Language of document : ECLI:EU:T:2022:281

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 11. mája 2022 (*)

„Vlastné zdroje Únie – Finančná zodpovednosť členského štátu – Dovozné clo – Zaplatenie súm zodpovedajúcich nevybraným vlastným zdrojom Komisii – Žaloba založená na bezdôvodnom obohatení Únie – Povinnosti členského štátu týkajúce sa vlastných zdrojov – Povinnosť poskytnúť záruku – Oslobodenie od povinnosti poskytnúť sumy zodpovedajúce stanoveným nárokom, v prípade ktorých bolo vyhlásené, že ich nemožno vybrať“

Vo veci T‑151/20,

Česká republika, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a O. Serdula, splnomocnení zástupcovia,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporujú:

Belgické kráľovstvo, v zastúpení: S. Baeyens a J.‑C. Halleux, splnomocnení zástupcovia,

a

Poľská republika, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastníci konania,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: T. Materne a P. Němečková, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 268 ZFEÚ na vrátenie sumy 40 482 255 českých korún (CZK), zaplatených do vlastných zdrojov Európskej únie,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predsedníčka A. Marcoulli, sudcovia J. Schwarcz a R. Norkus (spravodajca),

tajomník: R. Ūkelytė, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. novembra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

 Pripomenutie hlavných skutkových okolností

1        Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) uskutočnil v dňoch 2. až 26. novembra 2007 administratívnu a vyšetrovaciu kooperačnú misiu Spoločenstva v Laose, na ktorej sa zúčastnila zástupkyňa českej colnej správy (ďalej len „inšpekčná misia“). Vyšetrovanie sa týkalo skúmania dovozu neplniteľných plynových kamienkových vreckových zapaľovačov (ďalej len „vreckové zapaľovače“) z Laosu do rôznych krajín Európskej únie v rokoch 2004 až 2007. Dňa 15. novembra 2007 bol vypracovaný dokument s názvom „agreed joint minutes“, ktorý podpísali všetci členovia misie a príslušné laoské orgány (ďalej len „zápisnica z 15. novembra 2007“).

2        Po tejto inšpekčnej misii prijal OLAF 30. mája 2008 správu o ukončení misie (ďalej len „správa OLAF‑u“). Správa OLAF‑u bola zaslaná Českej republike 9. júla 2008 v anglickom, francúzskom a nemeckom jazyku.

3        OLAF prijal záverečnú správu z vyšetrovania 10. decembra 2008.

4        Zo zistení správy OLAF‑u vyplýva, že v období, na ktoré sa vzťahuje táto správa, spoločnosť Baide lighter Industry (LAO) Co., Ltd. (ďalej len „BAIDE“) dovážala vreckové zapaľovače s pôvodom v Číne, ale na colné konanie ich predkladala ako výrobky s pôvodom v Laose, čím obchádzala antidumpingové clo platné pre vreckové zapaľovače čínskeho pôvodu.

5        V tejto súvislosti sa v správe OLAF‑u uvádza, že „dôkazy o čínskom pôvode zistené počas kontroly postačujú na to, aby členské štáty začali správne konanie o dodatočné vyrubenie cla“. Podľa správy bolo dôležité, „aby členské štáty vykonali následné audity a v prípade potreby aj vyšetrovania dotknutých dovozcov a bezodkladne začali konanie o vymáhanie, ak sa tak ešte neurobilo“.

6        Zistenia uvedené v správe OLAF‑u sa okrem iného týkali 28 prípadov dovozu vreckových zapaľovačov do Českej republiky spoločnosťou BAIDE, ktoré boli prepustené do voľného obehu v období od 26. septembra 2005 do 1. marca 2007 (ďalej len „sporné dovozy“).

7        Príslušné české colné úrady začali v týchto prípadoch podnikať kroky na dodatočné vyrubenie a vymáhanie cla.

8        Dodatočne vyrubiť a vymáhať celé stanovené clo však nebolo vo všetkých uvedených prípadoch možné.

9        V období od 22. septembra 2008 do 18. februára 2009 boli sumy zodpovedajúce stanoveným, ale ešte nevymoženým clám zo sporných dovozov zaúčtované na osobitný účet B v súlade s článkom 6 ods. 3 písm. b) nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1150/2000 z 22. mája 2000, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2007/436/ES, Euratom o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 130, 2000, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 169).

10      V období od novembra 2013 do novembra 2014 Česká republika v súlade s príslušnými právnymi predpismi zaznamenala do informačného systému WOMIS (Write‑Off Management and Information System) prípady nemožnosti vymáhania sumy vlastných zdrojov Únie.

11      Listom z 20. januára 2015 Európska komisia v odpovedi na žiadosť tohto členského štátu o oslobodenie od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje Únie uvedené v bode 10 informovala Českú republiku, že podmienky stanovené v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000 neboli splnené ani v jednom z predmetných prípadov. Komisia vyzvala české orgány, aby prijali všetky potrebné opatrenia na prevod sumy 53 976 340 českých korún (CZK) na účet Komisie najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bol tento list odoslaný. Komisia tiež uviedla, že v prípade oneskorenej platby vznikne povinnosť platiť úroky podľa článku 11 nariadenia č. 1150/2000.

12      Dňa 17. marca 2015 Česká republika uhradila na účet Komisie určený na tento účel 75 % sumy uvedenej v bode 11 po odpočítaní nákladov na vymáhanie zodpovedajúcich 25 % tejto sumy, t. j. 40 482 255 CZK (sporná suma).

13      Česká republika listom z 27. februára 2015 vzniesla výhrady a informovala Komisiu, že ide o podmienenú platbu, s výhradou dôvodnosti návrhov tohto orgánu, aby sa vyhla plateniu úrokov stanovených v článku 11 nariadenia č. 1150/2000.

14      Komisia odpovedala na list z 27. februára 2015 listami zo 4. a 21. mája 2015.

15      Platba uvedená v bode 12 vyššie bola doplnená druhou platbou z 22. decembra 2016, ktorá zodpovedala 5 % predmetnej sumy, teda sume 2 698 817 CZK, predstavujúcu rozdiel v sume určenej na pokrytie nákladov na vymáhanie v súvislosti so znížením sadzby z 25 % na 20 % v dôsledku zmeny uplatniteľnej právnej úpravy s retroaktívnym účinkom.

 Predchádzajúce súdne konanie

16      Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 30. marca 2015 podala Česká republika návrh na zrušenie listu Komisie z 20. januára 2015.

17      Uznesením z 28. júna 2018, Česká republika/Komisia (T‑147/15, neuverejnené, EU:T:2018:395), bola žaloba odmietnutá ako neprípustná, pretože smerovala proti aktu, ktorý nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť.

18      Odvolanie proti uzneseniu z 28. júna 2018, Česká republika/Komisia (T‑147/15, neuverejnené, EU:T:2018:395), Súdny dvor zamietol rozsudkom z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia (C‑575/18 P, EU:C:2020:530).

19      Súdny dvor v bode 81 tohto rozsudku uviedol:

„Ak členský štát poskytol Komisii sumu vlastných zdrojov Únie s tým, že vyjadril výhrady voči dôvodnosti stanoviska tejto inštitúcie a postup dialógu, [ktorý musí Komisia v súlade so zásadou lojálnej spolupráce s týmto členským štátom začať s cieľom vyjasniť svoje stanoviská a určiť povinnosti tohto členského štátu] neumožnil ukončiť spor medzi týmto členským štátom a uvedenou inštitúciou, daný členský štát môže požiadať o náhradu škody z dôvodu bezdôvodného obohatenia Únie a prípadne na tieto účely podať žalobu na Všeobecný súd.“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 16. marca 2020 Česká republika podala túto žalobu.

21      Komisia predložila svoje vyjadrenie k žalobe 7. septembra 2020.

22      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 8. júla 2007 a 16. júla 2020 Poľská republika a Belgické kráľovstvo požiadali o vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Českej republiky.

23      Rozhodnutiami zo 16. septembra 2020 predsedníčka šiestej komory Všeobecného súdu týmto návrhom vyhovela.

24      Poľská republika aj Belgické kráľovstvo predložili svoje vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania 30. novembra 2020.

25      Účastníci konania predložili pripomienky k vyjadreniu Belgického kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania v stanovených lehotách. Komisia tiež predložila pripomienky k vyjadreniu Poľskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania.

26      Česká republika predložila repliku 27. novembra 2020 a Komisia predložila dupliku 18. januára 2021.

27      Listom z 15. marca 2021 žalobkyňa podala žiadosť o nariadenie pojednávania podľa článku 106 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

28      Opatrením na zabezpečenie priebehu konania zo 7. septembra 2021 Všeobecný súd vyzval Komisiu, aby predložila záverečnú správu z vyšetrovania OLAF‑u prijatú 10. decembra 2008, a položil hlavným účastníkom konania písomné otázky. Česká republika a Komisia na túto žiadosť odpovedali v stanovených lehotách.

29      V odpovedi na jednu z položených otázok Česká republika uviedla, že berie späť návrhy na vrátenie sumy 2 698 817 CZK uvedené v bode 15 vyššie.

30      Listom z 1. októbra 2021 Belgické kráľovstvo upustilo od účasti na pojednávaní.

31      Listom z 13. októbra 2021 sa Poľská republika takisto vzdala účasti na pojednávaní.

32      Prednesy hlavných účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 12. novembra 2021.

33      Po čiastočnom späťvzatí žaloby uvedenom v bode 29 Česká republika žiada Všeobecný súd, aby:

–        uložil Komisii povinnosť vrátiť Českej republike spornú sumu z dôvodu bezdôvodného obohatenia Únie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

34      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        žalobu zamietol,

–        uložil Českej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

35      Belgické kráľovstvo a Poľská republika navrhujú, aby Všeobecný súd vyhovel žalobe.

 Právny stav

 O predmete žaloby a podmienkach, ktoré musí spĺňať žaloba založená na bezdôvodnom obohatení

36      Česká republika požaduje vrátenie spornej sumy, ktorá bola podľa jej názoru bezdôvodne odvedená do vlastných zdrojov Únie. Na podporu svojho nároku uvádza, že bezdôvodné obohatenie viedlo ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

37      V tejto súvislosti Komisia v podstate uvádza, že Česká republika obmedzuje svoju argumentáciu na vyvrátenie obsahu listu z 20. januára 2015. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia však nemôže nahradiť žalobu o neplatnosť tohto listu. Predmetom sporu teda nemôže byť obsah listu z 20. januára 2015, ale to, či „[sporná suma] patrí alebo nepatrí Únii ako vlastné zdroje“.

