrebné analyzovať stanovisko EDPS o rôznych legislatívnych návrhoch, ktorými sa zavádzajú určité osobitné reštriktívne opatrenia voči Somálsku, Zimbabwe, Kórejskej ľudovodemokratickej republike a Guinei (Ú. v. EÚ C 73, 2010, s. 1), o ktorom sa žalobcovia tiež zmienili (pozri bod 185 vyššie). Aj toto stanovisko sa týka návrhu Komisie spomenutého vyššie, v zmysle ktorého Rada nepostupovala.

212    Vo svojej replike žalobcovia tiež tvrdili, že žalované inštitúcie im nikdy nenapísali, aby ich informovali, že ich mená alebo názvy boli zapísané do zoznamu obsahujúceho mená a názvy osôb, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Podľa nich nemožno považovať za dostatočné uverejnenie oznámenia týkajúceho sa tejto informácie v úradnom vestníku.

213    Ide o tvrdenie týkajúce sa doručovania napadnutých aktov žalobcom, ktoré nie je relevantné v kontexte preskúmania dodržania ich práva na obhajobu pred prijatím uvedených aktov. Doručovanie týchto aktov nevyhnutne nasleduje po ich prijatí. Otázka, či Rada mala doručovať napadnuté akty poštou každému žalobcovi, ktorého sa týkajú, a konkrétne, či ich doručenie poštou Johannesovi Tomanovi je zároveň doručením všetkým ostatným žalobcom, ako to tvrdí Rada (pozri bod 199 vyššie), je relevantná pre stanovenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby. V prejednávanej veci však v žiadnom prípade neexistuje pochybnosť o tom, že žaloba bola podaná v lehote, pričom túto otázku nespochybňujú ani žalované inštitúcie.

214    Keďže nemožno prijať žiadnu výhradu žalobcov uvedenú v rámci štvrtého žalobného dôvodu, tento žalobný dôvod treba zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení

215    V druhom žalobnom dôvode žalobcovia tvrdia, že Rada a Komisia sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievali, že boli splnené kritériá odôvodňujúce ich zápis do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia.

 Úvodné pripomienky

216    Súd prvého stupňa už vo svojom rozsudku Bank Melli Iran/Rada, už citovanom v bode 192 vyššie, (bod 36), uviedol, že pokiaľ ide o všeobecné pravidlá definujúce spôsoby ukladania reštriktívnych opatrení, Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy vzhľadom na skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankčných opatrení na základe článkov 60 ES a 301 ES v súlade so spoločnou pozíciou prijatou v rámci SZBP. Keďže súd Únie nemôže najmä nahrádzať svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, posúdenie Rady, preskúmanie vykonávané Všeobecným súdom sa musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú.

217    Tieto úvahy sa uplatňujú aj pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia, ktoré boli prijaté podľa článku 215 ZFEÚ, ktorého obsah odráža obsah článkov 60 ES a 301 ES (pozri bod 122 vyššie).

218    Z tejto judikatúry však vyplýva, že voľná úvaha, ktorou vo veci disponuje Rada, nebráni tomu, aby súd Únie pri preskúmavaní zákonnosti overil vecnú správnosť skutkových okolností, o ktoré sa Rada opiera. Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty základných práv najmä vyžaduje, aby sa súd Únie uistil, že rozhodnutie, ktoré má pre dotknutú osobu alebo dotknutý subjekt individuálny dosah, sa opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 186 vyššie, bod 64 a tam citovanú judikatúru).

219    Na tento účel súdu Únie prináleží pristúpiť k tomuto preskúmaniu a prípadne vyzvať príslušný orgán Únie, aby predložil informácie alebo dôkazy, či už dôverné, alebo nie, ktoré sú relevantné pre toto preskúmanie. V prípade pochybností je totiž úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti. Nevyžaduje sa, aby uvedený orgán na tento účel predložil súdu Únie všetky informácie a dôkazy týkajúce sa dôvodov uvedených v akte, ktorého zrušenie sa žiada. Je však potrebné, aby dôvody použité proti dotknutej osobe boli podložené informáciami a dôkazmi (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 186 vyššie, body 65 až 67 a tam citovanú judikatúru).

220    Ak príslušný orgán Únie nemôže vyhovieť žiadosti súdu Únie, musí sa tento súd opierať len o dôvody, ktoré mu boli oznámené, a to o odôvodnenie napadnutého aktu, o pripomienky a skutočnosti prípadne uvedené dotknutou osobou, ktoré svedčia v jej prospech, ako aj o vyjadrenie príslušného orgánu Únie k týmto pripomienkam. Ak tieto skutočnosti neumožňujú konštatovať opodstatnenosť niektorého z dôvodov, súd Únie ho nemôže prijať ako dôvod na rozhodnutie o predmetnom zápise alebo o jeho zachovaní. Ak naopak príslušný orgán Únie predloží relevantné informácie alebo dôkazy, súd Únie musí overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností s prihliadnutím na tieto informácie alebo skutočnosti a posúdiť ich dôkaznú silu v závislosti od okolností prejednávanej veci a s ohľadom na prípadné pripomienky, ktoré k nim predložila dotknutá osoba (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 186 vyššie, body 68 a 69 a tam citovanú judikatúru).

221    Je však potrebné zdôrazniť, ako sa okrem iného uvádza v judikatúre citovanej v bode 219 vyššie, že súd Únie musí preskúmať vecnú správnosť skutkových okolností, ktorými sa odôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení len vtedy, keď osoby, na ktoré sa vzťahujú tieto opatrenia, tieto skutkové okolnosti v konaní pred ním spochybňujú. Takéto overenie totiž patrí do analýzy dôvodnosti napadnutých aktov, pričom súdu Únie neprináleží, aby ju skúmal z úradnej moci.

222    Okrem toho v prípade, že Rada abstraktným spôsobom definuje kritériá, na základe ktorých možno odôvodniť zápis osoby alebo subjektu do zoznamu osôb alebo subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, súdu Únie prináleží, aby vzhľadom na dôvody uvádzané dotknutou osobou alebo subjektom, prípadne z úradnej moci, preskúmal to, či prejednávaná vec zodpovedá abstraktným kritériám definovaným Radou. Toto preskúmanie sa vzťahuje na posúdenie skutočností a okolností uvádzaných na odôvodnenie zápisu dotknutej osoby alebo subjektu do zoznamu osôb alebo subjektov, na ktoré sa reštriktívne opatrenia vzťahujú, rovnako ako na overenie dôkazov a informácií, na ktorých sa toto posúdenie zakladá (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 192 vyššie, bod 37).

223    K analýze výhrad a tvrdení uvedených žalobcami v rámci predmetného žalobného dôvodu treba pristúpiť so zohľadnením týchto úvah. V tejto súvislosti budú predtým, ako sa pristúpi k preskúmaniu prípustnosti a prípadne aj dôvodnosti výhrad a tvrdení uvedených v replike, najprv preskúmané výhrady a tvrdenia uvedené v žalobe.

 O výhradách a tvrdeniach uvedených v žalobe

224    Žalobcovia tvrdia, že napadnuté reštriktívne opatrenia, ako tie, ktoré im predchádzali, sa vzťahujú podľa článkov 4 a 5 rozhodnutia 2011/101 na osoby a subjekty, „ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“. Podľa žalobcov z toho vyplýva, že Rada a Komisia mohli prijať uvedené opatrenia len voči osobám a subjektom, v prípade ktorých existovali dôkazy o ich aktuálnom zapojení do činností vážne podkopávajúcich demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe. Okrem toho by toto zapojenie malo mať pokračujúci charakter.

225    Záver Rady a Komisie, že každý zo žalobcov spĺňal toto kritérium, je teda podľa žalobcov nesprávny, a to z viacerých dôvodov. Po prvé na niektorých žalobcov sa sporné reštriktívne opatrenia vzťahovali z dôvodu, že boli „člen[mi] vlády za stranu ZANU‑PF“ alebo patrili do „frakci[e] strany ZANU‑PF“. Tento dôvod nie je dostatočný, lebo nezodpovedá tvrdeniu o protiprávnom správaní. Okrem toho byť členom politickej strany je právom zaručeným Ústavou Zimbabwe. Navyše sporné reštriktívne opatrenia sa vzťahujú na členov bývalej vlády Zimbabwe. Nevzťahujú sa ani na vládu národnej jednoty, ktorá bola pri moci v Zimbabwe v čase prijatia napadnutých aktov, ani na ZANU‑PF. Navyše Únia výslovne podporuje vládu národnej jednoty.

