ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
z 5. mája 2022 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2008/94/ES – Ochrana zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa – Článok 2 ods. 2 – Pojem ‚zamestnanec‘ – Článok 12 písm. a) a c) – Obmedzenia zodpovednosti záručných inštitúcií – Osoba vykonávajúca na základe pracovnej zmluvy uzavretej s obchodnou spoločnosťou funkciu člena predstavenstva a riaditeľa tejto spoločnosti – Súbeh funkcií – Vnútroštátna judikatúra, ktorá tejto osobe odmieta priznať záruky upravené touto smernicou“
Vo veci C‑101/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Nejvyššího správního soudu (Česká republika) z 11. februára 2021 a doručený Súdnemu dvoru 18. februára 2021, ktorý súvisí s konaním:
HJ
proti
Ministerstvu práce a sociálních věcí,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predseda siedmej komory J. Passer, sudcovia F. Biltgen (spravodajca) a N. Wahl,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– španielska vláda, v zastúpení: M. J. Ruiz Sánchez, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Hradil a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 2 a článku 12 písm. a) a c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1794 zo 6. októbra 2015 (Ú. v. EÚ L 263, 2015, s. 1) (ďalej len „smernica 2008/94“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi žalobcom vo veci samej, sťažovateľom v konaní o kasačnej sťažnosti podanej na vnútroštátny súd, HJ, a Ministerstvom práce a sociálních věcí (Česká republika) vo veci žiadosti o vyplatenie odmien nevyplatených spoločnosťou, ktorá sa nachádza v platobnej neschopnosti.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnenia 7 smernice 2008/94 môžu členské štáty ustanoviť obmedzenia zodpovednosti záručných inštitúcií, ktoré by mali byť zhodné so sociálnym cieľom tejto smernice, a môžu brať do úvahy rôzne úrovne nárokov.
4 Článok 1 uvedenej smernice uvádza:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1.
2. Členské štáty môžu výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategórií zamestnancov z pôsobnosti tejto smernice vzhľadom na existenciu iných foriem záruk, ak je ustanovené, že tieto ponúkajú daným osobám rovnaký stupeň ochrany, aký vyplýva z tejto smernice.
3. Ak sa toto ustanovenie už uplatňuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch, členské štáty môžu naďalej vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice pomocníkov v domácnostiach zamestnaných fyzickými osobami.“
5 Článok 2 ods. 2 tej iste smernice stanovuje:
„Táto smernica sa nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou pojmov ‚zamestnanec‘, ‚zamestnávateľ‘, ‚odmena‘, ‚právo zakladajúce okamžitý nárok‘ a ‚právo zakladajúce budúci nárok‘.
Členské štáty však nesmú vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice:
a) zamestnancov na čiastočný pracovný úväzok v zmysle smernice [Rady] 97/81/ES [z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, 1998, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267)];
b) zamestnancov s pracovnoprávnym vzťahom na dobu určitú v zmysle smernice [Rady] 1999/70/ES [z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368)];
c) pracovníkov v dočasnom pracovnoprávnom vzťahu v zmysle článku 1 ods. 2 smernice [Rady] 91/383/EHS [z 25. júna 1991 doplňujúcej opatrenia na podporu zlepšení pri ochrane bezpečnosti a zdravia pri práci pracovníkov s pracovným pomerom na dobu určitú alebo s dočasným pracovným pomerom [Ú. v. ES L 206, 1991, s. 19; Mim. vyd. 05/001, s. 418)].“
6 Článok 3 prvý pododsek tej istej smernice stanovuje:
„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa článku 4 [s výhradou článku 4 – neoficiálny preklad] výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov vyplývajúcich z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy.“
7 Článok 12 smernice 2008/94 stanovuje:
„Táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov:
a) prijímať nevyhnutné opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu;
…
c) odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť uvedenú v článku 3 alebo povinnosť ručenia uvedenú v článku 7 v prípadoch, keď zamestnanec sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými bol vlastníkom podstatnej časti podniku alebo podnikateľskej činnosti zamestnávateľa a mal výrazný vplyv na jeho činnosti.“
České právo
Zákon č. 118/2000
8 Zákon č. 118/2000 Sb., o ochraně zaměstnanců při platební neschopnosti zaměstnavatele a o změně některých zákonů preberá smernicu 2008/94 do českého právneho poriadku.
