Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JEAN RICHARD DE LA TOUR
prednesené 11. januára 2024(1)
Vec C‑808/21
Európska komisia
proti
Českej republike
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Občianstvo Únie – Článok 22 ZFEÚ – Právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov miestnej samosprávy a vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte bydliska za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu – Občania Únie, ktorí majú bydlisko v Českej republike a nemajú české štátne občianstvo – Neexistencia práva stať sa členom politickej strany – Kandidovanie vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu za iných podmienok, než aké sú stanovené pre vlastných štátnych príslušníkov – Článok 10 ZEÚ – Zásada demokracie – Charta základných práv Európskej únie – Články 12, 39 a 40 – Odôvodnenie – Článok 4 ods. 2 ZEÚ“
Obsah
I. Úvod
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Zmluva o FEÚ
2. Charta
3. Smernica 93/109/ES
4. Smernica 94/80/ES
B. České právo
1. Zákon o politických stranách
2. Zákon o voľbách do zastupiteľstiev obcí
3. Zákon o voľbách do Európskeho parlamentu
III. Konanie pred podaním žaloby
IV. Návrhy účastníkov konania
V. Analýza
A. O námietke neprípustnosti vznesenej Českou republikou
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. Posúdenie
B. O veci samej
1. O základe žaloby o nesplnenie povinnosti
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
2) Česká republika
b) Posúdenie
2. O existencii obmedzenia výkonu volebných práv
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
2) Česká republika
b) Posúdenie
3. O odôvodnenosti obmedzenia členstva v politickej strane
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
2) Česká republika
3) Poľská republika, vedľajší účastník konania
b) Posúdenie
VI. O trovách
VII. Návrh
VIII. Príloha I: Pravidlá financovania politických strán, ktoré predložila Komisia
IX. Príloha II: Informácie, ktoré poskytla Česká republika a ktoré sa týkajú zostavovania kandidátnych listín a kandidátov zvolených vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí
I. Úvod
1. Žalobou podanou podľa článku 258 ZFEÚ a na základe článku 22 ZFEÚ Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Česká republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 22 ZFEÚ, a to v podstate tým, že občanom Európskej únie, ktorí nemajú štátne občianstvo Českej republiky, ale majú bydlisko na jej území(2), nepriznáva právo byť členom politickej strany, a ich šance na zvolenie vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu sú preto nižšie ako šance českých štátnych príslušníkov(3).
2. V týchto návrhoch vysvetlím, prečo nemožno súhlasiť s názorom Českej republiky, podľa ktorého je potrebné obmedziť sa na doslovný výklad článku 22 ZFEÚ v tom zmysle, že upravuje len zákonné podmienky zvoliteľnosti, a prečo naopak kontextuálna a teleologická analýza povinností vyplývajúcich z tohto ustanovenia vedie k záveru, že žalobný dôvod založený na zásahu do účinného výkonu práva byť volený, ktorý uplatňuje Komisia, je dôvodný.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Zmluva o FEÚ
3. Článok 20 ZFEÚ stanovuje:
„1. Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.
2. Občania Únie požívajú práva a podliehajú povinnostiam ustanoveným v zmluvách. Majú okrem iného:
…
b) právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu;
…
Tieto práva sa uplatňujú v súlade s podmienkami a obmedzeniami vymedzenými v zmluvách a opatreniami prijatými na ich vykonanie.“
4. Článok 22 ZFEÚ stanovuje:
„1. Každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený do orgánov miestnej samosprávy vo voľbách v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami členského štátu.
2. Bez toho, aby bol dotknutý článok 223 ods. 1 a pravidlá prijaté na jeho vykonanie, každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za tých istých podmienok ako štátny príslušník tohto štátu. Výkon tohto práva podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom; táto úprava môže stanoviť odchýlky, ak je to odôvodnené špecifickými problémami niektorého členského štátu.“
2. Charta
5. Článok 12 Charty základných práv Európskej únie(4), nazvaný „Sloboda zhromažďovania a združovania“, znie:
„1. Každý má právo pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať s inými na všetkých úrovniach, najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami, z čoho vyplýva, že každý má právo zakladať na ochranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.
2. Politické strany na úrovni Únie prispievajú k vyjadrovaniu politickej vôle občanov Únie.“
3. Smernica 93/109/ES
6. Vo štvrtom odôvodnení smernice Rady 93/109/ES zo 6. decembra 1993, ktorou sa stanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva a práva byť volený do Európskeho parlamentu pre občanov únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi(5), sa uvádza:
„keďže článok 8b ods. 2 zmluvy o ES sa týka len možnosti výkonu práva voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a bez toho, aby bol dotknutý článok 138 ods. 3 zmluvy o ES, ktorým sa pre tieto voľby stanovuje pre všetky členské štáty jednotný postup; keďže tento článok v zásade požaduje zrušenie požiadavky štátnej príslušnosti, ktorá pri výkone vyššie uvedených práv musí byť vo väčšine členských štátov splnená.“
7. Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Táto smernica ustanovuje podrobnosti, ktorými občania únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, môžu uplatniť právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu.“
4. Smernica 94/80/ES
8. V piatom odôvodnení smernice Rady 94/80/ES z 19. decembra 1994, ktorou sa ustanovujú podrobnosti uplatňovania volebného práva občanov únie v komunálnych voľbách v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi(6), sa uvádza:
„keďže cieľom článku 8b ods. 1 je zabezpečiť, že všetci občania únie bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom majú bydlisko, môžu v tomto štáte vykonávať svoje právo voliť a byť volený v komunálnych voľbách za rovnakých podmienok; keďže podmienky uplatňované na štátnych príslušníkov iného členského štátu vrátane tých, ktoré sa vzťahujú k obdobiu a dôkazu o bydlisku by mali byť z toho dôvodu totožné s tými, ak nejaké existujú, ktoré sa uplatňujú na štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu; keďže sa nesmie vyžadovať od štátnych príslušníkov iného členského štátu plnenie akýchkoľvek osobitných podmienok, pokiaľ výnimočne nie je rozdielny prístup voči vlastným štátnym príslušníkom a štátnym príslušníkom iného členského štátu odôvodnený špecifickými okolnosťami.“
9. Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Táto smernica ustanovuje podrobnosti, ktorými občania únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, si tam môžu uplatniť právo voliť a byť volení v komunálnych voľbách.“
B. České právo
1. Zákon o politických stranách
10. § 1 ods. 1 zákona č. 424/1991 Sb., o sdružování v politických stranách a v politických hnutích, z 2. októbra 1991 v znení neskorších predpisov(7) stanovuje:
„Občania majú právo združovať sa v politických stranách a politických hnutiach (ďalej len ‚strany a hnutia‘). Výkon tohoto práva slúži občanom na ich účasť na politickom živote spoločnosti, najmä na vytváraní zákonodarných zborov a orgánov vyšších územných samosprávnych celkov a orgánov miestnej samosprávy…“
11. § 2 ods. 3 tohto zákona stanovuje:
„Členom strany a hnutia môže byť občan starší ako 18 rokov, môže byť však členom len jednej strany alebo hnutia.“
2. Zákon o voľbách do zastupiteľstiev obcí
12. § 20 ods. 1 zákona č. 491/2001 Sb., o volbách do zastupitelstev obcí a o změně některých zákonů, zo 6. decembra 2001 v znení neskorších predpisov(8) stanovuje:
„Volebnou stranou podľa tohoto zákona môžu byť registrované politické strany a politické hnutia…, ktorých činnosť nebola pozastavená, a ich koalície, nezávislí kandidáti, združenia nezávislých kandidátov alebo združenia politických strán alebo politických hnutí a nezávislých kandidátov.“
3. Zákon o voľbách do Európskeho parlamentu
13. § 21 ods. 1 zákona č. 62/2003 Sb., o volbách do Evropského parlamentu a o změně některých zákonů(9), z 18. februára 2003 stanovuje:
„Kandidátne listiny pre voľby do Európskeho parlamentu môžu podávať registrované politické strany a politické hnutia, ktorých činnosť nebola pozastavená…, a ich koalície…“
14. § 22 ods. 2 a 3 tohto zákona stanovuje:
„(2) Ku kandidátnej listine musí byť priložený doklad o štátnom občianstve kandidáta a vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidáta, že súhlasí so svojou kandidatúrou, že mu nie sú známe prekážky zvoliteľnosti, prípadne tieto prekážky pominú ku dňu volieb do Európskeho parlamentu, a že nedal súhlas na to, aby bol uvedený na inej kandidátnej listine pre voľby do Európskeho parlamentu, a to ani v inom členskom štáte. Vo vyhlásení kandidát ďalej uvedie miesto trvalého pobytu alebo, ak ide o občana iného členského štátu, miesto pobytu a dátum narodenia. Vyhlásenie kandidáta môže byť vyhotovené v českom jazyku alebo v niektorom z pracovných jazykov Európskej únie podľa § 4.
