ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 18. októbra 2012 (*)
„Smernica 2005/29/ES – Nekalé obchodné praktiky – Praktiky spočívajúce v informovaní spotrebiteľa o tom, že vyhral cenu, a nútiace ho, aby si s cieľom nadobudnúť danú cenu spôsobil akékoľvek náklady“
Vo veci C‑428/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) z 2. augusta 2011 a doručený Súdnemu dvoru 16. augusta 2011, ktorý súvisí s konaním:
Purely Creative Ltd,
Strike Lucky Games Ltd,
Winners Club Ltd,
McIntyre & Dodd Marketing Ltd,
Dodd Marketing Ltd,
Adrian Williams,
Wendy Ruck,
Catherine Cummings,
Peter Henry
proti
Office of Fair Trading,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: sudcovia A. Rosas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu šiestej komory, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. júna 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Purely Creative Ltd a i., v zastúpení: K. de Haan, QC, a N. Tillott, solicitor,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski a E. Jenkinson, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Simor, barrister,
– španielska vláda, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,
– rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Samnadda, M. van Beek a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu bodu 31 prílohy I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, s. 22).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi piatimi spoločnosťami vykonávajúcimi distribúciu reklamných zásielok a viacerými osobami, ktoré pracovali v týchto spoločnostiach (ďalej len „obchodníci“), na jednej strane a Office of Fair Trading (ďalej len „OFT“), ktorý je zodpovedný za vynucovanie právnej úpravy chrániacej spotrebiteľov, na druhej strane, ktorý sa týka obchodných praktík používaných týmito obchodníkmi.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 6, 8, 16 až 19 smernice o nekalých obchodných praktikách stanovujú:
„(6) Táto smernica… aproximuje právne predpisy členských štátov o nekalých obchodných praktikách vrátane nekalej reklamy, ktoré priamo poškodzujú ekonomické záujmy spotrebiteľov, a tým nepriamo poškodzujú ekonomické záujmy oprávnených účastníkov hospodárskej súťaže. …
…
(8) Táto smernica priamo ochraňuje ekonomické záujmy spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami podnikateľov voči spotrebiteľom. …
…
(16) Ustanovenia o agresívnych obchodných praktikách by sa mali vzťahovať na tie praktiky, ktoré významne zmenšujú slobodu výberu spotrebiteľa. Sú nimi praktiky využívajúce obťažovanie a nátlak vrátane použitia fyzickej sily a neprimeraný vplyv.
(17) Je žiaduce, aby tie obchodné praktiky, ktoré sú za každých okolností nekalé, boli identifikované, aby sa poskytla väčšia právna istota. Príloha I preto obsahuje úplný výpočet všetkých týchto praktík. Toto sú jediné obchodné praktiky, ktoré môžu byť považované za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9. Tento výpočet môže byť upravený len novelizáciou tejto smernice.
(18) Je vhodné chrániť všetkých spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami; … V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor, obsahuje však i ustanovenia zamerané na zabránenie zneužívania spotrebiteľov, ktorých vlastnosti ich robia obzvlášť zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám. Tam, kde je obchodná praktika osobitne zameraná na určitú skupinu spotrebiteľov, ako napríklad deti, je žiaduce, aby bol dosah tejto obchodnej praktiky posúdený z pohľadu priemerného člena takejto skupiny. … Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.
(19) Ak určité vlastnosti, ako napríklad vek, fyzická alebo mentálna chyba alebo dôverčivosť robia spotrebiteľov obzvlášť náchylnými voči určitej obchodnej praktike alebo základnému produktu a ekonomické správanie iba týchto spotrebiteľov môže byť touto praktikou narušené spôsobom, ktorý môže obchodník rozumne predvídať, je vhodné zabezpečiť, aby boli náležite chránení posúdením tejto praktiky z pohľadu priemerného člena tejto skupiny.“
4 V článku 1 smernice sa uvádza:
„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.“
5 V článku 2 písm. e) danej smernice sa uvádza táto definícia:
„‚podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa‘ je využitie obchodnej praktiky na značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.
6 Článok 5 tej istej smernice s názvom „Zákaz nekalých obchodných praktík“ znie:
„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
2. Obchodná praktika je nekalá, ak:
a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti
a
b) podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
…
4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:
a) sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,
alebo
b) sú agresívne v zmysle článkov 8 a 9.
5. Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“
7 Článok 8 smernice o nekalých obchodných praktikách s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ znie:
„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“
8 V prílohe I smernice o nekalých obchodných praktikách je uvedený zoznam stanovujúci v 31 bodoch obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Na praktiky opísané v bodoch 1 až 23 tejto prílohy sa vzťahuje názov „Klamlivé obchodné praktiky“, kým na praktiky opísané v bodoch 24 až 31 sa vzťahuje názov „Agresívne obchodné praktiky“.
