ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)
z 5. mája 2015 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Nesprávne posúdenie – Námietka nezákonnosti – Právo vykonávať hospodársku činnosť – Právo vlastniť majetok – Ochrana verejného zdravia, bezpečnosti a životného prostredia – Zásada predbežnej obozretnosti – Proporcionalita – Právo na obhajobu“
Vo veci T‑433/13,
Petropars Iran Co., so sídlom na Kish Island (Irán),
Petropars Oilfields Services Co., so sídlom na Kish Island,
Petropars Aria Kish Operation and Management Co., so sídlom v Teheráne (Irán),
Petropars Resources Engineering Kish Co., so sídlom v Teheráne,
v zastúpení: S. Zaiwalla, P. Reddy, Z. Burbeza, solicitors, R. Blakeley, G. Beck, barristers, a M. Brindle, QC,
žalobkyne,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: V. Piessevaux a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2013/270/SZBP zo 6. júna 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 156, s. 10), ako aj vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 522/2013 zo 6. júna 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 156, s. 3), a jednak návrh na určenie, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), ako aj článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1) sa nebude na žalobkyne uplatňovať,
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),
v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia M. van der Woude (spravodajca) a E. Buttigieg,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. novembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyne, Petropars Iran Co. (ďalej len „PPI“), Petropars Oilfields Services Co. (ďalej len „POSCO“), Petropars Aria Kish Operation and Management Co. (ďalej len „POMC“) a Petropars Resources Engineering Kish Co. (ďalej len „PRE“), sú iránskymi spoločnosťami, ktoré vykonávajú svoje činnosti v odvetviach ropy, plynu a petrochémie.
2 Prejednávaná vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku, aby ukončila činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia, a ukončila vyvíjanie nosičov jadrových zbraní.
3 Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (ďalej len „Bezpečnostná rada“) prijala 9. júna 2010 rezolúciu č. 1929 (2010) [ďalej len „RBROSN č. 1929 (2010)“], ktorou sa rozšíril rozsah reštriktívnych opatrení prijatých jej rezolúciami č. 1737 (2006), č. 1747 (2007) a č. 1803 (2008) a zaviedli sa dodatočné reštriktívne opatrenia voči Iránskej islamskej republike.
4 Európska rada 17. júna 2010 zdôraznila svoje prehlbujúce sa obavy v súvislosti s iránskym jadrovým programom a privítala prijatie RBROSN č. 1929 (2010). Európska rada, pripomínajúc svoje vyhlásenie z 11. decembra 2009, vyzvala Radu Európskej únie, aby prijala opatrenia na vykonanie opatrení uvedených v RBROSN č. 1929 (2010), ako aj sprievodné opatrenia s cieľom podporiť, aby sa prostredníctvom rokovaní vyriešili všetky ostávajúce znepokojujúce otázky súvisiace s citlivými technológiami, ktoré Iránska islamská republika vyvíja na podporu svojho jadrového programu a programu riadených striel. Tieto opatrenia by sa mali zamerať na oblasť obchodu, finančný sektor, iránsky sektor dopravy, kľúčové odvetvia v ropnom a plynárenskom priemysle a na dodatočné označenia, a to najmä príslušníkov zboru islamských revolučných gárd.
5 Dňa 26. júla 2010 prijala Rada rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), ktorého príloha II vymenováva iné osoby a subjekty ako určené Bezpečnostnou radou alebo sankčným výborom zriadeným rezolúciou 1737 (2006) a uvedené v prílohe I, ktorých aktíva budú zmrazené. Odôvodnenie 22 uvedeného rozhodnutia odkazuje na RBROSN č. 1929 (2010) a uvádza, že táto rezolúcia poukazuje na potenciálne prepojenie medzi príjmami Iránu získanými z jeho energetického sektora a financovaním jeho činností v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska šírenia jadrových zbraní.
6 Dňa 23. januára 2012 prijala Rada rozhodnutie 2012/35/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, s. 22). Podľa odôvodnenia 13 tohto rozhodnutia by sa obmedzenia vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov mali vzťahovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to najmä osoby a subjekty, ktoré uvedenej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu.
7 Článok 1 ods. 7 písm. a) bod ii) rozhodnutia 2012/35 doplnil nasledujúce písmeno do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413, ktorý upravuje zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré patria týmto osobám a subjektom:
„c) iných osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I a ktoré poskytujú podporu iránskej vláde, a osôb a subjektov s nimi spojených, ktorých zoznam sa uvádza v prílohe II.“
8 Následne Rada prijala 23. marca 2012 nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1). S cieľom vykonať článok 1 ods. 7 písm. a) bod ii) rozhodnutia 2012/35 článok 23 ods. 2 tohto nariadenia upravuje zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe IX, ktoré boli označené za:
„d) iné osoby, subjekty a orgány, ktoré podporujú iránsku vládu, a osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory.“
9 Rada 15. októbra 2012 prijala rozhodnutie 2012/635/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 282, s. 58). Podľa odôvodnenia 16 tohto rozhodnutia je potrebné do zoznamu mien osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v prílohe II k rozhodnutiu 2010/413, zaradiť ďalšie mená osôb a subjektov, najmä iránskym štátom vlastnené subjekty v ropnom odvetví a v odvetví zemného plynu, keďže sú podstatným zdrojom príjmu pre iránsku vládu.
10 Článok 1 ods. 8 písm. a) rozhodnutia 2012/635 zmenil a doplnil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 upravujúci osoby a subjekty, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení:
„c) ostatn[é] os[oby] a subjekt[y], na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a subjekt[y], ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo os[oby] a subjekt[y] s nimi spojen[é], ako sa uvádzajú v prílohe II.“
11 Článok 2 rozhodnutia 2012/635 zapísal do prílohy II rozhodnutia 2010/413 meno označeného subjektu National Iranian Oil Co. (ďalej len „NIOC“) preto, že tento subjekt, ktorý vlastní a prevádzkuje iránsky štát, poskytoval finančné zdroje iránskej vláde a meno označeného subjektu Naftiran Intertrade Co. (ďalej len „NICO“), ktorého 100 % vlastní NIOC a meno označeného subjektu Petropars Ltd (ďalej len „PPL“), dcérskej spoločnosti NICO.
12 Z tohto dôvodu prijala Rada v ten istý deň vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 945/2012, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 282, s. 16). Článok 1 uvedeného vykonávacieho nariadenia zapísal mená označených subjektov NIOC, NICO a PPL do prílohy IX nariadenia č. 267/2012 z tých istých dôvodov, aké boli uvedené v rozhodnutí 2012/635.
13 Dňa 21. decembra 2012, Rada prijala nariadenie (EÚ) č. 1263/2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 356, s. 34). Článok 1 ods. 11 tohto nariadenia zmenil a doplnil článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, ktorý upravuje aj zmrazenie finančných prostriedkov osôb, subjektov a orgánov uvedených v jeho prílohe IX, ktoré boli označené za osoby, subjekty a orgány:
„d) ktoré sú inými osobami, subjektmi a orgánmi, ktoré podporujú iránsku vládu a subjekty, ktoré iránska vláda vlastní alebo kontroluje, alebo osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory.“
14 Rada 6. júna 2013 prijala rozhodnutie 2013/270/SZBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 156, s. 10, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Článok 1 tohto rozhodnutia zaradil mená žalobkýň do prílohy II rozhodnutia 2010/413, ktorá obsahuje zoznam „osôb a subjektov zapojených do jadrových činností alebo činností súvisiacich s balistickými raketami a osôb a subjektov podporujúcich iránsku vládu.“
15 V dôsledku toho v ten istý deň Rada prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 522/2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 156, s. 3, ďalej len „napadnuté nariadenie“). Článok 1 tohto nariadenia zaradil mená žalobkýň do prílohy IX nariadenia č. 267/2012, ktorá obsahuje zoznam „osôb a subjektov zapojených do jadrových činností alebo činností v oblasti balistických rakiet a osôb a subjektov podporujúcich iránsku vládu“.
