ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 12. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s projektmi týkajúcimi sa rozvádzačov izolovaných plynom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Rozdelenie trhu – Dôkaz o porušení – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Poľahčujúce okolnosti – Spolupráca“

Vo veci T‑132/07,

Fuji Electric Co. Ltd, predtým Fuji Electric Holdings Co. Ltd, právna nástupkyňa spoločnosti Fuji Electric Systems Co. Ltd, so sídlom v Kawasaki (Japonsko), v zastúpení: P. Chappatte a P. Walter, solicitors,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault, neskôr X. Lewis, J. Bourke a F. Ronkes Agerbeek, a napokon N. Khan a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Holmes, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 Zmluvy o ES a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) a na zníženie pokuty uloženej spoločnostiam Fuji Electric Holdings a Fuji Electric Systems,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. februára 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré vyplývajú najmä zo zistení uvedených Komisiou v rozhodnutí Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúcom sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), sú takéto.

1.     Príslušné výrobky

2        Rozvádzače izolované plynom (ďalej len „RIP“) sa používajú na riadenie energetických tokov v distribučných sieťach elektrickej energie. Je to silnoprúdové zariadenie, ktoré sa používa ako hlavný komponent v elektrárenských blokoch na kľúč.

3        Elektrárenské bloky sú vedľajšie elektrárenské centrály, ktoré konvertujú elektrický prúd. Okrem transformátora sú súčasťou týchto elektrárenských blokov riadiace systémy, reléový systém, batérie, ističe a rozvádzače. Úlohou rozvádzača je chrániť transformátor pred preťažením alebo izolovať obvod a nefunkčný transformátor.

4        Rozvádzače môžu byť izolované plynom, vzduchom alebo mať hybridnú izoláciu s kombináciou obidvoch uvedených techník. RIP sa predávajú na celom svete ako neoddeliteľné súčasti elektrárenských blokov na kľúč alebo ako súčiastky, ktoré musia byť súčasťou týchto blokov. Predstavujú približne 30 až 60 % celkovej ceny týchto blokov.

5        Napadnuté rozhodnutie sa týka projektov RIP s napätím 72,5 kV alebo viac (ďalej len „projekty RIP“), ktoré zahŕňajú RIP ako samostatné výrobky, vrátane všetkých súvisiacich služieb (doprava, inštalácia, skúšky, izolácia, atď.), a elektrárenské bloky na kľúč obsahujúce RIP, ktoré zahŕňajú RIP a ďalšie komponenty elektrárenských blokov, ako sú transformátory a všetky súvisiace služby (doprava, elektroinštalácia, inštalácia, izolácia, atď.).

2.     Dotknuté podniky

6        Fuji Electric Holdings Co. Ltd (ďalej len „FEH“) je holdingovou spoločnosťou skupiny Fuji, ktorá riadi štyri prevádzkové dcérske spoločnosti, medzi ktoré patrí Fuji Electric Systems Co. Ltd (ďalej len „FES“). Skupina Fuji vyrába a predáva širokú škálu výrobkov, vrátane projektov RIP. Činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP vykonávali okrem iného FEH a FES.

7        Dňa 1. októbra 2002 skupina Fuji previedla svoje činnosti v oblasti RIP na spoločnosť Japan AE Power Systems Corporation (ďalej len „JAEPS“), ktorá je spoločným podnikom, v ktorom Fuji vlastní 30 % akcií, pričom ostatné akcie spoločného podniku vlastnia Hitachi Ltd a Meidensha Corporation v podieloch 50 % a 20 %.

3.     Správne konanie

8        Dňa 3. marca 2004 ABB Ltd (ďalej len „ABB“) informovala Komisiu o protisúťažných praktikách v odvetví projektov RIP a podala ústnu žiadosť o oslobodenie od pokút v súlade s oznámením Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

9        Praktiky ohlásené spoločnosťou ABB spočívali v koordinácii predaja projektov RIP na celosvetovej úrovni, pričom išlo o rozdelenie trhov, prideľovanie kvót a zachovanie príslušných trhových podielov, prideľovanie projektov RIP určeným výrobcom a o manipuláciu verejných obchodných súťaží (koordinovaný postup pri predkladaní súťažných návrhov), aby zákazky získali títo výrobcovia, o určovanie cien prostredníctvom komplexných dohôd týkajúcich sa projektov RIP, ktoré neboli pridelené, o vypovedanie licenčných zmlúv so spoločnosťami, ktoré neboli členmi kartelu, a o výmenu citlivých informácií týkajúcich sa trhu.

10      Ústna žiadosť o oslobodenie od pokút, ktorú podala ABB, bola 7. mája 2004 doplnená najmä ústnymi vyjadreniami a listinnými dôkazmi. Dňa 25. apríla 2004 Komisia podmienečne priznala spoločnosti ABB oslobodenie.

11      Na základe vyhlásení spoločnosti ABB Komisia začala vyšetrovanie a 11. a 12. mája 2004 uskutočnila inšpekcie v priestoroch viacerých spoločností pôsobiacich v odvetví RIP.

12      V období medzi 14. a 25. májom 2004 skupina Areva spolupracovala s Komisiou a podľa oznámenia o spolupráci jej poskytla rôzne listinné dôkazy a informácie.

13      Dňa 30. júla 2004 skupina, ktorej materskou spoločnosťou bola VA Technologie AG (ďalej len „skupina VA Tech“), spolupracovala s Komisiou a podľa oznámenia o spolupráci jej poskytla rôzne listinné dôkazy a informácie.

14      Od 9. septembra 2004 zástupcovia skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS tiež spolupracovali s Komisiou a podľa oznámenia o spolupráci jej poskytli rôzne listinné dôkazy a informácie.

15      Dňa 4. októbra 2004 FEH a FES odpovedali na žiadosť o informácie, ktoré im Komisia zaslala podľa článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (ďalej len „odpoveď na žiadosť o informácie zo 4. októbra 2004“). V ten istý deň ABB tiež odpovedala na žiadosť Komisie o informácie.

16      Dňa 4. novembra 2004 Mitsubishi Electric System Corp. (ďalej len „Melco“) zaslala Komisii žiadosť podľa oznámenia o spolupráci v súvislosti so svojou „správou o svojej účasti na niektorých dohodách týkajúcich sa trhu [projektov] RIP“.

17      Dňa 5. novembra 2004 skupina Areva zaslala svoju odpoveď na žiadosť Komisie o informácie.

18      Dňa 20. apríla 2006 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo doručené spoločnostiam FEH a FES, ako aj spoločnostiam ABB, Alstom SA, Areva SA, Areva T & D AG, Areva T & D Holding SA a Areva T & D SA (ďalej spoločne len „spoločnosti skupiny Areva“), Hitachi a Hitachi Europe Ltd (ďalej spoločne len „spoločnosti skupiny Hitachi“), JAEPS, Melco, Nuova Magrini Galileo SpA, Schneider Electric SA (ďalej len „Schneider“), Siemens AG, Toshiba Corp. a piatim spoločnostiam skupiny VA Tech, vrátane spoločnosti VA Technologie.

19      Dňa 30. júna 2006 FEH a FES zaslali Komisii v stanovenej lehote svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách. V prílohe svojej odpovede na oznámenie o výhradách predložili viaceré vyhlásenia a dokumenty, v prípade ktorých požiadali o dôverné zaobchádzanie. ABB, Alstom, spoločnosti skupiny Areva, spoločnosti skupiny Hitachi alebo JAEPS, Melco, Schneider, Siemens AG Österreich, Siemens a Toshiba tiež v stanovenej lehote písomne odpovedali na oznámenie o výhradách.

20      Listom z 12. júla 2006 FEH a FES spolupracovali s Komisiou a podľa oznámenia o spolupráci jej poskytli rôzne listinné dôkazy a informácie.

21      Dňa 14. júla 2006 ABB zaslala Komisii „doplnenie odpovede na oznámenie o výhradách“.

22      Komisia 18. a 19. júla 2006 uskutočnila vypočutie spoločností, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách.

23      Dňa 25. augusta 2006 Komisia sprístupnila účastníkom konania na pripomienkovanie výňatky z nedôverného znenia odpovede spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách, žiadosť spoločností FEH a FES z 12. júla 2006 podľa oznámenia o spolupráci, doplnenie odpovede spoločnosti ABB na oznámenie o výhradách a ďalšie dokumenty.

24      Dňa 11. septembra 2006 FEH a FES predložili pripomienky k doplneniu odpovede spoločnosti ABB na oznámenie o výhradách.

25      Listom z 29. septembra 2006 FEH a FES zaslali Komisii ďalšiu svedeckú výpoveď jedného zo svojich bývalých zamestnancov, pána M. H.

26      Listom z 10. novembra 2006 FEH a FES zaslali Komisii svoje pripomienky ku komentárom týkajúcim sa riadenia spoločnosti JAEPS, ktoré skupiny Hitachi alebo JAEPS zaslali Komisii listom z 29. septembra 2006.

27      Listom zo 14. novembra 2006 Komisia požiadala spoločnosti FEH a FES o doplňujúce komentáre k viacerým dôkazom, ktoré tieto spoločnosti považovali za relevantné pre konečné rozhodnutie. FEH a FES odpovedali listom z 21. novembra 2006.

4.     Napadnuté rozhodnutie

28      Dňa 24. januára 2007 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 10. januára 2008 (Ú. v. EÚ C 5, s. 7). Toto rozhodnutie bolo spoločnostiam FEH a FES doručené 9. februára 2007.

29      Okrem spoločností FEH a FES bolo napadnuté rozhodnutie zaslané spoločnostiam ABB, Alstom, spoločnostiam skupiny Areva, spoločnostiam skupiny Hitachi, spoločnostiam JAEPS, Melco, Nuova Magrini Galileo, Schneider, Siemens, Siemens AG Österreich, Siemens Transmission & Distribution Ltd (ďalej len „Reyrolle“), Siemens Transmission & Distribution SA, Toshiba a VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG.

30      V odôvodneniach č. 113 až 123 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, koordinovali podľa dohodnutých pravidiel rozdeľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni s výnimkou niektorých trhov, aby zachovali kvóty odzrkadľujúce do veľkej miery ich odhadované historické podiely na trhu. Poukázala na to, že prideľovanie projektov RIP sa uskutočňovalo na základe spoločnej „japonskej“ kvóty a spoločnej „európskej“ kvóty, ktoré si potom japonskí a európski výrobcovia museli medzi sebou rozdeliť. Dohoda podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“) upravovala pravidlá umožňujúce prideliť projekty RIP buď japonským výrobcom, alebo európskym výrobcom a zahrnúť ich hodnotu do príslušnej kvóty. V odôvodneniach č. 124 až 132 napadnutého rozhodnutia Komisia navyše uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, uzavreli nepísanú dohodu (ďalej len „spoločná dohoda“), na základe ktorej projekty RIP jednak v Japonsku a jednak v krajinách európskych členov kartelu – označovaných spoločne ako „domovské krajiny“ projektov RIP – boli vyhradené jednotlivým japonským a európskym členom kartelu. Projekty RIP v „domovských krajinách“ neboli predmetom výmeny informácií medzi týmito dvoma skupinami a neboli zahrnuté do príslušných kvót.

31      Dohoda GQ obsahovala tiež pravidlá týkajúce sa výmeny informácií nevyhnutných na fungovanie kartelu medzi oboma skupinami výrobcov, ktorú zabezpečovali najmä tajomníci uvedených skupín, pravidlá manipulácie dotknutých verejných obchodných súťaží a pravidlá stanovovania cien za projekty RIP, ktoré nemohli byť pridelené. Podľa znenia prílohy 2 sa dohoda GQ uplatňovala celosvetovo okrem Spojených štátov, Kanady, Japonska a 17 krajín západnej Európy. Navyše na základe spoločnej dohody boli projekty RIP v iných európskych krajinách než v „domovských krajinách“ tiež vyhradené európskej skupine, keďže japonskí výrobcovia sa zaviazali nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe.

32      Podľa Komisie sa rozdeľovanie projektov RIP medzi európskych výrobcov riadilo dohodou podpísanou rovnako vo Viedni 15. apríla 1988, nazvanou „E-Group Operation Agreement for GQ Agreement“ (Dohoda skupiny E, ktorou sa vykonáva dohoda GQ) (ďalej len „dohoda EQ“). Stanovovala, že rozdeľovanie projektov RIP v Európe sa riadi tými istými pravidlami a postupmi ako rozdeľovanie projektov RIP v ostatných krajinách. Projekty RIP v Európe museli byť najmä tiež oznámené, zaznamenané, pridelené, zoradené alebo im bola určená minimálna cena.

33      V odôvodnení č. 142 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že v dohode GQ a v dohode EQ, ako aj na účely organizácie kartelu boli jednotliví členovia kartelu označení kódom zloženým z čísiel v prípade európskych členov a z písmen v prípade japonských členov. Pôvodné kódy boli od júla 2002 nahradené číslami.

34      V článku 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že FEH porušila článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“) tým, že sa podieľala na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví RIP v EHP v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004, a v článku 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia konštatovala, že FES sa zúčastnila na porušení v tom istom období. Okrem toho v článku 1 písm. k) napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že JAEPS sa podieľala na tom istom porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

35      Za porušenia konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia bola spoločnostiam FEH a FES v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia uložená pokuta vo výške 2 400 000 eur, za ktorú zodpovedali spoločne a nerozdielne, a v článku 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia pokuta vo výške 1 350 000 eur, za ktorú zodpovedali spoločne a nerozdielne so spoločnosťami JAEPS a Hitachi.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

36      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. apríla 2007 FEH a FES podali žalobu, ktorou sa začalo toto konanie. V tomto návrhu osobitne uviedli, že návrh, jeho prílohy a dokumenty podané do kancelárie obsahujú dôverné informácie, s ktorými sa musí vo vzťahu k tretím osobám zaobchádzať dôverne.

37      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky a požiadal ich, aby predložili dokumenty. Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

38      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. januára 2010 FEH a FES predložili niektoré pripomienky k správe pre pojednávanie, ktorá im bola zaslaná 11. januára 2010, týkajúce sa okamihu, keď previedli svoje činnosti v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS a keď získali podiel v spoločnosti JAEPS.

39      Ústne prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní konanom 9. februára 2010. FEH a FES najmä uviedli, že nemali v úmysle v rámci pripomienok k správe pre pojednávanie incidenčne uplatniť v konaní pred Všeobecným súdom tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je poznačené nesprávnym posúdením skutkového stavu z dôvodu, že sa v ňom konštatuje, že FES bola ako materská spoločnosť spoločnosti JAEPS zodpovedná za účasť oddelenia spoločnosti JAEPS pre RIP na porušení v období od 1. októbra 2002 do 30. septembra 2003. Na pojednávaní Všeobecný súd prijal nové opatrenie na zabezpečenie priebehu konania a vyzval spoločnosti FEH a FES, aby objasnili predmet svojej žiadosti o dôverné zaobchádzanie uvedenej v návrhu (pozri bod 36 vyššie). Pripomienky spoločností FEH a FES a vyššie uvedené opatrenie na zabezpečenie priebehu konania boli zaznamenané v zápisnici o pojednávaní. Listom z 23. februára 2010 FEH a FES v stanovenej lehote objasnili predmet svojej žiadosti o dôverné zaobchádzanie.

40      Ústna časť konania bola ukončená 3. marca 2010.

41      Uznesením z 25. novembra 2010 bola ústna časť konania opäť otvorená a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku Všeobecný súd zaslal účastníkom konania ďalšie otázky. Účastníci konania boli najmä vyzvaní, aby sa vyjadrili k dôsledkom, ktoré vyplývajú pre prejednávanú vec z bodov 87 až 92 rozsudku Súdneho dvora z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia (C‑407/08 P). Účastníci konania odpovedali na otázky Všeobecného súdu v stanovenej lehote.

42      Ústna časť konania bola ukončená 10. januára 2011.

43      Listom z 22. júna 2011 zástupca spoločností FEH a FES – spolu s predložením príslušných dokumentov – informoval Všeobecný súd, že od 1. apríla 2011 FES zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou FEH, ktorá zmenila svoj názov a v súčasnosti sa nazýva Fuji Electric Co. Ltd (ďalej len „žalobkyňa“). Rozhodnutím predsedu druhej komory Všeobecného súdu z 29. júna 2011 bol tento list založený do spisu, o čom bola Komisia riadne informovaná.

44      Žalobkyňa, ktorá sa predtým nazývala FEH a ktorá je právnou nástupníčkou spoločnosti FES, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že porušenie pripísané spoločnosti FEH uvedeným ustanovením pokračovalo po septembri 2000,

–        zrušil článok 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia,

–        zrušil článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ním spoločnosti FES pripisuje solidárna zodpovednosť za zaplatenie uloženej pokuty,

–        zrušil článok 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ním spoločnostiam FEH a FES pripisuje solidárna zodpovednosť za zaplatenie uloženej pokuty,

–        znížil pokutu uloženú spoločnostiam FEH a FES,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

45      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

46      Hoci FEH a FES podali prejednávanú žalobu spoločne, ich záujmy v konaní o tejto žalobe neboli totožné a zhodovali sa len čiastočne, ako je zrejmé z bodov žaloby, v ktorých je zhrnutý účel tohto konania. Od 1. apríla 2011 sa však záujmy spoločností FEH a FES spájajú v osobe žalobkyne.

47      V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil tak článok 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že FEH je osobne zodpovedná za porušenie v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002, ako aj článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia následne uložila spoločnosti FEH pokutu vo výške 2 400 000 eur, za zaplatenie ktorej zodpovedá FEH spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FES. Na podporu tohto žalobného návrhu žalobkyňa uvádza prvé tri žalobné dôvody, ktoré sú založené na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení práva na spravodlivý proces a zásady prezumpcie neviny, na porušení pravidiel týkajúcich sa rozdelenia dôkazného bremena a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

48      Žalobkyňa ďalej navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil tak článok 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že FES je osobne zodpovedná za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004, ako aj článok 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia následne uložila spoločnosti FES pokutu vo výške 2 400 000 eur, za zaplatenie ktorej zodpovedá FES spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FEH, a pokutu vo výške 1 350 000 eur, za zaplatenie ktorej zodpovedá FES spoločne a nerozdielne so spoločnosťami FEH, JAEPS a Hitachi. Na podporu tohto žalobného návrhu žalobkyňa uvádza štvrtý žalobný dôvod, ktorý je založený na zjavne nesprávnom posúdení.

49      Žalobkyňa ďalej navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia vychádzala z konštatovania, že možno vyvodiť osobnú zodpovednosť spoločností FEH a FES za účasť spoločnosti JAEPS na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004, a v rozsahu, v akom Komisia následne uložila týmto spoločnostiam pokutu vo výške 1 350 000 eur, za zaplatenie ktorej zodpovedá spoločne a nerozdielne žalobkyňa, JAEPS a Hitachi. Na podporu tohto žalobného návrhu žalobkyňa uvádza štvrtý a piaty žalobný dôvod, ktoré sú založené na zjavne nesprávnom posúdení.

50      Žalobkyňa napokon navrhuje znížiť pokuty uložené spoločnostiam FEH a FES v článku 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia. Na podporu tohto žalobného návrhu žalobkyňa uvádza argumentáciu v rámci šiesteho žalobného dôvodu.

1.     O návrhoch na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia

51      Na podporu svojich návrhov na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov.

52      V rámci prvých troch žalobných dôvodov žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 1 písm. g) a článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia by sa mali zrušiť v rozsahu, v akom Komisia konštatovala alebo vychádzala z konštatovania, že FES porušovala článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002, keď skupina Fuji previedla svoje činnosti v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS. V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila právo na spravodlivý proces, zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo tým, že v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že FEH sa zúčastňovala na karteli vytvorenom dohodou GQ aj po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000. V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila pravidlá týkajúce sa rozdelenia dôkazného bremena. V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

53      V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že článok 1 písm. h) a článok 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia by sa v rozsahu, v akom Komisia konštatovala, že FES je spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie uložených pokút, mali zrušiť, keďže tieto články sú založené na zjavne nesprávnom posúdení skutkových okolností veci, podľa ktorého by bolo možné konštatovať, že FES je osobne zodpovedná za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004.

54      V rámci piateho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že článok 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia by sa mal zrušiť v rozsahu, v akom je založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkových okolností veci, podľa ktorého možno konštatovať, že FEH a FES ako materské spoločnosti spoločnosti JAEPS by mohli by osobne a spoločne a nerozdielne so spoločnosťami Hitachi a JAEPS zodpovedné za porušenie v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

 Úvodné poznámky o podnikoch, ktoré sa podieľali na porušení konštatovanom v článku 1 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia, a o zodpovednosti spoločností FEH a FES, ktorá vznikla z tohto dôvodu

55      Pred preskúmaním prvých piatich žalobných dôvodov žalobkyne je vhodné vymedziť podniky, za účasť ktorých na porušení bola v článku 1 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia vyvodená zodpovednosť spoločností FEH a FES.

56      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že právo hospodárskej súťaže je určené „podnikom“ a že v tomto kontexte treba pod pojmom „podnik“ rozumieť hospodársku jednotku z hľadiska predmetu predmetného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11; rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 2000, DSG/Komisia, T‑234/95, Zb. s. II‑2603, bod 124, a z 15. septembra 2005, DaimlerChrysler/Komisia, T‑325/01, Zb. s. II‑3319, bod 85). Článok 81 ods. 1 ES tým, že podnikom zakazuje najmä uzavrieť dohody alebo sa zúčastniť na zosúladených postupoch, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, je určený hospodárskym jednotkám, z ktorých každá pozostáva z jednotnej organizácie osobných, hmotných a nehmotných prvkov, ktoré dlhodobo sledujú konkrétny hospodársky cieľ, a môže prispieť k spáchaniu porušenia uvedeného v týchto ustanoveniach (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T‑6/89, Zb. s. II‑1623, bod 235, a z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 311).

57      Na účely ich uplatnenia a výkonu však rozhodnutia prijaté podľa článku 81 ES musia byť určené subjektom, ktoré majú právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 978, a z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 59). Ak teda Komisia prijme rozhodnutie podľa článku 81 ods. 1 ES, musí identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu, či fyzické alebo právnické osoby, ktoré možno uznať za zodpovedné za správanie predmetného podniku a môžu byť z tohto dôvodu sankcionované a ktorým bude toto rozhodnutie určené (pozri v tomto zmysle rozsudok Hydrotherm Gerätebau, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 11).

58      V súlade so zásadou osobnej zodpovednosti (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 131 až 141; z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 78, a z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 39; pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott k rozsudku ETI a i., už citovanému, Zb. s. I‑10896, bod 71 a nasl.), podľa ktorej môže byť akákoľvek osoba považovaná za zodpovednú len za svoje vlastné konanie (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas k rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni, už citovanému, Zb. s. I‑4130, bod 74), v zásade prislúcha osobe, ktorá riadila podnik v okamihu, keď sa zúčastnil na porušení, zodpovednosť za toto porušenie, aj keď v čase prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie za uvedený podnik zodpovedala alebo ho riadila iná osoba (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 27, a Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 37; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 79).

59      Podľa judikatúry, pokiaľ možno viacero osôb uznať za osobne zodpovedné za účasť jedného a toho istého podniku na porušení v zmysle práva hospodárskej súťaže, musia sa považovať za solidárne zodpovedné za uvedené porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 6. marca 1974, Istituto Chemioterapico Italiano a Commercial Solvents/Komisia, 6/73 a 7/73, Zb. s. 223, bod 41, a zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, body 33 a 34; rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 54, 524 a 525; z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 62, a Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 57 až 62). Z týchto rozsudkov navyše vyplýva, že za osobne a solidárne zodpovedné za účasť jediného a toho istého podniku na porušení možno považovať osobu, ktorá v okamihu spáchania porušenia bola priamo zodpovedná za uvedený podnik alebo ho priamo riadila, a osobu, ktorá z dôvodu, že v okamihu spáchania porušenia skutočne ovládala túto prvú osobu a určovala jej správanie na trhu, ten istý podnik v okamihu spáchania porušenia riadila nepriamo (pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, body 40, 43 a 44). Z toho vyplýva, že judikatúru citovanú v bode 58 vyššie treba vykladať v tom zmysle, že sa týka osobnej zodpovednosti tak osoby, ktorá v okamihu porušenia podnik priamo riadila, ako aj osoby, ktorá v tom istom čase tento podnik riadila nepriamo.

