ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 10. júla 2014 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/38/ES – Článok 16 ods. 2 – Právo na trvalý pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretej krajiny – Skončenie spolužitia manželských partnerov – Okamžité začatie spolužitia s inými partnermi počas nepretržitého päťročného obdobia pobytu – Nariadenie (EHS) č. 1612/68 – Článok 10 ods. 3 – Podmienky – Porušenie práva Únie členským štátom – Preskúmanie povahy predmetného porušenia – Nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania“
Vo veci C‑244/13,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court (Írsko) z 19. apríla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 30. apríla 2013, ktorý súvisí s konaním:
Ewaen Fred Ogieriakhi
proti
Minister for Justice and Equality,
Írsku,
Attorney General,
An Post,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. marca 2014,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– E. F. Ogieriakhi, osobne,
– Minister for Justice and Equality, Írsko, Attorney General a An Post, v zastúpení: E. Creedon a B. Lydon, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci R. Barron, SC, E. Brennan, BL, a R. Barrett, adviser,
– grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Enegren, C. Tufvesson a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. mája 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka jednak výkladu článku 16 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77, Mim. vyd. 05/005, s. 46), ako aj článku 10 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim vyd. 05/001, s. 15), a jednak určenia účinkov, aké má predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany vnútroštátneho súdu týkajúceho sa hmotnoprávnej otázky o práve na trvalý pobyt, v rámci posúdenia, či dotknutý členský štát zjavne porušil právo Únie, vykonaného týmto súdom v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenú porušením tohto práva Únie.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Ogieriakhim na jednej strane a Minister for Justice and Equality, Írskom, Attorney General a An Post na strane druhej, ktorého predmetom je žaloba o náhradu škody podaná pánom Ogieriakhim proti danému členskému štátu, zakladajúca sa na judikatúre vychádzajúcej z rozsudku Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428), z dôvodu údajného nesplnenia povinností týkajúcich sa prebratia smernice 2004/38.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2004/38
3 Podľa odôvodnenia 17 smernice 2004/38:
„Využívanie trvalého pobytu občanmi Únie, ktorí sa rozhodli dlhodobo sa usadiť v hostiteľskom členskom štáte, by posilnilo vedomie občianstva Únie a je kľúčovým prvkom v podporovaní sociálnej súdržnosti, ktorá je jedným z hlavných cieľov Únie. Právo trvalého pobytu by sa preto malo ustanoviť pre všetkých občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici počas nepretržitého obdobia piatich rokov bez toho, aby podliehali opatreniu vyhostenia.“
4 Článok 2 smernice 2004/38 s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
1) ‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2) ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
…
3) ‚Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“
5 Článok 3 tejto smernice s názvom „Oprávnené osoby“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“
6 Pod názvom „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“ článok 7 vo svojich odsekoch 1 a 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte…
…
2. Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1 [písm.] a), b) alebo c).“
7 Podľa článku 13 ods. 2 uvedenej smernice:
„Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie jeho registrovaného partnerstva, ako je uvedené v bode 2 [písm. b)] článku 2, nevedie k strate práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak:
a) pred začatím rozvodového konania alebo konania zrušujúceho manželstvo alebo ukončenia registrovaného partnerstva uvedeného v bode 2 [písm. b)] článku 2 manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo aspoň tri roky, vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte; alebo
b) dohodou medzi manželmi alebo registrovanými partnermi uvedenými v bode 2 [písm. b)] článku 2 alebo súdnym rozhodnutím má manželský partner alebo registrovaný partner, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, deti občana Únie v starostlivosti; alebo
c) je to oprávnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, ako napríklad obeť domáceho násilia v čase, keď manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo; alebo
d) dohodou medzi manželmi alebo registrovanými partnermi uvedenými v bode 2 [písm. b)] článku 2 alebo súdnym rozhodnutím, má manželský partner alebo registrovaný partner, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu, právo prístupu k maloletému dieťaťu, ak súd rozhodol, že takýto prístup musí byť v hostiteľskom členskom štáte a tak dlho, pokiaľ to bude potrebné.
