NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 12. februára 2014 (1)
Vec C‑26/13
Árpád Kásler,
Hajnalka Káslerné Rábai
proti
OTP Jelzálogbank Zrt
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kúria (Maďarsko)]
„Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 4 ods. 2 a článok 6 ods. 1 – Podmienky, ktoré nie je možné posudzovať z hľadiska ich nekalej povahy – Zmluvné podmienky týkajúce sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny, ktoré sú formulované jasne a zrozumiteľne – Úverové zmluvy vyjadrené v cudzej mene – Rozdiel medzi výmenným kurzom pre nákup a výmenným kurzom pre predaj cudzej meny – Právomoci vnútroštátneho súdu v prípade existencie nekalej podmienky“
1. Prejednávaná vec sa týka zmlúv o spotrebných úveroch vyjadrených v cudzej mene. Využívanie tohto typu zmlúv, ktoré je pomerne bežnou praxou v niektorých členských štátoch Európskej únie a ktoré záujemcovia o úver môžu na prvý pohľad považovať za atraktívne vzhľadom na nižšiu úrokovú sadzbu oproti obvykle uplatňovanej, sa v dôsledku medzinárodnej finančnej krízy v prvej dekáde 21. storočia ukázalo pre mnohých ako problematické v dôsledku prudkého poklesu určitých mien oproti cudzej mene určenej v zmluve (najmä oproti švajčiarskemu franku). Tieto osoby sa ocitli v situácii, keď museli splácať úverové splátky vyjadrené v domácej mene, ktoré boli podstatne vyššie ako tie, ktoré by mali splácať, ak by splátky boli vypočítané na základe výmenného kurzu platného v čase poskytnutia úveru. Pozorované negatívne následky sa odrazili aj na zhoršení situácie bankového sektora niektorých členských štátov.(2)
2. Prejudiciálne otázky položené v tomto prípade Kúriou (Maďarsko) sa však netýkajú priamo zlučiteľnosti takéhoto postupu(3) s právom Únie a ani toho, či podmienky zmlúv o spotrebných úveroch môžu alebo musia byť považované za nekalé len z dôvodu, že sú vyjadrené v cudzej mene, ale toho, či a v akej miere sa článok 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS(4) vzťahuje na zmluvné podmienky určujúce výmenný kurz pri poskytnutí úveru a pri jeho splácaní, či tieto podmienky sú prípadne nekalé vzhľadom na to, že sa po prvé týkajú hlavného predmetu zmluvy a/alebo pomeru kvalita/cena poskytnutých služieb alebo dodaného tovaru a po druhé sú formulované jasne a zrozumiteľne. Vnútroštátny súd sa tiež pýta Súdneho dvora na dôsledky, ktoré má prípadne vyvodiť podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ak posúdi zmluvné podmienky ako nekalé.
3. Aj keď sú položené otázky z veľkej časti úplne nové v tom, že sa týkajú spresnenia dosahu pojmov uvedených v tzv. ustanovení o výnimke stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, odpoveď na ne by mala nevyhnutne nadväzovať na judikatúru v oblasti ochrany spotrebiteľa. V tomto zmysle zastávam názor, že v danom prípade je potrebné nájsť rovnováhu medzi cieľom ochrany spotrebiteľa sledovaným smernicou 93/13 a možnosťou vyjadrenou v článku 4 ods. 2 tejto smernice zachovať v určitej miere zásadu slobodnej vôle a zmluvnej slobody. Čo je podstatnejšie, vzhľadom na zjavne kazuistickú povahu systému stanoveného smernicou je potrebné zohľadniť nevyhnutnosť ponechať vnútroštátnemu súdu priestor na určenie, či zmluvné podmienky, o ktorých rozhoduje, môže skúmať z hľadiska ich nekalej povahy.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
4. Dvanáste a devätnáste odôvodnenie smernice 93/13 uvádzajú:
„keďže podľa súčasného stavu vnútroštátne právne predpisy umožňujú plánovať len čiastočné zosúladenie; keďže najmä zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dohodnuté podliehajú… smernici; keďže členské štáty by mali mať možnosť výberu, so zreteľom na zmluvu [o EHS], poskytnúť spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany prostredníctvom vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú prísnejšie ako ustanovenia… smernice;
…
keďže na účely… smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok…“
5. Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá[,] sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
…
3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“
6. Článok 4 smernice 93/13 znie takto:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.
2. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“
7. Podľa článku 6 ods. 1 uvedenej smernice:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
8. Bod 1 písm. j) a l) prílohy smernice 93/13 o podmienkach uvedených v článku 3 ods. 3 smernice stanovuje: „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je:… j) umožniť predajcovi alebo dodávateľovi jednostranne meniť zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve;… l) umožniť… zvýšiť ich cenu bez toho, aby… poskytlo spotrebiteľovi zodpovedajúce právo zrušiť zmluvu, ak je konečná cena príliš vysoká v porovnaní s cenou dohodnutou pri uzavretí zmluvy“.
9. Bod 2 uvedenej prílohy uvádza v písmene b), že „[písm.] j) nebráni uplatneniu podmienok, podľa ktorých si dodávateľ finančných služieb, vyhradí právo zmeniť úrokovú sadzbu platenú spotrebiteľom alebo finančnú službu spotrebiteľovi alebo sumu iných poplatkov za finančné služby bez oznámenia, ak na to má právny dôvod, za predpokladu, že sa od dodávateľa vyžaduje ihneď o tom informovať druhú zmluvnú stranu alebo strany pri najbližšej príležitosti a že druhá strana má možnosť ihneď odstúpiť od zmluvy“ a v písmene d), že „[písm.] l) nebráni uplatneniu doložiek cenových indexov, ak sú v súlade s právom, za predpokladu, že spôsob, akým sa menia ceny je výslovne popísaný“.
B – Maďarské právo
10. § 209 maďarského občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia danej úverovej zmluvy, ktorá je predmetom konania vo veci samej stanovuje:
„1. Všeobecná zmluvná podmienka alebo zmluvná podmienka, ktorá nebola v spotrebiteľskej zmluve individuálne dohodnutá, je nekalá, ak v rozpore s požiadavkami dobrej viery a spravodlivého zaobchádzania určuje práva a povinnosti strán vyplývajúce zo zmluvy jednostranne a bez oprávneného dôvodu spôsobom, ktorý znevýhodňuje zmluvného partnera v porovnaní s osobou, ktorá túto zmluvnú podmienku stanovila.
2. Na účely nekalosti podmienky je potrebné preskúmať všetky okolnosti existujúce v čase uzavretia zmluvy, ktoré viedli k jej uzavretiu, ako aj povahu dohodnutej služby a vzťah spornej podmienky k ostatným zmluvným podmienkam alebo iným zmluvám.
…
4. Ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach nemožno uplatniť na zmluvné ustanovenia, ktoré vymedzujú hlavný predmet zmluvy, ani na zmluvné ustanovenia, ktoré vymedzujú primeranosť medzi plnením a protiplnením.
