NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 4. septembra 2008 1(1)
Vec C‑222/07
Unión de Televisiones Comerciales Asociadas (UTECA)
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný španielskym Tribunal Supremo)
„Smernica 89/552/EHS o ‚televízii bez hraníc‘ – Európske diela – Povinnosť prevádzkovateľov televízneho vysielania predbežne financovať európske kinematografické a televízne filmy – Jazyková kvóta – Minimálna úroveň harmonizácie – Základné práva Zmluvy ES – Hospodárska súťaž – Štátne pomoci – Pojem štátna pomoc (článok 87 ods. 1 ES)“
I – Úvod
1. Možno vnútroštátnym zákonom uložiť prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, ktorých pôvodné znenie navyše musí byť v niektorom z úradných jazykov dotknutého členského štátu? Táto otázka je predmetom prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý Súdnemu dvoru predložil španielsky Tribunal Supremo.(2)
2. V spore vo veci samej sa Unión de Televisiones Comerciales Asociadas (ďalej len „UTECA“), združenie komerčných prevádzkovateľov televízneho vysielania v Španielsku, bránila proti povinnosti, ktorú prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá španielske právo, prispievať piatimi percentami zo svojich ročných príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, pričom 60 % z uvedených súm má byť vyhradených dielam, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov Španielska.(3)
3. Súdny dvor bol vyzvaný, aby rozhodol, či takáto vnútroštátna právna úprava je v súlade s ustanoveniami smernice o „televízii bez hraníc“, so základnými slobodami Zmluvy ES a európskym právom štátnej pomoci.
4. Nie je potrebné osobitne zdôrazňovať, že odpoveď na túto otázku má zásadný význam pre kultúrnu politiku viacerých členských štátov, ako aj celého Spoločenstva, a navyše aj závažné hospodárske dôsledky. Už samotná aktívna účasť vlád viacerých členských štátov na tomto konaní pred Súdnym dvorom dokazuje veľký záujem o tento spor.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
5. Okrem rozličných ustanovení Zmluvy ES tvorí právny rámec Spoločenstva v tomto spore smernica 89/552/EHS(4) – nazývaná aj smernica o „televízii bez hraníc“ – v znení smernice 97/36/ES(5).(6)
6. K všeobecným ustanoveniam v kapitole II smernice 89/552 patrí článok 3 ods. 1, ktorý znie:
„Členské štáty majú naďalej možnosť požadovať od prevádzkovateľov televízneho vysielania spadajúcich pod ich právomoc, aby vyhoveli podrobnejším a prísnejším pravidlám v oblastiach pôsobnosti tejto smernice.“
7. V kapitole III smernice 89/552 nazvanej „Podpora rozširovania a tvorby televíznych programov“ sa nachádzajú okrem iného články 4, 5 a 6.
8. Článok 4 ods. 1 smernice 89/552 stanovuje:
„Ak je to vhodné, členské štáty zabezpečia vhodnými prostriedkami, aby prevádzkovatelia vysielania rezervovali pre európske diela v zmysle článku 6 väčšinový podiel svojho vysielacieho času… . Takýto percentuálny podiel, pokiaľ ide o medzinárodné, výchovné, kultúrne a estrádne záväzky prevádzkovateľa vysielania voči svojej diváckej verejnosti, sa má dosiahnuť postupne na základe vhodných kritérií.“
9. Článok 5 smernice 89/552 má nasledujúce znenie:
„Ak je to vhodné, členské štáty vhodnými prostriedkami zabezpečia, aby prevádzkovatelia vysielania rezervovali aspoň 10 % svojho vysielacieho času… alebo ako druhá možnosť podľa uváženia členského štátu aspoň 10 % svojho programového rozpočtu pre európske diela vytvorené producentmi, ktorí sú nezávislí od prevádzkovateľov vysielania. Tento percentuálny podiel by sa mal vzhľadom na informačné, výchovné, kultúrne a estrádne záväzky prevádzkovateľa vysielania voči svojim divákom, dosiahnuť postupne na základe vhodných kritérií; musí sa dosiahnuť vzostup vybratím primeraného podielu novších diel, to znamená diel vysielaných za posledných päť rokov z ich produkcie [do piatich rokov od ich výroby – neoficiálny preklad].“
10. Článok 6 smernice 89/552 vymedzuje nasledujúce pojmy:
„1. V zmysle tejto kapitoly „európske diela“ znamenajú nasledujúce:
a) diela pochádzajúce z členských štátov;
…
2. Diela uvedené v odseku 1 písm. a) a b) sú diela, ktoré vyrobili hlavne autori a pracovníci, ktorí majú bydlisko v jednom alebo vo viacerých štátoch uvedených v ods. 1 písm. a) a b) za predpokladu, že spĺňajú jednu z nasledujúcich troch podmienok:
a) boli vyrobené jedným alebo viacerými producentmi usadenými v jednom alebo vo viacerých z takýchto štátov; alebo
b) dohľad a skutočnú kontrolu výroby diel vykonávajú producenti usadení v jednom alebo vo viacerých takýchto štátoch; alebo
c) príspevok koproducentov takýchto štátov do celkových spoločných produkčných nákladov prevláda a koprodukcia nie je kontrolovaná jedným alebo viacerými producentmi usadenými mimo takýchto štátov.
…“
11. V trinástom, devätnástom, dvadsiatom druhom, dvadsiatom treťom a dvadsiatom šiestom odôvodnení smernice 89/552 sa navyše nachádzajú nasledujúce vysvetlenia:
„[13] keďže táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá potrebné na zaručenie slobody prenosu vo vysielaní; keďže to nemá vplyv na zodpovednosť členských štátov a ich orgánov, pokiaľ ide o organizáciu – vrátane systému udeľovania licencií, administratívneho oprávnenia alebo zdanenia – financovanie a obsah programov; keďže preto zostanú nedotknuté nezávislosť kultúrneho rozvoja v členských štátoch a zachovanie kultúrnej rozdielnosti v spoločenstve;
[19] keďže minimálne požiadavky, pokiaľ ide o všetky verejné alebo súkromné televízne programy spoločenstva pre európsku audiovizuálnu produkciu, sú prostriedkom na podporu produkcie, nezávislej produkcie a rozširovania vyššie uvedených odvetví a dopĺňajú iné nástroje, ktoré sa už navrhli, alebo sa navrhnú v prospech toho istého cieľa;
…
[22] keďže je dôležité hľadať vhodné nástroje a postupy v súlade s právom spoločenstva, aby sa podporilo uskutočňovanie takýchto cieľov s úmyslom prijímať vhodné opatrenia na povzbudenie činnosti a rozvoja európskej audiovizuálnej produkcie a distribúcie, najmä v krajinách s nízkou výrobnou kapacitou programov alebo obmedzeným jazykovým priestorom;
[23] keďže národné podporné projekty pre rozvoj európskej produkcie je možné uplatniť, ak sú v súlade s právom spoločenstva;
…
[26] keďže preto, aby sa umožnila aktívna politika v prospech špecifického jazyka, zostane na členských štátoch, aby voľne stanovili podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá najmä na základe jazykových kritérií, pokiaľ takéto pravidlá sú v súlade s právom spoločenstva a najmä nie sú uplatniteľné pre retransmisiu televíznych vysielaní, ktoré pochádzajú z iných členských štátov.“
12. Na doplnenie je potrebné poukázať na odôvodnenia č. 44 a č. 45 smernice 97/36, ktoré znejú:
„(44) keďže sa prijalo stanovisko v smernici 89/552/EHS a v tejto smernici, aby sa dosiahlo základné zosúladenie, ktoré je potrebné a dostačujúce pre zabezpečenie voľného pohybu televíznych vysielaní v rámci spoločenstva; keďže členským štátom sa ponecháva voľnosť, aby uplatnili pre prevádzkovateľov vysielania, na ktorých sa vzťahuje ich právomoc podrobnejšie a prísnejšie pravidlá v oblasti koordinovanej touto smernicou, vrátane medziiným pravidiel, ktoré sa vzťahujú na dosiahnutie cieľov jazykovej politiky, ochrany verejných záujmov za podmienok, že úlohou televízie je poskytovanie informácií, vzdelávania, kultúry a zábavy, na potreby pre zabezpečenie pluralizmu v odvetví poskytovania informácií a na médiá, ako aj na ochranu hospodárskej súťaže s cieľom zabrániť zneužitiu dominantných postavení a/alebo zriaďovaniu alebo posilňovaniu dominantných postavení formou zlučovania, dohôd, akvizícií alebo podobných podnetov; keďže takéto pravidlá musia byť zlučiteľné s právnymi predpismi spoločenstva;
(45) keďže cieľ podpornej audiovizuálnej produkcie v Európe je možné sledovať v členských štátoch v rámci organizovania ich televíznych služieb, medzi iným formou definovania poslania verejného záujmu pre niektoré vysielacie organizácie vrátane záväzku podstatne prispievať na investície pre európsku produkciu.“
B – Medzinárodné právo
13. V rámci Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) bol 20. októbra 2005 v Paríži prijatý Dohovor o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov(7), ktorého zmluvnými stranami boli okrem Európskeho spoločenstva aj viaceré členské štáty.(8) Dohovor UNESCO nadobudol platnosť 18. marca 2007.
