ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)
z 28. apríla 1998 (*)
„Mimozmluvná zodpovednosť za dovolený akt – Nariadenie č. 2340/90 – Embargo proti Iraku – Zásah rovnajúci sa vyvlastneniu – Zodpovednosť za protiprávny akt – Ujma“
Vo veci T‑184/95,
Dorsch Consult Ingenieurgesellschaft mbH, spoločnosť podľa nemeckého práva, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: Karl M. Meessen, profesor, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, advokátska kancelária Patrick Kinsch, 100, boulevard de la Pétrusse,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne Yves Cretien, právny poradca, neskôr Stephan Marquardt a Antonio Tanca, členovia právneho servisu, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, Alessandro Morbilli, generálny riaditeľ riaditeľstva právnych vecí Európskej investičnej banky, 100, boulevard Konrad Adenauer,
a
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Peter Gilsdorf a Allan Rosas, hlavní právni poradcovia, a Jörn Sack, právny poradca, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, neskôr Carlos Gómez de la Cruz, člen právneho servisu, Centre Wagner, Kirchberg,
žalovaným,
ktorej predmetom je návrh na náhradu škody za ujmu, ktorú údajne utrpel žalujúci podnik následkom prijatia nariadenia Rady (EHS) č. 2340/90 z 8. augusta 1990 brániaceho Spoločenstvu obchodovať s Irakom a Kuvajtom (Ú. v. ES L 213, s. 1),
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora)
v zložení: predseda komory C. W. Bellamy, sudcovia A. Kalogeropoulos a V. Tiili,
tajomník: H. Jung,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. júna 1997,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti žaloby
1 Žalobkyňa Dorsch Consult Ingenieurgesellschaft mbH (ďalej len „Dorsch Consult“) je spoločnosť s ručením obmedzeným podľa nemeckého práva so sídlom v Mníchove (Nemecko), ktorej hlavnou činnosťou je poskytovanie poradenstva v oblasti inžinierstva v rôznych krajinách.
2 Dňa 30. januára 1975 uzavrela žalobkyňa s Ministry of Works and Housing Irackej republiky (ďalej len „iracké ministerstvo“) zmluvu, ktorou sa zaviazala poskytovať služby v oblasti organizácie a priebežnej kontroly prác súvisiacich s výstavbou Iraq Express Way č. 1. Táto zmluva uzavretá na minimálne šesť rokov bola následne niekoľkokrát predĺžená pre potreby výkonu a priebežnej kontroly vyššie uvedených prác. Článok X tejto zmluvy okrem iného predpokladal, že v prípade rozporov v súvislosti s výkladom ustanovení zmluvy alebo neplnenia povinností, ktoré z nej vyplývajú, sa zmluvné strany musia pokúsiť nájsť prijateľné riešenie prostriedkami predbežnej dohody (článok X odsek 1). V prípade pretrvávania rozporov mal byť spor predložený Planning Board, ktorého rozhodnutie malo byť konečné a záväzné. Žiadne rozhodnutie prijaté v rámci uvedenej zmluvy však nemohlo zmluvným stranám brániť v tom, aby svoj spor postúpili príslušným irackým súdom (článok X ods. 2).
3 Ako vyplýva zo spisu, pohľadávky, ktoré neboli ešte zaplatené, ktoré mala žalobkyňa od začiatku 90-tych rokov voči irackým úradom z dôvodu služieb dodaných v rámci vyššie uvedenej zmluvy, boli uznané listom z 5. februára 1990 a listom zo 6. februára 1990, pričom oba listy od irackého ministerstva boli adresované irackej banke Rafidian Bank (ďalej len „banka Rafidian“) a obsahovali príkaz na prevod príslušných dlžných súm na účet žalobkyne.
4 Dňa 2. augusta 1990 schválila Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov rezolúciu č. 660 (1990), ktorou konštatovala porušenie svetového mieru a bezpečnosti inváziou Iraku do Kuvajtu a požadovala okamžité a bezpodmienečné stiahnutie irackých ozbrojených síl z územia Kuvajtu.
5 Dňa 6. augusta 1990 prijala Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov rezolúciu č. 661 (1990), ktorou rozhodla prostredníctvom vyhlásenia, že „si je vedomá zodpovednosti, ktorú má v zmysle Charty Organizácie spojených národov za zachovanie svetového mieru a bezpečnosti“, a konštatovala, že Iracká republika (ďalej len „Irak“) nedodržala rezolúciu č. 660 (1990) o uvalení obchodného embarga proti Iraku a Kuvajtu.
6 Dňa 8. augusta 1990 schválila Rada na návrh Komisie, odvolávajúc sa na „vážnu situáciu, ktorá vyplynula z napadnutia Kuvajtu Irakom“, a na rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov č. 661 (1990), nariadenie (EHS) č. 2340/90 zakazujúce Spoločenstvu obchodovanie s Irakom a Kuvajtom [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 213, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 2340/90“).
7 Článok 1 nariadenia č. 2340/90 zakázal s účinnosťou od 7. augusta 1990 dovoz akéhokoľvek produktu irackého alebo kuvajtského pôvodu alebo proveniencie na územie Spoločenstva, ako aj vývoz do týchto krajín akéhokoľvek produktu pôvodom alebo provenienciou zo Spoločenstva. Článok 2 uvedeného nariadenia zakázal s účinnosťou od 7. augusta 1990: a) akúkoľvek činnosť alebo obchodnú transakciu vrátane akejkoľvek operácie súvisiacej s transakciami, ktoré už boli dojednané alebo vykonané, ktorých cieľom alebo účinkom bola podpora vývozu akéhokoľvek produktu irackého alebo kuvajtského pôvodu alebo proveniencie; b) predaj alebo dodávku akéhokoľvek produktu bez ohľadu na jeho pôvod alebo provenienciu ktorejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe bývajúcej v Iraku alebo Kuvajte alebo každej fyzickej alebo právnickej osobe na účely obchodnej činnosti prevádzanej na území Iraku alebo Kuvajtu alebo z územia Iraku alebo Kuvajtu; a c) každú činnosť, ktorej cieľom alebo účinkom je podporiť odbyt uvedeného produktu alebo jeho dodávky.
8 Ako vyplýva zo spisu, „Vrchná rada revolúcie Irackej republiky“ schválila 16. septembra 1990, odvolávajúc sa na „svojvoľné rozhodnutia niektorých vlád“, so spätným účinkom k 6. augustu 1990 zákon č. 57 o ochrane národného dedičstva, irackých záujmov a práv v Iraku a mimo Iraku (ďalej len „zákon č. 57“). Článkom 7 tohto zákona došlo k zmrazeniu majetkov, aktív a pohľadávok, ako aj z nich plynúcich príjmov, ktorými v čase okolností disponovali vlády, podniky, spoločnosti a banky štátov, ktoré prijali tzv. „svojvoľné rozhodnutia“ namierené proti Iraku.
9 Keďže žalobkyňa nedostala úhradu svojich pohľadávok od irackých úradov, uznaných vyššie uvedenými listami irackého ministerstva z 5. a 6. februára 1990 (pozri bod 3 vyššie), obrátila sa listami zo 4. augusta 1995 na Radu a Komisiu, ktorými ich žiadala o náhradu škody, ktorú utrpela následkom toho, že uvedené pohľadávky sa stali nedobytnými z dôvodu aplikácie zákona č. 57 vzhľadom na to, že tento zákon bol prijatý ako protiopatrenie v súvislosti so schválením nariadenia č. 2340/90 Komisiou. Žalobkyňa v listoch uvádzala, že zákonodarca Spoločenstva bol povinný odškodniť subjekty dotknuté uvalením embarga proti Iraku a že skutočnosť, že tak neurobil, zakladá zodpovednosť Spoločenstva v zmysle článku 215 druhého odseku Zmluvy ES. Okrem toho tvrdil, že z dôvodu opatrenia z opatrnosti zaregistroval svoje pohľadávky voči Iraku na United Nations Iraq Claims Compensation Commission.
10 Listom z 20. septembra 1995 Rada odmietla vyhovieť žiadosti žalobkyne o odškodnenie.
11 Práve za takýchto okolností podala žalobkyňa návrhom podaným 6. októbra 1995 do kancelárie Súdu prvého stupňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
12 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhý senát) rozhodol o otvorení ústnej časti konania bez použitia dôkazných prostriedkov. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania boli účastníci konania vyzvaní, aby odpovedali na niektoré písomné otázky.
13 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania 19. júna 1997.
Návrhy účastníkov konania
14 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd:
– zaviazal Spoločenstvo na zaplatenie 2 279 859,69 DM plus ročné úroky vo výške 8 % plynúce od 9. augusta 1990 ako protihodnotu za postúpenie zostatku pohľadávky v rovnakej výške, ktorú má voči Iraku,
– zaviazal žalovaných na náhradu trov konania,
– rozhodol, že rozsudok je vykonateľný,
– subsidiárne vyhlásil rozsudok predbežne vykonateľným na základe predloženia bankovej záruky.
