ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
z 8. júla 2010 (*)
„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Zrušenie správy o služobnom postupe v prvostupňovom konaní – Hodnotené obdobie 2005 – Uplatniteľná právna úprava – Rubrika ‚Predpoklady‘ – Hodnotiace konanie – Atestačné konanie“
Vo veci T‑160/08 P,
ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 21. februára 2008, Putterie‑De‑Beukelaer/Komisia (F‑31/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), a ktoré smeruje k zrušeniu tohto rozsudku,
Európska komisia, v zastúpení: C. Berardis‑Kayser a K. Hermann, splnomocnené zástupkyne,
odvolateľka,
ďalšia účastníčka konania:
Françoise Putterie‑De‑Beukelaer, úradníčka Európskej komisie, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: É. Boigelot, advokát,
žalobkyňa v prvostupňovom konaní,
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),
v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia A. W. H. Meij, M. Vilaras, N. J. Forwood a E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa),
tajomník: C. Kristensen, referentka,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Komisia Európskych spoločenstiev sa svojim odvolaním podaným na základe článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie domáha zrušenia rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 21. februára 2008, Putterie‑De‑Beukelaer/Komisia (F‑31/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd pre verejnú službu zrušil správu o služobnom postupe Françoise Putterie-De-Beukelaerovej týkajúcu sa obdobia od 1. januára do 31. decembra 2005 (ďalej len „SSP 2005“) v rozsahu, v akom neuznala jej predpoklady pre výkon funkcií kategórie B* (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Právny rámec
2 Podľa článku 43 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“):
„Spôsobilosť, výkonnosť a správanie sa každého zamestnanca v službe sú predmetom pravidelnej správy, vypracovanej aspoň raz za dva roky tak, ako to každej inštitúcii vyplýva z článku 110. Každá inštitúcia určí ustanovenia, na ktoré sa bude vzťahovať právo podať odvolanie v rámci postupu na predkladanie správ, ktoré musí byť uplatnené pred podaním sťažnosti uvedenej v článku 90 ods. 2.
Od platovej triedy 4 môže správa pre zamestnancov vo funkčnej skupine AST obsahovať aj stanovisko, či na základe výkonnosti má predpoklady pre vykonávanie funkcie riadiaceho pracovníka.
Správa sa poskytuje príslušnému zamestnancovi. Zamestnanec má právo predložiť k nej akékoľvek pripomienky, ktoré pokladá za dôležité.“
3 Článok 1 ods. 1 a 2 všeobecných vykonávacích ustanovení článku 43 služobného poriadku, ktoré prijala Komisia 23. decembra 2004 (ďalej len „VVU 43“), stanovuje:
„1. V súlade s článkom 43 služobného poriadku… sa vykonávanie hodnotenia organizuje začiatkom každého roka. Hodnoteným obdobím je obdobie od 1. januára do 31. decembra predchádzajúceho roku. Na tento účel sa vypracúva výročná správa nazývaná správa o služobnom postupe v zmysle článku [1] služobného poriadku… pre každého úradníka, ktorý pracoval alebo bol dočasne pridelený v záujme služby počas obdobia aspoň jedného nepretržitého mesiaca počas hodnoteného obdobia…
2. Cieľom hodnotenia je najmä zhodnotiť výkonnosť, spôsobilosť a správanie osoby zastávajúcej dané miesto v službe. Na základe pomerného zhodnotenia sa prideľuje hodnotiaca známka ku každej z týchto troch položiek, ako je uvedené vo vzore správy pripojenej v prílohe II.“
4 Článok 2 VVU 43 spresňuje:
„1. Úradník je zamestnanec… definovaný v článku [1], ktorý je hodnotený.
2. Hodnotiteľ je poverený vykonať hodnotenie. Po rozhovore vedenom v súlade s článkom 8 ods. 5 vypracuje návrh správy. Podpisuje správy, ktoré spadajú do jeho právomoci.
3. Overovateľ je poverený dbať na to, aby sa vo všetkých správach o služobnom postupe, ktoré spadajú do jeho právomoci, koherentným spôsobom uplatňovali pravidlá hodnotenia definované na základe článku 8 ods. 3. Predtým, ako podpíše správy o služobnom postupe, ktoré spadajú do jeho právomoci, vykoná porovnanie zásluh a zosúladenie hodnotiacich známok navrhnutých hodnotiteľmi. V prípade rozporu s hodnotiteľom má konečnú zodpovednosť za správu overovateľ.
4. Revízny hodnotiteľ rozhodne o ďalšom postupe v nadväznosti na stanovisko vydané spoločným hodnotiacim výborom…“
5 Článok 8 VVU 43 spresňuje:
„1. Ročné hodnotené obdobie začína najneskôr 15. januára.
…
4. Úradník vypracuje do ôsmich pracovných dní po výzve hodnotiteľa samohodnotenie, ktoré sa stane súčasťou správy o služobnom postupe.
5. Najneskôr do desiatich pracovných dní po odovzdaní samohodnotenia úradníkom sa medzi hodnotiteľom a úradníkom uskutoční formálny rozhovor…
6. Ihneď po vykonaní formálneho rozhovoru vypracuje hodnotiteľ návrh správy o služobnom postupe. Tento návrh obsahuje najmä posúdenie týkajúce sa výkonnosti, spôsobilosti a správania sa v službe a návrh hodnotiacej známky zodpovedajúcej údajom poskytnutým v priebehu formálneho rozhovoru.
7. Keď sú pre danú platovú triedu vypracované aspoň dve tretiny návrhov správ o služobnom postupe spadajúcich do právomoci overovateľa, overovateľ spolu s hodnotiteľmi overí koherentné uplatnenie hodnotiacich pravidiel definovaných v článku 8 ods. 3 a vykoná porovnanie zásluh a zosúladenie hodnotiacich známok navrhnutých hodnotiteľmi, a to na základe údajov poskytnutých hodnotiteľmi v priebehu formálneho dialógu.
Pred finalizáciou správ sa uskutoční konzultácia medzi generálnym riaditeľom a overovateľmi. Cieľom takejto konzultácie je dbať na koherentný spôsob hodnotenia zásluh dotknutých úradníkov na úrovni generálneho riaditeľstva a pre každú platovú triedu.
8. Ak sa uskutočnila konzultácia uvedená v odseku 7, hodnotiteľ a overovateľ sfinalizujú správu o služobnom postupe a oznámia ju úradníkovi.
…
9. Úradník je do piatich pracovných dní oprávnený prijať správu bez predloženia pripomienok, prijať správu a vyjadriť k nej pripomienky v časti vyhradenej na tento účel, alebo odmietnuť správu a odôvodniť žiadosť o revíziu v časti vyhradenej na tento účel.
…
10. Ak úradník správu odmietne, overovateľ s ním uskutoční rozhovor do desiatich pracovných dní. Ak o to požiada hodnotiteľ alebo overovateľ, hodnotiteľ sa tiež zúčastní na rozhovore.
…
Najneskôr do piatich pracovných dní od uskutočnenia tohto rozhovoru overovateľ správu potvrdí alebo zmení. Správu oznámi úradníkovi.
Úradník je oprávnený do desiatich pracovných dní prijať správu bez predloženia pripomienok, prijať správu a vyjadriť k nej pripomienky v časti vyhradenej na tento účel, alebo odmietnuť správu a odôvodniť odmietnutie v časti vyhradenej na tento účel. Správa o služobnom postupe je v prípade jej prijatia úradníkom uzatvorená. Nečinnosť úradníka vo vyššie uvedenej lehote sa považuje za prijatie správy.
11. Odôvodnené odmietnutie správy úradníkom sa považuje za podanie návrhu na spoločný hodnotiaci výbor, ktorý upravuje článok 9.
12. Overovateľ hodnotiteľa riadne informuje o priebehu jednotlivých fáz konania o prijatých rozhodnutiach.
…
15. Úradníkovi sa elektronicky alebo iným spôsobom zašle oznámenie o tom, že sa prijalo na základe tohto článku alebo článku 9 ods. 7 rozhodnutie, ktorým sa správa stala konečnou a ktoré je dostupné v informačnom systéme. Toto oznámenie sa považuje za oznámenie rozhodnutia v zmysle článku 25 služobného poriadku.“
6 Článok 9 VVU 43 stanovuje:
„1. Spoločný hodnotiaci výbor… sa zriaďuje na každom generálnom riaditeľstve…
4. Výbor nenahrádza hodnotiteľov ani overovateľov, pokiaľ ide o hodnotenie výkonov úradníka. Uisťuje sa, či boli správy vypracované spravodlivo, objektívne, teda pokiaľ to je možné na základe skutkových okolností a v súlade s týmito všeobecnými vykonávajúcimi ustanoveniami a s usmernením k hodnoteniu. Predovšetkým overuje dodržanie postupu stanoveného v článku 8. Na tento účel vykonáva nevyhnutné konzultácie a disponuje pracovnými dokumentmi vhodnými pre svoju prácu.
…
5. V prípade návrhu na základe ustanovení článku 8 ods. 1 [spoločný hodnotiaci výbor] vydá svoje stanovisko v lehote desiatich pracovných dní odo dňa návrhu.
…
7. Stanovisko [spoločného hodnotiaceho výboru] je oznámené úradníkovi, hodnotiteľovi, overovateľovi a revíznemu hodnotiteľovi. Pokiaľ bolo prijaté na základe hlasovania, stanovisko [spoločného hodnotiaceho výboru] obsahuje väčšinové a menšinové názory, ktoré boli vyjadrené. Pokiaľ [spoločný hodnotiaci výbor] nebol schopný prijať stanovisko, úradník, hodnotiteľ, overovateľ a revízny hodnotiteľ sú o tejto absencii stanoviska informovaní.