Pred získaním práva trvalého pobytu, právo pobytu daných osôb naďalej podlieha požiadavke, že dané osoby musia byť schopné dokázať, že sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a že majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. ‚Dostatočné zdroje‘ sú definované v článku 8 ods. 4.
Takíto rodinní príslušníci si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.“
8 Článok 16 smernice 2004/38 s názvom „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“, ktorý sa nachádza v kapitole IV tejto smernice nazvanej „Právo trvalého pobytu“, stanovuje:
„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.
2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.
3. Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.
4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“
9 Podľa článku 18 tej istej smernice:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 17, rodinní príslušníci občana Únie podliehajúceho článkom 12 ods. 2 a 13 ods. 2, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v týchto článkoch, získajú právo trvalého pobytu potom čo sa legálne zdržiavali počas obdobia piatich za sebou idúcich rokov v hostiteľskom členskom štáte.“
Nariadenie č. 1612/68
10 Článok 10 nariadenia č. 1612/68 stanovuje:
„1. Spolu s pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a je zamestnaný na území iného členského štátu, majú bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť právo usadiť sa:
a) jeho manželka/jej manžel a potomkovia, ak majú menej ako 21 rokov alebo sú závislými osobami,
b) závislí príbuzní pracovníka/pracovníčky a jeho manželky/manžela vo vzostupnej línii.
2. Členské štáty uľahčia prijatie každého rodinného príslušníka, ktorý nepodlieha ustanoveniam odseku 1, ak je závislou osobou vyššie uvedeného pracovníka alebo ak s ním žije v spoločnej domácnosti v štáte, odkiaľ prišiel.
3. Na účely odsekov 1 a 2 musí mať pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný; toto ustanovenie však nesmie viesť k diskriminácii medzi vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi z ostatných členských štátov.“
Írske právo
11 Vyhláška o voľnom pohybe osôb v Európskych spoločenstvách z roku 2006 [European Communities (Free Movement of Persons) Regulations 2006, SI 2006, č. 656] (ďalej len „vyhláška z roku 2006“) sa do írskeho práva preberajú ustanovenia smernice 2004/38.
12 Článok 12 uvedenej vyhlášky zabezpečuje prebratie článku 16 tejto smernice.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13 Pán Ogieriakhi, nigérijský štátny príslušník, pricestoval do Írska v máji 1998 a požiadal o politický azyl. V máji 1999 uzavrel manželstvo s francúzskou štátnou príslušníčkou, pani Georgesovou. Po uzavretí manželstva vzal svoju žiadosť o azyl späť a získal povolenie na pobyt na obdobie od 11. októbra 1999 do 11. októbra 2000. Po uplynutí tejto doby požiadal o obnovenie svojho povolenia na pobyt, ktoré mu bolo priznané na obdobie od 11. októbra 2000 do 11. októbra 2004.
14 V období od roku 1999 do roku 2001 žil pán Ogieriakhi so svojou manželkou v Dubline (Írsko) v prenajatých bytoch na rôznych adresách.
15 Krátko po auguste 2001 však pani Georges opustila spoločnú domácnosť a začala žiť s iným mužom. Pán Ogieriakhi následne tiež opustil túto domácnosť a začal žiť s írskou štátnou príslušníčkou, pani Maddenovou, s ktorou má dieťa narodené v decembri 2003. Je nesporné, že od roku 2002 sa pani Georges nijako nepodieľala na poskytovaní ubytovania pre pána Ogieriakhi ani mu ho inak nezabezpečovala.
16 V období od októbra 1999 do októbra 2004, a až na výnimku jedného mesiaca, bola pani Georges buď zamestnaná, alebo poberala dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré boli podmienené tým, že si hľadá zamestnanie. V decembri 2004 odišla z Írska a natrvalo sa vrátila do Francúzska.
17 Pani Georges a pán Ogieriakhi sa rozviedli v januári 2009. V júli toho istého roka sa pán Ogieriakhi zosobášil s pani Maddenovou. V roku 2012 získal pán Ogieriakhi naturalizáciou írske občianstvo.
