Vec C‑696/15 P

Česká republika

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Doprava – Smernica 2010/40/EÚ – Zavedenie inteligentných dopravných systémov v oblasti cestnej dopravy – Článok 7 – Delegovanie právomoci na Európsku komisiu – Hranice – Delegované nariadenie (EÚ) č. 885/2013 – Poskytovanie informačných služieb pre bezpečné a chránené parkovacie miesta pre nákladné a úžitkové vozidlá – Delegované nariadenie (EÚ) č. 886/2013 – Údaje a postupy na bezplatné poskytovanie minimálnych univerzálnych dopravných informácií týkajúcich sa bezpečnosti cestnej premávky užívateľom – Článok 290 ZFEÚ – Výslovné vymedzenie cieľov, obsahu, rozsahu a trvania delegovania právomoci – Základná otázka dotknutej oblasti – Zriadenie kontrolného orgánu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 26. júla 2017

1.        Doprava – Cestná doprava – Inteligentné dopravné systémy – Povinnosť členských štátov zaviesť aplikácie a služby takýchto systémov – Nedostatok

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/40; nariadenia Komisie č. 885/2013 a č. 886/2013)

2.        Právo Európskej únie – Výklad – Metódy – Výklad vykonávacieho nariadenia vzhľadom na základné nariadenie

3.        Inštitúcie Európskej únie – Výkon právomoci – Právomoc na prijatie delegovaných aktov priznaná Komisii – Nevyhnutnosť, aby normotvorca Únie jasne vymedzil túto právomoc v základnom legislatívnom akte – Rozsah

(Článok 290 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/40, články 6 a 7)

4.        Odvolanie – Dôvody – Odôvodnenie rozsudku postihnuté porušením práva Únie – Výrok založený na iných právnych dôvodoch – Zamietnutie

(Článok 256 ods. 1 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

5.        Odvolanie – Dôvody – Nedostatok odôvodnenia – Uplatnenie implicitného odôvodnenia Všeobecným súdom – Prípustnosť – Podmienky

(Článok 256 ods. 1 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

6.        Inštitúcie Európskej únie – Výkon právomoci – Právomoc na prijatie delegovaných aktov priznaná Komisii – Povinnosť nezmeniť základné otázky základného legislatívneho aktu – Kvalifikácia základných otázok – Zohľadnenie vlastností a osobitostí dotknutej oblasti – Súdne preskúmanie – Rozsah

(Článok 290 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ)

1.      Nariadenie č. 885/2013, ktorým sa dopĺňa smernica 2010/40, pokiaľ ide o poskytovanie informačných služieb pre bezpečné a chránené parkovacie miesta pre nákladné a úžitkové vozidlá, a nariadenie č. 886/2013, ktorým sa dopĺňa uvedená smernica, pokiaľ ide o údaje a postupy, pokiaľ je to možné, na bezplatné poskytovanie minimálnych univerzálnych dopravných informácií týkajúcich sa bezpečnosti cestnej premávky užívateľom, neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by členským štátom stanovovalo výslovnú povinnosť zaviesť na svojom území aplikácie a služby inteligentných dopravných systémov. Z odkazu na smernicu 2010/40 uvedeného v článku 1 každého z uvedených nariadení teda jednoznačne vyplýva, že tieto nariadenia ukladajú členským štátom iba povinnosť prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby špecifikácie obsiahnuté v uvedených nariadeniach boli použité na aplikácie a služby inteligentných dopravných systémov pri ich zavedení.

