ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 14. mája 2020 (*)

Obsah

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová a prisťahovalecká politika – Smernica 2013/32/EÚ – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Článok 33 ods. 2 – Dôvody neprípustnosti – Článok 40 – Následné žiadosti – Článok 43 – Konania na hraniciach – Smernica 2013/33/EÚ – Článok 2 písm. h) a články 8 a 9 – Zaistenie – Zákonnosť – Smernica 2008/115/EÚ – Článok 13 – Účinné opravné prostriedky – Článok 15 – Zaistenie – Zákonnosť – Právo na účinný prostriedok nápravy – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Zásada prednosti práva Únie“

V spojených veciach C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Szegedi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd Szeged, Maďarsko) z 18. decembra 2019 a doručené Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktoré súvisia s konaniami:

FMS,

FNZ (C‑924/19 PPU)

SA,

SA junior (C‑925/19 PPU)

proti

Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság,

Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredsedníčka R. Silva de Lapuerta, predsedovia komôr J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev, E. Regan, S. Rodin, P. G. Xuereb a I. Jarukaitis, sudcovia E. Juhász, M. Ilešič, D. Šváby, F. Biltgen, K. Jürimäe, C. Lycourgos (spravodajca) a N. Wahl,

generálny advokát: P. Pikamäe,

tajomník: I. Illéssy, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. marca 2020,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        FNZ a FMS, v zastúpení: T. Kovács, B. Pohárnok a G. Matevžič, ügyvédek,

–        SA a SA junior, v zastúpení: B. Pohárnok a G. Matevžič, ügyvédek,

–        maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a M. M. Tátrai, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, M. Condou‑Durande, Z. Teleki, A. Tokár a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. apríla 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu:

–        článkov 13, 15 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98),

–        článkov 6, 26, 33, 35, článku 38 ods. 4, ako aj článkov 40 a 43 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60),

–        článku 2 písm. h), ako aj článkov 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), a

–        článkov 1, 4, 6, 18, 47 a článku 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej Únie (ďalej len „Charta“).

2        Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, po prvé medzi FMS a FNZ proti Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alfödi Regionális Igazgatóság (Národné riaditeľstvo cudzineckej polície, Okresné riaditeľstvo Dél‑alföd, Maďarsko) (ďalej len „prvostupňový orgán cudzineckej polície“), predtým nazývaný Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal Dél‑alföldi Regionális Igazgatósága (Úrad pre prisťahovalectvo a azyl, Okresné riaditeľstvo Dél‑alföd, Maďarsko), a Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság (Národné riaditeľstvo cudzineckej polície, Maďarsko) (ďalej len „azylový orgán“), predtým nazývaný Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Úrad pre prisťahovalectvo a azyl, Maďarsko) (C‑924/19 PPU), a po druhé medzi SA a SA juniorom proti prvostupňovému orgánu cudzineckej polície a azylovému orgánu (C‑925/19 PPU) v súvislosti s rozhodnutiami týchto orgánov, ktorými boli žiadosti FMS a FNZ o azyl, ako aj žiadosti SA a SA juniora o azyl zamietnuté ako neprípustné a ktorými bol nariadený ich odsun spolu so zákazom vstupu a pobytu na maďarskom území na obdobie jedného roka.

3        Od 1. apríla 2020 je pre tieto dva spory príslušný súd Szegedi Törvényszék (Súd Szeged, Maďarsko), ktorý o tom Súdny dvor upovedomil, pričom nevzal späť otázky, ktoré položil Szegedi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd Szeged, Maďarsko).

 Právny rámec

 Medzinárodné právo

4        Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt pripojená k rozhodnutiu Rady z 8. novembra 2007 (Ú. v. EÚ L 334, 2007, s. 45, ďalej len „dohoda o readmisii uzavretá medzi Úniou a Srbskou republikou“) v článku 3 s názvom „Readmisia štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti“ stanovuje:

„1.      Srbsko prijme na žiadosť členského štátu a bez ďalších formalít okrem tých, ktoré sa ustanovujú touto dohodou, na svoje územie všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré nespĺňajú alebo prestali spĺňať platné podmienky na vstup, zdržiavanie sa alebo pobyt na území žiadajúceho členského štátu, ak sa preukázalo alebo na základe hodnoverného dôkazu možno oprávnene predpokladať, že tieto osoby:

a)      majú alebo v čase vstupu mali platné vízum alebo povolenie na pobyt vydané Srbskom; alebo

b)      neoprávnene a priamo vstúpili na územie členských štátov po pobyte na území Srbska alebo po tranzite cez jeho územie.

…“

 Právo Únie

 Smernica 2008/115

5        Odôvodnenia 6, 13, 16, 17 a 24 smernice 2008/115 uvádzajú:

„(6)      Členské štáty zabezpečia, aby sa ukončenie nelegálneho pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín uskutočnilo prostredníctvom spravodlivého a transparentného postupu. V súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ by sa mali rozhodnutia prijaté podľa tejto smernice prijímať na individuálnom základe a na základe objektívnych kritérií, čo znamená, že by sa malo zvažovať viac, ako len samotná skutočnosť nelegálneho pobytu. Pri používaní vzorových tlačív rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat, a to rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali a rozhodnutia o odsune, by členské štáty mali dodržiavať uvedenú zásadu a zabezpečiť plný súlad so všetkými uplatniteľnými ustanoveniami tejto smernice.

…

(13)      Použitie donucovacích opatrení by malo byť striktne viazané na zásady primeranosti a účinnosti z hľadiska použitých prostriedkov a sledovaných cieľov.

…

(16)      Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

(17)      So zaistenými štátnymi príslušníkmi tretích krajín by sa malo zaobchádzať humánnym a dôstojným spôsobom pri rešpektovaní ich základných práv a v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom. Bez toho, aby bolo dotknuté počiatočné zadržanie zo strany orgánov presadzovania práva, ktoré je upravené vnútroštátnymi právnymi predpismi, by sa zaistenie malo spravidla vykonávať v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie.

…

(24)      Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä [Chartou].“

6        Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

3)      ‚návrat‘ je proces vrátenia sa štátneho príslušníka tretej krajiny – bez ohľadu na to, či ide o dobrovoľné splnenie povinnosti návratu alebo nútený návrat – do:

–        jeho krajiny pôvodu, alebo

–        krajiny tranzitu v súlade s dvojstrannými dohodami o readmisii alebo dohodami Spoločenstva o readmisii či inými dojednaniami, alebo

–        inej tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme;

4)      ‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;

…“

7        Článok 5 uvedenej smernice stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

a)      najlepšie záujmy dieťaťa,

b)      rodinný život,

c)      zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny,

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

8        Článok 8 tej istej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.

…

3.      Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.

…“

9        Podľa článku 9 ods. 1 smernice 2008/115:

„Členské štáty odložia odsun:

a)      ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia…

…“

10      Článok 12 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali a rozhodnutia o odsune sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.“

11      Článok 13 uvedenej smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1.      Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2.      Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

3.      Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny má možnosť získať právne poradenstvo, zastúpenie a v prípade potreby i jazykovú pomoc.

4.      Členské štáty zabezpečia, aby potrebné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie boli poskytnuté na požiadanie a bezplatne v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo pravidlami týkajúcimi sa právnej pomoci, a môžu zabezpečiť, aby sa na takéto bezplatné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie vzťahovali podmienky uvedené v článku 15 ods. 3 až 6 smernice Rady 2005/85/ES [z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13)].“

12      Článok 15 smernice 2008/115, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1.      Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

a)      existuje riziko úteku, alebo

b)      dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu [sa vyhýba alebo bráni príprave návratu alebo vykonaniu procesu odsunu – neoficiálny preklad].

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva [a vykonávajú sa – neoficiálny preklad] sa s náležitou starostlivosťou.

2.      Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.

Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:

a)      buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku zaistenia,

b)      alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie takéhoto konania.

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3.      V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4.      Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky [nie sú splnené podmienky – neoficiálny preklad] ustanovené v odseku 1.

5.      Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6.      Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

a)      z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo

b)      z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.“

13      Článok 16 tejto smernice, nazvaný „Podmienky zaistenia“, uvádza:

„1.      Zaistenie sa spravidla vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Ak členský štát nemôže poskytnúť ubytovanie v špecializovanom zariadení určenom na zaistenie a musí sa obrátiť na väzenské zariadenie, zaistení štátni príslušníci tretích krajín sú oddelení od riadnych väzňov.

2.      Na požiadanie sa zadržaným štátnym príslušníkom tretích krajín včas umožní nadviazanie kontaktu s právnymi zástupcami, rodinnými príslušníkmi a príslušnými konzulárnymi orgánmi.

3.      Osobitná pozornosť sa musí venovať situácii zraniteľných osôb. Poskytuje sa urgentná zdravotná starostlivosť a základná liečba.

4.      Relevantné a príslušné vnútroštátne, medzinárodné a mimovládne organizácie a orgány majú možnosť navštevovať zariadenia určené na zaistenie uvedené v odseku 1 v rozsahu, v akom sa používajú na zaistenie štátnych príslušníkov tretích krajín podľa tejto kapitoly. Takéto návštevy môžu podliehať súhlasu.

5.      Zaisteným štátnym príslušníkom tretích krajín sa pravidelne poskytujú informácie o pravidlách uplatňovaných v danom zariadení a o ich právach a povinnostiach. Takéto informácie zahŕňajú aj informácie o ich práve, zakotvenom vo vnútroštátnom práve, kontaktovať organizácie a orgány uvedené v odseku 4.“

 Smernica 2013/32

14      Odôvodnenia 34 a 38 smernice 2013/32 stanovujú:

„(34)      Konania o posúdení potrieb medzinárodnej ochrany by mali byť také, aby príslušným orgánom umožňovali dôkladne posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu.

…

(38)      Veľa žiadostí o medzinárodnú ochranu sa podáva na hraniciach alebo v tranzitnom priestore členského štátu pred rozhodnutím o vstupe žiadateľa. Členským štátom by malo byť umožnené stanoviť konania na určenie prípustnosti a/alebo na vecné posúdenie, ktoré by umožňovali rozhodnúť o takýchto žiadostiach na týchto miestach za presne stanovených podmienok.“

15      Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

c)      ‚žiadateľ‘ znamená štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

…

e)      ‚konečné rozhodnutie‘ znamená rozhodnutie o tom, či sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti prizná postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou na základe smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2011/95/EÚ [z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9)] a ktoré už nepodlieha opravnému prostriedku v rámci kapitoly V tejto smernice bez ohľadu na to, či má tento opravný prostriedok účinok, ktorý umožňuje žiadateľom zostať v dotknutých členských štátoch až dovtedy, kým nebude známy jeho výsledok;

f)      ‚rozhodujúci orgán‘ znamená akýkoľvek kvázi súdny alebo správny orgán v členskom štáte zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu s právomocou prijímať rozhodnutia v prvom stupni o takýchto prípadoch;

…

q)      ‚následná žiadosť‘ znamená ďalšiu žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú po prijatí konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, a to vrátane prípadov, keď žiadateľ svoju žiadosť výslovne vzal späť a prípadov, keď rozhodujúci orgán po konkludentnom späťvzatí žiadosti túto žiadosť zamietol v súlade s článkom 28 ods. 1“

16      Článok 6 smernice 2013/32, nazvaný „Prístup ku konaniu“, stanovuje:

„1.      Ak osoba podá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí, registrácia sa uskutoční najneskôr do troch pracovných dní od podania žiadosti.

Ak sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá iným orgánom, ktorým by takéto žiadosti mohli byť adresované, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu, členské štáty zabezpečia, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti.

Členské štáty zabezpečia, aby tieto iné orgány, ktorým by žiadosti o medzinárodnú ochranu mohli byť adresované, napríklad polícia, pohraničná stráž, imigračné úrady a pracovníci zariadení určených na zaistenie, mali príslušné informácie a aby ich pracovníci absolvovali odbornú prípravu na potrebnej úrovni primeranej ich úlohám a povinnostiam a dostali pokyny informovať žiadateľov o tom, kde a ako možno podať žiadosť o medzinárodnú ochranu.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať žiadosť čo najskôr. Ak žiadateľ nepodá svoju žiadosť, členské štáty môžu zodpovedajúcim spôsobom uplatniť článok 28.

3.      Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2, členské štáty môžu požadovať, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podávali osobne a/alebo na určenom mieste.

4.      Bez ohľadu na odsek 3, žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za podanú predložením tlačiva žiadateľom, alebo, ak tak vyžaduje vnútroštátne právo, okamihom, keď príslušné orgány dotknutého členského štátu dostanú úradnú správu.

5.      Ak je v dôsledku súčasného podania žiadostí o medzinárodnú ochranu veľkým počtom štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátnej príslušnosti veľmi ťažké v praxi dodržať lehotu stanovenú v odseku 1, členské štáty môžu stanoviť predĺženie tejto lehoty na 10 pracovných dní.“

17      Článok 26 tejto smernice s názvom „Zaistenie“ stanovuje:

„1.      Členské štáty nezaistia žiadnu osobu výlučne preto, že je žiadateľom. Dôvody a podmienky zaistenia a záruky poskytované zaisteným žiadateľom musia byť v súlade so smernicou [2013/33].

2.      Ak je žiadateľ zaistený, členské štáty zabezpečia, aby mal možnosť rýchleho súdneho preskúmania v súlade so smernicou [2013/33].“

18      Článok 33 tej istej smernice, nazvaný „Neprípustné žiadosti“, znie:

„1.      Okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 604/2013 [z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31)], od členských štátov sa nevyžaduje, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95] v prípade, že sa žiadosť považuje za neprípustnú podľa tohto článku.

2.      Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

a)      iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu;

b)      krajina, ktorá nie je členským štátom, sa považuje za prvú krajinu azylu pre žiadateľa podľa článku 35;

c)      krajina, ktorá nie je členským štátom, sa podľa článku 38 považuje za bezpečnú tretiu krajinu pre žiadateľa;

d)      žiadosť predstavuje následnú žiadosť, pričom sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia súvisiace s posúdením, či žiadateľ spĺňa požiadavku na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu v zmysle smernice [2011/95], alebo

e)      žiadosť podáva osoba závislá na žiadateľovi po tom, ako podľa článku 7 ods. 2 súhlasila s tým, že jej prípad bude súčasťou žiadosti podanej v jej mene, a neexistujú nijaké skutočnosti týkajúce sa situácie tejto závislej osoby, ktoré by odôvodňovali osobitnú žiadosť.“

19      Článok 35 smernice 2013/32, nazvaný „Koncepcia prvej krajiny azylu“, znie takto:

„Krajinu možno považovať za prvú krajinu azylu konkrétneho žiadateľa, ak:

a)      bol v tejto krajine uznaný za utečenca a stále môže využívať túto ochranu, alebo

b)      využíva inú dostatočnú ochranu v tejto krajine vrátane uplatnenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia,

za predpokladu, že bude do tejto krajiny prijatý späť.

Pri uplatňovaní koncepcie prvej krajiny azylu na osobitnú situáciu žiadateľa môžu členské štáty vziať do úvahy článok 38 ods. 1 Žiadateľ má možnosť vzniesť námietku voči uplatneniu koncepcie prvej krajiny azylu na jeho konkrétnu situáciu.“

20      Článok 38 tejto smernice, nazvaný „Koncepcia bezpečnej tretej krajiny“, stanovuje:

„1.      Členské štáty môžu uplatňovať koncepciu bezpečnej tretej krajiny, len ak sú príslušné orgány presvedčené, že so žiadateľom o medzinárodnú ochranu sa v dotknutej tretej krajine bude zaobchádzať podľa nasledujúcich zásad:

a)      nebude ohrozený jeho život ani sloboda z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania politického názoru;

b)      neexistuje žiadne riziko vážneho bezprávia, ako sa vymedzuje v smernici [2011/95];

c)      rešpektuje sa zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa <ohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967>;

d)      rešpektuje sa zákaz odsunu, ktorý by bol v rozpore so zákazom mučenia a krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ako je uvedené v medzinárodnom práve a

e)      existuje možnosť žiadať o postavenie utečenca a v prípade jeho priznania požívať ochranu podľa <ohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967>.

2.      Uplatňovanie koncepcie bezpečnej tretej krajiny podlieha pravidlám stanoveným vo vnútroštátnom práve vrátane:

a)      pravidiel vyžadujúcich existenciu spojenia medzi žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, na základe ktorého by bolo odôvodnené, aby táto osoba odišla do tejto krajiny;

b)      pravidiel o metodike, akou sa príslušné orgány ubezpečia, že v prípade konkrétnej krajiny alebo konkrétneho žiadateľa možno uplatniť koncepciu bezpečnej tretej krajiny. Súčasťou tejto metodiky bude posúdenie bezpečnosti krajiny pre konkrétneho žiadateľa v každom jednotlivom prípade a/alebo vnútroštátne určenie krajín, ktoré sa považujú za všeobecne bezpečné;

c)      pravidiel, ktoré v súlade s medzinárodným právom umožňujú individuálne posúdenie toho, či dotknutá tretia krajina je pre konkrétneho žiadateľa bezpečná, ktoré prinajmenšom umožnia žiadateľovi napadnúť uplatňovanie koncepcie bezpečnej tretej krajiny z dôvodu, že tretia krajina nie je v jeho konkrétnej situácii bezpečná. Žiadateľovi sa tiež umožní namietať proti existencii spojenia medzi ním a treťou krajinou podľa písmena a).

…

4.      Ak tretia krajina neumožní žiadateľovi vstup na jej územie, členský štát zabezpečí prístup ku konaniu v súlade so základnými zásadami a zárukami kapitoly II.

…“

21      Článok 40 smernice 2013/32, nazvaný „Následná žiadosť“, stanovuje:

„1.      Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o medzinárodnú ochranu, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát posúdi tieto ďalšie vyhlásenia alebo údaje následnej žiadosti v rámci posúdenia predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky údaje, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo následná žiadosť.

2.      Na účely prijatia rozhodnutia o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 ods. 2) písm. d) následná žiadosť o medzinárodnú ochranu najprv podlieha predbežnému posúdeniu, či sa objavili alebo boli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia týkajúce sa posúdenia, či žiadateľ spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95].

3.      Ak sa v predbežnom posúdení uvedenom v odseku 2 konštatuje, že sa objavili alebo boli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia, ktoré významne zvyšujú pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa požiadavky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95], žiadosť sa bude ďalej posudzovať podľa kapitoly II. Členské štáty môžu stanoviť aj iné dôvody na to, aby sa následná žiadosť ďalej posudzovala.

4.      Členské štáty môžu stanoviť, že žiadosť sa bude ďalej posudzovať, len ak nebol dotknutý žiadateľ bez vlastného zavinenia schopný preukázať situáciu uvedenú v odsekoch 2 a 3 tohto článku už v predchádzajúcom konaní, najmä uplatnením svojho práva na účinný opravný prostriedok podľa článku 46.

5.      Ak sa následná žiadosť ďalej neposudzuje podľa tohto článku, považuje sa za neprípustnú v súlade s článkom 33 ods. 2 písm. d).

6.      Konanie uvedené v tomto článku môže byť uplatniteľné aj v prípade:

a)      závislej osoby, ktorá podala žiadosť po tom, ako podľa článku 7 ods. 2 súhlasila s tým, aby bol jej prípad súčasťou žiadosti podanej v jej mene, a/alebo

b)      nezosobášenej maloletej osoby, ktorá podala žiadosť po tom, ako bola podaná žiadosť v jej mene podľa článku 7 ods. 5 písm. c).

V takých prípadoch bude predbežné posúdenie uvedené v odseku 2 pozostávať z posúdenia, či existujú skutočnosti súvisiace so situáciou závislej osoby alebo nezosobášenej maloletej osoby, ktoré odôvodňujú podanie osobitnej žiadosti.

7.      Ak osoba, vo vzťahu ku ktorej sa má vykonať rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia [č. 604/2013], urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v odovzdávajúcom členskom štáte, zodpovedný členský štát, ako je vymedzený v uvedenom nariadení, tieto vyhlásenia alebo následné žiadosti posúdi v súlade s touto smernicou.“

22      Článok 43 smernice 2013/32, nazvaný „Konania na hraniciach“, znie:

„1.      Členské štáty môžu v súlade so základnými zásadami a zárukami kapitoly II zaviesť konania, na základe ktorých sa na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch členského štátu rozhodne o:

a)      prípustnosti žiadosti podanej na takýchto miestach podľa článku 33 a/alebo

b)      vecnej stránke žiadosti v konaní podľa článku 31 ods. 8.

