Vec C‑491/21
WA
contre
Direcţia pentru Evidenţa Persoanelor şi Administrarea Bazelor de Date din Ministerul Afacerilor Interne
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie)
Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 22. februára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ods. 1 ZFEÚ – Právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov – Článok 45 Charty základných práv Európskej únie – Smernica 2004/38/ES – Článok 4 – Vydanie občianskeho preukazu – Podmienka bydliska v členskom štáte vydania dokladu – Odmietnutie orgánov tohto členského štátu vydať občiansky preukaz jednému zo svojich štátnych príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte – Rovnosť zaobchádzania – Obmedzenia – Odôvodnenie“
Občianstvo Únie – Právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov – Vydanie občianskeho preukazu s hodnotou cestovného dokladu v rámci Únie – Občan Únie, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb a pobyt – Odmietnutie orgánov členského štátu jeho pôvodu vydať mu takýto občiansky preukaz z dôvodu jeho bydliska v inom členskom štáte – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Absencia
(Článok 21 ods. 1 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 45 ods. 1; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, odôvodnenia 1 až 4 a článok 4 ods. 3)
(pozri body 25 – 27, 33, 34, 36 – 44, 46 – 53, 58 – 61 a výrok)
Zhrnutie
Súdny dvor, na ktorý bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, uviedol, že právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré je zakotvené v článku 21 ZFEÚ a článku 45 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a ktorého podmienky výkonu spresňuje smernica 2004/38(1), bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa občanovi Európskej únie, ktorý je štátnym príslušníkom tohto členského štátu využívajúcim svoje právo na voľný pohyb a pobyt v inom členskom štáte, odmietne vydať občiansky preukaz s hodnotou cestovného dokladu v rámci Európskej únie jedine z dôvodu, že si zriadil bydlisko na území tohto iného členského štátu.
Žalobca vo veci samej je rumunským štátnym príslušníkom, ktorý má od roku 2014 bydlisko vo Francúzsku a vykonáva svoje povolanie advokáta vo Francúzsku aj v Rumunsku. Rumunské orgány mu vydali jednoduchý elektronický cestovný pas, ktorý predstavuje cestovný doklad umožňujúci mu cestovať do zahraničia a v ktorom sa uvádza, že má bydlisko vo Francúzsku, ako aj dočasný občiansky preukaz. Dočasný občiansky preukaz sa rumunským štátnym príslušníkom s bydliskom v inom členskom štáte a dočasným pobytom v Rumunsku musí každoročne obnovovať. Nepredstavuje cestovný doklad.
V septembri 2017 žalobca vo veci samej požiadal o vydanie jednoduchého alebo elektronického občianskeho preukazu predstavujúceho cestovný doklad, ktorý by mu umožnil cestovať do Francúzska. Táto žiadosť bola zamietnutá hlavne z dôvodu, že má bydlisko v zahraničí.
V decembri 2017 teda podal žalobu na Curtea de Apel București (Odvolací súd Bukurešť, Rumunsko), ktorou sa domáhal toho, aby tento súd nariadil vydanie požadovaného dokumentu. Rozsudkom vyhláseným v marci 2018 tento súd zamietol túto žalobu z dôvodu, že rumunská právna úprava nestanovuje takéto vydanie v prípade bydliska v zahraničí, čo napokon nemalo byť v rozpore s právom Únie. Tento súd sa navyše domnieval, že žalobca vo veci samej nebol diskriminovaný, keďže rumunské orgány mu vydali jednoduchý elektronický cestovný pas.
Na základe kasačného opravného prostriedku podaného proti tomuto rozsudku sa Înalta Curte de Casaţie şi Justiţie (Najvyšší a kasačný súd, Rumunsko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku, ktorá sa týka súladu tohto odmietnutia vydať žalobcovi vo veci samej občiansky preukaz s hodnotou cestovného dokladu v rámci Únie, z dôvodu, že si zriadil bydlisko v inom členskom štáte, s právom Únie.
Posúdenie Súdneho dvora
Na úvod Súdny dvor uviedol, že rumunská právna úprava v oblasti vydávania cestovných dokladov zavádza rozdielne zaobchádzanie medzi rumunskými občanmi s bydliskom v Rumunsku a tými, ktorí majú bydlisko v zahraničí. Prvým uvedeným môže byť vydaný jeden alebo obidva cestovné doklady, ktoré im umožnia cestovať v rámci Únie, a to občiansky preukaz a/alebo cestovný pas, zatiaľ čo druhým uvedeným možno vydať len cestovný pas ako cestovný doklad.
