NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
EVGENI TANČEV
prednesené 20. júna 2019 (1)
Vec C‑192/18
Európska komisia
proti
Poľskej republike
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Účinná súdna ochrana podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ – Nezávislosť a nestrannosť súdov – Neprípustnosť žalobného dôvodu Komisie podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie – Článok 157 ZFEÚ – Článok 5 písm. a) a článok 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54/ES – Zavedenie rozdielnych vekových hraníc odchodu do dôchodku pre mužov a ženy zastávajúcich funkciu sudcov všeobecných súdov, sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) a prokurátorov – Zníženie vekovej hranice odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov, spojené s priznaním diskrečnej právomoci ministrovi spravodlivosti predĺžiť dobu aktívnej služby jednotlivých sudcov“
I. Úvod
1. V prejednávanej veci začala Komisia proti Poľskej republike konanie pre nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ z dvoch dôvodov. Po prvé Komisia tvrdí, že zavedením v článku 13 ods. 1 až 3 Ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych oraz niektórych innych ustaw z dnia 12 lipca 2017 r(2) (zákon, ktorým sa mení zákon o systéme všeobecných súdov a niektoré ďalšie zákony) z 12. júla 2017 (ďalej len „pozmeňovací zákon z júla 2017“) dôchodkového veku 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov, pričom predtým to bolo 67 rokov pre obe pohlavia, pre sudcov všeobecných súdov, prokurátorov a sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) (ďalej len „Najvyšší súd“), Poľsko porušilo povinnosti v zmysle článku 157 ZFEÚ a článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania(3).
2. Po druhé Komisia tvrdí, že Poľsko si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty základných práv Európskej únie tým, že prostredníctvom článku 13 ods. 1 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 znížilo vek odchodu do dôchodku sudcov všeobecných súdov, pričom zároveň udelilo ministrovi spravodlivosti diskrečnú právomoc predĺžiť obdobie aktívneho výkonu funkcie jednotlivých sudcov všeobecných súdov v zmysle článku 1 ods. 26 písm. b) a c) toho istého zákona.
3. Prvý zo žalobných dôvodov Komisie je nový v tom zmysle, že o diskriminácii na základe pohlavia sa ešte len bude diskutovať vo veciach, ktoré prejednáva Súdny dvor v súvislosti s reformami pravidiel odchodu do dôchodku poľských sudcov, ktoré boli zavedené v roku 2017(4) a ktoré sa stali predmetom veľkej medzinárodnej kritiky.(5) Ako bolo uvedené v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18)(6), reformy z roku 2017 sú predmetom odôvodneného návrhu Komisie v súlade s článkom 7 ods. 1 ZEÚ týkajúceho sa zásad právneho štátu v Poľsku.(7)
4. Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, v rozsahu, v akom sa týka právomoci Komisie odvolávať sa na článok 47 Charty v konaní o nesplnení povinnosti a obsahu pravidla o účinnej právnej ochrane uvedeného v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, táto otázka bola podrobne riešená v mojich návrhoch z 11. apríla 2019, Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18).(8) Zaujal som v nich stanovisko, že ak členský štát neuplatňuje právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty, Komisia v rámci priamej žaloby podľa článku 258 ZFEÚ nemôže založiť svoj žalobný dôvod na článku 47 Charty.
5. Preto sa vo vzťahu k druhému žalobnému dôvodu bude moja analýza zameriavať na určenie, či sporné pravidlo porušuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ktoré je konkrétnym dôkazom rešpektovania právneho štátu v zmysle článku 2 ZEÚ.(9) Budem sa tiež venovať prameňom práva, na ktoré možno pri posudzovaní odkazovať, a prameňom, ktoré má spoločné článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ s tými, ktoré určujú obsah práva na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná „nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“ v zmysle článku 47 Charty. Ako bude načrtnuté v časti VI C nižšie, spoločné pramene vytvárajú základné premostenie medzi týmito dvoma ustanoveniami, takže judikatúra vydaná na základe týchto dvoch ustanovení sa nevyhnutne prelína.(10)
6. V tej istej časti sa budem venovať rozdielom medzi článkom 19 ods. 1 ZEÚ a článkom 47 Charty, a najmä stupňu porušenia článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ktorý musí nastať predtým, ako spôsobí sám osebe porušenie práva Únie v súvislosti s neodvolateľnosťou a nezávislosťou sudcov, a to nezávisle od Charty.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
7. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje:
„Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“
8. Článok 157 ods. 1, 2 a 4 ZFEÚ stanovuje:
„1. Každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
2. Pre účely tohto článku znamená „odmena“ obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.
Rovnosť odmeňovania bez diskriminácie založenej na pohlaví znamená:
a) že odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby;
b) že odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.
…
4. Vzhľadom na cieľ plne zabezpečiť v praxi rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami v pracovnom procese nebráni zásada rovnakého zaobchádzania žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť opatrenia umožňujúce osobitné výhody menej zastúpenému pohlaviu pre ľahšie uplatnenie sa v odbornej pracovnej činnosti alebo ako prevenciu či kompenzáciu nevýhod v profesijnej kariére.“
9. Článok 7 ods. 1 písm. a) smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením(11) stanovuje:
„1. Táto smernica sa nedotýka práva členských štátov vylúčiť z jej pôsobnosti:
a) určovanie veku odchodu do dôchodku na účely poskytovania starobného dôchodku a dôchodku za výsluhu rokov a jeho možné dôsledky na iné dávky.“
10. Článok 3 smernice 2006/54 má názov „Pozitívne opatrenia“ a stanovuje:
„Členské štáty môžu zachovať alebo prijať opatrenia v zmysle článku 141 ods. 4 zmluvy s cieľom zabezpečiť v praxi úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote.“
11. Článok 5 smernice 2006/54 má názov „Zákaz diskriminácie“ a stanovuje:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4, nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, najmä pokiaľ ide o:
a) rozsah pôsobnosti týchto systémov a podmienky prístupu k nim;
…“
12. Článok 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54 stanovuje:
„1. Ustanovenia odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania zahŕňajú tie, ktoré sa zakladajú na pohlaví, priamo alebo nepriamo, na účely:
…
f) stanovenia rozdielnych vekových hraníc odchodu do dôchodku;“
B. Poľské právo
13. Žalobný dôvod Komisie sa týka pozmeňovacieho zákona z júla 2017. Ustanovenia daného pozmeňovacieho zákona, ktoré sú v tejto veci relevantné, sú článok 1 ods. 26 písm. b) a c) a článok 13 ods. 1 až 3, ktoré sa týkajú troch nižšie uvedených zákonov.
1. Zákon o všeobecných súdoch
14. V zmysle článku 69 ods. 1 zákona z 27. júla 2001 o systéme všeobecných súdov (ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“) bol bežný vek odchodu do dôchodku(12) sudcov 67 rokov, a to tak žien, ako i mužov. Na základe písomnej žiadosti dotknutého sudcu zaslanej ministrovi spravodlivosti a po predložení potvrdenia o dobrom zdravotnom stave danému ministrovi ho bolo možné predĺžiť. Dňa 16. novembra 2016 bolo príslušné ustanovenie zmenené(13) a vek odchodu do dôchodku bol znížený na 65 rokov pre mužov aj pre ženy, ktorý bolo možné predĺžiť o krátke obdobia na základe písomnej žiadosti dotknutého sudcu zaslanej ministrovi a po predložení potvrdenia o zdravotnom stave danému ministrovi. Táto zmena mala nadobudnúť účinnosť 1. októbra 2017.
15. No článok 13 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 opätovne zmenil ustanovenia týkajúce sa dôchodkového veku a stanovil daný vek na úroveň 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov. Podľa pozmeňovacieho zákona z júla 2017 nadobudol daný článok účinnosť 1. októbra 2017.
16. Článok 69 ods. 1 zákona o všeobecných súdoch v znení neskorších predpisov po zmene prostredníctvom pozmeňovacieho zákona z júla 2017(14) nadobudol účinnosť 1. októbra 2017 a stanovuje:
„Sudca odíde do dôchodku po dosiahnutí veku 60 rokov v prípade žien alebo po dosiahnutí veku 65 rokov v prípade mužov, ak nie neskôr ako 6 mesiacov a nie skôr ako 12 mesiacov pred dosiahnutím tohto veku nepredloží ministrovi spravodlivosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že si želá pokračovať vo svojej funkcii, a nepredloží potvrdenie vydané v súlade s pravidlami určenými pre uchádzačov o miesto sudcu, ktoré bude potvrdzovať, že jeho zdravie nie je prekážkou pre výkon povinností sudcu.“
17. Článok 1 ods. 26 písm. b) a c) pozmeňovacieho zákona z júla 2017 tiež doplnil odsek 1b do článku 69 zákona o všeobecných súdoch a zmenil znenie tretieho odseku článku 69. Článok 69 ods. 1b stanovuje:
„Minister spravodlivosti môže udeliť súhlas s tým, aby sudca pokračoval vo svojej funkcii so zreteľom na racionálne využívanie zamestnancov všeobecných súdov a potreby vyplývajúce z pracovného zaťaženia jednotlivých súdov. V situácii, keď sa konanie súvisiace s predĺžením funkcie sudcu ešte neskončilo ani po dosiahnutí veku uvedeného v odseku 1, zostane sudca vo funkcii až dovtedy, kým sa toto konanie neskončí…“
18. Článok 69 ods. 3 po zmene stanovuje:
„V prípade, že minister spravodlivosti dá súhlas uvedený v článku 69 ods. 1b, sudca môže pokračovať vo svojej funkcii len dovtedy, kým nedosiahne vek 70 rokov. Tento sudca môže odísť do dôchodku na základe trojmesačnej výpovednej lehoty, pričom na tento účel predloží ministrovi spravodlivosti vyhlásenie. Výpovedná lehota sa predĺži o ročnú dovolenku, na ktorú mu vznikol nárok a ktorá nebola do konca danej výpovednej lehoty vyčerpaná. Na žiadosť sudcu môže minister spravodlivosti súhlasiť s odchodom tohto sudcu do dôchodku pred uplynutím výpovednej lehoty.“
19. Vo vzťahu k platu sudcov článok 91 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:
„1. Výška platu sudcov, ktorí zastávajú rovnocenné sudcovské miesta, sa rozlišuje podľa dĺžky služby alebo vykonávaných funkcií…
2. Základný plat sudcu je stanovený v platových triedach, ktorých výška sa určí uplatnením násobkov k základu na určenie základného platu uvedeného v odseku 1c. Základné platové triedy pre jednotlivé sudcovské miesta a násobky používané na určenie úrovne základného platu sudcov v jednotlivých triedach sú uvedené v prílohe tohto zákona.