15 Rada navrhuje, aby Súd:
– zamietol žalobu ako neprijateľnú,
– v opačnom prípade ju zamietol ako neodôvodnenú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
16 Komisia navrhuje, aby Súd:
– zamietol žalobu ako neodôvodnenú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
O prijateľnosti žaloby
Žalobné dôvody a tvrdenia účastníkov konania
17 Rada, ktorá formálne nepredložila námietku neprípustnosti žaloby v zmysle článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, tvrdí, že žaloba je neprípustná, pretože Spoločenstvu nemožno priznať zodpovednosť za ujmu údajne spôsobenú žalobkyni (rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Grands moulins des Antilles/Komisia, 99/74, Zb. s. 1531).
18 Po prvé Rada tvrdí, že údajná ujma nebola spôsobená nariadením č. 2340/90, ale zákonom č. 57. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prijatie tohto zákona nie je „priamou reakciou“ na prijatie nariadenia č. 2340/90, ale reakciou, ako vyplýva z jeho preambuly, na „svojvoľné rozhodnutia“ „istých vlád“. Podľa Rady ide o rezolúcie č. 660 (1990) a 661 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ktoré v skutočnosti viedli k schváleniu zákona č. 57. Embargo nariadené Bezpečnostnou radou Organizácie spojených národov voči Iraku bolo za daných okolností odôvodnené nezákonným správaním Iraku (napadnutie Kuvajtu) a táto skutočnosť odporuje tvrdeniu, že existuje objektívna súvislosť medzi prijatím nariadenia č. 2340/90 a zákona č. 57 ako protiopatrenia zo strany Iraku a že na základe toho existuje príčinná súvislosť medzi nariadením Spoločenstva a ujmou, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa.
19 Po druhé Rada vyslovuje otázku, či sú pohľadávky žalobkyne voči irackým úradom „aktívami“, ktoré boli zmrazené v zmysle článku 7 zákona č. 57 (pozri bod 8 vyššie). Žalobkyňa totiž nepreukázala, že banka Rafidian odmietla vykonať prevodné príkazy irackého ministerstva práve na základe zákona č. 57. Rada zdôrazňuje, že predmetné prevodné príkazy boli dané formou listov irackého ministerstva z 5. a 6. februára 1990, t. j. dosť dlho pred prijatím zákona č. 57, ktorý bol schválený v septembri 1990.
20 Po tretie Rada zdôrazňuje, že aj za predpokladu, že iracké úrady odmietli splatiť svoje dlhy voči žalobkyni práve na základe zákona č. 57, keďže nebolo prijaté žiadne opatrenie Spoločenstva alebo národné opatrenie zakazujúce prevod finančných prostriedkov do Nemecka z Iraku, iba uvedený zákon je príčinou ujmy, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva. Situácia žalobkyne je tak iná, než situácia iných nemeckých subjektov, ktorí utrpeli ujmu následkom nemeckých vnútroštátnych opatrení, ktoré v súlade s nariadením č. 2340/90 zakazovali všetky obchodné transakcie s Irakom.
21 Komisia je toho názoru, že judikatúra Súdu v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti v podstate neumožňuje podať na základe článku 178 a článku 215 druhého odseku Zmluvy ES žalobu vo veci mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt. Nazdáva sa však, že Zmluva ES by mala poskytovať právny podklad, ktorý by jednotlivcovi umožnil dovolávať sa zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt.
22 Žalobkyňa tvrdí, že jeho žaloba je prípustná a že právne a faktické odôvodnenia predložené Radou a hlavne odôvodnenia založené na tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi prijatím nariadenia č. 2340/90 a tým, že žalobkyňa nemohla vymáhať svoje pohľadávky voči irackým úradom, sa týkajú podstaty a nie prípustnosti žaloby.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
23 Súd prvého stupňa uvádza, že žalobkyňa popisuje v podaní jasným spôsobom charakter a rozsah ujmy, na ktorú sa odvoláva, ako aj dôvody, pre ktoré sa nazdáva, že medzi touto ujmou a prijatím nariadenia č. 2340/90 existuje príčinná súvislosť. Jej podanie obsahuje v dostatočnej miere základné náležitosti potrebné na prípustnosť žaloby v danej veci v zmysle článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku a judikatúry, pričom tvrdenia Rady týkajúce sa existencie a povahy uvádzanej škody a príčinnej súvislosti, ktoré závisia od posúdenia odôvodnenosti žaloby musia byť preskúmané v rámci tohto posúdenia. Z toho vyplýva, že žaloba musí byť vyhlásená za prípustnú (rozsudok Súdneho dvoru prvého stupňa zo 16. apríla 1997, Saint a Murray/Rada a Komisia, T‑554/93, Zb. s. II‑563, bod 59, a rozsudok z 10. júla 1997, Guérin automobiles/Komisia, T‑38/96, Zb. s. II‑1223, bod 42).
O veci samej
24 Žalobkyňa tvrdí, že ak bol zákon č. 57 prijatý následkom prijatia nariadenia č. 2340/90, ktorým bolo uvalené embargo proti Iraku, Spoločenstvo je povinné ju odškodniť za škodu, ktorú utrpela z dôvodu odmietnutia irackých úradov zaplatiť jej svoje dlhy. Zastáva názor, že zodpovednosti Spoločenstva za takto spôsobenú ujmu sa možno dovolávať hlavne na základe zásady zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt z dôvodu zásahu do jej vlastníckych práv, ktorý má rovnakú povahu ako vyvlastnenie, na základe zásady zodpovednosti Spoločenstva za protiprávny akt, pričom nezákonnosť aktu spočíva v tomto prípade v tom, že zákonodarca nepočítal pri prijímaní nariadenia č. 2340/90 s vyplatením odškodnenia za škody spôsobené týmto nariadením dotknutým podnikom.
O zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt
Argumentácia účastníkov konania
O dôvode zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt
25 Žalobkyňa v úvode tvrdí, že podľa prvého článku dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a takisto podľa všeobecných zásad medzinárodného práva v súvislosti s povinnosťou nahradiť škody spôsobené na majetku [článok 14 ods. 3 Grundgesetz (Nemecká ústava)] je možné uskutočniť vyvlastnenie, o ktorom sa rozhodlo vo všeobecnom záujme, iba na základe náhrady škody. Podľa žalobkyne platí rovnaké pravidlo aj v prípade „zásahu rovnakej povahy, akým je vyvlastnenie“, keď v súlade s nemeckou judikatúrou vzniká povinnosť vyplatiť odškodnenie v prípade, že štátne dovolené akty, ktoré nie sú formálnymi vyvlastňovacími opatreniami, mali za vedľajší následok zásah do vlastníckych práv.
26 Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že pohľadávky patria aj pod pojem majetku chráneného pred zásahom, ktorý je rovnocenný vyvlastneniu, v zmysle prvého článku protokolu č. 1 EDĽP (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. decembra 1994, Grécke rafinérie Stan a Stratis Andreadis/Grécko). Riešenie je navyše rovnaké aj v súdnej praxi v oblasti medzinárodného verejného práva, ako aj práva členských štátov.
27 Vychádzajúc z týchto úvah žalobkyňa tvrdí, že jej pohľadávky, ktoré existovali už predtým a neboli popierané, sa stali nedobytnými na základe zákona č. 57, ktorý bol prijatý ako odvetné opatrenie v súvislosti s uvalením embarga proti Iraku nariadením č. 2340/90, ktorým jej bola spôsobená „skutočne vzniknutá“ škoda, ktorú jej musí Spoločenstvo nahradiť.
28 Tvrdí, že jej návrh na náhradu škody z dôvodu dovoleného zásahu do jej vlastníckych práv je opodstatnený vzhľadom na to, že jej príspevok na náklady politiky embarga uskutočňovanej Spoločenstvom nesmie byť väčší než príspevok iných daňovníkov Spoločenstva, ktorí musia takisto znášať náklady v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (rozsudok Súdneho dvora z 5. marca 1980, Ferwerda, 265/78, Zb. s. 617, 628).
29 Na tvrdenie žalovaných, podľa ktorých vraj v tomto prípade ide o opatrenie Spoločenstva patriace k možnostiam obchodnej politiky vzhľadom na to, že ujma, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, nepresahuje medze spojené s rizikami hospodárskych činností v danej oblasti a neohrozuje ani jeho existenciu ako podniku, žalobkyňa uvádza protitvrdenie, že otázka, či je embargo uvalené na obchod s Irakom opatrením hospodárskej politiky alebo bezpečnostnej politiky ohrozujúcim jeho existenciu, nie je v tomto prípade vôbec dôležitá, pretože nejde o budúce hospodárske straty, ale o dotknutie sa vlastníckych práv, ktoré existovali už predtým. V súvislosti s otázkou, či sa poskytovaním služieb Iraku vedome nevystavila riziku, že neskôr nebude môcť vymáhať svoje pohľadávky, pripomína, že zmluvu uzatvorila s irackými úradmi v roku 1975, teda o štyri roky pred nastolením súčasného režimu v Iraku a päť rokov pred vypuknutím vojny medzi Irakom a Iránom.