18 V septembri 2004 požiadal pán Ogieriakhi o obnovenie svojho povolenia na pobyt. Táto žiadosť však bola zamietnutá z dôvodu, že pán Ogieriakhi nemohol preukázať, že pani Georges v tom čase skutočne vykonávala svoje práva podľa Zmluvy o EÚ tým, že v tomto členskom štáte pracovala alebo bývala, pretože dôkazy, ktoré mal k dispozícií Minister for Justice and Equality, nasvedčovali tomu, že sa v decembri 2004 vrátila do Paríža (Francúzsko) na účely výkonu zamestnania.
19 Po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2004/38 podal pán Ogieriakhi v polovici roka 2007 žiadosť o udelenie trvalého povolenia na pobyt v Írsku, pretože dosiahol legálny pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov, t. j. od roku 1999 do roku 2004, z dôvodu jeho manželstva s pani Georgesovou počas uvedeného obdobia.
20 Túto žiadosť Minister for Justice and Equality zamietol v septembri 2007, pretože dospel k záveru, že pán Ogieriakhi nemal v Írsku podľa ustanovení vyhlášky z roku 2006 právo na pobyt, pretože neexistuje dôkaz, ktorý by preukazoval, že jeho manželka vykonávala v tomto členskom štáte počas uvedeného obdobia práva, ktoré jej vyplývali zo Zmluvy.
21 V októbri 2007 bol pán Ogieriakhi prepustený zo zamestnania v spoločnosti An Post (štátna poštová spoločnosť), kde pracoval ako triedič pošty, z dôvodu, že nemal v Írsku právo na pobyt.
22 Pán Ogieriakhi tvrdil, že nadobudol právo na trvalý pobyt v tomto štáte, a podal proti rozhodnutiu Minister for Justice and Equality odvolanie, ktoré High Court zamietol v januári 2008 z dôvodu, že vyhláška z roku 2006 nebola uplatniteľná na pobyty pred nadobudnutím svojej účinnosti.
23 Pán Ogieriakhi nepodal proti tomuto rozsudku dovolanie ihneď. Neskôr, v dôsledku rozsudku Lassal (C‑162/09, EU:C:2010:592), z ktorého vyplýva, že aj pobyt pred rokom 2006 možno považovať za spĺňajúci kritérium nepretržitého pobytu päť rokov, však požiadal Supreme Court o obnovenie lehoty na podanie dovolania, aby sa mohol dovolať na tento súd. Rozhodnutím z 18. februára 2011 Supreme Court túto žiadosť zamietol, ale uviedol, že Minister for Justice and Equality súhlasil s preskúmaním svojho predchádzajúceho rozhodnutia, a uviedol, že pán Ogieriakhi môže uplatniť všetky opravné prostriedky, ktoré považuje za užitočné, vrátane tých, ktoré sa zakladajú na práve Únie.
24 Minister for Justice and Equality preskúmal svoje rozhodnutie zo septembra 2007 a priznal pánovi Ogieriakhimu 7. novembra 2011 právo na trvalý pobyt z dôvodu, že splnil všetky relevantné podmienky stanovené vyhláškou z roku 2006.
25 Pán Ogieriakhi podal žalobu o náhradu škody na High Court s cieľom dosiahnuť náhradu škody utrpenej v dôsledku údajného nesprávneho prebratia ustanovení smernice 2004/38 do vnútroštátneho práva, pričom sa odvolával na judikatúru založenú na rozsudku Francovich a i. (EU:C:1991:428). Uvedený návrh sa presnejšie zakladal na ujme, ktorú pán Ogieriakhi utrpel v dôsledku výpovede jeho pracovnej zmluvy, k čomu došlo 24. októbra 2007, pretože nemal v Írsku právo na pobyt.