9 Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 118/2000 sa tento zákon neuplatňuje na zamestnanca, ktorý bol počas rozhodného obdobia zamestnancom platobne neschopného zamestnávateľa a súčasne bol počas tohto rozhodného obdobia jeho štatutárnym orgánom alebo členom jeho štatutárneho orgánu a mal u tohto zamestnávateľa aspoň polovičnú majetkovú účasť.
10 Podľa § 3 písm. a) zákona č. 118/2000 sa na účely tohto zákona „zamestnancom“ rozumie „fyzická osoba, s ktorou zamestnávateľ uzavrel pracovnoprávny vzťah, dohodu o vykonaní práce… alebo dohodu o pracovnej činnosti, na základe ktorej nadobudla počas rozhodného obdobia mzdové nároky, ktoré zamestnávateľ nevyplatil“.
Zákonník práce
11 § 2 zákona č. 262/2006 Sb., zákoníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) znie:
„(1) Závislou činnosťou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, v mene zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa a zamestnanec ju pre zamestnávateľa vykonáva osobne.
(2) Závislá činnosť sa musí vykonávať za mzdu, plat alebo odmenu za prácu, na náklady a zodpovednosť zamestnávateľa, počas pracovnej doby na pracovisku zamestnávateľa, prípadne na inom dohodnutom mieste.“
12 § 4 Zákonníka práce znie takto:
„Pracovnoprávne vzťahy upravuje tento zákon; ak tento zákon nemožno uplatniť, spravuje sa Občianskym zákonníkom, a to vždy v súlade so základnými zásadami pracovnoprávnych vzťahov.“
13 § 6 Zákonníka práce znie:
„Zamestnancom je fyzická osoba, ktorá sa zaviazala vykonávať závislú činnosť v základnom pracovnoprávnom vzťahu.“
Zákon o obchodných spoločnostiach a družstvách
14 Ustanovenie § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 90/2012 Sb., o obchodních společnostech a družstvech znie:
„(1) Práva a povinnosti medzi obchodnou korporáciou a zvoleným členom jej orgánu sa riadia primerane ustanoveniami Občianskeho zákonníka o mandáte, pokiaľ zmluva o výkone funkcie, v prípade, že bola uzavretá, alebo zákon nestanovujú inak. Ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa správy cudzieho majetku sa neuplatňujú.
(2) Zmluva o výkone funkcie sa v kapitálovej spoločnosti uzatvára písomne a musí byť schválená, vrátane jej zmien, najvyšším orgánom spoločnosti; bez tohto schválenia nenadobudne zmluva účinnosť…“
15 § 60 tohto zákona znie:
„Zmluva o výkone funkcie v kapitálovej spoločnosti musí obsahovať aj tieto údaje o odmene:
a) vymedzenie všetkých zložiek odmeny, ktoré patria alebo môžu patriť členovi voleného orgánu, vrátane prípadného vecného plnenia, platieb do systému dôchodkového zabezpečenia alebo iných dávok;
…“
16 § 435 ods. 3 tohto zákona stanovuje:
„Predstavenstvo sa riadi zásadami a pokynmi schválenými valným zhromaždením, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi a stanovami. Nikto však nie je oprávnený dávať pokyny predstavenstvu, pokiaľ ide o riadenie spoločnosti;…“
Skutkový stav vo veci samej a prejudiciálna otázka
17 Žalobca vo veci samej, ktorý od roku 2010 pracoval pre obchodnú spoločnosť AA ako projektant na základe pracovnej zmluvy, bol v septembri 2017 zvolený za predsedu predstavenstva tejto spoločnosti a na tento účel s ňou uzavrel zmluvu, na základe ktorej nemal za výkon tejto funkcie nárok na odmenu.
18 Následne bol k pôvodnej pracovnej zmluve uzavretý dodatok, podľa ktorého mal nárok na mzdu ako zamestnanec. V tomto dodatku sa spresnilo, že od októbra 2017 zastáva funkciu riaditeľa spoločnosti AA.
