Language of document : ECLI:EU:T:2021:904

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 15. decembra 2021 (*)

„Štátna pomoc – Podporné opatrenia prijaté Rumunskom v prospech petrochemického podniku – Nevymáhanie, hromadenie a zrušenie verejných pohľadávok – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Začiatok plynutia – Článok 24 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2015/1589 – Záujem na konaní – Existencia jedného alebo viacerých opatrení – Štátne prostriedky – Pripísateľnosť štátu – Uplatniteľnosť kritéria súkromného veriteľa – Uplatnenie kritéria súkromného veriteľa – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑565/19,

Oltchim SA, so sídlom v Râmnicu Vâlcea (Rumunsko), v zastúpení: C. Arhold, L.‑A. Bondoc, S.‑E. Petrisor a K. Struckmann, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: V. Bottka a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/1144 zo 17. decembra 2018 o štátnej pomoci SA.36086 (2016/C) (ex 2016/NN), ktorú Rumunsko poskytlo v prospech spoločnosti Oltchim SA (Ú. v. EÚ L 181, 2019, s. 13),

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov (spravodajca), sudcovia E. Buttigieg, K. Kowalik‑Bańczyk, G. Hesse a D. Petrlík,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní, ktoré sa konalo 7. mája 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      Skutkový kontext a správne konanie

1        Žalobkyňa, spoločnosť Oltchim SA, založená v roku 1966, v ktorej má Rumunsko podiel na základnom imaní 54,8 %, bola jedným z najväčších petrochemických podnikov v Rumunsku a na juhovýchode Európy. Jej činnosťou bola výroba petrochemických výrobkov a išlo najmä o tekutý hydroxid sodný, propylénoxidové polyoly, zmäkčovadlá a oxoalkoholy.

2        V období rokov 2007 až 2012 sa jej finančná situácia zhoršila, keďže sa systematicky zvyšovali jej prevádzkové straty, jej kumulované straty a záporné vlastné zdroje.

3        Na účely nápravy Rumunsko 17. júla 2009 oznámilo Komisii Európskych spoločenstiev najmä podporné opatrenie spočívajúce v premene verejného dlhu spoločnosti Oltchim na akcie. Dňa 7. marca 2012 rozhodnutím 2013/246/EÚ týkajúcim sa štátnej pomoci SA.29041 (C 28/2009) (ex N 433/2009) – Podporné opatrenia v prospech spoločnosti Oltchim SA Râmnicu Vâlcea (Ú. v. EÚ L 148, 2013, s. 33, ďalej len „rozhodnutie z roku 2012“) Komisia konštatovala, že konverzia dlhu žalobkyne vo výške 1 049 000 000 rumunských lei (RON) (zodpovedajúcich približne 231 miliónom eur) na akcie, nepredstavuje štátnu pomoc.

4        Dňa 23. novembra 2012 rumunské ministerstvo financií, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo dopravy a infraštruktúry, Oficiul Participațiilor Statului și Privatizării în Industrie (úrad pre účasti štátu a privatizáciu v priemysle, Rumunsko) a Autoritatea pentru Valorificarea Activelor Statului (úrad pre zhodnotenie aktív štátu, Rumunsko), ktorý sa neskôr premenoval na Autoritatea pentru Administrarea Activelor Atatului (úrad pre správu aktív štátu, Rumunsko, ďalej len „AAAS“), ako aj verejné podniky, ktoré boli veriteľmi žalobkyne a to spoločnosti Electrica SA, Salrom SA, CFR Marfă SA a CEC Bank SA, tiež dve súkromné banky, ktoré boli veriteľmi žalobkyne, a to Banca Transilvania SA a Banca Comercială Română SA, ktorá sa neskôr premenila na Erste Bank, a žalobkyňa uzavreli memorandum o porozumení (ďalej len „memorandum“) s cieľom financovať obnovu výroby žalobkyne.

5        Po tom, čo sa Komisia dozvedela o existencii memoranda prostredníctvom tlače, začala 16. januára 2013 vyšetrovanie ex offo.

6        Dňa 30. januára 2013 bolo voči žalobkyni na jej vlastný návrh začaté konkurzné konanie. V rámci tohto konania konkurzný správca žalobkyne 9. januára 2015 dokončil konečný zoznam veriteľov s uvedením sumy, prednosti a povahy každej pohľadávky a zaslal ho príslušnému vnútroštátnemu súdnemu orgánu.

7        Dňa 9. marca 2015 veritelia žalobkyne schválili plán reorganizácie podniku, ktorý v podstate predpokladal jej predaj novému investorovi, ktorý by prevzal jej aktíva alebo jej činnosti (ďalej len „plán reorganizácie“ alebo „plán“). Schválený plán okrem toho stanovoval čiastočné odpustenie dlhu žalobkyne. Dňa 22. apríla 2015 príslušný vnútroštátny súdny orgán prijal plán reorganizácie, pričom schválil čiastočné odpustenie dlhu žalobkyne, vytvorenie nového subjektu (Oltchim SPV) a prevod všetkých životaschopných aktív žalobkyne na tento subjekt. Plán reorganizácie nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2015.

8        Komisia 8. apríla 2016 informovala Rumunsko o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

9        Dňa 6. marca 2017 veritelia žalobkyne schválili revidovaný plán reorganizácie, ktorý odteraz predpokladal predaj aktív žalobkyne po častiach, a nie prostredníctvom vytvorenia nového subjektu. Tento revidovaný plán bol potvrdený príslušným vnútroštátnym súdnym orgánom 28. júna 2017 a nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2017. Na základe tohto revidovaného plánu bola väčšia časť aktív žalobkyne predaná spoločnosti Chimcomplex, druhá časť bola predaná spoločnosti Dynamic Selling Group, zatiaľ čo pre zostávajúce časti sa v máji 2018 začala nová verejná súťaž.

B.      Napadnuté rozhodnutie

10      Dňa 17. decembra 2018 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2019/1144 o štátnej pomoci SA.36086 (2016/C) (ex 2016/NN) (ex 2011/CP), ktorú Rumunsko poskytlo v prospech spoločnosti Oltchim SA (Ú. v. EÚ L 181, 2019, s. 13; ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

11      V napadnutom rozhodnutí Komisia preskúmala kvalifikáciu týchto troch opatrení ako štátnej pomoci a ich zlučiteľnosť s vnútorným trhom:

–        nevymáhanie a ďalšie navyšovanie dlhov žalobkyne zo strany AAAS od septembra 2012 do januára 2013 (ďalej len „opatrenie 1“),

–        podpora prevádzky spoločnosti Oltchim v podobe pokračujúcich neuhrádzaných dodávok od septembra 2012 do januára 2013 zo strany spoločností CET Govora a Salrom (ďalej len „opatrenie 2“),

–        odpustenie dlhu vykonané v roku 2015 v rámci plánu reorganizácie zo strany AAAS, Administrația Națională apele Române (Rumunská štátna správa vôd, ďalej len „ANE“), spoločností Salrom, Electrica a CET Govora (ďalej len „opatrenie 3“).

12      V bode 6.1 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 183 až 301) Komisia dospela k záveru, že opatrenia citované v bode 11 vyššie predstavovali štátnu pomoc, s výnimkou podpory prevádzky žalobkyne spoločnosťou Salrom v rámci opatrenia 2 a odpustenia dlhu vykonaného v roku 2015 v rámci plánu reorganizácie zo strany spoločnosti CET Govora v rámci opatrenia 3. Podľa uvedeného rozhodnutia boli opatrenia kvalifikované ako štátna pomoc poskytnuté v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, a preto boli nezákonné.

13      V bode 6.2 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 302 až 310) Komisia dospela k záveru, že štátna pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

14      V bodoch 6.3 (odôvodnenia 311 až 315) a 6.4 (odôvodnenia 316 až 351) napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že rumunské orgány musia vymáhať sumy zodpovedajúce predmetným opatreniam pomoci, pričom však toto vymáhanie nemožno rozšíriť na nadobúdateľov aktív žalobkyne, keďže medzi žalobkyňou a nadobúdateľmi jej aktív neexistuje hospodárska kontinuita.

15      Článok 1 napadnutého rozhodnutia znie:

„Tieto opatrenia, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie a ktoré Rumunsko neoprávnene zaviedlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, predstavujú, spoločne a samostatne, štátnu pomoc:

a)      nevymáhanie a ďalšie navyšovanie dlhu [zo strany AAAS] od septembra 2012 do januára 2013;

b)      podpora prevádzky spoločnosti Oltchim v podobe pokračujúcich neuhrádzaných dodávok, ktoré poskytovala spoločnosť CET Govora, a ďalšie navyšovanie dlhu voči spoločnosti CET Govora od septembra 2012 bez primeraných opatrení na ochranu jej pohľadávok v sume, ktorá sa má určiť spoločne s Rumunskom vo fáze vymáhania;

c)      odpustenie dlhu voči úradu AAAS, [ANE], spoločnosti Salrom a spoločnosti Electrica SA v rámci plánu reorganizácie v súhrnnej výške, spolu s článkom 1 písm. a), 1 516 598 405 RON.“

16      Článok 2 napadnutého rozhodnutia znie:

„Nasledujúce opatrenia, na ktoré sa vzťahuje toto rozhodnutie, nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ:

a)      podpora prevádzky spoločnosti Oltchim zo strany spoločnosti Salrom v podobe pokračujúcich dodávok od septembra 2012;

b)      odpustenie dlhu voči spoločnosti CET Govora v rámci plánu reorganizácie v roku 2015.“

17      Článok 3 napadnutého rozhodnutia znie:

„Štátna pomoc uvedená v článku 1 písm. a) a c) v celkovej výške 1 516 598 405 RON, ako aj štátna pomoc uvedená v článku 1 písm. b), ktorú Rumunsko neoprávnene poskytlo v prospech spoločnosti Oltchim v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, je nezlučiteľná s vnútorným trhom.“

18      V článkoch 4 a 5 napadnutého rozhodnutia Komisia uložila Rumunsku povinnosť vymáhať štátnu pomoc uvedenú v článku 1 uvedeného rozhodnutia od žalobkyne s okamžitou účinnosťou, pričom napadnuté rozhodnutie sa musí v celom rozsahu vykonať do šiestich mesiacov od jeho oznámenia. V článku 6 napadnutého rozhodnutia Komisia nariadila Rumunsku, aby jej poskytlo určité informácie a informovalo ju o stave napredovania opatrení prijatých na vykonanie napadnutého rozhodnutia. V článku 7 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila, že toto rozhodnutie je určené Rumunsku a že Komisia môže uverejniť sumy pomoci a úrokov vymožených podľa tohto rozhodnutia.

II.    Konanie a návrhy účastníkov

19      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. augusta 2019 podala túto žalobu.

20      Komisia 3. decembra 2019 podala vyjadrenie k žalobe.

21      Žalobkyňa podala repliku 21. februára 2020.

22      Komisia 25. mája 2020 podala dupliku.

23      Podľa článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobkyňa predložila 19. júna 2020 odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania.

24      Listom kancelárie súdu z 19. marca 2021 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, upravených v článku 89 rokovacieho poriadku, položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré odpovedali v stanovených lehotách.

25      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní zo 7. mája 2021.

26      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 1 a články 3 až 7 napadnutého rozhodnutia,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

27      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

III. Právny rámec

A.      O prípustnosti žaloby

28      Komisia uvádza dve námietky neprípustnosti proti tejto žalobe, z ktorých prvá sa týka oneskoreného podania žaloby a druhá neexistencie záujmu žalobkyne na konaní.

1.      O údajnom oneskorenom podaní žaloby

29      Komisia sa domnieva, že žaloba je neprípustná z dôvodu oneskoreného podania. Podľa nej lehota na podanie žaloby začala v podstate plynúť od okamihu, keď sa zástupca žalobkyne dozvedel o napadnutom rozhodnutí. V prejednávanej veci Komisia na základe uplatnenia článku 24 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) zaslala doporučenými listami zo 16. mája 2019 súdom ustanoveným správcom žalobkyne, konkrétne spoločnostiam Rominsolv S.p.r.l. a BDO – Business Restructuring S.p.r.l., nedôvernú verziu napadnutého rozhodnutia v rumunčine a angličtine. Podľa Komisie BDO – Business Restructuring dostala toto oznámenie 30. mája 2019, zatiaľ čo Rominsolv ho dostala 4. júna 2019. Lehota na podanie žaloby tak začala plynúť od okamihu, keď sa prvý z nich o tomto rozhodnutí dozvedel, v prejednávanej veci 30. mája 2019, a nie odo dňa uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku, teda 5. júla 2019, takže hraničným dátumom na podanie tejto žaloby bol 12. august 2019. Keďže žaloba bola podaná 14. augusta 2019, je žaloba neprípustná z dôvodu jej oneskoreného podania.

30      Podľa Komisie je začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ deň uverejnenia napadnutého aktu v úradnom vestníku iba vtedy, ak toto uverejnenie podmieňuje nadobudnutie právoplatnosti alebo nadobudnutie účinnosti uvedeného aktu a je stanovené Zmluvou o FEÚ. Rozhodnutia prijaté Komisiou na základe článku 9 nariadenia 2015/1589, ako je napadnuté rozhodnutie, nadobúdajú účinnosť ich oznámením dotknutému členskému štátu, ktorému sú určené, a nie ich uverejnením v úradnom vestníku. Podľa Komisie uverejnenie takéhoto rozhodnutia v úradnom vestníku podľa článku 32 ods. 3 tohto nariadenia nepredstavuje uverejnenie v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, ale jednoduché oboznámenie sa s týmto rozhodnutím v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia. V dôsledku toho v oblasti štátnej pomoci je začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby dátum oznámenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o členský štát, ktorému je toto rozhodnutie určené, alebo dátum, keď sa dotknuté osoby dozvedeli o uvedenom rozhodnutí. Podľa názoru Komisie ak teda dátum, keď dotknutá osoba prijala oznámenie napadnutého rozhodnutia stanovené v článku 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589, predchádza dátumu jeho uverejnenia v úradnom vestníku, lehota na podanie žaloby začína plynúť práve od tohto skoršieho dátumu.

31      Komisia uznáva, že ňou navrhovaný výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ je v rozpore s dlhodobou judikatúrou súdov Európskej únie. Ako však výslovne potvrdila na pojednávaní, tvrdí, že Všeobecný súd musí prehodnotiť túto judikatúru najmä s prihliadnutím na rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384), a na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:120), ktoré podľa nej potvrdzujú výklad tohto ustanovenia, ktorý uvádza.

32      Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie.

33      V zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa žaloba o neplatnosť musí podať v lehote do dvoch mesiacov, a to podľa okolností od uverejnenia daného aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

34      Oznámením v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ je úkon, ktorým autor aktu oznámi tento akt svojmu adresátovi alebo svojim adresátom a umožní im tak oboznámiť sa s týmto aktom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament, C‑326/16 P, EU:C:2018:83, bod 48 citovanú judikatúru).

35      V prejednávanej veci je nesporné, ako vyplýva z článku 7 ods. 1 napadnutého rozhodnutia, že Rumunsko bolo jediným adresátom napadnutého rozhodnutia. Preto, keďže žalobkyňa nie je adresátom tohto rozhodnutia, oznámenie uvedeného rozhodnutia, ktoré jej bolo poskytnuté podľa článku 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589, nepredstavuje oznámenie v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 2005, Olsen/Komisia, T‑17/02, EU:T:2005:218, body 75 a 76 a citovanú judikatúru).

36      Za týchto podmienok treba posúdiť, či za okolností prejednávanej veci treba začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby vo vzťahu k žalobkyni určiť podľa kritéria uverejnenia alebo podľa kritéria oboznámenia sa s aktom v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ.

37      V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a najmä pojmu „ak toto chýba“ vyplýva, že kritérium dátumu dozvedenia sa o akte má vo vzťahu ku kritériu uverejnenia podpornú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95, EU:C:1998:94, bod 35, a z 11. marca 2009, TF1/Komisia, T‑354/05, EU:T:2009:66, bod 33). Dátum uverejnenia, ak existuje, je teda vo vzťahu k dátumu dozvedenia sa o akte rozhodujúcim kritériom na určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby (uznesenie z 25. novembra 2008, S.A.BA.R./Komisia, C‑501/07 P, neuverejnené, EU:C:2008:652, bod 22, a rozsudok z 11. novembra 2010, Transportes Evaristo Molina/Komisia, C‑36/09 P, neuverejnený, EU:C:2010:670, bod 37).

38      Všeobecný súd už mal príležitosť zdôrazniť, že pokiaľ ide o akty, ktoré sa podľa ustálenej praxe dotknutej inštitúcie uverejňujú v úradnom vestníku, aj napriek tomu, že toto uverejnenie nie je podmienkou ich uplatňovania, kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, sa nepoužije a že lehota na podanie žaloby začína plynúť práve od dátumu uverejnenia. Za takýchto okolností môžu dotknuté tretie osoby oprávnene počítať s tým, že daný akt bude uverejnený. Toto riešenie, ktorého účelom je právna istota a ktoré platí vo vzťahu ku všetkým dotknutým tretím osobám, má svoj význam najmä vtedy, keď sa dotknutá tretia osoba podávajúca žalobu dozvie o akte pred jeho uverejnením (pozri rozsudok z 11. marca 2009, TF1/Komisia, T‑354/05, EU:T:2009:66, bod 34 a citovanú judikatúru).

39      Judikatúra pripomenutá v bode 38 vyššie platí o to viac pre akty, ktorých uverejnenie v úradnom vestníku právo Únie urobilo povinným. Tak je to aj v prejednávanej veci, keďže článok 32 ods. 3 nariadenia 2015/1589 vyžaduje uverejnenie rozhodnutí Komisie prijatých podľa článku 9 tohto nariadenia v úradnom vestníku. Na základe tejto povinnosti bola verzia napadnutého rozhodnutia, ktorá nie je dôverná, uverejnená v úradnom vestníku z 5. júla 2019 (Ú. v. EÚ L 181, 2019, s. 13).

40      Komisia však tvrdí, že Všeobecný súd musí túto judikatúru prehodnotiť. Podľa nej sa kritérium uverejnenia v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ týka len prípadu, keď uverejnenie napadnutého aktu v úradnom vestníku podmieňuje nadobudnutie účinnosti alebo nadobudnutie jeho účinnosti a je stanovené Zmluvou o FEÚ.

41      Na účely preskúmania, či je potrebné prehodnotiť existujúcu judikatúru v zmysle, v ktorom to navrhuje Komisia, treba v prvom rade zohľadniť výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a v druhom rade prípadný vplyv rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384), a návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:120), ktoré uvádza Komisia, na tento výklad.

a)      Výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ

42      Podľa ustálenej judikatúry treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2018, SNCF Mobilités/Komisia, C‑127/16 P, EU:C:2018:165, bod 29 a citovanú judikatúru).

43      V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, po prvé treba uviesť, že toto ustanovenie používa výraz „zverejnenie opatrenia“ bez toho, aby k tomu niečo pridalo, a bez toho, aby vyžadovalo, aby takéto uverejnenie nevyhnutne podmieňovalo nadobudnutie platnosti alebo nadobudnutie účinnosti takéhoto aktu, alebo bolo stanovené Zmluvou o FEÚ. Zo znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ teda nevyplýva, že autori Zmluvy chceli obmedziť pojem uverejnenie v zmysle tohto ustanovenia len na prípad, keď uverejnenie podmieňuje nadobudnutie platnosti alebo nadobudnutie účinnosti napadnutého aktu a keď je to stanovené Zmluvou o FEÚ.

44      Po druhé použitie slovného spojenia „ak toto chýba“, preukazuje, že autori Zmluvy vedome označili oboznámenie sa s napadnutým aktom za subsidiárne kritérium, ktoré sa uplatní len v prípade neuverejnenia napadnutého aktu.

45      Po druhé kontextuálny a teleologický výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ potvrdzuje tieto závery. V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 263 ZFEÚ, ktorý je súčasťou oddielu 5, nazvaného „Súdny dvor Európskej únie“, kapitoly 1 s názvom „Orgány“ hlavy I šiestej časti Zmluvy o FEÚ upravuje najmä podmienky, za ktorých sa osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu obrátiť na súd Únie so žalobou o neplatnosť aktu inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie.

46      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa práva osôb podliehajúcich súdnej právomoci konať nemožno vykladať reštriktívne (rozsudok z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, EU:C:1963:17, bod 222, a uznesenie z 25. mája 2004, Schmoldt a i./Komisia, T‑264/03, EU:T:2004:157, bod 59).

47      Výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, ktorý navrhuje Komisia, v podstate vedie k použitiu kritéria uverejnenia v zmysle tohto ustanovenia reštriktívnejšie ako kritérium vyplývajúce z jeho znenia tým, že sa k nemu pridáva dodatočná podmienka, podľa ktorej uverejnenie musí podmieňovať nadobudnutie platnosti alebo nadobudnutie účinnosti napadnutého aktu a musí byť stanovené Zmluvou o FEÚ. Okrem toho, že takáto dodatočná podmienka nevyplýva zo znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ (pozri bod 43 vyššie), koliduje aj s cieľom, ktorý je základom tohto ustanovenia.