9 Bod 20 prílohy I danej smernice znie:
„Opísanie produktu ako ‚grátis‘, ‚zadarmo‘, ‚bez poplatku‘ alebo podobne, pričom spotrebiteľ musí zaplatiť čokoľvek iné okrem nevyhnutných nákladov na odpovedanie na obchodnú praktiku a vyzdvihnutie tovaru alebo zaplatenie za jeho doručenie.“
10 Bod 31 tejto prílohy stanovuje:
„Vytváranie falošného dojmu, že spotrebiteľ už vyhral, vyhrá, alebo potom, čo niečo urobí, vyhrá cenu alebo získa iný rovnocenný prospech, keď v skutočnosti:
– neexistuje cena alebo iný rovnocenný prospech, alebo
– akákoľvek činnosť smerujúca k získa[n]iu ceny alebo iného rovnocenného prospechu je podmienená tým, že spotrebiteľ uhradí hotovosť alebo si spôsobí náklady.“
Vnútroštátne právo
11 Smernica o nekalých obchodných praktikách bola prebratá predpismi o ochrane spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami z roku 2008 [Consumer Protection from Unfair Trading Regulations 2008 (SI 1277/2008), ďalej len „predpisy“]. Podľa pravidla 3 predpisov sú nekalé obchodné praktiky zakázané. Podľa ich pravidla 5 sú zakázané klamlivé činnosti a podľa pravidla 6 sú zakázané klamlivé opomenutia konania.
12 Príloha I predpisov zodpovedá prílohe I smernice o nekalých obchodných praktikách. Príloha I predpisov ale neobsahuje názvy, ktoré sú uvedené v prílohe I smernice. Znenie bodu 31 prílohy I predpisov je totožné so znením bodu 31 prílohy I danej smernice.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
13 Po dlhom procese rokovaní a vyjednávaní medzi OFT a obchodníkmi, ktoré boli založené na snahe zaviazať daných obchodníkov dodržiavať určité pravidlá v oblasti reklamy, OFT podal návrh na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division (Companies Court) na vydanie príkazu na dodržiavanie predpisov, ktorým sa obchodníkom zakáže pokračovať v distribúcii reklám podobných piatim konkrétnym reklamám, ktoré boli vykonané v roku 2008 a označené ako prílohy 5 až 9 v spise predloženého danému súdu. OFT tvrdil, že tieto reklamy sú zakázané ako „nekalé obchodné praktiky“ podľa pravidla 3 predpisov na základe toho, že sú v rozpore s bodom 31 písm. b) prílohy I týchto predpisov a že zahŕňajú klamlivé činnosti v zmysle pravidla 5 predpisov, ako aj klamlivé opomenutia konania podľa pravidla 6 predpisov.
14 Uvedené reklamy zahŕňajú individuálne adresované listy, stieracie karty a iné vkladané materiály, ktoré sa umiestňovali do novín a časopisov. Hoci sa v podrobnostiach líšia, majú mnoho spoločných znakov, ktoré vnútroštátny súd, t. j. Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) opísal takto:
– spotrebiteľovi sa oznámilo, že má nárok na získanie jednej z viacerých špecifikovaných cien alebo odmien, ktoré siahali od ceny značnej hodnoty po cenu, ktorej hodnota neprevyšovala niekoľko GBP a ktorá sa počas celého konania označuje ako „najčastejšia cena“. Mnoho cien malo hodnotu v rozmedzí uvedených dvoch cien. Nebolo sporné, že tieto ceny boli skutočne poskytnuté predmetným spotrebiteľom,
– aby spotrebiteľ zistil, na akú cenu má nárok, a aby získal číslo nároku, mal s výnimkou reklamy č. 8 možnosť:
– zavolať na osobitne spoplatnené telefónne číslo,
– využiť systém zasielania spätných správ SMS alebo
– získať túto informáciu bežnou poštou,
na možnosť využiť bežnú poštu sa však dával menší dôraz ako na osobitne spoplatnené telefónne číslo, v dôsledku čoho boli spotrebitelia nabádaní k použitiu nákladnejšieho prostriedku než pošta. V súvislosti s reklamou č. 5 sa zistilo, že minimálne 80 % zúčastnených spotrebiteľov reagovalo telefonicky alebo formou SMS správy. V súvislosti s ostatnými reklamami nebolo preukázané takéto konkrétne zistenie. Dotknuté telefónne číslo predstavovalo osobitne spoplatnenú linku. Spotrebiteľovi bola oznámená cena jednej minúty hovoru a maximálna dĺžka hovoru,
– spotrebiteľovi nebolo oznámené, že:
– minimálny čas hovoru, za ktorý získa informácie potrebné na nárokovanie si najčastejšej ceny, bol o niekoľko sekúnd kratší ako maximálna dĺžka hovoru,
– z minútovej sadzby hovoru vo výške 1,50 GBP dostala reklamná spoločnosť 1,21 GBP,
– v niektorých prípadoch musel spotrebiteľ zaplatiť dodatočné poplatky, ktoré údajne zahŕňali prepravu a poistenie, pričom časť z nich reklamná spoločnosť používala na financovanie nákladov na nadobudnutie odmeny nárokovanej spotrebiteľom, a
– vyše 99 % osôb, ktoré si uplatnili nárok na získanie ceny, malo nárok na získanie najčastejšej ceny, ktorej hodnota alebo jej podstatná časť už mohla byť uhradená z nákladov na telefonický hovor alebo zaslania SMS správy, alebo z nákladov, ktoré údajne zahŕňali prepravu a poistenie.