30 Rada v úvode tvrdí, že podmienky dovolávania sa zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt musia byť striktnejšie než podmienky, ktoré platia v rámci zodpovednosti za protiprávny akt.
31 Upozorňuje, že podľa príslušnej judikatúry je možné dovolávať sa zodpovednosti bez zavinenia iba vtedy, keď súkromná osoba buď znáša vo všeobecnom záujme náklady, ktoré mu za normálnych okolností neprislúchajú (rozsudok Súdneho dvora z 24. júna 1986, Développement SA a Clemessy/Komisia, 267/82, Zb. s. 1907), alebo osobitná skupina podnikov špecializujúcich sa na niektoré produkty preberá neúmernú časť nákladov súvisiacich s prijatím niektorých hospodárskych opatrení Spoločenstvom (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1987, De Boer Buizen/Rada a Komisia, 81/86, Zb. s. 3677).
32 Podľa Rady nebola v tomto prípade splnená žiadna z podmienok. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že nie je prípustné, aby prispela na náklady spojené s politikou embarga zameranej proti Iraku viac než ostatné hospodárske subjekty, keďže jej pohľadávky neboli ešte v okamihu zavedenia tejto politiky uhradené, Rada naopak tvrdí, že nie je povinnosťou Spoločenstva odčiniť „smolu“ subjektov zainteresovaných na hospodársky rizikových transakciách.
33 Komisia tvrdí, že pojem obsiahnutý v nemeckom práve „mimoriadna obeť“ („Sonderopfer“), na ktorom žalobkyňa zakladá svoj návrh na náhradu škody, predpokladá, že súkromná osoba osobitnú škodu utrpela a že tento pojem nie je ako taký prevoditeľný do práva Spoločenstva. Navyše je pochybné, že by žalobkyňa mohla byť považovaná za člena dostatočne definovanej skupiny podnikov, ktorá v zmysle tejto teórie podstúpila „mimoriadnu obeť“.
34 Komisia zdôrazňuje, že odkazy žalobkyne na nemeckú judikatúru sa týkajú porušení pozemkového alebo obchodného vlastníctva prijatím štátnych opatrení v oblasti výstavby alebo rozparcelovania pozemkov a nie sú teda porovnateľné s týmto prípadom. Okrem toho sa judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti ochrany vlastníckeho práva, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva (pozri bod 29 vyššie), týkala de facto priameho zbavenia vlastníctva aktmi verejnej moci a nie nepriamych následkov dovolených právnych aktov prijatých Spoločenstvom, ako je to v tomto prípade.
35 Ako navyše vyplýva z príslušnej judikatúry, zodpovednosti Spoločenstva za dovolený akt sa možno dovolávať iba vtedy, keď zmienená škoda nebola predvídateľná alebo keď jej nemohol zabrániť starostlivý hospodársky subjekt. Predvídateľnosť nesolventnosti a/alebo odmietnutia platby zo strany Iraku je v tomto prípade prejavom jednak všeobecných okolností a jednak osobitnej situácie v tejto krajine. Komisia tvrdí, že podniky ako žalobkyňa, ktoré nemohli získať záruky poskytované verejnými ústavmi alebo poisťovňami na krytie rizík spojených s obchodnými transakciami s krajinami považovanými za „vysokorizikové krajiny“, vedome podstupovali s tým súvisiace zvýšené riziká.
36 Žalobkyňa nakoniec neuviedla žiadnu okolnosť, ktorá by sa mohla vážnym spôsobom dotknúť jej činnosti a ohroziť jej prežitie ako podniku (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz k rozsudku Súdneho dvora z 11. marca 1987, Rau a i./Komisia, 279/84, 280/84, 285/84 a 286/84, Zb. s. 1069, 1084, 1114).
O príčinnej súvislosti
37 Žalobkyňa tvrdí, že ujma, na ktorú sa odvoláva, bola spôsobená prijatím nariadenia č. 2340/90, ktorým bolo uvalené embargo na obchod s Irakom, pretože odmietnutie irackých úradov zaplatiť jej pohľadávky vychádzalo zo zákona č. 57, prijatého ako protiopatrenie reagujúce na prijatie predmetného nariadenia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, prijatie zákona č. 57 Irakom nie je „vzdialeným“ dôsledkom v zmysle judikatúry (rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 1979, Dumortier Frères/Rada, 64/76, 113/76, 167/78, 239/78, 27/79, 28/79 a 45/79, Zb. s. 3091), ale typickým a predvídateľným dôsledkom aktu, ktorým bolo uvalené embargo.
38 V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že pri prijímaní nariadenia č. 2340/90 naozaj zohľadnila tak Komisia, ako aj Rada náklady a iné dôsledky prípadného zastavenia úhrady jej splatných dlhov zo strany Iraku voči podnikom Spoločenstva. Na podporu tohto tvrdenia cituje ako svedka bývalého predsedu Komisie J. Delorsa a bývalého predsedu rady De Michelisa a žiada Súd prvého stupňa, aby Rade a Komisii prikázal predložiť prípravné akty nariadenia č. 2340/90 (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. októbra 1995, Carvel a Guardian Newspapers/Rada, T‑194/94, Zb. s. II‑2765).
39 Podľa žalobkyne je tvrdenie žalovaných, že ujma, ktorú uvádza, nebola spôsobená prijatím nariadenia č. 2340/90, ale samotným faktom, že už pred prijatím zmieneného nariadenia a pred napadnutím Kuvajtu 2. augusta 1990 nebol Irak schopný platiť svoje dlhy, v rozpore so skutočnosťou, že v apríli a máji 1990 jej iracké úrady už vyplatili sumu cca 200 000 DM za poskytnuté služby. Aj oneskorenie devízovej úhrady rôznych faktúr zo strany irackých úradov možno vysvetliť iba byrokratickými ťažkosťami irackého úradu a nie údajnou nesolventnosťou Iraku.
40 Žalobkyňa odmieta tvrdenie Rady, že nemôže vymáhať svoje pohľadávky nie vinou nariadenia č. 2340/90, ale vzdialenejšou príčinou, teda napadnutím Kuvajtu Irakom, ktoré bolo porušením medzinárodného verejného práva. Skutočnosť, že embargo Spoločenstva uvalené na obchod s Irakom z dôvodu predchádzajúceho protiprávneho aktu tohto štátu však nevylučuje povinnosť Spoločenstva odškodniť tretie osoby za zásah do ich práv rovnocenný vyvlastneniu. Ani existenciu priamej súvislosti, na ktorú sa odvoláva, nemožno spochybniť tým, že ujmu, ktorú žalobkyňa utrpela, spôsobil predchádzajúci dovolený akt, teda schválenie nariadenia č. 2340/90 (rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, Zb. s. 3539).
41 Čo sa týka tvrdenia Rady, že na základe poslednej analýzy boli príčinou ujmy rezolúcie prijaté Radou bezpečnosti Spojených národov, žalobkyňa odpovedá, že rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov nemajú priamy účinok na právne poriadky členských štátov.
42 Čo sa týka otázky predloženej žalovanými, či sú pohľadávky žalobkyne naozaj „aktívami“ v zmysle zákona č. 57 a či je tento zákon ešte stále v platnosti, žalobkyňa tvrdí, že dôležité je iba to, že iracké úrady naďalej odmietajú uhradiť svoje dlhy.
43 Žalobkyňa nakoniec tvrdí na rozdiel od Rady, že skutočnosť, že nariadenie č. 2340/90 sa týkalo výlučne vývozu a dovozu tovarov a nie poskytovania služieb, nie je pre posúdenie existencie príčinnej súvislosti podstatné, pretože práve na základe prijatia tohto nariadenia odmietli iracké úrady zaplatiť svoje dlhy.
44 Rada zastáva názor, že aj keby pohľadávky žalobkyne voči Iraku bolo možné považovať za nedobytné a keby žalobkyňa na základe toho utrpela ujmu, neexistuje žiadna spojitosť, alebo aspoň „dostatočne priama súvislosť“, medzi ujmou a prijatím nariadenia č. 2340/90.
45 Podľa Rady nie je príčinou odmietnutia Irakom zaplatiť pohľadávky, ktoré má voči nemu žalobkyňa, uskutočňovanie zákona č. 57 ako protiopatrenia v súvislosti s prijatím nariadenia č. 2340/90, ale finančné problémy Iraku následkom politiky agresie voči susedným štátom. Okrem toho, ak iracké úrady ešte nevykonali v čase prijímania zákona č. 57 prevod finančných prostriedkov na bankový účet žalobkyne, žiadny „majetok“ alebo žiadne „aktíva“ neboli žalobkyni zmrazené v úzkom zmysle ustanovení tohto zákona.