(3) Ak je kandidátom občan iného členského štátu, uvedie okrem údajov uvedených v odseku 2 vo vyhlásení miesto narodenia a adresu svojho posledného miesta pobytu v členskom štáte pôvodu, pripojí vyhlásenie, že v členskom štáte pôvodu nebol súdnym alebo správnym rozhodnutím zbavený práva byť volený, a ku kandidátnej listine predloží doklady uvedené v odseku 2 prvej vete.“
III. Konanie pred podaním žaloby
15. V roku 2010 Komisia v rámci systému EU Pilot 1300/10/JUST analyzovala, či je obmedzenie práva byť členom politickej strany len na českých štátnych príslušníkov zlučiteľné s článkom 22 ZFEÚ.
16. Keďže informácie poskytnuté Českou republikou nerozptýlili pochybnosti Komisie o tom, že tento členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 22 ZFEÚ, dňa 22. novembra 2012 mu zaslala formálnu výzvu. Tento členský štát vo svojich pripomienkach k tejto výzve z 22. januára 2013 poprel akékoľvek porušenie práva Únie s odôvodnením, že nesúhlasí s výkladom tohto článku a konkrétne s výkladom výrazu „za rovnakých podmienok“, ktorý je v ňom obsiahnutý. Tvrdil, že z uvedeného článku nevyplýva povinnosť členských štátov umožniť občanom iných členských štátov stať sa členmi politických strán a zakladať politické strany.
17. Dňa 22. apríla 2014 Komisia vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom zotrvala na svojom názore, že Česká republika si tým, že odoprela „mobilným“ občanom Únie právo založiť politickú stranu alebo politické hnutie a právo stať sa členom politickej strany alebo politického hnutia, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 22 ZFEÚ.
18. Česká republika vo svojej odpovedi z 20. júna 2014 uviedla, že opatrenia, ktoré prijala, sa majú považovať za primerané, a teda v súlade s právom Únie.
19. Listom z 2. decembra 2020 európsky komisár pre spravodlivosť požiadal Českú republiku, aby ho informovala o prípadnej zmene svojho postoja alebo o legislatívnych zmenách prijatých s cieľom zaručiť „mobilným“ občanom Únie predmetné práva.
20. Keďže Komisia nedostala odpoveď na tento list, podala prejednávanú žalobu, pričom obmedzila jej predmet na skutočnosť, že členom politickej strany sa môžu stať len českí štátni príslušníci. Komisia spresnila, že pokiaľ ide o otázku práva „mobilných“ občanov Únie založiť politickú stranu, ktorá bola vznesená v predchádzajúcich fázach konania, vyhradzuje si možnosť predložiť túto otázku v rámci samostatného konania.
IV. Návrhy účastníkov konania
21. Komisia vo svojej žalobe navrhuje, aby Súdny dvor:
– určil, že „[tento členský štát] si tým, že odopre[l] občanom Únie, ktorí nemajú štátne občianstvo Českej republiky, ale majú bydlisko v Českej republike, právo stať sa členom politickej strany alebo politického hnutia[(10)], nesplni[l] povinnosti, ktoré [mu] vyplývajú z článku 22 [ZFEÚ]“, a
– uložil Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
22. Česká republika navrhuje, aby žaloba bola zamietnutá ako neprípustná, a subsidiárne, aby bola zamietnutá ako nedôvodná. Navrhuje tiež, aby sa Komisii uložila povinnosť nahradiť trovy konania.
23. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 19. mája 2022 bol Poľskej republike povolený vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov Českej republiky.
24. Poľská republika na tento účel vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania predložila pripomienky k výkonu práv stanovených v článku 22 ZFEÚ, k volebným právam občanov Únie vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí podľa českého práva a k právomociam vyplývajúcim z článku 22 ZFEÚ a z „členstva“ v politickej strane.
25. Komisia vo svojich pripomienkach k týmto trom skupinám tvrdení zotrvala na svojich žalobných návrhoch.
V. Analýza
26. Komisia na podporu svojej žaloby o nesplnenie povinnosti podanej proti Českej republike na základe článku 22 ZFEÚ a týkajúcej sa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá priznáva právo stať sa členom politickej strany len českým štátnym príslušníkom, uvádza, že tento členský štát porušuje toto ustanovenie tým, že nedodržiava zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorá mu ukladá povinnosť zaručiť „mobilným“ občanom Únie právo kandidovať vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu za rovnakých podmienok, aké platia pre jeho štátnych príslušníkov.
27. Zdôrazňuje význam možnosti stať sa členom politickej strany vo voľbách a predovšetkým poukazuje na to, že podľa článku 12 ods. 2 Charty politické strany prispievajú k vyjadrovaniu politickej vôle občanov Únie.
A. O námietke neprípustnosti vznesenej Českou republikou
1. Tvrdenia účastníkov konania
28. Česká republika tvrdí, že hoci Komisia formálne zakladá svoju žalobu na článku 22 ZFEÚ, v texte svojej žaloby poukazuje na porušenie rôznych iných ustanovení práva Únie.
29. Tento členský štát zastáva názor, že vzhľadom na neexistenciu tvrdení, ktoré by bolo možné založiť na článku 22 ZFEÚ, ktorý sa podľa judikatúry Súdneho dvora(11) obmedzuje na uplatnenie zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti na právo voliť a byť volený, Komisia v súvislosti s právom stať sa členom politickej strany v skutočnosti namietala porušenie tejto zásady stanovenej v článku 18 ZFEÚ a porušenie článku 12 ods. 1 Charty.
30. Za týchto podmienok nie je právny základ žaloby zrozumiteľný a líši sa od právneho základu, ktorý bol predmetom konania pred podaním žaloby. Na základe toho hrozí, že Súdny dvor rozhodne ultra petita.
31. Podľa názoru Komisie tak z jej žaloby, ako aj z jej žalobných návrhov jasne vyplýva, že český zákon, ktorý priznáva právo stať sa členom politickej strany len českým štátnym príslušníkom, je nezlučiteľný s článkom 22 ZFEÚ a že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora musí zvážiť aj ďalšie normy primárneho práva, najmä ustanovenia Charty, s cieľom zohľadniť právny kontext ustanovení založených na Zmluvách, ako aj na základných právach(12).
2. Posúdenie
32. Podľa názoru Českej republiky z odôvodnenia žaloby vyplýva, že žaloba je založená na rôznych právnych základoch, ktoré sú v rozpore s jej žalobnými návrhmi.
33. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora(13) platí, že:
– podľa článku 120 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a judikatúry vzťahujúcej sa na toto ustanovenie musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Takéto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplynúť ucelene a zrozumiteľne už z textu samotnej žaloby a žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorom žalobnom dôvode, a
– žaloba, ktorá je podaná na základe článku 258 ZFEÚ, musí uvádzať žalobné dôvody uceleným a presným spôsobom, aby členský štát a Súdny dvor mohli správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Únie, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby tento štát mohol účinne uplatniť svoje dôvody obhajoby a aby Súdny dvor mohol preveriť existenciu uvádzaného nesplnenia povinnosti.
34. V prejednávanej veci z odôvodnenia žaloby jednoznačne a v súlade s odôvodneným stanoviskom vyplýva, že článok 22 ZFEÚ, na ktorom je žaloba založená, sa má vykladať v jeho kontexte a s prihliadnutím na existujúce väzby s Chartou, a najmä s jej článkom 12 ods. 1.
35. Komisia v tejto súvislosti uviedla, že vzhľadom na ústrednú a zásadnú úlohu, ktorú politické strany zohrávajú vo volebných systémoch členských štátov a pri účasti na politickom živote, sa nemožno domnievať, že občan Únie môže kandidovať vo voľbách v štáte svojho bydliska za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak v uvedenom štáte nemôže kandidovať ako člen politickej strany, lebo táto situácia má negatívny vplyv na možnosti byť zvolený.
36. Z toho teda nevyplýva, že sa dovoláva porušenia článku 12 ods. 1 Charty(14).
37. Okrem toho sa zdá, že nejednoznačnosť, na ktorú poukazuje Česká republika, súvisí s jej vlastnou analýzou právneho základu uvádzaného nesplnenia povinnosti, ktorým by podľa jej názoru mal byť článok 18 ZFEÚ. Ide teda o dôvod obhajoby, ktorý tento štát mohol účinne uplatniť a ktorý musí byť predmetom preskúmania vo veci samej a nie vo fáze prípustnosti žaloby.