19 V priebehu roka 2018 sa AA dostala do platobnej neschopnosti, a preto žalobca vo veci samej podal žiadosť na Úrad práce Českej republiky – krajskú pobočku pre hlavné mesto Prahu (Česká republika) o vyplatenie jeho odmeny za mesiace júl až september 2018 (ďalej len „posudzované obdobie“) podľa zákona č. 118/2000.
20 Táto žiadosť bola zamietnutá z dôvodu, že žalobca vo veci samej nemohol byť kvalifikovaný ako zamestnanec v zmysle § 3 písm. a) zákona č. 118/2000.
21 Ministerstvo práce a sociálnych vecí odvolanie podané žalobcom vo veci samej zamietlo. Ministerstvo totiž zastávalo názor, že žalobca vo veci samej vykonával počas posudzovaného obdobia ako predseda predstavenstva a riaditeľ spoločnosti AA rovnakú činnosť, a to obchodné riadenie tejto spoločnosti, a preto ho nemožno považovať za zamestnanca v pracovnoprávnom pomere k tejto spoločnosti.
22 Žaloba podaná na Městský soud v Prahe (Česká republika) bola takisto rozsudkom z 11. júna 2020 zamietnutá. Na základe vnútroštátnej judikatúry týkajúcej sa „súbehu funkcií“ Městský soud v Prahe rozhodol, že vzhľadom na to, že žalobca vo veci samej zastával v posudzovanom období súbežne funkcie riaditeľa a predsedu predstavenstva tejto spoločnosti, neexistoval medzi ním a touto spoločnosťou vzťah nadriadenosti a podriadenosti, takže ho nemožno považovať za zamestnanca v zmysle zákona č. 118/2000.
23 Městský soud v Prahe odmietol aj tvrdenie žalobcu vo veci samej, že v posudzovanom období nevykonával len činnosti spočívajúce v obchodnom riadení spoločnosti AA, ale pracoval aj ako stavbyvedúci a projektový manažér. Uviedol, že žalobca vo veci samej bol zvolený do funkcie predsedu predstavenstva s cieľom odvrátiť nepriaznivú hospodársku situáciu spoločnosti, akou bol úpadok. Podľa uvedeného súdu zákon č. 118/2000 nemá za cieľ naprávať ujmu, ktorú utrpeli členovia štatutárneho orgánu spoločnosti, ktorá sa nachádza v platobnej neschopnosti v dôsledku vlastného neúspešného obchodného riadenia.
24 Žalobca vo veci samej podal proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť na vnútroštátny súd.
25 Vnútroštátny súd uvádza, že v súlade s vnútroštátnou judikatúrou týkajúcou sa súbehu funkcií, ktorá je predmetom diskusie medzi českými súdmi, konkrétne Nejvyšším soudem (Česká republika) a Ústavním soudem (Česká republika), je pracovná zmluva uzavretá medzi obchodnou korporáciou a určitou osobou, ktorá má podľa nej vykonávať súbežne funkciu člena štatutárneho orgánu a riaditeľa tejto korporácie, platná podľa Zákonníka práce. Osobu nachádzajúcu sa v takejto situácii však nemožno kvalifikovať ako zamestnanca v zmysle zákona č. 118/2000. Ani v prípade existencie pracovnej zmluvy totiž nemôže člen štatutárneho orgánu, ktorý riadi činnosť obchodnej korporácie, vykonávať svoju funkciu vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, takže medzi ním a touto korporáciou neexistuje pracovný pomer.
26 Vnútroštátny súd sa pýta, či článok 2 ods. 2 a článok 12 písm. a) a c) smernice 2008/94 bránia takejto vnútroštátnej judikatúre.
27 V tejto súvislosti pripomína, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora smernica 2008/94 sleduje sociálny cieľ, ktorým je zabezpečiť všetkým zamestnancom minimálnu ochranu v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. februára 2011, Andersson, C‑30/10, EU:C:2011:66, bod 25, a z 5. novembra 2014, Tümer, C‑311/13, EU:C:2014:2337, bod 37), a že členské štáty preto môžu vylúčiť určité osoby z tejto ochrany len v osobitných prípadoch stanovených touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1993, Wagner Miret, C‑334/92, EU:C:1993:945, bod 14; zo 17. novembra 2011, van Ardennen, C‑435/10, EU:C:2011:751, bod 39, ako aj z 5. novembra 2014, Tümer, C‑311/13, EU:C:2014:2337, bod 37). Každé vylúčenie nároku musí byť objektívne odôvodnené a musí predstavovať nevyhnutné opatrenie na predchádzanie zneužívania (rozsudok z 21. februára 2008, Robledillo Núñez, C‑498/06, EU:C:2008:109, bod 44).
