ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 25. septembra 2014

Vec T‑86/13 P

Diana Grazyte

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienka stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku – Desaťročné referenčné obdobie – Povinnosti v medzinárodnej organizácii“

Predmet:      Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (tretia komora) z 5. decembra 2012, Grazyte/Komisia (F‑76/11, Zb. VS, EU:F:2012:173), a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. D. Grazyte znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia v tomto konaní.

Abstrakt

1.      Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Práca vykonávaná pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu – Pojem – Práca vykonávaná v rámci Európskej nadácie pre odborné vzdelávanie (ETF) a Európskeho úradu pre bezpečnosť potravín (EFSA) – Zahrnutie

(Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1)

2.      Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Zvyčajné bydlisko mimo územia členského štátu, na ktorého území sa nachádza miesto výkonu práce počas referenčného obdobia – Výpočet obdobia – Nezohľadnenie období práce vykonávanej pre štát alebo pre medzinárodnú organizáciu – Prípustnosť

[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b)]

3.      Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Založenie na objektívnych skutočnostiach – Zohľadnenie dôvodov, ktoré viedli dotknutú osobu k opusteniu krajiny, ktorej štátnym príslušníkom je alebo bola – Neexistencia

[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. b)]

1.      Európska nadácia pre odborné vzdelávanie (ETF) a Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA) treba ako organizácie vytvorené Úniou posudzovať ako medzinárodné organizácie v zmysle článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku.

Okrem toho, keďže činnosti vykonávané v Komisii sa považujú za prácu vykonávanú pre medzinárodnú organizáciu v zmysle tohto ustanovenia, nemožno nijako odôvodniť iné riešenie v prípade organizácií Únie.

(pozri body 33 – 35)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok z 10. októbra 1989, Atala‑Palmerini/Komisia, 201/88, Zb., EU:C:1989:365, bod 6

Súd prvého stupňa: rozsudky z 30. marca 1993, Vardakas/Komisia, T‑4/92, Zb., EU:T:1993:29, bod 47, a z 3. mája 2001, Liaskou/Rada, T‑60/00, Zb. VS, EU:T:2001:129, body 49 a 50

2.      Pokiaľ ide o podmienky priznania príspevku na expatriáciu, podľa článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku musí úradník preukázať, že mal zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce a ktorého štátnym príslušníkom je alebo bol, z iného dôvodu ako z dôvodu plnenia povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie. Ak mal úradník skutočne zvyčajné bydlisko mimo územia štátu, na ktorého území sa nachádza jeho miesto výkonu práce, ale bol v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie, nemožno sa domnievať, že tento úradník prerušil trvalé väzby vytvorené s krajinou, na území ktorej sa nachádza jeho miesto výkonu práce a ktorej štátnym príslušníkom je alebo bol. Samotná skutočnosť, že dotknutá osoba bola počas desaťročného referenčného obdobia v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie, teda vyvracia domnienku, podľa ktorej možno trvalé väzby vytvorené s krajinou, na území ktorej sa nachádza jej miesto výkonu práce a ktorej štátnym príslušníkom je alebo bola, považovať za prerušené.

Pri výpočte desaťročného referenčného obdobia treba teda vziať do úvahy obdobia, počas ktorých dotknutá osoba plnila povinnosti v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie a to tak, že sa tieto obdobia nezohľadnia, čo má za následok analogické predĺženie referenčného obdobia. Prístup spočívajúci v tom, že by sa zo skutočnosti, že práca bola vykonávaná pre štát alebo pre medzinárodnú organizáciu, nevyvodil žiaden dôsledok pre vymedzenie uvedeného obdobia, by totiž porušoval tak znenie, ako aj účel článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, pretože by v praxi vyplýval z toho, že na takúto prácu by sa hľadelo ako na prácu vykonávanú pre akéhokoľvek iného zamestnávateľa.

(pozri body 50, 51 a 54)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok z 24. januára 2008, Adam/Komisia, C‑211/06 P, Zb. VS, EU:C:2008:34, bod 41 a tam citovaná judikatúra

Súd prvého stupňa: rozsudok z 27. septembra 2000, Lemaître/Komisia, T‑317/99, Zb. VS, EU:T:2000:218, bod 59

3.      Zo znenia článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku nijako nevyplýva, že na účely priznania príspevku na expatriáciu treba zohľadniť dôvody, ktoré boli rozhodujúce pre presťahovanie alebo rozhodnutie zostať v novej krajine. Vecné preskúmanie rôznych dôvodov, ktoré viedli dotknutú osobu k tomu, že opustila krajinu, ktorej štátnym príslušníkom je alebo bola a usadila sa v inej krajine, by totiž bolo nutne založené na posúdeniach subjektívnej povahy, čo je nezlučiteľné tak so znením, ako aj s cieľmi uvedeného ustanovenia.

Navyše z článku 4 prílohy VII služobného poriadku nemožno nijako vyvodiť, že jeho autori chceli prikladať osobitnú dôležitosť okamihu premiestnenia bydliska mimo územia štátu, ktorého štátnym príslušníkom je alebo bola dotknutá osoba alebo dôvodom, ktoré boli rozhodujúce pre toto premiestnenie.

(pozri body 56, 58 a 78)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: rozsudky z 8. apríla 1992, Costacurta Gelabert/Komisia, T‑18/91, Zb., EU:T:1992:56, bod 42 a z 13. apríla 2000, Reichert/Parlament, T‑18/98, Zb. VS, EU:T:2000:113, bod 25