…
7. Okrem toho sa plat sudcov odlišuje na základe príplatku za odpracovanú dobu, ktorý je vo výške 5 % základného platu od šiesteho roku výkonu funkcie a každoročne sa zvyšuje o 1 %, až pokiaľ nedosiahne 20 % základného platu.
…“
20. Článok 91a ods. 2 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:
„2. Ak sudca pred nástupom do tejto funkcie vykonával inú rovnocennú sudcovskú alebo prokurátorskú funkciu, má vo svojej novej funkcii nárok na základný plat v platovej triede, ktorá nie je nižšia ako platová trieda, na ktorú mal nárok vo funkcii, ktorú predtým vykonával.
21. Článok 91a ods. 3 zákona o všeobecných súdoch stanovuje:
„3. Základný plat sudcu sa stanoví podľa bezprostredne vyššej platovej triedy po dokončení päťročného výkonu služby v danej funkcii.“
22. Článok 100 ods. 1, 2, 4a a 4b zákona o všeobecných súdoch v znení článku 13 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 stanovuje:
„1. Sudca, ktorý musel odísť do dôchodku v dôsledku zmien v systéme súdov alebo zmien hraníc súdnych obvodov má nárok, do dovŕšenia veku 60 rokov v prípade žien a do dovŕšenia veku 65 rokov v prípade mužov, na odmenu vo výške platu, ktorý mu prináležal v poslednej vykonávanej funkcii.
2. Sudca, ktorý odišiel do dôchodku alebo musel odísť do dôchodku v dôsledku veku, choroby alebo straty vitality, má nárok na odmenu vo výške 75 % základného platu a príplatku za dĺžku výkonu funkcie, ktoré mu prináležali v poslednej funkcii, ktorú zastával.
…
4a. V prípade, ak nastane situácia v zmysle odseku 1, má sudca, ktorý musel odísť do dôchodku nárok na jednorazový príspevok pri dovŕšení veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov.
4b. Sudca, ktorý sa vrátil do funkcie, ktorú predtým vykonával alebo do rovnocennej funkcie v súlade s článkami 71c ods. 4 alebo 74 ods. 1a v prípade, že odišiel do dôchodku alebo musel odísť do dôchodku, má nárok na jednorazový príspevok vo výške predstavujúcej rozdiel medzi výškou príspevku vypočítaného ku dňu odchodu do dôchodku alebo nariadenia odchodu do dôchodku a výškou už vyplateného príspevku. V situácii, o akú ide v odseku 1, bude mať sudca nárok na vyplatenie príspevku pri dovŕšení veku 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov.“
2. Zákon z 23. novembra 2002 o Najvyššom súde
23. Predmetom prejednávanej veci je Ustawa o Sądzie Najwyższym(15) (zákon o Najvyššom súde, ďalej len „zákon o Najvyššom súde z roku 2002“) z 23. novembra 2002 v znení pozmeňovacieho zákona z júla 2017.
24. Do 3. apríla 2018 bol vek odchodu do dôchodku sudcov Najvyššieho súdu stanovený zákonom o Najvyššom súde z roku 2002 na 70 rokov. Počnúc daným dňom bol znížený na 65 rokov.(16)
25. Bez ohľadu na tieto ustanovenia článok 30 ods. 2 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 stanovuje možnosť sudcov podať žiadosť o odchod do dôchodku pred dosiahnutím veku 70 rokov. Vek, od ktorého môže sudca Najvyššieho súdu podať žiadosť o odchod do dôchodku, bol zmenený pozmeňovacím zákonom z roku 2017, to znamená, že tento vek bol znížený na 60 rokov v prípade žien a 65 rokov v prípade mužov. V predchádzajúcom znení stanovoval článok 30 ods. 2 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 vek 67 rokov ako vek na podanie žiadosti o odchod do dôchodku. Zákon zo 16. novembra 2016 stanovil túto hranicu na 65 rokov tak pre ženy, ako i pre mužov.
26. Článok 42 ods. 4 a 5 zákona o Najvyššom súde z roku 2002, týkajúci sa platov sudcov Najvyššieho súdu, stanovuje:
„4. Plat sudcu Najvyššieho súdu je vyjadrený v štandardnej platovej triede alebo vo vyššej platovej triede. Vyššia platová trieda predstavuje 115 % štandardnej platovej triedy.
5. Sudca Najvyššieho súdu má pri nástupe do funkcie nárok na plat v štandardnej platovej triede. Po siedmich rokoch výkonu funkcie sa základný plat daného sudcu preradí do vyššej platovej triedy…“
27. Článok 43 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 stanovuje:
„Sudca Najvyššieho súdu má nárok na príplatok za odpracovanú dobu, na základe ktorého bude základný plat každoročne navýšený o 1 %, ale jeho výška nepresiahne 20 % daného platu. Odpracovaná doba, od ktorej závisí výška príplatku, zahŕňa aj obdobie výkonu funkcie alebo pracovný pomer, ktorý predchádzal jeho vymenovaniu do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, ako aj obdobia výkonu odbornej praxe advokáta, právneho poradcu alebo notára.“
28. Článok 50 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 stanovuje:
„Sudca Najvyššieho súdu na dôchodku má nárok na príplatky vo výške 75 % základného platu a príplatku za dĺžku výkonu funkcie, ktoré poberal vo funkcii, ktorú naposledy zastával. Podmienky a výška týchto príplatkov sa upravia na základe zmien základného platu sudcov Najvyššieho súdu v aktívnej službe.“
3. Ustawa z dnia 28 stycznia 2016 r. Prawo o prokuraturze (zákon z 28. januára 2016 o prokuratúre)
29. Článok 127 ods. 1 zákona z 28. januára 2016 o prokuratúre(17) (ďalej len „zákon o prokuratúre“) okrem iného stanovuje:
„Ak v tomto zákone nie je stanovené inak, ustanovenia článkov 69 až 71, článku 73, článku 74, článku 76, článku 85 ods. 4, článkov 99 až 102 a článku 104 [zákona o všeobecných súdoch] sa na prokurátorov uplatňujú mutatis mutandis.“
30. V dôsledku toho sa článok 69 zákona o všeobecných súdoch uplatňuje na vek odchodu do dôchodku prokurátorov. Bežný vek odchodu do dôchodku prokurátorov pred zmenami, ktoré priniesol pozmeňovací zákon z júla 2017, bol 67 rokov tak pre mužov, ako i pre ženy. Vek odchodu do dôchodku bol v prípade prokurátorov znížený na 65 rokov pre mužov aj pre ženy zákonom zo 16. novembra 2016. Daná zmena mala nadobudnúť účinnosť v októbri 2017. Článok 13 ods. 2 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 opätovne zmenil ustanovenia týkajúce sa veku odchodu do dôchodku a stanovil daný vek na 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov.
31. Pokiaľ ide o výhody pre prokurátorov na dôchodku, v zmysle článku 127 ods. 1 zákona o prokuratúre sa ustanovenia týkajúce sa sudcov všeobecných súdov, najmä ustanovenia článku 100 zákona o všeobecných súdoch, uplatňujú tiež.
32. No samotný plat sa stanovuje v súlade s pravidlami uvedenými v článku 124 zákona o prokuratúre. Ten inter alia stanovuje:
„1. Výška platu prokurátorov, ktorí vykonávajú prokurátorské funkcie, sa rozlišuje podľa dĺžky služby alebo podľa vykonávaných funkcií. Základný plat okresných a krajských prokurátorov je rovnaký, ako základný plat sudcu tých istých organizačných útvarov všeobecných súdov. Základný plat regionálnych prokurátorov je rovnaký, ako základný plat sudcov odvolacieho súdu.
Základný plat prokurátorov úradu štátnej prokuratúry je rovnaký, ako základný plat sudcov Najvyššieho súdu. Príspevky na služobné povinnosti štátneho prokurátora a ostatných zástupcov generálneho prokurátora sú rovnaké, ako príspevky na služobné povinnosti prvého predsedu Najvyššieho súdu a predsedu Najvyššieho súdu.