60      Judikatúra citovaná v bodoch 56 až 59 vyššie sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP a na rozhodnutia Komisie prijaté podľa tohto článku.

61      Z napadnutého rozhodnutia a najmä z opisu „výrobného odvetvia, ktoré je predmetom konania,“ uvedeného v odôvodneniach č. 5 až 87 a z opisu „podnikov, ktoré sú predmetom konania,“ uvedeného v odôvodneniach č. 28 až 44 a 482 a „rozdielneho zaobchádzania“ s týmito podnikmi vyplýva, že Komisia medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na porušení konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia, rozlíšila jednak jednotnú organizáciu osobných, hmotných a nehmotných zložiek, ktorá vykonávala činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002 (ďalej len „prvý dotknutý podnik“), a jednak jednotnú organizáciu osobných, hmotných a nehmotných zložiek, ktorá vykonávala činnosti skupiny Fuji a spoločností Hitachi a Meidensha v oblasti RIP – ktoré boli prevedené na spoločnosť JAEPS – v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004 (ďalej len „druhý dotknutý podnik“).

62      Z odôvodnenia č. 379 napadnutého rozhodnutia je navyše zrejmé, že FEH a FES boli uznané za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť prvého dotknutého podniku na porušení od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002. Z odôvodnení č. 32, 33 a 373 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zodpovednosť, ktorá z tohto dôvodu vznikla spoločnostiam FEH a FES, vyplýva zo skutočnosti, že v tomto období „viedli“ alebo riadili „okrem iných spoločností“ prvý dotknutý podnik a že v dôsledku toho sa priamo podieľali na účasti tohto podniku na porušení.

63      Z odôvodnenia č. 380 napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že FEH a FES boli uznané za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné so spoločnosťami Hitachi a JAEPS za účasť druhého dotknutého podniku na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Okrem toho najmä z odôvodnení č. 380, 385 a 402 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zodpovednosť, ktorá z tohto dôvodu vznikla spoločnostiam FEH a FES, vyplýva výlučne zo skutočnosti, že tieto spoločnosti spolu so spoločnosťou Hitachi určovali správanie spoločnosti JAEPS – ich spoločnej dcérskej spoločnosti, ktorá priamo riadila druhý dotknutý podnik –na trhu a že v dôsledku toho sa ako materské spoločnosti spoločnosti JAEPS nepriamo podieľali na účasti tohto podniku na porušení.

64      Prvých päť žalobných dôvodov žalobkyne treba skúmať vzhľadom na vyššie uvedené úvahy. Z dôvodov účelnosti a hospodárnosti konania je vhodné spoločne preskúmať prvé dva žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení práva na spravodlivý proces, zásady prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo a na porušení pravidiel týkajúcich sa rozdelenia dôkazného bremena.

 O prvom a druhom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na zjavne nesprávnom posúdení, na porušení práva na spravodlivý proces, zásady prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo a na porušení pravidiel týkajúcich sa rozdelenia dôkazného bremena

 Tvrdenia účastníkov konania

65      V rámci prvého a druhého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate vytýka Komisii, že sa viackrát dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a že porušila pravidlá týkajúce sa rozdelenie dôkazného bremena, keďže v článku 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že FEH je osobne zodpovedná za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od stretnutia japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000, do 30. septembra 2002, keď skupina Fuji previedla svoje činnosti v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS, a keďže v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia Komisia v dôsledku toho uložila spoločnosti FEH spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FES pokutu vo výške 2 400 000 eur. Komisia z právneho hľadiska dostatočne nesplnila svoju povinnosť preukázať, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na „karteli vyplývajúcom z dohody GQ“, ktorý pokračoval po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že úvahy Komisie sú v tomto smere poznačené viacnásobným zjavne nesprávnym posúdením dôkazov.

66      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne a navrhuje zamietnuť prvý a druhý žalobný dôvod.

 Posúdenie Všeobecným súdom

67      Pred vecným posúdením prvého a druhého žalobného dôvodu je potrebné určiť konkrétnu spornú otázku, na ktorej sú založené tieto žalobné dôvody, ako aj sporné odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a pripomenúť pravidlá týkajúce sa dôkazu o porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a dôkazu o účasti podniku na takom porušení.

–       O konkrétnej spornej otázke, na ktorej je založený prvý a druhý žalobný dôvod

68      V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje účasť prvého dotknutého podniku na porušení od 15. apríla 1988 do septembra 2000 ani osobnú zodpovednosť, ktorá z dôvodu tejto účasti vznikla spoločnosti FEH. Okrem toho žalobkyňa nepopiera, že FEH s ďalšími spoločnosťami riadila prvý dotknutý podnik od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

69      Okrem toho, hoci žalobkyňa dôsledne odlišuje „kartel vyplývajúci z dohody GQ“, ktorý sa skončil po odchode spoločností Siemens a Hitachi, od „kartelu vyplývajúceho z nového plánu“, ktorý sa začal v polovici roka 2002, neuvádza konkrétne žalobné dôvody alebo tvrdenia, ktoré by spochybňovali konštatovania Komisie uvedené v odôvodneniach č. 2, 3, 248, a 270 až 299 napadnutého rozhodnutia, že rôzne po sebe nasledujúce dohody a zosúladené postupy v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004 boli len rôznymi prejavmi jediného a spoločného plánu. V dôsledku toho nemožno konštatovať, že žalobkyňa v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu náležite spochybnila tieto konštatovania, a teda náležite spochybnila skutočnosť, že išlo o jediné a pokračujúce porušenie.

70      Žalobkyňa napokon nepopiera, že druhý dotknutý podnik sa podieľal na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Žalobkyňa iba popiera, že spoločnosti FEH mohla vzniknúť akákoľvek zodpovednosť a že z tohto dôvodu jej mohla byť uložená pokuta, keďže FEH neurčovala správanie spoločnosti JAEPS na trhu a v dôsledku toho sa ako materská spoločnosť spoločnosti JAEPS nepodieľala na účasti druhého dotknutého podniku na porušení (pozri bod 173 a nasl. nižšie).

71      Na druhej strane žalobkyňa vytýka Komisii, že nesprávne posúdila dôkazy, ktoré jej boli predložené, a že porušila právo na spravodlivý proces, zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo a že porušila pravidlá týkajúce sa rozdelenia dôkazného bremena, keď konštatovala, že porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia pokračovalo od septembra 2000 do 30. septembra 2002, že prvý dotknutý podnik sa na ňom naďalej podieľal a že bolo možné vyvodiť osobnú zodpovednosť spoločnosti FEH za túto účasť z dôvodu, že táto spoločnosť vykonávala kontrolu na týmto podnikom v čase spáchania porušenia. Podľa žalobkyne Komisia nesplnila svoju povinnosť z právneho hľadiska dostatočne a bez zjavne nesprávneho posúdenia dôkazov preukázať v napadnutom rozhodnutí, že prvý dotknutý podnik sa pod vedením spoločnosti FEH naďalej podieľal na porušení konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia, pričom toto porušenie pokračovalo od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

72      Komisia tvrdí, že za okolností prejednávanej veci prináležalo spoločnostiam skupiny Fuji preukázať, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na porušení počas predmetného obdobia.

73      Vzhľadom na tvrdenia účastníkov konania je potrebné posúdiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že porušenie pokračovalo za účasti prvého dotknutého podniku v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

–       O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smeruje argumentácia, na ktorej je založený prvý a druhý žalobný dôvod

74      Komisia dospela jednak v súvislosti s pokračovaním porušenia konštatovaného v článku 1 napadnutého rozhodnutia od septembra 2000 do 30. septembra 2002 a jednak v súvislosti s účasťou prvého dotknutého podniku na tomto porušení počas uvedeného obdobia k týmto záverom.

75      V odôvodnení č. 323 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že dohody a/alebo zosúladené postupy medzi výrobcami RIP trvali prinajmenšom od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004. Uvedenie roka „1998“ namiesto roka „1988“ v tomto odôvodnení je totiž zjavne spôsobené iba chybou v písaní, ktorú treba opraviť.

76      V odôvodneniach č. 324, 326 a 373 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že FEH a FES sa podieľali na porušení od 15. apríla 1988, keď boli dohody GQ a EQ prijaté a nadobudli účinnosť, do 11. mája 2004, keď sa uskutočnilo posledné pracovné stretnutie členov kartelu, ktoré bolo nečakane prerušené inšpekciami Komisie. Uvedenie roka „1998“ namiesto roka „1988“ v odôvodnení č. 324 napadnutého rozhodnutia je totiž zjavne spôsobené iba chybou v písaní, ktorú treba opraviť.

77      V odôvodneniach č. 177 až 216 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla „chronologický prehľad vývoja kartelu“. Komisia v tejto súvislosti v odôvodneniach č. 178 a 179 napadnutého rozhodnutia uviedla tieto konštatovania:

„(178) Siemens ukončila svoju účasť na stretnutiach kartelu v septembri 1999 a v roku 2000 ju nasledovali Hitachi a Schneider/VA Tech. Neprítomnosť spoločnosti Siemens bola z európskej perspektívy osobitne destabilizujúca, keďže táto spoločnosť bola od roku 1988 tajomníkom skupiny ,Európa‘ a hlavným hráčom na trhu tak mimo Európy, ako aj v rámci nej. Činnosti kartelu však pokračovali a Alstom prevzala funkciu tajomníka skupiny ,Európa‘. Keďže počet účastníkov sa v porovnaní s rokom 1988 znížil, zjednodušila sa logistika a zložitá štruktúra už nebola odôvodnená.

(179) V roku 2002 Siemens, Hitachi a VA Tech opätovne vstúpili do kartelu. …“

78      V odôvodneniach č. 270 až 299 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, prečo sa domnievala, že „komplexné dohody v tomto prípade vykazovali znaky jediného a nepretržitého porušenia“. V odôvodnení č. 279 napadnutého rozhodnutia, Komisia najmä uviedla, že „niektorí členovia kartelu tvrdili, že v dôsledku vývoja kartelu došlo od roku 2002 k zmene jeho povahy a že v dôsledku toho je potrebné rozlíšiť dve porušenia namiesto jediného a nepretržitého porušenia.“ V odôvodneniach č. 279 až 299 napadnutého rozhodnutia však Komisia uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru preukazovali, že rôzne po sebe nasledujúce dohody a zosúladené postupy v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004 boli len rôznymi prejavmi jediného a spoločného plánu, a uviedla, že by bolo neprirodzené rozdeliť takéto pokračujúce správanie, ktoré sa vyznačovalo jediným cieľom, na viaceré samostatné porušenia.

79      V odôvodnení č. 284 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

„ABB poskytla vysvetlenie opísaných praktík, ktoré sa zhoduje so skutočnosťami a listinami v spise, vrátane písomných dohôd. Vyhlásenia týchto podnikov, podľa ktorých došlo k dvom po sebe nasledujúcim porušeniam, sa značne rozchádzajú, pokiaľ ide o dátum ukončenia prvého z nich (pozri odôvodnenie č. 290 nižšie). Tieto protichodné vyhlásenia sa tiež odchyľujú od listinných dôkazov získaných počas inšpekcií. Z podrobnejšej analýzy vyplýva, že tieto protichodné vyhlásenia sú len tvrdeniami (pričom ani jedno z nich nepochádza z obdobia skutkových okolností), ktoré nie sú podložené nijakým dôkazom z obdobia skutkových okolností alebo iným presvedčivým dôkazom, ktorý by preukazoval, že kartel týkajúci sa [projektov] RIP sa skončil k jednému z rôznych uvedených dátumov. Tieto vyhlásenia nepredstavujú skutkové dôkazy, ale posúdenia skutkových okolností navrhnuté účastníkmi konania alebo závery vyvodené svedkami uvedené v dokumentoch napísaných na žiadosť advokátov na účely obhajoby spoločností v tomto konaní. Účastníci konania majú tendenciu uvádzať dátumy, v ktorých podľa ich názoru kartel fungoval menej účinne, ako dátumy, v prípade ktorých treba vychádzať z toho, že došlo de facto k ukončeniu kartelu.“

80      V odôvodnení č. 290 napadnutého rozhodnutia sa ďalej uvádza:

„Komisia sa nemôže oprieť o vyhlásenia [skupiny spoločností] Areva, spoločnosti Melco, [skupiny spoločností] Hitachi alebo spoločností JAEPS a Toshiba, pokiaľ ide o ich tvrdenia, že kartel sa po prvýkrát skončil v roku 1997 ([skupina spoločností] Areva [vo svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci, pozri bod 12 vyššie]) alebo v septembri 1999 (Melco [vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách] a Toshiba [vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách]) alebo v roku 1999 po odchode spoločnosti Siemens ([skupina spoločností] Hitachi [alebo] JAEPS [vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách]) alebo okolo septembra 2000 ([FEH a FES vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách]). V tomto smere sú ich vyhlásenia nespoľahlivé, keďže si vzájomne odporujú, a ako už bolo uvedené, sú v rozpore s dôkazmi uvedenými v spise. Melco, Toshiba, Fuji, ABB, Alstom, Reyrolle/VA Tech a Magrini/Schneider (neskôr zmenené na VAS, a teda na VA Tech) sa naďalej zúčastňovali na mnohostranných stretnutiach a kontaktoch v rokoch 2000 a/alebo 2001 (pozri odôvodnenia č. 191 až 198 vyššie). Uvedené vyhlásenia sú navyše nejednoznačné a nepresvedčivé.

81      V odôvodneniach č. 191 až 198 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla dôkazy, ktoré predložila ABB alebo spoločnosti skupiny Fuji, ktoré podľa jej názoru preukazovali, že kartel pokračoval po odchode spoločnosti Siemens v septembri 1999, ktorú v roku 2000 nasledovali Hitachi a „Schneider/VA Tech“, a pred ich postupným návratom od marca 2002. Komisia najprv v odôvodneniach č. 191 až 196 napadnutého rozhodnutia poukázala na dokumenty, ktoré predložila ABB vo svojej žiadosti o oslobodenie (pozri bod 8 vyššie), ktoré zodpovedali súboru faxov vymenených od 18. decembra 2000 do 22. januára 2001 medzi spoločnosťami ABB, Melco a Alstom v súvislosti so stretnutiami a s prideľovaním projektov RIP. Následne v odôvodnení č. 197 napadnutého rozhodnutia Komisia informovala o dokumente z 12. mája 2000 predloženom spoločnosťou ABB v jej žiadosti o oslobodenie, ktorý obsahuje zoznam „stretnutí výboru“ vzťahujúci sa na časť obdobia 2000 – 2001. Komisia uviedla, že z tohto zoznamu vyplýva, že účastníkmi týchto stretnutí boli Reyrolle, Alstom, Schneider, ABB, Melco a Toshiba, avšak nie Siemens a „JAEPS (Hitachi)“, čo bolo v súlade s vyhlásením spoločnosti ABB v jej odpovedi na žiadosť Komisie o informácie zo 4. októbra 2004 (pozri bod 15 vyššie), „podľa ktorej tieto dve posledné uvedené spoločnosti neboli v tomto okamihu súčasťou kartelu“. Nakoniec v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla súbor dokumentov predložených spoločnosťami skupiny Fuji v ich žiadosti podľa oznámenia o spolupráci a spoločnosťou ABB v doplnení jej žiadosti o oslobodenie zo 7. mája 2004 (pozri bod 10 vyššie), v ktorých boli zaznamenané dohody uzavreté medzi členmi kartelu týkajúce sa ôsmich projektov RIP, ktoré mali v rámci kartelu referenčné čísla [dôverné](1), ktoré preukazovali, že kartel počas tohto obdobia existoval.

82      Komisia v odôvodnení č. 372 a nasl. napadnutého rozhodnutia tiež konštatovala, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000. V tejto súvislosti sa v napadnutom rozhodnutí uvádza:

„(372) Na účely pripísania zodpovednosti príslušným právnym subjektom v rámci [skupiny] Fuji je potrebné rozlíšiť dve obdobia: pred a po prevode činností [skupiny] Fuji v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS 1. októbra 2002.

(373) [FEH] a [FES] sa podieľali na kolúznom správaní opísanom v tomto rozhodnutí prinajmenšom od 15. apríla 1988 (dátum pristúpenia [skupiny] Fuji k dohode GQ) do 30. septembra 2002 (činnosti [skupiny] Fuji v oblasti RIP boli prevedené na spoločnosť JAEPS 1. októbra 2002). [FEH] vlastní 100 % základného imania [spoločnosti FES]. …

Tvrdenia spoločnosti Fuji

(374) Fuji priznáva, že sa podieľala na karteli opísanom v oznámení o výhradách od roku 1988 do septembra 2000, ale nie neskôr. Účasť spoločnosti Fuji na karteli sa údajne skončila ,v alebo okolo septembra 2000. Fuji sa nikdy nepodieľala na novom pláne‘ z dôvodu, že Fuji sa údajne nezúčastňovala na spoločných stretnutiach s európskymi výrobcami a že údajne nepokračovala ani vo výmene informácií.

(375) Fuji tvrdí, že hoci niektoré návrhy dohôd, ktoré poskytla (pozri odôvodnenie č. 198), ,sú podľa ich znenia platné po tomto dátume (september 2000), Fuji údajne nebola schopná postupovať podľa týchto dohôd po septembri 2000, keďže všetky ,lehoty na ukončenie ponukových konaní uplynuli o niekoľko mesiacov skôr‘. Okrem toho sa Fuji domnievala, že dohody, ktoré boli predtým uzatvorené v súvislosti s dohodou GQ, už nie sú záväzné medzi účastníkmi kartelu; Fuji nevyhrala žiadne z uvedených ponukových konaní, a teda nemala nijaký prospech zo žiadnej z dohôd.

Posúdenie Komisiou

(376) Keďže Fuji nebola členom výboru Európa/Japonsko, nemala sa stretávať s európskymi výrobcami na riadiacej alebo pracovnej úrovni, ale len na výročných stretnutiach. Výročné stretnutia navyše neboli nevyhnutné pre praktické vykonávanie kartelu, čo implicitne potvrdzuje vyhlásenie spoločnosti Fuji, ktorá priznáva, že sa podieľala na karteli aj v roku 2000 (keď sa neuskutočnilo nijaké výročné stretnutie).

(377) Tvrdenie spoločnosti Fuji, že údajne odišla z kartelu okolo septembra 2000, nebolo potvrdené žiadnym iným účastníkom konania napriek tomu, že táto informácia im bola poskytnutá na predloženie pripomienok. Tvrdenie spoločnosti Fuji je tiež nejednoznačné, keďže Fuji niekedy tvrdí, že k [odchodu z kartelu] došlo ,v alebo okolo septembra 2000‘, a inde v tom istom dokumente tvrdí, že k nemu došlo ,najneskôr v septembri 2000‘. Fuji tiež tvrdí, že ,posledný návrh dohody, ktorý dostal [pán Oz.], pochádzal z 28. septembra 2000‘ a že ,Fuji po tomto dátume nepokračovala v komunikácii s kartelom založeným na dohode GQ‘. To znamená, že Fuji mala predložiť zákazníkovi ,dohodnutú‘ ponuku s cieľom vyvolať dojem, že existuje hospodárska súťaž týkajúca sa projektu, avšak nepredložila nijaký dôkaz o tom, že sa vzdala projektu alebo že predložila ponuku na tento projekt za podmienok hospodárskej súťaže. Okrem toho podľa vyhlásenia [pána I.H.] Fuji opustila kartel ,onedlho po spoločnosti Siemens‘, avšak bolo preukázané, že Siemens opustila kartel v septembri 1999. Toto tvrdenie tiež nie je podporené akýmkoľvek údajom alebo dôkazom v spise, z ktorého by vyplývalo, že Fuji sa v septembri 2000 od kartelu verejne dištancovala.

(378) Napokon, aj keby Komisia pripustila, že až do založenia spoločnosti JAEPS nedošlo k výmene nijakých ďalších informácií týkajúcich sa kartelu so spoločnosťou Fuji, Komisia musí tiež vziať do úvahy skutočnosť, že Fuji nemohla vo svojich obchodných činnostiach ignorovať už vymenené informácie a že dohody, ktoré už boli uzatvorené, boli ešte stále účinné. Podľa dôkazov uvedených v spise a najmä podľa informácií poskytnutých spoločnosťou Fuji bola táto spoločnosť účastníkom niektorých dohôd uvedených v odôvodnení č. 198 vyššie, ktorých platnosť sa skončila po septembri 2000 a ktorých nedodržiavanie bolo sankcionované pokutami. Napriek tomu, že Komisia poskytla spoločnosti Fuji možnosť vyjadriť sa a predložiť ďalšie dôkazy na spochybnenie týchto záverov, [Fuji] nepredložila nijaké dôkazy, ktoré by preukazovali, že odstúpila od dohôd, že proti nim skutočne namietala alebo že ich nedodržiavala. Naopak skutočnosť, že všetky ,lehoty na ukončenie ponukových konaní uplynuli o niekoľko mesiacov skôr‘, ako tvrdí Fuji, iba potvrdzuje záver, že dohody už boli prijaté a nadobudli účinnosť, a skutočnosť, že Fuji napokon nevyhrala ponukové konania (pričom toto tvrdenie tiež nie je podporené dôkazmi), nič nemení na vyššie uvedených záveroch. Po prvé Fuji bola účastníkom všetkých uvedených dohôd, avšak nebola ich organizátorom a ani z nich nevyhnutne nemala prospech. Jej uvedenie v zozname znamená, že mala predkladať ponuky, a nie že mala byť úspešným uchádzačom. Po druhé, aj keby ju členovia kartelu určili za úspešného uchádzača (čo Fuji netvrdila ani nepreukázala), ešte stále by nebolo úplne zaručené, že napokon získa zákazku, keďže iní uchádzači, ktorí neboli účastníkmi kartelu, mohli byť úspešnejší.

(379) Z dôvodov uvedených v odôvodneniach č. 334 a 373 je potrebné uznať [FEH] a [FES] za spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti Fuji na porušení od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002.“

–       O pravidlách vzťahujúcich sa na preukázanie porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a preukázanie účasti podniku na takom porušení

83      Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi konania je sporná otázka, ktorý z nich má niesť dôkazné bremeno, a všeobecne otázka, či boli v prejednávanej veci dodržané pravidlá vzťahujúce sa na preukázanie porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a preukázanie účasti podniku na takom porušení, je vhodné na úvod pripomenúť príslušnú právnu úpravu.

84      Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa dôkazného bremena prislúcha jednak účastníkovi konania alebo orgánu, ktorý namieta porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, predložiť dôkaz, ktorý z právneho hľadiska dostatočne preukazuje skutkové okolnosti tvoriace porušenie, a jednak prináleží podniku, ktorý uplatňuje prostriedok obhajoby proti konštatovaniu porušenia, predložiť dôkaz, že podmienky uplatnenia tohto prostriedku obhajoby sú splnené, takže v takom prípade sa uvedený orgán musí oprieť o iné dôkazy (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 50; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 78). Dĺžka trvania porušenia je v zmysle článku 81 ods. 1 ES základnou zložkou pojmu porušenie, ktorej dôkazné bremeno zaťažuje v prvom rade Komisiu (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný, bod 51).