28 Za týchto podmienok Nejvyšší správní soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Bráni článok 2 v spojení s článkom 12 písm. a) a c) smernice [2008/94] takej vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej sa riaditeľ obchodnej spoločnosti nepovažuje za ‚zamestnanca‘ na účely uspokojenia mzdových nárokov podľa smernice [2008/94] len z toho dôvodu, že riaditeľ ako zamestnanec je súčasne členom štatutárneho orgánu tej istej spoločnosti?“
O prejudiciálnej otázke
29 Podstata otázky položenej vnútroštátnym súdom spočíva v tom, či sa článok 2 ods. 2 a článok 12 písm. a) a c) smernice 2008/94 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej osoba, ktorá na základe pracovnej zmluvy vykonáva súbežne funkciu riaditeľa a člena štatutárneho orgánu spoločnosti, nemôže byť kvalifikovaná ako zamestnanec, a preto na ňu nemožno uplatniť záruky stanovené touto smernicou.
30 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/94 sa táto smernica uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice. Okrem toho článok 3 tejto smernice zavádza aj povinnosť vyplatiť neuspokojené nároky zamestnancov. Z toho vyplýva, že do pôsobnosti smernice 2008/94 spadajú zamestnanci v zmysle tejto smernice.
31 Treba dodať, že situácie, ktoré sú podľa vnútroštátnej judikatúry, o ktorú ide vo veci samej, vylúčené z pôsobnosti zákona č. 118/2000, nespadajú pod výnimky stanovené v článku 1 ods. 2 a 3 tejto smernice. Ak článok 1 ods. 2 smernice 2008/94 umožňuje členským štátom výnimočne vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice nároky niektorých zamestnancov, je to pod podmienkou, že existujú iné formy záruk, ktoré zaručujú dotknutým osobám ochranu rovnocennú s ochranou vyplývajúcou z tejto smernice. V prejednávanej veci pritom z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátna judikatúra, o ktorú ide vo veci samej, neposkytuje takúto rovnocennú ochranu osobám, ktoré sú členmi štatutárneho orgánu spoločnosti a ktoré zároveň pôsobia ako riaditelia tejto spoločnosti na základe pracovnej zmluvy. Článok 1 ods. 3 smernice 2008/94 sa zasa vzťahuje na pomocníkov v domácnostiach zamestnaných fyzickými osobami, čo nie je prípad osôb dotknutých vnútroštátnou judikatúrou, o ktorú ide vo veci samej.
32 S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď je potrebné v prvom rade preskúmať zlučiteľnosť vnútroštátnej judikatúry, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 2 ods. 2 smernice 2008/94.
33 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že smernica 2008/94 sama osebe nedefinuje pojem „zamestnanec“ a v článku 2 ods. 2 prvom pododseku stanovuje, že sa nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou tohto pojmu, s výhradou vylúčenia určitých kategórií zamestnancov uvedených v jej článku 2 ods. 2 druhom pododseku, ktoré však nie sú relevantné na účely prejednávanej veci.
34 Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že miera voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty pri definovaní tohto pojmu, nie je neobmedzená. Podľa tejto judikatúry sa má článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 2008/94 vykladať so zreteľom na sociálny cieľ tejto smernice, ktorým je zabezpečiť všetkým zamestnancom minimálnu ochranu na úrovni Únie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa úhradou neuspokojených nárokov vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za stanovené obdobie. Členské štáty preto nemôžu svojvoľne definovať pojem „zamestnanec“ tak, aby ohrozili sociálny cieľ uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Tümer, C‑311/13, EU:C:2014:2337, bod 42).