14. V preambule dohovoru UNESCO sa okrem iného zdôrazňuje, že kultúrna rozmanitosť „je charakteristickou črtou ľudstva“(9) a že „predstavuje spoločné dedičstvo ľudstva a mala by sa ctiť a chrániť v prospech všetkých“(10). Navyše by sa mal ctiť „význam kultúrnej rozmanitosti pre úplné realizovanie ľudských práv a základných slobôd, ktoré boli vyhlásené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v iných všeobecne uznaných nástrojoch“(11). Preambula ďalej zdôrazňuje, že „jazyková rozmanitosť je základným prvkom kultúrnej rozmanitosti“(12).
15. Cieľom dohovoru UNESCO podľa jeho článku 1 je:
„a) chrániť a podporovať rozmanitosť kultúrnych prejavov;
…
h) opätovne potvrdiť zvrchované právo štátov, zachovať, prijať a implementovať také politiky a opatrenia, ktoré považujú za vhodné na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov na svojom území;
…“
16. Článok 2 bod 2 dohovoru UNESCO vymedzuje zásadu zvrchovanosti ako jednu z jeho hlavných zásad takto:
„Štáty majú v súlade s Chartou Spojených národov a so zásadami medzinárodného práva zvrchované právo prijímať opatrenia a politiky na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov na svojom území.“
17. V článku 5 ods. 1 dohovoru UNESCO zmluvné strany potvrdzujú:
„v súlade s Chartou Spojených národov, so zásadami medzinárodného práva a so všeobecne uznávanými nástrojmi v oblasti ľudských práv… svoje zvrchované právo formulovať a uplatňovať kultúrne politiky a prijímať opatrenia na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov…“
18. Vybrané časti článku 6 dohovoru UNESCO znejú takto:
„1. V rámci svojich kultúrnych politík a opatrení… môže každá zmluvná strana prijať opatrenia určené na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov na svojom území.
2. Takéto opatrenia môžu zahŕňať:
a) regulačné opatrenia, ktorých cieľom je ochraňovať a podporovať rozmanitosť kultúrnych prejavov;
b) opatrenia, ktoré domácim kultúrnym aktivitám, tovarom a službám spomedzi celej škály kultúrnych aktivít, tovarov a služieb, ktorá je dostupná na vnútroštátnom území, poskytujú vhodným spôsobom príležitosti, pokiaľ ide o ich tvorbu, produkciu, šírenie, distribúciu a užívanie vrátane opatrení týkajúcich sa jazyka, ktorý sa na tieto účely používa;
…“
19. Článok 20 dohovoru UNESCO upravuje vzťah tohto dohovoru k „ostatným zmluvám“ takto:
„1. Zmluvné strany uznávajú, že si musia v dobrej viere plniť povinnosti podľa tohto dohovoru a všetkých ostatných zmlúv, ktorých sú zmluvnými stranami. Bez toho, aby tento dohovor podriaďovali ostatným zmluvám,
a) povzbudzujú k vzájomnej podpore medzi týmto dohovorom a ostatnými zmluvami, ktorých sú zmluvnými stranami;
b) a keď vykladajú a uplatňujú ostatné zmluvy, ktorých sú zmluvnými stranami alebo keď sa zaväzujú k iným medzinárodným povinnostiam, berú do úvahy príslušné ustanovenia tohto dohovoru.
2. Nič v tomto dohovore nemožno vyložiť tak, aby menilo práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce zo zmlúv, ktorých sú zmluvnými stranami.“
C – Vnútroštátne právo
20. K španielskym právnym predpisom v oblasti televízie a kinematografie patrí zákon č. 25/1994 z 12. júla 1994(13), ktorým bola do španielskeho právneho poriadku prebratá smernica 89/552. Článok 5 tohto zákona má názov „Európske diela“ a bol viackrát zmenený. Pre prejednávaný prípad je toto ustanovenie relevantné v znení zákona č. 22/1999 zo 7. júna 1999(14) a druhého dodatku zákona č. 15/2001 z 9. júla 2001.(15)
21. Článok 5 ods. 1 zákona č. 25/1994 v tomto znení uvádza:
„Prevádzkovatelia televízneho vysielania vyhradia 51 % svojho ročného vysielacieho času vysielaniu európskych audiovizuálnych diel.
Prevádzkovatelia televízneho vysielania, ktorí majú edičnú zodpovednosť za televízne kanály, ktorých programová skladba zahŕňa dlhometrážne kinematografické filmy súčasnej produkcie, t. j. filmy, ktoré nie sú staršie ako sedem rokov, vyhradia každoročne minimálne 5 % z celkových príjmov dosiahnutých v predchádzajúcom účtovnom roku v súlade s ich hospodárskym výsledkom na predbežné financovanie tvorby európskych dlhometrážnych a krátkometrážnych kinematografických filmov a televíznych filmov vrátane prípadov uvedených v článku 5 ods. 1 zákona o podpore a propagácii kinematografie a audiovizuálneho sektora. 60 % z uvedeného financovania bude použitých na tvorbu filmov, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov Španielska.
Na tieto účely sa pod pojmom televízne filmy rozumejú audiovizuálne diela podobných vlastností ako dlhometrážne filmy, t. j. jednotné diela s konečným rozuzlením deja, ktorých dĺžka presahuje šesťdesiat minút, pričom ich špecifikom je, že ich komerčné využívanie nezahŕňa premietanie v kinách; pod pojmom prevádzkové príjmy sa rozumejú príjmy pochádzajúce z programovej skladby a prevádzkovania televízneho kanálu alebo televíznych kanálov, pri ktorých vzniká uvedená povinnosť, pričom tieto príjmy vyplývajú z účtovne overeného podnikového výsledku.
Vláda môže po vypočutí všetkých dotknutých sektorov prostredníctvom všeobecne záväzného vykonávacieho predpisu stanoviť dĺžku trvania audiovizuálneho diela potrebnú na to, aby toto dielo bolo možné považovať za televízny film.“
22. Kráľovským dekrétom č. 1652/2004 z 9. júla 2004 bolo schválené „nariadenie, ktorým sa upravujú povinné investície na predbežné financovanie európskych a španielskych dlhometrážnych, krátkometrážnych a televíznych filmov“.(16) To obsahuje vykonávacie predpisy k ustanoveniam článku 5 ods. 1 zákona č. 25/1994 o financovaní európskej tvorby kinematografických filmov, pričom predovšetkým upravuje výpočet obratu prevádzkovateľa televízneho vysielania a výpočet kvóty pre európsku tvorbu kinematografických filmov. Podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia možno so zreteľom na povinnosť predbežného financovania zohľadňovať všetky výdavky, ktoré vznikli prevádzkovateľovi televízneho vysielania v súvislosti s jeho vlastnou produkciou, s produkčnými objednávkami, s koprodukciou a so získaním práv prenášať audiovizuálne diela.
23. Pokiaľ ide o procesné právo, návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje nasledujúce doplňujúce informácie: V španielskom právnom poriadku majú právnické osoby založené podľa súkromného práva, ktorých záujmy sú dotknuté nariadením so všeobecnými ustanoveniami, dostatočnú legitimáciu na napadnutie príslušných všeobecných ustanovení a môžu navrhnúť ich zrušenie. Ak tieto všeobecné ustanovenia pochádzajú od vlády (Consejo de Ministros), ich priame posúdenie súdom prináleží v jedinej inštancii správnemu senátu Tribunal Supremo, ktorý vykonáva dohľad nad zákonnosťou aktov vlády.
III – Skutkový stav a spor vo veci samej
24. Dňa 16. septembra 2004 podalo UTECA na španielsky Tribunal Supremo (najvyšší súd, ďalej len „vnútroštátny súd“) žalobu, v ktorej navrhlo zrušiť kráľovský dekrét č. 1652/2004.
25. Podstata žaloby spočíva v tom, že ani napadnutý kráľovský dekrét, ani právne normy, o ktoré sa tento dekrét opiera, nemožno uplatňovať, keďže podľa názoru UTECA porušujú rozličné ustanovenia španielskej ústavy a sú v rozpore s právom Spoločenstva.
26. Svoj nesúhlas s tým návrhom vyjadrili španielska štátna správa(17), ako aj Federación de Asociaciones de Productores Audiovisuales Españoles (súkromné združenie španielskych producentov audiovizuálnych diel, ďalej len „FAPAE“), a tiež Entidad de Gestión de Derechos de los Productores Audiovisuales (spoločnosť spravujúca práva producentov audiovizuálnych diel, ďalej len „EGEDA“).
IV – Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom
27. Rozhodnutím z 18. apríla 2007, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 3. mája 2007, Tribunal Supremo konanie prerušil a Súdnemu dvoru položil tri nasledujúce prejudiciálne otázky.