226    Po druhé niektorí žalobcovia boli zapísaní do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia z dôvodu, že boli spojení s členom vlády za stranu ZANU‑PF alebo vládnou frakciou strany ZANU‑PF, alebo s ním mali vzťahy. Takýto dôvod je nedostatočný. Na jednej strane sa týmto žalobcom nevytýka, že by sa dopustili protiprávneho konania, a dokonca ani to, že by sa reálne zúčastňovali na činnostiach, o ktorých možno spoľahlivo tvrdiť, že vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe. Na strane druhej Súdny dvor vo svojom rozsudku Tay Za/Rada, už citovanom v bode 119 vyššie, jasne zdôraznil, že jednoduchá námietka spočívajúca v tom, že osoba alebo subjekt je spojená s vedúcimi predstaviteľmi tretej krajiny, nepostačuje na odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení voči tejto osobe alebo subjektu.

227    Po tretie, pokiaľ ide o veľkú časť žalobcov, dôvody uvádzané v prospech ich zápisu do zoznamu osôb alebo subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, odkazujú na konanie, ku ktorému údajne došlo v minulosti, vo veľkej časti prípadov dokonca pred viacerými rokmi pred prijatím napadnutých opatrení a tiež pred vytvorením vlády národnej jednoty. Takéto dôvody sú nedostatočné vzhľadom na cieľ predmetných reštriktívnych opatrení, ktorým je povzbudiť dotknuté osoby, „aby odmietli politiky, ktoré vedú k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných“. Zameranie sa na osoby, ktoré neboli zapojené do žiadnej vládnej politiky a nemali na ňu žiadny vplyv, len na základe ich konania v minulosti, ich nemôže povzbudiť v tom, aby takéto politiky odmietli. V tejto súvislosti sa žalobcovia domnievajú, pričom sa odvolávajú aj na odôvodnenia spoločnej pozície 2002/145 a vyhlásenie vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, že samotné konanie dotknutých osôb v minulosti nie je dostatočné na odôvodnenie ich zápisu do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, o aké ide v prejednávanej veci.

228    Je potrebné konštatovať, že táto argumentácia žalobcov je založená na nesprávnom predpoklade, keďže sa zdá, že žalobcovia sa domnievajú, že sporné reštriktívne opatrenia sa môžu vzťahovať len na osoby alebo subjekty, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe. Takéto tvrdenie je nesprávne.

229    Ako už bolo totiž uvedené v rámci analýzy prvého a tretieho žalobného dôvodu, zo znenia článkov 4 a 5 rozhodnutia 2011/101 vyplýva (pozri body 7 a 8 vyššie), že sa týkajú len jednej z troch kategórií osôb, voči ktorým možno prijať reštriktívne opatrenia uvedené v tomto rozhodnutí. Ostatné dve kategórie pozostávajú z „členo[v] zimbabwianskej vlády“ a „aký[ch]koľvek fyzický[ch] alebo právnický[ch] os[ôb], subjekto[v] alebo orgáno[v] s nimi spojený[ch]“. Inak povedané, postavenie osoby alebo subjektu ako člena vlády Zimbabwe alebo jeho spoločníka samo osebe postačuje na odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení uvedených v rozhodnutí 2011/101 voči nemu.

230    Navyše z úvah uvedených v bodoch 129 až 133 vyššie vyplýva, že osoby a subjekty, ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe, predstavujú len jednu osobitnú kategóriu spoločníkov vedúcich predstaviteľov tejto krajiny. Ich zápis do prílohy III k nariadeniu č. 314/2004 je preto odôvodnený, aj keď text tohto nariadenia osobitne neuvádza túto kategóriu osôb a subjektov.

231    Vzhľadom na tieto úvahy nemožno prijať tvrdenia žalobcov, ktoré sú zhrnuté v bodoch 225 a 226 vyššie. Z rozsudku Tay Za/Rada, už citovaného v bode 119 vyššie, (bod 63), jasne vyplýva, že na základe článkov 60 ES a 301 ES alebo článku 215 ZFEÚ možno prijať reštriktívne opatrenia voči členom vlády Zimbabwe, ktorí nepochybne patria medzi vedúcich predstaviteľov tejto krajiny, ako aj voči ich spoločníkom. Prípadný odkaz na konkrétne konanie kategórie osôb, ktorá bola uvedená ako posledná, slúži napokon len na preukázanie ich postavenia ako spoločníkov členov vlády tejto krajiny. Z toho vyplýva, že takéto odkazy nie sú nevyhnutné, pokiaľ ide o členov vlády alebo ich spoločníkov, ak v prípade spoločníkov ich postavenie spoločníkov členov vlády vyplýva z iných okolností, akými sú funkcie, ktoré vykonávajú alebo v minulosti vykonávali.

232    Okrem toho odkaz na okolnosť, že dotknutí členovia vlády patria do strany ZANU‑PF, neznamená, ako sa zdá, že to žalobcovia tvrdia, že na dotknuté osoby (a subjekty, ktoré sú s nimi spojené) sa vzťahujú sankcie len z dôvodu ich príslušnosti k politickej strane. Je potrebné pripomenúť, že ZANU‑PF nie je obyčajná politická strana, ale strana, ktorá bola sama pri moci počas násilností, zastrašovania a porušovania základných práv zimbabwianskeho ľudu, ktoré uvádzajú autorky napadnutých aktov a iných aktov, ktoré im predchádzali, na odôvodnenie ich prijatia. Rovnako treba pripomenúť, že vláda národnej jednoty, ktorá bola pri moci v Zimbabwe v čase prijatia napadnutých aktov, bola zložená na jednej strane z osôb patriacich do strany ZANU‑PF, ktoré už navyše a vo väčšine prípadov boli členmi vlády Zimbabwe pred vytvorením tejto vlády, to znamená počas obdobia násilností, zastrašovania a porušovania základných práv, ktoré odôvodňujú prijatie sporných reštriktívnych opatrení, a na strane druhej z osôb, ktoré navrhli strany opozície (pozri tiež body 104, 109 a 110 vyššie).

233    Za týchto podmienok je zrejmé, že odkaz v dôvodoch napadnutých aktov na skutočnosť, že člen vlády, na ktorého sa vzťahujú uvedené akty, a patriaci do strany ZANU‑PF alebo vládnej „frakci[e] strany ZANU‑PF“, slúži na vysvetlenie toho, prečo sa na tohto člena vlády vzťahujú reštriktívne opatrenia, pričom podobné opatrenia neboli prijaté voči ostatným členom tej istej vlády, ktorých navrhli strany bývalej opozície.

234    Navyše z toho, čo bolo uvedené v bode 110 vyššie vyplýva, že aj po vytvorení vlády národnej jednoty bolo legitímne prijať reštriktívne opatrenia voči členom tejto vlády, ktorí už patrili medzi vedúcich predstaviteľov Zimbabwe pred jej vytvorením, ako aj voči ich spoločníkom. Pokiaľ teda ide o tieto osoby, zjavne nesprávne posúdenie prichádza do úvahy len za predpokladu, že autorky napadnutých aktov sa nesprávne domnievali, že niektorá osoba alebo subjekt, na ktorý sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, bol členom vlády Zimbabwe, ktorého navrhla strana ZANU‑PF, alebo bol s takýmto členom spojený, hoci to tak nebolo. Žalobcovia však v žalobe nič také netvrdia.

235    Je ešte potrebné zdôrazniť, že žalobcovia si nesprávne vykladajú rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný v bode 119 vyššie, keď tvrdia, že Súdny dvor ním potvrdil, že samotné spojenie osoby alebo subjektu s vedúcimi predstaviteľmi tretej krajiny nepostačuje na odôvodnenie toho, aby voči nemu boli prijaté reštriktívne opatrenia. V bode 63 uvedeného rozsudku totiž Súdny dvor výslovne potvrdil, že „prijatie opatrení voči fyzickým osobám na základe článkov 60 ES a 301 ES vo forme reštriktívnych opatrení voči tretím krajinám musí byť namierené jedine voči vedúcim predstaviteľom týchto krajín a voči osobám s nimi spojenými“. Súdny dvor vylúčil uplatňovanie takýchto opatrení len voči rodinným príslušníkom osôb spojených s vedúcimi predstaviteľmi tretej krajiny, ak sú prijaté z jediného dôvodu, ktorým je rodinná väzba dotknutých osôb so spoločníkmi vedúcich predstaviteľov predmetnej krajiny, nezávisle od osobného správania dotknutých osôb (pozri bod 128 vyššie).