16 PPI bola zaradená do zoznamu obsiahnutého v prílohe II rozhodnutia 2010/413, ako aj do zoznamu obsiahnutého v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 (ďalej len spoločne „zoznamy“) napadnutým rozhodnutím a napadnutým nariadením (ďalej len spoločne „napadnuté akty“) z dôvodu, že bola „dcérskou spoločnosťou označeného subjektu Petropars Ltd“. Pokiaľ ide o ďalšie tri žalobkyne, Rada uviedla nasledujúce dôvody: „dcérska spoločnosť označeného subjektu [PPI]“.
17 Napadnuté akty boli žalobkyniam oznámené listami z 10. júna 2013.
18 Listom zo 7. augusta 2013 žalobkyne napadli reštriktívne opatrenia prijaté voči nim a požiadali Radu o objasnenie právneho základu ich zaradenia do zoznamov, o uvedenie dôvodov, ktoré odôvodňujú takéto zaradenie, predloženie kópií všetkých informácií a dôkazov, na základe ktorých boli napadnuté akty prijaté, ako aj všetkých dokumentov uvedených v spise. Okrem toho sa v tomto liste zdôraznilo, že uvedené akty boli oznámené len PPI.
19 Dňa 12. augusta 2013 Rada potvrdila prijatie listu žalobkýň zo 7. augusta 2013 a oznámila, že tento list preskúmava.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. augusta 2013 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
21 Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do siedmej komory, v dôsledku čoho jej bola pridelená predmetná vec.
22 Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté akty v rozsahu, v akom sa ich týkajú,
– určil, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 nie sú na žalobkyne uplatniteľné,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
23 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
24 Vzhľadom na prekážku na strane dvoch sudcov predseda Všeobecného súdu na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu určil iného sudcu na doplnenie komory.
Právny stav
25 Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobkyne päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na chýbajúcom právnom základe pre označenie žalobkýň. Druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení. Tretí žalobný dôvod je založený na protiprávnosti článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa tieto ustanovenia vzťahujú na dcérske spoločnosti označených subjektov. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení práva na majetok, práva vykonávať hospodársku činnosť, zásady ochrany životného prostredia, humanitárnych hodnôt Európskej únie a v každom prípade zásad proporcionality a predbežnej obozretnosti. Piaty žalobný dôvod, ktorý sa uvádza subsidiárne, je založený na chýbajúcom oznámení dvom žalobkyniam a porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.
26 Na pojednávaní žalobkyne vzali späť svoj tretí žalobný dôvod, čo bolo uvedené v zápisnici z uvedeného pojednávania. Vzhľadom na to, že tretí žalobný dôvod bol predložený na podporu druhej časti návrhov, treba uvedenú druhú časť návrhov zamietnuť ako neprípustnú.
O prvom žalobnom dôvode založenom na chýbajúcom právnom základe pre označenie žalobkýň
27 Žalobkyne v podstate tvrdia, že zaradenie ich mien do zoznamov nemá žiaden právny základ. Podľa nich skutočnosť, že sú dcérskou spoločnosťou označeného subjektu, nepatrí medzi kritériá uvedené v článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413, ani v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
28 V replike žalobkyne najprv zdôrazňujú, že Rada až vo vyjadrení k žalobe odôvodnila zaradenie ich mien do zoznamov skutočnosťou, že ich vlastní alebo kontroluje NIOC.
29 Následne žalobkyne uvádzajú, že skutočnosť, že sú dcérskou spoločnosťou označeného subjektu, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, nie je dôvodom na zaradenie ich mien do zoznamov, pretože to neznamená, že túto dcérsku spoločnosť vlastní alebo kontroluje tento subjekt.
30 Napokon žalobkyne zdôrazňujú, že Rada môže zaradiť do zoznamov meno subjektu vlastneného alebo kontrolovaného iným subjektom len v prípade, ak je tento posledný uvedený subjekt sám osebe zaradený do zoznamu na základe právneho kritéria predstavujúceho základ prijatia reštriktívnych opatrení. Vo veci samej však mená PPL a PPI neboli zaradené do zoznamov na základe takéhoto kritéria.
31 Všeobecný súd sa domnieva, že v prvom žalobnom dôvode vzniká otázka, či napadnuté akty žalobkyniam umožnili určiť kritérium, ktoré predstavuje právny základ ich zaradenia do zoznamov. Túto otázku teda treba preskúmať z hľadiska judikatúry týkajúcej sa povinnosti odôvodnenia uloženej Rade pri prijímaní reštriktívnych opatrení. Tvrdenia vzťahujúce sa na materiálnu zákonnosť napadnutých aktov, najmä tvrdenia o absencii kontroly vykonávanej zo strany PPI u jej dcérskych spoločností a o privatizácii PPL, teda budú preskúmané spolu s druhým žalobným dôvodom založeným na nesprávnom posúdení.
32 Najprv je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 49 a citovanú judikatúru).
33 Odôvodnenie požadované článkom 296 ZFEÚ musí jasne a jednoznačne vyjadrovať úvahy inštitúcie, ktorá ho prijala, takým spôsobom, ktorý umožní dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdnemu orgánu toto opatrenie preskúmať (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2012:718, bod 50). Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (rozsudok z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, nazvaný „OMPI I“, T‑228/02, Zb., EU:T:2006:384, bod 139).
34 Ďalej, pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia prijaté v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, treba zdôrazniť, že keďže dotknutá osoba nemá právo na vypočutie pred prijatím pôvodného rozhodnutia o zaradení, dodržanie povinnosti odôvodnenia je ešte dôležitejšie vzhľadom na to, že táto povinnosť predstavuje jedinú záruku, ktorá dotknutej osobe umožňuje aspoň po prijatí tohto opatrenia účinne uplatniť prostriedky nápravy, ktoré má k dispozícii, aby napadla zákonnosť uvedeného rozhodnutia (rozsudky Rada/Bamba, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2012:718, bod 51, a OMPI I, už citovaný v bode 33 vyššie, EU:T:2006:384, bod 140).
35 Odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, tak musí nielen identifikovať právny základ, ale aj presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci výkonu svojej voľnej úvahy domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudky Rada/Bamba, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2012:718, bod 52; OMPI I, už citovaný v bode 33 vyššie, EU:T:2006:384, bod 146, a zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb., EU:T:2009:401, bod 83).
36 Odôvodnenie však musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí hodnotiť vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudky Rada/Bamba, už citovaný v bode 32 vyššie, EU:C:2012:718, body 53 a 54; OMPI I, už citovaný v bode 33 vyššie, EU:T:2006:384, bod 141, a Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:T:2009:401, bod 82).
37 Vo veci samej treba uviesť, že meno PPI bolo zaradené do zoznamov z dôvodu, že je dcérskou spoločnosťou označeného subjektu PPL, zatiaľ čo tri ďalšie žalobkyne boli označené z dôvodu, že sú dcérskymi spoločnosťami PPI.
