ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

zo 16. decembra 2010

Vec T‑364/09 P

Giorgio Lebedef

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Riadna dovolenka – Dočasné preloženie na polovičný pracovný úväzok na účely odborového zastúpenia – Nepovolená neprítomnosť – Odpočítanie dní z nároku na riadnu dovolenku – Článok 60 služobného poriadku“

Predmet: Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 7. júla 2009, Lebedef/Komisia (F‑39/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑241 a II‑A‑1‑1305), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. G. Lebedef znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Európskej komisie v rámci tohto konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Zastúpenie – Ochrana zástupcov zamestnancov – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, príloha II článok 1 šiesty odsek)

2.      Odvolanie – Dôvody – Dôvod proti odôvodneniu rozsudku, na ktorom nie je založený výrok – Neúčinný dôvod

(Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I článok 9)

3.      Odvolanie – Dôvody – Neidentifikovanie uvádzaného nesprávneho právneho posúdenia – Neprípustnosť

[Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I článok 11; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c)]

4.      Odvolanie – Dôvody – Nedostatok odôvodnenia – Použitie implicitného odôvodnenia Súdom pre verejnú službu – Prípustnosť – Podmienky

(Štatút Súdneho dvora, článok 36 a príloha I článok 7 ods. 1)

1.      Článok 1 šiesty odsek prílohy II služobného poriadku má svojou druhou vetou chrániť práva členov výboru zamestnancov a úradníkov vymenovaných výborom do orgánov zriadených v zmysle služobného poriadku alebo zriadených inštitúciou tak, že ich chráni pred akoukoľvek ujmou, ktorú by mohli utrpieť z dôvodu ich činností ako zástupcov zamestnancov na základe služobného poriadku. Toto ustanovenie má podľa prvej vety okrem iného zjednodušiť účasť úradníkov na zastupovaní zamestnancov tým, že im najmä umožňuje vykonávať túto činnosť v rámci pracovného času ako súčasť ich normálnej služby, ktorú sú povinní vykonávať v ich inštitúcii a nie nad rámec pracovného času.

Predmetom ani dôsledkom tohto ustanovenia však nie zbaviť úradníkov vykonávajúcich také činnosti zastupovania zamestnancov a ktorí nie sú na tento účel preložení, ostatných povinností vyplývajúcich zo služobného poriadku a najmä povinností podľa článku 60 prvého odseku tohto poriadku. V tejto súvislosti musí byť úradník v každom okamihu k dispozícii inštitúcii. Skutočnosť, že sa funkcie zastupovania na základe služobného poriadku považujú za „súčasť ich normálnej služby“, ktorú sú povinní vykonávať v rámci inštitúcie, však vôbec neznamená, že úradník, ktorý ich vykonáva, je z toho dôvodu prítomný na svojom útvare pridelenia, ani sa nepovažuje za neprítomného v uvedenom útvare. Taký výklad totiž nevyplýva zo znenia ani z cieľa článku 1 šiesteho odseku prílohy II služobného poriadku.

(pozri body 23 a 24)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 13. decembra 2000, F/Parlament, T‑110/99 a T‑160/99, Zb. VS s. I‑A‑291, II‑1333, bod 64

2.      Dôvod vznesený v rámci odvolania smerujúci proti odôvodneniu rozsudku Súdu pre verejnú službu, ktoré nie je nevyhnutnou oporou rozhodnutia napadnutého odvolaním, je neúčinný a treba ho zamietnuť.

(pozri bod 31)

Odkaz: Všeobecný súd, 19. januára 2010, De Fays/Komisia, T‑355/08 P, bod 56 a citovaná judikatúra

3.      Z článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ako aj z článku 138 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré konkrétnym spôsobom podporujú tento návrh. Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré neobsahuje nijakú argumentáciu osobitne označujúcu nesprávne právne posúdenie, ktorým je poznačený predmetný rozsudok alebo uznesenie.

Okrem toho tvrdenia, ktoré sú príliš všeobecné a nepresné na to, aby mohli byť predmetom právneho posúdenia, treba považovať za zjavne neprípustné.

(pozri bod 32)

Odkaz: Súdny dvor, 10. februára 2009, Correia de Matos/Komisia, C‑290/08 P, neuverejnený v Zbierke, bod 18 a citovaná judikatúra; Všeobecný súd, 6. mája 2010, Kerelov/Komisia, T‑100/08 P, bod 39 a citovaná judikatúra

4.      Povinnosť odôvodňovať rozsudky vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa na konanie pred Súdom pre verejnú službu uplatňuje na základe článku 7 ods. 1 prílohy I toho istého štatútu. Rozsudky Súdu pre verejnú službu musia byť dostatočne odôvodnené, aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje súdne preskúmanie. Túto povinnosť však nemožno vykladať tak, že zahŕňa aj povinnosť Súdu pre verejnú službu detailne odpovedať na každé tvrdenie, ktorého sa žalobca dovoláva, najmä pokiaľ nie je dostatočne jasné a presné a nespočíva na podrobných dôkazoch. Odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutému účastníkovi konania oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré prvostupňový súd neprijal jeho tvrdenia, a odvolaciemu súdu poskytne dostatok údajov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.

(pozri body 71 – 73)

Odkaz: Všeobecný súd, 2. marca 2010, Doktor/Rada, T‑248/08 P, bod 64 a citovaná judikatúra; Všeobecný súd, 1. septembra 2010, Skareby/Komisia, T‑91/09 P, bod 36 a citovaná judikatúra