15 Napríklad, čo sa týka reklamy č. 5, z bodov 87 a 90 rozhodnutia High Court vyplýva, že na to, aby spotrebiteľ dostal hodiny vyrobené v Japonsku, ktoré boli údajne švajčiarske, musel zaplatiť 18 GBP (8,95 GBP za telefón, 8,50 GBP za poistenie a poštovné náklady, ako aj náklady na dve obálky a dve poštové známky). Ak sa spotrebiteľ rozhodol pre oznámenie poštou, jeho výdavky boli 9,50 GBP. V prípade použitia telefónu, obchodník získal 15,71 GBP (7,21 GBP za telefón a 8,50 GBP za poistenie a poštovné), pričom však jeho náklady boli 9,36 GBP.
16 Reklamy č. 6 a 8 sa týkajú výletných plavieb. Ako vyplýva z bodov 171 až 173 rozhodnutia High Court, v prípade reklamy č. 8 spotrebiteľov tvorilo 356 578 osôb, ktoré vyhrali výletnú plavbu po Stredozemnom mori pre štyri osoby, a mohli sa domáhať svojej ceny vyplnením formulára a zaplatením 14,95 GBP za poistenie a poštovné. Spotrebiteľ na základe toho dostal poukážku, ktorej cena pre obchodníka bola 0,35 GBP. Po prečítaní si malých písmen uvedených na tejto poukážke zistil, že ide o trojdňovú výletnú plavbu na Korzike (Francúzsko) a Sardínii (Taliansko) z nešpecifikovaného prístavu v Toskánsku (Taliansko) a v neurčitý dátum. Na základe tejto poukážky vznikal nárok na dopravu z Anglicka do miesta, z ktorého výletná loď vypláva, ako aj spätná doprava v hodnote 159 GBP. Na získanie kabíny s jednou alebo dvoma posteľami (a nie štyrmi posteľami) bolo potrebné zaplatiť príplatok. Spotrebiteľ musel znášať náklady na stravu a pitie, ako aj prístavné poplatky. Podľa High Court museli dva páry vynaložiť 1 596 GBP, t. j. 399 GBP na osobu, aby sa mohli zúčastniť na tejto plavbe.
17 Ako obchodníci vysvetlili vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, pre nich boli dôležité len aktuálne databázy účastníkov, ktorí mohli odpovedať na reklamy, čo malo vplyv na ceny, pretože tieto údaje sa dali použiť na ponúkanie ďalších relevantných produktov spotrebiteľom alebo ich bolo možné postúpiť iným spoločnostiam, ktoré chcú ponúkať svoje produkty.
18 High Court rozhodol, že dotknuté reklamy zahŕňajú nekalé obchodné praktiky, aj keď v menšom rozsahu, ako tvrdil OFT.
19 Tento súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že na praktiku opísanú v bode 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách sa vzťahuje názov „Agresívne obchodné praktiky“ a nie „Klamlivé obchodné praktiky“, pričom však zdôraznil, že v prílohe I predpisov nie sú uvedené nijaké názvy. V bode 47 uvedeného rozhodnutia však High Court dospel k záveru, že klamlivá povaha obchodnej transakcie predstavuje samotnú podstatu zákazu stanoveného v bode 31 prílohy I uvedenej smernice. High Court však pripustil tvrdenie, že bod 31 by nebol uplatniteľný, keby požadovaná platba bola len v minimálnej výške (zodpovedajúcej kúpe poštovej známky alebo bežného telefonického hovoru), keby z tejto platby nemal predmetný obchodník nijaký prospech a keby táto platba bola zanedbateľná v porovnaní s vyhranou cenou.
20 Na základe svojich právomocí High Court vydal príkaz, v ktorom boli uvedené záväzky obchodníkov. Obchodníci sa v bode 1 tohto rozhodnutia zaviazali, že nebudú „vytvárať falošný dojem, že spotrebiteľ už vyhral, vyhrá, alebo že ak niečo urobí, vyhrá cenu či iný rovnocenný prospech, ak v skutočnosti akékoľvek konanie, ktoré odporúča žalovaný v súvislosti s uplatnením nároku na získanie ceny, prípadne iného rovnocenného prospechu, je podmienené tým, že spotrebiteľ uhradí hotovosť alebo si spôsobí určité náklady, ktoré predstavujú:
a) podstatnú časť jednotkových nákladov žalovaného na poskytnutie veci opísanej ako cena alebo iného rovnocenného prospechu spotrebiteľovi alebo
b) v prípade poplatku, o ktorom je uvedené, že slúži na pokrytie prepravy a poistenia, ktorý použije žalovaný na úplné alebo čiastočné financovanie nákladov na nadobudnutie veci či na nakladanie s ňou, prípadne iných nákladov na sprístupnenie tejto veci, ako sú skutočné náklady na jej dodanie spotrebiteľovi a (prípadné) poistenie pri preprave“.