…“
11. S účinnosťou od 22. mája 2009 boli odseky 4 a 5 § 209 maďarského občianskeho zákonníka zmenené a doplnené takto:
„4. Skutočnosť, že všeobecné zmluvné podmienky a podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré neboli individuálne dohodnuté, nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, sama osebe zakladá ich nekalosť.
5. Ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach nemožno uplatniť na zmluvné ustanovenia, ktoré vymedzujú hlavný predmet zmluvy, ani na zmluvné ustanovenia, ktoré určujú primeranosť medzi plnením a protiplnením, pokiaľ sú uvedené ustanovenia sformulované jasne a zrozumiteľne.“
12. V zmysle § 237 predmetného zákonníka:
„1. V prípade neplatnosti zmluvy sa musí obnoviť stav, ktorý existoval pred jej uzavretím.
2. Ak nie je možné obnoviť stav, ktorý existoval pred uzavretím zmluvy, súd môže určiť, že zmluva sa uplatňuje až do vydania jeho rozhodnutia. Možno určiť, že neplatná zmluva platí, ak je možné odstrániť dôvod neplatnosti, najmä v úžerníckych zmluvách, keď existuje zjavná neprimeranosť medzi plneniami zmluvných strán, a to odstránením neprimeranej výhody. V týchto prípadoch treba rozhodnúť o vrátení služieb prípadne poskytnutých bez protiplnenia.“
13. § 239 maďarského občianskeho zákonníka stanovuje:
„1. V prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy zmluva zanikne ako celok len vtedy, ak by ju zmluvné strany bez neplatnej časti neuzavreli. Právny predpis môže stanoviť opak.
2. V prípade čiastočnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy zmluva zanikne len vtedy, ak ju bez neplatnej časti nie je možné vykonať.“
14. Podľa § 239/A ods. 1 tohto zákonníka:
„Zmluvné strany môžu podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy alebo niektorej zo zmluvných podmienok (čiastočná neplatnosť) bez toho, aby museli navrhnúť aj uplatnenie dôsledkov neplatnosti.“
II – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
15. Dňa 29. mája 2008 pán Kásler a pani Káslerné Rábai (ďalej len „žalobcovia vo veci samej“) uzavreli s OTP Jelzálogbank Zrt (ďalej len „žalovaná vo veci samej“) zmluvu s názvom „Zmluva o hypotekárnom úvere vyjadrenom v cudzej mene a zabezpečenom záložným právom k nehnuteľnosti“.
16. Podľa bodu I/1 zmluvy žalovaná vo veci samej poskytla žalobcom vo veci samej úver vo výške 14 400 000 HUF s tým, že „výška úveru v cudzej mene sa určí podľa výmenného kurzu pre nákup cudzej meny stanoveného bankou ku dňu poskytnutia finančných prostriedkov“. Podľa bodu I zmluvy žalobcovia vo veci samej vzali na vedomie, že „poskytnuté finančné prostriedky, istina úveru, príslušné úroky a poplatok za spracovanie úveru, ako aj úroky z omeškania a iné náklady sú stanovené v cudzej mene“. Na základe výmenného kurzu pre nákup švajčiarskeho franku, ktorý uplatnila žalovaná vo veci samej pri poskytnutí finančných prostriedkov, výška úveru v HUF predstavovala 94 240,84 CHF. Žalobcovia vo veci samej boli povinní splácať tento úver 25 rokov, v mesačných splátkach, ktoré boli splatné štvrtý deň v mesiaci.
17. Podľa bodu II zmluvy bol tento úver úročený nominálnou úrokovou sadzbou vo výške 5,2 %, čo spolu s poplatkami za spracovanie úveru vo výške 2,04 % predstavovalo ku dňu uzavretia zmluvy ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 7,43 %.
18. Podľa článku III/2 zmluvy „veriteľ určí výšku každej dlžnej splátky v HUF podľa výmenného kurzu pre predaj, ktorý uplatní banka pri predaji [cudzej] meny v deň predchádzajúci dňu splatnosti“.
19. Žalobcovia vo veci samej podali proti žalobkyni vo veci samej žalobu, odvolávajúc sa na nekalú povahu bodu III/2 zmluvy. Uviedli, že táto podmienka tým, že umožňovala banke vypočítať dlžné splátky na základe výmenného kurzu pre predaj cudzej meny, ktorý si stanovila samotná banka, ju neoprávnene jednostranne zvýhodňuje podľa § 209 maďarského občianskeho zákonníka.
20. Prvostupňový súd tejto žalobe vyhovel. Odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Odvolací súd vo svojom rozsudku v podstate uviedol, že v rámci poskytovania úveru, o aký ide vo veci samej, banka neposkytne klientovi cudziu menu a ani mu neposkytne žiadnu finančnú službu týkajúcu sa nákupu alebo predaja cudzích mien, takže nemôže uplatniť výmenný kurz na účely splácania úveru, ktorý je odlišný ako ten uplatnený v čase poskytnutia úveru. Odvolací súd dospel k záveru, že zmluvná podmienka nie je jasná a zrozumiteľná, lebo neumožňuje zistiť, čo odôvodňuje odlišný spôsob výpočtu výšky poskytnutého úveru a výšky splátok úveru.
21. Žalovaná vo veci samej podala proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu kasačný opravný prostriedok.
22. Tvrdila najmä, že sporná úverová podmienka tým, že jej umožňovala získať príjmy predstavujúce protiplnenie, ktoré má byť zaplatené za úver v cudzej mene poskytnutý dlžníkovi a ktoré slúži na krytie nákladov, ktoré úverovej inštitúcii vznikli na trhu pri nákupe cudzích mien, spadá do pôsobnosti výnimky stanovenej v § 209 ods. 4 maďarského občianskeho zákonníka, a teda nie je dôvodné skúmať jej nekalú povahu podľa § 209 ods. 1 daného zákonníka.
23. Žalobcovia vo veci samej naopak tvrdili, že takéto preskúmanie je nevyhnutné. Uviedli tiež, že banka sa nemôže vo vzťahu k nim odvolávať na osobitosti fungovania bánk a zaťažiť ich poplatkami, ktoré banke vznikli. Keďže dlžníci súhlasili s tým, aby bol úver poskytnutý v HUF, je neprípustné zmiešavať príjmy banky s poskytnutým úverom. Podľa nich sporná zmluvná podmienka nie je jasná.
24. Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 4 ods. 2 smernice [93/13] vykladať v tom zmysle, že v prípade dlhu z [úveru] vyjadren[ého] v cudzej mene, ale v skutočnosti vyplaten[ého] v domácej mene, ktorý má spotrebiteľ vrátiť výlučne v domácej mene, môže byť zmluvná podmienka týkajúca sa výmenného kurzu cudzej meny, ktorá nebola individuálne dohodnutá, súčasťou ‚definície hlavného predmetu zmluvy‘?
V prípade, že to tak nie je, treba sa na základe druhej časti článku 4 ods. 2 smernice [93/13] domnievať, že rozdiel medzi výmenným kurzom pre nákup a predaj predstavuje odmenu, ktorej primeranosť vo vzťahu k poskytovanej službe nemožno analyzovať z hľadiska jej nekalej povahy? Má v tejto súvislosti význam otázka, či medzi finančnou inštitúciou a spotrebiteľom skutočne došlo k výmene cudzej meny?