Revízny hodnotiteľ v lehote piatich pracovných dní správu potvrdí alebo zmení. Ak sa revízny hodnotiteľ odchýli od odporúčaní uvedených v stanovisku [spoločného hodnotiaceho výboru], svoje rozhodnutie odôvodní.
Ak [spoločný hodnotiaci výbor], na ktorý sa obrátil úradník, ktorého platová trieda je zhodná s platovou triedou jeho hodnotiteľa, nevydá jednomyseľné stanovisko alebo nebol schopný vydať stanovisko, revízny hodnotiteľ je povinný venovať návrhu osobitnú pozornosť a do piatich pracovných dní uskutočniť s úradníkom rozhovor. Do piatich pracovných dní po tomto rozhovore revízny hodnotiteľ správu potvrdí alebo zmení na základe predchádzajúceho odseku.
Správa je takto ukončená a oznámená dotknutej osobe, hodnotiteľovi, overovateľovi ako aj [spoločnému hodnotiacemu výboru].“
7 Vzorová správa o služobnom postupe priložená k VVU 43 obsahuje rubriku 6.5 „Predpoklady“ nazvanú „Aspekty, ktoré sa majú zohľadniť v rámci atestačného konania uvedeného v článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku“, ktorá znie takto:
„Úradník vykonával úlohy patriace do kategórie B* (alebo od 1. mája 2006 úlohy patriace do platových tried vyšších ako AST 7 pre úradníkov zaradených do kategórie D alebo C pred 1. májom 2004):
– povaha daných úloh:
[vyplní hodnotiteľ]
– podiel činnosti úradníka venovaný týmto úlohám:
[vyplní hodnotiteľ]
– kvalita výkonov úradníka pri plnení týchto úloh:
[vyplní hodnotiteľ].“
8 V Správnych informáciách č. 1‑2006 z 12. januára 2006 týkajúcich sa hodnotenia za rok 2006, ktoré zodpovedá hodnotenému obdobiu od 1. januára do 31. decembra 2005, je v súvislosti s rubrikou týkajúcou sa hodnotenia predpokladov uvedené:
„Táto rubrika musí byť vyplnená v rámci atestačného a certifikačného konania. Je vyplnená hodnotiteľom len vtedy, ak ho úradník o to výslovne požiadal v samohodnotení (políčko na zaškrtnutie).
Rubrika predpoklady bola zmenená. Hodnotiteľ má v súčasnosti k dispozícii zoznam typových funkcií kategórie A* alebo kategórie B*. Zaškrtne úlohu alebo úlohy patriace do vyššej kategórie a vyhodnotí podiel činnosti úradníka, ktorú venoval týmto úlohám, ako aj kvalitu jeho výkonov pri plnení týchto úloh.“
9 Článok 10 prílohy XIII služobného poriadku stanovuje:
„1. Zamestnanci, ktorí boli pred 1. májom 2004 zaradení do kategórií C alebo D, budú po 1. máji 2006 zaradení do skupín služobného postupu, umožňujúcich povýšenie:
a) v predchádzajúcej kategórii C maximálne do platovej triedy AST 7;
b) v predchádzajúcej kategórii D maximálne do platovej triedy AST 5;
…
3. Zamestnanec, na ktorého sa vzťahuje ods. 1, sa môže stať členom funkčnej skupiny asistentov bez obmedzenia, ak bude úspešný vo výberovom konaní, alebo na základe atestačného postupu. Atestačný postup vychádza zo služobného veku [z počtu odpracovaných rokov – neoficiálny preklad], praxe, zásluh a úrovne odborného vzdelania zamestnancov a dostupnosti pracovných miest vo funkčnej skupine AST. Spoločný výbor preskúma kandidatúry zamestnancov na atestáciu. Inštitúcie prijmú do 1. mája 2004 vykonávacie predpisy k tomuto postupu. V prípade potreby inštitúcie schvália osobitné ustanovenie s cieľom zohľadniť zmenu, ktorá vedie k zmene sadzieb uplatniteľných pri povýšení.“
10 Podľa článku 1 rozhodnutia Komisie zo 7. apríla 2004 týkajúceho sa spôsobov vykonania atestačného konania, ktoré bolo uverejnené v Správnych informáciách č. 70‑2004 z 22. júna 2004:
„1. Cieľom atestačného konania je vybrať úradníkov vo funkcii v kategóriách C alebo D, pred 1. májom 2004, ktorí sa môžu stať členmi funkčnej skupiny asistentov bez obmedzení.
…“
11 Článok 4 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 stanovuje:
„Do 30. septembra každého roka [menovací orgán] stanoví počet pracovných miest patriacich do funkčnej skupiny asistentov, ktoré môžu byť obsadené nasledujúci rok úradníkmi atestovanými v zmysle článku 8.
Na základe tohto rozhodnutia [menovací orgán] uverejní výzvu na podávanie prihlášok.“
12 Článok 5 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 spresňuje:
„1. Úradníci uvedení v článku 1, ktorí podali prihlášku, podliehajú atestačnému konaniu, ak spĺňajú každé z dvoch nasledujúcich kritérií:
– úroveň odborného vzdelania prinajmenšom rovnaká, ako je úroveň, ktorú vyžaduje článok 5 ods. 3 [písm.] a) služobného poriadku pre vymenovanie na pracovné miesto úradníka vo funkčnej skupine asistentov;
– počet odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu C alebo D najmenej päť rokov…
2. Počas každej atestácie [menovací orgán] vypracuje a uverejní zoznam úradníkov, ktorí podali prihlášku a boli pripustení k atestačnému konaniu.
3. Úradníci, ktorí podali prihlášku a ktorí sa domnievaj[ú], že splnili dve kritériá uvedené v odseku 1, ale ktorí nie sú uvedení v zozname v odseku 2, sa môžu obrátiť na výbor uvedený v článku 9 v lehote desiatich pracovných dní od uverejnenia dotknutého zoznamu.
…“
13 Článok 6 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 stanovuje:
„1. Počas každej atestácie [menovací orgán] vypracuje zoznam pripustených úradníkov zaradených podľa poradia prednosti na základe nasledujúcich kritérií: úroveň odborného vzdelania; počet odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu C alebo D, prax a zásluhy hodnotené na základe dostupných správ o služobnom postupe.
2. O hodnote kritérií a ich vyvážení rozhodne [menovací orgán] do 31. decembra 2004 na základe stanoviska výboru uvedeného v článku 9. Tieto kritériá môžu byť upravené každý rok rozhodnutím [menovacieho orgánu] na základe odporúčania výboru uvedeného v článku 9.
3. Každý pripustený kandidát je informovaný o poradí, v akom je umiestnený v zozname vypracovanom [menovacím orgánom], a o počte dosiahnutých bodov na základe kritérií, hodnôt a vyvážení uvedených v odseku 1 a 2.
4. V lehote desať pracovných dní nasledujúcich po tejto informácii môžu pripustení úradníci podať návrh na výbor uvedený v článku 9, ak namietajú počet bodov, ktoré dosiahli. Svoj návrh sú povinní odôvodniť a predložiť výboru uvedenému v článku 9 všetky potrebné úradné listiny.
Výbor uvedený v článku 9 vydá stanovisko v lehote desať pracovných dní a oznámi ho [menovaciemu orgánu], ktorý rozhodne o ďalšom postupe.“
14 Podľa článku 7 rozhodnutia zo 7. apríla 2004:
„1. Úradníci zaradení ako prví na zozname uvedenom v článku 6 až do poradia zodpovedajúcemu dvojnásobnému počtu pracovných miest vydaného v súlade s článkom 4 sú až do 31. decembra nasledujúceho roka oprávnení uchádzať sa o voľné pracovné miesta, ktoré sa majú obsadiť vo funkčnej skupine asistentov.
2. [Menovací orgán] uverejní zoznam úradníkov uvedených v odseku 1.
3. Voľné pracovné miesta, ktoré môžu byť obsadené úradníkmi uvedenými v odseku 1, sú oznámené pri uverejnení oznámení o voľných pracovných miestach.“
15 Článok 8 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 uvádza:
„1. Úradníci uvedení v článku 7 ods. 1 vymenovaní na voľné pracovné miesta uvedené v článku 7 ods. 3 sa považujú za atestovaných. Stávajú sa členmi funkčnej skupiny asistentov bez obmedzenia služobného postupu.
2. [Menovací orgán] do 31. marca každého roka uverejní zoznam úradníkov, ktorí boli atestovaní počas poslednej atestácie.“
16 Článok 9 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 zriaďuje spoločný výbor pre atestáciu a stanovuje jeho zloženie, ako aj spôsoby jeho fungovania. Toto isté ustanovenie v odseku 7 spresňuje, že na začiatku každého roka tento výbor prijme stanovisko o výsledkoch posledného atestačného obdobia a môže k tomuto stanovisku priložiť odporúčania, vrátane odporúčaní o hodnotách a vyváženiach.
17 Rozhodnutie zo 7. apríla 2004 bolo zrušené a nahradené rozhodnutím Komisie z 29. novembra 2006 týkajúcim sa spôsobov vykonania atestačného konania.