21 Obchodníci sa proti tomuto rozhodnutiu High Court odvolali na Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division), pričom navrhli, aby sa bod 1 zmenil tak, že písmeno a) sa vypustí, alebo subsidiárne, aby bolo nahradené týmto znením:
„a) podstatnú časť pravdepodobných nákladov priemerného spotrebiteľa na nadobudnutie veci opísanej ako cena alebo iného rovnocenného prospechu“.
22 OFT podal vzájomné odvolanie, ktoré sa tiež týkalo bodu 1 písm. a) príkazu, ktorým navrhoval, aby bol obsah tohto písmena nahradený týmto znením:
„vytvárať dojem, že spotrebiteľ už vyhral, vyhrá, alebo že ak niečo urobí, vyhrá cenu či získa rovnocenný prospech, ak v skutočnosti akékoľvek konanie uvedené žalovanými v súvislosti s uplatnením nároku na získanie ceny alebo iného rovnocenného prospechu je podmienené tým, že spotrebiteľ zaplatí určitú sumu, prípadne [si spôsobí určité náklady],“ alebo subsidiárne „[čokoľvek iné ako minimálne náklady]“.
23 Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) sa domnieva, že je nevyhnutný správny výklad bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, pretože vnútroštátne právne úpravy členských štátov, ktorými bolo prevzaté toto ustanovenie, sa líšia. Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Bráni zakázaná praktika uvedená v bode 31 prílohy I smernice [o nekalých obchodných praktikách] obchodníkom, aby informovali spotrebiteľov o tom, že vyhrali cenu alebo rovnocenný prospech, keď v skutočnosti nabádajú spotrebiteľa k tomu, aby si v súvislosti s uplatnením nároku na získanie ceny alebo rovnocenného prospechu spôsobil určité náklady vrátane minimálnych nákladov?
2. Ak obchodník ponúkne spotrebiteľovi viacero možných spôsobov uplatnenia nároku na získanie ceny alebo rovnocenného prospechu, ide o porušenie bodu 31 prílohy I [smernice o nekalých obchodných praktikách], ak je akékoľvek konanie v súvislosti s niektorým zo spôsobov uplatnenia nároku [na cenu alebo na rovnocenný prospech] podmienené tým, že spotrebiteľ vynaloží určité náklady vrátane minimálnych nákladov?
3. Pokiaľ nie je v rozpore s bodom 31 prílohy I [smernice o nekalých obchodných praktikách], ak spôsob uplatnenia nároku [na cenu alebo na rovnocenný prospech] vyžaduje, aby spotrebiteľ vynaložil iba minimálne náklady, ako má vnútroštátny súd posúdiť, či sú tieto náklady minimálne? Musia byť takéto náklady najmä úplne nevyhnutné na to, aby:
a) reklamná spoločnosť identifikovala spotrebiteľa ako výhercu ceny;
b) spotrebiteľ nadobudol cenu alebo
c) spotrebiteľ získal plnenie, ktoré je označené ako cena?
4. Vyplýva z výrazu ‚falošný dojem‘ uvedeného v bode 31 [prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách] nejaká dodatočná požiadavka popri požiadavke, aby spotrebiteľ uhradil hotovosť alebo si spôsobil náklady v súvislosti so získaním ceny, na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť, že došlo k porušeniu ustanovení [daného] bodu 31?
5. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, ako má vnútroštátny súd určiť, či bol vyvolaný takýto ‚falošný dojem‘? Musí vnútroštátny súd pri rozhodovaní o tom, či bol vyvolaný ‚falošný dojem‘, najmä posúdiť pomernú hodnotu ceny v porovnaní s nákladmi na uplatnenie nároku na jej získanie? Má sa v takom prípade táto ‚pomerná hodnota‘ posúdiť na základe:
a) jednotkových nákladov reklamnej spoločnosti vynaložených na nadobudnutie ceny;
b) jednotkových nákladov reklamnej spoločnosti vynaložených na poskytnutie ceny spotrebiteľovi alebo
c) hodnoty, ktorú môže pripisovať cene spotrebiteľ, s ohľadom na posúdenie ‚trhovej hodnoty‘, za akú sa rovnocenný tovar predáva?“
O prejudiciálnych otázkach
24 Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd pýta na výklad bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, presnejšie na výraz „falošný dojem“ a na druhú zarážku tohto bodu, s cieľom zistiť, či toto ustanovenie bráni tomu, aby bol spotrebiteľ, ktorému sa oznámilo, že vyhral cenu, povinný vynaložil určité náklady vrátane minimálnych nákladov.