236    Nemožno prijať ani tvrdenie žalobcov, podľa ktorého dôvody napadnutých aktov odkazujú v prípade veľmi veľkej časti týchto žalobcov na ich konanie v minulosti, pričom vo viacerých prípadoch ide o dosť dávnu minulosť. Keďže autorky napadnutých aktov sa zjavne rozhodli odkazovať na konkrétne konanie niektorých osôb alebo subjektov, na ktoré sa vzťahujú napadnuté akty, do úvahy prichádza len konanie v minulosti. Takýto odkaz nemožno považovať za irelevantný len z dôvodu, že k predmetnému konaniu došlo vo viac či menej dávnej minulosti. Pri neexistencii tvrdení a dôkazov svedčiacich o opaku je legitímne sa domnievať, že osoby, ktoré sa v minulosti osobne zapojili do násilných činov a porušovania základných práv, čo autorky napadnutých aktov vytýkajú tým, ktorí sami viedli Zimbabwe pred vytvorením vlády národnej jednoty, ako aj politickej strane, ku ktorej patrili, v tomto prípade ZANU‑PF, zostávajú v zmysle judikatúry uvedenej v bode 235 vyššie „spoločníkmi“ vedúcich predstaviteľov tejto krajiny, pričom prijatie reštriktívnych opatrení voči nim je podľa tejto istej judikatúry legitímne.

237    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sú sporné reštriktívne opatrenia v podstate namierené proti osobám, ktoré neboli zapojené do politiky vlády Zimbabwe a nemali na ňu ani vplyv, a to len na základe ich konania v minulosti, možno mu porozumieť len v tom zmysle, že žalobcovia tvrdia, že napadnuté akty sa aspoň čiastočne vzťahujú na osoby alebo subjekty, ktoré neboli ani vedúcimi predstaviteľmi Zimbabwe, ani spoločníci týchto vedúcich predstaviteľov.

238    V rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu Všeobecný súd preskúmal otázku, či dôvody uvedené v napadnutých aktoch postačujú na odôvodnenie uloženia týchto opatrení voči všetkým žalobcom, a dospel k záveru, že to tak je (pozri body 155 až 182 vyššie). Napokon treba konštatovať, že žalobcovia nespresnili, ktorého z nich sa toto tvrdenie týka. Navyše je potrebné zdôrazniť, že do kategórie „spoločníkov“ členov vlád tretej krajiny nepatrí len osoba zapojená do vypracovania politiky tejto vlády a osoba, ktorá na ňu vykonáva vplyv, ale aj osoba zapojená do výkonu tejto politiky, najmä ak predmetná politika pozostáva z páchania násilností, zastrašovania a porušovania základných práv ľudu. Zo všetkých týchto dôvodov treba toto tvrdenie odmietnuť.

239    Žalobcovia tiež uvádzajú, že mená niektorých osôb boli zo zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, vymazané. Žalobcovia napríklad uvádzajú pánov Charumbiru, Gambeho a Kuruneriho, na ktorých sa vzťahovali reštriktívne opatrenia prijaté voči Zimbabwe do roku 2011, ale voči ktorým neboli tieto opatrenia následne obnovené. Podľa žalobcov osoby, vo vzťahu ku ktorým boli predmetné reštriktívne opatrenia zrušené, boli pôvodne do tohto zoznamu zaradené z dôvodu ich konania v minulosti. Stanovisko Rady a Komisie, pokiaľ ide o osoby, ktoré boli ponechané na predmetnom zozname, je podľa nich svojvoľné a porušuje zásady právnej istoty a rovnosti zaobchádzania. Navyše orgány Spojeného kráľovstva potvrdili, že osoby, ktoré už nie sú spojené so stranou ZANU‑PF, boli z predmetného zoznamu vymazané. Podľa nich je teda ťažké porozumieť tomu, prečo niektoré osoby, ktoré boli údajne zapojené do protiprávneho konania v minulosti, treba na predmetnom zozname ponechať, kým iné z neho boli vymazané.

240    Dôvody, prečo boli do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, zapísané mená troch osôb, ktoré uviedli žalobcovia v rámci tohto tvrdenia, vyplývajú z prílohy III k nariadeniu č. 314/2004 v znení zmenenom a doplnenom nariadením Komisie (ES) č. 77/2009 z 26. januára 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 314/2004 (Ú. v. EÚ L 23, s. 5), ako aj z prílohy k spoločnej pozícii 2004/161, zmenenej a doplnenej spoločnou pozíciou Rady 2009/68/SZBP z 26. januára 2009 o obnovení reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe (Ú. v. EÚ L 23, s. 43). V prípade pána Charumbiru sa v týchto dôvodoch uvádza, že táto osoba je „býval[ým] námestní[kom] ministra miestnej správy, verejných prác a štátneho bývania [a b]ýval[ým] člen[om] vlády so stálymi väzbami na ňu“. V prípade pána Gambeho sa uvádza, že je „predsed[om] dozornej volebnej komisie [a s]poluzodpovedný[m] za volebné podvody v roku 2005“. Napokon, pokiaľ ide o pána Kuruneriho, dva vyššie uvedené predpisy uvádzajú, že je „bývalý[m] minist[rom] financií a hospodárskeho rozvoja [a b]ývalý[m] člen[om] vlády so stálymi väzbami na ňu“.

241    V odpovedi na otázku položenú v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, týkajúcu sa dôvodov, pre ktoré sa rozhodla neobnoviť reštriktívne opatrenia, ktoré boli prijaté voči týmto trom osobám, Rada v podstate uviedla, že „chcela trochu zmierniť tlak na Zimbabwe vzhľadom na zlepšenie situácie v krajine“.

242    Všeobecný súd pripomína, že z článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004, ako aj článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/101 vyplýva, že sporné reštriktívne opatrenia sa vzťahujú na členov vlády Zimbabwe, ako aj ich spoločníkov, pričom kategória spoločníkov zahŕňa aj „fyzick[é] osob[y], ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“.

243    Z týchto ustanovení však nevyplýva, že Rada a Komisia je povinná zapísať do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú uvedené ustanovenia, každého člena vlády Zimbabwe a každého spoločníka takéhoto člena. Aj pri zohľadnení judikatúry citovanej v bode 216 vyššie je naopak potrebné zobrať do úvahy, že tieto ustanovenia treba vykladať v tom zmysle, že na osobu, ktorá nie je ani členom vlády Zimbabwe, ani s ním nie je spojená, sa nemôžu vzťahovať tieto opatrenia, ale že v prípade členov vlády Zimbabwe a ich spoločníkov Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorá jej umožňuje v prípade potreby tieto opatrenia na takúto osobu neuplatňovať, ak sa domnieva, že vzhľadom na ich ciele by to nebolo vhodné.

244    V prejednávanej veci nie sú v prípade žalobcov dôvody neobnovenia predmetných reštriktívnych opatrení voči iným osobám relevantné.

245    Na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že napadnuté akty vychádzajú vo vzťahu k žalobcom zo zjavne nesprávneho posúdenia, treba totiž preukázať, že sú založené buď na nesprávnych skutkových zisteniach, alebo že skutkové zistenia týkajúce sa žalobcov sú správne, ale Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že voči nim treba sporné reštriktívne opatrenia ponechať v platnosti. Pokiaľ ide o prvý predpoklad, žalobcovia v žalobe nespochybňujú vecnú správnosť skutkových zistení, ktoré sú vo vzťahu k nim uvedené v napadnutých aktoch (pozri tiež body 261 až 263 nižšie). Pokiaľ ide o druhý predpoklad, žalobcovia nijako nevysvetlili, z akých dôvodov sa Rada mala domnievať, že voči nim nebolo potrebné obnoviť reštriktívne opatrenia, ktoré sa na nich vzťahovali.