18 Článok 5 ods. 1 rozhodnutia z 29. novembra 2006 stanovuje:
„Úradníci uvedení v článku 1, ktorí podali prihlášku, sú na základe stanoviska výboru uvedeného v článku 7 pripustení k atestačnému konaniu, ak spĺňajú každé zo štyroch nasledujúcich kritérií:
– úroveň odborného vzdelania prinajmenšom rovnaká, ako je úroveň, ktorú vyžaduje článok 5 ods. 3 [písm.] a) služobného poriadku pre vymenovanie na pracovné miesto úradníka vo funkčnej skupine asistentov;
– počet odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu C alebo D najmenej päť rokov…;
– uznanie predpokladov na prevzatie úloh na úrovni ‚správneho asistenta‘;
– nebyť odborne neprimeraný alebo nespôsobilý.“
19 Rozhodnutie menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) týkajúce sa uplatňovania kritérií pripustenia do atestačného konania v roku 2006, uverejnené v Správnych informáciách č. 59‑2006 z 21. decembra 2006, vo svojom bode 3 s názvom „Predpoklady“ stanovuje:
„Predpoklady na prevzatie úloh na úrovni ‚správny asistent‘ musia byť hodnotené kladne v rámci hodnotenia týkajúceho sa roku 2005.“
Skutkové okolnosti
20 Skutkové okolnosti sporu vo veci samej sú uvedené v bodoch 16 až 24 napadnutého rozsudku takto:
„16 [F. Putterie-De-Beukelaer] pracuje ako úradníčka na generálnom sekretariáte Komisie od roku 1985. Až do novembra 1996 [F. Putterie-De-Beukelaer] pôsobila ako sekretárka riaditeľstva, pričom následne zmenila profesijnú orientáciu a stala sa inštruktorkou informatiky. V roku 2000 bola oficiálne uznaná za zodpovednú za vzdelávanie v informatike.
17 [F. Putterie-De-Beukelaer] bola zaradená do platovej triedy C 2 do 1. mája 2004, pričom od tohto dátumu bola zaradená do platovej triedy C*5 podľa článku 2 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku, a následne od 1. mája 2006 do platovej triedy AST 5 podľa článku 8 ods. 1 služobného poriadku.
18 V období od 1. januára do 31. decembra 2005, keď bola predmetom SSP…, vykonávala [F. Putterie-De-Beukelaer] rovnaké úlohy ako predtým. Počas vypracovania svojej SSP 2005, tak ako predchádzajúcej SSP, žiadala, aby bola rubrika 6.5 „Predpoklady“ vyplnená hodnotiteľom, ako to stanovovali Správne informácie č. 1‑2006 z 12. januára 2006, aby sa mohla zúčastniť atestačného konania v roku 2006.
19 V uvedenej rubrike 6.5 SSP 2005, ktorej podtitul pripomína, že musí byť zohľadnená v kontexte atestačného konania, sa hodnotiteľ domnieval, že úlohy vykonané [F. Putterieovou-De-Beukelaerovou] počas referenčného obdobia nezodpovedajú, a to ani čiastočne, úlohám, ktoré prislúchajú úradníkovi v kategórii B*. V dôsledku toho sa hodnotiteľ, tak ako v predchádzajúcej SSP, domnieval, že dotknutá osoba nepreukázala svoje predpoklady na prevzatie úloh patriacich do tejto kategórie. Keďže overovateľ rozhodol v tomto zmysle, [F. Putterie-De-Beukelaer] 6. júna 2006 podala odôvodnené odvolanie podľa článku 8 ods. 11 VVU 43, a teda podala návrh na začatie konania na [spoločnom hodnotiacom výbore].
20 Vo svojom stanovisku [spoločný hodnotiaci výbor] nekonštatoval nezhodu medzi poznámkami a známkami udelenými [F. Putterieovej-De-Beuke-laerovej] ani zjavne nesprávne posúdenie v súvislosti s neuznaním jej predpokladov na prevzatie úloh kategórie B*.
21 Rozhodnutím z 26. júna 2006 revízny hodnotiteľ potvrdil SSP 2005.
22 Dňa 26. septembra 2006 [F. Putterie-De-Beukelaer] podala ,sťažnosť na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku‘ proti ,rozhodnutiu jej nadriadených týkajúcemu sa SSP 2005 neumožniť jej pristúpiť k atestácii z dôvodu neocenenia [jej] práce… a omylu v označení pracovného miesta‘…
23 Rozhodnutím z 21. decembra 2006 MO zamietol sťažnosť [F. Putterieovej‑De-Beukelaerovej], pričom sa domnieval, že overovateľ, ktorému ,na základe informácií poskytnutých hodnotiteľom prináleží… rozhodnúť o tom, či hodnotený skutočne preukázal svoje predpoklady na prevzatie úloh vyššej kategórie‘, sa nedopustil ,žiadneho zjavne nesprávneho posúdenia‘. Atestačné konanie v roku 2006 sa začalo v ten istý deň uverejnením výzvy na podávanie prihlášok v Správnych informáciách č. 60‑2006.
24 Podľa výpisu z elektronického spisu [F. Putterie-De-Beukelaer] Sysper 2, ktorý [F. Putterie-De-Beukelaer] predložila na pojednávaní, bola 1. februára 2007 jej prihláška podaná 25. januára 2007 zamietnutá z dôvodu neuznania jej predpokladov. Odvolanie podané [F. Putterieovou-De-Beukelaerovou] proti tomuto rozhodnutiu 24. apríla 2007 bolo MO zamietnuté 25. mája 2007 po preskúmaní atestačného konania spoločným výborom. Tento výbor sa vo svojom stanovisku, ktoré následne prevzal MO, domnieval, že [F. Putterie‑De‑Beukelaer] nemôže byť pripustená k atestácii, keďže jej predpoklady na vykonávanie úloh kategórie B* boli overovateľom jej SSP 2005 popreté.“
21 Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 2. apríla 2007 podala F. Putterie-De-Beukelaer žalobu, zapísanú do registra pod číslom F-31/07.
22 F. Putterie-De-Beukelaer v konaní na prvom stupni navrhovala, aby Súd pre verejnú službu zrušil jej SSP 2005 v rozsahu, v akom neuznáva jej predpoklady na vykonávanie úloh patriacich do kategórie B* a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
23 Komisia v konaní na prvom stupni navrhovala, aby Súd pre verejnú službu zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú, a rozhodol o trovách konania v zmysle právnych predpisov.
O napadnutom rozsudku
24 Pokiaľ ide o podstatu veci, Súd pre verejnú službu bez toho, aby sa vyjadril k žalobným dôvodom F. Putterieovej-De-Beukelaerovej na podporu jej návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia a po tom, ako v bode 50 napadnutého rozsudku pripomenul, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 15. júla 1994, Browet a i./Komisia (T‑576/93 až T‑582/93, Zb. s. II‑677) rozhodol, že žalobný dôvod založený na pôsobnosti zákona je dôvodom verejného poriadku a Všeobecný súd je povinný ho preskúmavať ex offo, sa v bode 52 napadnutého rozsudku domnieval, že je opodstatnené ex offo uplatniť dôvod týkajúci sa verejného poriadku založený na porušení pôsobností článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku napadnutým rozhodnutím.
25 Súd pre verejnú službu po tom, ako vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k skutočnosti, že má zámer ex offo vzniesť dôvod týkajúci sa verejného poriadku založený na porušení pôsobností článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku napadnutým rozhodnutím, rozhodol:
„54 Vo svojej odpovedi [F. Putterie-De-Beukelaer] uviedla, že žalobný dôvod uplatnený ex offo sa jej javí ako dôvodný.
55 Naproti tomu vo svojich písomných pripomienkach k žalobnému dôvodu oznámenému Súdom pre verejnú službu Komisia odoprela tomuto súdu možnosť skúmať žalobné dôvody materiálnej zákonnosti ex offo. Predovšetkým takéto žalobné dôvody môžu byť preskúmavané súdom Spoločenstva len vtedy, ak sú uvádzané žalobcami, alebo aspoň ak môžu priamo nadväzovať na argumentáciu samotných účastníkov konania. Ďalej možnosť súdu preskúmavať ex offo otázky týkajúce sa materiálnej zákonnosti napadnutého aktu by zbavila akéhokoľvek potrebného účinku tak článok 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktorý účastníkom konania zakazuje uvádzanie nových žalobných dôvodov v priebehu konania, ako aj pravidlo zhody medzi žalobou a sťažnosťou. Nakoniec vzatie do úvahy žalobného dôvodu materiálnej zákonnosti ex offo tým, že by sa zmenil rámec kontradiktórnej diskusie, by mohlo viesť k porušeniu práv na obranu.
56 Najprv je potrebné odpovedať na tieto zásadné námietky.
57 V prvom rade bolo rozhodnuté, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, je súd Spoločenstva oprávnený, a v prípade potreby povinný, uvádzať niektoré žalobné dôvody materiálnej zákonnosti ex offo. To platí, tak ako bolo vysvetlené v bode 50, aj pri porušení pôsobnosti zákona. Obdobne absolútna právna sila rozhodnutej veci je žalobným dôvodom materiálnej zákonnosti verejného poriadku, ktorý je sudca povinný namietať ex offo (rozsudok Súdneho dvora z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, Zb. s. I‑4845, bod 45). Napokon judikatúra Spoločenstva v niektorých prípadoch ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý je zodpovedný za uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva v rámci svojich právomoci, uvádzať žalobné dôvody materiálnej zákonnosti, najmä tie, ktoré sú založené na zneužívajúcej povahe doložky v zmluvách uzavretých medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi (rozsudky Súdneho dvora z 21. novembra 2002, Cofidis, C‑473/00, Zb. s. I‑10875, body 36 a 38, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 39).
58 Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie, podľa ktorej súd môže namietať ex offo žalobný dôvod materiálnej zákonnosti len v prípade, ak bol tento žalobný dôvod vznesený účastníkmi konania alebo ak nadväzuje priamo na ich argumentáciu, toto tvrdenie je v rozpore so samotným účelom vzatia do úvahy ex offo a znamenal by odmietnutie akejkoľvek možnosti Súdu pre verejnú službu namietať ex offo žalobný dôvod materiálnej zákonnosti, aj keď to stanovuje judikatúra.