2. Základný plat prokurátorov je vyjadrený v platových triedach, ktorých výška sa určí uplatnením násobkov k základu, na základe čoho sa určí základný plat prokurátorov.
…
4. Ak pred prijatím funkcie prokurátora daný prokurátor pracoval v inej funkcii prokurátora alebo na sudcovskej pozícii, ktorá zodpovedá tomuto postaveniu, má vo svojej novej funkcii nárok na základný plat v platovej triede, ktorá nie je nižšia ako platová trieda, do ktorej predtým patril.
5. Základný plat prokurátora bude po dokončení päťročného výkonu služby v danej funkcii stanovený podľa bezprostredne vyššej platovej triedy.
…“
III. Konanie pred podaním žaloby
33. Komisia 28. júla 2017 zaslala Poľsku výzvu, v ktorej spochybnila súlad pozmeňovacieho zákona z júla 2017 s právom Únie, najmä s článkom 157 ZFEÚ, smernicou 2006/54 a ustanoveniami článku 19 ods. 1 ZEÚ a 47 Charty.
34. Poľsko odpovedalo na výzvu listom z 31. augusta 2017 a tvrdenia Komisie spochybnilo.
35. Komisia 12. septembra 2017 adresovala Poľsku odôvodnené stanovisko, v ktorom na základe článku 258 ZFEÚ tvrdila, po prvé, že tým, že v článku 13 ods. 1 až 3 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 zaviedlo iný vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy v prípade sudcov všeobecných súdov, Najvyššieho súdu a prokurátorov, si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 157 ZFEÚ, ako aj z článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54.
36. Po druhé Komisia tvrdila, že znížením veku odchodu do dôchodku sudcov všeobecných súdov v zmysle článku 13 ods. 1 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 o organizácii všeobecných súdov a priznaním diskrečnej právomoci ministrovi spravodlivosti predĺžiť dobu aktívnej služby týchto sudcov v zmysle článku 1 ods. 26 písm. b) a c) daného zákona, Poľsko porušilo povinnosti podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a článku 47 Charty.
37. Poľsko 12. októbra 2017 odpovedalo na odôvodnené stanovisko tak, že zopakovalo svoje tvrdenie, že údajné nesplnenie povinnosti bolo nedôvodné a žiadalo ukončenie konania.
38. Komisia sa rozhodla podať žalobu na Súdny dvor z dôvodov uvedených nižšie (bod 39).
IV. Konanie pred Súdnym dvorom
39. Návrhom doručeným Súdnemu dvoru 15. marca 2018 podala Komisia prejednávanú žalobu na základe článku 258 ZFEÚ. Navrhuje, aby Súdny dvor:
– určil, že Poľsko tým, že zaviedlo na základe článku 13 ods. 1 až 3 pozmeňovacieho zákona z júla 2017 odlišný vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy v prípade sudcov všeobecných súdov, Najvyššieho súdu a prokurátorov, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 157 ZFEÚ, článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54,
– určil, že Poľsko tým, že znížilo na základe článku 13 ods. 1 vyššie uvedeného zákona vek odchodu do dôchodku sudcov všeobecných súdov a udelilo ministrovi spravodlivosti diskrečnú právomoc rozhodnúť o predĺžení doby aktívnej služby týchto sudcov podľa článku 1 ods. 26 písm. b) a c) toho istého zákona, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 47 Charty,
– uložil Poľsku povinnosť nahradiť trovy konania.
40. Vo svojom vyjadrení k žalobe podanom 31. mája 2018 Poľská republika navrhuje, aby Súdny dvor:
– túto žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
V. Tvrdenia účastníkov konania
A. Prípustnosť žaloby
41. Poľsko vo svojej duplike tvrdí, že sa celá žaloba stala bezpredmetnou a vyzýva Komisiu, aby svoju žalobu bezodkladne vzala späť.
42. Poľsko tvrdí, že článok 13 ods. 1 až 3 pozmeňovacieho zákona z júla 2017, ktorý Komisia napáda a v ktorom Poľsko zaviedlo pre sudcov všeobecných súdov, sudcov Najvyššieho súdu a pre prokurátorov vek odchodu do dôchodku 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov, bol zmenený na základe Ustawa z dnia 12 kwietnia 2018 r. o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz ustawy o Sądzie Najwyższym (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Národnej sudcovskej rade a zákon o Najvyššom súde) z 12. apríla 2018 (ďalej len „zákon z 12. apríla 2018“)(18). Podľa článku 1 ods. 4 tohto zákona, ktorým sa mení a dopĺňa článok 69 ods. 1 zákona o organizácii všeobecných súdov, odchádzajú sudcovia do dôchodku bez ohľadu na ich pohlavie dňom dovŕšenia 65 rokov. Vek odchodu prokurátorov do dôchodku je stanovený rovnakým spôsobom s ohľadom na skutočnosť, že v súlade s článkom 127 Ustawa prawo o prokuraturze (zákon o prokuratúre) z 28. januára 2016(19) sa ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na sudcov všeobecných súdov, vzťahujú na prokurátorov mutatis mutandis. V prípade sudcov Najvyššieho súdu bol vek odchodu do dôchodku pre tých, ktorí si o to požiadali, stanovený v článku 37 Ustawa o Sądzie Najwyższym (zákon o Najvyššom súde) z 8. decembra 2017(20) na 65 rokov pre ženy a mužov.
43. Pokiaľ ide o ustanovenia článku 13 ods. 1 a článku 1 ods. 26 písm. b) a c) pozmeňovacieho zákona z júla 2017, ktorý znížil vek odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov a ktorým bola priznaná ministrovi spravodlivosti diskrečná právomoc rozhodnúť o predĺžení doby aktívnej služby sudcov všeobecných súdov, tieto boli tiež zmenené. Článkom 1 ods. 4 zákona z 12. apríla 2018 bol zmenený článok 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch tak, že právo povoliť predĺženie doby aktívnej služby sudcov všeobecných súdov po dosiahnutí veku 65 rokov prislúcha Národnej sudcovskej rade. Boli tiež zmenené kritériá, ktoré musí Národná sudcovská rada uplatňovať. Národná sudcovská rada je ústavným orgánom, ktorý má povinnosť zaručiť nezávislosť sudcov a súdov. V dôsledku toho nemôže skutočnosť, že sa rozhodnutie o predĺžení doby aktívnej služby sudcu ponechá na Národnej sudcovskej rade, predstavovať akt, ktorý by poškodzoval nezávislosť sudcov.
44. Na pojednávaní splnomocnený zástupca Komisie uviedol, že Komisia trvá na svojej žalobe. Zmeny právnych predpisov nedokázali vyriešiť všetky problémy uvedené v jej žalobe a existuje výslovný a dôležitý záujem na rozhodnutí prejednávanej veci bez ohľadu na to, či a do akej miery Poľsko svoje predpisy od vydania odôvodneného stanoviska Komisie zmenilo.
B. Diskriminácia na základe pohlavia
1. Komisia
45. Komisia tvrdí, že znížením veku odchodu do dôchodku zo 67 na 60 rokov pre ženy a 65 rokov pre mužov, ku ktorému došlo pozmeňovacím zákonom z júla 2017, Poľsko nekonalo v súlade s článkom 157 ZFEÚ a článkom 5 písm. a) smernice 2006/54 v spojení s článkom 9 ods. 1 písm. f) tejto smernice, a to vzhľadom na to, že pozmeňovací zákon z júla 2017 stanovuje odlišné hranice veku odchodu do dôchodku pre sudcov na základe pohlavia.(21)
46. Komisia poukazuje na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora, aby bolo možné určiť, či je usporiadanie profesijným systémom sociálneho zabezpečenia, ktoré sa teda riadi smernicou 2006/54, a nie smernicou 79/7, má zásadný význam skutočnosť, či je toto usporiadanie podstatné pre pracovný pomer, teda či je starobný dôchodok spojený s platom dotknutej osoby, a teda spadajúci do pôsobnosti článku 157 ZFEÚ.(22) Niet pochýb o tom, že platby, ktoré boli v tomto prípade vykonané po odchode do dôchodku, boli vykonávané z dôvodu pracovného pomeru, nie z politických, sociálnych, etických alebo rozpočtových dôvodov, ako je to v prípade dôchodkových systémov spadajúcich do pôsobnosti smernice 79/7. Poľsko sa teda nemôže v súvislosti s určením rôzneho veku odchodu do dôchodku pre mužov a ženy vo verejných systémoch sociálneho zabezpečenia odvolávať na akúkoľvek diskrečnú právomoc členského štátu, ktorá je stanovená v článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7.
47. V judikatúre sú stanovené tri požiadavky pre uplatnenie tejto prekážky. Príslušné opatrenia sa musia týkať konkrétnej kategórie pracovníkov, platby vykonané po odchode do dôchodku musia priamo súvisieť s dobou výkonu služby (čo podľa konštatovania Komisie nemusí byť automatické alebo matematické) a výška platieb musí byť vypočítaná na základe platu vyplácaného v poslednej vykonávanej funkcii. Pre Komisiu sú všetky tieto požiadavky vo vzťahu k napadnutému opatreniu splnené a námietky Poľska sú skutočne obmedzené len na tvrdenie, že dávky v rámci predmetného dôchodkového systému nie sú priamo spojené s dĺžkou doby výkonu služby.