26 Pri skúmaní uvedenej veci dospel vnútroštátny súd k záveru, že žaloba pána Ogieriakhiho zakladajúca sa na judikatúre vychádzajúcej z rozsudku Francovich a i. (EU:C:1991:428) z dôvodu nesprávneho prebratia práva Únie (pričom sa týkala aj nesprávneho uplatnenia uvedeného práva), podlieha podmienke, že pán Ogieriakhi preukáže, že v momente svojho prepustenia zo zamestnania z An Post v októbri 2007 mal právo na pobyt počas nepretržitého obdobia minimálne piatich rokov (ktoré v celom rozsahu alebo čiastočne uplynuli pred rokom 2006 alebo neskôr) a navyše že toto právo na pobyt vyplývalo z práva Únie.
27 Za týchto okolností High Court rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno povedať, že manželský partner občana Únie, ktorý v relevantnom čase nebol štátnym príslušníkom členského štátu, sa ‚legálne… zdržiava[l] s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov‘ v zmysle článku 16 ods. 2 smernice 2004/38… za takých okolností, že pár uzavrel manželstvo v máji 1999, právo na pobyt bolo udelené v októbri 1999, najneskôr na začiatku roka 2002 sa manželia dohodli na tom, že budú žiť oddelene, a od konca roka 2002 začali obaja manželia bývať s úplne inými partnermi?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, a ak vezmeme do úvahy, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa dovoláva práva na trvalý pobyt v zmysle článku 16 ods. 2 na základe toho, že do apríla 2006 mal nepretržitý päťročný pobyt, musí tiež preukázať, že jeho pobyt okrem iného spĺňal požiadavky stanovené v článku 10 ods. 3 nariadenia… č. 1612/68…, znamená skutočnosť, že občan Únie počas plynutia tohto predpokladaného päťročného obdobia opustil spoločnú domácnosť a štátny príslušník tretej krajiny následne začal bývať s inou osobou v novej spoločnej domácnosti, bývanie v ktorej neposkytla ani nedala k dispozícii (bývalá) partnerka, ktorá je občiankou Únie, že požiadavky stanovené v článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1612/68 tým nie sú splnené?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku a zápornej odpovede na druhú otázku, na účely posúdenia, či členský štát nesprávne prebral alebo inak nesprávne uplatnil požiadavky stanovené v článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, je skutočnosť, že vnútroštátny súd prejednávajúci žalobu o náhradu škody pre porušenie práva Únie, považuje za potrebné, aby Súdny dvor rozhodol v rámci prejudiciálneho konania o hmotnoprávnej otázke, ktorá sa týka práva žalobcu na trvalý pobyt, sama osebe faktorom, ktorý môže tento súd zohľadniť pri rozhodovaní o tom, či došlo k zjavnému porušenie práva Únie?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a druhej otázke
28 Prvými dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa počas nepretržitého obdobia piatich rokov pred dátumom prebratia tejto smernice zdržiaval v členskom štáte ako manželský partner občana Únie, ktorý je pracovníkom v uvedenom členskom štáte, treba považovať za osobu, ktorá nadobudla právo na trvalý pobyt upravené v tomto ustanovení, hoci počas uvedeného obdobia sa manželia rozhodli žiť oddelene a začali žiť s inými partnermi, a ubytovanie, v ktorom tento príslušník tretej krajiny býval, mu už neposkytovala ani nedala k dispozícii manželská partnerka, ktorá je občiankou Únie.
29 Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že na účely získania práva trvalého pobytu stanoveného v článku 16 smernice 2004/38 sa majú zohľadniť obdobia nepretržitého päťročného pobytu ukončené pred dátumom prebratia uvedenej smernice, teda pred 30. aprílom 2006, podľa skorších právnych predpisov Únie (rozsudok Lassal, EU:C:2010:592, bod 40).
30 V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem „skoršie právne predpisy Únie“ uvedený v smernici 2004/38, ktorým sa zaoberá bod 40 rozsudku Lassal (EU:C:2010:592), treba vykladať v tom zmysle, že sa odvoláva na predpisy, ktoré boli touto smernicou kodifikované, revidované a zrušené (rozsudok Alarape a Tijani, C‑529/11, EU:C:2013:290, bod 47).