38 Je potrebné konštatovať, že toto odôvodnenie výslovne neuvádza právny základ napadnutých aktov. Ako však vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 36 vyššie, požiadavku odôvodnenia treba posudzovať z hľadiska okolností daného prípadu. Dôvody napadnutých aktov je teda potrebné preskúmať z hľadiska ich znenia, ale aj kontextu, v ktorom uvedené akty boli prijaté, ako aj z hľadiska dôvodov uplatnených voči NIOC a ďalším subjektom patriacim do skupiny kontrolovanej touto spoločnosťou.
39 Z tohto hľadiska po prvé treba pripomenúť, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 upravujú zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov subjektov, ktoré podporujú iránsku vládu. Vyššie uvedené ustanovenia zároveň upravujú prijatie reštriktívnych opatrení voči subjektom, ktoré sú vo vlastníctve alebo kontrolované subjektom, ktorý uvedenú vládu podporuje. Ako zdôrazňujú žalobkyne, subjekt teda môže byť zaradený do zoznamov na základe posledného uvedeného kritéria len vtedy, keď materská spoločnosť, ktorá ho vlastní alebo kontroluje, poskytuje takúto podporu, čo Rada nespochybňuje.
40 Po druhé treba uviesť, že uvedenie pojmu „dcérska spoločnosť“ v odôvodnení zaradenia mena každej žalobkyne im umožňovalo pochopiť, že Rada sa nerozhodla zaradiť ich mená do zoznamov na základe kritéria zaradenia týkajúceho sa subjektov podporujúcich iránsku vládu, ale na základe kritéria zaradenia týkajúceho sa subjektov vlastnených alebo kontrolovaných subjektom, ktorý uvedenú vládu podporuje. Tento pojem totiž nevyhnutne odkazuje na existenciu kontroly zo strany materskej spoločnosti, ktorá môže vyplývať predovšetkým z existencie kapitálových vzťahov medzi materskou spoločnosťou a predmetnou dcérskou spoločnosťou. Tým, že sa v odôvodnení uvádza, že žalobkyne sú „dcérskymi spoločnosťami“, jasne sa odkazuje na vlastníctvo alebo kontrolu v zmysle rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012.
41 Po tretie treba konštatovať, že je pravda, že napadnuté akty výslovne neuvádzajú, ktorý subjekt, ktorého meno je zaradené do zoznamov z dôvodu poskytovania podpory iránskej vláde, žalobkyne vlastní alebo kontroluje. Meno PPI, materskej spoločnosti troch ďalších žalobkýň, totiž nebolo zaradené do zoznamov z dôvodu, že podporovala uvedenú vládu, ale z dôvodu, že je dcérskou spoločnosťou PPL, ktorej meno bolo samo osebe zaradené do zoznamov z dôvodu, že je dcérskou spoločnosťou NICO.
42 Vo veci samej sa však vzhľadom na kontext prijatia napadnutých aktov a najmä vzhľadom na zaradenie mena NIOC do zoznamov, ako aj na zaradenie mien ďalších subjektov, ktoré tento subjekt vlastní a kontroluje, treba domnievať, že žalobkyne mohli rozumne identifikovať NIOC ako materskú spoločnosť, ktorá ich vlastní alebo kontroluje, a v dôsledku toho mohli určiť právny základ ich zaradenia bez toho, aby dostali ďalšie vysvetlenia.
43 Po prvé treba totiž uviesť, že zoznamy, do ktorých boli žalobkyne zaradené a ktoré sú uvedené v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, uvádzajú mená „osôb a subjektov zapojených do jadrových činností alebo činností súvisiacich s balistickými raketami a osôb a subjektov podporujúcich iránsku vládu“. Medzi týmito menami sa uvádza nielen meno NIOC, ktorej zaradenie je odôvodnené skutočnosťou, že uvedená spoločnosť poskytuje finančné zdroje uvedenej vláde, ale aj mená veľkého počtu subjektov, ktoré táto spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní. NIOC teda stojí na čele veľkej skupiny spoločností a reťazec vlastníckych vzťahov spájajúcich túto spoločnosť so žalobkyňami bolo možné ľahko určiť z hľadiska dôvodov zaradenia na zoznamy rôznych subjektov prináležiacich do tejto skupiny.
44 Predovšetkým zaradenie mena PPL, identifikovanej ako materská spoločnosť PPI, do zoznamov na základe skutočnosti, že je dcérskou spoločnosťou NICO, ktorej meno bolo taktiež zaradené do zoznamov z dôvodu, že NICO je dcérskou spoločnosťou NIOC, umožňovalo tak PPI, ako aj iným žalobkyniam pochopiť, že sa na ne vzťahujú reštriktívne opatrenia preto, že ich nepriamo vlastní alebo kontroluje NIOC, jediný subjekt zo skupiny, ktorého meno bolo zaradené do zoznamov z dôvodu poskytovania podpory iránskej vláde, ako stanovuje článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ako aj článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012. Odôvodnenie napadnutých aktov preskúmané z hľadiska týchto zoznamov preto umožňovalo žalobkyniam určiť kritérium stanovené vo vyššie uvedených ustanoveniach, ktoré slúži ako právny základ zaradenia ich mien do zoznamov.
45 Po druhé treba konštatovať, že vzhľadom na to, že žalobkyne sú súčasťou skupiny, ktorú kontroluje NIOC, museli vedieť o reštriktívnych opatreniach, ktoré boli prijaté voči iným subjektom patriacim do tejto skupiny a z tohto dôvodu mohli pochopiť, tak ako v prípade týchto iných subjektov, že zaradenie ich mien do zoznamov bolo odôvodnené vzhľadom na vlastnícke vzťahy alebo kontrolné väzby medzi nimi a NIOC.
46 Po tretie z obsahu žaloby vyplýva, že pri prijímaní napadnutých aktov žalobkyne mali informácie potrebné na to, aby pochopili dôvody zaradenia ich mien do zoznamov a v dôsledku toho identifikovali právny základ tohto zaradenia. V žalobe sa totiž opätovne uvádza schéma jasne uvádzajúca kritérium, ktoré odôvodňuje zaradenie NIOC do zoznamov, t. j. kritérium zaradenia týkajúce sa subjektov podporujúcich iránsku vládu, ako aj reťazec vlastníckych vzťahov spájajúcich NIOC s každou zo žalobkýň.
47 Vzhľadom na tieto okolnosti treba dospieť k záveru, že odôvodnenie napadnutých aktov, aj keď je stručné a neuvádza všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, však žalobkyniam umožnilo určiť kritérium uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, ktoré slúžilo ako právny základ zaradenia ich mien do zoznamov. Na jednej strane totiž použitie pojmu „dcérska spoločnosť“ jasne poukazuje na to, že zaradenie žalobkýň je založené na kritériu zaradenia týkajúceho sa subjektov vlastnených alebo kontrolovaných subjektom, ktorý poskytuje podporu uvedenej vláde, a na druhej strane kontext, v ktorom boli napadnuté akty prijaté, umožňoval určiť predmetný subjekt, ktorý ich podľa Rady vlastnil alebo kontroloval, a to NIOC, ktorej meno bolo zaradené na zoznam, o čom žalobkyne vedeli, na základe kritéria zaradenia týkajúceho sa subjektov podporujúcich túto vládu, ako je uvedené vo vyššie citovaných ustanoveniach.
48 Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení
49 Žalobkyne v podstate tvrdia, že Rada sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievala, že bolo splnené kritérium zaradenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ako aj v článku 23 ods. 3 písm. d) nariadenia č. 267/2012.
50 Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú, že PPI vlastní POSCO v podiele 97 %, POMC v podiele 48 % a PRE v podiele 49 %, a z tohto dôvodu nie je možné predpokladať, že PPI vlastní alebo kontroluje POSCO, POMC a PRE.