48. Konkrétne Komisia okrem iného tvrdí, že skutočnosť, že určenie vyplácaných dávok je viazané na výkon funkcií vo verejnej službe odlišných od výkonu sudcovských funkcií, naznačuje, v rozpore s tvrdením Poľska, že dôchodkové dávky skutočne súvisia s dĺžkou výkonu služby. Existencia stropov v systéme(23) nemení nič na skutočnosti, že posledný plat, z ktorého sú dávky počítané, sa určuje podľa platových tried (ktoré sú viazané na dĺžku výkonu služby) a príplatku za odpracovanú dobu (ktorý je tiež viazaný na dĺžku výkonu služby). Dĺžka výkonu služby je základným prvkom pri určovaní tak platovej triedy, ako aj príplatku za dĺžku výkonu služby.
49. Komisia preto dospela k záveru, že došlo k priamej diskriminácii v rozpore s článkom 157 ZFEÚ a smernicou 2006/54, a odkazuje najmä na článok 5 písm. a) a článok 7 ods. 2 tejto smernice.
50. Komisia odmieta tvrdenia Poľska, podľa ktorých existencia nižšieho veku odchodu do dôchodku pre ženy a mužov je opatrením s pozitívnou diskrimináciou, ktoré umožňujú článok 157 ods. 4 ZFEÚ a článok 3 smernice 2006/54, keďže predmetné opatrenia nepomáhajú ženám v rozvoji ich kariéry a ani pri presadzovaní rovnakých príležitostí v kariérnom postupe.(24) Neexistuje ani spojitosť s výchovou detí vzhľadom na to, že táto právna úprava sa vzťahuje na ženy, ktoré ich nemajú, alebo ktoré neprerušili profesijnú kariéru, keď ich mali. Muži sa môžu tiež podieľať na výchove detí, ale veková hranica 60 rokov pre odchod do dôchodku sa na nich nevzťahuje.
2. Poľská republika
51. Poľsko tvrdí, že predmetná úprava dôchodkových opatrení sa riadi smernicou 79/7 a nie smernicou 2006/54, pričom článok 7 ods. 1 písm. a) smernice 79/7 umožňuje členským štátom vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice stanovovanie dôchodkového veku a starobných dôchodkov. Poľsko subsidiárne tvrdí, že aj v prípade, že by predmetná úprava dôchodkových dojednaní patrila do pôsobnosti smernice 2006/54, ide o opatrenia s pozitívnou diskrimináciou, ktorú pripúšťa článok 3 smernice 2006/54 a článok 157 ods. 4 ZFEÚ.
52. Poľsko tvrdí, že druhé z troch vyššie uvedených kritérií nebolo splnené a že Komisia nepochopila predmetný poľský systém na určovanie dôchodkových dávok. Dĺžka výkonu služby zohráva pri určovaní dávok iba vedľajšiu úlohu.
53. Poľsko tvrdí, že potrebné prepojenie s dĺžkou výkonu služby tu chýba, pretože okrem iného sa strop príplatku za dĺžku služby vo výške 20 % základného platu stanovený v právnych predpisoch týkajúcich sa prokurátorov a sudcov všeobecných súdov uplatní bez ohľadu na to, či sudca vykonával službu 20 alebo 40 rokov. Hlavným prvkom pre stanovenie odmeny je základný plat. Poľsko dodáva, že metóda výpočtu vyplateného dôchodku nezvýhodňuje jedno pohlavie pred druhým, a skutočnosť, že doby výkonu služby, ktoré sú zohľadnené pri určovaní dávok, zahŕňajú miesta vo verejnej službe odlišné od funkcie sudcu, svedčí o tom, že dôchodkové dávky nesúvisia priamo s dĺžkou služby. Starobný dôchodok možno zvýšiť iba v závislosti od zmeny odmeňovania sudcov v aktívnej službe, čo dokazuje, že dĺžka služby nie je relevantná. Pokiaľ ide o základný plat, dôležitá nie je dĺžka služby, ale rozsah sadzieb vo vykonávanej funkcii a násobky. Úlohu hrá aj povýšenie.
54. Pokiaľ ide o pozitívnu diskrimináciu, Poľsko tvrdí, že vedúce pozície v súdnictve sú pre ženy menej dostupné z dôvodu ich povinností pri výchove detí. Predčasný odchod do dôchodku je formou kompenzácie tejto nevýhody. Veľká väčšina žien v Poľsku má deti a vychováva ich v oveľa väčšej miere ako muži na úkor svojej kariéry.
55. Poľsko nakoniec odkazuje na prechodné opatrenia účinné od 1. októbra 2017 do 30. apríla 2018 súbežne s pozmeňovacím zákonom z júla 2017, ktoré umožňovali sudcom odísť do dôchodku v rovnakom veku 67 rokov bez ohľadu na pohlavie. Tieto opatrenia boli účinné hneď od okamihu, keď nadobudli účinnosť ustanovenia napadnuté Komisiou a predstavovali prechodnú úpravu, podľa ktorej museli sudcovia, ktorí dosiahli vek 60 rokov (u žien) alebo 65 rokov (u mužov) k 1. októbru 2017 alebo k 1. aprílu 2018 (t. j. šesť mesiacov po 1. októbri 2017), jednoducho doručiť vyhlásenie o tom, že si želajú odísť do dôchodku vo veku 67 a predložiť potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, ktoré boli potrebné na to, aby sa uplatnil pôvodný vek odchodu do dôchodku. Nepodliehalo to schvaľovaniu zo strany žiadneho orgánu. Jedinou ďalšou požiadavkou bolo dodržanie lehoty stanovenej na doručenie týchto dokumentov do 1. apríla 2018.(25)
C. Namietané porušenie článku 19 ZEÚ v spojení v článkom 47 Charty
1. Komisia
56. Komisia tvrdí, že k nesplneniu povinnosti členských štátov vyplývajúcich z článku 19 ods. 1 ZEÚ dochádza v prípadoch, keď právo členského štátu systematickým spôsobom znemožňuje súdom uplatňujúcim právo Únie konať v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu.(26) To je obzvlášť dôležité pre zabezpečenie riadneho fungovania mechanizmu podľa článku 267 ZFEÚ.(27) Povinnosti vyplývajúce z článku 19 ods. 1 ZEÚ zahŕňajú zabezpečenie nezávislosti, najmä ak je vykladaný so zreteľom na článok 47 Charty.(28) To platí bez ohľadu na model organizácie súdnictva, ktorý si zvolí členský štát pri výkone svojej vnútroštátnej procesnej autonómie v tejto oblasti.
57. Komisia namieta voči zníženiu veku odchodu do dôchodku pre sudcov, ktoré je spojené s diskrečnou právomocou ministra spravodlivosti ho predĺžiť. Komisia nenamieta v širšom zmysle voči všetkým pravidlám, ktoré tvoria vzťah medzi súdnictvom a výkonnou mocou.
58. Možnosť odvolať sa proti rozsudkom všeobecných súdov nezaručuje účinnú súdnu ochranu, ak nie je zaručená nezávislosť sudcov na všetkých úrovniach súdneho systému.
59. Kritériá, ktoré minister uplatňuje pri rozhodovaní, sú vágne, pričom vo vnútroštátnom práve nie sú stanovené ani žiadne lehoty, v ktorých musí minister rozhodnúť, v dôsledku čoho je ministrovi udelená nadmerná diskrečná právomoc a skutočná moc na ovplyvňovanie jednotlivých sudcov. Predstavuje to porušenie zásady neodvolateľnosti sudcov, ktorá je základným prvkom ich nezávislosti, ktorá musí byť osobná aj funkčná a musí zahŕňať ochranu pred odvolaním a zásahmi zo strany výkonnej moci.(29) To nemožno ospravedlňovať zharmonizovaním veku odchodu do dôchodku sudcov s obvyklým vekom odchodu do dôchodku.
2. Poľsko
60. Poľsko tvrdí, že žaloba Komisie je všeobecná, hypotetická, abstraktná a porušuje právomoc Poľska organizovať svoj vlastný systém správy súdnictva. Výklad článku 19 ods. 1 ZEÚ Komisiou je príliš široký. Ďalej článok 47 Charty môže byť uplatnený len vtedy, ak členské štáty uplatňujú právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty. V tejto veci ho nemožno uplatniť v dôsledku zákazu použitia Charty k rozšíreniu právomocí EÚ v zmysle článku 6 ods. 1 ZEÚ a článku 51 Charty. Článok 47 Charty nie je opatrením abstraktného preskúmania.
61. Sudcovia v Poľsku požívajú ústavnú ochranu vekovej hranice odchodu do dôchodku stanoveného v zákone. Nedochádza k žiadnemu porušeniu neodvolateľnosti sudcov, pretože minister rozhoduje iba o otázke jej predĺženia. Diskrečná právomoc ministra je obmedzená článkom 69 ods. 1b zákona o všeobecných súdoch. Ukladá ministrovi povinnosť, aby prijal rozhodnutie s ohľadom na racionálne využívanie zamestnancov všeobecných súdov a potreby vyplývajúce z pracovnej záťaže rôznych súdov. Sudcovia sú podľa poľských zákonov takisto chránení okrem iného tým, že si ponechávajú postavenie sudcov po odchode do dôchodku a zachováva sa tajnosť porád.