2. Ak sa má článok 4 ods. 2 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže – bez ohľadu na ustanovenia svojho vnútroštátneho práva – skúmať tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktoré odkazuje uvedený článok, pokiaľ uvedené podmienky nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, má sa táto požiadavka chápať tak, že zmluvné podmienky musia byť pre spotrebiteľa samy osebe jasné a zrozumiteľné z gramatického hľadiska, alebo musia byť jasné a zrozumiteľné aj ekonomické dôvody použitia zmluvnej podmienky a jej vzťah k ostatným zmluvným podmienkam?
3. Má sa článok 6 ods. 1 smernice 93/13 a bod 73 rozsudku Súdneho dvora vyhláseného vo veci Banco Español de Crédito[(5)] vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prospech spotrebiteľa odstrániť [dôvody] neplatnosti nekalej podmienky zahrnutej medzi všeobecnými podmienkami spotrebiteľskej zmluvy o [úvere] zmenou predmetnej zmluvnej podmienky a doplnením zmluvy, a to ani vtedy, ak sa zmluva – pokiaľ by to neurobil – v prípade vypustenia uvedenej podmienky na základe zvyšných zmluvných podmienok nemôže vykonať? Má v tejto súvislosti význam, že vnútroštátne právo obsahuje dispozitívnu normu, ktorá v prípade vypustenia neplatnej podmienky upravuje predmetnú právnu otázku namiesto nej?“
25. Žalovaná vo veci samej, maďarská vláda, česká vláda, nemecká, grécka, talianska a rakúska vláda, ako aj Európska komisia podali písomné pripomienky. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. decembra 2013, sa zúčastnili žalovaná vo veci samej, maďarská a nemecká vláda, ako aj Komisia.
III – O prejudiciálnych otázkach
26. Predtým, než preskúmam jednotlivé otázky, je potrebné uviesť niekoľko úvah k zmyslu (ratio legis) a dosahu článku 4 ods. 2 smernice 93/13.
A – Úvodné poznámky k zmyslu a dosahu článku 4 ods. 2 smernice 93/13
27. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 je nepochybne vyjadrením možnosti zohľadniť slobodnú vôľu a zmluvnú slobodu zmluvných strán, ktorá vyplýva z trhovej ekonomiky.
28. Toto ustanovenie viaže uplatnenie výnimky, ktorá vylučuje určité zmluvné podmienky z posudzovania ich nekalej povahy, na splnenie dvoch kumulatívnych podmienok: po prvé, dotknuté podmienky sa musia týkať „hlavného predmetu zmluvy“ alebo „primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane, a poskytnutými službami alebo dodaným tovarom na strane druhej“, po druhé, zmluvné podmienky musia byť „sformulované jasne a zrozumiteľne“.
29. Ako vyplýva z prác, ktoré predchádzali prijatiu smernice 93/13(6), konečné znenie smernice prijatej s cieľom bojovať proti nekalým zmluvným podmienkam sa ukázalo oveľa menej ambiciózne ako prvý návrh Komisie(7), pretože bolo potrebné nájsť kompromis medzi cieľom ochrany spotrebiteľa a aproximácie právnych poriadkov členských štátov v oblasti nekalých zmluvných podmienok a zásadou slobodnej vôle a zmluvnej slobody, ktoré sú pevne zakotvené v právnych tradíciách väčšiny členských štátov, pokiaľ ide o oblasť zmluvného práva.
30. Zastávam názor, že sa tento kompromis prejavuje predovšetkým dvoma spôsobmi.
31. Po prvé, na rozdiel od návrhu Komisie prijať vyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré je potrebné automaticky považovať za nekalé, príloha smernice 93/13 obsahuje zoznam podmienok, ktorý má orientačný charakter.
32. Po druhé, je zjavné, že smernica sa týka len tých zmluvných podmienok, ktoré neboli individuálne dohodnuté (článok 3 smernice 93/13), a podmienok, ktoré sa netýkajú definície hlavného predmetu zmluvy, alebo primeranosti medzi cenou a poskytnutou službou (článok 4 ods. 2).
33. Pokiaľ ide o ustanovenie článku 4 ods. 2 smernice 93/13, zo spoločného stanoviska prijatého 22. septembra 1992 jasne vyplýva, že bolo pridané s cieľom vylúčiť „všetko, čo priamo vyplýva zo zmluvnej slobody strán“. Inými slovami, snahou bolo, aby jadro zmluvného vzťahu (essentialia negotii) nebolo dotknuté, pokiaľ bolo definované jasne a zrozumiteľne.
34. Vloženie takéhoto ustanovenia sa však môže zdať z viacerých dôvodov paradoxné.
35. Je predovšetkým prekvapivé, že smernica 93/13, ktorá má za cieľ na prvom mieste ochranu spotrebiteľa, zároveň vylučuje z posudzovania ich nekalej povahy(8) ustanovenia, ktoré neboli individuálne dohodnuté a ktoré tvoria „jadro“ zmluvy. To vysvetľuje, že sa niektoré členské štáty rozhodli rozšíriť úroveň ochrany poskytovanej smernicou 93/13 tým, že neprevzali obmedzenie vyplývajúce z článku 4 ods. 2 smernice 93/13 v transpozičných aktoch.(9)
36. Keby sme chceli zohľadniť prianie poskytnúť priestor slobodnej vôli a zmluvnej slobode, ktoré je jasne vyjadrené v rámci prác, ktoré predchádzali prijatiu smernice 93/13, je možné položiť si otázku vzhľadom na ratio legis tohto ustanovenia. Keďže článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa v žiadnom prípade netýka individuálne dohodnutých zmluvných podmienok, článok 4 ods. 2 tejto smernice zasahuje do oblasti, kde zmluvná sloboda nebola vyjadrená v celom rozsahu.
37. Tento paradox bol čiastočne odstránený Súdnym dvorom už v citovanom rozsudku Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, kde podstatne spresnil funkciu, ktorú plní článok 4 ods. 2 v systéme ochrany zavedenom smernicou 93/13.
38. Súdny dvor predovšetkým zdôraznil, že smernica 93/13 len minimálne a čiastočne harmonizovala vnútroštátne právne poriadky týkajúce sa nekalých zmluvných podmienok tým, že priznala členským štátom možnosť zabezpečiť spotrebiteľom vyšší stupeň ochrany, ako je ochrana stanovená smernicou. Súdny dvor ďalej rozhodol, že uvedené ustanovenie nemalo za cieľ definovať vecnú pôsobnosť smernice 93/13, ale len stanoviť spôsob a rozsah preskúmania obsahu zmluvných podmienok, ktoré neboli dohodnuté individuálne a ktoré definujú hlavné plnenia zo zmlúv uzavretých medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom. Po tom, čo zamietol priznať záväznú povahu článku 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny dvor dospel k záveru, že článok 4 ods. 2 a článok 8 uvedenej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými ako protihodnota na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky sformulované jasne a zrozumiteľne. Tým, že umožňuje úplné súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok, ako sú tie uvedené v článku 4 ods. 2 tejto smernice, zmluvy uzavretej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom, vnútroštátna právna úprava umožňuje zaručiť spotrebiteľovi v súlade s článkom 8 tejto smernice vyšší stupeň účinnej ochrany, ako je ten stanovený smernicou.(10)
39. Všetky tieto skutočnosti by v nadväznosti na rozhodovaciu prax Súdneho dvora a na nasledujúce úvahy mali viesť k definícii pojmov uvedených v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 na základe samostatných kritérií,(11) odlišných od prístupov, ktoré sa prípadne prijali na vnútroštátnej úrovni.