„a) Umožňuje článok 3 smernice 89/552/EHS, zmenenej a doplnenej smernicou 97/36/ES, členským štátom, aby prevádzkovateľom televízneho vysielania uložili povinnosť vyhradiť určitý percentuálny podiel zo svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov?
b) V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku: Je vnútroštátny predpis, ktorý okrem stanovenej povinnosti predbežného financovania vyhradzuje 60 % z tohto povinného financovania pre diela, ktorých pôvodné znenie je v španielskom jazyku, zlučiteľný s touto smernicou a s článkom 12 ES v spojení s ďalšími ustanoveniami, na ktoré odkazuje?
c) Predstavuje povinnosť, ktorú vnútroštátny predpis ukladá prevádzkovateľom televízneho vysielania, vyhradiť určitý percentuálny podiel svojich prevádzkových príjmov na predbežné financovanie kinematografických filmov, pričom 60 % tejto sumy musí byť osobitne použitých na diela s pôvodným znením v španielskom jazyku, ktoré sú prevažne vyrábané španielskym filmovým priemyslom, štátnu pomoc v prospech tohto priemyslu v zmysle článku 87 ES?“
28. V konaní pred Súdnym dvorom predložili svoje písomné a ústne pripomienky UTECA, FAPAE, EGEDA, vlády Grécka, Španielska a Francúzska, Komisia Európskych Spoločenstiev, ako aj kontrolný úrad EZVO. Písomné pripomienky predložili aj vlády Belgicka, Talianska, Rakúska a Poľska.
V – Posúdenie
A – O prvej prejudiciálnej otázke: Zlučiteľnosť povinnosti predbežného financovania európskych diel so smernicou o „televízii bez hraníc“
29. Svojou prvou otázkou Tribunal Supremo žiada Súdny dvor o výklad článku 3 smernice 89/552. V podstate má byť objasnené to, či členský štát môže prevádzkovateľom televízneho vysielania uložiť – nad rámec právnej úpravy kvót v článkoch 4 a 5 tejto smernice – povinnosť každoročne vynakladať určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov. Inými slovami povedané, má sa zistiť, aký regulačný priestor má byť členským štátom ponechaný podľa smernice o „televízii bez hraníc“ vo vzťahu k financovaniu, resp. predbežnému financovaniu európskych diel.
1. Úvodná poznámka
30. Podľa článku 3 ods. 1 smernice 98/552 majú členské štáty naďalej možnosť požadovať od prevádzkovateľov televízneho vysielania spadajúcich pod ich právomoc, aby vyhoveli podrobnejším a prísnejším pravidlám v oblastiach pôsobnosti tejto smernice.
31. Týmto ustanovením je vyjadrené, že smernicou o „televízii bez hraníc“ nebola vykonaná úplná harmonizácia právnych predpisov vzťahujúcich sa na prevádzkovateľov televízneho vysielania, ale že táto smernica iba stanovuje minimálne požiadavky na televízne vysielania, ktoré prevádzkovatelia zabezpečujú.(18)
32. Pritom by však bolo veľkým omylom domnievať sa, že členské štáty môžu stanoviť podrobnejšie a prísnejšie pravidlá pre prevádzkovateľov televízneho vysielania iba v oblasti pôsobnosti smernice o „televízii bez hraníc“. Znenie článku 3 ods. 1 smernice 89/552, ktoré odkazuje na „oblasti pôsobnosti“ tejto smernice, to síce môže naznačovať. V skutočnosti však táto formulácia iba napomáha objasniť, že členské štáty smú v oblastiach upravených smernicou ísť dokonca nad rámec minimálnych požiadaviek stanovených zákonodarcom Spoločenstva. Napokon je pochopiteľné, že vnútroštátne právne úpravy s účinkami na činnosť prevádzkovateľov televízneho vysielania sú dovolené aj v iných oblastiach, ktoré nijako nespadajú do pôsobnosti smernice o „televízii bez hraníc“.(19)
33. Na zodpovedanie prvej prejudiciálnej otázky je preto nepodstatné, či vnútroštátna právna úprava, akou je španielska právna úprava, v ktorej sú obsiahnuté ustanovenia o predbežnom financovaní niektorých európskych filmov, sa týka niektorej z oblastí pôsobnosti smernice o „televízii bez hraníc“, alebo či sa nachádza úplne mimo rozsahu jej pôsobnosti. V každom prípade je totiž nesporné, že členským štátom je dovolené ísť nad rámec minimálnych požiadaviek stanovených v smernici.
34. „Podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá“ prijaté členskými štátmi však nesmú odporovať obsahu a cieľom smernice ako ani iným právnym predpisom Spoločenstva.(20) Týmto prípadným hraniciam regulačnej právomoci členských štátov sú venované nasledujúce úvahy.
2. Neexistencia všeobecného zákazu vnútroštátnej právnej úpravy predbežného financovania
35. Smernica „televízia bez hraníc“ členským štátom neukladá žiadne konkrétne povinnosti, pokiaľ ide o financovanie, resp. predbežné financovanie európskych diel.(21)
36. Na druhej strane táto smernica členským štátom ani nezakazuje, aby do svojich vnútroštátnych poriadkov zaradili pravidlá týkajúce sa tejto problematiky. Z chýbajúcej zmienky o tejto problematike v smernici nemožno vyvodiť, že členským štátom je bránené vydávať takéto pravidlá. Práve naopak, smernicou o „televízii bez hraníc“, ako uvádza jej preambula, nie je dotknutá zodpovednosť členských štátov, pokiaľ ide o financovanie vysielania a obsah programov.(22)
37. Na rozdiel od odlišného názoru UTECA a poľskej vlády sa teda regulačný priestor členských štátov v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 89/552 nevyčerpá tým, že budú stanovené kvóty na vysielanie európskych diel v televízii, a že tieto kvóty budú prísnejšie alebo menej prísne, resp. podrobnejšie alebo menej podrobne upravené v príslušnom právnom poriadku členských štátov. V rámci podpory šírenia a tvorby európskych diel sa totiž neobmedzujú iba na nástroje uvedené v článkoch 4 a 5 smernice 89/552.
38. Koncepcia „podrobnejších alebo prísnejších pravidiel“, ktoré členské štáty môžu v súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 89/552 vydať, skôr zahŕňa široké spektrum rozličných vnútroštátnych opatrení. Samotný zákonodarca Spoločenstva to vyjadril pri príležitosti zmeny smernice o „televízii bez hraníc“ v roku 1997 a v odôvodnení č. 44 smernice 97/36 sa venoval najrozličnejším predmetom úpravy, pričom formulácia „medziiným“ naznačuje, že nejde o taxatívny výpočet.(23) V odôvodnení č. 45 smernice 97/36 sa dokonca výslovne hovorí o „investíciách pre európsku produkciu“.
39. Súhrnne možno teda konštatovať, že zo smernice o „televízii bez hraníc“ nemožno vyvodiť všeobecný zákaz vnútroštátnej právnej úpravy predbežného financovania, akou je španielska právna úprava.(24)
3. Neexistencia zákazu zahrnutia súkromných prevádzkovateľov televízneho vysielania do vnútroštátnej právnej úpravy predbežného financovania
40. UTECA sa domnieva, že článok 3 ods. 1 smernice 89/552 členským štátom dovoľuje zaviesť prísnejšie pravidlá iba vo vzťahu k niektorým prevádzkovateľom televízneho vysielania, ktorí musia byť subjektmi podieľajúcimi sa na výkone verejnej správy. Toto ustanovenie je potrebné chápať v kontexte Protokolu o systéme verejnoprávneho vysielania v členských štátoch.(25)
41. S týmto názorom sa nestotožňujem. Zo všeobecného hľadiska smernica o „televízii bez hraníc“ nepozná rozlišovanie medzi súkromnými a verejnoprávnymi prevádzkovateľmi televízneho vysielania, resp. prevádzkovateľmi podieľajúcimi sa na výkone verejnej správy. Osobitne vo formulácii článku 3 ods. 1 smernice 89/552, ktorý je tu skúmaný, sa nenachádzajú skutočnosti, z ktorých by takéto rozlišovanie vyplývalo.
42. Zákonodarca Spoločenstva síce pri príležitosti zmeny smernice v roku 1997 konštatoval, že niektorí prevádzkovatelia televízneho vysielania môžu podliehať výkonu verejnej správy, ktorá môže zahŕňať povinnosť prispievať investíciami do európskej produkcie.(26)
43. Z toho však nemožno vyvodiť, že iba prevádzkovateľom televízneho vysielania podieľajúcim sa na takomto výkone verejnej správy môže byť zákonom uložená povinnosť predbežného financovania európskych diel. Skôr sa členské štáty môžu rozhodnúť, že takéto predbežné financovanie zákonom uložia všetkým prevádzkovateľom televízneho vysielania podliehajúcim ich právomoci, čím prispejú k čo možno najúčinnejšiemu realizovaniu právnej úpravy kvót pre šírenie európskych diel (článok 4 a 5 smernice 89/552).(27)
44. Súhrnne teda možno konštatovať, že zo smernice o „televízii bez hraníc“ nemožno vyvodiť žiaden zákaz zahrnutia súkromných prevádzkovateľov televízneho vysielania do vnútroštátnej právnej úpravy predbežného financovania, akou je španielska právna úprava.