46 Za predpokladu, že ujmu, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, treba považovať za ujmu vzniknutú následkom aplikácie zákona č. 57, Rada sa na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nazdáva, že dôvodom pre prijatie tohto zákona nebolo nariadenie č. 2340/90, ale rezolúcie č. 660 (1990) a 661 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ktorými bolo uvalené embargo na obchod s Irakom, ktoré bolo Spoločenstvo právne povinné uskutočňovať. Z toho vyplýva, že prijatie zákona č. 57 nemožno považovať za „dostatočne priamy“ dôsledok prijatia nariadenia č. 2340/90 v zmysle príslušnej judikatúry.
47 Uvádzaná príčinná súvislosť však neexistuje vzhľadom na to, že z historickej perspektívy faktov nemožno zákon č. 57 považovať za „reakciu“ Iraku na opatrenia embarga vyhláseného Bezpečnostnou radou Organizácie spojených národov a uskutočňovaného Spoločenstvom nariadením č. 2340/90, pretože opatrenia proti Iraku boli prijaté po predchádzajúcich porušeniach medzinárodného verejného práva, ktorých sa dopustila táto krajina.
48 Rada nakoniec tvrdí, že keďže cieľom nariadenia č. 2340/90 bolo zakázať dovoz a vývoz tovarov a nie zakázať hospodárskym subjektom Spoločenstva prijať úhradu pohľadávok voči irackým úradom, neexistuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi prijatím tohto nariadenia a zmienenou ujmou.
49 Komisia tvrdí, že ujma, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, vyplýva iba zo zákona č. 57 a nie z prijatia nariadenia č. 2340/90, ktoré bolo pre Irak iba zámienkou na zastavenie uhrádzania jeho dlhov pre ťažkosti, ktoré mal, a jeho zlú finančnú situáciu spôsobenú vojnovými aktivitami v regióne a jeho politikou zbrojenia.
50 Z článku 5 a 7 zákona č. 57 navyše vyplýva, že Irak definitívne neodmietol zaplatiť pohľadávky žalobkyni, čo vraj vysvetľuje, prečo žalobkyňa navrhla žalovaným, že im postúpi svoje pohľadávky ako protihodnotu za odškodnenie, čo takisto potvrdzuje, že niet priamej súvislosti medzi uvádzanou škodou a nariadením č. 2340/90. V každom prípade, aj keby existencia príčinnej súvislosti stačila na to, aby bolo možné dovolávať sa mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, takýto vzťah by nebol relevantný, pretože sa týka, ako v tomto prípade, dovoleného správania (prijatie nariadenia č. 2340/90 Radou), ktoré následne viedlo k protiprávnemu správaniu zo strany tretieho štátu (prijatie zákona č. 57 Irakom).
51 Komisia okrem toho uvádza, že listom adresovaným predsedovi Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov z 28. februára 1991 uznal Irak formálne legalitu rezolúcie č. 660 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ako aj iné rezolúcie, ktoré takisto viedli k prijatiu zákona č. 57, pričom tento zákon bol nakoniec zrušený 3. marca 1991, takže žalobkyňa mohla počínajúc týmto dátumom požiadať iracké úrady o úhradu svojich pohľadávok.
52 Pokiaľ ide o žiadosť o vypočutie bývalého predsedu Komisie a bývalého predsedu Rady ako svedkov, Komisia zdôrazňuje, že je bezpredmetné, pretože dôkazy, ktoré musí žalobkyňa predložiť, nemôžu spočívať vo vyhláseniach uvedených osôb.
O ujme
53 Žalobkyňa tvrdí, že utrpela „skutočne vzniknutú“ ujmu v zmysle judikatúry v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva vzhľadom na to, že jeho pohľadávky voči Iraku sa stali nedobytnými následkom prijatia nariadenia č. 2340/90. Skutočnosť, že žalovaným navrhovala, že im postúpi svoje pohľadávky za požadované odškodnenie, vraj nič neuberá ujme na existencii, ale jej výlučným cieľom je zabrániť bezdôvodnému obohateniu sa na jej úkor. V prípade, že žalovaní budú chcieť spochybniť existenciu jej pohľadávok voči Iraku, ako aj ich nedobytnosť, žalobkyňa navrhuje ako dôkaz potvrdenia, ktoré môže poskytnúť jeho obchodný riaditeľ Hartwig von Bredow a Wolfgang Johner, svojho času jeho zástupca v Bagdade. Upresňuje, že vysvetlenia k dôvodom, pre ktoré iracké úrady odmietli zaplatiť jeho pohľadávky, neposkytol preto, lebo mu nebolo žiadne poskytnuté, keďže embargo Spoločenstva uvalené na poskytovanie služieb v Iraku [nariadenie Rady (EHS) č. 3155/90 z 29. októbra 1990, doplňujúce a pozmeňujúce nariadenie č. 2340/90, Ú. v. ES L 304, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 3155/90“] mu zakazovalo udeliť akékoľvek plnomocenstvo právnym zástupcom v Iraku.
54 Žalobkyňa oceňuje výšku svojej škody na 2 279 859,69 DM, čo je suma, ktorá vraj zodpovedá pohľadávkam, ktoré iracké ministerstvo uznalo listami z 5. a 6. februára 1990, pričom dala príkaz na ich úhradu, ale ktoré doposiaľ nedostala.
55 Tvrdí, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vraj musí stanovenie výšky odškodnenia vyústiť do spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami vo všeobecnom záujme Spoločenstva a požiadavkami ochrany základných práv jedinca. Toto však podľa nej nevylučuje, že odškodnenie môže pokryť celú sumu pohľadávok, ktoré sa stali nedobytnými následkom prijatia štátneho opatrenia, vrátane úrokov plynúcich od dátumu ich vzniku (rozsudok Grécke rafinérie Stan a Stratis Andreadis/Grécko, už citovaný). Nemecké právo vraj totiž umožňuje získať náhradu všetkých finančných škôd spôsobených „zásahu rovnajúcemu sa vyvlastneniu“. To isté platí v súdnej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva. Spoločenstvo by na základe toho malo byť odsúdené na vyplatenie odškodnenia proti postúpeniu pohľadávok, ktoré má voči Iraku, ktoré by zodpovedalo sume týchto pohľadávok vrátane vzniknutých úrokov. Pripúšťa však, že odškodnenie môže byť vzhľadom na okolnosti tohto prípadu znížené.
56 Rada tvrdí, že opatrenia Iraku a hlavne zákon č. 57 mali za následok iba omeškanie s úhradou pohľadávok žalobkyni, takže z právneho hľadiska žalobkyňa neutrpela „skutočne vzniknutú“ ujmu v zmysle príslušnej judikatúry, čo vyplynulo aj z toho, že žalobkyňa bola pripravená postúpiť svoje pohľadávky inštitúciám Spoločenstva za náhradu ujmy, ktorú údajne utrpela.
57 Z listu vraj navyše vyplýva, že žalobkyňa jej 4. augusta 1994 poslala list, v ktorom uviedla, že svoje pohľadávky zaregistrovala na príslušných úradoch v Nemecku, aby sa ich mohla dovolávať na Claims Commission zriadenou Organizáciou Spojených národov (ďalej len „OSN“) s cieľom riešiť otázky hospodárskych škôd, ktoré utrpeli subjekty z dôvodu vyhlásenia embarga na obchod s Irakom, čo vraj dokazuje, že existencia škody na úkor žalobkyne bude nakoniec závisieť od prípadného uvalenia embarga OSN na obchod s Irakom.
58 Komisia tvrdí, že v súčasnosti nebola ocenená výška škody, pretože z právneho hľadiska pohľadávky existujú i naďalej, a odmieta návrh žalobkyne postúpiť jej pohľadávky Spoločenstvu ako protihodnotu za odškodnenie.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
59 V úvode Súd najprv pripomína, že dovolávať sa mimozmluvnej zodpovednosti z dôvodu protiprávneho alebo dovoleného aktu Spoločenstva je možné iba za predpokladu preukázania existencie údajne utrpenej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi ujmou a týmto konaním (rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 1982, Oleifici Mediterranei/EHS, 26/81, Zb. s. 3057, bod 16, rozsudo ySúdu prvého stupňa z 13. decembra 1995, Exporteurs in Levende Varkens a i./Komisia, T‑481/93 a T‑484/93, Zb. s. II‑2941, bod 80; z 11. júla 1996, International Procurement Services/Komisia, T‑175/94, Zb. s. II‑729, bod 44; zo 16. októbra 1996, Efisol/Komisia, T‑336/94, Zb. s. II‑1343, bod 30; z 11. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, T‑267/94, Zb. s. II‑1239, bod 20, a z 29. januára 1998, Dubois et Fils/Rada a Komisia, T‑113/96, Zb. s. II‑125, bod 54). Čo sa ďalej týka dovolávania sa zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu dovoleného konania ako v tomto prípade, Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že z príslušnej judikatúry vyplýva, že pod podmienkou prijatia práve Spoločenstva takejto zásady by dovolávanie sa takej zodpovednosti muselo v každom prípade vychádzať z existencie „neobvyklej“ a „osobitnej“ ujmy (rozsudky Súdneho dvora z 13. júna 1972, Compagnie d’approvisionnement et grands moulins de Paris/Komisia, 9/71 a 11/71, Zb. s. 391, body 45 a 46; zo 6. decembra 1984, Biovilac/EHS, 59/83, Zb. s. 4057, bod 28, Développement SA a Clemessy/Komisia, už citovaný, bod 33, a De Boer Buizen/Rada a Komisia, už citovaný, body 16 a 17). Následne treba preskúmať, či zmieňovaná ujma existuje, či je teda „skutočná a istá“, či táto ujma vyplýva priamo z prijatia nariadenia č. 2340/90 Radou a či je zmieňovaná ujma povahy umožňujúcej dovolávať sa zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu dovoleného aktu v zmysle vyššie uvedenej judikatúry.
