ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)
z 13. júla 2018 (*)
„Hospodárska a menová politika – Prudenciálny dohľad nad úverovými inštitúciami – Článok 4 ods. 1 písm. d) a článok 4 ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 1024/2013 – Výpočet ukazovateľa finančnej páky – Zamietnutie ECB povoliť žalobkyni vylúčenie expozícií, ktoré spĺňajú určité podmienky, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky – Článok 429 ods. 14 nariadenia (ES) č. 575/2013 – Diskrečná právomoc ECB – Nesprávne právne posúdenie – Zjavne nesprávne posúdenie“
Vo veci T‑758/16,
Crédit agricole SA, so sídlom v Montrouge (Francúzsko), v zastúpení: A. Champsaur a A. Delors, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej centrálnej banke (ECB), v zastúpení: K. Lackhoff, R. Bax, G. Bassani a C. Olivier, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.‑G. Kamann a F. Louis, advokáti,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Fínska republika, v zastúpení: S. Hartikainen, splnomocnený zástupca,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia ECB ECB/SSM/2016‑969500TJ5KRTCJQWXH05/165 z 24. augusta 2016 prijatého na základe článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z15. októbra 2013, ktorým sa ECB poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), a článku 429 ods. 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory M. Prek (spravodajca), sudcovia E. Buttigieg, F. Schalin, B. Berke a M. J. Costeira,
tajomník: M. Marescaux, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. apríla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Crédit agricole SA, je akciová spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, ktorá má povolenie ako úverová inštitúcia. Ako významná inštitúcia v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63), patrí medzi subjekty, nad ktorými Európska centrálna banka (ECB) vykonáva priamy prudenciálny dohľad.
2 Dňa 5. mája 2015 požiadala žalobkyňa ECB o vydanie povolenia vylúčiť expozície, ktoré predstavujú sumy týkajúce sa regulovaných produktov tejto banky, ktoré však mala povinnosť previesť na Caisse des dépôts et consignations (Štátna depozitná pokladňa, ŠDP), ktorá je francúzskou verejnoprávnou inštitúciou, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky podľa článku 429 ods. 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1).
3 Dotknutými produktmi sú vkladná knižka A, ktorú upravujú články L.221‑1 až L.221‑9 francúzskeho code monétaire et financier (menový a finančný zákonník) (ďalej len „MFZ“), ľudová vkladná knižka (ĽVK), ktorú upravujú články L.221‑13 až L.221‑17‑2 MFZ a vkladná knižka spoločného trvalo udržateľného rozvoja (VKSTUR), ktorú upravuje článok L.221‑27 MFZ. Podľa článku L.221‑5 MFZ bol podiel na celkových vkladoch vybraných v súvislosti s vkladnou knižkou A a VKSTUR centralizovaný v sporiteľskom fonde, ktorý spravuje ŠDP. Podľa článku R.221‑58 MFZ platí to isté aj v prípade ĽVK.
4 Dňa 8. júna 2016 oznámila ECB žalobkyni návrh rozhodnutia, ktorým zamietla udelenie požadovanej výnimky.
5 Dňa 8. júla 2016 sa na žiadosť žalobkyne uskutočnila telekonferencia so zástupcami ECB.
6 Dňa 24. augusta 2016 ECB prijala rozhodnutie ECB/SSM/2016‑969500TJ5KRTCJQWXH05/165, ktoré bolo prijaté podľa článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 10 nariadenia č. 1024/2013, ako aj článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
7 ECB odmietla, aby boli z výpočtu ukazovateľa finančnej páky žalobkyne vylúčené expozície voči ŠDP, ktoré predstavujú časť súm vložených v súvislosti s vkladnou knižkou A, VKSTUR a ĽVK, ktoré bola povinná na ňu previesť.
8 ECB po prvé uznala, že podmienky uvedené v článku 429 ods. 14 písm. a) až c) nariadenia č. 575/2013 boli splnené predovšetkým z dôvodov, že ŠDP sa musí považovať za subjekt verejného sektora, ďalej že s expozíciami ŠDP sa má na prudenciálne účely zaobchádzať v súlade s článkom 116 ods. 4 toho istého nariadenia a napokon že žalobkyňa bola povinná previesť podiel úspor vložených v súvislosti s vkladnou knižkou A, VKSTUR a ĽVK na účely financovania investícií všeobecného záujmu. ECB v podstate tiež zdôraznila, že tieto podmienky neboli splnené, pokiaľ ide o regulovanú časť úspor, vo vzťahu ku ktorej neexistuje povinnosť prevodu na ŠDP bez ohľadu na účel použitia.
9 ECB sa po druhé domnievala, že zo znenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 vyplýva, že má diskrečnú právomoc, ktorá jej umožňuje vylúčiť alebo nevylúčiť expozície, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v tomto ustanovení, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky. V podstate sa domnievala, že aj keď sú tieto podmienky splnené, môžu existovať prudenciálne dôvody, ktoré odôvodňujú zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky podľa tohto ustanovenia. V tejto súvislosti poukazuje na účel zavedenia ukazovateľa finančnej páky, ktorý spočíva v tom, že má poskytnúť jednoduchý a transparentný prehľad o úrovni expozície úverovej inštitúcie, ktorá sa nebude zvažovať v závislosti od rizika, ktoré predstavujú rôzne zložky jej expozícii, aby sa zabránilo nadmernému rozvoju uvedených expozícií vo vzťahu k vlastným zdrojom.
