Language of document : ECLI:EU:T:2021:286

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 19. mája 2021 (*)

„Štátna pomoc – Holandsko – Štátna záruka za úvery a podmienený úver štátu v prospech spoločnosti KLM v rámci pandémie COVID‑19 – Dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci – Rozhodnutie o nevznesení námietok – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá inej spoločnosti z tej istej skupiny podnikov – Povinnosť odôvodnenia – Zachovanie účinkov rozhodnutia“

Vo veci T‑643/20,

Ryanair DAC, so sídlom vo Swords (Írsko), v zastúpení: F.‑C. Laprévote, V. Blanc, E. Vahida, S. Rating a I.‑G. Metaxas‑Maranghidis, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: L. Flynn, S. Noë a C. Georgieva, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: E. de Moustier a P. Dodeller, splnomocnení zástupcovia,


Holandské kráľovstvo, v zastúpení: J. Langer, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci I. Rooms, advokátka,

a

Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV, so sídlom v Amstelveene (Holandsko), v zastúpení: K. Schillemans, H. Vanderveen a P. Huizing, advokáti,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2020) 4871 final z 13. júla 2020 týkajúceho sa štátnej pomoci SA.57116 (2020/N) – Holandsko – COVID‑19: Štátna záruka a štátny úver v prospech spoločnosti KLM,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov (spravodajca), sudcovia E. Buttigieg, K. Kowalik‑Bańczyk, G. Hesse a M. Stancu,

tajomník: I. Pollalis, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. februára 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 26. júna 2020 Holandské kráľovstvo v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ oznámilo Európskej komisii štátnu pomoc v prospech spoločnosti Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV (ďalej len „KLM“), ktorá spočívala jednak v štátnej záruke za úver, ktorý by tejto spoločnosti poskytlo konzorcium bánk, a jednak v štátnom úvere (ďalej len „predmetné opatrenie pomoci“). Celková suma pomoci predstavovala 3,4 miliardy eur. Cieľom predmetného opatrenia pomoci bolo dočasne poskytnúť spoločnosti KLM likviditu, ktorú potrebovala na to, aby čelila negatívnym dôsledkom pandémie COVID‑19. Holandské kráľovstvo sa domnievalo, že vzhľadom na význam spoločnosti KLM pre jeho hospodárstvo a leteckú dopravu by konkurz tejto spoločnosti ešte viac zhoršil vážnu poruchu fungovania jeho hospodárstva, ktorá bola spôsobená touto pandémiou.

2        KLM je súčasťou skupiny Air France‑KLM. Na čele skupiny sa nachádza holdingová spoločnosť Air France‑KLM (ďalej len „holdingová spoločnosť Air France‑KLM“), ktorej sú Francúzsko a Holandsko najväčšími akcionármi, a to s podielmi 14,3 % a 14 % na základnom imaní. Spoločnosti Air France a KLM sú dve dcérske spoločnosti holdingovej spoločnosti Air France‑KLM.

3        Dňa 4. mája 2020 Komisia rozhodnutím C(2020) 2983 final týkajúcim sa štátnej pomoci SA.57082 (2020/N) – Francúzsko – COVID‑19: dočasný rámec, [článok 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ] – Záruka a akcionárska pôžička v prospech spoločnosti Air France (ďalej len „rozhodnutie Air France“), vyhlásila individuálnu pomoc poskytnutú Francúzskou republikou spoločnosti Air France vo forme štátnej záruky a akcionárskej pôžičky v celkovej výške 7 miliárd eur za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Cieľom opatrenia pomoci bolo financovať okamžité potreby likvidity spoločnosti Air France.

4        Komisia prijala 13. júla 2020 rozhodnutie C(2020) 4871 final týkajúce sa štátnej pomoci SA.57116 (2020/N) – Holandsko – COVID‑19: Štátna záruka a štátny úver v prospech spoločnosti KLM (Ú. v. EÚ C 355, 2020, s. 1; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom konštatovala, že predmetné opatrenie pomoci na jednej strane predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a na druhej strane je zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ. Komisia posúdila predmetné opatrenie pomoci s prihliadnutím na jej oznámenie z 19. marca 2020, nazvané „Dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci na podporu hospodárstva v súčasnej situácii spôsobenej nákazou COVID‑19“ (Ú. v. EÚ C 91 I, 2020, s. 1), zmenené 3. apríla 2020 (Ú. v. EÚ C 112 I, 2020, s. 1), 13. mája 2020 (Ú. v. EÚ C 164, 2020, s. 3) a 29. júna 2020 (Ú. v. EÚ C 218, 2020, s. 3) (ďalej len „dočasný rámec“).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

5        Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2020 podala žalobkyňa, Ryanair DAC, žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

6        Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa požiadala Všeobecný súd o prejednanie tejto veci v skrátenom súdnom konaní podľa článkov 151 a 152 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Rozhodnutím zo 16. novembra 2020 Všeobecný súd (desiata komora) vyhovel návrhu na prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní.

7        Komisia podala vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu 7. decembra 2020.

8        Podľa článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku žalobkyňa predložila 18. decembra 2020 odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania.

9        Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh desiatej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

10      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 14. decembra 2020, 6. januára 2021 a 15. januára 2021 Holandské kráľovstvo, Francúzska republika a KLM požiadali o vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Komisie.

11      Rozhodnutiami z 12. a 19. januára 2021 predseda desiatej komory Všeobecného súdu povolil Holandskému kráľovstvu a Francúzskej republike, aby vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania.

