Language of document : ECLI:EU:F:2015:156

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(prvá komora)

zo 17. decembra 2015

Vec F‑94/14

Carlos Bowles

proti

Európskej centrálnej banke (ECB)

„Verejná služba – Zamestnanci ECB – Členovia výboru zamestnancov – Odmena – Plat – Dodatočné zvýšenie platu – Oprávnenosť“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 36.2 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ, ktorou C. Bowles navrhuje v podstate jednak zrušenie rozhodnutia Európskej centrálnej banky (ECB) o nepriznaní dodatočného zvýšenia platu žalobcovi v roku 2014 a jednak zaplatenie náhrady nemajetkovej a majetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla

Rozhodnutie:      Rozhodnutie výkonnej rady Európskej centrálnej banky z 25. februára 2014 o nepriznaní dodatočného zvýšenia platu v roku 2014 C. Bowlesovi sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska centrálna banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil C. Bowles.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Osobitný opravný prostriedok – Žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí tohto osobitného opravného prostriedku – Prípustnosť

(Podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej centrálnej banky, článok 41)

2.      Úradníci – Zamestnanci Európskej centrálnej banky – Odmena – Dodatočné zvýšenia platu – Podmienky oprávnenosti – Absolútna nemožnosť zamestnanca vykonávajúceho funkcie zastupovania zamestnancov uplatniť si tento nárok v priebehu celého referenčného obdobia – Neprípustnosť – Porušenie práva na rovnosť zaobchádzania

(Charta základných práv Európskej únie, články 20, 21, 27 a 28; Európska centrálna banka, správny obežník č. 1/2011, článok 2 ods. 3)

1.      Pokiaľ ide o žalobu podanú zamestnancom Európskej centrálnej banky obsahujúcu návrhy, ktoré smerujú proti rozhodnutiam o zamietnutí osobitného opravného prostriedku, tieto návrhy netreba preskúmať samostatne, keďže ich jediným následkom je to, že súdu sú predložené akty spôsobujúce ujmu, proti ktorým bola podaná žiadosť o preskúmanie pred podaním žaloby.

(pozri bod 32)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8

Súd pre verejnú službu: uznesenie z 18. mája 2006, Corvoisier a i./ECB, F‑13/05, EU:F:2006:35, bod 25

2.      Pokiaľ ide o osobitné zvýšenia platu priznané tým zamestnancom Európskej centrálnej banky, ktorých výkonnosť bola posúdená ako vynikajúca v priebehu dvoch z troch predchádzajúcich rokoch, rozhodnutie o priznaní tohto zvýšenia v rozsahu, v akom článok 2 ods. 3 správneho obežníka č. 1/2011 týkajúci sa uvedených zvýšení, stavia zástupcu zamestnancov do diskriminujúceho postavenia, pretože je pre neho absolútne nemožné preukázať vynikajúcu výkonnosť v druhom roku z dôvodu jeho činnosti na plný úväzok ako zástupca zamestnancov v priebehu predmetných troch rokov, je toto ustanovenie protiprávne. V tejto súvislosti nemožno platne tvrdiť, že uplatnenie práva dotknutou osobou na oslobodenie z výkonu práce v pracovnom čase na výkon jeho funkcií v rámci výboru zamestnancov, vyplýva z jeho osobnej voľby. Táto voľba oprávnenia byť oslobodený z výkonu práce v pracovnom čase na účely výkonu mandátu zastupovania zamestnancov je totiž základným právom, ako vyplýva z článkov 27 a 28 Charty základných práv Európskej únie.

Navyše výkon základného práva na rovnosť zaobchádzania zakotvené v článkoch 20 a 21 Charty, nemôže byť obmedzený právnou úpravou, ktorá stavia zástupcov zamestnancov do nepriaznivého diskriminačného postavenia v porovnaní s ostatnými zamestnancami, aj keď to nie je nevyhnutné a nezodpovedá to cieľom všeobecného záujmu alebo to nie je potrebné na ochranu práv a slobôd iných osôb.

Keďže situácia zástupcu zamestnancov a situácia zamestnanca je skutočne odlišná, nemožno s nimi zaobchádzať rovnako a možno teda uplatniť len podmienky oprávnenosti na dodatočné zvýšenie platu, ktoré zohľadňujú rozdiely v postavení zamestnanca a zástupcu zamestnanca umožňujúce zástupcom zamestnancov, ako každému zamestnancovi, preukázať druhý rok vynikajúcej výkonnosti v období troch rokov, napriek tomu, že sa rozhodnú vykonávať funkcie vo výbore zamestnancov na plný úväzok a dlhšie ako jeden rok.

(pozri body 51 – 54 a 60)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, EU:C:2010:512, body 54 a 55 a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: rozsudok z 2. decembra 2014, Migliore/Komisia, F‑110/13, EU:F:2014:257, bod 40