40. To znamená, po prvé, že kritériá umožňujúce definovať hlavný predmet alebo pomer kvalita/cena dodaného tovaru alebo poskytnutej služby musia byť definované jasne, bez ohľadu na voľnú úvahu vnútroštátneho súdu, ktorý o tom rozhoduje.
41. Po druhé, požiadavka „jasnosti a zrozumiteľnosti“ stanovená v smernici 93/13 musí zohľadňovať skutočnosť, že spotrebiteľ, hoci je primerane pozorný a obozretný, je v menej výhodnom postavení oproti predávajúcim alebo poskytovateľom, s ktorými uzatvára zmluvy. Jasnosť a zrozumiteľnosť sa nesmú obmedzovať iba na čisto formálne a jazykové aspekty, ale musia zohľadniť aj nepomer v informovanosti, ktorý je príznačný pre vzťah spotrebiteľ a predávajúci/poskytovateľ.
42. Na otázky položené vnútroštátnym súdom odpoviem so zreteľom na uvedené úvahy.
B – O prvej prejudiciálnej otázke
43. Svojou prvou otázkou sa Kúria v podstate pýta, či nekalá povaha zmluvnej podmienky týkajúca sa rozdielu medzi výmennými kurzami uplatniteľnými jednotlivo na poskytnutie a splácanie úveru, ktorá nebola individuálne dohodnutá, môže byť vecne preskúmaná, alebo či tomu bráni článok 4 ods. 2 smernice 93/13, keďže sa tento pojem týka definície hlavného predmetu zmluvy alebo pomeru kvalita/cena plnenia.
44. Súdny dvor je všeobecnejšie požiadaný, aby určil, či každý znak finančného protiplnenia, ktoré musí dlžník poskytnúť, predstavuje podmienku definujúcu „hlavný predmet zmluvy“, alebo či splácanie úrokov predstavuje, spolu s poskytnutím úveru, hlavný predmet zmluvy (prvý aspekt). V prípade, že by sa toto tvrdenie ukázalo ako správne, vyvstáva tiež otázka, či povinnosť zaplatiť rozdiel medzi výmennými kurzami predstavuje časť „odmeny“ podľa druhého predpokladu článku 4 ods. 2 smernice 93/13, alebo nie (druhý aspekt).
1. Prvý aspekt: Základné vymedzenie pojmu hlavný predmet zmluvy
45. Pripomínam, že v už citovanom rozsudku Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid Súdny dvor uviedol, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa týka „základných povinností zmlúv“ uzavretých medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom.(12) Nerozhodoval však o tom, či sa sporná zmluvná podmienka týkala skutočne hlavných plnení.
46. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že jedine vnútroštátnym súdom prináleží definovať, čo predstavuje hlavné plnenia danej zmluvy. Toto posúdenie nepochybne zahŕňa dôsledné posúdenie danej zmluvy, ako aj všetkých skutkových a právnych okolností týkajúcich sa uzavretia uvedenej zmluvy.(13)
47. Súdny dvor však v rámci výkonu svojej právomoci vykladať právo Únie, ktorá mu je zverená článkom 267 ZFEÚ, môže stanoviť všeobecné kritériá pre definovanie pojmov obsiahnutých v smernici 93/13.(14)
48. V danom prípade je to nevyhnutné o to viac, že v tejto oblasti existujú viaceré trendy, najmä pokiaľ ide o uzavretie úverových zmlúv. Podľa prvého trendu, ktorým sa riadi Supreme Court (Spojené kráľovstvo),(15) by sa nemalo rozlišovať medzi hlavnými zložkami ceny („core terms“) a poplatkami, ktoré je potrebné uhradiť za určitých podmienok („incidental terms“), a preto by všetky platobné záväzky týkajúce sa plnení spĺňali kritériá výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13. Naopak, nemecké súdy, ako aj nemecká doktrína uplatňujú v tejto súvislosti oveľa reštriktívnejší prístup.(16)
49. Zastávam názor, že pri určení toho, čo predstavuje hlavný predmet zmluvy, musí vnútroštátny súd rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, ktoré hlavné plnenia alebo plnenia je objektívne potrebné považovať za podstatné vo všeobecnej systematike zmluvy. Toto posúdenie, ktoré nemôže byť abstraktné, sa nesmie obmedzovať len na posúdenie parametrov definujúcich danú zmluvu vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, ale musí zohľadniť špecifiká, ktoré vyplývajú zo samotných podmienok zmluvy.
50. Zdá sa, že hlavný predmet zmluvy zahŕňa vo všeobecnosti viacero neoddeliteľných aspektov a že takúto zmluvu nie je možné dostatočne definovať odkazom na časť služieb, ktoré majú byť poskytnuté, alebo na tovar, ktorý má byť dodaný.
51. Na ilustráciu môjho výkladu použijem príklad zmluvy o kúpe motorového vozidla. Hlavný predmet zmluvy sa netýka akéhokoľvek vozidla, ale musí byť definovaný ako odkazujúci na vozidlo určitej značky, ktoré má určité technické vlastnosti a zodpovedá určitým estetickým kritériám.
52. V oblasti zmlúv na poskytovanie služieb je možné použiť ako príklad zmluvu o turistickom zájazde uzavretú medzi spotrebiteľom a cestovnou kanceláriou. Aj keď je možné abstraktným spôsobom sa domnievať, vo vzťahu k uplatniteľnému vnútroštátnemu právu a praxi, že súčasťou jadra zmluvy sú nepochybne nielen dopravné služby, ale aj dohodnuté ubytovacie služby, nie je možné dospieť k záveru, že jedno z týchto plnení je dôležitejšie ako to druhé alebo je druhoradé. Tieto dva aspekty nepochybne tvoria hlavný predmet danej zmluvy.
53. Na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že zmluvná podmienka nie je súčasťou hlavného predmetu zmluvy, musí vnútroštátny súd určiť v každom jednotlivom prípade, či táto zmluvná podmienka objektívne prispieva nejakým spôsobom k definovaniu hlavných znakov zmluvy z právneho a obchodného hľadiska. Súd musí preto rozhodnúť, či daná zmluvná podmienka je neoddeliteľnou súčasťou plnení, ktoré definuje zmluva, a to do tej miery, že bez nej by zmluva stratila jeden alebo viacero základných znakov alebo dokonca by nemohla existovať len na základe zvyšných zmluvných dojednaní.
54. V prejednávanej veci je na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu potrebné stanoviť kritériá pre definovanie toho, čo je možné považovať za „hlavné plnenia“ z úverovej zmluvy.