10 ECB sa po tretie domnievala, že sumy, ktoré žalobkyňa previedla na ŠDP, zostali naďalej expozíciami, ktoré sú relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky. Opiera sa o tri žalobné dôvody. Prvý dôvod, ktorý kvalifikovala ako „prvú informáciu“, je založený na vyúčtovaní zhromaždených úspor. ECB z okolnosti, že regulované úspory boli v súvahe žalobkyne uvedené na strane pasív a sumy, ktoré previedla na ŠDP, na strane aktív, vyvodila, že žalobkyňa zostala naďalej zodpovedná za expozíciu, ktorú predstavujú zhromaždené úspory, vrátane súm prevedených na ŠDP. Dodala, že žalobkyňa bola povinná zabezpečiť riadenie operačných rizík spojených s regulovanými úsporami. Druhý dôvod spočíva v zmluvnej povinnosti žalobkyne vrátiť vklady zákazníkov bez ohľadu na to, či ŠDP vráti žalobkyni finančné prostriedky, ktoré na ňu previedla. Tretí dôvod je založený na existencii časového odstupu medzi vykonaním úprav stanovísk žalobkyne a ŠDP na účely obnovenia rovnováhy. ECB sa domnieva, že počas tohto časového úseku mohla žalobkyňa predtým, ako na ňu ŠDP prevedie finančné prostriedky, pristúpiť k núdzovému predaju aktív. ECB v konečnom dôsledku z týchto dôvodov vyvodila, že mechanizmus prevodu ŠDP na žalobkyňu bol nedokonalý, pričom vyvolával prudenciálne obavy, ktoré odôvodňujú zamietnutie jej žiadosti.
Konanie a návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 31. októbra 2016 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
12 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 1. marca 2017 podala Fínska republika návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov ECB. Uznesením z 2. mája 2017 predseda druhej komory Všeobecného súdu povolil vstup Fínskej republiky do konania ako vedľajšieho účastníka konania na podporu návrhov ECB a vyhovel žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktorú žalobkyňa podala vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi konania.
13 Dňa 15. júna 2017 predložila Fínska republika svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania. Žalobkyňa k nemu predložila svoje pripomienky v stanovenej lehote. ECB nepredložila žiadne pripomienky.
14 Všeobecný súd na základe návrhu druhej komory rozhodol podľa článku 28 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
15 Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol na základe návrhu sudcu spravodajcu o začatí ústnej časti konania.
16 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. apríla 2018.
17 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.
18 ECB a Fínska republika navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložiť žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
19 Podľa článku 4 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 je ECB poverená úlohou „zabezpečovať dodržiavanie súladu s aktmi uvedenými v článku 4 ods. 3 prvom pododseku, ktorými sa voči úverovým inštitúciám stanovujú prudenciálne požiadavky v oblastiach požiadaviek na vlastné zdroje, sekuritizácie, obmedzení veľkých expozícií, likvidity, pákového efektu a podávania správ a zverejňovania informácií o týchto záležitostiach“. Okrem toho, keďže žalobkyňa je významný subjekt v zmysle článku 6 ods. 4 nariadenia č. 1024/2013, patrí realizácia tejto úlohy v rámci jednotného mechanizmu dohľadu priamo ECB, a nie vnútroštátnym orgánom (rozsudok zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 63).
20 Podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1024/2013 „ECB na účely vykonávania úloh, ktorými bola poverená podľa tohto nariadenia, a s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň dohľadu uplatňuje celé príslušné právo [všetky relevantné ustanovenia práva – neoficiálny preklad] Únie“. Medzi tieto relevantné ustanovenia patrí aj nariadenie č. 575/2013.
21 Podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky: a) sú expozíciami voči subjektu verejného sektora; b) zaobchádza sa s nimi v súlade s článkom 116 ods. 4; c) vyplývajú z vkladov; ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na subjekt verejného sektora uvedený v písmene a) na účely financovania investícií všeobecného záujmu“.
22 Ako bolo pripomenuté v bodoch 8 až 10 vyššie, ECB v napadnutom rozhodnutí odmietla vyhovieť žiadosti žalobkyne, aby sa na základe článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 vylúčili z výpočtu ukazovateľa finančnej páky expozície v ŠDP, ktoré čiastočne spočívajú vo vkladoch prijatých ako regulované úspory, ktoré bola povinná previesť na ňu. Hoci uznala, že boli splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení, ECB zdôraznila, že expozície v ŠDP naďalej zostali relevantnými expozíciami pre výpočet ukazovateľa finančnej páky v rozsahu, v akom sú regulované úspory založené na nedokonalom mechanizme prevodu, v dôsledku ktorého žalobkyňa znáša riziko spojené s ukazovateľom finančnej páky. ECB pri vyvodení tohto záveru vychádzala z troch dôvodov uvedených v bode 10 vyššie.
23 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na nesprávnom právnom posúdení nariadenia č. 575/2013, druhý na nesprávnom posúdení prudenciálneho rizika v súvislosti s regulovanými úsporami a posúdením finančnej páky, ktoré je s tým spojené, a tretí na porušení zásady proporcionality.
24 Všeobecný súd považuje za vhodné spoločne preskúmať prvé dva žalobné dôvody predložené žalobkyňou.
25 Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že výklad nariadenia č. 575/2013, ktorý uprednostňuje ECB, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V rámci toho predovšetkým tvrdí, že uvedený výklad zbavuje článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 akéhokoľvek potrebného účinku.
26 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa vytýka ECB, že vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení prudenciálneho rizika spojeného s regulovanými úsporami a že si nesplnila povinnosť preskúmať všetky relevantné okolnosti prípadu. Konkrétnejšie, v rámci druhej časti svojho žalobného dôvodu tvrdí, že časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúca sa obdobia medzi výberom vkladov a ich krytím zo strany ŠDP sa netýka rizika finančnej páky, ale iba rizika likvidity. Podľa žalobkyne by jediným rizikom, ktorému by bola vystavená úverová inštitúcia, bolo sprístupniť svojim klientom likviditu zodpovedajúcu výške vkladov vybratých počas doby niekoľkých dní, pokiaľ budú skutočne pokryté zo strany ŠDP. Dodáva, že zohľadnenie všetkých expozícií voči ŠDP pri výpočte ukazovateľa finančnej páky, pričom dotknutá doba sa týka len čistej zmeny zostatkov regulovaných úspor, je zjavne nesprávne. Žalobkyňa tiež pripomína, že Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) dospel vo svojej správe z 15. decembra 2015 k záveru, že regulované úspory vykazujú zanedbateľné riziko likvidity.