246    Neurčitým a všeobecným dovolávaním sa zásad rovnosti zaobchádzania a právnej istoty nemožno vyplniť tieto medzery v argumentácii žalobcov.

247    Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielnym spôsobom a s rozdielnymi situáciami rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 192 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru). V prejednávanej veci však žalobcovia nevysvetlili, v čom je ich situácia porovnateľná so situáciou osôb, voči ktorým neboli reštriktívne opatrenia obnovené.

248    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že ak sú dôvody neobnovenia voči týmto iným osobám legitímne, žalobcovia mali uviesť, aké sú tieto dôvody a prečo by sa mali uplatniť aj na ich prípad. Za takéhoto predpokladu by bolo porovnanie so situáciou iných osôb, a v dôsledku toho dovolávanie sa zásady rovnosti zaobchádzania, nadbytočné. Ak totiž existujú náležité dôvody, pre ktoré nemali byť predmetné reštriktívne opatrenia obnovené vo vzťahu k žalobcom, samo osebe to postačuje na odôvodnenie zrušenia napadnutých aktov bez ohľadu na to, ako sa Rada rozhodla zaobchádzať s ostatnými osobami, na ktoré sa predtým vzťahovali tie isté reštriktívne opatrenia.

249    Naopak ak by hypoteticky neobnovenie predmetných reštriktívnych opatrení voči ostatným osobám nebolo založené na žiadnom legitímnom dôvode, Rada by sa dopustila protiprávnosti, z ktorej by žalobcovia nemohli mať prospech. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade so zásadou zákonnosti, podľa ktorej nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávnosť, z ktorej má prospech iná osoba (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 192 vyššie, bod 59 a tam citovanú judikatúru).

250    Rovnako tak pokiaľ ide o odkaz žalobcov na zásadu právnej istoty, stačí konštatovať, že žalobcovia žiadnym spôsobom nevysvetlili, ako mala byť táto zásada porušená tým, že vo vzťahu k nim došlo k obnoveniu predmetných reštriktívnych opatrení. Konkrétne ani neuvádzajú, že by vzhľadom na ustanovenia uplatniteľné v čase prijatia napadnutých aktov oprávnene očakávali, že vo vzťahu k nim nebudú predmetné reštriktívne opatrenia obnovené.

251    Záverom je, že nič v tvrdeniach uvedených v žalobe na podporu druhého žalobného dôvodu nepreukazuje, že by napadnuté akty boli postihnuté akoukoľvek protiprávnosťou alebo že vychádzajú zo zjavne nesprávneho posúdenia.

 O výhradách a tvrdeniach uvedených v replike

252    S cieľom spochybniť dôvodnosť odôvodnenia, na základe ktorého autorky napadnutých aktov uložili sporné reštriktívne opatrenia, žalobcovia vo svojej replike predložili odlišnú argumentáciu. V ďalšej časti je potrebné preskúmať prípustnosť a prípadne dôvodnosť tejto argumentácie. V tejto súvislosti sa bude rozlišovať medzi argumentáciou týkajúcou sa žalobcov, ktorí sú fyzickými osobami, a argumentáciou týkajúcou sa žalobcov, ktorí sú právnickými osobami.

–       O žalobcoch, ktorí sú fyzickými osobami

253    V časti repliky s názvom „postup žalovaných“ sa uvádza, že Rada a Komisia „sa nesprávne domnievajú, že žalobcovia nespochybňujú dôvodnosť uvádzaných dôvodov“, na základe ktorých bolo možné vykonať zápis ich mien do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Žalobcovia predložili v prílohe k svojej replike „svedecké výpovede“ štyridsiatich z nich. Tvrdia, že tieto výpovede „predstavovali prvú možnosť [ktorá im bola] priznan[á] na vyjadrenie ich názoru na dôvody ich označenia v napadnutých opatreniach, ako aj na dokumenty uvedené v prílohe B19“ k vyjadreniu Rady k žalobe. V týchto výpovediach dotknutí žalobcovia spochybňujú tvrdenia, ktoré sú uvedené vo vzťahu ku každému z nich v odôvodnení napadnutých aktov. K niektorým týmto výpovediam sú priložené prílohy.

254    Žalobcovia dodávajú, že veľká časť z tých žalobcov, ktorí podali svedeckú výpoveď tvrdí, že nikdy predtým nevideli dôkazy, na základe ktorých boli zapísané ich mená do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, ani dokumenty uvedené v prílohe B19 k vyjadreniu Rady k žalobe. Tí istí žalobcovia tvrdia, že im nie sú známe „zdroje alebo dátumy“ vyhotovenia dokumentov zahrnutých v tejto prílohe, pri veľkej časti ktorých sa zdá, že pochádzajú od ich politických protivníkov. V každom prípade žalobcovia deklarujú, že tvrdenia, ktoré sa ich týkajú, „im spôsobujú vážnu ujmu a sú úplne nedôvodné“. Žalobcovia tieto tvrdenia „čo najdôraznejšie odmietajú…, vzhľadom na ich nejasnosť“.

255    Podľa žalobcov v určitom počte prípadov, tí z nich, ktorí podali svedecké výpovede, rovnako vysvetľujú, že úzko spolupracovali so stranou MDC v rámci vlády národnej jednoty a že v dôsledku toho nemôžu porozumieť, prečo sa na nich vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, hoci na ich partnerov z MDC, ktorí vo vláde zastávali podobné pozície, sa tieto opatrenia nevzťahujú.

256    Ďalej v časti ich repliky venovanej „zjavne nesprávne[mu] posúdeni[u]“ žalobcovia tvrdia, že Rada a Komisia nedokázali, že zápis ich mien do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, bol odôvodnený. Vo zvyšku tejto časti repliky sú v podstate zopakované tie isté tvrdenia ako tie, ktoré boli uvedené na podporu druhého žalobného dôvodu v žalobe a ktoré už boli preskúmané vyššie (pozri body 228 až 251 vyššie).

257    Je teda zrejmé, že vo svojej replike žalobcovia spochybňujú vecnú správnosť skutkových okolností, ktorými sa v napadnutých aktoch odôvodňuje uloženie predmetných reštriktívnych opatrení voči nim. Je tiež zrejmé, že argumentácia uvedená v žalobe na podporu druhého žalobného dôvodu, ako je zhrnutá v bodoch 224 až 227 vyššie, neobsahuje žiadne spochybnenie tohto druhu.

258    V podstate z týchto dôvodov Rada spochybňuje prípustnosť tejto časti argumentácie žalobcov. Pokiaľ ide o Komisiu, táto pri zdôraznení skutočnosti, že žalobcovia prvýkrát spochybnili vecnú správnosť skutkových zistení, ktoré sú vo vzťahu k nim uvedené v dôvodoch napadnutých aktov, až v ich replike, nevzniesla námietku neprípustnosti voči tejto časti argumentácie žalobcov.

259    Na základe výzvy na vyjadrenie sa k tvrdeniam zhrnutým v bode 258 vyššie v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania žalobcovia pripomenuli, že vo svojej žalobe uviedli žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení a že v tej istej žalobe jasne uviedli, že tvrdenia uvedené v napadnutých aktoch sú nejasné a nepodložené, a teda sa k ich podstate nemôžu vyjadriť. Dodali, že im nemožno nič vytýkať, keďže s výnimkou žalobcu v 1. rade, ktorým je Johannes Tomana, im sporné reštriktívne opatrenia neboli oznámené. Navyše pripomenuli, že Radu požiadali o „materiál“, na ktorom sú založené tvrdenia, ktoré sú vo vzťahu k nim uvedené v napadnutých aktoch, a že k podstate uvedených tvrdení sa vyjadrili po tom, ako sa oboznámili s vysvetleniami, ktoré uviedla Rada v jej vyjadrení k žalobe a v ňou predložených podporných dokumentoch.

260    Všeobecný súd pripomína, že podľa článku 48 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý však predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý bol už priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na začatie konania a ktorý je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný. Okrem toho tvrdenia, ktorých podstata úzko súvisí s dôvodom uvedeným v návrhu na začatie konania, nemožno považovať za nové žalobné dôvody a ich predloženie je prijateľné v štádiu repliky alebo na pojednávaní (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12. septembra 2012, Taliansko/Komisia, T‑394/06, bod 48 a tam citovanú judikatúru).