35 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že so zreteľom na tento sociálny cieľ smernice 2008/94, ako aj znenie jej článku 1 ods. 1, sa definícia pojmu „zamestnanec“ nevyhnutne vzťahuje na pracovnoprávny vzťah, na základe ktorého vzniká nárok žiadať o odmenu za vykonanú prácu, ktorý existuje voči zamestnávateľovi (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Tümer, C‑311/13, EU:C:2014:2337, bod 44). Bolo by teda v rozpore uvedeným sociálnym cieľom, aby boli ochrany, ktorú uvedená smernica stanovuje v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, zbavené osoby, ktorým vnútroštátna právna úprava vo všeobecnosti priznáva postavenie zamestnanca a ktoré podľa tejto právnej úpravy majú voči svojim zamestnávateľom mzdové nároky vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov stanovené v článku 1 ods. 1 a článku 3 prvom odseku tejto smernice (pozri analogicky rozsudok z 5. novembra 2014, Tümer, C‑311/13, EU:C:2014:2337, bod 45).
36 Skutočnosť, že osoba, ktorá vykonáva funkciu riaditeľa spoločnosti, je zároveň členom jej štatutárneho orgánu, preto sama osebe neumožňuje predpokladať ani vylúčiť existenciu pracovného pomeru ani kvalifikáciu tejto osoby ako zamestnanca v zmysle smernice 2008/94.
37 Článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 2008/94 sa má teda vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej judikatúre, o ktorú ide vo veci samej, podľa ktorej osoba, ktorá na základe pracovnej zmluvy vykonáva súbežne funkciu riaditeľa a člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, nemôže byť kvalifikovaná ako zamestnanec v zmysle tejto smernice.
38 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že žalobca vo veci samej vykonával súbežne funkcie riaditeľa a predsedu predstavenstva spoločnosti AA na základe pracovnej zmluvy uzavretej s touto spoločnosťou a že z titulu týchto funkcií poberal odmenu. Keďže podľa vnútroštátneho súdu je takáto pracovná zmluva platná z hľadiska Zákonníka práce, nie je vylúčené, že žalobcu vo veci samej možno považovať za zamestnanca v zmysle článku 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 2008/94, čo musí overiť vnútroštátny súd.
39 Pokiaľ ide v druhom rade o zlučiteľnosť vnútroštátnej judikatúry, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 12 písm. a) smernice 2008/94, treba pripomenúť, že toto ustanovenie umožňuje členským štátom prijať opatrenia potrebné na zabránenie zneužívania.
40 Keďže toto ustanovenie zavádza výnimku zo všeobecného pravidla, treba ho vykladať reštriktívne. Okrem toho jeho výklad musí byť v súlade so sociálnym cieľom smernice 2008/94 (pozri analogicky rozsudok z 11. septembra 2003, Walcher, C‑201/01, EU:C:2003:450, bod 38 a citovanú judikatúru).
41 Treba tiež pripomenúť, že zneužívaním uvedeným v článku 12 písm. a) smernice 2008/94 sú zneužívajúce praktiky, ktoré poškodzujú záručné inštitúcie tým, že umelo vytvárajú mzdové nároky, a tým protiprávne vytvárajú povinnosť platiť na úkor týchto inštitúcií. Opatrenia, ktoré sú členské štáty oprávnené prijať v súlade s týmto ustanovením, sú preto nevyhnutné na zabránenie takýmto praktikám (pozri analogicky rozsudok z 11. septembra 2003, Walcher, C‑201/01, EU:C:2003:450, body 39 až 40).
42 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátna judikatúra, o ktorú ide vo veci samej, má za cieľ zabrániť tomu, aby osobám, ktoré súbežne vykonávajú funkciu riaditeľa a člena predstavenstva obchodnej spoločnosti, mohli byť vyplatené neuspokojené mzdové nároky v dôsledku platobnej neschopnosti tejto spoločnosti z dôvodu, že tieto osoby môžu byť za túto platobnú neschopnosť čiastočne zodpovedné. Táto judikatúra je teda v súlade s logikou, na ktorej je založený aj článok 12 písm. a) smernice 2008/94.