62. Obavy nastolené Komisiou v súvislosti s pokušením sudcov rozhodovať v prospech ministra spravodlivosti, alebo všeobecne v prospech výkonnej moci, by mohli byť nastoľované aj v súvislosti s právnou úpravou platnou mnoho rokov, ktorá zveruje prezidentovi republiky právomoci týkajúce sa povýšení. Tvrdenie o náchylnosti poľských sudcov k ovplyvniteľnosti je urážlivé a existuje mnoho situácií, v ktorých je súdnictvo spojené s výkonnou mocou. Poľsko tvrdí, že mandáty sudcov Súdneho dvora sa obnovujú každých šesť rokov. Pokiaľ toto neohrozuje nezávislosť súdnictva, potom ho nemôžu ohrozovať ani opatrenia, ktoré Komisia napáda. Nemožno pripustiť, aby existovali rôzne štandardy pre Súdny dvor a súdy členských štátov.
63. Komisia nevykonala celkovú analýzu súdneho systému v Poľsku a všetkých jeho ochranných prvkov, ktorá je nevyhnutná na to, aby mohlo byť namietané „systematické“ porušovanie nezávislosti súdnictva. Komisia analyzovala iba jeden z týchto prvkov.
VI. Analýza
A. Prípustnosť
64. Po prvé zastávam názor, že žaloba Komisie bezpredmetná nie je. Odkazujem na ustálenú judikatúru v tom zmysle, že otázka, či členský štát nesplnil svoje povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, sa posudzuje podľa situácie panujúcej v tomto členskom štáte na konci obdobia stanoveného v odôvodnenom stanovisku,(30) čo v tomto prípade predstavuje 12. október 2017. V tento deň Poľsko odpovedalo v tom zmysle, že takéto opatrenia nebudú prijaté (pozri bod 37 vyššie). Zmeny zákona, o ktoré sa Poľsko opiera pri tvrdení, že akékoľvek údajné porušenie jeho povinností vyplývajúcich z práva Únie bolo v každom prípade napravené, súvisia so zákonom z 12. apríla 2018 (pozri body 42 a 43 vyššie).
65. Prechodné ustanovenia (pozri bod 55 vyššie), ktoré platili v kľúčový deň 12. októbra 2017, predstavujú, pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, výnimku len pre malú skupinu sudkýň a len na krátke časové obdobie. Navyše existencia prechodných opatrení sa týka podstaty rozhodovania o tom, či došlo k porušeniu zásady neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov a bude posúdená v časti VI C nižšie.
66. V každom prípade rovnako ako vo veci Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18), existuje tu vážny záujem členských štátov, jednotlivcov a Únie na tom, aby Súdny dvor o podanej žalobe rozhodol. Toto rozhodnutie rovnako ako rozhodnutie, ktoré bude vydané vo veci C‑619/18, bude stavať na rešpektovaní právneho štátu v právnom systéme Únie a poskytne usmernenie súvisiace s tým, čo je vyžadované na jeho ochranu. Takisto vyjasní hranice medzi verejnými systémami sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje smernica 79/7, a profesijnými zamestnaneckými dôchodkovými systémami, na ktoré sa vzťahuje smernica 2006/54.
67. Druhý žalobný dôvod Komisie je preto prípustný s výnimkou časti, ktorá sa odvoláva na článok 47 Charty.
68. Po druhé sa na tomto mieste odvolávam na body 52 až 60 a 65 až 67 návrhov, ktoré som predniesol 11. apríla 2019 vo veci Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18)(31). Komisia nepredložila Súdnemu dvoru dostatočné informácie potrebné na to, aby mohlo byť preukázané porušenie článku 47, a to z dôvodu nedostatku podkladov o tom, ako Poľsko uplatňovalo právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty po prijatí pozmeňovacieho zákona z júla 2017.
69. Tieto pripomienky by som chcel doplniť len zdôraznením toho, že hoci je Komisia podľa článku 17 ods. 1 ZEÚ poverená „[dohliadaním] na uplatňovanie práva Únie“, v žiadnom prípade to nerozširuje „právomoci Únie vymedzené v zmluvách“, ako to vylučuje článok 6 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ. Rovnako ako vo veci C‑619/18 sa Komisia nepokúsila naviazať svoje tvrdenia týkajúce sa článku 47 Charty na ustanovenie poľského práva, ktorého cieľom bolo vykonať ustanovenie práva Únie(32) alebo uviesť, že situácia uvedená v jej žalobe sa inak „riadi“ právom Únie.(33)
70. Na základe toho som dospel k záveru, že akceptovanie tvrdení Komisie o tom, že zmysel práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 19 ZEÚ môže byť priamo ovplyvnený článkom 47 Charty, by znamenalo neoprávnené zasahovanie do právomoci Poľska v oblasti organizácie a riadenia súdnictva. Ako uviedol generálny advokát Saugmandsgaard Øe vo veci Komisia/Maďarsko (právo na užívanie poľnohospodárskych pozemkov),(34) je povinnosťou Súdneho dvora ako najvyššej inštitúcie vykladajúcej právo Únie zabezpečiť dodržiavanie základných práv v oblasti právomocí Európskej únie. Na rozdiel od Európskeho súdu pre ľudské práva nemá Súdny dvor osobitnú právomoc ukladať sankcie za porušovanie všetkých základných práv, ktorých sa dopustil členský štát.(35)
71. To však, ako vysvetlím v časti VI C nižšie, v žiadnom prípade nebráni využiť všeobecné právne pramene pri určovaní, či zásada neodvolateľnosti sudcov a ich nezávislosti a nestrannosti bola v predmetnom prípade porušená bez ohľadu na to, či je predmetná žaloba založená na článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, čo vyjadruje najmä základné hodnoty, ktoré sa odrážajú v článku 2 ZEÚ, alebo ide o situáciu, keď členský štát uplatňuje právo Únie, pričom uplatňuje ochranu priznanú článkom 47 Charty a právo na prejednanie záležitosti „nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.
72. Obmedzenie uvedené v Charte v rozsahu, v akom sa uplatňuje len na členské štáty pri uplatňovaní práva Únie (článok 51 ods. 2 Charty) nemožno pripustiť, ak oslabuje povinnosť Komisie chrániť základné hodnoty Únie vyjadrené v článku 2 ZEÚ,(36) ktoré sú súčasťou spoločného európskeho ústavného dedičstva. Takýto druh priamych žalôb uplatnených v rámci žalobných dôvodov Komisie v týchto konaniach nevedie k rozšíreniu právomocí Európskej únie v rozpore s článkom 6 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 51 ods. 2 Charty.
73. Po tretie skutočnosť, že pozmeňovací zákon z júla 2017 tvorí súčasť odôvodneného návrhu Komisie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, čo sa týka právneho štátu v Poľsku(37), nijako nebráni Komisii v tom, aby využila možnosť podať priamu žalobu podľa článku 258 ZFEÚ. Odkazujem na návrhy, ktoré som predniesol vo veci Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18)(38), v rámci ktorých vysvetľujem, prečo sa tieto dva postupy v rámci práva Únie vzájomne nevylučujú.(39)
B. O prvom žalobnom dôvode
74. Domnievam sa, že Komisia predložila prvý žalobný dôvod najmä preto, že Poľsko vychádzalo z príliš normatívneho výkladu požiadaviek ustanovených v judikatúre Súdneho dvora na to, aby mohol byť dôchodkový systém kvalifikovaný ako spĺňajúci podmienky sociálnej politiky, a teda patril do pôsobnosti smernice 79/7, ako opatrenie týkajúce sa sociálneho zabezpečenia na rozdiel od takého, ktoré sa týka „odmien“ podľa článku 157 ZFEÚ a na ktoré sa vzťahujú zákazy uvedené v tomto článku a smernice upravujúce rovnosť v odmeňovaní, v tomto prípade smernica 2006/54.
75. Konkrétnejšie, Poľsko bolo príliš normatívne vzhľadom na požiadavku, podľa ktorej musia dávky vyplácané v rámci dôchodkového systému „priamo súvisieť“ s dĺžkou služby na to, aby tento dôchodkový systém nespadal do pôsobnosti smernice 79/7.
76. V tvrdeniach Poľska chýba analýza, aká je hranica medzi smernicami 2006/54 a 79/7, ktorá sa vyvinula v judikatúre Súdneho dvora s ohľadom na význam pojmu „odmena“ podľa článku 157 ZFEÚ. Neboli posúdené ani širšie zásady, ktorými sa táto hranica riadi, ktoré sú rozdielne od troch faktorov, ktoré sú relevantné iba pre profesijné systémy sociálneho zabezpečenia, konkrétne: i) či sa týkajú určitej kategórie pracovníkov; ii) či sumy vyplatené po odchode do dôchodku priamo súvisia s dĺžkou výkonu funkcie, a iii) či sa dávky počítajú na základe platu poberaného na poslednom pracovnom mieste.
77. Napríklad vec Dimossia Epicheirissi Ilektrismou/Evrenopoulos sa týkala nároku voči gréckemu úradu pre elektrinu na vdovecký dôchodok vyplývajúceho zo súkromného poistenia, pričom v tejto veci žalobca tvrdil, že mu bol jeho nárok zamietnutý na základe jeho (mužského) pohlavia. Pri posudzovaní, či sa poistenie riadilo ustanovením, ktoré bolo predchodcom článku 157 ZFEÚ (konkrétne článkom 119 Zmluvy o EHS), alebo smernicou 79/7, Súdny dvor zopakoval dôležitú zastrešujúcu zásadu, že „jediným rozhodujúcim kritériom je to, či je dôchodok vyplácaný pracovníkovi z titulu jeho pracovného pomeru medzi ním a jeho bývalým zamestnávateľom“(40).