12      Uznesením z 27. januára 2021 predseda desiatej komory Všeobecného súdu povolil spoločnosti KLM, aby vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania.

13      Opatreniami na zabezpečenie priebehu konania oznámenými 14., 19. a 28. januára 2021 bolo Holandskému kráľovstvu, Francúzskej republike a spoločnosti KLM povolené podľa článku 154 ods. 3 rokovacieho poriadku podať vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Holandské kráľovstvo a Francúzska republika podali do kancelárie Všeobecného súdu svoje vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania 22. januára 2021 a 3. februára 2021. KLM nepredložila vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.

14      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 25. februára 2021. Na tomto pojednávaní žalobkyňa požiadala Všeobecný súd, aby prijal opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorým vyzve Komisiu, aby predložila zmluvy uvedené v rozhodnutí Air France a v napadnutom rozhodnutí, na základe ktorých boli schválené opatrenia pomoci, ktorých sa tieto dve rozhodnutia týkali. Ústna časť konania bola ukončená rozhodnutím z 26. februára 2021.

15      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

16      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

17      Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje k spochybneniu dôvodnosti napadnutého rozhodnutia, a vecne ju zamietol v zostávajúcej časti. Subsidiárne navrhuje, aby Všeobecný súd vecne zamietol žalobu v celom rozsahu.

18      Holandské kráľovstvo a KLM podobne ako Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd zamietol žalobu ako nedôvodnú.

 Právny stav

19      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na tom, že Komisia nesprávne vylúčila pomoc, poskytnutú Francúzskou republikou spoločnosti Air France, z pôsobnosti napadnutého rozhodnutia, druhý na porušení zásady zákazu diskriminácie, zásady slobodného poskytovania služieb a slobody usadiť sa, tretí na nesprávnom uplatnení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, štvrtý na tom, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania, a piaty na porušení povinnosti odôvodnenia v zmysle článku 296 ZFEÚ.

 O prípustnosti

20      Žalobkyňa v bodoch 39 až 45 žaloby tvrdí, že má aktívnu legitimáciu ako „príslušná strana“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ a „zainteresovaná strana“ v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9), čo jej umožňuje podať proti napadnutému rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté bez začatia konania vo veci formálneho zisťovania, žalobu o neplatnosť na účely zachovania svojich procesných práv.

21      Záujmy žalobkyne ako konkurenta spoločnosti KLM sú dotknuté poskytnutím predmetného opatrenia pomoci, keďže toto opatrenie umožňuje spoločnosti KLM získať úvery za výhodných podmienok a zostať na trhu v postavení dotovaného konkurenta žalobkyne, a to aj napriek negatívnym dôsledkom pandémie COVID‑19. Naproti tomu žalobkyňa, ktorá je v Holandsku treťou najväčšou leteckou spoločnosťou, nemala nárok na takúto podporu.

22      Komisia nespochybňuje prípustnosť žaloby.

23      Francúzska republika sa domnieva, že žalobkyňa nemá aktívnu legitimáciu na spochybnenie dôvodnosti napadnutého rozhodnutia, a preto je prvý, druhý a tretí žalobný dôvod neprípustný. Francúzska republika naopak nespochybňuje prípustnosť štvrtého žalobného dôvodu, keďže žalobkyňa je podľa nej príslušnou stranou v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

24      Treba konštatovať, že prípustnosť prejednávanej žaloby nevyvoláva pochybnosti v rozsahu, v akom sa ňou žalobkyňa snaží tvrdiť, že Komisia mala začať konanie vo veci formálneho zisťovania uvedené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

25      V rámci konania o preskúmaní upraveného v článku 108 ZFEÚ totiž treba rozlišovať dve fázy. Na jednej strane ide o fázu predbežného preskúmania upravenú v článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorá Komisii umožňuje vytvoriť si prvotný názor na zlučiteľnosť predmetnej pomoci. Na druhej strane ide o konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ, ktoré Komisii umožňuje získať úplné informácie o údajoch veci. Len v rámci tohto konania stanovuje Zmluva o FEÚ povinnosť Komisie poskytnúť účastníkom možnosť predložiť ich pripomienky (rozsudky z 19. mája 1993, Cook/Komisia, C‑198/91, EU:C:1993:197, bod 22; z 15. júna 1993, Matra/Komisia, C‑225/91, EU:C:1993:239, bod 16, a z 15. októbra 2018, Vereniging Gelijkberechtiging Grondbezitters a i./Komisia, T‑79/16, neuverejnený, EU:T:2018:680, bod 46).

26      Ak konanie vo veci formálneho zisťovania nie je začaté, zainteresované strany, ktoré by mohli predložiť pripomienky počas tejto druhej fázy, nemajú túto možnosť. Na účely nápravy majú možnosť napadnúť na súde Európskej únie rozhodnutie Komisie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania. Žaloba o neplatnosť rozhodnutia založeného na článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorú podá zainteresovaná strana v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ, je teda prípustná, ak chce žalobca chrániť svoje procesné práva, ktoré mu vyplývajú z tohto posledného uvedeného ustanovenia (pozri rozsudok z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 56 a citovanú judikatúru).

27      V prejednávanej veci Komisia nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania, pričom žalobkyňa v rámci štvrtého žalobného dôvodu poukazuje na porušenie jej procesných práv. Vzhľadom na článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 konkurujúci podnik príjemcu opatrenia pomoci patrí nepochybne medzi „zainteresované strany“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ (rozsudky z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 59, a z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 50).