59 V druhom rade a v rozpore s argumentáciou predkladanou Komisiou zákaz, aby účastníci konania v oblasti verejnej služby namietali vo svojej žalobe žalobné dôvody, ktoré nesúvisia s argumentáciou rozvinutou v ich predchádzajúcej sťažnosti, a zákaz vyjadrený v článku 43 ods. 1 rokovacieho poriadku uvádzať nové žalobné dôvody po prvej výmene vyjadrení sa vzťahujú na účastníkov konania a nie na Súd pre verejnú službu.
60 V treťom rade nemôže byť prijaté tvrdenie Komisie založené na tom, že vzatie do úvahy žalobného dôvodu materiálnej zákonnosti by mohlo narušiť kontradiktórnu povahu súdneho konania a zásadu rešpektovania práv na obranu. Článok 77 rokovacieho poriadku totiž stanovuje, že Súd pre verejnú službu môže uvádzať ex offo prekážku konania z dôvodu verejného záujmu za podmienky, že účastníci konania boli vopred vypočutí. Pritom nie je nijaký dôvod myslieť si, že ak táto podmienka predstavuje dostatočnú záruku zásad kontradiktórneho konania a rešpektovania práv na obranu v prípade vzatia do úvahy ex offo prekážky konania z dôvodu verejného záujmu, nebude to tak aj v prípade vzatia do úvahy ex offo žalobného dôvodu verejného poriadku, ktorý je ostatne materiálnou alebo formálnou zákonnosťou. Preto je potrebné sa domnievať, že Súd pre verejnú službu si tým, že účastníkom konania oznámil žalobný dôvod verejného poriadku, ktorý mal v úmysle namietať, tým, že prijal písomné pripomienky účastníkov konania k svojmu zámeru, a tým, že ich uviedol do diskusie na pojednávaní, splnil požiadavky vyplývajúce zo zásad, ktorých sa dovoláva Komisia.
61 Z predchádzajúceho vyplýva, že tvrdenia vznesené Komisiou proti vzatiu do úvahy žalobného dôvodu materiálnej zákonnosti ex offo musia byť zamietnuté.“
26 Za týchto podmienok Súd pre verejnú službu v bode 62 napadnutého rozsudku vzal do úvahy ex offo porušenie pôsobností článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku napadnutým rozhodnutím a v bode 74 napadnutého rozsudku rozhodol, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté podľa kompetenčných, procesných a hmotnoprávnych pravidiel hodnotiaceho konania a nie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahovali na atestačné konanie. Keďže však F. Putterie-De-Beukelaer nemohla byť pripustená k atestácii z dôvodu, že nepreukázala, že má požadované „predpoklady“ na získanie atestácie, hoci uplatniteľné ustanovenia nepodmieňovali pripustenie k atestácii touto podmienkou, ale iba počtom odpracovaných rokov, praxou, zásluhami a úrovňou vzdelania, Súd pre verejnú službu sa domnieval, že správny orgán porušil pôsobnosť uvedených ustanovení, a teda zrušil napadnuté rozhodnutie.
O odvolaní
Konanie a návrhy účastníkov konania
27 Vyjadrením podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. mája 2008 Komisia podala toto odvolanie.
28 Prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 23. septembra 2009.
29 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– vrátil vec Súdu pre verejnú službu,
– rozhodol o trovách konania neskôr.
30 F. Putterie-De-Beukelaer navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol odvolanie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov odvolacieho konania.
Tvrdenia účastníkov konania
31 Komisia uvádza jediný odvolací dôvod na podporu svojho odvolania, ktorý sa týka osobitne bodov 50 až 62 napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod sa delí na dve časti, pričom jedna časť je založená na porušení rozsahu preskúmania ex offo súdom v prípade žaloby uplatnením ex offo dôvodu týkajúceho sa materiálnej zákonnosti napadnutého aktu a druhá časť je založená na porušení dispozičnej zásady a na zákaze rozhodnutia ultra petita.
O prvej časti založenej na porušení rozsahu preskúmania ex offo súdom v prípade žaloby uplatnením ex offo dôvodu týkajúceho sa materiálnej zákonnosti napadnutého aktu
32 Podľa Komisie úvaha Súdu pre verejnú službu v bodoch 50 až 62 napadnutého rozsudku nie je správna z právneho hľadiska, pretože nezohľadňuje rozdiel, ktorý jasne stanovuje judikatúra Všeobecného súdu, ako aj Súdneho dvora, medzi jednak formálnou zákonnosťou aktu a kogentnými podmienkami prípustnosti a jednak materiálnou zákonnosťou (vnútornou zákonnosťou) tohto aktu.
33 Dôvod založený na porušení pôsobností článku 43 a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku sa týka materiálnej zákonnosti aktu, čo Súd pre verejnú službu, zdá sa, uznal v článku 61 napadnutého rozsudku, nemôže byť súdom uplatnený ex offo, na rozdiel od dôvodov týkajúcich sa formálnej zákonnosti alebo prekážok konania z dôvodu verejného záujmu.
34 Podľa Komisie v prvom rade žiadne ustanovenie Štatútu Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo rokovacích poriadkov Všeobecného súdu alebo Súdu pre verejnú službu nezveruje súdu Spoločenstva možnosť kedykoľvek uplatniť dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti napadnutého aktu, na rozdiel od článku 77 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, pokiaľ ide o prekážky konania.
35 V druhom rade je táto možnosť vylúčená tak Súdnym dvorom v rozsudku z 2. apríla 1998, Komisia /Sytraval a Brink’s France (C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719), podľa ktorého dôvod, ktorý sa týka materiálnej zákonnosti, spočíva v porušení právneho pravidla súvisiaceho s uplatňovaním Zmluvy a môže byť preskúmaný súdom Spoločenstva iba vtedy, ak je uplatnený žalobcom, ako aj Všeobecným súdom v rozsudku z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia (T‑44/00, Zb. s. II‑2223, body 126 a 192), podľa ktorého meritórne dôvody, na rozdiel od dôvodov založených na nedostatočnom odôvodnení, nemôžu byť súdom Spoločenstva uplatnené ex offo.
36 V treťom rade príklady založené na judikatúre, ktoré cituje Súd pre verejnú službu na podporu toho, čo považuje za uplatnenie materiálnej zákonnosti ex offo, skôr odporujú jeho úvahe.
37 Na jednej strane absolútna právna sila rozhodnutej veci na rozdiel od rozhodnutia Súdu pre verejnú službu v bode 57 napadnutého rozsudku nemôže byť dôvodom materiálnej zákonnosti, ale dôvodom neprípustnosti žaloby alebo žalobného dôvodu. Podľa Komisie Súdny dvor rozhodol v bode 45 rozsudku z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia (C‑442/03 P a C‑471/03 P, Zb. s. I‑4845), že absolútna právna sila rozhodnutej veci je dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu, ktorý môže byť uplatnený ex offo, pretože bráni tomu, aby Všeobecný súd v dôsledku nezohľadnenia rozhodnutej veci znovu preskúmal dôvody uvedené v rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť.
38 Na druhej strane príklady vyvodené z rozsudkov Súdneho dvora založených na výklade smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), ktoré bránia zákazu určenému súdu uplatniť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemajú žiadnu súvislosť s rozsahom preskúmania ex offo súdom Spoločenstva v prípade správnych žalôb v zmysle článku 236 ES. V každom prípade Súdny dvor v rozsudku zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. (C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233), obmedzil pôsobnosť rozsudkov z 21. novembra 2002, Cofidis (C‑473/00, Zb. s. I‑10875) a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, Zb. s. I‑10421) určením, že zásada efektivity neukladá vnútroštátnym súdom povinnosť uplatniť ex offo dôvod založený na ustanovení Spoločenstva, nezávisle od jeho dôležitosti pre právny poriadok Spoločenstva, pokiaľ mali účastníci konania skutočnú možnosť uplatniť pred vnútroštátnym súdom dôvod založený na práve Spoločenstva.
39 Vo štvrtom rade, hoci je preskúmanie ex offo dôvodu založeného na pôsobnosti zákona známe prinajmenšom vo francúzskom správnom práve, nie je to tak v prípade právneho poriadku Spoločenstva. Zjavné uplatnenie tohto dôvodu Všeobecným súdom v rozsudku Browet a i./Komisia, už citovanom v bode 24 vyššie (bod 35), je jediným prípadom a predstavuje iba obiter dictum v úvahe Všeobecného súdu, pretože riešenie sa prijalo vo vzťahu k uplatneným žalobným dôvodom.
40 F. Putterie-De-Beukelaer sa predovšetkým domnieva, že na základe relevantnej judikatúry prináleží súdu Spoločenstva vziať do úvahy ex offo dôvody týkajúce sa verejného poriadku, hoci nie je jednoduché ich definovať. Ako rozhodol Všeobecný súd v rozsudku Browet a i./Komisia, už citovanom v bode 24 vyššie, dôvod založený na pôsobnosti zákona určite predstavuje taký dôvod, a to nie len v prípade, na rozdiel od tvrdenia Komisie, ak priamo súvisí s argumentáciou protistrany. Takéto obmedzenie by bolo v rozpore s možnosťou uplatniť žalobný dôvod ex offo.