4. Ciele smernice o „televízii bez hraníc“, ktoré si vzájomne neodporujú
45. Pokiaľ ide o ciele smernice o „televízii bez hraníc“, pri pohľade na preambulu je zjavné, že zákonodarca Spoločenstva osobitne kládol dôraz na podporu tvorby európskych televíznych programov a európskych audiovizuálnych diel.(28) To sa odráža aj v kapitole III tejto smernice, ktorej predmetom je, ako to vyplýva z jej názvu, nielen podpora rozširovania televíznych programov, ale aj podpora ich tvorby.
46. Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej prevádzkovateľ televízneho vysielania je povinný prispievať na predbežné financovanie určitých európskych kinematografických a televíznych filmov, podporuje tvorbu európskych televíznych programov a audiovizuálnych diel, a teda je v súlade s cieľmi smernice o „televízii bez hraníc“.(29) Okrem toho je táto úprava v zmysle judikatúry Súdneho dvora, týkajúcej sa základných slobôd, odôvodnená naliehavým dôvodom verejného záujmu.(30)
47. Navyše by realizovanie minimálnych kvót, stanovených pre rozširovanie európskych diel v televízii v článkoch 4 a 5 smernice o „televízii bez hraníc“, bolo iluzórne, ak by sa európske diela z dôvodu nedostatočného financovania vonkoncom nemohli vyrábať v dostatočnom počte. Ak členské štáty prijmú vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku opatrenia na zlepšenie financovania európskej tvorby, zároveň tým nepriamo prispievajú k realizácii spomenutej úpravy kvót.
48. V dôsledku toho špecifickému cieľu smernice, ktorý popri rozširovaní európskych diel v televízii spočíva aj v tvorbe týchto diel, neodporuje právna úprava členského štátu, ktorá prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá povinnosť predbežne financovať určité európske filmy.(31)
49. Takáto právna úprava predbežného financovania rovnako nie je v rozpore ani s hlavným cieľom smernice, ktorým je zabezpečiť slobodné televízne vysielania v Európe.(32)
50. Vo všeobecnosti uplatnením prísnejších vnútroštátnych predpisov nebude automaticky zmarené dosiahnutie cieľa smernice, ktorým je zabezpečiť slobodné televízne vysielania v Európe. (33)
51. Osobitne v prejednávanej veci sú obavy o zmarenie tohto cieľa neodôvodnené už len preto, že zahraniční prevádzkovatelia televízneho vysielania, ktorých programy majú byť vysielané v Španielsku, jednako nepodliehajú platnej právnej úprave predbežného financovania v tomto štáte.
52. Pokiaľ ide o prevádzkovateľov vysielania usadených v Španielsku, aj keď títo prevádzkovatelia sú povinní predbežne financovať európske diela, z tejto povinnosti nevyplýva žiaden priamy zásah do ich programovej skladby. Povinnosť predbežného financovania stanovená španielskymi predpismi slúži skôr iba k účinnému splneniu požiadaviek právnej úpravy kvót na rozširovanie európskych diel, stanovenej v článkoch 4 a 5 smernice 89/552, ktorej podliehajú všetci prevádzkovatelia televízneho vysielania usadení v Spoločenstve.
53. Povinnosť predbežného financovania by z dôvodu jej účinkov na rozpočet príslušného prevádzkovateľa televízneho vysielania bolo možné nanajvýš považovať za nepriamy zásah do jeho programovej skladby. Keďže však povinnosť predbežného financovania v rozsahu 5 % z príjmov sa týka iba pomerne nepatrnej časti celkového rozpočtu prevádzkovateľa televízneho vysielania, jej účinky sa zdajú byť príliš zanedbateľné a náhodné(34) na to, aby mohli v zmysle smernice vážne obmedzovať slobodu tvorby programovej skladby, a tým brániť slobodnému vysielaniu televíznych programov, ktoré si zvolil.
54. Súhrnne teda možno konštatovať, že cieľom smernice o „televízii bez hraníc“ neodporuje vnútroštátna právna úprava, akou je španielska právna úprava, ktorá ukladá prevádzkovateľovi televízneho vysielania povinnosť predbežne financovať určité európske filmy.
5. Iné
55. Pre úplnosť sa na záver dotknem ešte dvoch špecifických otázok, ktoré Tribunal Supremo nastolil v súvislosti s prvou prejudiciálnou otázkou a ktoré v ňom vyvolávajú pochybnosti o zlučiteľnosti právnej úpravy predbežného financovania, akou je španielska úprava, so smernicou „televízia bez hraníc.“
a) Je dovolené vyňať určité kategórie európskych diel z vnútroštátnej právnej úpravy predbežného financovania?
56. Tribunal Supremo vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania najprv osobitne zdôraznil, že povinnosť predbežného financovania uložená španielskym prevádzkovateľom televízneho vysielania sa nevzťahuje na všetky európske diela v zmysle článku 6 smernice o „televízii bez hraníc“, ale iba na určité diela, konkrétne na kinematografické a televízne filmy, ktorých dĺžka presahuje 60 minút a ktoré nepozostávajú z viacerých dielov.
57. Ako už bolo uvedené,(35) smernica o „televízii bez hraníc“ neukladá členským štátom žiadnu povinnosť upraviť financovanie, resp. predbežné financovanie európskych diel vo svojich vnútroštátnych poriadkoch. Rovnako neobsahuje ani žiadne ustanovenia určujúce, ktoré európske diela by prípadne mohli alebo museli byť predmetom takejto vnútroštátnej úpravy predbežného financovania. Členské štáty sa teda môžu v zásade slobodne rozhodnúť, akým spôsobom chcú konkrétne upraviť režim predbežného financovania a ktoré diela majú mať z povinného predbežného financovania prospech.
58. Hranice stanovené právom Spoločenstva v tomto prípade môžu nanajvýš vyplývať zo zásady rovnosti zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie, ktorá patrí k všeobecným zásadám práva Spoločenstva(36) a ktorú sú členské štáty pri uplatňovaní práva Spoločenstva povinné rešpektovať.(37) Keďže právna úprava predbežného financovania v španielskom práve, ako už bolo spomenuté, má za cieľ podporu tvorby európskych diel, dotýka sa oblasti pôsobnosti smernice o „televízii bez hraníc“.(38)
59. Zásada rovnosti zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rôznymi situáciami rovnako, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené.(39)
60. Španielska právna úprava predbežného financovania nepochybne nerovnako zaobchádza na jednej strane s kinematografickými a televíznymi filmami s dĺžkou presahujúcou 60 minút a na strane druhej s inými dielami vrátane televíznych seriálov. To, či pritom ide o porovnateľné alebo odlišné situácie, a či právna úprava predbežného financovania je objektívne odôvodnená, závisí od viacerých faktorov, pri posudzovaní ktorých je navyše vnútroštátnemu zákonodarcovi priznaná určitá miera voľnej úvahy.(40)
61. Smernica o „televízii bez hraníc“ napríklad vyzdvihuje nevyhnutnosť podporovať nezávislých producentov.(41) Ďalej môže byť vhodné umožniť získať prospech z úpravy predbežného financovania tým dielam, ktorých produkčné náklady sú porovnateľne vysoké, a ktorých tvorba sa spája s mimoriadnymi ťažkosťami. Obidve hľadiská môžu viesť k záveru, že kinematografické a televízne filmy s dĺžkou presahujúcou 60 minút nie sú porovnateľné s ostatnými dielami, najmä s televíznymi seriálmi, alebo že nerovnaké zaobchádzanie s týmito filmami je v každom prípade objektívne odôvodnené.
62. Vzhľadom na nedostatok informácií poskytnutých Súdnemu dvoru však nemožno dôjsť k definitívnemu posúdeniu. Jednako je však výlučne vecou vnútroštátneho súdu, aby posúdil skutkový stav sporu vo veci samej a aby naň uplatnil právo Spoločenstva.(42)
b) Môžu byť prevádzkovatelia televízneho vysielania iba s minimálnou ponukou kinematografických filmov z aktuálnej tvorby povinní predbežne financovať európske diela?
63. Ďalej Tribunal Supremo vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poukázal na to, že povinnosť predbežného financovania sa vzťahuje na každého prevádzkovateľa televízneho vysielania, ktorý zaradí do svojej programovej skladby kinematografické filmy z aktuálnej tvorby(43) dokonca aj vtedy, ak jeho ponuka kinematografických filmov je minimálna alebo v rámci jeho programovej skladby sotva významná.
64. Ako bolo práve uvedené(44), členské štáty sa môžu v zásade slobodne rozhodnúť, akým spôsobom chcú konkrétne upraviť vnútroštátny režim predbežného financovania. Teda sú oprávnené aj určiť, ktorí prevádzkovatelia majú podliehať povinnosti predbežného financovania.