85      Toto rozdelenie dôkazného bremena sa však môže odlišovať, pokiaľ skutkové okolnosti, ktoré uvádza jeden účastník konania, môžu byť takej povahy, že by druhého účastníka konania zaväzovali predložiť vysvetlenie alebo odôvodnenie, ktorých nepredloženie by umožňovalo dospieť k záveru, že dôkazné bremeno bolo unesené (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 79, a rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 53).

86      Pokiaľ ide o dôkazy, o ktoré sa Komisia môže oprieť, v práve hospodárskej súťaže prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 63; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 273). Keďže zákaz zúčastňovať sa na protisúťažných postupoch a dohodách, ako aj sankcie, ktoré môžu byť porušovateľom uložené, sú všeobecne známe, je totiž bežné, že činnosti, ktoré sú obsahom týchto postupov a dohôd, sa uskutočňujú ilegálne, že stretnutia sa uskutočňujú tajne, najčastejšie v treťom štáte, a že súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum. Ak sa aj Komisii podarí získať explicitný dôkaz o nezákonnom kontakte medzi obchodníkmi, napríklad zápisnicu zo stretnutia, za normálnych okolností je len čiastkový a kusý, a preto je často potrebné rekonštruovať niektoré podrobnosti dedukciou. Vo väčšine prípadov preto existenciu protisúťažného postupu alebo dohody možno vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 55 až 57). Takéto nepriame dôkazy a zhodné okolnosti umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale tiež dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania a obdobie, počas ktorého sa dohoda uzavretá v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže uplatňovala (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 166).

87      Je v každom prípade nevyhnutné, aby Komisia uviedla presné a zhodujúce sa dôkazy na podloženie pevného presvedčenia, že došlo k spáchaniu porušenia (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, body 43 a 72 a tam citovanú judikatúru; JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 179 a tam citovanú judikatúru, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 217). Každý z dôkazov predložených Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý znak skutkovej podstaty porušenia. Postačuje totiž, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení (rozsudky JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 180, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný, bod 218; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok „PVC II“, už citovaný v bode 57 vyššie, body 768 až 778 a najmä bod 777). Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, z judikatúry vyplýva, že v prípade, ak neexistujú dôkazy spôsobilé priamo preukázať dĺžku trvania porušenia, musí sa Komisia oprieť prinajmenšom o dôkazy, ktoré sa vzťahujú na skutočnosti dostatočne blízke z časového hľadiska tak, aby bolo možné rozumne pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 169; rozsudky Dunlop Slazenger/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 79, a Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 51).

88      Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu, ktorú je potrebné priznať rôznym dôkazom, je potrebné zdôrazniť, že jediným relevantným kritériom pri posúdení dobrovoľne predložených dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 63; pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 84 a tam citovanú judikatúru, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 273). Podľa všeobecných pravidiel dokazovania vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu závisí od jeho pôvodu, od okolností jeho vyhotovenia, od jeho adresáta a od jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 1053; návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát k rozsudku Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, II‑869, II‑956). Osobitne je potrebné priznať veľký význam okolnosti, že dokument bol vyhotovený v bezprostrednej súvislosti so skutkovými okolnosťami (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Ensidesa/Komisia, T‑157/94, Zb. s. II‑707, bod 312) alebo priamym svedkom týchto okolností (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 207). Dokumenty, z ktorých vyplýva, že sa uskutočnili kontakty medzi viacerými podnikmi a že tieto podniky skutočne sledovali cieľ vopred vylúčiť akúkoľvek neistotu, pokiaľ ide o budúce správanie ich konkurentov, z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu zosúladeného postupu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 175 a 179). Okrem toho vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich robí, sa v zásade musia považovať za mimoriadne vierohodné dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, body 207, 211 a 212).

89      Napokon je potrebné pripomenúť, že úloha súdu, ktorý rozhoduje o žalobe o neplatnosť podanej podľa článku 230 ES (teraz článok 263 ZFEÚ) proti rozhodnutiu Komisie, v ktorom sa konštatuje existencia porušenia práva hospodárskej súťaže a ktorým sa ukladajú pokuty subjektom, ktorým je toto rozhodnutie určené, spočíva v posúdení, či dôkazy a iné okolnosti, o ktoré sa Komisia vo svojom rozhodnutí opiera, sú dostatočné na preukázanie existencie porušenia (rozsudok JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, body 174 a 175; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok „PVC II“, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 891). Ak existuje pochybnosť, musí byť na prospech subjektov, ktorým je rozhodnutie určené, a súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala dané porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej akékoľvek pochybnosti (rozsudky JFE Engineering/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 177, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 215). V takejto situácii je totiž potrebné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ktorá je súčasťou základných práv, ktoré sú podľa judikatúry Súdneho dvora, ktorá bola navyše potvrdená preambulou Jednotného európskeho aktu a článkom 6 ods. 2 Zmluvy o založení Európskej únie, ako aj článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), chránené v právnom poriadku Európskej únie. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 175 a 176; rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 216).

90      Existencia porušenia sa musí posudzovať výlučne na základe dôkazov, ktoré Komisia uviedla v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje uvedené porušenie, a teda jedinou relevantnou otázkou je zistiť z vecného hľadiska, či bolo porušenie preukázané týmito dôkazmi (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 726).

91      Judikatúra citovaná vyššie sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP a na rozhodnutia Komisie prijaté na základe tohto článku.

92      Vzhľadom na pravidlá uvedené v bodoch 84 až 91 je potrebné overiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla dôkazy, ktoré sú dostatočne vierohodné, presné a zhodné na to, aby v rámci celkového posúdenia a po preskúmaní alternatívnych vysvetlení alebo odôvodnení, ktoré uvádza žalobkyňa, zakladali pevné presvedčenie, že porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia pokračovalo za účasti prvého dotknutého podniku od septembra 2000 do 30. septembra 2002 a že bolo možné uznať spoločnosť FEH za osobne zodpovednú za toto porušenie z dôvodu, že v čase spáchania porušenia riadila tento podnik.

–       O analýze dôkazov, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie

93      Na úvod je potrebné pripomenúť základné skutočnosti, na základe ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia pokračovalo za účasti prvého dotknutého podniku od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

94      V odôvodnení č. 290 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že neberie do úvahy tvrdenia spoločností FEH a FES, spoločností skupiny Areva, spoločnosti Melco, spoločností skupiny Hitachi alebo spoločností JAEPS a Toshiba – že kartel sa po prvýkrát skončil buď niekedy v roku 1997, alebo v septembri 1999, alebo niekedy v roku 1999 po odchode spoločnosti Siemens, alebo v alebo okolo septembra 2000 – z dôvodu, že tieto tvrdenia nie sú hodnoverné alebo že sú nejednoznačné a majú malú výpovednú hodnotu, pretože si navzájom odporujú a sú v rozpore s dôkazmi uvedenými v spise (pozri bod 80 vyššie). Komisia v tomto odôvodnení č. 290 napadnutého rozhodnutia v spojení s odôvodneniami č. 191 a 198 poznamenala, že prvý dotknutý podnik a iné podniky sa naďalej zúčastňovali na mnohostranných stretnutiach v roku 2000 a/alebo v roku 2001. Okolnosti, na základe ktorých Komisia preukázala, že kartel sa – za účasti prvého dotknutého podniku – naďalej uplatňoval po odchode spoločnosti „Schneider/VA Tech“ 13. decembra 2000, sú uvedené v bode 81 vyššie.

95      Pokiaľ ide po prvé o faxy, ktoré si vymenili niektorí členovia kartelu v období od 18. decembra 2000 do 22. januára 2001, týkajúce sa stretnutí a prideľovania projektov RIP, je potrebné poznamenať, že ako Komisia uznáva, k výmene týchto faxov došlo iba medzi spoločnosťami Alstom (neskôr Areva), Melco a ABB. Ako teda žalobkyňa správne tvrdí, hoci výmena týchto faxov, ku ktorej došlo v relevantnom období, je hodnoverným a presným dôkazom o činnostiach kartelu okolo decembra 2000 a januára 2001, vôbec nepreukazuje, že na tomto karteli sa podieľal aj prvý dotknutý podnik.

96      Pokiaľ ide ďalej o zoznam z 12. mája 2000, skutočne je v ňom uvedených trinásť „stretnutí výboru“ naplánovaných na obdobie od 18. mája 2000 do 17. mája 2001. Protisúťažný cieľ týchto „stretnutí výboru“ možno vyvodiť z toho, že tento zoznam označuje každý z dotknutých podnikov odkazom na jeho kód v rámci kartelu, ako je to uvedené v odôvodneniach č. 142 a 197 napadnutého rozhodnutia, a že ako potvrdilo viacero členov kartelu, niektoré stretnutia orgánov – spoločný výbor Európa/Japonsko a výbor Európa –, ktoré sa podieľali na prevádzkovom fungovaní kartelu, boli naplánované, ako to tiež vyplýva z odôvodnení č. 150 a 151 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho, keďže skutočnosť, že šesť z týchto stretnutí výboru sa skutočne konalo, potvrdzujú buď niektorí členovia kartelu, alebo ďalšie skutočnosti uvedené v spise, ako sú záznamy o cestovných výdavkoch alebo zápisy v osobných diároch, činnosti kartelu v období od 18. mája 2000 do 18. januára 2001 možno považovať za preukázané. Ako však Komisia uznáva, na týchto stretnutiach sa zúčastnili len podniky Reyrolle, Alstom, Schneider, ABB, Melco a Toshiba. Z toho vyplýva, že ako žalobkyňa správne tvrdí, hoci tento zoznam je dôveryhodným a presným dôkazom o činnostiach kartelu v období od 18. mája 2000 do 17. mája 2001, vôbec nepreukazuje, že na tomto karteli sa podieľal aj prvý dotknutý podnik.

97      Napokon, pokiaľ ide o dokumenty, ktoré sa vzťahujú na skutočnosti, ku ktorým došlo v období ich vypracovania, a ktoré sa týkajú ôsmich projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné], tieto dokumenty svedčia o dohodách, ktoré uzatvorili členovia kartelu s cieľom rozdeliť si vyššie uvedené projekty RIP, s rôznou dĺžkou platnosti. Tieto dokumenty svedčia o tom, že prvý dotknutý podnik sa spolu s inými členmi kartelu podieľal na dohodách o rozdelení ôsmich projektov RIP, ktoré zorganizovali iné podniky podieľajúce sa na karteli a ktoré boli uzatvorené alebo ktoré nadobudli účinnosť medzi spoločnosťami [dôverné] a [dôverné] a ktoré boli platné približne [dôverné] po dátume ich uzatvorenia, čiže pokiaľ ide posledný projekt s referenčným číslom [dôverné], do [dôverné].

98      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, že predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Petrofina/Komisia, T‑2/89, Zb. s. II‑1087, bod 211, a z 10. marca 1992, ICI/Komisia, T‑13/89, Zb. s. II‑1021, bod 253; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112). Okrem toho článok 81 ES sa uplatňuje v prípade, ak kartel naďalej spôsoboval účinky, hoci jeho platnosť bola formálne ukončená (pozri v tomto zmysle rozsudok ICI/Komisia, už citovaný, bod 254, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Acerinox/Komisia, T‑48/98, Zb. s. II‑3859, bod 63). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP.

99      V prejednávanej veci žalobkyňa nepoprela, že FEH na základe pravidiel kartelu uzatvorila dohody o rozdelení ôsmich projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné] v rámci kartelu. Okrem toho žalobkyňa nepoprela, že podmienky týchto dohôd svedčia o tom, že tieto dohody mali spôsobovať účinky od [dôverné], keď nadobudla účinnosť dohoda o projekte s referenčným číslom [dôverné], do [dôverné], keď sa skončila platnosť dohody o projekte s referenčným číslom [dôverné].

100    Okrem toho zo spisu nevyplýva nijaká okolnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že prvý dotknutý podnik sa verejne dištancoval od kartelu a od dohôd uzatvorených v rámci kartelu. Podnik, ktorý sa verejne nedištancuje od výsledkov stretnutia, na ktorom sa zúčastnil, alebo od dohody, ktorej bol účastníkom, je v zásade naďalej v celom rozsahu zodpovedný za svoju účasť na karteli. Pre podniky by bolo príliš jednoduché minimalizovať riziko zaplatenia vysokej pokuty, ak by mohli využiť kartelovú dohodu a potom dosiahnuť zníženie pokuty z dôvodu, že zohrávali len obmedzenú úlohu pri uskutočňovaní porušenia, hoci ich postoj podnecoval ostatné podniky k škodlivejšiemu správaniu sa v hospodárskej súťaži (pozri v tomto zmysle rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 278 a tam citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že aj keby prvý dotknutý podnik nedodržiaval všetky dohody uzatvorené v rámci kartelu, táto skutočnosť bez dôkazu o tom, že sa verejne dištancoval od ostatných členov kartelu, nestačí na to, aby sa zbavil svojej zodpovednosti za svoju účasť na týchto dohodách a prostredníctvom týchto dohôd na porušení konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia.

101    Preto je potrebné konštatovať, že faxy, ktoré si vymenili niektorí členovia kartelu v období od 18. decembra 2000 do 22. januára 2001, zoznam „stretnutí výboru“ z 12. mája 2000 a dokumenty týkajúce sa ôsmich projektov RIP, ktoré sú uvedené v odôvodneniach č. 191 až 198 napadnutého rozhodnutia, na ktoré odkazuje odôvodnenie č. 290, sú vierohodnými, presnými a zhodnými dôkazmi o tom, že porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia pokračovalo od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Okrem toho vzhľadom na mimoriadne dlhé trvanie porušenia konštatovaného v článku 1 napadnutého rozhodnutia, pričom žalobkyňa nespochybňuje existenciu tohto porušenia v období od 15. apríla 1988 do septembra 2000, a na zložité preventívne opatrenia, ktoré prijali členovia kartelu na zastretie alebo utajenie jeho existencie, opísané v odôvodnení č. 170 napadnutého rozhodnutia možno konštatovať, že tieto dôkazy sa týkajú skutkových okolností, ktoré sú v zmysle judikatúry citovanej v bode 87 vyššie z časového hľadiska dostatočne blízke na to, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie pokračovalo nepretržite počas tohto obdobia.

102    Okrem toho dôkazy, z ktorých napadnuté rozhodnutie v tejto súvislosti vychádza, sú dostatočne vierohodné, presné a zhodné. Nevyvracajú ich vyhlásenia spoločností FEH a FES uvedené v ich liste Komisii z 21. novembra 2006 a v ich odpovedi na oznámenie o výhradách (pozri body 19 a 27 vyššie), ani vyhlásenia spoločnosti Melco, spoločností skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS a skupiny VA Tech uvedené v ich žiadostiach podľa oznámenia o spolupráci (pozri body 13, 14 a 16 vyššie), podľa ktorých sa kartel po prvý raz skončil už pred obdobím od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Tieto vyhlásenia, podľa ktorých sa kartel skončil skôr, nie sú totiž podporené vierohodnými a presnými dôkazmi. Okrem toho tieto vyhlásenia sú rozporné, keďže subjekty, ktoré ich podali, tvrdia, že kartel sa skončil buď niekedy v roku 1997 (Melco), alebo niekedy v roku 1999 (spoločnosti skupiny Hitachi alebo JAEPS a skupina VA Tech), alebo „v alebo okolo“ septembra 2000 (FEH a FES). Ako Komisia správne uvádza v odôvodneniach č. 284, 285 a 290 napadnutého rozhodnutia, tieto vyhlásenia teda nemôžu spochybniť listinné dôkazy týkajúce sa skutočností, ktoré nastali v čase ich vypracovania, ktoré predložili samotné podniky, ktoré sa podieľali na porušení konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých toto porušenie pokračovalo od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

103    Žalobkyňa síce tvrdí, že vyhláseniam uvedeným v liste spoločností FEH a FES adresovanom Komisii z 21. novembra 2006 a v ich odpovedi na oznámenie o výhradách by sa mala priznať mimoriadna dôkazná hodnota alebo vierohodnosť, lebo sú „samoobviňujúce“ (pozri bod 88 vyššie a bod 107 nižšie). Tieto vyhlásenia, v ktorých FEH a FES tvrdia, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000, však nemožno považovať za vyhlásenia, ktoré by boli v rozpore s ich záujmami. Tieto vyhlásenia totiž skôr minimalizujú význam účasti prvého dotknutého podniku na porušení a v dôsledku toho obmedzujú osobnú zodpovednosť spoločnosti FEH založenú na tom, že v čase spáchania porušenia riadila tento podnik. Takéto vyhlásenia teda nemôžu vyvrátiť dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí.

104    Žalobkyňa teda nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nezohľadnila dôkaznú hodnotu vyhlásení uvedených v liste spoločností FEH a FES adresovanom Komisii z 21. novembra 2006 a v ich odpovedi na oznámenie o výhradách, keď dospela k záveru, že prvý dotknutý podnik sa podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002 a že spoločnosť FEH možno uznať za osobne zodpovednú za toto porušenie z dôvodu, že v čase spáchania porušenia riadila tento podnik.

105    Okrem toho dokumenty týkajúce sa dohôd uzatvorených v rámci kartelu opísané v odôvodneniach č. 191 a 198 napadnutého rozhodnutia sú vierohodnými a presnými dôkazmi, ktoré potvrdzujú konštatovanie Komisie, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002, keďže v týchto dokumentoch sa uvádza, že „Fuji“ bola účastníkom týchto dohôd uzatvorených v rámci kartelu, ktoré mali spôsobovať účinky v období od 27. augusta 1998 do 28. októbra 2001.

106    Zostáva teda overiť, či sú alternatívne vysvetlenia alebo odôvodnenia, ktoré uvádza žalobkyňa, spôsobilé vyvrátiť vierohodné a presné dôkazy, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V opačnom prípade možno konštatovať, že Komisia uniesla dôkazné bremeno, ktoré na nej spočívalo, pokiaľ ide o preukázanie toho, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002 (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 79, a rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 63 a 71) a že bolo možné uznať spoločnosť FEH za osobne zodpovednú za toto porušenie z dôvodu, že v čase spáchania porušenia riadila tento podnik.

–       O analýze alternatívnych dôkazov predložených žalobkyňou

107    Žalobkyňa v prvom rade vytýka Komisii, že nezohľadnila niektoré tvrdenia alebo skutkové okolnosti, ktoré potvrdzovali vierohodnosť vyhlásení uvedených v odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách, podľa ktorých sa prvý dotknutý podnik prestal podieľať na karteli „v alebo okolo“ septembra 2000. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že prvý dotknutý podnik sa od septembra 2000 prestal zúčastňovať na stretnutiach kartelu, hoci predtým sa zúčastňoval na stretnutiach japonských členov pred stretnutiami členov výboru Európa a výboru Japonsko v súlade s dohodou GQ. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia spoločností FEH a FES sú podporené niektorými vyhláseniami spoločností ABB a Melco, spoločností skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS a skupiny VA Tech. Po tretie žalobkyňa poukazuje na to, že v dokumentoch po septembri 2000 sa prvý dotknutý podnik vôbec nespomína. Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Komisia nevzala do úvahy skutočnosť, že vyhlásenia spoločností FEH a FES, podľa ktorých porušenie a účasť prvého dotknutého podniku na tomto porušení sa skončili v septembri 2000, boli „samoobviňujúce“. Po piate žalobkyňa poznamenáva, že dokumenty týkajúce sa dvoch ponukových konaní v [dôverné] vyhotovené v [dôverné], ktoré FEH a FES predložili v prílohe k žalobe a v nadväznosti na otázky a žiadosť Všeobecného súdu o predloženie dokumentov (pozri bod 37 vyššie), preukazujú, že prvý dotknutý podnik prestal dodržiavať dohody uzatvorené v rámci kartelu a napokon sa prestal podieľať na činnostiach kartelu po septembri 2000, keďže v týchto ponukových konaniach prvý dotknutý podnik podstatne znížil svoje ceny pod „cenové úrovne“ stanovené v dohodách uzatvorených v rámci kartelu. Žalobkyňa tvrdí, že tieto dokumenty svedčia o tom, že v súvislosti s projektom RIP na zmluvu [dôverné] v [dôverné] cenové odhady, ktoré prvý dotknutý podnik predložil svojim partnerom, boli o [dôverné] až [dôverné] % nižšie ako „cenová úroveň“ stanovená v zázname o dohode, a že pokiaľ ide o dva projekty RIP na zmluvu [dôverné] v [dôverné], cena fakturovaná jeho partnerovi bola o [dôverné] % nižšia ako „cenová úroveň“ stanovená v zázname o dohode.

108    Žalobkyňa navyše vytýka Komisii, že sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia dôkazov, ktoré jej boli predložené, a že porušila jej právo na spravodlivý proces, zásadu prezumpcie neviny a zásadu in dubio pro reo tým, že nezohľadnila vyhlásenia spoločností FEH a FES, podľa ktorých prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na porušení „v alebo okolo“ septembra 2000, z dôvodu, že v týchto vyhláseniach nebol jasne uvedený dátum, keď tento podnik prestal byť členom kartelu, a že tento podnik sa od kartelu verejne nedištancoval.

109    Z napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že Komisia na účely preukázania účasti prvého dotknutého podniku na porušení v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002 vychádzala z vyhlásenia spoločnosti ABB uvedeného v jej odpovedi na žiadosť o informácie zo 4. októbra 2004 (pozri body 15 a 81 vyššie), podľa ktorého „počas obdobia, keď Siemens a Hitachi neboli účastníkmi kartelu, kartel týkajúci sa projektov RIP naďalej existoval so spoločnosťami… ABB, Alstom, Areva, VA Tech, Schneider…, [Melco], Toshiba a Fuji“. V dôsledku toho nie je potrebné určiť, či – ako tvrdí žalobkyňa – toto vyhlásenie bolo spôsobilé podporiť závery Komisie týkajúce sa účasti prvého dotknutého podniku na porušení v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

110    Pokiaľ ide o iné tvrdenia žalobkyne, po prvé je potrebné poznamenať, že ako žalobkyňa správne tvrdí, neexistuje dôkaz na podporu napadnutého rozhodnutia, ktorý by umožňoval konštatovať, že prvý dotknutý podnik sa zúčastnil na stretnutí podnikov, ktoré sa podieľali na karteli, a najmä na stretnutí japonských členov v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však táto skutočnosť nestačí na vyvrátenie vierohodných a presných dôkazov o tom, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení počas tohto obdobia.

111    Skutočnosť, že zo zoznamu „stretnutí výboru“ z 12. mája 2000 (pozri bod 96 vyššie) nevyplýva, že prvý dotknutý podnik sa zúčastnil alebo musel zúčastniť na týchto stretnutiach, nemá v tejto súvislosti nijaký význam. Tento zoznam sa totiž týka len stretnutí spoločného výboru Európa/Japonsko a súvisiacich prípravných stretnutí výboru Európa. Z odôvodnení č. 150, 151 a 376 napadnutého rozhodnutia, ako aj z poznámky pod čiarou č. 320 k odôvodneniu č. 255 je pritom zrejmé, že prvý dotknutý podnik nebol členom výboru Japonsko, a teda ani spoločného výboru Európa/Japonsko. Nezúčastňoval sa priamo na stretnutiach na pracovnej úrovni ani na riadiacich stretnutiach kartelu, na ktorých sa stretávali japonské a európske podniky.

