Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA
prednesené 8. februára 2024(1)
Vec C‑35/23 [Greislzel](i)
Otec
proti
matke,
za účasti
dieťaťa L
a
procesného opatrovníka dieťaťa
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko)]
„Prejudiciálne konanie – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Rodičovské práva a povinnosti – Medzinárodná súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa – Obvyklý pobyt dieťaťa pred neoprávneným premiestnením v členskom štáte – Neoprávnené premiestnenie do členského štátu – Konanie o návrate z členského štátu do tretieho štátu (Švajčiarska) – Haagsky dohovor z roku 1980“
1. Normotvorca Únie nariadením (ES) č. 2201/2003(2) okrem iných otázok spresnil, ktoré súdy majú právomoc prejednávať spory týkajúce sa únosov detí na území Európskej únie.
2. Ustanovenia nariadenia č. 2201/2003 majú v tomto kontexte za cieľ jednak zabrániť únosom (neoprávneným premiestneniam alebo neoprávneným zadržaniam) detí medzi členskými štátmi a jednak dosiahnuť v prípade takého únosu okamžitý návrat dieťaťa.(3)
3. Súdny dvor vyložil článok 10 nariadenia č. 2201/2003, nazvaný „Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“, v rozhodnutiach o rôznych návrhoch na začatie prejudiciálneho konania.(4) V žiadnom z nich však nešlo uplatnenie uvedeného článku v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, keď sa žiada o návrat dieťaťa do tretieho štátu (Švajčiarska), kde navyše dieťa nemalo pred neoprávneným premiestnením obvyklý pobyt.
4. Súdny dvor sa tiež vyjadril k vzťahu medzi nariadením č. 2201/2003 a Haagskym dohovorom z 25. októbra 1980.(5) Pokiaľ sa nemýlim, doteraz nemusel spresniť, aké účinky by mohla mať žiadosť o návrat dieťaťa založená na tomto dohovore pre určenie právomoci rozhodnúť o žalobe týkajúcej sa opatrovníckeho práva podanej na základe článku 10 nariadenia č. 2201/2003.
I. Právny rámec
A. Haagsky dohovor z roku 1980
5. V preambule sa uvádza, že cieľom tohto dohovoru je chrániť deti na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu.
6. Článok 12 v prvom a druhom odseku stanovuje:
„Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.“
B. Právo Únie. Nariadenie č. 2201/2003
7. V odôvodneniach 12 a 17 sa uvádza:
„(12) Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.
…
(17) V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať [Haagsky dohovor z roku 1980] doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11 …“
8. Podľa článku 8 („Všeobecná právomoc“):
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
9. V zmysle článku 10 („Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa“):
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svoj[í]m neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo[,] sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol [alebo mal – neoficiálny preklad] dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol [alebo mal – neoficiálny preklad] dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“.
10. Článok 11 („Návrat dieťaťa“) znie:
„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
…“
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11. V marci 2013 rodičia L (otec má nemeckú a matka poľskú štátnu príslušnosť) uzavreli manželstvo v Nemecku, čo je krajina, v ktorej pôvodne spolu žili.
12. V júni 2013 sa otec z pracovných dôvodov presťahoval do Švajčiarska. L sa narodila 12. novembra 2014 vo Švajčiarsku a má nemeckú a poľskú štátnu príslušnosť.
13. L žila od januára 2015 do začiatku apríla 2016 so svojou matkou v Nemecku. Otec pravidelne navštevoval matku a spoločnú dcéru v Nemecku a trávili spolu aj dovolenky.
14. Dňa 9. apríla 2016 sa matka presťahovala s L do Poľska. Otec spočiatku navštevoval L v Poľsku.
15. Od 17. apríla 2017 matka odmietala, aby otec mal kontakt s L, a bez súhlasu otca ju zapísala do materskej školy v Poľsku.
16. Koncom mája 2017 matka informovala otca, že s L zostane bývať v Poľsku.
17. Dňa 7. júla 2017 otec prostredníctvom švajčiarskeho ústredného orgánu [Bundesamt für Justiz in Bern (Spolkový úrad pre spravodlivosť Bern, Švajčiarsko)] požiadal poľské súdy, aby bola L vrátená do Švajčiarska.
18. Dňa 8. decembra 2017 Sąd Rejonowy dla Krakowa‑Nowej Huty (Okresný súd Krakov‑Nová Huta, Poľsko) zamietol žiadosť o návrat podanú otcom z dôvodu, že otec udelil súhlas s tým, aby sa L s jej matkou presťahovala do Poľska na neurčitý čas, a že navyše existovalo vážne riziko ohrozenia najlepšieho záujmu L v prípade návratu v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.
19. Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov, Poľsko) 17. apríla 2018 zamietol odvolanie, ktoré podal otec proti tomuto rozhodnutiu.
20. Matka návrhom z 27. septembra 2017 začala rozvodové konanie v Poľsku. Dňa 5. júna 2018 Sąd Okręgowy w Krakowie (Krajský súd Krakov) predbežne zveril spoločnú dcéru do osobnej starostlivosti matke a upravil vyživovaciu povinnosť otca.
21. Dňa 29. júna 2018 otec podal na Bundesamt für Justiz in Bonn (Spolkový úrad pre spravodlivosť Bonn, Nemecko) žiadosť o návrat L na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980. Neskôr ohľadom tejto žiadosti nepodnikol žiadne kroky.
22. Dňa 13. júla 2018 otec začal na Amtsgericht Frankfurt am Main (Okresný súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) konanie, v ktorom bol neskôr podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vo svojej žalobe podanej na tomto súde 13. júla 2018:
– v prvom rade (bod I jeho žalobných návrhov) navrhol, aby mu bola L zverená do výlučnej osobnej starostlivosti, a subsidiárne navrhol, aby mu bolo priznané právo na určenie miesta jej pobytu,
– navyše (bod II jeho žalobných návrhov) navrhol, aby bola matke uložená povinnosť vrátiť L do Švajčiarska ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.
23. V uvedenom konaní:
– otec tvrdil, že obaja rodičia sa v roku 2015 dohodli, že v budúcnosti budú žiť s L vo Švajčiarsku. V apríli 2016 sa matka rozhodla dočasne odísť do Poľska. Otec s tým súhlasil, ale výslovne obmedzil dobu pobytu v Poľsku;(6)
– matka odmietla tieto tvrdenia. Uviedla, že otec súhlasil s presťahovaním L do Poľska, pričom obaja rodičia sa nedohodli, že toto presťahovanie bude dočasné. Nedohodli sa ani na (budúcom) presťahovaní do Švajčiarska.
24. Dňa 3. júna 2019 Amtsgericht Frankfurt am Main (Okresný súd Frankfurt nad Mohanom) zamietol žalobu otca pre nedostatok medzinárodnej súdnej právomoci. Podľa tohto súdu otec nepreukázal existenciu konkrétnej dohody o dočasnom pobyte L v Poľsku. Údaje, ktoré predložil na pojednávaní z 9. mája 2019, sú v rozpore s tvrdeniami uvedenými v písomnom vyjadrení z 3. augusta 2018: z tohto vyjadrenia vyplýva, že v máji 2017 sa rodičia ešte dohadovali o dĺžke pobytu v Poľsku.
25. Dňa 8. júla 2019 otec podal odvolanie proti prvostupňovému rozsudku na Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko). V tomto odvolaní opakuje tvrdenia uvedené na prvom stupni a tvrdí, že
– právomoc prvostupňového súdu vyplýva z článku 11 ods. 6 v spojení s článkom 11 ods. 7, ako aj z článku 10 nariadenia č. 2201/2003. Sąd Rejonowy dla Krakowa‑Nowej Huty (Okresný súd Krakov‑Nová Huta) vo svojom rozhodnutí z 8. decembra 2017 uviedol, že pobyt L pred jej presťahovaním do Poľska sa nenachádzal vo Švajčiarsku, ale v Nemecku;
– na tento prípad sa uplatnia zásady, ktorými sa riadi konanie podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980. Podľa týchto zásad ten, kto nesúhlasí s návratom dieťaťa, musí preukázať, že osoba, ktorá mala dieťa v (spoločnej) osobnej starostlivosti, súhlasila s jeho premiestnením alebo zadržaním alebo ho následne povolila. Otec sa domnieva, že matka nepredložila dôkaz o jeho časovo neobmedzenom súhlase.
26. Otec navyše požiadal Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), aby podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tento súd uvedenej žiadosti vyhovel a predložil Súdnemu dvoru tieto otázky:
„Do akej miery je regulačný mechanizmus v článkoch 10 a 11 nariadenia [č. 2201/2003] obmedzený na konania vo vzťahoch medzi členskými štátmi Európskej únie?
