UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 28. júna 2011
Vec T‑454/09 P
Rinse van Arum
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Hodnotené obdobie 2005 – Odvolanie, ktoré je čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné“
Predmet: Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (druhá komora) z 10. septembra 2009, van Arum/Parlament (F‑139/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑291, II‑A‑1‑1571), smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku
Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. Rinse van Arum znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené Európskym parlamentom v konaní na tomto stupni.
Abstrakt
1. Odvolanie – Dôvody – Jednoduché zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Súdu pre verejnú službu – Neprípustnosť
(Článok 225 ES; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11 ods. 1; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 138 ods. 1)
2. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Pridelenie bodov za zásluhy
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
3. Odvolanie – Dôvody – Dôvod uvedený prvýkrát v konaní o odvolaní – Neprípustnosť
(Štatút Súdneho dvora, článok 58)
4. Úradníci – Hodnotenie – Hodnotiaca správa – Preskúmanie menovacím orgánom v rámci sťažnosti – Rozsah
(Služobný poriadok úradníkov, článok 90)
5. Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti
[Štatút Súdneho dvora, článok 21; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 43 ods. 1 a článok 44 ods. 1 písm. c)]
6. Odvolanie – Dôvody – Nesprávne posúdenie skutkového stavu – Neprípustnosť
(Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11)
1. Najmä z článku 11 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ako aj z článku 138 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré konkrétnym spôsobom podporujú tento návrh. Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré sa obmedzuje na opakovanie alebo doslovné reprodukovanie žalobných dôvodov a tvrdení uvedených v konaní na Súde pre verejnú službu. Také odvolanie totiž v skutočnosti predstavuje iba návrh na dosiahnutie opätovného preskúmania žaloby podanej na Súd pre verejnú službu, čo nepatrí do právomoci Všeobecného súdu.
(pozri body 26 a 27)
Odkaz: Všeobecný súd, 17. marca 2010, Parlament/Collée, T‑78/09 P, body 20 až 22
2. V súlade s článkom 45 služobného poriadku, podľa ktorého sa povýšenie uskutočňuje výberom po porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, rozhodnutie o pridelení bodov za zásluhy stanovené všeobecnými vykonávajúcimi ustanoveniami nie je založené na izolovanom preskúmaní hodnotiacej správy každého úradníka, ale na porovnaní jeho zásluh so zásluhami ostatných úradníkov. Preto skutočnosť, že konečná hodnotiaca správa úradníka je pre neho priaznivejšia ako správa ku dňu rozhodnutia o pridelení bodov za zásluhy, nutne neznamená, že tento úradník musí dostať dodatočné body za zásluhy.
(pozri bod 67)
Odkaz: Všeobecný súd, 17. marca 2010, Parlament/Collée, už citovaný, bod 61
3. Ak by sa účastníkovi konania v konaní pred Všeobecným súdom umožnilo uviesť po prvýkrát žalobný dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Súdom pre verejnú službu, umožnilo by sa mu tým predložiť Všeobecnému súdu, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, spor so širším rozsahom než ten, ktorý prejednával a rozhodoval Súd pre verejnú službu. V rámci odvolania je právomoc Všeobecného súdu obmedzená na posúdenie zákonného rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednávaných pred prvostupňovým súdom.
(pozri bod 79)
Odkaz: Súdny dvor, 11. novembra 2004, Ramondín a i./Komisia, C‑186/02 P a C‑188/02 P, Zb. s. I‑10653, bod 60; Súdny dvor, 22. júna 2006, Storck/ÚHVT, C‑25/05 P, Zb. s. I‑5719, bod 61
4. Hodnotiace správy vyjadrujú slobodne vytvorený názor hodnotiteľov a nie posúdenie menovacím orgánom. V dôsledku toho v rámci sťažnosti podanej proti hodnotiacej správe menovací orgán ani súd, ktorému bola predložená žaloba, nemá právo nahradiť hodnotiteľov a vykonať úplné preskúmanie a musí sa obmedziť na výkon obmedzeného preskúmania.
(pozri bod 109)
Odkaz: Súdny dvor, 3. júla 1980, Grassi/Rada, 6/79 a 97/79, Zb. s. II‑2141, bod 15; Súd prvého stupňa, 16. júla 1992, Della Pietra/Komisia, T‑1/91, Zb. s. II‑2145, bod 23; Súd prvého stupňa, 3. októbra 2000, Cubero Vermurie/Komisia, T‑187/98, Zb. VS s. I‑A‑195, II‑885, bod 36; Súd prvého stupňa, 13. júla 2006, Vounakis/Komisia, T‑165/04, Zb. VS s. I‑A‑2155, II‑A‑735, bod 28
5. Samotná žaloba musí obsahovať základné prvky tvrdenia žalobcu, pričom prílohy majú len dôkaznú funkciu.
(pozri bod 133)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 5. decembra 2006, Angelidis/Parlament, T‑416/03, Zb. VS s. I‑A‑2‑317, II‑A‑2‑1607, body 92 a 93 a tam citovaná judikatúra
6. Keďže podľa článku 11 prílohy I Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie pred Všeobecným súdom obmedzuje len na právne otázky, iba Súd pre verejnú službu je oprávnený zistiť skutkový stav, s výnimkou prípadu, ak vecná nesprávnosť jeho zistení vyplýva z písomností v spise, ktoré mu boli predložené, a posúdiť ho.
(pozri bod 153)
Odkaz: Všeobecný súd, 19. marca 2010, Bianchi/ETF, T‑338/07 P, bod 61 a tam citovaná judikatúra