25 Pokiaľ ide o znenie tohto ustanovenia, treba konštatovať, že sa skladá z dvoch protikladných častí, ktoré sú oddelené výrazom „keď v skutočnosti“. Prvá časť tohto bodu 31, t. j. „vytváranie falošného dojmu, že spotrebiteľ už vyhral, vyhrá, alebo po tom, čo niečo urobí, vyhrá cenu alebo získa iný rovnocenný prospech“, opisuje tri falošné dojmy, ktoré môžu byť vyvolané vo vedomí spotrebiteľa s ohľadom na cenu alebo iný prospech. V druhej časti tohto bodu sú opísané dve rozdielne skutkové okolnosti. Pri prvej ide o prípad, že neexistuje cena ani iný rovnocenný prospech, zatiaľ čo pri druhej okolnosti cena alebo iný prospech síce existuje, ale na jej získanie sa vyžaduje činnosť zo strany spotrebiteľa, ktorá je podmienená tým, že uhradí hotovosť alebo si spôsobí náklady.
26 Zo štruktúry vety, ktorá predstavuje bod 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, vyplýva, že tieto dve skutkové okolnosti opísané v druhej časti tohto bodu objasňujú jej prvú časť. Inými slovami, falošný dojem sa vyvolá, ak existujú prvky jednej aj druhej okolnosti opísané v danej druhej časti.
27 Obchodníci však tvrdia, že „falošný dojem“ je odlišným prvkom od okolností opísaných v druhej časti bodu 31, keďže o nekalú praktiku nejde vtedy, ak sú spotrebiteľovi poskytnuté dostatočné informácie o nákladoch vyžadovaných na domáhanie sa ceny. Tvrdia, že výraz „falošný dojem“ bol doplnený Európskym parlamentom v rámci druhého čítania návrhu smernice, a toto doplnenie orgánu spolupôsobiaceho svojou právomocou v legislatívnom procese potvrdzuje výklad, že „falošný dojem“ je základnou zložkou nekalých praktík, ktorá je odlišná od okolností opísaných v dvoch zarážkach uvedeného bodu 31.
28 Zo štruktúry vety preskúmanej v bode 26 tohto rozsudku však vyplýva, že „falošný dojem“ nemožno považovať za odlišný prvok od dvoch okolností opísaných v druhej časti bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách. Navyše, hoci je nepochybné, že Parlament doplnil výraz „falošný dojem“ do znenia uvedenej smernice, treba uviesť, že zmena a doplnenie ním zavedené, ako vyplýva z odporúčania pre druhé čítanie zo 7. februára 2005 o spoločnej pozícii Rady k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady o nečestných obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a o zmene a doplnení smernice Rady č. 84/450/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nečestných obchodných praktikách“) (A6‑0027/2005 v konečnom znení), obsahuje nielen doplnenie tohto výrazu, ale aj okolností opísaných v dvoch zarážkach daného bodu 31. Preskúmanie zmien a doplnení, ktoré predložil Parlament, teda potvrdzuje výklad uvedený v bode 26 tohto rozsudku, že okolnosti opísané v týchto zarážkach objasňujú výraz „falošný dojem“ a že tento výraz nepredstavuje základnú zložku nekalej praktiky, ktorá je nezávislá od uvedených okolností.
29 V každom prípade, ako správne zdôraznila Európska komisia, pojem „falošný“ nie je nevyhnutný na pochopenie bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, ale podporuje len spornú vetu. Zakázanú praktiku totiž tvorí to, že sa vyvolá niektorý z dojmov uvedených v prvej časti tohto bodu, hoci, ako vyplýva z druhej časti tohto bodu, tieto dojmy nezodpovedajú realite.
30 Presnejšie, čo sa týka druhej zarážky bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, treba konštatovať, že podľa znenia tohto ustanovenia je nekalou praktikou, ak sa od spotrebiteľa vyžaduje uhradiť určitú hotovosť alebo spôsobiť si náklady pri vykonaní činnosti smerujúcej k získaniu toho, čo mu je opísané ako cena alebo iný rovnocenný prospech. Toto znenie neupravuje nijakú výnimku, pričom však výraz „spôsobiť si náklady“ nenasvedčuje tomu, že by spotrebiteľ mohol znášať akékoľvek náklady, a to ani náklady, ktoré by boli v porovnaní s hodnotou ceny zanedbateľné, ako ani náklady, z ktorých by obchodník nemal nijaký prospech, akými je cena poštovej známky.
31 Obsah slov „činnosť smerujúca k získaniu ceny“ je veľmi nepresný, a môže preto zahŕňať najmä akýkoľvek postup, ktorým sa spotrebiteľ informuje o povahe svojej ceny alebo sa ju snaží nadobudnúť.
32 Obchodníci zdôrazňujú slová „po tom, čo niečo urobí“ a vyvodzujú z toho, že nejde o nekalú praktiku, ak si spotrebiteľ môže vybrať z viacerých možností, z ktorých jedna nie je vôbec nákladná alebo úplne bez poplatkov, aby reagoval v súvislosti so získaním ceny.
33 Treba však uviesť, že slová „po tom, čo niečo urobí“, ktoré sú uvedené v prvej časti bodu 31 prílohy I k smernici o nekalých obchodných praktikách, sa týkajú prípadu vyvolania dojmu, že dôjde k nadobudnutiu ceny po urobení niečoho, napríklad kúpy tovaru ponúkaného v katalógu, a nie sú preto relevantné pri výklade druhej zarážky uvedeného bodu 31, ktorá sa týka činností smerujúcich k získaniu ceny, ktorá je spotrebiteľovi ponúknutá ako už vyhraná.