41 Ďalej, možnosť uplatniť ex offo žalobný dôvod nemôže závisieť od teoretickej klasifikácie materiálnej zákonnosti a formálnej zákonnosti, čo Súdny dvor okrem iného nepotvrdil. Takéto formálne a neisté rozdelenie by viedlo k neprimeranému schematizmu. V okamihu, keď sa dôvod týka verejného poriadku, mal by byť uplatnený ex offo bez ohľadu na to, či sa týka materiálnej zákonnosti alebo formálnej zákonnosti. Otázkou teda je, či dôvod založený na porušení pôsobnosti zákona patrí pod verejný poriadok. V tejto súvislosti je neprijateľné, aby to tak nebolo v prípade takejto materiálnej nezákonnosti, zatiaľ čo porušenia niektorých procesných pravidiel majú byť uplatnené ex offo.
42 Napokon, dosah judikatúry uvádzanej Komisiou nemožno preceňovať, pretože rozlišovanie medzi dôvodmi týkajúcimi sa formálnej zákonnosti a dôvodmi týkajúcimi sa materiálnej zákonnosti sa vykonalo v situácii, keď nemalo žiaden vplyv na výsledok sporu. Okrem toho, táto judikatúra sa týkala iba dôvodov založených na povinnosti odôvodnenia a na nesprávnom právnom posúdení, pričom posledný menovaný dôvod je materiálnym dôvodom par excellence. Vo veciach, ktoré Súdny dvor preskúmaval, však sledoval odlišný prístup tým, že uplatnil dôvody ex offo bez zvažovania ich klasifikácie. Podľa judikatúry takto zisťovanie týkajúce sa právomoci Komisie musí byť uplatnené ex offo.
43 Okrem toho, podľa F. Putterieovej-De-Beukelaerovej treba konštatovať, že v prípade zmlúv obsahujúcich nekalé podmienky Súdny dvor pripísal význam tomu, že vnútroštátny súd môže ex offo uplatniť nekalú povahu určitej podmienky, a teda by bolo nelogické, ak by Všeobecný súd musel túto možnosť vo svojich „konaniach o neplatnosť“ vylúčiť.
44 V každom prípade porušenie pôsobnosti zákona v prejednávanom prípade predstavuje dostatočne závažné zjavné pochybenie. Skutočnosť, že pravidlá hodnotiaceho konania sa uplatnili v rámci rozhodnutia prijatého na základe atestačného konania, totiž spôsobila podstatné nezrovnalosti, tak pokiaľ ide o právomoc, ako aj pokiaľ ide o formu, procesné nezrovnalosti týkajúce sa predovšetkým spôsobu vypracovania napadnutého rozhodnutia a v dôsledku toho porušenie práva na obranu žalobkyne v prvom stupni. Cieľ ustanovení článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku bol stanovený vo všeobecnosti v prospech úradníkov a nie priamo dotknutých osôb.
O druhej časti založenej na porušení dispozičnej zásady a zákaze rozhodnutia ultra petita
45 Podľa Komisie Súd pre verejnú službu tým, že zrušil napadnuté rozhodnutie iba na základe dôvodu ex offo založeného na porušení pôsobností článku 43 a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku, porušil dispozičnú zásadu a rozhodol ultra petita. Súd Spoločenstva je totiž viazaný predmetom sporu, tak ako je vymedzený v návrhu na začatie konania. S výnimkou prekážok konania a dôvodov týkajúcich sa verejného poriadku súvisiacich s formálnou zákonnosťou aktu musí súdne preskúmanie súdom Spoločenstva dodržiavať dispozičnú zásadu konania, ktorá neumožňuje, aby súd Spoločenstva jednostranne rozšíril predmet sporu. V prípade žalôb prináleží účastníkom konania, aby vymedzili predmet sporu a zvolili si dôvody týkajúce sa materiálnej zákonnosti uvádzané proti danému aktu.
46 Podľa Komisie v rozsudku Browet a i./Komisia, už citovanom v bode 24 vyššie, Všeobecný súd zohľadnil skutočnosť, že dôvod založený na porušení pôsobnosti zákona je úzko spätý s argumentáciou účastníkov konania, pretože Všeobecný súd na to, aby mohol rozhodnúť o dôvode uvádzanom žalobcami, musel v každom prípade preskúmať pôsobnosť zákona.
47 Súdny dvor neupustil od tejto koncepcie tým, že rozhodol, že hoci súd rozhoduje len o návrhu účastníkov konania, ktorí sú príslušní vymedziť rozsah sporu, nemôže byť viazaný len argumentmi, na ktoré títo účastníci na účely podpory svojich tvrdení odkazujú, pretože by bol inak nútený založiť svoje rozhodnutie na chybných právnych úvahách, čo je dictum týkajúce sa len tvrdení, ktoré môže súd kedykoľvek nahradiť, na rozdiel od dôvodov. Skutočnosť, že Súd pre verejnú službu v prejednávanej veci umožnil účastníkom konania vyjadriť sa k dotknutému dôvodu, nemôže stačiť na to, aby sa uznal ako súčasť predmetu sporu.
48 Podľa Komisie prítomnosť rubriky „Predpoklady“ nespôsobila F. Putterieovej‑De‑Beukelaerovej žiadnu nevýhodu v rámci konania, je tomu práve naopak, pretože jej umožnila požiadať o nové posúdenie jej overovateľom a preskúmanie prípadu spoločným hodnotiacim výborom, ako aj podať sťažnosť pred samotným začatím atestačného konania. Súd pre verejnú službu tým, že preskúmal jedine otázku dôvodnosti neuznania predpokladov F. Putterieovej‑De‑Beukelaerovej, vykonal abstraktnú analýzu bez toho, aby rozhodol o vznesených sporných bodoch.
49 Bezpochyby, ak aj súd nemal prijať nezákonné rozhodnutie, teda dôvod, pre ktorý nebol viazaný z právneho hľadiska nesprávnymi tvrdeniami F. Putterieovej‑De‑Beukelaerovej, mal dodržať dôvody materiálnej zákonnosti, ktoré uvádzala. Podľa Komisie je súd povinný dodržiavať dôvody materiálnej zákonnosti uvádzané F. Putterieovou-De-Beukelaerovou predovšetkým preto, aby sa vylúčili nečakané výsledky, ako je to v prejednávanej veci, v ktorej Súd pre verejnú službu nesporne zrušil napadnuté rozhodnutie, ale v ktorej však zrušenie zostalo bez právnych účinkov na postavenie osoby podliehajúcej súdnej právomoci.
50 Aj za predpokladu, že súd posudzujúci otázky zákonnosti môže rozhodovať iba v rámci platných právnych predpisov a že mu v dôsledku toho prináleží preskúmať ex offo pôsobnosť zákona, na ktorom sú založené nároky F. Putterieovej‑De‑Beukelaerovej, Súd pre verejnú službu napriek tomu nebol oprávnený vzniesť tento dôvod ex offo v rámci sporu, ktorý mu bol predložený. Okrem toho nevysvetlil, prečo ho preskúmanie uvádzaných dôvodov viedlo k nezohľadneniu svojej úlohy súdu posudzujúceho otázky zákonnosti.
51 Subsidiárne, keďže body 75 a 76 napadnutého rozsudku by mohli byť považované za oddeliteľné od dôvodu založeného na porušení pôsobností článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku a kvalifikované ako odlišný dôvod založený na nedostatku právomoci autora napadnutého rozhodnutia, zrušenie SSP 2005 v rozsahu, v akom neuznala predpoklady F. Putterieovej‑De‑Beukelaerovej pre výkon úloh patriacich do kategórie B*, sa prijalo porušením práva na obranu, v rozpore s ustanoveniami článku 77 rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu.
52 Okrem toho prijatie tohto dôvodu bolo založené na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého rubrika „Predpoklady“ SSP 2005 predstavovala autonómne rozhodnutie vo vzťahu k SSP, ktoré môže byť prijaté iným orgánom ako účastníkmi hodnotiaceho konania. Išlo však iba o rubriku neoddeliteľnú od množstva zložiek tvoriacich SSP 2005, ktorá je napadnuteľným aktom.
53 Navyše, na rozdiel od zistení Súdu pre verejnú službu uvedených v bode 76 napadnutého rozsudku, menovací orgán musel rozhodnúť o pripustení k atestačnému konaniu, pre ktoré predstavuje rubrika „Predpoklady“ SSP 2005 jednu z predbežných podmienok. Ustanovenia upravujúce atestačné konanie v roku 2006 nestanovovali, že existencia predpokladov ako kritéria pripustenia musí byť konštatovaná príslušným menovacím orgánom na účely pripustenia k atestačnému konaniu.
54 F. Putterie-De-Beukelaer predovšetkým tvrdí, že existencia dôvodu týkajúceho sa verejného poriadku, akým je porušenie pôsobnosti zákona, predstavuje výnimku z dispozičnej zásady a že odňatie možnosti súdu vzniesť ex offo dôvod týkajúci sa verejného záujmu, ktorý sa priamo nevzťahuje na argumentáciu účastníkov konania, by bolo v rozpore so samotným cieľom vzatia do úvahy ex offo.
55 Ďalej F. Putterie-De-Beukelaer v odpovedi na tvrdenie Komisie, podľa ktorého prítomnosť rubriky „Predpoklady“ nespôsobili F. Putterieovej-De-Beukelaerovej žiadnu ujmu, zdôrazňuje, že nemohla užitočne využiť interné odvolanie v oblasti atestácie, aby napadla zamietnutie svojej žiadosti o pripustenie k atestačnému konaniu. V každom prípade, ako určil aj Súd pre verejnú službu, tento súd by porušil svoju právomoc, ak by rozhodol spor na základe normy, ktorú nemožno na prejednávaný prípad uplatniť, a to aj v prípade, ak v tejto súvislosti neboli vznesené námietky. Súd pre verejnú službu tým, že umožnil účastníkom konania vyjadriť sa k tejto otázke, dodržal zásady kontradiktórnosti a práva na obranu.