51 Okrem toho žalobkyne zdôrazňujú, že PPL od marca 2012 nie je vo vlastníctve NIOC alebo NICO, pretože celé základné imanie spoločnosti PPL bolo prevedené na iránsky národný dôchodkový fond. Žalobkyne sa preto domnievajú, že v okamihu zaradenia ich mien do zoznamov nemohli byť považované za spoločnosti, ktoré vlastní alebo kontroluje NIOC, keďže Rada iné dôkazy nepredložila.
52 Na úvod treba zdôrazniť, že žalobkyne v žalobe veľmi stručne uvádzajú, že PPL, materská spoločnosť PPI, je nezávislá od subjektov stojacich nad ňou, t. j. od NICO a NIOC, pričom v tejto súvislosti nepredložili žiadne spresnenia. Až v replike žalobkyne informujú o prevode vlastníctva s cieľom preukázať, že v okamihu zaradenia ich mien do zoznamov už neboli vo vlastníctve NIOC.
53 V duplike Rada uvádza, že tvrdenie žalobkýň, že PPL už nie je súčasťou skupiny kontrolovanej NIOC, odporuje obsahu žaloby.
54 Treba pripomenúť, že z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že žaloba musí obsahovať predmet konania a zhrnutie žalobných dôvodov a nové dôvody možno počas konania uviesť len vtedy, ak sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý však predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý bol už priamo alebo implicitne uvedený v žalobe a je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný (rozsudok z 20. septembra 1990, Hanning/Parlament, T‑37/89, Zb., EU:T:1990:49, bod 38). Podobné požiadavky sa uplatnia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada (pozri napríklad rozsudok zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb., EU:T:1998:103, bod 333).
55 Vo veci samej treba konštatovať, že argumentácia žalobkýň v replike, ktorá spochybňuje vlastníctvo PPL spoločnosťou NICO, sa neopiera o žiadne nové skutočnosti odhalené v priebehu konania. Okrem toho táto argumentácia sa nemôže považovať za doplnenie žalobného dôvodu už predtým uvedeného v žalobe, keďže vôbec nezodpovedá skutkovým okolnostiam, ktoré žalobkyne predložili pri podaní žaloby.
56 Po prvé žalobkyne totiž v žalobe predstavili schému hierarchickej štruktúry skupiny kontrolovanej spoločnosťou NIOC, podľa ktorej NIOC vlastnila celé základné imanie NICO, ktorá zasa vlastnila 100 % základného imania PPL, ktorá vlastnila celé základné imanie PPI vlastniacej základné imanie ostatných žalobkýň vo výške 97 % v prípade POSCO, 48 % v prípade POMC a 49 % v prípade PRE. Treba teda konštatovať, že týmto spôsobom popísaný reťazec vlastníckych vzťahov nevykazuje žiadne prerušenie vlastníckych vzťahov prepájajúcich žalobkyne s NIOC.
57 Po druhé žalobkyne nikde v žalobe neuvádzajú, že vzťahy, ktoré medzi nimi a NIOC existujú, sa v marci 2012 prerušili, iba uvádzajú, že tieto vzťahy sú veľmi vzdialenými vzťahmi na to, aby spĺňali kritérium zaradenia stanovené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012.
58 Po tretie, hoci žalobkyne v žalobe uvádzajú, že meno PPL bolo zaradené do zoznamov z dôvodu, že bola dcérskou spoločnosťou NICO, nepredložili žiadne tvrdenie na spochybnenie tohto dôvodu. Naopak žalobkyne sa opierajú o túto skutočnosť na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej ich nemožno považovať za subjekty prepojené so subjektom podporujúcim iránsku vládu, pretože meno ich materskej spoločnosti nebolo zaradené do zoznamov z dôvodu poskytovania takejto podpory, ale ako subjekt vlastnený alebo kontrolovaný subjektom, ktorý takúto podporu poskytuje.
59 Preto treba zamietnuť tvrdenie, že PPL od marca 2012 už nepatrila do skupiny kontrolovanej spoločnosťou NIOC, ako neprípustné a preskúmať dôvodnosť napadnutých aktov len z hľadiska reťazca vlastníckych vzťahov opísaného v bode 56 vyššie.
60 Najprv treba pripomenúť, že účinnosť súdneho preskúmania zaručená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyžaduje najmä, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zaradiť meno určitej osoby do zoznamov, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené (rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, nazvaný „Kadi II“, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, Zb., EU:C:2013:518, bod 119).
61 V prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii dôvodnosti uvedených dôvodov. Je však potrebné, aby boli dôvody použité proti dotknutej osobe podložené informáciami a dôkazmi. Ak tieto skutočnosti neumožňujú rozhodnúť o dôvodnosti niektorého z dôvodov, súd Únie ho nemôže prijať ako dôvod na rozhodnutie o predmetnom zaradení do zoznamu alebo o zachovaní predmetného zaradenia do zoznamu (rozsudok Kadi II, už citovaný v bode 60 vyššie, EU:C:2013:518, body 121 až 123).
62 Ďalej, ak sú podľa judikatúry zmrazené finančné prostriedky subjektu, ktorý je označený za subjekt poskytujúci podporu iránskej vláde, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento subjekt bude vyvíjať nátlak na subjekty, ktoré vlastní alebo kontroluje alebo ktoré mu patria, aby obišiel účinky opatrení, ktoré sa ho týkajú. Z toho vyplýva, že zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov, ktoré je Rade uložené na základe článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, je nevyhnutné a primerané na zabezpečenie účinnosti prijatých opatrení a na zaručenie toho, že tieto opatrenia sa nebudú obchádzať (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, Zb., EU:C:2012:137, body 39 a 58).
63 V dôsledku toho Rada pri prijímaní rozhodnutia na základe vyššie uvedených ustanovení musí na účely určenia, ktoré subjekty sú vo vlastníctve alebo pod kontrolou, posúdiť okolnosti prejednávaného prípadu. Naopak povaha činnosti dotknutého subjektu a prípadná neexistujúca súvislosť medzi touto činnosťou a poskytovaním podpory iránskej vláde nie sú v tejto súvislosti rozhodujúcimi kritériami, keďže prijatie opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov týkajúce sa subjektu, ktorý je vo vlastníctve alebo pod kontrolou, nie je odôvodnené skutočnosťou, že tento subjekt sám priamo poskytuje podporu uvedenej vláde (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, EU:C:2012:137, body 40 až 42).
64 Napokon podľa judikatúry stále platí, že ak celé základné imanie subjektu vlastní subjekt, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, kritérium zaradenia stanovené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ako aj v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 je splnené (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, EU:C:2012:137, bod 79).
65 Vo veci samej sa Rada domnievala, že vzhľadom na skutočnosť, že NIOC vlastnila 100 % základného imania NICO, ktorá sama vlastnila 100 % základného imania PPL, ktorá zasa vlastnila celé základné imanie PPI vlastniacej základné imanie ostatných žalobkýň, a to vo výške 97 % v prípade POSCO, 48 % v prípade POMC a 49 % v prípade PRE, treba každú zo žalobkýň považovať za subjekt, ktorý vlastní alebo kontroluje NIOC v zmysle článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012.
66 Treba teda preskúmať, či sa vzhľadom na tento reťazec vlastníckych vzťahov Rada vo vzťahu k jednotlivým žalobkyniam dopustila nesprávneho posúdenia tým, že považovala za splnené kritérium zaradenia týkajúce sa subjektov vlastnených subjektom, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde.