38. Preto navrhujem, aby Súdny dvor túto námietku neprípustnosti zamietol.
B. O veci samej
1. O základe žaloby o nesplnenie povinnosti
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
39. Táto inštitúcia pripomína, že článok 20 ods. 2 písm. b) a článok 22 ZFEÚ osobitne vyžadujú, aby „mobilní“ občania Únie mohli kandidovať vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu „za rovnakých podmienok“(15) ako vlastní štátni príslušníci. Uznáva, že v článku 22 ZFEÚ nie sú špecifikované jednotlivé konkrétne podmienky, za akých má byť zaručená rovnosť zaobchádzania, podľa jej názoru je v ňom však zakotvená všeobecná a univerzálna povinnosť rovnakého zaobchádzania. Táto povinnosť ukladá členským štátom, aby v prípade neexistencie taxatívneho zoznamu požiadaviek vrátane požiadavky týkajúcej sa členstva v politickej strane zabezpečili, aby existujúce pravidlá umožnili občanom Únie voliť a kandidovať vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vo voľbách do Európskeho parlamentu za rovnakých podmienok ako ich štátni príslušníci.
40. Aby bolo možné považovať uvedenú povinnosť za účinne splnenú, je potrebné preskúmať otázku existencie právnych alebo faktických prekážok v členskom štáte, ktoré „mobilným“ občanom Únie znemožňujú alebo sťažujú využitie niektorej z formálne dostupných foriem kandidatúry podľa vnútroštátneho práva(16).
41. Komisia sa opiera aj o judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej platí, že aj keď v súčasnosti prináleží členským štátom regulovať aspekty týkajúce sa volieb do Európskeho parlamentu, ktoré nie sú harmonizované na úrovni Únie, pri regulovaní týchto aspektov musia dodržiavať právo Únie(17). Ďalej platí, že vnútroštátne opatrenie, ktoré môže obmedzovať výkon základných slobôd zaručených Zmluvou, je možné z hľadiska práva Únie odôvodniť sledovaním verejného záujmu iba vtedy, ak toto opatrenie je zlučiteľné so základnými právami zaručenými právom Únie(18).
42. Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že obmedzenia práva založiť politickú stranu a práva stať sa členom politickej strany jednoznačne predstavujú obmedzenia základného práva na slobodu združovania zakotveného v článku 12 ods. 1 Charty, ktorého znenie zodpovedá článku 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(19).
43. Komisia totiž zastáva názor, že vzhľadom na ústrednú a zásadnú úlohu, ktorú politické strany zohrávajú vo volebných systémoch členských štátov, sa nemožno domnievať, že občan Únie môže kandidovať vo voľbách v štáte svojho bydliska za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu, ak v uvedenom štáte nemôže kandidovať ako člen politickej strany.
44. Tvrdí teda, že:
– vo všetkých členských štátoch sú politické strany stále základnou formou účasti na politickom živote a najčastejšie využívaným prostriedkom účasti kandidátov na voľbách a
– význam politických strán bol uznaný aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva(20) a zdôraznený v usmerneniach k regulácii politických strán, ktoré vydala Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia)(21).
45. Komisia dodáva, že dôvody uvedené v článku 11 ods. 2 EDĽP, ktorými možno odôvodniť obmedzenie výkonu práva na slobodu združovania a z ktorých treba vychádzať na základe článku 52 ods. 3 Charty, sa v prejednávanej veci zjavne neuplatňujú.
46. V reakcii na tvrdenia týkajúce sa obmedzeného rozsahu pôsobnosti článku 22 ZFEÚ v súvislosti s právomocami členských štátov v oblasti politickej činnosti(22) Komisia po prvé tvrdí, že pôsobnosťou smerníc 93/109 a 94/80, ktoré upravujú otázky správnej alebo procesnej povahy týkajúce sa predmetných volebných práv, sa nevyčerpáva rozsah zákazu akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti vyplývajúceho z článku 22 ZFEÚ. Táto pôsobnosť nemôže slúžiť ako základ alebo dôvod na reštriktívny výklad pôsobnosti primárneho práva(23). Takéto odôvodnenie by navyše na jednej strane viedlo k nutnosti pripustiť diskrimináciu v súvislosti s ďalšími pravidlami, ako sú pravidlá volebnej kampane týkajúce sa napríklad mítingov alebo reklamy. Na druhej strane Česká republika nemôže z rozsudku Eman a Sevinger(24)vyvodiť, že jeho predmetom sú volebné práva štátnych príslušníkov iných členských štátov.
47. Po druhé Komisia spochybňuje, že by článok 16 EDĽP(25) pripúšťal obmedzenie politickej činnosti štátnych príslušníkov iných členských štátov, a zdôrazňuje, že v súčasnosti treba zohľadniť pojem „občan Únie“ a práva s ním spojené. V tejto súvislosti pripomína, že nespochybňuje možnosť členských štátov prijať opatrenia na obmedzenie účasti „mobilných“ občanov Únie na celoštátnych parlamentných voľbách, trvá však na tom, že rozsah prijatých opatrení nemôže ísť tak ďaleko, aby bola ohrozená rovnosť podmienok účasti týchto občanov na voľbách do orgánov samosprávy obcí a na voľbách do Európskeho parlamentu. Uvádza tiež, že s výnimkou Českej republiky a jedného ďalšieho členského štátu žiadny členský štát nestanovuje takéto obmedzenie.
48. Po tretie, pokiaľ ide o ústavný aspekt obmedzenia členstva v politických stranách z dôvodu ich významu na celoštátnej úrovni, ktorý Česká republika odôvodňuje odkazom na rozsudok Nejvyššího správního soudu(26), Komisia uvádza, že v bode 9 tohto rozsudku sa výslovne uvádza, že predmetom konania je rozhodnutie vo veci zmeny stanov tejto strany a nie „údajný zásah do práv občanov… [Ú]nie vo vzťahu k podmienkam ich účasti vo voľbách do Európskeho parlamentu a v obecných voľbách“. Okrem toho, pokiaľ ide o výklad Listiny základních práv a svobod, ktorá je súčasťou českého ústavného poriadku, zo strany Nejvyššího správního soudu, podľa ktorého členstvo osôb, ktoré nie sú občanmi Českej republiky, je zakázané, Komisia poznamenáva, že Ústavní soud sa k takémuto výkladu nevyjadril a na tento výklad existujú rozdielne právne názory(27).
2) Česká republika
49. Podľa názoru tohto členského štátu sa článok 22 ZFEÚ nezaoberá otázkou členstva v politickej strane. V prvom rade vychádza z genézy a nemennosti obsahu tohto ustanovenia(28). Volebné práva „mobilných“ občanov Únie sú upravené rovnakým spôsobom od ich prvého zakotvenia v primárnom práve článkom 8b ES v znení Maastrichtskej zmluvy až po Lisabonskú zmluvu, na základe ktorej sú uvedené v článku 22 ZFEÚ.
50. V druhom rade Česká republika tvrdí, že jej výklad vyplýva zo znenia článku 22 ZFEÚ a zo zámeru normotvorcu Únie, ktorý je jednoznačne vyjadrený v odôvodneniach smerníc 93/109 a 94/80(29). Cieľom je zrušiť všetky podmienky štátnej príslušnosti pre výkon práva voliť a byť volený, bez toho, aby boli dotknuté iné aspekty vrátane podmienok členstva v politickej strane(30). Okrem toho normotvorca Únie výslovne uviedol, že v tejto oblasti sa musí zohľadňovať zásada proporcionality.
51. V treťom rade Česká republika zdôrazňuje, že normotvorca Únie v článku 22 ZFEÚ spresnil, že výkon predmetného práva voliť a byť volený „podlieha podrobnej úprave, ktorú prijme Rada“(31). Túto úpravu predstavujú práve smernice 93/109 a 94/80, v ktorých sa vôbec nespomína možnosť, že by právo stanovené v článku 22 ZFEÚ mohlo mať akýkoľvek dopad na podmienky členstva v politickej strane.
52. Vo štvrtom rade takto obmedzený rozsah pôsobnosti článku 22 ZFEÚ a vykonávacej právnej úpravy Únie je plne v súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ(32), podľa ktorého Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Právna úprava týkajúca sa fungovania politických strán je pritom základným kameňom týchto systémov(33) a aj článok 16 EDĽP uznáva, že zmluvné strany môžu uvaliť obmedzenia na politickú činnosť cudzincov. Článok 22 ZFEÚ predstavuje v tomto ohľade výnimku, ktorú nemožno vykladať extenzívne v tom zmysle, že sa vzťahuje na akúkoľvek politickú činnosť(34). Odvolávanie sa Komisie na počet členských štátov, ktoré nezaujali takýto postoj, je irelevantné.
53. Okrem toho z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva citovanej Komisiou vyplýva, že politické strany majú zásadný význam pre voľby na celoštátnej úrovni. To však, ako uznáva Komisia, nie sú voľby, na ktoré sa vzťahuje právo Únie.