Konkrétne:
1. Uplatňuje sa článok 10 nariadenia [č. 2201/2003] s tým dôsledkom, že súdy predchádzajúceho štátu pobytu si zachovávajú právomoc, ak malo dieťa pred premiestnením obvyklý pobyt v členskom štáte Únie (Nemecko) a konanie o návrate podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí… sa viedlo medzi členským štátom Únie (Poľsko) a tretím štátom (Švajčiarsko), ale návrat dieťaťa bol v tomto konaní zamietnutý?
Pokiaľ je odpoveď na prvú otázku kladná:
2. Aké požiadavky sa majú klásť na preukázanie zachovania právomoci v kontexte článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia [č. 2201/2003]?
3. Uplatňuje sa článok 11 ods. 6 až 8 nariadenia [č. 2201/2003] aj v prípade, keď sa konanie o návrate vedie podľa Haagskeho dohovoru vo vzťahu medzi tretím štátom a členským štátom Únie ako štátom, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, pokiaľ malo dieťa pred premiestnením obvyklý pobyt v inom členskom štáte Únie?“
III. Konanie na Súdnom dvore
27. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 25. januára 2023.
28. Písomné pripomienky predložila nemecká a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania, ako aj otec dieťaťa sa zúčastnili na pojednávaní konanom 7. decembra 2023.
IV. Analýza
29. Na základe pokynu Súdneho dvora sa zameriam na druhú prejudiciálnu otázku týkajúcu sa požiadaviek, ktoré musia byť splnené v zmysle článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003 na účely určenia, ktorý súd má právomoc za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci.(7)
30. Pri rozbore budem postupovať takto:
– v prvej časti sa budem stručne venovať pravidlám určovania súdnej právomoci v prípadoch únosu dieťaťa (články 8 a 10 nariadenia č. 2201/2003),
– druhá časť bude venovaná analýze znakov žiadostí o návrat uneseného dieťaťa, keďže predstavujú jednu z požiadaviek na zachovanie právomoci podľa článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003,
– v rámci doplnenia svojho rozboru vysvetlím, aký vplyv na spor vo veci samej by mohli mať úvahy uvedené v druhej časti,
– napokon sa budem zaoberať inými konkrétnymi problémami, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd.
A. Pravidlá určovania medzinárodnej súdnej právomoci v prípadoch únosu dieťaťa
31. Pravidlom „všeobecnej právomoci“, ktoré je stanovené v článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, je, že „súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania“.
32. Toto určenie právomoci zodpovedá zásade (geografickej) blízkosti, ktorá má v rámci systému kľúčový význam.(8)
33. Odchylne od tohto pravidla existujú prípady, v ktorých dieťa stratí obvyklý pobyt v jednom členskom štáte a nadobudne ho v inom členskom štáte, ale medzinárodná súdna právomoc sa neprizná súdom tohto druhého štátu. Tak je to konkrétne v prípade, keď ide o neoprávnene premiestnené (alebo zadržiavané) deti.
34. Podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003 v prípade únosu dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo toto dieťa obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením (alebo zadržaním), v zásade zachovávajú právomoc. Tak sa dosiahne, že
– rodič, ktorý uniesol dieťa, nemá výhodu z protiprávneho činu. Ak by tento rodič mohol podať žalobu o určenie opatrovníckeho práva k dieťaťu na súdoch členského štátu nového pobytu, bol by neopodstatnene zvýhodnený,(9)
– v dôsledku toho sa odrádza od praxe medzinárodných únosov detí, čo je základným cieľom nariadenia č. 2201/2003.(10)
35. Medzinárodná súdna právomoc členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením, sa však nezachováva bez obmedzení.
36. Je totiž možné, že táto právomoc prejde na súdy nového obvyklého pobytu dieťaťa od určitého okamihu, ak sú splnené určité podmienky, ktoré sú stanovené v článku 10 nariadenia č. 2201/2003.
37. K tomu dôjde najmä vtedy, ak nositeľ opatrovníckeho práva:
– buď udelí súhlas s premiestnením dieťaťa [článok 10 písm. a) nariadenia č. 2201/2003],
– alebo neuplatní určité nároky(11) počas určitého obdobia a dieťa sa napokon zžije s novým prostredím [článok 10 písm. b) nariadenia č. 2201/2003].(12)Pasivita nositeľa opatrovníckeho práva k neoprávnene premiestnenému dieťaťu teda môže ovplyvniť prechod právomoci z jedného členského štátu na druhý.(13)
B. Žiadosť o návrat a článok 10 písm. b) bod i) nariadenia č. 2201/2003
38. Ako som uviedol vyššie, žiadosť o návrat dieťaťa je jednou z požiadaviek, ktoré podmieňujú uplatniteľnosť článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003.