2.      Členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutie v rámci konaní uvedených v odseku 1 prijalo v primeranom čase. Ak sa neprijme rozhodnutie do štyroch týždňov, žiadateľovi sa povolí vstup na územie členského štátu s cieľom vybavenia jeho žiadosti podľa ostatných ustanovení tejto smernice.

3.      V prípade príchodu veľkého počtu štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí podali na hranici alebo v tranzitnom priestore žiadosť o medzinárodnú ochranu, keď je prakticky nemožné uplatňovať ustanovenia odseku 1, možno tieto konania uplatňovať aj tam, kde sú títo štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti zvyčajne ubytovaní v blízkosti hraníc alebo tranzitného priestoru, a to dovtedy, kým sú tam ubytovaní.“

 Smernica 2013/33

23      Odôvodnenie 17 smernice 2013/33 znie:

„Dôvodmi zaistenia, ktoré sa stanovujú v tejto smernici, nie sú dotknuté iné dôvody zaistenia vrátane dôvodov zaistenia v rámci trestného konania, uplatniteľné podľa vnútroštátneho práva, ktoré nesúvisia so žiadosťou štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti o medzinárodnú ochranu.“

24      Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

b)      ‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou zatiaľ nebolo prijaté právoplatné rozhodnutie;

…

g)      ‚materiálne podmienky prijímania‘ sú podmienky prijímania, ktoré zahŕňajú ubytovanie, stravu a oblečenie, poskytované v materiálnej forme alebo ako finančné príspevky, alebo ako poukážky, alebo ako kombinácia týchto troch foriem, a denné dávky;

h)      ‚zaistenie‘ je umiestnenie žiadateľa členským štátom na konkrétnom mieste, na ktorom je obmedzená sloboda pohybu žiadateľa [‚zaistenie‘ je zadržanie žiadateľa členským štátom na konkrétnom mieste, kde je žiadateľovi odňatá sloboda pohybu – neoficiálny preklad];

…“

25      Článok 7 uvedenej smernice, nazvaný „Pobyt a sloboda pohybu“:

„1.      Žiadatelia sa môžu voľne pohybovať na území hostiteľského členského štátu alebo v rámci oblasti, ktorú im tento členský štát vyčlení. Vyčlenená oblasť nesmie narušovať nedotknuteľnosť súkromia a musí poskytovať dostatočný priestor na zabezpečenie prístupu ku všetkým výhodám vyplývajúcim z tejto smernice.

2.      Členské štáty môžu rozhodnúť o mieste pobytu žiadateľa z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

3.      Členské štáty môžu podmieniť zabezpečovanie materiálnych podmienok prijímania skutočným pobytom žiadateľov na konkrétnom mieste, ktoré určia členské štáty. Takéto rozhodnutie, ktoré môže mať všeobecnú povahu, sa prijme na základe individuálneho posúdenia a v súlade s vnútroštátnym právom.

4.      Členské štáty ustanovia možnosť poskytovať žiadateľom dočasné povolenie na opustenie miesta pobytu uvedeného v odsekoch 2 a 3 a/alebo vyčlenenej oblasti uvedenej v odseku 1. Rozhodnutia sa prijímajú na základe individuálneho posúdenia, objektívne a nestranne, a ak sú rozhodnutia zamietavé, musia sa odôvodniť.

Žiadateľ nemusí žiadať o povolenie dostaviť sa na orgány alebo súdy, ak je jeho prítomnosť potrebná.

5.      Členské štáty od žiadateľov vyžadujú, aby príslušné orgány informovali o súčasnej adrese a aby čo najskôr týmto orgánom oznámili každú zmenu adresy.“

26      Článok 8 tejto smernice, nazvaný „Zaistenie“, znie takto:

„1.      Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou [2013/32].

2.      Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3.      Žiadateľa možno zaistiť iba:

a)      na účely zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti;

b)      na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa;

c)      na účely rozhodovania v rámci konania o práve žiadateľa vstúpiť na územie;

d)      ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice [2008/115], s cieľom pripraviť návrat a/alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate;

e)      ak si to vyžaduje ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku;

f)      v súlade s článkom 28 nariadenia [č. 604/2013].

Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

4.      Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.“

27      Článok 9 smernice 2013/33, nazvaný „Záruky pre zaistených žiadateľov“, stanovuje:

„1.      Žiadateľ je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody stanovené v článku 8 ods. 3.

Správne konanie týkajúce sa dôvodov zaistenia stanovených v článku 8 ods. 3 sa vykoná s náležitou starostlivosťou. Oneskorenie v správnom konaní, ktoré nie je zavinené žiadateľom, nie je dôvodom na to, aby bol žiadateľ naďalej zaistený.

2.      Zaistenie žiadateľov nariaďujú písomne súdne alebo správne orgány. V príkaze na zaistenie sa uvedú dôvody týkajúce sa skutkového, ako aj právneho stavu, na ktorých je zaistenie založené.

3.      Ak je zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty zabezpečia urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť žiadateľa. Ak sa preskúmanie vykonáva z úradnej moci, rozhodne sa o ňom čo najskôr po zaistení. V prípade preskúmania na žiadosť žiadateľa sa o ňom rozhodne čo najskôr po začatí príslušného konania. Na tento účel členské štáty určia vo vnútroštátnom práve lehotu, v akej sa súdne preskúmanie z úradnej moci a/alebo súdne preskúmanie na žiadosť žiadateľa majú vykonať.

Dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné.

4.      Zaisteným žiadateľom sa bezodkladne písomne, v jazyku, ktorému žiadatelia rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, oznámia dôvody zaistenia a postupy stanovené vo vnútroštátnom práve pre podanie opravného prostriedku proti príkazu na zaistenie, ako aj možnosť žiadať o bezplatnú právnu pomoc a zastupovanie.

5.      Zaistenie podlieha v primeraných časových intervaloch preskúmaniu súdnym orgánom z úradnej moci a/alebo na žiadosť dotknutého žiadateľa, a to najmä v prípade predĺženia doby zaistenia, vzniku relevantných okolností či zistenia nových informácií, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť zaistenia.

6.      V prípade súdneho preskúmania príkazu na zaistenie, ktoré sa stanovuje v odseku 3, členské štáty žiadateľom zabezpečia prístup k bezplatnej právnej pomoci a zastupovaniu. To zahŕňa prinajmenšom prípravu požadovanej procesnej dokumentácie a účasť na pojednávaní pred súdnymi orgánmi v mene žiadateľa.

Bezplatnú právnu pomoc a zastupovanie poskytujú náležite kvalifikované osoby, ktoré ako také pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo, ktorých záujmy nie sú v rozpore alebo by sa potenciálne nemali dostať do rozporu so záujmami žiadateľa.

7.      Členské štáty môžu tiež stanoviť, že bezplatná právna pomoc a zastupovanie sa poskytuje:

a)      výlučne osobám, ktoré nedisponujú dostatočnými prostriedkami, a/alebo

b)      výlučne prostredníctvom služieb poskytovaných právnymi zástupcami alebo inými poradcami, ktorí sú na základe vnútroštátneho práva osobitne určení na poskytovanie pomoci žiadateľom a na ich zastupovanie.

8.      Členské štáty tiež môžu:

a)      uložiť peňažné a/alebo časové obmedzenia na poskytovanie bezplatnej právnej pomoci a zastupovania pod podmienkou, že takéto obmedzenia nie sú svojvoľným obmedzením prístupu k právnej pomoci a zastupovaniu;

b)      stanoviť, že pokiaľ ide o poplatky a ďalšie náklady, nebude zaobchádzanie so žiadateľmi priaznivejšie ako zaobchádzanie, ktoré sa bežne poskytuje vlastným štátnym príslušníkom v záležitostiach týkajúcich sa právnej pomoci.

9.      Členské štáty môžu požadovať preplatenie akýchkoľvek uhradených nákladov, a to v plnej výške alebo čiastočne, ak a keď sa finančná situácia žiadateľa výrazne zlepší alebo ak sa rozhodnutie o úhrade takýchto nákladov prijalo na základe nepravdivých informácií, ktoré poskytol žiadateľ.

10.      Vo vnútroštátnom práve sa stanovia postupy pre prístup k právnej pomoci a zastupovaniu.“

28      Článok 10 tejto smernice, nazvaný „Podmienky zaistenia“, v odseku 1 stanovuje:

„Zaistenie žiadateľov sa spravidla vykonáva v špecializovaných zariadeniach určených na zaistenie. Ak členský štát nemôže poskytnúť ubytovanie v špecializovanom zariadení určenom na zaistenie a je nútený využiť ubytovanie v ústave na výkon väzby, zaistený žiadateľ je umiestnený oddelene od bežných väzňov a uplatňujú sa podmienky zaistenia stanovené v tejto smernici.

Ak je to možné, zaistení žiadatelia sú umiestnení oddelene od ostatných štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nepodali žiadosť o medzinárodnú ochranu.

…“

29      Článok 17 tejto smernice, nazvaný „Všeobecné pravidlá o materiálnych podmienkach prijímania a zdravotnej starostlivosti“, znie:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby boli žiadateľom, keď podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu, poskytnuté materiálne podmienky prijímania.

…

3.      Členské štáty môžu zabezpečovať všetky alebo niektoré materiálne podmienky prijímania a zdravotnú starostlivosť pod podmienkou, že žiadatelia nemajú dostatok prostriedkov na zachovanie životnej úrovne primeranej ich zdravotnému stavu a na zabezpečenie živobytia.

…“

30      Článok 18 smernice 2013/33, ktorý uvádza „Spôsoby poskytovania materiálnych podmienok prijímania“, v odseku 1 stanovuje:

„Ak sa poskytuje ubytovanie v materiálnej forme, malo by mať jednu z týchto podôb alebo ich kombináciu:

a)      priestory používané na účely ubytovania žiadateľov počas posudzovania žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných na hranici alebo v tranzitnom priestore;

b)      pobytové tábory, ktoré zabezpečujú primeranú životnú úroveň;

c)      súkromné domy, byty, hotely alebo iné priestory prispôsobené na účely ubytovania žiadateľov.“

31      Článok 26 tejto smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby bolo proti rozhodnutiam týkajúcim sa poskytnutia, odňatia alebo obmedzenia výhod podľa tejto smernice alebo proti rozhodnutiam prijatým podľa článku 7, ktoré individuálne ovplyvnia žiadateľov, možné v rámci postupov stanovených vo vnútroštátnom práve podať opravný prostriedok. Možnosť podať opravný prostriedok alebo žiadosť o preskúmanie rozhodnutia z hľadiska skutkového a právneho stavu pred súdnym orgánom sa zaručí aspoň v poslednom stupni konania.“

 Maďarské právo

 Základný zákon

32      Článok XIV ods. 4 Alaptörvény (Základný zákon) znie takto:

„Ak ich ani krajina pôvodu, ani žiadna iná krajina neochráni, Maďarsko poskytne na základe žiadosti právo na azyl osobám, ktoré nemajú maďarskú štátnu príslušnosť a ktoré sú prenasledované alebo sa dôvodne obávajú, že budú prenasledované v krajine, ktorej sú štátnymi príslušníkmi alebo v krajine svojho obvyklého pobytu z dôvodu rasy, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo ich náboženských alebo politických názorov. Osoba, ktorá nemá maďarskú štátnu príslušnosť, ktorá prišla na územie Maďarska cez krajinu, v ktorej nebola vystavená prenasledovaniu alebo priamemu riziku prenasledovania, nemôže uplatňovať právo na azyl.“

 Zákon o práve na azyl

33      § 5 ods. 1 menedékjogról szóló 2007. évi LXXX. törvény (zákon č. LXXX z roku 2007 o práve na azyl) (Magyar Közlöny 2007/83, ďalej len „zákon o práve na azyl“) stanovuje:

„Žiadateľ o azyl má právo

a)      zdržiavať sa na maďarskom území v súlade s podmienkami stanovenými v tomto zákone a získať povolenie na pobyt na maďarskom území v súlade s osobitnou právnou úpravou;

b)      prijímať služby, pomoc a ubytovanie v súlade s podmienkami stanovenými týmto zákonom a osobitnými predpismi;

c)      zamestnať sa do deviatich mesiacov od podania žiadosti o azyl v mieste, kde sa nachádza prijímacie centrum, alebo na pracovisku, ktoré určil verejný zamestnávateľ, a po uplynutí tejto lehoty v súlade so všeobecnými pravidlami uplatniteľnými na cudzích štátnych príslušníkov. …“

34      § 6 ods. 1 tohto zákona znie:

„Maďarsko prizná postavenie utečenca cudzincovi, ktorý spĺňa podmienky stanovené v článku XIV ods. 4 prvej vete Základného zákona.“

35      § 12 ods. 1 zákona o práve na azyl stanovuje:

„Maďarsko prizná postavenie osoby s doplnkovou ochranou cudzincovi, ktorý nespĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, ale ktorému v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí riziko vážneho bezprávia a ktorý nemôže alebo z obavy pred týmto rizikom nechce žiadať o ochranu vo svojej krajine pôvodu.“

36      Podľa § 45 ods. 1 tohto zákona:

„Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa uplatní v prípade, ak by bol žiadateľ vo svojej krajine pôvodu vystavený riziku prenasledovania alebo zaobchádzania podľa § XIV ods. 3 základného zákona z dôvodu svojej rasy, vierovyznania, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania politických názorov a neexistuje tretia krajina, ktorá by ho prijala.“

37      § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl v znení zmenenom 1. júla 2018 stanovuje nový dôvod neprípustnosti, ktorý je definovaný takto:

„Žiadosť je neprípustná, ak žiadateľ prišiel do Maďarska cez krajinu, kde nie je vystavený prenasledovaniu v zmysle § 6 ods. 1, ani riziku vážneho bezprávia v zmysle § 12 ods. 1, alebo v ktorej je zaručená primeraná úroveň ochrany.“

38      § 51/A tohto zákona stanovuje:

„Ak bezpečná krajina pôvodu alebo bezpečná tretia krajina odmietne prevziať alebo prijať späť žiadateľa, azylový orgán svoje rozhodnutie zruší a uskutoční azylové konanie.“

39      § 71/A zákona o práve na azyl, ktorý upravuje konanie na hraniciach, v odsekoch 1 až 7 stanovuje:

„1.      Ak cudzinec predloží svoju žiadosť v tranzitnom priestore

a)      predtým, ako mu bol povolený vstup na územie Maďarska, alebo

b)      potom, čo bol dovedený až do portálu zariadenia slúžiaceho na ochranu hraničného poriadku, ako sa uvádza v [az államhatárról szóló 2007. évi LXXXIX. törvény (zákon č. LXXXIX z roku 2007 o štátnych hraniciach)], po jeho zadržaní v rámci pásma ôsmich kilometrov od trasy vonkajšej hranice maďarského územia, ako je definovaná v článku 2 bode 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) [(Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1)], alebo od hraničných vymedzovacích značiek.

Táto kapitola sa uplatňuje s výhradou nižšie uvedených ustanovení.

2.      Žiadateľ nemá v rámci konania na hraniciach práva stanovené v § 5 ods. 1 písm. a) a c).

3.      Azylový orgán prednostne rozhodne o prípustnosti žiadosti najneskôr v lehote ôsmich dní od jej podania. Azylový orgán bezodkladne prijme opatrenia potrebné na oznámenie rozhodnutia vydaného v priebehu konania.

4.      Ak od podania žiadosti uplynuli štyri týždne, orgán cudzineckej polície povolí vstup podľa uplatniteľného právneho predpisu.

5.      Ak žiadosť nie je neprípustná, orgán cudzineckej polície povolí vstup podľa uplatniteľného právneho predpisu.

6.      Ak bol žiadateľovi povolený vstup na územie Maďarska, azylový orgán povedie konanie v súlade so všeobecnými pravidlami.

7.      Pravidlá konania na hraniciach sa nevzťahujú na zraniteľné osoby.

…“

40      Kapitola IX/A zákona o práve na azyl, ktorá sa týka krízovej situácie spôsobenej masívnym prisťahovalectvom, obsahuje okrem iného § 80/I písm. i), ktorý vylučuje uplatnenie § 71/A tohto zákona.

41      V tej istej kapitole uvedeného zákona sa nachádza § 80/J, ktorý stanovuje:

„1.      Žiadosť o azyl musí byť podaná osobne na príslušnom orgáne a výlučne v tranzitnom priestore okrem prípadu, keď žiadateľ o azyl:

a)      podlieha donucovaciemu opatreniu, opatreniu alebo odsúdeniu, ktorými sa obmedzuje osobná sloboda;

b)      podlieha opatreniu zaistenia, ktoré nariadil azylový orgán,

c)      má na maďarskom území legálny pobyt a nežiada o ubytovanie v prijímacom centre.

…

4.      Počas trvania tohto konania nemajú žiadatelia o azyl, ktorí sa zdržiavajú v tranzitnom priestore, práva uvedené v § 5 ods. 1 písm. a) a c).

…“

42      Uvedená kapitola IX/A toho istého zákona obsahuje § 80/K, ktorý stanovuje:

„1.      Rozhodnutie o zamietnutí, ktoré je odôvodnené neprípustnosťou žiadosti alebo ktoré bolo vydané v zrýchlenom konaní, možno napadnúť v lehote troch dní. Azylový orgán túto žalobu zašle súdu do troch dní spolu s dokumentmi týkajúcimi sa veci a vyjadreniami k žalobe.

2.      Azylový orgán vydá rozhodnutie na základe informácií, ktoré má k dispozícii, alebo konanie ukončí, ak žiadateľ o azyl:

…

d)      z tranzitného priestoru odíde.

…

4.      Rozhodnutie, ktorým sa končí konanie podľa odseku 2 vyššie, nemožno napadnúť v rámci sporového správneho konania.“

 Zákon č. LXXXIX z roku 2007 o štátnych hraniciach

43      § 15/A az államhatárról szóló 2007. évi LXXXIX. törvény (Magyar Közlöny 2007. évi 88. Száma, zákon č. LXXXIX z roku 2007 o štátnych hraniciach), ktorý sa týka zriadenia tranzitného priestoru, stanovuje:

„1.      V priestore uvedenom v § 5 ods. 1 možno zriadiť tranzitný priestor, aby slúžil ako miesto dočasného pobytu pre osoby žiadajúce o priznanie azylu alebo doplnkovej ochrany… a ako miesto, kde sa uskutočňujú konania v oblasti azylu a cudzineckej polície a v ktorom sa nachádzajú zariadenia potrebné na tento účel.

2.      Žiadateľ o azyl nachádzajúci sa v tranzitnom priestore môže vstúpiť na územie Maďarska:

a)      ak azylový orgán prijme rozhodnutie, že sa mu poskytuje medzinárodná ochrana;

b)      ak sú splnené podmienky na vedenie azylového konania, podľa všeobecných pravidiel, alebo

c)      ak treba uplatniť ustanovenia § 71/A ods. 4 a 5 zákona o práve na azyl.

2a.      V krízovej situácii spôsobenej masívnym prisťahovalectvom možno žiadateľovi o azyl nachádzajúcemu sa v tranzitnom priestore povoliť vstup na územie Maďarska v prípadoch uvedených v odseku 2 písm. a) a b)

…

4.      Na rozdiel od ustanovení uvedených v odseku 1 možno v krízovej situácii spôsobenej masívnym prisťahovalectvom za tranzitný priestor označiť aj zariadenie nachádzajúce sa na inom mieste, než je miesto uvedené v § 5 ods. 1“

 Zákon o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín

44      § 47 ods. 9 písm. a) A harmadik országbeli állampolgárok beutazásáról és tartózkodásáról szóló törvény (zákon č. II z roku 2007 o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín) (Magyar Közlöny 2007. évi 1. Száma, ďalej len „zákon o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín“) stanovuje:

„Orgán cudzineckej polície môže z úradnej moci alebo na žiadosť zrušiť zákaz vstupu a pobytu, ak bol tento zákaz vydaný vo vzťahu k štátnemu príslušníkovi tretej krajiny… spolu s rozhodnutím o návrate vydaným azylovým orgánom alebo v nadväznosti na takéto rozhodnutie a ak je tento štátny príslušník tretej krajiny schopný preukázať, že územie členských štátov Európskej únie opustil v plnom súlade s rozhodnutím o návrate…“

45      § 62 tohto zákona týkajúci sa pridelenia konkrétneho miesta pobytu stanovuje:

„1.      Orgán cudzineckej polície môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nariadiť pobyt na určenom mieste, ak:

…

f)      voči uvedenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo prijaté rozhodnutie o návrate a tento nemá k dispozícii ani materiálne prostriedky potrebné na jeho živobytie, ani ubytovanie

…

3.      Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny možno prideliť povinné miesto pobytu v kolektívnom ubytovacom zariadení alebo v prijímacom zariadení v prípade, keď tento nie je schopný zabezpečiť svoje potreby, keď nemá k dispozícii ani vhodné bývanie, ani primerané materiálne prostriedky alebo príjmy, ani pozvanie od osoby povinnej zabezpečiť starostlivosť o neho a povinnosť zabezpečiť jeho výživu nemožno uložiť ani členom jeho rodiny.