112    Pokiaľ ide o skutočnosť, že z faxov, ktoré si vymenili niektorí členovia kartelu v období od 18. decembra 2000 do 22. januára 2001, ani zo zoznamu „stretnutí výboru“ z 12. mája 2000 nevyplýva, že prvý dotknutý podnik bol počas decembra 2000 a januára 2001 účastníkom stretnutí a diskusií kartelu, a to najmä tých, ktoré sa týkali rozdelenia projektov RIP uvedených v bode 95 vyššie, táto skutočnosť nepreukazuje, že tento podnik ukončil svoju účasť na porušení v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Z listinných dôkazov uvedených v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že prvý dotknutý podnik sa počas tohto obdobia podieľal na uplatňovaní dohôd, ktoré uzatvorili členovia kartelu v súvislosti s ôsmimi projektmi RIP s referenčnými číslami [dôverné], podľa ktorých bol tento podnik – pod hrozbou obvyklých sankcií – povinný chrániť ponuky predložené inými podnikmi, ktoré boli členmi kartelu, a v konečnom dôsledku skutočné pridelenie dotknutých projektov RIP týmto podnikom, a to počas celého trvania platnosti týchto dohôd. Vzhľadom na dĺžku trvania platnosti týchto dohôd upravenú v týchto dohodách (pozri body 99 a 105 vyššie) žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že platnosť všetkých týchto dohôd sa skončila na konci januára 2000, keď sa skončili ponukové konania na projekty RIP zodpovedajúce týmto dohodám v stanovených dátumoch. Okrem toho, ako Komisia uviedla v odôvodnení č. 377 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 82 vyššie), prvý dotknutý podnik mal po tom, čo dostal záznam o dohode z 28. septembra 2000, predložiť „dohodnutú“ ponuku zákazníkovi s cieľom vyvolať dojem, že na predmetný projekt RIP sa vzťahuje hospodárska súťaž.

113    Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nebolo preukázané, že prvý dotknutý podnik prestal uplatňovať dohody týkajúce sa ôsmich projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné] počas obdobia od septembra 2000 do 30. septembra 2002 a že nepostupoval podľa záznamu o dohode, ktorý dostal 28. septembra 2000, ako sa uvádza v odpovedi žalobkýň na oznámenie o výhradách, z dôvodu, že platnosť týchto dohôd sa skončila po ukončení jeho účasti na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000.

114    Žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia spoločností FEH a FES sú v tejto súvislosti potvrdené vyhláseniami spoločnosti ABB uvedenými v jej doplňujúcej odpovedi na oznámenie o výhradách (pozri bod 21 vyššie) a vyhláseniami spoločnosti Melco uvedenými v rámci jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci (pozri bod 16 vyššie).

115    Pokiaľ ide o po prvé o vyhlásenia spoločnosti ABB uvedené v jej doplňujúcej odpovedi na oznámenie o výhradách, nemožno z nich vyvodiť, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli a prestal postupovať podľa dohôd uzatvorených v rámci kartelu „v alebo okolo“ septembra 2000. Je pravda, že tieto vyhlásenia potvrdzujú, že ABB, Alstom, Melco a Toshiba na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo v septembri alebo októbri 2000, verejne oznámili ostatným členom kartelu svoj zámer ukončiť činnosti kartelu. Okrem toho prvý dotknutý podnik tam nie je spomenutý medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na karteli v čase uskutočnenia tohto oznámenia. Uvádza sa tam však, že informácia o plánovanom ukončení činností kartelu bola „ľsťou“ a že jediným účelom oznámenia tejto informácie v rámci kartelu bolo zabezpečiť, aby sa „Schneider/VA Tech“ prestala podieľať na týchto činnostiach. Okrem toho sa tam uvádza, že členovia kartelu sa stretli ešte raz alebo dva razy pred zorganizovaním stretnutia, ktoré zrejme malo viesť k ukončeniu činnosti kartelu, v decembri 2000. Tiež sa tam uvádza, že členmi kartelu, ktorí boli prítomní na tomto poslednom stretnutí, boli „ABB, Alstom, Schneider/VA Tech, [Melco] a Toshiba“ a že Hitachi a Siemens neboli prítomné, keďže sa v tom čase už nepodieľali na činnostiach kartelu. Tieto vyhlásenia teda mimoriadne nezvyšujú vierohodnosť vyhlásení spoločností FEH a FES, podľa ktorých sa prvý dotknutý podnik mohol oprávnene domnievať, že kartel sa skončil „v alebo okolo“ septembra 2000, a v dôsledku toho ukončil svoju účasť na karteli a najmä prestal vykonávať dohody uzatvorené v rámci tohto kartelu. Po prvé z týchto vyhlásení je zrejmé, že nesprávna informácia poskytnutá spoločnosťami ABB, Alstom, Melco a Toshiba nemala viesť k odchodu prvého dotknutého podniku z kartelu. Ako teda Komisia správne poznamenala, sotva možno uveriť tomu, že tento manéver mohol spôsobiť výsledok, ktorý jeho pôvodcovia nechceli dosiahnuť, bez akejkoľvek reakcie z ich strany. Po druhé z týchto vyhlásení vyplýva, že stretnutie, ktoré malo zrejme viesť k ukončeniu činností kartelu, sa uskutočnilo až v decembri 2000, a preto manéver spoločností ABB, Alstom, Melco a Toshiba nemôže slúžiť ako vysvetlenie rozhodnutia prvého dotknutého podniku ukončiť svoju účasť na karteli už v septembri 2000. Po tretie skutočnosť, že vo vyhláseniach sa nespomína „Fuji“ medzi podnikmi, ktoré sa podieľali na karteli v čase uvedeného manévru, nemá nijakú osobitnú dôkaznú hodnotu, keďže tento manéver bol jednak vykonaný v rámci spoločného výboru Európa/Japonsko, ktorého členom nebol prvý dotknutý podnik, a jednak „Fuji“ sa nespomína ani medzi podnikmi, ktoré už neboli členmi kartelu v čase vykonania tohto manévru. V každom prípade skutočnosť, že prvý dotknutý podnik sa nezúčastňoval na ďalších stretnutiach alebo diskusiách v rámci kartelu v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002, neznamená, že tento podnik prestal vykonávať dohody, ktoré boli uzatvorené v rámci kartelu, a že v dôsledku toho počas tohto obdobia nebol členom kartelu. Z toho vyplýva, že vyhlásenia spoločnosti ABB uvedené v jej doplňujúcej odpovedi na oznámenie o výhradách nevyvracajú listinné dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

116    Skutočnosť, že Melco vo svojom vyhlásení podľa oznámenia o spolupráci nespomína „Fuji“ medzi podnikmi, ktoré sa naďalej viedli obmedzené diskusie v rámci kartelu v období medzi prerušením účasti spoločností Siemens a Hitachi a obnovením účasti spoločnosti Siemens, rovnako nie je rozhodujúca pre posúdenie otázky, či sa prvý dotknutý podnik podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002, keďže Melco tiež neuvádza, že prvý dotknutý podnik odišiel z kartelu v období medzi prerušením účasti spoločnosti Siemens na tomto porušení v septembri 1999 a obnovením účasti spoločnosti Siemens na tomto porušení v júli 2002 a že prvý dotknutý podnik v dôsledku toho prestal postupovať v súlade dohodami uzatvorenými v rámci kartelu.

117    Okrem toho Komisia správne posúdila vyhlásenia uvedené v odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách, podľa ktorých prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000, keď konštatovala, že tieto vyhlásenia nie sú mimoriadne vierohodné a že v dôsledku toho nemôžu vyvrátiť listinné dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, z ktorých vyplýva, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

118    Po prvé z dôvodov uvedených v bode 103 vyššie nemožno konštatovať, že vyhlásenia uvedené v odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách v rozsahu, v akom sa v nich uvádza, že dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000, sú v rozpore so záujmami subjektov podávajúcich tieto vyhlásenia, konkrétne spoločnosti FEH, a že takéto vyhlásenia sa v dôsledku toho mali považovať za mimoriadne vierohodné.

119    Po druhé Komisia správne posúdila vyhlásenia uvedené v odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách, keď konštatovala, že ich vierohodnosť je ovplyvnená určitou mierou nekonzistentnosti, najmä pokiaľ ide o dátum, keď prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na porušení. FEH a FES vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a vo svojom liste adresovanom Komisii z 21. novembra 2006 (pozri body 19 a 27 vyššie) a jeden zo zamestnancov skupiny Fuji, konkrétne pán Oz., vo vyhlásení pripojenom k odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách uviedli, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000, zatiaľ čo iný zamestnanec skupiny Fuji, pán I. H., vo vyhlásení pripojenom k tej istej odpovedi uviedol, že stretnutia japonských členov sa skončili onedlho po odchode spoločnosti Siemens v roku 1999. FEH a FES vo svojich podaniach tiež uviedli, že vyhlásenie pána I. H. týkajúce sa možnej účasti prvého dotknutého podniku na porušení po roku 1999 je sporné, keďže pán I. H. v tom čase prestal zastupovať [spoločnosť FEH] na stretnutiach japonských členov a že v dôsledku toho už nebol priamym svedkom skutkových okolností.

120    Po tretie, ako Komisia správne poznamenáva (pozri body 115 a 116 vyššie), treba vziať do úvahy skutočnosť, že ani jeden z ostatných účastníkov konania, ktorým boli vyhlásenia spoločností FEH a FES zaslané na vyjadrenie, nepotvrdil, že prvý dotknutý podnik skutočne ukončil svoju účasť na porušení a prestal vykonávať dohody uzatvorené v rámci kartelu buď po tom, ako Siemens prerušila svoju účasť na karteli v roku 1999, alebo „v alebo okolo“ septembra 2000.

121    Po štvrté vzhľadom na to, že za okolností prejednávanej veci možno sotva uveriť tvrdeniam žalobkyne, že prvý dotknutý podnik sa mohol oprávnene domnievať, že kartel sa skončil v septembri 2000, a že v dôsledku toho tieto tvrdenia nestačia na vyvrátenie listinných dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 115 vyššie), je potrebné konštatovať, že ako tvrdí Komisia, žalobkyňa neoznačila ani nepredložila nijaké vyhlásenie tretej osoby alebo akýkoľvek listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že prvý dotknutý podnik sa v septembri 2000 verejne dištancoval od kartelu a vtedy platných dohôd, ktoré boli uzatvorené v rámci kartelu.

122    Pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa dvoch ponukových konaní v [dôverné], ktoré boli vyhotovené v [dôverné], Komisia v podstate tvrdí, že na tieto dokumenty sa vo vzťahu k nej nemožno oprávnene odvolávať v tomto konaní, keďže v priebehu správneho konania ich FEH ani FES nepredložila.

123    V prvom rade je teda potrebné preskúmať, či sa predmetné dokumenty nemajú zohľadniť z dôvodu, že sa na ne nemožno odvolávať vo vzťahu ku Komisii, lebo Komisia o nich počas správneho konania nevedela a boli predložené po prvý raz až v konaní pred Všeobecným súdom.

124    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pravidlá hospodárskej súťaže nemožno vykladať v tom zmysle, že dotknutá osoba je povinná odpovedať v správnom konaní na oznámenie o výhradách, ktoré jej zaslala Komisia. Z pravidiel, ktoré stanovujú práva a povinnosti podnikov v rámci správneho konania upraveného právom hospodárskej súťaže, ani z nijakej všeobecnej právnej zásady totiž nevyplýva týmto podnikom povinnosť poskytnúť Komisii informácie nad rámec informácií, ktoré od nich vyžiadala podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003. Takáto povinnosť by bola vzhľadom na chýbajúci právny základ navyše ťažko zlučiteľná so zásadou rešpektovania práva na obhajobu, keďže by sťažovala podanie žaloby na súd Únie osobe, ktorá z akéhokoľvek dôvodu neodpovedala na oznámenie o výhradách (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1991, Hilti/Komisia, T‑30/89, Zb. s. II‑1439, body 37 a 38). Hoci sa teda zákonnosť rozhodnutia Komisie, ktorým sa konštatuje, že určitá osoba porušila pravidlá hospodárskej súťaže, a v dôsledku toho sa tejto osobe ukladá pokuta, môže posudzovať iba na základe skutkových a právnych okolností, ktoré existovali v čase prijatia rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 225), neznamená to, že dotknutá osoba je povinná predložiť Komisii vo fáze správneho konania všetky dokumenty, z ktorých chce vychádzať v konaní o žalobe o neplatnosť podanej na súde Únie proti rozhodnutiu prijatému na záver správneho konania.

125    Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, FEH a FES neboli povinné predložiť vo fáze správneho konania predmetné dokumenty, aby sa na ne mohli odvolávať v tomto konaní.

126    Preto je potrebné z vecného hľadiska preskúmať, či – ako tvrdí žalobkyňa – dokumenty týkajúce sa dvoch ponukových konaní v [dôverné] vypracované v [dôverné] preukazujú, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli „v alebo okolo septembra 2000“, keďže preukazujú, že tento podnik po tomto dátume uplatňoval ceny, ktoré priamo vyplývali z jeho výrobných nákladov a ktoré boli podstatne nižšie ako ceny vyplývajúce z dohôd uzatvorených v rámci kartelu.

127    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dokumenty predložené spoločnosťami FEH a FES v konaní pred Všeobecným súdom, ako aj doplňujúce vysvetlenia, ktoré tieto spoločnosti poskytli v nadväznosti na otázky Všeobecného súdu, sú čiastkové, neúplné a ich výklad je pomerme ťažký. V každom prípade neumožňujú urobiť si jasný obraz po prvé o podmienkach, za ktorých sa projekty RIP a všeobecne predmetné zmluvy prerokovávali alebo prideľovali, a po druhé o konkrétnych dôvodoch, pre ktoré došlo k úpravám v súvislosti s cenovými odhadmi alebo cenami týchto konkrétnych projektov RIP v [dôverné] po septembri 2000. Hoci sú tieto dokumenty výlučne internými dokumentmi, vôbec sa v nich neuvádza, že tieto úpravy boli možné práve preto, lebo prvý dotknutý podnik sa domnieval, že už nemusí dodržiavať cenové dohody uzatvorené v rámci tohto kartelu.

128    Naopak v projekte RIP na zmluvu [dôverné] v [dôverné], v ktorom prvý dotknutý podnik vystupoval len ako subdodávateľ viacerých podnikov, ktoré predložili ponuky, pričom niektoré z nich, napríklad [dôverné] a [dôverné], boli členmi kartelu, faxy [dôverné], ktoré si vymenila FEH s jedným zo svojich partnerov, svedčia o tom, že nový cenový odhad bol založený na „technických vysvetleniach“ a nových diskusiách so zákazníkom z [dôverné]. S cieľom zabezpečiť, aby nové požiadavky zákazníka nemali za následok zvýšenie ceny ponuky, ktorá mala byť predložená najmä zo strany [dôverné], podnik, ktorý bol partnerom prvého dotknutého podniku, uvádza, že znížil náklady s cieľom znížiť čo najviac cenu projektu RIP. Toto zníženie môže súvisieť so zmenou súčastí predmetného projektu RIP, akými sú zbernicové rozvádzače izolované plynom. Žalobkyňa uznáva, že zbernicové rozvádzače izolované plynom sú zariadeniami, ktorých výroba je pomerne nákladná a ktoré majú vplyv na konečnú cenu. Ich použitie a rozsah ich použitia v zásade určuje zákazník a nie dodávateľ. V rukou písanej poznámke na internom faxe odoslanom v rámci skupiny Fuji [dôverné] sa v súvislosti s predmetným projektom RIP uvádza:

„Zdá sa, že zníženie je pomerne značné. Je to preto, lebo nemáme ZRIP [zbernicové rozvádzače izolované plynom]?…“

129    Žalobkyňa síce tvrdí, že použitie a rozsah použitia zbernicových rozvádzačov izolovaných plynom v tomto projekte RIP v období od predloženia cenového odhadu z [dôverné] do predloženia cenového odhadu z [dôverné] neboli zmenené. Dôkazy, o ktoré sa žalobkyňa v tejto súvislosti opiera, najmä technický nákres z [dôverné], čiže pred technickými rokovaniami so zákazníkom z [dôverné], však nepostačujú na potvrdenie tohto tvrdenia.

130    V každom prípade, pokiaľ sa neuzná, že došlo k sprisahaniu niektorých členov kartelu proti ostatným členom kartelu, možno sotva uveriť tomu, že prvý dotknutý podnik by mohol predložiť svojmu partnerovi, ktorý podľa napadnutého rozhodnutia nebol členom kartelu, cenu, ktorá zjavne odporovala cenovej dohode uzatvorenej v rámci kartelu, ktorá ešte stále platila, bez akejkoľvek reakcie ostatných členov kartelu, ktorým bol tento odhad podľa dôkazov zaslaný, konkrétne [dôverné] a [dôverné], vo forme oznámenia adresovaného prvému dotknutému podniku poukazujúceho na to, že kartel ešte stále platí a že jeho pravidlá sa majú dodržiavať.

131    Z tohto hľadiska sa zdá byť pravdepodobnejšie, že v projekte RIP na zmluvu [dôverné] v [dôverné] bola „cenová úroveň“ stanovená v dohode znížená s cieľom zohľadniť technické zmeny, o ktoré požiadal zákazník, alebo zohľadniť akékoľvek konkurenčné obmedzenia uplatnené podnikmi, ktoré neboli členmi kartelu.

132    Z dokumentov založených v spise vyplýva, že cenové dohody bolo možné revidovať s cieľom zohľadniť následné technické zmeny vyplývajúce z požiadaviek zákazníka, ako to bolo v prípade [dôverné] v súvislosti s projektom RIP s referenčným číslom [dôverné]. Okrem toho spoločný postup členov kartelu proti vonkajšej konkurencii dokonca stanovoval, že ak projekt RIP, o ktorý členovia prejavili záujem a na ktorý sa vzťahovala dohoda o „cenovej úrovni“, bol ohrozovaný silnou cenovou konkurenciou zo strany podnikov mimo kartelu, členovia kartelu mali spoločne bojovať proti vonkajšiemu konkurentovi a výnimočne rozhodnúť o znížení ceny s cieľom vylúčiť hospodársku súťaž. Z dokumentov založených v spise vyplýva, že podstatné zníženie v porovnaní s „cenovou úrovňou“ bolo dohodnuté aj v [dôverné] v projektoch RIP s referenčnými číslami [dôverné] a [dôverné] a v [dôverné] v projekte RIP s referenčným číslom [dôverné], ktoré sa tiež týkali zmlúv v [dôverné]. Zo spisového materiálu tiež vyplýva, že cenová dohoda zrejme bola opätovne prerokovaná vzhľadom na tlak zo strany konkurentov v [dôverné] v projekte RIP s referenčným číslom [dôverné], ktorý sa tiež týkal zmluvy v [dôverné]. Napokon z odôvodnenia č. 169 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že spis Komisie obsahuje dôkazy o tom, že keď Siemens dočasne prerušila svoju účasť, čiže počas predmetného obdobia, „kartel sa určitý čas usiloval sankcionovať spoločnosť Siemens za jej odchod tým, že v celosvetovom meradle bojoval proti nej o konkrétne projekty [RIP]“.

133    Takýto ochranný mechanizmus kartelu proti vonkajšej konkurencii sa teda mohol určite uplatniť tak v projekte RIP na zmluvu [dôverné] v [dôverné], v prípade ktorého možno konštatovať, že prvý dotknutý podnik, a teda [dôverné] a [dôverné] v ňom zrejme neboli úspešní, ako aj na zmluvu [dôverné] v [dôverné], v prípade ktorého žalobkyňa uvádza, že prvý dotknutý podnik predložil ponuky na obidva projekty RIP v cene, ktorá predstavovala [dôverné] % „cenovej úrovne“ vyplývajúcej z dohody uzatvorenej [dôverné] v rámci kartelu a že napokon získal zmluvu.

134    Je tiež možné, že – ako naznačuje Komisia – v niektorých projektoch RIP členovia kartelu a v týchto prípadoch prvý dotknutý podnik konali tajne s cieľom presadiť svoje individuálne záujmy, ktoré boli v rozpore so záujmami iných členov kartelu a s ich spoločnými záujmami.

135    V každom prípade v dokumentoch predložených spoločnosťami FEH a FES sa neuvádza a k týmto dokumentom nie sú pripojené žiadne ďalšie dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že zníženia cien projektov RIP poskytnuté prvým dotknutým podnikom v [dôverné] v dvoch ponukových konaniach v [dôverné] boli prejavom alebo dôsledkom toho, že tento podnik sa v septembri 2000 verejne dištancoval od kartelu a od dohôd uzatvorených v rámci tohto kartelu. Aj za predpokladu, že tieto dokumenty možno vykladať v tom zmysle, že prvý dotknutý podnik v niektorých prípadoch po septembri 2000 nepredložil ponuky v súlade s dohodami uzatvorenými v rámci kartelu, teda na základe toho nemožno dospieť k záveru, že tento podnik vtedy ukončil svoju účasť na tomto karteli.

136    Z toho vyplýva, že dokumenty týkajúce sa dvoch ponukových konaní v [dôverné] vypracované v [dôverné] samy osebe nemajú dostatočnú dôkaznú hodnotu na to, aby preukázali, že prvý dotknutý podnik úplne ukončil svoju účasť na činnostiach kartelu po septembri 2000.

137    Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že žalobkyňa nepredložila nijaké dôkazy s dostatočnou dôkaznou hodnotou ani nijaké presvedčivé alternatívne vysvetlenie, ktoré by vyvracali listinné dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, z ktorých je zrejmé, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

138    V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v súlade s pravidlami týkajúcimi sa dokazovania účasti podniku na porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP uvedenými v bodoch 84 až 91 vyššie bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia namietaného v tomto konaní, preukázala, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení, ktoré pokračovalo od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Za týchto okolností žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že Komisia porušila všeobecné právne zásady, ako je právo na spravodlivý proces, zásada prezumpcie neviny a zásada in dubio pro reo, keď rozhodla, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002.

139    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa prvý a druhý žalobný dôvod musí zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania týkajúcom sa záveru Komisie, že FEH sa naďalej podieľala na porušení po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000

 Tvrdenia účastníkov konania

140    Žalobkyňa v rámci tretieho žalobného dôvodu v podstate tvrdí, že Komisia z viacerých hľadísk porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď dospela k záveru, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000. Po prvé Komisia zaobchádzala s prvým dotknutým podnikom inak ako so spoločnosťami Siemens, Hitachi, VA Tech alebo Schneider, keďže predpokladala, že vzhľadom na to, že tento podnik nebol schopný jednoznačne uviesť, kedy ukončil svoju účasť na porušení, tento podnik sa naďalej podieľal na tomto porušení napriek tomu, že jeho vyhlásenia boli podporené presvedčivým súborom nepriamych dôkazov uvedených v spise. Po druhé Komisia zaobchádzala s prvým dotknutým podnikom inak ako so spoločnosťami Siemens, Hitachi, VA Tech alebo Schneider, keďže v odôvodnení č. 378 napadnutého rozhodnutia predpokladala, že vzhľadom na to, že tento podnik bol účastníkom dohôd týkajúcich sa projektov RIP, ktoré pokračovali po septembri 2000, tento podnik sa naďalej podieľal na porušení. Po tretie Komisia zaobchádzala s prvým dotknutým podnikom inak ako so spoločnosťami VA Tech a Schneider, keďže v odôvodnení č. 377 napadnutého rozhodnutia predpokladala, že vzhľadom na to, že tento podnik sa po septembri 2000 verejne nedištancoval od kartelu, naďalej sa podieľal na porušení.

141    Komisia spochybňuje údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania a navrhuje zamietnuť tretí žalobný dôvod ako nedôvodný.

 Posúdenie Všeobecným súdom

142    Podľa ustálenej judikatúry je zásada rovnosti zaobchádzania porušená len vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 40, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 309).

143    Podľa Komisie sa postavenie prvého dotknutého podniku odlišuje od postavenia spoločností Siemens, Hitachi, VA Tech alebo Schneider, keďže na rozdiel od rôznych vyhlásení spoločnosti Siemens, spoločnosti skupiny Hitachi, skupiny VA Tech alebo spoločnosti Schneider, podľa ktorých tieto spoločnosti na určité obdobie odišli z kartelu, vyhlásenie spoločností FEH a FES, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na karteli „v alebo okolo“ septembra 2000, nebolo podporené vierohodnými dôkazmi, napríklad zhodnými vyhláseniami iných členov kartelu alebo listinnými dôkazmi.