48      Účel článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ totiž spočíva v zabezpečení právnej istoty tým, že sa zamedzí časovo neobmedzenému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré vyvolávajú právne účinky (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia, C‑230/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:685, bod 18 a citovanú judikatúru). Zásada právnej istoty vyžaduje, aby lehoty na podanie žaloby a ich začiatok plynutia boli definované dostatočne presne, jasne, predvídateľne a boli ľahko overiteľné [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2010, Uniplex (UK), C‑406/08, EU:C:2010:45, bod 39 citovanú judikatúru]. Je totiž v záujme právnej istoty a všeobecnejšie stability právneho poriadku Únie, aby bolo možné s istotou určiť dátum, od ktorého sa akty Únie stávajú konečnými, keďže voči nim neexistuje opravný prostriedok.

49      Autori Zmluvy o FEÚ tým, že sledovali cieľ právnej istoty, chceli uprednostniť dátum uverejnenia aktu ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, pričom tento dátum môže určiť akákoľvek dotknutá osoba s požadovanou istotou a bez akejkoľvek pochybnosti skôr, než dátum dozvedenia sa o napadnutom akte.

50      Na jednej strane sa totiž tento posledný uvedený dátum môže meniť v závislosti od individuálneho dozvedenia sa každej dotknutej osoby, takže začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, a teda dátum uplynutia tejto lehoty, nemožno určiť jednotne. Na druhej strane dátum dozvedenia sa o napadnutom akte môže byť v určitých prípadoch ťažké určiť a môže byť predmetom sporu, keďže dôkaz o dozvedení sa veľmi závisí od skutočností a okolností.

51      Požiadavky súvisiace s právnou istotou teda na účely určenia začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby vyžadujú uprednostniť určitú, predvídateľnú a ľahko overiteľnú povahu uverejnenia aktu Únie v úradnom vestníku bez ohľadu na to, či toto uverejnenie podmieňuje nadobudnutie platnosti alebo nadobudnutie účinnosti tohto aktu a či je stanovené v Zmluve o FEÚ alebo v sekundárnom práve.

52      Okrem toho treba pripomenúť, že pravidlá týkajúce sa lehôt na podanie žaloby musí súd uplatniť tak, aby zabezpečil nielen právnu istotu, ale aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (pozri rozsudok z 19. júna 2019, RF/Komisia, C‑660/17 P, EU:C:2019:509, bod 58 a citovaná judikatúra).

53      V tejto poslednej uvedenej súvislosti určite nie je vylúčené, ako správne zdôrazňuje Komisia, že zainteresovanej strane bude napadnutý akt na základe článku 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589 oznámený niekoľko týždňov, ba dokonca niekoľko mesiacov pred jeho uverejnením v úradnom vestníku, takže za takýchto okolností môže mať na prípravu svojej žaloby lehotu dlhšiu ako dva mesiace, a teda dlhšiu než lehotu, ktorú má k dispozícii dotknutý členský štát.

54      Akýkoľvek časový posun medzi oznámením rozhodnutia zainteresovaným stranám podľa článku 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589 a jeho uverejnením v úradnom vestníku však vo veľkej miere závisí od rýchlosti, akou služby Komisie pripravujú znenie predmetného rozhodnutia na uverejnenie, ako aj od prípadných omeškaní pri jeho uverejnení v úradnom vestníku. Pôvod tohto posunu je teda administratívny, či dokonca konjunkturálny, a teda ho nemožno nijako pripísať zainteresovanej strane. Preto je úlohou Komisie dbať na dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania tým, že sa v rámci možností takémuto časovému posunu vyhne zavedením primeraných správnych opatrení, a nie prostredníctvom reštriktívneho výkladu článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, tak ako ho odporúča.

55      Komisia nemôže argumentovať ani tým, že podľa nej výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sledovaný judikatúrou pripomenutou v bodoch 37 a 38 vyššie zbavuje článok 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589 akéhokoľvek potrebného účinku. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že cieľom tohto posledného uvedeného ustanovenia nie je upraviť začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby a že v žiadnom prípade nemôže podmieňovať výklad ustanovenia primárneho práva.

56      Z doslovného, kontextuálneho a teleologického výkladu článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ teda vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, pojem zverejnenie napadnutého aktu ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť žalobcom, ktorý nie je adresátom tohto aktu, sa nemá vykladať tak, že sa vzťahuje len na prípad, keď uverejnenie v úradnom vestníku podmieňuje nadobudnutie platnosti alebo nadobudnutie účinnosti uvedeného aktu a je stanovené Zmluvou o FEÚ.

b)      O vplyve rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C339/16 P) a návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Campos SánchezBordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C135/16)

57      Treba preskúmať, či ako tvrdí Komisia, rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:120), zmenili judikatúru v zmysle uvádzanom Komisiou.

58      Po prvé treba uviesť, že vec, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384), sa týkala prípadu, ktorý bol úplne odlišný od prípadu, o ktorý ide v prejednávanej veci, pretože v tejto veci išlo o vzťah medzi kritériom uverejnenia a kritériom oznámenia vo vzťahu k žalobcovi, ktorý bol adresátom napadnutého aktu a ktorému bol tento akt oznámený.

59      V tomto kontexte Súdny dvor konštatoval, že zo znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že pokiaľ ide o žaloby o neplatnosť, dátum, ktorý je potrebné zohľadniť na určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby, je jednak dátum uverejnenia, keď toto uverejnenie, ktoré je podmienkou vstupu aktu do platnosti, je stanovené touto zmluvou, a jednak dátum oznámenia v ostatných prípadoch uvedených v článku 297 ods. 2 treťom pododseku ZFEÚ, medzi ktorými sa nachádza aj prípad rozhodnutí uvádzajúcich, komu sú určené. Podľa Súdneho dvora oznámenie aktu nemá subsidiárnu povahu vo vzťahu k jeho uverejneniu v úradnom vestníku, pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby, ktorá sa uplatňuje na toho, komu je tento akt určený (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, body 36, 38 a 40; zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑338/16 P, EU:C:2017:382, body 36, 38 a 40, a zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P, EU:C:2017:384, body 36, 38 a 40).

60      Súdny dvor teda odkázal na článok 297 ods. 2 tretí pododsek ZFEÚ s cieľom objasniť vzťah medzi kritériom uverejnenia a kritériom oznámenia vo vzťahu k členskému štátu, ktorému je napadnutý akt určený. Vzhľadom na to, že článok 263 šiesty odsek ZFEÚ neuvádza, či má jedno z týchto kritérií prednosť pred druhým, Súdny dvor sa pri ich vymedzení opieral o článok 297 ods. 2 tretí pododsek ZFEÚ.

61      Naopak, prejednávaná vec sa týka vzťahu medzi kritériom uverejnenia a kritériom dozvedenia sa vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nie je adresátom napadnutého aktu. V tomto prípade však samotný článok 263 šiesty odsek ZFEÚ stanovuje subsidiárnu povahu kritéria dozvedenia sa v porovnaní s kritériom uverejnenia.

62      Navyše nič nenaznačuje, že v rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384), mal Súdny dvor v úmysle upustiť od svojej judikatúry pripomenutej v bode 37 vyššie. Naopak, v bode 39 svojho rozsudku Súdny dvor potvrdil závery vyplývajúce z bodu 35 rozsudku z 10. marca 1998, Nemecko/Rada (C‑122/95, EU:C:1998:94), podľa ktorých zo samotného znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ vyplýva, že dátum oboznámenia sa s aktom má ako kritérium pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériu uverejnenia alebo oznámenia aktu.

63      Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 10. marca 1998, Nemecko/Rada (C‑122/95, EU:C:1998:94), sa však v podstate týkala tej istej otázky, o akú ide v prejednávanej veci, súvisiacej so začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby. V tejto veci išlo o prípustnosť žaloby podanej členským štátom proti rozhodnutiu Rady Európskej únie o uzavretí medzinárodnej dohody zaväzujúcej Úniu, ktorého obsah tento členský štát poznal od dátumu samotného jeho prijatia z dôvodu jeho účasti na uvedenom prijímaní v Rade. Uvedené rozhodnutie bolo následne uverejnené v úradnom vestníku bez toho, aby toto uverejnenie podmieňovalo jeho nadobudnutie platnosti. Pred Súdnym dvorom Rada v podstate z rovnakých dôvodov, aké uviedla Komisia v prejednávanej veci, tvrdila, že žaloba je neprípustná, pričom tvrdila, že za začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby možno považovať dátum uverejnenia v úradnom vestníku iba v prípade aktov, pre ktoré je toto uverejnenie podmienkou ich uplatniteľnosti.

64      Súdny dvor sa však neriadil výkladom navrhovaným Radou, keďže implicitne, ale nevyhnutne, z bodov 34 až 40 rozsudku z 10. marca 1998, Nemecko/Rada (C‑122/95, EU:C:1998:94), vyplýva, že pokiaľ napadnutý akt neuvádza adresáta, alebo ak ho uvádza, pokiaľ žalobca nie je adresátom tohto aktu, uverejnenie uvedeného aktu v úradnom vestníku predstavuje okamih, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby, a to aj v prípade, že uvedené uverejnenie nie je podmienkou nadobudnutia platnosti alebo nadobudnutia účinnosti aktu, a dokonca ak sa žalobca dozvedel o akte pred dátumom uverejnenia inými rovnako spoľahlivými spôsobmi.

65      Po druhé, pokiaľ ide o návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:120, bod 63), stačí uviesť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 25. júla 2018, Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:582), neprevzal tvrdenie uvedené v bode 63 týchto návrhov.

66      Po tretie skutočnosť uvádzaná Komisiou, že judikatúra citovaná v bodoch 37 a 38 vyššie predchádza nadobudnutiu účinnosti nariadenia 2015/1589, je irelevantná, keďže článok 263 šiesty odsek ZFEÚ ostal nezmenený a keďže zmeny sekundárneho práva Únie zjavne nemôžu zmeniť výklad ustanovení Zmluvy. Navyše treba konštatovať, že článok 24 ods. 1 nariadenia 2015/1589, na základe ktorého Komisia vytvorila časť svojej argumentácie, ako aj článok 32 ods. 3 tohto nariadenia zostali v podstate nezmenené v porovnaní s analogickými ustanoveniami nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339).

c)      Závery

67      Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť rozhodnutia Komisie prijatého na základe článku 9 nariadenia 2015/1589 vo vzťahu k žalobcovi, ktorý nie je jeho adresátom, je dátum uverejnenia tohto rozhodnutia v úradnom vestníku.

68      Keďže napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v úradnom vestníku 5. júla 2019 a žaloba bola podaná 14. augusta 2019, treba konštatovať, že táto žaloba bola podaná v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, predĺženej v súlade s článkami 59 a 60 rokovacieho poriadku o štrnásťdňovú a desaťdňovú lehotu.

69      Preto je potrebné zamietnuť prvú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, založenú na oneskorenom podaní žaloby.

2.      O údajnej absencii záujmu žalobkyne na konaní

70      Komisia tvrdí, že žalobkyňa nemá právny záujem na konaní jednak z dôvodu, že pravdepodobne prestane existovať pred skončením tohto konania z dôvodu jej bezprostredne hroziacej definitívnej likvidácie, a jednak, že prejednávaná žaloba slúži len záujmu niektorých prednostných súkromných veriteľov žalobkyne, a nie záujmu samotnej žalobkyne.

71      Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie.

72      Podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná iba vtedy, ak má táto osoba právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie aktu musí byť spôsobilé vyvolať právne následky, a teda žaloba musí byť spôsobilá svojím výsledkom priniesť prospech tomu, kto ju podal (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 55 a citovaná judikatúra). Záujem žalobcu na konaní musí vzhľadom na predmet žaloby existovať v okamihu jej podania, inak je neprípustná, a musí pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, v opačnom prípade musí byť konanie zastavené (pozri rozsudok z 20. júna 2013, Cañas/Komisia, C‑269/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:415, bod 15 a citovanú judikatúru).

73      Po prvé v prejednávanej veci je nesporné, že v čase podania tejto žaloby žalobkyňa existovala ako právnická osoba. Tvrdenie Komisie, podľa ktorého by žalobkyňa mohla prestať existovať pred ukončením tohto konania, je čisto hypotetické, keďže žiadna skutočnosť v spise neumožňuje s istotou určiť, či a kedy by žalobkyňa mohla prestať existovať.

74      Po druhé treba pripomenúť, že jedným z cieľov každého konkurzného konania je maximalizovať konkurznú majetkovú podstatu insolventného podniku, a to aj prostredníctvom podania žaloby, ktorou sa spochybňujú dlhy znižujúce túto majetkovú podstatu. Ak by však Všeobecný súd musel zrušiť napadnuté rozhodnutie a najmä vymáhanie predmetnej pomoci, toto zrušenie by sa mohlo odraziť na zvyšnej časti konkurznej podstaty žalobkyne. Z toho vyplýva, že v rámci tohto konania žalobkyňa koná vo svojom vlastnom záujme.

75      Okrem toho okolnosť, že tento záujem sa môže zhodovať so záujmom iných osôb, nebráni prípustnosti žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2015, Mory a i./Komisia, C‑33/14 P, EU:C:2015:609, bod 84).

76      Druhú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, ktorá je založená na absencii záujmu žalobkyne na konaní, treba preto zamietnuť.

B.      O veci samej

77      Žalobkyňa uvádza deväť žalobných dôvodov, ktoré sa v podstate týkajú kvalifikácie každého z troch opatrení uvedených v bode 11 vyššie ako štátnej pomoci. Pokiaľ ide konkrétne o opatrenia 1 a 2, domnieva sa, že napadnuté rozhodnutie vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o existenciu hospodárskej výhody, ako aj neexistenciu alebo nedostatočnosť odôvodnenia. Pokiaľ ide o opatrenie 3, uvádza tri žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o existenciu prevodu štátnych prostriedkov v súvislosti so spoločnosťou Electrica, pripísateľnosť tohto opatrenia štátu a existenciu hospodárskej výhody, ako aj žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia a tiež žalobný dôvod týkajúci sa výpočtu sumy pomoci, ktorá sa má vrátiť.

78      Na úvod treba uviesť, že v bodoch 6.1.1 a 6.1.2.1 až 6.1.2.3 napadnutého rozhodnutia Komisia skúmala oddelene každé z troch opatrení vymenovaných v bode 11 vyššie a v odôvodnení 298 uvedeného rozhodnutia ich každé samostatne kvalifikovala ako štátnu pomoc. Ďalej v bode 6.1.2.4 napadnutého rozhodnutia Komisia usúdila, že opatrenia 1, 2 a 3 sú vnútorne prepojené a sledujú rovnaký cieľ, a v odôvodnení 299 uvedeného rozhodnutia dospela k záveru, že „opatrenia 1, 2 a 3 spoločne sú opatrením [štátnej] pomoci“. Napokon, hoci Komisia vymenovala v článku 1 písm. a) až c) napadnutého rozhodnutia každé z týchto troch opatrení, dospela v uvedenom článku k záveru, že predstavujú štátnu pomoc, či už sa posudzujú „spoločne a[lebo] samostatne“.

79      Na úvod je teda potrebné preskúmať, či opatrenia 1, 2 a 3 predstavujú tri rôzne zásahy alebo jeden zásah.

1.      O otázke, či opatrenia 1, 2 a 3 predstavujú tri rôzne zásahy alebo jeden zásah

80      Žalobkyňa bez toho, aby uviedla samostatný žalobný dôvod týkajúci sa kvalifikácie opatrení 1, 2 a 3 ako odlišných zásahov alebo ako jediného zásahu, v podstate tvrdí, že existencia štátnej pomoci v prejednávanej veci mohla byť preukázaná len individuálne, a to individuálne ako opatrenie po opatrení a veriteľ za veriteľom.

81      Žalobkyňa tak vo svojej žalobe s odkazom na bod 6.1.2.4 napadnutého rozhodnutia zdôrazňuje, že Komisia „musí… preukázať, že uzavretie memoranda bolo pripísateľné štátu, pokiaľ ide o každého verejného veriteľa posudzovaného individuálne“, a že „opatrenia prijaté každým z verejných veriteľov sa musia… posudzovať oddelene“. Okrem toho v časti žaloby nazvanej „Pripísateľnosť štátu musí byť preskúmaná individuálne pri všetkých dotknutých verejných veriteľoch“, v podstate tvrdí, že „Komisia musí preukázať pripísateľnosť individuálne pre každý verejný podnik“.

82      Okrem toho podľa žalobkyne, keď Komisia uplatnila kritérium súkromného veriteľa na určenie, či existovala hospodárska výhoda v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, mala „pre každé opatrenie“ vykonať „individuálne posúdenie každého z dotknutých verejnoprávnych podnikov“.

83      Vo svojej replike žalobkyňa okrem iného tvrdí, že „pripísateľnosť štátu (ako aj všetky ostatné prvky tvoriace pojem štátna pomoc, ako hospodárska výhoda) sa musí posudzovať pre každé opatrenie každého verejného veriteľa individuálne“.

84      Vo svojej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňa v podstate dodala, že vzhľadom na predmet, povahu, chronológiu, cieľ a kontext opatrení 1, 2 a 3, ako aj odlišnú totožnosť každého poskytovateľa týchto opatrení a jeho odlišnú situáciu v čase prijatia týchto opatrení, tieto tri opatrenia predstavovali tri rôzne zásahy, a nie jediný zásah v zmysle rozsudku z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i. (C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, body 103 a 104).

85      Komisia vo svojej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania v podstate tvrdí, že žalobkyňa vo svojej žalobe nespochybnila existenciu hospodárskej výhody vyplývajúcej z prepojenosti sporných opatrení, a teda že akýkoľvek nový žalobný dôvod uvedený žalobkyňou v tejto súvislosti, hoci aj v odpovedi na uvedené opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, je oneskorený a neprípustný. Pokiaľ ide o meritum veci, Komisia opakuje niektoré konštatovania uvedené v bode 6.1.2.4 napadnutého rozhodnutia a domnieva sa, že v ňom preukázala, že predmetné opatrenia boli vnútorne prepojené a že sledovali rovnaký cieľ, a to podporu a zachovanie žalobkyne na trhu, ako aj ochrániť jej zamestnancov, a že preto spolu poskytli žalobkyni hospodársku výhodu a predstavujú štátnu pomoc.

a)      O prípustnosti tvrdení uvádzaných žalobkyňou

86      Komisia sa v podstate domnieva, že tvrdenia uvedené žalobkyňou v jej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania týkajúce sa kvalifikácie opatrení 1, 2 a 3 ako jedného zásahu alebo ako oddelených zásahov, predstavujú nový neprípustný žalobný dôvod.

87      Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod alebo tvrdenie, ktoré predstavujú doplnenie dôvodu uvedeného skôr, či už priamo alebo nepriamo, v pôvodnom návrhu na začatie konania a ktoré úzko súvisia s týmto dôvodom, však musia byť vyhlásené za prípustné (pozri rozsudok z 11. marca 2020, Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo, C‑56/18 P, EU:C:2020:192, bod 66 a citovaná judikatúra).

88      V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 81 a 82 vyššie, všetky žalobné dôvody a tvrdenia uvedené žalobkyňou v jej žalobe sú založené jednak na predpoklade, že každé z opatrení 1, 2 a 3 musí byť predmetom samostatného posúdenia, a na druhej strane, že toto posúdenie sa musí individuálne týkať každého veriteľa dotknutého týmito opatreniami. Okrem toho žalobkyňa vo svojej žalobe a replike viackrát zdôrazňuje, že Komisia mala preukázať, že každé z týchto opatrení, posudzované jednotlivo, a teda konanie každého veriteľa v kontexte každého z týchto opatrení, bolo pripísateľné štátu a poskytlo jej výhodu.

89      Samotná skutočnosť, že žalobkyňa túto argumentáciu neuviedla ako samostatný žalobný dôvod na podporu svojej žaloby, nie je rozhodujúca. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž žaloba má vykladať tak, aby jej bol priznaný potrebný účinok, a to tak, že sa vykoná celkové posúdenie žaloby (pozri rozsudok z 29. apríla 2020, Intercontact Budapest/CdT, T‑640/18, neuverejnený, EU:T:2020:167, bod 25 a citovanú judikatúru).

90      Za týchto okolností sa pripájajú tvrdenia uvedené žalobkyňou v jej odpovedi na opatrenie Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania zhrnuté v bode 84 vyššie a ďalej rozvíjajú argumentáciu už uvedenú v žalobe, ako aj v replike, takže predstavujú rozšírenie tejto argumentácie a sú s ňou úzko spojené. Takéto tvrdenia preto nemožno kvalifikovať ako nový žalobný dôvod v zmysle článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku.