38      Česká republika vo svojej replike odpovedá, že list z 20. januára 2015 predstavuje rámec sporu, ktorý Komisia nemôže zmeniť tým, že na účely spochybnenia tvrdení Českej republiky predloží nové tvrdenia, ktoré voči tomuto členskému štátu neboli v tomto liste uplatnené. Domnieva sa, že tento list má právne účinky a že „preskúmanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia a podmienky neexistencie platného právneho základu tohto obohatenia sa musí zakladať tiež na právnom stanovisku Komisie vyjadrenom v [liste] z 20. januára 2015“.

39      Česká republika, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, potvrdila stanovisko, ktoré zastávala vo svojich písomných podaniach.

40      Po pripomenutí tvrdení hlavných účastníkov konania týkajúcich sa predmetu sporu je potrebné zdôrazniť, že žaloba založená na bezdôvodnom obohatení nepatrí do režimu mimozmluvnej zodpovednosti stricto sensu, ktorej vznik závisí od splnenia súboru podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného Únii, skutočnej existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi týmto konaním a tvrdenou škodou. Odlišuje sa od žalôb podaných na základe uvedeného režimu v tom, že nevyžaduje dôkaz o protiprávnom konaní žalovaného ani existenciu konania ako takého, ale len dôkaz o obohatení žalovaného bez platného právneho dôvodu a o ochudobnení žalobcu, ktoré súvisí s týmto obohatením [rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, bod 49].

41      V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa zásad spoločných pre právne poriadky členských štátov osoba, ktorá utrpela stratu, ktorá zväčšuje majetok inej osoby bez toho, aby toto obohatenie malo právny dôvod, má vo všeobecnosti právo na náhradu, až do výšky tejto straty, zo strany osoby, ktorá sa obohatila. Hoci totiž Zmluva o FEÚ výslovne neupravuje druh žaloby určený pre takéto konanie, výklad článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ, ktorý by vylučoval túto možnosť, by viedol k výsledku, ktorý by bol v rozpore so zásadou účinnej súdnej ochrany. Žaloba založená na bezdôvodnom obohatení Únie podaná na základe týchto článkov vyžaduje dôkaz o obohatení žalovaného bez platného právneho dôvodu a o ochudobnení žalobcu, ktoré súvisí s týmto obohatením [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, body 44 a 46 až 50].

42      V rámci takejto žaloby prináleží Všeobecnému súdu najmä posúdiť, či ochudobnenie členského štátu, ktorý je žalobcom, zodpovedajúce poskytnutiu sumy vlastných zdrojov Únie Komisii, ktoré tento členský štát spochybnil, a súvisiace obohatenie tejto inštitúcie sú odôvodnené povinnosťami, ktoré tomuto členskému štátu vyplývajú z práva Únie v oblasti vlastných zdrojov Únie, alebo ich naopak takto odôvodniť nemožno (rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 83).

43      Za týchto okolností Česká republika nemôže v rámci žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení Komisie preukázať opodstatnenosť svojich tvrdení len tým, že vyvráti tvrdenia uvedené v liste z 20. januára 2015, ale musí preukázať, že obohatenie Komisie v dôsledku sprístupnenia spornej sumy nie je odôvodnené povinnosťami tohto členského štátu vyplývajúcimi z práva Únie v oblasti vlastných zdrojov Únie a že ochudobnenie tohto členského štátu je spojené s týmto obohatením.

44      Povinnosti Českej republiky týkajúce sa vlastných zdrojov v tomto ohľade nevyplývajú z „právneho názoru Komisie vyjadreného v [liste] z 20. januára 2015“, ale uplatňujú sa priamo na základe právnej úpravy uplatniteľnej v tejto oblasti bez toho, aby mala Komisia rozhodovaciu právomoc, ktorá by jej umožnila uložiť členským štátom povinnosť zistiť a sprístupniť jej vlastné zdroje Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 62).

45      Z toho po prvé vyplýva, že tvrdenia, ktorými Česká republika spochybňuje odôvodnenie listu z 20. januára 2015 a postup Komisie počas dialógu s týmto členským štátom, sú v rámci tohto sporu irelevantné, keďže nesúvisia s tým, čo má Česká republika preukázať (pozri bod 43 vyššie).

46      Po druhé v rozpore s tvrdením Českej republiky treba konštatovať, že list z 20. januára 2015 nemôže tvoriť ani rámec sporu v tom zmysle, že tvrdenia Komisie spochybňujúce existenciu bezdôvodného obohatenia by sa obmedzovali na tvrdenia uvedené v tomto liste.

47      Konkrétne je potrebné uviesť, že informácie uvedené v liste z 20. januára 2015 nemôžu predstavovať presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa informácie, ktoré by Českej republike poskytli istotu, pokiaľ ide o rozsah sporu, v ktorom by mohla stáť proti Komisii v rámci žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení tejto inštitúcie.

48      Z toho vyplýva, že Komisia mohla v konaní tvrdiť všetky skutočnosti, ktoré smerujú k spochybneniu existencie bezdôvodného obohatenia, vrátane tých, ktoré neboli uvedené v liste z 20. januára 2015, bez toho, aby porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery alebo právo na riadnu správu vecí verejných v zmysle článku 41 Charty základných práv Európskej únie.

49      Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba v rámci vymedzenom v bode 42 vyššie preskúmať dôvodnosť tejto žaloby vzhľadom na dôkazy predložené Českou republikou a tvrdenia uvedené účastníkmi konania.

 O dôvodnosti žaloby a existencii bezdôvodného obohatenia Únie

50      Česká republika v podstate tvrdí, že nebola povinná zaplatiť spornú sumu, pretože nemohla prijať potrebné opatrenia na jej vymáhanie, kým jej nebola zaslaná správa OLAF‑u.

51      Podľa Českej republiky totiž podmienky na určenie cla zodpovedajúceho spornej sume mohli byť splnené až po odovzdaní správy OLAF‑u, keďže iba jej obsah skutočne umožnil Českej republike s istotou určiť výšku cla, ktoré sa má vymôcť, a dlžníka tohto cla.

52      BAIDE ukončila všetky činnosti v Českej republike od mája 2008, teda ešte pred predložením správy OLAF‑u, takže v čase vypracovania správy neexistoval v Českej republike nijaký iný majetok, ktorý by podliehal exekúcii, okrem majetku, ktorý nakoniec zabavili vnútroštátne colné orgány.

53      Podľa Českej republiky nemohla byť nemožnosť vybrať colný dlh v žiadnom prípade spôsobená údajným oneskorením colných orgánov, ku ktorému malo dôjsť po prijatí uvedenej správy.

54      Česká republika dodáva, že v žiadnom prípade nemôže byť zodpovedná za oneskorenie pri určovaní sumy a vymáhaní spornej sumy po odovzdaní správy OLAF‑u. Tvrdí, že colné orgány prijali potrebné opatrenia vo všetkých 28 dotknutých prípadoch dovozu, aby zabezpečili, že nedôjde k preklúzii možnosti dodatočného vyrubenia cla.

55      Za týchto okolností sa Česká republika domnieva, že jej nemožno pripísať dôvody, pre ktoré spornú sumu nevybrala, a že sa môže dovolávať oslobodenia od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000.

56      Obohatenie Komisie v dôsledku ochudobnenia Českej republiky vyplývajúce zo sprístupnenia spornej sumy preto nemá nijaký platný právny základ.

57      Komisia navrhuje zamietnuť celú argumentáciu Českej republiky a tvrdí, že Česká republika nepredložila žiadny dôkaz o bezdôvodnom obohatení.

58      Komisia predovšetkým tvrdí, že na Českú republiku sa nevzťahuje článok 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, pretože nevybrané vlastné zdroje nezapísala na osobitný účet určený na tento účel, konkrétne na účet B, v lehote stanovenej v článku 6 ods. 3 tohto nariadenia.

59      Podľa Komisie z rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko (C‑334/08, EU:C:2010:414, bod 65), vyplýva, že možnosť členských štátov byť oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii sumy zodpovedajúce stanoveným nárokom vyžaduje nielen dodržanie podmienok uvedených v článku 17 ods. 2 zmeneného nariadenia č. 1150/2000, ale aj to, aby boli uvedené nároky riadne zapísané na účet B.

60      Komisia zastáva názor, že Česká republika nedodržala stanovené lehoty, a teda riadne nezapísala clo, ktoré sa má vybrať, na účet B, ak po návrate z inšpekčnej misie, ktorá sa skončila 26. novembra 2007, bezodkladne nestanovila antidumpingové clo zo sporných dovozov, ktoré má BAIDE zaplatiť za sporné dovozy.

61      Aj keby boli sumy zodpovedajúce stanoveným clám riadne zapísané na účet B, Komisia tvrdí, že Česká republika mala pred prepustením tovaru zo sporných dovozov do voľného obehu získať záruku na účely vymoženia spornej sumy, aby toto vymoženie nemohlo byť právne zmarené následným ukončením činnosti spoločnosti BAIDE.

62      Poľská republika zdôrazňuje, že riešenie prijaté v rozsudku z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia (C‑575/18 P, EU:C:2020:530), má zásadný význam pre členské štáty, ktoré chcú využiť možnosť domáhať sa nápravy v sporoch s Komisiou týkajúcich sa povinnosti sprístupniť vlastné zdroje.

63      Poľská republika tvrdí, že Česká republika nemohla vymáhať sporné sumy z dôvodu, ktorý jej nemožno pripísať, keďže dotknutý dlžník ukončil svoju činnosť pred prijatím správy OLAF‑u.

64      Belgické kráľovstvo sa domnieva, že členský štát sa môže odvolávať na oslobodenie od povinnosti sprístupniť vlastné zdroje stanovené v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, aj keď boli vlastné zdroje zapísané na účet B oneskorene, ak tieto zdroje spĺňajú hmotnoprávne podmienky takéhoto zápisu a tento členský štát preukáže, že nevybratie určitých vlastných zdrojov bolo spôsobené okolnosťami, ktoré mu nemožno pripísať.

65      Podľa Belgického kráľovstva v danom prípade Česká republika nebola v omeškaní s výberom sporných súm a Belgické kráľovstvo v podstate tvrdí, že OLAF mal, ak to považoval za potrebné, poskytnúť informácie potrebné na výber colného dlhu oficiálnym spôsobom, a to ihneď po návrate z inšpekčnej misie, a nie „pasívne“ sa spoliehať na to, že tak urobí zástupkyňa českého správneho orgánu, ktorá bola na misii prítomná.

66      Všeobecný súd sa domnieva, že na základe argumentácie účastníkov konania, ako bola práve pripomenutá, musí v tomto poradí preskúmať tieto štyri body: podmienky, za ktorých je Česká republika oprávnená byť oslobodená od povinnosti sprístupniť spornú sumu; dátum, ku ktorému malo byť stanovené antidumpingové clo, ktoré BAIDE dlhuje a ktoré zodpovedá spornej sume; dôsledky ukončenia činnosti tejto spoločnosti na povinnosť sprístupniť spornú sumu a povinnosť Českej republiky získať záruku na vymáhanie spornej sumy.