78. Predtým vo veci Beune, ktorá sa týkala otázky diskriminácie na základe pohlavia vo vzťahu k výške dávok vyplácaných v rámci verejných zamestnaneckých systémov dôchodkového zabezpečenia, generálny advokát Jacobs opísal pracovný pomer ako „skutočne rozhodujúci faktor“ a poukázal na to, že „rozhodnutie Súdneho dvora… o vzťahu medzi sociálnym zabezpečením a článkom 119 [EHS]… sa snaží jasne rozlišovať medzi všeobecnými systémami sociálneho zabezpečenia a systémami sociálneho zabezpečenia, ktoré fungujú v rámci pracovného pomeru“(41).
79. Prvoradá úloha pracovného pomeru bola zdôraznená aj generálnou advokátkou Kokott vo veci Hlozek.(42) V spore týkajúcom sa diskriminácie na základe pohlavia a toho, či výška preklenovacieho príspevku predstavovala „odmenu“ podľa článku 157 ZFEÚ, dospela generálna advokátka k záveru, že tento príspevok závisí „len od kritéria zamestnania“, ktoré je možné z daného ustanovenia vyvodiť.(43) Pre generálnu advokátku bolo jedinou otázkou, či bol príspevok vyplatený „na základe pracovného pomeru“(44), a ďalej poukázala na to, že dĺžka služby je všeobecne nevýznamná vo vzťahu k pojmu „odmena“, čo je pojem, ktorý je potrebné vykladať extenzívne.(45) Tým je zdôraznené, že požiadavka na „dĺžku služby“ je obmedzený na spory týkajúce sa dávok vyplácaných v rámci zamestnaneckých systémov dôchodkového zabezpečenia,(46) čo zase protirečí príliš formalistickému výkladu pojmu „priamo vzťahujú“.
80. Je to teda podľa vyššie opísanej právnej zásady, podľa ktorej Súdny dvor rozhoduje o tom, či úvahy o sociálnej politike, o štátnej organizácii, o etike, či dokonca o rozpočtových otázkach, ktoré ovplyvnili alebo mohli ovplyvniť skutočnosť, že vnútroštátny zákonodarca zaviedol určitý konkrétny systém, prevládajú, a teda daný dôchodkový systém patrí do pôsobnosti smernice 79/7. Tri zásady opísané vyššie (bod 76), slúžia ako usmernenie na určenie, kedy sa smernica 79/7 na predmetný dôchodkový systém neuplatňuje, avšak takéto usmernenia nie je možné posudzovať vo vákuu, odtrhnuté od širšieho súboru príslušných právnych zásad. Dodal by som, že k nim patrí aj to, aký význam má v práve Únie základné pravidlo zakazujúce nerovnaké zaobchádzanie pri odmeňovaní.(47)
81. Z toho dôvodu nemôžem dospieť k záveru, že by bol ktorýkoľvek z troch faktorov, ktoré vylučujú zamestnanecké systémy dôchodkového zabezpečenia zo smernice 79/7, pevne stanovený v tom zmysle, že si vyžaduje výklad v tom smere, že aj mierny odklon od jedného z nich vedie k nutne k záveru, že predmetné dôchodkové zabezpečenie spadá do vecnej pôsobnosti nariadenia 79/7, a najmä do diskrečnej právomoci priznanej členským štátom podľa článku 7 ods. 1 písm. a) tejto smernice na účely stanovenia rôznych vekových hraníc odchodu do dôchodku pre mužov a pre ženy.(48)
82. Poľsko sa nijako nesnažilo vysvetliť, ako sa predmetný systém líši od rozhodnutí, v ktorých bola požiadavka, aby boli vyplatené dôchodkové dávky „priamo spojené“ s dĺžkou služby, považovaná za splnenú. V tejto súvislosti mám na mysli rozhodnutia vo veciach, ako je Beune(49), Podesta(50), Griesmar(51), Niemi(52), Schönheit(53) a Komisia/Grécko(54). Vo všetkých týchto rozhodnutiach Súdny dvor konštatoval, že dávky vyplácané v rámci dotknutých zamestnaneckých systémov dôchodkového zabezpečenia sa považovali za „odmenu“ podľa ustanovení práva Únie príslušného v každej veci, a to po použití usmernenia týkajúceho sa priamej spojitosti s dĺžkou služby spolu s tým, či sa systém týka konkrétnej kategórie pracovníkov a či sa dávky počítajú na základe posledného platu. Dva posledné uvedené faktory sa v tejto veci neuplatňujú.(55)
83. To všetko ma privádza k záveru, že zamestnanecké dôchodkové dávky sú vylúčené z pôsobnosti smernice 79/7, pokiaľ súvisia v nezanedbateľnej miere s dĺžkou služby. Vo veci Komisia/Grécko Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že dôchodkové dávky v danej veci sa niekedy líšili v dôsledku rozdielnej náročnosti vykonávanej práce, alebo rozdielnej obťažnosti pracovných podmienok, nestačila na spochybnenie použiteľnosti pravidla, podľa ktorého sú vyplácané dávky priamo spojené s dĺžkou odpracovanej doby.(56)
84. V slovnom spojení „priamo vzťahujú“ sa teda kladie skôr dôraz na „vzťahujú“ ako „priamo“. Posledné uvedené slovo nestanovuje požiadavku, aby bola dávka založená buď automaticky, alebo výlučne na dĺžke služby, s vylúčením ostatných faktorov, ktoré uviedlo Poľsko (a ktoré boli zhrnuté v bode 53 vyššie). Tieto faktory zahŕňali využitie stropov (ako je strop na odmenu za dĺžku služby), skutkové predpoklady, ktoré musia existovať predtým, než je možné zvýšiť plat po odchode do dôchodku, povýšenie, násobky a stupnice sadzieb pri určovaní základného platu. V tomto prípade je základný plat tiež hlavne určovaný podľa dĺžky služby (pozri nižšie body 86 až 89). Žiadny z týchto faktorov teda nemôže prerušiť jasnú súvislosť medzi dĺžkou služby a vyplatenými dávkami.
85. Ďalej súhlasím s tvrdením Komisie, že umožnenie zahrnutia mimosúdnych verejných funkcií do výpočtu dĺžky služby skôr podporuje, než vyvracia záver, že dávky v rámci predmetného systému dôchodkového zabezpečenia sa priamo vzťahujú na dĺžku služby (pozri bod 48 vyššie). Skutočnosť, že systém výpočtu dôchodku neuvádza pohlavia, neodstraňuje diskrimináciu mužov, keďže ich vek pre odchod do dôchodku je vyšší než pre ženy.
86. Súhlasím aj s tým, že Komisia určila spojitosť medzi zaplatenými dávkami a dĺžkou služby (pozri body 46 až 48 vyššie). Odkazujem napríklad na článok 91 ods. 1 zákona o všeobecných súdoch, ktorý stanovuje, že výška odmien sudcov je určovaná dĺžkou služby, a na článok 91 ods. 7, ktorý stanovuje, že odmena by mala byť rozlíšená takisto na základe príplatkov za dĺžku výkonu služby (pozri bod 19 vyššie). Podľa článku 91a ods. 3 zákona o všeobecných súdoch je základný plat tiež ovplyvnený dĺžkou služby (bod 21 vyššie). Takého druhy zákonných ustanovení nemožno vysvetliť bez použitia ďalších faktorov, ako sú stropy a násobky (pozri faktory uvedené v bode 84 vyššie), alebo vyvodiť z právnych predpisov, že vyplatené dôchodkové dávky sú založené na poslednom plate, pričom tento plat bol určený vo veľkej miere na základe dĺžky služby.
87. Konkrétne článok 91a ods. 3 zákona o všeobecných súdoch (bod 20 vyššie) uvádza, že základný plat sudcu sa určuje podľa bezprostredne vyššej platovej triedy po piatich rokoch výkonu služby na danom mieste na súde. Toto zakladá dôležité spojenie s dĺžkou služby, pretože podľa článku 100 ods. 1 (bod 22 vyššie) a posledného zastávaného pracovného miesta sa určia vyplácané dôchodkové dávky. Posledné zastávané pracovné miesto však bude zaradené do určitej platovej triedy, ktorá je viazaná na dĺžku služby. Dodatočné platby dôchodkových dávok uvedené v článku 100 (pozri bod 22 vyššie) nenarušujú väzbu medzi dĺžkou služby, zaradením do platovej triedy a posledným zastávaným pracovným miestom.
88. Vzťah medzi platovou triedou a dĺžkou služby v prípade Najvyššieho súdu je stanovený podľa článkov 42 ods. 4 až 5 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 (pozri bod 26 vyššie), pričom článok 42 ods. 5 stanovuje, že základný plat je stanovený podľa roka začiatku výkonu funkcie a zvýšený po siedmich rokoch, zatiaľ čo článok 50 stanovuje, že dôchodkové dávky sú určované na základe základných platov a príplatku za dĺžku služby (bod 28 vyššie). Článok 43 zákona o Najvyššom súde z roku 2002 stanovuje príplatok za dobu výkonu služby, ktorý je čiastočne stanovený podľa dĺžky služby (bod 27 vyššie).