91      Navyše otázka, či opatrenia 1, 2 a 3 predstavujú tri rôzne zásahy, alebo jediný zásah, je nevyhnutným predpokladom súdneho preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Na účely overenia, či sa Komisii podarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že predmetné opatrenia boli pripísateľné štátu a poskytovali selektívnu hospodársku výhodu, je totiž potrebné najprv určiť, či tieto kritériá musia byť splnené pre každé opatrenie prijaté samostatne alebo pre všetky opatrenia, ktoré sú ponímané ako jediný zásah.

92      Z uvedeného vyplýva, že námietka neprípustnosti vznesená Komisiou sa musí odmietnuť.

b)      O kvalifikácii opatrení 1, 2 a 3 ako troch odlišných zásahov alebo ako jediného zásahu

93      V napadnutom rozhodnutí sa Komisia domnievala, že opatrenia 1, 2 a 3 sú vnútorne prepojené a patria do toho istého hlavného cieľa, ako to bolo vysvetlené memorandom a verejnými vyhláseniami rumunských orgánov (ďalej len „verejné vyhlásenia“), a to podporovať a zachovať žalobkyňu na trhu a chrániť pracovné miesta jej zamestnancov vzhľadom na rovnakú totožnosť poskytovateľov opatrení, ich chronológiu, ich účel a situáciu žalobkyne v čase prijatia každého z týchto opatrení. Komisia prijala záver, že opatrenie 3 nebolo možné oddeliť od opatrení 1 a 2 a že všetky tieto opatrenia predstavovali súbor previazaných zásahov pripísateľných štátu, ktorými sa žalobkyni poskytla výhoda, ako sa uvádzalo v memorande (bod 6.1.2.4 napadnutého rozhodnutia).

94      Podľa judikatúry nemožno vylúčiť, že na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa viacero po sebe nasledujúcich zásahov štátu musí považovať za jediný zásah. K tomu môže dôjsť predovšetkým vtedy, ak po sebe nasledujúce zásahy vykazujú najmä z hľadiska ich časového rozvrhnutia, ich cieľa a situácie podniku v okamihu týchto zásahov tak úzke väzby medzi sebou, že ich nemožno od seba oddeliť (rozsudok z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, body 103 a 104).

95      Na tento účel musí Komisia vychádzať zo všetkých relevantných skutkových a právnych okolností, akými sú okrem kritérií uvedených v bode 94 vyššie aj predmet, povaha a kontext predmetných zásahov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2010, Grécko a i./Komisia, T‑415/05, T‑416/05 a T‑423/05, EU:T:2010:386, body 176 a 178, a z 15. januára 2015, Francúzsko/Komisia, T‑1/12, EU:T:2015:17, body 45 až 48), totožnosť poskytovateľov alebo príjemcov týchto zásahov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. januára 2015, Francúzsko/Komisia, T‑1/12, EU:T:2015:17, body 38, 47 a 48) a otázku, či jednotlivé predmetné zásahy boli predpokladané alebo predvídateľné v čase prvého zásahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2020, Valencia Club de Fútbol/Komisia, T‑732/16, vec v odvolacom konaní, EU:T:2020:98, bod 169).

96      Treba teda preskúmať, či vzhľadom na kritériá pripomenuté v bodoch 94 a 95 vyššie sa Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, domnievať, že opatrenia 1, 2 a 3 predstavovali jediný štátny zásah.

1)      O predmete a povahe opatrení 1, 2 a 3

97      V napadnutom rozhodnutí sa Komisia prinajmenšom výslovne nezaoberala rozdielmi alebo podobnosťami predmetu a povahy opatrení 1, 2 a 3.

98      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že predmet a povaha troch sporných opatrení sú odlišné. Opatrenie 1 bolo prijaté zo strany AAAS, ktorý konal ako „klasický“ veriteľ, zatiaľ čo opatrenie 2 sa vyznačovalo existenciou situácie vzájomnej technologickej závislosti medzi poskytovateľom tohto opatrenia, spoločnosťou CET Govora, a príjemcom, teda žalobkyňou. Pokiaľ ide o opatrenie 3, toto opatrenie je kľúčovým bodom konkurzného konania začatého proti žalobkyni.

99      Treba uviesť, ako to urobila žalobkyňa, že cieľ a povaha opatrení 1, 2 a 3 nie sú rovnaké. Opatrenie 1 spočíva v nevymáhaní a navyšovaní dlhov AAAS. V podstate ide o pasívne správanie AAAS, ktorým počas relatívne krátkeho obdobia štyroch mesiacov AAAS nepristúpil na vymáhanie svojich pohľadávok voči žalobkyni. Okrem toho hromadenie pohľadávok AAAS počas tohto obdobia netvorili nové pohľadávky dohodnuté počas tohto obdobia, ale výlučne hromadenie úrokov vzniknutých z už existujúcich pohľadávok. Opatrenie 2 spočíva v pokračovaní neuhrádzaných dodávok surovín a v navyšovaní dlhov bez príslušných opatrení na ochranu pohľadávok spoločnosti CET Govora. Opatrenie 3 spočíva v aktívnom správaní AAAS, ANE, spoločností Salrom a Electrica, ktorým zrušili časť ich pohľadávok v rámci plánu reorganizácie.

100    Každé z týchto opatrení je tak charakterizované špecifickým predmetom a povahou. Okrem toho, ako uvádza žalobkyňa a ako to vyplýva najmä z odôvodnení 246, 248 a 251 napadnutého rozhodnutia, opatrenie 2 prijala CET Govora vo veľmi osobitnom kontexte, pre ktorý je charakteristická vzájomná technologická závislosť existujúca medzi spoločnosťou CET Govora a žalobkyňou, keďže na jednej strane žalobkyňa bola významným odberateľom, najmä priemyselnej pary, ktorú dodávala CET Govora, a na druhej strane činnosti spoločnosti CET Govora záviseli od dodávky priemyselnej vody žalobkyňou. Pokiaľ ide o opatrenie 3, toto opatrenie je vzhľadom na svoj predmet a povahu odlišné od opatrení 1 a 2 v rozsahu, v akom spočíva v čiastočnom odpustení pohľadávok niektorých veriteľov v rámci plánu reorganizácie, čo nie je prípad opatrení 1 a 2.

2)      O poskytovateľoch opatrení 1, 2 a 3

101    V odôvodnení 286 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla „rovnakú identitu poskytovateľov opatrení“.

102    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že poskytovatelia opatrení 1, 2 a 3 boli rozdielni a že sa v čase ich prijatia nachádzali v odlišných situáciách.

103    Treba uviesť, ako to urobila žalobkyňa, že AAAS je poskytovateľom pomoci v rámci opatrenia 1, že CET Govora je poskytovateľom pomoci v rámci opatrenia 2 a že AAAS, ANE, Salrom a Electrica sú poskytovateľmi pomoci v rámci opatrenia 3. Ide teda o rôznych poskytovateľov s výnimkou AAAS, ktorý sa objavuje v opatreniach 1 a 3.

104    Navyše títo rôzni poskytovatelia sú subjektmi s odlišnou právnou povahou. Zatiaľ čo AAAS je súčasťou verejnej správy, ANE, Salrom a CET Govora sú verejnými podnikmi a Electrica je podnikom, ktorého základné imanie je prevažne vo vlastníctve súkromných osôb od júla 2014.

3)      O chronológii opatrení 1, 2 a 3

105    V odôvodnení 286 napadnutého rozhodnutia Komisia odôvodnila svoj záver, podľa ktorého tri dotknuté opatrenia predstavujú jediný štátny zásah, najmä „ak sa prihliadne na… chronológiu dotknutých opatrení“, bez ďalšieho rozvinutia posúdenia tohto kritéria.

106    Žalobkyňa tvrdí, že medzi prijatím opatrení 1 a 2 na jednej strane a opatrením 3 na strane druhej, je časový odstup takmer tri roky.

107    V tejto súvislosti treba uviesť, že opatrenia 1 a 2 sa vzťahujú na to isté obdobie, konkrétne obdobie od septembra 2012 do januára 2013. Naopak k čiastočnému odpusteniu dlhov žalobkyne, ktoré je predmetom opatrenia 3, došlo v roku 2015 (pozri bod 7 vyššie). Zatiaľ čo opatrenia 1 a 2 boli prijaté súčasne, opatrenie 3 bolo prijaté až o dva roky neskôr.

108    Okrem toho žiadna skutočnosť v napadnutom rozhodnutí alebo v spise, ktorý má Všeobecný súd k dispozícii, nenaznačuje, že opatrenie 3 bolo plánované alebo predvídateľné v čase prijatia opatrení 1 a 2, pričom treba spresniť, že toto kritérium patrí medzi relevantné skutočnosti, ktoré musí Komisia zohľadniť v súlade s judikatúrou citovanou v bode 95 vyššie.

4)      O účele opatrení 1, 2 a 3

109    V odôvodneniach 285 a 286 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že opatrenia 1, 2 a 3 sú súčasťou toho istého hlavného cieľa, ktorým je podpora a zachovanie žalobkyne na trhu a zaistenie pracovných miest jej zamestnancov.

110    Žalobkyňa tvrdí, že účel sporných opatrení nebol rovnaký. Podľa nej cieľom AAAS bolo prostredníctvom opatrenia 1 „získať čas“ na posúdenie jej situácie. Opatrením 2 sa CET Govora usilovala chrániť svoje vlastné hospodárske záujmy vzhľadom na jej vzájomnú technologickú závislosť vo vzťahu k žalobkyni. Opatrením 3 mali poskytovatelia za cieľ uplatniť svoje pohľadávky a zároveň zrušiť časť týchto pohľadávok s cieľom maximalizovať ich vymoženie v rámci konkurzného konania.

111    Pokiaľ ide o opatrenie 1, treba poznamenať, že v rámci preskúmania tohto opatrenia Komisia v podstate AAAS vytýka určitú pasívnu povahu počas relatívne krátkeho obdobia štyroch mesiacov, počas ktorého AAAS nepristúpil k uplatneniu svojich pohľadávok voči žalobkyni. Podľa nej však rumunské právo bránilo AAAS vykonať takéto uplatnenie. Za týchto okolností sa zdá ťažké priradiť tomuto opatreniu jasný cieľ.

112    Pokiaľ ide o opatrenie 2, stačí poznamenať, že je nesporné, že cieľom tohto opatrenia je najmä chrániť vlastné hospodárske záujmy spoločnosti CET Govora a dokonca zabezpečiť jej zachovanie na trhu v kontexte, ktorý sa vyznačoval vzájomnou technologickou závislosťou existujúcou medzi spoločnosťou CET Govora a žalobkyňou, ako bolo uvedené v bode 100 vyššie.

113    Pokiaľ ide o cieľ opatrenia 3, treba pripomenúť, že toto opatrenie patrí do rámca konkurzného konania, v priebehu ktorého tak verejní, ako aj súkromní veritelia hlasovali v prospech plánu reorganizácie zahŕňajúceho čiastočné zrušenie pohľadávok, ktoré títo veritelia mali voči žalobkyni. Týmto zrušením pritom títo veritelia sledovali dvojaký cieľ uskutočniť reštrukturalizáciu žalobkyne a vymáhanie svojich zostávajúcich pohľadávok alebo ich časti. Účel opatrenia 3 sa teda nezhodoval s účelom opatrení 1 a 2.

5)      O situácii žalobkyne v čase prijatia opatrení 1, 2 a 3

114    V odôvodnení 286 napadnutého rozhodnutia Komisia odôvodnila svoj záver, podľa ktorého tri dotknuté opatrenia predstavovali len jediný zásah, odkazom na „(finančnú a rizikovú) situáciu podniku v čase prijímania rozhodnutí o prijatí jednotlivých opatrení, čiže to, že spoločnosť Oltchim bola blízko k platobnej neschopnosti“.

115    Žalobkyňa však zdôrazňuje, že jej situácia v čase prijatia opatrenia 3 sa odlišovala od jej situácie v čase prijatia opatrení 1 a 2, keďže opatrenie 3 bolo prijaté v rámci konkurzného konania začatého voči nej.

116    Po prvé Všeobecný súd konštatuje, že počas obdobia, ktorého sa týkajú opatrenia 1 a 2, nebolo voči žalobkyni začaté žiadne konkurzné konanie. Naopak opatrenie 3 patrí do rámca konkurzného konania začatého proti žalobkyni 30. januára 2013. Právna situácia, v akej sa nachádzala žalobkyňa v čase prijatia opatrenia 3, bola teda odlišná od situácie, ktorá existovala v čase vykonania opatrení 1 a 2.

117    Po druhé z odôvodnení 77 a 78 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že finančná situácia žalobkyne sa tiež vyvíjala medzi obdobím, na ktoré sa vzťahujú opatrenia 1 a 2, a okamihom prijatia opatrenia 3. Počas konkurzného konania totiž žalobkyňa pred schválením plánu reorganizácie vykonala opatrenia na zníženie svojich nákladov, keď rozhodla najmä o prepustení zamestnancov, o výmene elektrolyzéra v hlavných výrobných prevádzkach a o opätovnom spustení svojho závod na výrobu oxoalkoholov. Tieto opatrenia umožnili žalobkyni zlepšiť jej hospodárske a finančné výsledky, keďže jej obrat sa v roku 2015 zvýšil o 31 % v porovnaní s rokom 2014 a o 59 % v porovnaní s rokom 2013 a jej zisk pred úrokmi, zdanením, odpismi a amortizáciou (EBITDA) sa tiež zlepšil.

6)      O kontexte, do ktorého patria opatrenia 1, 2 a 3

118    V odôvodneniach 285, 288 a 290 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že tri dotknuté opatrenia boli vnútorne prepojené a neoddeliteľné aj z dôvodu kontextu, do ktorého patria, ktorý sa vyznačoval najmä existenciou memoranda a určitými verejnými vyhláseniami rumunských orgánov.

119    Žalobkyňa tvrdí, že ani memorandum, ani verejné vyhlásenia neumožňujú domnievať sa, že predmetné opatrenia boli vnútorne prepojené a neoddeliteľné, keďže v podstate neexistuje žiadna súvislosť medzi memorandom a uvedenými opatreniami. Žalobkyňa zdôrazňuje, že memorandum len vytvorilo rámec spolupráce medzi jej hlavnými veriteľmi a akcionármi, tak verejnými, ako aj súkromnými, a že neobsahovalo žiadnu povinnosť štátu alebo iných verejných subjektov poskytnúť jej štátnu pomoc. Toto memorandum neobsahuje ani zmluvné povinnosti týkajúce sa odpustenia pohľadávok. Pokiaľ ide o verejné vyhlásenia, tie tiež nepreukazujú, že štát prevzal na seba záväzky.

i)      O memorande

120    Po prvé je potrebné hneď na úvod konštatovať, že Komisia nekvalifikovala memorandum ako opatrenie predstavujúce štátnu pomoc. Ide teda len o prvok kontextu, do ktorého patria predmetné opatrenia.

121    Po druhé treba uviesť, že memorandum podpísali nielen zástupcovia správnych orgánov, ale aj verejnoprávne podniky a dve súkromné banky, ktoré patrili medzi hlavných veriteľov žalobkyne. Komisia netvrdí, že títo veritelia boli štátom donútení uzavrieť uvedené memorandum. Okolnosť, že tak verejnoprávni, ako aj súkromní veritelia sa rozhodli uzavrieť memorandum, naznačuje, že prinajmenšom niektorí signatári memoranda mohli byť pri uzatváraní memoranda vedení ochranou svojich vlastných hospodárskych záujmov, a nie údajným cieľom podporiť a zachovať žalobkyňu na trhu.

122    Po tretie treba uviesť, že niektorí poskytovatelia údajných opatrení pomoci, a to CET Govora v rámci opatrenia 2 a ANE v rámci opatrenia 3, nie sú zmluvnými stranami uvedeného memoranda.

123    Po štvrté, pokiaľ ide o obsah memoranda, ten v podstate stanovoval, že jeho signatári sa zaväzujú spolupracovať pri vypracovaní stratégie zabezpečujúcej dlhodobú životaschopnosť žalobkyne, ktorá jej umožní dosiahnuť udržateľnú úroveň rentability, solventnosti a likvidity najmä s cieľom chrániť svojich veriteľov a zabezpečiť jej reorganizáciu. Memorandum obsahovalo záväzky zo strany signatárskych bánk, štátu a žalobkyne s cieľom zabezpečiť realizáciu takejto stratégie.

124    V žiadnom ustanovení memoranda sa však ani výslovne, ani implicitne neuvádzajú opatrenia 1, 2 a 3. Konkrétne žiadne ustanovenie tohto memoranda neukladá AAAS povinnosť nepristúpiť k uplatňovaniu svojich pohľadávok voči žalobkyni alebo nepodniknúť iné kroky voči žalobkyni s cieľom chrániť svoje pohľadávky, čo je predmetom opatrenia 1. Rovnako žiadne ustanovenie tohto memoranda neukladá AAAS, ANE, spoločnostiam Salrom alebo Electrica povinnosť akceptovať akékoľvek zrušenie ich pohľadávok, ani povinnosť schváliť daný plán reorganizácie, čo je predmetom opatrenia 3. Pokiaľ ide o opatrenie 2, stačí uviesť, že jeho jediný poskytovateľ, a to CET Govora, nebol zmluvnou stranou uvedeného memoranda.

125    Ustanovenie 8.1 memoranda navyše stanovovalo:

„Nič v tejto dohode sa nesmie vykladať ako vzdanie sa, obmedzenie alebo pozastavenie práv, výsad alebo záujmov zmluvnej strany podľa alebo v súvislosti so zmluvou, ktorej je zmluvnou stranou alebo ktoré by mohli vyplývať z akýchkoľvek uplatniteľných právnych predpisov. S cieľom vyhnúť sa akejkoľvek nejednoznačnosti sa zmluvné strany dohodli, že túto dohodu nemožno vykladať ako moratórium na pozastavenie platieb alebo reštrukturalizáciu, ani ako povinnosť bánk, spoločnosti Electrica alebo [AAAS], dohodnúť sa na splátkovom kalendári dlhu alebo na akomkoľvek inom reštrukturalizačnom opatrení alebo poskytnúť financovanie, vykonať odpustenie dlhov, pozastavenie platieb alebo iné podobné opatrenia vo vzťahu k spoločnosti Oltchim.“

126    Toto ustanovenie memoranda tak výslovne stanovilo, že „s cieľom vyhnúť sa akejkoľvek nejednoznačnosti“ toto memorandum neukladá jeho signatárom povinnosť vzdať sa svojich pohľadávok voči žalobkyni ani prijať akýkoľvek plán reorganizácie, ani všeobecnejšie vzdať sa akéhokoľvek zmluvného alebo iného práva voči žalobkyni.

127    Po piate z konštatovaní uvedených Komisiou v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že údajný vplyv memoranda bol v skutočnosti odlišný, pokiaľ ide o každé z troch dotknutých opatrení a každého poskytovateľa údajnej pomoci. Svedčia o tom nasledujúce príklady. Pokiaľ ide o opatrenie 1, ako vyplýva z odôvodnenia 231 napadnutého rozhodnutia, skutočnosť, že Electrica podpísala memorandum, jej nebránila prijať opatrenia na vymáhanie svojich pohľadávok od novembra 2012, na rozdiel od AAAS, ktorý tiež podpísal memorandum. Pokiaľ ide o opatrenie 2, ako uvádza žalobkyňa a ako vyplýva z odôvodnení 255 až 257 a 263 napadnutého rozhodnutia, ani skutočnosť, že Salrom podpísala memorandum, jej tiež nebránila konať ako súkromný veriteľ, čo viedlo Komisiu k záveru, že Salrom neposkytla žalobkyni štátnu pomoc v rámci opatrenia 2. Pokiaľ ide o opatrenie 3, stačí uviesť, že ako vyplýva z poznámky pod čiarou č. 84 napadnutého rozhodnutia, CFR Marfă, verejnoprávny podnik, ktorý je zmluvnou stranou memoranda, hlasoval proti schváleniu plánu reorganizácie.

128    Vzhľadom na obsah memoranda a správanie jeho jednotlivých signatárov v rámci opatrení 1, 2 a 3 sa teda na jednej strane zdá, že memorandum malo len obmedzený vplyv na rozsah týchto opatrení a na druhej strane, že jeho prípadný vplyv na každé z týchto opatrení nebol rovnaký.

129    Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou zdôraznenou Komisiou, že memorandum podpísali zástupcovia troch ministerstiev a schválil ho predseda vlády. Ako uvádza žalobkyňa, v čase skutkových okolností bola vo väčšinovom vlastníctve štátu a ona sama bola zmluvnou stranou memoranda, takže podpis memoranda vysokými štátnymi úradníkmi, zdá sa, vyplýva z právneho rámca upravujúceho organizáciu a fungovanie jej hlavných štátnych akcionárov. V každom prípade táto okolnosť nič nemení na obsahu memoranda a nebránila ani rôznym signatárom memoranda konať odlišným a nekoordinovaným spôsobom v rámci každého z predmetných opatrení, ako bolo uvedené v bode 127 vyššie.

ii)    O verejných vyhláseniach

130    V odôvodnení 285 napadnutého rozhodnutia Komisia odkázala tiež na viaceré verejné vyhlásenia rumunských orgánov, pričom odkázala na jeho ďalšie odôvodnenia, aby preukázala, že tri predmetné opatrenia boli súčasťou celkovej stratégie zameranej na zachovanie žalobkyne v prevádzke a zabránenie jej likvidácii.