 O podmienkach, za ktorých môže byť Česká republika oslobodená od povinnosti sprístupniť spornú sumu

67      Ako bolo pripomenuté v bode 58 vyššie, Komisia tvrdí, že Česká republika sa nemohla odvolávať na ustanovenia článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, keďže nepreukázala, že nevybraté clo zapísala na účet B v lehotách stanovených v článku 6 ods. 3 písm. b) toho istého nariadenia.

–       Uplatniteľné ustanovenia

68      Pokiaľ ide o obdobie, ktorého sa týkajú skutkové okolnosti sporu, uplatňovali sa postupne dve rozhodnutia týkajúce sa systému vlastných zdrojov Európskej únie, a to rozhodnutie Rady 2000/597/ES, Euratom z 29. septembra 2000 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 253, 2000, s. 42; Mim. vyd. 01/003, s. 200), neskôr od 1. januára 2007 rozhodnutie Rady 2007/436/ES, Euratom zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 163, 2007, s. 17).

69      Podľa článku 2 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2000/597, ktorého obsah bol v podstate prevzatý do článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2007/436, tvorí vlastné zdroje, ktoré sa zahŕňajú do všeobecného rozpočtu Únie, najmä príjem pochádzajúci z „ciel Spoločného colného sadzobníka a ďalších ciel stanovených zo strany inštitúcií [Únie], alebo ktoré stanovia inštitúcie [Únie] s ohľadom na obchodovanie s nečlenskými krajinami“.

70      Článok 8 ods. 1 prvý a tretí pododsek rozhodnutí 2000/597 a 2007/436 okrem iného stanovuje, že tieto vlastné zdroje Únie vyberajú členské štáty v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami, ktoré sú v prípade potreby prispôsobené požiadavkám právnych predpisov Únie, ako aj to, že členské štáty sprístupnia uvedené zdroje Komisii.

71      Nariadenie č. 1150/2000 uplatniteľné na tento spor je výsledkom dvoch zmien vykonaných počas obdobia, ktorého sa týkajú skutkové okolnosti sporu, a to s účinnosťou od 28. novembra 2004 nariadením Rady (ES, Euratom) č. 2028/2004 zo 16. novembra 2004 (Ú. v. EÚ L 352, 2004, s. 1) a s účinnosťou od 1. januára 2007 nariadením Rady (ES, Euratom) č. 105/2009 z 26. januára 2009 (Ú. v. EÚ L 36, 2009, s. 1).

72      Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 vzniká nárok Únie na vlastné zdroje bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch. Podľa článku 2 ods. 2 prvého pododseku toho istého nariadenia je dátumom vzniku nároku uvedeného v odseku 1 dátum zápisu do účtovných kníh, ktorý je stanovený v colných predpisoch.

73      Článok 6 ods. 1 a článok 6 ods. 3 písm. a) a b) tohto nariadenia stanovujú, že:

„1.      Účty pre vlastné zdroje vedie štátna pokladnica jednotlivých členských štátov alebo orgány určené členskými štátmi; účty sa vedú samostatne pre jednotlivé druhy zdrojov.

3.

a)      Nároky vzniknuté v súlade s článkom 2 sa podľa [s výhradou – neoficiálny preklad] písmena b) tohto odseku zapisujú do účtovných záznamov [účtovné záznamy obvykle nazývané ‚účet A‘] najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol.

b)      Vzniknuté nároky, ktoré neboli zapísané v účtovných záznamoch uvedených v písmene a), pretože ešte neboli vybrané a nebola za ne zložená záruka, sa v dobe stanovenej v písmene a) vedú v samostatných účtovných záznamoch [účtovné záznamy obvykle nazývané ‚účet B‘]. Členské štáty môžu prijať tento postup aj v prípade, že oprávnenosť vzniknutých nárokov, za ktoré sa zložila záruka, je namietaná a že tieto čiastky sa po urovnaní sporov vyplývajúcich z takéhoto namietania môžu zmeniť.“

74      Článok 9 ods. 1 prvý pododsek uvedeného nariadenia stanovuje:

„V súlade s postupom ustanoveným v článku 10 pripisuje každý členský štát vlastné zdroje na účet založený v mene Komisie v rámci štátnej pokladnice alebo orgánu, ktorý na tento účel určil.“

75      Podľa článku 10 ods. 1 toho istého nariadenia:

„Po odpočítaní nákladov na výber v súlade článkom 2 ods. 3 a článkom 10 ods. 3 rozhodnutia [2007/436] sa vklad vlastných zdrojov uvedených v článku 2 ods. 1 písm. a) daného rozhodnutia vykoná najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol, v súlade s článkom 2 tohto nariadenia.

Avšak pre nároky uvedené v samostatných účtovných záznamoch podľa článku 6 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia sa vklad musí vykonať najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom boli nároky nahradené.“

76      Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 za každé omeškanie vkladu na účet uvedený v článku 9 ods. 1 tohto nariadenia zaplatí dotknutý členský štát úroky z omeškania.

77      Napokon, v článku 17 ods. 1 až 4 uvedeného nariadenia sa uvádza:

„1.      Členské štáty vykonajú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že čiastka zodpovedajúca nárokom vzniknutým podľa článku 2 je sprístupnená Komisii tak, ako je uvedené v tomto nariadení.

2.      Členské štáty sú oslobodené od povinnosti sprístupniť Komisii čiastky zodpovedajúce stanoveným nárokom, ktoré nie je možné vybrať:

a)      z dôvodu vis maior; alebo

b)      z iných dôvodov, ktoré im nie je možné pripísať.

Čiastky stanovených nárokov sa prehlásia za čiastky, ktoré nie je možné vybrať, na základe rozhodnutia príslušného správneho orgánu, ktorý túto skutočnosť zistí.

Čiastky stanovených nárokov sa považujú za čiastky, ktoré nie je možné vybrať najneskôr po uplynutí piatich rokov odo dňa, kedy bola čiastka stanovená podľa článku 2, alebo v prípade správneho alebo súdneho odvolania, po vynesení alebo uverejnení konečného rozhodnutia.

Čiastky prehlásené alebo považované za čiastky, ktoré nie je možné vybrať, sa s [konečnou] platnosťou odpíšu zo samostatného účtu uvedeného v článku 6 ods. 3 písm. b). Vykážu sa v prílohe k štvrťročnému výkazu uvedenému v článku 6 ods. 4 písm. b) a v prípade potreby tiež vo štvrťročnom výkaze uvedenom v článku 6 ods. 5.

3.      Do troch mesiacov po správnom rozhodnutí uvedenom v odseku 2 alebo v súlade s lehotami uvedenými v danom odseku členské štáty poskytnú Komisii informácie o tých prípadoch, pri ktorých sa uplatnil odsek 2, ak suma príslušných stanovených nárokov presiahla 50 000 [eur].

Táto správa vypracovaná na tlačive, ktoré pripraví Komisia po konzultácií s výborom uvedeným v článku 20, obsahuje všetky skutočnosti potrebné na úplné posúdenie dôvodov uvedených v odseku 2 písm. a) a b), ktoré dotknutým členským štátom zabránili poskytnúť zmienené čiastky, ako aj nápravné opatrenia, ktoré v danom prípade alebo prípadoch prijal členský štát.

4.      Komisia môže do šiestich mesiacov od prijatia správy podľa odseku 3 postúpiť svoje pripomienky dotknutému členskému štátu.

…“

–       Výklad Súdneho dvora

78      Z článku 8 ods. 1 rozhodnutia 2000/597 a článku 8 ods. 1 rozhodnutia 2007/436 vyplýva, že vlastné zdroje Únie uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 2000/597 a v článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia 2007/436 vyberajú členské štáty a sú povinné ich sprístupniť Komisii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko, C‑334/08, EU:C:2010:414, bod 34).

79      Na tento účel sú členské štáty podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 povinné stanoviť nárok Únie na vlastné zdroje hneď po splnení podmienok stanovených v colných predpisoch týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka. V dôsledku toho sú členské štáty povinné zapísať pohľadávky stanovené v súlade s článkom 2 tohto nariadenia na účty vlastných zdrojov Únie v súlade s podmienkami stanovenými v článku 6 tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Komisia/Nemecko, C‑442/08, EU:C:2010:390, bod 76 a citovanú judikatúru).

80      V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa článku 6 ods. 3 písm. b) toho istého nariadenia sa vzniknutý nárok, ktorý ešte nebol vybraný a na ktorý nebola poskytnutá záruka, zapíše na osobitný účet, a to na účet B [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2019, Komisia/Taliansko (Vlastné zdroje – Vymáhanie colného dlhu), C‑304/18, neuverejnený, EU:C:2019:601, bod 52].

81      Členské štáty musia následne sprístupniť vlastné zdroje Únie Komisii za podmienok stanovených v článkoch 9 až 11 nariadenia č. 1150/2000 tak, že ich zapíšu v súlade so stanovenými lehotami na účet založený na tento účel v mene tejto inštitúcie. Podľa článku 11 ods. 1 tohto nariadenia má každé omeškanie s pripísaním na tento účet za následok vznik povinnosti dotknutého členského štátu platiť úroky z omeškania (rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 58).

82      Okrem toho podľa článku 17 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1150/2000 sú členské štáty povinné vykonať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že čiastka zodpovedajúca nárokom stanoveným podľa článku 2 tohto nariadenia bude sprístupnená Komisii. Členské štáty nemajú túto povinnosť iba v prípade, ak nemohli tieto sumy vybrať z dôvodov vis maior, alebo ak sa zistí, že výber je definitívne nemožný z dôvodov, ktoré im nemožno pripísať. Čiastky prehlásené alebo považované za čiastky, ktoré nie je možné vybrať, sa s konečnou platnosťou odpíšu zo samostatného účtu uvedeného v článku 6 ods. 3 písm. b) uvedeného nariadenia (rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 60).

83      Zapísanie vlastných zdrojov na účet B tak odráža výnimočnú situáciu, ktorá sa vyznačuje skutočnosťou, že členské štáty môžu buď na základe článku 6 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1150/2000 nesprístupniť tieto nároky hneď po ich stanovení Komisii, pretože doposiaľ neboli vybrané, alebo na základe článku 17 ods. 2 tohto nariadenia to nemusia urobiť, pokiaľ sa potvrdí, že uvedené nároky nemožno uhradiť z dôvodov vyššej moci alebo z iných dôvodov, ktoré im nemožno pripisovať (rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko, C‑334/08, EU:C:2010:414, bod 68).