O existencii zmieňovanej ujmy
60 Pokiaľ ide o to, či žalobkyňa naozaj utrpela „skutočnú a istú“ ujmu v zmysle príslušnej judikatúry (rozsudky Súdneho dvora z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia 256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, Zb. s. 85, bod 9, a De Franceschi/Rada a Komisia, 51/81, Zb. s. 117, bod 9, ďalej rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. januára 1996, Candiotte/Rada, T‑108/94, Zb. s. II‑87, bod 54; z 12. decembra 1996, Stott/Komisia, T‑99/95, Zb. s. II‑2227, bod 72, a z 11. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, už citovaný, bod 74), čo znamená, ak sa jej pohľadávky voči Iraku stali definitívne nedobytnými, Súd prvého stupňa hneď v úvode pripomína, že podľa ustálenej judikatúry prislúcha žalobkyni predložiť súdu Spoločenstva dôkazy s cieľom dokázať existenciu ujmy, ktorú údajne utrpela (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. januára 1996, Koelman/Komisia, T‑575/93, Zb. s. II‑1, bod 97).
61 Ďalej treba konštatovať, že ak účastníci konania v tomto prípade nepopierajú, že pohľadávky žalobkyne neboli ešte zaplatené, nič to nemení na tom, že dôkazy predložené žalobkyňou nie sú povahy umožňujúcej preukázať po právnej stránke dostatočným spôsobom, že iracké úrady jej definitívne odmietli zaplatiť svoje dlhy z dôvodu prijatia nariadenia č. 2340/90. Žalobkyňa totiž nepredložila dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že naozaj kontaktovala alebo aspoň sa pokúsila kontaktovať buď príslušné iracké štátne úrady, alebo banku Rafidian na objasnenie dôvodov, prečo ešte neboli vykonané platobné príkazy na úhradu jej pohľadávok, ktoré dalo iracké ministerstvo banke Rafidian svojimi listami z 5. a 6. februára 1990.
62 V tejto súvislosti Súd prvého stupňa vyzval v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania žalobkyňu, aby predložila korešpondenciu, ktorú si prípadne vymenila s irackými úradmi vo veci úhrady jej pohľadávok. V písomných odpovediach na otázky Súdu žalobkyňa pripustila, že si s irackými úradmi nevymenila korešpondenciu, pričom zdôraznila, že nebolo v jej záujme „spochybniť novou korešpondenciou záväzný charakter príkazov daných 5. a 6. februára Ministry of Housing and reconstruction banke Rafidian“ a že „by údajne bolo neprípustné, a teda kontraproduktívne snažiť sa urýchliť interné splnenie príkazov ministerstva písomnými stanoviskami“. Skutočnosť, že žalobkyňa nepovažovala za užitočné alebo vhodné snažiť sa „urýchliť interné administratívne splnenie príkazov irackého ministerstva“, nemôže sama osebe stačiť na podoprenie jej tvrdenia, že iracké úrady definitívne odmietli zaplatiť jej pohľadávky. Nemožno teda vylúčiť, že k nezaplateniu jej pohľadávok došlo z dôvodu prostého oneskorenia administratívneho charakteru, dočasného odmietnutia platby alebo dočasnej nesolventnosti Iraku.
63 Tento záver nemožno spochybniť listom z 10. októbra 1990, ktorý iracké ministerstvo zaslalo žalobkyni a ktorý žalobkyňa predložila na pojednávaní 19. júna 1997, z ktorého vyplývalo, že iracké ministerstvo „diplomatickým jazykom“ oznámilo, že jej pohľadávky vraj neboli zaplatené, pretože embargo Spoločenstva voči Iraku bolo stále v platnosti. V uvedenom liste odoslanom žalobkyni pri „príležitosti vyhlásenia zjednotenia Nemeckej spolkovej republiky a Nemeckej demokratickej republiky“ nie je totiž odkaz na zmluvné vzťahy žalobkyne s irackými úradmi vyplývajúcimi zo zmluvy uzavretej v roku 1975 ani a fortiori na osud pohľadávok žalobkyni, ale len vyhlásenia všeobecnej povahy týkajúce sa príspevku, ktorým môžu nemecké podniky prispieť k „rozvoju plodnej bilaterálnej spolupráce“ medzi Nemeckom a Irakom a nahradeniu škôd na týchto vzťahoch spôsobených embargom a „hrozbami namierenými proti Iraku“.
64 Ak sa žalobkyňa navyše zmieňuje vo svojich písomných odpovediach na vyššie citovanú otázku Súdu prvého stupňa týkajúcu sa istých dôverných vzťahov, ktoré vraj vybudoval zástupca riaditeľa pobočky v Iraku, z toho vyplýva, že iracké úrady stále odmietajú zaplatiť jej pohľadávky, ktoré voči nim má, z dôvodu zachovávania embarga vyhláseného Spoločenstvom, treba upozorniť, že nepredložila Súdu prvého stupňa kópie týchto správ.
65 V každom prípade aj za predpokladu, ako uviedla žalobkyňa vo svojej žalobe, že odmietnutie Iraku zaplatiť jej pohľadávky je následkom prijatia zákona č. 57, ktorým boli zmrazené aktíva podnikov nachádzajúcich sa v štátoch, ktorých vlády prijali „svojvoľné rozhodnutia“, akým bolo aj nariadenie č. 2340/90, tento zákon, ako zdôraznili žalovaní vo svojich podaniach, bol 3. marca1991 zrušený. Z toho vyplýva, že prinajmenšom od uvedeného dátumu nemohli v podstate existovať právne prekážky, ktoré by irackým úradom bránili vykonať úhradu pohľadávok žalobkyni voči nim. Súd prvého stupňa vyzval žalobkyňu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktoré nariadil, aby upresnila, či po zrušení zákona č. 57 podnikla nutné kroky na dosiahnutie úhrady svojich pohľadávok a zistenie dôvodov, pre ktoré zostávajú neuhradené aj napriek zrušeniu zákona. V písomnej odpovedi žalobkyňa upresnila tak, ako to už prvýkrát urobila v ústnej odpovedi, že zákon č. 57 nemožno považovať za príčinu odmietnutia platby Irakom, ale skôr za indíciu tohto odmietnutia v tom zmysle, že Irak ako dlžník nepotreboval zákonný podklad na to, aby nesplnil svoje zmluvné záväzky. Aj za predpokladu, že Irak odmietol zaplatiť žalobkyni pohľadávky nie kvôli prijatiu zákona č. 57, každopádne je v rozpore s tézou, ktorú rozvinula vo svojej žalobe, a to bez ohľadu na to, či ide v tomto prípade o nepodložené tvrdenie, pretože ako je vyššie uvedené, žalobkyňa nepreukázala definitívnosť odmietnutia platby a nevysvetľuje dôvody podávajúce dôkaz o tomto odmietnutí napriek zrušeniu zákona č. 57.
66 Podľa Súdu prvého stupňa zo spisu navyše vyplýva, že žalobkyňa sa nepokúsila využiť zmluvné prostriedky ustanovené na tento účel zmluvou, ktorú uzavrel s irackým ministerstvom 30. januára 1975, aby získal definitívne stanovisko irackých úradov k nezaplateniu jej pohľadávok. Podľa článku X zmienenej zmluvy (pozri bod 2 vyššie) totiž platí v prípade rozporov vyplývajúcich z výkladu jej ustanovení alebo z neplnenia z nej vyplývajúcich záväzkov, že sa strany mali pokúsiť nájsť prijateľné riešenie prostriedkami vzájomného rokovania a v prípade, že takéto riešenie nenájdu, postúpiť spor Planning Board, čo by ich však nezbavilo práva postúpiť spor príslušným irackým súdom (odsek 1 a 2 článku X predmetnej zmluvy). Ako žalobkyňa vysvetlila na pojednávaní 19. júna 1997, embargo Spoločenstva na poskytovanie služieb v Iraku a Kuvajte vyhlásené nariadením č. 3155/90 jej bránilo obrátiť sa na irackých advokátov alebo právnych zástupcov. Keby nebolo vylúčené s ohľadom na vnútroštátnu situáciu v Iraku po skončení vojny v Golfskom zálive, že pre zahraničné podniky je ťažké obrátiť sa na irackých advokátov s cieľom vyriešiť spory s irackými úradmi, aj tak platí, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, uvedená ťažkosť nevznikla následkom nariadenia č. 3155/90, pretože sa týmto nariadením uvalil zákaz na poskytovanie služieb v Spoločenstve alebo z jeho územia fyzickým osobám v Iraku, alebo podnikom registrovaným v tejto krajine, ktorých účelom alebo účinkom je podpora ekonomiky Iraku a nie poskytovanie služieb dodávaných v Iraku tretím osobám fyzickými alebo právnickými osobami v tejto krajine (článok 1 nariadenia).