27 ECB, ktorú podporuje Fínska republika, tvrdí, že tieto dva žalobné dôvody nie sú opodstatnené. Pripomína hranice preskúmania uplatnenia diskrečnej právomoci, ktoré môže Všeobecný súd vykonať, a dodáva, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 musí byť ako výnimka predmetom reštriktívneho výkladu. Z toho v podstate vyvodzuje, že pre výklad tohto ustanovenia je relevantný všeobecný účel tohto nariadenia, ktorý sa týka ukazovateľa finančnej páky, a nie ciele článku 429 ods. 14 uvedeného nariadenia. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa účelu ukazovateľa finančnej páky sa má tento ukazovateľ určiť bez ohľadu na akúkoľvek rizikovú váhu.
28 V reakcii na prvý žalobný dôvod ECB predovšetkým tvrdí, že vzhľadom na to, že rešpektovala hranice diskrečnej právomoci, článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 nezbavila jeho potrebného účinku. Okrem iného ECB pripomína, že článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je formulovaný abstraktne a nemá sa uplatňovať iba na francúzske regulované úspory. Dodáva, že normotvorca zavedením tohto ustanovenia nemal za cieľ dosiahnutie konkrétneho výsledku, a síce automatického vylúčenia niektorých expozícií z výpočtu ukazovateľa finančnej páky. Okrem toho odôvodnenie 95 nariadenia č. 575/2013 je údajne prejavom úmyslu normotvorcu osobitne sa zamerať na banky, ktoré majú špecifický obchodný model, a nie vylúčiť určité produkty.
29 V reakcii na druhý žalobný dôvod ECB predovšetkým tvrdí, že časový odstup medzi výberom vkladov u žalobkyne a ich krytím zo strany ŠDP vedie k dodatočnému riziku finančnej páky. Zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že nemohla počas tohto času požadovať od ŠDP vrátenie finančných prostriedkov, vzhľadom na výbery regulovaných úspor mohla byť vedená znížiť svoju finančnú páku prostredníctvom núdzového predaja, ktorý je pre ňu zdrojom značných strát, čo zodpovedá scenáru nadmerného využívania finančnej páky, ako je vymedzený v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013. V podstate sa domnieva, že hoci toto riziko nadmerného využívania finančnej páky začína nedostatkom likvidity, odlišuje sa od neho v tom, že je založené na relatívnom význame expozícií financovaných prostredníctvom dlhu vo vzťahu k vlastným zdrojom úverovej inštitúcie. Preto údajne v napadnutom rozhodnutí údajne nedochádza k zamieňaniu rizika likvidity s rizikom nadmerného využívania finančnej páky. Dodáva, že ukazovateľ finančnej páky má za cieľ vyhnúť sa tomu, aby zdroje financovania úverovej inštitúcie pochádzali v nadmernej miere z dlhu a predstavuje „poslednú nitku prudenciálnej bezpečnosti“.
30 Keďže ECB má diskrečnú právomoc a v dôsledku toho aj širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či prizná alebo neprizná nárok podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, čo žalobkyňa nespochybňuje, súdne preskúmanie opodstatnenosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré vykonáva Všeobecný súd, ho nesmie viesť k tomu, aby nahradil posúdenie ECB svojím vlastným posúdením, ale jeho cieľom je preveriť, či napadnuté rozhodnutie nevychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu a či nie je poznačené nesprávnym právnym posúdením alebo zjavne nesprávnym posúdením, alebo či nedošlo k zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 6. februára 2014, CEEES a Asociación de Gestores de Estaciones de Servicio/Komisia, T‑342/11, EU:T:2014:60, bod 70 a citovanú judikatúru).
31 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že ak majú inštitúcie takúto mieru voľnej úvahy, dodržiavanie záruk priznaných právnym poriadkom Únie v správnych konaniach má o to podstatnejší význam. Medzi tieto záruky priznané právnym poriadkom Únie v správnych konaniach patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, ku ktorej sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu (rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a z 29. marca 2012, Komisia/Estónsko, C‑505/09 P, EU:C:2012:179, body 95).
32 Keďže v napadnutom rozhodnutí ECB vychádzala z troch žalobných dôvodov, treba preskúmať zákonnosť každého z nich.
O zákonnosti dôvodov uvedených v bode 2.3.3 i) a ii) napadnutého rozhodnutia
33 ECB v bode 2.3.3 i) napadnutého rozhodnutia odôvodnila svoje rozhodnutie zamietnuť požadovanú výnimku tým, že vyúčtovanie regulovaných úspor predstavuje prvú informáciu o tom, že žalobkyňa naďalej znáša expozície voči ŠDP. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že regulované úspory sú v súvahe žalobkyne uvedené na strane pasív a expozície voči ŠDP na strane aktív. Okrem toho poznamenáva, že žalobkyňa bola zodpovedná za riadenie operačných rizík spojených so zhromažďovaním regulovaných úspor.
34 ECB vo svojich písomných vyjadreniach pripomína, že vyúčtovanie regulovaných úspor bolo v napadnutom rozhodnutí uvedené len ako „prvá informácia" o tom, že žalobkyňa naďalej znáša expozície voči ŠDP a tvrdí, že sa pri zamietnutí požadovanej výnimky neopierala o túto okolnosť. Zo systematiky napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že úvahy uvedené v bode 2.3.3 i) uvedeného rozhodnutia predstavujú jeden z dôvodov, o ktoré sa ECB opierala pri vyvodení záveru, že sumy, ktoré žalobkyňa previedla na ŠDP, zostali naďalej relevantnými expozíciami pre výpočet ukazovateľa finančnej páky. Preto treba preskúmať zákonnosť uvedeného žalobného dôvodu.