31 Okrem toho súdny dvor tiež už rozhodol, že na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sa v zmysle smernice 2004/38 môžu zohľadniť jedine obdobia pobytu spĺňajúce podmienky upravené v tejto smernici (rozsudok Alarape a Tijani, EU:C:2013:290, bod 42).
32 Z uvedeného vyplýva, že keď nepretržité päťročné obdobie pobytu sa úplne alebo čiastočne dosiahne pred dátumom prebratia smernice 2004/38, na účely získania práva trvalého pobytu stanoveného v článku 16 ods. 2 tejto smernice musí uvedené obdobie spĺňať tak podmienky stanovené v danej smernici, ako aj tie, ktoré vyplývajú z práva Únie účinného počas obdobia, keď sa tento pobyt uskutočnil.
33 Keďže nariadenie č. 1612/68 predstavovalo právnu úpravu, ktorá bola účinná v čase skutkových okolností, treba najskôr preskúmať, či nepretržité obdobie piatich rokov, ktoré pán Ogieriakhi dosiahol, spĺňa podmienky stanovené smernicou 2004/38, a následne, či uvedené obdobie spĺňa aj podmienky stanovené v uvedenom nariadení.
34 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor pri preskúmaní článku 16 ods. 2 smernice 2004/38 rozhodol, že nadobudnutie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, závisí v každom prípade od skutočnosti, či jednak samotný občan splnil podmienky stanovené v článku 16 ods. 1 tejto smernice a či jednak uvedení rodinní príslušníci mali počas dotknutého obdobia s ním spoločný pobyt (rozsudok Alarape a Tijani, EU:C:2013:290, bod 34).
35 V konaní vo veci samej je nesporné, že pani Georges spĺňala počas celého predmetného obdobia podmienky stanovené v článku 16 ods. 1 smernice 2004/38.
36 Keďže článok 16 ods. 2 uvedenej smernice podmieňuje nadobudnutie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie tým, aby rodinný príslušník občana Únie mal „s“ týmto občanom spoločný legálny pobyt počas nepretržitého obdobia piatich rokov, vyvstáva otázka, či oddelenie manželov počas predmetného obdobia, a to nielen z toho dôvodu, že spolu nebývali, ale najmä z dôvodu skutočného skončenia manželského životného spoločenstva, bráni tomu, aby uvedená podmienka bola považovaná za splnenú.
37 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už konštatoval, že manželský zväzok nemožno považovať za ukončený, keďže ho neukončil príslušný orgán, a že to nie je prípad manželov, ktorí jednoducho žijú oddelene, aj keď s úmyslom neskôr sa rozviesť, takže manželský partner nemusí žiť trvalo s občanom Únie, aby bol držiteľom odvodeného práva na pobyt (rozsudky Diatta, 267/83, EU:C:1985:67, body 20 a 22, ako aj Iida, C‑40/11, EU:C:2012:691, bod 58).
38 Takže skutočnosť, že v období od 11. októbra 1999 do 11. októbra 2004 manželia nielen prestali žiť spolu, ale začali žiť s inými partnermi, nie je podľa článku 16 ods. 2 smernice 2004/38 na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt pánom Ogieriakhim relevantná.
39 Keďže manželia ostali zosobášení až do januára 2009 v členskom štáte, v ktorom pani Georges vykonávala svoje právo na voľný pohyb, nemožno na pána Ogieriakhiho počas uvedeného obdobia hľadieť tak, že by prišiel o postavenie manželského partnera občianky Únie, ktorý ju sprevádza alebo sa k nej pripája v hostiteľskom členskom štáte, čím spĺňa kritériá stanovené v článku 7 ods. 2 uvedenej smernice.
40 Tento výklad je navyše v súlade s potrebou nevykladať ustanovenia smernice 2004/38 reštriktívne a nezbaviť ich potrebného účinku. V tejto súvislosti treba uviesť, že keby sa článok 16 ods. 2 uvedenej smernice vykladal doslovne, štátny príslušník tretej krajiny by mohol byť zraniteľný z dôvodu jednostranných opatrení, ktoré prijme jeho manželský partner, čo by bolo v rozpore s duchom uvedenej smernice, ktorá podľa jedného zo svojich cieľov, konkrétne odôvodnenia 15, sleduje, aby rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sa už zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, požívali právnu ochranu, aby si mohli, v niektorých prípadoch a za určitých okolností, zachovať svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.