54. Napokon právo členských štátov vyhradiť účasť v kľúčovej platforme pre politickú činnosť na celoštátnej úrovni, teda v politických stranách, svojim štátnym príslušníkom priamo súvisí s možnosťou obmedziť kandidovanie vo voľbách do zákonodarného zboru, ktorú Komisia pripúšťa, a s možnosťou vylúčiť „mobilných občanov“ Únie z funkcií vo výkonných orgánoch obcí v súlade s článkom 5 ods. 3 smernice 94/80.
55. Vo svojej duplike Česká republika dopĺňa svoju argumentáciu, podľa ktorej by hmotnoprávnym základom prejednávanej žaloby mal byť článok 18 ZFEÚ(35). Na jednej strane z rozsudku Eman a Sevinger(36) vyvodzuje, že tento článok sa z hľadiska prípadnej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti vzťahuje na otázky spadajúce do pôsobnosti práva Únie, ako je napríklad volebná reklama.
56. Na druhej strane Česká republika zastáva názor, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora je pri výbere uplatniteľného ustanovenia práva Únie medzi ustanovením ukladajúcim všeobecný zákaz diskriminácie a osobitnými ustanoveniami primárneho práva zásadné vedieť, či dotknutá osoba získala „postavenie“(37) upravené osobitným ustanovením(38), akým je napríklad postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ZFEÚ alebo postavenie usadenej osoby v zmysle článku 49 ZFEÚ.
57. Podľa názoru Českej republiky sa preto článok 22 ZFEÚ vzťahuje na „mobilného“ občana Únie len vtedy, keď získa postavenie voliča alebo kandidáta vo voľbách. Postavenie kandidáta nemôže závisieť od členstva v politickej strane, keďže toto členstvo nezaručuje, že dotknutá osoba sa objaví na kandidátnej listine(39).
b) Posúdenie
58. Prejednávaná žaloba sa týka dôsledkov vyplývajúcich pre zvoliteľnosť vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vo voľbách do Európskeho parlamentu z práva stať sa členom politickej strany, ktoré podľa českého zákona nie je priznané „mobilným“ občanom Únie. Má tento zákaz za následok, ako tvrdí Komisia, že títo občania nevykonávajú svoje právo byť volení v týchto voľbách „za rovnakých podmienok“ ako českí štátni príslušníci v zmysle článku 22 ZFEÚ?
59. Za súčasného stavu práva Únie spadá členstvo v politickej strane do právomoci členských štátov. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že členské štáty sú pri výkone svojej právomoci povinné dodržiavať povinnosti, ktoré vyplývajú z práva Únie(40).
60. Je preto potrebné určiť, aké požiadavky vyplývajú z článku 22 ZFEÚ, na ktorý sa Komisia odvoláva.
61. Pôsobnosť článku 22 ZFEÚ sa v súlade s jeho znením obmedzuje len na voľby, ktoré sú v tomto článku uvedené, a to na voľby do orgánov miestnej samosprávy (odsek 1) a na voľby do Európskeho parlamentu (odsek 2), takže parlamentné alebo prezidentské voľby sú z jeho pôsobnosti vylúčené.
62. Súdny dvor má na základe prejednávanej žaloby objasniť, či sa má zásada rovnosti, ktorú stanovuje článok 22 ZFEÚ, chápať tak, že sa vzťahuje na všetky podmienky, za ktorých môže každý „mobilný“ občan Únie kandidovať vo voľbách, alebo či sa týka len zákonných podmienok zvoliteľnosti.
63. Ide teda o vymedzenie miery voľnej úvahy, ktorá je členským štátom priznaná na tom základe, že podmienky výkonu práva voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu(41), ako aj v komunálnych voľbách sú stanovené smernicami 93/109 a 94/80.
64. Tvrdenie Českej republiky založené na doslovnom výklade článku 22 ZFEÚ, podľa ktorého tieto smernice obmedzujú zásadu rovnosti uvedenú v tomto ustanovení, je potrebné hneď bez ďalšieho odmietnuť z dôvodu hierarchie noriem, na ktorú správne poukazuje Komisia a podľa ktorej sekundárne právo nemôže obmedziť právo priznané Zmluvou(42).
65. Uvedené smernice teda len definujú minimálny rámec, v ktorom je konkretizovaná zásada rovnosti pri výkone práva voliť a byť volený(43).
66. Predovšetkým genéza článku 22 ZFEÚ a vývoj právneho rámca, do ktorého patrí obsah tohto ustanovenia, však od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy veľmi jasne preukazujú, že uvedené ustanovenie sa má vykladať s prihliadnutím na dva piliere, na ktorých je založené a ktorými sú občianstvo Únie a zastupiteľská demokracia.
67. Pokiaľ ide v prvom rade o občianstvo Únie, Komisia sa správne dovoláva uplatnenia článku 20 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, ktorý stanovuje, že toto občianstvo(44) priznáva okrem iných práv aj právo voliť a byť volení vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.
68. Táto väzba s občianstvom sa v primárnom práve vyskytuje od prijatia Maastrichtskej zmluvy podpísanej 7. februára 1992(45). Už od samého začiatku bola spojená s právom slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov(46) a so zásadou zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorá je súčasťou každej zo slobôd pohybu.
69. Uvedená väzba však nadobudla osobitný rozmer v dôsledku zmien zavedených Lisabonskou zmluvou, a to najmä z dôvodu vôle členských štátov priznať občianstvu prvoradý význam. Na jednej strane bola totiž Zmluva o ES obohatená o hlavu II nazvanú „Ustanovenia o demokratických zásadách“, ktorá obsahuje článok 9, podľa ktorého „Únia dodržiava pri všetkých svojich činnostiach zásadu rovnosti občanov, ktorým sa dostáva rovnakej pozornosti zo strany jej inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr. Občanom únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho“. Práva spojené s občianstvom Únie sú zakotvené v článkoch 20 až 24 ZFEÚ, ktoré zodpovedajú článkom 17 až 21 ES. Práva „mobilných“ občanov Únie vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí sú stanovené v článku 20 ods. 2 písm. b) a v článku 22 ZFEÚ.
70. Na druhej strane každé z týchto práv je uvedené aj v hlave V Charty(47), nazvanej „Občianstvo“. Práva „mobilných“ občanov Únie vo voľbách do Európskeho parlamentu, ako aj vo voľbách do orgánov samosprávy obcí sú všeobecne zakotvené v jej článkoch 39(48) a 40(49).
71. V nadväznosti na nadobudnutie účinnosti Lisabonskej zmluvy je preto potrebné analyzovať volebné práva občanov Únie zakotvené v článku 22 ZFEÚ ako základné práva a ako vyjadrenie zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je neoddeliteľne spojená so základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov(50).
72. Cieľom zopakovania týchto práv v Zmluve o EÚ a v Charte je tiež vytvoriť väzby s inými právami alebo zásadami, ktoré sú v nich zakotvené, ako napríklad rovnosť a demokracia, ktoré sú hodnotami spoločnými pre členské štáty, na ktorých je Únia založená(51).
73. Pokiaľ ide v druhom rade o demokratické zásady, od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy sa v článku 10 ods. 1 ZEÚ uvádza, že „fungovanie Únie je založené na zastupiteľskej demokracii(52), a v odsekoch 2 a 3 sa uznáva právo európskych občanov na priame zastúpenie v Európskom parlamente a právo zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie.
74. Vzhľadom na prepojenie práva voliť a byť volený, ktoré sa spája s občianstvom Únie, s demokratickými zásadami v rámci Únie, ku ktorému došlo na základe Lisabonskej zmluvy prinajmenšom v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu, je teda cieľ spočívajúci v zaručení účinného zastúpenia „mobilných“ občanov Únie jasne vyjadrený.
75. Komisia správne tvrdí, že táto zastupiteľnosť je dôsledkom integrácie „mobilných“ občanov Únie v štáte ich bydliska, ako je zdôraznené v odôvodneniach smerníc 93/109 a 94/80(53). Najmä na miestnej úrovni majú politické práva priznané týmto občanom za cieľ podporiť spoločenské začlenenie uvedených občanov, ktorí sa rozhodli mať bydlisko v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi. Z tohto hľadiska treba tiež poukázať na cieľ pripomenutý v týchto odôvodneniach, ktorým je „vyhnúť sa akejkoľvek polarizácii medzi listinami kandidátov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu a kandidátmi, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iného členského štátu“.
76. Podľa môjho názoru preto Komisia môže na základe článku 22 ZFEÚ, zasadeného do kontextu práv spojených s občianstvom Únie a demokratických zásad stanovených v Zmluvách, oprávnene tvrdiť, že záruka rovnosti volebných práv občanov Únie musí byť vyjadrená, bez nutnosti stanoviť demonštratívny, či dokonca vyčerpávajúci zoznam kritérií, všeobecnou povinnosťou neodrádzať prostredníctvom rôznych faktorov od účasti na voľbách(54).