144    Ako už bolo uvedené v bodoch 113 až 137 vyššie, v prejednávanej veci nebolo preukázané, že prvý dotknutý podnik prestal uplatňovať dohody týkajúce sa ôsmich projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné], ktoré boli platné aj po septembri 2000, a že FEH a FES nepostupovali na základe záznamu o dohode, ktorý – ako samy uvádzajú vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách – dostali 28. septembra 2000, lebo platnosť týchto dohôd vo vzťahu k prvému dotknutému podniku sa skončila po ukončení jeho účasti na karteli po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000. Vyhlásenia spoločnosti Siemens, spoločností skupiny Hitachi, spoločností skupiny VA Tech alebo spoločnosti Schneider sú odlišné, keďže všetky tieto vyhlásenia sú podporené vierohodnými dôkazmi, ako to vyplýva z odôvodnení č. 186 až 189 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda ide o tieto podniky, Komisia mohla konštatovať, že k určitému dátumu odišli z kartelu, čo znamená, že prestali uplatňovať dohody, ktoré boli naďalej platné, alebo postupovať na základe záznamov o dohode, ktoré dostali. Z odôvodnenia č. 169 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že keď Siemens dočasne prerušila svoju účasť na karteli, členovia kartelu začali v celosvetovom meradle konkurovať spoločnosti Siemens v súvislosti s konkrétnymi projektmi RIP (pozri bod 132 vyššie).

145    Okrem toho, zatiaľ čo z vyhlásení ostatných členov kartelu je zrejmé, že vedeli o tom, že Siemens, Hitachi, VA Tech alebo Schneider ku konkrétnemu dátumu a na konkrétne obdobie odišli z kartelu, z týchto vyhlásení vôbec nevyplýva, že ostatní členovia kartelu sa tiež domnievali, že prvý dotknutý podnik ukončil svoju účasť na porušení po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000.

146    Rozdiel medzi postavením spoločností Siemens, Hitachi, VA Tech alebo Schneider na jednej strane a postavením prvého dotknutého podniku na druhej strane, ktorý Komisia preukázala v napadnutom rozhodnutí, odôvodňuje rozdielne zaobchádzanie s týmito podnikmi, pokiaľ ide o dátum ukončenia ich účasti na porušení.

147    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod sa tiež musí zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení týkajúcom sa záveru Komisie, že FES sa podieľala na porušení od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004

 Tvrdenia účastníkov konania

148    V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že článok 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia a článok 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia sa musia v rozsahu, v akom sa v nich konštatuje, že FES je spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie uložených pokút, zrušiť, keďže sú založené na zjavne nesprávnom posúdení skutkových okolností veci, podľa ktorého sa FES podieľala na porušení od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že prvý dotknutý podnik sa nepodieľal na porušení od septembra 2000 do 30. septembra 2002 a že FES sama riadila tento podnik len od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002, čiže v období, počas ktorého sa tento podnik nepodieľal na porušení. Po druhé žalobkyňa popiera, že FES nepriamo, prostredníctvom JAEPS riadila druhý dotknutý podnik od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Teda len FEH alebo JAEPS, ktoré riadili prvý dotknutý podnik a/alebo druhý dotknutý podnik počas celého obdobia od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004 alebo počas jeho časti, môžu zodpovedať za účasť týchto podnikov na porušení.

149    Komisia navrhuje zamietnuť štvrtý žalobný dôvod ako neprípustný, keďže je založený na výhrade, ktorú FEH a FES počas správneho konania neuviedli a podľa ktorej FES pred 1. júlom 2001 nezasahovala do činností skupiny Fuji v oblasti RIP. Vzhľadom na to, že FEH a FES vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne uznali osobnú zodpovednosť spoločnosti FES za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do septembra 2000, navyše nemôžu toto uznanie v tomto konaní zmeniť. Tento žalobný dôvod je v každom prípade tak z právneho, ako aj zo skutkového hľadiska nedôvodný.

150    Žalobkyňa navrhuje zamietnuť námietku neprípustnosti uplatnenú Komisiou, keďže FEH a FES jednoznačne preukázali, že FES pred 1. júlom 2001 nezasahovala do činností skupiny Fuji v oblasti RIP, ak nie vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, tak aspoň vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie zo 4. októbra 2004 (pozri bod 15 vyššie) a najmä v niektorých dôkazoch pripojených k tejto odpovedi.

 Posúdenie Všeobecným súdom

151    Z článku 1 písm. h) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že FES bola uznaná za osobne zodpovednú za účasť dotknutých podnikov na porušení v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004. Komisia preto v článku 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia uložila spoločnosti FES spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FEH pokutu vo výške 2 400 000 eur a spoločne a nerozdielne so spoločnosťami FEH, JAEPS a Hitachi pokutu vo výške 1 350 000 eur.

152    Z odôvodnení č. 379 a 380 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazujú na odôvodnenia č. 334, 373 a 385 až 402 napadnutého rozhodnutia, tiež vyplýva, že Komisia konštatovala, že FES a FEH sú spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002, a že Komisia konštatovala, že FES, FEH, JAEPS a Hitachi sú spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť druhého dotknutého podniku na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

153    Podľa judikatúry citovanej v bode 59 vyššie osoby, ktoré Komisia uzná za osobne zodpovedné za účasť jedného a toho istého podniku na porušení, pretože v okamihu spáchania porušenia buď priamo riadili tento podnik, alebo skutočne vykonávali právomoc kontroly nad osobami, ktoré riadili tento podnik, a tým určovali ich správanie na trhu, musia spoločne a nerozdielne zodpovedať za tohto porušenie.

154    Z odôvodnení č. 334, 373 a 385 až 402 napadnutého rozhodnutia v spojení s odôvodneniami č. 32 a 33 vyplýva, že Komisia konštatovala, že jednak prvý dotknutý podnik, ktorý sa podieľal na porušení počas celého obdobia od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004, bol v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002 priamo riadený spoločnosťami FES a FEH a jednak druhý dotknutý podnik, ktorý sa podieľal na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004, bol počas tohto obdobia priamo riadený spoločnosťou JAEPS a nepriamo – prostredníctvom tohto spoločného podniku – riadený spoločnosťami FES, FEH a Hitachi.

155    Vzhľadom na to, že druhá výhrada uvedená žalobkyňou v rámci štvrtého žalobného dôvodu sa prekrýva s piatym žalobným dôvodom, ktorý je v podstate založený na zjavne nesprávnom posúdení alebo nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa záveru Komisie, že FEH a FES majú byť ako materské spoločnosti spoločnosti JAEPS osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť druhého dotknutého podniku na porušení, je vhodné preskúmať ich spoločne, a preto zahrnúť skúmanie tejto druhej výhrady do skúmania piateho žalobného dôvodu (pozri bod 175 a nasl. nižšie).

156    Pokiaľ ide o prvú výhradu uvedenú žalobkyňou v rámci tohto žalobného dôvodu, je potrebné skúmať, či je článok 1 písm. h) a článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkových okolností veci, podľa ktorého možno uznať spoločnosť FES za osobne zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002 – keď podľa napadnutého rozhodnutia došlo k prevodu činností skupiny Fuji v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS (pozri bod 7 vyššie) –, keďže FES počas tohto obdobia riadila tento podnik.

157    V prvom rade je potrebné skúmať, či – ako tvrdí Komisia – je neprípustné, aby žalobkyňa spochybnila osobnú zodpovednosť spoločnosti FES konštatovanú v napadnutom rozhodnutí z dôvodu účasti prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002 po prvý raz v konaní pred Všeobecným súdom, pričom táto zodpovednosť bola tiež konštatovaná v oznámení o výhradách zaslanom spoločnostiam FEH a FES, či dokonca spochybnila na tento účel v konaní pred Všeobecným súdom skutočnosti, ktoré tieto spoločnosti výslovne uznali v rámci správneho konania.

158    Ako už bolo uvedené v bode 124 vyššie, pravidlá, ktoré stanovujú práva a povinnosti podnikov v rámci správneho konania upraveného právom hospodárskej súťaže, nemožno vykladať v tom zmysle, že dotknutá právnická alebo fyzická osoba má v správnom konaní povinnosť spolupracovať a už vo fáze správneho konania oznámiť Komisii v reakcii na oznámenie o výhradách, ktoré jej Komisia zaslala, všetky výhrady, ktoré chce uplatniť v konaní o žalobe o neplatnosť podanej na súdoch Únie proti rozhodnutiu prijatému na záver tohto konania. Toto stanovisko nie je spochybnené judikatúrou, ktorú cituje Komisia. Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, totiž Súdny dvor uznal, že je možné preskúmať z vecného hľadiska pripísanie zodpovednosti za porušenie spoločnosti, ktorá nespochybnila toto pripísanie počas správneho konania, v spornom rozhodnutí, pričom táto okolnosť mala význam len pre posúdenie rozsahu povinnosti odôvodnenia, ktorá v uvedenej veci spočívala na Komisii (rozsudky Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 346 až 361, a Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, body 1335 a 1336).

159    Keď sa dotknutá osoba dobrovoľne rozhodne spolupracovať a v rámci správneho konania výslovne alebo implicitne uzná skutkové alebo právne okolnosti, ktoré odôvodňujú pripísanie porušenia tejto osobe, samotný výkon jej práva podať žalobu podľa článku 230 štvrtého odseku ES tým nie je obmedzený (pozri v tomto zmysle rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, body 89 a 90). Bez výslovne stanoveného právneho základu by takéto obmedzenie bolo v rozpore so základnými zásadami zákonnosti a dodržania práva na obhajobu (rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 91). Treba navyše poznamenať, že právo na účinný prostriedok nápravy a na prístup k nestrannému súdu je zaručené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie a že podľa článku 52 ods. 1 tejto charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť stanovené zákonom (pozri rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 91).

160    Vzhľadom na právne pravidlá uvedené v bodoch 158 a 159 vyššie sa teda námietka neprípustnosti vznesená Komisiou musí zamietnuť.

161    Žalobkyňa v tomto konaní nespochybňuje účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do septembra 2000. Okrem toho, ako bolo uvedené bode 138 vyššie, Komisia bola oprávnená rozhodnúť v napadnutom rozhodnutí, že prvý dotknutý podnik sa podieľal na porušení počas celého obdobia od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, ktoré je súčasťou prvej výhrady uvedenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je v tomto smere poznačené zjavne nesprávnym posúdením, je nedôvodné.

162    Pokiaľ žalobkyňa napáda konštatovanie Komisie, že bolo možné uznať spoločnosť FES za osobne zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001, keďže FES počas tohto obdobia riadila tento podnik, je potrebné na úvod pripomenúť, že jednak odôvodnenie rozhodnutia, ktoré spôsobuje ujmu, musí umožniť vykonať účinné preskúmanie jeho zákonnosti a musí poskytnúť dotknutej osobe dostatok informácií na to, aby mohla zistiť, či je rozhodnutie dôvodné, a jednak primeranosť takého odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolnosti veci, najmä od obsahu predmetného aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať osoby, ktorým je tento akt určený, na získaní vysvetlení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1994, AWS Benelux/Komisia, T‑38/92, Zb. s. II‑211, bod 26 a tam citovaná judikatúra). Na splnenie uvedených funkcií musia z dostatočného odôvodnenia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy orgánu Únie, ktorý vydal predmetný akt (rozsudok AWS Benelux/Komisia, už citovaný, bod 26 a tam citovaná judikatúra). Keď je – tak ako v prejednávanej veci – rozhodnutie podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP určené viacerým subjektom a vyvoláva otázku pripísateľnosti porušenia, musí navyše obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým spomedzi nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie (rozsudok AWS Benelux/Komisia, už citovaný, bod 26).

163    Skutočnosť, že žalobkyňa v prejednávanej veci uplatnila hmotnoprávny žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení, a nie na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia, čiže žalobný dôvod týkajúci sa porušenia podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES (teraz článok 263 ZFEÚ), nebráni súdu Únie v tom, aby uplatnil takýto dôvod z úradnej moci, keďže ide o dôvod verejného poriadku, ktorý sa môže alebo dokonca musí uplatniť z úradnej moci (rozsudok Súdneho dvora z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 54), pokiaľ je dodržaná zásada kontradiktórnosti (rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný, bod 54).

164    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia iba bez bližšieho vysvetlenia konštatovala, že činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP vykonávala okrem iných spoločností FES, v dôsledku čoho – ako vyplýva z odôvodnení č. 373 a 379 tohto rozhodnutia – bola spoločnosti FES v článku 1 písm. h) tohto rozhodnutia pripísaná zodpovednosť za porušenie najmä v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002. Napadnuté rozhodnutie neumožňuje žalobkyni ani Všeobecnému súdu zistiť skutkové alebo právne okolnosti, na základe ktorých Komisia rozhodla, že FES okrem iných spoločností vykonávala činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 a že v dôsledku toho zodpovednosť za porušenie v tomto období bolo možné pripísať spoločnosti FES.

165    V reakcii na otázku Všeobecného súdu (bod 41 vyššie) Komisia uviedla, že napadnuté rozhodnutie neobsahovalo v tomto smere bližšie informácie preto, lebo FEH a FES vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne uznali, že zodpovednosť za porušenie prináleží spoločnosti FES. Toto vysvetlenie však nemožno uznať. Je pravda, že v odôvodnení č. 374 napadnutého rozhodnutia, kde Komisia uviedla „tvrdenia spoločnosti Fuji“, sa uvádza, že „Fuji priznáva, že sa podieľala na karteli opísanom v oznámení o výhradách od roku 1988 do septembra 2000, ale nie neskôr.“ Z tohto samotného konštatovania však ešte nemožno jasne a jednoznačne vyvodiť, že Komisia chcela založiť svoje zistenia, podľa ktorých FES riadila činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP od roku 1988 do 30. júna 2001 a v dôsledku toho ju bolo možné uznať za zodpovednú za porušenie, len na tvrdeniach, ktoré uviedli FEH a FES v priebehu správneho konania. Odôvodnenia č. 32, 373 a 379 napadnutého rozhodnutia najmä neobsahujú nijaký odkaz na tvrdenia spoločností FEH a FES uvedené v odôvodnení č. 374 tohto rozhodnutia. Tým skôr neobsahujú nijaké informácie, ktoré by umožnili žalobkyni a Všeobecnému súdu pochopiť, prečo Komisia vyložila tvrdenia spoločností FEH a FES v tom zmysle, že FES priznala, že vykonávala činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001, a v dôsledku toho ju bolo možné uznať za zodpovednú za porušenie v tomto období. Takéto informácie boli v prejednávanej veci potrebné tým skôr, že výklad, ktorý si Komisia zvolila, nebol v súlade s informáciami, ktoré FEH a FES poskytli vo svojej odpovedi zo 4. októbra 2004 na žiadosť Komisie o informácie (bod 15 vyššie). Z dôkladného preskúmania tejto odpovede a najmä jej prílohy D, ktorej osobitným cieľom bolo odpovedať na otázky Komisie týkajúce sa právnych subjektov, ktoré riadili činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP, totiž vyplýva, že pred 1. júlom 2001 boli jedinými právnymi subjektmi, ktoré vykonávali takéto činnosti, FEH a dve stopercentné dcérske spoločnosti tejto spoločnosti, konkrétne Fuji Electric Corp. of America (FECOA) a Fuji Electric International Corp. (FEIC).

166    V napadnutom rozhodnutí bolo navyše potrebné podrobnejšie vysvetlenie, keďže výklad tvrdení spoločností FEH a FES, ktorý si zvolila Komisia, nemohol vysvetliť pripísanie zodpovednosti za porušenie spoločnosti FES za celé obdobie od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001. Uznanie zodpovednosti, z ktorého Komisia vychádza, sa totiž vzťahuje na obdobie do septembra 2000, ale nie „neskôr“.

167    Pokiaľ navyše Komisia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je v každom prípade opodstatnené vzhľadom na skutočnosť – ktorú žalobkyňa uznala –, že niektoré činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP boli 1. júla 2001 prevedené na spoločnosť FES, a že vzhľadom na to, že táto spoločnosť sa tým stala ekonomickou nástupníčkou spoločnosti FEH alebo jej stopercentných dcérskych spoločností, na spoločnosť FES v súlade s príslušnou judikatúrou (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 346 až 360) prešla zodpovednosť, ktorá spoločnosti FEH alebo jej stopercentným dcérskym spoločnostiam vznikla z dôvodu účasti prvého dotknutého podniku na porušení, a to najmä v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 263 ZFEÚ (predtým článok 230 ES) sa Všeobecný súd musí obmedziť na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia na základe odôvodnenia uvedeného v tomto rozhodnutí (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2001, IPK-München/Komisia, T‑331/94, Zb. s. II‑779, bod 91). V prejednávanej veci nemožno konštatovať, že odôvodnenie, ktoré Komisia uviedla, bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí. V napadnutom rozhodnutí, ale ani v oznámení o výhradách Komisia totiž neuviedla, že zamýšľa uznať spoločnosť FES za zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v predmetnom období na základe postavenia spoločnosti FES ako ekonomickej nástupníčky spoločnosti FEH alebo jej stopercentných dcérskych spoločností. Komisia naopak na účely pripísania zodpovednosti za porušenie spoločnosti FES zakaždým konštatovala, že činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP vykonávala „okrem iných spoločností“ FES a že preto FES počas tohto obdobia priamo riadila prvý dotknutý podnik. Tieto dve formy zodpovednosti sa však podstatne odlišujú, keďže osoba, ktorá riadila podnik v čase, keď sa podieľal na porušení, musí v zásade zodpovedať za toto porušenie v súlade so zásadou osobnej zodpovednosti (pozri judikatúru citovanú v bode 58 vyššie), zatiaľ čo prechod zodpovednosti vyplývajúci z uplatnenia takzvaného kritéria „hospodárskej kontinuity“ je zjavne výnimkou z tohto pravidla (pozri v tomto zmysle rozsudok ETI a i., už citovaný v bode 58 vyššie, body 39, 40 a 46).

168    Z toho vyplýva, že nové odôvodnenie založené na uplatnení takzvanej zásady „hospodárskej kontinuity“, o ktoré sa Komisia opiera v rámci tohto konania, nemožno zohľadniť pri skúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a že tvrdenia Komisie založené na tomto odôvodnení sa musia zamietnuť.

169    Vzhľadom na vyššie uvedené a na pripomienky účastníkov konania treba z úradnej moci konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je v rozsahu, v akom pripisuje zodpovednosť za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 spoločnosti FES, poznačené nedostatkom odôvodnenia, ktorý nepriaznivo ovplyvnil právo žalobkyne na obhajobu a právo na účinný prostriedok nápravy a ktorý bráni Všeobecnému súdu v preskúmaní dôvodnosti bodov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smeruje predmetná výhrada.

170    Článok 1 písm. h) a článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia sa v rozsahu, v akom sú založené na neodôvodnenom konštatovaní, že prvý dotknutý podnik bol v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 riadený „okrem iných spoločností“ spoločnosťou FES, sa preto musia zrušiť.

171    Okrem toho, pokiaľ žalobkyňa spochybňuje možnosť uznať spoločnosť FES za osobne zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002, je potrebné uviesť, že žalobkyňa nepopiera, že FES vykonávala po 1. júli 2001 niektoré činnosti skupiny Fuji v oblasti RIP – najmä z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou FEIC, jednou zo stopercentných dcérskych spoločností spoločnosti FEH –, ale len popierajú, že tieto činnosti – najmä tie, ktoré predtým vykonávala FEIC – boli vtedy súčasťou prvého dotknutého podniku. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že ako žalobkyňa uznáva a ako navyše vyplýva z prílohy D k odpovedi na žiadosť o informácie zo 4. októbra 2004, FEIC vykonávala najmä v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 činnosti predaja projektov RIP medzinárodným zákazníkom okrem verejných inštitúcií v Severnej Amerike – pričom severoamerický trh, ktorý nebol dotknutý porušením, bol vyhradený spoločnosti FECOA – a že FEIC bola preto v zásade priamo zodpovedná za uplatňovanie spoločnej dohody a za nevyhľadávanie nových zákazníkov na celom medzinárodnom trhu a neskôr na území EHP. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, činnosti v oblasti RIP vykonávané spoločnosťou FEIC sú nevyhnutne zahrnuté v „činnostiach spoločnosti Fuji v oblasti [projektov] RIP…, ktoré vykonávali okrem iných spoločností [FEH] a [FES]“, ako sa uvádza v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia. Tieto činnosti sú teda súčasťou prvého podniku dotknutého napadnutým rozhodnutím opísaného v bode 61 vyššie. Komisia sa teda nedopustila údajného pochybenia, keď v napadnutom rozhodnutí uznala spoločnosť FES za osobne zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002.

172    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa prvej výhrade uvedenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu musí sčasti vyhovieť a článok 1 písm. h) a článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia sa musia zrušiť v rozsahu, v akom Komisia konštatovala alebo vychádzala z konštatovania, že spoločnosť FES, ktorej právnou nástupkyňou je žalobkyňa, možno uznať za osobne zodpovednú za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001, lebo počas tohto obdobia priamo riadila prvý dotknutý podnik. Vo zvyšnej časti sa prvá výhrada uvedená v rámci štvrtého žalobného dôvodu musí zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení alebo nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa záveru Komisie, že spoločnosti FEH a FES treba uznať za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti JAEPS na porušení

 Tvrdenia účastníkov konania

173    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že článok 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia sa musí zrušiť, keďže je založený na zjavne nesprávnom posúdení skutkového stavu, podľa ktorého možno uznať spoločnosti FEH a FES za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti JAEPS alebo presnejšie druhého dotknutého podniku, ktorý vtedy riadila JAEPS, na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Podľa žalobkyne Komisia neuniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináležalo, pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti, že FEH a FES boli schopné uplatňovať rozhodujúci vplyv na spoločnosť JAEPS, ktorá by odôvodňovala ich osobnú a spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť so spoločnosťami JAEPS a Hitachi za zaplatenie pokuty uloženej za účasť druhého dotknutého podniku na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

174    Komisia sa domnieva, že existuje viacero nepriamych dôkazov, ktoré ako celok potvrdzujú konštatovanie uvedené v napadnutom rozhodnutí, že FEH a FES uplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť JAEPS tým, že umožnili pokračovanie porušenia po prevode činností skupiny Fuji v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS 1. októbra 2002. Komisia preto navrhuje zamietnuť piaty žalobný dôvod ako nedôvodný.

 Posúdenie Všeobecným súdom

175    Pred vykonaním vecnej analýzy tohto žalobného dôvodu a – z dôvodov uvedených v bode 155 vyššie – aj druhej výhrady uvedenej v rámci štvrtého žalobného dôvodu je potrebné určiť presnú spornú otázku, na ktorej je založený piaty žalobný dôvod, ako aj sporné odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a pripomenúť pravidlá vzťahujúce sa na pripísanie zodpovednosti za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže vo vzťahoch medzi dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou.

–       O spornej otázke, na ktorej je založený piaty žalobný dôvod

176    Žalobkyňa nepopiera, že druhý dotknutý podnik sa podieľal na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Žalobkyňa tiež nepopiera, že v tomto období za tento podnik priamo zodpovedala alebo ho riadila JAEPS. Žalobkyňa však popiera, že FEH a FES tým, že priamo alebo nepriamo ovládali 30 % základného imania spoločnosti JAEPS, skutočne vykonávali akúkoľvek riadiacu právomoc vo vzťahu k druhému dotknutému podniku a že v dôsledku toho nepriamo riadili tento podnik v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

–       O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smeruje piaty žalobný dôvod

177    V odôvodneniach č. 383 až 403 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zaoberá osobnou zodpovednosťou spoločností FEH a FES ako materskej spoločnosti spoločnosti JAEPS, ktorá bola priamo zodpovedná za druhý dotknutý podnik, z dôvodu účasti tohto podniku na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Komisia okrem iného uviedla:

„(383) [JAEPS] bola založená v júli 2001 a podieľala sa na kolúznom správaní opísanom v tomto rozhodnutí v období od 1. októbra 2002 (keď došlo k prevodu činností spoločností Hitachi a Fuji v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS) do 11. mája 2004 (keď sa uskutočnilo posledné stretnutie kartelu z dôvodu oznámenia kontrol Komisie).