67 Po prvé treba v súvislosti so spoločnosťou PPI, ktorá je dcérskou spoločnosťou NIOC, konštatovať, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď zaradila meno tohto subjektu do zoznamov.
68 Podľa judikatúry citovanej v bode 64 vyššie totiž vlastníctvo celého základného imania subjektu zo strany subjektu, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, samo osebe znamená, že je splnené kritérium zaradenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ako aj v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012. Okrem toho treba uviesť, že v oblasti práva hospodárskej súťaže, ktorá sa tiež zaoberá otázkou vzťahov medzi dcérskou spoločnosťou a jej materskou spoločnosťou, výskyt sprostredkovateľských spoločností medzi týmito dvomi spoločnosťami vôbec nemá vplyv na uplatnenie vyvrátiteľnej domnienky, podľa ktorej predmetná materská spoločnosť má rozhodujúci vplyv na konanie svojej dcérskej spoločnosti. Na základe toho sa totiž usudzuje, že tento vplyv môže byť vykonávaný nepriamo, a to prostredníctvom spoločností nachádzajúcich sa v reťazci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, Zb., EU:C:2011:21, bod 88, a z 27. septembra 2012, Shell Petroleum a i./Komisia, T‑343/06, Zb., EU:T:2012:478, bod 52).
69 Treba teda uznať, že ak základné imanie subjektu nepriamo vlastní subjekt, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, je splnené kritérium zaradenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 bez ohľadu na existenciu a počet spoločností nachádzajúcich sa v reťazci medzi subjektom, ktorý je materskou spoločnosťou, a vlastneným subjektom, pokiaľ je každý zo subjektov v reťazci vlastníckych vzťahov celkovo vlastnený príslušnou priamou materskou spoločnosťou. Za týchto okolností si totiž subjekt, ktorý je materskou spoločnosťou, zachováva jednotnú a výlučnú kontrolu nad všetkými svojimi dcérskymi spoločnosťami, a teda môže cez spoločnosti nachádzajúce sa v reťazci vykonávať nátlak na subjekt, ktorý nepriamo vlastní, s cieľom obchádzať účinky opatrení vzťahujúcich sa naň, čo odôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení proti tomuto nepriamo vlastnenému subjektu.
70 Vo veci samej teda treba vyvodiť záver, že zaradenie do zoznamov mena PPI, ktorej 100 % základného imania vlastnila PPL, ktorej celé základné imanie vlastnila NICO, pričom zasa 100 % jej základného imania vlastnila NIOC, je z hľadiska kritéria týkajúceho sa subjektov vlastnených alebo kontrolovaných subjektom, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, odôvodnené.
71 Po druhé v súvislosti so spoločnosťou POSCO treba pripomenúť, že takmer celé základné imanie, a to 97 % základného imania tohto subjektu vlastnila PPI.
72 Z tohto hľadiska z judikatúry týkajúcej sa oblasti práva hospodárskej súťaže vyplýva, že materská spoločnosť môže vykonávať rozhodujúci vplyv na konanie svojej dcérskej spoločnosti, pokiaľ vlastní celé, prípadne takmer celé imanie tejto dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 2009, Arkema/Komisia, T‑168/05, EU:T:2009:367, bod 71).
73 V dôsledku toho treba konštatovať, že ak celé alebo takmer celé základné imanie subjektu vlastní subjekt, ktorý poskytuje podporu iránskej vláde, je splnené kritérium zaradenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012.
74 Vo veci samej napriek tomu, že medzi NIOC a POSCO sa v reťazci nachádzali tri spoločnosti, a napriek skutočnosti, že PPI nie je výlučným vlastníkom POSCO, sa Rada nedopustila nesprávneho posúdenia tým, že prijala reštriktívne opatrenia voči POSCO.
75 Ako sa totiž uvádza v bodoch 68 a 69 vyššie, počet spoločností v reťazci nemá vplyv na schopnosť materskej spoločnosti relevantným spôsobom ovplyvňovať konanie svojej dcérskej spoločnosti, pokiaľ uvedená materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti, ako aj základné imanie každej zo spoločností nachádzajúcich sa v reťazci pod ňou. Rovnaký záver sa uplatní aj pri vlastníctve takmer celého imania dcérskej spoločnosti a spoločností nachádzajúcich sa v reťazci pod ňou, ako vo veci samej, kde NIOC prostredníctvom spoločnosti PPI vlastní 97 % základného imania POSCO. Možno totiž dôvodne prijať názor, že vzhľadom na existenciu výlučného alebo takmer výlučného vlastníctva medzi NIOC a PPI, táto posledná uvedená spoločnosť zostáva pod jednotnou a výlučnou kontrolou tejto materskej spoločnosti.
76 Treba teda dospieť k záveru, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievala, že NIOC vlastnila POSCO, a vo vzťahu k tejto žalobkyni treba zamietnuť druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.
77 Po tretie Rada vo vzťahu k POMC a PRE tvrdí, že podľa judikatúry týkajúcej sa práva hospodárskej súťaže domnienka výkonu rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na svoju dcérsku spoločnosť sa uplatňuje aj v prípade, keď sa dve spoločnosti nachádzajú v situácii, ktorá je podobná situácii, keď jediná spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti. Keďže vo veci samej základné imanie POMC vlastní PPI v podiele 48 % a Global O & M Company v podiele 47 % a keďže PRE je spoločným podnikom, ktorého základné imanie vlastnila PPI v podiele 49 % a Telford International v podiele 47 %, sa Rada domnieva, že judikatúra citovaná v bode 64 je relevantná a že POMC a PRE musia byť považované za spoločnosti, ktoré sú nepriamo kontrolované NIOC najmä prostredníctvom PPI.
78 Navyše Rada na pojednávaní uviedla, že vzhľadom na to, že PPI vlastnila vyšší percentuálny podiel na základnom imaní POMC než Global O & M Company, a že vyšší percentuálny podiel na základnom imaní PRE než Telford International, bolo možné sa domnievať, že tento subjekt mal posledné slovo a mohol vnucovať svoje rozhodnutia POMC a PRE.
79 Všeobecný súd sa však domnieva, že vo veci samej nemožno vo vzťahu k POMC a k PRE uplatniť domnienku výkonu rozhodujúceho vplyvu na tieto spoločnosti zo strany ich materskej spoločnosti.
80 Najprv je totiž potrebné v súvislosti s tvrdením o spoločnom vlastníctve základných imaní POMC a PRE uviesť, že voči spoločnostiam Global O & M Company a Telford International – na rozdiel od PPI – neboli prijaté reštriktívne opatrenia. Za týchto okolností teda nie je v záujme týchto dvoch prvých uvedených spoločností, aby pomáhali PPI vo výkone nátlaku na ich spoločnú dcérsku spoločnosť s cieľom obchádzať účinky reštriktívnych opatrení zameraných len na PPI. Preto sa nemožno domnievať, že situácia je podobná so situáciou, keď jediný subjekt vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, lebo vo veci samej existencia spoločnej kontroly môže PPI, a v dôsledku toho aj NIOC, zabrániť v tom, aby vykonávali nátlak na POMC a PRE na účely obídenia účinkov reštriktívnych opatrení, ktoré sa na naň vzťahujú.
81 Následne treba pripomenúť, že podľa judikatúry vlastníctvo 60 % základného imania subjektu samo osebe neznamená, že je splnené kritérium zaradenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 [rozsudok zo 6. septembra 2013, Persia International Bank/Rada, T‑493/10, Zb. (Výňatky), EU:T:2013:398, bod 106]. Vo veci samej a fortiori samotné vlastníctvo základného imania vo výške 48 % v prípade POMC a vo výške 49 % v prípade PRE nie je dostatočné na to, aby podľa judikatúry citovanej v bode 64 vyššie odôvodnilo prijatie reštriktívnych opatrení vzťahujúcich sa na tieto subjekty.