3a.      V krízovej situácii spôsobenej masívnym prisťahovalectvom možno ako miesto povinného pobytu označiť aj tranzitný priestor.“

46      § 65 ods. 3b a 4 zákona o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý upravuje návrat, stanovuje:

„3b.      Ak orgán cudzineckej polície zmení cieľovú krajinu uvedenú v rozhodnutí o návrate z dôvodu správania sa dotknutej osoby, najmä vtedy, keď štátny príslušník tretej krajiny tomuto orgánu oznámil skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé, pokiaľ ide o jeho štátnu príslušnosť, alebo ak je to odôvodnené inými skutočnosťami, ktoré majú vplyv na krajinu návratu, možno proti tomuto rozhodnutiu alebo pozmeňujúcemu uzneseniu podať námietku. Túto námietku možno podať do 24 hodín odo dňa oznámenia rozhodnutia na orgáne cudzineckej polície, ktorý ho vydal. Proti rozhodnutiu o námietke proti výkonu rozhodnutia sa nemožno odvolať.

4.      Orgán cudzineckej polície bezodkladne postúpi námietku proti výkonu rozhodnutia spolu so spisom veci orgánu príslušnému rozhodnúť o námietke a tento orgán rozhodne v lehote 8 dní.“

47      Maďarská vláda do vnútroštátnej právnej úpravy najprv zaviedla ustanovenia týkajúce sa krízovej situácie spôsobenej masívnym prisťahovalectvom pre južné okresy Maďarska hraničiace so Srbskom, následne rozšírila ich platnosť na celé štátne územie a nepretržite ju predlžovala na základe a tömeges bevándorlás okozta válsághelyzet Magyarország egész területére történő elrendeléséről, valamint a válsághelyzet elrendelésével, fennállásával és megszüntetésével összefüggő szabályokról szóló 41/2016. (III. 9.) Korm. Rendelet [nariadenie vlády č. 41/2016 (III.9) o vyhlásení krízovej situácie spôsobenej masívnym prisťahovalectvom na celom území Maďarska, ako aj o pravidlách vyhlásenia, existencie a ukončenia krízovej situácie].

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

 Vec C‑924/19 PPU

48      FMS a FNZ, ktorí sú plnoletými štátnymi príslušníkmi Afganistanu, tvoria zosobášený pár. Dňa 5. februára 2019 podali v tranzitnom priestore Röszke (Maďarsko) žiadosť o azyl na azylový orgán.

49      Na podporu svojej žiadosti FMS a FNZ vyhlásili, že približne pred tromi rokmi odišli z Afganistanu z politických dôvodov do Turecka s platným vízom vydaným na jeden mesiac a že toto vízum turecké orgány predĺžili o šesť mesiacov. Uviedli tiež, že najprv prešli Bulharskom a Srbskom a potom po prvýkrát vstúpili do Maďarska, že v žiadnej inej krajine nepodali nijakú žiadosť o azyl a že tam neboli vystavení žiadnemu zlému zaobchádzania ani žiadnemu vážnemu bezpráviu v zmysle článku 15 smernice 2011/95.

50      V ten istý deň azylový orgán označil tranzitný priestor Röszke za miesto ubytovania FMS a FNZ, kde sa títo v súčasnosti ešte nachádzajú.

51      Správnym rozhodnutím z 25. apríla 2019 azylový orgán bez posúdenia vecnej stránky zamietol žiadosť FMS A FNZ o azyl ako neprípustnú na základe § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl z dôvodu, že FMS a FNZ prišli do Maďarska cez krajinu, na území ktorej neboli vystavení prenasledovaniu odôvodňujúcemu priznanie postavenia utečenca alebo riziku vážneho bezprávia odôvodňujúceho priznanie doplnkovej ochrany, a že v krajine, cez ktorú do Maďarska prišli, im bola zaručená primeraná ochrana. Tým istým rozhodnutím tento orgán potvrdil, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa v prípade týchto žalobcov vo vzťahu k Afganistanu neuplatňuje a nariadil ich odsun do Srbskej republiky.

52      FMS a FNZ podali proti uvedenému rozhodnutiu opravný prostriedok na Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd v Budapešti, Maďarsko), ktorý ho rozhodnutím zo 14. mája 2019 odmietol bez posúdenia dôvodnosti ich žiadosti o azyl.

53      Rozhodnutím zo 17. mája 2019 prvostupňový orgán cudzineckej polície na základe § 62 ods. 3a zákona o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín uložil FMS a FNZ povinnosť zdržiavať sa v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑924/19 PPU vyplýva, že toto rozhodnutie neuvádzalo dôvody, na ktorých bolo založené, a že na riadnom súde bolo možné formou námietky napadnúť len nesplnenie povinnosti poskytnúť informácie, ktorú uvedenému orgánu ukladá relevantná právna úprava.

54      V ten istý deň prvostupňový orgán cudzineckej polície kontaktoval policajný orgán príslušný pre návrat do Srbskej republiky, aby tento podnikol kroky potrebné pre prijatie FMS a FNZ späť do Srbskej republiky.

55      Dňa 23. mája 2019 príslušný policajný orgán prvostupňovému orgánu cudzineckej polície oznámil rozhodnutie Srbskej republiky neprijať FMS a FNZ späť na svoje územie, pretože vzhľadom na to, že títo nevstúpili na maďarské územie zo srbského územia nelegálne, neboli splnené podmienky na uplatnenie článku 3 ods. 1 readmisnej dohody uzavretej medzi Úniou a Srbskou republikou.

56      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑924/19 PPU vyplýva, že hoci Srbská republika neprijala FMS a FNZ späť na svoje územie, azylový orgán následne odmietol posúdiť dôvodnosť ich žiadosti o azyl z dôvodu, že podľa § 51/A zákona o práve na azyl sa posúdenie žiadosti o azyl v prípade, že readmisia na územie tretej krajiny bola odmietnutá, uskutoční len vtedy, ak je rozhodnutie, ktorým bola táto žiadosť zamietnutá ako neprípustná, založené na pojme „bezpečná krajina pôvodu“ alebo „bezpečná tretia krajina“.

57      Rozhodnutiami z 3. a 6. júna 2019 prvostupňový orgán cudzineckej polície zmenil rozhodnutie o návrate obsiahnuté v rozhodnutí azylového orgánu z 25. apríla 2019, pokiaľ išlo o cieľovú krajinu, a nariadil odsun FMS a FNZ s eskortou do Afganistanu.

58      FMS a FNZ podali proti týmto pozmeňujúcim rozhodnutiam námietku na azylový orgán konajúci ako orgán cudzineckej polície. Uzneseniami z 28. júna 2019 bola ich námietka odmietnutá, pričom podľa § 65 ods. 3b zákona o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín nebolo možné proti týmto uzneseniam podať žiaden opravný prostriedok

59      Na jednej strane podali FMS a FNZ na vnútroštátny súd žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia uvedených uznesení a uloženia povinnosti azylovému orgánu uskutočniť nové konanie, pričom tvrdili po prvé, že tieto uznesenia predstavujú rozhodnutia o návrate, proti ktorým musí byť možné podať opravný prostriedok na súd, a po druhé, že tieto rozhodnutia o návrate sú nezákonné. Podľa FMS a FNZ je totiž azylový orgán povinný ich žiadosť o azyl posúdiť z vecnej stránky, keďže neboli prijatí späť na územie Srbskej republiky, a že § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl zaviedol novú koncepciu „bezpečnej tranzitnej krajiny“, čo podľa nich odporuje právu Únie.

60      Na druhej strane podali FMS a FNZ na vnútroštátny súd správnu žalobu na nečinnosť proti prvostupňovému orgánu cudzineckej polície, ktorou sa domáhali určenia, že tento orgán porušil svoje povinnosti, keď im nepridelil miesto pobytu nachádzajúce sa mimo tranzitného priestoru Röszke.

61      Vnútroštátny súd tieto dve žaloby spojil.

62      Tento súd sa v prvom rade domnieva, že dôvod neprípustnosti, ktorým bolo zamietnutie žiadosti FMS a FNZ o azyl odôvodnené, je v rozpore s právom Únie.

63      Vzhľadom na to v druhom rade uvádza, že neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by výslovne vyžadovalo automatické zopakovanie posúdenia žiadosti FMS a FNZ o azyl, ani keď sa dôvod neprípustnosti, ktorým bolo odmietnutie tejto žiadosti odôvodnené, stal neúčinným, keď ich Srbská republika odmietla prevziať.

64      Okrem toho, hoci sa azylový orgán môže počas prípadného nového posúdenia opierať o dôvod neprípustnosti stanovený v článku 33 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a c) smernice 2013/32, vnútroštátny súd sa domnieva, že žiadosť o azyl možno vyhlásiť za neprípustnú z dôvodov týkajúcich sa článkov 35 a 38 tejto smernice len vtedy, ak je dotknutá osoba prijatá späť na územie dotknutej tretej krajiny. Z toho podľa neho vyplýva, že ak je nepochybné, že krajina, do ktorej má byť táto osoba odsunutá, ju neprijme späť, azylový orgán nemôže žiadosť o azyl vyhlásiť za neprípustnú.

65      Vzhľadom na vyššie uvedené sa vnútroštátny súd domnieva, že FMS a FNZ majú právo na to, aby ich žiadosť o azyl bola opätovne posúdená, a domnieva sa, že ešte patria do pôsobnosti smernice 2013/32.

66      V treťom rade sa preto pýta, či sa majú FMS a FNZ považovať za zaistených v zmysle smernice 2013/32 a prípadne, či je toto zaistenie zákonné, keďže lehota štyroch týždňov uvedená v článku 43 ods. 2 uvedenej smernice bola v ich prípade prekročená.

67      Aj za predpokladu, že FMS a FNZ nemajú právo na to, aby ich žiadosť o azyl bola opätovne posúdená, sa však vnútroštátny súd vo štvrtom rade pýta, či sa títo majú považovať za zaistených v zmysle smernice 2008/115, a ak áno, či je toto zaistenie zlučiteľné s článkom 15 tejto smernice.

68      V tejto súvislosti vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že tranzitný priestor Röszke nachádzajúci sa na hranici medzi Maďarskom a Srbskou republikou je obohnaný vysokým plotom a ostatným drôtom a sú v ňom umiestnené kovové kontajnery určené najmä na ubytovanie štátnych príslušníkov tretích krajín prítomných v tomto priestore. Plocha kontajnera, v ktorom sú FMS a FNZ ubytovaní, nepresahuje 13 m² a tento kontajner je vybavený poschodovými posteľami, ako aj skrinkami. Prítomnosť ozbrojených policajtov alebo strážcov je nepretržite zabezpečená v interiéri a exteriéri tohto tranzitného priestoru, ako aj v bezprostrednom okolí uvedeného oplotenia.

69      Tranzitný priestor Röszke sa člení na viacero sektorov určených na oddelené ubytovanie žiadateľov o azyl a štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá. Tieto sektory sú od seba oddelené plotom, takže možnosť prejsť z jedného sektora do druhého je mimoriadne obmedzená. Okrem toho z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑924/19 PPU vyplýva, že zo sektoru je možné odísť len dvakrát do týždňa na približne jednu hodinu na účely prechodu do iných sektorov.

70      FMS a FNZ môžu podľa vnútroštátneho súdu zo svojho sektora odísť len vtedy, ak sa ich prítomnosť vyžaduje na účely procesných úkonov, ktoré sa ich týkajú, alebo keď ich policajti alebo ozbrojení strážcovia eskortujú na lekárske prehliadky alebo zdravotné ošetrenia do kontajnera v tranzitnom priestore, ktorý je na tento účel vyhradený. Možnosť byť v kontakte s osobami prichádzajúcimi z exteriéru tohto priestoru podlieha predchádzajúcemu povoleniu, a to platí aj pre ich advokátov. FMS a FNZ nemôžu z tranzitného priestoru Röszke odísť na iné miesto v Maďarsku.

71      Na druhej strane sa vnútroštátny súd domnieva, že situácia FMS a FNZ sa odlišuje od situácie, v ktorej bol vydaný rozsudok ESĽP z 21. novembra 2019, Ilias a Ahmed v. Maďarsko (CE:ECHR:2019:1121JUD).

72      Uvádza najmä, že v čase, keď sa začalo umiestnenie FMS a FNZ v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola odmietnutá, FMS a FNZ neboli podľa maďarských orgánov žiadateľmi o azyl a do tohto sektora nevstúpili ani dobrovoľne, ani zo Srbskej republiky, ale zo sektora tohto tranzitného priestoru vyhradeného pre žiadateľov o azyl.

73      Okrem toho umiestnenie v tranzitnom priestore Röszke bolo vykonané bez odôvodneného rozhodnutia a bez posúdenia jeho nevyhnutnosti a primeranosti, pričom neexistuje žiadny prostriedok súdneho preskúmania, ktorý by umožňoval napadnúť jeho zákonnosť. Navyše žiadne vnútroštátne pravidlo neobmedzuje dĺžku pobytu v sektore tranzitného priestoru vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá.

74      Tento súd ďalej uvádza, že FMS a FNZ nemôžu legálne opustiť tranzitný priestor Röszke, keďže ich odchod je možný len prostredníctvom leteckého odsunu do ich krajiny pôvodu, ktorá je sužovaná vnútorným ozbrojeným konfliktom a nie je zmluvnou stranou Dohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967. Ich odchod teda závisí výlučne od spolupráce medzi maďarskými orgánmi a orgánmi ich krajiny pôvodu, pričom títo žalobcovia nemôžu ísť do Srbskej republiky, keďže v súčasnosti sa na nich vzťahuje rozhodnutie o návrate do ich krajiny pôvodu a srbské orgány sa rozhodli ich neprijať späť.

75      Vnútroštátny súd sa domnieva, že umiestnenie FMS a FNZ do sektoru tranzitného priestoru Röszke vyhradeného pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, predstavuje zaistenie, ktoré nie je v súlade s požiadavkami stanovenými právom Únie. Domnieva sa preto, že podľa článku 47 Charty by mal mať možnosť predbežným opatrením príslušnému orgánu nariadiť, aby FMS a FNZ pridelil miesto pobytu nachádzajúce sa mimo tohto tranzitného priestoru, ktoré nie je miestom zaistenia, a to až do skončenia sporového správneho konania.

76      V piatom rade sa vnútroštátny súd pýta na účinnosť opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu, ktorým prvostupňový orgán cudzineckej polície zmenil cieľovú krajinu uvedenú v rozhodnutiach o návrate vzťahujúcich sa na FMS a FNZ.

77      Tento súd totiž na jednej strane uvádza to, že námietku proti tomuto rozhodnutiu skúma azylový orgán, hoci tento orgán je podriadený ministrovi pre políciu, je súčasťou výkonnej moci, a teda nie je nezávislým a nestranným orgánom, ako aj na druhej strane to, že relevantná maďarská právna úprava neumožňuje vnútroštátnemu súdu preskúmať správne rozhodnutie o tejto námietke, pričom jediný prostriedok preskúmania tohto rozhodnutia spočíva v právomoci prokuratúry vykonávať dohľad a táto môže v prípade potreby napadnúť zákonnosť správneho rozhodnutia v tejto oblasti na súde.

78      Táto situácia podľa vnútroštátneho súdu vedie k tomu, že rozhodnutie, ktorým sa mení cieľová krajina uvedená v rozhodnutí o návrate, môže byť v konečnom dôsledku ponechané v platnosti dokonca aj vtedy, keď by FMS a FNZ – za predpokladu, že by sa v ich prípade malo uskutočniť nové konanie o azyle – už nepatrili do pôsobnosti smernice 2008/115, ale smernice 2013/32.

79      Za týchto okolností Szegedi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Súd pre správne a pracovnoprávne veci Szeged, Maďarsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      [nový dôvod neprípustnosti]

Možno ustanovenia týkajúce sa neprípustných žiadostí podľa článku 33 [smernice 2013/32] vykladať v tom zmysle, že bránia takej právnej úprave členského štátu, podľa ktorej je žiadosť v rámci azylového konania neprípustná, ak žiadateľ prišiel do Maďarska [prechodom] cez krajinu, v ktorej nebol vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo kde je zaručená primeraná úroveň jeho ochrany?

2.      [uskutočnenie azylového konania]

a)      Má sa článok 6 a článok 38 ods. 4 [smernice 2013/32], ako aj jej odôvodnenie 34, ktoré ukladá povinnosť posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu, v spojení s článkom 18 Charty vykladať v tom zmysle, že žiadateľovi musí príslušný azylový orgán členského štátu zaručiť možnosť začatia azylového konania v prípade, ak neposúdil vecnú stránku žiadosti o azyl s odvolaním sa na dôvod neprípustnosti, ktorý je uvedený vyššie v [prvej otázke], a následne nariadil odsun tohto žiadateľa do tretej krajiny, ktorá ho však neprijala späť [na svoje územie]?

b)      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku písm. a), aký je presný obsah tejto povinnosti? Vyplýva z nej povinnosť zaručiť možnosť podať novú žiadosť o azyl, s vylúčením negatívnych dôsledkov následných žiadostí uvedených v článku 33 ods. 2 písm. d) a v článku 40 [smernice 2013/32], alebo z nej vyplýva, že azylové konanie sa musí začať alebo viesť z úradnej moci?

c)      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku písm. a) a tiež pri zohľadnení článku 38 ods. 4 [smernice 2013/32], môže členský štát – za nezmenených skutkových okolností – opätovne posúdiť neprípustnosť v rámci tohto nového konania (a môže tak uplatniť ktorýkoľvek typ konania uvedený v kapitole III smernice, napríklad nanovo uplatniť dôvod neprípustnosti), alebo musí posúdiť žiadosť o azyl z vecnej stránky vo vzťahu ku krajine pôvodu?

d)      Vyplýva z článku 33 ods. 1 a článku 33 ods. 2 písm. b) a c), ako aj z článkov 35 a 38 [smernice 2013/32] v spojení s článkom 18 Charty skutočnosť, že readmisia treťou krajinou je jednou z kumulatívnych podmienok pre uplatnenie dôvodov neprípustnosti uvedených v príslušnom poradí, teda pre prijatie rozhodnutia založeného na jednom z týchto dôvodov, alebo stačí overiť, že táto podmienka je splnená výlučne v čase výkonu takéhoto rozhodnutia?

3.      [tranzitný priestor ako miesto zaistenia v rámci azylového konania] [Tretia otázka je relevantná] v prípade, ak je podľa odpovedí poskytnutých na druhú otázku potrebné uskutočniť azylové konanie.

a)      Má sa článok 43 [smernice 2013/32] vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje zaistenie žiadateľa v tranzitnom priestore po dobu dlhšiu ako štyri týždne?

b)      Má sa článok 2 písm. h) [smernice 2013/33], uplatniteľný podľa článku 26 [smernice 2013/33], v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), nad rámec lehoty štyroch týždňov uvedenej v článku 43 [smernice 2013/32] predstavuje zaistenie?

c)      Je v súlade s článkom 8 [smernice 2013/33], uplatniteľným podľa článku 26 [smernice 2013/33], ak sa zaistenie žiadateľa nad rámec lehoty štyroch týždňov uvedenej v článku 43 [smernice 2013/33] uskutočňuje len preto, že žiadateľ nedokáže zabezpečiť svoje potreby (ubytovanie a stravu) z dôvodu nedostatku prostriedkov na živobytie?

d)      Je v súlade s článkami 8 a 9 [smernice 2013/33], uplatniteľnými podľa článku 26 [smernice 2013/32], to, že ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie a ktoré trvá nad rámec lehoty štyroch týždňov uvedenej v článku 43 [smernice 2013/33], nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, ak žiadateľ nemá k dispozícii žiaden opravný prostriedok týkajúci sa zákonnosti zaistenia a ponechania v zaistení, ak sa toto zaistenie de facto vykonalo bez posúdenia jeho nevyhnutnosti a primeranosti alebo možných alternatívnych riešení, a ak presné trvanie zaistenia vrátane jeho skončenia nie je určené?

e)      Možno článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže, ak je zjavné, že ide o nezákonné zaistenie, predbežným opatrením uložiť orgánu povinnosť, aby až do ukončenia sporového správneho konania pridelil štátnemu príslušníkovi tretej krajiny miesto pobytu nachádzajúce sa mimo dotknutého tranzitného priestoru, ktoré nie je miestom zaistenia?