77. Inak povedané, článok 22 ZFEÚ sa má chápať v tom zmysle, že akákoľvek prekážka výkonu volebných práv z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorá ide nad rámec vymedzený smernicami 93/109 a 94/80, predstavuje diskrimináciu v rozsahu pôsobnosti Zmlúv(55), ktorá je zakázaná.
78. Vzhľadom na to, že dotknuté vnútroštátne opatrenia treba preskúmať z hľadiska týchto osobitných pravidiel zákazu diskriminácie stanovených v Zmluve o FEÚ, článok 18 tejto Zmluvy, na ktorý sa odvoláva Česká republika, nie je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora uplatniteľný(56). Okrem toho na účely vykonania ustanovení článku 22 ZFEÚ sa nevyžaduje nijaké osobitné „postavenie“, keďže rovnosť práv vo volebných veciach vyplýva z postavenia občana Únie(57).
79. Za týchto podmienok treba teraz preskúmať analýzu Komisie, podľa ktorej nemožnosť stať sa členom politickej strany môže brániť výkonu týchto práv.
80. V prejednávanej veci sa účastníci konania zhodujú na tom, že šance získať prístup k voleným funkciám na miestnej alebo európskej úrovni závisia od miery účasti na demokratickom živote členského štátu, v ktorom „mobilní“ občania Únie kandidujú, či už v rámci nejakej strany alebo nezávisle.
81. Ja však podobne ako Komisia, ktorá sa opiera o usmernenia Benátskej komisie(58), ktoré Česká republika nespochybnila, zastávam názor, že prístup k prostriedkom, ktoré majú politické strany k dispozícii, je kľúčovým prvkom napomáhajúcim kandidatúre vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu(59) .
82. Okrem toho, ako uviedla Komisia opierajúca sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, politické strany zohrávajú v rámci výkonu politických práv v členských štátoch prvoradú úlohu(60). Na úrovni Únie je táto úloha jasne uznaná v článku 10 ods. 4 ZEÚ(61), ktorému zodpovedá článok 12 ods. 2 Charty(62).
83. Medzi týmto článkom Charty a jej článkami 39 a 40 totiž existuje zjavná spojitosť(63). Za týchto podmienok a z už uvedených dôvodov(64), ako aj v plnom súlade so zásadou prenesenia právomocí, ako je uvedená v článku 5 ods. 2 ZEÚ, musí každý členský štát zohľadniť tieto ustanovenia s cieľom zaručiť výkon práv priznaných článkom 22 ZFEÚ.
84. Súhlasím preto s názorom Komisie, že jej žaloba založená na článku 22 ZFEÚ sa má posúdiť z hľadiska práva na slobodu združovania zakotveného v článku 12 ods. 1 Charty v spojení s jej článkom 11(65), ktorý sa týka slobody prejavu. Tieto zásady sú osobitne chránené, lebo zohrávajú kľúčovú úlohu v rámci účasti občanov na demokracii(66). V článku 12 ods. 2 Charty je uvedená jedna z foriem tohto prepojenia, pokiaľ ide o európske politické strany.
85. Toto právo na slobodu združovania zodpovedá právu zaručenému v článku 11 ods. 1 EDĽP, a preto sa mu musí v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty priznať rovnaký význam a rozsah ako tomuto právu(67).
86. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na slobodu združovania predstavuje jeden zo základných kameňov demokratickej a pluralitnej spoločnosti, keďže umožňuje občanom konať kolektívne v oblastiach spoločného záujmu, a tým prispievať k riadnemu fungovaniu verejného života(68).
87. Aj s prihliadnutím na tieto ustanovenia Zmluvy o ES a Charty je teda potrebné posúdiť, či, ako tvrdí Komisia, zákonom stanovená nemožnosť „mobilných“ občanov Únie stať sa členom politickej strany v Českej republike narúša rovnosť týchto občanov s českými štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o podmienky ich zvoliteľnosti vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vo voľbách do Európskeho parlamentu, a to najmä tým, že výrazne znižuje ich šance na zvolenie.
2. O existencii obmedzenia výkonu volebných práv
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
88. Komisia konkrétne zdôrazňuje tri druhy výhod, ktoré členstvo v politickej strane poskytuje pri kandidatúre vo voľbách.
89. Po prvé kandidáti, ktorí sú členmi etablovanej politickej strany, môžu ťažiť z tradície, imidžu a spoločensko‑organizačných štruktúr spätých s touto stranou. Komisia trvá na tom, že už samotný názov strany môže byť nezávisle na konkrétnom jednotlivcovi príznačný pre určité hodnoty alebo prístupy k politike.
90. Po druhé títo kandidáti môžu využívať volebný aparát a zdroje politických strán. Politické strany tak podporujú vybraných kandidátov vo voľbách na základe svojich špecifických skúseností, infraštruktúry a operačných postupov (napríklad siete, médiá a komunikačné systémy).
91. Po tretie, keďže politické strany sú uznávanými politickými aktérmi, častokrát majú podľa vnútroštátneho práva osobitné výsady, ako napríklad finančné zvýhodnenia, osobitný daňový režim a prístup k médiám. Pokiaľ ide o financovanie v Českej republike, Komisia odkazuje na niekoľko ustanovení týkajúcich sa politických strán(69).
92. Podľa názoru Komisie preto na rozdiel od občanov, ktorí sú členmi etablovaných politických strán, „mobilní“ občania Únie, ktorí sú v Českej republike nútení kandidovať ako nezávislí kandidáti, musia vytvoriť a presadzovať svoju vlastnú politickú identitu a vyvinúť vlastnú organizáciu na vedenie volebnej kampane, pričom z hľadiska prístupu k financovaniu a médiám nemajú nijaké osobitné výsady.
93. Táto inštitúcia navyše upozorňuje na viaceré ťažkosti týkajúce sa listín v prípade nezávislých kandidátov. Spresňuje, že vo voľbách do orgánov samosprávy obcí musia len títo kandidáti predložiť petíciu podpísanú voličmi podporujúcimi ich kandidatúru. Počet týchto podpisov závisí od veľkosti obce, v ktorej kandidát kandiduje(70).
94. Komisia okrem toho považuje za nesporné, že nezávislí kandidáti sú pri zaraďovaní na kandidátnu listinu politickej strany v slabšej pozícii ako kandidáti, ktorí sú členmi tejto strany, keďže sú závislí od rozhodnutia uvedenej strany, či ich zaradí na svoju kandidátnu listinu a aké miesto na kandidátnej listine im ponúkne, pričom toto rozhodovanie v rámci strany nemôžu nijako ovplyvniť.
95. Zdôrazňuje tiež, že je potrebné zohľadniť skutočnosť, že na kandidátnych listinách a hlasovacích lístkoch sa uvádza, že osoba kandiduje ako nezávislý kandidát alebo ako „osoba bez politickej príslušnosti“. Za týchto podmienok, pokiaľ ide o voľbu politických priorít alebo politického smerovania, dôveryhodnosť nezávislých kandidátov je menšia ako dôveryhodnosť člena politickej strany, ktorý sa môže v očiach svojich voličov odvolávať na svoju aktívnu úlohu v rámci svojej strany(71).
96. Napokon Komisia odkazuje na konštatovanie Kanceláře Veřejného ochránce práv, že „mobilní“ občania Únie sú vo voľbách znevýhodnení, ako aj na jeho stanovisko, že v prípade volieb do Európskeho parlamentu sú z dôvodu, že svojich kandidátov môžu nominovať len politické strany, priamo diskriminovaní(72).
97. Komisia vo svojej replike vyvracia všetky tvrdenia založené na volebnej praxi. V prvom rade pripomína, že rozdielne zaobchádzanie vyplýva z dotknutého zákona, v zmysle ktorého sa český štátny príslušník môže rozhodnúť, že sa stane členom politickej strany a bude za túto stranu kandidovať vo voľbách, alebo že ostane nezávislý a prípadne prijme ponuku byť zaradený ako „osoba bez politickej príslušnosti“ na kandidátnej listine strany, ktorá mu takúto ponuku dá, zatiaľ čo „mobilný“ občan Únie túto možnosť nemá a môže kandidovať len ako nezávislý kandidát alebo dúfať, že dostane ponuku od politickej strany, ktorej členom by sa inak chcel stať, aby za ňu kandidoval ako kandidát „bez politickej príslušnosti“.