82 Vzhľadom na to, že PPI nevlastní celé alebo takmer celé základné imanie POMC a PRE, treba preskúmať, či z hľadiska okolností veci samej existovalo nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tieto dve posledné uvedené spoločnosti budú nútené obchádzať účinky reštriktívnych opatrení vzťahujúcich sa na NIOC.
83 Treba však konštatovať, že Rada nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by Všeobecnému súdu umožnil domnievať sa, že PPI bola schopná kontrolovať POMC alebo PRE. Hoci podiel, ktorý má PPI na základnom imaní týchto spoločností je o trocha vyšší než podiel ostatných hlavných akcionárov týchto subjektov, napriek tomu podiel zostáva minoritným podielom. Nie je možné teda predpokladať, že PPI mohla mať právomoc menovať viac ako polovicu členov správnej rady POMC alebo polovicu členov správnej rady PRE, prípadne mala iným spôsobom posledné slovo v správnych radách týchto subjektov.
84 Je potrebné teda vyvodiť záver, že Rada sa dopustila nesprávneho posúdenia tým, že sa domnievala, že POMC a PRE boli vlastnené alebo kontrolované zo strany NIOC.
85 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba vo vzťahu k PPI a k POSCO druhý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný a vo vzťahu k POMC a PRE mu vyhovieť. V dôsledku toho treba zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú týchto dvoch posledných uvedených žalobkýň.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na majetok, práva na výkon hospodárskej činnosti, zásady ochrany životného prostredia a humanitárnych hodnôt Únie a v každom prípade zásad proporcionality a predbežnej obozretnosti
86 Žalobkyne uvádzajú, že napadnuté akty predstavujú porušenie základných slobôd a práv.
87 Na úvod žalobkyne v podstate uvádzajú, že napadnuté akty porušujú ich právo na majetok, ich právo vykonávať hospodársku činnosť a sú neprimerané vo vzťahu k sledovanému cieľu.
88 Následne žalobkyne uvádzajú, že napadnuté akty môžu zapríčiniť značné škody na životnom prostredí, zdraví a bezpečnosti iránskych pracovníkov a občanov, vrátane detí. Tvrdia totiž, že pre sankcie nebudú môcť ukončiť 19. etapu ťažobného projektu South Pars, ktorého uskutočnenie je podstatné na to, aby sa zabránilo nedostatku zemného plynu v Iráne počas zimy. Okrem toho v replike spresňujú, že veľká časť materiálu a technických služieb pochádza z členských krajín Únie. Keďže Iránska islamská republika nemá možnosť získať tento materiál, musí siahnuť po iných vykurovacích palivách, ktoré sú škodlivejšie pre životné prostredie a zvyšujú riziká pre zdravie a bezpečnosť osôb, ktoré žijú a pracujú v okolí ťažobných projektov.
89 Vzhľadom na tieto riziká sa žalobkyne domnievajú, že Rada porušila zásadu predbežnej obozretnosti. Rada totiž mala pred prijatím napadnutých aktov zohľadniť účinky zmrazenia ich majetku.
90 Napokon žalobkyne uvádzajú, že opatrenia, ktoré Rada prijala, sú vzhľadom na deklarovaný cieľ neprimerané.
91 Všeobecný súd sa domnieva, že všetky tvrdenia žalobkýň treba zamietnuť.
92 Po prvé, pokiaľ ide o právo žalobkýň na majetok a právo žalobkýň vykonávať hospodársku činnosť, treba najprv uviesť, že uvedené práva sú súčasťou základných práv zakotvených v článku 17 a v článku 16 Charty základných práv, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd Únie. Treba však pripomenúť, že základné práva nie sú absolútnymi výsadami a že ich výkon môže podliehať obmedzeniam, ktoré sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu, ktoré sleduje Únia (rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, Zb., EU:C:2011:735, bod 113).
93 Ďalej podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok z 18. novembra 1987, Maizena a i., 137/85, Zb., EU:C:1987:493, bod 15).
94 Vo veci samej je právo vykonávať hospodársku činnosť, ako aj právo žalobkýň na majetok prijatím napadnutých aktov v značnej miere obmedzené, pretože nemôžu disponovať svojimi finančnými prostriedkami, ktoré sa nachádzajú na území Únie, s výnimkou osobitného povolenia, a podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 267/2012 im žiadne finančné prostriedky, ani hospodárske zdroje nemôžu byť priamo ani nepriamo sprístupnené. Avšak vzhľadom na dôležitosť zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti Rada oprávnene mohla predpokladať, že zásahy do vyššie uvedených práv vyplývajúce zo zaradenia do zoznamov subjektov, ktoré vlastní subjekt poskytujúci podporu iránskej vláde, boli primerané a potrebné na účely vytvorenia nátlaku na uvedenú vládu, aby ju prinútil ukončiť činnosti súvisiace so šírením jadrových zbraní (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, EU:C:2012:137, bod 61).
95 Takéto zásahy teda nemožno z hľadiska sledovaných cieľov považovať za neprimeraný a neakceptovateľný zásah, ktorý by ohrozoval podstatu práva na majetok a práva na výkon hospodárskej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 92 vyššie, EU:C:2011:735, body 114 a 115).
96 Navyše na rozdiel od tvrdení žalobkýň zmrazenie ich finančných prostriedkov nie je možné kvalifikovať ako neprimerané z dôvodu údajného porušenia ich práva predloženia ich argumentov Rade. Ako bude potvrdené v rámci preskúmania piateho žalobného dôvodu (pozri bod 123 a nasl. nižšie), žalobkyne mali príležitosť vyjadriť svoje stanoviská.
97 Preto treba zamietnuť tvrdenia týkajúce sa porušenia práva na majetok a práva vykonávať hospodársku činnosť a neprimeranosti predmetných opatrení ako nedôvodné.
98 Po druhé, pokiaľ ide o riziká poškodenia životného prostredia, zdravia a bezpečnosti iránskych pracovníkov a občanov, treba predovšetkým uviesť, že nemožnosť získať kľúčový materiál a kľúčové technické služby od podnikov sídliacich v Únii, uvádzaná ako príčina týchto rizík, nijakým spôsobom nevyplýva z reštriktívnych opatrení vzťahujúcich sa na žalobkyne.
99 Z argumentácie žalobkýň, ako aj z dokumentov pripojených k replike na podporu tejto argumentácie totiž vyplýva, že riziká nedostatku zemného plynu, prípadne riziká súvisiace s využívaním iných vykurovacích palív nie sú dôsledkom údajných finančných ťažkostí žalobkýň zapríčinených zmrazením ich finančných prostriedkov, ktoré by im bránili získať potrebný materiál na pokračovanie v ich aktivitách, ale vyplývajú z obmedzení zavedených Úniou v súvislosti s poskytovaním tovaru alebo technológií podstatného významu iránskym subjektom, ako aj technických služieb súvisiacich s týmto tovarom, ktoré sú určené pre plynárenský priemysel v Iráne.
100 Ako uvádza Rada, tieto obmedzenia, uvedené najmä v článku 4 rozhodnutia 2010/413, ako aj v článkoch 8 a 9 nariadenia č. 267/2012, sa vzťahujú na všetky iránske subjekty a môžu sa týkať žalobkýň bez ohľadu na zaradenie ich mien do zoznamov. Navyše zákonnosť uvedených ustanovení nemožno spochybniť v rámci predmetnej žaloby, lebo posledné uvedené ustanovenia netvoria právny základ napadnutých aktov.