261    V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že žalobcovia v žalobe neuviedli, že skutočnosti uvádzané v dôvodoch napadnutých aktov, pokiaľ sa týkajú každého z nich, sú nesprávne. Inak povedané, žalobcovia v žalobe nespochybňovali vecnú správnosť uvedených skutkových zistení, čo predstavuje, ako to bolo uvedené v bode 221 vyššie, predpoklad preskúmania ich vecnej správnosti súdom Únie. Druhým žalobným dôvodom, ako je uvedený v žalobe, sa autorkám napadnutých aktov vytýka zjavne nesprávne posúdenie, keďže sa domnievali, že dôvody, ktoré boli v uvedených aktoch stanovené pri každom zo žalobcov, umožňujú prijať sporné reštriktívne opatrenia voči dotknutému žalobcovi. Žalobný dôvod založený na takomto nesprávnom posúdení, či už je kvalifikovaný ako nesprávne právne posúdenie alebo zjavne nesprávne posúdenie, je potrebné odlíšiť od žalobného dôvodu, na základe ktorého sa spochybňuje vecná správnosť predmetných dôvodov. Nepredstavuje rozšírenie takéhoto žalobného dôvodu, ani s ním nie je úzko spojený.

262    Okrem toho nie je možné spájať argumentáciu predloženú žalobcami v ich replike, ktorá bola uvedená vyššie, s niektorými ich tvrdeniami uvedenými v žalobe, pokiaľ ide o prvý a štvrtý žalobný dôvod (pozri body 81, 82, 90, 108 a 185 vyššie). Je potrebné pripomenúť, že týmito dvoma žalobnými dôvodmi sa nespochybňuje dôvodnosť napadnutých aktov, a konkrétnejšie vecná správnosť ich dôvodov, ale existencia vhodného právneho základu odôvodňujúceho ich prijatie a dodržiavanie práva na obhajobu. Navyše a nezávisle od tejto úvahy je potrebné konštatovať, že kým v častiach žaloby venovaných tvrdeniam, ktoré sú zhrnuté v bodoch 81 a 185 vyššie, žalobcovia odkazujú na neexistenciu dôkazov týkajúcich sa „obvinení“ uvedených v dôvodoch napadnutých aktov, netvrdia, že tieto „obvinenia“ sú vecne nesprávne, a už vôbec sa ich nesnažia podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom vyvrátiť. Takéto podrobné vyvrátenie sa javí byť o to viac potrebné v prípade väčšieho počtu žalobcov a rôznorodosti dôvodov, aké sú uvedené v napadnutých aktoch.

263    Z toho vyplýva, že argumentácia po prvýkrát predložená v replike, ktorou sa spochybňuje vecná správnosť dôvodov napadnutých aktov, predstavuje nový žalobný dôvod. Nemožno sa domnievať, že tento žalobný dôvod je založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, keďže v čase podania žaloby boli žalobcom známe dôvody uvedené v napadnutých aktoch vo vzťahu ku každému z nich a mohli napadnúť vecnú správnosť týchto dôvodov.

264    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, skutočnosť, že Rada počas konania predložila na jednej strane prílohu B.19 k svojmu vyjadreniu k žalobe a na strane druhej svoju odpoveď na žiadosť žalobcov uvedenú v bode 19 vyššie, nemôže viesť k odlišnému záveru. Je potrebné konštatovať, že na základe argumentácie, ktorú po prvýkrát uviedli vo svojej replike, žalobcovia nespochybňujú spoľahlivosť alebo relevantnosť niektorého z dôkazov, o ktoré sa opierajú dôvody napadnutých aktov, ale vecnú správnosť týchto dôvodov ako takých. Keďže sa však žalobcovia oboznámili s uvedenými aktmi pred podaním žaloby, určite mohli už v žalobe spochybniť vecnú správnosť týchto dôvodov, hoci neboli oboznámení s dôkazmi, o ktoré sa tieto dôvody opierajú. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 219 vyššie, za predpokladu, že by došlo k takémuto spochybneniu, prináležalo by súdu Únie, aby požiadal príslušný orgán o predloženie predmetných dôkazov a preskúmal, či tieto predložené dôkazy podporujú tieto dôvody. Žalobcovia však vo svojej žalobe takéto spochybnenie neuviedli.

265    Úvaha, podľa ktorej žalobcovia mohli v žalobe napadnúť vecnú správnosť dôvodov napadnutých aktov, ktoré sa ich týkali, sa ukazuje byť o to správnejšia, ak sa zohľadní skutočnosť, že tieto dôvody sa týkajú buď pozícií vo vláde alebo verejnej správe Zimbabwe, ktoré zastávali žalobcovia, alebo ich údajného konania. Aj keby žiadny zo žalobcov nepoznal dôkazy na podporu dôvodov, ktoré sú vo vzťahu k nemu uvedené v napadnutých aktoch, každý mohol určite zistiť na základe jednoduchého prečítania dôvodov, ktoré sa ho týkajú, či sú správne, a ak by neboli správne, napadnúť ich vecnú správnosť už v žalobe.

266    Z toho vyplýva, že argumentácia uvedená v replike žalobcami, ktorí sú fyzickými osobami, na účely spochybnenia vecnej správnosti dôvodov umožňujúcich prijať predmetné reštriktívne opatrenia voči nim, je neprípustná a treba ju ako takú odmietnuť, a to bez toho, aby bola preskúmaná z vecného hľadiska.

–       O žalobcoch, ktorí sú právnickými osobami

267    Keďže tvrdenia žalobcov uvedené v replike a zhrnuté v bode 253 vyššie nerozlišujú medzi fyzickými a právnickými osobami, je zrejmé, že v replike sa napáda aj vecná správnosť dôvodov zápisu názvov právnických osôb, ktoré sú uvedené medzi žalobcami, do zoznamu subjektov, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia. Z dôvodov už uvedených (pozri body 260 až 266 vyššie) treba túto argumentáciu odmietnuť ako neprípustnú, pretože bola uvedená neskoro.

268    Žalobcovia vo svojej replike rovnako uvádzajú určité množstvo ďalších tvrdení týkajúcich sa zákonnosti uloženia predmetných reštriktívnych opatrení voči právnickým osobám.

269    Pripomínajú, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004 a článok 5 rozhodnutia 2011/101 upravuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov patriacich právnickým osobám, ktoré sú spojené s členmi vlády Zimbabwe alebo „ktorých činnosti vážne podkopávajú demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a právny štát v Zimbabwe“. Podľa žalobcov z toho vyplýva, že autorky napadnutých aktov neboli oprávnené uplatniť takéto zmrazenie finančných prostriedkov na subjekty, ktoré sú údajne spojené so spoločníkmi vlády, vládou vo všeobecnosti, frakciou vlády alebo ministerstvom.

270    Na tomto základe po prvé žalobcovia spochybňujú zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne v 113. rade, ktorou je Divine Homes. Táto bola údajne spojená s údajným spoločníkom vlády, ktorým je v tomto prípade žalobca v 6. rade, David Chapfika. Podľa žalobcov aj keby bol David Chapfika spoločníkom vlády, čo žalobcovia popierajú, samotné toto postavenie by nebolo dostatočné na odôvodnenie zmrazenia finančných prostriedkov žalobkyne v 113. rade.

271    Po druhé vo vzťahu k žiadnemu členovi vlády nebolo podľa nich v napadnutých aktoch uvedené, že je spojený so žalobkyňami v 115. až v 121. rade, Jongwe Printing, M & S Syndicate (Private) Ltd, Osleg, Swift Investments (Private) Ltd, Zidco Holdings (Private) Ltd, Zimbabwe Defence Industries alebo Zimbabwe Mining Development. Podstatná podmienka zaradenia týchto subjektov medzi subjekty, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, teda nebola splnená.

272    Po tretie z judikatúry Všeobecného súdu podľa nich vyplýva, že odôvodnenie zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov dotknutých subjektov, uvedené v napadnutých aktoch, je nedostatočné. Autorky napadnutých aktov mali vykonať individuálnu analýzu s cieľom posúdiť na jednej strane, do akej miery je každý subjekt vo vlastníctve alebo pod kontrolou, a na strane druhej povahu údajnej kontroly a jej relevantnosť vzhľadom na sporné reštriktívne opatrenia. Žiadna takáto analýza nebola vo vzťahu k uvedeným subjektom vykonaná.