39. Podľa tohto ustanovenia – pokiaľ sú splnené ostatné okolnosti, ktoré sú v ňom uvedené – je nepodanie žiadosti (na orgánoch členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené) o návrat dieťaťa, ak je (alebo by malo byť) známe miesto jeho pobytu, faktorom, ktorý môže vyvolať zmenu medzinárodnej súdnej právomoci.
40. V nariadení č. 2201/2003 však nie je vymedzené, čo sa má rozumieť pod „návratom“ a pod „žiadosťou o návrat“. Nie je to vymedzené ani v Haagskom dohovore z roku 1980, ktorý nariadenie č. 2201/2003 dopĺňa,(14) ani v Haagskom dohovoru z roku 1996(15).
1. Žiadosť o návrat dieťaťa do iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom
41. Vzhľadom na okolnosti tejto veci treba objasniť, či sa článok 10 písm. b) bod i) nariadenia č. 2201/2003 uplatní na žiadosť o návrat v užšom zmysle,(16) ktorou sa však žiada, aby sa dieťa vrátilo do iného štátu, než je štát, v ktorom malo obvyklý pobyt pred premiestnením.(17)
42. Na prvý pohľad z doslovného znenia(18) článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003 zrejme nevyplýva povinnosť požiadať o návrat dieťaťa presne do členského štátu, v ktorom malo obvyklý pobyt práve pred neoprávneným premiestnením.
43. Ako som už uviedol, článok 10 nariadenia č. 2201/2003 má za cieľ odradiť od neoprávnených premiestnení z jedného členského štátu do druhého. Na tento účel stanovuje pravidlá, ktoré za určitých podmienok nedovoľujú, aby sa súdna právomoc priznala súdom členského štátu, v ktorom dieťa nadobudlo po svojom neoprávnenom premiestnení nový obvyklý pobyt.
44. V záujme toho istého účelu sa Súdny dvor priklonil k reštriktívnemu výkladu podmienok, ktoré spôsobujú prechod právomoci.(19) V súlade s tou istou logikou by sa dalo povedať, že čím pružnejší bude výklad požiadaviek, ktoré podmieňujú zachovanie právomoci v členskom štáte bývalého obvyklého pobytu dieťaťa, tým lepšie možno dosiahnuť uvedený cieľ.(20)
45. Z toho by vyplývalo, že článok 10 písm. b) bod i) nariadenia č. 2201/2003 by sa mohol uplatniť na žiadosť o návrat dieťaťa, ktorou sa žiada jeho „vrátenie“ do iného štátu (členského štátu, prípadne dokonca aj tretieho štátu), než je štát jeho bývalého obvyklého pobytu.
46. Domnievam sa však, že tento otvorený výklad článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003, ktorý presadzujú Komisia a otec L, vyvoláva vážne ťažkosti.
47. Pravidlo právomoci obsiahnuté v článku 10 nariadenia č. 2201/2003 je osobitným pravidlom vo vzťahu k všeobecnému pravidlu, ktoré je stanovené v článku 8 ods. 1. Ako také „sa má vykladať reštriktívne, a teda nemôže viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov výslovne stanovených [uvedeným] nariadením“.(21)
48. V tomto zmysle pripomínam, že článok 10 nariadenia č. 2201/2003 nielenže stanovuje výnimočnú právomoc, ale tiež sú v ňom uvedené okolnosti, za ktorých sa táto právomoc zachová alebo naopak prejde na súdy, ktoré by mali právomoc za bežných okolností, a tými sú súdy členského štátu momentálneho obvyklého pobytu dieťaťa.
49. Napriek tomu, že dôvodom vzniku nového obvyklého pobytu bolo neoprávnené premiestnenie,(22) súdy členského štátu, v ktorom dieťa už má určité zázemie, sú vzhľadom na geografickú blízkosť k prostrediu, v ktorom dieťa žije, vo vhodnejšej situácii na posúdenie opatrení, ktoré sú v prospech jeho záujmov.(23)
50. Slovami Súdneho dvora, normotvorca chcel článkom 10 nariadenia č. 2201/2003, „pokiaľ ide… o priznanie právomoci…, dosiahnuť rovnováhu medzi potrebou zabrániť únoscovi, aby mal zo svojho protiprávneho činu výhodu na jednej strane…, a príležitosťou umožniť súdu, ktorý je k dieťaťu najbližšie, rozhodovať o opatreniach vo veciach rodičovských práv a povinností na druhej strane“(24).