56 Napokon, vzhľadom na skutočnosť, že v ten istý deň Súd pre verejnú službu rozhodol v rozsudku z 21. februára 2008, Semeraro/Komisia (F‑19/06, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), že začlenenie poznámky týkajúcej sa predpokladov do správy o služobnom postupe na rok 2004 bolo protiprávne, napadnutý rozsudok zodpovedal záujmu na koherentnom prístupe, pretože v obidvoch sporoch sa uplatnil rovnaký právny rámec a rovnaké pravidlá.
57 Pokiaľ ide o subsidiárne pripomienky Komisie, F. Putterie-De-Beukelaer sa súhlasne s Komisiou domnieva, že body 75 a 76 napadnutého rozsudku nemožno považovať za odlišný dôvod založený na nedostatku právomoci autora napadnutého rozhodnutia. V každom prípade, zásady kontradiktórnosti a dodržania práva na obranu boli aj v tomto bode dodržané.
Posúdenie Všeobecným súdom
58 V rámci svojej žaloby F. Putterie-De-Beukelaer navrhla zrušenie SSP 2005 v rozsahu, v akom v rubrike „Predpoklady“ vypracovanej na účely atestačného konania neboli uznané jej predpoklady na výkon úloh patriacich do kategórie B*.
59 Treba pripomenúť, že Súd pre verejnú službu vzniesol bez toho, aby preskúmal meritum žaloby podanej F. Putterieovou-De-Beukelaerovou, dôvod založený na porušení pôsobnosti zákona a v podstate v bode 74 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté podľa kompetenčných, procesných a hmotnoprávnych pravidiel hodnotiaceho konania, a nie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahovali na atestačné konanie.
60 V prvom rade Súd pre verejnú službu v bodoch 75 a 76 napadnutého rozsudku konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté kompetentným orgánom, teda menovacím orgánom, ktorému prináleží rozhodovať o uchádzačoch o atestáciu úradníkov, ale overovateľom, ktorý má právomoc prijať správu o služobnom postupe (ďalej len „SSP“).
61 Treba však pripomenúť, že nedostatok právomoci autora aktu spôsobujúceho ujmu predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1959, Société des fonderies de Pont‑à‑Mousson/Vysoký úrad, 14/59, Zb. s. 445, 473, a rozsudok Všeobecného súdu z 24. septembra 1996, Marx Esser a Del Amo Martinez/Parlament, T‑182/94, Zb. VS s. I‑A‑411, II‑1197, body 42 a 44), ktorý prináleží preskúmať súdu Únie v prípade potreby ex offo (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, Zb. s. I‑5843, bod 56, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 2006, Vounakis/Komisia, T‑165/04, Zb. VS s. I‑A‑2-155, II‑A‑2‑735, bod 30).
62 V druhom rade Súd pre verejnú službu vyvodil v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku záver, že F. Putterie-De-Beukelaer nemohla užitočne využiť interné odvolanie v oblasti atestácie, aby napadla zamietnutie svojej žiadosti o pripustenie k atestačnému konaniu, pretože spoločný výbor pre atestáciu, ktorý poskytuje v súlade s článkom 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku konzultácie, ak úradník spochybní rozhodnutie zamietajúce jeho prihlášku na atestáciu, sa odchýlil od svojej právomoci preskúmať interné odvolanie žalobkyne v prvom stupni.
63 Podľa judikatúry však nedodržanie procesných pravidiel týkajúcich sa prijatia aktu spôsobujúceho ujmu predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, ktoré môže súd Únie preskúmať aj ex offo (rozsudok Všeobecného súdu z 13. decembra 2007, Angelidis/Parlament, T‑113/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 62 a citovaná judikatúra, a z 2. októbra 2009, Cyprus/Komisia, T‑300/05 a T‑316/05, Zb. s. II‑192, uverejnenie výberu z rozhodnutí, bod 206). Odmietnutie preskúmať interné odvolanie, stanovené procesnými pravidlami uplatniteľnými na prijatie aktu spôsobujúceho ujmu, predstavuje úplne zrejmé porušenie podstatných formálnych náležitostí, a preto by mohlo byť uplatnené Súdom pre verejnú službu ex offo.
64 V treťom rade Súd pre verejnú službu vyvodil v bodoch 80 až 86 napadnutého rozsudku záver, že predpoklady nie sú uvedené medzi množstvom kritérií stanovených ustanoveniami uplatniteľnými na atestačné konanie.
65 Treba konštatovať, že výklad relevantnej právnej úpravy na účely určenia, či sa správny orgán mal v napadnutom rozhodnutí vyjadriť k predpokladom F. Putterieovej‑De-Beukelaerovej, predstavuje predpoklad nevyhnutný na preskúmanie dôvodu založeného na nesprávnom posúdení, ktorý uviedla F. Putterie-De-Beukelaer vo svojej žalobe. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že hoci súd rozhoduje len o návrhu účastníkov konania, ktorí sú príslušní vymedziť rozsah sporu, nemôže byť viazaný len argumentmi, na ktoré títo účastníci na účely podpory svojich tvrdení odkazujú, pretože inak by bol nútený založiť svoje rozhodnutie na chybných právnych úvahách (uznesenie Súdneho dvora z 27. septembra 2004, UER/M6 a i., C‑470/02 P, neuverejnené v Zbierke, bod 69, a uznesenie z 13. júna 2006, Mancini/Komisia, C‑172/05 P, neuverejnené v Zbierke, bod 41).
66 Z uvedeného vyplýva, že za okolností prejednávaného prípadu Súd pre verejnú službu preskúmal prípadné porušenie relevantnej právnej úpravy správou o služobnom postupe F. Putterieovej-De-Beukelaerovej za rok 2005 bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože toto preskúmanie bolo potrebné na jednej strane na analýzu dôvodov založených na nedostatku právomoci autora napadnutého aktu a porušení podstatných formálnych náležitostí, ktoré môže Súd pre verejnú službu uplatniť ex offo, a na druhej strane na zodpovedanie predbežnej otázky, ktorej vyriešenie bolo nevyhnutné vzhľadom na tvrdenia uvádzané F. Putterieovou-De-Beukelaerovou.
67 V dôsledku toho treba zamietnuť základnú výhradu Komisie voči napadnutému rozsudku, založenú na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa preskúmania troch vyššie uvedených otázok Súdom pre verejnú službu bez toho, aby bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či má súd Únie možnosť preskúmať ex offo dôvod založený na porušení pôsobnosti zákona.
68 Okrem toho treba konštatovať, že v rámci svojich subsidiárnych pripomienok Komisia v podstate spochybňuje analýzu Súdu pre verejnú službu, pokiaľ ide o právnu úpravu uplatniteľnú na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu. Na jednej strane sa Komisia domnieva, že Súd pre verejnú službu vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého rubrika „Predpoklady“ predstavuje autonómne rozhodnutie vo vzťahu k SSP a môže byť prijatá odlišným orgánom, ako sú orgány oprávnené na uskutočnenie hodnotiaceho konania. Na druhej strane Komisia zastáva názor, že ustanovenia upravujúce atestačné konanie v roku 2006 nestanovovali, že existencia predpokladov ako kritéria pripustenia k atestačnému konaniu musí byť konštatovaná nie hodnotiteľom, ale príslušným menovacím orgánom na účely pripustenia k atestačnému konaniu.
69 Na pojednávaní Komisia v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom spresnila, že hodnotiteľ a overovateľ boli osoby príslušné na hodnotenie predpokladov F. Putterieovej-De-Beukelaerovej, a teda Súd pre verejnú službu, ktorý sa domnieval, že takéto hodnotenie prináležalo menovaciemu orgánu príslušnému pre pripustenie k atestačnému konaniu, sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že Komisia porušila pôsobnosti ustanovení článku 43 služobného poriadku a článku 10 ods. 3 prílohy XIII uvedeného služobného poriadku.
70 V tejto súvislosti treba na úvod zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry je pre výklad ustanovenia práva Spoločenstva potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou (rozsudky Súdneho dvora z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, Zb. s. I‑3953, bod 11, a z 22. októbra 2009, Bogiatzi, C‑301/08, Zb. s. I‑10185, bod 39; rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. júna 2008, Alferink a i./Komisia, T‑94/98, Zb. s. II‑1125, bod 68).
71 Treba pripomenúť, že článok 43 prvý odsek služobného poriadku vyžaduje vypracovanie SSP pre každého úradníka, za podmienok stanovených každou inštitúciou, aspoň raz za dva roky, ktorá sa bude týkať spôsobilosti, výkonnosti a správania sa v službe.
72 Podľa ustálenej judikatúry je SSP interným dokumentom, ktorého prvoradou úlohou je zabezpečiť správnemu orgánu pravidelnú informáciu o tom, ako jeho úradníci vykonávajú svoju službu. Z hľadiska úradníka zohráva dôležitú úlohu v jeho služobnom postupe, najmä pokiaľ ide o preloženie a povýšenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑249/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 37 a citovanú judikatúru).
73 Pokiaľ ide po prvé o úradníkov skupiny AST, článok 43 druhý odsek služobného poriadku stanovuje, že od platovej triedy 4 môže SSP obsahovať aj stanovisko, či dotknutá osoba na základe výkonnosti má predpoklady pre vykonávanie funkcie riadiaceho pracovníka.