67 Nakoniec aj skutočnosť, že žalobkyňa navrhuje žalovaným, že im postúpi svoje pohľadávky v Iraku výmenou za úhradu príslušnej sumy, bráni tomu, aby pri chýbajúcich dôkazoch svedčiacich o opaku bolo možné usudzovať, že pohľadávky sa stali definitívne nedobytnými.
68 Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nemohla preukázať právne dostačujúcim spôsobom, že utrpela skutočnú a istú ujmu v zmysle vyššie citovanej judikatúry (pozri bod 60 vyššie).
69 Ak však predpokladáme, že ujmu, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, možno považovať za „skutočnú a istú“, zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu dovoleného konania je možné sa dovolávať iba vtedy, ak existuje priama príčinná súvislosť medzi nariadením č. 2340/90 a predmetnou ujmou. Vzhľadom na osobitné aspekty tejto žaloby je Súd prvého stupňa toho názoru, že túto hypotézu treba preskúmať a takisto je v tomto prípade potrebné preveriť príčinnú súvislosť.
O príčinnej súvislosti
70 Z tvrdení žalobkyne vyplýva, že ak sa jej pohľadávky stali nedobytnými z dôvodu prijatia zákona č. 57 Irakom ako predvídateľného a priameho protiopatrenia v súvislosti s prijatím nariadenia č. 2340/90, ktorým sa uskutočňovalo obchodné embargo, ujma, ktorú údajne utrpela, sa nakoniec musí pričítať Spoločenstvu. Na základe toho treba najprv preskúmať, či sa pohľadávky, ktoré má žalobkyňa voči Iraku, stali nedobytnými z dôvodu prijatia zákona č. 57, a v prípade kladnej odpovede, či prijatie tohto zákona, ako aj následné odmietnutie irackými úradmi zaplatiť uvedené pohľadávky boli dôsledkom prijatia nariadenia č. 2340/90 (pozri rozsudok International Procurement Services/Komisia, už citovaný, bod 55).
71 Z tohto pohľadu Súd prvého stupňa najprv uvádza, že z preambuly zákona č. 57 vyplýva, že jeho prijatie je odôvodnené prijatím „svojvoľných rozhodnutí“ namierených proti Iraku„istými vládami“. Treba teda konštatovať, že zákon č. 57 neobsahuje žiadny odkaz ani na Európske spoločenstvo, ani na nariadenie č. 2340/90. Aj za predpokladu, že je zákon č. 57 implicitným spôsobom namierený proti vládam všetkých členských štátov, nemožno poprieť, že nariadenie č. 2340/90 brániace Spoločenstvu obchodovať s Irakom nebolo prijaté týmito vládami, ale Spoločenstvom.
72 Ak by sa prijatie nariadenia č. 2340/90 Radou interpretovalo ako „svojvoľné rozhodnutie“ prijaté „istými vládami“ v zmysle zákona č. 57, Súd prvého stupňa usudzuje, že žalobkyňa, proti ktorej svedčia dôkazy (rozsudok Súdneho dvora z 21. januára 1976, Produits Bertrand, 40/75, Zb. s. 1, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. septembra 1996, Dreyfus/Komisia, T‑485/93, Zb. s. II‑1101, bod 69), nepredložila právne dostatočným spôsobom, že prijatie uvedeného zákona bolo ako odvetné opatrenie objektívne predvídateľným dôsledkom z hľadiska obvyklého vývoja udalostí prijatia predmetného nariadenia. Aj keby existovala priama príčinná súvislosť medzi údajnou ujmou a prijatím zákona č. 57, z podkladov k tomuto zákonu vyplýva, že tento zákon, ktorý nadobudol platnosť 6. augusta 1990, bol nakoniec zrušený 3. marca 1991. Z toho vyplýva, že minimálne od uvedeného dátumu nemožno zákon č. 57 považovať za príčinu odmietnutia zaplatiť žalobkyni pohľadávky.
73 V každom prípade aj za predpokladu, že zákon č. 57 môže byť považovaný za predvídateľný dôsledok prijatia nariadenia č. 2340/90 a/alebo že napriek zrušeniu tohto zákona je odvetou v súvislosti so zachovávaním embarga Spoločenstva skutočnosť, že iracké úrady odmietajú zaplatiť žalobkyni pohľadávky, Súd prvého stupňa usudzuje, že ujmu, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, nemožno po poslednej analýze pripisovať nariadeniu č. 2340/90, ale ako uviedla Rada, skôr rezolúcii č. 661 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ktorá vyhlásila embargo voči Iraku.
74 V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uvádza, že podľa článku 25 Charty Organizácie spojených národov sú iba „členské štáty Organizácie Spojených národov“ povinné akceptovať a aplikovať rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov. Ak je pravda, že členské štáty Organizácie Spojených národov mali ako jej členovia prijať všetky opatrenia nutné na uskutočnenie obchodného embarga voči Iraku vyhláseného nariadením č. 661 (1990), znamená to, že tie členské štáty, ktoré boli zároveň aj členmi Spoločenstva, môžu v tejto súvislosti konať iba v rámci Zmluvy ES, pretože každé opatrenie spoločnej obchodnej politiky patrí v zmysle článku 113 tejto Zmluvy do výlučnej právomoci Spoločenstva. Nariadenie č. 2340/90, ktorého preambula vysvetľuje, že „Spoločenstvo a jeho členské štáty sa dohodli využiť nástroj Spoločenstva, aby zabezpečili v Spoločenstve jednotnú realizáciu opatrení týkajúcich sa obchodovania s Irakom a Kuvajtom, o ktorých rozhodla Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov“, bolo prijaté práve na základe týchto úvah. Súd prvého stupňa usudzuje na základe uvedeného, že uvádzanú ujmu nemožno prisudzovať nariadeniu č. 2340/90, ale rezolúcii č. 661 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ktorá vyhlásila embargo voči Iraku. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi uvádzanou ujmou a prijatím nariadenia č. 2340/90.
75 Vzhľadom na osobitné okolnosti tohto prípadu je Súd prvého stupňa toho názoru, že treba preskúmať aj otázku, či za predpokladu, že sú splnené podmienky potvrdzujúce existenciu škody a priamej príčinnej súvislosti, možno ujmu kvalifikovať ako „osobitnú“ a „neobvyklú“ v zmysle judikatúry, ktorá sa uvádza vyššie (bod 59), v súvislosti so zodpovednosťou Spoločenstva z dôvodu dovoleného aktu.
O povahe ujmy, ktorú žalobkyňa utrpela
76 Súd prvého stupňa pripomína, že Súdny dvor zamietol vo svojom vyššie citovanom rozsudku vo veci Compagnie d’approvisionnement et grands moulins de Paris/Komisia návrh o náhradu „neobvyklej a osobitnej ujmy“ predloženú žalobcami na základe zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu dovoleného aktu za „narušenie rovnosti vo vzťahu k verejným výdavkom“ s odôvodnením, že „prípadnej zodpovednosti z dôvodu zákonného štandardného konania sa nemožno dovolávať v situácii ako v tomto prípade vzhľadom na to, že účelom opatrení Komisie bolo vo všeobecnom hospodárskom záujme zmierniť následky vyplývajúce pre všetkých francúzskych dovozcov hlavne z národného rozhodnutia devalvovať frank“ (body 45 a 46 rozsudku).
77 Vo vyššie citovanom rozsudku Biovilac/EHS Súdny dvor vyhlásil, že podmienka, podľa ktorej sa možno dovolávať zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu nezákonného normatívneho aktu iba vtedy, keď zmieňovaná škoda presahuje medze hospodárskych rizík spojených s činnosťami v danom sektore, „by sa mala aplikovať a fortiori za predpokladu, ak režim zodpovednosti bez zavinenia bol do práva Spoločenstva prijatý“ (bod 28 rozsudku). V spore, ktorý viedol k tomuto rozsudku, založil žalobca svoj návrh na náhradu škody z dôvodu dovoleného aktu na pojme nemeckého práva „mimoriadnej obete“ (Sonderopfer) a na pojme podľa francúzskeho práva „narušenie rovnosti vo vzťahu k verejným výdavkom“, čo sú zásady, na ktoré sa takisto žalobkyňa v tejto sťažnosti odvoláva.
78 Vo vyššie citovanom rozsudku Développement SA a Clemessy/Komisia Súdny dvor takisto zamietol návrh na náhradu škody založený na zásade zodpovednosti bez zavinenia vyhlásením, že táto zásada, ako popisujú žalobcovia, predpokladá, že „súkromná osoba znáša vo všeobecnom záujme náklady, ktoré by za normálnych okolností nemala znášať“, čo v tomto prípade neplatí (bod 33 rozsudku).