55. V nadväznosti na to, čo som uviedol vyššie, je potrebné zohľadniť nielen kritériá uplatniteľného vnútroštátneho práva, ale aj osobitné kritériá danej zmluvy.
56. Zmluvu o spotrebnom úvere možno vo všeobecnosti definovať ako dohodu, na ktorej základe veriteľ poskytne dlžníkovi určitú sumu peňazí a tento sa ju zaväzuje veriteľovi vrátiť, a prípadne zaplatiť veriteľovi úroky, ak ide o úročnú pôžičku.
57. Táto definícia zodpovedá z veľkej časti definícii podľa práva Únie, napríklad v smernici 2008/48/ES o úverových zmluvách(17) a takisto definícii, ktorú stanovuje relevantné vnútroštátne, v tomto prípade maďarské, právo. Podľa § 523 ods. 1 maďarského občianskeho zákonníka zmluvou o úvere sa finančná inštitúcia zaväzuje poskytnúť dlžníkovi určitú peňažnú čiastku a dlžník sa zaväzuje vrátiť požičanú čiastku v súlade so zmluvou. § 523 ods. 2 maďarského občianskeho zákonníka za protiplnenie výslovne považuje len platenie úrokov.
58. Ak je nominálna úroková sadzba samotnou podstatou úverovej zmluvy, čím je potom mechanizmus umožňujúci veriteľovi vypočítať splátky na základe výmenného kurzu cudzej meny?
59. Samozrejme, možno obhajovať myšlienku, že pojem zmluvnej podmienky definujúci „hlavný predmet zmluvy“ je potrebné vykladať veľmi úzko, a preto pokiaľ ide o zmluvu o úvere, nie každé finančné protiplnenie, ktoré musí dlžník poskytnúť za daných podmienok, je možné považovať za súčasť hlavného predmetu zmluvy. Bolo by totiž možné uvažovať aj o rozlíšení medzi zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa stanovenia úrokovej sadzby, ktoré sa viažu na hlavný predmet zmluvy, a zmluvnými dojednaniami, ktoré sa, vo vzťahu k danému úverovému mechanizmu, týkajú sekundárnych a vedľajších poplatkov.
60. Aj keď je v prípade úverovej zmluvy v širšom zmysle ťažké vyvrátiť túto všeobecnú úvahu, nie som zďaleka presvedčený o tom, že ju je možné uplatniť na všetky prípady a osobitne na úverovú zmluvu definovanú ako „zmluvu o hypotekárnom úvere vyjadrenú v cudzej mene zabezpečenú záložným právom k nehnuteľnosti“.
61. Ak súhlasíme s tým, že pojem hlavný predmet zmluvy musí zahŕňať všetko, čo zmluvné strany vzhľadom na jasné podmienky zmluvy definovali ako hlavný predmet zmluvy, pretože zodpovedá všetkým hlavným záväzkom, ktoré musia byť zohľadnené ako protiplnenia za poskytnuté služby,(18) zdá sa mi chúlostivé obmedziť predmet zmluvy len na dojednania týkajúce sa stanovenia nominálnej úrokovej sadzby.
62. Pokiaľ ide o úver vyjadrený v cudzej mene, zmluvná podmienka určujúca uplatniteľný výmenný kurz predstavuje, podľa všetkého, hlavný predmet zmluvy, keďže je zjavne jedným z hlavných parametrov, a to do tej miery, že bez nej by nebolo možné zmluvu zrealizovať.(19) Podľa mňa sa jasne odlišuje od mechanizmu zmeny nákladov na platbu poštovou poukážkou, o akú išlo vo veci Invitel(20), alebo tiež od zmluvných podmienok stanovujúcich úroky z omeškania, o aké išlo v už citovanom rozsudku Banco Español de Credito.
63. Mechanizmus úveru v cudzej mene je založený na niekoľkých aspektoch, ktoré sú v zásade neoddeliteľné. Po prvé, aj keď je úver v praxi poskytnutý a splatený v domácej mene, je v každom prípade vyjadrený v cudzej mene. Po druhé, uplatniteľná úroková sadzba, ktorá sa vzťahuje na výšku úveru vyjadreného v cudzej mene, je všeobecne nižšia ako sadzba uplatniteľná na úver vyjadrený v miestnej mene. Po tretie, platby mesačných splátok úveru sú poukazované v domácej mene na základe výmenného kurzu uplatniteľného v čase platieb.(21)
64. Tento výklad nevyvracia názor, že v zmysle požiadavky ochrany spotrebiteľa, je vnútroštátny súd povinný, ak je to možné, uprednostniť relatívne úzku definíciu hlavného predmetu zmluvy. Postoj, ktorý je potrebné zaujať pri definovaní pojmu hlavný predmet zmluvy na účely článku 4 ods. 2 smernice 93/13, musí viesť k vylúčeniu tých ustanovení, ktoré majú v systematike zmluvy sekundárny alebo vedľajší charakter, a nie tých, ktoré sa týkajú jedného alebo viacerých základných plnení charakterizujúcich zmluvu.
65. Z týchto úvah vyplýva, že nie je možné vylúčiť, že v prípade zmluvy o úvere, akou je tá v konaní vo veci samej, spadá podmienka stanovujúca uplatniteľný výmenný kurz do hlavného predmetu zmluvy, keďže predstavuje jeden z hlavných prvkov zmluvy vyjadrenej v cudzej mene.
66. V prípade, že sa Súdny dvor s týmto záverom nestotožní, je potrebné určiť, či povinnosť platiť vyplývajúca z rozdielu medzi výmenným kurzom pre nákup a výmenným kurzom pre predaj meny môže byť považovaná za znak týkajúci sa pomeru kvalita/cena poskytnutej služby.
2. Druhý aspekt: je možné považovať rozdiel medzi výmenným kurzom pre predaj a výmenným kurzom pre nákup cudzej meny za časť odmeny dlžnej veriteľovi?
67. V prejednávanej veci je pri zbežnom posúdení možné domnievať sa, že dotknutá prax sa musí týkať časti ceny, a tá by teda mohla byť predmetom vecného preskúmania v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 93/13 iba vtedy, ak by daná podmienka nebola jasná a zrozumiteľná.
68. Je však potrebné pripomenúť, že toto vylúčenie sa netýka všetkých častí ceny, ale iba primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a poskytnutými službami a dodanými tovarmi ako protiplnením na strane druhej. Ako vyplýva zo správy Komisie o uplatňovaní smernice Rady 93/13,(22) podmienky stanovujúce spôsob výpočtu alebo postupy úpravy ceny podliehajú v plnom rozsahu systému kontroly, ktorý upravuje daná smernica.
69. Druhý predpoklad výnimky stanovený v článku 4 ods. 2 smernice 93/13 sa podľa mňa týka prípadov, v ktorých nie je možné určiť akoby matematický pomer medzi kvalitou poskytnutého plnenia a odmenou zaň, ktoré vzhľadom na chýbajúcu klasifikačnú stupnicu,(23) nastávajú v praxi veľmi zriedka.