131    Na úvod treba uviesť, že Komisia nekvalifikovala verejné vyhlásenia ako opatrenia predstavujúce štátnu pomoc.

132    Treba teda preskúmať, či verejné vyhlásenia ako prvky kontextu môžu preukázať, že opatrenia 1, 2 a 3 mali medzi sebou tak úzke väzby, že ich nebolo možné oddeliť, takže ich treba považovať za jedinú štátnu pomoc.

133    Komisia odkázala na tieto vyhlásenia:

–        vyhlásenie rumunského premiéra v novinovom článku z 1. októbra 2012, v ktorom najmä vyhlásil, že „dnes musíme vysvetliť záložný plán na obnovu činností, záchranu pracovných miest a prípravu nového privatizačného postupu s veľmi odlišnými, významne zlepšenými podmienkami“, že „plán na opätovnú prevádzku spoločnosti Oltchim“ bude čoskoro predstavený, že orgány oficiálne na tento účel začali diskusie so všetkými hlavnými veriteľmi tejto spoločnosti (odôvodnenie 27 napadnutého rozhodnutia). Toto vyhlásenie oznamuje začiatok diskusií, ktoré viedli k prijatiu memoranda, o približne jeden a pol mesiaca neskôr. Nemá teda vo vzťahu k samotnému memorandu samostatný obsah,

–        vyhlásenie štátneho tajomníka ministerstva hospodárstva zo 17. októbra 2012, v ktorom oznámil opätovné otvorenie častí žalobkyne a zámer vlády poskytnúť jej záchrannú pomoc (odôvodnenie 28 napadnutého rozhodnutia). Uvedená „záchranná pomoc“ však nebola poskytnutá a v každom prípade nie je predmetom napadnutého rozhodnutia,

–        vyhlásenie ministra hospodárstva z 15. novembra 2012, v ktorom v podstate vyhlásil, že „myšlienka platobnej neschopnosti nie je predmetom diskusie, pokiaľ by sme uzavreli dohodu s hlavnými veriteľmi [spoločnosti Oltchim]“ a oznámil prijatie memoranda, ktoré bolo podpísané o osem dní neskôr a ktorého cieľom je podľa tohto vyhlásenia „obnoviť, zachrániť, reštrukturalizovať spoločnosť Oltchim kontrolovaným spôsobom so súhlasom veriteľov“ (odôvodnenie 30 napadnutého rozhodnutia). Na jednej strane je dosah tohto vyhlásenia obmedzený, pretože na rozdiel od toho, čo uvedený minister oznámil, približne o dva mesiace neskôr sa začalo konkurzné konanie. Na druhej strane toto vyhlásenie iba oznamuje podpis memoranda, a teda nemá vo vzťahu k memorandu samostatný obsah,

–        vyhlásenia vedúcich predstaviteľov odborových združení zamestnancov žalobkyne [odôvodnenie 204 písm. b) a poznámka pod čiarou č. 72 napadnutého rozhodnutia]. Keďže tieto vyhlásenia však nie sú vyhláseniami zástupcov štátu, sú irelevantné,

–        novinový článok z 26. januára 2013, v ktorom sa uvádza, že bývalý minister hospodárstva diskutoval o dôsledkoch neúspechu privatizácie žalobkyne, pričom najmä uviedol, že považoval „vznik platobnej neschopnosti spoločnosti Oltchim… za šancu na reštrukturalizáciu a zhodnotenie životaschopných častí“ [odôvodnenie 204 písm. c) napadnutého rozhodnutia]. Toto vyhlásenie neobsahuje žiadny záväzok štátu,

–        novinový článok z 29. marca 2013, podľa ktorého rumunský predseda vlády v podstate uviedol, že Komisia neschváli poskytnutie štátnej pomoci žalobkyni, že z tohto dôvodu by žalobkyňa mala získať financovanie od bánk a obchodníkov a že vláda mala „záujem na zachovaní pracovných miest“ [odôvodnenie 204 písm. d) napadnutého rozhodnutia]. V tomto vyhlásení sa na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, uvádza, že dotknutý členský štát nemal žiadny úmysel poskytnúť žalobkyni štátnu pomoc. Pokiaľ ide o skutočnosť, že vláda „mala záujem“, aby boli zachované pracovné miesta, Všeobecný súd v tom nevidí žiadnu možnú výčitku ani žiadnu indíciu o vôli štátu poskytnúť žalobkyni pomoc,

–        vyhlásenie ministra hospodárstva z marca 2013, v ktorom uviedol, že uprednostňuje nájdenie strategického investora do základného imania žalobkyne, čo by bolo dôležitejšie ako predajná cena [odôvodnenie 204 písm. e) napadnutého rozhodnutia]. Toto vyhlásenie neobsahuje nijaký záväzok zo strany rumunských orgánov,

–        vyhlásenie ministra hospodárstva z 30. mája 2013, v ktorom uviedol, že „okrem svojej značky je Oltchim držiteľom významného počtu patentov, ktoré majú hodnotu miliónov eur“, a že „zničenie tejto spoločnosti by sa rovnalo zničeniu klenotnice duševného vlastníctva“ [odôvodnenie 204 písm. f) napadnutého rozhodnutia]. Toto vyhlásenie však nijako nesúvisí s predmetnými opatreniami,

–        vyhlásenie ministra hospodárstva z 9. júla 2013, v ktorom okrem iného potvrdil, že „exist[ovali]… riešenia na záchranu spoločnosti“, že žalobkyňa je otázkou „hrdosti a národnej dôstojnosti“ a že „stojí za záchranu“ [odôvodnenie 204 písm. g) napadnutého rozhodnutia]. Hoci toto vyhlásenie naznačuje, že rumunské orgány si želali žalobkyňu „zachrániť“, ide o jednoduché vyhlásenie politickej povahy, ktorého cieľom je uistiť zamestnancov a všeobecnejšie verejnosť. Navyše toto vyhlásenie neobsahuje nijaký jasný, presný, konkrétny a jednoznačný záväzok rumunských orgánov prijať plán reorganizácie, ktorého obrysy v čase tohto vyhlásenia ešte neboli známe,

–        vyhlásenie ministra hospodárstva zo septembra 2013, v ktorom v podstate oznámil, že veritelia žalobkyne by mali čoskoro schváliť „financovanie“, že žalobkyňa získa úvery od súkromných bánk a že „Oltchim č. 2“ už nebude mať dlhy „ku koncu septembra“ [odôvodnenie 204 písm. h) napadnutého rozhodnutia]. Zdá sa, že toto vyhlásenie odkazuje na súkromné financovanie a neobsahuje nijaký jasný, presný, konkrétny a jednoznačný záväzok štátu. Okrem toho skutočnosť, že uvedený minister sa vyslovil „proti likvidácii veľkých štátom vlastnených podnikov“, tiež vyjadruje jednoduché vyhlásenie politickej povahy, ktoré neobsahuje nijaký jasný záväzok štátu,

–        vyhlásenie rumunského premiéra z 19. februára 2014, v ktorom vyzval nového ministra hospodárstva, aby sa ujal „problému spoločnosti Oltchim“, a dodal, že „by nechcel, aby situácia explodovala… pre nedostatok politickej spôsobilosti“ [odôvodnenie 204 písm. i) napadnutého rozhodnutia]. Toto vyhlásenie je veľmi všeobecné,

–        vyhlásenia ministra hospodárstva z roku 2014, podľa ktorých žalobkyňa „[bola] spoločnosť národného a strategického záujmu“, „[investori majú záujem] prevziať aj rafinériu Arpechim“ a „Oltchim sa nikdy nezatvorí“ [odôvodnenie 204 písm. j) napadnutého rozhodnutia]. Hoci by toto posledné uvedené tvrdenie mohlo naznačovať, že rumunské orgány chceli zabrániť zatvoreniu žalobkyne, nič to nemení na tom, že uvedené vyhlásenie nie je dostatočne špecifické a konkrétne.

134    Okrem toho samotná skutočnosť, že verejní a súkromní veritelia zohľadňujú verejné vyhlásenia zodpovedných osôb pri určovaní svojho správania na trhu, nestačí na preukázanie, že medzi opatreniami 1, 2 a 3 existuje tak úzke spojenie, že ich nebolo možné oddeliť.

135    Navyše, pokiaľ ide konkrétnejšie o opatrenie 3, ktoré bolo prijaté 9. marca 2015, tieto rôzne verejné vyhlásenia mu predchádzali približne o jeden alebo dva roky, pričom dátum vyhlásenia najbližší dátumu tohto opatrenia 3 bol 3. jún 2014, teda približne deväť mesiacov pred prijatím uvedeného opatrenia. Preto hoci tieto vyhlásenia možno zohľadniť ako prvok kontextu, vzhľadom na čas, ktorý uplynul medzi nimi a dátumom prijatia opatrenia 3, nebolo preukázané, že mali dostatočne úzku súvislosť s uvedeným opatrením.

136    Hoci teda Komisia mohla oprávnene zohľadniť uvedené vyhlásenia ako prvok kontextu, do ktorého patria opatrenia 1, 2 a 3, z ich obsahu nevyplýva, že medzi opatreniami 1, 2 a 3 existuje tak úzke prepojenie, že ich nebolo možné oddeliť, takže sa musia považovať za jedinú štátnu pomoc.

7)      Záver

137    Vzhľadom na všetky kritériá stanovené v judikatúre citovanej v bodoch 94 a 95 vyššie, najmä na predmet a povahu opatrení 1, 2 a 3, na odlišnú totožnosť poskytovateľov týchto opatrení, chronológiu týchto opatrení, skutočnosť že neboli stanovené alebo predvídateľné v čase prvého zásahu, ich účel, situáciu žalobkyne v okamihu vykonania každého z nich, ako aj na kontext, v ktorom k nim došlo, treba prijať záver, že v rozpore s tým, čo konštatovala Komisia v bode 6.1.2.4 napadnutého rozhodnutia, predmetné opatrenia nemajú tak úzke prepojenie, že by ich nebolo možné oddeliť. Opatrenia 1, 2 a 3 sa preto na účely uplatnenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ musia považovať za tri rôzne zásahy.

2.      O kvalifikácii sporných opatrení ako štátnej pomoci

138    Treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa má opatrenie kvalifikovať ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok z 21. októbra 2020, Eco TLC, C‑556/19, EU:C:2020:844, bod 18 a citovanú judikatúru).

139    V rámci preskúmania štátnej pomoci je v zásade úlohou Komisie, aby v napadnutom rozhodnutí predložila dôkaz o existencii takej pomoci. Komisia je totiž povinná preukázať, že sú splnené podmienky existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 24. septembra 2019, Holandsko a i./Komisia, T‑760/15 a T‑636/16, EU:T:2019:669, body 194 a 196 a citovanú judikatúru).

140    V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje, že opatrenia 1 a 2 zahŕňajú štátne prostriedky a sú pripísateľné štátu. Spochybňuje však, že táto podmienka je splnená, pokiaľ ide o opatrenie 3. Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že žiadne z predmetných opatrení jej neposkytuje výhodu.

a)      O existencii prevodu štátnych prostriedkov v rámci opatrenia 3 a o jeho pripísateľnosti štátu

141    V bode 6.1.1.3 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že zrušenie časti pohľadávok, ktoré patrili AAAS, spoločnostiam Electrica, Salrom a CET Govora a ANE v rámci plánu reorganizácie zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov a bolo pripísateľné štátu.

142    Žalobkyňa v podstate po prvé tvrdí, že čiastočné zrušenie pohľadávok spoločnosti Electrica v rámci opatrenia 3 nezahŕňalo prevod štátnych prostriedkov, a po druhé, že opatrenie 3 posudzované ako celok nebolo pripísateľné štátu.

1)      O otázke, či čiastočné zrušenie pohľadávok spoločnosti Electrica v rámci plánu reorganizácie zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov

143    Žalobkyňa uvádza, že v júli 2014 bola Electrica, ktorá bola až dovtedy verejnoprávnym podnikom, sprivatizovaná, takže od tohto dátumu už nebola verejnoprávnym podnikom, ktorý by bol pod dominantným vplyvom štátu. Prostriedky spoločnosti Electrica teda neboli štátnymi prostriedkami, takže zrušenie časti pohľadávok, ktoré mal tento podnik voči žalobkyni, neznamenalo nijaký prevod štátnych prostriedkov.

144    Komisia v podstate tvrdí, že otázka, či Electrica bola verejnoprávnym podnikom, nie je v prejednávanej veci relevantná, keďže Rumunsko zohrávalo podstatnú úlohu pri vykonávaní opatrenia 3 a pri výbere spôsobov jeho financovania.

145    V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že od júla 2014 bola väčšina podielov na spoločnosti Electrica súkromná a štát vlastnil len 48,78 % jej základného imania.

146    Napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadny iný dôvod týkajúci sa situácie spoločnosti Electrica, tak ako sa táto situácia prezentovala v nadväznosti na jej privatizáciu, ktorý by mohol vysvetliť dôvody, pre ktoré sa Komisia domnievala, že čiastočné zrušenie jej pohľadávok v rámci opatrenia 3 zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov.

147    Podľa judikatúry na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov (pozri rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovanú judikatúru). Pojem zásah „zo štátnych prostriedkov“ v zmysle tohto ustanovenia má totiž za cieľ začleniť okrem výhod priamo poskytovaných štátom výhody poskytnuté prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril tak, aby riadili pomoc (pozri rozsudok z 9. novembra 2017, Viasat Broadcasting UK/TV2/Danmark, C‑657/15 P, EU:C:2017:837, bod 36 a citovanú judikatúru). Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa totiž vzťahuje na všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria do majetku štátu. Aj keď sumy zodpovedajúce dotknutému opatreniu pomoci nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú stále pod verejnou kontrolou, a teda sú k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“ (pozri rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 53 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 70 a citovanú judikatúru, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 25 a citovanú judikatúru).

148    V prejednávanej veci Komisia nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého od júla 2014 Rumunsko už nekontrolovalo väčšinu hlasovacích práv v spoločnosti Electrica, nemohlo vymenovať väčšinu členov správnych, riadiacich alebo dozorných orgánov tohto podniku a nemalo žiadne osobitné právo podľa stanov tohto podniku, ktoré by mu umožňovalo kontrolovať jeho rozhodnutia.

149    Žiadna skutočnosť zo spisu, ktorý má Všeobecný súd k dispozícii, neumožňuje dospieť k záveru, že prostriedky spoločnosti Electrica použité v rámci opatrenia 3 boli neustále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom v zmysle judikatúry citovanej v bode 147 vyššie.

150    Samotná skutočnosť, že podnik, akým je Electrica podpísal memorandum z roku 2012 (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia), neznamená, že jeho prostriedky boli pod kontrolou štátu. V každom prípade pri vykonávaní opatrenia 3 v roku 2015 štát už nekontroloval zdroje spoločnosti Electrica.

151    Rovnako skutočnosť, že súkromný podnik môže zohľadniť verejné vyhlásenia orgánov (odôvodnenie 205 napadnutého rozhodnutia) pri rozhodovaní o svojom správaní na trhu, v prípade neexistencie akejkoľvek inej konkrétnej skutočnosti v tomto zmysle vôbec neznamená, že jeho zdroje sú pod kontrolou štátu alebo sú štátu k dispozícii.

152    Okrem toho skutočnosť zdôraznená Komisiou, že pohľadávky spoločnosti Electrica, o ktoré ide v rámci opatrenia 3, boli dohodnuté pred jej privatizáciou, je irelevantná, pretože jednak dlhy a pohľadávky existujúce pred privatizáciou podniku sú obvykle vyjadrené v jeho predajnej cene a jednak rozhodnutie spoločnosti Electrica schváliť plán reorganizácie bolo prijaté v roku 2015, teda po jeho privatizácii.

153    Rovnako skutočnosť, že štát po privatizácii spoločnosti Electrica vlastnil 48,78 % jej základného imania a že v dôsledku toho si podľa Komisie zachoval „vysoký stupeň vplyvu“ na obchodnú politiku spoločnosti Electrica, v prípade neexistencie iných konkrétnych dôkazov v tomto zmysle neznamená, že prostriedky tejto spoločnosti boli neustále pod kontrolou štátu alebo k jeho dispozícii v zmysle judikatúry citovanej v bode 147 vyššie. Naopak, analýza uvedená v bodoch 148 až 152 vyššie naznačuje, že štát napriek svojmu určite významnému podielu na základnom imaní spoločnosti Electrica, ktorý sa však stal menšinovým, nedisponoval žiadnym mechanizmom, ktorý by mu umožňoval kontrolovať spôsob, akým tento podnik spravoval svoje zdroje v rámci opatrenia 3.

154    Napokon Komisia nemôže argumentovať ani rozsudkom z 27. septembra 2012, Francúzsko/Komisia (T‑139/09, EU:T:2012:496). V tomto rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že opatrenia pomoci prijaté v prospech niektorých organizácií poľnohospodárskych výrobcov, sčasti financované dobrovoľnými súkromnými príspevkami, viedli k prevodu štátnych prostriedkov, a to v podstate z dôvodu, že francúzske orgány jednostranne rozhodovali o opatreniach financovaných schémou pomoci, ako aj o spôsoboch ich vykonania, zatiaľ čo príjemcovia uvedených opatrení mali len právomoc zúčastniť sa na systéme, ktorý takto definoval štát, a to akceptovaním alebo odmietnutím uhradiť príspevky, ktoré boli stanovené štátom. Na rozdiel od tejto veci však Komisia v prejednávanej veci nepreukázala, že rumunské orgány jednostranne rozhodli o spôsobe, akým mali byť prostriedky spoločnosti Electrica použité v rámci opatrenia 3.

155    Pokiaľ ide o spoločnosť Electrica Furnizare, ďalšieho veriteľa žalobkyne, ktorej väčšinu akcií vlastnila Electrica v rokoch 2011 až 2017, stačí konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekvalifikovala správanie tejto spoločnosti ako opatrenie predstavujúce štátnu pomoc, takže tvrdenia účastníkov konania v tejto súvislosti nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

156    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii sa nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že opatrenie 3 zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov, pokiaľ ide o čiastočné zrušenie pohľadávok spoločnosti Electrica, a teda ani to, že predstavovalo štátnu pomoc v rozsahu, v akom bolo poskytnuté prostredníctvom tejto spoločnosti.

2)      O pripísateľnosti zvyšnej časti opatrenia 3 štátu

157    Žalobkyňa tvrdí, že zvyšnú časť opatrenia 3, teda čiastočné zrušenie pohľadávok AAAS, spoločností Salrom, CET Govora a ANE v rámci plánu reorganizácie, nemožno pripísať štátu.

158    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne. Tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že opatrenie 3 bolo pripísateľné štátu.

159    V napadnutom rozhodnutí Komisia dospela k záveru, že opatrenie 3 bolo pripísateľné štátu po prvé z dôvodu, že podľa rumunského práva v oblasti platobnej neschopnosti plán reorganizácie nemohol byť schválený bez súhlasu AAAS alebo spoločnosti CET Govora (odôvodnenie 201 napadnutého rozhodnutia). Po druhé tento plán vypracoval správca konkurznej podstaty, ktorý bol súčasťou štátu (odôvodnenie 202 napadnutého rozhodnutia). Po tretie uvedený plán bol schválený vďaka súkromným a verejným veriteľom, ktorí v novembri 2012 podpísali memorandum, pričom toto memorandum bolo nástrojom využívaným štátom na zachovanie žalobkyne na trhu a na zhromaždenie väčšiny vyžadovanej v rámci schôdze veriteľov na zabezpečenie prijatia uvedeného plánu (odôvodnenia 202, 203 a 205 až 210 napadnutého rozhodnutia). Po štvrté úmysel štátu zachovať žalobkyňu na trhu bol potvrdený verejnými vyhláseniami (odôvodnenie 204 napadnutého rozhodnutia). Po piate Komisia uviedla niektoré konkrétnejšie skutočnosti preukazujúce pripísateľnosť správania ANE štátu v rámci opatrenia 3 (odôvodnenia č. 212 až 217 napadnutého rozhodnutia).

160    Z judikatúry vyplýva, že na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť pripísateľné štátu (pozri rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti treba uviesť, že ak je výhoda poskytnutá orgánom verejnej moci, možno ju podľa definície pripísať štátu, aj keď dotknutý orgán má právnu autonómnosť vo vzťahu k iným orgánom verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1996, Air France/Komisia, T‑358/94, EU:T:1996:194, bod 62).