28      V prejednávanej veci je nesporné, že medzi žalobkyňou a príjemcom pomoci existuje konkurenčný vzťah. Žalobkyňa totiž tvrdí bez toho, aby to bolo spochybnené, že prispieva k leteckej obsluhe Holandska už viac ako dvadsať rokov, že v roku 2019 prepravila 3 milióny cestujúcich z alebo do Holandska a že mala približne 5 % podiel na holandskom trhu, čo z nej robí tretiu najväčšiu leteckú spoločnosť v Holandsku. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že jej letový program na leto 2020, vytvorený pred začiatkom pandémie COVID‑19, zahŕňal 43 destinácií s odletom z 3 holandských letísk. Žalobkyňa je teda zainteresovanou stranou, ktorá má záujem na zabezpečení ochrany procesných práv, ktoré jej vyplývajú z článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

29      Treba teda uznať prípustnosť žaloby v rozsahu, v akom žalobkyňa poukazuje na porušenie jej procesných práv.

30      V tejto súvislosti treba konštatovať, že štvrtý žalobný dôvod, ktorý výslovne smeruje k dosiahnutiu dodržiavania procesných práv žalobkyne, je prípustný vzhľadom na postavenie žalobkyne ako zainteresovanej strany, ako bolo konštatované v bode 29 vyššie. Žalobkyňa totiž môže na účely zachovania procesných práv, ktoré jej prináležia v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, uvádzať dôvody, ktoré môžu preukázať, že posúdenie informácií a dôkazov, ktoré má Komisia k dispozícii alebo mohla mať k dispozícii v štádiu predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, malo vyvolať pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 81; z 9. júla 2009, 3F/Komisia, C‑319/07 P, EU:C:2009:435, bod 35; z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, bod 59, a zo 6. mája 2019, Scor/Komisia, T‑135/17, neuverejnený, EU:T:2019:287, bod 73).

31      Okrem toho treba pripomenúť, že žalobkyňa je na účely preukázania porušenia jej procesných práv z dôvodu pochybností, ktoré malo sporné opatrenie vyvolať, pokiaľ ide o jeho zlučiteľnosť s vnútorným trhom, oprávnená uviesť tvrdenia, ktorými sa snaží preukázať, že konštatovanie zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom, ku ktorému Komisia dospela, bolo nesprávne, čo a fortiori môže preukázať, že Komisia mala mať pri posudzovaní zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom pochybnosti. Všeobecný súd je preto oprávnený preskúmať vecné tvrdenia predložené žalobkyňou s cieľom overiť, či sú spôsobilé podporiť ňou výslovne predložený žalobný dôvod v súvislosti s existenciou pochybností odôvodňujúcich začatie konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júna 2013, Ryanair/Komisia, C‑287/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:395, body 57 až 60, a zo 6. mája 2019, Scor/Komisia, T‑135/17, neuverejnený, EU:T:2019:287, bod 77).

32      Pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, treba zdôrazniť, že porušenie povinnosti odôvodnenia spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd Únie zohľadniť ex offo a netýka sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia z meritórneho hľadiska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, body 67 až 72).

 O veci samej

33      Najskôr treba preskúmať piaty žalobný dôvod.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

34      Svojím piatym žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené alebo je nedostatočne odôvodnené z viacerých hľadísk.

35      Konkrétne v prvej časti piateho žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia neuviedla dôvody, pre ktoré nezohľadnila vplyv pomoci, ktorá bola predtým poskytnutá spoločnosti Air France, hoci táto spoločnosť je rovnako ako KLM súčasťou skupiny Air France‑KLM.

36      Podľa žalobkyne pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá spoločnosti Air France, mohla byť poskytnutá celej skupine Air France‑KLM. Za týchto okolností Komisia nemohla a priori vylúčiť takúto možnosť, ale podľa judikatúry bola povinná zohľadniť všetky relevantné skutočnosti v tejto súvislosti, ako aj kontext, do ktorého patrilo predmetné opatrenie pomoci. V bode 19 napadnutého rozhodnutia sa však Komisia obmedzila na to, že bez dôkazu alebo iného vysvetlenia uviedla, že „dcérska spoločnosť Air France zo skupiny Air France‑KLM nie je príjemcom [predmetného] opatrenia pomoci“. Komisia však neoverila a neodôvodnila, či pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá zvyšnej časti skupiny a najmä spoločnosti Air France, mohla byť poskytnutá aj spoločnosti KLM, ktorej účtovné závierky boli konsolidované s účtovnými závierkami spoločnosti Air France. V tejto súvislosti žalobkyňa Komisii vytýka, že iba uviedla, že holandské orgány „potvrdili“, že Air France, ktorá je dcérskou spoločnosťou holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, nebola príjemcom predmetného opatrenia pomoci, pričom však nespresnila, ako sa toto uistenie v praxi uplatňuje. Je však nevyhnutné preskúmať tieto aspekty dotknutého opatrenia pomoci na účely overenia primeranosti pomoci a napríklad, či boli dodržané podmienky kumulácie a stropy stanovené v bode 25 písm. d) a bode 27 písm. d) dočasného rámca. Podľa žalobkyne holdingová spoločnosť Air France‑KLM a jej dve dcérske spoločnosti sú súčasťou jednej hospodárskej jednotky, ktorá má na základe napadnutého rozhodnutia prijatého spoločne s rozhodnutím Air France nárok na celkovú sumu 10,4 miliardy eur.