41 Taký výklad článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, podľa ktorého by bolo na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt možné považovať podmienku zdržiavania sa s občanom Únie za splnenú len v tom prípade, že manželský partner, ktorý má s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte pobyt, neprerušil úplne manželské životné spoločenstvo s týmto občanom Únie, sa však nezdá byť v súlade s vyššie uvedeným cieľom danej smernice, a to najmä pokiaľ ide o práva v oblasti pobytu, ktoré za určitých podmienok priznávajú články 13 a 18 uvedenej smernice bývalým partnerom v prípade rozvodu.
42 Ako totiž uviedol generálny advokát v bodoch v bodoch 49 až 53 svojich návrhov, taký výklad by viedol k priaznivejšiemu zaobchádzaniu s dotknutými príslušníkmi tretích krajín v prípade rozvodu, než ten, ktorý sa uplatňuje na prípady odlúčenia, a to napriek tomu, že v prípade odlúčenia si daný príslušník tretej krajiny ešte zachová manželský vzťah, a teda zostane v zmysle smernice 2004/38 členom rodiny občana Únie.
43 Pokiaľ ide o podmienky stanovené nariadením č. 1612/68, vzniká najmä otázka, či je podmienka uložená pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, v článku 10 ods. 3 tohto nariadenia, že musí mať pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám vlastných pracovníkov v regióne, kde je zamestnaný, splnená, ak tento pracovník opustil spoločnú domácnosť a jeho manželský partner ju opustil, aby začal bývať s iným partnerom v inom ubytovaní, ktoré tomuto manželskému partnerovi neposkytol ani nedal k dispozícii daný pracovník.
44 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor už mal príležitosť spresniť rozsah článku 10 ods. 3 nariadenia č. 1612/68 s ohľadom na cieľ, ktorý toto nariadenie sleduje a ktorým je zjednodušiť voľný pohyb pracovníkov.
45 Súdny dvor tak v bode 18 rozsudku Diatta (EU:C:1985:67) rozhodol, že tým, že uvedený článok stanovuje, že rodinný príslušník migrujúceho pracovníka má právo nasťahovať sa k tomuto pracovníkovi, nevyžaduje, aby s ním dotknutý rodinný príslušník trvale býval, ale len aby bolo možné považovať ubytovanie, ktoré má pracovník k dispozícii, za bežné na prijatie jeho rodiny, takže nemožno implicitne pripustiť požiadavku, že rodina musí trvale bývať v spoločnej domácnosti.
46 Okrem toho Súdny dvor už uviedol, že článok 10 ods. 3 nariadenia č. 1612/68 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka, aby mal pracovník k dispozícii ubytovanie považované za bežné, platí len ako podmienka prijatia každého rodinného príslušníka u pracovníka (rozsudok Komisia/Nemecko, 249/86, EU:C:1989:204, bod 12), takže v každom prípade sa splnenie tejto podmienky má posúdiť len v momente, keď štátny príslušník tretej krajiny začal v hostiteľskom členskom štáte bývať s manželským partnerom, ktorý je občanom Únie, pričom v tomto prípade to bolo v roku 1999.
47 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvé dve otázky odpovedať tak, že článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa počas nepretržitého obdobia piatich rokov pred dátumom prebratia tejto smernice zdržiaval v členskom štáte ako manželský partner občana Únie, ktorý je pracovníkom v uvedenom členskom štáte, treba považovať za osobu, ktorá nadobudla právo na trvalý pobyt upravené v tomto ustanovení, hoci počas uvedeného obdobia sa manželia rozhodli žiť oddelene a začali žiť s inými partnermi a ubytovanie, v ktorom tento príslušník tretej krajiny býval, mu už neposkytovala ani nedala k dispozícii manželská partnerka, ktorá je občiankou Únie.