273    Napokon po štvrté Rade bolo navrhnuté, aby vymazala názov Zimbabwe Mining Development zo zoznamu subjektov, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, a Rada a Komisia nevysvetlili, prečo tento návrh nakoniec nebol prijatý.

274    Na otázku položenú v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania, že s akým žalobným dôvodom súvisia tieto tvrdenia, prípadne či existujú právne a skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo počas konania, ktoré odôvodňujú predloženie týchto tvrdení po prvýkrát v replike, žalobcovia odpovedali, že tieto tvrdenia súvisia s prvými troma žalobnými dôvodmi a že navyše sú odpoveďou na niektoré tvrdenia, ktoré uviedla Rada v jej vyjadrení k žalobe.

275    Všeobecný súd konštatuje, že tvrdenia zhrnuté v bodoch 272 a 273 vyššie v podstate otvárajú otázku týkajúcu sa dostatočnosti odôvodnenia napadnutých aktov, ktorú musí Všeobecný súd v prípade potreby preskúmať ex offo (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67 a tam citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že tieto tvrdenia treba preskúmať z vecnej stránky.

276    Na podporu svojho tvrdenia zhrnutého v bode 272 vyššie sa žalobcovia odvolávajú na rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2009, Melli Bank/Rada (T‑246/08 a T‑332/08, Zb. s. II‑2629), rozsudky Všeobecného súdu zo 7. decembra 2011, HTTS/Rada (T‑562/10, Zb. s. II‑8087) a z 26. októbra 2012, CF Sharp Shipping Agencies/Rada (T‑53/12). Ani jeden z týchto rozsudkov však nepodporuje tvrdenia žalobcov.

277    Je určite pravda, že v rozsudku Melli Bank/Rada, už citovanom v bode 276 vyššie, (bod 146), Súd prvého stupňa zdôraznil, že ustanovenie, o ktoré išlo v danej veci, si vyžadovalo individuálne posúdenie, či je dotknutý subjekt „vo vlastníctve alebo pod kontrolou“ a že v dôsledku toho sa odôvodnenie, ktoré je autorka tohto opatrenia povinná poskytnúť, okrem uvedenia právneho základu prijatého opatrenia týka práve tejto okolnosti. Hoci sa tento rozsudok týka výkladu a uplatňovania ustanovenia odlišného od toho, o aké ide v prejednávanej veci, v každom prípade treba konštatovať, že v prejednávanej veci autorky napadnutých aktov v skutočnosti vykonali individuálnu analýzu a napadnuté akty odôvodnili na základe výsledkov takejto analýzy.

278    Ako bolo uvedené v rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu, napadnuté akty uvádzajú z právneho hľadiska dostatočným spôsobom odôvodnenie zápisu mien a názvov všetkých žalobcov, vrátane žalobkyne v 121. rade, Zimbabwe Mining Development, do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia. Napadnuté akty totiž uvádzajú vo vzťahu ku každému žalobcovi, či už je fyzickou alebo právnickou osobou, špecifické a konkrétne dôvody, pre ktoré boli voči nemu uložené sporné reštriktívne opatrenia. Autorky napadnutých aktov navyše nemuseli presne odôvodniť, prečo sa rozhodli neprijať návrh na výmaz názvu žalobkyne v 121. rade z uvedeného zoznamu.

279    Okrem toho treba zdôrazniť, že Všeobecný súd uviedol vyššie uvedenú úvahu z rozsudku Melli Bank/Rada, už citovaného v bode 276 vyššie (bod 146), s cieľom odmietnuť tvrdenie Rady, že v rozhodnutiach, o ktoré ide v uvedenej veci, nebolo potrebné uviesť názvy vlastnených alebo kontrolovaných subjektov, na ktoré sa vzťahovali opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov. Táto úvaha je teda na účely predmetnej veci irelevantná, keďže názvy všetkých subjektov, na ktoré sa vzťahujú sporné reštriktívne opatrenia, sú v napadnutých aktoch jasne uvedené.

280    V ďalších dvoch rozsudkoch, ktoré žalobcovia uvádzajú, Všeobecný súd zrušil napadnuté akty z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia. V prejednávanej veci už bolo v rámci analýzy tretieho žalobného dôvodu uvedené, že napadnuté akty sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o všetkých žalobcov. Preto ani tieto ďalšie dva rozsudky, na ktoré sa odvolávajú žalobcovia, nie sú v prejednávanej veci relevantné.

281    Pokiaľ ide o tvrdenia zhrnuté v bodoch 269 a 270 vyššie, tieto súvisia s tvrdením, ktoré bolo uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu a zhrnuté v bode 237 vyššie, pričom predstavujú rozšírenie druhého žalobného dôvodu a treba ich považovať za prípustné.

282    Pokiaľ ide o podstatu veci, predmetné tvrdenia nemožno prijať. Žalobcovia v podstate tvrdia, že len subjekty, ktoré patria členom vlády Zimbabwe alebo sú nimi kontrolované, možno považovať za subjekty, ktoré sú s nimi spojené, v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004 a článku 5 rozhodnutia 2011/101. Toto tvrdenie nemožno prijať. Výklad predmetných dvoch ustanovení, podľa ktorého sa aj na subjekty, ktoré patria alebo sú pod kontrolou fyzických osôb (prípadne právnických osôb), ktoré sú spojené s členmi vlády Zimbabwe, môžu vzťahovať reštriktívne opatrenia uvedené v týchto ustanoveniach, je úplne zlučiteľný s ich znením. To platí aj pre výklad, podľa ktorého subjekty, ktoré patria alebo sú pod kontrolou samotnej vlády Zimbabwe, treba považovať za subjekty, ktoré sú v zmysle týchto dvoch ustanovení spojené s členmi tejto vlády.

283    Navyše tento výklad vyššie uvedených ustanovení je jediným výkladom, ktorý je v súlade s cieľmi predmetných reštriktívnych opatrení (pozri bod 97 vyššie). Výklad žalobcov by mohol tieto opatrenia zbaviť veľkej časti, či dokonca celého, ich potrebného účinku. Bolo by totiž paradoxné, keby sa na fyzickú osobu, ktorá je spojená s členmi vlády Zimbabwe, vzťahovalo zmrazenie jej finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, bez možnosti rozšíriť toto zmrazenie na subjekty, ktoré táto osoba priamo alebo nepriamo kontroluje. V takom prípade by bolo pre dotknutú fyzickú osobu veľmi ľahké vyhnúť sa zmrazeniu finančných prostriedkov, ktoré bolo stanovené predmetnými reštriktívnymi opatreniami, tým, že by na tento účel používali právnické osoby alebo iné subjekty, ktoré kontrolujú. To by platilo aj v prípade, ak by sa pripustilo, že na základe citovaných ustanovení nie je dovolené vykonať zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov voči subjektom, ktoré sú priamo kontrolované vládou Zimbabwe alebo Zimbabwe ako štátom.

284    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv žalobcov, ako aj zásady proporcionality

285    Väčšia časť tvrdení žalobcov na podporu tohto žalobného dôvodu spočíva v odkazoch na judikatúru a rôzne texty, konkrétne Chartu základných práv, Chartu Organizácie Spojených národov, dokument Rady č. 15114/05 z 2. decembra 2005 s názvom „Usmernenia o vykonávaní o vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ“, stanovisko EDPS uvedené v bode 210 vyššie a správu Independent Reviewer of Terrorism Legislation (nezávislý kontrolór protiteroristickej legislatívy Spojeného kráľovstva).