98. V druhom rade, pokiaľ ide o dôkazné bremeno, Komisia zastáva názor, že v prípade diskriminácie de iure, akú namieta v prejednávanej veci, nie je na účely konštatovania porušenia práva Únie potrebné poskytnúť Súdnemu dvoru štatistické údaje o počte „mobilných“ občanov Únie, ktorým v praxi vznikla ujma v dôsledku takejto priamej diskriminácie. Dodáva, že je prakticky nemožné identifikovať situácie, v ktorých boli „mobilní“ občania Únie odradení od kandidatúry vo voľbách z dôvodu nemožnosti stať sa členom politickej strany(73).
99. V treťom rade Komisia zastáva názor, že štatistické údaje poskytnuté Českou republikou(74) sú vzhľadom na existenciu diskriminácie de iure irelevantné. Pokiaľ s ňou aj vzdialene a nepriamo súvisia, potvrdzujú skôr stanovisko Komisie. V tejto súvislosti konštatuje, že tieto štatistiky sa týkajú „osôb bez politickej príslušnosti“ vo všeobecnosti, pričom nie je možné určiť, koľké z nich sú „mobilnými“ občanmi Únie, ktorých situácie sa týka prejednávaná žaloba. Okrem toho Komisia na základe podrobnej analýzy týchto údajov dospela v súvislosti s voľbami do Európskeho parlamentu predovšetkým k týmto záverom:
– takmer dve tretiny kandidátov kandidovali ako členovia politickej strany;
– v troch zo štyroch volieb do Európskeho parlamentu je podiel zvolených kandidátov nižší v prípade nezávislých kandidátov ako v prípade kandidátov, ktorí sú členmi politických strán, a
– v prípade nezávislých kandidátov zvolených do Európskeho parlamentu ide veľmi často o mimoriadne známe a populárne osobnosti(75).
100. Pokiaľ ide o voľby do orgánov samosprávy obcí, Komisia súhlasí, že voľba voličov sa viac odvíja od známosti miestnych osobností. To však podľa nej preukazuje, že „mobilní“ občania Únie práve o to viac potrebujú stať sa členmi politickej strany, aby mali čo najväčšiu šancu byť zvolení.
2) Česká republika
101. Tento členský štát na úvod znova tvrdí, že prejednávaná žaloba sa netýka zákonných podmienok výkonu volebných práv, a v prvom rade zdôrazňuje, že osoby, ktoré nie sú členmi politickej strany, môžu v plnom rozsahu využívať výhody, ktoré Komisia podrobne opisuje v žalobe, keď kandidujú na kandidátnej listine ktorejkoľvek politickej strany, pričom na jeho území ide o bežnú prax(76).
102. Česká republika ďalej uvádza, že porušenie uvádzané Komisiou je založené na domnienkach a nepodložených tvrdeniach(77). Okrem toho Komisia nezohľadnila vysvetlenia týkajúce sa miestnych okolností, ktoré jej poskytla vo fáze pred podaním žaloby, hoci dokazujú nesprávnosť tvrdenia Komisie, že nezávislí kandidáti majú nesporne slabšie postavenie.
103. Tento členský štát uvádza rôzne konkrétne údaje s cieľom preukázať, že „osoby bez politickej príslušnosti“ v Českej republike pravidelne kandidujú na popredných miestach kandidátnych listín významných politických strán, často sú zvolené a následne zastávajú dôležité funkcie v inštitúcii, do ktorej boli zvolené(78). Tento členský štát z toho vyvodzuje, že úspech kandidáta vo voľbách nezávisí od jeho členstva v politickej strane, ale skôr od takých faktorov, akými sú jeho názory a jeho osobnosť.
b) Posúdenie
104. Česká republika podporovaná Poľskou republikou tvrdí, že Komisia nepredložila dôkazy o praktických účinkoch dotknutých zákonných ustanovení na zvoliteľnosť „mobilných“ občanov Únie.
105. Súdny dvor však rozhodol, že existencia nesplnenia povinnosti môže byť v prípade, že toto nesplnenie povinnosti spočíva v prijatí legislatívneho alebo regulačného opatrenia, ktorého existencia a uplatňovanie nie sú spochybňované, preukázaná prostredníctvom právnej analýzy ustanovení tohto opatrenia(79).
106. V prejednávanej veci nesplnenie povinnosti, ktoré Komisia pripisuje Českej republike, spočíva v prijatí legislatívneho opatrenia, ktorého existenciu ani uplatňovanie tento členský štát nespochybňuje a ktorého ustanovenia sú predmetom právnej analýzy v rámci návrhu na začatie konania.
107. Navyše toho ide o posúdenie toho, do akej miery má táto právna úprava odradzujúce účinky na prípadné kandidovanie vo voľbách, čo nie je možné vyčísliť.
108. Česká republika preto nemôže Komisii vytýkať, že nepredložila dôkazy o praktických účinkoch zákona, ktorý vyhradzuje možnosť stať sa členom politickej strany českým štátnym príslušníkom, na volebné práva „mobilných“ občanov Únie.
109. Pokiaľ ide o dotknutý český zákon, ktorý vyhradzuje právo stať sa členom politickej strany českým štátnym príslušníkom, nerovnosť zaobchádzania z hľadiska volebných práv podľa môjho názoru vyplýva z jednoduchého zistenia, že českí štátni príslušníci sa môžu slobodne rozhodnúť, či budú vo voľbách do orgánov samosprávy obcí alebo vo voľbách do Európskeho parlamentu kandidovať ako členovia politickej strany alebo ako nezávislí kandidáti, zatiaľ čo „mobilní“ občania Únie majú k dispozícii len druhú z uvedených možností. Ako bolo pritom vysvetlené vyššie, prístup k politickým stranám umožňuje účinnejšie vykonávať volebné práva s cieľom zúčastňovať sa na demokratickom živote.
110. Žiaden z protiargumentov uvedených Českou republikou nemôže na tomto posúdení nič zmeniť. Predovšetkým skutočnosť, že „mobilní“ občania Únie môžu kandidovať na kandidátnej listine politickej strany, totiž nemôže kompenzovať toto obmedzenie ich možného pôsobenia, keďže podliehajú osobitným kritériám, ako ich uviedla Komisia.
111. Okrem toho podobne ako táto inštitúcia zastávam názor, že aj keby bolo možné posúdiť prejednávanú žalobu na základe podrobných číselných údajov o zvolených kandidátoch, ako ich poskytla Česká republika(80), tieto údaje nemôžu preukázať rovnosť zaobchádzania s „mobilnými“ občanmi Únie. Je pravda, že štatistiky poukazujú na špecifické miestne okolnosti volieb do orgánov samosprávy obcí. Nemožno z nich však vyvodiť nijaké relevantné závery, pokiaľ ide o situáciu „mobilných“ občanov Únie, ktorá je predmetom prejednávanej žaloby. Na jednej strane z predložených príkladov vyplýva, že kandidáti, ktorí nie sú členmi strán a sú zvolení do Európskeho parlamentu, sú prevažne (alebo výlučne) českí štátni príslušníci. Na druhej strane treba zohľadniť ťažkosti, ktoré je potrebné prekonať v prípade nečlenstva v politickej strane, najmä ťažkosti súvisiace so zaradením na kandidátne listiny, ktoré vyplývajú priamo z právnych ustanovení, ktoré autori citovaní Komisiou kvalifikujú ako „diskriminačné“(81).
112. Preto navrhujem, aby Súdny dvor konštatoval, že Komisia dostatočne preukázala existenciu obmedzenia výkonu volebných práv na úkor „mobilných“ občanov Únie, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii ako vlastní štátni príslušníci.
113. Z toho vyplýva, že Česká republika tým, že pri výkone svojej právomoci prijala dotknuté vnútroštátne ustanovenia, nedodržala požiadavky vyplývajúce z práva Únie, a to požiadavky článku 22 ZFEÚ, ktorý sa má vykladať v spojení s článkami 12, 39 a 40 Charty.
3. O odôvodnenosti obmedzenia členstva v politickej strane
a) Argumentácia účastníkov konania
1) Komisia
114. V prvom rade Komisia zastáva názor, že je potrebné odmietnuť tvrdenie Českej republiky, podľa ktorého obmedzenie členstva v politickej strane, ktorému podliehajú „mobilní“ občania Únie, je odôvodnené potrebou chrániť vnútroštátne politické záležitosti pred „zasahovaním“ týchto občanov, ktoré by vyplývalo z členstva v politickej strane, v ktorej sa prijímajú dôležité rozhodnutia pre voľby do zákonodarného zboru(82).
115. Usudzuje, že toto odôvodnenie je v priamom rozpore so základným duchom a účelom ustanovení Zmlúv týkajúcich sa občianstva. Cieľom politických práv zakotvených v týchto ustanoveniach je práve zaručiť, aby sa „mobilní“ občania Únie mohli integrovať a zohrávať aktívnu politickú úlohu v členskom štáte bydliska v rámci volieb do orgánov samosprávy obcí a volieb do Európskeho parlamentu.
116. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že povinnosť zabezpečiť rovnosť zaobchádzania stanovená v článku 20 ods. 2 písm. b) a v článku 22 ZFEÚ, ktoré je potrebné vykladať s prihliadnutím na články 11 a 12 Charty, ktoré zaručujú účasť v politických stranách, nijako nebráni členským štátom v tom, aby vyhradili možnosť kandidovať vo voľbách do zákonodarného zboru a vyšších územných samosprávnych celkov osobám, ktoré majú štátnu príslušnosť hostiteľského členského štátu.
117. V druhom rade v reakcii na tvrdenie týkajúce sa ochrany národnej identity, založené na článku 4 ods. 2 ZEÚ v rozsahu, v akom sú fungovanie a voľná súťaž politických strán zakotvené v Ústave, Komisia pripomína, že toto ustanovenie sa má vykladať v súlade s ostatnými ustanoveniami Zmlúv, ktoré sa členské štáty zaviazali dodržiavať pristúpením k Únii, vrátane článku 22 ZFEÚ, ktorý sa neuplatňuje na voľby do zákonodarného zboru(83). Volebné práva „mobilných“ občanov Únie teda nemožno považovať za ohrozenie zásady rešpektovania národnej identity.
118. V treťom rade, pokiaľ ide o námietku Českej republiky, podľa ktorej Komisia nešpecifikovala menej obmedzujúce opatrenie, ktoré by umožnilo dosiahnuť sledovaný cieľ, Komisia pochybuje o tom, že by členský štát mohol odôvodniť vnútroštátne opatrenie, ktoré sa odchyľuje od požiadaviek článku 20 ods. 2 písm. b) a článku 22 ZFEÚ a ktoré priamo diskriminuje na základe štátnej príslušnosti. Okrem toho je povinnosťou tohto členského štátu, aby odôvodnil proporcionalitu svojich opatrení(84).
119. Komisia okrem toho uvádza, že Česká republika v konaní pred podaním žaloby nepreukázala – najmä za okolností prejednávanej veci – existenciu osobitného verejného záujmu na zákaze členstva „mobilných“ občanov Únie v politickej strane. Z toho vyvodzuje, že nebol vysvetlený ani sledovaný cieľ, ani nevyhnutnosť alebo primeranosť tohto zákazu.
120. Navyše Komisia vo svojej replike uvádza, pokiaľ ide o „základnú zásadu rovnosti členov politickej strany“, na ktorú sa odvoláva Česká republika, že je absolútne nesprávne a nekonzistentné kvalifikovať stanovenie účasti občanov Únie v politických stranách na úrovni, ktorá zodpovedá ich politickým právam podľa práva Únie, napríklad s obmedzením ich účasti na určitých rozhodnutiach politickej strany, ako neprimeranú diskrimináciu, a na druhej strane absolútny zákaz členstva „mobilných“ občanov Únie v politickej strane ako primeranú diskrimináciu.
2) Česká republika
121. Česká republika uvádza tieto tri tvrdenia: „Po prvé táto vnútroštátna právna úprava sleduje legitímny cieľ vyhradiť účasť v kľúčovej platforme pre politickú činnosť na vnútroštátnej úrovni len českým občanom, čo je plne v súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ… To napokon v podstate uznáva Komisia v odôvodnenom stanovisku… Po druhé umožnenie členstva v politickej strane len českým občanom je vhodným opatrením na dosiahnutie tohto cieľa, keďže priamo napĺňa podstatu tohto cieľa. Po tretie uvedená vnútroštátna právna úprava je primeraná. Nezasahuje do podstaty volebných práv podľa článku 22 ZFEÚ, keďže nič nemení na plných aktívnych a pasívnych volebných právach mobilných občanov Únie… a v praxi umožňuje plnohodnotne vykonávať tieto práva… Tým je táto úprava plne v súlade s judikatúrou, ktorú cituje Komisia…“(85)
122. Česká republika uvádza, že sledovaný legitímny cieľ nemožno dosiahnuť prostredníctvom menej obmedzujúceho opatrenia, lebo je nemysliteľné, aby sa „mobilným“ občanom Únie umožnilo stať sa členmi politickej strany na účely ich účasti len na okrajovej časti politickej činnosti strany, ktorá sa obmedzuje na voľby do orgánov samosprávy obcí alebo voľby do Európskeho parlamentu. Zastáva názor, že právna úprava v tomto zmysle by bola v rozpore so základnou zásadou rovnosti zaobchádzania s členmi politickej strany. Okrem toho by týmto občanom nezaistila tak silné postavenie v politickej strane, ktoré Komisia nesprávne považuje za nevyhnutné. Česká republika uvádza, že ani samotná táto inštitúcia nebola schopná uviesť, aké opatrenie by sa v tejto súvislosti mohlo považovať za menej obmedzujúce.
3) Poľská republika, vedľajší účastník konania
123. Pokiaľ ide o obmedzenie rozsahu činností „mobilných“ občanov Únie v rámci politických strán, ktoré navrhuje Komisia, Poľská republika tvrdí, že „členstvo“ v politickej strane zahŕňa spektrum činností, ktoré je oveľa širšie ako len činnosti predchádzajúce určitým voľbám. Tieto činnosti súvisia s vplyvom na vnútroštátnu politiku vrátane oblastí politiky, ktoré zostávajú vo výlučnej právomoci členských štátov. Členský štát pritom nemá povinnosť umožniť týmto občanom ovplyvňovať výsledky parlamentných a prezidentských volieb prostredníctvom straníckeho systému.
b) Posúdenie
124. V nadväznosti na tvrdenia Českej republiky je potrebné objasniť, za akých podmienok môže byť obmedzenie zásady rovnosti zaobchádzania zakotvenej v článku 22 ZFEÚ odôvodnené.
125. Tento členský štát sa odvoláva na článok 4 ods. 2 ZEÚ a v podstate tvrdí, že právo Únie, ako ho vykladá Komisia, by viedlo k tomu, že „mobilní“ občania Únie by sa zúčastňovali na verejnom živote na inej úrovni, než akú pripúšťajú členské štáty, a najmä by im umožnilo ovplyvňovať prostredníctvom politických strán rozhodnutia prijímané na celoštátnej úrovni.
126. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch.
127. Je pritom pravda, že usporiadanie politického života na celoštátnej úrovni je súčasťou národnej identity v zmysle článku 4 ods. 2 ZEÚ. Rešpektovanie tejto identity sa v tomto ohľade prejavuje tým, že účasť „mobilných“ občanov Únie je obmedzená len na voľby do Európskeho parlamentu a voľby do orgánov samosprávy obcí, pričom sa nesleduje cieľ harmonizácie volebných systémov(86). Normotvorca Únie zohľadnil tiež dopad zjednodušeného prístupu k týmto voľbám na rovnováhu politického života členského štátu bydliska, keď stanovil, že členské štáty môžu stanoviť vo vymedzenom rámci určité prechodné úpravy v prospech svojich štátnych príslušníkov(87).
128. Pokiaľ ide o otázku, aký dopad má na celoštátnej úrovni členstvo „mobilných“ občanov Únie v politických stranách vzhľadom na potenciálne účinky tohto členstva v rámci týchto strán, podotýkam, že podľa názoru všetkých účastníkov konania je tento dopad vecou samotných strán. Tie si totiž môžu slobodne vymedziť svoje usporiadanie aj podmienky výberu svojich členov(88). Pripomínam, že Česká republika sa obmedzuje na tvrdenie, že rozsah činností členov, ktorí sú „mobilnými“ občanmi Únie, nie je možné obmedziť len na určité voľby, toto tvrdenie však nijako nepreukazuje.
129. Preto sa stotožňujem s názorom Komisie, že umožnenie členstva „mobilných“ občanov Únie v politickej strane s cieľom zaručiť účinnosť ich práv vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vo voľbách do Európskeho parlamentu nemôže ohroziť národnú identitu Českej republiky.
130. Okrem toho aj za predpokladu, že by sa takéto ohrozenie preukázalo, článok 4 ods. 2 ZEÚ treba vykladať so zreteľom na ustanovenia rovnakej právnej sily(89).
131. Článok 4 ods. 2 ZEÚ preto nemôže zbaviť členské štáty povinnosti dodržiavať v rámci výkonu práva byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vo voľbách do Európskeho parlamentu základné práva potvrdené Chartou(90), medzi ktoré patrí zásada demokracie a zásada rovnosti, ktorá je zakotvená v článku 22 ZFEÚ(91) a vyplýva z občianstva Únie. Tieto zásady sú súčasťou základných hodnôt Únie(92).
132. Navyše so zreteľom na tvrdenia Českej republiky týkajúce sa proporcionality napadnutej vnútroštátnej úpravy treba dodať, že odôvodnenosť obmedzenia práv priznaných článkom 22 ZFEÚ je možné preskúmať len za podmienok stanovených v tomto ustanovení.