161    Keďže v prejednávanej veci článok 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia definoval opatrenie 3 ako odpustenie dlhu „v rámci plánu reorganizácie“ niektorými veriteľmi, treba preskúmať, či uvedený plán, ktorého schválenie veriteľmi žalobkyne viedlo k čiastočnému odpusteniu jej dlhu, bol ako celok pripísateľný štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

162    Treba totiž konštatovať, že čiastočné odpustenie niektorých dlhov v rámci opatrenia 3 nebolo jednostranným odpustením, o ktorom rozhoduje každý z dotknutých veriteľov samostatne, ale kolektívnym odpustením, ku ktorému došlo v rámci konkurzného konania, na ktoré sa vzťahovali osobitné zákonné pravidlá týkajúce sa najmä väčšiny vyžadovanej v rámci schôdze veriteľov na schválenie plánu reorganizácie. Inými slovami, individuálne hlasovanie daného veriteľa v prospech plánu nemohlo viesť k schváleniu uvedeného plánu, s výnimkou toho, že by jeho pohľadávky samy osebe spĺňali zákonné požiadavky, pokiaľ ide o väčšinu potrebnú na tento účel.

163    Treba tiež konštatovať, že zoznam veriteľov zahŕňal množstvo verejných, ako aj súkromných veriteľov a že hlasy v prospech tohto plánu pochádzali tak od verejných, ako aj súkromných veriteľov.

164    Za týchto okolností je na účely overenia, či sa Komisia správne domnievala, že plán reorganizácie možno pripísať štátu, najprv potrebné overiť, či bolo hlasovanie v prospech schválenia plánu reorganizácie zo strany AAAS, ANE, spoločností Salrom a CET Govora pripísateľné štátu. V druhom rade bude potrebné určiť, či spolu veritelia, ktorých hlasovanie v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu, mali väčšinu vyžadovanú podľa vnútroštátneho práva na schválenie tohto plánu.

i)      O pripísateľnosti hlasovania AAAS, spoločností Salrom a CET Govora a ANE štátu

–       O pripísateľnosti hlasovania AAAS štátu

165    Z odôvodnení 186, 187 a 201 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že hlasovanie AAAS bolo pripísateľné štátu najmä z dôvodu, že AAAS bol súčasťou verejnej správy a podliehal vláde.

166    Žalobkyňa tento záver nespochybnila.

–       O pripísateľnosti hlasovania spoločnosti Salrom štátu

167    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne posúdenie otázky, či bolo hlasovanie spoločnosti Salrom v prospech plánu reorganizácie pripísateľné štátu. Skutočnosť, že štát vlastnil väčšinu podielov v spoločnosti Salrom, že vymenoval zástupcov v jej predstavenstve a že ročný rozpočet Salrom mal byť schválený štátom, určite postačuje na preukázanie, že Salrom bol verejnoprávny podnik, ale nie to, že jeho hlasovanie v prospech schválenia uvedeného plánu bolo pripísateľné štátu.

168    Komisia v podstate tvrdí, že pripísateľnosť hlasovania spoločnosti Salrom štátu vyplýva z „vysokej miery zasahovania štátu do definovania opatrenia a spôsobov jeho financovania“, najmä z memoranda a verejných vyhlásení.

169    Po prvé Všeobecný súd konštatuje, že v bode 6.1.1.3 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 201 až 218), ktorý sa týkal pripísateľnosti opatrenia 3 štátu, Komisia opomenula preskúmať, či bolo hlasovanie spoločnosti Salrom, veriteľa a dodávateľa, najmä soľných roztokov, žalobkyne, pripísateľné štátu. Tento bod totiž obsahuje len dva odkazy na Salrom, jeden v poznámke pod čiarou č. 70 napadnutého rozhodnutia, ktorá sa obmedzuje na oznámenie, že Salrom bol jedným zo signatárov memoranda, a druhý v odôvodnení 218 uvedeného rozhodnutia, ktoré je odôvodnením uzatvárajúcim tento bod napadnutého rozhodnutia a v ktorom Komisia dospela k záveru, že poskytnutie opatrenia 3 najmä zo strany Salrom bolo pripísateľné štátu. V tom istom bode Komisia všeobecne a bez toho, aby osobitne uviedla Salrom, poukázala na podpis memoranda niektorými veriteľmi žalobkyne a na verejné vyhlásenia s cieľom odôvodniť pripísateľnosť opatrenia 3 štátu.

170    V tejto súvislosti je nesporné, že Salrom bola verejným podnikom v čase prijatia opatrenia 3. Podľa judikatúry však nie je možné vyvodiť pripísateľnosť opatrenia štátu len zo skutočnosti, že bolo prijaté verejnoprávnym podnikom. Aj keď totiž štát môže kontrolovať verejnoprávny podnik a vykonávať dominantný vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon tejto kontroly v konkrétnom prípade nemožno automaticky predpokladať, pričom treba spresniť, že nemožno vyžadovať, aby sa na základe presného dokazovania preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne nabádali verejnoprávny podnik, aby prijal predmetné opatrenie pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 51 až 53).

171    V prípade výhod poskytnutých verejnoprávnymi podnikmi je potrebné preskúmať, či sa verejné orgány musia považovať za orgány, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na prijatí predmetného opatrenia, pričom pripísateľnosť štátu možno vyvodiť zo súboru indícií vyplývajúcich z okolností prejednávanej veci a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. V tejto súvislosti Súdny dvor už zohľadnil skutočnosť, že dotknutý subjekt nemohol prijať napadnuté rozhodnutie bez toho, aby zohľadnil požiadavky orgánov verejnej moci, alebo že okrem prvkov organickej povahy, ktoré spájajú verejnoprávne podniky so štátom, tieto podniky, prostredníctvom ktorých bola pomoc poskytnutá, museli zohľadniť usmernenia vydané verejnoprávnym orgánom. Na vyvodenie záveru o tom, že opatrenie pomoci prijaté verejným podnikom je pripísateľné štátu, môžu byť podľa okolností relevantné iné nepriame dôkazy, ako najmä začlenenie tohto podniku do štruktúr verejnej správy, charakter jeho činností a ich vykonávanie na trhu za bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými subjektmi, právne postavenie podniku patriace buď pod verejné právo, alebo pod všeobecné právo spoločností, intenzita dohľadu vykonávaného zo strany verejných orgánov nad riadením podniku alebo akýkoľvek iný nepriamy dôkaz, ktorý v konkrétnom prípade poukazuje na účasť orgánov verejnej moci na prijatí opatrenia alebo na nepravdepodobnosť ich neúčasti na jeho prijatí, berúc taktiež do úvahy rozsah tohto opatrenia, jeho obsah alebo podmienky, ktoré zahŕňa (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 52, 55 a 56).

172    Treba však uviesť, že v bode 6.1.1.3 napadnutého rozhodnutia okrem konštatovania existencie memoranda a verejných vyhlásení Komisia nepoukázala na existenciu takých nepriamych dôkazov, aké sú uvedené v bode 171 vyššie, ktoré by umožnili preukázať pripísateľnosť konania spoločnosti Salrom v rámci opatrenia 3 štátu.

173    Pokiaľ ide o skutočnosť, že Salrom podpísala memorandum, treba konštatovať, ako to urobila žalobkyňa, že na jednej strane toto memorandum výslovne stanovovalo, že jeho signatári nemajú žiadnu povinnosť vzdať sa svojich pohľadávok voči žalobkyni, prijať daný plán reorganizácie alebo všeobecnejšie vzdať sa akéhokoľvek zmluvného alebo iného práva voči žalobkyni, takže toto memorandum neukladalo spoločnosti Salrom žiadnu povinnosť v rámci plánu reorganizácie.

174    Na druhej strane z nijakej informácie v napadnutom rozhodnutí nevyplývajú dôvody, pre ktoré malo memorandum rozhodujúcu úlohu v správaní spoločnosti Salrom v rámci opatrenia 3. Naopak, správanie tohto podniku v rámci opatrenia 2 skôr dokazuje, že to tak nebolo, ako to vyplýva z bodu 127 vyššie.

175    To isté platí, pokiaľ ide o verejné vyhlásenia, ako bolo uvedené v bodoch 134 a 136 vyššie.

176    Po druhé je pravda, že v bode 6.1.1.2 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 188 až 200), ktorý sa týkal pripísateľnosti opatrenia 2 štátu, Komisia poznamenala, že Rumunsko vlastnilo 51 % akcií spoločnosti Salrom, menovalo svojich predstaviteľov v rámci predstavenstva tohto podniku a že ročný rozpočet spoločnosti Salrom musí schváliť štát, pričom toto schválenie ex ante sa týka okrem iného súm zodpovedajúcich obchodným pohľadávkam voči klientom, akým je žalobkyňa (odôvodnenia 191 a 192 napadnutého rozhodnutia). Komisia však zdôraznila, že nebolo potrebné dospieť k záveru, že správanie spoločnosti Salrom v rámci opatrenia 2 bolo pripísateľné štátu, pretože toto opatrenie nepredstavovalo pomoc zo strany spoločnosti Salrom v podstate z dôvodu, že táto spoločnosť konala tak, ako by konal súkromný veriteľ (odôvodnenia 193 a 263 napadnutého rozhodnutia).

177    Vzhľadom na to, že opatrenie 2 sa vzťahuje na obdobie od septembra 2012 do januára 2013, však možno len uviesť, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že tieto skutočnosti boli stále aktuálne v roku 2015 v čase prijatia opatrenia. Na účely analýzy, či je kritérium pripísateľnosti splnené, je potrebné vychádzať z okamihu prijatia opatrenia (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 2. júla 2015, Francúzsko a Orange/Komisia, T‑425/04 RENV a T‑444/04 RENV, EU:T:2015:450, body 221 a 229).

178    Aj za predpokladu, že všetky tieto skutočnosti zostávali aktuálne v roku 2015, treba konštatovať, že Komisia nedospela k záveru o pripísateľnosti konania spoločnosti Salrom štátu v rámci opatrenia 2. Za týchto okolností nie je možné oboznámiť sa s posúdením uvedených skutočností zo strany Komisie a najmä či tieto skutočnosti postačovali na to, aby bolo možné pripísať opatrenie 2 v rozsahu, v akom sa týkalo spoločnosti Salrom, štátu. Preto aj za predpokladu, že by tieto skutočnosti boli v roku 2015 stále relevantné, Všeobecný súd nemôže svojím posúdením nahradiť chýbajúce posúdenie Komisie.

179    Preto je potrebné dospieť k záveru, ako to urobila žalobkyňa, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že hlasovanie spoločnosti Salrom v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu.

–       O pripísateľnosti hlasovania spoločnosti CET Govora štátu

180    Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne posúdenie otázky, či bolo hlasovanie spoločnosti CET Govora o pláne reorganizácie pripísateľné štátu. CET Govora však memorandum nepodpísala, a preto je nepravdepodobné, že by ju mohlo ovplyvniť pri hlasovaní. Okrem toho podľa žalobkyne rozhodnutia krajskej rady regiónu Vâlcea, verejného subjektu, o ktorom z odôvodnenia 194 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že je jediným akcionárom spoločnosti CET Govora, spomenuté v odôvodnení 195 tohto rozhodnutia, sa netýkali opatrenia 3.

181    Komisia v podstate tvrdí, že ako vyplýva z odôvodnenia 196 napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na všeobecný kontext, do ktorého patrí správanie spoločnosti CET Govora, je „málo pravdepodobné“, že táto spoločnosť nepodliehala žiadnemu vplyvu štátu, najmä vzhľadom na memorandum a verejné vyhlásenia.

182    V odôvodneniach 201 a 205 napadnutého rozhodnutia Komisia výslovne odkázala na svoju analýzu pripísateľnosti opatrenia 2 štátu v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti CET Govora, veriteľa a dodávateľa najmä elektrickej energie a pary žalobkyni, aby podporila svoj záver, podľa ktorého bolo hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech schválenia plánu reorganizácie pripísateľné štátu. V odôvodnení 201 napadnutého rozhodnutia tak Komisia odkázala na jeho odôvodnenie 200, ktoré je záverečným bodom analýzy pripísateľnosti opatrenia 2 štátu, pričom tento všeobecný odkaz treba preto chápať ako odkaz na všetky skutočnosti uvedené na tento účel v rámci analýzy pripísateľnosti opatrenia 2 štátu. V tejto súvislosti Komisia v podstate najprv uviedla, že CET Govora bola vo výlučnom vlastníctve štátu, ďalej, že pokračovanie v neuhrádzaných dodávkach elektrickej energie v prospech žalobkyne, ktoré bolo predmetom opatrenia 2, bolo zavedené pri vykonávaní viacerých rozhodnutí krajskej rady regiónu Vâlcea a napokon, že „širší kontext“ preukazuje, že bolo „neprijateľné sa domnievať, že CET Govora nebola pod nijakým vplyvom štátu“ (odôvodnenia 194 až 198 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho v bode 6.1.1.3 napadnutého rozhodnutia Komisia všeobecným spôsobom odkázala na podpis memoranda niektorými veriteľmi žalobkyne a na verejné vyhlásenia s cieľom odôvodniť pripísateľnosť opatrenia 3 štátu.

183    V tejto súvislosti treba poznamenať, že nie je sporné, že CET Govora bola verejným podnikom v čase prijatia opatrenia 3. Ako však bolo uvedené v bode 170 vyššie, podľa judikatúry nie je možné prijať domnienku pripísateľnosti opatrenia štátu na základe jedinej skutočnosti, že opatrenie bolo prijaté verejnoprávnym podnikom.

184    V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 171 vyššie totiž Komisia musí zohľadniť súbor relevantných nepriamych dôkazov na účely preukázania, či správanie spoločnosti CET Govora v rámci opatrenia 3 bolo pripísateľné štátu.

185    V tejto súvislosti sa Komisia nemôže platne odvolávať na memorandum, pretože CET Govora ho ani nepodpísala. Navyše aj za predpokladu, že CET Govora ho zohľadnila pri svojom hlasovaní v rámci opatrenia 3, nič to nemení na tom, ako bolo uvedené v bode 173 vyššie, že memorandum výslovne stanovovalo, že jeho signatári nemajú žiadnu povinnosť vzdať sa svojich pohľadávok voči žalobkyni, prijať daný plán reorganizácie alebo všeobecnejšie vzdať sa akéhokoľvek zmluvného alebo iného práva voči žalobkyni. Pokiaľ ide o verejné vyhlásenia, stačí odkázať na bod 136 vyššie.

186    Pokiaľ ide o nepriame dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí v rámci opatrenia 2, na ktoré Komisia odkázala, treba konštatovať, že tieto dôkazy sa vzťahujú na obdobie od septembra 2012 do januára 2013 a že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že tieto skutočnosti boli stále aktuálne v roku 2015 pri prijatí opatrenia 3, pričom podľa judikatúry citovanej v bode 177 vyššie na účely analýzy, či je kritérium pripísateľnosti splnené, je potrebné vychádzať z okamihu prijatia opatrenia.

187    Navyše niektoré skutočnosti týkajúce sa správania spoločnosti CET Govora uvedené v rámci opatrenia 2 sú irelevantné na účely preskúmania pripísateľnosti hlasovania spoločnosti CET Govora v prospech plánu reorganizácie štátu. Ako tvrdí žalobkyňa, rozhodnutia krajskej rady regiónu Vâlcea uvedené v odôvodneniach 29, 85 a 195 napadnutého rozhodnutia sa týkali výlučne opatrenia 2 a nemali súvislosť so schválením plánu reorganizácie, ku ktorému došlo viac ako o dva roky neskôr.

188    Pokiaľ ide o prvky „širšieho kontextu“, na ktoré odkazujú odôvodnenia 196 a 197 napadnutého rozhodnutia, tieto nie sú priamo relevantné pre otázku, či hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu. Komisia totiž jasne nedefinuje súvislosť, ktorú vytvára medzi skutočnosťou, že riaditeľ spoločnosti CET Govora bol odsúdený vnútroštátnymi trestnými súdmi za zneužitie právomoci a zneužívanie vplyvu, ku ktorému došlo v období od októbra 2011 do júla 2014 na jednej strane, a hlasovaním spoločnosti CET Govora v prospech plánu reorganizácie na strane druhej. Rovnako skutočnosť, že riaditeľ spoločnosti CET Govora bol následne riaditeľom žalobkyne od októbra 2012 do februára 2013 a po februári 2013 sa opätovne stal riaditeľom spoločnosti CET Govora, nie je relevantná. Okrem skutočnosti, že aj táto okolnosť sa tiež vzťahuje na obdobie predchádzajúce obdobiu, ktorého sa týka opatrenie 3, samotná skutočnosť, že určitá fyzická osoba bola v rôznych okamihoch vymenovaná za riaditeľa dvoch verejnoprávnych podnikov, totiž sama osebe neznamená, že konanie, pre ktoré sa jedna z nich rozhodla o dva roky neskôr, možno pripísať štátu.

189    V dôsledku toho vzhľadom na neexistenciu iných relevantných nepriamych dôkazov z relevantného obdobia v napadnutom rozhodnutí treba dospieť podobne ako žalobkyňa k záveru, že Komisii sa nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu.

–       O pripísateľnosti hlasovania ANE štátu

190    V napadnutom rozhodnutí Komisia založila svoj záver, podľa ktorého hlasovanie ANE v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu, najmä na skutočnosti, že ANE je verejná inštitúcia národného záujmu, ktorá má právnu subjektivitu a ktorú koordinuje ústredný orgán verejnej správy vôd; že cieľom ANE bolo najmä uplatňovať vnútroštátnu stratégiu a politiku v oblasti hospodárenia s vodnými zdrojmi, zabezpečovať dodržiavanie právnych predpisov v tejto oblasti, spravovať a prevádzkovať infraštruktúru vnútroštátneho systému hospodárenia s vodami a zabezpečovať vykonávanie viacerých činností národného a spoločenského záujmu; že členovia jej správnej rady boli menovaní príkazom riaditeľa ústredného orgánu verejnej správy vôd a patril medzi nich predstaviteľ ministerstva verejných financií a predstaviteľ ústredného orgánu verejnej správy vôd a že generálny riaditeľ ANE bol menovaný, výkon jeho funkcie bol pozastavený a bol uvoľnený zo svojej funkcie na príkaz riaditeľa ústredného orgánu verejnej správy vôd a že príjmy a výdavky ANE schvaľovala správna rada so súhlasom riaditeľa ústredného orgánu verejnej správy vôd.

191    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia si v napadnutom rozhodnutí zamenila dve odlišné inštitúcie. Konkrétne odkaz v tabuľke 1 nachádzajúcej sa v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia na ANE v kategórii „Nezabezpečení veritelia podľa článku 96 [rumunského] insolvenčného zákona“ je chybný, pretože táto pohľadávka patrí inej verejnej inštitúcii, konkrétne Štátnej správe vôd – Správe povodia rieky Olt (ďalej len „ANE‑ABO“). Podľa žalobkyne ANE‑ABO hlasovala v prospech plánu reorganizácie, zatiaľ čo ANE nehlasovala ani v prospech tohto plánu, ani v jeho neprospech. Komisia preto v napadnutom rozhodnutí opomenula analyzovať pripísateľnosť hlasovania ANE‑ABO štátu.

192    Komisia uvádza, že ANE‑ABO je jednou z jedenástich regionálnych organizačných zložiek ANE. Úvahy uvedené v odôvodneniach 212 až 217 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ANE, sa vzťahujú aj na túto organizačnú zložku.

193    Žalobkyňa sa v podstate obmedzuje na tvrdenie, že Komisia omylom odkázala na orgán, ktorý nie je orgánom, ktorý voči nej má pohľadávky. Nespochybňuje však ani skutočnosť uvedenú Komisiou v jej vyjadrení k žalobe, že ANE‑ABO je organizačnou zložkou ANE, ani záver Komisie, podľa ktorého sa v podstate úvahy uvedené v odôvodneniach 212 až 217 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o ANE, uplatňujú mutatis mutandis na jej organizačnú zložku. V prípade neexistencie akéhokoľvek dôkazu opaku totiž skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o ANE, platia aj pre jej organizačné zložky.

194    Za týchto podmienok, hoci je samozrejme poľutovaniahodné, že v napadnutom rozhodnutí si Komisia zamenila ANE s jej organizačnou zložkou, ide nanajvýš o formálnu chybu, ktorá nemá vplyv na dôvodnosť napadnutého rozhodnutia.

195    Preto treba tvrdenia žalobkyne v tejto súvislosti zamietnuť.

–       Predbežné závery

196    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že Komisii sa v napadnutom rozhodnutí podarilo preukázať, že hlasovanie AAAS a hlasovanie organizačnej zložky ANE v prospech schválenia plánu reorganizácie boli pripísateľné štátu. Naopak nepodarilo sa jej z právneho hľadiska dostatočne preukázať pripísateľnosť hlasovania spoločnosti Salrom a spoločnosti CET Govora v rámci tohto plánu štátu.

ii)    O pripísateľnosti plánu reorganizácie štátu

197    Po prvé Komisia v odôvodnení 201 napadnutého rozhodnutia v podstate uviedla, že opatrenie 3 bolo pripísateľné štátu, pretože plán reorganizácie nemohol byť schválený bez súhlasu AAAS alebo spoločnosti CET Govora.