84      Možnosť členských štátov byť oslobodené od povinnosti poskytnúť Komisii čiastky zodpovedajúce stanoveným nárokom vyžaduje nielen dodržanie podmienok uvedených v článku 17 ods. 2 zmeneného a doplneného nariadenia č. 1150/2000, ale aj to, aby boli uvedené nároky riadne zapísané na účet B (rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko, C‑334/08, EU:C:2010:414, bod 65).

–       Uplatnenie na prejednávanú vec

85      Ako bolo uvedené v bode 59 vyššie, Komisia sa odvoláva na rozsudok z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko (C‑334/08, EU:C:2010:414, bod 65), ako bolo pripomenuté v bode 84 vyššie.

86      Hneď na úvod je potrebné uviesť, že v rámci tejto žaloby, ktorá sa zakladá na bezdôvodnom obohatení Únie, je tvrdenie Komisie irelevantné bez ohľadu na otázku jeho opodstatnenosti.

87      Ako bolo pripomenuté v bode 42 vyššie, v tejto súvislosti je potrebné overiť, či žalobkyňa predložila dôkazy o obohatení Komisie bez platného právneho základu a o jej ochudobnení spojenom s týmto obohatením, alebo či v prípade neexistencie takýchto dôkazov treba dospieť k záveru, že toto obohatenie bolo odôvodnené povinnosťami uloženými právnou úpravou týkajúcou sa vlastných zdrojov. V každom prípade sprístupnenie vlastných zdrojov nie je odôvodnené povinnosťou dodržať lehoty stanovené v článku 6 nariadenia č. 1150/2000 – ak sa tieto lehoty nedodržia, nevykoná sa žiadna platba, dokonca ani platba úrokov z omeškania, ktoré sú podľa článku 11 zmeneného nariadenia č. 1150/2000 podmienené oneskoreným pripísaním súm na účet vedený na meno Komisie.

88      Od Českej republiky preto nemožno v rámci žaloby založenej na bezdôvodnom obohatení požadovať, aby preukázala – ako v podstate tvrdí Komisia –, že „celý postup colného konania, vymáhania dlhu a vykonávania opatrení týkajúcich sa vlastných zdrojov bol vykonaný v súlade so všetkými pravidlami, riadne a včas a s náležitou starostlivosťou o ochranu finančných záujmov Únie“, ale aby preukázala len to, že okrem jej ochudobnenia a obohatenia, ktoré z neho vyplýva, toto obohatenie nemalo žiadne opodstatnenie.

89      V každom prípade zo spisu vyplýva, že predmetné pohľadávky boli zapísané do účtovných záznamov v lehote stanovenej v článku 6 ods. 3 nariadenia č. 1150/2000.

90      Zápis na účet B je čisto účtovnou operáciou, takže na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, lehoty stanovené na tento účel nemožno počítať odo dňa, keď mali byť predmetné nároky stanovené v súlade s článkom 2 nariadenia č. 1150/2000, ale odo dňa, keď boli tieto nároky skutočne stanovené.

91      Medzi účastníkmi konania je nesporné – ako potvrdili vo svojich odpovediach na písomné otázky – že antidumpingové clo na sporný dovoz, ktoré dlhuje BAIDE, bolo stanovené a pripísané na účet B v ten istý deň, a to v období od 22. septembra 2008 do 18. februára 2009. Komisia navyše v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedeného v bode 28 uznala, že „zapísanie na účet B ihneď po zaúčtovaní podľa colných predpisov [bolo] prípustné“.

92      Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že v súlade s článkom 6 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1150/2000 bolo clo, ktoré bola BAIDE povinná zaplatiť, ale ktoré ešte nebolo vybraté, a to v situácii, keď nebola poskytnutá žiadna záruka, v každom prípade zapísané na účet B najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo clo stanovené.

93      Je preto potrebné overiť, či predmetná suma nemohla byť vybraná z dôvodov, ktoré nemožno pripísať Českej republike, v dôsledku čoho mohol dotknutý členský štát túto sumu zapísať na osobitný účet.

 O dátume, ku ktorému malo byť stanovené antidumpingové clo dlžné spoločnosťou BAIDE, ktoré zodpovedá výške spornej sumy

94      Ako bolo pripomenuté v bode 51 vyššie, Česká republika tvrdí, že mohla stanoviť antidumpingové clo na sporné dovozy, ktoré dlhovala BAIDE, až po postúpení správy OLAF‑u, zatiaľ čo Komisia tvrdí, že Česká republika tak mala urobiť ihneď po návrate z inšpekčnej misie, ako vyplýva z bodu 60 vyššie.

95      Podľa Komisie Česká republika vedela o zápisnici z 15. novembra 2007 a o dôkaze o čínskom pôvode predmetného tovaru, ktorý bol získaný počas misie a ktorý bol pripojený k tomuto dokumentu, keďže tento dokument podpísala zástupkyňa českej colnej správy, ktorá bola prítomná počas celej misie a zúčastnila sa na všetkých stretnutiach a kontrole výrobných zariadení. Za týchto okolností mala Česká republika dostatok informácií na určenie colného dlhu ihneď po návrate svojej zástupkyne z inšpekčnej misie.

96      Ako vyplýva z uplatniteľných predpisov pripomenutých v bodoch 68 až 77 vyššie, ako ich vykladá Súdny dvor, členské štáty sú povinné určiť nárok Únie na vlastné zdroje po splnení podmienok stanovených colnými predpismi týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka.

97      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že článok 217 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307; ďalej len „Colný kódex“), ktorý je uplatniteľný na tento spor, sa stanovuje, že „colné orgány vypočítajú sumu dovozného alebo vývozného cla vyplývajúcu z colného dlhu… akonáhle majú potrebné údaje, a zapíšu ju do účtovnej evidencie alebo do iného rovnocenného nosiča informácií (zápis)“.

98      Tieto podmienky sú splnené, ak colné orgány majú potrebné informácie, a preto môžu vypočítať výšku dlžného cla a určiť, kto je povinný ho zaplatiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2005, Komisia/Dánsko, C‑392/02, EU:C:2005:683, body 57 až 59).

99      V tomto prípade je nesporné, že zástupkyňa českej colnej správy sa zúčastnila na inšpekčnej misii a podpísala zápisnicu z 15. novembra 2007.

100    Česká republika tvrdí, že zástupkyňa jej colnej správy nedostala doklady priložené k uvedenej správe na konci inšpekčnej misie, takže v tento deň nemala k dispozícii dôkazy potrebné na výber spornej sumy.

101    Komisia na pojednávaní uviedla, že netvrdí, že zástupkyňa českej colnej správy, ktorá sa zúčastnila na inšpekčnej misii, fyzicky prevzala dokumenty priložené k predmetnej zápisnici, ale domnieva sa, že táto osoba musela vedieť o dôkazoch zhromaždených počas misie, keďže do nich mohla nahliadnuť.

102    Nemožno však súhlasiť s tvrdením Komisie, že skutočnosť, že zástupkyňa českej colnej správy „na vlastné oči videla všetko, čo sa odohralo“, postačuje na to, aby Česká republika mohla určiť clo dlžné spoločnosťou BAIDE bezprostredne po návrate z inšpekčnej misie len na základe svedectva jej zástupkyne.

103    V správnom konaní sa nemožno odvolávať na dôkaz len na základe toho, že jeho existencia je známa. Aby české orgány mohli zaúčtovať dlžnú sumu cla a oznámiť ju dlžníkovi, mali mať možnosť overiť dôkazy získané počas inšpekčnej misie a následne ich uplatniť voči platiteľovi. Ako už bolo uvedené, nie je sporné, že takéto dôkazy neboli Českej republike na konci inšpekčnej misie poskytnuté.

104    Komisia však tvrdí, že keďže Česká republika bola informovaná o zozname zhromaždených dôkazov prostredníctvom zápisnice z 15. novembra 2007, mala požiadať OLAF, aby jej ich, ak to považovala za potrebné, zaslal.

105    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Česká republika tvrdí, že neexistoval právny základ, ktorý by zástupkyni jej colnej správy umožňoval postúpiť priamo príslušným vnútroštátnym orgánom informácie získané v rámci misie uskutočnenej pod dohľadom OLAF‑u, ktoré sú dôverné a môžu slúžiť ako dôkaz v správnom alebo súdnom konaní až po tom, čo boli odovzdané Komisiou, a overené zo strany OLAF‑u, keďže dokumenty a informácie získané v rámci misie Únie v tretej krajine sú určené len týmto dvom orgánom.

106    Nariadenie Rady (ES) č. 515/97 z 13. marca 1997 o vzájomnej pomoci medzi správnymi orgánmi členských štátov a o spolupráci medzi správnymi orgánmi členských štátov a Komisiou pri zabezpečovaní riadneho uplatňovania predpisov o colných a poľnohospodárskych záležitostiach (Ú. v. ES L 82, 1997, s. 1; Mim. vyd. 02/008, s. 217) podľa článku 1 „upravuje spôsoby, ktorými správne orgány zodpovedné za vykonávanie predpisov týkajúcich sa colných a poľnohospodárskych záležitostí v členských štátoch spolupracujú navzájom a s Komisiou s cieľom zabezpečiť zhodu s týmito právnymi predpismi v rámci systému [S]poločenstva“.

107    Článok 12 nariadenia č. 515/97 v znení uplatniteľnom na tento spor stanovuje, že „zistenia, osvedčenia, informácie, doklady, overené kópie a všetky dôverné informácie, ktoré pracovníci dožiadaného orgánu [t. j. príslušného orgánu členského štátu, ktorému je určená žiadosť o pomoc] získajú a oznámia dožadujúcemu orgánu v priebehu konania stanoveného v článkoch 4 až 11 [týkajúcich sa pravidiel o pomoci na požiadanie], môžu príslušné orgány členských štátov dožadujúceho orgánu použiť ako dôkazový materiál“.

108    Článok 20 nariadenia č. 515/97 stanovuje:

„1.      Na dosiahnutie cieľov tohto nariadenia môže Komisia na základe podmienok stanovených v článku 19 viesť administratívne a vyšetrovacie kooperačné misie v tretích krajinách v úzkej spolupráci s príslušnými orgánmi členských štátov.

2.      Misie [S]poločenstva do tretích krajín uvedené v odseku 1 sa riadia týmito podmienkami:

a)      možno ich uskutočniť z iniciatívy Komisie, ak je to vhodné na základe informácií dodaných Európskym parlamentom alebo na požiadanie jedného alebo viacerých členských štátov;

b)      uskutočňujú ich pracovníci Komisie menovaní na tento účel a pracovníci menovaní na tento účel zainteresovaným členským štátom (štátmi);

c)      môžu ich tiež na základe dohody s Komisiou a zainteresovanými členskými štátmi uskutočniť v mene spoločenstva pracovníci členského štátu, najmä na základe dohody o bilaterálnej pomoci s treťou krajinou; v takom prípade je Komisia o výsledkoch misie informovaná;

…“

109    Článok 21 nariadenia č. 515/97 v znení uplatniteľnom na prejednávaný spor, ktorý sa nachádza v hlave IV s názvom „Vzťahy s tretími krajinami“, uvádza:

„1.      So zisteniami a informáciami získanými v priebehu misií [S]poločenstva uvedených v článku 20 tohto nariadenia, a najmä s dokladmi, ktoré poskytli príslušné orgány zainteresovaných tretích krajín, sa bude nakladať v súlade s článkom 45 tohto nariadenia.