74 Pokiaľ ide po druhé o úradníkov, ktorí boli pred 1. májom 2004 zaradení do kategórií C alebo D, na ktorých sa vzťahuje článok 10 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku a ktorých služobný postup je limitovaný platovou triedou AST 7 a AST 5, tiež majú prístup k úlohám patriacim do vyšších platových tried v skupine úloh AST. Článok 10 ods. 2 prílohy XIII služobného poriadku stanovuje, že okrem úspechu vo výberovom konaní sa títo úradníci môžu stať členmi funkčnej skupiny asistentov bez obmedzení na základe atestačného konania, založeného na počte odpracovaných rokov, praxi, zásluhách a úrovni odborného vzdelania úradníkov a dostupnosti pracovných miest vo funkčnej skupine AST. Spôsob výkonu tohto konania bol stanovený Komisiou rozhodnutím zo 7. apríla 2004 uplatniteľným na prvé atestačné konanie týkajúce sa roku 2005 a rozhodnutím z 29. novembra 2006 uplatniteľným na atestačné konanie v roku 2006, ktoré začalo 21. decembra 2006.
75 Pokiaľ ide o hodnotiace konanie, na jednej strane treba zdôrazniť, že VVU 43 v článku 1 ods. 2 spresňujú, že cieľom hodnotenia je najmä zhodnotiť výkonnosť, spôsobilosť a správanie osoby zastávajúcej dané miesto v službe. Toto ustanovenie dodáva, že na základe pomerného zhodnotenia sa prideľuje hodnotiaca známka ku každej z týchto troch položiek, ako je uvedené vo vzore správy pripojenej v prílohe II týchto VVU. Táto vzorová SSP (pozri v znení uplatniteľnom na hodnotené obdobie 2005 rozsudok Semeraro/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie) obsahuje predovšetkým rubriku „Predpoklady“ nazvanú „Aspekty, ktoré sa majú zohľadniť v rámci atestačného konania uvedeného v článku 10 ods. 3 prílohy XIII služobného poriadku“, v ktorej musí byť uvedená povaha dotknutých úloh, podiel činnosti úradníka venovaný týmto úlohám a kvalita výkonov úradníka pri plnení týchto úloh.
76 To je prípad správ o služobnom postupe F. Putterieovej-De-Beukelaerovej, ktoré sa týkajú hodnotených období v rokoch 2005 a 2006.
77 Na druhej strane v Správnych informáciách č. 1‑2006 z 12. januára 2006 týkajúcich sa hodnotenia za rok 2006, ktoré je predmetom tohto sporu, je o rubrike „Predpoklady“ uvedené:
„Táto rubrika musí byť vyplnená v rámci atestačného a certifikačného konania. Je vyplnená hodnotiteľom len vtedy, ak ho úradník o to výslovne požiadal v samohodnotení (políčko na zaškrtnutie).
Rubrika predpoklady bola zmenená. Hodnotiteľ má v súčasnosti k dispozícii zoznam typových funkcií kategórie A* alebo kategórie B*. Zaškrtne úlohu alebo úlohy patriace do vyššej kategórie a vyhodnotí podiel činnosti úradníka, ktorú venoval týmto úlohám, ako aj kvalitu jeho výkonov pri plnení týchto úloh.
…
Overovateľ uvedie, či úradník preukázal svoje predpoklady na prevzatie úloh patriacich do vyššej kategórie.
Upozornenie: Úradníci kategórie B*, C* alebo D* sa upozorňujú na skutočnosť, že prevzatie predchádzajúcej správy sa nevzťahuje na rubriku ,predpoklady‘, vytvorenú na účely atestačných a certifikačných konaní. Prijatím prevzatia sa vzdávate vykonania hodnotenia pre činnosti [uskutočnené] v priebehu roku 2005.“
78 Z VVU 43 a zo Správnych informácií č. 1‑2006 vyplýva, že účelom rubriky „Predpoklady“ správy o služobnom postupe úradníka, ktorý si želá vykonávať funkcie vyššej kategórie, je v podstate získať posúdenie týkajúce sa úloh patriacich do vyššej kategórie skutočne vykonaných týmto úradníkom v každodennom pracovnom živote počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje SSP, aby sa mu umožnilo získať atestáciu.
79 Vzhľadom na predmet posúdenia vykonaného na účely predpokladov úradníka, teda na podiel jeho činnosti a kvalitu jeho výkonov pri plnení úloh patriacich do vyššej kategórie, ktoré skutočne vykonal počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje SSP, sa zdá, že toto posúdenie je neoddeliteľnou súčasťou posúdenia smerujúceho k hodnoteniu odbornej praxe a zásluh úradníka, ktoré sú nevyhnutne zohľadnené prinajmenšom v hodnotení jeho spôsobilosti počas toho istého obdobia.
80 Treba konštatovať, že orgány príslušné hodnotiť zásluhy úradníkov v rámci hodnotiaceho konania na základe jednotlivých rubrík uvedených v SSP, teda hodnotiteľ a overovateľ, s výhradou prípadného zásahu revízneho hodnotiteľa, sú orgány, ktoré sú tiež oprávnené hodnotiť „predpoklady“ úradníkov, ktorí o to požiadali s cieľom, aby hodnotiteľ vyplnil príslušnú rubriku.
81 Pokiaľ ide o atestačné konanie, treba pripomenúť, že rozhodnutie zo 7. apríla 2004 o atestačnom konaní v roku 2005, o ktorom Súd pre verejnú službu rozhodol, že je uplatniteľné na skutkové okolnosti v prejednávanom prípade, stanovuje v článkoch 4 až 8 štyri etapy.
82 Z týchto ustanovení vyplýva, že menovací orgán po tom, ako v rámci prvej etapy stanoví počet pracovných miest, ktoré môžu byť obsadené nasledujúci rok atestovanými úradníkmi (článok 4), a po tom, ako vypracuje a uverejní v druhej etape zoznam úradníkov, ktorí podali prihlášku a boli pripustení k atestačnému konaniu, a ktorí splnili podmienky týkajúce sa úrovne vzdelania a počtu odpracovaných rokov (článok 5), musí v priebehu tretej etapy zostaviť ďalší zoznam uchádzačov, v ktorom budú títo uchádzači zaradení podľa určitých kritérií (článok 6) tak, aby mohol v štvrtej etape zostaviť zoznam úradníkov oprávnených uchádzať sa o voľné pracovné miesta, ktoré sa majú obsadiť vo funkčnej skupine asistentov (článok 7).
83 Kritériami zaradenia sú podľa článku 6 ods. 1 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 na jednej strane úroveň vzdelania a počet odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu C alebo D – ktoré sú už zohľadnené na účely pripustenia ku konaniu – a na druhej strane prax a zásluhy hodnotené na základe dostupných správ o služobnom postupe.
84 Hodnota týchto kritérií a ich vyváženie, o ktorých musel podľa článku 6 ods. 2 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 rozhodnúť menovací orgán do 31. decembra 2004, boli predmetom rozhodnutia menovacieho orgánu z 11. mája 2005 o kritériách zaradenia týkajúcich sa atestačného obdobia 2005 (Správne informácie č. 33‑2005 z 20. mája 2005) na základe jednomyseľného stanoviska výboru uvedeného v článku 9 rozhodnutia zo 7. apríla 2004.
85 Po prvé, pokiaľ ide o hodnotu kritérií zaradenia, menovací orgán uviedol vo svojom rozhodnutí z 11. mája 2005, že predpoklady úradníka pripusteného k atestačnému konaniu pre výkon funkcií patriacich do kategórie B*, musia byť zohľadnené v rámci kritéria týkajúceho sa praxe a spresnil, že tieto predpoklady musia byť uznané v SSP úradníka týkajúcej sa roku 2004.
86 Po druhé, pokiaľ ide o vyváženie kritérií zaradenia, menovací orgán uviedol v tom istom rozhodnutí, že postupoval v dvoch etapách. V prvom rade vypracoval dva prednostné prípravné zoznamy, jeden založený na kritériách počtu odpracovaných rokov a zásluh a druhý založený na kritériách vzdelania a zásluh. Na účely rozhodnutia o poradí v prípade rovnosti bodov v každom z týchto zoznamov menovací orgán spresnil, že zohľadnil platovú triedu, dôvody spojené s rovnosťou príležitostí a, napokon, informácie z SSP týkajúce sa predpokladov úradníka vykonávať funkcie patriace do kategórie B*. V druhom rade menovací orgán vypracoval zoznam úradníkov oprávnených uchádzať sa o voľné pracovné miesta určené pre potreby atestačného konania.
87 Z ustanovení rozhodnutia Komisie zo 7. apríla 2004 v spojení s ustanoveniami rozhodnutia menovacieho orgánu z 11. mája 2005 vyplýva, že v rámci atestačného konania menovací orgán nemal právomoc vykonať hodnotenie predpokladov úradníkov, ktorí sa uchádzali o atestačné konanie. Okrem toho, že predpoklady nie sú podmienkou pripustenia ku konaniu, treba zdôrazniť, že menovací orgán až v štvrtej etape, v rámci ktorej vypracováva zoznam úradníkov oprávnených uchádzať sa o voľné pracovné miesta, ktoré sa majú obsadiť vo funkčnej skupine asistentov, zohľadňuje predpoklady každého úradníka na účely určenia poradia v prípade rovnosti bodov v obidvoch prípravných zoznamoch vypracovaných na základe počtu odpracovaných rokov, zásluh a vzdelania. Avšak hoci menovací orgán zohľadňuje predpoklady úradníkov vykonávať funkcie vyššej kategórie, nijakým spôsobom nevykonáva sám hodnotenie týchto predpokladov, ale vychádza z informácií uvedených v príslušnej rubrike SSP z predchádzajúceho roka.