4.      [tranzitný priestor ako miesto zaistenia v rámci cudzineckej polície] [Štvrtá otázka je relevantná] v prípade, ak podľa odpovedí poskytnutých na druhú otázku nie je potrebné uskutočniť azylové konanie, ale konanie na úrovni cudzineckej polície.

a)      Majú sa odôvodnenia 17 a 24, ako aj článok 16 [smernice 2008/115], v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty vykladať v tom zmysle, že ubytovanie v tranzitnom priestore za okolností, o aké ide vo veci samej (priestor, ktorý nemožno legálne opustiť na základe vlastnej vôle v žiadnom smere), predstavuje pozbavenie osobnej slobody v zmysle týchto ustanovení?

b)      Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 1 [smernice 2008/115] v spojení s článkom 6 a článkom 52 ods. 3 Charty, ak sa zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny vykoná len preto, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že vzhľadom na nedostatok prostriedkov na živobytie nemôže zabezpečiť svoje potreby (ubytovanie a stravovanie)?

c)      Je v súlade s odôvodnením 16 a článkom 15 ods. 2 [smernice 2008/115] v spojení s článkom 6, článkom 47 a článkom 52 ods. 3 Charty to, že ubytovanie, ktoré predstavuje de facto zaistenie, nebolo nariadené prostredníctvom rozhodnutia o zaistení, že štátny príslušník tretej krajiny nemá k dispozícii žiaden opravný prostriedok týkajúci sa zákonnosti zaistenia a ponechania v zaistení, že toto zaistenie bolo de facto vykonané bez posúdenia jeho nevyhnutnosti a primeranosti alebo možných alternatívnych riešení?

d)      Možno článok 15 ods. 1, článok 15 ods. 4 až 6, ako aj odôvodnenie 16 [smernice 2008/115] v spojení s článkami 1, 4, 6 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia ponechaniu v zaistení, ktorého presné trvanie vrátane jeho skončenia nie je určené?

e)      Možno právo Únie vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu môže, ak je zjavné, že ide o nezákonné zaistenie, predbežným opatrením uložiť orgánu povinnosť, aby štátnemu príslušníkovi tretej krajiny pridelil až do ukončenia sporového správneho konania miesto pobytu nachádzajúce sa mimo dotknutého tranzitného priestoru, ktoré nie je miestom zaistenia?

5.      [účinný opravný prostriedok, pokiaľ ide o rozhodnutie o zmene cieľovej krajiny uvedenej v rozhodnutí o návrate]

Má sa článok 13 [smernice 2008/115], podľa ktorého sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne účinný opravný prostriedok na odvolanie sa proti ‚rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat‘, v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že je potrebné, aby súd aspoň raz preskúmal opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o zmene krajiny návratu, ak opravný prostriedok stanovený v tomto prípade vnútroštátnou právnou úpravou nie je účinným opravným prostriedkom?“

 Vec C‑925/19 PPU

80      SA a jeho maloleté dieťa SA junior sú iránski štátni príslušníci. Dňa 5. decembra 2018 podali v tranzitnom priestore Röszke žiadosť o azyl na azylový orgán.

81      Na podporu ich žiadosti SA uviedol, že z Iránskej islamskej republiky odišiel pred dva a pol rokmi z dôvodu, že sa rozviedol so svojou manželkou, obrátil sa na kresťanskú vieru, pričom však nebol pokrstený, a že počas svojho detstva bol obeťou sexuálneho násilia zo strany svojich rodinných príslušníkov. Tiež spresnil, že dôvody, ktoré ho donútili opustiť svoju krajinu pôvodu, nie sú politické alebo spojené s prípadnou príslušnosťou k etnickej alebo náboženskej menšine, a že prišiel do Maďarska cez Turecko, Bulharsko a Srbsko.

82      SA ďalej vyhlásil, že po tom, čo odišiel z Iránskej islamskej republiky do Turecka a strávil tam desať dní, pričom v tejto krajine nepožiadal o azyl, sa približne tri mesiace zdržiaval v Bulharsku. Takisto tvrdil, že po tom, čo mu bolo oznámené, že bude vrátený späť do Iránu, ak v Bulharsku nepredloží žiadosť o medzinárodnú ochranu, podal tam žiadosť o azyl proti svojej vôli. Okrem toho potvrdil, že sa takisto viac ako dva roky zdržiaval v Srbsku, pričom tam nepodal žiadosť o azyl.

83      Dňa 5. decembra 2018 azylový orgán označil tranzitný priestor Röszke za miesto ubytovania SA a SA juniora, kde sa títo v súčasnosti ešte nachádzajú.

84      Správnym rozhodnutím z 12. februára 2019 azylový orgán zamietol žiadosť SA a SA juniora o azyl podľa § 51 ods. 2 písm. f) zákona o azyle ako neprípustnú bez toho, aby ju posúdil z vecnej stránky, a potvrdil, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia sa v ich prípade neuplatňovala. Nariadil ich odsun do Srbskej republiky, pričom uviedol, že neboli vystavení riziku vážneho bezprávia alebo prenasledovaniu v Turecku, Bulharsku a Srbskej republike a že im tam bola zabezpečená primeraná úroveň ochrany.

85      SA a SA junior podali proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd hlavného mesta Budapešť), ktorý ho rozhodnutím z 5. marca 2019 odmietol bez toho, aby tento súd posúdil dôvodnosť ich žiadosti o azyl.

86      Rozhodnutím z 27. marca 2019 prvostupňový orgán cudzineckej polície na základe § 62 ods. 3a zákona o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín uložil SA a SA juniorovi povinnosť zdržiavať sa v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá. Podľa vnútroštátneho súdu v ňom neboli uvedené dôvody odôvodňujúce takéto rozhodnutie.

87      V ten istý deň prvostupňový orgán cudzineckej polície kontaktoval policajný orgán príslušný pre návrat do Srbskej republiky, aby tento podnikol kroky potrebné pre prijatie SA a SA juniora späť do Srbskej republiky.

88      Dňa 1. apríla 2019 príslušný policajný orgán informoval prvostupňový orgán cudzineckej polície o rozhodnutí Srbskej republiky neprijať SA a SA juniora späť na svoje územie z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v bode 55 tohto rozsudku.

89      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑925/19 PPU vyplýva, že aj keď Srbská republika neprijala SA a SA juniora späť na svoje územie, azylový orgán dôvodnosť ich žiadosti o azyl neposúdil.

90      Rozhodnutím zo 17. apríla 2019 prvostupňový orgán cudzineckej polície zmenil rozhodnutie o návrate obsiahnuté v rozhodnutí azylového orgánu z 12. februára 2019, pokiaľ išlo o cieľovú krajinu, a nariadil odsun SA a SA juniora s eskortou do Iránskej islamskej republiky.

91      Títo podali proti tomuto pozmeňujúcemu rozhodnutiu námietku na azylový orgán konajúci ako orgán cudzineckej polície. Uznesením zo 17. mája 2019 bola ich námietka zamietnutá.

92      SA a SA junior podali na vnútroštátny súd dve žaloby, ktoré sú totožné so žalobami, ktoré podali žalobcovia vo veci C‑924/19 PPU, tak ako sú uvedené v bodoch 59 a 60 tohto rozsudku.

93      Vnútroštátny súd tieto dve žaloby spojil a z dôvodov, ktoré sú v podstate zhodné s dôvodmi uvedenými v bodoch 62 až 78 tohto rozsudku, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru rovnaké prejudiciálne otázky ako tie, ktoré sú položené v rámci veci C‑924/19 PPU, tak ako sú uvedené v bode 78 tohto rozsudku.

 O naliehavom konaní

94      Vnútroštátny súd navrhol, aby boli tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania prejednané v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

95      Na podporu svojho návrhu tento súd uviedol, že FMS, FNZ, SA a SA juniorovi (ďalej len „žalobcovia vo veciach samých“) je v súčasnosti de facto odňatá sloboda.

96      Okrem toho sú podľa uvedeného súdu podmienky zaistenia FMS a FNZ o to ťažšie, že FMS má 63 rokov a FNZ 58 rokov, jeden z nich je diabetik a ich de facto zaistenie trvá od 17. mája 2019. Ten istý súd tiež uviedol, že SA junior je maloleté dieťa, ktorého duševné a psychické zdravie sa zhoršilo, odkedy sa spolu so svojím otcom zdržiava v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá.

97      Vnútroštátny súd ďalej uviedol, že odpovede Súdneho dvora na položené otázky budú mať priamy a rozhodujúci vplyv na výsledok konaní vo veciach samých, najmä na pokračovanie zaistenia, ktorému žalobcovia vo veciach samých podliehajú.

98      V tejto súvislosti treba v prvom rade konštatovať, že tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smerníc 2008/115, 2013/32 a 2013/33, ktoré patria pod tretiu časť hlavu V Zmluvy o FEÚ týkajúcu sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tieto návrhy preto možno prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.

99      Pokiaľ ide po druhé o podmienku týkajúcu sa naliehavosti, treba po prvé zdôrazniť, že táto podmienka je splnená najmä vtedy, ak je dotknutej osobe vo veci samej aktuálne odňatá sloboda a pokračovanie jej zadržania závisí od rozhodnutia sporu vo veci samej. V tejto súvislosti je potrebné posúdiť situáciu dotknutej osoby v stave, v akom existovala ku dňu preskúmania návrhu, na základe ktorého sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok zo 17. marca 2016, Mirza, C‑695/15 PPU, EU:C:2016:188, bod 34 a citovaná judikatúra).

100    Podľa ustálenej judikatúry predstavuje umiestnenie štátneho príslušníka tretej krajiny do zariadenia určeného na zaistenie, či už počas konania o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo na účely jeho odsunu, opatrenie odňatia osobnej slobody (rozsudky z 19. júla 2012, Adil, C‑278/12 PPU, EU:C:2012:508, body 34 a 35; z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, body 23 a 25; z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, body 40 a 41; zo 17. marca 2016, Mirza, C‑695/15 PPU, EU:C:2016:188, body 31 a 35, ako aj uznesenie z 5. júla 2018, C a i., C‑269/18 PPU, EU:C:2018:544, body 35 a 37).

101    V prejednávanej veci sa žalobcovia v konaní vo veci C‑924 PPU zdržiavajú od 17. mája 2019 a žalobcovia v konaní vo veci C‑925 PPU od 27. marca 2019 v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá.

102    Prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú najmä toho, či ponechanie žalobcov vo veciach samých v tomto sektore predstavuje „zaistenie“ v zmysle smernice 2008/115 alebo smerníc 2013/32 a 2013/33, a ak áno, či takéto zaistenie rešpektuje záruky uložené uvedenými smernicami.

103    Z toho na jednej strane vyplýva, že otázka existencie odňatia slobody, ktorou je začatie naliehavého prejudiciálneho konania v prejednávaných veciach podmienené, je neoddeliteľne spojená s preskúmaním otázok položených v týchto veciach, a na druhej strane, že ponechanie žalobcov vo veciach samých v sektore tranzitného priestoru vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, závisí od odpovede na tieto otázky.

104    Po druhé z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na žalobcov vo veciach samých sa v súčasnosti vzťahujú rozhodnutia, ktoré im ukladajú povinnosť vrátiť sa do ich krajiny pôvodu, a preto ich tam možno vrátiť v krátkej lehote napriek tomu, že ako uvádza vnútroštátny súd, dôvodnosť dôvodov, ktorými boli žiadosti uvedených žalobcov o azyl odôvodnené, nebola nikdy posúdená súdom.

105    Nemožno preto vylúčiť, že žalobcovia vo veci samej by boli na základe týchto rozhodnutí, ktoré boli potvrdené uzneseniami, ktorých zrušenie sa navrhuje na vnútroštátnom súde, odsunutí do ich krajiny pôvodu pred ukončením prejudiciálneho konania, ktoré by nebolo predmetom naliehavého prejudiciálneho konania, a že tento odsun by ich mohol vystaviť zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 18 a článkom 19 ods. 2 Charty.

106    Po tretie z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vo veci C‑925/19 PPU tiež vyplýva, že jeden zo žalobcov v konaní v tejto veci je maloletým dieťaťom, ktorého duševné a psychické zdravie sa z dôvodu jeho pobytu v tranzitnom priestore Röszke zhoršuje. Z toho vyplýva, že omeškanie pri prijímaní súdneho rozhodnutia by predĺžilo súčasnú situáciu a hrozilo by tak vážne, či dokonca nenapraviteľné poškodenie vývoja tohto dieťaťa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2018, UD, C‑393/18 PPU, EU:C:2018:835, bod 26).

107    Za týchto okolností a vzhľadom na obsah otázok položených vnútroštátnym súdom, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv tak na ponechanie žalobcov vo veciach samých v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, ako aj na súdne preskúmanie rozhodnutí, ktoré im nariaďujú vrátiť sa do ich krajiny pôvodu, piata komora Súdneho dvora rozhodla 22. januára 2020 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovieť návrhu vnútroštátneho súdu na prejednanie týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

108    Okrem toho bolo rozhodnuté o postúpení predmetných vecí Súdnemu dvoru na účely ich pridelenia veľkej komore.

 O prejudiciálnych otázkach

 O piatej otázke

109    Svojou piatou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že na jednej strane bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej môže dotknutý štátny príslušník tretej krajiny napadnúť zmenu vykonanú správnym orgánom, pokiaľ ide o cieľovú krajinu uvedenú v predchádzajúcom rozhodnutí o návrate, len prostredníctvom odvolania sa na správny orgán, proti ktorého rozhodnutiam nemožno podať prostriedok nápravy na súd, a na druhej strane, že vyžaduje, aby tento súd za takýchto okolností vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o žalobe, ktorá mu bola predložená s cieľom napadnúť zákonnosť takejto zmeny.

110    V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že podľa návrhov na začatie prejudiciálneho konania došlo potom, ako azylový orgán zamietol ako neprípustné žiadosti o medzinárodnú ochranu podané žalobcami vo veciach samých a súčasne prijal rozhodnutia o návrate, ktorými im bola uložená povinnosť odísť z územia Maďarska do Srbskej republiky, k zmene týchto posledných uvedených rozhodnutí zo strany prvostupňového orgánu cudzineckej polície tak, že tento uvedeným žalobcom uložil povinnosť odísť z územia Maďarska do ich krajiny pôvodu, t. j. v prípade FMS a FNZ do Afganistanu a v prípade SA a SA juniora do Iránu. Vnútroštátny súd okrem toho spresňuje, že títo žalobcovia mohli tieto pozmeňujúce rozhodnutia napadnúť len tak, že proti nim podali námietku na orgáne uvedenom v § 65 ods. 3b zákona o vstupe a pobyte štátnych príslušníkov tretích krajín, a že podľa poslednej vety tohto ustanovenia nie je proti rozhodnutiam, ktorými azylový orgán konajúci ako orgán cudzineckej polície odmietol námietky podané uvedenými žalobcami, možné podať opravný prostriedok.

111    Článok 13 ods. 1 smernice 2008/115 zaručuje dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny účinný opravný prostriedok na odvolanie sa proti rozhodnutiam o návrate, rozhodnutiam o zákaze vstupu na územie členských štátov a rozhodnutiam o odsune, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť.

112    V prvom rade treba preskúmať, či rozhodnutie, ktorým sa mení cieľová krajina uvedená v skoršom rozhodnutí o návrate, predstavuje jedno z rozhodnutí, proti ktorým toto ustanovenie zaručuje účinný opravný prostriedok.

113    Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a prípadne aj históriu jeho vzniku (rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 38, ako aj citovaná judikatúra).

114    V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 3 ods. 4 smernice 2008/115 „rozhodnutie o návrate“ predstavuje správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu. Podľa článku 3 bodu 3 tej istej smernice táto povinnosť návratu ukladá dotknutej osobe povinnosť vrátiť sa buď do svojej krajiny pôvodu, do krajiny tranzitu, alebo do inej tretej krajiny, do ktorej sa táto rozhodne dobrovoľne vrátiť a na územie ktorej bude prijatá.

115    Zo samotného znenia bodu 4 článku 3 smernice 2008/115 teda vyplýva, že uloženie alebo stanovenie povinnosti návratu predstavuje jeden z dvoch podstatných znakov rozhodnutia o návrate, pričom takúto povinnosť návratu nemožno vzhľadom na bod 3 tohto článku vyjadriť bez identifikácie cieľovej krajiny, ktorá musí byť jednou z krajín uvedených v tomto bode 3.

116    Z toho vyplýva, že keď príslušný vnútroštátny orgán zmení cieľovú krajinu uvedenú v skoršom rozhodnutí o návrate, urobí takú podstatnú zmenu v tomto rozhodnutí o návrate, že ju treba brať tak, že tento orgán prijal nové rozhodnutie o návrate v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115.

117    Takýto výklad potvrdzuje analýza kontextu tohto ustanovenia.

118    Podľa článku 5 smernice 2008/115 musí príslušný vnútroštátny orgán, keď chce prijať rozhodnutie o návrate, dbať aj na dodržanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, bod 49, ako aj z 8. mája 2018, K. A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16, EU:C:2018:308, bod 103].

119    Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 84 svojich návrhov, dodržanie tejto zásady sa posudzuje vo vzťahu ku krajine, do ktorej sa plánuje nariadiť návrat dotknutej osoby. Z toho vyplýva, že skôr ako môže byť vykonaná zmena cieľovej krajiny, je príslušný vnútroštátny orgán povinný vykonať nové posúdenie dodržania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktoré je nezávislé od posúdenia, ktoré musel uskutočniť pri prijatí skoršieho rozhodnutia o návrate.

120    Okrem toho na rozdiel od toho, čo zrejme navrhuje maďarská vláda, zmenu skoršieho rozhodnutia o návrate nemožno považovať za rozhodnutie o odsune prijaté v nadväznosti na toto rozhodnutie o návrate v zmysle článku 8 smernice 2008/115. Z tohto článku 8 totiž vyplýva, že rozhodnutie o odsune sa prijíma ako vykonanie rozhodnutia o návrate, a preto musí rešpektovať obsah tohto druhého rozhodnutia. Z toho vyplýva, že rozhodnutie o odsune nemôže zmeniť cieľovú krajinu uvedenú v rozhodnutí o návrate, ktoré vykonáva.

121    Výklad uvedený v bode 116 tohto rozsudku je tiež v súlade s cieľom sledovaným smernicou 2008/115, ktorým je zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv, ako aj dôstojnosti dotknutých osôb (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 48 a citovaná judikatúra).

122    Prirovnanie rozhodnutia o zmene cieľovej krajiny uvedenej v skoršom rozhodnutí o návrate k novému rozhodnutiu o návrate má totiž za následok, že príslušný vnútroštátny orgán musí v prípade, že takúto zmenu rozhodnutia o návrate zamýšľa, dbať na dodržanie všetkých procesných pravidiel stanovených smernicou 2008/115 a upravujúcich prijatie rozhodnutia o návrate. Toto prirovnanie teda umožňuje zabezpečiť vykonávanie politiky odsunu a repatriácie, ktorá je účinná a zároveň rešpektuje základné práva dotknutej osoby.

123    Z vyššie uvedeného vyplýva, že zmena cieľovej krajiny uvedenej v skoršom rozhodnutí o návrate predstavuje nové rozhodnutie o návrate v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115, proti ktorému musí mať dotknutý štátny príslušník tretej krajiny účinný opravný prostriedok v zmysle článku 13 ods. 1 tejto smernice.

124    Preto treba v druhom rade určiť povahu opravného prostriedku, ktorý je týmto článkom 13 ods. 1 zaručený.

125    V tejto súvislosti po prvé zo samotného znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že takýto opravný prostriedok musí mať možnosť podať osoba, voči ktorej bolo rozhodnutie o návrate vydané. Preto na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdí maďarská vláda, existencia všeobecnej právomoci dohľadu nad zákonnosťou rozhodnutí o návrate, ktorá je vnútroštátnou právnou úpravou priznaná prokurátorovi a ktorá iba jeho oprávňuje na to, aby v prípade potreby takéto rozhodnutie napadol na súde, nepredstavuje opravný prostriedok spĺňajúci požiadavky článku 13 ods. 1 smernice 2008/115.