2.      Článok 12 uplatní mutatis mutandis na zistenia a informácie uvedené v odseku 1.

3.      Získané originály dokladov alebo ich overené kópie postúpi Komisia na účely ich použitia podľa článku 12 príslušným orgánom členských štátov, ak o to požiadajú.“

110    Článok 45 nariadenia č. 515/97, ktorý sa vzťahuje na tento spor, stanovuje:

„1.      Bez ohľadu na formu majú všetky informácie prenášané na základe tohto nariadenia dôverný charakter, vrátane údajov uchovávaných v [colnom informačnom systéme]. Vzťahuje sa na ne povinnosť profesionálneho utajenia a sú pod ochranou, ktorá sa vzťahuje aj na podobné informácie na základe vnútroštátnych zákonov členských štátov, ktoré ju prijímajú, ako aj zodpovedajúcich ustanovení uplatniteľných na orgány [S]poločenstva.

Najmä informácie uvedené v prvom pododseku sa nesmú posielať iným osobám ako pracovníkom inštitúcií v členských štátoch alebo v rámci [S]poločenstva, ktorých funkcie si vyžadujú ich znalosť alebo použitie. Rovnako nesmú byť použité na iné účely ako tie, ktoré stanovuje toto nariadenie, s výnimkou prípadov, že s tým členský štát alebo Komisia, ktoré ich dodali alebo vložili do [colného informačného systému], vyslovili súhlas podľa podmienok stanovených daným členským štátom alebo Komisiou a pokiaľ takéto oznámenie alebo použitie nezakazujú platné ustanovenia v členskom štáte, v ktorom má prijímací orgán sídlo.

2.      Bez dopadu na ustanovenia v hlave V o [colnom informačnom systéme] sa informácie týkajúce sa fyzických alebo právnických osôb prenášajú podľa tohto nariadenia len vtedy, ak si to striktne vyžadujú okolnosti pri zabránení, vyšetrovaní alebo konaní s ohľadom na operácie, ktoré porušujú colné alebo poľnohospodárske predpisy.

3.      Odseky 1 a 2 nevylučujú použitie informácií získaných na základe tohto nariadenia pri akýchkoľvek zákonných opatreniach a konaniach následne vyvolaných v súvislosti s nesúladom s colnými alebo poľnohospodárskymi predpismi.

…“

111    Článok 9 nariadenia (ES) č. 1073/1999 Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) s názvom „Vyšetrovacia správa a opatrenia uskutočnené po vyšetrovaniach“ znie takto:

„1.      Úrad po skončení ním vykonaného vyšetrovania vypracuje pod vedením riaditeľa správu, v ktorej sú špecifikované zistené skutočnosti, prípadná finančná strata a závery vyšetrovania, vrátane odporúčaní riaditeľa úradu ohľadne postupov, ktoré majú byť uskutočnené.

2.      Pri vypracúvaní týchto správ treba zohľadňovať procesné požiadavky zakotvené vo vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu. Správy vypracované na takomto základe predstavujú prípustný dôkaz v správnych alebo súdnych konaniach členského štátu, v ktorých sa ich použitie ukáže ako nevyhnutné, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi. Vzťahujú sa na ne tie isté hodnotiace pravidlá, aké sú uplatňované na administratívne správy vypracované národnými administratívnymi inšpektormi a majú rovnakú hodnotu ako tieto správy.

3.      Správy vypracované po externom vyšetrovaní [, ktorým úrad v súlade s článkom 3 tohto nariadenia vykonáva kontroly a inšpekcie podľa článku 9 ods. 1 nariadenia (Euratom, ES) č. 2988/95 a odvetvových právnych predpisov uvedených v článku 9 ods. 2 uvedeného nariadenia v členských štátoch a v súlade s platnými dohodami o spolupráci v tretích krajinách] a všetky použiteľné súvisiace dokumenty sa posielajú príslušným orgánom dotknutých členských štátov v súlade s pravidlami týkajúcich sa externého vyšetrovania.

…“

112    Článok 17 interných usmernení OLAF‑u o vyšetrovaní (ďalej len „interné usmernenia“) s názvom „Vyšetrovacie misie v tretích krajinách“ v odseku 5 stanovuje, že „členovia vyšetrovacieho oddelenia [ktorému bola vec pridelená generálnym riaditeľom OLAF‑u v súlade s článkom 6.1 interných usmernení], ktorí sa zúčastnili na vyšetrovacej misii, vypracujú správu o činnostiach vykonaných počas misie, ktorej kópia sa odovzdá účastníkom [podľa odseku 7 v prípade vyšetrovacích misií týkajúcich sa ciel alebo vlastných zdrojov úradníkom dotknutých členských štátov, ktorí sa zúčastnili na vyšetrovacej misii].“

113    Po pripomenutí znenia ustanovení, ktoré sa vzťahujú na tento spor a na ktoré sa odvolávajú účastníci konania, je potrebné uviesť, že z takto vymedzeného právneho rámca vyplýva, že základnou podmienkou dodržiavania colných predpisov v rámci Únie je spolupráca medzi členskými štátmi a Komisiou.

114    Na tento účel vykonávajú administratívne a vyšetrovacie kooperačné misie Spoločenstva v tretích krajinách zástupcovia vymenovaní na tento účel členskými štátmi podľa článku 20 ods. 2 nariadenia č. 515/97.

115    Hoci poznatky a informácie získané v rámci misií Spoločenstva majú dôverný charakter, služobné tajomstvo, ktoré sa na ne vzťahuje podľa článku 45 ods. 1 nariadenia č. 515/97, nemôže brániť tomu, aby boli oznámené zástupcom vymenovaným členskými štátmi v rámci takýchto misií; v opačnom prípade by cieľ tohto nariadenia, ako je definovaný v jeho článku 1 uvedenom v bode 113 vyššie, stratil svoj potrebný účinok.

116    Za týchto podmienok sa títo zástupcovia musia považovať v zmysle článku 45 ods. 1 druhého pododseku nariadenia (ES) č. 515/97 za osoby, ktoré sú vo svojom úradnom postavení v členských štátoch oprávnené poznať alebo využívať tieto informácie a údaje.

117    Zástupcovia vymenovaní členskými štátmi na vykonanie misie Spoločenstva v tretej krajine môžu preto použiť zistenia a informácie získané v rámci tejto misie na účely uplatňovania nariadenia č. 515/97.

118    Podľa článku 45 ods. 2 a 3 toho istého nariadenia sa informácie získané v rámci misií Spoločenstva môžu použiť na stíhanie operácií porušujúcich colné predpisy, ako aj v rámci následných súdnych konaní alebo stíhaní. Príslušné orgány členských štátov môžu takéto informácie použiť najmä ako dôkaz v súlade s článkom 21 ods. 2 nariadenia č. 515/97.

119    Za týchto okolností treba na rozdiel od tvrdenia Českej republiky konštatovať, že zástupkyňa jej colnej správy na inšpekčnej misii mala plné právo vyžiadať si a získať od OLAF‑u – ako uvádza Komisia – dôkazy priložené k zápisnici z 15. novembra 2007, pričom tomu nebránila povinnosť zachovávať mlčanlivosť stanovená v článku 45 nariadenia č. 515/97. Bola tiež oprávnená postúpiť ich príslušným orgánom Českej republiky, aby ich použili ako dôkazy proti spoločnosti BAIDE v rámci konania o vymáhaní colného dlhu tejto spoločnosti.

120    V tejto súvislosti však Česká republika tvrdí – ako je uvedené v bode 105 vyššie – že OLAF bol povinný vyhodnotiť zistenia získané počas inšpekčnej misie v rámci svojej správy o vyšetrovaní v súlade s bodom 17.5 interných usmernení a článkom 9 nariadenia č. 1073/1999.

121    Hoci preskúmanie dôkazov zo strany OLAF‑u pred ich odovzdaním v rámci jeho správy mohlo oddialiť možné poskytnutie takýchto dôkazov, táto skutočnosť sama osebe nebránila Českej republike, ako tvrdí Komisia, aby o ne požiadala ihneď po návrate svojej zástupkyne z inšpekčnej misie.

122    Nie je však sporné, že OLAF sa zaviazal zaslať dôkazy zhromaždené počas inšpekčnej misie Českej republike začiatkom roka 2008. Je nesporné, a Komisia to uznala na pojednávaní, že OLAF zaslal svoju správu, ku ktorej boli tieto dôkazy pripojené, oneskorene.

123    Za týchto okolností nemožno Českej republike vyčítať, že čakala na zaslanie správy OLAF‑u a že nepožiadala o predloženie dôkazov ihneď po návrate z inšpekčnej misie.

124    Okrem toho sa Česká republika v tomto prípade mohla domnievať, že je potrebné, aby tieto dôkazy najprv analyzoval a overil OLAF, a až potom ich bude možné použiť v rámci colného konania. Práve OLAF mal najlepšie predpoklady na vykonanie tohto preskúmania, keďže zber dôkazov sa uskutočnil v rámci dohody o spolupráci uzavretej medzi Komisiou a Laosom, zatiaľ čo medzi touto krajinou a Českou republikou nebola uzavretá žiadna dvojstranná dohoda o pomoci.

125    Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Česká republika preukázala, že nemohla mať dôkazy potrebné na stanovenie antidumpingového cla, ktoré má BAIDE zaplatiť v súvislosti s 28 predmetnými dovozmi bezprostredne po návrate z inšpekčnej misie.

126    Na rozdiel od tvrdenia Komisie teda Česká republika tým, že za okolností prejednávanej veci nestanovila predmetné clo v dňoch nasledujúcich po návrate z inšpekčnej misie, neporušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z ustanovení pripomenutých v bodoch 68 až 77 vyššie.

 O dôsledkoch ukončenia činnosti spoločnosti BAIDE na povinnosť poskytnúť spornú sumu a jej vymáhanie

127    Ako bolo pripomenuté v bode 52 vyššie, Česká republika tvrdí, že nemohla pristúpiť k vymáhaniu spornej sumy, pretože BAIDE od mája 2008 ukončila všetky činnosti v tomto členskom štáte, takže v čase, keď bola správa OLAF‑u zaslaná Českej republike, už nebolo možné väčšinu majetku tejto spoločnosti zabaviť.