51. Kľúč na správne pochopenie článku 10 nariadenia č. 2201/2003, a teda aj požiadaviek, ktoré sú v ňom uvedené, spočíva v dosiahnutí uvedenej rovnováhy.
52. Podľa môjho názoru je uvedená rovnováha viac zachovaná v prípade žiadosti o návrat dieťaťa do členského štátu, v ktorom malo pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením (v tejto veci do Nemecka), než v prípade žiadosti o návrat, ktorá by za predpokladu, že by bola úspešná, spôsobila, že dieťa sa dostane(25) do iného štátu (Švajčiarska), než je uvedený prvý štát a tiež než je štát, v ktorom má momentálne pobyt (Poľsko).
53. V článku 10 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 sú podrobne opísané úkony, ktoré musí urobiť ten, kto chce zabrániť zmene medzinárodnej súdnej právomoci:
– v reakcii na skutok únosu musí v určitej lehote požiadať orgány štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, o jeho návrat,(26)
– v reakcii na príkaz o nevrátení vydaný podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 musí urýchlene predložiť orgánom štátu, v ktorom malo dieťa predtým pobyt, žiadosť týkajúcu sa opatrovníckeho práva k nemu(27) (ak už neprebieha konanie o takej žiadosti).
54. Domnievam sa, že nariadenie č. 2201/2003 vzhľadom na to, že podmieňuje zachovanie právomoci týmito konkrétnymi právnymi krokmi, má odradiť nositeľa opatrovníckeho práva od únosu dieťaťa, ale tiež dosiahnuť niečo iné.
55. V záujme dieťaťa podporuje spustenie mechanizmov, ktorých cieľom je čo najskôr ukončiť dočasný stav,(28) v súlade s európskou právnou úpravou týkajúcou sa medzinárodných únosov detí(29). Prvým a nevyhnutným krokom na normalizáciu situácie, v ktorej sa nachádza unesené dieťa, je obnoviť status quo, ktorý existoval pred neoprávneným premiestnením.(30) Domnievam sa, že na dosiahnutie toho je nevyhnutné požiadať o jeho vrátenie práve členský štát, z ktorého bolo dieťa premiestnené.
56. Podanie žiadosti o návrat dieťaťa do iného štátu, než je štát, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred neoprávneným premiestnením, je jedným zo spôsobov obrany proti tomuto premiestneniu, ale neumožňuje dosiahnuť cieľ, ktorý som opísal vyššie. Naopak obmedzuje prípady, v ktorých majú právomoc súdy členského štátu, v ktorom má dieťa momentálne obvyklý pobyt, teda súdov, ktoré sú k nemu najbližšie.
57. Aby som to zhrnul, nesúhlasím s tým, aby sa žiadosť, ktorou sa žiada vrátenie dieťaťa do iného štátu, než je štát, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt v čase neoprávneného premiestnenia, považovala za „žiadosť o návrat“ v zmysle článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003.
2. Žiadosť o návrat a žaloba o určenie opatrovníckeho práva
58. Podľa článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003:
– podanie žiadosti o návrat je výslovnou podmienkou, ktorú musí splniť ten, kto žiada o priznanie opatrovníckeho práva, na zachovanie medzinárodnej súdnej právomoci v štáte, v ktorom malo dieťa predtým obvyklý pobyt, keď sa dozvie (alebo mal dozvedieť) o mieste pobytu dieťaťa,
– nie je priestor pre iné žiadosti, než sú žiadosti o návrat dieťaťa podané na orgánoch členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené.
59. Ako som vysvetlil, na zachovanie právomoci členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred neoprávneným premiestnením, sa podľa článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003 vyžaduje, aby sa začalo konanie, ktorého cieľom je vrátenie dieťaťa do tohto štátu.
60. Z tohto hľadiska by sa mohlo zdať, že žiadosť o návrat dieťaťa a žaloba o určenie opatrovníckeho práva, ktorá by v prípade, ak by sa o nej rozhodlo, spôsobila jeho vrátenie, sú rovnocenné.