34 Navyše vzhľadom na absolútnu povahu zákazu požadovať spôsobenie si nákladov spotrebiteľom, tá okolnosť, že sú ponúkané viaceré možnosti, nemôže zbaviť praktiku jej nekalého charakteru, ak niektoré z ponúkaných možností znamenajú pre spotrebiteľa spôsobenie si nákladov, aj keby boli tieto náklady zanedbateľné v porovnaní s hodnotou ceny.
35 Doslovný výklad bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách je potvrdený preskúmaním jeho súvislostí.
36 Treba teda zdôrazniť, že toto ustanovenie sa nachádza v prílohe I smernice o nekalých obchodných praktikách, ktorá, ako vyplýva z článku 5 bodu 5 smernice, obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Táto skutočnosť potvrdzuje výklad, podľa ktorého sa nesmie vyžadovať žiadne posúdenie na overenie existencie klamlivého zámeru či klamlivej povahy odlišnej od okolností opísaných v dvoch zarážkach druhej časti uvedeného bodu 31, ako ani zanedbateľnej povahy ceny.
37 Navyše tento bod 31 sa nachádza pod nadpisom „Agresívne obchodné praktiky“ prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, čo vylučuje akúkoľvek relevantnosť klamlivej povahy obchodnej praktiky. Ako totiž vyplýva z článku 8 danej smernice, agresívna praktika je praktikou, ktorá z dôvodu svojich vlastností zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.
38 Ako zdôraznili najmä talianska vláda a vláda Spojeného kráľovstva a talianska vláda, predmetná praktika uvedená v bode 31 druhej zarážke prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách využíva psychologický efekt spôsobený oznámením výhry ceny, aby spotrebiteľ urobil rozhodnutie, ktoré nie je vždy racionálne, akým je zavolanie na osobitne spoplatnené telefónne číslo s cieľom informovať sa o povahe ceny, uskutočnenie drahej cesty s cieľom nadobudnúť sadu tanierov v nízkej hodnote alebo zaplatenie nákladov na dopravu rovnakej knihy, akú už vlastní.
39 V tejto súvislosti veľmi nezáleží na tom, že cena má veľkú hodnotu v porovnaní s nákladmi nevyhnutnými na jej nadobudnutie. Obchodníci viackrát pred Súdnym dvorom uviedli prípad, že cenou by bol luxusný automobil, ktorý si však spotrebiteľ musí prevziať v mieste jeho výroby po zaplatení poplatkov za jeho poistenie a prihlásenie.
40 Treba však uviesť, že taký príklad skoro vôbec nezodpovedá cenám, ktoré sú väčšinou ponúkané spotrebiteľom. V každom prípade, ako zdôraznila vláda Spojeného kráľovstva, cieľová skupina predmetných praktík nie je nevyhnutne schopná finančne uniesť také náklady, a to ani požičaním si peňazí. Napokon to, že sa obchodníkom zakáže prenášať na spotrebiteľa akékoľvek náklady, nepovedie k nemožnosti organizovať také reklamné akcie. Obchodník totiž môže stanoviť geografické vymedzenie, pokiaľ ide o účasť na súťaži či reklamnej akcii, s cieľom obmedziť náklady, ktoré musí znášať a ktoré sú spojené s dopravou spotrebiteľa a procesnými úkonmi nevyhnutnými na nadobudnutie ceny týmto spotrebiteľom. Obchodník môže tiež zohľadniť náklady na komunikáciu a dopravu, ktoré musí znášať pri určení hodnoty odovzdávanej ceny.
41 Pokiaľ ide o to, že nadpisy uvedené v prílohe I smernice o nekalých obchodných praktikách neboli prebraté do vnútroštátnej právnej úpravy, táto skutočnosť nemôže byť relevantná pri výklade tejto smernice. To platí rovnako aj pre rozdielnosti, na ktoré poukazujú obchodníci, zistené medzi rôznymi vnútroštátnymi právnymi úpravami vykonávajúcimi uvedenú smernicu. Treba však pripomenúť, že pri uplatnení vnútroštátneho práva musí vnútroštátny súd, ktorý má podať jeho výklad, vykladať toto právo v čo v najväčšej miere v zmysle znenia a účelu smernice o nekalých obchodných praktikách, aby sa dosiahol výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje, a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8; z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 113, ako aj z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, Zb. s. I‑7151, bod 60).
42 Ako správne uviedla vláda Spojeného kráľovstva, výklad bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách možno objasniť pomocou bodu 20 danej prílohy. Toto ustanovenie stanovuje, že klamlivú praktiku predstavuje opísanie produktu ako „gratis“, „zadarmo“, „bez poplatku“ alebo podobne, pričom spotrebiteľ musí zaplatiť čokoľvek iné okrem nevyhnutných nákladov na odpovedanie na obchodnú praktiku a vyzdvihnutie tovaru alebo zaplatenie za jeho doručenie. Uvedený bod 31 obsahuje znenie, ktoré nie je podobné, čo potvrdzuje jeho výklad v tom zmysle, že zákaz znášania spotrebiteľom akýchkoľvek nákladov je absolútny, či už ide o náklady na poštovú známku, alebo na komunikáciu obyčajným telefonickým hovorom.