133. Volebné práva uznané v článkoch 39 a 40 Charty totiž podliehajú osobitným ustanoveniam Zmluvy o FEÚ, konkrétne článku 22. Samotné úpravy výkonu týchto práv stanovené v sekundárnom práve, na ktoré odkazuje tento článok(93), sa týkajú len zákonných podmienok, za ktorých možno voliť alebo byť volený(94).
134. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že žaloba Komisie je dôvodná.
VI. O trovách
135. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Súdny dvor by mal podľa môjho názoru vyhovieť žalobnému návrhu Komisie, je potrebné uložiť Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
136. V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania.
VII. Návrh
137. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Česká republika si tým, že odoprela občanom Únie, ktorí nemajú štátne občianstvo Českej republiky, ale majú bydlisko v Českej republike, právo stať sa členom politickej strany alebo politického hnutia, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 22 ZFEÚ.
2. Česká republika je povinná nahradiť trovy konania.
3. Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania.
VIII. Príloha I: Pravidlá financovania politických strán, ktoré predložila Komisia
1. Politické strany, ktoré vo voľbách do Európskeho parlamentu získali aspoň 1 % hlasov, dostanú 30 českých korún (CZK) (približne 1,20 eura) za každý hlas ako príspevok na úhradu volebných nákladov (§ 65 zákona o voľbách do Európskeho parlamentu).
2. Politické strany, ktoré vo voľbách do Poslaneckej sněmovne získali aspoň 1,5 % hlasov, dostanú 100 CZK (približne 4 eurá) za každý hlas ako príspevok na úhradu volebných nákladov (§ 85 zákona č. 247/1995 o voľbách do Parlamentu Českej republiky a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov.
3. Politické strany, ktoré získali v posledných voľbách do Poslaneckej sněmovne 3 % hlasov, ďalej poberajú každoročný štátny príspevok vo výške 6 000 000 CZK (približne 245 430 eur) pre stranu alebo hnutie, pričom za každých ďalších aj započatých 0,1 % hlasov dostane strana alebo hnutie ročne 200 000 CZK (približne 8 180 eur) (§ 20 ods. 6 zákona o politických stranách).
4. Ak strana alebo hnutie získa viac ako 5 % hlasov, príspevok sa ďalej nezvyšuje a strana alebo hnutie dostane 10 000 000 CZK (približne 409 000 eur) (§ 20 ods. 6 zákona o politických stranách).
5. Politické strany tiež každoročne dostávajú príspevok vo výške 900 000 CZK (približne 36 800 eur) na mandát poslanca alebo senátora a príspevok vo výške 250 000 CZK (približne 10 200 eur) na mandát člena zastupiteľstva kraja a člena zastupiteľstva hlavného mesta Prahy (§ 20 ods. 7 zákon o politických stranách).
6. Za určitých podmienok dostávajú politické strany a hnutia aj každoročný príspevok na podporu činnosti politického inštitútu rovnajúci sa 10 % z celkovej výšky príspevku na činnosť, ktorý prináleží takejto strane alebo hnutiu (§ 20 ods. 5 a 8 zákona o politických stranách).
IX. Príloha II: Informácie, ktoré poskytla Česká republika a ktoré sa týkajú zostavovania kandidátnych listín a kandidátov zvolených vo voľbách do Európskeho parlamentu a vo voľbách do orgánov samosprávy obcí
1. Voľby do Európskeho parlamentu sa v Českej republike konali v rokoch 2004, 2009, 2014 a 2019.
1. Podiel kandidátov bez politickej príslušnosti na kandidátnych listinách politických strán alebo politických koalícií bol takýto:
a) v roku 2004 kandidovalo 37,22 % kandidátov bez politickej príslušnosti;
b) v roku 2009 kandidovalo 38,28 % kandidátov bez politickej príslušnosti;
c) v roku 2014 kandidovalo 30,27 % kandidátov bez politickej príslušnosti a
d) v roku 2019 kandidovalo 33,89 % kandidátov bez politickej príslušnosti.
2. Boli zvolení:
a) v roku 2004 siedmi kandidáti bez politickej príslušnosti, t. j. 29,17 % osôb zvolených v Českej republike;
b) v roku 2009 jeden kandidát bez politickej príslušnosti, t. j. 4,55 % osôb zvolených v Českej republike;
c) v roku 2014 ôsmi kandidáti bez politickej príslušnosti, t. j. 38,10 % osôb zvolených v Českej republike a
d) v roku 2019 štyria kandidáti bez politickej príslušnosti, t. j. 19,05 % osôb zvolených v Českej republike.
3. Kandidáti bez politickej príslušnosti boli často na popredných miestach kandidátnych listín, a to aj významných politických strán. Konkrétne:
a) v roku 2004 to boli všetci traja poslanci zvolení do Európskeho parlamentu na kandidátnej listine strany Sdružení nezávislých a evropští demokraté (SNK), vrátane lídra tejto kandidátnej listiny J. Zielenca a J. Hybáškovej ako dvojky na tejto kandidátnej listine, alebo tiež V. Remek, ktorý bol dvojkou na kandidátnej listine Komunistickej strany Čech a Moravy (KSČM);
b) v roku 2009 to bol V. Remek, dvojka na kandidátnej listine KSČM;
c) v roku 2014 to bol líder kandidátnej listiny strany TOP 09 a Starostové L. Niedermayer a J. Pospíšil ako dvojka na tejto kandidátnej listine, ďalej J. Keller, líder kandidátnej listiny strany Česká strana sociálně demokratická (ČSSD), ktorá bola v tej dobe najsilnejšou vládnou stranou v Českej republike, alebo tiež štyria poslanci zvolení na kandidátnej listine strany ANO, v tej dobe druhej najsilnejšej vládnej strany v Českej republike, ktorej líder Pavel Telička bol následne zvolený za podpredsedu Európskeho parlamentu, a
d) v roku 2019 to boli traja poslanci zvolení do Európskeho parlamentu z prvých troch miest na kandidátnej listine strany ANO, ktorej líderka Dita Charanzová bola následne zvolená za podpredsedníčku Európskeho parlamentu.
4. V roku 2004 bol v Českej republike zvolený do Európskeho parlamentu nemecký občan F. Stros.
2. Voľby do orgánov miestnej samosprávy (obcí, mestečiek a miest) sa konali v rokoch 2006, 2010, 2014 a 2018.
1. Podiel kandidátov a zvolených osôb bez politickej príslušnosti bol takýto:
a) v roku 2006 tvorili 79,85 % kandidátov a 84,51 % zvolených osôb;
b) v roku 2010 tvorili 81,25 % kandidátov a 86,15 % zvolených osôb;
c) v roku 2014 tvorili 84,13 % kandidátov a 88,30 % zvolených osôb a
d) v roku 2018 tvorili 84,97 % kandidátov a 89,96 % zvolených osôb.
2. Vysoký podiel kandidátov a zvolených osôb bez politickej príslušnosti je fenomén, ktorý možno pozorovať aj na kandidátnych listinách významných politických strán. Napríklad v prípade volieb do orgánov samosprávy obcí v roku 2018:
a) na kandidátnych listinách ČSSD, najstaršej českej politickej strany so silnými koreňmi v komunálnej politike, bolo 54,58 % osôb bez politickej príslušnosti a z osôb zvolených na týchto kandidátnych listinách bolo 57,31 % bez politickej príslušnosti;
b) na kandidátnych listinách strany Občanská demokratická strana (ODS), tradičnej konzervatívnej politickej strany so silnými koreňmi v komunálnej politike, bolo 59,47 % osôb bez politickej príslušnosti a z osôb zvolených na týchto kandidátnych listinách bolo 52,93 % bez politickej príslušnosti a
c) na kandidátnych listinách strany Křesťanská a demokratická unie – Československá strana lidová (KDU‑ČSL), tradičnej politickej strany s najvyšším počtom kandidátov a zvolených osôb v komunálnej politike, bolo 73,62 % osôb bez politickej príslušnosti a z osôb zvolených na týchto kandidátnych listinách bolo 72,49 % bez politickej príslušnosti.
3. Pokiaľ ide o veľké české mestá, v Prahe bol v roku 2010 ako líder kandidátnej listiny ODS, v tej dobe najsilnejšej vládnej strany v Českej republike, na čelo kandidátky vybraný Bohuslav Svoboda, ktorý sa následne stal primátorom hlavného mesta Prahy. V roku 2014 sa primátorkou hlavného mesta Prahy stala Adriana Krnáčová, kandidátka bez politickej príslušnosti a líderka kandidátnej listiny strany ANO, a primátorom Ostravy, tretieho najväčšieho mesta Českej republiky, sa stal Tomáš Macura, kandidát bez politickej príslušnosti a líder kandidátnej listiny strany ANO.