35 ECB v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že žalobkyňa mala zmluvnú povinnosť vrátiť vklady zákazníkov bez ohľadu na to, či boli žalobkyni vrátené finančné prostriedky, ktoré previedla na ŠDP a že takáto povinnosť platí aj v prípade platobnej neschopnosti ŠDP a Francúzskej republiky. Dodala, že tak objem expozícií voči ŠDP, ako aj okolnosť, že tieto expozície nemôžu byť zohľadnené ako ďalšie prudenciálne požiadavky, odôvodňujú to, aby boli zahrnuté do výpočtu ukazovateľa finančnej páky.
36 Z tohto dôvodu sa ECB domnievala, že expozície voči ŠDP boli relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky žalobkyne, keďže žalobkyňa má povinnosť vrátiť sporiteľom sumy, ktoré bola povinná previesť na ŠDP, a to aj v prípade, ak ŠDP nebude schopná vrátiť uvedené sumy žalobkyni.
37 Treba konštatovať, že jediným príkladom situácie uvedenej v napadnutom rozhodnutí, keď ŠDP nebude schopná vrátiť uvedené sumy, je platobná neschopnosť Francúzskej republiky. ECB pri vypočutí na pojednávaní potvrdila, že to bol jediný prípad, o ktorom uvažovala.
38 V rámci svojho prvého žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka ECB, že vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia, pričom zbavila článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 potrebného účinku.
39 V tejto súvislosti však treba uviesť, že hoci má ECB v rámci uplatnenia diskrečnej právomoci, ktorú jej priznáva článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, voľnosť udeliť alebo neudeliť výnimku stanovenú v tomto ustanovení, táto voľnosť nesmie ohroziť ciele, ktoré táto výnimka sleduje, ani ju zbaviť jej potrebného účinku (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 15. decembra 2016, Nemec, C‑256/15, EU:C:2016:954, body 48 a 49 a citovanú judikatúru).
40 Na to, aby sa preskúmala zákonnosť dôvodov uvedených v bodoch 33 a 35 vyššie a aby sa odpovedalo na prvý žalobný dôvod žalobkyne, je nevyhnutné najskôr identifikovať ciele sledované článkom 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Keďže sa týka možnosti vylúčenia niektorých expozícií z výpočtu ukazovateľa finančnej páky úverových inštitúcií, relevantnými cieľmi sú ciele sledované zavedením ukazovateľa finančnej páky a ciele, ktorým zodpovedá osobitne článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.
41 V prvom rade, pokiaľ ide o ciele sledované zavedením ukazovateľa finančnej páky s povinnosťou úverových inštitúcií zverejniť ich ukazovatele finančnej páky a v konečnom dôsledku prípadne rešpektovať určité úrovne ukazovateľa finančnej páky, z odôvodnenia 90 nariadenia č. 575/2013 vyplýva, že zámerom normotvorcu bolo odradiť úverové inštitúcie od nadmerného využívania finančnej páky. Z tohto odôvodnenia, ako aj z definícií uvedených v článku 4 ods. 1 bodoch 93 a 94 toho istého nariadenia vyplýva, že nadmerné využívanie finančnej páky sa vzťahuje na situáciu, v ktorej úverová inštitúcia financuje významnú časť svojich investícií skôr prostredníctvom zadlženia ako z vlastných zdrojov. Riziko teda spočíva v tom, že úverová inštitúcia nemá dostatočné vlastné zdroje na to, aby čelila žiadostiam o splatenie dlhov, a musí naliehavo predať niektoré svoje aktíva. Negatívne dôsledky tohto naliehavého zníženia úrovne finančnej páky počas finančnej krízy boli uvedené v odôvodnení 90 nariadenia č. 575/2013 takto: „v dôsledku toho zosilneli tlaky smerom nadol na ceny aktív, čo spôsobilo inštitúciám ďalšie straty, ktoré zasa viedli k ďalšiemu poklesu ich vlastných zdrojov; zníženie dostupnosti úverov pre reálne hospodárstvo a hlbšia a dlhšia kríza boli konečnými dôsledkami tejto negatívnej špirály“.
42 V tomto kontexte je cieľom ukazovateľa finančnej páky poskytnutie posúdenia úrovne vlastných zdrojov úverovej inštitúcie vo vzťahu k jej expozíciám bez ohľadu na úroveň rizika spojeného s každou z týchto expozícií. Vyplýva to z odôvodnenia 91 nariadenia č. 575/2013, ktoré zdôrazňuje, že „požiadavky na vlastné zdroje založené na rizikách.… nie sú postačujúce na to, aby zabránili inštitúciám vziať na seba nadmerné a neudržateľné riziko využívania finančnej páky", ako aj z práce Bazilejského výboru, na ktorú odkazujú odôvodnenia 92 a 93 nariadenia č. 575/2013. V oznámení Bazilejského výboru o dohodách Bazileja III, ktoré tvorí prílohu vyjadrenia k žalobe, sa totiž ukazovateľ finančnej páky považuje za „jednoduchý a transparentný ukazovateľ, ktorý nie je založený na riziku a ktorý sa určuje tak, aby dôveryhodným spôsobom dopĺňal požiadavky na vlastné zdroje založené na riziku“. Toto nezváženie rizika ukazovateľa finančnej páky sa nachádza v opise metódy výpočtu, ako je uvedená v článku 429 ods. 2 nariadenia č. 575/2013. Spresňuje sa v ňom, že ukazovateľ finančnej páky sa vypočíta „ako miera kapitálu inštitúcie vydelená veľkosťou celkovej expozície tejto inštitúcie a vyjadruje sa v percentách“. Neuvádza akékoľvek zváženie podľa úrovne rizika expozícií.
43 Treba však konštatovať, že tento cieľ nemá absolútnu povahu, keďže nariadenie č. 575/2013 stanovuje možnosť, že osobitne nízky rizikový profil niektorých expozícií sa odzrkadľuje vo výpočte ukazovateľa finančnej páky dotknutých úverových inštitúcií.