43 Ciele smernice o nekalých obchodných praktikách potvrdzujú doslovný výklad jej bodu 31 prílohy I.
44 Článok 1 tejto smernice stanovuje, že jej cieľom je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa (rozsudok z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea, C‑261/07 a C‑299/07, Zb. s. I‑2949, bod 51).
45 Ako vyplýva z odôvodnení smernice o nekalých obchodných praktikách a najmä z jej odôvodnenia 17, právna istota je základným prvkom pre riadne fungovanie vnútorného trhu. Na dosiahnutie tohto cieľa normotvorca zhromaždil v prílohe I tejto smernice obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, a ktoré si preto nevyžadujú posúdenie každého jednotlivého prípadu s ohľadom na články 5 až 9 danej smernice.
46 Tento cieľ by sa nedosiahol, ak by sa bod 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách vykladal tak, že zahŕňa prvok schopný uviesť do omylu, ktorý je odlišný od okolností opísaných v druhej časti tohto ustanovenia. Dôkaz existencie tohto prvku by si totiž vyžadoval ťažké posudzovanie, ktoré by sa muselo vykonať v každom jednotlivom prípade, čomu sa práve snaží zabrániť uvedením danej praktiky v tejto prílohe I.
47 Rovnako by tento cieľ nebol dosiahnutý, ak by obchodníci mohli od spotrebiteľa vyžadovať, aby si spôsobil „zanedbateľné náklady“ s ohľadom na hodnotu ceny. Znamenalo by to totiž potrebu určiť tak spôsoby hodnotenia nákladov a cien, ako aj by to vyžadovalo vykonávať také hodnotenia.
48 Cieľ zabezpečiť vysokú mieru ochrany spotrebiteľov tiež potvrdzuje taký výklad bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách, že od spotrebiteľa, ktorý vyhral cenu, nemožno vyžadovať spôsobenie si nijakých nákladov.
49 Ako uviedla najmä vláda Spojeného kráľovstva a ako bolo pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, praktika uvedená v bode 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách sa podľa danej smernice považuje za agresívnu, pretože náznakom výhry sa snaží využiť psychologický efekt vyvolaný vo vedomí spotrebiteľa možnosťou výhry a priviesť ho k tomu, aby urobil rozhodnutie, ktoré nie je vždy rozumné a ktoré by inak neurobil. Preto s cieľom ochrany spotrebiteľa treba chrániť integritu pojmu „výhra“ tým, že bod 31 prílohy I danej smernice sa bude vykladať v tom zmysle, že za cenu sa nepovažuje taká cena, za ktorú je spotrebiteľ povinný čokoľvek zaplatiť.
50 Tento cieľ potvrdzuje výklad, podľa ktorého nie je prípustné, aby spotrebiteľ mohol vykonať svoju činnosť smerujúcu k získaniu ceny viacerými spôsobmi, ktoré mu obchodník navrhuje, pričom aspoň jeden je bezplatný. Práve samotný náznak nadobudnutia ceny totiž ovplyvňuje spotrebiteľa a môže ho viesť k prijatiu rozhodnutia, ktoré by inak neurobil, akým je rozhodnúť sa pre najrýchlejší spôsob, akým sa dozvie o cene, ktorú vyhral, hoci tento spôsob môže spôsobiť najvyššie náklady.
51 Obchodníci tvrdili, že z dôvodu primeraného informovania spotrebiteľa o povahe ceny a podmienkach jej nadobudnutia treba dospieť k záveru, že táto praktika nie je nekalá. V tejto súvislosti treba údajne rozlišovať medzi tým, čo predstavuje cenu, a tým, čo predstavuje jej nadobudnutie. Hoci opis ceny musí byť spotrebiteľovi oznámený, podľa bodu 31 prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách sa zakazuje, aby činnosti smerujúce k získaniu ceny boli podmienené tým, že spotrebiteľ uhradí hotovosť alebo si spôsobí náklady.
52 Použitím jedného z príkladov uvedených na pojednávaní, cena, ktorá je označená ako „vstupenka“ na konkrétny futbalový zápas, nezahŕňa dopravu spotrebiteľa z jeho domova na futbalový štadión či na miesto konania zápasu. Naopak, ak cenu predstavuje „zúčastnenie sa“ na tomto športovom podujatí a ak to nie je nijako ďalej spresnené, obchodník musí znášať aj spotrebiteľove náklady na dopravu.
53 Jasné a primerané informovanie spotrebiteľa je dôležité, pokiaľ obchodník chce identifikovať vyhranú cenu a oznámiť jej solídnosť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 18 smernice o nekalých obchodných praktikách, ak je obchodná praktika osobitne zameraná na určitú skupinu spotrebiteľov, je žiaduce, aby bol dosah tejto obchodnej praktiky posúdený z pohľadu priemerného člena takejto skupiny. Podľa tohto odôvodnenia majú vnútroštátne súdy predovšetkým samy na základe vlastnej úvahy určiť typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.