65. Obmedzenia právom Spoločenstva môžu v tomto prípade vyplývať nanajvýš zo spomenutej zásady rovnosti zaobchádzania(45) a rovnako aj zo zásady proporcionality.(46)
66. Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu rovnosti zaobchádzania, sporná španielska právna úprava zjavne zaväzuje bez rozdielu všetkých prevádzkovateľov televízneho vysielania k predbežnému financovaniu európskych kinematografických a televíznych filmov. Vnútroštátny súd musí preskúmať, či je situácia prevádzkovateľov televízneho vysielania s minimálnou ponukou kinematografických filmov skutočne porovnateľná so situáciou ostatných prevádzkovateľov televízneho vysielania. Ak to tak nie je, potom je ďalej potrebné skúmať, či rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k právnej úprave predbežného financovania je možné napriek tomu objektívne odôvodniť. Aj v tomto smere musí byť zákonodarcovi členského štátu poskytnutá určitá miera voľnej úvahy.(47)
67. Pokiaľ ide ďalej o zásadu proporcionality, táto zásada vyžaduje, aby prijímané opatrenia nešli nad rámec toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných spornou právnou úpravou, pričom ak je možnosť výberu z niekoľkých vhodných opatrení, treba zvoliť opatrenie najmenej obmedzujúce a navyše ním spôsobená ujma nesmie byť neprimeraná vo vzťahu k sledovaným cieľom.(48) Vo svetle týchto úvah musí vnútroštátny súd najmä skúmať, či sa povinnosť predbežného financovania európskych diel uložená prevádzkovateľom televízneho vysielania s minimálnou ponukou kinematografických filmov javí ako neprimeraná záťaž napriek tomu, že 5 % príjmov predstavuje iba pomerne nepatrnú časť z celkového rozpočtu príslušného prevádzkovateľa televízneho vysielania.
68. Na základe informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nie je možné všetky uvedené skutočnosti definitívne posúdiť. Jednako je však, ako už bolo spomenuté(49), výlučne vecou vnútroštátneho súdu, aby posúdil skutkový stav sporu vo veci samej a aby naň uplatnil právo Spoločenstva.
6. Predbežný návrh
69. Súhrnne je potrebné konštatovať:
Smernici 89/552 všeobecne a osobitne jej článku 3 neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá povinnosť vyhradiť každoročne určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov. Takáto vnútroštátna právna úprava musí byť v súlade s ostatnými právnymi predpismi Spoločenstva.
B – O druhej prejudiciálnej otázke: Posúdenie povinnosti predbežného financovania európskych diel v určitých jazykoch vo vzťahu k základným slobodám
70. V prípade, že na prvú otázku bude daná odpoveď v zmysle, ktorý som navrhla, je potrebné sa zaoberať aj druhou otázkou. Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či členský štát môže zákonom uložiť prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť 60 % povinného ročného predbežného financovania na financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, ktorých pôvodné znenie je v jazyku, ktorý je v tomto členskom štáte uznaný ako úradný jazyk.(50)
1. Úvodná poznámka
71. Druhá prejudiciálna otázka, ako vyplýva z jej znenia, sa venuje výkladu smernice 89/552 a zákazu diskriminácie v práve Spoločenstva.
72. Pokiaľ ide o smernicu 89/552, už v rámci prvej prejudiciálnej otázky som uviedla(51), že táto smernica neobsahuje žiadne konkrétne požiadavky vo vzťahu k vnútroštátnej úprave týkajúce sa financovania, resp. predbežného financovania filmov. Takéto právne úpravy však musia byť v súlade s ostatnými právnymi predpismi Spoločenstva, najmä so základnými slobodami Zmluvy ES.(52) Druhú prejudiciálnu otázku budem preto ďalej skúmať iba z tejto perspektívy.
73. V rozsahu, v ktorom sa druhá otázka vzťahuje na všeobecný zákaz diskriminácie podľa článku 12 ES, treba ďalej pripomenúť, že toto ustanovenie možno ako samostatný základ uplatniť iba na tie prípady, pre ktoré Zmluva ES nestanovuje žiadne osobitné zákazy diskriminácie.(53) Keďže sa však predmetný spor, ako bude ďalej ukázané, týka viacerých základných slobôd Zmluvy ES, článok 12 ES nie je na tomto mieste potrebné skúmať.
2. Relevantné základné slobody a ich obmedzenia
74. Španielska právna úprava predbežného financovania ukladá prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z jazykov uznaných v Španielsku za úradný jazyk.
75. Teoreticky sa takéto filmy môžu vyrábať vo všetkých členských štátoch. Prakticky však, ako vnútroštátny súd konštatuje, ide prevažne o filmy vyrobené v Španielsku.(54) Aby bolo totiž možné natočiť filmy v niektorom z úradných jazykov Španielska ako pôvodnom jazyku, museli by herci, ako aj režisér, kameramani, asistenti a prípadne štatisti dostatočne ovládať tento jazyk. Za normálnych okolností by ich príslušné jazykové vedomosti – v každom prípade, pokiaľ ide o hercov – museli byť dobré do tej miery, aby boli porovnateľné s jazykovými vedomosťami rodeného Španiela.(55) Takéto požiadavky sú v rámci Spoločenstva splnené predovšetkým v Španielsku, resp. v prípade Španielov.
76. Vzhľadom na to by bolo vhodné skúmať účinky španielskej právnej úpravy predbežného financovania špeciálne z pohľadu nepriamej diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, ako to naznačujú aj úvahy Tribunal Supremo a niektorých účastníkoch konania. Takýto postoj by však zvádzal k tomu, že by sa pohľad zúžil iba na osobitne zjavný účinok španielskej právnej úpravy, a síce na to, že prevádzkovatelia televízneho vysielania budú v určitej miere motivovaní k investovaniu do národných filmových projektov a zároveň budú odrádzaní od investovania do zahraničných filmových projektov. Naproti tomu pojem nepriamej diskriminácie by musel byť vykladaný veľmi široko, aby bolo možné komplexne posúdiť aj všetky ostatné účinky španielskej právnej úpravy, najmä jej účinky na voľný pohyb osôb, ktoré v Európe vyrábajú filmy alebo sa podieľajú na natáčaní filmov.
77. Preto účinky španielskej právnej úpravy musia byť skúmané komplexne z pohľadu obmedzenia základných slobôd, a síce obmedzení slobodného poskytovania služieb (články 49 ES a 50 ES), slobody usadiť sa (článok 43 ES), voľného pohybu kapitálu (článok 56 ods. 1 ES) a voľného pohybu pracovníkov (článok 39 ES). Ako je známe, všetky tieto základné slobody zahŕňajú tak zákaz diskriminácie, ako aj zákaz obmedzení.(56) Hranica medzi nepriamou diskrimináciou a obmedzeniami je plynulá. Niekedy je nepriama diskriminácia viac-menej považovaná za osobitný prípad obmedzenia príslušnej základnej slobody.(57) O tom okrem iného svedčí aj to, že znenie troch zo štyroch základných slobôd sa vôbec nezameriava na pojem diskriminácie, ale skôr na pojem obmedzenia (články 43 ES, 49 ES a 56 ods. 1 ES). Navyše aj otázky odôvodnenia obmedzení a nepriamej diskriminácie sú v judikatúre prevažne posudzované na základe rovnakých kritérií.(58)
a) Slobodné poskytovanie služieb (články 49 ES, 50 ES)
78. Slobodné poskytovanie služieb (články 49 ES, 50 ES) je v prvom rade dotknuté v rozsahu, v ktorom španielski prevádzkovatelia televízneho vysielania chcú od tvorcov z iných členských štátov získať práva na vysielanie filmov.(59) V rozsahu, v ktorom španielska právna úprava predbežného financovania zaväzuje tunajších prevádzkovateľov televízneho vysielania financovať filmy v niektorom z úradných jazykov Španielska, by pre týchto prevádzkovateľov televízneho vysielania bolo totiž menej atraktívne nadobudnúť práva na vysielanie filmov v iných pôvodných jazykoch, keďže takéto nadobudnutie práv na vysielanie filmov v inom jazyku by nebolo zohľadnené v rámci povinnosti predbežného financovania. To by malo prevažne negatívne účinky na filmy zahraničných producentov. Súčasne by uvádzanie práv na vysielanie filmov na trh v Španielsku bolo pre zahraničných producentov menej atraktívnym, keďže pôvodné znenie ich filmov spravidla nie je v niektorom z jazykov uznaných v Španielsku ako úradný jazyk.
79. Okrem toho je slobodné poskytovanie služieb, ako Komisia správne poznamenala, dotknuté ešte z ďalšieho hľadiska: Pokiaľ by herci, režiséri a iné osoby podieľajúce sa na natáčaní filmu nemali štatút pracovníkov, zabezpečovali by pre filmových producentov služby v zmysle článku 49 ES. V dôsledku španielskej právnej úpravy predbežného financovania sú španielski producenti motivovaní natáčať filmy prevažne v úradných jazykoch uznaných v tomto štáte. Z toho dôvodu je pre španielskych producentov menej atraktívne najímať si natáčaním svojich filmov zahraničných hercov, režisérov a iné osoby, keďže tento okruh osôb spravidla horšie ovláda úradné jazyky Španielska ako tuzemské osoby. Súčasne je pre tento okruh osôb ťažšie ponúknuť španielskym filmovým producentom svoje služby pri natáčaní filmu.