286    Žalobcovia v podstate pomerne stručne namietajú porušenie svojich základných práv, ako aj zásady proporcionality. Pripomínajú svoju argumentáciu, ktorá už bola preskúmaná v rámci analýzy prvého žalobného dôvodu, najmä v bode 106 vyššie, že sporné reštriktívne opatrenia nesledujú žiadny legitímny cieľ SZBP. Podľa nich aj keby však takýto cieľ sledovali, vo vzťahu k tomuto cieľu sú neprimerané. Na podporu tejto výhrady žalobcovia stručne uvádzajú niektoré tvrdenia, ktoré už boli vyššie preskúmané a odmietnuté. Konkrétne tvrdia, že pokiaľ ide o niektorých z nich, v napadnutých aktoch sa im ani nevytýka, že v čase prijatia predmetných opatrení boli zodpovední za politiku vlády Zimbabwe alebo že na vládu Zimbabwe vykonávali vplyv. Taktiež v podstate namietajú proti neexistencii odôvodnenia napadnutých aktov, keďže ich autorky nevysvetlili, ako by mohli sporné reštriktívne opatrenia prispieť k realizácii akéhokoľvek legitímneho cieľa SZBP. Ďalej pripomínajú, že GPA vyzýva na zrušenie reštriktívnych opatrení. Tieto tvrdenia netreba ďalej analyzovať, keďže sa vo veľkej miere prekrývajú s oveľa podrobnejšími tvrdeniami, ktoré boli predložené v rámci prvých troch žalobných dôvodov. Z dôvodov, ktoré už boli uvedené v rámci analýzy týchto žalobných dôvodov, treba odmietnuť aj tie tvrdenia, ktoré ostatne nemajú žiadnu súvislosť so zásadou proporcionality.

287    Žalobcovia ďalej na podporu svojej výhrady, že predmetné reštriktívne opatrenia sú „neprimerané“, namietajú proti údajnému „širokému rozsahu“ uvedených opatrení, ich „zásadnému negatívnemu vplyvu na hospodárenie a dobrú povesť“, ako aj proti „povahe obvinení“, ktoré sú voči nim uvedené v dôvodoch napadnutých aktov.

288    Keďže žalobcovia sa vo svojej argumentácii odvolávajú aspoň formou odkazu na iné texty týkajúce sa rešpektovania súkromného a rodinného života, slobody podnikania a práva vlastniť majetok, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 7 Charty základných práv „každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie“. Navyše podľa článku 16 Charty „sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“. Napokon článok 17 ods. 1 Charty stanovuje:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

289    V prejednávanej veci je nepochybné, že výsledkom reštriktívnych opatrení, ktoré sú obsiahnuté v napadnutých aktoch, sú obmedzenia vo výkone základných práv žalobcov, ktoré sú uvedené vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 358, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, bod 76).

290    Podľa ustálenej judikatúry pritom tieto základné práva nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu, ale musia sa zohľadniť vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, bod 121, a rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 99 a tam citovanú judikatúru). V dôsledku toho môže byť výkon týchto práv obmedzený pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavujú v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri rozsudok Makhlouf/Rada, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 97 a tam citovanú judikatúru).

291    Konkrétne článok 52 ods. 1 Charty základných práv v tejto súvislosti jednak stanovuje, že „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto [C]harte [základných práv] musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“ a jednak, že „za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných“.

292    Obmedzenie výkonu základných práv uvedených vyššie, ktorých nositeľmi sú žalobcovia, treba považovať za „ustanovené zákonom“, keďže ako vyplýva z vyššie uvedených úvah týkajúcich sa prvého a druhého žalobného dôvodu, kritériá stanovené v článku 6 ods. 1 nariadenia č. 314/2004, ako aj článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/101, boli dodržané.

293    Okrem toho z analýzy prvého žalobného dôvodu vyplýva, že predmetné opatrenia skutočne prispievajú k uskutočňovaniu cieľov všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných (pozri bod 93 vyššie).

294    Za týchto podmienok možno predmetnému žalobnému dôvodu rozumieť len v tom zmysle, že žalobcovia namietajú proti porušeniu zásady proporcionality, ktorej dodržiavanie prikazuje článok 52 ods. 1 Charty základných práv.

295    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada proporcionality ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Preto ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2001, Jippes a i., C‑189/01, Zb. s. I‑5689, bod 81, a rozsudok Všeobecného súdu zo 6. mája 2010, Comune di Napoli/Komisia, T‑388/07, neuverejnený v Zbierke, bod 143).

296    Je však potrebné tiež pripomenúť, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, Súdny dvor rozhodol, že normotvorcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Z toho vyvodil, že zákonnosť takého opatrenia môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (pozri rozsudok Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, už citovaný v bode 290 vyššie, bod 120 a tam citovanú judikatúru).

297    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 97 vyššie, sporné reštriktívne opatrenia majú za cieľ dosiahnuť, aby osoby a subjekty, ktorých sa týkajú, odmietli politiky, ktoré vedú k potláčaniu ľudských práv, slobody prejavu a dobrej správy vecí verejných. Je pravda, že ide o opatrenia, ktoré majú pôsobiť nepriamo, pričom základnou myšlienkou je, že tí, na ktorých sa tieto opatrenia vzťahujú, odmietnu uvedené politiky, aby obmedzenia, ktoré sa nich vzťahujú, boli vo vzťahu k nim zrušené. V prípade suverénneho tretieho štátu, akým je Zimbabwe, je však zrejmé, že Únia môže ovplyvniť jeho politiky len nepriamym spôsobom.

298    Rovnako treba pripomenúť, že napadnuté akty sú výsledkom vážnej obavy orgánov Únie s ohľadom na situáciu v Zimbabwe, pričom orgány Únie túto obavu prvýkrát vyjadrili desať rokov predtým (pozri bod 1 vyššie). Táto obava, ktorej odôvodnenosť žalobcovia v rámci predmetného konania nespochybnili, pretrvávala ešte v čase prijatia napadnutých aktov. Príslušným orgánom Únie preto nemožno vytýkať porušenie zásady proporcionality tým, že ponechali v platnosti predtým prijaté reštriktívne opatrenia a že rozšírili ich pôsobnosť s úmyslom ukončiť hlboko znepokojujúcu situáciu takého dlhého trvania (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, už citovaný v bode 290 vyššie, bod 126).

299    Navyše treba konštatovať, že žalobcovia neuviedli nijaké konkrétne menej naliehavé opatrenie, ktorého účinok by bol porovnateľný s účinkom sporných opatrení a ktorým by sa mohli dosiahnuť tie isté ciele.

300    Je potrebné ešte poznamenať, že sporné reštriktívne opatrenia majú vo svojej podstate dočasnú povahu a je možné ich zvrátiť, a preto neohrozujú „podstatu“ základných práv, ktorých sa žalobcovia dovolávajú. Platí to o to viac, že všetci žalobcovia sú fyzickými alebo právnickými osobami s bydliskom alebo sídlom v Zimbabwe, a nie v Únii, čo znamená, že nevýhody vyplývajúce z uvedených opatrení, aj keď sú nepopierateľne vážne, nie sú také naliehavé, ako v prípade fyzických alebo právnických osôb s bydliskom alebo sídlom v Únii.

301    Napokon treba zdôrazniť, že tak nariadenie č. 314/2004, ako aj rozhodnutie 2011/101 upravuje výnimky z reštriktívnych opatrení, ktoré zavádza. Podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 314/2004 príslušné orgány môžu teda povoliť uvoľnenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov, ktoré sú „potrebné na základné výdavky vrátane platieb za potraviny, nájom alebo hypotéku, lieky a liečebnú starostlivosť, dane, poistné a poplatky za verejné služby“ alebo „určené výhradne na platby rozumných profesionálnych poplatkov a úhradu vzniknutých výdavkov spojených s poskytovaním právnych služieb“. Navyše článok 4 ods. 3 až 5 rozhodnutia 2011/101 upravuje výnimky zo zákazu vstupu a prechodu cez územie členských štátov, a to „ak je vycestovanie odôvodnené na základe naliehavej a nevyhnutnej humanitárnej potreby“.

302    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a najmä pri zohľadnení judikatúry citovanej v bode 298 vyššie sa Všeobecný súd domnieva, že primeranosť sporných reštriktívnych opatrení je preukázaná. Preto je potrebné zamietnuť piaty žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu v celom jej rozsahu.

 O trovách

303    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali úspech vo svojich návrhoch, je potrebné uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania Rady a Komisie v súlade s návrhmi Rady a Komisie. Spojené kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Johannes Tomana a ostatní 120 žalobcovia, ktorých mená a názvy sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania Rady Európskej únie a Európskej komisie.

3.      Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znáša svoje vlastné trovy konania.

Gratsias Kănčeva Wetter

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. apríla 2015.