198    Tento záver je však nesprávny.

199    Po prvé, ako vyplýva z bodov 180 až 189 vyššie, Komisii sa nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu.

200    Po druhé aj za predpokladu, že hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu, treba uviesť, ako to urobila žalobkyňa, že záver Komisie uvedený v odôvodnení 201 napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s opisom vnútroštátnych pravidiel uplatniteľných v oblasti platobnej neschopnosti nachádzajúcim sa v napadnutom rozhodnutí.

201    V tejto súvislosti z odôvodnenia 42 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v súlade s článkami 100 a 101 legea no 85 privind procedura insolvenţei (zákon č. 85 o konkurznom konaní, ďalej len „rumunský insolvenčný zákon“) z 5. apríla 2006 (Monitorul Oficial al României, Partea I, č. 359 z 21. apríla 2006) plán reorganizácie musí byť považovaný za prijatý, ak absolútna väčšina kategórií veriteľov hlasuje v prospech plánu s podmienkou, že aspoň jedna zo znevýhodnených kategórií prijme plán. Plán sa považuje za prijatý danou kategóriou veriteľov, ak v tejto kategórii plán prijmú veritelia, ktorí majú absolútnu väčšinu hodnoty pohľadávok, ktoré patria do tejto kategórie.

202    Okrem toho z odôvodnenia 43 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v súlade s článkom 3 ods. 21 rumunského insolvenčného zákona sa pod „znevýhodnenou kategóriou“ rozumie kategória pohľadávok, v prípade ktorej sa v pláne reorganizácie stanovuje najmä zníženie výšky pohľadávky.

203    V prejednávanej veci, ako vyplýva z tabuľky 1 uvedenej v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia, boli veritelia žalobkyne rozdelení do piatich kategórií, čo znamená, že na schválenie plánu bolo nevyhnutné, aby aspoň tri z týchto kategórií hlasovali v prospech plánu. Nie je sporné, že v prejednávanej veci boli všetky tieto kategórie veriteľov znevýhodnenými kategóriami v zmysle článku 3 ods. 21 rumunského insolvenčného zákona, ako to vyplýva z poznámky pod čiarou č. 42 napadnutého rozhodnutia.

204    Z tej istej tabuľky okrem toho vyplýva, že AAAS a CET Govora mali spolu absolútnu väčšinu hodnoty pohľadávok len v dvoch kategóriách, a to v kategórii „Rozpočtoví veritelia“ a „Nezabezpečení veritelia podľa článku 96 [rumunského] insolvenčného zákona“, ako to napokon uznáva Komisia v odôvodnení 201 napadnutého rozhodnutia.

205    AAAS a CET Govora teda nemali väčšinu potrebnú na to, aby oni sami schválili plán reorganizácie.

206    Skutočnosť uvedená v odôvodnení 205 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej tretia kategória, a to kategória zamestnancov, „prirodzene“ uprednostňovala plán, keďže plán nestanovoval žiadne zníženie pohľadávok zamestnancov, je irelevantná, pretože Komisia nikdy netvrdila, že hlasovanie zamestnancov bolo pripísateľné štátu.

207    Komisia navyše nepreukázala, že AAAS a CET Govora spoločne mali silu zablokovať prijatie plánu reorganizácie. Naopak, z informácií o orientácii hlasovania rôznych veriteľov uvedených v odôvodnení 74 napadnutého rozhodnutia a v tabuľke v bode 75 pripomienok Rumunska z mája 2018 vyplýva, že existoval dostatočný počet veriteľov, ktorí hlasovali v prospech uvedeného plánu, aby sa tento plán považoval za prijatý troma z piatich kategórií veriteľov, vrátane minimálne jednej „znevýhodnenej kategórie“, aj za hypotézy, že by AAAS a CET Govora hlasovali proti plánu reorganizácie.

208    Po tretie AAAS a organizačná zložka ANE, ktorých hlasovanie bolo pripísateľné štátu, ako Komisia mohla správne konštatovať, mali spolu absolútnu väčšinu pohľadávok len v jednej kategórii, a to v kategórii rozpočtových veriteľov. Preto nemohli samy osebe ani prijať plán reorganizácie, ani zablokovať jeho prijatie schôdzou veriteľov.

209    Po štvrté aj za predpokladu, že hlasovanie spoločnosti CET Govora v prospech schválenia plánu reorganizácie bolo pripísateľné štátu a malo by byť pripočítané k hlasovaniu AAAS a organizačnej zložky ANE, treba uviesť, že spolu mali absolútnu väčšinu hodnoty pohľadávok len v dvoch kategóriách, a to „rozpočtoví veritelia“ a „nezabezpečení veritelia podľa článku 96 [rumunského] insolvenčného zákona“. Okrem toho aj za hypotézy, že by tieto subjekty hlasovali proti plánu reorganizácie, existoval dostatočný počet veriteľov, ktorí hlasovali v prospech uvedeného plánu na to, aby sa tento plán považoval za prijatý troma z piatich kategórií veriteľov, vrátane najmenej jednej znevýhodnenej kategórie. Preto nemohli samy osebe ani prijať plán reorganizácie, ani zablokovať jeho prijatie schôdzou veriteľov.

210    V druhom rade tvrdenie uvedené v odôvodnení 202 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého je opatrenie 3 v podstate pripísateľné štátu, pretože plán reorganizácie bol „vypracovaný“ správcom konkurznej podstaty, ktorý bol súčasťou štátu, možno len odmietnuť. Z odôvodnenia 41 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že správca konkurznej podstaty „pripravuje“ plán reorganizácie, ktorý musia veritelia následne preskúmať a schváliť. Správca konkurznej podstaty teda nemá právomoc prijať plán reorganizácie.

211    Po tretie je nepochybne pravda, ako to zdôrazňuje Komisia, že príslušný súd, ktorý je inštitúciou štátu, musí tiež schváliť plán v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom. Tento súd však nemôže schváliť plán, ktorý veritelia neprijali. V skutočnosti by tvrdenie Komisie, ak by sa malo prijať, znamenalo, že akýkoľvek plán reorganizácie prijatý v rámci konkurzného konania by sa považoval za pripísateľný štátu len z dôvodu účasti správcu konkurznej podstaty a sudcu v konaní.

212    Komisia nemôže v tejto súvislosti založiť nijaké tvrdenie na rozsudkoch z 26. októbra 2016, DEI a Komisia/Alouminion tis Ellados (C‑590/14 P, EU:C:2016:797, body 59, 77 a 81), a z 3. marca 2016, Simet/Komisia (T‑15/14, EU:T:2016:124, body 38, 44 a 45). Treba totiž konštatovať, že opatrenia pomoci, o ktoré išlo v týchto veciach, neboli vôbec porovnateľné s opatrením 3 dotknutým v prejednávanej veci. Vec, v ktorej bol vydaný prvý vyššie uvedený rozsudok, sa týkala štátnej pomoci poskytnutej výrobcom hliníka a zmenenej uznesením príslušného vnútroštátneho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktorým sa predĺžilo uplatňovanie zvýhodnenej sadzby za dodávky elektrickej energie. Vec, v ktorej bol vydaný druhý vyššie uvedený rozsudok, sa týkala štátnej pomoci poskytnutej talianskymi orgánmi v rámci výkonu rozhodnutia vnútroštátneho súdu. V týchto veciach bol pôvod predmetných opatrení pomoci, ktorých povaha a predmet nie sú vôbec porovnateľné s povahou a predmetom plánu reorganizácie prijatého v rámci konkurzného konania, štátny, zatiaľ čo rozhodnutie odpustiť časť dlhov žalobkyne bolo v prejednávanej veci prijaté veriteľmi žalobkyne, ako to uviedla samotná Komisia, a nie správcom konkurznej podstaty alebo príslušným súdom.

213    Po štvrté tvrdenie uvedené najmä v odôvodneniach 203 až 205 a 209 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého existencia memoranda a verejných vyhlásení v podstate preukazuje, že opatrenie 3 bolo ako celok pripísateľné štátu, musí byť zamietnuté z dôvodov uvedených v bodoch 128 a 136 vyššie.

214    Predovšetkým skutočnosť uvedená v odôvodnení 205 napadnutého rozhodnutia, že signatári memoranda a CET Govora mali spolu potrebnú väčšinu v štyroch z kategórií veriteľov, nie je relevantná. Na jednej strane totiž Komisia nikdy netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že hlasovanie súkromných bánk, ktoré podpísali memorandum, bolo pripísateľné štátu. Na druhej strane, pokiaľ ide o hlasy spoločností Electrica a Salrom, stačí odkázať na body 156 a 167 až 179 vyššie, zatiaľ čo pokiaľ ide o CET Govora, tá toto memorandum ani nepodpísala. Komisia preto nemohla v odôvodnení 206 napadnutého rozhodnutia dospieť k záveru, že memorandum umožnilo dosiahnuť požadovanú väčšinu na schôdzi veriteľov.

215    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii sa nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že opatrenie 3 bolo pripísateľné štátu, a preto predstavuje štátnu pomoc.

b)      O žalobných dôvodoch týkajúcich sa opatrení 1 a 2 založených na zjavne nesprávnom posúdení existencie hospodárskej výhody

216    Po prvé Komisia v odôvodnení 219 napadnutého rozhodnutia uviedla, že selektívna povaha pomoci nevyvoláva ťažkosti, keďže opatrenia 1 a 2 boli poskytnuté výlučne žalobkyni, zatiaľ čo iné podniky petrochemického odvetvia alebo iných odvetví v porovnateľnej právnej a skutkovej situácii vzhľadom na cieľ sledovaný uvedenými opatreniami ich nezískali.

217    Po druhé v odôvodneniach 221 a 222 napadnutého rozhodnutia sa Komisia domnievala, že kritérium súkromného veriteľa sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

218    Po tretie v odôvodnení 223 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila, že „z dôvodu úplnosti“ overila, či predmetné opatrenia spĺňajú kritérium súkromného veriteľa. V bodoch 6.1.2.1 (odôvodnenia 224 až 243) a 6.1.2.2 (odôvodnenia 244 až 263) napadnutého rozhodnutia Komisia uplatnila toto kritérium na opatrenia 1 a 2 a dospela k záveru, že tieto opatrenia poskytujú žalobkyni selektívnu hospodársku výhodu s výnimkou podpory činnosti žalobkyne zo strany spoločnosti Salrom v rámci opatrenia 2, keďže tento podnik sa podľa Komisie správal ako súkromný veriteľ, a teda žalobkyni neposkytol žiadnu hospodársku výhodu.

219    Žalobkyňa spochybňuje závery Komisie, podľa ktorých po prvé kritérium súkromného veriteľa nebolo v prejednávanej veci uplatniteľné a po druhé jej bola poskytnutá ekonomická výhoda v rámci opatrení 1 a 2 v rozsahu uvedenom v bode 218 vyššie.

220    Na úvod treba spresniť, že už nie je potrebné skúmať žalobný dôvod žalobkyne založený na zjavne nesprávnych posúdeniach, pokiaľ ide o existenciu hospodárskej výhody v rámci opatrenia 3. Ako totiž bolo uvedené v bodoch 156 a 215 vyššie, Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že toto opatrenie zahŕňalo prevod štátnych prostriedkov a bolo pripísateľné štátu, čo stačí na vyvodenie záveru, že opatrenie 3 nepredstavuje štátnu pomoc vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok uvedených v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 138 vyššie.

1)      O uplatniteľnosti kritéria súkromného investora

221    V odôvodneniach 221 a 222 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že na rozdiel od toho, čo tvrdilo Rumunsko počas správneho konania, kritérium subjektu v trhovom hospodárstve nebolo v prejednávanej veci uplatniteľné, a to v podstate z dôvodu, že Rumunsko trvalo a jasne konalo v jeho postavení orgánu verejnej moci na záchranu žalobkyne pred konkurzom, vrátane verejných vyhlásení a prostredníctvom memoranda, a nie ako akcionár, ktorý do nej investoval, alebo ako jej veriteľ.

222    Odôvodnenie 222 napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenia „204 a nasledujúce“, 274 a 276 tohto rozhodnutia. Na úvod treba uviesť, že tieto odkazy podľa všetkého neprinášajú žiadnu ďalšiu skutočnosť vo vzťahu k dôvodom uvedeným v odôvodneniach 221 a 222 napadnutého rozhodnutia. Odôvodnenia „204 a nasl.“ napadnutého rozhodnutia totiž odkazujú najmä na verejné vyhlásenia, ktoré už boli spomenuté v odôvodnení 222 napadnutého rozhodnutia, zatiaľ čo odôvodnenia 274 a 276 tohto rozhodnutia sa týkajú uplatnenia, a nie uplatniteľnosti kritéria súkromného veriteľa v osobitnom rámci opatrenia 3.

223    Pokiaľ ide o uplatniteľnosť tohto kritéria, žalobkyňa v podstate tvrdí, že dotknuté opatrenia nezahŕňajú výkon výsad verejnej moci štátom, ako to preukazuje skutočnosť, že tieto opatrenia mohli byť a v skutočnosti tiež boli prijaté súkromnými veriteľmi. Okrem toho ich povaha, predmet, kontext, do ktorého boli zasadené, ciele, ktoré sledovali, a pravidlá, ktorým podliehali, tiež naznačujú, že uvedené kritérium sa má v prejednávanej veci uplatniť. Podľa žalobkyne ani memorandum, ani verejné vyhlásenia nemôžu vylúčiť uplatniteľnosť uvedeného kritéria.

224    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne. V podstate tvrdí, že kritérium súkromného veriteľa nie je v prejednávanej veci uplatniteľné, pretože keď Rumunsko prijalo predmetné opatrenia, konalo vo svojom postavení orgánu alebo verejnej moci, a nie ako súkromný veriteľ, ako to preukazuje memorandum a verejné vyhlásenia.

225    Treba pripomenúť, že test súkromného veriteľa a test súkromného investora sú osobitnými výrazmi kritéria subjektu v trhovom hospodárstve, ktoré sa používajú na účely preskúmania, či správanie verejného veriteľa alebo verejného investora môže viesť k štátnej pomoci.

226    Podľa judikatúry treba rozlišovať úlohy štátu ako akcionára podniku na jednej strane a štátu konajúceho ako orgán verejnej moci na druhej strane. Kritérium súkromného investora sa preto uplatňuje, ak dotknutý členský štát prizná ekonomickú výhodu podniku ako akcionár a nie ako orgán verejnej moci. Na posúdenie toho, či je opatrenie konaním štátu v jeho postavení akcionára a nie v postavení orgánu verejnej moci, treba vykonať celkové posúdenie zohľadňujúce najmä povahu a predmet opatrenia, kontext, do ktorého patrí, sledovaný cieľ a pravidlá, ktorým uvedené opatrenie podlieha (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 80, 81 a 86).

227    Ak sa členský štát odvoláva v priebehu správneho konania na kritérium súkromného investora, prináleží mu v prípade pochybností preukázať jednoznačným spôsobom a na základe objektívnych, overiteľných a časovo relevantných prvkov, že vykonané opatrenie vyplýva z jeho postavenia ako akcionára. Ak dotknutý členský štát predloží Komisii dôkazy požadovanej povahy, prináleží jej vykonať celkové posúdenie, zohľadniac okrem dôkazov predložených členským štátom aj akýkoľvek iný relevantný prvok. Súdny dvor však spresnil, že kritérium súkromného investora nepredstavuje výnimku, ktorá sa uplatňuje len na žiadosť členského štátu, ale ak je uplatniteľné, patrí medzi skutočnosti, ktoré je Komisia povinná zohľadniť na preukázanie existencie štátnej pomoci. Preto, keď sa zdá, že toto kritérium by sa mohlo uplatniť, Komisii prináleží požiadať dotknutý členský štát, aby jej poskytol všetky relevantné informácie umožňujúce jej preveriť, či podmienky uplatniteľnosti a uplatnenia tohto kritéria sú splnené, a odmietnuť skúmať takéto informácie môže Komisia len vtedy, ak predložené dôkazy vznikli až po prijatí rozhodnutia vykonať predmetnú investíciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 82 až 86, 103 a 104).

228    Súdny dvor mal tiež príležitosť spresniť, že ak verejný veriteľ poskytol úľavy pri platení dlhu, ktorý mu dlhuje podnik, kritérium súkromného veriteľa bolo v zásade uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, EU:C:2013:32, bod 71).

229    Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že hospodárska povaha konania členského štátu musí byť „východiskom“ analýzy uplatniteľnosti kritéria súkromného veriteľa a že ak sa zdá, že kritérium súkromného veriteľa by sa mohlo uplatniť, Komisii prináleží preskúmať túto hypotézu nezávisle od akéhokoľvek návrhu v tomto zmysle (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 25 a 27).

230    V niektorých prípadoch možno uplatniteľnosť kritéria súkromného investora dokonca predpokladať z dôvodu samotnej povahy predmetného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2018, BTB Holding Investments a Duferco Participations Holding/Komisia, T‑100/17, neuverejnený, EU:T:2018:900, bod 53).

231    V prejednávanej veci treba uviesť, že v odôvodneniach 221 a 222 napadnutého rozhodnutia Komisia založila svoj záver o neuplatniteľnosti kritéria súkromného veriteľa, v podstate na existencii memoranda a verejných vyhlásení. Keďže však Komisia nekvalifikovala uvedené memorandum a uvedené vyhlásenia ako štátnu pomoc, treba ich považovať len za prvky kontextu, do ktorého patria predmetné opatrenia.

232    Komisia tým nevykonala celkové posúdenie všetkých relevantných faktorov, najmä tých, ktoré sa týkajú povahy a predmetu opatrenia, sledovaného cieľa a pravidiel, ktorým uvedené opatrenie podliehalo, ako to vyžaduje judikatúra pripomenutá v bodoch 226 a 227 vyššie.

233    Je pravda, že nie je vylúčené, že napadnuté rozhodnutie by bolo možné vykladať tak, že implicitne, ale nevyhnutne uvádza, že podľa Komisie skutočnosti kontextu mali v prejednávanej veci taký význam, že samy osebe postačovali na vyvodenie záveru o neuplatniteľnosti kritéria súkromného veriteľa bez ohľadu na ostatné faktory vyvodené judikatúrou.

234    Žalobkyňa však tvrdí, že tieto iné faktory preukazujú, že kritérium súkromného veriteľa sa v prejednávanej veci uplatňuje.

235    Treba teda preskúmať, či vzhľadom na všetky relevantné faktory týkajúce sa povahy a predmetu opatrení 1 a 2 kontextu, do ktorého patria, sledovaného cieľa a pravidiel, ktorým tieto opatrenia podliehajú, Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, dospieť k záveru o neuplatniteľnosti kritéria súkromného veriteľa na opatrenia 1 a 2.

236    V prvom rade, pokiaľ ide o predmet a povahu opatrení 1 a 2, z bodu 99 vyššie vyplýva, že opatrenie 1 sa v podstate týka vhodnosti, časového harmonogramu a podmienok prípadného vymáhania pohľadávok AAAS. Každý súkromný veriteľ by tiež mohol byť konfrontovaný s takouto voľbou.

237    Rovnako opatrenie 2 sa týka spôsobov, podľa ktorých je potrebné pokračovať alebo prerušiť dodávky surovín podniku v ťažkostiach. Každý súkromný dodávateľ by tiež mohol byť konfrontovaný s takouto voľbou.

238    Povaha opatrení 1 a 2 je teda v podstate hospodárska a ako taká nezahŕňa výkon výsad verejnej moci.

239    V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého patria tieto opatrenia, treba po prvé poznamenať, že ako uvádza žalobkyňa, relevantné obdobie opatrení 1 a 2 sa začalo v septembri 2012, zatiaľ čo memorandum bolo podpísané 23. novembra 2012. Opatrenia 1 a 2 tak boli vykonané približne dva mesiace pred podpísaním memoranda, takže toto memorandum nemohlo byť dôvodom ich prijatia.

240    Po druhé, ako tvrdí žalobkyňa a ako bolo uvedené v bode 124 vyššie, žiadne ustanovenie memoranda neukladá AAAS povinnosť nevymáhať svoje pohľadávky voči žalobkyni. Pokiaľ ide o CET Govora, ktorá je jediným poskytovateľom pomoci v rámci opatrenia 2, táto spoločnosť nie je ani signatárom memoranda.

241    Po tretie, ako je uvedené v bode 127 vyššie, skutočnosť, že memorandum podpísali, nebránila niektorým signatárom správať sa ako súkromní veritelia.

242    Pokiaľ ide o verejné vyhlásenia, stačí odkázať na body 130 až 136 vyššie, z ktorých vyplýva, že tieto vyhlásenia neobsahovali jasné, presné, konkrétne a jednoznačné záväzky štátu ukladajúce AAAS a spoločnosti CET Govora konať spôsobom, ktorý by sa vyznačoval výkonom výsad verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júla 2015, Francúzsko a Orange/Komisia, T‑425/04 RENV a T‑444/04 RENV, EU:T:2015:450, body 235 až 245).