128    Je nesporné, že správa OLAF‑u skutočne umožňovala určiť clo, ktoré dlhuje BAIDE. V tejto správe sa totiž uvádza, že dôkazy o čínskom pôvode sú dostatočné na začatie colného konania, a odkazuje sa v nej na 28 prípadov sporných dovozov týkajúcich sa spoločnosti BAIDE v Českej republike.

129    Nespochybňuje sa ani skutočnosť, že BAIDE ukončila svoju činnosť v Českej republike už v máji 2008, ako Komisia uznala na pojednávaní.

130    Z výsledkov dokazovania – najmä z vyšetrovania vykonaného českými colnými orgánmi v bankách a na správnych úradoch hlavného mesta Prahy (Česká republika), ako aj z výpisu z obchodného registra, z odpovede daňových orgánov na žiadosť českých colných orgánov o vyplatenie daňového preplatku zisteného v prípade spoločnosti BAIDE, z odpovede na žiadosť o daňové informácie a zo žiadosti likvidátora spoločnosti BAIDE o vyhlásenie konkurzu, ktoré sú priložené k žalobe ako prílohy A.8, A.19, A.20 a A.21, je okrem iného zrejmé, že BAIDE už nevlastnila v Českej republike žiadny majetok, ktorý by podliehal exekúcii, s výnimkou zostatkov 16 047,67 CZK, 14,56 amerických dolárov (USD), 51,60 eura na troch účtoch v Československej obchodnej banke a daňového preplatku vo výške 82 300 CZK, ktoré nakoniec colné orgány vymohli.

131    Komisia nespochybňuje výsledky vyšetrovania majetku spoločnosti BAIDE, ktoré vykonali české colné orgány, ani závery a finančné údaje uvedené v dokumentoch uvedených v bode 130 vyššie. Nespochybňuje ani skutočnosť, že záver, že BAIDE ukončila svoju činnosť, priamo súvisí s tým, že okrem vyššie uvedených súm nemala odvtedy v Českej republike žiadny majetok, ktorý by podliehal exekúcii.

132    Komisia napokon netvrdí, že Česká republika mohla zabaviť majetok vo vyššej hodnote, ako nakoniec zabavila po odovzdaní správy OLAF‑u.

133    Hoci Komisia kritizuje Českú republiku za to, že po inšpekčnej misii nevynaložila všetku náležitú starostlivosť, na pojednávaní potvrdila, že nemá v úmysle tvrdiť, že Česká republika mala vybrať vyššiu sumu, ako sa nakoniec vybrala po odovzdaní správy OLAF‑u, a to bez ohľadu na opatrenia prijaté po odovzdaní správy.

134    V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní v odpovedi na otázku položenú v tejto súvislosti uviedla, že „Česká republika bola povinná stanoviť clo v čase, keď [BAIDE] ešte pôsobila na českom území, t. j. od konca novembra 2007… do konca februára 2008“, a že „ak by stanovila colný dlh skôr, mohla [tak] vybrať viac peňazí“.

135    Za špecifických okolností tejto veci – ako je uvedené v bodoch 123 a 124 vyššie – však Česká republika mohla dôvodne čakať na zaslanie správy OLAF‑u, ku ktorému malo podľa poskytnutých informácií dôjsť začiatkom roka 2008, a nemusela si vopred vyžiadať dôkazy zhromaždené počas inšpekčnej misie. V tejto súvislosti vzhľadom na čas, ktorý by české orgány potrebovali na obstaranie predmetných dokumentov, na ich analýzu a na začatie konania o dodatočnom vymáhaní cla, treba dospieť k záveru, že Komisia nemôže odôvodnene tvrdiť, že Česká republika mohla vybrať vyššiu sumu zodpovedajúcu nárokom na vlastné zdroje, ak by ich stanovila skôr.

136    Z výsledkov dokazovania za týchto okolností, vzhľadom na informácie obsiahnuté v spise a tvrdenia účastníkov konania, vyplýva, že ukončenie činnosti spoločnosti BAIDE mohlo predstavovať dôvod, ktorý nemožno pripísať Českej republike a na základe ktorého by tento členský štát mohol byť oslobodený od povinnosti zaplatiť spornú sumu Únii v súlade s článkom 17 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1150/2000, pripomenutým v bode 77 vyššie.

137    Preto aj vzhľadom na skutočnosť, že k ukončeniu činnosti spoločnosti BAIDE došlo pred odovzdaním správy OLAF‑u, je potrebné dospieť k záveru, že skutočnosť – aj keby bola preukázaná –, že Česká republika konala oneskorene po odovzdaní tejto správy, nemá v žiadnom prípade vplyv na posúdenie povinnosti Českej republiky poskytnúť spornú sumu.

 O povinnosti získať záruku na vymáhanie spornej sumy

138    Komisia však tvrdí, že Česká republika si bola vedomá rizika, že BAIDE sa dopustí podvodu počas kontrol vykonaných pred prepustením predmetného tovaru. Preto, ako je uvedené v bode 61 vyššie, mala pred prepustením tohto tovaru získať dostatočnú záruku na pokrytie prípadného rozdielu medzi výškou cla deklarovanou touto spoločnosťou a sumami, ktoré by mohli byť nakoniec vymerané na tento tovar vzhľadom na vážne pochybnosti o jeho pôvode.

139    Komisia sa v tejto súvislosti odvoláva na článok 248 nariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92 (Ú. v. ES L 253, 1993, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3; ďalej len „nariadenie, ktorým sa vykonáva Colný kódex“).

140    Česká republika nesúhlasí s názorom Komisie a tvrdí, že colné orgány nemohli požadovať záruku v rámci kontroly dotknutého tovaru pred prepustením, keďže vzhľadom na dostupné informácie neexistovali žiadne dôkazy o tom, že vznikol alebo mohol vzniknúť colný dlh.

141    Na podporu svojho tvrdenia sa Česká republika odvoláva na článok 190 ods. 1 Colného kódexu, v ktorom sa uvádza, že „ak to tak ustanovujú colné predpisy, že zabezpečenie nie je povinné, môžu colné orgány zvážiť požadovanie zabezpečenia, pokiaľ posúdia, že colný dlh, ktorý vznikol alebo ktorý by mohol vzniknúť, nebude v stanovenej lehote zaplatený“.

142    V rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedeného v bode 28 vyššie bola Česká republika vyzvaná, aby objasnila svoje tvrdenia, a v odpovedi uviedla, že „žiadne ustanovenie platných colných predpisov… nestanovovalo, že by bolo možné požadovať zabezpečenie podľa [článku 190 Colného kódexu] v dôsledku dodatočných kontrol alebo novozískaných informácií po prepustení tovaru do voľného obehu“. Z toho odvodila, že „bolo nemysliteľné, aby české colné orgány mohli na základe tohto ustanovenia požadovať záruku“.

143    Treba však poznamenať, že Komisia, ako potvrdila na pojednávaní, nekritizuje Českú republiku za to, že nezabezpečila zábezpeku po prepustení vreckových zapaľovačov do voľného obehu s cieľom spochybniť konanie tohto členského štátu v rámci tohto sporu; kritizuje ju len za to, že tak neurobila v čase prepustenia tovaru.

144    Argumentácia Českej republiky týkajúca sa podmienok uplatnenia nepovinného zabezpečenia podľa článku 190 Colného kódexu v prejednávanej veci, nezávisle od otázky jeho opodstatnenosti, preto nemá žiadny vplyv na spôsob posúdenia povinnosti poskytnúť záruku na účely vymáhania spornej sumy, a na ktorú sa odvoláva Komisia.

145    V tejto súvislosti Česká republika nespochybňuje, že kontrola dotknutého tovaru patrí do pôsobnosti článku 248 vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu, ktorý stanovuje, že ak colné orgány predpokladajú, že z kontrol, ktoré vykonajú, môže vyplynúť vyššie dovozné clo, ako z náležitostí uvedených vo vyhlásení, budú ďalej požadovať zloženie zábezpeky. Naopak spochybňuje, že v tomto prípade sú splnené podmienky na uplatnenie tohto článku.

146    V nadväznosti na toto spresnenie možno pripomenúť, že za súčasného stavu práva Únie je správa systému vlastných zdrojov Únie zverená členským štátom a patrí výlučne do ich zodpovednosti (rozsudok z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia, C‑575/18 P, EU:C:2020:530, bod 62). Ako sa pripomína v bode 77 vyššie, v tejto súvislosti členské štáty v súlade s článkom 17 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že sumy zodpovedajúce stanoveným nárokom budú sprístupnené Komisii.

147    Je preto úlohou členských štátov, aby v súlade s článkom 18 ods. 1 tohto nariadenia vykonávali kontroly a prešetrovania týkajúce sa určenia a sprístupnenia vlastných zdrojov, ktorými sú, ako v tomto prípade, clá stanovené v Spoločnom colnom sadzobníku a iné clá zavedené orgánmi v súvislosti s obchodom s krajinami, ktoré nie sú členmi Únie, ako boli vymedzené v bode 69 vyššie.

148    Clo sa podľa článku 2 toho istého nariadenia stanoví v súlade s colnými predpismi týkajúcimi sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka.

149    V prvej vete článku 74 ods. 1 Colného kódexu sa uvádza, že „ak prijatím colného vyhlásenia vzniká colný dlh, nesmie byť tovar, na ktorý sa colné vyhlásenie vzťahuje[,] prepustený, pokiaľ nie je colný dlh zaplatený alebo zabezpečený“.

150    Článok 248 nariadenia, ktorým sa stanovujú ustanovenia na vykonávanie Colného kódexu, ktorý je obsiahnutý v hlave VIII tohto nariadenia s názvom „Kontrola tovaru, zistenia colného úradu a iné opatrenia“, znie takto:

„1.      Povolenie prepustenia musí byť zapísané na účtoch dovozných ciel určených podľa náležitostí vyhlásenia. Ak colné orgány majú za to, že z kontrol, ktoré vykonajú, môže vyplynúť vyššie dovozné clo, ako z náležitostí uvedených vo vyhlásení, budú ďalej požadovať zloženie zábezpeky, ktorá je dostatočná na pokrytie rozdielu medzi sumou vyplývajúcou z náležitostí uvedených vo vyhlásení a sumou, ktorá môže byť v konečnom dôsledku splatná za tovar. Deklarant však môže požadovať, aby do účtovníctva bola okamžite zapísaná výška ciel, ktorá má byť v konečnom dôsledku zaplatená za tovar, namiesto zloženia tejto zábezpeky.