126    Po druhé, hoci zo znenia článku 13 ods. 1 smernice 2008/115 vyplýva, že musí existovať možnosť odvolať sa proti rozhodnutiam o návrate prostredníctvom účinného opravného prostriedku, o ktorom rozhoduje súdny alebo správny orgán alebo orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, zo samotného tohto znenia sa nedajú vyvodiť ďalšie informácie, pokiaľ ide o vlastnosti „správneho orgánu“, ktorému môže byť takýto opravný prostriedok proti rozhodnutiu o návrate predložený na rozhodnutie.

127    Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že vlastnosti účinného opravného prostriedku upraveného v článku 13 ods. 1 smernice 2008/115 sa musia určiť v súlade s článkom 47 Charty, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v uvedenom článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom (rozsudky z 18. decembra 2014, Abdida, C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 45, a z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 52).

128    Hoci je teda pravda, že podľa článku 13 ods. 1 smernice 2008/115 členské štáty môžu vo svojej právnej úprave stanoviť, že odvolania proti rozhodnutiam o návrate sa podávajú na iné než súdne orgány, takáto možnosť sa musí uplatniť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 94 svojich návrhov, vyžaduje, aby rozhodnutie orgánu, ktorý sám nespĺňa podmienky stanovené v tomto poslednom uvedenom článku, podliehalo neskoršiemu preskúmaniu zo strany súdneho orgánu, ktorý má okrem iného právomoc skúmať všetky relevantné otázky (pozri analogicky rozsudky zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 55, a z 13. decembra 2017, El Hassani, C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 39).

129    Článok 47 Charty teda ukladá členským štátom povinnosť zaručiť dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v určitom štádiu konania možnosť predložiť súdu všetky námietky týkajúce sa rozhodnutia o návrate prijatého správnym orgánom (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2017, El Hassani, C‑403/16, EU:C:2017:960, bod 41).

130    Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej osoba, ktorej je správne rozhodnutie o návrate určené, nemôže jeho zákonnosť napadnúť aspoň na jednom súdnom orgáne, nespĺňa požiadavky článku 13 ods. 1 smernice 2008/115 a článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 57 a citovanú judikatúru).

131    V prejednávanej veci z rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy možno proti správnemu rozhodnutiu, ktorým sa mení pôvodné rozhodnutie o návrate, podať námietku len na azylový orgán a že proti rozhodnutiu, ktorým tento orgán túto námietku odmietne, nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

132    Z toho vyplýva, že takáto právna úprava by bola s článkom 13 ods. 1 smernice 2008/115 zlučiteľná len vtedy, ak by orgán, ktorý o takýchto námietkach rozhodol, mohol byť považovaný za súdny orgán v zmysle článku 47 Charty, a to sa zakladá na predpoklade, že uvedený orgán spĺňa požiadavku nezávislosti v zmysle tohto článku [pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, body 37 a 41; z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 52 a 53; z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 120 a citovanú judikatúru, ako aj z 21. januára 2020, Banco de Santander, C‑274/14, EU:C:2020:17, body 56 a 57].

133    Zo spisov predložených Súdnemu dvoru však vyplýva, že to tak nie je.

134    Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že azylový orgán je podriadený ministrovi pre políciu, a teda patrí pod výkonnú moc.

135    Vonkajší aspekt požiadavky nezávislosti, ktorá je pre súdny orgán v zmysle článku 47 Charty charakteristická, pritom vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy úplne samostatne, aby hierarchicky nikomu nepodliehal alebo nebol podriadený a aby od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie bez ohľadu na ich pôvod, a aby tak bol chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia [rozsudky z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 121, ako aj z 21. januára 2020, Banco de Santander, C‑274/14, EU:C:2020:17, body 57 a citovaná judikatúra].

136    Presnejšie musí byť podľa zásady deľby moci, ktorou sa fungovanie právneho štátu vyznačuje, zaručená nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 124].

137    Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že proti rozhodnutiu, akým je rozhodnutie opísané v bode 123 tohto rozsudku, sa dotknutá osoba musí odvolať na orgán, ktorý nespĺňa podmienky stanovené v článku 47 Charty, pričom nie je zaručené neskoršie súdne preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu, je nezlučiteľná s článkom 13 ods. 1 smernice 2008/115 a okrem toho porušuje podstatu práva zakotveného v článku 47 Charty tým, že dotknutej osobe odopiera akékoľvek súdne preskúmanie rozhodnutia o návrate, ktoré sa jej týka [pozri analogicky rozsudky z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17, EU:C:2019:626, bod 72, a z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 165].

138    Po tretie treba preskúmať, či právo Únie za takýchto okolností vnútroštátnemu súdu dovoľuje, aby vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o žalobách predložených žalobcami vo veciach samých, ktorými sa navrhuje zrušenie rozhodnutí, ktorými azylový orgán konajúci ako orgán cudzineckej polície odmietol ich námietky voči správnym rozhodnutiam ukladajúcim im povinnosť vrátiť sa do ich krajiny pôvodu.

139    V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že podľa zásady prednosti práva Únie je každý vnútroštátny súd, pokiaľ nemôže vnútroštátnu právnu úpravu vyložiť v súlade s požiadavkami práva Únie, pri rozhodovaní v rámci svojej právomoci povinný ako orgán členského štátu neuplatniť v spore, ktorý mu bol predložený, žiadne vnútroštátne ustanovenie odporujúce ustanoveniu práva Únie, ktoré má priamy účinok [rozsudky z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 58 a 61, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) (C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 160 a 161].

140    Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že článok 47 Charty je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva na to, aby jednotlivcom priznával samostatne uplatniteľné právo [rozsudky zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 78; z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17, EU:C:2019:626, bod 56, a z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 162].

141    To isté platí pre článok 13 ods. 1 smernice 2008/115, takže povaha opravného prostriedku upraveného v tomto ustanovení sa musí určiť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý je potvrdením zásady účinnej súdnej ochrany [pozri analogicky rozsudky z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17, EU:C:2019:626, body 55 a 56, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 163].

142    Po druhé, hoci je v prípade chýbajúcej právnej úpravy Únie v danej oblasti na vnútroštátnom právnom poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky prostriedkov nápravy určených na zabezpečenie ochrany individuálnych práv odvodených z právneho poriadku Únie, členské štáty sú však zodpovedné za to, aby bolo v každom prípade zabezpečené dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu uvedených práv, tak ako sa zaručuje v článku 47 Charty [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárnej komory Najvyššieho súdu) C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 115].

143    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aj keď právo Únie v zásade neukladá členským štátom povinnosť zaviesť na účely zabezpečenia ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, iné právne prostriedky nápravy na svojich vnútroštátnych súdoch než tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 40, a z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 51), niečo iné však platí v prípade, keď zo systému vnútroštátneho právneho poriadku vyplýva, že neexistuje žiaden súdny prostriedok nápravy umožňujúci čo len incidenčne zabezpečiť dodržanie práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, alebo z neho vyplýva dokonca to, že pre osoby podliehajúce súdnej právomoci spočíva jediný prostriedok prístupu k súdu v tom, že právo nútene porušia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 41, a z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 104).

144    Vnútroštátne súdy sú preto povinné vyhlásiť, že majú právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom dotknutou osobou s cieľom ochrániť práva, ktoré sú jej právom Únie zaručené, ak vnútroštátne procesné predpisy takýto opravný prostriedok v takomto prípade nestanovujú (pozri analogicky rozsudky z 3. decembra 1992, Oleificio Borelli/Komisia, C‑97/91, EU:C:1992:491, bod 13, ako aj z 19. decembra 2018, Berlusconi a Fininvest, C‑219/17, EU:C:2018:1023, bod 46).

145    Skutočnosť, že v práve dotknutého členského štátu neexistuje súdny prostriedok nápravy umožňujúci preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia o návrate, akým je rozhodnutie opísané v bode 123 tohto rozsudku, z hľadiska práva Únie, tak nemôže vnútroštátny súd zbaviť jeho povinnosti zabezpečiť plnú účinnosť článku 13 ods. 1 smernice 2008/115, ktorý vzhľadom na to, že má priamy účinok, môže sám osebe predstavovať priamo uplatniteľný právny titul právomoci v prípade, že nebol do vnútroštátneho právneho poriadku správne prevzatý.

146    Z toho vyplýva, že zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o žalobách podaných žalobcami vo veciach samých proti rozhodnutiam azylového orgánu, ktorým boli odmietnuté ich námietky voči správnym rozhodnutiam, ktorými im bola uložená povinnosť vrátiť sa do ich krajiny pôvodu, a aby v prípade potreby neuplatnil žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré by mu zakazovalo v tomto zmysle postupovať (pozri analogicky rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17, EU:C:2019:626, bod 74 a citovanú judikatúru).

147    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny môže proti zmene vykonanej správnym orgánom, pokiaľ ide o cieľovú krajinu uvedenú v skoršom rozhodnutí o návrate, odvolať len prostredníctvom opravného prostriedku podaného na správny orgán bez toho, aby bolo zaručené neskoršie súdne preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu. V takomto prípade sa zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, ktorým sa z hľadiska práva Únie napáda zákonnosť rozhodnutia o návrate spočívajúceho v takejto zmene cieľovej krajiny, vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc o tomto opravnom prostriedku rozhodnúť.

 O prvej otázke

148    Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 33 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez územie štátu, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia v zmysle vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho článok 15 smernice 2011/95, alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany.

149    Podľa článku 33 ods. 1 smernice 2013/32 sa okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením č. 604/2013, od členských štátov nevyžaduje, aby overovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95, pokiaľ sa žiadosť považuje podľa tohto ustanovenia za neprípustnú. V tejto súvislosti článok 33 ods. 2 smernice 2013/32 taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú [rozsudky z 19. marca 2019, Ibrahim a i, C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17, EU:C:2019:219, bod 76, a z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 29].

150    Treba preto overiť, či sa možno domnievať, že vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide vo veci samej, sa vykonáva jeden z dôvodov neprípustnosti stanovených v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32.

151    V tejto súvislosti treba hneď na úvod vylúčiť, že by vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, teda § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl, mohla predstavovať vykonanie dôvodov neprípustnosti stanovených v článku 33 ods. 2 písm. a), d) a e) tejto smernice, keďže na tento účel môžu byť zohľadnené len dôvody neprípustnosti týkajúce sa prvej krajiny azylu a bezpečnej tretej krajiny, ktoré sú uvedené v písmenách b) a c) článku 33 ods. 2 uvedenej smernice [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 33].

152    V tomto kontexte, pokiaľ ide o dôvod neprípustnosti týkajúci sa bezpečnej tretej krajiny stanovený v článku 33 ods. 2 písm. c) smernice 2013/32, treba pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, ak sa krajina, ktorá nie je členským štátom, považuje za bezpečnú tretiu krajinu pre žiadateľa podľa článku 38 uvedenej smernice.

153    Ako už Súdny dvor rozhodol, z článku 38 smernice 2013/32 vyplýva, že uplatnenie pojmu „bezpečná tretia krajina“ na účely článku 33 ods. 2 písm. c) tejto smernice je podmienené splnením podmienok stanovených v odsekoch 1 až 4 uvedeného článku 38 [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, body 36, 40 a 41].

154    Pokiaľ ide v tomto prípade po prvé o podmienku stanovenú v článku 38 ods. 1 smernice 2013/32, vzhľadom na samotné znenie vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej sa zdá, a to prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, že na uplatnenie dôvodu neprípustnosti založeného na prvom prípade, na ktorý sa táto právna úprava vzťahuje, stačí len to, že v dotknutej tretej krajine sa dodržiava len časť zásad stanovených v článku 38 ods. 1 tejto smernice, pričom chýba požiadavka, aby sa v tejto krajine dodržiavala zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Podmienka uvedená v článku 38 ods. 1 uvedenej smernice tak nemôže byť splnená [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 42].

155    Pokiaľ ide o dôvod neprípustnosti založený na druhom prípade, na ktorý sa vzťahuje vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, vnútroštátny súd neposkytol žiadnu informáciu o obsahu „primeranej úrovne ochrany“ vyžadovanej touto právnou úpravou a najmä o tom, či takáto úroveň ochrany zahŕňa dodržiavanie všetkých zásad stanovených v článku 38 ods. 1 smernice 2013/32 v dotknutej tretej krajine. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či ide o takýto prípad.

156    Pokiaľ ide po druhé o podmienky stanovené v článku 38 ods. 2 smernice 2013/32 a najmä o podmienku týkajúcu sa existencie spojenia medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a dotknutou treťou krajinou, vzťah, ktorý vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej stanovuje medzi takýmto žiadateľom a dotknutou treťou krajinou, je založený na jednoduchom prechode tohto žiadateľa cez územie tejto krajiny [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 44].

157    Súdny dvor pritom rozhodol, že okolnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu prešiel územím tretej krajiny, nemôže sama osebe predstavovať spojenie v zmysle uvedeného článku 38 ods. 2 [rozsudok z 19. marca 2020, LH (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, body 45 až 47].

158    Okrem toho povinnosť členských štátov podľa článku 38 ods. 2 smernice 2013/32, aby na účely uplatnenia pojmu „bezpečná tretia krajina“ stanovili pravidlá o metodike, akou sa v každom jednotlivom prípade posúdi, či dotknutá tretia krajina spĺňa podmienky na to, aby sa považovala za bezpečnú pre žiadateľa, a tiež aby stanovili možnosť pre uvedeného žiadateľa napadnúť existenciu spojenia s touto treťou krajinou, by sa nedala odôvodniť, ak by samotný tranzit žiadateľa o medzinárodnú ochranu cez dotknutú tretiu krajinu na tieto účely predstavoval dostatočné alebo významné spojenie [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, body 48 a 49].

159    Z uvedeného vyplýva, že prechod žiadateľa o medzinárodnú ochranu cez dotknutú tretiu krajinu nemôže predstavovať „spojenie“ v zmysle článku 38 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32.

160    Vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej preto nemôže predstavovať uplatnenie dôvodu neprípustnosti týkajúceho sa bezpečnej tretej krajiny stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. c) uvedenej smernice [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 51].

161    Napokon takáto vnútroštátna právna úprava nemôže predstavovať ani uplatnenie dôvodu neprípustnosti týkajúceho sa prvej krajiny azylu stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. b) smernice 2013/32 [rozsudok z 19. marca 2020, LH (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 52].

162    Postačuje totiž uviesť, že podľa samotného znenia článku 35 prvého odseku písm. a) a b) smernice 2013/32 možno krajinu považovať za prvú krajinu azylu konkrétneho žiadateľa o medzinárodnú ochranu, len ak bol tento žiadateľ v tejto krajine uznaný za utečenca a naďalej môže túto ochranu využívať, alebo ak využíva inú dostatočnú ochranu v tejto krajine vrátane uplatnenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, za predpokladu, že bude do tejto krajiny prijatý späť [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 53].

163    Zo spisov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že uplatnenie dôvodu neprípustnosti stanoveného vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej nie je podmienené tým, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu požíval v dotknutej krajine postavenie utečenca alebo inú dostatočnú ochranu, na základe čoho by sa stalo skúmanie potreby ochrany v Únii zbytočným.

164    Preto treba konštatovať, že vnútroštátnu právnu úpravu, akou je § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl, nemožno považovať za úpravu, ktorou sa vykonáva jeden z dôvodov neprípustnosti stanovených v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32 [rozsudok z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18, EU:C:2020:218, bod 55].

165    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 33 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia v zmysle vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho článok 15 smernice 2011/95 alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany.

 O druhej otázke

 O prípustnosti

166    Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta na dôsledky, ktoré treba vyvodiť, pokiaľ ide o zaobchádzanie so žiadosťami o azyl, z toho, že dotknutá tretia krajina odmietla prijať žiadateľov späť na svoje územie potom, ako boli tieto žiadosti vyhlásené za neprípustné na základe § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl. Vnútroštátny súd sa pýta najmä na to, či je za takýchto okolností rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 povinný z úradnej moci preskúmať žiadosti o azyl, ktoré boli žalobcami vo veci samej už podané, alebo ak nie, či títo môžu opätovne podať nové žiadosti o azyl a či tieto možno podľa okolností znova považovať za neprípustné z iných dôvodov.

167    Podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzuje na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti, nič to nemení na tom, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ predstavuje nástroj spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom prvky výkladu práva Únie, ktoré potrebujú na vyriešenie im predložených sporov. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa neodôvodňuje formulovaním poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potrebou efektívneho riešenia sporu. Ako vyplýva zo samotného znenia článku 267 ZFEÚ, požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať rozsudok“ vo veci, ktorá mu bola predložená [rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny zastępowany przez Prokuraturę Krajową (Disciplinárny režim sudcov), C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, body 43 až 45 a citovaná judikatúra].

168    Okrem toho podľa článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku je vnútroštátny súd povinný presne uviesť dôvody, ktoré ho viedli k pochybnostiam o výklade práva Únie (rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi, C‑434/15, EU:C:2017:981, bod 28).

169    V prejednávanej veci vnútroštátny súd prejednáva jednak žaloby o zrušenie rozhodnutí, ktorými bolo žalobcom vo veciach samých nariadené vrátiť sa do ich krajiny pôvodu, a jednak žaloby na nečinnosť súvisiace s ich umiestnením do tranzitného priestoru Röszke.

170    Hoci predmetom sporov vedených na vnútroštátnom súde nie je priamo posúdenie žiadostí žalobcov vo veciach samých o azyl, z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že tento súd považuje za potrebné preskúmať, či títo žalobcovia ešte môžu byť považovaní za žiadateľov o medzinárodnú ochranu v zmysle smerníc 2013/32 a 2013/33 na účely určenia, či sa ich umiestnenie do sektora tranzitného priestoru Röszke vyhradeného štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, musí preskúmať z hľadiska pravidiel upravujúcich zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré sú týmito smernicami stanovené.

171    Z toho vyplýva, že druhá otázka písm. a) a b), v rámci ktorej sa vnútroštátny súd pýta, či rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 je povinný z úradnej moci opätovne posúdiť žiadosti o azyl podané žalobcami vo veciach samých, a ak nie, či sú napriek tomu oprávnení opätovne podať žiadosť o azyl, je pre rozhodnutie o sporoch vo veciach samých relevantná, a preto je prípustná.

172    Naopak druhá otázka písm. c) a d) sa v podstate týka toho, či žiadosti o azyl podané žalobcami vo veciach samých môžu byť opätovne zamietnuté z dôvodu neprípustnosti bez súvislosti s predchádzajúcim konaním, najmä pokiaľ ide o jeden z dôvodov uvedených v článku 33 ods. 2 písm. b) a c) smernice 2013/32, a ak áno, či zamietnutie ich žiadostí z jedného z týchto dvoch dôvodov neprípustnosti predpokladá, že sa najprv overilo, či tretia krajina, na ktorú sa tieto dva dôvody neprípustnosti vzťahujú, súhlasí s tým, že ich na svoje územie prijme späť.

173    Vnútroštátny súd však nevysvetlil dôvod, pre ktorý sa domnieva, že bez toho, aby mu bola daná odpoveď na druhú otázku písm. c) a d), nemôže rozhodnúť o sporoch, ktoré prejednáva.

174    Z toho vyplýva, že druhá otázka písm. c) a d) sa musí vyhlásiť za neprípustnú.

 O veciach samých

175    Svojou druhou otázkou písm. a) a b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 a článok 38 ods. 4 smernice 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že je žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlásená na základe práva členského štátu za neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie tohto členského štátu prechodom cez tretiu krajinu, v ktorej nebol vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorej mu bola zaručená primeraná úroveň ochrany, a táto tretia krajina sa následne rozhodne neprijať žiadateľa späť na svoje územie, táto žiadosť musí byť z úradnej moci opätovne posúdená rozhodujúcim orgánom v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32, alebo sa majú vykladať v tom zmysle, že za takýchto okolností, ak bola dotknutou osobou podaná nová žiadosť, túto nemožno na základe článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice vyhlásiť za neprípustnú ako „následnú žiadosť“ v zmysle článku 2 písm. q) uvedenej smernice.

176    V prejednávanej veci treba uviesť, že potom, ako boli žiadosti žalobcov vo veciach samých o azyl zamietnuté na základe § 51 ods. 2 písm. f) zákona o azyle a toto zamietnutie bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím, maďarské orgány podnikli kroky na to, aby boli títo žalobcovia prijatí späť na územie Srbskej republiky. Táto tretia krajina však tejto žiadosti odmietla vyhovieť z dôvodu, že podľa nej žalobcovia vo veciach samých vstúpili na maďarské územie legálne v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) dohody o readmisii uzavretej medzi Úniou a Srbskou republikou.