54 Odôvodnenie 19 tej istej smernice kladie dôraz na pojem určitá skupina spotrebiteľov obzvlášť náchylných voči určitej obchodnej praktike a na potrebu chrániť spotrebiteľov posúdením danej praktiky z pohľadu priemerného člena tejto skupiny. Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice o nekalých obchodných praktikách teda definuje nekalý charakter určitej praktiky s ohľadom na konkrétnu skupinu spotrebiteľov, ktorá je jej cieľovou skupinou.
55 Informácia, ktorá spresňuje, čo predstavuje cenu, sa musí rovnako ako akákoľvek iná informácia poskytovaná obchodníkom spotrebiteľovi preskúmať a posúdiť vnútroštátnymi súdmi s ohľadom na odôvodnenia 18 a 19 smernice o nekalých obchodných praktikách, ako aj jej článok 5 ods. 2 písm. b). To sa týka disponibility informácie, ako aj média, na akom je predložená, čitateľnej povahy textu, ako aj jeho jasnosti a zrozumiteľnosti pre cieľovú skupiny predmetnej praktiky.
56 Pokiaľ ide o najmä o praktiku opísanú v bode 16 tohto rozsudku, je nevyhnutné, aby cieľová skupina spotrebiteľov, ktorej bola zaslaná ponuka takej ceny, dokázala predovšetkým zistiť termíny výletnej plavby, miesto vyplávania a návratu, ako aj podmienky ubytovania a stravovania. Vnútroštátnym súdom prináleží overiť, či predložené informácie sú dostatočne jasné a zrozumiteľné pre cieľovú skupinu predmetnej praktiky, aby sa spotrebiteľ – priemerný člen tejto skupiny – dokázal rozhodnúť s ohľadom na vedomosti o danej veci.
57 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na otázku vnútroštátneho súdu odpovedať, že:
– bod 31 druhá zarážka prílohy I smernice o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že zakazuje agresívne praktiky, ktorými obchodníci vytvárajú falošný dojem, že spotrebiteľ už vyhral cenu, ak činnosť smerujúca k získaniu ceny, či už ide o žiadosť o informáciu týkajúcu sa povahy danej ceny, alebo jej nadobudnutia, je podmienená tým, že spotrebiteľ musí uhradiť hotovosť alebo si spôsobiť akékoľvek náklady,
– nie je relevantné, že náklady spôsobené spotrebiteľovi, akým je kúpenie poštovej známky, sú zanedbateľné s ohľadom na hodnotu ceny, ako ani to, že obchodník z nich nemá nijaký prospech,
– rovnako nie je relevantné, že spotrebiteľ môže vykonať činnosť smerujúcu k získaniu ceny viacerými spôsobmi, ktoré mu obchodník navrhuje, pričom aspoň jeden je bezplatný, pretože niektorá alebo viaceré z týchto ponúknutých možností predpokladajú, že spotrebiteľ si pri získaní informácií o cene a možnostiach jej nadobudnutia spôsobí náklady,
– vnútroštátnym súdom prináleží posúdiť informácie poskytované spotrebiteľom s ohľadom na odôvodnenia 18 a 19 smernice o nekalých obchodných praktikách, ako aj jej článok 5 ods. 2 písm. b), t. j. so zohľadnením jasnosti a zrozumiteľnosti týchto informácií pre cieľovú skupiny predmetnej praktiky.
O trovách
58 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Bod 31 druhá zarážka prílohy I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“), sa má vykladať v tom zmysle, že zakazuje agresívne praktiky, ktorými obchodníci, ako sú tí vo veci samej, vytvárajú falošný dojem, že spotrebiteľ už vyhral cenu, ak činnosť smerujúca k získaniu ceny, či už ide o žiadosť o informáciu týkajúcu sa povahy danej ceny, alebo jej nadobudnutia, je podmienená tým, že spotrebiteľ musí uhradiť hotovosť alebo si spôsobiť akékoľvek náklady.
Nie je relevantné, že náklady spôsobené spotrebiteľovi, akým je kúpenie poštovej známky, sú zanedbateľné s ohľadom na hodnotu ceny, ako ani to, že obchodník z nich nemá nijaký prospech.
Rovnako nie je relevantné, že spotrebiteľ môže vykonať činnosť smerujúcu k získaniu ceny viacerými spôsobmi, ktoré mu obchodník navrhuje, pričom aspoň jeden je bezplatný, pretože niektorá alebo viaceré z týchto ponúknutých možností predpokladajú, že spotrebiteľ si pri získaní informácií o cene a možnostiach jej nadobudnutia spôsobí náklady.
Vnútroštátnym súdom prináleží posúdiť informácie poskytované spotrebiteľom s ohľadom na odôvodnenia 18 a 19 smernice 2005/29, ako aj jej článok 5 ods. 2 písm. b), t. j. so zohľadnením jasnosti a zrozumiteľnosti týchto informácií pre cieľovú skupiny predmetnej praktiky.
Podpisy