243    Po tretie, pokiaľ ide o ciele opatrení 1 a 2, odkazuje sa na body 111 a 112 vyššie, z ktorých vyplýva, že opatreniu 1 nemožno pripísať nijaký jasný cieľ, zatiaľ čo opatrenie 2 sleduje cieľ zachovania životaschopnosti samotnej spoločnosti CET Govora.

244    Po štvrté, pokiaľ ide o pravidlá, ktorým podliehajú opatrenia 1 a 2, tieto pravidlá tiež nezahŕňajú výkon výsad verejnej moci.

245    Pravidlá uplatniteľné na opatrenie 1 sú totiž v podstate pravidlá týkajúce sa konaní o vymáhaní pohľadávok. Hoci je pravda, že existujú osobitné zákony upravujúce vymáhanie dlhov štátu, ktoré stanovujú najmä možnosť priameho vymáhania pohľadávok bez rozhodnutia súdu, nič to nemení na tom, že AAAS, ktorého pasívne správanie je predmetom opatrenia 1, túto možnosť v prejednávanej veci nevyužil (pozri body 266 až 275 nižšie).

246    Pokiaľ ide o opatrenie 2, v podstate sa vzťahuje na zmluvné vzťahy medzi spoločnosťou CET Govora, spoločnosťou Salrom a žalobkyňou v období od septembra 2012 do januára 2013.

247    V dôsledku toho z povahy, predmetu, kontextu, cieľa a právnych pravidiel, ktorým podliehajú opatrenia 1 a 2, vyplýva, že tieto opatrenia patria do hospodárskej a obchodnej oblasti a nesúvisia s výkonom výsad verejnej moci štátom.

248    Komisia sa preto nesprávne domnievala, že kritérium súkromného veriteľa nebolo na opatrenia 1 a 2 uplatniteľné.

2)      O existencii hospodárskej výhody, pokiaľ ide o opatrenie 1

249    V bode 6.1.2.1 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 224 až 243) Komisia konštatovala, že AAAS poskytol žalobkyni hospodársku výhodu z dôvodu nevymáhania a hromadenia pohľadávok v období od septembra 2012 do januára 2013 v podstate z dôvodu, že AAAS nekonal tak, ako by konal súkromný veriteľ. Aj keby totiž AAAS poznal ťažkú finančnú situáciu a úpadok žalobkyne, neprijal by opatrenia, aby sa pokúsil vymôcť svoje pohľadávky alebo prinajmenšom aby dosiahol lepšie postavenie ako veriteľ.

250    Komisia sa v napadnutom rozhodnutí konkrétne opiera o viacero dôkazov, aby preukázala, že AAAS poskytol žalobkyni hospodársku výhodu v rámci opatrenia 1, a to:

–        na rozdiel od okolností, za ktorých bolo prijaté rozhodnutie z roku 2012, nevymáhanie a hromadenie pohľadávok zo strany AAAS počas dotknutého obdobia nemožno odôvodniť bezprostredným projektom privatizácie,

–        dotknuté obdobie bolo dostatočne dlhé na to, aby AAAS mohol prijať opatrenia na vymáhanie,

–        AAAS sa mohol dovolávať osobitných práv, ktoré mal ako orgán verejnej správy pri vymáhaní svojich pohľadávok,

–        legea no 137 privind unele măsuri pentru accelerarea privatizării (zákon č. 137 o opatreniach na urýchlenie privatizácie, ďalej len „rumunský zákon o privatizácii“) z 28. marca 2002 (Monitorul Oficial al României, Partea I, č. 215 z 28. marca 2002) nebránil AAAS vymáhať svoje pohľadávky,

–        AAAS nepredložil žiadnu aktuálnu správu ani interný dokument preukazujúci, že konal ako súkromný veriteľ,

–        na rozdiel od AAAS ostatní veritelia žalobkyne prijali opatrenia na vymáhanie alebo ochranu svojich pohľadávok,

–        memorandum dokazuje, že AAAS súhlasil s nevymáhaním a navyšovaním dlhov,

–        AAAS sa mohol odvolávať na ustanovenia rumunského insolvenčného zákona, ktoré mu umožňovali ponúknuť alternatívny plán reorganizácie,

–        AAAS mohol žalobkyni hroziť začatím konkurzného konania,

–        AAAS mohol zablokovať účty žalobkyne alebo získať záložné práva k nehnuteľnostiam.

251    Žalobkyňa spochybňuje každú z týchto skutočností. V podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že opatrenie 1 nebolo v súlade s kritériom súkromného veriteľa. Komisia totiž nepreukázala, že by zjavne nezískala rovnaké výhody od súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v porovnateľnej situácii ako situácia AAAS.

252    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne. Tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že AAAS poskytol žalobkyni hospodársku výhodu z dôvodu nevymáhania a hromadenia jeho pohľadávok voči nej.

253    Podľa judikatúry cieľom kritéria súkromného veriteľa je preskúmanie, či prijímajúci podnik zjavne nemohol získať porovnateľné úľavy od súkromného hospodárskeho subjektu nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii verejnoprávneho veriteľa usilujúceho sa o zaplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník vo finančných ťažkostiach, a teda či tento podnik mohol získať rovnakú výhodu, ako je tá, ktorá sa mu poskytla vo forme štátnych prostriedkov, za okolností zodpovedajúcich bežným trhovým podmienkam (pozri rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 28 a citovanú judikatúru).

254    Treba ešte pripomenúť, že podľa judikatúry, keď sa veriteľ stretne s dlžníkom, ktorý čelí výraznému zhoršeniu svojej finančnej situácie, musí urobiť rozhodnutie o možnostiach a spôsoboch prípadného vymáhania svojich pohľadávok. Jeho voľba je ovplyvnená radom faktorov, ako napríklad jeho postavením ako hypotekárneho, prednostného alebo bežného veriteľa, povahou a rozsahom možných záruk ktoré mu patria, jeho zhodnotením možnosti ozdravenia podniku, ako aj prospechom, ktorý by mohol získať v prípade likvidácie. Z toho vyplýva, že Komisii prináleží, aby pri každom dotknutom verejnoprávnom subjekte a s prihliadnutím na vyššie uvedené faktory určila, či úľavy, ktoré poskytol, boli zjavne významnejšie ako tie, ktoré by poskytol hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa vo vzťahu k podniku, ktorý je príjemcom pomoci, v situácii porovnateľnej so situáciou dotknutého verejnoprávneho subjektu, ktorý sa usiluje vymôcť sumy, ktoré sú mu dlžné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Buczek Automotive/Komisia, T‑1/08, EU:T:2011:216, bod 84 a citovanú judikatúru).

255    Je teda potrebné preskúmať, či Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že tým, že AAAS nevymáhal svoje pohľadávky a počas dotknutého obdobia hromadil ďalšie, poskytol žalobkyni úľavy, ktoré by zjavne nezískala od súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii AAAS, v zmysle judikatúry citovanej v bode 253 vyššie.

256    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že počas veľmi krátkeho trvania tohto opatrenia AAAS nepristúpil k vymáhaniu svojich pohľadávok, pretože ešte hľadal najlepšie možné riešenie na vymoženie týchto pohľadávok, ako to preukazuje memorandum. Okrem toho v priebehu dotknutého obdobia sa AAAS ešte mohol oprieť o závery a ekonomickú analýzu Komisie uvedenú v rozhodnutí z roku 2012, ktoré potvrdzovali, že premena dlhu a privatizácia boli výnosnejšie ako likvidácia. Navyše, ako bolo uvedené v bode 99 vyššie, žalobkyňa zdôrazňuje bez toho, aby to Komisia spochybnila, že hromadenie pohľadávok zo strany AAAS počas tohto obdobia nespočívalo v nových pohľadávkach dohodnutých počas tohto obdobia, ale len v nahromadení úrokov vzniknutých z už existujúcich pohľadávok.

257    V tejto súvislosti treba uviesť, že v rozhodnutí z roku 2012, ktoré bolo prijaté približne šesť mesiacov pred začiatkom obdobia dotknutého opatrením 1, Komisia dospela k záveru, že premena dlhov žalobkyne na základné imanie nepredstavovala štátnu pomoc a že privatizácia by bola výhodnejšia ako likvidácia, pričom sa spresnilo, že rumunské orgány sa zaviazali v plnom rozsahu sprivatizovať žalobkyňu v krátkej dobe (odôvodnenia 17, 52, 73, 86, 153, 160 a článok 2 rozhodnutia z roku 2012).

258    Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že pokus sprivatizovať žalobkyňu neuspel 22. septembra 2012 z dôvodu, že niektorí menšinoví akcionári zablokovali predpokladanú premenu dlhu na akcie.

259    Relevantné obdobie opatrenia 1 tak podľa odôvodnenia 224 napadnutého rozhodnutia začalo plynúť po zlyhaní tohto pokusu. Podľa napadnutého rozhodnutia tak mal AAAS pristúpiť k vymáhaniu svojich pohľadávok voči žalobkyni ihneď po uvedenom zlyhaní alebo nanajvýš v lehote štyroch mesiacov po ňom alebo prijať v tom istom období iné opatrenia na dosiahnutie lepšieho postavenia ako veriteľ.

260    Ako však tvrdí žalobkyňa, Komisia na jednej strane nepreukázala, že súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS by sa v tom čase nevyhnutne domnieval, že nemožno uvažovať o nijakom ďalšom pokuse o privatizáciu, keďže jej neúspech nebol spôsobený nedostatkom potenciálnych investorov, ani rentabilitou plánovanej investície, ani finančnou situáciou žalobkyne.

261    Hoci Komisia uviedla, že ďalšie pokusy predchádzajúce tomuto pokusu tiež zlyhali a že v tom čase už neexistoval žiadny projekt bezprostrednej privatizácie, nepreukázala, že súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS by nevyhnutne predpokladal, že privatizácia žalobkyne je odteraz vylúčená, a to nielen vzhľadom na osobitné dôvody tohto posledného zlyhania, ale aj vzhľadom na to, že sotva šesť mesiacov predtým sa samotná Komisia domnievala, že takáto možnosť prichádzala do úvahy v krátkej dobe.

262    Na druhej strane treba podobne ako žalobkyňa konštatovať, že relevantné obdobie opatrenia 1 bolo relatívne krátke, a to od 22. septembra 2012 do 31. januára 2013, teda približne štyri mesiace. Vzhľadom na to, že Komisia v rozhodnutí z roku 2012 dospela k záveru, že scenár privatizácie bol výhodnejší než scenár likvidácie, bolo by legitímne, aby súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS zvážil možnosti, ktorými disponoval počas určitého obdobia, namiesto toho, aby okamžite prikročil k vymáhaniu svojich pohľadávok, ktoré by mohlo viesť k likvidácii žalobkyne, čo bol scenár, ktorý podľa uvedeného rozhodnutia bol menej výhodný.

263    Hoci neexistujú pravidlá týkajúce sa rýchlosti, s akou musí veriteľ konať na účely uspokojenia svojich pohľadávok, nemožno očakávať, že hypotetickí súkromní veritelia budú požadovať vyhlásenie konkurzu na podnik pri prvom zlyhaní bez akéhokoľvek zohľadnenia jeho dlhodobejšieho potenciálu, aj keď nemožno pripustiť, aby verejné orgány pasívne tolerovali nahromadenie dlhov za dlhé obdobia bez toho, aby sa rysovala najmenšia perspektíva zlepšenia (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo vo veci Španielsko/Komisia, C‑480/98, EU:C:2000:305, body 36 a 37).

264    Kritérium súkromného veriteľa neukladá povinnosť žiadať okamžitý konkurz podniku v ťažkostiach, keďže je celkom pochopiteľné, že súkromný veriteľ, ktorý disponuje značnými finančnými zdrojmi, má záujem udržať pri živote na určitý čas činnosti dlhujúceho podniku, ak sa náklady na okamžitú likvidáciu ukazujú byť vyššie ako náklady na poskytnutie pomoci (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Španielsko/Komisia, C‑276/02, EU:C:2004:211, bod 39).

265    Okrem toho skutočnosť uvedená v odôvodnení 234 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej žalobkyňa pozastavila výrobu a nemala v blízkej budúcnosti žiadne vyhliadky na príjmy z prevádzkovania, čo podľa Komisie malo viesť AAAS k začatiu exekučného konania, je čiastočne skutkovo nepodložená. Z odôvodnení 29 a 244 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že 24. októbra 2012, teda na začiatku obdobia, ktorého sa týka opatrenie 1, žalobkyňa obnovila svoju výrobu, a teda mohla získať príjmy.

266    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že AAAS bolo zákonne znemožnené uplatniť svoje pohľadávky v súlade s článkom 16 ods. 5 písm. c) rumunského zákona o privatizácii, pokiaľ ona sama bola predmetom osobitného správneho postupu. Tak to však bolo od vydania vyhlášky ministra hospodárstva z 2. júla 2012.

267    V tejto súvislosti nie je sporné, ako vyplýva z odôvodnenia 228 napadnutého rozhodnutia, že osobitné zákony upravujúce vymáhanie dlhov voči štátu, najmä článok 50 ods. 1 a 2 ordonanță no 51 de urgenţă privind valorificarea unor active ale statului (mimoriadna vyhláška č. 51 o realizácii aktív štátu) z 15. decembra 1998 (Monitorul Oficial al României, Partea I, no 482 z 15. decembra 1998), priznávajú AAAS osobitné práva zahŕňajúce najmä priamy výkon jeho pohľadávok prostredníctvom jeho vlastných súdnych úradníkov, bez rozhodnutia súdu.

268    Článok 16 ods. 5 písm. c) rumunského zákona o privatizácii však bránil rozpočtovým veriteľom pristúpiť k vymáhaniu svojich pohľadávok voči žalobkyni. Toto ustanovenie v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností stanovovalo:

„Od dátumu začatia osobitného správneho postupu počas privatizačného obdobia sa na spoločnosť vzťahujú tieto mimoriadne opatrenia:… rozpočtoví veritelia až do prevodu vlastníckeho práva k akciám pozastavia uplatňovanie exekučných opatrení prijatých voči spoločnosti a neprijmú žiadne opatrenie na zavedenie takýchto opatrení. Rovnaké ustanovenia sa uplatňujú na dotknutú verejnú inštitúciu, ak je veriteľom.“

269    Je nesporné, že počas obdobia, ktorého sa týka opatrenie 1, žalobkyňa patrila do režimu osobitného správneho postupu. Takisto je nesporné, že AAAS bol daňovým veriteľom v zmysle článku 16 ods. 5 písm. c) rumunského zákona o privatizácii.

270    Preto, ako uvádza žalobkyňa, toto ustanovenie vnútroštátneho práva sa uplatňovalo na AAAS.

271    Komisia však v odôvodnení 229 napadnutého rozhodnutia na jednej strane uviedla, že ministerstvo hospodárstva „bez vysvetlenia“ zachovalo žalobkyňu v režime osobitného správneho postupu aj po zlyhaní privatizácie v septembri 2012.

272    Táto výhrada je však neúčinná, pretože Komisia neposúdila ako štátnu pomoc rozhodnutie ministra hospodárstva ponechať žalobkyňu v režime osobitného správneho postupu, ale len správanie AAAS.

273    Na druhej strane v odôvodnení 229 napadnutého rozhodnutia Komisia tvrdila, že AAAS sa mohol pokúsiť napadnúť „rozhodnutie ministerstva o predĺžení tohto osobitného postavenia [žalobkyne] bez vysvetlenia“.

274    Komisia však nepreukázala, že hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS by sa rozhodol začať takéto súdne konanie najmä vzhľadom na jeho predpokladanú dĺžku trvania vo vzťahu k veľmi krátkej dobe, ktorej sa týka opatrenie 1. Dĺžka súdneho konania je okolnosťou, ktorá môže nezanedbateľným spôsobom ovplyvniť rozhodovací proces primerane opatrného a starostlivého súkromného veriteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. januára 2013, Frucona Košice/Komisia, C‑73/11 P, EU:C:2013:32, bod 81).

275    Komisia pred Všeobecným súdom tvrdí, že Rumunsko mohlo zmeniť rumunský zákon o privatizácii. Takáto úvaha sa však v napadnutom rozhodnutí neuvádza. Komisia nemôže doplniť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. mája 2007, Duales System Deutschland/Komisia, T‑289/01, EU:T:2007:155, bod 132).

276    Po tretie Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že na rozdiel od AAAS niektorí verejní a súkromní veritelia, najmä Electrica, Salrom, Polcheme S.A. a Bulrom Gas, začali počas uvedeného obdobia exekučné konania.

277    Žalobkyňa tvrdí, že veľká väčšina súkromných veriteľov konala rovnako ako AAAS.

278    V tejto súvislosti treba najskôr konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, a to ani explicitne, ani implicitne, že AAAS a traja zo štyroch veriteľov uvedených v bode 276 vyššie, a to Salrom, Polcheme a Bulrom Gas, sa počas relevantného obdobia nachádzali v porovnateľnej situácii. Naopak, z odôvodnenia 231 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Polcheme a Bulrom Gas patrili medzi prednostných veriteľov, zatiaľ čo takmer všetky pohľadávky AAAS neboli zabezpečené.

279    Pokiaľ ide o spoločnosť Electrica, je pravda, že Komisia v odôvodnení 231 napadnutého rozhodnutia uviedla, že podľa štúdie banky Raiffeisen z roku 2011 „vymohla rovnaký podiel pohľadávok“ ako AAAS. Electrica však bola v roku 2012, teda pred svojou privatizáciou, verejným veriteľom. Na účely uplatnenia kritéria súkromného veriteľa je pritom relevantné len správanie súkromných veriteľov nachádzajúcich sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii AAAS (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 28 a citovanú judikatúru).

280    Komisia navyše nespochybnila tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého väčšina jej súkromných veriteľov počas dotknutého obdobia nepristúpila tak ako AAAS k vymáhaniu svojich pohľadávok, ani neprijala iné zabezpečovacie opatrenia. Hoci Komisia žalobkyni vytýka, že nepreukázala, že títo ostatní súkromní veritelia sa nachádzali v porovnateľnej situácii ako AAAS, tá istá výhrada môže byť uplatnená voči samotnej Komisii, keďže nepreukázala, že štyria veritelia, ktorých spomenula v napadnutom rozhodnutí, sa nachádzali v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS. Podľa judikatúry však Komisii prináleží preukázať, že správanie verejnoprávneho veriteľa nebolo zlučiteľné s kritériom súkromného veriteľa, a teda že poskytol výhodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice, C‑300/16 P, EU:C:2017:706, bod 29).

281    Pre úplnosť treba ešte poznamenať, že uplatnenie kritéria súkromného veriteľa môže byť založené na správaní hypotetického súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v situácii porovnateľnej so situáciou dotknutého verejnoprávneho veriteľa (pozri judikatúru citovanú v bode 254 vyššie). Uplatnenie tohto kritéria teda nevyhnutne nevyžaduje, aby bol identifikovaný skutočný súkromný veriteľ nachádzajúci sa v takejto porovnateľnej situácii. V napadnutom rozhodnutí však Komisia nepreukázala ani to, že by hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS pristúpil k vymáhaniu svojich pohľadávok alebo prijal iné zabezpečovacie opatrenia počas dotknutého obdobia, ktorého dĺžka bola relatívne krátka.

282    V tejto súvislosti a bez toho, aby to Komisia odôvodnene spochybnila, bolo pravdepodobné, že vzhľadom na výšku pohľadávok AAAS by ich vymáhanie viedlo k začatiu konkurzného konania.

283    Je však dôležité zohľadniť skutočnosť, že takmer všetky pohľadávky AAAS neboli zabezpečené. V tejto súvislosti Komisia nepreukázala, že súkromný veriteľ s podobnou expozíciou ako AAAS, by mal hospodársky záujem vyvolať začatie konkurzného konania, keďže na rozdiel od prednostných veriteľov by riskoval stratu väčšej časti svojich pohľadávok v rámci takéhoto konania. Pre takéhoto veriteľa sa tak prípadná privatizácia alebo iné riešenie mohli v tom čase javiť ako možné a zaujímavejšie z dôvodov už uvedených v bode 262 vyššie. Bolo by prinajmenšom legitímne, aby takýto veriteľ vyhodnotil možnosti, ktoré sa mu ponúkajú počas určitého obdobia, namiesto toho, aby sa náhlil postupovať tak, ako to uvádza Komisia.

284    Dôvod uvedený v odôvodnení 242 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého AAAS mohol vyvolať začatie konkurzného konania a následne navrhnúť alternatívny plán reorganizácie, nie je dostatočne podložený ani presvedčivý. Aj keby totiž AAAS mohol navrhnúť alternatívny plán reorganizácie v rámci konkurzného konania, Komisia nepreukázala, že by ho mohol sám prijať, ani že tento alternatívny plán by viedol k lepšiemu vymáhaniu nezabezpečených pohľadávok AAAS.