70. Pokiaľ ide o zmluvné podmienky úverovej zmluvy vyjadrenej v cudzej mene, ktorá stanovuje, že v okamihu poskytnutia úveru sa uplatní výmenný kurz pre nákup cudzej meny, pričom pri splácaní tohto úveru sa uplatňuje výmenný kurz pre predaj cudzej meny, vzniká nasledujúci problém.
71. V prípade, ako je to vo veci samej, že banka neposkytne zákazníkovi konkrétnu službu a ak odkaz na cudziu menu je len hodnotovým štandardom, je možné tvrdiť, že tento rozdiel medzi nákupnou cenou a predajnou cenou cudzej meny nie je primeraným protiplnením a že je preto možné preskúmať nekalú povahu takejto zmluvnej podmienky. Naopak, ak sa preukáže, že existuje priamy vzťah medzi rozdielom výmenného kurzu pre nákup a výmenného kurzu pre predaj na jednej strane a kvalitou poskytnutého plnenia na strane druhej, čo v tomto prípade zrejme musíme vylúčiť vzhľadom na fluktuáciu kurzu, zmluvné dojednania týkajúce sa tohto kurzového rozdielu by sa nemali posudzovať z hľadiska ich nekalej povahy.
72. Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru odpovedať na prvú otázku tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade úveru vyjadreného v cudzej mene, ale v skutočnosti poskytnutého v domácej mene a splatného spotrebiteľom výlučne v domácej mene, možno považovať zmluvnú podmienku určujúcu výmenný kurz, ktorá nebola individuálne dohodnutá, za hlavný predmet zmluvy, pokiaľ zo zmluvy jasne vyplýva, že táto podmienka je jej hlavným parametrom. Naopak, rozdiel medzi výmenným kurzom pre predaj a výmenným kurzom pre nákup cudzej meny nie je možné považovať za odmenu, ktorej primeranosť vo vzťahu k službe nie je možné posudzovať z hľadiska jej nekalej povahy.
C – O druhej prejudiciálnej otázke: Požiadavka jasnej a zrozumiteľnej formulácie podmienok, ktoré podliehajú výnimke stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13
73. Odpoveď na túto druhú otázku, ktorá sa týka požiadavky jasnosti a zrozumiteľnosti stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, má význam len vtedy, ak by sa dospelo k záveru, že je potrebné kladne odpovedať na prvú otázku. Ako som už predtým uviedol, nie je možné vylúčiť, že pokiaľ ide o úverovú zmluvu vyjadrenú v cudzej mene, zmluvné podmienky, určujúce výmenné kurzy uplatniteľné na splácanie a na poskytnutie úveru, sa priamo týkajú hlavného predmetu zmluvy.
74. Po prvé a predtým, ako sa začne zaoberať podstatou položenej otázky, musí Súdny dvor určiť, či sa požiadavka jasnej a zrozumiteľnej formulácie uplatňuje aj v prípade, ak nebola prebratá do ustanovení vnútroštátneho práva.
75. Vnútroštátny súd zdôraznil tvrdenie žalovanej, že súd rozhodujúci v spore nemôže preskúmať, či sporné zmluvné podmienky boli napísané jasne a zrozumiteľne, keďže ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy § 209 ods. 4 maďarského občianskeho zákonníka túto požiadavku neprebral.
76. V tejto súvislosti sa mi zdá, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa povinnosti výkladu v súlade s právom EÚ, ktorá sa vzťahuje aj na vnútroštátne súdy pri rozhodovaní sporov horizontálneho typu,(24) musí vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o výklade vnútroštátneho práva, vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu smernice 93/13, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou.(25)
77. Táto povinnosť súladného výkladu sa vyžaduje o to viac, že pokiaľ ide o požiadavku jasnosti a zrozumiteľnosti stanovenú v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny dvor zdôraznil význam tejto požiadavky, keď rozhodol, že na konkrétne zabezpečenie ochrany spotrebiteľa sledovanej smernicou 93/13 je potrebné vykonať úplnú transpozíciu článku 4 ods. 2, a to tak, že zákaz posudzovať nekalú povahu zmluvných podmienok sa týka jedine tých zmluvných podmienok, ktoré sú formulované jasne a zrozumiteľne.(26)
78. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v spore, môže (a dokonca musí) overiť, či dojednané zmluvné podmienky zodpovedajú požiadavke transparentnosti stanovenej v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, bez ohľadu na to, či táto podmienka bola ku dňu uzavretia spornej úverovej zmluvy doslovne prebratá do uplatniteľného vnútroštátneho práva.
79. Po druhé, nastoľuje sa otázka, či požiadavka, podľa ktorej na to, aby zmluvné podmienky týkajúce sa hlavného predmetu zmluvy alebo pomeru kvalita/cena za službu boli vylúčené z posudzovania ich nekalej povahy, musia byť „jasné a zrozumiteľné“, sa vzťahuje iba na formálnu a jazykovú stránku zmluvnej podmienky, alebo či zo širšieho hľadiska sa týka tiež ekonomických následkov vyplývajúcich z uplatnenia spornej zmluvnej podmienky alebo z jej vzťahu k ostatným zmluvným podmienkam.
80. V nadväznosti na to, čo som už uviedol vyššie, ak si ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany vyžaduje nevyhnutne jasný a objektívny výklad pojmov hlavný predmet zmluvy a cena uvedených v článku 4 ods. 2 smernice 93/13, vyžaduje zároveň, aby bola požiadavka transparentnosti chápaná extenzívne. Ako to zdôraznila Komisia, vzhľadom na nevýhodné postavenie, v ktorom sa nachádza spotrebiteľ voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, pokiaľ ide o úroveň informovanosti, môže mať spotrebiteľ ťažkosti pri správnom vyhodnotení následkov niektorých zmluvných podmienok napriek tomu, že boli sformulované z jazykového hľadiska jasne.
81. Posúdenie jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvnej podmienky by sa preto nemalo obmedzovať na jej čisto formulačný aspekt. Jasnosť a zrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa musí posudzovať podľa toho, či zaručuje spotrebiteľovi informácie, na základe ktorých bude schopný posúdiť výhody a nevýhody uzavretia danej zmluvy a riziká, ktoré mu z toho hrozia. Spotrebiteľ musí nielen pochopiť obsah zmluvnej podmienky, ale aj záväzky a oprávnenia, ktoré s ňou súvisia.(27)
82. Tento výklad je podľa mňa podporený najnovšou judikatúrou Súdneho dvora.
83. V rozsudku RWE Vertrieb(28), ktorý sa týkal výkladu článku 5 smernice 93/13, ktorý ukladá predávajúcim alebo poskytovateľov povinnosť formulovať „jasným a zrozumiteľným spôsobom“ zmluvné podmienky predkladané spotrebiteľovi, Súdny dvor spresnil, že vnútroštátny súd si musí, v závislosti od okolností jednotlivého prípadu, overiť, či spotrebiteľ je schopný predpokladať náklady, ktoré mu môžu vzniknúť.