61. Vo veciach týkajúcich sa únosov detí je však rozhodujúci časový faktor.(31) Preto žiadosť, ktorej jediným účelom je rýchle vrátenie dieťaťa a o ktorej sa z tohto dôvodu rozhoduje urýchlene, a iná žiadosť, na základe ktorej sa rozhodne o opatrovníckom práve po podrobnom rozobratí vecnej stránky sporu v príslušnom konaní, nie sú na účely článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003 zameniteľné.(32)
62. Systematický výklad tiež nepodporuje nahradenie žiadosti o návrat, ktorá je uvedená v článku 10 písm. b) bode i) nariadenia č. 2201/2003, žalobou o určenie opatrovníckeho práva. Bod i) a body ii) a iii)(33) písmena b) tohto článku určujú postupnosť, v rámci ktorej je žiadosť o určenie opatrovníckeho práva koncipovaná tak, že nasleduje po žiadosti o návrat. Tieto body ako celok opisujú reťazec krokov, ktoré sa musia dodržať, keď je známe miesto pobytu dieťaťa, v „typovej“ situácii, v ktorej ešte nebola podaná žaloba o určenie opatrovníckeho práva.
63. Od uvedeného okamihu sa na zachovanie právomoci v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím únosom, vyžaduje: podať žiadosť o jeho návrat na orgánoch (nového) členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené [bod i)], pokračovať v konaní o tejto žiadosti [bod ii)] a v prípade zamietnutia žiadosti o návrat(34) urýchlene podať žalobu o určenie opatrovníckeho práva v členskom štáte, z ktorého bolo dieťa premiestnené [bod iii)].
64. V konečnom dôsledku sa domnievam, že na zachovanie právomoci členského štátu, v ktorom malo dieťa pobyt a z ktorého bolo neoprávnene premiestnené, musí ten, kto chce získať opatrovnícke právo k nemu (a vie alebo by mal vedieť, kde sa dieťa nachádza), musí požiadať o jeho okamžitý návrat. Od okamihu, keď sa dozvie, kde sa dieťa nachádza,(35) si nemôže vybrať, či podá žalobu vo veci samej, alebo požiada o okamžitý návrat dieťaťa(36). Ak nepodá žiadosť o návrat alebo ju podá po uplynutí lehoty, právomoc rozhodovať o opatrovníckom práve prechádza na orgány členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt.(37)
C. Uplatnenie týchto kritérií na spor vo veci samej
65. Vnútroštátny súd kladie druhú prejudiciálnu otázku na základe dvoch predpokladov:
– na jednej strane podľa všetkého na účely článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003 nepovažuje za dôležité, že bola podaná žiadosť o návrat na poľských súdoch, ktorá sa prejednáva postupom upraveným v Haagskom dohovoru z roku 1980,
– na druhej strane považuje žalobu o určenie opatrovníckeho práva k L, ktorá bola podaná na nemeckých súdoch, za žiadosť o návrat v zmysle toho istého článku.
66. Na užitočné zodpovedanie prejudiciálnej otázky je potrebné posúdiť správnosť týchto predpokladov.
1. Žiadosť o návrat L do Švajčiarska
67. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa vnútroštátneho súdu žiadosť o návrat(38) L do Švajčiarska, ktorú podal jej otec 7. júla 2017 na poľských súdoch, nie je relevantná pre zachovanie právomoci nemeckých súdov na základe článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003.
68. Komisia vo svojich pripomienkach uviedla odlišný názor: žiadosť o návrat do Švajčiarska je podľa jej názoru relevantná, pričom otec L „nebol v danej situácii nečinný“, ale sa usiloval dosiahnuť vrátenie dieťaťa.(39)
69. Z dôvodov uvedených v bode 41 a nasl. týchto návrhov sa domnievam, že stanovisko vnútroštátneho súdu je v konečnom dôsledku v podstate správne. Za okolností článku 10 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 by na zachovanie právomoci súdov Nemecka ako členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred svojím premiestnením, bola potrebná žiadosť o návrat do tohto štátu.
2. Žaloba o určenie opatrovníckeho práva na nemeckých súdoch
70. S cieľom overiť, či (ešte) majú právomoc súdy členského štátu (Nemecka), v ktorom mala L obvyklý pobyt pred svojím neoprávneným premiestnením, sa vnútroštátny súd pýta, či žaloba o určenie opatrovníckeho práva, ktorú podal otec na týchto súdoch, bola podaná v jednoročnej lehote, ktorá je stanovená v článku 10 písm. b) bode i) nariadenia č. 2201/2003.
71. Z toho teda vyvodzujem, že vnútroštátny súd akceptuje žalobu o určenie opatrovníckeho práva k L, ako keby to bola „žiadosť o návrat“ v zmysle uvedeného článku 10 nariadenia č. 2201/2003. Takto môže prekonať prekážku spočívajúcu v neexistencii žiadosti o návrat v pravom zmysle slova, ktorá je podľa spomenutého článku potrebná na zachovanie právomoci v členskom štáte pôvodu, keď je známe miesto pobytu dieťaťa v štáte, do ktorého bolo premiestnené.