285    Komisia tiež nepreukázala, že hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS by počas dotknutého obdobia pristúpil k zablokovaniu účtov žalobkyne alebo že by mohol získať zábezpeku pre svoje pohľadávky, ako je záložné právo k nehnuteľnosti. Komisia sa totiž obmedzila na uvedenie takejto možnosti bez toho, aby na tento účel vykonala konkrétne a podložené preskúmanie. Komisia tak napríklad nepreskúmala dostupnosť likvidity alebo nehnuteľného majetku postačujúcej hodnoty v majetku žalobkyne, ktoré by hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS, mohol zadržať alebo na ktorý by mohol získať zábezpeku. Nepreskúmala ani postupy, ktoré treba dodržať, a podmienky vyžadované na tento účel a či by takýto hypotetický súkromný veriteľ vzhľadom na tieto postupy konal spôsobom, ktorý odporúčala počas relatívne krátkeho obdobia od 22. septembra 2012 do 31. januára 2013. V každom prípade v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 254 vyššie Komisii prináleží preukázať, že bolo zjavné, že takýto hypotetický súkromný veriteľ by počas obdobia dotknutého opatrením 1 konal spôsobom, ktorý odporúčala. Pokiaľ ide o konkrétne príklady uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí, netýkajú sa veriteľov, ktorí mali podobnú expozíciu ako AAAS.

286    Žalobkyňa okrem toho tvrdí, pričom Komisia jej v tomto bode neprotirečí, že článok 16 ods. 5 písm. c) rumunského zákona o privatizácii v každom prípade bránil AAAS uložiť jej takéto opatrenia.

287    Po štvrté Komisia v napadnutom rozhodnutí rumunským orgánom vytýkala, že nepredložili žiadnu aktuálnu správu alebo interný dokument preukazujúci, že AAAS počas dotknutého obdobia konala ako súkromný veriteľ.

288    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že bolo legitímne, aby AAAS nepristúpil k okamžitej príprave takýchto dokumentov vzhľadom na skutočnosť, že podpísal memorandum práve s cieľom zachovať otvorené všetky možnosti a posúdiť jej životaschopnosť.

289    V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že AAAS mala počas relevantného obdobia k dispozícii ekonomickú analýzu Komisie uvedenú v rozhodnutí z roku 2012, ktorá predstavovala aktuálne posúdenie, ktoré bolo dostupné každému veriteľovi, týkajúce sa najmä výhod a nevýhod scenára likvidácie v porovnaní so scenárom privatizácie. Z dôvodov už uvedených v bodoch 256 až 265 vyššie a ako tvrdí žalobkyňa, bolo legitímne, aby veriteľ považoval toto posúdenie za relevantné počas dotknutého obdobia.

290    Veritelia vrátane AAAS ďalej disponovali aj štúdiou banky Raiffeisen z októbra 2011, ktorú Komisia označila za „najnovš[iu] štúdi[u]…, ktorá bola vtedy k dispozícii“ (odôvodnenie 230 napadnutého rozhodnutia). Táto štúdia, ktorú rumunské orgány predložili Komisii počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 2012, porovnávala výťažok z likvidácie žalobkyne s výnosom z privatizácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa tejto štúdie by AAAS v prípade likvidácie vymohol približne 23 000 000 eur, zatiaľ čo v prípade premeny dlhu a privatizácie by vymohol od 22 900 000 eur do 79 500 000 eur. Hoci je pravda, že táto štúdia predchádzala prijatiu opatrenia 1 o viac ako jeden rok, Komisia netvrdí, že údaje v nej uvedené už neboli aktuálne počas relevantného obdobia tohto opatrenia. Okrem toho, keďže Rumunsko predložilo túto štúdiu Komisii a obsahuje osobitné údaje o vymáhaní pohľadávok AAAS, je pravdepodobné, že AAAS mal prístup alebo mohol mať prístup k uvedenej štúdii bez toho, aby to Komisia spochybnila.

291    Napokon bod 1.1.b) memoranda predpokladal vypracovanie štúdie o životaschopnosti. Táto štúdia bola objednaná 23. novembra 2012, teda v deň podpisu memoranda a bola vypracovaná spoločnosťou Alvarez & Marsal. Z toho vyplýva, že veritelia, ktorí podpísali memorandum, medzi nimi aj AAAS, konali promptne, keď si vyžiadali takúto štúdiu približne dva mesiace po zlyhaní posledného pokusu o privatizáciu žalobkyne.

292    Za týchto okolností sa zdá legitímne, aby súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS čakal na výsledky uvedenej štúdie o životaschopnosti dlžníka, aby s úplnou znalosťou veci rozhodol o krokoch, ktoré treba podniknúť na jej základe, namiesto okamžitého pristúpenia k vymáhaniu jeho pohľadávok, pričom je navyše spresnené, že nahromadenie pohľadávok zo strany AAAS voči žalobkyni počas dotknutého obdobia nespočívalo v nových pohľadávkach dohodnutých počas tohto obdobia, ale len v nahromadení úrokov vzniknutých z už existujúcich pohľadávok.

293    Komisia tvrdí, že Rumunsko nepreukázalo, že táto štúdia bola vypracovaná pre AAAS alebo na jej účet, ani že ju AAAS použil.

294    Žiadne právne pravidlo však nevyžaduje, aby súkromný veriteľ vypracoval svoju vlastnú ekonomickú štúdiu. Takéto štúdie totiž môžu veritelia spoločne objednať a môžu im byť dané k dispozícii, ako je to v prejednávanej veci. V každom prípade Komisia ani netvrdila, že súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS by napríklad z dôvodu určitých charakteristík, ktoré sú pre neho špecifické, nevyhnutne vypracoval odlišnú štúdiu.

295    Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého memorandum dokazuje, že AAAS akceptoval nevymáhanie a hromadenie dlhov, stačí odkázať na bod 124 vyššie, z ktorého vyplýva, že memorandum neobsahovalo takýto záväzok.

296    Po šieste, pokiaľ ide o úvahy Komisie uvedené v odôvodneniach 231 a 241 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých AAAS mohol „hroziť“ žalobkyni začatím konkurzného konania, stačí uviesť, že sa zdá byť sporné, či by takáto hrozba bola vnímaná ako hodnoverná z dôvodov uvedených v bode 283 vyššie.

297    Preto je potrebné dospieť k záveru, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že tým, že AAAS počas dotknutého obdobia nevymáhal svoje pohľadávky a hromadil ďalšie, poskytol žalobkyni úľavy, ktoré by zjavne nezískala od súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii AAAS v zmysle judikatúry citovanej v bode 253 vyššie. Komisia totiž nepreukázala ani to, že by hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa v situácii porovnateľnej so situáciou AAAS pristúpil k okamžitému vymáhaniu svojich pohľadávok alebo prijal iné opatrenia na ich vymoženie alebo ich zabezpečenie počas relatívne krátkeho obdobia od 22. septembra 2012 do 31. januára 2013, ani to, že takéto vymáhanie alebo takéto opatrenia by mu umožnili vymôcť alebo zabezpečiť časť svojich pohľadávok.

298    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii sa nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že opatrenie 1 priznávalo žalobkyni výhodu, a preto predstavovalo štátnu pomoc.

3)      O existencii hospodárskej výhody, pokiaľ ide o opatrenie 2

299    V bode 6.1.2.2 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenia 244 až 263) Komisia uviedla, že medzi spoločnosťami CET Govora a Salrom na jednej strane a žalobkyňou na strane druhej existovala vzájomná technologická závislosť v tom zmysle, že každá z nich bola zároveň dodávateľom a zákazníkom druhej. Zatiaľ čo CET Govora dodávala žalobkyni elektrickú energiu a paru a Salrom jej dodávala soľné roztoky a kriedu, žalobkyňa dodávala spoločnostiam CET Govora a Salrom priemyselnú vodu potrebnú na ich činnosti. Tieto podniky si teda boli navzájom zákazníkmi – rukojemníkmi, takže zánik jedného z nich by mal za následok zánik ostatných.

300    Komisia sa však domnievala, že správanie spoločnosti CET Govora nebolo v súlade so správaním súkromného veriteľa a poskytlo žalobkyni výhodu, a to najmä preto, lebo CET Govora sa rozhodla pokračovať vo svojich dodávkach elektrickej energie a pary žalobkyni „bezodplatne“ bez toho, aby požadovala platby vopred za prevzatie uvedených dodávok, ani záložné právo na nehnuteľnosť týkajúcu sa predchádzajúcich dlhov žalobkyne voči nej. Okrem toho podľa Komisie o uvedenom pokračovaní v dodávkach rozhodla krajská rada regiónu Vâlcea na základe politických úvah, ktorými by sa súkromný veriteľ neriadil.

301    Naopak, podľa Komisie Salrom konala tak, ako by to urobil súkromný veriteľ, a teda neposkytla žalobkyni výhodu, pretože pokračovanie svojich dodávok podmienila platbami vopred a zriadením záložného práva na nehnuteľnosť.

302    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že správanie spoločnosti CET Govora v rámci opatrenia 2 nebolo v súlade s kritériom súkromného veriteľa.

303    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

304    V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí založila svoj názor, podľa ktorého CET Govora nekonala tak, ako by konal súkromný veriteľ, v podstate na porovnaní medzi jej správaním a správaním spoločnosti Salrom. Komisia na tento účel uviedla, že tieto dva podniky pokračovali vo svojich dodávkach žalobkyni od septembra 2012 do januára 2013 napriek nezaplateniu jej dlhov. Zatiaľ čo Salrom vyžadovala od žalobkyne platby vopred, ako aj záložné právo na nehnuteľnosť, CET Govora nestanovila podobné podmienky.

305    Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že CET Govora nekonala tak, ako by konal súkromný veriteľ, nestačí porovnať konanie spoločnosti CET Govora s konaním spoločnosti Salrom.

306    V prejednávanej veci treba najskôr konštatovať, že povaha a predmet konania spoločností CET Govora a Salrom, teda pokračovanie v dodávkach surovín žalobkyni, boli porovnateľné a že tieto dodávky sa uskutočnili súbežne počas toho istého obdobia, a teda patrili do podobného kontextu.

307    Ďalej treba tiež konštatovať, že existovala vzájomná technologická závislosť medzi spoločnosťami CET Govora a Salrom na jednej strane a žalobkyňou na druhej strane, ako to konštatovala samotná Komisia v napadnutom rozhodnutí.

308    Napokon údaje obsiahnuté v tabuľkách 7 a 8 napadnutého rozhodnutia, ktoré nie sú spochybnené, preukazujú, že vývoj dlhov žalobkyne voči spoločnostiam CET Govora a Salrom bol celkovo porovnateľný počas obdobia, ktorého sa týkalo opatrenie 2. Vyplýva z nich totiž, že pohľadávky týchto dvoch spoločností sa počas tohto obdobia takmer zdvojnásobili, pričom sledovali podobnú krivku.

309    Za týchto podmienok sa Komisia mohla v napadnutom rozhodnutí bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, implicitne, ale nevyhnutne domnievať, že CET Govora a Salrom sa nachádzali v porovnateľnej situácii v rámci opatrenia 2.

310    Je pravda, ako bolo uvedené v bode 279 vyššie, že na účely uplatnenia kritéria súkromného veriteľa je nevyhnutné porovnať správanie verejnoprávneho veriteľa so správaním súkromného veriteľa, či už skutočného alebo hypotetického, zatiaľ čo v prejednávanej veci Komisia porovnala správanie dvoch verejnoprávnych podnikov.

311    Treba však zdôrazniť, že z dôvodu ich situácie vzájomnej technologickej závislosti od žalobkyne sa tak CET Govora, ako aj Salrom nachádzali vo vzťahu k žalobkyni vo veľmi osobitnej, či dokonca jedinečnej situácii. Práve táto veľmi osobitná a spoločná situácia spoločností CET Govora a Salrom odôvodňovala za osobitných okolností prejednávanej veci porovnanie jednej spoločnosti s druhou.

312    Okrem toho Komisia dospela k záveru, že Salrom v rámci opatrenia 2 konala ako súkromný veriteľ. Pokiaľ teda ide o verejnoprávny podnik, ktorý však konal ako súkromný veriteľ, porovnanie s ním ako odkaz na účely ilustrácie správania hypotetického súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v situácii porovnateľnej so situáciou spoločnosti CET Govora je odôvodnené.

313    Po druhé treba uviesť, že ako to správne uvádza Komisia v napadnutom rozhodnutí, CET Govora a Salrom konali v rámci opatrenia 2 veľmi odlišne.

314    Zatiaľ totiž čo Salrom žiadala a získala za svoje dodávky platby vopred a v rozsahu, v akom to bolo možné, a zabezpečila svoje pohľadávky prostredníctvom záložného práva na nehnuteľnosť, CET Govora neprijala porovnateľné opatrenia.

315    Žalobkyňa sa však domnieva, že CET Govora predsa len prijala určité opatrenia na zabezpečenie svojich pohľadávok voči nej.

316    Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že CET Govora dostala od septembra 2012 do januára 2013 od nej platby vo výške 8 miliónov RON. Ako však vyplýva z odôvodnenia 254 napadnutého rozhodnutia, v priebehu tohto obdobia CET Govora uskutočnila dodávky žalobkyni vo výške približne 50 miliónov RON, takže prijaté platby predstavovali len minimálnu časť.

317    Žalobkyňa ďalej uvádza existenciu „záväzku“ z jej strany s cieľom zaplatiť za elektrickú energiu dodávanú spoločnosťou CET Govora v splátkach až do februára 2013. Neposkytla však viac informácií o výške týchto splátok a o tom, či ich skutočne zaplatila, čo by umožnilo pochopiť rozsah a relevantnosť takéhoto záväzku.

318    Napokon žalobkyňa tvrdí, že CET Govora pridala k pohľadávkam, ktoré voči nej mala a ktoré vznikli v období od februára 2008 do decembra 2012, sankcie. Cieľom takéhoto opatrenia však nie je zaručiť pohľadávky spoločnosti CET Govora.

319    Po tretie z odôvodnenia 260 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že o tom, že CET Govora pokračovala v dodávkach žalobkyni bez toho, aby vyjednávala alebo zabezpečila svoje pohľadávky, rozhodla krajská rada regiónu Vâlcea. Tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého tento orgán prijal toto rozhodnutie na základe návrhov spoločnosti CET Govora a čisto ekonomických úvah, nie je podložené nijakým dôkazom. Okrem toho je v rozpore s dôvodmi verejného poriadku uvedenými miestnymi orgánmi na odôvodnenie prijatia tohto rozhodnutia, ktoré sú citované v poznámke pod čiarou č. 110 napadnutého rozhodnutia a ktoré žalobkyňa nespochybnila.

320    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že ak by CET Govora nepokračovala v jej zásobovaní, utrpela by straty a sama by bola platobne neschopná.

321    V tejto súvislosti stačí uviesť, že Komisia nevytýkala spoločnosti CET Govora ako takú skutočnosť, že pokračovala vo svojich dodávkach žalobkyni, ale skutočnosť, že v nich pokračovala bez akéhokoľvek opatrenia na zabezpečenie svojich pohľadávok. Tvrdenie žalobkyne v tomto ohľade je teda neúčinné.

322    Po piate žalobkyňa tvrdí, že „viacerí súkromní dodávatelia“ pokračovali, podobne ako CET Govora, v jej zásobovaní napriek existencii nezaplatených pohľadávok. Toto tvrdenie však nie je podložené, keďže žalobkyňa ani neidentifikovala týchto ďalších „viacerých súkromných dodávateľov“.

323    Po šieste žalobkyňa vytýka Komisii, že vychádzala z vyhlásení spoločnosti PCC, jedného z jej menšinových akcionárov, alebo vyhlásení správcu konkurznej podstaty spoločnosti CET Govora, najmä v odôvodneniach 258, 259, 261 a 262 napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobkyne tieto vyhlásenia nie sú relevantné a sú v rozpore s pripomienkami Rumunska v priebehu správneho konania. PCC okrem toho požíva len „obmedzenú dôveryhodnosť“.

324    Tieto tvrdenia sú však neúčinné. Uvedené vyhlásenia majú totiž len druhoradý význam v štruktúre tejto časti napadnutého rozhodnutia, pričom závery Komisie spočívajú predovšetkým na porovnaní správania spoločnosti CET Govora so správaním spoločnosti Salrom a na skutočnosti, že práve krajská rada regiónu Vâlcea uložila spoločnosti CET Govora pokračovať vo svojich dodávkach.

325    Po siedme žalobkyňa zdôrazňuje, že CET Govora má zákonnú povinnosť neprerušovať službu poskytovania tepla a tepelnej energie verejnosti.

326    Toto tvrdenie je však úplne irelevantné, pretože žalobkyňa je priemyselným zákazníkom spoločnosti CET Govora, takže uvedená povinnosť sa neuplatňuje v zmluvných vzťahoch medzi nimi.

327    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení existencie hospodárskej výhody v rámci opatrenia 2 musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

3.      O žalobnom dôvode založenom na chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o opatrenie 2

328    Žalobkyňa okrem iného tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila svoju povinnosť odôvodnenia v podstate preto, že jednak nestačí porovnať konanie spoločnosti CET Govora s konaním spoločnosti Salrom, aby dospela k záveru, že CET Govora nekonala tak, ako by konal súkromný veriteľ, a jednak Komisia vychádzala z vyhlásení spoločnosti PCC a konkurzného správcu spoločnosti CET Govora bez toho, aby vysvetlila, prečo boli tieto vyhlásenia vierohodnejšie než tie, ktoré boli poskytnuté rumunskými orgánmi.

329    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

330    V súlade s článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ má Komisia povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia. Podľa ustálenej judikatúry sa má odôvodnenie vyžadované týmto ustanovením prispôsobiť povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, a to spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 22. marca 2001, Francúzsko/Komisia, C‑17/99, EU:C:2001:178, bod 35 citovaná judikatúra).

331    V prejednávanej veci po prvé, ako bolo uvedené v bodoch 306 až 309 vyššie, z celkového výkladu bodu 6.1.2.2 napadnutého rozhodnutia jasne vyplývajú relevantné skutočnosti odôvodňujúce porovnanie medzi spoločnosťou CET Govora a spoločnosťou Salrom v rámci opatrenia 2. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tejto súvislosti koherentné a dostatočné.

332    Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súvislosti s dôveryhodnosťou vyhlásení spoločnosti PCC a správcu konkurznej podstaty spoločnosti CET Govora, toto tvrdenie nemôže v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v tomto bode z dôvodov už uvedených v bode 324 vyššie.

333    Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o opatrenie 2, musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

4.      Závery

334    Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že opatrenia 1 a 3 predstavovali štátnu pomoc, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody vznesené žalobkyňou v súvislosti s týmito opatreniami.

335    Naproti tomu všetky žalobné dôvody žalobkyne týkajúce sa opatrenia 2 musia byť zamietnuté ako nedôvodné.

336    Preto treba zrušiť článok 1 písm. a) a c) napadnutého rozhodnutia, ako aj články 3 až 5 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú opatrení uvedených v článku 1 písm. a) a c) napadnutého rozhodnutia.

337    Treba tiež zrušiť článok 6 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa povinnosť Rumunska oznámiť Komisii určité informácie stanovená v tomto článku týka opatrení 1 a 3.

338    Žalobkyňa tiež navrhuje zrušenie článku 7 napadnutého rozhodnutia. Článok 7 ods. 1 tohto rozhodnutia však uvádza len to, že toto rozhodnutie je určené Rumunsku v súlade s článkom 31 ods. 2 nariadenia 2015/1589. Keďže však žalobkyňa v tejto súvislosti neuviedla žiadny žalobný dôvod ani tvrdenie, treba návrh na zrušenie článku 7 ods. 1 napadnutého rozhodnutia zamietnuť.

339    Pokiaľ ide o článok 7 ods. 2 napadnutého rozhodnutia, toto ustanovenie stanovuje uverejnenie súm pomoci a úrokov vymožených na základe napadnutého rozhodnutia. Preto treba zrušiť aj článok 7 ods. 2 tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka opatrení uvedených v článku 1 písm. a) a c) uvedeného rozhodnutia.

IV.    O trovách

340    Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

341    Keďže Všeobecný súd zamietol námietky neprípustnosti vznesené Komisiou a žalobe sa vyhovelo, pokiaľ ide o dve z troch opatrení, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že žalobkyňa znáša štvrtinu svojich vlastných trov konania, pričom zvyšnú časť jej trov konania znáša Komisia, a Komisia tiež znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Článok 1 písm. a) a c) rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/1144 zo 17. decembra 2018 o štátnej pomoci SA.36086 (2016/C) (ex 2016/NN), ktorú Rumunsko poskytlo v prospech spoločnosti Oltchim SA, sa zrušuje.

2.      Články 3 až 6 a článok 7 ods. 2 rozhodnutia 2019/1144 sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú opatrení uvedených v článku 1 písm. a) a c) tohto rozhodnutia.

3.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.

4.      Oltchim znáša štvrtinu svojich vlastných trov konania.

5.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania spoločnosti Oltchim.

Kornezov

Buttigieg

Kowalik‑Bańczyk

Hesse

 

      Petrlík

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. decembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: angličtina.