(384) JAEPS bola založená s cieľom spojiť činnosti [prenosu a distribúcie elektrickej energie] materských spoločností na účely poskytovania služieb zákazníkom v tomto odvetví [poznámka pod čiarou č. 399: s. 23134 (odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách)]. [Hitachi] a [FES] (stopercentná dcérska spoločnosť spoločnosti [FEH]) vlastnia podiely na základnom imaní spoločného podniku JAEPS vo výške 50 % a 30 % (pričom tretím vlastníkom je [Meidensha]).

…

(389) Samotné podiely materských spoločností v spoločnosti JAEPS Komisii neumožňujú predpokladať, že tieto spoločnosti uplatňovali rozhodujúci vplyv na všeobecné správanie spoločnosti JAEPS na trhu alebo osobitne na jej činnosti v rámci kartelu. Zo skutkových údajov však jednoznačne vyplýva, že Hitachi a Fuji boli schopné uplatňovať a skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv vo vzťahu k účasti spoločnosti JAEPS na činnostiach kartelu opísaných v tomto rozhodnutí od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004. Komisia sa domnieva, že JAEPS neurčovala svoje správanie na trhu samostatne, ale riadila sa obchodnými praktikami a správaním určeným spoločnosťami Hitachi a Fuji.

(390) Hitachi a Fuji tým, že previedli svoje činnosti v oblasti RIP na spoločnosť JAEPS (bez toho, aby previedli svoje dcérske spoločnosti, ktoré predtým pôsobili v tejto oblasti), v skutočnosti využili spoločnosť JAEPS ako nástroj na pokračovanie vo svojej dlhodobej účasti na karteli [poznámka pod čiarou č. 400: v spise Komisie nie sú obsiahnuté nijaké dôkazy proti spoločnosti Meidensha] výrobcov [projektov] RIP (Hitachi a Fuji naďalej predávali [RIP] pod svojou značkou, ale zabezpečovali výrobu prostredníctvom spoločnosti JAEPS).

(391) Tieto závery sú založené na objektívnych faktoroch, ako napríklad… kontrolná a riadiaca úloha spoločností Hitachi a Fuji vo vzťahu k činnostiam spoločnosti JAEPS[,] predchádzajúca účasť spoločností Hitachi a Fuji na činnostiach kartelu pred založením spoločnosti JAEPS[,] skutočnosť, že Hitachi a dcérske spoločnosti spoločnosti Fuji, ktoré sa predtým podieľali na činnostiach v oblasti RIP, prestali vykonávať tieto činnosti, aby umožnili spoločnosti JAEPS nahradiť ich, pričom jej následne poskytovali pomoc, a zachovali si svoj záujem o výrobky ako ich distribútori[,] účasť zástupcov spoločnosti JAEPS, ktorí súčasne alebo neskôr pôsobili v spoločnostiach Hitachi a/alebo Fuji, na stretnutiach kartelu a… skutočnosť, že mnohí vedúci zamestnanci spoločnosti JAEPS boli tiež súčasne alebo neskôr vedúcimi zamestnancami spoločností Hitachi a Fuji.

…

(402) Rozhodnutie spoločností Hitachi a Fuji pokračovať v ich účasti na karteli prostredníctvom spoločného podniku im neumožňuje vyhnúť sa zodpovednosti za túto účasť.

(403) Preto je potrebné uznať spoločnosti [JAEPS], [Hitachi], [FEH] a [FES] za spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti JAEPS na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.“

178    Z napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia uznala spoločnosti FEH a FES za osobne zodpovedné od 1. októbra 2002 nie preto, lebo ich bolo možné označiť za spoločnosti, ktoré priamo riadili prvý dotknutý podnik, ale preto, lebo ich bolo možné označiť za materské spoločnosti spoločnosti JAEPS, ktorá priamo zodpovedala za druhý dotknutý podnik.

–       O pravidlách vzťahujúcich sa na pripísanie zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže vo vzťahoch medzi dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou

179    Na účely uplatnenia práva hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce formálne oddelenie medzi dvoma spoločnosťami vyplývajúce z ich odlišnej právnej subjektivity, ale skôr ich jednotné správanie sa na trhu. Môže byť preto nevyhnutné zistiť, či dve spoločnosti, z ktorých každá má vlastnú právnu subjektivitu, vytvárajú alebo patria k jednému a tomu istému podniku alebo hospodárskej jednotke s jednotným správaním sa na trhu (rozsudok DaimlerChrysler/Komisia, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 85; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 140).

180    Podľa ustálenej judikatúry teda okolnosť, že dcérska spoločnosť má vlastnú právnu subjektivitu, nepostačuje na vylúčenie možnosti, aby jej správanie bolo pripísané materskej spoločnosti, najmä ak dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstatnej časti uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, body 132 a 133, a rozsudok PVC II, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 960). Pokiaľ dcérska spoločnosť nemá skutočnú samostatnosť pri určovaní svojho postupu na trhu, zákazy stanovené v článku 81 ods. 1 ES sa môžu považovať za neuplatniteľné vo vzťahoch medzi ňou a materskou spoločnosťou, s ktorou tvorí hospodársku jednotku (rozsudok Imperial Chemical Industries/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 134; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. januára 1995, Viho/Komisia, T‑102/92, Zb. s. II‑17, bod 51). Citovanú judikatúru možno analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

181    Za týchto okolností Komisii v zásade prináleží, aby preukázala, že jedna alebo viaceré materské spoločnosti skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, a to na základe súhrnu skutkových okolností, medzi ktoré patrí najmä riadiaca právomoc jednej alebo viacerých materských spoločností vo vzťahu k ich dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 136 a tam citovanú judikatúru).

182    Vo všeobecnosti platí, že ak materská spoločnosť vlastní väčšinový podiel na základnom imaní dcérskej spoločnosti, môže skutočne uplatňovať rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť a najmä na správanie tejto dcérskej spoločnosti na trhu. Z judikatúry teda vyplýva, že v prípade, ak kontrola, ktorú materská spoločnosť skutočne vykonáva nad svojou dcérskou spoločnosťou, v ktorej vlastní podiel na základnom imaní vo výške 25,001 %, zodpovedá menšinovému podielu, ktorý je veľmi vzdialený od väčšinového podielu, nemožno konštatovať, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť patria do jednej skupiny, v rámci ktorej tvoria hospodársku jednotku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, T‑141/89, Zb. s. II‑791, bod 129).

183    Napriek tomu menšinový podiel môže umožniť materskej spoločnosti skutočne uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, ak sú s ním spojené práva, ktoré prekračujú rámec práv, ktoré obvykle patria menšinovým akcionárom na účely ochrany ich finančných záujmov a ktoré vzhľadom na súbor zhodných právnych alebo ekonomických nepriamych dôkazov svedčia o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na správanie dcérskej spoločnosti na trhu. Komisia teda môže preukázať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu na základe súboru nepriamych dôkazov, aj keď každý z týchto dôkazov samostatne nemá dostatočnú dôkaznú hodnotu.

184    Skutočné uplatňovanie riadiacej právomoci jednou alebo viacerými materskými spoločnosťami vo vzťahu k ich dcérskej spoločnosti možno vyvodiť priamo z uplatňovania príslušných zákonných ustanovení alebo z dohody medzi materskými spoločnosti uzatvorenej podľa týchto zákonných ustanovení v súvislosti s riadením ich spoločnej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Avebe/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, body 137 až 139). Mieru účasti materskej spoločnosti na riadení jej dcérskej spoločnosti možno preukázať aj tým, že vedúce funkcie v dcérskej spoločnosti zastáva mnoho osôb, ktoré zastávajú vedúce funkcie v materskej spoločnosti. Takáto kumulácia funkcií nevyhnutne poskytuje materskej spoločnosti možnosť uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie jej dcérskej spoločnosti na trhu, keďže umožňuje členom vedenia materskej spoločnosti, aby v rámci výkonu svojich riadiacich právomocí v rámci dcérskej spoločnosti zabezpečovali súlad správania dcérskej spoločnosti na trhu s usmerneniami stanovenými vedením materskej spoločnosti. Tento cieľ možno dosiahnuť aj vtedy, keď člen alebo členovia materskej spoločnosti, ktorí vykonávajú riadiace právomoci v rámci dcérskej spoločnosti, nekonajú ako zástupcovia materskej spoločnosti. Účasť jednej alebo viacerých materských spoločností na riadení dcérskej spoločnosti môže napokon vyplývať z ich vzájomného obchodnoprávneho vzťahu. Ak je teda materská spoločnosť tiež dodávateľom alebo zákazníkom svojej dcérskej spoločnosti, má veľmi špecifický záujem na riadení výrobných alebo distribučných činností dcérskej spoločnosti, aby mohla úplne využiť pridanú hodnotu vytvorenú takto dosiahnutou vertikálnou integráciou (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mischo k rozsudku Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovanému v bode 58 vyššie, Zb. s. I‑9928, body 50 a 51).

185    Vzhľadom na to, že podľa článku 263 ZFEÚ (predtým článok 230 ES) sa Všeobecný súd musí obmedziť na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia na základe odôvodnenia, ktoré je v tomto rozhodnutí uvedené (rozsudok IPK-München/Komisia, už citovaný v bode 167 vyššie, bod 91), otázka, či materská spoločnosť skutočne uplatňuje riadiacu právomoc vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti, sa musí posudzovať výlučne z hľadiska dôkazov, ktoré Komisia uviedla v rozhodnutí, ktorým sa pripisuje zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti. Jedinou relevantnou otázkou teda je, či porušenie je alebo nie je preukázané vzhľadom na tieto dôkazy (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 726).

–       O dôkazoch o skutočnom uplatňovaní riadiacej právomoci spoločností FEH a FES vo vzťahu k spoločnosti JAEPS, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí

186    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 179 až 185 vyššie je v prvom rade potrebné preskúmať dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa týkajú ustanovení rámcovej dohody o založení spoločnej dcérskej spoločnosti JAEPS (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorú [dôverné] uzatvorili Hitachi, FEH a Meidensha (ďalej len „zakladateľské spoločnosti“).

187    Komisia na účely preukázania kontrolnej a riadiacej úlohy spoločností FEH a FES v rámci spoločnosti JAEPS v odôvodnení č. 395 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„[dôverné]“.

188    Pokiaľ ide o tieto skutkové konštatovania, FEH a FES vo svojich podaniach alebo vo svojej písomnej odpovedi na otázky Všeobecného súdu iba uviedli, že z takých konštatovaní nemožno vyvodiť, že uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti JAEPS na trhu, keďže [dôverné].

189    Článok [dôverné] rámcovej dohody, ktorý predložili FEH a FES v prílohe k svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, stanovuje, že [dôverné].

190    Článok [dôverné] rámcovej dohody upravuje [dôverné]. Podľa článku [dôverné] rámcovej dohody [dôverné]. Článok [dôverné] rámcovej dohody v tejto súvislosti stanovuje, že [dôverné]. Napokon článok [dôverné] rámcovej dohody stanovuje, že [dôverné].

191    Článok [dôverné] rámcovej dohody tiež stanovuje, že [dôverné].

192    Napokon podľa článku [dôverné] rámcovej dohody [dôverné].

193    Z článku [dôverné] rámcovej dohody vzhľadom na ostatné ustanovenia tejto dohody teda vyplýva, že každá zo zakladateľských spoločností mala právomoc [dôverné] uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti JAEPS na trhu. [dôverné]. Z toho vyplýva, že zakladateľské spoločnosti nevyhnutne museli dospieť k dohode o dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa správania svojej spoločnej dcérskej spoločnosti na trhu.

194    Žalobkyňa nepredložila nijaké dôkazy na podporu svojich tvrdení, že [dôverné]. V tejto súvislosti skutočnosť – ktorú žalobkyňa nespochybňuje –, že [dôverné], svedčí o tom, že [dôverné] zakladateľské spoločnosti v skutočnosti museli dospieť k dohode o dôležitých rozhodnutiach týkajúcich sa riadenia a podnikania spoločnosti JAEPS.

195    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že [dôverné], aj za predpokladu, že by toto tvrdenie bolo pravdivé, samo osebe nie je rozhodujúce, keďže [dôverné]. FEH a FES v bode 4.3 svojej odpovede na oznámenie o výhradách totiž uznali, že [dôverné] a že [dôverné]. V každom prípade, ako poznamenáva Komisia, z bodov 5.7 a 5.8 odpovede žalobkyne na oznámenie o výhradách vyplýva, že [dôverné]. Žalobkyňa napokon vo svojom liste z 10. novembra 2006 adresovanom Komisii uznáva, že [dôverné]. [dôverné]. Vzhľadom na ustanovenia článku [dôverné] rámcovej dohody je v každom prípade jednoznačne nesprávne tvrdiť – ako tvrdí žalobkyňa –, že [dôverné].

196    Pokiaľ ide o skutočnosť, že účasť druhého dotknutého podniku, ktorý vtedy priamo riadila JAEPS, nebola predmetom rokovaní na stretnutiach prezidentov a/alebo vedúcich zamestnancov zakladateľských spoločností, táto nemá nijaký význam, keďže na pripísanie zodpovednosti za konanie dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti nie je potrebné preukázať, že táto materská spoločnosť sa priamo podieľala na protiprávnom konaní alebo že o ňom vedela. Komisia je oprávnená adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti skupiny spoločností nie na základe toho, že materská spoločnosť podnecovala svoju dcérsku spoločnosť k protiprávnemu konaniu, a už vôbec nie na základe účasti materskej spoločnosti na porušení, ale na základe toho, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť sa v čase spáchania porušenia správali na trhu jednotne (rozsudky Súdu prvého stupňa Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 58, a z 30. apríla 2009, Itochu/Komisia, T‑12/03, Zb. s. II‑883, bod 58). V prejednávanej veci teda Komisia nebola povinná preukázať, že FEH a FES sa priamo podieľali na porušení, ktorého sa dopustil druhý dotknutý podnik, alebo že vedeli o účasti tohto podniku na tomto porušení, ktorý vtedy priamo riadila JAEPS, ale musela len preukázať, že v čase tejto účasti tieto spoločnosti skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, a to najmä ako účastníci prevádzkovej porady (pozri body 180 a 181 vyššie).

197    Po druhé je potrebné preskúmať dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa týkajú skutočnosti, že mnohí vedúci zamestnanci spoločnosti JAEPS boli súčasne alebo neskôr vedúcimi zamestnancami spoločnosti FEH alebo spoločnosti FES.

198    Komisia v odôvodnení č. 400 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„v tejto súvislosti sú relevantné tieto príklady týkajúce sa prekrývania vedúcich zamestnancov spoločnosti Fuji:

a)      [pán Os.] bol [dôverné] spoločnosti JAEPS od [dôverné] do [dôverné] a zároveň [dôverné] spoločnosti [FES]. Neskôr sa stal [dôverné] tejto poslednej uvedenej spoločnosti [dôverné].

b)      [pán H.H.], [dôverné] spoločnosti JAEPS od [dôverné] do [dôverné], bol zároveň [dôverné] spoločnosti [FEH]. Neskôr sa stal [dôverné] spoločnosti [FES].

c)      [pán Ok.] pôsobil namiesto [pána I.] vo funkcii [dôverné] spoločnosti JAEPS do [dôverné]. Bol zároveň [dôverné] spoločnosti [FES].

d)      [pán Y.], [dôverné] spoločnosti JAEPS od [dôverné], bol zároveň [dôverné] a neskôr [dôverné] spoločnosti [FES].

e)      [pán A.], [dôverné] spoločnosti JAEPS do [dôverné], bol zároveň [dôverné] spoločnosti [FEH].

f)      [pán K.] pôsobil namiesto [pána A.] vo funkcii [dôverné] spoločnosti JAEPS od [dôverné]. Bol zároveň [dôverné] spoločnosti [FES].“

199    Vzhľadom na to, že riadiace funkcie v rámci spoločností FEH alebo FES sa prekrývali s funkciami [dôverné] v rámci spoločnosti JAEPS, FEH a FES jednoznačne mohli uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti JAEPS na trhu, keďže toto prekrývanie funkcií umožňovalo členom vedenia týchto spoločností dohliadať na to, aby správanie spoločnosti JAEPS na trhu bolo v súlade so správaním určeným [dôverné] v súlade s ustanoveniami článku [dôverné] rámcovej dohody. Z odôvodnenia č. 393 napadnutého rozhodnutia, ktoré je v tejto súvislosti potvrdené časťou H odpovede spoločností skupiny Hitachi na oznámenie o výhradách a bodmi 5.10 a 5.11 odpovede žalobkyne na oznámenie o výhradách, vyplýva, že [dôverné]. FEH a FES nespochybnili ani netvrdili, že ich vedúci zamestnanci, ktorí boli tiež [dôverné] spoločnosti JAEPS [dôverné], nedostali všetky informácie, ktoré potrebovali na vykonávanie svojich úloh. Aj za predpokladu, že títo zamestnanci nedostali informácie o [dôverné], z bodu 5.10 odpovede spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách vyplýva, že títo zamestnanci boli pre zakladateľské spoločnosti zdrojom informácií týkajúcich sa otázok, ktoré boli predmetom rokovaní na [dôverné] spoločnosti JAEPS, čiže otázok týkajúcich sa [dôverné] spoločnosti JAEPS.

200    Po tretie je potrebné preskúmať dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa týkajú skutočnosti, že FES a FEH mali naďalej záujem na projektoch RIP, ktoré vyrábala JAEPS, ako distribútori týchto projektov.

201    Skutočnosť, že – ako sa uvádza v odôvodnení č. 398 napadnutého rozhodnutia – FEH a FES po založení spoločnosti JAEPS naďalej predávali projekty RIP, ktoré vyrábala JAEPS, „svojim vlastným etablovaným zákazníkom okrem verejných inštitúcií“, čo podľa Komisie predstavovalo [dôverné] až [dôverné] % činností skupiny Fuji v oblasti RIP pred založením spoločnosti JAEPS, a že sa preto stali významnými zákazníkmi spoločnosti JAEPS, svedčí o tom, že naďalej mali osobitný obchodný záujem na skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu, [dôverné], v súlade s ustanoveniami článku [dôverné] rámcovej dohody.

202    Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania teda nie je potrebné preskúmať ostatné dôkazy uvedené v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí, ktorých relevantnosť žalobkyňa tiež spochybnila, a je potrebné konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu spoločností FEH a FES na správanie spoločnosti JAEPS na trhu už týmito dôkazmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí: ustanovenia rámcovej dohody, prekrývanie sa riadiacich funkcií v rámci spoločností FEH a FES a spoločnosti JAEPS a záujem na projektoch RIP vyrábaných spoločnosťou JAEPS, ktorý FEH a FES naďalej mali ako distribútori týchto projektov.

203    Komisia bola teda za okolností prejednávanej veci oprávnená uznať spoločnosti FEH a FES za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné so spoločnosťami Hitachi a JAEPS za účasť druhého dotknutého podniku na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

204    Piaty žalobný dôvod, ako aj druhá výhrada uvedená v rámci štvrtého žalobného dôvodu sa teda musia zamietnuť ako nedôvodné.

2.     O návrhoch na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia

205    Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci podľa článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) podstatne znížil pokuty uložené spoločnostiam FEH a FES v článku 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia vzhľadom na to, že spoločnosti FEH nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002; že spoločnosti FES nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za to isté porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002; že spoločnostiam FEH a FES ako materským spoločnostiam spoločnosti JAEPS nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za porušenie v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004, a napokon vzhľadom na to, že je potrebné znížiť pokuty uložené spoločnostiam FEH a FES vzhľadom na významnú pridanú hodnotu informácií, ktoré poskytli počas správneho konania, v zmysle bodu 23 písm. b) oznámenia o spolupráci, alebo prípadne vzhľadom na poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že tieto informácie umožnili Komisii ľahšie preukázať existenciu porušenia v zmysle bodu 3 šiestej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).

 Úvodné poznámky o neobmedzenej právomoci súdov Únie

206    Na základe článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) viaceré nariadenia priznali súdom Únie neobmedzenú právomoc vo veci ukladania sankcií. Najmä článok 17 nariadenia č. 17 a článok 31 nariadenia č. 1/2003 stanovujú, že Všeobecný súd má neobmedzenú právomoc na preskúmanie rozhodnutí, ktorými Komisia stanoví alebo stanovila pokutu.

207    Túto neobmedzenú právomoc však môžu súdy Únie vykonávať len v rámci preskúmania aktov inštitúcií, najmä v rámci konania o žalobe o neplatnosť. Článok 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) totiž nepredstavuje samostatný prostriedok nápravy, ale iba rozširuje rozsah právomocí súdov Únie v rámci konania o žalobe upravenej v článku 263 ZFEÚ (predtým článok 230 ES). V dôsledku toho žaloba smerujúca k tomu, aby súd Únie vykonal svoju neobmedzenú právomoc vo vzťahu k rozhodnutiu o uložení sankcie, nevyhnutne zahŕňa alebo obsahuje návrh na úplné alebo čiastočné zrušenie tohto rozhodnutia (uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. novembra 2004, FNICGV/Komisia, T‑252/03, Zb. s. II‑3795, bod 25).

208    Okrem samotného preskúmania zákonnosti v rámci konania o žalobe o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ (predtým článok 230 ES), ktoré umožňuje len zamietnutie žaloby o neplatnosť alebo zrušenie napadnutého aktu v zmysle článku 264 ZFEÚ (predtým článok 231 ES), neobmedzená právomoc, ktorú má súd Únie, ho oprávňuje, aby s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti zmenil napadnutý akt aj bez toho, aby ho zrušil, s cieľom zmeniť napríklad výšku uloženej pokuty (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 692). Z toho vyplýva, že v oblastiach, v ktorých Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide napríklad o mieru zvýšenia pokuty z dôvodu dĺžky trvania porušenia alebo potreby zabezpečiť odstrašujúci účinok sankcie, alebo o posúdenie kvality a užitočnosti spolupráce podniku počas správneho konania, najmä vo vzťahu k príspevkom iných podnikov, skutočnosť, že preskúmanie zákonnosti v rámci konania o žalobe o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ (predtým článok 230 ES) je obmedzené na určenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu, v zásade nebráni súdom Únie vo výkone ich neobmedzenej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru, a zo 6. mája 2009, Wieland-Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, body 32, 33 a 124).

209    V súvislosti so svojou neobmedzenou právomocou majú súdy Únie právomoc posúdiť primeranosť pokút vzhľadom na kritériá stanovené v článku 15 ods. 4 nariadenia č. 17 alebo prípadne v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C‑248/98 P, Zb. s. I‑9641, bod 40; Weig/Komisia, C‑280/98 P, Zb. s. I‑9757, bod 41, a Cascades/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 41). Toto posúdenie môže odôvodňovať predloženie a zohľadnenie doplňujúcich informácií, ktoré nie sú uvedené v rozhodnutí Komisie, ktorým sa ukladá pokuta (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 165 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, body 164 a 190).

210    V prejednávanej veci musí Všeobecný súd v súlade so všetkými návrhmi na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia v rámci svojej neobmedzenej právomoci preskúmať, či je potrebné zmeniť článok 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia aj v prípade, ak by neboli zrušené, s cieľom zmeniť výšku pokút uložených spoločnostiam FEH a FES. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť nielen vady uvedené na podporu návrhov na zrušenie článku 1 písm. g) a h) a článku 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia, ktoré už boli uvedené v súvislosti s preskúmaním zákonnosti, ale aj vady, ktoré boli uvedené len na podporu návrhov na zmenu článku 2 písm. d) a f) napadnutého rozhodnutia, a všetky informácie, ktoré predložili účastníci konania v rámci tohto konania a ktoré sa zdajú byť relevantné pre posúdenie výšky predmetných pokút.