Podpisy

Príloha

Zoznam žalobcov

Johannes Tomana, bydliskom v Harare (Zimbabwe),

Titus Mehliswa Johna Abu Basutu, bydliskom v Harare,

Happyton Mabhuya Bonyongwe, bydliskom v Harare,

Flora Buka, bydliskom v Harare,

Wayne Bvudzijena, bydliskom v Harare,

David Chapfika, bydliskom v Harare,

George Charamba, bydliskom v Harare,

Faber Edmund Chidarikire, bydliskom v Harare,

Tinaye Chigudu, bydliskom v Harare,

Aeneas Soko Chigwedere, bydliskom v Harare,

Phineas Chihota, bydliskom v Harare,

Augustine Chihuri, bydliskom v Harare,

Patrick Anthony Chinamasa, bydliskom v Harare,

Edward Takaruza Chindori‑Chininga, bydliskom v Harare,

Joseph Chinotimba, bydliskom v Harare,

Tongesai Shadreck Chipanga, bydliskom v Harare,

Augustine Chipwere, bydliskom v Harare,

Constantine Chiwenga, bydliskom v Harare,

Ignatius Morgan Chiminya Chombo, bydliskom v Harare,

Martin Dinha, bydliskom v Harare,

Nicholas Tasunungurwa Goche, bydliskom v Harare,

Gideon Gono, bydliskom v Harare,

Cephas T. Gurira, bydliskom v Harare,

Stephen Gwekwerere, bydliskom v Harare,

Newton Kachepa, bydliskom v Harare,

Mike Tichafa Karakadzai, bydliskom v Harare,

Saviour Kasukuwere, bydliskom v Harare,

Jawet Kazangarare, bydliskom v Harare,

Sibangumuzi Khumalo, bydliskom v Harare,

Nolbert Kunonga, bydliskom v Harare,

Martin Kwainona, bydliskom v Harare,

R. Kwenda, bydliskom v Harare,

Andrew Langa, bydliskom v Harare,

Musarashana Mabunda, bydliskom v Harare,

Jason Max Kokerai Machaya, bydliskom v Harare,

Joseph Mtakwese Made, bydliskom v Harare,

Edna Madzongwe, bydliskom v Harare,

Shuvai Ben Mahofa, bydliskom v Harare,

Titus Maluleke, bydliskom v Harare,

Paul Munyaradzi Mangwana, bydliskom v Harare,

Reuben Marumahoko, bydliskom v Harare,

G. Mashava, bydliskom v Harare,

Angeline Masuku, bydliskom v Harare,

Cain Ginyilitshe Ndabazekhaya Mathema, bydliskom v Harare,

Thokozile Mathuthu, bydliskom v Harare,

Innocent Tonderai Matibiri, bydliskom v Harare,

Joel Biggie Matiza, bydliskom v Harare,

Brighton Matonga, bydliskom v Harare,

Cairo Mhandu, bydliskom v Harare,

Fidellis Mhonda, bydliskom v Harare,

Amos Bernard Midzi, bydliskom v Harare,

Emmerson Dambudzo Mnangagwa, bydliskom v Harare,

Kembo Campbell Dugishi Mohadi, bydliskom v Harare,

Gilbert Moyo, bydliskom v Harare,

Jonathan Nathaniel Moyo, bydliskom v Harare,

Sibusio Bussie Moyo, bydliskom v Harare,

Simon Khaya Moyo, bydliskom v Harare,

S. Mpabanga, bydliskom v Harare,

Obert Moses Mpofu, bydliskom v Harare,

Cephas George Msipa, bydliskom v Harare,

Henry Muchena, bydliskom v Harare,

Olivia Nyembesi Muchena, bydliskom v Harare,

Oppah Chamu Zvipange Muchinguri, bydliskom v Harare,

C. Muchono, bydliskom v Harare,

Tobaiwa Mudede, bydliskom v Harare,

Isack Stanislaus Gorerazvo Mudenge, bydliskom v Harare,

Columbus Mudonhi, bydliskom v Harare,

Bothwell Mugariri, bydliskom v Harare,

Joyce Teurai Ropa Mujuru, bydliskom v Harare,

Isaac Mumba, bydliskom v Harare,

Simbarashe Simbanenduku Mumbengegwi, bydliskom v Harare,

Herbert Muchemwa Murerwa, bydliskom v Harare,

Munyaradzi Musariri, bydliskom v Harare,

Christopher Chindoti Mushohwe, bydliskom v Harare,

Didymus Noel Edwin Mutasa, bydliskom v Harare,

Munacho Thomas Alvar Mutezo, bydliskom v Harare,

Ambros Mutinhiri, bydliskom v Harare,

S. Mutsvunguma, bydliskom v Harare,

Walter Mzembi, bydliskom v Harare,

Morgan S. Mzilikazi, bydliskom v Harare,

Sylvester Nguni, bydliskom v Harare,

Francis Chenayimoyo Dunstan Nhema, bydliskom v Harare,

John Landa Nkomo, bydliskom v Harare,

Michael Reuben Nyambuya, bydliskom v Harare,

Magadzire Hubert Nyanhongo, bydliskom v Harare,

Douglas Nyikayaramba, bydliskom v Harare,

Sithembiso Gile Glad Nyoni, bydliskom v Harare,

David Pagwese Parirenyatwa, bydliskom v Harare,

Dani Rangwani, bydliskom v Harare,

Engelbert Abel Rugeje, bydliskom v Harare,

Victor Tapiwe Chashe Rungani, bydliskom v Harare,

Richard Ruwodo, bydliskom v Harare,

Stanley Urayayi Sakupwanya, bydliskom v Harare,

Tendai Savanhu, bydliskom v Harare,

Sydney Tigere Sekeramayi, bydliskom v Harare,

Lovemore Sekeremayi, bydliskom v Harare,

Webster Kotiwani Shamu, bydliskom v Harare,

Nathan Marwirakuwa Shamuyarira, bydliskom v Harare,

Perence Samson Chikerema Shiri, bydliskom v Harare,

Etherton Shungu, bydliskom v Harare,

Chris Sibanda, bydliskom v Harare,

Jabulani Sibanda, bydliskom v Harare,

Misheck Julius Mpande Sibanda, bydliskom v Harare,

Phillip Valerio Sibanda, bydliskom v Harare,

David Sigauke, bydliskom v Harare,

Absolom Sikosana, bydliskom v Harare,

Nathaniel Charles Tarumbwa, bydliskom v Harare,

Edmore Veterai, bydliskom v Harare,

Patrick Zhuwao, bydliskom v Harare,

Paradzai Willings Zimondi, bydliskom v Harare,

Cold Comfort Farm Cooperative Trust, so sídlom v Harare,

Comoil (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Divine Homes (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Famba Safaris (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Jongwe Printing and Publishing Company (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

M & S Syndicate (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Osleg (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Swift Investments (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Zidco Holdings (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Zimbabwe Defence Industries (Private) Ltd, so sídlom v Harare,

Zimbabwe Mining Development Corp., so sídlom v Harare.

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O zosnulých žalobcoch

2.  O existencii splnomocnenia, udeleného všetkými žalobcami, ktorí sú fyzickými osobami, advokátom, ktorí podpísali žalobu

3.  O pretrvávaní záujmu na konaní žalobcov

4.  O niektorých tvrdeniach, ktoré predložila Komisia s cieľom napadnúť prípustnosť žaloby

5.  O veci samej

O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii vhodného právneho základu na zaradenie osôb alebo subjektov, ktoré nie sú ani vedúcimi predstaviteľmi Zimbabwe, ani nie sú s nimi spojené, medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia

O právnom základe rozhodnutí 2011/101 a 2012/97 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/124

O právnom základe vykonávacieho nariadenia č. 151/2012

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

Pripomenutie relevantnej judikatúry

O dôvodoch prijatia a predĺženia reštriktívnych opatrení voči Zimbabwe

O špecifických dôvodoch na prijatie a predĺženie sporných reštriktívnych opatrení voči každému zo žalobcov

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení

Úvodné pripomienky

O výhradách a tvrdeniach uvedených v žalobe

O výhradách a tvrdeniach uvedených v replike

–  O žalobcoch, ktorí sú fyzickými osobami

–  O žalobcoch, ktorí sú právnickými osobami

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných práv žalobcov, ako aj zásady proporcionality

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.