…“

151    Z týchto ustanovení vyplýva, že pri podaní colného vyhlásenia musí byť príslušné clo zaplatené alebo zabezpečené pred prepustením tovaru. Preto, ak sa colné orgány domnievajú, že overenie colného vyhlásenia môže viesť k vymeraniu vyššej sumy dovozného cla, ako je suma uvedená v colnom vyhlásení, prepustenie tovaru sa povolí až po zložení dostatočnej zábezpeky na pokrytie rozdielu medzi týmito sumami.

152    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci článok 248 ods. 1 nariadenia, ktorým sa vykonáva Colný kódex, poskytuje colným orgánom členských štátov priestor na voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či je potrebné požadovať poskytnutie zábezpeky, vzhľadom na použitie slovesa „domnievať sa“ v tomto článku, tento priestor na voľnú úvahu je obmedzený zásadou efektivity zakotvenou v článku 325 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorej musia byť finančné záujmy Únie účinne chránené pred podvodmi alebo inými protiprávnymi konaniami, ktoré tieto záujmy ohrozujú.

153    Vplyv zásady efektivity v situácii, keď sa táto zásada uplatňuje na konkrétnu povinnosť členských štátov podľa článku 325 ods. 1 ZFEÚ, konkrétne na povinnosť zabezpečiť, aby sa vlastné zdroje Únie, medzi ktoré patrí clo, vyberali účinne a v plnej výške, nemožno určiť abstraktne a staticky, pretože tento vplyv závisí od charakteristík daného podvodu alebo protiprávneho konania, ktoré sa navyše môžu v priebehu času meniť.

154    V prejednávanej veci Komisia na podporu svojho tvrdenia, že Česká republika si bola vedomá rizika podvodu pri prepustení predmetného tovaru, v podstate uvádza, že žalujúci členský štát bol informovaný o tom, že päťmiestny číselný kód „44001“ na spodnej strane vreckových zapaľovačov môže viesť k domnienke o ich čínskom pôvode.

155    V tejto súvislosti Komisia po prvé uvádza, že tieto informácie boli obsiahnuté v dokumentácii vypracovanej OLAF‑om a poskytnutej počas seminára, ktorý sa konal 31. mája a 1. júna 2005 (ďalej len „dokumentácia OLAF‑u z roku 2005“). Komisia uznáva, že Česká republika sa na tomto seminári nezúčastnila, ale tvrdí, že dokumentácia bola uvedenému členskému štátu zaslaná.

156    Česká republika tvrdí, že dokumentáciu OLAF‑u z roku 2005 nedostala.

157    Komisia na pojednávaní uviedla, že „presne nevie“, kedy Česká republika dostala dokumentáciu OLAF‑u z roku 2005. Spresnila, že nenašla žiaden „konkrétny dôkaz“ o tom, že dokumentácia bola odoslaná do Českej republiky. Zo spisu tiež nevyplýva, že by takáto dokumentácia – v rozpore s tvrdením Komisie na pojednávaní – bola zaslaná Českej republike v období od „júna do konca roku [2005]“.

158    Okrem toho je potrebné uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia vo svojej duplike, ani z oznámenia WOMIS/CZ/2014/5 z 3. októbra 2016, ktoré je pripojené ako príloha D.3, nevyplýva, že „na základe [dokumentácie OLAF‑u z roku 2005] české orgány vydali 22. marca 2006 rizikový profil“.

159    Nakoniec je potrebné poznamenať, že hoci Česká republika na pojednávaní uznala, že rizikový profil, ktorý vydala 22. marca 2006, bol skutočne založený na informáciách od OLAF‑u, ako sa v ňom výslovne uvádza, uviedla, že tieto informácie jej boli poskytnuté na stretnutí so zástupcami OLAF‑u, ktoré sa konalo 20. ‑ 22. marca 2006. Komisia sa k tomuto tvrdeniu nevyjadrila.

160    Za týchto okolností nie je preukázané, že Česká republika dostala dokumentáciu OLAF‑u z roku 2005 od júna do konca roka 2005.

161    Komisia preto nemôže tvrdiť, že Česká republika si nesplnila povinnosti týkajúce sa vlastných zdrojov, pretože od roku 2005 nevytvorila na základe „dostatočne presných informácií o rizikách“ podvodov obsiahnutých v tejto dokumentácii záruku na antidumpingové clá, ktoré by BAIDE mohla byť povinná zaplatiť.

162    Po druhé Komisia tvrdí, že informácia o číselnom kóde „44001“, podľa ktorej majú vreckové zapaľovače čínsky pôvod, bola uvedená aj v rizikovom profile, ktorý Česká republika vydala 22. marca 2006 a aktualizovala v novembri toho istého roku (ďalej len „rizikový profil“).

163    Zo spisu vyplýva, že rizikový profil bol prijatý – ako Česká republika výslovne uvádza – s cieľom „upozorniť jednotlivé colné úrady na zistené riziká a požadovať od nich, aby vykonali podrobné kontroly tovaru vzhľadom na tieto riziká“. Podľa Komisie sa v rizikovom profile zdôrazňuje, že „päťmiestny číselný kód v dolnej časti zapaľovačov naznačuje, že zapaľovače môžu mať čínsky pôvod“.

164    Po prvé Česká republika tvrdí, že prostredníctvom kontrol vykonaných na základe rizikového profilu nebolo možné preukázať, že vreckové zapaľovače mali iný pôvod, než ako deklarovala BAIDE.

165    V tejto súvislosti Česká republika v bodoch 43 a 44 repliky odkazuje na prílohy C.1a až C.1f, C.1 h až C.1l a C.2.a až C.2.n. Ako vyplýva z bodu 22 jej odpovede na písomné otázky položené v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedeného v bode 28 vyššie, konkrétne uvádza, že dovozov uskutočnených po prijatí rizikového profilu sa týkajú prílohy C.1 h a C.2.a až C.2.n, a najmä zápisnice obsiahnuté v týchto prílohách.

166    Česká republika však nevysvetlila, o ktoré informácie obsiahnuté v týchto prílohách, ktoré obsahujú vybrané „dokumenty o colných kontrolách“ – ako sú označené v prehľade pripojenom k replike – týkajúce sa 24 z 28 dotknutých dovozov, a to v podstate zápisnice z vykonaných kontrol, faktúry vystavené spoločnosťou BAIDE, ako aj niekoľko fotografií dotknutého nákladu a dotknutého tovaru, sa opiera, keď tvrdí, že „žiadna z týchto kontrol… neodhalila žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že skutočný pôvod tovaru sa líši od deklarovaného pôvodu“.

167    Aj keby boli tieto informácie identifikované s dostatočnou presnosťou, aby Všeobecný súd mohol posúdiť ich platnosť, útržkovitý a neúplný charakter týchto dokumentov, ktoré sú výslovne označené ako vybrané, v žiadnom prípade neumožňuje dospieť k záveru, že neexistovala žiadna skutočnosť, ktorá by mohla viesť k domnienke čínskeho pôvodu predmetného tovaru. Okrem toho, ako Komisia uviedla v bode 66 dupliky, k vybraným dokumentom uvedeným v prílohách C.1b, C.1f, C.1 h až C.1l, C.2a až C.2n neboli pripojené žiadne fotografie vreckových zapaľovačov.

168    V nadväznosti na otázku položenú Českej republike v tejto súvislosti v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedeného v bode 28 vyššie sa Česká republika obmedzila na predloženie dvoch ďalších fotografií, na základe ktorých tvrdila, že české colné orgány nenašli na spodnej strane vreckových zapaľovačov číselný kód „44001“, na ktorý poukázal OLAF, ale iný kód pozostávajúci z troch písmen a dvoch číslic alebo tam nenašli žiaden kód.

169    Na základe dvoch fotografií predložených na podporu tohto tvrdenia však nemožno preukázať – ako tvrdí Česká republika –, že z „fotografií zhotovených počas colných kontrol“ možno vyvodiť, že tovar zo sporného dovozu nebol označený číselným kódom „44001“. Okrem toho je potrebné poznamenať, že aj keď fotografie priložené v prílohe F.3 ukazujú, že spodná časť dvoch zapaľovačov má iný kód, než na ktorý poukázal OLAF, nie je možné z nich určiť, kto bol dovozcom tohto tovaru.

170    Sporný dovoz sa týkal niekoľkých miliónov zapaľovačov, takže neexistencia – aj keby bola preukázaná – číselného kódu, ktorý OLAF našiel na spodnej strane približne desiatich zapaľovačov dovezených spoločnosťou BAIDE, ako je znázornené na fotografiách priložených k prílohám uvedeným v bode 165 vyššie, nemôže byť dostatočným dôkazom toho, že Česká republika nemohla mať pochybnosti o čínskom pôvode vreckových zapaľovačov.

171    Okrem toho sa Česká republika nemôže úspešne odvolávať na zápisnice pripojené k prílohám C, aby preukázala, že „prijaté opatrenia neodhalili nič, čo by dokazovalo, že tovar nemá deklarovaný pôvod“, pretože tieto dokumenty len potvrdzujú výsledky kontrol, ako boli skutočne vykonané, a to výlučne na základe zohľadnených informácií.

172    V tejto súvislosti treba tiež poznamenať, že v bode 6.1 oznámenia Komisie AM 2007/019 z 30. apríla 2007, ktoré bolo zaslané členským štátom v rámci vzájomnej spolupráce, sa uvádza:

„…

Od konca roka 2004 do júla 2006 bolo do Spoločenstva z Laosu dovezených viac ako 80 miliónov zapaľovačov.

Dva členské štáty (české a belgické colné orgány) zistili pri kontrolách päťmiestny kód, ktorý čínske orgány prideľujú čínskym výrobcom zapaľovačov, na spodnej strane náplní do zapaľovačov deklarovaných ako pochádzajúce z Laosu. V tomto prípade to bol kód 44001, ktorý čínske orgány pridelili čínskemu výrobcovi uvedenému v bode 7.1.2 [t. j. spoločnosti BAIDE].“

173    Okrem toho bod 12 toho istého oznámenia znie takto:

„Bolo preukázané, že čínsky výrobca uvedený v bode 7.1.2 zriadil svoje európske distribučné ústredie v Prahe v Českej republike. České colné orgány skontrolovali dovozný štatút dovozcu uvedeného v bode 7.2, ktorý sa týka vývozcu.

Dovozca prepojený s vývozcom okamžite presunul colné konanie z jedného colného úradu na druhý, aby sa vyhol úplnej kontrole nákladu zapaľovačov deklarovaných ako tovar s pôvodom v Laose.

Následne bol tovar prepustený do voľného pohybu na Slovensku. Slovenské colné orgány boli o preprave zapaľovačov informované českými colnými orgánmi v júli 2006 a v auguste 2006 bol s pomocou OLAF‑u zastavený dovoz dvoch nákladov. Keď slovenské colné orgány požiadali o zloženie záruky na zabezpečenie antidumpingového cla na predmetné zapaľovače, náklad bol vrátený do colného skladu v Prahe.