101 Na základe toho treba dospieť k záveru, že tvrdenie, podľa ktorého napadnuté akty vyvolávajú riziko pre životné prostredie, ako aj pre zdravie a bezpečnosť iránskych pracovníkov a občanov, nie je dôvodné.
102 Po tretie v súvislosti so zásadou predbežnej obozretnosti treba pripomenúť, že táto zásada je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá dotknutým orgánom ukladá povinnosť prijať v konkrétnom rámci výkonu právomocí, ktoré sú im priznané relevantnou právnou úpravou, vhodné opatrenia, aby tak predišli niektorým potenciálnym rizikám pre verejné zdravie, bezpečnosť a životné prostredie, a to uprednostnením požiadaviek spojených s ochranou týchto záujmov pred hospodárskymi záujmami (pozri rozsudky z 26. novembra 2002, Artegodan a i./Komisia, T‑74/00, T‑76/00, T‑83/00 až T‑85/00, T‑132/00, T‑137/00 a T‑141/00, Zb., EU:T:2002:283, body 183 a 184, a z 21. októbra 2003, Solvay Pharmaceuticals/Rada, T‑392/02, Zb., EU:T:2003:277, bod 121 a citovanú judikatúru).
103 Vo veci samej teda, ako vyplýva z bodov 98 až 101 vyššie, žalobkyne nepreukázali existenciu potenciálnych rizík pre zdravie, bezpečnosť alebo životné prostredie, ktoré by mohli vyplývať zo zmrazenia ich finančných prostriedkov. Preto Rade nemožno vytýkať, že počas prijímania napadnutých aktov nevzala do úvahy uplatnenie zásady predbežnej obozretnosti.
104 Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.
O piatom žalobnom dôvode založenom na chýbajúcom oznámení dvom žalobkyniam, porušení povinnosti odôvodnenia, práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu
105 Žalobkyne sa domnievajú, že Rada sa voči nim dopustila viacerých porušení procesných práv, práv na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu.
106 Po prvé žalobkyne tvrdia, že Rada individuálne neoznámila napadnuté akty POMC a PRE.
107 Po druhé žalobkyne tvrdia, že Rada neodôvodnila svoje rozhodnutie o uložení reštriktívnych opatrení, ktoré sa na ne vzťahujú, a teda ich neinformovala o dôvodoch zaradenia ich mien do zoznamov. V replike spresňujú, že dôvod, podľa ktorého by boli vlastnené alebo kontrolované zo strany NIOC, nezodpovedá odôvodneniu uvedenému v napadnutých aktoch.
108 Po tretie žalobkyne tvrdia, že Rada im napriek ich žiadosti neoznámila informácie a dôkazné prostriedky, o ktoré sa pri prijímaní napadnutých aktov opierala. Z tohto dôvodu sa domnievajú, že nemohli predložiť svoje argumenty a dostatočne napadnúť zaradenie svojich mien do zoznamov.
109 Najprv treba uviesť, že žalobkyne požiadali Všeobecný súd o preskúmanie procesných tvrdení predložených v rámci piateho žalobného dôvodu len pre prípad, že budú prvé štyri žalobné dôvody zamietnuté. Keďže sa druhému žalobnému dôvodu vo vzťahu k POMC a PRE vyhovelo, treba preskúmať piaty žalobný dôvod výlučne vo vzťahu k PPI a POSCO (ďalej len „prvé dve žalobkyne“). Tvrdenie týkajúce sa chýbajúceho oznámenia napadnutých aktov POMC a PRE sa teda v rámci piateho žalobného dôvodu nebude preskúmavať.
110 V prvom rade v súvislosti s povinnosťou odôvodnenia z preskúmania prvého žalobného dôvodu (pozri body 27 až 48 vyššie) jasne vyplýva, že odôvodnenie napadnutých aktov je dostatočné, pretože prvým dvom žalobkyniam nielen umožnilo určiť právny základ týchto aktov, ale aj osobitné a konkrétne dôvody, na základe ktorých Rada rozhodla, že musia byť predmetom reštriktívnych opatrení v súlade s judikatúrou citovanou v bode 35 vyššie.
111 Následne v súvislosti s právami na obhajobu treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržanie týchto práv a najmä práva byť vypočutý v akomkoľvek konaní, ktoré bolo začaté proti určitému subjektu a ktoré môže viesť k prijatiu pre neho nepriaznivého rozhodnutia, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené, aj keď neexistuje právna úprava týkajúca sa predmetného konania (rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:T:2009:401, bod 91).
112 Zásada dodržania práv na obhajobu vyžaduje jednak, aby skutočnosti zohľadnené v neprospech dotknutého subjektu na účely odôvodnenia aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, boli tomuto subjektu oznámené. Jednak mu musí byť umožnené účinne vyjadriť svoj názor na tieto skutočnosti (pozri analogicky rozsudok OMPI I, už citovaný v bode 33 vyššie, EU:T:2006:384, bod 93).
113 V prípade prvého aktu, ktorým boli zmrazené finančné prostriedky subjektu, pokiaľ tomu nebránia naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov, sa musí oznámenie skutočností uvádzaných v neprospech subjektu vykonať súčasne s prijatím dotknutého aktu, alebo len čo je to možné po uvedenom prijatí. Na žiadosť dotknutého subjektu má tento subjekt po prijatí aktu tiež právo na vyjadrenie svojho stanoviska týkajúceho sa daných skutočností (pozri analogicky rozsudok OMPI I, už citovaný v bode 33 vyššie, EU:T:2006:384, bod 137).
114 Okrem toho je potrebné poznamenať, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť tejto inštitúcie umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup ku všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:T:2009:401, bod 97 a citovanú judikatúru).
115 Napokon zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že dotknutý orgán Únie má povinnosť oznámiť dôvody reštriktívneho opatrenia dotknutému subjektu, ak je to možné, buď v okamihu prijatia uvedeného opatrenia, alebo aspoň čo najrýchlejšie po jeho prijatí, aby sa dotknutému subjektu umožnil výkon práva podať opravný prostriedok v stanovených lehotách. Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom reštriktívnych opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri úplnom oboznámení sa s vecou sa rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie, ako aj na umožnenie súdu Únie v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu, čo je jeho úlohou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb., EU:C:2008:461, body 335 až 337 a citovanú judikatúru).
116 Po prvé vo veci samej v súvislosti s úvodným oznámením skutočností zohľadnených v neprospech subjektu treba pripomenúť, že jednak napadnuté akty boli prvým dvom žalobkyniam oznámené listami z 10. júna 2013 a jednak, že z preskúmania prvého žalobného dôvodu, ako aj z bodu 110 vyššie týkajúceho sa povinnosti odôvodnenia vyplýva, že napadnuté akty sú dostatočne odôvodnené, pretože prvým dvom žalobkyniam umožňujú pochopiť dôvody, na základe ktorých boli žalobkyne zaradené do zoznamov.
117 Je teda potrebné konštatovať, že Rada neporušila práva prvých dvoch žalobkýň na obhajobu, pokiaľ ide o úvodné oznámenie skutočností svedčiacich v ich neprospech.
118 Po druhé v súvislosti s prístupom k dokumentom treba uznať, že Rada neporušila práva na obhajobu týchto žalobkýň, pričom nie je potrebné sa vyjadrovať k tvrdeniu, podľa ktorého Rada prvým dvom žalobkyniam včas nesprístupnila dokumenty, ktoré sa nachádzajú v spise.
