Vec C‑216/22
A. A.
proti
Bundesrepublik Deutschland
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Sigmaringen)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 8. februára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 33 ods. 2 písm. d) a článok 40 ods. 2 a 3 – Následná žiadosť – Podmienky pre zamietnutie takejto žiadosti ako neprípustnej – Pojem ‚nové skutočnosti alebo zistenia‘ – Rozsudok Súdneho dvora týkajúci sa otázky výkladu práva Únie – Článok 46 – Právo na účinný opravný prostriedok – Právomoc vnútroštátneho súdu rozhodnúť z vecného hľadiska o takejto žiadosti, ak je rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako neprípustnej nezákonné – Procesné záruky – Článok 14 ods. 2“
1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú môžu členské štáty považovať za neprípustnú – Dôvod – Následná žiadosť, ktorá neobsahuje nové skutočnosti alebo zistenia – Pojem nové skutočnosti – Rozsudok Súdneho dvora relevantný pre posúdenie podmienok potrebných na uznanie postavenia osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu – Rozsudok týkajúci sa výkladu ustanovenia, ktoré už bolo účinné v čase prijatia predchádzajúceho rozhodnutia – Zahrnutie – Dátum vynesenia rozsudku – Neexistencia vplyvu
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 2 písm. f), článok 33 ods. 2 písm. d) a článok 40 ods. 2 a 3]
(pozri body 38, 40, 44, 49, 54, bod 1 výroku)
2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Opravný prostriedok proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu – Právo na účinný opravný prostriedok – Zrušenie rozhodnutia o zamietnutí následnej žiadosti ako neprípustnej – Povinnosť vrátiť žiadosť o medzinárodnú ochranu na posúdenie príslušnému rozhodujúcemu orgánu – Neexistencia – Možnosť členských štátov splnomocniť svoje súdy, aby samy rozhodli o takejto žiadosti – Podmienka – Dodržanie záruk stanovených v ustanoveniach kapitoly II smernice 2013/32
[Charta základných práv Európskej únie, článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 40 ods. 3 a článok 46 ods. 1 písm. a) bod ii) a článok 46 ods. 3]
(pozri body 58 – 65, 67, bod 2 výroku)
Zhrnutie
Verwaltungsgericht Sigmaringen (Správny súd Sigmaringen, Nemecko) podal na Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého predmetom je najmä otázka, či rozsudok Súdneho dvora vydaný v konaní o prejudiciálnej otázke predstavuje novú skutočnosť, ktorá si vyžaduje, aby bola následná žiadosť o azyl preskúmaná z vecného hľadiska a nebola zamietnutá ako neprípustná.
Dňa 26. júla 2017 podal sýrsky štátny príslušník v Nemecku žiadosť o azyl. Počas pohovoru na príslušnom nemeckom orgáne vysvetlil, že v rokoch 2003 až 2005 vykonával vojenskú službu v Sýrii a že z tejto krajiny odišiel zo strachu, že bude povolaný do vojenskej služby alebo zatknutý, ak odmietne plniť svoje vojenské povinnosti.
Rozhodnutím zo 16. augusta 2017 mu príslušný nemecký orgán poskytol doplnkovú ochranu, ale nepriznal mu postavenie utečenca. Uviedol najmä, že neexistoval dôvod domnievať sa, že žalobca, ktorý opustil Sýriu, predtým, ako bol povolaný do sýrskej armády, by bol vo svojej krajine považovaný za dezertéra alebo odporcu režimu. Okrem toho žalobca nepreukázal, že dôvodom jeho odchodu bola branná povinnosť. V skutočnosti sa vo všeobecnosti odvolával len na situáciu ohrozenia spôsobenú vojnou v Sýrii.
Žalobca vo veci samej nepodal opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Dňa 15. januára 2021 však podal novú žiadosť o azyl („následná žiadosť o azyl“), v ktorej sa odvolával na rozsudok Súdneho dvora z 19. novembra 2020, Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Vojenská služba a azyl)(1). Tvrdil, že Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že za určitých okolností existuje „silná domnienka“, že odmietnutie vojenskej služby súvisí s jedným z dôvodov prenasledovania uvedených v článku 10 smernice 2011/95(2).