72. Z dôvodov, ktoré som uviedol v bode 58 a nasl. vyššie, si nemyslím, že tento predpoklad je správny. Podľa môjho názoru ho neodôvodňuje ani kladná odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, ako to implicitne naznačuje vnútroštátny súd.
73. Jedna vec je, že uplatnenie článku 10 nariadenia č. 2201/2003 (na účely priznania medzinárodnej súdnej právomoci určitým súdom v prípade neoprávneného premiestnenia dieťaťa) nie je podmienené uplatnením článku 11 tohto nariadenia,(40) a iná vec je, že túto výnimočnú právomoc možno využiť kedykoľvek, bez ohľadu na akýkoľvek pokus o dosiahnutie návratu dieťaťa.
D. Ďalšie požiadavky stanovené v článku 10 písm. b) bode i) nariadenia č. 2201/2003
74. Vnútroštátny súd kladie dve otázky, ktoré by bolo potrebné objasniť, ak by sa v rozpore s tým, čo tvrdím, uznalo, že žaloba o určenie opatrovníckeho práva podaná v Nemecku je porovnateľná so žiadosťou o návrat na účely článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003.
75. Prvá otázka sa týka lehoty uloženej nositeľovi opatrovníckeho práva na podanie žiadosti o okamžitý návrat dieťaťa, keď sa dozvie (alebo by sa mal dozvedieť) o mieste jeho pobytu.
76. Táto pochybnosť podľa všetkého vyplýva z rozdielu medzi opisom skutkového stavu, ktorý uviedol otec L, keď požiadal o jej návrat prostredníctvom švajčiarskych orgánov, a opisom skutkového stavu, ktorý uviedol v Nemecku s cieľom odôvodniť, že nemecké súdy majú naďalej právomoc vo veciach opatrovníckeho práva:
– v konaní o návrate otec určil dátum neoprávneného premiestnenia L na 24. mája 2017, keď L začala navštevovať materskú školu v Poľsku,
– v konaní o určení opatrovníckeho práva sa otec odvolal na dohodu s matkou L, na základe ktorej bude dieťa od novembra 2017 chodiť do materskej školy vo Švajčiarsku.
77. Od zvoleného dátumu závisí, či v okamihu, keď otec L podal žalobu o určenie opatrovníckeho práva v Nemecku (13. júla 2018), uplynula alebo neuplynula jednoročná lehota stanovená v článku 10 písm. b) bode i) nariadenia č. 2201/2003. Vnútroštátny súd sa pýta, či sú prípustné tvrdenia otca uvedené v konaní o určení opatrovníckeho práva, ktoré sú odlišné od tvrdení uvedených v rámci konania o návrate podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980.
78. Druhá otázka sa týka preukázania skutkových okolností (konkrétne prípadnej dohody rodičov o pobyte dieťaťa v Poľsku po určitom dátume), od ktorých závisí medzinárodná súdna právomoc. Podľa otca musí túto okolnosť preukázať matka L na základe článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980,(41) ktorý sa uplatní aj v kontexte článku 10 nariadenia č. 2201/2003.
79. Podľa môjho názoru možno uvedené pochybnosti vnútroštátneho súdu vyriešiť na základe toho, že konanie o návrate a konanie o určení opatrovníckeho práva, ktoré sa týkajú neoprávnene premiestneného dieťaťa, sú z dôvodu svojej povahy a svojho účelu síce prepojené, ale samostatné.
80. V nariadení č. 2201/2003 je vzťah medzi týmito dvoma konaniami upravený najmä v dvoch ustanoveniach: v článku 11, ktorého predmetom je „návrat dieťaťa“, a v článku 42, ktorý je súčasťou oddielu týkajúceho sa „vykonateľnosti niektorých rozsudkov týkajúcich sa práva styku a niektorých rozsudkov, ktoré požadujú návrat dieťaťa“. Podľa žiadneho z týchto dvoch ustanovení tieto konania nie sú spojené tak, ako to naznačuje vnútroštátny súd.
81. Pokiaľ ide o článok 11 nariadenia č. 2201/2003, v jeho obsahu je spomenutý prípad žiadosti (osoby, ktorá vykonáva opatrovnícke právo) podanej na príslušné orgány členského štátu, v ktorej sa žiada, aby tieto orgány vydali rozsudok podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, „aby [táto osoba] dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním“.