119 Je potrebné pripomenúť, že oneskorené oznámenie dokumentu, o ktorý sa Rada opierala pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení voči určitému subjektu, predstavuje porušenie práv na obhajobu odôvodňujúce zrušenie prijatých aktov len v prípade, ak sa preukáže, že predmetné reštriktívne opatrenia by nemohli byť v súlade s právom prijaté alebo zachované, ak by oneskorene oznámený dokument musel byť vylúčený z dôkazov svedčiacich v neprospech subjektu (rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 81 vyššie, EU:T:2013:398, bod 85).
120 V dôsledku toho vo veci samej aj za predpokladu, že Rada oneskorene oznámila dokumenty obsiahnuté v spisoch žalobkýň, táto skutočnosť by mohla odôvodniť zrušenie napadnutých aktov len v prípade, že by sa preukázalo, že prijatie reštriktívnych opatrení voči prvým dvom žalobkyniam nemohlo byť odôvodnené skutočnosťami, ktoré im boli včas oznámené, t. j. dôvodmi obsiahnutými v napadnutých aktoch.
121 Na jednej strane treba teda konštatovať, že dokumenty predložené pri podaní vyjadrenia k žalobe neobsahujú žiadnu novú informáciu, ktorá by slúžila na obhajobu prvých dvoch žalobkýň, pretože neobsahujú žiadnu novú okolnosť, ktorá by sa na nich vzťahovala. Na druhej strane z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyplýva, že dôvody uvedené v napadnutých aktoch, ktoré boli prvým dvom žalobkyniam oznámené, postačovali na odôvodnenie prijatia reštriktívnych opatrení vzťahujúcich sa na ne.
122 Za týchto okolností treba vyvodiť záver, že Rada v súvislosti s prístupom k dokumentom neporušila práva na obhajobu prvých dvoch žalobkýň.
123 Po tretie, pokiaľ ide o možnosť prvých dvoch žalobkýň účinne presadiť svoje stanovisko, treba konštatovať, že po prijatí napadnutých aktov žalobkyne 9. augusta 2013 zaslali Rade list, v ktorom vyjadrili svoje stanovisko a požiadali o oznámenie dôvodov svojho zaradenia do zoznamov, ako aj predloženie dôkazov obsiahnutých v spise.
124 Na základe toho prvé dve žalobkyne mali možnosť účinne presadiť svoje stanovisko, takže z tohto hľadiska nemožno Rade vytýkať porušenie ich práv na obhajobu.
125 Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že prvé dve žalobkyne mohli obhajovať svoje práva a že v plnej miere mohli vykonávať kontrolu zákonnosti napadnutých aktov. Prvé dve žalobkyne teda nesprávne Rade vytýkajú, že porušila ich práva na účinnú súdnu ochranu.
126 V dôsledku toho vo vzťahu k prvým dvom žalobkyniam treba piaty žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
127 Na základe vyššie uvedeného treba žalobu zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka PPI a POSCO, a žalobe vyhovieť v rozsahu, v akom sa týka POMC a PRE.
O časových účinkoch zrušenia napadnutých aktov vo vzťahu k POMC a PRE
128 Podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné. Z judikatúry vyplýva, že toto ustanovenie súdu Únie umožňuje rozhodnúť o dátume právoplatnosti jeho zrušujúcich rozsudkov (rozsudok z 12. decembra 2013, Nabipour a i./Rada, T‑58/12, EU:T:2013:640, body 250 a 251).
129 V predmetnom prípade sa Všeobecný súd z dôvodov uvedených nižšie domnieva, že je nevyhnutné zachovať časové účinky napadnutých aktov až do uplynutia lehoty na podanie odvolania podľa článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, alebo ak bude v rámci tejto lehoty podané odvolanie, až do zamietnutia odvolania.
130 Treba totiž pripomenúť, že jadrový program Iránskej islamskej republiky je zdrojom vážnych obáv tak na medzinárodnej, ako aj európskej úrovni. Rada tak v tomto kontexte postupne rozšírila počet reštriktívnych opatrení prijatých voči tomuto štátu v rámci vykonania rezolúcií Bezpečnostnej rady s cieľom vytvoriť prekážky vývoju činností ohrozujúcich mier a medzinárodnú bezpečnosť.
131 Záujem POMC a PRE na okamžitom účinku zrušenia napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa ich týkajú, musí byť vyvážený cieľom všeobecného záujmu, ktorý sleduje politika Únie v oblasti reštriktívnych opatrení voči Iránskej islamskej republike. Zmenu časových účinkov zrušenia reštriktívneho opatrenia tak možno odôvodniť nevyhnutnosťou zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení, a v konečnom dôsledku naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa bezpečnosti alebo rozvoja medzinárodných vzťahov Únie a jej členských štátov (pozri analogicky v súvislosti s neexistenciou povinnosti predchádzajúceho oznámenia dotknutej osobe dôvodov prvotného zaradenia jej mena do zoznamov rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb., EU:C:2011:853, bod 67).
132 Zrušenie napadnutých aktov s okamžitými účinkami v rozsahu, v akom sa týkajú POMC a PRE, by však POMC a PRE umožnilo previesť všetky aktíva alebo ich časť mimo Únie bez toho, aby mohla Rada v danom prípade včas uplatniť článok 266 ZFEÚ s cieľom napraviť nezrovnalosti zistené v tomto rozsudku, čím by mohlo dôjsť k vážnemu a nezvratnému narušeniu účinnosti akéhokoľvek zmrazenia aktív, o ktorom by v budúcnosti mohla Rada rozhodnúť vo vzťahu týmto subjektom.
133 Pokiaľ totiž ide o uplatnenie článku 266 ZFEÚ v predmetnom prípade, treba uviesť, že zrušenie zaradenia mien POMC a PRE do zoznamov na základe tohto rozsudku vyplýva zo skutočnosti, že dôvody tohto zaradenia nie sú podložené dostatočnými dôkazmi (pozri body 77 až 84 vyššie). Hoci prináleží Rade rozhodnúť o spôsoboch vykonania tohto rozsudku, nové zaradenie uvedených mien nemožno úplne vylúčiť. V rámci nového preskúmania má totiž Rada možnosť opätovne zaradiť tieto mená do zoznamov na základe dostatočne podložených dôvodov v súlade s právnymi predpismi.
134 Z toho vyplýva, že účinky napadnutých aktov musia byť voči POMC a PRE zachované až do uplynutia lehoty na podanie odvolania, alebo ak bude odvolanie v tejto lehote podané, až do prípadného zamietnutia odvolania.
O trovách
135 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku však môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy, ak účastníci mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov.
136 Za okolností prejednávanej veci treba rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. V rozsahu, v akom sa týkajú spoločností Petropars Aria Kish Operation and Management Co. a Petropars Resources Engineering Kish Co., sa zrušujú:
– rozhodnutie Rady 2013/270/SZBP zo 6. júna 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu,
– vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 522/2013 zo 6. júna 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu.
2. Účinky rozhodnutia 2013/270 a nariadenia č. 522/2013 sa zachovávajú voči spoločnostiam Petropars Aria Kish Operation and Management Co. a Petropars Resources Engineering Kish Co. až do uplynutia lehoty na podanie odvolania uvedenej v článku 56 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, alebo ak bude v tejto lehote podané odvolanie, až do zamietnutia odvolania.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Jaeger | van der Woude | Buttigieg |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. mája 2015.
Podpisy