177    Okrem toho treba pripomenúť, že podľa bodu 165 tohto rozsudku je dôvod neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, akým je dôvod uvedený v § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl, v rozpore s článkom 33 smernice 2013/32.

178    Od Súdneho dvora preto nemožno vyžadovať, aby preskúmal, ako to navrhuje vnútroštátny súd, dôsledky, ktoré by podľa práva Únie mali vyplývať zo skutočnosti, že krajina, do ktorej mali byť žalobcovia vo veciach samých v spojení s týmto dôvodom vrátení, nesúhlasila s tým, že ich prijme späť na svoje územie.

179    Podľa ustálenej judikatúry však Súdnemu dvoru v rámci postupu spolupráce s vnútroštátnymi súdmi zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha dať vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor, a z tohto pohľadu je úlohou Súdneho dvora prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené (rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C‑125/18, EU:C:2020:138, bod 27 a citovaná judikatúra).

180    Preto treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu chápať druhú otázku písm. a) a b) tak, že jej cieľom je zistiť, či sa má smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty a zásadou lojálnej spolupráce, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, vykladať v tom zmysle, že ak bola žiadosť o azyl predmetom rozhodnutia o zamietnutí založenom na dôvode neprípustnosti, ktorý je v rozpore s právom Únie, a toto rozhodnutie bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 je povinný túto žiadosť opätovne posúdiť, alebo v tom zmysle, že za takýchto okolností, ak bola dotknutou osobou podaná nová žiadosť, túto žiadosť nemožno vyhlásiť na základe článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice za neprípustnú ako „následnú žiadosť“ v zmysle článku 2 písm. q) uvedenej smernice.

181    S cieľom odpovedať na túto otázku je dôležité v prvom rade určiť, či smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty a zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ vyžaduje, aby uvedený rozhodujúci orgán z úradnej moci opätovne posúdil žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola predmetom zamietavého rozhodnutia založeného na dôvode neprípustnosti, ktorý je v rozpore s článkom 33 smernice 2013/32, a toto rozhodnutie bolo potvrdené súdnym rozhodnutím s právnou silou rozhodnutej veci.

182    V tejto súvislosti treba uviesť, že keďže článok 33 smernice 2013/32 taxatívne vymedzuje, ako bolo pripomenuté v bode 149 tohto rozsudku, prípady, v ktorých možno žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnuť ako neprípustnú, tento článok stanovuje pravidlo, ktorého obsah je bezpodmienečný a dostatočne presný na to, aby sa naň osoba podliehajúca súdnej právomoci mohla odvolávať a aby ho súd mohol uplatniť. Z toho vyplýva, že tento článok má priamy účinok (pozri analogicky rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, body 98 a 99, ako aj citovanú judikatúru).

183    Povinnosť neuplatniť v prípade potreby vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom, sa týka nielen vnútroštátnych súdov, ale aj všetkých štátnych orgánov vrátane správnych orgánov, ktorých úlohou je uplatňovať v rámci svojich príslušných právomocí právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 1989, Costanzo, 103/88, EU:C:1989:256, body 30 a 31; zo 4. decembra 2018, Minister for Justice and Equality a Commissioner of An Garda Síochána, C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 38, ako aj z 21. januára 2020, Banco de Santander, C‑274/14, EU:C:2020:17, bod 78).

184    Z toho vyplýva, že správny alebo súdny orgán členského štátu viazaného smernicou 2013/32 nemôže vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú na základe takého dôvodu, akým je dôvod stanovený v § 51 ods. 2 písm. f) zákona o práve na azyl.

185    Treba však pripomenúť dôležitosť, ktorú má zásada právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Aby totiž bolo možné zabezpečiť tak stabilitu práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby viac nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 38; z 24. októbra 2018, XC a i., C‑234/17, EU:C:2018:853, bod 52, ako aj z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines, C‑370/17 a C‑37/18, EU:C:2020:260, bod 88).

186    Treba tiež zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci pravidlo práva Únie vykladané Súdnym dvorom musí správny orgán v rámci svojich právomocí uplatňovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené pred vydaním rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o žiadosti o výklad, nič to nemení na tom, že v súlade so zásadou právnej istoty právo Únie nevyžaduje, aby bol správny orgán v zásade povinný zrušiť správne rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným po uplynutí primeranej lehoty na podanie opravného prostriedku alebo po vyčerpaní opravných prostriedkov. Dodržiavanie tejto zásady umožňuje zabrániť časovo neobmedzenému spochybňovaniu správnych aktov, ktoré vyvolávajú právne účinky (rozsudky z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, EU:C:2004:17, body 22 a 24; z 19. septembra 2006, i‑21 Germany a Arcor, C‑392/04 a C‑422/04, EU:C:2006:586, bod 51, ako aj z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, EU:C:2008:78, body 36 a 37).

187    Z judikatúry Súdneho dvora však takisto vyplýva, že správny orgán príslušný na prijatie správneho rozhodnutia je na základe zásady lojálnej spolupráce vyplývajúcej z článku 4 ods. 3 ZEÚ povinný toto rozhodnutie preskúmať a prípadne ho zrušiť, ak sú splnené štyri podmienky. Po prvé správny orgán má podľa vnútroštátneho práva právomoc zrušiť toto rozhodnutie. Po druhé dotknuté rozhodnutie sa v dôsledku rozsudku vnútroštátneho súdu vydaného v poslednom stupni stalo právoplatným. Po tretie uvedený rozsudok je so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá po ňom nasledovala, založený na nesprávnom výklade práva Únie, ktorý bol uplatnený bez toho, aby bol Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania za podmienok stanovených v článku 267 ods. 3 ZFEÚ. Po štvrté dotknutá osoba sa obrátila na správny orgán bezprostredne potom, ako sa o uvedenej judikatúre dozvedela (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, EU:C:2004:17, bod 28, a z 19. septembra 2006, i‑21 Germany a Arcor, C‑392/04 a C‑422/04, EU:C:2006:586, bod 52).

188    Pokiaľ ide o štvrtú z týchto podmienok, Súdny dvor ešte spresnil, že členské štáty môžu v mene zásady právnej istoty ustanoviť, že návrh na preskúmanie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, tak ako ho neskôr vyložil Súdny dvor, sa má podať na príslušný správny orgán v primeranej lehote (rozsudok z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, EU:C:2008:78, bod 59).

189    Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že vnútroštátne právo umožňuje azylovému orgánu preskúmať rozhodnutie, ktorým sa v rozpore s právom Únie vyhlasuje žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, nič to nemení na tom, že právo Únie nevyžaduje, aby tento orgán takúto žiadosť zamietol z úradnej moci.

190    Z vyššie uvedeného vyplýva, že smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty a so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ neukladá rozhodujúcemu orgánu v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 povinnosť z úradnej moci posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola predmetom zamietavého rozhodnutia potvrdeného právoplatným súdnym rozhodnutím predtým, ako sa konštatoval rozpor uvedeného zamietavého rozhodnutia s právom Únie.

191    V druhom rade treba určiť, či tie isté ustanovenia práva Únie bránia tomu, aby bolo v prípade, že prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu bola predmetom zamietavého rozhodnutia v rozpore s právom Únie, ktoré bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím, možné novú žiadosť o azyl podanú tým istým žiadateľom vyhlásiť za neprípustnú na základe článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 ako „následnú“ žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) uvedenej smernice.

192    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že existencia právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu z dôvodu odporujúceho právu Únie, nebráni dotknutej osobe podať následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32. Napriek takémuto rozhodnutiu tak táto osoba môže naďalej uplatniť svoje právo, ktoré je zakotvené v článku 18 Charty a konkretizované smernicami 2011/95 a 2013/32, na získanie postavenia osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu, pokiaľ sú splnené podmienky požadované právom Únie.

193    Je pravda, že z článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 vyplýva, že takúto následnú žiadosť možno vyhlásiť za neprípustnú, ak sa v takejto žiadosti neuvádza alebo žiadateľom nie je predložená žiadna nová skutočnosť alebo zistenie týkajúce sa posúdenia podmienok, ktoré treba splniť na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu.

194    Existencia rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho, že vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany, je v rozpore právom Únie, však predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) uvedenej smernice, takže uvedená následná žiadosť nemôže byť na základe tohto posledného uvedeného ustanovenia zamietnutá.

195    Takýto záver platí aj v prípade, že žiadateľ uvedený v predchádzajúcom bode na existenciu takéhoto rozsudku Súdneho dvora nepoukázal.

196    Navyše by bol potrebný účinok práva priznaného žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, ktorý je spomenutý v bode 192 tohto rozsudku, vážne ohrozený, ak by mohla byť následná žiadosť vyhlásená za neprípustnú z dôvodu uvedeného v článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, hoci k zamietnutiu prvej žiadosti došlo v rozpore s právom Únie.

197    Takýto výklad tohto ustanovenia by totiž mal za následok, že nesprávne uplatnenie práva Únie by sa mohlo zopakovať pri každej novej žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom by nebolo možné žiadateľovi ponúknuť, aby využil posúdenie jeho žiadosti, ktoré by nebolo poznačené porušením tohto práva. Takáto prekážka účinného uplatňovania pravidiel práva Únie týkajúcich sa konania o poskytovaní medzinárodnej ochrany nemôže byť rozumne odôvodnená zásadou právnej istoty (pozri analogicky rozsudok z 2. apríla 2020, CRPNPAC a Vueling Airlines, C‑370/17 a C‑37/18, EU:C:2020:260, body 95 a 96).

198    V tejto súvislosti sa má článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice, ak rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) uvedenej smernice konštatuje, že právoplatné zamietnutie skoršej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Takéto konštatovanie sa od tohto rozhodujúceho orgánu nevyhnutne vyžaduje v prípade, že tento rozpor vyplýva, tak ako v prejednávanej veci, z rozsudku Súdneho dvora alebo bol incidenčne konštatovaný vnútroštátnym súdom.

199    Treba spresniť, že v rámci súdneho preskúmania zákonnosti rozhodnutia o návrate, ktoré bolo prijaté po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu potvrdenom súdnym rozhodnutím s právnou silou rozhodnutej veci, vnútroštátny súd rozhodujúci o žalobe proti rozhodnutiu o návrate môže podľa práva Únie a bez toho, aby tomu bránila právna sila súdneho rozhodnutia potvrdzujúceho toto zamietnutie, incidenčne preskúmať platnosť takéhoto zamietnutia, ak je založené na dôvode, ktorý je v rozpore s právom Únie.

200    Napokon treba dodať, že v prejednávanej veci uvedený rozhodujúci orgán prijal v oboch konaniach vo veciach samých rozhodnutie zamietajúce žiadosť žalobcov vo veciach samých o azyl, ako aj rozhodnutie, ktorým im nariadil odísť z územia Maďarska do Srbskej republiky v rámci jedného a toho istého aktu, tak ako mu to umožňuje článok 6 ods. 6 smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 49). Zo spisov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že tieto súčasne vydané rozhodnutia boli potvrdené právoplatnými súdnymi rozhodnutiami.

201    Za týchto okolností treba spresniť, že v prípade, že by boli rozhodnutia, ktorými sa menia pôvodné rozhodnutia o návrate a ktorými sa žalobcom vo veciach samých nariaďuje vrátiť sa do ich krajiny pôvodu, nakoniec zrušené, právna sila rozhodnutej veci, ktorou sa súdne rozhodnutia potvrdzujúce tak rozhodnutia o zamietnutí žiadostí o azyl, ako aj rozhodnutia o návrate prijaté súčasne s týmito rozhodnutiami o zamietnutí vyznačujú, nemôže brániť tomu, aby sa odsun týchto žalobcov odložil, tak ako to napokon vyžaduje článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 v prípade, že sa o tomto odsune rozhodlo v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

202    Toto musí platiť dokonca, aj ak po prijatí pôvodných rozhodnutí o návrate nenastala žiadna nová okolnosť, keď je zrejmé, že v rozpore s tým, čo vyžaduje článok 5 smernice 2008/115, ani správny orgán, ktorý zamietol žiadosti o medzinárodnú ochranu a nariadil návrat, ani súd, ktorý rozhodol o platnosti týchto rozhodnutí, správne neposúdili, či tretia krajina uvedená v týchto pôvodných rozhodnutiach o návrate dodržiava zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

203    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na druhú otázku písm. a) a b) treba odpovedať tak, že smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty a so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak bola žiadosť o azyl predmetom zamietavého rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím predtým, ako bol konštatovaný rozpor uvedeného rozhodnutia o zamietnutí s právom Únie, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 nie je povinný túto žiadosť z úradnej moci posúdiť. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že existencia rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje, že s právom Únie nie je zlučiteľná vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany, predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle tohto ustanovenia. Okrem toho uvedené ustanovenie nie je uplatniteľné na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice v prípade, keď rozhodujúci orgán konštatuje, že právoplatné zamietnutie skoršej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Od uvedeného orgánu sa takéto konštatovanie nevyhnutne vyžaduje v prípade, keď tento rozpor vyplýva z rozsudku Súdneho dvora alebo ak ho incidenčne konštatoval vnútroštátny súd.

 O tretej a štvrtej otázke

 Úvodné pripomienky

204    Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd najprv pýta na výklad ustanovení smernice 2013/32 a smernice 2013/33 týkajúcich sa zaistenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu a potom na výklad ustanovení smernice 2008/115 týkajúcich sa zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, v rámci preskúmania zákonnosti umiestnenia žalobcov vo veciach samých do sektora tranzitného priestoru Röszke vyhradeného pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá.

205    Vnútroštátny súd okrem toho spresňuje, že na jeho tretiu otázku treba odpovedať len vtedy, ak Súdny dvor konštatuje, že žalobcovia vo veciach samých patria odo dňa ich umiestnenia do sektora tranzitného priestoru Röszke vyhradeného pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, naďalej do pôsobnosti smerníc 2013/32 a 2013/33, a naopak, že jeho štvrtá otázka si vyžaduje odpoveď len vtedy, ak Súdny dvor konštatuje, že uvedení žalobcovia patria odo dňa tohto umiestnenia do pôsobnosti smernice 2008/115.

206    Treba teda určiť, či sa má situácia žalobcov vo veciach samých odo dňa ich umiestnenia do tohto sektoru tranzitného priestoru Röszke posudzovať z hľadiska smernice 2008/115 alebo smerníc 2013/32 a 2013/33.

207    V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že proti správnym rozhodnutiam, ktorými boli zamietnuté žiadosti žalobcov vo veciach samých o azyl, už nebolo možné podať opravný prostriedok v zmysle kapitoly V smernice 2013/32 v čase, keď boli títo žalobcovia umiestnení v tranzitnom priestore Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá. Preto treba konštatovať, že k tomuto dátumu boli ich žiadosti o medzinárodnú ochranu predmetom konečného rozhodnutia v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2013/32.

208    Z toho vyplýva, že od uvedeného dátumu žalobcovia vo veciach samých už neboli žiadateľmi o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2013/32 a článku 2 písm. b) smernice 2013/33, takže už nepatrili do pôsobnosti týchto smerníc.

209    V druhom rade treba zdôrazniť že pokiaľ štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nebolo udelené oprávnenie alebo povolenie na pobyt uvedené v článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, zamietnutím jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodujúcim orgánom na prvom stupni sa už tento štátny príslušník tretej krajiny zdržiava v zmysle smernice 2008/115 na území členského štátu neoprávnene, a to nezávisle od existencie povolenia zostať na tomto území dovtedy, kým sa o opravnom prostriedku proti tomuto zamietnutiu nerozhodne (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 59, a uznesenie z 5. júla 2018, C a i., C‑269/18 PPU, EU:C:2018:544, bod 47).

210    Keďže zo spisov predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že by žalobcovia vo veciach samých mali oprávnenie alebo povolenie na pobyt v zmysle článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, musia sa od dátumu rozhodnutia o zamietnutí ich žiadosti o azyl na prvom stupni považovať za neoprávnene sa zdržiavajúcich na maďarskom území. Od tohto dátumu teda patria do pôsobnosti smernice 2008/115, pričom vnútroštátny súd spresnil, že sa na nich nevzťahuje žiadna z výnimiek stanovených v článku 2 ods. 2 tejto smernice.

211    Ďalej, keďže správne rozhodnutia zamietajúce žiadosti žalobcov vo veciach samých o azyl boli potvrdené súdnymi rozhodnutiami, títo môžu byť v zásade na účely odsunu zaistení, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tejto oblasti smernicou 2008/115.

212    Vzhľadom na to treba po tretie zdôrazniť, že na pojednávaní, ktoré sa konalo na Súdnom dvore, žalobcovia v konaní vo veci C‑925/19 PPU poukázali na to, že jeden z nich podal novú žiadosť o azyl. Táto žiadosť bola zamietnutá ako neprípustná, čo uvedený žalobca napadol podaním žaloby, ktorá je v súčasnosti ešte v konaní na inom súde, než je vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

213    Ak sa tieto skutkové okolnosti preukážu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, musí sa uvedený žalobca od dátumu, keď podal svoju novú žiadosť o azyl, opäť považovať za žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý patrí do pôsobnosti smerníc 2013/32 a 2013/33. Okrem toho treba dodať, že aj keď tento žalobca patrí odo dňa zamietnutia jeho žiadosti o azyl na prvom stupni do pôsobnosti smernice 2008/115, nemôže byť voči nemu prijaté opatrenie zaistenia podľa článku 15 tejto smernice, pokiaľ konanie o opravnom prostriedku podanom proti takémuto zamietnutiu ešte prebieha (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, body 61 a 62).

214    Za týchto okolností treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu odpovedať tak na tretiu, ako aj na štvrtú otázku.

 O existencii zaistenia

215    Svojou treťou otázkou písm. b), ako aj svojou štvrtou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 písm. h) smernice 2013/33 a článok 16 smernice 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny natrvalo zostať v tranzitnom priestore nachádzajúcom sa na vonkajšej hranici členského štátu, z ktorého nemôže legálne dobrovoľne odísť, predstavuje „zaistenie“ v zmysle týchto smerníc.

–       O pojme zaistenie

216    Pokiaľ ide po prvé o pojem „zaistenie“ v zmysle smernice 2013/33, vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 113 tohto rozsudku treba po prvé zdôrazniť, že v súlade s článkom 2 písm. h) tejto smernice sa pod týmto pojmom rozumie zadržanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu členským štátom na konkrétnom mieste, kde je žiadateľovi odňatá jeho sloboda pohybu.

217    Zo samotného znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že zaistenie predpokladá odňatie, a nie iba obmedzenie slobody pohybu, ktoré sa vyznačuje zadržaním dotknutej osoby oddelene od zvyšku obyvateľstva na konkrétnom mieste.

218    Po druhé je takýto výklad potvrdený genézou tohto ustanovenia. Z hlavy 3 bodu 4 dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl [KOM (2008) 815 v konečnom znení], na základe ktorého bola prijatá smernica 2013/33, tak vyplýva, že právny režim zaistenia zavedený touto smernicou je založený na odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy o opatreniach spočívajúcich v zadržaní žiadateľov o azyl zo 16. apríla 2003, ako aj na usmerneniach Úradu vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov (UNHCR) o uplatniteľných kritériách a normách týkajúcich sa zadržiavania žiadateľov o azyl z 26. februára 1999 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 63, a zo 14. septembra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 46).

219    Na jednej strane pritom uvedené odporúčanie definuje opatrenia zaistenia žiadateľov o azyl ako „[ich] zadržanie v úzko ohraničenom alebo obmedzenom obvode, kde im je odňatá sloboda“, pričom spresňuje, že „osoby, ktoré podliehajú obmedzeniam, pokiaľ ide o trvalé bydlisko alebo miesto pobytu, sa vo všeobecnosti nepovažujú za osoby podliehajúce opatreniam zaistenia“.

220    Na druhej strane uvedené usmernenia UNHCR definujú zadržanie žiadateľov o azyl ako „odňatie osobnej slobody alebo zadržanie na uzavretom mieste, z ktorého žiadateľ o azyl nemôže slobodne odísť, vrátane – ale nie výlučne – väzníc alebo zariadení určených na zadržanie, uzavretých prijímacích centier, zariadení určených na zaistenie a zariadení zriadených na tento účel“, pričom spresňuje, že „rozdiel medzi odňatím osobnej slobody (zadržaním) a menej prísnymi obmedzeniami slobody pohybu“ spočíva v „stupni alebo intenzite a nie v povahe alebo podstate“.