88 Žiadne ustanovenie týchto dvoch rozhodnutí nespomína prijatie rozhodnutia menovacím orgánom o hodnotení predpokladov úradníkov, ktorí podali prihlášku na atestačné konanie, ktoré by predchádzalo a odlišovalo sa od zohľadnenia informácií obsiahnutých v rubrike „Predpoklady“ ich správ o služobnom postupe menovacím orgánom na účely vypracovania zoznamu úradníkov oprávnených uchádzať sa o voľné pracovné miesta, ktoré sa majú obsadiť vo funkčnej skupine asistentov v súlade s článkom 7 rozhodnutia zo 7. apríla 2004.
89 Tento výklad je okrem iného v súlade so štruktúrou systému, ktorého cieľom je zabezpečiť, v rámci novej štruktúry služobného postupu založenej na dvoch skupinách funkcií, úradníkom zaradeným do skupín služobného postupu umožňujúcich povýšenie až do určitej platovej triedy možnosť vstúpiť do funkčnej skupiny asistentov bez obmedzení, najmä prostredníctvom atestačného konania, ktoré je založené na posúdení vykonanom v rámci hodnotiaceho konania hodnotiteľom a overovateľom, s výhradou prípadného zásahu revízneho hodnotiteľa.
90 Rubrika „Predpoklady“, hoci má dôsledky na atestačné konanie, však patrí do rámca hodnotenia úradníkov. Táto rubrika, napriek ustanoveniu, ktoré výslovne stanovuje, že spadá pod hodnotenie, ktoré sa má vykonať v rámci atestačného konania, nemôže byť oddelená od hodnotiaceho konania, ako to urobil Súd pre verejnú službu v napadnutom rozsudku na účely jej začlenenia výlučne do právomoci menovacieho orgánu v rámci atestačného konania.
91 Zo systému teda vyplýva, že predpoklady, ktoré musia byť predbežne uznané, sú úzko späté z rovnakého dôvodu ako zásluhy lato sensu s hodnotením úradníka a môžu mať za následok v súlade s článkom 6 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 absenciu potrebného zaradenia úradníka želajúceho si spojiť vyššie funkcie s funkciami, ktoré môže vykonávať, a ktorého predpoklady neboli predbežne uznané v rámci SSP osobami opravenými vykonať jeho hodnotenie.
92 Treba konštatovať, že hodnotiteľ ako vedúci sekcie úradníka a ako orgán, ktorý má vykonať hodnotenie úradníka, je spôsobilý dokonca lepšie posúdiť výkon funkcií hodnoteným úradníkom, ktoré patria do vyššej kategórie ako je tá jeho. Rovnako je to aj v prípade overovateľa a revízneho hodnotiteľa. Vymedzenie predpokladov úradníka vykonávať úlohy patriace do vyššej kategórie ako je kategória, do ktorej prináleží, sa musí nevyhnutne posudzovať in concreto vzhľadom na skutočne vykonávané úlohy týmto úradníkom a spôsob, akým sú vykonávané.
93 Tento výklad podporuje aj vymedzenie pôsobnosti preskúmaní vykonávaných na jednej strane spoločným hodnotiacim výborom a na druhej strane spoločným výborom pre atestáciu.
94 Spoločný hodnotiaci výbor tým, že sa uisťuje, či boli SSP vypracované spravodlivo, objektívne a v súlade s VVU 43, má právomoc bez toho, aby nahrádzal hodnotiteľov a overovateľov, na účely konkrétnych posúdení, ktoré vykonávajú a ktoré sú uvádzané v jednotlivých rubrikách SSP (pozri najmä článok 9 ods. 4 VVU 43).
95 Naproti tomu pokiaľ ide o spoločný výbor pre atestáciu, treba predovšetkým konštatovať, že v súlade s článkom 6 ods. 2 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 vydáva stanovisko na účely rozhodnutia menovacieho orgánu, pokiaľ ide o hodnotu kritérií – týkajúcich sa úrovne vzdelania, odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu C alebo D, praxe a zásluh hodnotených na základe dostupných SSP – a ich vyváženie. Okrem toho článok 9 ods. 7 tohto rozhodnutia spresňuje, že na začiatku každého roku tento výbor prijme stanovisko o výsledkoch posledného atestačného obdobia a môže priložiť k tomuto stanovisku odporúčania, vrátane odporúčaní o hodnotách a vyváženiach. Ďalej v rámci druhej etapy konania spomenutého v bode 82 vyššie článok 5 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 stanovuje pre úradníkov, ktorí sa domnievajú, že splnili kritériá týkajúce sa úrovne vzdelania a odpracovaných rokov v priebehu služobného postupu, a ktorí nie sú uvedení na zozname úradníkov, ktorí podali prihlášku a boli pripustení k atestačnému konaniu, možnosť obrátiť sa na tento výbor. Napokon v rámci tretej etapy konania článok 6 ods. 1 až 4 rozhodnutia zo 7. apríla 2004 stanovuje, že pripustení úradníci zaradení podľa poradia prednosti na základe vyššie uvedených kritérií, hodnôt a vyvážení sa môžu obrátiť na spoločný výbor pre atestáciu, ak spochybňujú počet bodov, ktorý získali.
96 Zo znenia týchto ustanovení teda vyplýva na jednej strane, že spoločný hodnotiaci výbor má právomoc, pokiaľ ide o konkrétne posúdenia týkajúce sa zásluh lato sensu úradníkov.
97 Na druhej strane z nich vyplýva, že spoločný výbor pre atestáciu má právomoc preskúmať námietky úradníkov, ktorí nie sú uvedení na zozname úradníkov, ktorí podali prihlášku a boli pripustení k atestačnému konaniu, ako aj námietky, ktoré sa týkajú osobitne hodnoty pridelenej jednotlivým kritériám uvedeným v bode 95 vyššie a ich vyváženia. Spoločný výbor pre atestáciu naproti tomu nemôže rozšíriť svoju právomoc na rôzne známky alebo posúdenia uvedené v jednotlivých rubrikách SSP, ktoré spadajú výlučne pod preskúmanie vykonávané spoločným hodnotiacim výborom.
98 Napokon, skutočnosť, že článok 43 služobného poriadku iba stanovuje, že SSP úradníkov skupiny AST od platovej triedy 4 môže obsahovať aj stanovisko, či dotknutá osoba na základe výkonnosti má predpoklady požadované pre vykonávanie funkcie riadiaceho pracovníka, ale nespresňuje výslovne, či rubrika týkajúca sa predpokladov musí byť tiež vyplnená, pokiaľ ide o úradníkov kategórie C a D, ktorí sa chcú stať členmi funkčnej skupiny AST bez obmedzení, nemôže mať za následok, ako rozhodol Súd pre verejnú službu, že táto právomoc prináleží menovaciemu orgánu príslušnému pre atestačné konanie.
99 Treba totiž v tejto súvislosti pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že všeobecné vykonávacie ustanovenia prijaté v rámci článku 110 ods. 1 služobného poriadku môžu určiť kritériá spôsobilé usmerniť správny orgán pri výkone jeho diskrečnej právomoci alebo spresniť význam služobných ustanovení, ktoré sú nejasné (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 1990, Brems/Rada, T‑75/89, Zb. s. II‑899, bod 29 a tam citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. marca 1993, Vardakas/Komisia, T‑4/92, Zb. s. II‑357, bod 44).
100 V prejednávanej veci však treba konštatovať, ako bolo uvedené v bodoch 3 a 7 vyššie, že článok 1 ods. 2 VVU 43 spresňuje predmet hodnotenia a odkazuje na vzorovú správu pripojenú v prílohe II, ktorá obsahuje rubriku nazývanú „Predpoklady“. Táto príloha, ktorá je neoddeliteľnou časťou VVU 43, poukazuje na vôľu normotvorcu, aby sa úradníkom kategórie C a D, ktorí sa chcú stať členmi funkčnej skupiny AST bez obmedzení, vopred uznali v rámci SSP predpoklady na výkon takýchto funkcií (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 20. júna 1973, Koninklijke Lassiefabrieken, 80/72, Zb. s. 635, bod 15).
101 Z uvedeného vyplýva, že VVU 43 iba usmerňujú správny orgán pri výkone jeho diskrečnej právomoci v rámci článku 43 služobného poriadku, pokiaľ ide o vymedzenie zásluh lato sensu určitých úradníkov kategórií C a D, ktorí sa chcú stať členmi funkčnej skupiny AST bez obmedzení.
102 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predpoklad Súdu pre verejnú službu, podľa ktorého rubrika „Predpoklady“ SSP 2005 predstavovala autonómne rozhodnutie vo vzťahu k SSP, je nesprávny, pretože Súd pre verejnú službu nesprávne rozhodol, že orgány, ktoré majú v tejto súvislosti právomoc, sú orgány, ktoré boli oprávnené na atestačné konanie. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený.
O vrátení veci na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu
103 Podľa článku 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie odôvodnené, Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu a sám rozhodne vo veci. Ak však stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, vráti prípad na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu.
104 Vzhľadom na to, že Súd pre verejnú službu nerozhodol o žalobných dôvodoch uvádzaných F. Putterieovou-De-Beukelaerovou v konaní na prvom stupni, Všeobecný súd dospel k záveru, že stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, a preto je opodstatnené vrátiť vec Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie.
105 Vzhľadom na to, že vec sa vracia Súdu pre verejnú službu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 21. februára 2008, Putterie-De-Beukelaer/Komisia (F‑31/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke), sa zrušuje.
2. Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu Európskej únie.
3. O trovách konania sa rozhodne neskôr.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júla 2010.
Podpisy