84. Aj keď sa táto judikatúra týka výkladu článku 5 smernice 93/13, podľa môjho názoru platí o to viac pre požiadavku transparentnosti podľa článku 4 ods. 2 smernice 93/13, keďže posledné uvedené ustanovenie má významný vplyv na vylúčenie určitých zmluvných ustanovení z posúdenia ich nekalej povahy. Požiadavky jasnosti a zrozumiteľnosti dotknutých podmienok, ktoré podmieňujú vecné preskúmanie a ktoré musí príslušný vnútroštátny súd potvrdiť so zreteľom na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, by totiž nemali byť prehnane znížené.
85. Ak sa vrátim späť k veci samej a bez toho, aby som predbiehal preskúmanie, ktoré musí urobiť vnútroštátny súd, z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že zmluvné ustanovenia týkajúce sa výmenného kurzu uplatniteľného jednotlivo na poskytnutie a splatenie úveru sa z čisto jazykového hľadiska javia byť vyjadrené jasne. Doložka I/1 predmetnej zmluvy stanovuje, že „výška úveru v cudzej mene bude stanovená v nákupnom kurze pre cudziu menu uplatniteľnú bankou v deň poskytnutia finančných prostriedkov“. Navyše podľa doložky III/2 zmluvy „veriteľ určí výšku každej mesačnej splátky v HUF, s odkazom na výmenný kurz pre predaj [cudzej] meny uplatniteľný bankou v deň predchádzajúci dátumu splatnosti“.
86. Akokoľvek jasne sú tieto podmienky formulované, nie je možné vylúčiť pochybnosti o ich celkovej zrozumiteľnosti. Je možné si položiť otázku, či spotrebiteľ je schopný posúdiť presné ekonomické dôsledky podmienok úverovej zmluvy, ktorá odkazuje na kúpnu cenu meny (a nie na predajnú cenu meny) zo súm, ktoré bude napokon spotrebiteľ musieť zaplatiť.
87. Aj keď na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, spotrebiteľ bol do značnej miery schopný posúdiť riziká súvisiace s výškou svojho dlhu vyjadreného v domácej mene, v prípade zvýšenia výmenného kurzu dotknutej cudzej meny, keďže zmluva o úvere, ktorú uzavrel, bola vyjadrená konkrétne v tejto cudzej mene, nie je vôbec samozrejmé, že spotrebiteľ bol schopný porozumieť, bez akéhokoľvek súvisiaceho vysvetlenia v zmluve alebo pri uzavretí zmluvy, dôvody, pre ktoré sa mesačné splátky vypočítajú na základe výmenného kurzu pre predaj cudzej meny, zatiaľ čo pri poskytnutí úveru bol použitý výmenný kurz pre nákup danej meny.
88. Koľko spotrebiteľov, aj keď primerane pozorných a obozretných, je schopných pochopiť dopad rozdielu medzi predajnou cenou meny a jej kúpnou cenou? Na rozdiel od toho, čo je vo všeobecnosti možné pozorovať na trhu s cennými papiermi, nákup a predaj mien sa uskutočňuje a prebieha v dvojici („cross“) s odkazom na inú menu. V dôsledku toho tu neexistuje jeden relevantný výmenný kurz („spot“), ale dva.(29) Rozdiel medzi nákupnou cenou a predajnou cenou meny („spread“), ktorý do značnej miery závisí od množstva a kvality účastníkov na danom trhu, môže byť značný. Tieto posledné uvedené informácie, ktoré odborníci z bankového a finančného sektora a iné zainteresované subjekty výborne ovládajú, však priemernému spotrebiteľovi vôbec nemusia byť známe.(30)
89. Vnútroštátny súd si však bude musieť overiť, či vzhľadom na informácie poskytnuté predávajúcim alebo poskytovateľom pred uzavretím zmluvy bol spotrebiteľ schopný odhadnúť presné dôsledky odkazu na kúpnu cenu (a nie na predajnú cenu).
90. V prejednávanej veci konajúci súd bude musieť určiť, na základe objektívnych informácií dostupných v čase uzavretia dotknutej zmluvy, či spotrebiteľ bol schopný pochopiť, že okrem úrokov na jednej strane a rizikám nutne vyplývajúcim z pohybu výmenných kurzov medzi domácou menou (v ktorej spláca svoj úver) a referenčnou cudzou menou na strane druhej sa vystavil vo svojej nevedomosti dodatočným nákladom vyplývajúcim z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou tej istej cudzej meny.
91. Vzhľadom na tieto úvahy a pokiaľ prvá otázka bude zodpovedaná kladne, navrhujem odpovedať na druhú otázku tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že súd konajúci vo veci musí preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok, na ktoré sa tento článok vzťahuje, pokiaľ nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, a musí sa pri tom oprieť o súladný výklad vnútroštátneho práva účinného ku dňu uzavretia danej zmluvy. Pri posudzovaní jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvných podmienok treba vziať do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane informácií poskytnutých spotrebiteľovi v čase uzavretia zmluvy, a treba pri tom zahrnúť okrem čisto formálneho a jazykového aspektu aj presné posúdenie ekonomických dôsledkov týchto podmienok a prípadných väzieb, ktoré medzi nimi môžu existovať.
D – O tretej otázke: právomoci vnútroštátneho súdu nahradiť alebo zmeniť nekalú zmluvnú podmienku
92. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že odvolací súd, ktorý dospel k záveru, že zmluvná podmienka týkajúca sa výpočtu mesačných splátok uplatnením rozdielu medzi výmenným kurzom pre nákup a výmenným kurzom pre predaj referenčnej cudzej meny, je nekalá, na základe § 237 ods. 2 maďarského občianskeho zákonníka(31) rozhodol, že je potrebné zmeniť úverovú zmluvu, ktorá je predmetom konania vo veci samej, v tom zmysle, aby stanovil výpočet mesačnej splátky úveru na základe výmenného kurzu pre nákup, ktorý uplatňuje banka.
93. Zmena, ktorú vykonal odvolací súd, však nastoľuje otázku, či to nie je v rozpore s riešením prijatým v už citovanom rozsudku Banco Español de Crédito.
94. Pripomínam, že v tomto prípade bol Súdny dvor okrem iného požiadaný, aby rozhodol, či článok 6 ods. 1 smernice 93/13 bráni právnej úprave členského štátu, ktorá umožňuje vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí, že nekalá podmienka v zmluve uzavretej medzi predávajúcim alebo poskytovateľom a spotrebiteľom je neplatná, zmeniť túto zmluvu tak, že zmení obsah tejto zmluvnej podmienky.
95. Súdny dvor na túto otázku odpovedal kladne, pričom odkazoval na znenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13, a všeobecnejšie na účel a celkovú systematiku smernice 93/13. V tejto súvislosti najmä zdôraznil, že právomoc zmeniť obsah nekalých podmienok by mohla ohroziť dosiahnutie dlhodobého cieľa sledovaného článkom 7 smernice 93/13. Takáto právomoc by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku na predávajúcich alebo poskytovateľov tým, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže by zostali v pokušení použiť tieto podmienky s vedomím, že aj keby boli vyhlásené za neplatné, vnútroštátny sú by mohol zmluvu aspoň upraviť v nevyhnutnom rozsahu tak, aby chránil ich záujem. Takáto možnosť, ak by sa vnútroštátnemu súdu priznala, by preto sama osebe nezaručila rovnako účinnú ochranu spotrebiteľa, akou je ochrana, ktorá vyplýva z neuplatňovania nekalých podmienok.(32)
96. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Súdny dvor sa svojím prístupom snažil obnoviť zmluvnú rovnováhu medzi oprávneniami a záväzkami zmluvných strán v situácii, keď sporná zmluva môže naďalej existovať, v zásade „bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva“ (bod 65 rozsudku).