221    Po tretie z kontextu, do ktorého patrí článok 2 písm. h) smernice 2013/33, vyplýva aj to, že zaistenie treba chápať tak, že ide o donucovacie opatrenie na poslednom stupni, pri ktorom nestačí obmedziť slobodu pohybu žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

222    Článok 8 ods. 2 tejto smernice tak stanovuje, že opatrenie zaistenia možno nariadiť len vtedy, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie opatrenia. Okrem toho podľa článku 8 ods. 4 uvedenej smernice členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste. Túto poslednú alternatívu k zaisteniu treba chápať tak, že odkazuje na obmedzenia voľného pohybu žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktoré sú povolené článkom 7 smernice 2013/33, pričom v súlade s týmto článkom takéto obmedzenia nemôžu narúšať nedotknuteľnosť súkromia tohto žiadateľa a musia mu poskytnúť dostatočnú voľnosť na zabezpečenie prístupu ku všetkým výhodám stanoveným touto smernicou.

223    Z vyššie uvedeného vyplýva, že zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2013/33 predstavuje donucovacie opatrenie, ktoré tohto žiadateľa zbavuje slobody pohybu a oddeľuje ho od zvyšku obyvateľstva tým, že mu nariaďuje natrvalo sa zdržiavať v ohraničenom a uzavretom obvode.

224    Pokiaľ ide v druhom rade o pojem „zaistenie“ v zmysle smernice 2008/115, treba uviesť, že ani článok 16, ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice definíciu tohto pojmu neobsahuje. Žiadna skutočnosť však neumožňuje domnievať sa, že by normotvorca Únie chcel priznať pojmu „zaistenie“ v kontexte smernice 2008/115 iný význam, než aký má tento pojem v kontexte smernice 2013/33. Okrem toho smernica 2013/33, najmä jej článok 8 ods. 3 písm. d), medzi prípustnými prípadmi „zaistenia“ v zmysle tejto smernice výslovne uvádza prípad, keď je dotknutý štátny príslušník tretej krajiny už zaistený v rámci konania o návrate podľa smernice 2008/115, čo potvrdzuje výklad, podľa ktorého sa pojem „zaistenie“ v zmysle týchto dvoch smerníc vzťahuje na jednu a tú istú skutočnosť.

225    Z vyššie uvedeného vyplýva, že „zaistenie“ štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu v zmysle smernice 2008/115, predstavuje donucovacie opatrenie rovnakej povahy ako to, ktoré je definované v článku 2 písm. h) smernice 2013/33 a opísané v bode 223 tohto rozsudku.

–       O podmienkach umiestnenia, o aké ide vo veciach samých

226    Ako bolo uvedené v bodoch 68 až 70 tohto rozsudku, z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobcovia vo veciach samých sú povinní sa odo dňa ich vstupu na maďarské územie trvale zdržiavať v tranzitnom priestore Röszke, ktorý je obohnaný vysokým plotom a ostatným drôtom. Podľa vnútroštátneho súdu sú títo žalobcovia ubytovaní v kontajneroch s rozlohou nepresahujúcou 13 m². Bez povolenia nemôžu prijímať návštevy osôb prichádzajúcich do tohto priestoru zvonku a ich pohyb vnútri tohto priestoru je obmedzený a dohliadajú naň členovia poriadkovej stráže, ktorí sú v uvedenom priestore a v jeho bezprostrednom okolí nepretržite prítomní.

227    Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 167 svojich návrhov, zo spisov predložených Súdnemu dvoru tak vyplýva, že umiestnenie žalobcov vo veciach samých do tranzitného priestoru Röszke sa nelíši od režimu zaistenia.

228    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tvrdením uvedeným maďarskou vládou v jej písomných pripomienkach a na pojednávaní o tom, že žalobcovia vo veciach samých môžu z tranzitného priestoru Röszke odísť do Srbskej republiky, sa nedá spochybniť posúdenie, podľa ktorého sa umiestnenie týchto žalobcov do tranzitného priestoru Röszke nelíši od režimu zaistenia.

229    Na jednej strane, pričom Súdnemu dvoru v rámci prejednávaných vecí neprináleží vyjadrovať sa k súladu konania srbských orgánov s dohodou o readmisii uzavretou medzi Úniou a Srbskou republikou, totiž z návrhov na začatie prejudiciálneho konania výslovne vyplýva a maďarská vláda to ani nespochybnila, že prípadný vstup žalobcov vo veciach samých do Srbskej republiky by bol touto treťou krajinou považovaný za nezákonný a že v dôsledku toho by sa tam títo žalobcovia vystavili sankciám. Preto najmä z tohto dôvodu nemožno vychádzať z toho, že títo žalobcovia mali účinnú možnosť z tranzitného priestoru Röszke odísť.

230    Na druhej strane, ako to v podstate zdôrazňujú žalobcovia vo veci C‑925/19 PPU, odchodom z maďarského územia týmto žalobcom hrozí, že stratia akúkoľvek šancu na získanie postavenia utečenca v Maďarsku. Podľa § 80/J zákona o práve na azyl totiž títo žalobcovia môžu podať novú žiadosť o azyl len v jednom z dvoch tranzitných priestorov Röszke a Tompa (Maďarsko). Okrem toho z § 80/K toho istého zákona vyplýva, že azylový orgán môže rozhodnúť o ukončení konania o medzinárodnej ochrane, ak žiadateľ z jedného z týchto dvoch priestorov odíde, pričom toto rozhodnutie nemožno napadnúť v rámci sporového správneho konania.

231    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na tretiu otázku písm. b) a na štvrtú otázku písm. a) treba odpovedať tak, že smernice 2008/115 a 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny natrvalo sa zdržiavať v tranzitnom priestore, ktorého obvod je ohraničený a uzatvorený, vnútri ktorého je pohyb tohto štátneho príslušníka obmedzený a monitorovaný a z ktorého tento štátny príslušník nemôže legálne odísť v žiadnom smere, je zrejmým odňatím slobody, ktoré je charakteristickým znakom „zaistenia“ v zmysle uvedených smerníc.

 O podmienkach zaistenia stanovených smernicami 2013/32 a 2013/33

–       O článku 43 smernice 2013/32

232    Svojou treťou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 43 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že bráni zaisteniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore na obdobie dlhšie ako štyri týždne.

233    Na úvod treba zdôrazniť, že maďarská vláda odmieta, že by žiadosti žalobcov vo veciach samých o azyl boli predmetom konania o posúdení žiadosti na základe vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá článok 43 smernice 2013/32.

234    Treba však pripomenúť, že vnútroštátny súd má ako jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo, ako aj konštatovať a posúdiť skutkové okolnosti sporu, ktorý mu bol predložený, a vyvodiť z toho dôsledky pre spor, o ktorom má rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2007, Eind, C‑291/05, EU:C:2007:771, bod 18, a z 30. januára 2020, I.G.I., C‑394/18, EU:C:2020:56, bod 50). Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o uplatnenie relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, Súdny dvor musí vychádzať zo stavu, ktorý uvedený súd považuje za preukázaný, a nemôže byť viazaný hypotézami vyjadrenými niektorým z účastníkov konania vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júna 2016, Hünnebeck, C‑479/14, EU:C:2016:412, bod 36, a z 2. apríla 2020, Coty Germany, C‑567/18, EU:C:2020:267, bod 22).

235    Vzhľadom na toto spresnenie treba v prvom rade zdôrazniť, že článok 43 ods. 1 smernice 2013/32 poskytuje členským štátom možnosť zaviesť na svojich hraniciach alebo vo svojich tranzitných priestoroch osobitné konania, na základe ktorých sa rozhodne o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na takýchto miestach podľa článku 33 tejto smernice alebo o vecnej stránke tejto žiadosti v jednom z prípadov stanovených v článku 31 ods. 8 uvedenej smernice, za predpokladu, že tieto konania sú v súlade so základnými zásadami a zárukami uvedenými v kapitole II tejto smernice. Podľa článku 43 ods. 2 smernice 2013/32 sa tieto osobitné konania musia uskutočniť v primeranom čase, pričom ak sa do štyroch týždňov neprijme žiadne rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, dotknutý členský štát musí žiadateľovi priznať oprávnenie na vstup na svoje územie, pričom po uplynutí tejto lehoty sa jeho žiadosť musí vybaviť v súlade s právom o spoločných konaniach.

236    Z odôvodnenia 38 smernice 2013/32 takisto vyplýva, že takéto konanie na hraniciach má umožniť členským štátom prijať rozhodnutie o žiadostiach o medzinárodnú ochranu podaných na hraniciach alebo v tranzitnom priestore členského štátu predtým, ako sa rozhodne o vstupe žiadateľov na jeho územie.

237    Členské štáty sú tak oprávnené uložiť žiadateľom o medzinárodnú ochranu povinnosť zdržiavať sa na ich hraniciach alebo v jednom z ich tranzitných priestorov po dobu nie dlhšiu ako štyri týždne predtým, ako rozhodnú o ich práve na vstup na ich územie, ak ich žiadosť nie je neprípustná podľa článku 33 smernice 2013/32 alebo ak sa nemusí vyhlásiť za nedôvodnú podľa článku 31 ods. 8 tejto smernice.

238    Takúto situáciu pritom predpokladá článok 8 ods. 3 písm. c) smernice 2013/33, podľa ktorého členské štáty môžu žiadateľa o medzinárodnú ochranu zaistiť, aby v rámci určitého konania rozhodli o jeho práve vstúpiť na ich územie. Napokon článok 10 ods. 5 a článok 11 ods. 6 smernice 2013/33 výslovne odkazujú na podmienky zaistenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu na hraničnom priechode alebo v tranzitnom priestore v rámci uplatnenia osobitných konaní uvedených v článku 43 smernice 2013/32.

239    Z toho vyplýva, že článok 43 smernice 2013/32 umožňuje členským štátom uplatniť „zaistenie“ v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2013/33 na žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorí sa nachádzajú na ich hraniciach, za podmienok, ktoré tento článok 43 uvádza, a na zabezpečenie účinnosti konaní, ktoré stanovuje.

240    Z odsekov 1 a 2 uvedeného článku 43 pritom vyplýva, že zaistenie založené na týchto ustanoveniach nemôže presiahnuť štyri týždne. Hoci v ňom nie je spresnený deň, počnúc ktorým táto lehota začína plynúť, treba sa domnievať, že táto lehota začína plynúť dňom, kedy bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v zmysle článku 6 ods. 2 smernice 2013/32, pričom tento deň treba považovať za deň, keď sa začína konanie o posúdení takejto žiadosti.

241    Z toho vyplýva, že zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore presahujúce lehotu štyroch týždňov, ktorá začína plynúť od podania jeho žiadosti v zmysle článku 6 ods. 2 smernice 2013/32, nemožno odôvodniť na základe článku 43 ods. 1 a 2 tejto smernice.

242    Vzhľadom na to treba v druhom rade uviesť, že podľa článku 43 ods. 3 smernice 2013/32, ak hromadný príchod žiadateľov o medzinárodnú ochranu znemožňuje uplatnenie osobitných konaní zavedených členskými štátmi podľa článku 43 ods. 1 tejto smernice na ich hraniciach alebo v ich tranzitných priestoroch, tieto konania sa môžu naďalej uplatňovať v prípade, keď sú dotknutí žiadatelia o medzinárodnú ochranu zvyčajne ubytovaní na miestach nachádzajúcich sa v blízkosti týchto hraníc alebo týchto tranzitných priestorov, a to dovtedy, kým sú tam ubytovaní.

243    Odsek 3 článku 43 smernice 2013/32 teda členským štátom umožňuje, aby v špecifickej situácii hromadného príchodu žiadateľov o medzinárodnú ochranu naďalej uplatňovali konania stanovené v odseku 1 tohto článku, aj keď sa prekročí lehota štyroch týždňov, v rámci ktorej sa tieto konania musia podľa odseku 2 toho istého článku spravidla uskutočniť.

244    Zo samotného znenia odseku 3 článku 43 tejto smernice však vyplýva, že takéto konania možno naďalej viesť, len pokiaľ sú žiadatelia o medzinárodnú ochranu na konci štvortýždňovej lehoty stanovenej v odseku 2 tohto článku zvyčajne ubytovaní na miestach nachádzajúcich sa v blízkosti hraníc alebo tranzitného priestoru.

245    Článok 43 ods. 3 smernice 2013/32 svojou požiadavkou, aby títo žiadatelia boli ubytovaní za zvyčajných podmienok, však nevyhnutne vylúčil, že by mohli byť naďalej zaistení. Podmienky zvyčajného ubytovania žiadateľov o medzinárodnú ochranu sú totiž upravené článkami 17 a 18 smernice 2013/33, podľa ktorých každý žiadateľ o medzinárodnú ochranu má v zásade právo na finančný príspevok, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo na ubytovanie poskytnuté v materiálnej forme na mieste, ktoré nie je zariadením určeným na zaistenie.

246    Z toho vyplýva, že článok 43 ods. 3 smernice 2013/32 neoprávňuje členský štát zaistiť žiadateľov o medzinárodnú ochranu na jeho hraniciach alebo v jednom z jeho tranzitných priestorov po uplynutí lehoty štyroch týždňov uvedenej v bode 241 tohto rozsudku, dokonca ani vtedy, keď hromadný príchod žiadateľov o medzinárodnú ochranu znemožňuje uskutočnenie konaní uvedených v článku 43 ods. 1 tejto smernice v takejto lehote.

247    Treba však dodať, že hoci podľa odseku 2 článku 43 smernice 2013/32 títo žiadatelia v zásade môžu po uplynutí takejto lehoty štyroch týždňov vstúpiť na územie dotknutého členského štátu, odsek 3 tohto článku však tomuto členskému štátu dovoľuje obmedziť ich slobodu pohybu na oblasť nachádzajúcu sa v blízkosti jeho hraníc alebo tranzitných priestorov v súlade s článkom 7 smernice 2013/33.

248    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na tretiu otázku písm. a) treba odpovedať tak, že článok 43 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore na obdobie dlhšie ako štyri týždne.

–       O článkoch 8 a 9 smernice 2013/33

249    Svojou treťou otázkou písm. c) a d) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 8 a 9 smernice 2013/33 majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu dochádzalo bez predchádzajúceho prijatia rozhodnutia, ktorým sa zaistenie nariaďuje a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby takto zaistený žiadateľ nemal žiaden opravný prostriedok na napadnutie zákonnosti jeho zaistenia a ponechania v zaistení, a po štvrté tomu, aby presné trvanie zaistenia bolo neurčené.

250    V prvom rade treba poznamenať, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek smernice 2013/33 taxatívnym spôsobom vymenúva jednotlivé dôvody, ktoré môžu zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu odôvodniť, a že každý z týchto dôvodov zodpovedá špecifickej potrebe a má autonómny charakter (rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 59, a zo 14. septembra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 42).

251    Ako však zdôraznil generálny advokát v bode 189 svojich návrhov, žiadny z dôvodov uvedených v článku 8 ods. 3 prvom pododseku tejto smernice sa netýka prípadu žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý nemôže zabezpečiť svoje potreby.

252    Okrem toho, hoci je pravda, ako uvádza odôvodnenie 17 uvedenej smernice, že dôvodmi zaistenia, ktoré sa stanovujú v tejto smernici, nie sú dotknuté iné dôvody zaistenia vrátane dôvodov zaistenia v rámci trestného konania, ktoré sú uplatniteľné podľa vnútroštátneho práva nezávisle od žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti o medzinárodnú ochranu, nič to nemení na tom, že členské štáty musia pri zavádzaní takýchto dôvodov zaistenia dbať na dodržiavanie zásad a účelu smernice 2013/33 (pozri analogicky rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 46).

253    Z článku 17 ods. 3 smernice 2013/33 pritom vyplýva, že členské štáty musia prístup k materiálnym podmienkam prijímania poskytnúť každému žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, ktorý nemá dostatok prostriedkov na to, aby mal životnú úroveň primeranú svojmu zdravotnému stavu a aby mohol zabezpečiť svoje živobytie.

254    Z toho vyplýva, že žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, ktorý nemá prostriedky na živobytie, musí byť priznaný buď finančný príspevok, ktorý mu umožní sa ubytovať, alebo ubytovanie v materiálnej forme na jednom z miest uvedených v článku 18 uvedenej smernice, ktoré si nemožno zamieňať so zariadeniami určenými na zaistenie uvedenými v článku 10 tej istej smernice. Preto poskytnutie ubytovania v materiálnej forme žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, ktorý nemá prostriedky na živobytie, v zmysle tohto článku 18, nemôže mať za následok to, že sa tomuto žiadateľovi odníme sloboda pohybu, pokiaľ nejde o sankcie, ktoré mu možno uložiť podľa článku 20 tej istej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2019, Haqbin, C‑233/18, EU:C:2019:956, bod 52).

255    Preto bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či je zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, dôvodom zaistenia bez ohľadu na jeho postavenie ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu, stačí uviesť, že takýto dôvod v každom prípade ohrozuje podstatu materiálnych podmienok prijímania, ktoré mu musia byť počas posudzovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu priznané, a preto nerešpektuje ani zásady, ani účel smernice 2013/33.

256    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 8 ods. 3 prvý pododsek smernice 2013/33 bráni tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z toho dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby.

257    V druhom rade podľa článku 9 ods. 2 smernice 2013/33 zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu nariaďuje písomne súdny alebo správny orgán, pričom rozhodnutie o zaistení musí okrem iného uvádzať dôvody týkajúce sa skutkového a právneho stavu, na ktorých je založené.

258    Okrem toho článok 8 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje, že zaistenie je možné nariadiť len vtedy, ak je to nevyhnutné, a to na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu a ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia. Z toho vyplýva, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu až potom, ako v každom jednotlivom prípade overia, či je takéto zaistenie primerané na účely, ktoré sleduje (rozsudok zo 14. septembra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 48).

259    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 8 ods. 2 a 3 a článok 9 ods. 2 smernice 2013/33 bránia tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený bez predchádzajúceho preskúmania nevyhnutnosti a primeranosti tohto opatrenia a bez prijatia správneho alebo súdneho rozhodnutia uvádzajúceho skutkové a právne dôvody, na ktorých je takéto zaistenie založené.

260    V treťom rade článok 9 ods. 3 prvý pododsek smernice 2013/33 vyžaduje, aby v prípade, že zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu nariadil správny orgán, členské štáty zabezpečili urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť zaistenej osoby. Okrem toho článok 9 ods. 5 tejto smernice stanovuje, že zaistenie podlieha v primeraných časových intervaloch preskúmaniu súdnym orgánom z úradnej moci alebo na žiadosť dotknutého žiadateľa.

261    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 9 ods. 3 a 5 smernice 2013/33 nedovoľuje, aby členský štát nestanovil žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu.

262    Vo štvrtom rade článok 9 ods. 1 smernice 2013/33 stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu sa zaistí iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrváva dôvod jeho zaistenia, pričom správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu zaistenia sa musí vykonať s náležitou starostlivosťou a oneskorenie v správnom konaní, ktoré nie je zavinené žiadateľom, nie je dôvodom na to, aby bol žiadateľ naďalej zaistený.

263    Naproti tomu žiadne ustanovenie smernice 2013/33 nestanovuje konkrétnu lehotu, po uplynutí ktorej by boli členské štáty povinné ukončiť zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci článok 9 návrhu smernice [KOM (2008) 815 v konečnom znení] výslovne stanovoval, že rozhodnutie o zaistení musí špecifikovať maximálnu dobu zaistenia, táto požiadavka sa v konečnom znení smernice 2013/33 neuvádza.

264    Treba však dodať, že nestanovenie maximálnej doby zaistenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu je v súlade s jeho právom na slobodu, ako je zakotvené v článku 6 Charty, len pokiaľ tento žiadateľ má, tak ako to vyžaduje článok 9 smernice 2013/33, účinné procesné záruky, ktoré umožňujú ukončiť jeho zaistenie hneď, ako toto zaistenie prestane byť nevyhnutné alebo primerané vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje. Konkrétne, ak zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu nie je časovo ohraničené, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 musí konať so všetkou požadovanou starostlivosťou (pozri analogicky rozsudok ESĽP, 22. jún 2017, S.M.M. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2017:0622JUD 007745012, § 84 a citovanú judikatúru).

265    Z toho vyplýva, že článok 9 smernice 2013/33 nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá nestanovuje lehotu, po uplynutí ktorej by sa zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu automaticky považovalo za neoprávnené, pokiaľ tento členský štát na jednej strane zabezpečí to, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia, a na druhej strane to, že sa správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu vykoná s náležitou starostlivosťou.