80. Berúc do úvahy všetky uvedené hľadiská, právna úprava predbežného financovania, akou je španielska právna úprava, má teda obmedzujúci účinok na slobodné poskytovanie služieb.
b) Sloboda usadiť sa (článok 43 ES)
81. Aj na slobodu usadiť sa (článok 43 ES) môže mať právna úprava predbežného financovania, akou je španielska právna úprava, účinok z dvojakého hľadiska.
82. Jednak pre španielskych prevádzkovateľov televízneho vysielania môže byť menej atraktívne prevziať filmové produkčné spoločnosti z iných členských štátov alebo – napríklad vo vzťahu ku koprodukcii – získať v nich rozhodujúcu účasť.(60) Ak totiž títo zahraniční filmoví producenti nenatáčajú žiadne filmy, ktorých pôvodným jazykom je niektorý z úradných jazykov uznaných v Španielsku, nemôže byť zohľadnená ich činnosť so zreteľom na splnenie povinností španielskych prevádzkovateľov televízneho vysielania podľa tamojšej právnej úpravy predbežného financovania.(61)
83. Navyše pre zahraničných filmových producentov a režisérov môže byť menej lákavé usadiť sa v Španielsku alebo v tomto štáte zakladať pobočky alebo dcérske spoločnosti. Ak sa totiž ich filmy natáčajú v iných ako úradných jazykoch Španielska, nemôžu mať prospech z tamojšej právnej úpravy predbežného financovania.
84. Berúc do úvahy obidve hľadiská, právna úprava predbežného financovania, akou je španielska právna úprava, má teda obmedzujúci účinok na slobodu usadiť sa.
c) Voľný pohyb kapitálu (článok 56 ods. 1 ES)
85. Pokiaľ prevádzkovatelia televízneho vysielania dajú filmovým produkčným spoločnostiam k dispozícii iba kapitál – napríklad pokiaľ ide o koprodukciu – alebo iba nadobudnú podiely na týchto spoločnostiach bez toho, aby získali rozhodujúci vplyv na riadenie spoločností(62), je dotknutý voľný pohyb kapitálu (článok 56 ods. 1 ES).
86. Právna úprava predbežného financovania, akou je španielska právna úprava, môže španielske televízne spoločnosti odrádzať od uvedených investícií do zahraničných podnikov. Ak totiž títo zahraniční filmoví producenti nenatáčajú filmy, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov uznaných v Španielsku, nemôže byť zohľadnená ich činnosť so zreteľom na splnenie povinností prevádzkovateľov televízneho vysielania podľa španielskej právnej úpravy predbežného financovania. Ide tu teda o obmedzenie voľného pohybu kapitálu.(63)
d) Voľný pohyb pracovníkov (článok 39 ES)
87. Ak herci, režiséri a iné osoby podieľajúce sa na natáčaní filmu majú štatút zamestnancov filmového producenta, ktorí pre neho pracujú v zamestnaneckom vzťahu a za odmenu, sú pracovníkmi v zmysle článku 39 ES. Analogicky pre nich platí to, čo bolo uvedené vyššie(64) k slobodnému poskytovaniu služieb: Španielska právna úprava predbežného financovania motivuje španielskych filmových producentov natáčať filmy prevažne v úradných jazykoch uznaných v tomto štáte. Z toho dôvodu bude pre španielskych producentov menej atraktívne najímať si zahraničných pracovníkov, keďže tí ovládajú úradné jazyky Španielska spravidla horšie ako tuzemské osoby. Na druhej strane bude pre cudzincov ťažšie uchádzať sa o pracovné miesta ponúkané španielskymi filmovými producentmi. Týmto spôsobom bude zahraničným pracovníkom bránené vo výkone ich slobody voľného pohybu.
3. Odôvodnenie
88. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora(65) môže byť opatrenie, ktoré obmedzuje základné slobody zaručené Zmluvou ES, odôvodnené iba vtedy, ak sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou a ak sa opiera o naliehavé dôvody verejného záujmu. V takomto prípade musí byť obmedzenie navyše spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.
89. Zjednodušene povedané, obmedzenie základných slobôd musí sledovať legitímny cieľ a pri skúmaní sa musí ukázať ako proporcionálne.(66)
a) Legitímny cieľ
90. Španielska právna úprava predbežného financovania má za cieľ podporu tvorby európskych filmov, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov Španielska.
91. To, že ide o cieľ hodný uznania, vyplýva okrem iného zo samotnej smernice o „televízii bez hraníc“. V jej preambule sa totiž uvádza, že členským štátom musí byť umožnené, aby stanovili podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá „najmä na základe jazykových kritérií“, a „aby sa umožnila aktívna politika v prospech špecifického jazyka“.(67) Pri príležitosti zmeny smernice v roku 1997 zákonodarca Spoločenstva opätovne zdôraznil, že členské štáty smú „na dosiahnutie cieľov jazykovej politiky“ stanoviť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá.(68)
92. Táto otvorenosť smernice o „televízii bez hraníc“ pre podporu určitých jazykov úzko súvisí so snahou naďalej zachovať nezávislosť kultúrneho rozvoja v členských štátoch – tiež a práve v členských štátoch s nízkou produkčnou kapacitou alebo obmedzeným jazykovým priestorom – a tým zachovať kultúrnu rozmanitosť v Spoločenstve.(69)
93. Zmluvou z Maastrichtu(70) sa táto požiadavka zúročila a v súčasnosti nachádza vyjadrenie aj v primárnom práve Spoločenstva. V tomto zmysle Spoločenstvo prispieva k rozkvetu kultúr členských štátov, pričom rešpektuje ich národnú a regionálnu rozmanitosť a zároveň zdôrazňuje spoločné kultúrne dedičstvo (článok 151 ods. 1 ES). Spoločenstvo podporuje spoluprácu medzi členskými štátmi, najmä v oblasti zlepšovania vedomostí a šírenie kultúry a histórie európskych národov a v oblasti umeleckej a literárnej tvorby vrátane audiovizuálnej oblasti (článok 151 ods. 2 ES). Rešpektovanie a podpora rozmanitosti kultúr predstavuje spoločnú úlohu pre celkovú činnosť Spoločenstva (článok 151 ods. 4 ES), teda aj pre legislatívnu činnosť v oblasti audiovizuálnych služieb; a napokon je výrazom rešpektu Európskej únie voči národnej identite jej členských štátov (článok 6 ods. 3 EÚ).
94. Rešpektovanie a podpora rozmanitosti v kultúrnej oblasti je pre Európsku úniu tak významná aj preto, že práve táto rozmanitosť je charakteristická pre Európu a európsku kultúru. V dôsledku toho myšlienka „jednoty v rozmanitosti“ patrí k základným fundamentom Európskej únie(71), a článok 22 Charty základných práv Európskej únie(72) stanovuje, že Únia rešpektuje kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť.
95. Význam kultúrnej rozmanitosti bol zdôraznený aj na medzinárodnej úrovni v Dohovore UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov.(73) Okrem iného sa v tomto dohovore UNESCO zdôrazňuje, že jazyková rozmanitosť je základným prvkom kultúrnej rozmanitosti.(74)
96. V rovnakom zmysle považuje Európska komisia rešpektovanie jazykovej rozmanitosti za základnú hodnotu Európskej únie.(75) Rada Európskej únie iba nedávno vyzvala na rešpektovanie jazykovej rozmanitosti v Európe.(76)
97. Kultúrny rozmer jazyka sa v nijakom prípade neobmedzuje iba na literárnu oblasť. Tiež a práve v audiovizuálnej oblasti má rozhodujúci význam pre zachovanie a rozvoj kultúr, ako aj pre primerané rozširovanie vedomostí o týchto kultúrach. Ak by sa audiovizuálne diela ako kinematografické a televízne filmy vyrábali – napríklad z dôvodov hospodárnosti – iba v jedinom jazyku alebo iba v niekoľkých jazykoch, obzvlášť rozšírených vo svete, viedlo by to nevyhnutne k strate kultúrnej rozmanitosti. Hoci neskoršia synchronizácia filmu v iných jazykoch môže širokej verejnosti uľahčiť porozumieť mu, nič nemení na kultúrnom pozadí a hodnotových predstavách, na ktorých je film založený a ktoré sú filmom rozširované.