44 Toto je na jednej strane vyjadrené v odôvodnení 95 nariadenia č. 575/2013, ktoré spresňuje, že „pri skúmaní vplyvu ukazovateľa finančnej páky na rôzn[e] podnikateľsk[é] model[y] činnosti by sa mala venovať osobitná pozornosť modelom činnosti, ktoré sa považujú za modely spojené s nízkym rizikom, ako sú napríklad hypotekárne financovanie a špecializované pôžičky regionálnych vlád, miestnych orgánov alebo subjektov verejného sektora“. Opis tohto zámeru sa nachádza v článku 511 toho istého nariadenia s názvom „Finančná páka", z ktorého v podstate vyplýva, že správa, ktorú musí Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA) poslať Komisii, aby mohla v prípade potreby normotvorcovi navrhnúť, aby boli určité vhodné úrovne ukazovateľa finančnej páky vyhlásené za záväzné, musí zahŕňať „identifikovanie podnikateľských modelov, ktoré zohľadňujú celkové rizikové profily inštitúcií a… zaveden[ie] rôznych úrovní ukazovateľa finančnej páky pre tieto modely“.
45 Toto sa na druhej strane prejavuje tým, že do nariadenia č. 575/2013 bol prostredníctvom delegovaného nariadenia 2015/62 prijatého na základe článku 456 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 575/2013 vložený článok 429 ods. 14, ktorý stanovuje možnosť, aby boli niektoré expozície vylúčené z výpočtu ukazovateľa finančnej páky.
46 V druhom rade, pokiaľ ide o účel vloženia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 do uvedeného nariadenia, treba uviesť, že podľa odôvodnenia 12 delegovaného nariadenia 2015/62 by mali zmeny zavedené týmto nariadením „viesť k lepšej porovnateľnosti ukazovateľa finančnej páky zverejneného inštitúciami a mali by pomôcť vyhnúť sa zavádzaniu účastníkov trhu v súvislosti s reálnou finančnou pákou inštitúcií“.
47 Zo znenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktoré bolo pripomenuté v bode 19 vyššie, vyplýva, že toto ustanovenie sa môže uplatňovať, len ak sú splnené tri podmienky. Expozície, ktoré môžu byť vylúčené z výpočtu ukazovateľa finančnej páky, sa musia predovšetkým týkať subjektu verejného sektora. Ďalej sa musí s nimi zaobchádzať v súlade s článkom 116 ods. 4 nariadenia č. 575/2013. Napokon uvedené expozície musia vyplývať z vkladov, ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na príslušný subjekt verejného sektora na účely financovania investícií všeobecného záujmu.
48 Treba konštatovať, že Komisia prostredníctvom tejto výnimky so súhlasom normotvorcu stanovila možnosť, že expozície úverovej inštitúcie voči subjektom verejného sektora, ktoré z dôvodu štátnej záruky predstavujú rovnakú úroveň nízkeho rizika ako expozície tohto štátu a ktoré nezodpovedajú jej investičnej voľbe – v rozsahu, v akom je úverová inštitúcia povinná previesť dotknuté sumy – nie sú relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky, a preto môžu byť z neho vylúčené.
49 Článok 116 ods. 4 nariadenia č. 575/2013 totiž stanovuje, že „vo výnimočných situáciách sa s expozíciami voči subjektom verejného sektora môže zaobchádzať ako s expozíciami voči ústrednej vláde, regionálnej vláde alebo miestnym orgánom, v ktorých jurisdikcii boli zriadené, ak podľa stanoviska príslušných orgánov v tejto jurisdikcii neexistuje rozdiel v riziku medzi takýmito expozíciami vzhľadom na existenciu primeranej záruky zo strany ústrednej vlády, regionálnej vlády alebo miestneho orgánu". Toto ustanovenie sa má vykladať v spojení s článkom 114 ods. 4 toho istého nariadenia, ktorý spresňuje, že „expozíciám voči ústredným vládam členských štátov a ich centrálnym bankám, denominovaným a financovaným v domácej mene tejto ústrednej vlády a centrálnej banky, sa priradí riziková váha 0 %“. Článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa preto týka len expozícií, ktoré majú pri uplatnení štandardného prístupu pri výpočte minimálnych požiadaviek na vlastné zdroje rizikovú váhu 0 %.
50 V dôsledku toho uplatnenie článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 zahŕňa zosúladenie dvoch cieľov: jednak rešpektovať logiku ukazovateľa finančnej páky, podľa ktorej má výpočet tohto ukazovateľa zahŕňať veľkosť celkovej expozície úverovej inštitúcie bez zváženia rizika, a jednak zohľadniť cieľ Komisie, ktorý odsúhlasil normotvorca, podľa ktorého niektoré expozície s osobitne nízkym rizikovým profilom, ktoré nevyplývajú z investičnej voľby úverovej inštitúcie, nie sú v prípade potreby relevantné pre výpočet ukazovateľa finančnej páky a môžu byť z neho vylúčené.
51 V tejto súvislosti treba uviesť, že priznanie diskrečnej právomoci príslušným orgánom pri uplatnení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 im umožňuje, aby sa vzhľadom na osobitosti každej veci rozhodli medzi týmito dvomi cieľmi.
52 Z toho nevyhnutne vyplýva, že ECB sa nemôže opierať o dôvody, ktoré prakticky znemožňujú uplatnenie možnosti, ktorú ponúka článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 bez toho, aby bolo toto ustanovenie zbavené potrebného účinku a bez toho, aby boli ohrozené ciele, ktoré viedli k jeho zavedeniu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 11. decembra 2008, Stichting Centraal Begeleidingsorgaan voor de Intercollegiale Toetsing, C‑407/07, EU:C:2008:713, bod 30 a citovanú judikatúru).