266    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na tretiu otázku písm. c) a d) treba odpovedať tak, že články 8 a 9 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu došlo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, a po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie tohto žiadateľa. Naopak článok 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť maximálnu dobu zaistenia, pokiaľ ich vnútroštátne právo zaručí, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia a že správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu sa vykoná s náležitou starostlivosťou.

 O podmienkach zaistenia stanovených smernicou 2008/115

267    Svojou štvrtou otázkou písm. b), c) a d) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 15 a 16 smernice 2008/115 majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu došlo bez predchádzajúceho prijatia rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby zaistená osoba nemala žiaden opravný prostriedok na napadnutie zákonnosti jej zaistenia a ponechania v zaistení, a po štvrté tomu, aby presná doba ponechania v zaistení bola neurčená.

268    Po prvé z článku 15 ods. 1 smernice 2008/115 výslovne vyplýva, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, môže byť v prípade neexistencie iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení, ktoré by sa mohli účinne uplatniť, odôvodnené len na účely prípravy návratu tohto štátneho príslušníka a/alebo vykonania jeho odsunu, najmä ak existuje riziko úteku alebo keď sa uvedený štátny príslušník vyhýba alebo bráni príprave návratu alebo vykonaniu procesu odsunu.

269    Preto len za predpokladu, že vzhľadom na posúdenie každej konkrétnej situácie hrozí, že výkon rozhodnutia o návrate formou odsunu môže byť ohrozený správaním sa dotknutej osoby, členské štáty môžu tejto osobe odňať slobodu zaistením (rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 39).

270    Okolnosť, že voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo vydané rozhodnutie o návrate a tento nie je schopný zabezpečiť si svoje potreby, preto nestačí na jeho zaistenie na základe článku 15 smernice 2008/115.

271    Táto okolnosť totiž nie je jednou z okolností, ktoré by mohli ohroziť účinnosť konaní o návrate a odsune, ak by opatrenie zaistenia nebolo vydané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzoev, C‑357/09 PPU, EU:C:2009:741, body 68 a 70).

272    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 15 smernice 2008/115 bráni tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že si nemôže zabezpečiť svoje živobytie.

273    Po druhé z článku 15 ods. 2 smernice 2008/115 vyplýva, že zaistenie musí byť nariadené správnymi alebo súdnymi orgánmi písomným aktom, v ktorom sa uvádzajú skutkové a právne dôvody, na ktorých je zaistenie založené. Povinnosť oznámiť uvedené dôvody je nevyhnutná tak na to, aby sa dotknutej osobe umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť sa s plnou znalosťou veci, či je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, ako aj na to, aby tento súd mohol v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť predmetného rozhodnutia (rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, body 41 a 45).

274    Okrem toho, ako uvádzajú odôvodnenia 13, 16 a 24 smernice 2008/115, každé zaistenie nariadené na základe tejto smernice je prísne vymedzené ustanoveniami jej kapitoly IV tak, aby sa zabezpečilo jednak dodržanie zásady proporcionality, pokiaľ ide o použité prostriedky a sledované ciele, a jednak rešpektovanie základných práv dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín. Z článku 15 ods. 1 prvého pododseku uvedenej smernice tak vyplýva, že zaistenie možno nariadiť až potom, ako sa preskúma, či by nepostačovali iné, miernejšie donucovacie opatrenia. Okrem toho, ako potvrdzuje odôvodnenie 6 tej istej smernice, rozhodnutia prijaté na základe tejto smernice, vrátane rozhodnutí o zaistení, sa musia v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie prijímať na individuálnom základe a na základe objektívnych kritérií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, body 55 a 70).

275    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 15 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 bráni tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, zaistený bez toho, aby sa najprv preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť tohto opatrenia a aby bolo prijaté rozhodnutie o zaistení uvádzajúce skutkové a právne dôvody, na ktorých je toto zaistenie založené.

276    Po tretie článok 15 ods. 2 tretí pododsek smernice 2008/115 stanovuje, že ak bolo zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, a to buď z úradnej moci, alebo na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Okrem toho podľa článku 15 ods. 3 tej istej smernice musí v prípade, že sa lehota zaistenia predĺži, zaistenie podliehať preskúmaniu, ku ktorému musí dôjsť v primeraných lehotách, pod dohľadom súdneho orgánu.

277    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 15 ods. 2 a 3 smernice 2008/115 bránia tomu, aby členský štát nestanovil žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území tohto členského štátu zdržiava neoprávnene.

278    Po štvrté z článku 15 ods. 1 posledného pododseku a z článku 15 ods. 4 smernice 2008/115 vyplýva, že zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa na území členského štátu zdržiava neoprávnene, sa uskutočňuje na čo najkratšie obdobie a trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonávajú sa s náležitou starostlivosťou, pričom ak sa ukáže, že už neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už nie sú splnené podmienky, ktoré zaistenie odôvodňovali, zaistenie už nie je odôvodnené a dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená.

279    Okrem toho článok 15 ods. 5 a 6 tej istej smernice stanovuje, že každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov, pričom táto lehota môže byť predĺžená iba na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov, a len v prípadoch, keď je napriek všetkým primeraným snahám vnútroštátnych orgánov pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín. Vzhľadom na to, že prekročenie tejto maximálnej lehoty nie je v žiadnom prípade povolené, zadržaná osoba musí byť v každom prípade bezodkladne prepustená, keď uplynie maximálna osemnásťmesačná lehota zaistenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 2009, Kadzoev, C‑357/09 PPU, EU:C:2009:741, body 60 a 69).

280    Z toho vyplýva, že článok 15 ods. 1 a ods. 4 až 6 smernice 2008/115 bráni právnej úprave členského štátu, ktorá jednak nestanovuje, že zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny sa automaticky považuje za neoprávnené po uplynutí maximálnej lehoty osemnástich mesiacov, a jednak nezaručuje, že toto zaistenie trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonávajú sa s náležitou starostlivosťou.

281    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že na štvrtú otázku písm. b), c) a d) treba odpovedať tak, že článok 15 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni po prvé tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby sa toto zaistenie uskutočnilo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby bola preskúmaná nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie, a po štvrté tomu, aby toto predmetné zaistenie mohlo trvať viac ako osemnásť mesiacov a aby sa v ňom pokračovalo, aj keď prípravy na odsun už neprebiehajú alebo sa už nevykonávajú s náležitou starostlivosťou.

 O dôsledkoch neoprávneného zaistenia

282    Svojou treťou otázkou písm. e) a svojou štvrtou otázkou písm. e) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa právo Únie a najmä článok 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že ak je zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, zjavne v rozpore s pravidlami práva Únie, súd členského štátu môže v rámci predbežného opatrenia uložiť príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť, aby protiprávne zaistenej osobe poskytol ubytovanie, ktoré nie je miestom zaistenia.

283    Na úvod treba zdôrazniť, že podľa vnútroštátneho súdu ani správne rozhodnutie, ktorým sa nariadilo umiestnenie žalobcov vo veciach samých do sektora tranzitného priestoru Röszke vyhradeného pre žiadateľov o azyl, ani to, ktorým sa nariadilo ich umiestnenie do sektora tohto tranzitného priestoru vyhradeného pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, nemôže byť predmetom súdneho preskúmania.

284    Na pojednávaní na Súdnom dvore však maďarská vláda poukázala na niektoré procesné ustanovenia, ktoré podľa nej umožňujú, aby umiestnenie do tohto tranzitného priestoru bolo predmetom súdneho preskúmania, ktoré spĺňa požiadavky práva Únie.

285    V konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo, aby overil, či vnútroštátny súd má na základe tohto práva možnosť preskúmať zákonnosť umiestnenia a ponechania žalobcov vo veciach samých v tranzitnom priestore Röszke.

286    Vzhľadom na to, ako bolo v podstate zdôraznené v bode 234 tohto rozsudku, Súdny dvor musí vychádzať zo stavu, ktorý vnútroštátny súd považuje za preukázaný, a nemôže byť viazaný hypotézami vyjadrenými niektorým z účastníkov konania vo veci samej.

287    Je teda úlohou Súdneho dvora, aby v prvom rade určil, či za predpokladu, že vnútroštátny súd konštatuje, že umiestnenie žalobcov vo veciach samých do sektora tranzitného priestoru Röszke vyhradeného pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, predstavuje zaistenie, tento vnútroštátny súd môže na základe práva Únie vyhlásiť, že má právomoc preskúmať zákonnosť takéhoto zaistenia napriek tomu, že neexistuje žiadne vnútroštátne ustanovenie umožňujúce takéto súdne preskúmanie vykonať.

288    V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že článok 15 smernice 2008/115 je bezpodmienečný a dostatočne presný, a preto má priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. apríla 2011, El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 46 a 47, ako aj z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, bod 54). Z podobných dôvodov sa článok 9 smernice 2013/33 takisto musí považovať za článok s takýmto účinkom.

289    Okrem toho článok 15 ods. 2 tretí pododsek smernice 2008/115 a článok 9 ods. 3 smernice 2013/33 predstavujú v posudzovanej oblasti zhmotnenie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty. Ako bolo zdôraznené v bode 140 tohto rozsudku, tento článok 47 je sám osebe postačujúci a nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátneho práva na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo.

290    Po druhé vnútroštátna právna úprava, ktorá nezabezpečuje žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia o zaistení žiadateľa o medzinárodnú ochranu alebo štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, predstavuje nielen porušenie článku 15 ods. 2 tretieho pododseku smernice 2008/115 a článku 9 ods. 3 smernice 2013/33, ako bolo uvedené v bodoch 261 a 277 tohto rozsudku, ale porušuje aj základný obsah práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty, keďže úplne bráni tomu, aby súd rozhodol o dodržaní práv a slobôd, ktoré sú právom Únie zaistenému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zaručené.

291    Preto a z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 138 až 146 tohto rozsudku je vnútroštátny súd na základe zásady prednosti práva Únie, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného článkom 47 Charty povinný, aby v prípade, že sa domnieva, že žalobcovia vo veci samej sú zaistení, vyhlásil, že má právomoc preskúmať zákonnosť takéhoto zaistenia, s tým, že v prípade potreby neuplatní žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré by mu zakazovalo v tomto zmysle postupovať.

292    V druhom rade treba zdôrazniť, že článok 15 ods. 2 posledný pododsek smernice 2008/115 a článok 9 ods. 3 posledný pododsek smernice 2013/33 výslovne stanovujú, že ak sa zaistenie považuje za nezákonné, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená.

293    Z toho vyplýva, že v takom prípade musí byť vnútroštátny súd schopný svojím vlastným rozhodnutím nahradiť rozhodnutie správneho orgánu, ktorý nariadil zaistenie, a rozhodnúť buď o alternatívnom opatrení k zaisteniu alebo o prepustení dotknutej osoby na slobodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, bod 62). Rozhodnutie o alternatívnom opatrení k zaisteniu však prichádza do úvahy len vtedy, ak dôvod, ktorým bolo zaistenie dotknutej osoby odôvodnené, bol a zostáva platný, ale toto zaistenie sa neukazuje alebo sa už viac neukazuje ako nevyhnutné alebo primerané s ohľadom na tento dôvod.

294    Článok 15 ods. 2 smernice 2008/115 a článok 9 ods. 3 smernice 2013/33 preto v prípade, že neexistuje žiaden iný súd s právomocou podľa vnútroštátneho práva, oprávňujú vnútroštátny súd rozhodnúť o bezodkladnom prepustení žalobcov vo veci samej, ak tento konštatuje, že ich umiestnenie v sektore tranzitného priestoru Röszke vyhradenom pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, predstavuje zaistenie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami práva Únie, ktoré sa na nich vzťahujú.

295    Po tretie, pokiaľ ide o možnosť v rámci predbežných opatrení nariadiť príslušnému správnemu orgánu, aby žalobcom vo veci samej pridelil ubytovanie, treba uviesť, pokiaľ ide po prvé o žiadateľa o medzinárodnú ochranu, že hoci článok 9 ods. 3 posledný pododsek smernice 2013/33 ukladá iba povinnosť, aby bol takýto žiadateľ bezodkladne prepustený, ak sa ukáže, že jeho zaistenie je protiprávne, nič to nemení na tom, že tento žiadateľ môže po svojom prepustení naďalej uplatňovať svoje postavenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu a môže tak využívať materiálne podmienky prijímania podľa článku 17 tejto smernice. Ako bolo uvedené v bode 245 tohto rozsudku, medzi tieto materiálne podmienky prijímania patrí priznanie peňažného príspevku, ktorý uvedenému žiadateľovi umožní ubytovať sa, alebo poskytnutie ubytovania v materiálnej forme.

296    Okrem toho z článku 26 smernice 2013/33 vyplýva, že žiadateľovi o medzinárodnú ochranu treba poskytnúť opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktoré sa okrem iného týkajú materiálnych podmienok prijímania. Vnútroštátnemu súdu, ktorý má podľa vnútroštátneho práva právomoc o takom opravnom prostriedku rozhodnúť, teda prináleží dbať na dodržanie práva žiadateľa o medzinárodnú ochranu na ubytovanie počas posudzovania jeho žiadosti, pričom ako bolo pripomenuté v bode 254 tohto rozsudku, takéto ubytovanie nemôže spočívať v de facto zaistení.

297    Nakoniec treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí mať vnútroštátny súd konajúci vo veci, ktorá sa riadi právom Únie, možnosť nariadiť predbežné opatrenia s cieľom zabezpečiť úplnú účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv vyplývajúcich z práva Únie, ktoré má prijať (pozri najmä rozsudky z 19. júna 1990, Factortame a i., C‑213/89, EU:C:1990:257, bod 21, ako aj z 15. januára 2013, Križan a i., C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 107).

298    Z toho vyplýva, že článok 26 smernice 2013/33 vyžaduje, aby si žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého zaistenie sa skončilo, mohol na súde, ktorý má právomoc podľa vnútroštátneho práva, uplatniť svoje právo na získanie buď finančného príspevku, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo ubytovania v materiálnej forme, pričom tento súd má na základe práva Únie možnosť nariadiť predbežné opatrenia do času vydania jeho konečného rozhodnutia.

299    Treba ešte dodať, že z podobných dôvodov, ako sú uvedené v bodoch 138 až 146 tohto rozsudku, zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku uvedenom v predchádzajúcom bode tohto rozsudku v prípade, ak podľa vnútroštátneho práva nemá právomoc o ňom rozhodnúť žiadny iný súd.

300    Pokiaľ ide po druhé o štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, treba uviesť, že článok 15 ods. 2 posledný pododsek smernice 2008/115 podobne ako článok 9 ods. 3 posledný pododsek smernice 2013/33 vyžaduje len toľko, aby bola dotknutá osoba bezodkladne prepustená, ak sa ukáže, že jej zaistenie je nezákonné.

301    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na tretiu otázku písm. e) a na štvrtú otázku písm. e) treba odpovedať takto:

–        Zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, vyhlásil, že má právomoc o zákonnosti takéhoto zaistenia rozhodnúť, a tento súd oprávňujú na bezodkladné prepustenie dotknutých osôb, ak sa domnieva, že toto umiestnenie predstavuje zaistenie odporujúce právu Únie.

–        Článok 26 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého zaistenie sa skončilo a bolo posúdené ako protiprávne, mohol na súde s právomocou podľa vnútroštátneho práva uplatniť svoje právo na získanie buď finančného príspevku, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo ubytovania v materiálnej forme, pričom tento súd má na základe práva Únie možnosť nariadiť predbežné opatrenia do času vydania jeho konečného rozhodnutia.

–        Zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie práva na ubytovanie v zmysle článku 17 smernice 2013/33, vyžadujú, aby vnútroštátny súd vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku, ktorým sa má takéto právo zaručiť.

 O trovách

302    Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veciach samých incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.      Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny môže proti zmene vykonanej správnym orgánom, pokiaľ ide o cieľovú krajinu uvedenú v skoršom rozhodnutí o návrate, odvolať len prostredníctvom opravného prostriedku podaného na správny orgán bez toho, aby bolo zaručené neskoršie súdne preskúmanie rozhodnutia tohto orgánu. V takomto prípade sa zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, ktorým sa z hľadiska práva Únie napáda zákonnosť rozhodnutia o návrate spočívajúceho v takejto zmene cieľovej krajiny, vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc o tomto opravnom prostriedku rozhodnúť.

2.      Článok 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia v zmysle vnútroštátneho ustanovenia preberajúceho článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany.

3.      Smernica 2013/32 v spojení s článkom 18 Charty základných práv Európskej únie a so zásadou lojálnej spolupráce vyplývajúcou z článku 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že ak bola žiadosť o azyl predmetom zamietavého rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené právoplatným súdnym rozhodnutím predtým, ako bol konštatovaný rozpor uvedeného rozhodnutia o zamietnutí s právom Únie, rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) smernice 2013/32 nie je povinný túto žiadosť z úradnej moci posúdiť. Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že existencia rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje, že s právom Únie nie je zlučiteľná vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľ prišiel na územie dotknutého členského štátu cez štát, v ktorom nie je vystavený prenasledovaniu alebo riziku vážneho bezprávia alebo v ktorom je zaručená primeraná úroveň ochrany, predstavuje novú skutočnosť týkajúcu sa posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle tohto ustanovenia. Okrem toho uvedené ustanovenie nie je uplatniteľné na následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice v prípade, keď rozhodujúci orgán konštatuje, že právoplatné zamietnutie skoršej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Od uvedeného orgánu sa takéto konštatovanie nevyhnutne vyžaduje v prípade, keď tento rozpor vyplýva z rozsudku Súdneho dvora alebo ak ho incidenčne konštatoval vnútroštátny súd.

4.      Smernica 2008/115 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinnosť štátneho príslušníka tretej krajiny natrvalo sa zdržiavať v tranzitnom priestore, ktorého obvod je ohraničený a uzatvorený, vnútri ktorého je pohyb tohto štátneho príslušníka obmedzený a monitorovaný a z ktorého tento štátny príslušník nemôže legálne odísť v žiadnom smere, je zrejmým odňatím slobody, ktoré je charakteristickým znakom „zaistenia“ v zmysle uvedených smerníc.

5.      Článok 43 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nedovoľuje zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v tranzitnom priestore na obdobie dlhšie ako štyri týždne.

6.      Články 8 a 9 smernice 2013/33 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia po prvé tomu, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu zaistený len z dôvodu, že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby k tomuto zaisteniu došlo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby sa preskúmala nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, a po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie tohto žiadateľa. Naopak článok 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť maximálnu dobu zaistenia, pokiaľ ich vnútroštátne právo zaručí, že zaistenie potrvá len po dobu trvania dôvodu tohto zaistenia a že správne konanie týkajúce sa tohto dôvodu sa vykoná s náležitou starostlivosťou.

7.      Článok 15 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni po prvé tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený len z dôvodu, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie o návrate a že nemôže zabezpečiť svoje potreby, po druhé tomu, aby sa toto zaistenie uskutočnilo bez predchádzajúceho prijatia odôvodneného rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie a bez toho, aby bola preskúmaná nevyhnutnosť a primeranosť takéhoto opatrenia, po tretie tomu, aby neexistovalo žiadne súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie, a po štvrté tomu, aby toto predmetné zaistenie mohlo trvať viac ako osemnásť mesiacov a aby sa v ňom pokračovalo, aj keď prípravy na odsun už neprebiehajú alebo sa už nevykonávajú s náležitou starostlivosťou.

8.      Zásada prednosti práva Únie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, vyhlásil, že má právomoc o zákonnosti takéhoto zaistenia rozhodnúť, a tento súd oprávňujú na bezodkladné prepustenie dotknutých osôb, ak sa domnieva, že toto umiestnenie predstavuje zaistenie odporujúce právu Únie.

Článok 26 smernice 2013/33 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého zaistenie sa skončilo a bolo posúdené ako protiprávne, mohol na súde s právomocou podľa vnútroštátneho práva uplatniť svoje právo na získanie buď finančného príspevku, ktorý mu umožní ubytovať sa, alebo ubytovania v materiálnej forme, pričom tento súd má na základe práva Únie možnosť nariadiť predbežné opatrenia do času vydania jeho konečného rozhodnutia.

Zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že v prípade, že neexistuje vnútroštátne ustanovenie stanovujúce súdne preskúmanie práva na ubytovanie v zmysle článku 17 smernice 2013/33, vyžadujú, aby vnútroštátny súd vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku, ktorým sa má takéto právo zaručiť.

Podpisy

*      Jazyk konania: maďarčina.