98. V tomto smere Dohovor UNESCO zdôrazňuje suverénne právo štátov prijímať opatrenia určené na ochranu a podporu rozmanitosti kultúrnych prejavov aj v oblasti kultúrnych služieb.(77) Dohovor výslovne priznáva zmluvným stranám oprávnenie prijať ustanovenia týkajúce sa jazyka používaného pri takýchto službách.(78)
99. Spoločenstvo a členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru UNESCO, sa zaviazali, že zohľadnia príslušné ustanovenia tohto dohovoru pri výklade a uplatňovaní ostatných zmlúv, a teda aj pri výklade a uplatňovaní zmluvy ES.(79)
100. Tomu, že takéto zohľadnenie v rámci Zmluvy ES je vonkoncom možné, nasvedčuje aj pohľad do dlhoročnej judikatúry Súdneho dvora. Podľa tejto judikatúry sú „určité ciele súvisiace s podporou kultúry“ uznané za naliehavé dôvody všeobecného záujmu,(80) a to napríklad zachovanie kultúrneho a historického dedičstva(81), ako aj všeobecný záujem na zhodnocovaní historického bohatstva a na čo možno najlepšom šírení poznatkov o umeleckom a kultúrnom dedičstve krajiny.(82)
101. V prejednávanej veci je okrem toho potrebné osobitne zdôrazniť, že Súdny dvor uznal za skutočnosti odôvodňujúce obmedzenie základných slobôd podporu filmu(83), vytvorenie a zabezpečovanie pluralitného rozhlasového vysielania(84), ako aj zabezpečenie určitej programovej kvality v rozhlasovom vysielaní(85). Ďalej v zásade uznal právo členských štátov podporovať svoje národné jazyky a úradné jazyky.(86)
102. Za týchto okolností sa domnievam, že španielsky zákonodarca sleduje legitímny cieľ, keď v rámci svojich opatrení na podporu tvorby európskych diel chce podporovať predovšetkým tie kinematografické a televízne filmy, ktorých pôvodné znenie je v niektorom z úradných jazykov uznaných v Španielsku.
b) Proporcionalita
103. Treba ešte skúmať, či španielska právna úprava predbežného financovania sleduje dosiahnutie legitímneho cieľa primeranými prostriedkami. Podľa judikatúry musí byť povinnosť uložená prevádzkovateľom televízneho vysielania spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.(87)
104. Povinnosť prevádzkovateľov televízneho vysielania každoročne prispievať určitým percentuálnym podielom svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov v niektorom z úradných jazykov Španielska je nepochybne spôsobilá zachovávať príslušný jazyk a s ním aj kultúru Španielska a jeho častí, ako aj podporovať ich rozvoj a šírenie prostredníctvom kín a televízie.(88)
105. Dodám, že takýmito opatreniami na zachovanie a podporu jazyka a kultúry určitého členského štátu alebo regiónu Európskej únie sa vždy prispieva aj na podporu európskej kultúry ako celku.
106. Trocha podrobnejšie skúmanie vyžaduje naproti tomu otázka, či španielska právna úprava v jej konkrétnej podobe je nevyhnutná na dosiahnutie sledovaného cieľa, alebo či to, čo je nevyhnutné, prekračuje.
107. Podľa názoru Komisie je španielska právna úprava príliš všeobecná a neurčitá. Komisia vytýka neexistenciu objektívnych a overiteľných kritérií, za pomoci ktorých možno zabezpečiť, že do právnej úpravy predbežného financovania budú zahrnuté iba kinematografické a televízne filmy, ktoré je možné kvalifikovať ako „kultúrne produkty“.
108. Treba priznať, že Súdny dvor už raz vo veci Distribuidores Cinematográficos odmietol odôvodnenosť španielskej právnej úpravy v oblasti podpory filmu okrem iného preto, že táto úprava podporuje „[vnútroštátne] filmy bez ohľadu na ich obsah alebo ich kvalitu“.(89) V rovnakom zmysle generálny advokát Van Gerven svojho času vytýkal neexistenciu akejkoľvek „kontroly kvality“ vo vtedajšej španielskej právnej úprave.(90)
109. Podľa môjho názoru by však rozsudok Distribuidores Cinematográficos nemal byť prenášaný na prejednávaný prípad.
110. Prejednávaný prípad sa mi nezdá úplne porovnateľný so sporom Distribuidores Cinematográficos. Predmetom tohto sporu bola totiž právna úprava, ktorá odkazujúc na „španielske filmy“ sa výslovne viazala na členský štát, v ktorom bol film vyrobený. V prejednávanej veci naproti tomu ide o väzbu na jazykové kritérium. Tomuto jazykovému kritériu nemožno a priori odoprieť kultúrny aspekt, ak zohľadníme už spomenutý význam jazyka pre zachovanie a rozvoj kultúr, ako aj pre vhodné šírenie poznatkov o kultúrach.(91) Inak ako je to vo veci Distribuidores Cinematográficos nemožno v tomto prípade spornú španielsku právnu úpravu predbežného financovania a priori označiť ako protekcionistické opatrenie, prijaté výlučne z ekonomických dôvodov.
111. Úplne odhliadnuc od porovnateľnosti prejednávanej veci s vecou Distribuidores Cinematográficos by navyše bolo potrebné zvážiť negatívne dôsledky – prekračujúce jazykové kritérium – kontroly obsahu a kvality v oblasti kultúry a médií.
112. Pojem kultúra je v otvorenej a pluralistickej spoločnosti pochopiteľne široký. Práve tak početné sú prejavy kultúry aj v audiovizuálnej oblasti. Odhliadnuc od niekoľko málo v tomto prípade nesporných extrémnych prípadov(92) sa mi zdá praktický nemožné stanoviť objektívne a hlavne spravodlivé kritériá pre pojem kultúry, a ešte nemožnejšie pre pojem „kultúrne produkty“, ktoré sa majú podporovať. Každý takýto pokus by v sebe nevyhnutne skrýval nebezpečenstvo zotrvať pri klasických vzorcoch myslenia a predovšetkým zanedbať dynamiku nových kultúrnych prúdov, ako aj kultúrnu aktivitu spoločenských menšín.
113. Ak by sme si aj trúfli stanoviť objektívne kritériá na posúdenie, či kinematografický alebo televízny film je možné považovať za „kultúrny produkt“(93) alebo za „kvalitný film“(94), praktická realizácia týchto kritérií by bola pravdepodobne veľmi byrokraticky náročná. Na zabezpečenie minima právnej istoty by mohlo byť nevyhnutné, aby napokon grémium odborníkov vytvorené štátom alebo inštitúcia poverená štátom posúdili, či filmové projekty prichádzajú, alebo neprichádzajú do úvahy na predbežné financovanie prevádzkovateľmi televízneho vysielania. Tým môžu dotknutí producenti a umelci nadobudnúť dojem, že ich filmové projekty podliehajú predbežnej štátnej cenzúre.
114. To všetko nevylučuje, aby sa členský štát v rámci svojej miery voľnej úvahy(95) pokúsil zamerať svoju podporu filmov na obsahové kritériá alebo kritériá kvality. Z práva Spoločenstva, najmä zo základných slobôd, pokiaľ viem, však nevyplýva žiadna povinnosť pre členské štáty, nevyhnutne sa pri podpore kultúry opierať o obsahové kritériá alebo o kritériá kvality.
115. Rovnako je Komisii dovolené, aby v rámci výkonu širokej miery voľnej úvahy(96) pri povoľovaní štátnej pomoci na podporu kultúry a zachovania kultúrneho dedičstva [článok 87 ods. 3 písm. d) ES] zaujala reštriktívnejší postoj a povolila iba opatrenia, ktorých predmetom je bližšie definovaný „kultúrny produkt“.(97) Takáto prax povoľovania štátnej pomoci Komisiou však neprejudikuje výklad ostatných ustanovení Zmluvy ES, najmä ustanovení týkajúcich sa základných slobôd. Nič nebráni členským štátom v tom, aby sa mimo oblasti štátnej pomoci zriekli dodatočných obsahových alebo kvalitatívnych kritérií a aby zabezpečili čo možno najširšiu podporu kultúry.
116. Odôvodnenie právnej úpravy predbežného financovania, akou je španielska úprava, teda z hľadiska práva Spoločenstva nevyhnutne nevyžaduje, aby rozsah jej pôsobnosti bol na základe objektívnych a overiteľných kritérií obmedzený na kinematografické a televízne filmy, ktoré sa ako „kultúrne produkty“ alebo ako „kvalitné filmy“ javia ako filmy osobitne hodné podpory.
117. Na záver ešte poznamenám, že finančná záťaž, akú znášajú prevádzkovatelia televízneho vysielania v rámci španielskej právnej úpravy predbežného financovania, podľa mne dostupných informácií, nie je nepomerná vo vzťahu k sledovanému cieľu. Percentuálny podiel ročných príjmov, ktorý musia prevádzkovatelia televízneho vysielania vyhradiť na predbežné financovanie filmov v niektorom z úradných jazykov Španielska, vo výške 3 %(98), sa zdá byť pomerne nízky. Okrem toho španielska právna úprava od prevádzkovateľov televízneho vysielania nevyžaduje, aby predbežne financovali výlučne filmy v úradných jazykoch Španielska. Skôr im stanovením kvóty 60:40 ponecháva nie zanedbateľný priestor na investovanie do európskych filmových projektov v iných jazykoch. Z pripomienok niektorých účastníkov konania na pojednávaní pred Súdnym dvorom vyplýva, že prevádzkovatelia televízneho vysielania majú navyše možnosť investovať do koprodukcií, ktorých konečný produkt je vyrobený vo viacerých rovnocenných pôvodných jazykoch.(99)
118. Za týchto okolností prichádzam k záveru, že právna úprava predbežného financovania, akou je španielska právna úprava, je spôsobilá dosiahnuť jazykový a kultúrno-politický cieľ, ktorý sleduje, a navyše nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné. Napokon nepredstavuje neprimeranú záťaž pre prevádzkovateľov televízneho vysielania.