53 Pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 2.3.3 i) napadnutého rozhodnutia, treba konštatovať, že ECB prostredníctvom neho vylúčila expozície žalobkyne voči ŠDP z uplatnenia článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 na základe úvah, ktoré sú vlastné expozíciám, ktorých sa toto ustanovenie týka.
54 Platí to v prvom rade v prípade úvahy založenej na tom, že expozície žalobkyne voči ŠDP sú v jej účtovnej súvahe uvedené na strane aktív.
55 Expozícia je v článku 5 ods. 1 nariadenia č. 575/2013 definovaná ako „aktívum alebo podsúvahová položka“. Táto definícia preto nevyhnutne zahŕňa položky uvedené na strane aktív v súvahe úverovej inštitúcie. Okrem toho, keďže článok 429 ods. 14 písm. c) nariadenia č. 575/2013 sa týka expozícií vyplývajúcich z vkladov, ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na subjekt verejného sektora na účely financovania investícií všeobecného záujmu, ide o expozície, ktoré majú byť svojou povahou uvedené skôr v súvahe úverovej inštitúcie než predstavovať podsúvahové položky.
56 Preto pokiaľ expozície, v súvislosti s ktorými článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 stanovuje možnosť, že nebudú zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky úverovej inštitúcie, majú byť svojou povahou uvedené v súvahe tejto inštitúcie na strane aktív, úvaha založená na tom, že expozície voči ŠDP sú uvedené v súvahe žalobkyne na strane aktív, nemôže byť náležitým odôvodnením zamietnutia udeliť požadovanú výnimku.
57 V druhom rade to isté platí z rovnakých dôvodov aj v prípade úvahy založenej na tom, že uvedené expozície predstavujú časť súm uložených u žalobkyne ako regulované úspory, ktoré v jej súvahe zostávajú naďalej na strane pasív. V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že vzhľadom na výrazy použité v článku 429 ods. 14 písm. c) nariadenia č. 575/2013 predstavuje táto okolnosť, ktorá vôbec nebráni uplatneniu tohto ustanovenia, podmienku na jeho uplatnenie.
58 Rovnaký záver sa v treťom rade uplatní aj na tvrdenie ECB, že žalobkyňa znáša operačné riziko spojené s regulovanými úsporami. Toto riziko je vymedzené v článku 4 ods. 1 bode 52 nariadenia č. 575/2013 ako „riziko straty vyplývajúce z neprimeraných alebo chybných interných postupov, zo zlyhania ľudského faktora a systémov alebo zapríčinené vonkajšími udalosťami, pričom zahŕňa právne riziko“. Keďže článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa týka expozícií, ktoré predstavujú časť vkladov uložených v dotknutej úverovej inštitúcii, z povahy tohto ustanovenia vyplýva, že žalobkyňa znáša operačné riziko týkajúce sa predmetných úspor.
59 Pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa článku 429 ods. 14 písm. a) a b) nariadenia č. 575/2013 „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky: a) sú expozíciami voči subjektu verejného sektora; b) zaobchádza sa s nimi v súlade s článkom 116 ods. 4“.
60 Ako vyplýva z bodov 47 až 49 vyššie, odkaz v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 na článok 116 ods. 4 toho istého nariadenia v spojení s článkom 114 ods. 4 uvedeného nariadenia vyjadruje vôľu normotvorcu, aby expozície voči subjektom verejného sektora, ktoré z dôvodu štátnej záruky predstavujú rovnakú úroveň rizika ako expozície voči tomuto štátu, nebudú v prípade potreby zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky.
61 Keďže článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa týka iba expozícií voči subjektom verejného sektora so štátnou zárukou, zamietnutie odôvodnené zásadnou úvahou, že štát sa môže ocitnúť v stave platobnej neschopnosti bez toho, aby sa preskúmala pravdepodobnosť takejto možnosti vo vzťahu k dotknutému štátu, prakticky znemožňuje uplatnenie možnosti stanovenej v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.
62 Treba však konštatovať, že na účely vyvodenia záveru, že žalobkyňa by mohla mať povinnosť sporiteľom vrátiť sumy, ktoré previedla na ŠDP bez toho, aby jej ŠDP tieto sumy vrátila, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ECB sa obmedzila len na to, že zdôraznila samotnú možnosť platobnej neschopnosti Francúzskej republiky bez toho, aby preskúmala jej pravdepodobnosť.
63 Okrem toho a v dôsledku toho, že pokiaľ ECB nepreskúmala pravdepodobnosť platobnej neschopnosti Francúzskej republiky, dôraz kladený v bode 2.3.3 ii) napadnutého rozhodnutia na objem expozícií žalobkyne voči ŠDP nemôže sám osebe odôvodniť zohľadnenie uvedených expozícií vo výpočte ukazovateľa finančnej páky. Uvedený objem totiž môže byť relevantný len v prípade, ak by žalobkyňa z dôvodu platobnej neschopnosti Francúzskej republiky nemohla od ŠDP získať sumy, ktoré na ňu previedla ako regulované úspory, a musela by pristúpiť k núdzovému predaju aktív.
64 Vzhľadom na uvedené treba konštatovať, že dôvody uvedené v bode 2.3.3 i) a ii) napadnutého rozhodnutia vedú k tomu, že výnimka uvedená v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je zbavená potrebného účinku, keďže vylučujú jej uplatnenie na základe skutočností, ktoré sú vlastné expozíciám stanoveným v uvedenom článku.
65 Tento záver nie je vyvrátený tvrdením ECB a najmä tvrdením, že expozície voči ŠDP sa podstatne nelíšia od expozícií, ktoré vytvárajú finančnú páku, keďže tieto aktíva sú financované prostredníctvom dlhu voči sporiteľom, ktorý im je žalobkyňa povinná na ich žiadosť vrátiť. V tejto súvislosti postačuje zdôrazniť, že pokiaľ ide o expozície, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, normotvorca, na rozdiel od iných expozícií, stanovil možnosť, aby neboli zahrnuté do výpočtu ukazovateľa finančnej páky, pričom ECB nemohla túto možnosť hneď na začiatku vylúčiť.