37      Komisia, podporovaná Holandským kráľovstvom, Francúzskou republikou a spoločnosťou KLM, spochybňuje túto argumentáciu. Tvrdí, že vzhľadom na to, že KLM nebola jedným z príjemcov pomoci poskytnutej spoločnosti Air France, nebola povinná poskytnúť k tomuto bodu vysvetlenia. V tejto súvislosti pripomína, že príjemcom predmetného opatrenia pomoci je KLM, a nie skupina Air France‑KLM ani samotná Air France. Rovnako to bola práve Air France, a nie skupina Air France‑KLM alebo samotná KLM, ktorá bola príjemcom pomoci schválenej rozhodnutím Air France. Holandské a francúzske orgány navyše potvrdili, že KLM a Air France boli jednotlivými príjemcami predmetnej pomoci. Okrem toho ich charakteristické znaky vylučovali riziko, že by pomoc poskytnutá spoločnosti Air France bola rozšírená na KLM a naopak.

38      Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má byť odôvodnenie, ktoré sa vyžaduje podľa článku 296 ZFEÚ, prispôsobené povahe predmetného aktu, pričom má jasným a jednoznačným spôsobom uvádzať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonávať svoje preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen vzhľadom na jeho znenie, ale tiež vzhľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08, EU:C:2011:551, bod 125 a citovanú judikatúru).

39      Hoci je pravda, že inštitúcie nie sú pri odôvodnení rozhodnutí, ktoré prijímajú, povinné vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam, ktoré im dotknuté osoby prekladajú počas správneho konania, nič to nemení na tom, že musia uviesť skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú zásadný význam v rámci štruktúry ich rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169 a citovanú judikatúru, a z 18. septembra 2018, Duferco Long Products/Komisia, T‑93/17, neuverejnený, EU:T:2018:558, bod 67).

40      V tomto kontexte rozhodnutie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ musí obsahovať dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že nemá vážne ťažkosti s posúdením zlučiteľnosti dotknutej pomoci s vnútorným trhom a že aj stručné odôvodnenie tohto rozhodnutia treba považovať za dostatočné vzhľadom na požiadavku odôvodnenia, ktorú stanovuje článok 296 ZFEÚ, pokiaľ z neho môžu jasne a jednoznačne vyplývať dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, že neexistujú takéto ťažkosti, pričom otázka dôvodnosti tohto odôvodnenia vôbec nesúvisí s touto požiadavkou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, body 65, 70 a 71; z 27. októbra 2011, Rakúsko/Scheucher Fleisch a i., C‑47/10 P, EU:C:2011:698, bod 111, a z 12. mája 2016, Hamr – Sport/Komisia, T‑693/14, neuverejnený, EU:T:2016:292, bod 54).

41      V prejednávanej veci treba uviesť, že Komisia v bodoch 18 a 19 napadnutého rozhodnutia jednak konštatovala, že KLM je príjemcom predmetného opatrenia pomoci, a jednak, že holandské orgány potvrdili, že Air France, dcérska spoločnosť holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, nebola príjemcom predmetného opatrenia pomoci.

42      Treba tiež poznamenať, že v rozhodnutí Air France, ktoré sa týka štátnej pomoci poskytnutej približne dva mesiace predtým spoločnosti Air France, patriacej spolu so spoločnosťou KLM do tej istej skupiny podnikov, a ktoré tak predstavuje prvok kontextu, ktorý treba zohľadniť na účely preskúmania, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 40 vyššie, Komisia v bode 21 najmä uviedla, že príjemcom opatrenia pomoci, ktoré je predmetom tohto rozhodnutia, bola „spoločnosť Air France prostredníctvom spoločnosti Air France‑KLM, holdingu skupinu“ a že francúzske orgány potvrdili, že KLM, ktorá je dcérskou spoločnosťou holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, nebola príjemcom predmetného financovania.

43      Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ďalšie prvky analýzy v súvislosti s otázkou, či pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá „spoločnosti Air France prostredníctvom spoločnosti Air France‑KLM, holdingu skupiny“, mohla byť použitá, hoci len čiastočne, aj pre potreby likvidity spoločnosti KLM, prípadne prostredníctvom holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, ktorej dcérskymi spoločnosťami sú tak Air France, ako aj KLM.

44      Treba preto preskúmať, či z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne a jednoznačne – tak aby sa zainteresované strany mohli oboznámiť s dôvodmi prijatého opatrenia a aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie – vyplývajú dôvody, pre ktoré Komisia dospela k záveru, že KLM nemohla využiť pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá spoločnosti Air France prostredníctvom holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, hoci tieto spoločnosti boli súčasťou tej istej skupiny.

45      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s bodom 11 oznámenia Komisie o pojme štátna pomoc uvedenom v článku 107 ods. 1 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 262, 2016, s. 1) možno na účely uplatnenia pravidiel štátnej pomoci považovať viaceré oddelené právne subjekty za subjekty tvoriace jednu hospodársku jednotku. Na tento účel treba zohľadniť existenciu kontrolných podielov jedného subjektu v druhom, ako aj iné funkčné, hospodárske a organické prepojenia medzi nimi.