79 Vo vyššie citovanom rozsudku De Boer Buizen/Rada a Komisia Súdny dvor, ktorý rozhodol, že režim zavedený inštitúciami Spoločenstva s cieľom uzavrieť dohodu medzi Spoločenstvom a Spojeným štátmi americkými v oblasti obchodovania s oceľovými trubkami a potrubiami, ktorá nijako nediskriminuje výrobcov Spoločenstva týchto produktov vo vzťahu k distribútorom a že na základe toho podmienky domáhania sa zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu nezákonného aktu neboli splnené, uviedol však aj to, že pri neexistencii diskriminácie pri výrobcoch Spoločenstva a distribútoroch uvedených produktov nemožno vylúčiť „istú zodpovednosť“ inštitúcií, ak sa ukáže, že niektoré podniky „mali ako kategória znášať neúmernú časť nákladov“ súvisiacich s uskutočňovaním predmetnej obchodnej dohody. Podľa Súdneho dvora za daného predpokladu „vraj prislúcha inštitúciám Spoločenstva povinnosť napraviť situáciu“ (body 16 a 17).
80 Z vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keby bola zásada zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu dovoleného aktu uznaná v práve Spoločenstva, by bolo možné sa dovolávať takej zodpovednosti iba vtedy, keď by sa zmieňovaná ujma za predpokladu, že by „skutočne vznikla“, dotkla osobitnej kategórie hospodárskych subjektov nevyvážene vo vzťahu k ostatným subjektom (neobvyklá ujma) a presiahla by medze hospodárskych rizík spojených s činnosťami v danom sektore (osobitná ujma), pričom by akt prijatia nariadenia, ktoré bolo príčinou zmieňovanej ujmy, nemusel byť zdôvodnený všeobecným hospodárskym záujmom (rozsudky De Boer Buizen/Rada a Komisia, Compagnie d’approvisionnement et grand moulins de Paris/Komisia, už citovaný, a Biovilac/EHS, už citovaný).
81 Čo sa týka neobvyklosti zmieňovanej ujmy v tom zmysle, že postihuje osobitnú kategóriu hospodárskych subjektov nevyváženým spôsobom vo vzťahu k ostatným subjektom, Súd prvého stupňa je po prvé toho názoru, že prijatie zákona č. 57, ktoré treba podľa tvrdenia žalobkyne postaviť na roveň akémukoľvek odvetnému opatreniu irackých úradov majúcemu rovnaký účinok, malo za cieľ zmraziť „aktíva“, ktoré mali podniky so sídlom v Spoločenstve v Iraku, ako aj „príjmy“, ktoré z týchto aktív plynuli. Z toho vyplýva, že boli dotknuté nielen pohľadávky žalobkyne, ale aj akéhokoľvek ďalšieho podniku Spoločenstva, ktoré ešte neboli zaplatené od čias uvalenia embarga voči Iraku nariadením č. 2340/90. Ako uviedla žalobkyňa na pojednávaní, pohľadávky, ktoré mali podniky Spoločenstva v Iraku po zavedení embarga Spoločenstva voči tejto krajine, sa stali nedobytnými a mali byť uhradené štátnymi zárukami vo výške 18 miliárd USD.
82 Za takýchto okolností nemožno žalobkyňu považovať za patriacu do kategórie hospodárskych subjektov, ktorých majetkové záujmy sú narušené spôsobom, ktorým by sa odlišovali od všetkých ostatných hospodárskych subjektov, ktorých pohľadávky sa stali nedobytnými následkom vyhlásenia embarga Spoločenstvom. Nemôže sa preto odvolávať, že utrpela osobitnú ujmu alebo podstúpila mimoriadnu obeť. Treba navyše uviesť, že skutočnosť, že jej pohľadávky nemohli byť kryté štátnymi zárukami, pretože vyplývali z plnenia zmluvy uzavretej pred zavedením systému záruk v Nemecku v súvislosti s rizikami podstupovanými v krajinách ako Irak, a tak, ako žalobkyňa vysvetlila v písomných odpovediach na otázky Súdu a na pojednávaní, nie je takej povahy, že by ju bolo možné odlišovať od podnikov, ktoré naozaj využívali takéto záruky. Žalobkyňa totiž nemohla dokázať, že bola jediným podnikom alebo že patrila k úzkej skupine hospodárskych subjektov, ktoré nemohli využiť krytie ponúkané takýmto typom poistenia.
83 Čo sa po druhé týka osobitného charakteru dovolávanej ujmy v tom zmysle, že presahuje medze hospodárskych rizík spojených s činnosťou v danom sektore, Súd je toho názoru, že v tomto prípade neboli medze prekročené. Je totiž nepopierateľné, že Irak bol už vtedy pre svoju účasť na vojnových operáciách počas vojny s Iránom, dlho pred napadnutím Kuvajtu 2. augusta 1990, považovaný, ako uviedli žalovaní, pričom im žalobkyňa neprotirečila, za „vysokorizikovú krajinu“. Za takýchto okolností hospodárske a obchodné riziká vyplývajúce zo zapojenia Iraku do nových vojnových operácií vo vojnách proti susedným krajinám a z prerušenia uhrádzania jeho dlhov z dôvodov súvisiacich so zahraničnou politikou boli predvídateľnými rizikami, logicky vyplývajúcimi z každej činnosti spočívajúcej v poskytovaní služieb v Iraku. Skutočnosť, že Iraku sa darilo, ako tvrdila žalobkyňa, platiť svoje dlhy, hoci aj so značným oneskorením, nemohla znamenať, že uvedené riziká zanikli.
84 Tento záver potvrdzuje aj list ministerstva financií adresovaný Komisii, z čoho vyplýva, že systém záruk zavedený v Nemecku v rokoch 1980 – 1990 na zabezpečenie úhrad pohľadávok vyplývajúcich z nemeckého vývozu do Iraku bol niekoľkokrát prerušený, konkrétne z dôvodu zhoršenia politickej situácie v Iraku.
85 Z toho vyplýva, že riziká spojené s poskytovaním služieb žalobkyne v Iraku patrili k rizikám logicky súvisiacim s činnosťami v predmetnom sektore.
86 V každom prípade však treba zdôrazniť, že ak bolo nariadenie č. 2340/90, ako tvrdí žalobkyňa, príčinou zmieňovanej ujmy, toto nariadenie ukladá, ako je vyššie vysvetlené (pozri bod 74), povinnosť pre všetky členské štáty ako členov OSN vykonávať prostredníctvom aktu Spoločenstva rezolúciu č. 661 (1990) Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov, ktorou bolo vyhlásené embargo na obchod s Irakom. Ďalej treba povedať, že ako vyplýva hlavne z rezolúcie č. 661 (1990), o embargu na obchod s Irakom sa rozhodlo v rámci „zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti“ a na základe „prirodzeného práva nutnej obrany, či už individuálnej, alebo kolektívnej, proti ozbrojenému útoku Iraku namiereného proti Kuvajtu, zakotveného v článku 51 Charty [Organizácie spojených národov]“.
87 Ako Súd rozhodol vo svojom rozsudku z 30. júla 1996, Bosphorus (C‑84/95, Zb. s. I‑3953), ak je pravda, že nariadenie majúce za cieľ vyhlásením embarga na obchod s treťou krajinou zachovanie svetového mieru a medzinárodnej bezpečnosti vyvoláva účinky, ktoré postihujú slobodu výkonu hospodárskych činností, čím spôsobuje škody účastníkom konania, ktoré nenesú nijakú zodpovednosť za situáciu, znamená to, že dôležitosť cieľov takého nariadenia ospravedlňuje negatívne dôsledky, a to aj značné, pre niektoré subjekty.
88 Z toho vyplýva, že so zreteľom na všeobecný záujem takého zásadného významu pre medzinárodné spoločenstvo, akým je zastavenie napadnutia a okupácie Kuvajtu Irakom a zachovanie svetového mieru a medzinárodnej bezpečnosti v danom regióne, nemožno v tomto prípade pripisovať zodpovednosť za škodu, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, aj keď ju možno v zmysle už citovaného rozsudku Bosphorus kvalifikovať ako značnú, Spoločenstvu (pozri tiež rozsudok Compagnie d’approvisionnement et grands moulins de Paris/Komisia, už citovaný, bod 46, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras k tomuto rozsudku, Zb. s. 417, 425 a 426).
89 Z uvedených skutočností vyplýva, že návrh na náhradu škody žalobkyne založenej na zásade zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu povoleného aktu nie je odôvodnený a musí sa zamietnuť.