 O nemožnosti pripísať spoločnosti FEH zákonným spôsobom zodpovednosť za porušenie v období od konca septembra 2000 do 30. septembra 2002

 Tvrdenia účastníkov konania

211    Žalobkyňa vzhľadom na prvý, druhý a tretí žalobný dôvod navrhuje, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc podľa článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) a podstatne znížil pokutu uloženú spoločnosti FEH vzhľadom na to, že spoločnosti FEH nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za porušenie v období od konca septembra 2000 do 30. septembra 2002.

212    Komisia navrhuje zamietnuť prvý, druhý a tretí žalobný dôvod a v dôsledku toho navrhuje zamietnuť aj tieto návrhy žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

213    Vzhľadom na to, že Komisia bola z právneho hľadiska oprávnená pripísať v napadnutom rozhodnutí spoločnosti FEH zodpovednosť za účasť prvého dotknutého podniku na porušení, ktoré pokračovalo bez prerušenia od konca septembra 2000 do 30. septembra 2002, a vzhľadom na to, že prvý, druhý a tretí žalobný dôvod sa v dôsledku toho musia zamietnuť (pozri body 139 a 147 vyššie), nie je opodstatnené, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci v tomto smere zmenil článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia.

214    Tieto návrhy na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia sa teda musia zamietnuť.

 O nemožnosti pripísať spoločnosti FES zákonným spôsobom zodpovednosť za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002

 Tvrdenia účastníkov konania

215    Žalobkyňa vzhľadom na štvrtý žalobný dôvod navrhuje, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc podľa článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) a podstatne znížil pokutu uloženú spoločnosti FES vzhľadom na to, že spoločnosti FES nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002.

216    Komisia navrhuje zamietnuť štvrtý žalobný dôvod a v dôsledku toho navrhuje zamietnuť aj tieto návrhy žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

217    Vzhľadom na to, že Komisia bola z právneho hľadiska oprávnená pripísať v napadnutom rozhodnutí spoločnosti FES zodpovednosť za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002 (pozri bod 171 vyššie), nie je opodstatnené, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci v tomto smere zmenil článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia. V tomto rozsahu sa tieto návrhy na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia musia zamietnuť.

218    Je však potrebné, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci čiastočne zmenil napadnuté rozhodnutie v nadväznosti na zrušenie článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je založený na neodôvodnenom konštatovaní, že spoločnosť FES možno uznať za osobne zodpovednú za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 (pozri body 170 a 172 vyššie).

219    Pokiaľ ide o presný rozsah zmeny článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia, je potrebné na úvod poznamenať, že v prípade spoločnosti FES bolo pripísanie zodpovednosti za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001 zohľadnené pri stanovovaní výšky pokút, ktoré jej mali byť uložené, a viedlo k zvýšeniu týchto pokút, ako to vyplýva z odôvodnenia č. 498 napadnutého rozhodnutia.

220    Pri rozhodovaní o zvýšení východiskovej sumy pokuty, ktorá sa má uložiť spoločnosti FES, v závislosti od dĺžky trvania porušenia, ktoré jej možno pripísať, sa navyše nemožno odkloniť od metódy, ktorú použila Komisia v odôvodnení č. 492 napadnutého rozhodnutia a podľa ktorej v prípade porušení, ktoré trvali dlhšie ako jeden rok, sa východiskové sumy pokút zvýšia o 10 % za každý celý rok porušenia a o 5 % za každé ďalšie obdobie v trvaní aspoň šiestich mesiacov, ale menej ako jedného roka. Hoci je pravda, že táto metóda sa mierne odlišuje od metódy stanovenej v usmerneniach, ktorá v prípade strednodobých porušení (vo všeobecnosti v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov) stanovuje sumu až do 50 % sumy stanovenej za závažnosť porušenia, je v súlade s obvyklou praxou Komisie pri uplatňovaní týchto usmernení. Okrem toho treba poukázať na to, že Komisia uplatnila túto metódu v prípade všetkých podnikov, ktoré sa podieľali na porušení konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia, a že žalobkyňa túto metódu v rámci tohto konania nespochybnila.

221    Napokon vzhľadom na zrušenie článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom je založený na nesprávnom konštatovaní, že spoločnosť FES možno uznať za osobne zodpovednú za účasť prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. júna 2001, vo vzťahu k spoločnosti FES už nemožno konštatovať – ako je uvedené v odôvodnení č. 498 napadnutého rozhodnutia –, že ide o dlhodobé porušenie, konkrétne o porušenie v dĺžke trvania 14 rokov a štyri mesiace, ktoré v súlade so zásadami uvedenými v odôvodnení č. 492 napadnutého rozhodnutia odôvodňuje zvýšenie východiskovej sumy pokuty o 140 %, ale že ide len o strednodobé porušenie v dĺžke trvania jeden rok a tri mesiace, ktoré odôvodňuje zvýšenie východiskovej sumy pokuty uloženej spoločnosti FES vo výške 1 000 000 eur o 10 %, ako je uvedené v odôvodnení č. 490 napadnutého rozhodnutia, v dôsledku čoho je potrebné stanoviť základnú sumu pokuty, ktorú má FES zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou FEH z dôvodu účasti prvého dotknutého podniku na porušení od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002, na 1 100 000 eur bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek prípadné zníženie tejto sumy na účely zohľadnenia poľahčujúcich okolností, na ktoré poukazuje žalobkyňa (pozri body 226 až 268 nižšie).

 O nemožnosti pripísať spoločnostiam FEH a FES ako materským spoločnostiam spoločnosti JAEPS zákonným spôsobom zodpovednosť za účasť druhého dotknutého podniku na karteli v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004

 Tvrdenia účastníkov konania

222    Žalobkyňa vzhľadom na piaty žalobný dôvod a na druhú výhradu uvedenú v rámci štvrtého žalobného dôvodu navrhuje, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc podľa článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) a podstatne znížil pokutu uloženú spoločnostiam FEH a FES vzhľadom na to, že im ako materským spoločnostiam spoločnosti JAEPS nemožno zákonným spôsobom pripísať zodpovednosť za účasť druhého dotknutého podniku na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

223    Komisia navrhuje zamietnuť piaty žalobný dôvod a druhú výhradu uvedenú v rámci štvrtého žalobného dôvodu a v dôsledku toho navrhuje zamietnuť aj tieto návrhy žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

224    Komisia bola z právneho hľadiska oprávnená pripísať v napadnutom rozhodnutí spoločnostiam FEH a FES ako materským spoločnostiam spoločnosti JAEPS zodpovednosť za účasť druhého dotknutého podniku na porušení v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004 (pozri body 203 a 204 vyššie). Nie je opodstatnené, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc a v tomto smere zmenil článok 2 písm. f) napadnutého rozhodnutia.

225    V dôsledku toho sa tieto návrhy na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia musia zamietnuť.

 O potrebe priznať spoločnostiam FEH a FES zníženie ich pokút vzhľadom na významnú pridanú hodnotu informácií poskytnutých počas správneho konania na základe oznámenia o spolupráci alebo subsidiárne z dôvodu poľahčujúcej okolnosti na základe usmernení

 Tvrdenia účastníkov konania

226    Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc podľa článku 261 ZFEÚ (predtým článok 229 ES) a priznal spoločnostiam FEH a FES zníženie pokút, ktoré im boli uložené, o 50 % vzhľadom na body 21 a 22, ako aj bod 23 písm. b) oznámenia o spolupráci s prihliadnutím na významnú pridanú hodnotu informácií, ktoré poskytli Komisii počas správneho konania vo svojom vyhlásení podľa oznámenia o spolupráci, vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a vo svojom liste z 29. septembra 2006 (pozri body 19, 20 a 25 vyššie), ktoré umožnili Komisii preukázať predpokladané porušenie. Skutočnosť, že tieto informácie boli poskytnuté po doručení oznámenia o výhradách, neznamená, že kritérium významnej pridanej hodnoty v zmysle oznámenia o spolupráci nemôže byť splnené.

227    Žalobkyňa subsidiárne navrhuje, aby Všeobecný súd znížil pokutu uloženú spoločnostiam FEH a FES s prihliadnutím na skutočnosť, že vzhľadom na to, že ich účinná spolupráca počas správneho konania umožnila Komisii ľahšie preukázať existenciu porušenia, možno ju vzhľadom na judikatúru považovať za poľahčujúcu okolnosť podľa bodu 3 šiestej zarážky usmernení.

228    Komisia navrhuje zamietnuť tieto návrhy.

 Posúdenie Všeobecným súdom

229    Pred vecnou analýzou týchto návrhov je potrebné určiť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, proti ktorým tieto návrhy smerujú, a pripomenúť pravidlá vzťahujúce sa na zníženie pokút vzhľadom na dôkazy predložené podnikom, ktorý sa podieľal na porušení, a na jeho účinnú spoluprácu v správnom konaní.

–       O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smerujú tieto návrhy na zmenu

230    V odôvodneniach č. 548 až 550 napadnutého rozhodnutia Komisia v súvislosti so spoluprácou spoločností FEH a FES počas správneho konania uviedla:

„(548) Po doručení oznámenia o výhradách účastníkom konania Fuji požiadala o zníženie pokút podľa oznámenia o spolupráci (12. júla 2006), pričom požiadala, aby sa na tento účel zohľadnila aj jej odpoveď na oznámenie o výhradách. Dňa 28. septembra 2006 doplnila svoje predchádzajúce vyhlásenia o ďalšie vyhlásenie bývalého zamestnanca.

(549) Fuji vo svojich vyhláseniach opísala kartel a uznala jeho existenciu vo forme opísanej v oznámení o výhradách, ako aj svoju účasť na ňom od apríla 1988 až do obdobia ,v alebo okolo septembra 2000‘, opísala interné postupy kartelu, najmä pokiaľ ide o kontakty medzi japonskými spoločnosťami, a predložila niektoré dôkazy, vrátane zoznamov dokumentov, ktoré obsahovali projekty, ktoré sa podľa pravidiel kartelu mali vykonať po septembri 2000 (pozri odôvodnenie č. 198). Fuji však poprela svoju osobnú účasť po septembri 2000, ako aj svoju zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila JAEPS.

(550) Vzhľadom na to, že žiadosť spoločnosti Fuji bola podaná až po doručení oznámenia o výhradách, a vzhľadom na obsah týchto vyhlásení sa Komisia domnieva, že vyhlásenia spoločnosti Fuji podstatne neposilnili schopnosť Komisie preukázať relevantné skutočnosti, keďže Fuji potvrdila skutkové okolnosti, ktoré Komisia už z právneho hľadiska dostatočne preukázala na základe iných dôkazov, a neposkytla informácie, ktoré by odôvodňovali nové výhrady. Preto jej príspevok nepredstavoval významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k informáciám, ktoré už Komisia mala k dispozícii v čase predloženia týchto dôkazov, a neodôvodňuje zníženie pokút na základe oznámenia o spolupráci.“

–       O pravidlách vzťahujúcich sa na zníženie pokút vzhľadom na dôkazy predložené podnikom, ktorý sa podieľal na porušení, a na jeho účinnú spoluprácu v správnom konaní

231    Podľa judikatúry je základom zníženia pokút, ktoré majú byť uložené za porušenie práva hospodárskej súťaže, v prípade spolupráce podnikov, ktoré sa podieľali na porušení, úvaha, že takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie tohto porušenia a v jeho prípadnom ukončení (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 399; rozsudky Súdu prvého stupňa BPB de Eendracht/Komisia, už citovaný v bode 142 vyššie, bod 325, a zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, T‑338/94, Zb. s. II‑1617, bod 363).

232    V bodoch 20 až 23 oznámenia o spolupráci sa uvádza:

„20.      Podniky, ktoré nespĺňajú podmienky podľa oddielu A [,Oslobodenie od pokút‘] môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená.

21.      S cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [Na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už Komisia má k dispozícii, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].

22.      Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty, ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].

23.      Komisia určí v akomkoľvek rozhodnutí s konečnou platnosťou prijatom na konci správneho postupu [v akomkoľvek konečnom rozhodnutí prijatom na konci správneho konania – neoficiálny preklad]:

a)      či dôkaz predložený podnikom predstavoval významnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý má Komisia v rovnakom čase [významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v tom čase už mala k dispozícii – neoficiálny preklad],

b)      úroveň zníženia, ktorú využije podnik [úroveň zníženia, ktoré sa podniku prizná – neoficiálny preklad]…

S cieľom určiť úroveň zníženia… Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.

Okrem toho, ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

233    Usmernenia stanovujú, že nová metóda stanovovania výšky pokút je založená na systéme, ktorý spočíva na stanovení základnej sumy, ktorá sa zvýši s cieľom zohľadniť priťažujúce okolnosti, a zníži s cieľom zohľadniť poľahčujúce okolnosti.

234    Bod 3 šiesta zarážka usmernení stanovuje, že napríklad účinná spolupráca podniku v konaní mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci môže predstavovať poľahčujúcu okolnosť, ktorá odôvodňuje zníženie základnej sumy pokuty.

235    Hoci oznámenie o spolupráci a usmernenia, ktoré vyplývajú zo samoobmedzenia voľnej úvahy Komisie (pozri bod 208 vyššie), nepredstavujú právne normy, ktoré je správny orgán vždy povinný dodržiavať, stanovujú orientačné pravidlá postupu, od ktorých sa správny orgán pri výkone svojej právomoci uložiť pokutu za porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov, ktoré sú zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Itochu/Komisia, už citovaný v bode 196 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

–       O analýze informácií a dôkazov poskytnutých spoločnosťami FEH a FES, ktoré údajne predstavovali „významnú pridanú hodnotu“ vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, a predstavovali „účinnú spoluprácu“ v správnom konaní

236    Žalobkyňa v prejednávanej veci poukazuje na niektoré informácie, ktoré FEH a FES poskytli Komisii počas správneho konania, týkajúce sa existencie spoločnej dohody od roku 1988 a jej vzájomnosti, ktoré sú spomenuté v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia, a na výber z dokumentov, vrátane dohôd uzatvorených v rámci kartelu, týkajúcich sa trinástich rôznych projektov RIP, ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia.

237    Komisia všeobecne tvrdí, že tieto informácie a dokumenty sotva mohli predstavovať „významnú pridanú hodnotu“ a „účinnú spoluprácu“ spoločností FEH a FES na vyšetrovaní, keďže boli poskytnuté po doručení oznámenia o výhradách, čiže v štádiu, keď Komisia už jednoznačne uviedla skutkové okolnosti, o ktoré sa v prejednávanej veci opierala, a ich právnu kvalifikáciu, ako to vyplýva aj z bodu 26 oznámenia o spolupráci.

238    Je pravda, že oznámenie o výhradách musí umožniť dotknutým osobám skutočne sa oboznámiť s konaním, ktoré im Komisia vytýka, pričom táto požiadavka je dodržaná vtedy, keď konečné rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám porušenia odlišné od porušení uvedených v oznámení o výhradách a uvádza iba skutočnosti, ku ktorým mali dotknuté osoby príležitosť vyjadriť sa (rozsudky Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 138, a z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 209 vyššie, bod 47; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok ACF Chemiefarma/Komisia, už citovaný v bode 98 vyššie, bod 94). Hoci porušenia vytýkané podniku v rozhodnutí nemôžu byť odlišné od porušení uvedených v oznámení o výhradách, neplatí to v prípade skutkových zistení, keďže vo vzťahu k týmto skutkovým zisteniam stačí, ak dotknuté podniky mali možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutkovým zisteniam, ktoré smerujú proti nim. Výslovne to konštatovali súdy Únie, ktoré dospeli k záveru, že nijaké ustanovenie Komisii nezakazuje, aby po odoslaní oznámenia o výhradách oboznámila účastníkov konania s novými listinami, ktoré podľa jej názoru potvrdzujú jej tvrdenia, pokiaľ podnikom poskytne nevyhnutnú lehotu na vyjadrenie sa k tejto otázke (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 190; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 29).

239    Hoci je pravda, že dátum predloženia dôkazu Komisii má vplyv na posúdenie otázky, či sa má tento dôkaz považovať za dôkaz s významnou pridanou hodnotou, keďže táto klasifikácia závisí od toho, aké dôkazy Komisia v čase jeho predloženia už má k dispozícii, samotná skutočnosť, že takýto dôkaz bol predložený po doručení oznámenia o výhradách, neznamená, že napriek pokročilému štádiu správneho konania nemôže predstavovať významnú pridanú hodnotu. V žiadosti podľa oznámenia o spolupráci predloženej po zaslaní oznámenia o výhradách sa podnik môže najmä zamerať na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané, s cieľom poskytnúť významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už má k dispozícii.

240    Okrem toho bod 26 oznámenia o spolupráci stanovuje len procesnú povinnosť, ktorú musí Komisia splniť. Bod 26 nestanovuje, že akákoľvek spolupráca podniku pri preukazovaní porušenia nemôže mať nijakú hodnotu, ak k nej dôjde až po doručení oznámenia o výhradách. Treba navyše poznamenať, že takáto spolupráca môže byť veľmi užitočná v prípade, ak predložené dôkazy Komisii predtým neboli známe a ak majú priamy vplyv na závažnosť alebo dĺžku trvania predpokladaného kartelu.

–       O analýze informácií o existencii spoločnej dohody od roku 1988 a jej vzájomnosti poskytnutých spoločnosťami FEH a FES

241    Na úvod je potrebné pripomenúť, že v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že „spoločná dohoda“ bola nepísaná dohoda, ktorú uzavreli japonské a európske podniky a podľa ktorej „japonské spoločnosti nemali predkladať ponuky na projekty [RIP] v Európe a naopak“ [„európske spoločnosti nebudú predkladať ponuky na japonské projekty [RIP]“ (poznámka pod čiarou 73)] a „Japonsko a európske krajiny, v ktorých mali európski členovia kartelu výsadné postavenie, boli vyhradené pre dotknutých členov kartelu, bez zasahovania ostatných členov.“ V odôvodnení č. 261 napadnutého rozhodnutia Komisia ďalej uviedla, že „podľa logiky kartelu… je na základe vyhlásení [členov kartelu] a iných listinných dôkazov preukázané, že protisúťažná dohoda existovala a zahŕňala vzájomné rešpektovanie prevažnej časti trhu EHP zo strany japonských spoločností a japonského trhu zo strany európskych spoločností“, a že „tiež [bolo] preukázané, že v kontexte sledovania celkových kvót bol objem predaja uskutočneného v EHP mimo európskych domovských krajín zahrnutý do celkových kvót“ a že „tento mechanizmus už svojím vymedzením a uplatňovaním odhalil existenciu obmedzujúceho cieľa…“.

242    Spoločná dohoda je jediným dôkazom, z ktorého možno vyvodiť, že japonské podniky – ako sa uvádza v odôvodnení č. 261 napadnutého rozhodnutia – „sa skutočne podieľali na porušení“ konštatovanom v článku 1 napadnutého rozhodnutia. Po prvé, ako vyplýva z odôvodnení č. 119, 126, 244 a 246 napadnutého rozhodnutia, dohoda GQ, ktorej účastníkmi boli japonské podniky, sa neuplatňovala v krajinách západnej Európy. Po druhé, ako vyplýva napríklad z odôvodnenia č. 247 napadnutého rozhodnutia, Komisia v napadnutom rozhodnutí nekonštatovala, že japonské podniky boli účastníkmi dohôd, akou bola dohoda EQ, ktoré mali priamy vplyv na európsky trh. Za týchto okolností teda práve spoločná dohoda opísaná v odôvodneniach č. 125 a 261 napadnutého rozhodnutia do veľkej miery umožňuje vytvoriť prepojenie medzi japonskými podnikmi a trhom EHP a v dôsledku toho predstavuje základ právomoci Komisie vo vzťahu k nim.

243    Z odôvodnení č. 125 až 132 a 255 až 264 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia – na rozdiel od nesprávneho tvrdenia žalobkyne – na účely preukázania existencie spoločnej dohody opísanej v odôvodneniach č. 125 a 261 napadnutého rozhodnutia nevychádzala len zo správania dotknutých podnikov na trhu, ale z „koherentného súboru dôkazov v neprospech podnikov“, ktorý sa skladal z týchto súčastí:

–        vyhlásenia spoločností skupiny Areva (pozri poznámky pod čiarou č. 70 a 71 napadnutého rozhodnutia) a vyhlásenia spoločnosti ABB (pozri poznámku pod čiarou č. 72 napadnutého rozhodnutia), z ktorých vyplýva, že kartel slúžil na udržanie status quo, s prihliadnutím na podiely na trhu a výsadné postavenie účastníkov kartelu v minulosti (pozri odôvodnenie č. 124 napadnutého rozhodnutia),

–        vyhlásenia spoločnosti ABB a najmä vyhlásenie jedného z bývalých zamestnancov, pána M., ktorý bol priamym svedkom skutkových okolností (pozri poznámky pod čiarou č. 73 až 75 napadnutého rozhodnutia), a vyhlásenia spoločností FEH a FES (pozri poznámku pod čiarou č. 76 napadnutého rozhodnutia), podľa ktorých bolo celosvetové rozdeľovanie projektov založené na spoločnej dohode (pozri odôvodnenia č. 125, 255, 262 a 263 napadnutého rozhodnutia),

–        skutočnosť, že Alstom, spoločnosti skupiny Areva ani skupina VA Tech otvorene nespochybnili existenciu spoločnej dohody (pozri odôvodnenia č. 124, 127 a 253 napadnutého rozhodnutia),

–        dohoda GQ a jej príloha 2, ktoré predložila ABB, v rozsahu, v akom pôvodne obsahovali zoznam vylúčených krajín, ktorý zahŕňal okrem iného Japonsko a väčšinu krajín západnej Európy, ktorý bol neskôr rozšírený na trh „Európa“ a ktorý umožnil posudzovať tieto oblasti podľa osobitných pravidiel rozdeľovania v duchu spoločnej dohody (odôvodnenie č. 126 a poznámka pod čiarou č. 62 napadnutého rozhodnutia),

–        listinné dôkazy pochádzajúce z obdobia porušenia, ktoré predložila ABB alebo spoločnosti skupiny Hitachi alebo JAEPS, ktoré preukazujú, že po prvé prideľovanie projektov RIP japonským podnikom na Islande, v Lichtenštajnsku a dlho aj vo východnej Európe nebolo vylúčené, po druhé, keď došlo k úprave kartelu v roku 2002, uskutočnili sa diskusie medzi japonskými a európskymi podnikmi o tom, či je stredná a východná Európa trhom európskych spoločností, a po tretie európske podniky si rozdeľovali medzi sebou príslušné projekty RIP v Európe a od roku 2002 aj projekty RIP vo východnej Európe (odôvodnenia č. 127, 128 a 256 napadnutého rozhodnutia),

–        odpoveď spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách, vyhlásenia spoločností skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS [poznámky pod čiarou č. 85 a 86 napadnutého rozhodnutia] a rôzne listinné dôkazy pochádzajúce z obdobia porušenia, ktoré predložila ABB a ktoré preukazujú, že japonské podniky tiež vedeli o existencii dohôd na európskej úrovni (bez toho, aby museli vedieť o podrobnostiach alebo o konkrétnych postupoch) týkajúcich sa projektov RIP a že tiež vedeli o projektoch RIP, vrátane niektorých projektov RIP v Európe, rozdeľovaných medzi európske podniky; tiež im boli vopred oznamované niektoré projekty RIP v Európe, a to nielen na Islande, ale aj v niektorých krajinách vylúčených v prílohe 2 dohody GQ, v súlade s možnosťou oznamovania upravenou v prílohe 2 dohody EQ, ktorú predložila ABB (odôvodnenia č. 119 a 129 až 132 napadnutého rozhodnutia).