Pri skúmaní súladu takéhoto rozdielneho zaobchádzania s právom Únie Súdny dvor po prvé poznamenal, že článok 4 ods. 3 smernice 2004/38(2) ponecháva členským štátom možnosť výberu druhu cestovného dokladu, teda občianskeho preukazu alebo cestovného pasu, ktorý sú povinné vydať svojim vlastným štátnym príslušníkom. Na druhej strane však Súdny dvor pripomenul, že cieľom smernice 2004/38 je uľahčiť výkon základného a individuálneho práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré je občanom Únie priamo priznané článkom 21 ods. 1 ZFEÚ. Členské štáty teda pri výkone svojej právomoci v oblasti vydávania občianskych preukazov musia dodržiavať právo Únie, a najmä ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu a pobytu na ich území, ako je stanovené v tomto poslednom uvedenom ustanovení.
Po druhé Súdny dvor konštatoval, že predmetná právna úprava tým, že vyžaduje od rumunských štátnych príslušníkov s bydliskom v iných členských štátoch, ktorí chcú získať cestovný pas a súčasne aj občiansky preukaz, aby si zriadili svoje bydlisko v Rumunsku, vedie k menej priaznivému zaobchádzaniu s uvedenými štátnymi príslušníkmi a znevýhodňuje ich len z dôvodu, že využili svoju slobodu pohybu a pobytu. Okrem toho, vychádzajúc zo zásady, že možnosti, ktoré Zmluva otvára v oblasti pohybu občanov Únie, by nemohli mať plný účinok, ak by štátneho príslušníka členského štátu mohli od ich využitia odradiť prekážky jeho pobytu v inom členskom štáte spôsobené právnou úpravou členského štátu jeho pôvodu, ktorá ho penalizuje jedine z dôvodu, že tieto možnosti realizoval, sa Súdny dvor domnieva, že právna úprava dotknutá vo veci samej môže odradiť rumunských štátnych príslušníkov, ktorí sa nachádzajú v situácii, v akej sa nachádza žalobca vo veci samej, od výkonu ich práva na voľný pohyb a pobyt v rámci Únie. Rumunskí občania nachádzajúci sa v takejto situácii totiž musia znášať väčšiu administratívnu záťaž ako rumunskí občania s bydliskom v Rumunsku, pokiaľ ide o postup vydávania občianskych preukazov a/alebo cestovných pasov. V dôsledku toho právna úprava dotknutá vo veci samej predstavuje obmedzenie práva na voľný pohyb a pobyt stanoveného tak v článku 21 ods. 1 ZFEÚ, ako aj v článku 45 ods. 1 Charty, keďže toto posledné uvedené ustanovenie odráža prvé uvedené ustanovenie.
Po tretie Súdny dvor pripomenul, že takéto obmedzenie môže byť odôvodnené z hľadiska práva Únie len vtedy, ak vychádza z objektívnych hľadísk všeobecného záujmu, ktoré sú nezávislé od štátnej príslušnosti dotknutých osôb, a je primerané cieľu legitímne sledovanému vnútroštátnym právom. Z judikatúry vyplýva, že opatrenie je primerané vtedy, ak popritom, že je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ, nejde nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie. V tejto súvislosti rumunská vláda uvádza odôvodnenie vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej, ktoré je založené na existencii určitých úvah správnej povahy, ktoré sa týkajú hlavne potreby priznať dôkaznú hodnotu adrese bydliska, uvedenej na občianskom preukaze, a účinnosti identifikácie a kontroly tejto adresy príslušným vnútroštátnym správnym orgánom. Pri skúmaní týchto jednotlivých tvrdení Súdny dvor na jednej strane uviedol, že rumunská vláda nepreukázala súvislosť medzi uvedením adresy na občianskom preukaze a povinnosťou odmietnuť vydať občiansky preukaz rumunským štátnym príslušníkom s bydliskom v inom členskom štáte. Na druhej strane pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry úvahy administratívnej povahy nemôžu odôvodniť odchýlenie sa členského štátu od právnych noriem Únie. Žiadne z tvrdení uvedených rumunskou vládou preto neumožňuje usudzovať, že predmetná právna úprava je založená na objektívnych dôvodoch všeobecného záujmu. Takáto právna úprava preto predstavuje neodôvodnené obmedzenie slobody pohybu a pobytu v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 3 smernice 2004/38 v spojení s článkom 21 ods. 1 ZFEÚ a článkom 45 ods. 1 Charty vo vzťahu k rumunským štátnym príslušníkom s bydliskom v inom členskom štáte.