O subsidiárnom návrhu na náhradu škody údajne spôsobenej dovoleným aktom
Argumentácia účastníkov konania
O nezákonnosti nariadenia č. 2340/90
90 Žalobkyňa tvrdí, že má v úmysle subsidiárne sa dovolávať zodpovednosti Spoločenstva za protiprávny akt v tom prípade, ak Súd prvého stupňa bude toho názoru, že nemá nárok na odškodnenie zodpovedajúce predajnej hodnote jej pohľadávok, ale na odškodnenie paušálne stanovené zákonodarcom Spoločenstva za ujmu, ktorú utrpela. V tejto súvislosti tvrdí, že keďže prijatím nariadenia č. 2340/90 neustanovil zákonodarca Spoločenstva mechanizmus odškodnenia hospodárskych subjektov, ktorých pohľadávky voči Iraku sa mali stať nedobytnými z dôvodu vyhlásenia embarga na obchod s touto krajinou, podmienka domáhania sa zodpovednosti Spoločenstva, teda existencia nezákonného aktu, je vraj v tomto prípade splnená, pričom uvedená nezákonnosť spočíva práve v porušení povinnosti odškodniť alebo ustanoviť odškodnenie obetí nezavinených porušení majetkových práv, ktoré je všeobecnou právnou zásadou. Podľa žalobkyne si Rada a Komisia v tomto prípade nesplnili povinnosť vykonať voľnú úvahu v danej veci s cieľom určiť odškodnenie vo výške 100 %, 50 % alebo v inej percentuálnej výške, čím sa dopustili nesprávneho posúdenia, ako ostatne konštatoval Súd prvého stupňa v už citovanom rozsudku Carvel a Guardian Newspapers/Rada.
91 Rada je toho názoru, že údajné nezákonné zanedbanie povinnosti zákonodarcu Spoločenstva ustanoviť pri prijímaní nariadenia č. 2340/90 mechanizmu odškodnenia hospodárskych subjektov postihnutých opatreniami v rámci embarga na obchod s Irakom vyvoláva v podstate rovnakú zásadnú otázku ako návrh na náhradu škody žalobkyni z dôvodu zásahu dovoleným aktom do jej majetkových práv rovnajúcemu sa vyvlastneniu. V oboch prípadoch ide o otázku, či je porušenie vlastníckeho práva, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, porušením nadradenej právnej zásady zakladajúcej zodpovednosť Spoločenstva v zmysle článku 215 druhého odseku Zmluvy ES. Rada je toho názoru, že odpoveď na túto otázku je záporná.
92 Keďže je nariadenie č. 2340/90 podľa Rady normatívnym aktom hospodárskeho charakteru, zodpovednosti Spoločenstva sa možno dovolávať iba v prípade preukázania dostatočne závažného porušenia nadriadenej právnej zásady ochrany súkromných osôb, čo však nie je tento prípad. Pripomína, že podľa judikatúry môže byť výkon vlastníckeho práva podriadený obmedzeniam pod podmienkou, že obmedzenia sú zdôvodnené cieľmi Spoločenstva a nie sú neúmerným a neprípustným zásahom dotýkajúcim sa samotnej podstaty garantovaných práv (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter, 265/87, Zb. s. 2237). Ak sa aj pohľadávky žalobkyne na irackých úradoch stali definitívne nevymáhateľnými, škoda, ktorú žalobkyňa utrpela, nie je neúmerným a závažným zásahom do podstaty jeho majetkového práva.
93 Podľa Rady totiž platí, že v prípade ujmy hospodárskeho charakteru sa možno dovolávať mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva iba vtedy, keď príslušná inštitúcia v plnom rozsahu nevzala do úvahy osobitnú situáciu určitej kategórie hospodárskych subjektov a nepodala dôkaz o tom, že by tak urobila vo vyššom verejnom hospodárskom záujme (rozsudok Súdneho dvora z 19. mája 1992, Mulder a spol./Rada, C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061), a keď zmieňovaná škoda presahuje medze hospodárskych rizík spojených s činnosťami v danom hospodárskom sektore. V tomto prípade boli dotknuté obchodné záujmy žalobkyne rovnako ako ktoréhokoľvek iného hospodárskeho subjektu, ktorý má pohľadávky voči Iraku alebo inej spoločnosti podnikajúcej v tejto krajine. Okrem toho v danom čase sa vraj Irak stále nachádzal v takej finančnej situácii, v ktorej neuhradenie pohľadávok plynúcich z transakcií s touto krajinou patrilo k rizikám spojeným s predmetnými obchodnými aktivitami. Čo sa nakoniec týka oblasti hospodárskej politiky Spoločenstva, súkromné osoby mali v rozumnej miere znášať predbežné dôsledky normatívneho aktu na ich hospodárske záujmy aj bez priznania práva na odškodnenia týmto osobám (rozsudok Súdneho dvora z 25. mája 1978, Bayerische HNL a i./Rada a Komisia, 83/76 a 94/76, 4/77, 15/77 a 40/77, Zb. s. 1209, bod 6, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305).
94 Komisia tvrdí, že oprávnenosť tvrdení žalobkyne založených na údajne protiprávnom charaktere nariadenia č. 2340/90 závisí od existencie práva na odškodnenie, ktorého sa dovoláva v rámci hlavného návrhu, pričom neexistencia takého práva nevyhnutne vedie k zamietnutiu jej vedľajšieho návrhu o náhradu škody.
O príčinnej súvislosti a utrpenej ujme
95 Žalobkyňa, Rada a Komisia sa odvolávajú na rovnaké žalobné dôvody a tvrdenia týkajúce sa zmieňovanej ujmy a existencie príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a nariadením č. 2340/90 ako v rámci hlavného návrhu na náhradu škody za dovolený akt (pozri body 42 – 57 a 58 – 63 vyššie).
Posúdenie Súdom prvého stupňa
96 Súd prvého stupňa je v prvom rade toho názoru, že tak, ako zdôraznila žalobkyňa vo svojom tvrdení a na pojednávaní z 19. júna 1997, svoj subsidiárny návrh na náhradu škody bude uplatňovať iba v prípade, ak Súd prvého stupňa prizná hospodárskym subjektom, medzi ktorých patrí aj ona, ktorých pohľadávky sa stali nedobytnými z dôvodu uvalenia embarga na obchod s Irakom, iba práva na paušálne odškodnenie a nie právo na odškodnenie zodpovedajúce sume predajnej hodnoty jeho pohľadávok (pozri bod 90 vyššie), ktorá je predmetom jej hlavného návrhu na náhradu škody z dôvodu dovoleného aktu.
97 V rámci tohto subsidiárneho návrhu žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že podmienky predpísané na dovolávanie sa zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu nezákonného charakteru nariadenia č. 2340/90 sú v tomto prípade splnené, pretože zákonodarca Spoločenstva zanedbal pri prijímaní tohto nariadenia povinnosť uplatniť voľnú úvahu, ktorú mal na účel odškodnenia ujmy, ktorú mali hospodárske subjekty utrpieť následkom uvalenia embarga na obchod s Irakom.
98 Súd prvého stupňa je toho názoru, že tento subsidiárny návrh na náhradu škody žalobkyne formulovaný vyššie uvedenými slovami predpokladá, ako zdôraznili žalovaní, existenciu v jeho prípade práva na odškodnenie, ktoré predkladá ako svoj hlavný nárok v návrhu na náhradu škody z dôvodu dovoleného aktu.
99 Preskúmaním hlavného návrhu žalobkyne sa zistilo, že nie je možné priznať jej právo na náhradu škody, pretože sa jej hlavne nepodarilo preukázať, že utrpela skutočnú a určitú škodu. Za takýchto okolností bez ohľadu na relevantnosť rozlišovania medzi prípadným právom na náhradu škody vo výške zodpovedajúcej predajnej hodnote jej pohľadávok a prípadným právom na paušálne odškodnenie, ktorú žalobkyňa preukázala, pokiaľ je predmetom oboch návrhov na náhradu škody za jednu a tú istú ujmu, tak aj jej subsidiárny návrh musí byť zamietnutý. Za daných okolností neexistencie nároku na náhradu škody sa už žalobkyňa nemôže odvolávať na to, že zákonodarca Spoločenstva zanedbal svoju povinnosť uplatniť voľnú úvahu s cieľom prijať opatrenia na odškodnenie podnikov nachádzajúcich sa v rovnakej situácii ako žalobkyňa. Čo sa týka už citovaného rozsudku Carvel a Guardian Newspapers/Rada (bod 78), o ktorom sa v tejto súvislosti zmienila žalobkyňa, Súd prvého stupňa je toho názoru, že nie je relevantný, pretože v uvedenej kauze na rozdiel od tohto prípadu ustanovenie sekundárneho práva Spoločenstva skutočne zakotvuje povinnosť Rady uplatniť svoju voľnú úvahu v súvislosti s tým, či má alebo nemá vyhovieť žiadostiam v rámci svojich kompetencií v oblasti prístupu k jeho dokumentom.
100 Z toho vyplýva, že subsidiárny návrh na náhradu škody žalobkyne za ujmu, ktorú utrpela následkom protiprávneho aktu, musí byť takisto zamietnutý.
101 Z predchádzajúcich skutočností vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť v plnom rozsahu.
O trovách
102 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalovaných.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania.
Bellamy | Kalogeropoulos | Tiili |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. apríla 1998.
H. Jung | | A. Kalogeropoulos |