Rozhodnutím z 22. marca 2021 príslušný nemecký orgán zamietol následnú žiadosť žalobcu o azyl ako neprípustnú z dôvodu, že citovaný rozsudok Súdneho dvora mu neukladal povinnosť preskúmať žiadosť z vecného hľadiska.
Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na Správny súd Sigmaringen, vnútroštátny súd, ktorý mal pochybnosti o tom, či rozsudok Súdneho dvora, ktorý len vykladá ustanovenie práva Únie platné v čase prijatia rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, môže predstavovať „nové skutočnosti alebo zistenia“, ktoré bránia možnosti zamietnuť následnú žiadosť o azyl ako neprípustnú.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor najprv pripomenul, že zo znenia a účelu článku 33 ods. 2 smernice 2013/32, ako aj zo systematiky tejto smernice vyplýva, že možnosť zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú, stanovená v tomto ustanovení, sa odchyľuje od povinnosti posúdiť z vecného hľadiska takúto žiadosť. Súdny dvor už konštatoval, že z taxatívnej povahy výpočtu stanoveného v uvedenom ustanovení, ako aj z toho, že dôvody neprípustnosti, z ktorých tento výpočet pozostáva, má povahu výnimky, však vyplýva, že sa tieto dôvody majú vykladať reštriktívne.(3) Preto okolnosti, za ktorých smernica 2013/32 vyžaduje, aby sa následná žiadosť považovala za prípustnú, sa musia naopak vykladať široko.
Okrem toho zo samotného znenia článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, a najmä z použitia výrazu „nové skutočnosti alebo zistenia“, vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje nielen na faktickú zmenu v osobnej situácii žiadateľa alebo v krajine jeho pôvodu, ale aj na nové právne okolnosti.
Z judikatúry najmä vyplýva, že následnú žiadosť nemožno vyhlásiť za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32(4), ak rozhodujúci orgán v zmysle tejto smernice(5) konštatuje, že právoplatné zamietnutie predchádzajúcej žiadosti je v rozpore s právom Únie. Od tohto orgánu sa takéto konštatovanie nevyhnutne vyžaduje v prípade, keď tento rozpor vyplýva z rozsudku Súdneho dvora alebo ak ho incidenčne konštatoval vnútroštátny súd.(6)
Z toho vyplýva, že v konkrétnom kontexte smernice 2013/32 každý rozsudok Súdneho dvora môže predstavovať novú skutočnosť v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 ods. 2 a 3 tejto smernice.(7) Toto konštatovanie je nezávislé od toho, či bol tento rozsudok vydaný pred alebo po prijatí rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, alebo či uvedený rozsudok konštatuje, že vnútroštátne ustanovenie, na ktorom bolo toto rozhodnutie založené, je nezlučiteľné s právom Únie, alebo sa obmedzuje na výklad práva Únie, vrátane práva platného už v čase prijatia uvedeného rozhodnutia.
Na to, aby bola následná žiadosť prípustná, je však v súlade s článkom 40 ods. 3 smernice 2013/32 navyše potrebné, aby nové skutočnosti alebo zistenia „významne zv[ýšili] pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa požiadavky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95]“.
Z toho vyplýva, že každý rozsudok Súdneho dvora, vrátane rozsudku, ktorý sa obmedzuje na výklad ustanovenia práva Únie, ktoré už bolo účinné v čase prijatia rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti, predstavuje novú skutočnosť, v zmysle ustanovení článku 33 ods. 2 písm. d) a článku 40 ods. 2 a 3 smernice 2013/32, bez ohľadu na dátum jeho vydania, ak významne zvyšuje pravdepodobnosť, že žiadateľ spĺňa podmienky požadované na poskytnutie medzinárodnej ochrany.