82. Odsek 6 článku 11 nariadenia č. 2201/2003 pritom upravuje len mechanizmus komunikácie medzi orgánmi, takže orgán, ktorý vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, zašle odpis tohto príkazu súdu s právomocou (alebo ústrednému orgánu) členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním.
83. Podľa článku 42 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2201/2003, ak návrat dieťaťa vyplýva z rozsudku vyneseného podľa článku 11 ods. 8, musia sa dodržať určité kroky a podmienky, aby sa na tento rozsudok mohol uplatniť režim výkonu stanovený v oddiele 4 kapitoly III nariadenia č. 2201/2003.
84. V nariadení č. 2201/2003 vôbec nie je uvedené, že na účely začatia konania o rodičovských právach a povinnostiach sú nositeľ opatrovníckeho práva alebo súd, na ktorý sa nositeľ opatrovníckeho práva obráti, nevyhnutne viazaní opisom skutkového stavu, ktorý nositeľ opatrovníckeho práva uviedol v rámci predchádzajúcej žiadosti o návrat dieťaťa.(42)
85. Nariadenie č. 2201/2003 tiež nevyžaduje, aby pravidlá týkajúce sa preukázania faktorov určujúcich súdnu právomoc podľa jeho článku 10 boli rovnaké ako pravidlá, ktoré sa v Haagskom dohovore z roku 1980 uplatnia pri rozhodovaní o návrate dieťaťa.(43)
86. Súdny dvor uviedol, že rozhodnutie vydané na základe konania podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 nemá vplyv na vecnú stránku opatrovníckeho práva, a teda ani na rozhodnutie, ktoré môže vydať orgán, ktorý má právomoc v tejto oblasti.(44)
87. Súdny dvor tiež pripomenul, že vzhľadom na to, že konanie o návrate má povahu zrýchleného konania, žiadosť o návrat „musí byť založená na prvkoch, ktoré sú rýchlo a ľahko overiteľné“, a poukázal najmä na dátum, od ktorého je premiestnenie neoprávnené, ako na jednu z okolností, ktoré môže byť ťažké, ba priam nemožné preukázať.(45)
88. Vzhľadom na tieto predpoklady sa v konečnom dôsledku domnievam, že
– nariadenie č. 2201/2003 neposkytuje vnútroštátnemu súdu (ktorý musí rozhodnúť, či má alebo nemá právomoc prejednať žalobu o určenie opatrovníckeho práva k dieťaťu) pravidlá na objasnenie, do akej miery je viazaný predchádzajúcimi tvrdeniami uvedenými počas iného konania, v ktorom sa žiadalo o návrat dieťaťa,(46)
– keďže právo Únie nestanovuje pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, pokiaľ ide o okolnosti, ktoré podľa článku 10 nariadenia č. 2201/2003 zakladajú medzinárodnú súdnu právomoc súdov určitého členského štátu, tieto pravidlá určuje právny poriadok každého členského štátu, pričom sa musia dodržať zásady ekvivalencie a efektivity, ako aj potrebný účinok nariadenia č. 2201/2003.
V. Návrh
89. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko), takto:
Článok 10 písm. b) bod i) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,
sa má vykladať v tomto zmysle:
Žiadosť podanú na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorou sa žiada o vrátenie dieťaťa do štátu, v ktorom nemalo obvyklý pobyt pred premiestnením, nemožno považovať za „žiadosť o návrat“ na účely článku 10 písm. b) bodu i) nariadenia č. 2201/2003.
Pokiaľ je (alebo musí byť) známe miesto pobytu dieťaťa, medzinárodná súdna právomoc súdov členského štátu, v ktorom malo toto dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením, zaniká, ak v prípade, že sú splnené ostatné podmienky uvedené v článku 10 písm. b) bode i) nariadenia č. 2201/2003, nositeľ opatrovníckeho práva podá na týchto súdoch žalobu o určenie opatrovníckeho práva, ale nepodá žiadosť o návrat na orgánoch členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené.
Skutkové tvrdenia uvedené v konaní o návrate dieťaťa začatom na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980 nevyhnutne nezaväzujú toho, kto musí rozhodnúť, či má súd členského štátu právomoc v neskoršom konaní o určení opatrovníckeho práva.
Pravidlo týkajúce sa dôkazného bremena stanovené v článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa nevzťahuje na skutočnosti uvádzané ako základ medzinárodnej súdnej právomoci na prejednanie žaloby o určenie opatrovníckeho práva.