89. Pokiaľ ide o prokurátorov, priama súvislosť s dĺžkou služby je stanovená v článku 127 ods. 1 zákona o prokuratúre (bod 31 vyššie), spoločne s niektorými konkrétnejšími ustanoveniami spájajúcimi dôchodkové dávky s dĺžkou služby. Tu by som napríklad odkázal na článok 124 ods. 1 zákona o prokuratúre (bod 32 vyššie), ktorý stanovuje, že dĺžka služby je faktorom určujúcim odmenu. Možno tiež odkázať napríklad na článok 124 ods. 4 a 5 (body 31 a 32 vyššie), podľa ktorých majú byť pri určovaní výšky platu brané do úvahy predchádzajúce pracovné miesta a podľa ktorých dĺžka služby súvisí s platovou triedou.
90. Vzhľadom na tvrdenia Poľska týkajúce sa pozitívnej diskriminácie stačí uviesť, že v judikatúre Súdneho dvora je zakotvené, že účelom pozitívne diskriminačných opatrení je „špeciálnym uprednostňovaním žien zlepšiť ich možnosti súťažiť na pracovnom trhu a vykonávať svoje povolanie zarovno s mužmi“(57). Vzhľadom na to, že sudkyne na dôchodku už nesúťažia na pracovnom trhu a nemajú záujem na kariérnom postupe, nemožno za žiadnych okolností považovať opatrenia napadnuté Komisiou za pozitívne diskriminačné opatrenia podľa článku 3 smernice 2006/54 a článku 157 ods. 4 ZFEÚ. Ďalej je potrebné uplatniť obozretnosť pri posudzovaní právnej úpravy, ktorá ďalej pokračuje v tradičnom rozdeľovaní rolí aj do budúcnosti, ako sú opatrenia podporujúceho rovnoprávnosť.(58) Nie je teda možné „odmenu“, ako je uvedená v článku 157 ods. 4 ZFEÚ, použiť na účel takého rozlišovania, a to ani neúmyselne.
91. Ako uviedla Komisia (bod 50 vyššie), napadnutému opatreniu chýbajú nuansy. Nevzťahuje sa na mužov, ktorí v dôsledku výchovy detí nemohli využiť pracovné príležitosti, a nezohľadňuje ženy, ktoré sa na výchove nikdy nepodieľali.
92. Z vyššie uvedených dôvodov je potrebné považovať prvý žalobný dôvod Komisie za dôvodný.
C. O druhom žalobnom dôvode
1. Relevantné právne pravidlá a ich zdroje
93. Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Associação Sindical dos Juízes Portugueses(59) rozhodol, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ chráni členov súdov pred odvolaním z funkcie. Predstavuje to záruku, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie nezávislosti sudcov.(60) Neodvolateľnosť a nezávislosť spolu úzko súvisia, pretože nevyhnutná sloboda vo vzťahu k takýmto vonkajším vplyvom vyžaduje určité vlastné záruky ochrany tých osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, napríklad neodvolateľnosť.(61)
94. Súdny dvor ďalej vo veci Associação Sindical dos Juízes Portugueses a v ďalších rozhodnutiach konštatoval, že záruka nezávislosti je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd.(62) Pojem nezávislosť, chránený článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, najmä predpokladá, že dotknutý orgán vykonáva svoje súdne úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodlieha alebo nie je podriadený a od nikoho neprijíma príkazy alebo inštrukcie, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia.(63)
95. Žalobný dôvod Komisie týkajúci sa sudcov všeobecných súdov patrí do vecnej pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ktorý je konkrétnym vyjadrením právneho štátu. Navyše ide o základnú hodnotu Únie podľa článku 2 ZEÚ. Všeobecné súdy môžu rozhodovať o otázkach výkladu a uplatňovania práva Únie a podávať návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ. Článok 19 ods. 1 ZEÚ sa na nich preto vzťahuje.(64) Ako nedávno rozhodol Súdny dvor „každý členský štát musí zabezpečiť, aby orgány, ktoré sa v zmysle práva Únie považujú za ‚súdny orgán‘ a ktoré patria do systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany“(65).
96. Chcel by som dodať, že všeobecné zásady sú naďalej zdrojom základných práv(66) aj napriek prijatiu Charty. Článok 6 ods. 3 ZEÚ stanovuje, že základné práva „predstavujú všeobecné zásady práva Únie“. Ako bolo uvedené v jednom komentári, „koexistencia jednotlivých zdrojov základných práv zabezpečuje cieľ poskytnutia vysokej úrovne ochrany práv jednotlivcov“(67). Preto obsah garancie právneho štátu podľa článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ a rešpektovanie neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov, ktoré je im vlastné, sú podľa článku 6 ods. 3 ZEÚ stanovené ESĽP(68) a spoločnými ústavnými tradíciami členských štátov.(69)
97. Preto existuje ústavné premostenie medzi článkom 47 Charty a článkom 19 ods. 1 ZEÚ, keďže pre stanovenie obsahu práva na prejednanie veci „nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“ sú v zmysle článku 47 Charty relevantné tie isté zdroje. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 47 Charty spolu ďalej súvisia na základe ich vzťahu so všeobecnými právnymi zásadami. Musia byť vykladané v súlade s nimi, takže judikatúra vypracovaná na základe týchto dvoch ustanovení sa nevyhnutne prekrýva.(70)
98. Som si vedomý tenzie, ktorá vyplýva z článku. 6 ods. 1 ZEÚ v tom zmysle, že Charta je uznaná ako zdroj základných práv zaručených právom Únie, hoci to isté ustanovenie tiež uvádza vo svojom druhom odseku, že „Charta nijako nerozširuje právomoci Únie vymedzené v zmluvách“(71).
99. Domnievam sa preto, že je potrebné konať opatrne pri priamom použití článku 47 Charty pri výklade ochrany s ohľadom na právny štát podľa článku 2 ZEÚ a neodvolateľnosť sudcov a právo na nezávislý a nestranný súd vyplývajúce z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ aspoň v situáciách, kedy členský štát neuplatňuje právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty, bez ohľadu na vzájomnú súvislosť medzi týmito dvoma ustanoveniami, ktorá vychádza zo spoločných zdrojov.
100. Charta je totiž často sama osebe považovaná za zdroj základných práv,(72) čo nie je prekvapujúce vzhľadom na jej postavenie, ktoré jej priznáva článok 6 ods. 1 ZEÚ. Hoci Charta je primárnym právom Únie, jej použitie ako (priameho) zdroja základných práv je obmedzené, ak sa použije článok 51 ods. 2 Charty článok 6 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, ako je to v tomto konaní, keďže Poľsko neuplatňuje právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty. Ak by sa Komisia mohla priamo opierať o článok 47 Charty, došlo by k rozšíreniu jej právomocí, čo by bolo v rozpore s článkom 6 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ a článkom 51 ods. 2 Charty.
101. Zdroje základných práv vyplývajúcich z článku 6 ZEÚ sú však relevantné pri určení, či ide o porušenie nezávislosti a nestrannosti v súvislosti so štrukturálnym porušením článku 19 ods. 1 ZEÚ, alebo keď členský štát uplatňuje právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty,(73) takže článok 47 sa stane priamo použiteľným.
2. Uplatnenie na prejednávanú vec
102. Komisia tvrdí, že zníženie vekovej hranice odchodu do dôchodku v prípade sudcov všeobecných súdov na 60 rokov u žien a 65 rokov u mužov a zároveň udelenie diskrečnej právomoci ministrovi spravodlivosti rozhodnúť o predĺžení doby odchodu do dôchodku sudcov, ktorých sa týka pozmeňovací zákon z júla 2017, je v rozpore s účinnou právnou ochranou podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, aj keď je táto diskrečná právomoc obmedzená článkom 69 ods. 1b) zákona o všeobecných súdoch. Toto ustanovenie ukladá ministrovi povinnosť prijať rozhodnutie s ohľadom na racionálne využívanie zamestnancov všeobecných súdov a potreby vyplývajúce z pracovnej záťaže rôznych súdov (body 17 a 61 vyššie). Sudcovia sú podľa poľských zákonov takisto chránení inter alia tým, že si ponechávajú postavenie sudcu aj po odchode do dôchodku a zostáva zachovaná tajnosť porád (bod 61 vyššie). Komisia predkladá tento dôvod bez ohľadu na uvedené prechodné opatrenia (bod 55).
103. Dospel som k záveru, že pozmeňovací zákon z júla 2017 nie je v súlade so zárukou neodvolateľnosti sudcov a ich nezávislosti, ako je chránená v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, a to z nasledujúcich dôvodov. Robím tak so zreteľom na dôležitosť potreby napadnúť opatrenia, ktoré narušujú inštitucionálnu alebo funkčnú nezávislosť sudcov.(74)
104. Po prvé zabezpečenie funkčného obdobia je základným prvkom medzinárodných nástrojov v oblasti ľudských práv, ako je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ďalej len „MPOPP“), na ktorom členské štáty spolupracovali.(75) Tieto nástroje sú už dlhú dobu považované za zdroje obsahu všeobecných zásad práva Únie.(76)
105. Je teda relevantné, že Výbor pre ľudské práva OSN nedávno vyjadril názor, že podľa článku 14 ods. 1 MPOPP „záruky týkajúce sa zabezpečenia funkčného obdobia [sudcov] sú podmienkou súdnej nezávislosti“ a že „akákoľvek situácia, keď je výkonná moc schopná kontrolovať alebo riadiť súdnictvo, je nezlučiteľná s [MPOPP]“(77). Výbor zdôraznil význam „zabezpečenia ich ochrany pred diskrečnou právomocou na ich odvolanie“(78).