46      Judikatúra tiež uznala, že ak právne samostatné fyzické alebo právnické osoby tvoria jednu hospodársku jednotku, treba s nimi zaobchádzať ako s jediným podnikom z hľadiska uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. V oblasti štátnej pomoci vzniká otázka existencie hospodárskej jednotky najmä v súvislosti s identifikáciou príjemcu pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, EU:C:1984:345, body 11 a 12, a z 8. septembra 2009, AceaElectrabel/Komisia, T‑303/05, neuverejnený, EU:T:2009:312, bod 101).

47      Medzi skutočnosti zohľadnené judikatúrou na účely určenia existencie alebo neexistencie hospodárskej jednotky v oblasti štátnej pomoci patria najmä účasť dotknutého podniku na skupine spoločností, ktorých kontrolu priamo alebo nepriamo vykonáva jedna z nich, pokračovanie v totožných alebo paralelných hospodárskych činnostiach a neexistencia hospodárskej nezávislosti dotknutých spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2004, Pollmeier Malchow/Komisia, T‑137/02, EU:T:2004:304, body 68 až 70); vytvorenie jedinej skupiny kontrolovanej jedným subjektom napriek vytvoreniu nových spoločností, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 1984, Intermills/Komisia, 323/82, EU:C:1984:345, bod 11); možnosť subjektu, ktorý má kontrolné podiely v inej spoločnosti, vykonávať nad rámec samotného investovania kapitálu prostredníctvom investora aj dozornú funkciu, funkciu iniciátora a funkciu finančnej podpory vo vzťahu k tejto spoločnosti, ako aj existencia vzájomných organických a funkčných väzieb medzi nimi (rozsudky zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel Produzione/Komisia, C‑480/09 P, EU:C:2010:787, bod 51; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, EU:C:2006:8, body 116, 117); rovnako ako aj existencia relevantných zmluvných ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel Produzione/Komisia, C‑480/09 P, EU:C:2010:787, bod 57).

48      Okrem toho Komisii prináleží, aby s mimoriadnou obozretnosťou preskúmala vzťahy medzi spoločnosťami patriacimi do tej istej skupiny, ak je potrebné obávať sa účinkov kumulácie štátnej pomoci v rámci tej istej skupiny na hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2009, AceaElectrabel/Komisia, T‑303/05, neuverejnený, EU:T:2009:312, bod 116).

49      Komisia je navyše povinná v záujme riadneho uplatnenia základných pravidiel Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa štátnej pomoci uskutočniť konanie o preskúmaní dotknutých opatrení pomoci nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy (pozri rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, EU:C:2010:480, bod 90; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 62).

50      V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že Air France a KLM sú dve spoločnosti patriace do tej istej skupiny, na čele ktorej sa nachádza holdingová spoločnosť Air France‑KLM.

51      Hoci napadnuté rozhodnutie opisuje zloženie akcionárov holdingovej spoločnosti Air France‑KLM (bod 18 napadnutého rozhodnutia, pozri bod 2 vyššie), neobsahuje nijaký údaj týkajúci sa zloženia akcionárov jej dvoch dcérskych spoločností, a to spoločností Air France a KLM.

52      Holandské kráľovstvo a KLM, ktorým bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, uviedli v súvislosti so zložením akcionárov spoločnosti KLM, že 49 % základného imania tejto spoločnosti vlastní holdingová spoločnosť Air France‑KLM, 5,9 % Holandské kráľovstvo, 44,8 % „dve holandské nadácie“ a zostávajúci podiel iní akcionári. Holandské kráľovstvo a KLM v tejto súvislosti vyhlásili, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM disponuje takzvaným „hospodárskym vlastníctvom“ spoločnosti KLM.

53      Pokiaľ ide o zloženie akcionárov spoločnosti Air France, Francúzska republika na pojednávaní v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Všeobecný súd, uviedla, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM je jediným akcionárom spoločnosti Air France.

54      Zdá sa, že z týchto informácií získaných výlučne na pojednávaní, a aj keby Všeobecný súd nebol schopný overiť ich presnosť a úplnosť a úplne pochopiť kapitálovú štruktúru skupiny Air France‑KLM, vyplýva, že na jednej strane 100 % základného imania spoločnosti Air France je vo vlastníctve holdingovej spoločnosti Air France‑KLM a na druhej strane „hospodárske vlastníctvo“ spoločnosti KLM patrí holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, ktorá je navyše jej najväčším akcionárom.

55      V druhom rade treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu informáciu o funkčných, hospodárskych a organických vzťahoch medzi holdingovou spoločnosťou Air France‑KLM a jej dcérskymi spoločnosťami Air France a KLM.

56      KLM, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, vysvetlila, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM sa zaoberala najmä úlohami spočívajúcimi v získavaní financovania na svetových trhoch, a to prostredníctvom úverov alebo emisie dlhopisov, v spravovaní predaja a spoločných príjmov dosahovaných napríklad predajom leteniek a v zabezpečovaní poskytovania určitých všeobecne využívaných služieb, ako aj vzťahmi s investormi. Zdá sa teda, že holdingová spoločnosť vykonáva činnosti určitého významu v prospech skupiny Air France‑KLM.

57      Keďže však v napadnutom rozhodnutí chýbajú informácie v tejto súvislosti, Všeobecný súd nemá nijaký overiteľný a úplný základ, ktorý by mu umožňoval pochopiť, aké funkcie majú vyššie uvedené spoločnosti zo skupiny, vzťahy, ktoré ich spájajú, a najmä či holdingová spoločnosť Air France‑KLM vykonáva riadiacu funkciu, dozornú funkciu, funkciu iniciátora a funkciu finančnej podpory vo vzťahu k svojim dcérskym spoločnostiam Air France a KLM.