…“

174    Česká republika, ktorá bola v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedeného v bode 28 vyššie výslovne vyzvaná, aby sa vyjadrila k informáciám uvedeným v bodoch 6.1 a 12 oznámenia uvedeného v bodoch 172 a 173 vyššie – uviedla, že „informácie o význame päťmiestneho kódu v [uvedenom] oznámení sú… veľmi útržkovité a vágne“. Nespochybnila však skutočnosť uvedenú v bode 6.1 tohto oznámenia, že české colné orgány odhalili takýto číselný kód na spodnej časti zapaľovačov dovezených spoločnosťou BAIDE bez ohľadu na jeho presný význam.

175    Hoci Česká republika tiež tvrdila, že takéto oznámenie je v kontexte tohto sporu irelevantné, keďže bolo vyhotovené po prepustení tovaru zo sporného dovozu do voľného obehu, ani táto okolnosť sama osebe nemôže vyvrátiť informácie uvedené v tomto oznámení, podľa ktorých české colné orgány odhalili na spodnej časti zapaľovačov číselný kód „44001“.

176    Okrem toho treba zdôrazniť, že keďže toto oznámenie – ako uvádza Česká republika – bolo zaslané po prepustení tovaru do voľného obehu, skutočnosť, že OLAF v tomto oznámení neodporučil zloženie zábezpeky, nemožno úspešne zohľadniť pri posudzovaní povinnosti Českej republiky získať zloženie takejto zábezpeky pri prepustení tovaru.

177    Česká republika bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k informáciám uvedeným v bodoch 6.1 a 12 oznámenia AM/2007/019, a to aj na pojednávaní, ale ani pri tejto príležitosti nepredložila žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by tieto informácie vyvrátil. Okrem toho Česká republika nespochybnila, že upozornila slovenské colné orgány na existenciu podvodného dovozu, ako vyplýva z bodu 12 oznámenia AM/2007/019.

178    Je preto potrebné dospieť k záveru, že hoci bola Česká republika písomne vyzvaná, aby objasnila informácie uvedené v bodoch 6.1 a 12 oznámenia AM/2007/019, nebola schopná poskytnúť dostatočne presné a relevantné dôkazy na ich vyvrátenie. Nemôže preto tvrdiť, že neodhalila číselný kód, na ktorý poukázal OLAF, keď upozornila slovenské orgány na existenciu podvodných dovozov deklarovaných ako pochádzajúcich z Laosu a predtým uskutočnených spoločnosťou BAIDE na jej území.

179    Hoci sa Česká republika snaží spochybniť relevantnosť informácií poskytnutých OLAF‑om na účel posúdenia pôvodu dotknutého tovaru, pričom tvrdí – ako je uvedené v bode 174 vyššie – že z dôvodu ich neúplnosti si v zásade nemohla byť istá ich relevantnosťou, je nesporné – ako Česká republika potvrdila na pojednávaní – že sa OLAF‑u na správnosť takto poskytnutých informácií nepýtala, hoci ich ako také prevzala do rizikového profilu.

180    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že colné orgány členských štátov sú povinné zabezpečiť uplatňovanie colných predpisov Únie, a najmä vykonávať primerané colné kontroly s cieľom účinne chrániť finančné záujmy Únie. Splnenie takejto úlohy si vyžaduje sústavnú, konzistentnú a systematickú činnosť týchto orgánov. Hoci colné kontroly vykonávané na úrovni Únie majú členským štátom pomáhať, v žiadnom prípade nemôžu nahradiť ich povinnosti kontrolovať a účinne chrániť finančné záujmy Únie.

181    Nakoniec je potrebné na rozdiel od tvrdenia Českej republiky uviesť, že predpokladom zloženia zábezpeky na vymáhanie spornej sumy nebolo v čase prepustenia dotknutého tovaru nespochybniteľné presvedčenie, že tento tovar má iný ako deklarovaný pôvod, ale iba existencia nepriamych dôkazov, ktoré by pri kontrole tohto tovaru mohli viesť k vymeraniu vyššej sumy cla, ako je suma stanovená na základe údajov uvedených v colnom vyhlásení.

182    V tejto súvislosti Česká republika teraz nemôže tvrdiť, že mohla mať len neurčité podozrenie, že sporné dovozy boli podvodné, keďže sama v rizikovom profile uznala, že „existuje dôvodné podozrenie z obchádzania colných predpisov“, spresnila, že cieľom vnútornej kontroly bolo „prijať všetky možné opatrenia na zabránenie vyhýbaniu sa antidumpingovému clu prostredníctvom iného colného zaradenia alebo deklarovania iného pôvodu tovaru“, a uviedla, že sa odporúča „v prípade potreby zásielku zabezpečiť vo výške antidumpingového cla“.

183    Ako sa uvádza v bode 178 vyššie, Česká republika v skutočnosti upozornila slovenské colné orgány na existenciu podvodného dovozu. Po prijatí rizikového profilu zaviedla aj niekoľko opatrení, ktoré svedčia o tom, že v čase prijatia rizikového profilu si bola prinajmenšom vedomá rizika podvodu. Česká republika nepopiera, ako Komisia zdôraznila v bode 15 svojho vyjadrenia k žalobe, že 13. apríla 2006 zaslala OLAF‑u list týkajúci sa podozrenia z podvodu spáchaného spoločnosťou BAIDE a že 28. augusta 2006 začala vyšetrovanie tejto spoločnosti. Nespochybňuje ani to, že pred inšpekčnou misiou poskytla OLAF‑u zoznam sporných dovozov, ktorých pôvod sa mal overiť.

184    Po druhé Česká republika tvrdí, že aj keby bola vzhľadom na informácie poskytnuté OLAF‑om schopná dosiahnuť poskytnutie zábezpeky na vymáhanie spornej sumy, musela by zábezpeku uvoľniť, keďže laoské orgány potvrdili pravosť osvedčenia o pôvode predmetného tovaru a „neexistoval žiadny dôkaz o opaku“.

185    Bez ohľadu na právny význam, ktorý možno pripisovať vyhláseniam laoských orgánov v rámci tohto sporu, je však potrebné konštatovať, že samotná skutočnosť, že uvedené orgány potvrdili pravosť osvedčení o pôvode priložených spoločnosťou BAIDE v prípade 2 z 28 sporných dovozov, nemohla nijako rozptýliť pochybnosti, ktoré mala samotná Česká republika na základe informácií poskytnutých OLAF‑om v súvislosti so všetkými dovozmi spoločnosti BAIDE z Laosu.

186    Osvedčenia predložené spoločnosťou BAIDE by mohli slúžiť nanajvýš ako nepriamy dôkaz laoského pôvodu vreckových zapaľovačov, a to len vtedy, ak by bol tento pôvod potvrdený, a nie vyvrátený, ako v tomto prípade, inými dôkazmi, ktoré mala Česká republika k dispozícii v čase prepustenia predmetného tovaru.

187    Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bola Česká republika podľa článku 248 ods. 1 vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu povinná požadovať zloženie zábezpeky na vymáhanie antidumpingového cla, ktoré mohla byť BAIDE povinná zaplatiť od okamihu prijatia rizikového profilu, t. j. od 22. marca 2006.

 Všeobecný záver o existencii bezdôvodného obohatenia Únie

188    Ako vyplýva z bodov 123 a 124 vyššie, Česká republika bola schopná určiť clo zo sporných dovozov dlžné spoločnosťou BAIDE od okamihu odovzdania správy OLAF‑u.

189    Ako sa však uvádza v bode 129 vyššie, správa OLAF‑u bola odovzdaná až po tom, ako BAIDE ukončila svoju činnosť.

190    Podľa záveru bodu 136 vyššie by mohlo ukončenie činnosti spoločnosti BAIDE, ku ktorému došlo pred odovzdaním správy OLAF‑u, predstavovať dôvod, ktorý nemožno pripísať Českej republike v zmysle článku 17 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 1150/2000 a na základe ktorého by tento členský štát mohol byť zákonným spôsobom oslobodený od povinnosti sprístupniť spornú sumu Únii, keďže na území Českej republiky už potom nemohol byť zabavený žiaden majetok.

191    V bode 187 vyššie sa však dospelo k záveru, že Česká republika bola povinná podľa článku 248 ods. 1 vykonávacieho nariadenia k Colnému kódexu požadovať zloženie zábezpeky na zabezpečenie výberu antidumpingového cla dlžného spoločnosťou BAIDE od 22. marca 2006.

192    Medzi účastníkmi konania je nesporné, ako potvrdili na pojednávaní, že sporné dovozy sa uskutočnili v období od 26. septembra 2005 do 1. marca 2007. Okrem toho Komisia na pojednávaní potvrdila svoje stanovisko, že povinnosť poskytnúť zábezpeku sa mala vzťahovať na všetky sporné dovozy.

193    Z dokumentu v prílohe F.1 a z tabuľky uvedenej v prílohe B.7 vyplýva, že od 22. marca 2006 sa uskutočnilo šestnásť dovozov, prvý 11. apríla 2006 a posledný 1. marca 2007.

194    Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba dospieť k záveru, že Únia sa bezdôvodne obohatila o časť spornej sumy zodpovedajúcej antidumpingovému clu, ktoré mala BAIDE uhradiť za prvých dvanásť dovozov vreckových zapaľovačov, ktoré sa uskutočnili v období od 26. septembra 2005, keď sa uskutočnil prvý z nich, do 20. februára 2006, keď sa uskutočnil posledný z nich, konkrétne ide o dovozy uskutočnené 26. septembra, 7., 15., 27., 29. a 30. novembra 2005, 3., 10., 16., 17. a 27. januára a 20. februára 2006.

195    Preto je potrebné vyhovieť žalobe v rozsahu, v akom Česká republika požaduje vrátenie sumy uvedenej v bode 194 vyššie, konkrétne – vzhľadom na finančné údaje uvedené v prílohe F.1, ktoré Komisia nespochybnila – sumy 17 828 399,66 CZK, ktorá bola zaplatená do vlastných zdrojov Únie na účet Komisie určený na tento účel.

196    Vo zvyšnej časti treba žalobu zamietnuť.

 O trovách

197    Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.

198    Keďže Česká republika aj Komisia mali úspech len v časti predmetu konania, je opodstatnené nariadiť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

199    Belgické kráľovstvo a Poľská republika znášajú na základe článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto:

1.      Žalobe Českej republiky sa vyhovuje v rozsahu, v akom sa domáha, aby Európska komisia vrátila sumu 17 828 399,66 korún českých (CZK) zaplatenú do vlastných zdrojov Európskej únie.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Marcoulli

Schwarcz

Norkus

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. mája 2022.

Podpisy


*      Jazyk konania: čeština.