106. Zníženie vekovej hranice na odchod do dôchodku u sudcov musí byť preto sprevádzané zárukami,(79) ktoré zabránia tomu, aby bol sudca de facto odvolaný.(80) Súdny dvor totiž nedávno konštatoval, že prípady odvolávania sudcov majú byť „výslovne upravené právnymi predpismi“(81).
107. Na pojednávaní Poľsko potvrdilo, že do dnešného dňa bolo najmenej 26 sudcom zamietnuté predĺženie doby odchodu do dôchodku na vek 70 rokov(82) v zmysle pozmeňovacieho zákona z júla 2017. Na základe odpovedí na otázky poskytnutých splnomocneným zástupcom Poľska na pojednávaní môže toto číslo dosiahnuť 112 sudcov, v závislosti od účinku prechodných ustanovení (pozri bod 55 vyššie).
108. To pravdepodobne malo taký dôsledok, že dotknuté sudkyne odišli do dôchodku o 7 rokov skôr, než bol zákonom stanovený vek pred vstupom pozmeňovacieho zákona z júla 2017 do platnosti, konkrétne vek 67 rokov, a dotknutí sudcovia o 2 roky skôr, než bol zákonom stanovený vek na odchod do dôchodku. V tejto situácii neexistovala žiadna povinnosť ministra zdôvodniť odmietnutie a neexistovala ani možnosť súdneho preskúmania. Dochádzalo k tomu tiež v kontexte, kedy, ako potvrdil splnomocnený zástupca Poľska na pojednávaní, až do začiatku tohto storočia o predĺžení veku odchodu do dôchodku nad zákonom stanovený vek rozhodovala Národná sudcovská rada. Od roku 2002 takéto žiadosti minister spravodlivosti dostal, ale muselo im byť vyhovené, ak boli predložené lekárske potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti na prácu. Potom bola v roku 2017 ministrovi spravodlivosti udelená predmetná diskrečná právomoc.
109. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sú zákonné povinnosti ministra racionálne využívať zdroje všeobecných súdov spoločne s potrebami vyplývajúcimi z pracovnej záťaže a faktormi, ako je tajnosť porád sudcov a poľské ústavné záruky veku odchodu do dôchodku, ktorý je z času na čas uvedený v zákone, nedostatočné na účel ochrany pred de facto odvolaním sudcov, na ktorých sa vzťahuje pozmeňovací zákon z júla 2017,(83) najmä keď nastane v súvislosti s takou celkovou vládnou reformou súdnictva, k akej došlo v Poľsku.(84)
110. Ďalej nebol predložený žiaden naliehavý ani presvedčivý politický dôvod pre delegovanie právomoci k predĺženiu doby na odchod do dôchodku z Národnej sudcovskej rady na ministra a ani nebolo podané príslušné vysvetlenie, prečo bolo jediným realizovateľným riešením odvolanie sudcu s nízkym pracovným zaťažením, na rozdiel od jeho preloženia k inému všeobecnému súdu.
111. Pokiaľ ide o požiadavku nezávislosti, predmetné opatrenia v tejto veci, rovnako ako opatrenia, ktoré som posudzoval vo veci Komisia/Poľsko (nezávislosť Najvyššieho súdu) (C‑619/18)(85), zahŕňajú zároveň presunutie právomoci predlžovať dobu aktívnej služby sudcov na člena výkonnej moci, a to v tomto prípade priamo na ministra spravodlivosti,(86) a legislatívne zníženie veku odchodu sudcov do dôchodku. Tento balíček je v rozpore s objektívnym prvkom nestrannosti, ktorý je chránený na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.(87) Súdny dvor ďalej konštatoval, že nezávislosť a nestrannosť „stanovujú ako požiadavku existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre predpojatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti účastníkov konania, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu z vonkajšieho hľadiska a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom“(88).
112. V tomto prípade nejde o tvrdenie, že poľskí sudcovia nie sú dostatočne profesionálni, alebo že by ich rozhodnutie nevyhnutne muselo byť poznamenané zaujatosťou, a to až do rozhodnutia ministra spravodlivosti o predĺžení ich doby aktívnej služby, ale o to, či verejnosť môže oprávnene vnímať predmetné opatrenia ako spochybňujúce nestrannosť tých konaní, v ktorých je účastníkom v tomto citlivom období výkonná moc. Toto obdobie môže určitý čas trvať, pretože minister spravodlivosti nie je vo vzťahu k rozhodnutiu časovo viazaný.(89) A aj v tomto prípade je legitímne podozrenie zo zaujatosti, pokiaľ ide o vnímanie verejnosťou, zhoršené neexistenciou záruk, ako sú transparentnosť a súdne preskúmanie.(90)
113. Pokiaľ ide o prechodné opatrenia (pozri bod 55 vyššie), stačí poznamenať, že sa nevzťahujú na všetkých sudcov, na ktorých sa vzťahuje pozmeňovací zákon z júla 2017, ale iba na niektorých z nich. Konkrétne ide o tých, ktorí mali v čase nadobudnutia účinnosti pozmeňovacieho zákona z júla 2017 60 rokov (ženy) alebo 65 rokov (muži), alebo ktorí dosiahli tento vek od 1. októbra 2017 do 1. apríla 2018. Osobitný spravodajca OSN pre nezávislosť sudcov a právnikov počas svojej pracovnej cesty do Poľska(91) konštatoval, že je potrebná zmena „nového režimu odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov tak, aby sa vzťahoval iba na sudcov, ktorí nastúpili do funkcie po nadobudnutí účinnosti tohto zákona“(92), a súčasne zrušenie diskrečnej právomoci ministra spravodlivosti s ohľadom na predĺženie doby odchodu do dôchodku.(93)
114. Na záver by som však chcel poznamenať, že pri stanovovaní rozsahu pôsobnosti článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ ide na ústavnej úrovni o to, v akom rozsahu je Súdny dvor oprávnený nahradiť vnútroštátne ústavné súdy a Európsky súd pre ľudské práva(94) pri rozhodovaní o prípadoch porušenia základných práv. Dodržanie hranice právomocí medzi EÚ a členskými štátmi je v práve Únie rovnako dôležité ako ochrana základných práv.(95)
115. Vecná pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ sa tak v súvislosti s neodvolateľnosťou a nezávislosťou sudcov obmedzuje na nápravu problémov súvisiacich so štrukturálnymi chybami v danom členskom štáte. Je to tak aj v tejto veci, keď sa zmenené právne predpisy, ktoré Komisia napadla, týkajú všetkých úrovní súdnictva. Môže ísť o systematické alebo všeobecné nedostatky,(96) ktoré „ohrozujú podstatu“(97) neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov.
116. Individuálne alebo konkrétne prípady porušenia pravidiel o neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov však musia byť posúdené podľa článku 47 Charty a iba v situácii, keď členské štáty vykonávajú právo Únie podľa článku 51 ods. 1 Charty. Štrukturálna nesúrodosť, ktorá sa dodatočne týka uplatnenia práva Únie členským štátom, musí byť posúdená na základe oboch ustanovení.
117. Z uvedených dôvodov preto v každom prípade treba považovať druhý žalobný dôvod Komisie za dôvodný.
VII. O trovách
118. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
119. Podľa môjho navrhovaného riešenia, aj keď žalobné dôvody Komisie musia byť zamietnuté ako neprípustné v rozsahu, v akom sú založené na článku 47 Charty, mala Komisia úspech v prípade oboch žalobných dôvodov v rozsahu, v akom sú založené na článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ a článku 157 ZFEÚ v spojení s článkom 5 písm. a) a článkom 9 ods. 1 písm. f) smernice 2006/54. Vzhľadom na to, že Komisia požadovala náhradu trov konania, a Poľská republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené Poľskej republike uložiť povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie.
VIII. Návrh
120. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor:
1. Určil, že Poľská republika tým, že na základe článku 13 ods. 1 až 3 ustawy z dnia 12 lipca 2017 r. o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych oraz niektórych innych ustaw (zákon z 12. júla 2017, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov a niektoré ďalšie zákony) zaviedla odlišný vek odchodu do dôchodku pre mužov a ženy, ktorí pôsobia ako sudcovia všeobecných súdov, sudcovia Najvyššieho súdu a prokurátori, si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 157 ZFEÚ, ako aj článku 5 písm. a) a článku 9 ods. 1 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania,
2. určil, že Poľská republika tým, že na základe článku 13 bodu 1 uvedeného zákona znížila vek odchodu do dôchodku pre sudcov všeobecných súdov a súčasne na základe článku 1 ods. 26 písm. b) a c) tohto zákona priznala ministrovi spravodlivosti diskrečnú právomoc rozhodnúť o predĺžení doby aktívnej služby sudcov, si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ,
3. žalobu v zostávajúcej časti zamietol,
4. uložil Poľskej republike povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Európskej komisie.