58      V treťom rade Všeobecný súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM bola zapojená do poskytovania a správy pomoci, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia.

59      Z bodu 12 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že holandská vláda a „jednotlivé dotknuté strany“ mali uzavrieť viaceré zmluvy na účely poskytnutia predmetného opatrenia pomoci. Holandsko, KLM a holdingová spoločnosť Air France‑KLM mali uzavrieť rámcovú zmluvu („framework agreement“), ktorá upravuje všeobecné podmienky poskytnutia pomoci spoločnosti KLM. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu inú skutočnosť, pokiaľ ide o obsah tejto zmluvy. Z toho však možno vyvodiť, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM ako zmluvná strana uvedenej zmluvy prevzala určité zmluvné práva a povinnosti v súvislosti s predmetným opatrením pomoci.

60      Z viacerých skutočností uvedených v rozhodnutí Air France tiež vyplýva, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM prevzala zmluvné povinnosti a práva súvisiace s opatrením pomoci, ktoré je predmetom uvedeného rozhodnutia. Napríklad podľa bodu 15 tohto rozhodnutia Francúzska republika „skupina Air France‑KLM“ a združenie dotknutých bánk mali pred počiatočným poskytnutím pomoci uzavrieť dohodu o štátnej záruke, ktorá by spresňovala osobitné podmienky na uvoľnenie uvedenej záruky. Podľa bodu 16 tohto rozhodnutia mal byť akcionársky úver tiež predmetom úverovej zmluvy uzavretej medzi „skupinou Air France‑KLM“ a Agence des participations de l’État (Agentúra pre štátne podiely, Francúzsko), ktorá spravuje finančné podiely štátu ako akcionára. Predmetné finančné prostriedky „budú predmetom zmluvy so spoločnosťou Air France‑KLM“, zatiaľ čo výnos z týchto finančných prostriedkov bude podľa bodu 21 rozhodnutia Air France „poskytnutý spoločnosti Air France prostredníctvom zrkadlových bežných účtov vytvorených medzi holdingovou spoločnosťou Air France‑KLM a jej dcérskou spoločnosťou Air France“. Zdá sa teda, že zmluvy týkajúce sa predmetných finančných prostriedkov budú uzavreté s holdingovou spoločnosťou Air France‑KLM, a nie so spoločnosťou Air France. Navyše z toho vyplýva, že tieto finančné prostriedky budú najprv prevedené na účty holdingovej spoločnosti Air France‑KLM a následne „prostredníctvom zrkadlových bežných účtov“, ktorých povaha a fungovanie však nie sú spresnené, na dcérsku spoločnosť Air France. Okrem toho z bodov 26 a 31 rozhodnutia Air France vyplýva, že doba trvania úveru so štátnou zárukou, ako aj doba trvania štátnej záruky môžu byť predĺžené „na základe opcie skupiny Air France‑KLM“. Pokiaľ ide o akcionársky úver, ten bude poskytnutý podľa bodu 44 toho istého rozhodnutia s výhradou záväzkov, „ktoré uzatvorí skupina Air France‑KLM“.

61      Zo skutočností opísaných v bodoch 59 a 60 vyššie vyplýva, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM sa podieľala na poskytnutí tak predmetného opatrenia pomoci, ako aj opatrenia, ktoré bolo predmetom rozhodnutia Air France.

62      Vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje ďalšie konkrétne skutočnosti v tejto súvislosti, nie je možné, aby Všeobecný súd posudzoval jednotlivé úlohy, príslušné práva a povinnosti, ktoré v rámci poskytnutia predmetných opatrení pomoci majú holdingová spoločnosť Air France‑KLM a jej dcérske spoločnosti, a to KLM na jednej strane a Air France na strane druhej.

63      Na pojednávaní Komisia vysvetlila, že pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá spoločnosti Air France, nemôže byť poskytnutá spoločnosti KLM z dôvodu „zmluvnej štruktúry transakcie“. Okrem toho uviedla, že niektoré zmluvy spomedzi zmlúv uvedených v bode 60 vyššie obsahujú osobitné ustanovenia, ktoré stanovujú, že z dotknutého financovania bude mať prospech len Air France, a ktoré vylučujú, aby toto financovanie mohlo byť použité pre potreby likvidity spoločnosti KLM.

64      Francúzska republika, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní, naopak uviedla, že zmluvy uvedené v rozhodnutí Air France neobsahujú osobitné ustanovenia, ktoré by vylučovali, aby mohli dotknuté finančné prostriedky prispieť aj k potrebám skupiny.

65      Táto výmena informácií tak svedčí o nedostatočnosti a neúplnosti informácií, ktorými disponuje Všeobecný súd. Napadnuté rozhodnutie totiž nijakým spôsobom neuvádza obsah zmluvných povinností a práv holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, spoločnosti KLM a spoločnosti Air France, a už vôbec nie prípadnú existenciu akéhokoľvek mechanizmu zmluvnej alebo mimozmluvnej povahy, ktorý by bránil tomu, aby pomoc poskytnutá spoločnosti Air France prostredníctvom holdingovej spoločnosti Air France‑KLM bola práve prostredníctvom holdingovej spoločnosti poskytnutá spoločnosti KLM a naopak.