244    Žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia spoločností FEH a FES o existencii spoločnej dohody od roku 1988 a o jej vzájomnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia, majú pre Komisiu významnú pridanú hodnotu, keďže tieto vyhlásenia umožnili Komisii z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu a pôsobnosť spoločnej dohody vzhľadom na požiadavky stanovené judikatúrou a na vierohodné alternatívne vysvetlenie založené na existencii značných prekážok vstupu na európsky trh projektov RIP, ktoré odrádzali japonských dodávateľov týchto výrobkov, pričom toto vysvetlenie uviedli alebo podporili spoločnosti skupiny Hitachi alebo JAEPS, Toshiba, Melco, samotné FEH a FES, spoločnosti skupiny Areva a skupina VA Tech.

245    Je nesporné, že FEH a FES počas správneho konania po prvý raz uznali existenciu spoločnej dohody vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tým, že uviedli:

„Hoci Fuji vedela o spoločnej dohode, podľa ktorej sa japonskí výrobcovia nebudú pokúšať vstúpiť na európsky trh, nebol to hlavný dôvod, pre ktorý nepredávala projekty RIP v EHP. Fuji nebola významným a dôveryhodným dodávateľom projektov RIP v Európe z týchto dôvodov…“

246    Bez toho, aby bolo vôbec potrebné poukázať na neskoršie vyhlásenia spoločností FEH a FES, možno konštatovať, že ako sa uvádza v odôvodneniach č. 125 a 255 napadnutého rozhodnutia, FEH a FES tým skutočne – aj keď len pomerne nejasnou formuláciou – potvrdili existenciu spoločnej dohody a podstatnú časť jej obsahu, konkrétne že japonskí výrobcovia sa zaviazali nevstupovať na európsky trh. Okrem toho FEH a FES v poznámke pod čiarou v odpovedi na oznámenie o výhradách tiež uviedli, že „japonskí dodávatelia neboli účastníkmi [dohody EQ]“, že „zástupcovia spoločnosti Fuji ako takí nevedeli, či [dohoda EQ] vôbec bola uzatvorená vo Viedni“, že „títo zástupcovia nepoznali ani obsah [dohody EQ]“ a že „okrem toho… informácie týkajúce sa rozdeľovania projektov [RIP] v európskych krajinách vylúčených prílohou II dohody GQ neboli systematicky poskytované japonským dodávateľom“. Toto vyhlásenie možno považovať za potvrdenie toho, že japonské podniky vedeli o projektoch RIP rozdeľovaných medzi európske podniky, vrátane projektov v niektorých krajinách vylúčených prílohou II dohody GQ. Na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia, však vzhľadom na tieto dôkazy nemožno konštatovať, že japonské podniky tiež vedeli o existencii dohôd na európskej úrovni.

247    Z odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedených v bode 243 vyššie v spojení s odôvodneniami č. 88, 91 a 95 však vyplýva, že keď sa Komisia oboznámila s týmito vyhláseniami, ktoré boli po prvý raz uvedené v odpovedi spoločností FEH a FES na oznámenie o výhradách z 30. júna 2006, už mala k dispozícii dôkazy opísané v bode 243 vyššie, a to listinné dôkazy predložené spoločnosťou ABB a spoločnosťami skupiny Hitachi alebo spoločnosťou JAEPS, ako aj výslovné vyhlásenia spoločností skupiny Areva, spoločnosti ABB a spoločností skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS, z ktorých bolo podľa Komisie možné logicky vyvodiť existenciu „spoločnej dohody“ opísanej v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia.

248    V odôvodneniach č. 258 a 261 napadnutého rozhodnutia Komisia v podstate uviedla, že existenciu „spoločnej dohody“ opísanej v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť z vyhlásení členov kartelu a z iných listinných dôkazov založených v spise, keďže vzhľadom na tieto dôkazy predstavovala koherentné vysvetlenie, ktoré bolo v súlade s logikou kartelu. Ako teda Komisia uviedla v odôvodneniach č. 258 až 260, existencia „spoločnej dohody“ opísanej v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia poskytovala koherentné vysvetlenie týchto otázok:

–        prečo sa objem predaja v niektorých krajinách EHP (ktoré sa nepovažovali za „domovské krajiny“) započítaval do kvót kartelu a účastníci týchto dohôd ho sledovali, zatiaľ čo objem predaja v Japonsku a v iných krajinách EHP krajiny (v „domovských krajinách“) sa naopak nezahŕňal do kvóty (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia),

–        prečo celosvetové kvóty zahŕňali objem predaja vo väčšine európskych krajín a prečo rozdielne zaobchádzanie s objemom predaja v rámci EHP nebolo vyjadrené v samotných dohodách, keďže všetky krajiny EHP boli v dohode GQ uvedené len ako vylúčené územia (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia), a

–        prečo japonské podniky 16 rokov nepredkladali v Európe viac ponúk a zjavne ani neuvažovali o vstupe na európsky trh pomocou podobných prostriedkov, aké používali na iných trhoch v ostatných krajinách sveta (odôvodnenia č. 259 a 260 napadnutého rozhodnutia).

249    Žalobkyňa však tvrdí, že vyhlásenia členov kartelu a ostatné listinné dôkazy použité na podporu vysvetlenia Komisie založeného na existencii „spoločnej dohody“ nemali nijaký význam, keďže boli sformulované nejednoznačne a nepostačovali na vyvrátenie vierohodného alternatívneho vysvetlenia, ktoré poskytli viaceré podniky, ktoré boli členmi kartelu, že z dôvodu značných prekážok vstupu bolo pre japonských dodávateľov projektov RIP z obchodného hľadiska nevýhodné ponúkať svoje výrobky na európskom trhu.

250    Je však potrebné poznamenať, že alternatívne vysvetlenie, na ktoré poukazuje žalobkyňa, je nezlučiteľné s vyhláseniami členov kartelu a s ostatnými listinnými dôkazmi, ktoré sú uvedené najmä v bode 243, z ktorých vyplýva, že keď došlo k úprave kartelu v roku 2002, uskutočnili sa diskusie medzi japonskými a európskymi podnikmi o tom, či sú trhy strednej a východnej Európy vyhradené pre európske podniky, že japonské podniky boli v rámci kartelu tiež informované o rozdeľovaní niektorých projektov RIP v Európe, a to aj napriek tomu, že všetky krajiny EHP boli v dohode GQ v zásade uvedené ako vylúčené územia, takže a priori nemali byť započítané do spoločnej európskej kvóty, a že japonským podnikom sa tiež vopred oznamovali niektoré projekty RIP v Európe, a to nielen na Islande, ale aj v niektorých krajinách, ktoré boli v prílohe II dohody GQ vylúčené. Ako Komisia správne uviedla v odôvodneniach č. 256 a 257 napadnutého rozhodnutia, existencia takýchto diskusií je naopak zlučiteľná po prvé so skutočnosťou, že japonské podniky boli vnímané európskymi podnikmi pôsobiacimi v ich odvetví ako dôveryhodní potenciálni konkurenti na európskych trhoch, po druhé so skutočnosťou, že pred rokom 2002 sa japonské podniky zúčastňovali na ponukových konaniach v strednej a východnej Európe alebo predávali projekty RIP určené na použitie v tejto oblasti, a po tretie so skutočnosťou, že európske podniky v rámci kartelu zameraného na udržanie trhových podielov jeho členov z minulosti súhlasili s tým, že „obetujú“ projekty RIP mimo Európy tým, že započítajú európske projekty RIP (mimo „domovských krajín“) do svojej celkovej kvóty podľa dohody GQ výmenou za možnosť kontrolovať svoju vlastnú cenovú úroveň v Európe.

251    Okrem toho je potrebné konštatovať, že Komisia už mala k dispozícii vyhlásenia spoločnosti ABB uvedené v bode 243 vyššie, ktoré potvrdzovali jej závery o existencii a obsahu spoločnej dohody, ktoré bolo možné „objektívne vyvodiť z celkového mechanizmu kartelu“, ako uviedla Komisia v odôvodnení č. 262 napadnutého rozhodnutia, a to na základe vyhlásení členov kartelu a iných listinných dôkazov uvedených bode 243 vyššie. Z dokumentov, ktoré Komisia predložila na žiadosť Všeobecného súdu (pozri bod 37 vyššie), navyše vyplýva, že k 30. júnu 2006 a v čase, keď FEH a FES odpovedali na oznámenie o výhradách, Komisia mala k dispozícii odpoveď spoločností skupiny Hitachi alebo spoločnosti JAEPS na oznámenie o výhradách, ktorá potvrdzovala, že niektoré projekty RIP v Európe (mimo „domovských krajín“) boli započítané do celkovej európskej kvóty podľa dohody GQ.

252    Hoci teda v rámci „koherentného súboru dôkazov v neprospech podnikov“, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, boli vyhlásenia spoločností FEH a FES do určitej miery užitočné, iba – menej presne a výslovne ako skoršie vyhlásenia spoločnosti ABB – potvrdzovali existenciu a obsah spoločnej dohody, ktoré už bolo možné vyvodiť z vyhlásení členov kartelu a z iných listinných dôkazov predložených Komisii a uvedených v bode 243 vyššie.

253    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že hoci pomerne nejasné vyhlásenia spoločností FEH a FES mali určitú dôkaznú hodnotu, nepredstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia vtedy mala k dispozícii, a neodôvodňovali zníženie ich pokuty zo strany Komisie podľa bodov 21, 22 a 23 oznámenia o spolupráci.

254    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že spolupráca spoločností FEH a FES napriek tomu odôvodňuje zníženie pokuty podľa bodu 3 šiestej zarážky usmernení, je potrebné pripomenúť, že pokiaľ toto ustanovenie vymedzuje ako poľahčujúcu okolnosť „účinnú spoluprácu podniku v konaní mimo pôsobnosti [oznámenia o spolupráci]“, nevyhnutne – aspoň pokiaľ ide o horizontálne dohody, na ktoré sa uvedené oznámenie vzťahuje – odkazuje na spoluprácu, ktorá je nedostatočná na odôvodnenie zníženia podľa oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 307).

255    Je však tiež potrebné pripomenúť, že nato, aby zníženie pokuty z dôvodu spolupráce bolo opodstatnené, podnik sa musí správať takým spôsobom, aby Komisii uľahčil plnenie úloh spočívajúcich v určení a potrestaní porušovania práva hospodárskej súťaže (pozri analogicky rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 308 a tam citovanú judikatúru). Za týchto okolností treba konštatovať, že prípad uvedený v bode 3 šiestej zarážke usmernení, pokiaľ ide o horizontálne dohody v zmysle týchto usmernení, predstavuje výnimočnú situáciu, keďže musí ísť o „účinnú“ spoluprácu, ktorá uľahčí plnenie úloh Komisie, ale na ktorú sa oznámenie o spolupráci nevzťahuje (pozri analogicky rozsudok Mannesmannröhren-Werke/Komisia, už citovaný v bode 88 vyššie, bod 308).

256    V prejednávanej veci nemožno konštatovať, že vyhlásenia spoločností FEH a FES uľahčili úlohu Komisie spočívajúcu v zistení a ukončení porušovania, keďže ako bolo uvedené v bode 252 vyššie, tieto vyhlásenia iba sekundárne a menej presne a výslovne ako skoršie vyhlásenia spoločnosti ABB potvrdzujú existenciu a obsah spoločnej dohody, ktoré už bolo možné vyvodiť z vyhlásení členov kartelu a z iných listinných dôkazov predložených Komisii, a to najmä z dôkazov uvedených v bode 243 vyššie.

257    Je teda potrebné konštatovať, že vyhlásenia spoločností FEH a FES neodôvodňovali zníženie pokút, ktoré im boli uložené, z dôvodu, že účinne spolupracovali v konaní v zmysle bodu 3 šiestej zarážky usmernení. Preto nie je opodstatnené, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci na základe toho zmenil článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia.

258    Preto sa návrhy žalobkyne v tomto smere musia v celom rozsahu zamietnuť.

–       O analýze rôznych dokumentov, najmä záznamov o dohode, ktoré pochádzajú z obdobia skutkových okolností a týkajú sa trinástich rôznych projektov RIP, na ktoré sa vzťahovali kartelové dohody

259    Žalobkyňa ďalej tvrdí, že rôzne dokumenty, najmä záznamy o dohode, ktoré pochádzajú z obdobia skutkových okolností a týkajú sa trinástich rôznych projektov RIP, na ktoré sa vzťahovali kartelové dohody, ktoré predložila Komisii počas správneho konania, mali pre Komisiu významnú pridanú hodnotu, keďže posilnili jej schopnosť preukázať, že kartel sa neskončil po stretnutí, ktoré sa uskutočnilo v [dôverné] v [dôverné].

260    Dokumenty, na ktoré poukazuje žalobkyňa, neboli uvedené v oznámení o výhradách a po prvý raz boli uvedené v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia.

261    Z napadnutého rozhodnutia a zo spisového materiálu navyše vyplýva, že údaje o projektoch RIP s referenčnými číslami [dôverné] pochádzajú zo záznamov o dohode a z ďalších konkrétnych dokumentov uvedených v prílohe 2 vyhlásenia spoločností FEH a FES podľa oznámenia o spolupráci. Hoci Komisia neuviedla zdroj údajov týkajúcich sa projektu RIP s referenčným číslom [dôverné], zo spisu vyplýva, že FEH a FES v prílohe 2 svojho vyhlásenia podľa oznámenia o spolupráci predložili aj záznam o dohode týkajúci sa tohto projektu.

262    Je pravda, že v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že niektoré údaje týkajúce sa vyššie uvedených projektov RIP poskytla ABB, a že z odpovede Komisie na otázky a na žiadosť Všeobecného súdu o predloženie dokumentov (pozri bod 37 vyššie) vyplýva, že ABB poskytla tieto informácie 7. mája 2004 (pozri bod 10 vyššie) vo forme zoznamu projektov RIP. Zoznam, ktorý predložila Komisia na žiadosť Všeobecného súdu, však obsahuje iba niektoré údaje týkajúce sa projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné] a [dôverné] a tieto údaje vôbec nezodpovedajú údajom uvedeným v odôvodnení č. 198 napadnutého rozhodnutia. Preto je potrebné konštatovať, že relevantnými údajmi o týchto projektoch RIP sú len údaje, ktoré poskytli FEH a FES v prílohe 2 svojho vyhlásenia podľa oznámenia o spolupráci.

263    Je potrebné poznamenať, že údaje týkajúce sa projektov RIP s referenčnými číslami [dôverné], ktoré poskytla žalobkyňa, a najmä údaje týkajúce sa dohody o projekte RIP s referenčným číslom [dôverné], na ktorej sa podieľal prvý dotknutý podnik a ktorá bola platná od [dôverné] do [dôverné], mali priamy vplyv na predpokladanú dĺžku trvania kartelu vo vzťahu k spoločnostiam FEH a FES, keďže umožnili Komisii preukázať, že prvý dotknutý podnik sa naďalej podieľal na porušení od septembra 2000 do 1. októbra 2002.

264    Okrem toho najmä z odôvodnenia č. 290 napadnutého rozhodnutia a z bodov 79, 93 a 96 až 100 vyššie vyplýva, že dohody uzatvorené medzi členmi kartelu v súvislosti s ôsmimi projektmi RIP s referenčnými číslami [dôverné] boli pre Komisiu užitočné na to, aby mohla preukázať, že prvý dotknutý podnik a iné podniky sa naďalej podieľali na karteli v rokoch 2000 až 2001. Zo všetkých dokumentov, ktoré Komisia mala k dispozícii, jej iba dohody uzatvorené medzi členmi kartelu v súvislosti s týmito ôsmimi projektmi RIP umožnili preukázať, že dotknutí členovia kartelu boli prinajmenšom do septembra alebo októbra 2001 ešte stále viazaní dohodami uzatvorenými v rámci kartelu, čo posilnilo schopnosť Komisie preukázať pokračovanie kartelu v tomto období.

265    Keďže bolo preukázané, že FEH a FES poskytli všetky podstatné údaje týkajúce sa týchto dohôd, ktoré Komisii predtým neboli známe, základná suma pokuty, ktorá im bola uložená, sa mala znížiť v súlade s bodom 23 oznámenia o spolupráci tak, aby tieto údaje neboli zohľadnené pri stanovovaní pokút, ktoré im boli uložené v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia.

266    Z toho vyplýva, že Komisia mala znížiť pokutu, ktorú uložila spoločnostiam FEH a FES, tak, aby nezohľadnila ich účasť na porušení v období od septembra 2000 do 30. septembra 2002. Za týchto okolností nemá význam skúmať – ako tvrdí žalobkyňa –, či by sa spoločnostiam FEH a FES malo priznať zníženie ich pokút z dôvodu, že tým, že predložili zoznam dohôd, účinne spolupracovali v konaní v zmysle bodu 3 šiestej zarážky usmernení.

267    V súlade s metódou použitou v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 220 vyššie) sa výpočet výšky pokút uložených spoločnostiam FEH a FES musí zmeniť tak, aby sa zohľadnila skutočnosť, že v prípade spoločnosti FEH alebo FES nemožno uplatniť zvýšenie východiskovej sumy pokút z dôvodu, že prvý dotknutý podnik sa podieľal na porušení počas celého obdobia od konca septembra 2000 do 30. septembra 2002. V súlade so zásadami uvedenými v odôvodnení č. 492 napadnutého rozhodnutia nemožno v prípade spoločnosti FES uplatniť zvýšenie východiskovej sumy pokuty o 10 % z dôvodu, že prvý dotknutý podnik sa podieľal na porušení v období od 1. júla 2001 do 30. septembra 2002, ako bolo uvedené v bode 221 vyššie, a v prípade spoločnosti FEH možno zohľadniť iba porušenie s dĺžkou trvania 12 rokov a tri mesiace, ktorá odôvodňuje zvýšenie východiskovej sumy pokuty o 120 %, a preto treba stanoviť pokutu, ktorú má FEH zaplatiť z dôvodu účasti prvého dotknutého podniku na porušení v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002, na 2 200 000 eur.

268    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa pokuta vo výške 2 400 000 eur vypočítaná v odôvodneniach č. 522 a 552 napadnutého rozhodnutia (poznámky pod čiarou č. 457 a 465 napadnutého rozhodnutia), ktorú má zaplatiť FEH, musí napokon znížiť na 2 200 000 eur, pričom 1 000 000 eur z tejto sumy majú FEH a FES zaplatiť spoločne a nerozdielne.

269    Vo výroku tohto rozsudku však treba vziať do úvahy skutočnosť, že ako bolo uvedené v bode 43 vyššie, Fuji Electric Co. Ltd (ktorej názov bol predtým FEH) sa 1. apríla 2011 stala právnou nástupníčkou spoločnosti FES a prebrala práva spoločnosti FES, pričom záujmy spoločností FEH a FES sú v súčasnosti spojené v spoločnosti Fuji Electric Co. Ltd. V dôsledku toho sa musí článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia zmeniť tak, že pokuta uložená žalobkyni, ktorej názov bol predtým FEH a ktorá je právnou nástupníčkou spoločnosti FES, sa stanoví na 2 200 000 eur.

 O trovách

270    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemajú úspech v jednej časti alebo vo viacerých častiach predmetu konania.

271    Keďže žalobe sa čiastočne vyhovelo, bude spravodlivým posúdením okolností prípadu rozhodnutie, že Komisia je povinná nahradiť jednu štvrtinu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni, a znáša jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania. Žalobkyňa znáša tri štvrtiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 písm. h) a článok 2 písm. d) rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) sa zrušujú v rozsahu, v akom sa v nich konštatuje alebo v akom sú založené na konštatovaní, že Fuji Electric Systems Co. Ltd, ktorej právnou nástupkyňou je Fuji Electric Co. Ltd, môže byť osobne zodpovedná za porušenie v období od septembra 2000 do 30. júna 2001.

2.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Fuji Electric, predtým s názvom Fuji Electric Holdings Co. Ltd, právnej nástupkyni spoločnosti Fuji Electric Systems, v článku 2 písm. d) rozhodnutia K(2006) 6762 v konečnom znení sa stanovuje na 2 200 000 eur.

3.      Európska komisia je povinná nahradiť jednu štvrtinu trov konania, ktoré vznikli spoločnosti Fuji Electric, a znáša jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania.

4.      Fuji Electric znáša tri štvrtiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli Komisii.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

1.  Príslušné výrobky

2.  Dotknuté podniky

3.  Správne konanie

4.  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O návrhoch na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia

Úvodné poznámky o podnikoch, ktoré sa podieľali na porušení konštatovanom v článku 1 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia, a o zodpovednosti spoločností FEH a FES, ktorá vznikla z tohto dôvodu

O prvom a druhom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na zjavne nesprávnom posúdení, na porušení práva na spravodlivý proces, zásady prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo a na porušení pravidiel týkajúcich sa rozdelenia dôkazného bremena

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O konkrétnej spornej otázke, na ktorej je založený prvý a druhý žalobný dôvod

–  O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smeruje argumentácia, na ktorej je založený prvý a druhý žalobný dôvod

–  O pravidlách vzťahujúcich sa na preukázanie porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP a preukázanie účasti podniku na takom porušení

–  O analýze dôkazov, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie

–  O analýze alternatívnych dôkazov predložených žalobkyňou

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania týkajúcom sa záveru Komisie, že FEH sa naďalej podieľala na porušení po stretnutí japonských členov, ktoré sa uskutočnilo „v alebo okolo“ septembra 2000

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení týkajúcom sa záveru Komisie, že FES sa podieľala na porušení od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O piatom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení alebo nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa záveru Komisie, že spoločnosti FEH a FES treba uznať za osobne a spoločne a nerozdielne zodpovedné za účasť spoločnosti JAEPS na porušení

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O spornej otázke, na ktorej je založený piaty žalobný dôvod

–  O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smeruje piaty žalobný dôvod

–  O pravidlách vzťahujúcich sa na pripísanie zodpovednosti za porušenie práva hospodárskej súťaže vo vzťahoch medzi dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou

–  O dôkazoch o skutočnom uplatňovaní riadiacej právomoci spoločností FEH a FES vo vzťahu k spoločnosti JAEPS, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí

2.  O návrhoch na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia

Úvodné poznámky o neobmedzenej právomoci súdov Únie

O nemožnosti pripísať spoločnosti FEH zákonným spôsobom zodpovednosť za porušenie v období od konca septembra 2000 do 30. septembra 2002

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O nemožnosti pripísať spoločnosti FES zákonným spôsobom zodpovednosť za porušenie v období od 15. apríla 1988 do 30. septembra 2002

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O nemožnosti pripísať spoločnostiam FEH a FES ako materským spoločnostiam spoločnosti JAEPS zákonným spôsobom zodpovednosť za účasť druhého dotknutého podniku na karteli v období od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O potrebe priznať spoločnostiam FEH a FES zníženie ich pokút vzhľadom na významnú pridanú hodnotu informácií poskytnutých počas správneho konania na základe oznámenia o spolupráci alebo subsidiárne z dôvodu poľahčujúcej okolnosti na základe usmernení

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O odôvodneniach napadnutého rozhodnutia, proti ktorým smerujú tieto návrhy na zmenu

–  O pravidlách vzťahujúcich sa na zníženie pokút vzhľadom na dôkazy predložené podnikom, ktorý sa podieľal na porušení, a na jeho účinnú spoluprácu v správnom konaní

–  O analýze informácií a dôkazov poskytnutých spoločnosťami FEH a FES, ktoré údajne predstavovali „významnú pridanú hodnotu“ vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, a predstavovali „účinnú spoluprácu“ v správnom konaní

–  O analýze informácií o existencii spoločnej dohody od roku 1988 a jej vzájomnosti poskytnutých spoločnosťami FEH a FES

–  O analýze rôznych dokumentov, najmä záznamov o dohode, ktoré pochádzajú z obdobia skutkových okolností a týkajú sa trinástich rôznych projektov RIP, na ktoré sa vzťahovali kartelové dohody

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.

1 – Skryté dôverné údaje.