43 Táto judikatúra však stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku, že takáto osoba nevykonáva svoje funkcie vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, ale v skutočnosti riadi dotknutú spoločnosť, a že ak by sa tejto osobe priznali záruky stanovené v smernici 2008/94, išlo by o zneužitie v zmysle jej článku 12 písm. a). Všeobecnú domnienku o existencii zneužitia, ktorú nemožno vyvrátiť so zreteľom na všetky osobitné skutočnosti každého konkrétneho prípadu, teda nemožno pripustiť (pozri analogicky rozsudky zo 4. marca 2004, Komisia/Francúzsko, C‑334/02, EU:C:2004:129, bod 27; z 25. októbra 2017, Polbud – Wykonawstwo, C‑106/16, EU:C:2017:804, bod 64, ako aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Grenville Hampshire, C‑17/17, EU:C:2018:287, bod 65).
44 Taká vnútroštátna judikatúra, o ktorú ide vo veci samej, teda nemôže byť odôvodnená na základe článku 12 písm. a) smernice 2008/94.
45 Pokiaľ ide po tretie o zlučiteľnosť vnútroštátnej judikatúry, o ktorú ide vo veci samej, s článkom 12 písm. c) smernice 2008/94, toto ustanovenie umožňuje členským štátom odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť vyplatiť nároky uvedené v článku 3 tejto smernice alebo záručnú povinnosť uvedenú v jej článku 7, keď zamestnanec sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými bol vlastníkom podstatnej časti podniku alebo podnikateľskej činnosti [prevádzkarne – neoficiálny preklad] zamestnávateľa a mal výrazný vplyv na jeho činnosti, pričom tieto dve podmienky sú kumulatívne.
46 Toto ustanovenie je okrem iného založené na implicitnej právnej domnienke, podľa ktorej zamestnanec, ktorý v rovnakom čase vlastnil podstatnú časť predmetného podniku a mal významný vplyv na jeho činnosti, môže byť čiastočne z tohto dôvodu zodpovedný za platobnú neschopnosť tohto podniku (rozsudok z 10. februára 2011, Andersson, C‑30/10, EU:C:2011:66, bod 24).
47 V prejednávanej veci by síce vnútroštátna judikatúra, o ktorú ide vo veci samej, mohla byť odôvodnená tým, že osoba, ktorá súbežne vykonáva funkciu riaditeľa a člena predstavenstva obchodnej spoločnosti, môže mať významný vplyv na činnosť tejto spoločnosti, to však nič nemení na skutočnosti, že táto judikatúra neodkazuje na prvú podmienku stanovenú v článku 12 písm. c) smernice 2008/94, t. j. že zamestnanec bol sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými vlastníkom podstatnej časti tejto spoločnosti.
48 Z toho vyplýva, že článok 12 písm. a) a c) smernice 2008/94 bráni takej vnútroštátnej judikatúre, o ktorú ide vo veci samej, ktorá stanovuje nevyvrátiteľnú domnienku, že osoba, ktorá aj na základe pracovnej zmluvy platnej podľa vnútroštátneho práva, vykonáva súbežne funkciu riaditeľa a člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, nemôže byť kvalifikovaná ako zamestnanec v zmysle tejto smernice a že v dôsledku toho sa na ňu nemôžu vzťahovať záruky stanovené touto smernicou.
49 Na prejudiciálnu otázku treba teda odpovedať tak, že článok 2 ods. 2 a článok 12 písm. a) a c) smernice 2008/94 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej osoba, ktorá na základe pracovnej zmluvy platnej podľa vnútroštátneho práva vykonáva súbežne funkciu riaditeľa a člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, sa nemôže považovať za zamestnanca v zmysle tejto smernice, a že v dôsledku toho sa na ňu nemôžu uplatniť záruky stanovené touto smernicou.
O trovách
50 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:
Článok 2 ods. 2 a článok 12 písm. a) a c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1794 zo 6. októbra 2015, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej osoba, ktorá na základe pracovnej zmluvy platnej podľa vnútroštátneho práva vykonáva súbežne funkciu riaditeľa a člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, sa nemôže považovať za zamestnanca v zmysle tejto smernice, a že v dôsledku toho sa na ňu nemôžu uplatniť záruky stanovené touto smernicou.
Podpisy