66      V každom prípade treba pripomenúť, že dodržanie povinnosti odôvodnenia sa má v podstate posúdiť podľa informácií, ktoré mala žalobkyňa k dispozícii v okamihu podania žaloby. Naopak z ustálenej judikatúry vyplýva, že odôvodnenie možno uviesť po prvýkrát a dodatočne pred súdom iba za výnimočných okolností (pozri rozsudky z 20. marca 2014, Rousse Industry/Komisia C‑271/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:175, bod 67 a citovanú judikatúru; pozri tiež rozsudok z 20. septembra 2011, Evropaïki Dynamiki/EIB, T‑461/08, EU:T:2011:494, bod 109). Vysvetlenia, ktoré Komisia uviedla na pojednávaní, preto nemôžu doplniť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia počas konania, a preto sú neprípustné.

67      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia nemohla dospieť k záveru, že pomoc, ktorá bola predtým poskytnutá spoločnosti Air France prostredníctvom holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, nemohla byť v žiadnom prípade použitá pre potreby likvidity spoločnosti KLM, prípadne prostredníctvom holdingovej spoločnosti Air France‑KLM, bez toho, aby jasne a jednoznačne uviedla svoje posúdenie na základe všetkých skutočností pripomenutých v bodoch 52 až 60 vyššie.

68      Komisia sa v tejto súvislosti nemôže odvolávať na rozsudok z 25. júna 1998, British Airways a i./Komisia (T‑371/94 a T‑394/94, EU:T:1998:140). Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, totiž Komisia stanovila podmienky schválenia predmetnej pomoci s cieľom vylúčiť, aby časť pomoci, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Air France, bola priamo alebo nepriamo prenesená na inú spoločnosť z tej istej skupiny. Všeobecný súd v bodoch 313 a 314 uvedeného rozsudku usúdil, že dané podmienky schválenia sú dostatočným a vhodným prostriedkom na zaručenie toho, aby bola Air France jediným príjemcom pomoci. Naproti tomu sa zdá, že v prejednávanej veci takéto podmienky schválenia chýbajú a napadnuté rozhodnutie neobsahuje v tejto súvislosti žiadnu informáciu.

69      Nepochybne bolo rozhodnuté, že pri rozhodovaní o tom, či sa majú spoločnosti, ktoré sú súčasťou skupiny, pri uplatňovaní pravidiel štátnej pomoci považovať za hospodársku jednotku alebo za právne a finančne nezávislé, má Komisia širokú mieru voľnej úvahy. Táto voľná úvaha so sebou prináša zohľadnenie a posúdenie komplexných ekonomických skutočností a okolností. Keďže súd Únie nemôže svojím posúdením nahradiť posúdenie skutočností autorom rozhodnutia, najmä nie z ekonomického hľadiska, musí sa preskúmanie Všeobecného súdu v tejto súvislosti obmedziť len na overenie dodržiavania procesných pravidiel a povinnosti odôvodniť rozhodnutie, na overenie vecnej správnosti skutkových zistení, ako aj na overenie neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci (pozri rozsudok z 8. septembra 2009, AceaElectrabel/Komisia, T‑303/05, neuverejnený, EU:T:2009:312, body 101 a 102 a citovanú judikatúru).

70      Na tento účel musí súd Únie najmä overiť nielen vecnú presnosť, spoľahlivosť a koherentnosť predložených dôkazov, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súbor relevantných údajov, ktoré treba zohľadniť pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (rozsudok z 20. septembra 2018, Španielsko/Komisia, C‑114/17 P, EU:C:2018:753, bod 104).

71      Z bodov 43 až 65 vyššie však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie neuvádza dostatočne jasne a presne všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné. Táto povinnosť platí o to viac v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, ktorý sa vyznačuje súbežným poskytnutím dvoch štátnych pomocí dvom dcérskym spoločnostiam tej istej holdingovej spoločnosti, ktorá sa navyše podieľa na poskytovaní a správe uvedenej pomoci a prevzala zmluvné práva a povinnosti, ktoré s týmito štátnymi pomocami súvisia.

72      Komisia preto tým, že sa na jednej strane obmedzila na konštatovanie, že KLM bola príjemcom opatrenia pomoci, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, a na druhej strane že holandské orgány „potvrdili“, že financovanie poskytnuté spoločnosti KLM nebude využité spoločnosťou Air France, hoci tieto dve spoločnosti sú súčasťou tej istej skupiny a z niektorých skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí Air France vyplýva, že holdingová spoločnosť Air France‑KLM zohrávala určitú úlohu pri poskytovaní a správe týchto pomocí (body 58 až 65 vyššie), z právneho hľadiska nedostatočne odôvodnila napadnuté rozhodnutie.

73      Vzhľadom na vyššie uvedené treba vyhovieť prvej časti piateho žalobného dôvodu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné časti tohto žalobného dôvodu.

74      Treba tiež pripomenúť, že článok 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ vyžaduje nielen to, aby dotknutý členský štát skutočne čelil vážnej poruche fungovania jeho hospodárstva, ale aj to, aby opatrenia pomoci prijaté na nápravu tohto narušenia boli jednak nevyhnutné na tento účel a jednak vhodné a primerané na dosiahnutie tohto cieľa. Tá istá požiadavka vyplýva aj z bodu 19 dočasného rámca.