(pozri body 25, 30)

2.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 33)

3.      Aj keď na základe článku 7 smernice 2010/40 o rámci na zavedenie inteligentných dopravných systémov v oblasti cestnej dopravy a na rozhrania s inými druhmi dopravy Komisia je povinná prijať špecifikácie potrebné na zabezpečenie kompatibility, interoperability a kontinuity pri zavádzaní a prevádzkovom používaní inteligentných dopravných systémov, nič to nemení na tom, že z hľadiska článku 290 ZFEÚ delegovanie právomoci podľa uvedeného článku 7 nemožno vyložiť tak, že oprávňuje Komisiu prekročiť rámec stanovený v článku 6 uvedenej smernice, ktorý výslovne ohraničuje nielen cieľ špecifikácií, a to v odseku 1, ale aj ich obsah a rozsah, keď výslovne stanovuje, najmä v odseku 4, opatrenia, ktoré môžu byť ich predmetom.

Podľa článku 290 ods. 1 druhého pododseku prvej vety ZFEÚ legislatívne akty výslovne vymedzujú nielen ciele, ale aj obsah, rozsah a trvanie delegovania právomoci. Z tejto požiadavky vyplýva, že priznanie delegovanej právomoci sa týka prijatia pravidiel, ktoré patria do takého právneho rámca, ktorý definuje základný legislatívny akt. Vymedzenie delegovanej právomoci musí byť okrem toho dostatočne presné v tom zmysle, že musí jasne stanoviť hranice tejto právomoci a umožniť, aby uplatnenie tejto právomoci zo strany Komisie bolo podrobené preskúmaniu z hľadiska objektívnych kritérií stanovených normotvorcom Únie. V tejto súvislosti nemožno úspešne tvrdiť, že jediné obmedzenie normotvorcu Únie v rámci úpravy delegovania právomocí spočíva v zákaze delegovať prijatie základných otázok dotknutej oblasti. Je pravda, že článok 290 ods. 1 druhý pododsek prvá veta ZFEÚ umožňuje normotvorcovi Únie priznať Komisii pri výkone právomoci, ktorú na ňu prenáša, priestor na voľnú úvahu, ktorý môže byť v závislosti od vlastností dotknutej oblasti viac alebo menej široký. Delegovanie právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ – a akýkoľvek priestor na voľnú úvahu, ktorý so sebou prináša – však musia byť vymedzené hranicami stanovenými základným aktom.

(pozri body 47 – 50, 52)

4.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 56)

5.      Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 72)

6.      Podľa článku 290 ods. 1 druhého pododseku druhej vety ZFEÚ sú základné otázky určitej oblasti vyhradené legislatívnemu aktu, a preto nemôžu byť predmetom delegovania právomoci. Otázka má základný charakter v zmysle tohto ustanovenia najmä vtedy, ak si jej prijatie vyžaduje politický výber, ktorý patrí do vlastnej zodpovednosti normotvorcu Únie, keďže si vyžaduje zváženie protichodných záujmov na základe posúdení z rôznych hľadísk, alebo ak umožňuje významný zásah do základných práv dotknutých osôb, takže si nevyhnutne vyžaduje zásah normotvorcu Únie.

V tejto súvislosti článok 290 ods. 1 druhý pododsek druhá veta ZFEÚ tým, že výslovne stanovuje, že základné otázky dotknutej oblasti sú vyhradené legislatívnemu aktu, a preto nemôžu byť predmetom delegovania právomoci, vymedzuje priestor, ktorý má normotvorca Únie v rámci úpravy delegovania. Toto ustanovenie má totiž zabezpečiť, aby boli rozhodnutia o takýchto otázkach vyhradené uvedenému normotvorcovi. Preto v prípade, ak súd Únie neskúma otázku, či určitý aspekt základného aktu predstavuje alebo nepredstavuje jeho základnú otázku, ale uspokojí sa s odkazom na rozsah delegovania právomoci uvedeného v tomto základnom akte, je potrebné konštatovať, že porušil článok 290 ods. 1 druhý pododsek poslednú vetu ZFEÚ. Na rozdiel od toho, čo vyžaduje toto ustanovenie, sa teda súd Únie neubezpečil, či prijatie pravidiel týkajúcich sa základných otázok dotknutej oblasti zostalo vyhradené normotvorcovi Únie a či nebolo predmetom delegovania právomoci.

(pozri body 75, 78, 81 – 83)