66 To isté platí aj v prípade tvrdenia, že štátna záruka súvisiaca s expozíciami voči ŠDP ich nezbavuje relevantnosti, pokiaľ ide o výpočet ukazovateľa finančnej páky žalobkyne, keďže má poskytnúť nedôvodné posúdenie úrovne rizika spojeného s každou expozíciou žalobkyne a že štáty môžu byť okrem toho vystavené riziku platobnej schopnosti. Keďže totiž normotvorca predpokladal, že expozície voči subjektom verejného sektora, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, nebudú v prípade potreby zohľadnené vo výpočte ukazovateľa finančnej páky, ECB prináleží, aby v rámci uplatnenia svojej diskrečnej právomoci zosúladila ciele, ktoré viedli k zavedeniu ukazovateľa finančnej páky a ciele uvedené v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Z dôvodov uvedených v bodoch 60 až 62 vyššie však nešlo o takýto prípad, pretože ECB sa neopierala o posúdenie pravdepodobnosti rizika platobnej neschopnosti Francúzskej republiky, ale prijala odôvodnenie, ktoré fakticky vylučuje akúkoľvek možnosť, že by sa mohlo vyhovieť žiadosti založenej na článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.
67 Z uvedeného vyplýva, že v dôvodoch uvedených v bode 2.3.3 i) a ii) napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
O zákonnosti dôvodu uvedeného v bode 2.3.3 iii) napadnutého rozhodnutia
68 V bode 2.3.3 iii) napadnutého rozhodnutia odkazuje ECB na časový odstup medzi vykonaním úprav príslušných stanovísk žalobkyne a ŠDP. ECB z toho v podstate vyvodzuje, že žalobkyňa mohla predtým, ako ŠDP na ňu prevedie finančné prostriedky, pristúpiť k núdzovému predaju aktív.
69 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že toto odôvodnenie je zjavne nesprávne. Navyše v rámci tohto žalobného dôvodu vytýka ECB, že nezohľadnila osobitosti regulovaných úspor.
70 Treba zdôrazniť, že riziko nadmerného využívania finančnej páky sa podľa definície uvedenej v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013 vzťahuje na „riziko vyplývajúce zo zraniteľnosti inštitúcie z dôvodu finančnej páky alebo podmienenej finančnej páky, ktoré si môže vyžiadať neplánované opravné opatrenia jej podnikateľského plánu, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý môže vyústiť do straty alebo úpravy hodnoty zostávajúcich aktív“.
71 Z toho vyplýva, že riziká stanovené v súvislosti s nadmerným využívaním finančnej páky sa naplnia v prípade nedostatočnej likvidity. Ako totiž pripomína odôvodnenie 90 nariadenia č. 575/2013, úverová inštitúcia môže na účely získania likvidity prijať opatrenia, ktoré nie sú stanovené v jej podnikateľskom pláne, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý je spojený s dôsledkami uvedenými v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013.
72 Keďže negatívne dôsledky nadmerného využívania finančnej páky sa prejavia v prípade nedostatočnej likvidity, okolnosť, ktorú zdôraznila žalobkyňa, že časový odstup medzi vykonaním úprav jej stanovísk a stanovísk ŠDP sa týka rizika likvidity, nezbavuje tohto časového odstupu relevantnosti pri posúdení rizika spojeného s ukazovateľom finančnej páky.
73 Treba však uviesť, že sama ECB uznala, že tento časový odstup medzi vykonaním úprav neprináša riziko likvidity pri posúdení požiadaviek na krytie likvidity uvedených v článku 412 nariadenia č. 575/2013 a v delegovanom nariadení Komisie (EÚ) 2015/61 z 10. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa nariadenie č. 575/2013, pokiaľ ide o požiadavku na krytie likvidity pre úverové inštitúcie (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 1). V tejto súvislosti vo svojich písomných podaniach uvádza povolenie, ktoré udelila francúzskym úverovým inštitúciám, ktoré požiadali o uplatnenie článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61, čo im umožnilo pristúpiť ku kompenzáciám medzi vstupmi a výstupmi spojenými s regulovanými úsporami v rámci vyčíslenia pomeru likvidity.
74 Treba zdôrazniť, že delegované nariadenie 2015/61 bolo prijaté s cieľom doplniť nariadenie č. 575/2013, ktoré vo svojom článku 412 ods. 1 spresňuje, že „inštitúcie majú v držbe likvidné aktíva, ktorých súčet hodnôt pokrýva záporný tok likvidity mínus kladný tok likvidity za stresových podmienok, s cieľom zabezpečiť, aby inštitúcie zachovávali úrovne vankúšov likvidity, ktoré sú primerané na vyrovnanie sa s akoukoľvek možnou nerovnováhou medzi kladným a záporným tokom likvidity za závažne stresových podmienok počas obdobia tridsiatich dní [a že] inštitúcie môžu počas stresového obdobia použiť svoje likvidné aktíva na pokrytie svojich čistých záporných tokov likvidity“.
75 Podľa článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61 s názvom „Záporné peňažné toky so vzájomne závislými kladnými peňažnými tokmi“ „na základe predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu môžu úverové inštitúcie vypočítať čistý záporný tok likvidity po odpočítaní vzájomne závislého kladného peňažného toku, ktorý spĺňa všetky tieto podmienky: a) vzájomne závislý kladný peňažný tok je priamo spojený so záporným peňažným tokom a nezohľadňuje sa pri výpočte kladných tokov likvidity v kapitole 3; b) vzájomne závislý kladný peňažný tok sa vyžaduje na základe právnych, regulačných alebo zmluvných záväzkov; c) vzájomne závislý kladný peňažný tok spĺňa jednu z týchto podmienok: i) vzniká povinne pred záporným peňažným tokom; ii) je prijatý do desiatich dní a je zaručený ústrednou štátnou správou členského štátu“.