75      Okrem toho a konkrétnejšie, ako tvrdí žalobkyňa, v súlade s bodom 25 písm. d) podbodom i) dočasného rámca sa štátna pomoc vo forme nových verejných záruk za úvery považuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, pokiaľ v prípade úverov so splatnosťou po 31. decembri 2020 výška istiny úveru na príjemcu nepresahuje dvojnásobok ročných mzdových nákladov príjemcu za rok 2019 alebo posledný rok, za ktorý sú údaje k dispozícii. Rovnaká prahová hodnota sa uplatňuje na štátnu pomoc vo forme dotácií na verejné úvery v súlade s bodom 27 písm. d) podbodom i) uvedeného rámca.

76      Predpokladom preskúmania nevyhnutnosti a primeranosti pomoci vo všeobecnosti a dodržiavania vyššie uvedených prahových hodnôt konkrétne je, aby bola vopred stanovená výška pomoci, bol identifikovaný jej príjemca a bola konštatovaná neexistencia rizika krížového financovania v rámci predmetnej pomoci medzi holdingovou spoločnosťou Air France‑KLM a spoločnosťami KLM a Air France. Nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti však bráni Všeobecnému súdu preskúmať, či Komisia správne usúdila, že nemá vážne ťažkosti s posúdením zlučiteľnosti dotknutej pomoci s vnútorným trhom.

77      Nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má za následok jeho zrušenie.

78      Je teda potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody uvedené žalobkyňou, a bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o návrhu na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania uvedenom v bode 14 vyššie.

 O zachovaní účinkov zrušeného rozhodnutia

79      Podľa ustálenej judikatúry, ak to naliehavé dôvody právnej istoty odôvodňujú, má súd Únie na základe článku 264 druhého odseku ZFEÚ voľnú úvahu na to, aby v každom jednotlivom prípade uviedol, ktoré z účinkov aktu sa majú považovať za konečné (pozri analogicky rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 121 a citovanú judikatúru).

80      Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že ak to považuje za potrebné, súd Únie môže aj ex offo obmedziť účinok zrušenia svojho rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 2008, Parlament a Dánsko/Komisia, C‑14/06 a C‑295/06, EU:C:2008:176, bod 85).

81      V súlade s touto judikatúrou súd Únie využil možnosť obmedziť časový účinok určenia neplatnosti právnej úpravy Únie, keď naliehavé dôvody právnej istoty súvisiace so všetkými záujmami, tak verejnými, ako aj súkromnými, ktoré vstupovali do hry v dotknutých veciach, bránili tomu, aby bol spochybnený výber alebo platenie peňažných súm, ktoré boli uskutočnené na základe tejto právnej úpravy počas obdobia, ktoré predchádzalo dňu vyhlásenia tohto rozsudku (rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 122).

82      V prejednávanej veci Všeobecný súd usudzuje, že existujú naliehavé dôvody právnej istoty, ktoré odôvodňujú časové obmedzenie účinkov zrušenia napadnutého rozhodnutia. Na jednej strane by totiž okamžité spochybnenie výberu peňažných súm stanovených predmetným opatrením pomoci malo osobitne škodlivé následky pre hospodárstvo a leteckú dopravu Holandska v ekonomickom a sociálnom kontexte, ktorý už je poznačený vážnou poruchou fungovania hospodárstva tohto členského štátu z dôvodu škodlivých dôsledkov pandémie COVID‑19. Na druhej strane treba zohľadniť skutočnosť, že zrušenie napadnutého rozhodnutia vyplýva z jeho nedostatočného odôvodnenia.

83      Podľa článku 266 ZFEÚ Komisia, ktorej akt bol zrušený, musí prijať opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku.

84      V dôsledku toho musia byť účinky zrušenia napadnutého rozhodnutia pozastavené až do prijatia nového rozhodnutia Komisiou. Vzhľadom na rýchlosť, s akou Komisia konala od predbežného oznámenia a oznámenia predmetného opatrenia, sa uvedené účinky pozastavujú počas obdobia, ktoré nemôže presiahnuť dva mesiace odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku v prípade, ak Komisia rozhodne o prijatí tohto nového rozhodnutia v rámci článku 108 ods. 3 ZFEÚ, a počas primeraného dodatočného obdobia, pokiaľ Komisia rozhodne o začatí konania, ktoré upravuje článok 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, EU:C:2008:764, bod 126).

 O trovách

85      Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.

86      Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť, že vlastné trovy konania znášajú aj iní vedľajší účastníci konania než vedľajší účastníci uvedení v odseku 1 tohto ustanovenia.

87      Je teda potrebné rozhodnúť, že Holandské kráľovstvo, Francúzska republika a KLM znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie C(2020) 4871 final z 13. júla 2020 týkajúce sa štátnej pomoci SA.57116 (2020/N) – Holandsko – COVID19: Štátna záruka a štátny úver v prospech spoločnosti KLM sa zrušuje.

2.      Účinky zrušenia uvedeného rozhodnutia musia byť pozastavené až do prijatia nového rozhodnutia Európskou komisiou na základe článku 108 ZFEÚ. Uvedené účinky sa pozastavujú počas obdobia, ktoré nemôže presiahnuť dva mesiace odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku v prípade, ak Komisia rozhodne o prijatí tohto nového rozhodnutia v rámci článku 108 ods. 3 ZFEÚ, a počas primeraného dodatočného obdobia, pokiaľ Komisia rozhodne o začatí konania, ktoré upravuje článok 108 ods. 2 ZFEÚ.

3.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené spoločnosťou Ryanair DAC.

4.      Holandské kráľovstvo, Francúzska republika a Koninklijke Luchtvaart Maatschappij NV znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

Hesse

 

      Stancu

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 19. mája 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.