97. Navyše zákaz súdu upravovať obsah podmienky, ktorú považuje za nekalú, namiesto jednoduchého zrušenia jej uplatnenia, sa vzťahuje na situáciu, keď vypustenie spornej podmienky, ktorá má podporný charakter v systematike zmluvy, neohrozuje existenciu zmluvy a nie je na škodu spotrebiteľovi.
98. Táto situácia sa líši od situácie v konaní vo veci samej, keď vypustenie zmluvnej podmienky považovanej za nekalú znamená, že je nemožné naďalej plniť zmluvu, čo má v konečnom dôsledku mimoriadne negatívne dôsledky na spotrebiteľa. Vypustenie podmienok týkajúcich sa uplatniteľného výmenného kurzu by znemožnilo uskutočnenie úverovej zmluvy. Okrem toho spotrebiteľ by s najväčšou pravdepodobnosťou musel banke okamžite splatiť zostatok úveru. Ak spotrebiteľ nebol v zásade schopný splácať úver ihneď, veriteľ by zrejme uspokojil svoju pohľadávku uplatnením záložného práva na nehnuteľnosť.
99. Navyše sa nezdá byť nevyhnutné ani vhodné rozšíriť prístup prijatý Súdnym dvorom na možnosť vnútroštátneho súdu nahradiť neplatnú nekalú podmienku doplňujúcimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.
100. Domnievam sa, že by v zásade nič nemalo brániť vnútroštátnemu súdu odstrániť, v súlade so zásadami zmluvného práva, nekalosť podmienky tým, že sa nahradí doplňujúcim ustanovením vnútroštátneho práva. Nahradenie takýmto ustanovením, ktoré samo osebe predpokladá, že neobsahuje nekalé podmienky,(33) teda ktoré umožňuje dosiahnuť výsledok, že zmluva môže naďalej existovať aj napriek vypusteniu spornej podmienky a môže byť naďalej záväzná pre zmluvné strany, sa zdá byť v súlade s cieľmi článku 6 ods. 1 smernice 93/13.
101. Cieľ sledovaný normotvorcom Únie v rámci smernice 93/13 spočíva v obnovení rovnováhy medzi stranami a zachovaní, v zásade, platnosti zmluvy ako celku, nie v zrušení všetkých zmlúv, ktoré obsahujú nekalé podmienky.(34)
102. Naopak, ak by takéto nahradenie nebolo povolené a súd by bol nútený zrušiť zmluvu, odstrašujúci účinok sankcie neplatnosti by mohol byť ohrozený. Takéto zrušenie by malo spravidla za následok splatnosť celého zostatku úveru, čo by prekročilo finančné možnosti spotrebiteľa, a preto trestá skôr spotrebiteľa než podnikateľa veriteľa, ktorý v dôsledku toho nebol motivovaný k tomu, aby sa vyhol zahrnutiu takýchto podmienok do svojich zmlúv.
103. Za týchto podmienok „konvalidácia“ zmluvy nahradením prostredníctvom doplňujúceho ustanovenia, ak je to možné podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, čoho preverenie prislúcha vnútroštátnemu súdu, sa zdá byť nevyhnutná na obnovenie účinnej rovnováhy medzi stranami a tým na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa proti nekalým podmienkam, čo je hlavným cieľom smernice 93/13, pri zachovaní potrebného účinku ochranného mechanizmu zavedeného touto smernicou.
104. Aj keď som si plne vedomý toho, že táto otázka nebola položená priamo a konkrétne Súdnemu dvoru, a nebola preto prejednaná účastníkmi konania,(35) myslím si, že je dôležité zdôrazniť, že táto právomoc nahradiť by nemala byť neobmedzená: súd sa má snažiť, pokiaľ je to možné, iba obnoviť mieru rovnosti medzi predávajúcimi alebo poskytovateľmi a spotrebiteľmi, s ktorými uzatvárajú zmluvy.(36)
105. Nemôže viesť k narušeniu zmluvnej rovnováhy zásahom orgánu štátnej moci po uzavretí zmluvy. Je všeobecne známe, že zmluva sa v zásade riadi právom platným ku dňu uzavretia a že akýkoľvek zásah tretej strany, vrátane štátu prostredníctvom svojej legislatívnej funkcie, je potrebné vnímať opatrne, keďže by mohol potenciálne ohroziť zmluvnú slobodu a hospodársku súťaž, ktorá z nej vyplýva.(37)
106. Navrhujem odpovedať na tretiu otázku tak, že hoci podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 vnútroštátny súd nie je oprávnený odstrániť v prospech spotrebiteľa príčiny neplatnosti použitej nekalej zmluvnej podmienky, nič mu nebráni uplatniť doplňujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré môže nahradiť neplatnú zmluvnú podmienku za predpokladu, že zmluva môže v súlade s vnútroštátnym právom z právneho hľadiska existovať aj po vypustení nekalej podmienky.
IV – Návrhy
107. Na základe vyššie uvedeného rozboru navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené Kúriou takto:
1. Článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade úveru vyjadreného v cudzej mene, ale v skutočnosti poskytnutého v domácej mene a splatného spotrebiteľom výlučne v domácej mene, možno považovať zmluvnú podmienku určujúcu výmenný kurz, ktorá nebola individuálne dohodnutá, za hlavný predmet zmluvy, pokiaľ zo zmluvy jasne vyplýva, že táto podmienka je jej hlavným parametrom. Naopak, rozdiel medzi výmenným kurzom pre predaj a výmenným kurzom pre nákup cudzej meny nie je možné považovať za odmenu, ktorej primeranosť vo vzťahu k službe nie je možné posudzovať z hľadiska jej nekalej povahy.
2. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že súd konajúci vo veci musí preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok, pokiaľ nie sú sformulované jasne a zrozumiteľne, a musí sa pri tom oprieť o súladný výklad vnútroštátneho práva účinného ku dňu uzavretia danej zmluvy. Pri posudzovaní jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvných podmienok treba vziať do úvahy všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane informácií poskytnutých spotrebiteľovi v čase uzavretia zmluvy, a treba pri tom zahrnúť okrem čisto formálneho a jazykového aspektu aj presné posúdenie ekonomických dôsledkov týchto podmienok a prípadných väzieb, ktoré medzi nimi môžu existovať.
3. Hoci podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 vnútroštátny súd nie je oprávnený odstrániť v prospech spotrebiteľa príčiny neplatnosti použitej nekalej zmluvnej podmienky, nič mu nebráni uplatniť doplňujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré môže nahradiť neplatnú zmluvnú podmienku za predpokladu, že zmluva môže v súlade s vnútroštátnym právom z právneho hľadiska existovať aj po vypustení nekalej podmienky.