O tretej otázke
48 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či skutočnosť, že tento súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie považoval za potrebné položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práva Únie, o ktoré ide vo veci samej, treba považovať za rozhodujúci faktor na určenie toho, či došlo alebo nedošlo k zjavnému porušeniu tohto práva členským štátom.
49 Na úvod treba pripomenúť, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému Zmlúv (rozsudky Francovich a i., EU:C:1991:428, bod 35; Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 31, ako aj British Telecommunications, C‑392/93, EU:C:1996:131, bod 38).
50 Treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že právo na náhradu sa podľa práva Únie prizná, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že porušená právna norma Únie má za cieľ priznať jednotlivcom práva, porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením pripísateľným štátu a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, EU:C:1996:79, bod 51).
51 Pokiaľ ide o druhú podmienku, Súdny dvor uviedol, že rozhodujúce kritérium na posúdenie toho, či porušenie práva Únie je dostatočne závažné, je, či členský štát zjavne a závažne prekročil hranice svojej voľnej úvahy, pričom vzápätí predložil kritériá, ktoré vnútroštátne súdy ako jediné subjekty s právomocou zistiť skutkový stav vo veciach samých na účely posúdenia porušení dotknutého práva Únie môžu zohľadniť, akým je stupeň jasnosti a presnosti porušeného pravidla (rozsudok Brasserie du pêcheur a Factortame, EU:C:1996:79, body 55, 56 a 58).
52 Súdny dvor však už opakovane rozhodol, že vnútroštátne súdy majú veľkú diskrečnú právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že vec, v ktorej rozhodujú, nastoľuje otázky vyžadujúce výklad alebo posúdenie platnosti ustanovení práva Únie (rozsudok Križan a i., C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 64).
53 Ako navyše uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, samotné položenie otázky nemôže obmedziť slobodu súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Odpoveď na otázku, či porušenie práva Únie bolo dostatočne závažné, totiž nevyplýva zo samotného výkonu možnosti stanovenej v článku 267 ZFEÚ, ale z výkladu poskytnutého Súdnym dvorom.
54 Treba však uviesť, že možnosť priznaná vnútroštátnym súdom obrátiť na Súdny dvor, ak považujú za potrebné, aby im bol poskytnutý výklad ustanovenia práva Únie, a to aj vtedy, ak predložená otázka bola už rozhodnutá, by zjavne bola obmedzená, ak by vykonanie takej možnosti bolo rozhodujúce pre konštatovanie existencie či neexistencie zjavného porušenia práva Únie na účely prípadného stanovenia zodpovednosti dotknutého členského štátu za porušenie práva Únie. Taký účinok by totiž spochybňoval systém, účel, ako aj charakteristické črty prejudiciálneho konania.
55 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu otázku odpovedať, že skutočnosť, že vnútroštátny súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie považoval za potrebné položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práva Únie, o ktoré ide vo veci samej, sa nesmie považovať za rozhodujúci faktor na určenie toho, či došlo alebo nedošlo k zjavnému porušeniu tohto práva členským štátom.
O trovách
56 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 16 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa počas nepretržitého obdobia piatich rokov pred dátumom prebratia tejto smernice zdržiaval v členskom štáte ako manželský partner občana Únie, ktorý je pracovníkom v uvedenom členskom štáte, treba považovať za osobu, ktorá nadobudla právo na trvalý pobyt upravené v tomto ustanovení, hoci počas uvedeného obdobia sa manželia rozhodli žiť oddelene a začali žiť s inými partnermi a ubytovanie, v ktorom tento príslušník tretej krajiny býval, mu už neposkytovala ani nedala k dispozícii manželská partnerka, ktorá je občiankou Únie.
2. Skutočnosť, že vnútroštátny súd v rámci konania o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie považoval za potrebné položiť prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práva Únie, o ktoré ide vo veci samej, sa nesmie považovať za rozhodujúci faktor na určenie toho, či došlo k zjavnému porušeniu tohto práva členským štátom.
Podpisy