76 Treba konštatovať, že toto ustanovenie príslušným orgánom – a v dôsledku toho aj ECB v rámci úlohy prudenciálneho dohľadu, ktorá jej bola zverená na základe článku 4 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1024/2013 – umožňuje vyvážiť vzájomne závislý kladný a záporný tok likvidity, ak sa z dôvodu existencie záruky ústrednej štátnej správy členského štátu a krátkeho časového odstupu medzi nimi domnieva, že uvedený časový odstup nevedie k riziku likvidity.
77 Z toho logicky vyplýva, že priznanie nároku uvedeného v článku 26 delegovaného nariadenia 2015/61 kladným a záporným tokom likvidity, ktoré súvisia s expozíciami voči ŠDP, zo strany ECB znamená, že ECB uznala, že časový odstup medzi nimi nevedie k riziku likvidity.
78 Tento záver o neexistencii rizika likvidity spôsobeného takýmto časovým odstupom medzi vykonaním úprav okrem toho potvrdzuje znenie správy EBA z 15. decembra 2015 o požiadavkách na čisté stabilné financovanie podľa článku 510 nariadenia č. 575/2013, na ktorú odkazuje žalobkyňa vo svojom návrhu. EBA sa v tejto správe domnieva, že riziko likvidity neexistuje, keďže banky majú povinnosť previesť vopred určenú časť regulovaných vkladov do fondu, ktorý kontroluje štát, ktorý poskytuje úvery na činnosti vo všeobecnom záujme, kladný a záporný tok likvidity sa vyvažujú najmenej raz za mesiac a verejný fond musí na základe právnej povinnosti vyplatiť banku v prípade zníženia výšky regulovaných vkladov v dôsledku uskutočnených výberov.
79 Pokiaľ sa riziká spojené so situáciou nadmerného využívania finančnej páky naplnia v prípade nedostatočnej likvidity z dôvodov uvedených v bode 71 vyššie, zásadná pozícia ECB, podľa ktorej by mohol predmetný časový odstup medzi vykonaním úprav napomáhať vzniku rizík spojených s nadmerným využívaním finančnej páky, pričom svojou všeobecnou povahou nepredstavuje riziko likvidity, sa musí považovať za zjavne nesprávnu.
80 Predmetný časový odstup medzi vykonaním úprav môže byť totiž relevantný v súvislosti s rizikom finančnej páky, pričom nie je relevantný v súvislosti s rizikom likvidity, okrem prípadu, ak by boli výbery vkladov súvisiacich s regulovanými úsporami v takom rozsahu, že by presahovali „závažné stresové podmienky" stanovené v rámci výpočtu ukazovateľa likvidity podľa článku 412 ods. 1 nariadenia č. 575/2013.
81 Zohľadnenie takejto možnosti na účely zamietnutia žiadosti žalobkyne sa však nemôže vykonať bez dôkladného preskúmania vlastností regulovaných úspor zo strany ECB. Toto preskúmanie by malo okrem iného ECB viesť k tomu, aby preskúmala, či je vzhľadom na vlastnosti – a najmä na štátnu záruku súvisiacu s regulovanými úsporami – možné, že výbery regulovaných úspor predstavujú taký objem a takú neočakávanosť, v prípade akých by žalobkyňa musela pristúpiť k opatreniam stanoveným v článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013 bez toho, aby mohla čakať na prevody finančných prostriedkov zo ŠDP z dôvodu úpravy stanovísk.
82 Vzhľadom na osobitosti každej veci totiž ECB z dôvodov uvedených v bodoch 50 a 51 vyššie prináleží, aby sa pri uplatnení článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 rozhodla medzi cieľmi ukazovateľa finančnej páky a možnosťou, že niektoré expozície, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v tomto ustanovení, môžu byť vylúčené z výpočtu tohto ukazovateľa. Táto povinnosť preskúmať osobitosti regulovaných úspor vyplýva aj z judikatúry uvedenej v bode 31 vyššie.
83 Treba však konštatovať, že ECB v napadnutom rozhodnutí nevykonala podrobné preskúmanie vlastností regulovaných úspor, pričom sa obmedzila na abstraktné zdôraznenie rizík spojených s časovým odstupom medzi vykonaním úprav stanovísk žalobkyne a ŠDP.
84 Týmto konaním preto ECB nesplnila svoju povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti dotknutého prípadu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 31 vyššie.
85 Tento záver nie je vyvrátený tvrdením ECB, ktoré je založené na tom, že ukazovateľ finančnej páky predstavuje prudenciálnu požiadavku, ktorá nie je založená na riziku, a že trhy môžu náhle stratiť dôveru, pokiaľ ide o investície, ktoré sa zvyčajne považujú za veľmi bezpečné. Takéto tvrdenie založené iba na cieľoch, ktoré sleduje zavedenie ukazovateľa finančnej páky prostredníctvom nariadenia č. 575/2013, totiž nezohľadňuje ciele, ktoré sleduje vloženie článku 429 ods. 14 do toho istého nariadenia.
86 Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky dôvody, ktoré ECB uviedla na účely vyvodenia záveru o existencii nedokonalého mechanizmu prevodu, v dôsledku ktorého žalobkyňa znáša riziko spojené s ukazovateľom finančnej páky, a teda o zamietnutí jej žiadosti o vylúčenie expozícií voči ŠDP, ktoré predstavujú sumy, ktoré jej je povinná vrátiť, z výpočtu ukazovateľa finančnej páky, sú nezákonné.
87 Treba preto vyhovieť prvému a druhému žalobnému dôvodu žalobkyne a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať tretí žalobný dôvod.
O trovách
88 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže ECB nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom žalobkyne.
89 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Fínska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej centrálnej banky (ECB) ECB/SSM/2016‑969500TJ5KRTCJQWXH05/165 z 24. augusta 2016 sa zrušuje.
2. ECB je povinná nahradiť trovy konania.
3. Fínska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2018.
Podpisy