4. Predbežný návrh
119. Po zhrnutí teda platí:
Základné slobody Zmluvy ES členskému štátu nebránia, aby zákonom uložil prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť 60 % povinného ročného predbežného financovania na európske kinematografické a televízne filmy, ktorých pôvodné znenie je v úradnom jazyku tohto členského štátu.
C – O tretej otázke: Pojem štátna pomoc
120. Svojou treťou otázkou Tribunal Supremo žiada o informácie k pojmu štátnej pomoci alebo pomoci poskytovanej zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ES. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či ide o štátnu pomoc v prípade, keď členský štát zákonom uloží prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť každoročne vyhradiť určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie kinematografických a televíznych filmov, ktorých pôvodný jazyk je v tomto členskom štáte uznaný ako úradný jazyk. Tribunal Supremo sa pri formulovaní tejto otázky opieral o domnienku, že filmy predbežne financované v zmysle zákona č. 25/1994(100) sú prevažne vyrábané španielskym filmovým priemyslom.(101)
121. S výnimkou UTECA sa všetci účastníci konania domnievajú, že v tomto prípade nejde o štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES. Osobne sa s týmto názorom stotožňujem.
122. Kvalifikovanie opatrenia ako štátnej pomoci v zmysle Zmluvy ES si vyžaduje, aby bolo splnené každé zo štyroch kumulatívnych kritérií, na ktorých je založený článok 87 ods. 1 ES.(102) Pritom ide o financovanie opatrenia štátom alebo zo štátnych prostriedkov (prvé kritérium), prospech pre podnik (druhé kritérium), selektívnosť opatrenia (tretie kritérium) a narušenie obchodu medzi členskými štátmi a z toho vyplývajúce skreslenie hospodárskej súťaže (štvrté kritérium).(103)
123. Osobitnú pozornosť si v prejednávanej veci zasluhuje prvé kritérium, t. j. financovanie štátom alebo zo štátnych prostriedkov.
124. Podľa ustálenej judikatúry pre kvalifikáciu štátnej pomoci je v zásade irelevantné, či je prospech poskytnutý priamo štátom, alebo verejnými či súkromnými inštitúciami, ktoré štát zriadil alebo poveril realizáciou schémy štátnej pomoci; v opačnom prípade by bolo možné obísť články 87 ES a 88 ES jednoducho tak, že by boli vytvorené nezávislé inštitúcie, na ktoré by bola prenesená právomoc rozdeľovať štátnu pomoc.(104)
125. Určité opatrenie zabezpečujúce prospech však možno kvalifikovať ako štátnu pomoc iba vtedy, ak jednak je financované priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a jednak ho možno pripisovať štátu.(105)
126. Na rozdiel od odlišného názoru UTECA, ani novšia judikatúra, najmä rozsudky GEMO, Pearle, Forum 187 a Laboratoires Boiron na tom nič nezmenili. V rozsudku Pearle napríklad Súdny dvor odmietol uznať, že ide o štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES práve preto, že nebola financovaná zo štátnych prostriedkov.(106) Vo veci GEMO boli poskytnuté určité plnenia financované z poplatku vyrubeného a spravovaného štátnymi orgánmi, čím teda ich financovanie nepochybne pochádzalo zo štátnych prostriedkov a nevyžadovalo ďalšie objasnenie.(107) Podobne to bolo v prípadoch Forum 187 a Laboratoires Boiron, ktorých predmetom boli zvýhodnenia vo forme oslobodenia od štátnych poplatkov(108); hoci tam nedochádzalo k peňažným platbám zo strany štátu, štát sa jednako reálne zriekol príjmov.
127. V prejednávanej veci je novo formulovaný článok 5 ods. 1 zákona č. 25/1994, z ktorého vyplýva povinnosť španielskych prevádzkovateľov televízneho vysielania predbežne financovať filmy, bez pochýb štátnym opatrením Španielskeho kráľovstva. Prípadné výhody, ktoré filmový producenti majú z tejto právnej úpravy, možno teda jednoznačne pripisovať španielskemu štátu.(109)
128. K preneseniu štátnych prostriedkov na filmových producentov však v rámci tejto právnej úpravy priamo ako ani nepriamo nedochádza. Takéto prenesenie štátnych prostriedkov nevyhnutne nevyžaduje platby peňažných prostriedkov z majetku štátu.(110) Peňažné prostriedky určené na predbežné financovanie filmov však musia pred ich vyplatením príslušným filmovým producentom byť k dispozícii štátu(111) alebo musia iným spôsobom vyvolať podobnú finančnú záťaž pre štát.(112) V prejednávanej veci to tak nie je.
129. Po prvé na predbežné financovanie filmov podľa spornej právnej úpravy sú určené výlučne finančné prostriedky príslušných prevádzkovateľov televízneho vysielania bez ohľadu na to, či ide o filmy z ich vlastnej alebo cudzej produkcie. Nad týmito finančnými prostriedkami španielsky štát zjavne nevykonáva žiadnu kontrolu, a rovnako nemá ani vplyv na ich skutočné použitie; nemožno teda predpokladať, že tieto prostriedky mal k dispozícii.
130. Po druhé systém predbežného financovania filmov rovnako neprináša ani žiadnu finančnú zaťaž pre španielsky štát. Predovšetkým takáto záťaž pre štát nevyplýva zo samotnej skutočnosti, že televízne spoločnosti v dôsledku zákonnej povinnosti predbežného financovania televíznych filmov prípadne vykážu nižší zisk, čím sa teda znížia daňové príjmy Španielska.(113) Príčinná súvislosť medzi predbežným financovaním filmov a prípadnými daňovými príjmami je totiž príliš neistá a nepriama, než aby bolo možné hovoriť o poskytnutí výhody filmovým producentom na náklady štátu. V tom sa prejednávaný prípad v zásade odlišuje od prípadov, v ktorých prospech poskytnutý štátom spočíva v konkrétnych daňových úľavách alebo oslobodeniach pre určité podniky, čím sa daňové príjmy štátu znižujú dostatočne predvídateľne, a vykrývajú poskytnutý prospech.(114)
131. Systémom predbežného financovania filmov španielsky štát zákonom zaväzuje iba niektoré podniky – poskytovateľov televízneho vysielania – vynaložiť časť finančných prostriedkov na určitý cieľ, a to na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov v určitých jazykoch. Hoci s tým spojený štátny zásah do súkromnej autonómie prevádzkovateľov televízneho vysielania môže určitým filmovým producentom zabezpečiť ekonomické výhody, tieto výhody nie sú financované zo štátnych prostriedkov, ale výlučne iba z prostriedkov príslušných prevádzkovateľov televízneho vysielania.(115)
132. Tejto úvahe neodporuje skutočnosť, že medzi španielskymi prevádzkovateľmi televízneho vysielania, ktorým je uložená povinnosť predbežného financovania filmov, sa okrem niekoľko súkromných podnikov nachádzajú aj inštitúcie verejnoprávneho vysielania.(116) Prostriedky spravované verejnoprávnymi podnikmi alebo inštitúciami verejnoprávneho vysielania možno v konkrétnom prípade považovať za štátne prostriedky.(117) To však neplatí vždy a automaticky(118), ale len vtedy, keď ich prostriedky neustále podliehajú štátnej kontrole, a teda sú k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom.(119)
133. Podniky verejnoprávneho vysielania majú vo väčšine prípadov osobitnú autonómiu vo vzťahu k štátu, ktorá ich chráni pred štátnymi zásahmi, a to nielen pokiaľ ide o ich programovú skladbu, ale aj pokiaľ ide o ich výdavky. Pokiaľ takáto autonómia vo vzťahu k štátu prislúcha aj španielskym verejnoprávnym prevádzkovateľom televízneho vysielania – overenie tejto skutočnosti je vecou vnútroštátneho súdu –, ich finančné prostriedky by sa už vonkoncom nemali považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 87 ods. 1 ES.(120)
134. Ak by aj vnútroštátny súd došiel k záveru, že španielske inštitúcie verejnoprávneho vysielania by mohli byť ovplyvňované štátom, pokiaľ ide o ich výdavky, je potrebné uvedomiť si, že jednako sa sporné výdavky vynaložené na predbežné financovanie filmov neviažu na špecifický vplyv štátu na inštitúcie verejnoprávneho vysielania, z čoho by bolo možné vyvodiť záver o skrytej forme štátnej pomoci. Tieto výdavky sú skôr založené na všeobecnej zákonnej úprave, ktorej rozsah pôsobnosti sa v nijakom prípade neobmedzuje iba na inštitúcie verejnoprávneho vysielania, ale sa vzťahuje tiež na nie bezvýznamný počet súkromných prevádzkovateľov televízneho vysielania.
135. Novo formulovaný článok 5 ods. 1 zákona č. 25/1994 sa nijako netýka rozlišovania medzi súkromnými a verejnoprávnymi prevádzkovateľmi televízneho vysielania. Tým je toto ustanovenie porovnateľné s inými všeobecnými štátnymi úpravami, ktoré sledujú cieľ vo verejnom záujme – napríklad ochranu zdravia, ochranu životného prostredia alebo bezpečnosť cestnej premávky – a ktorým podliehajú tak verejnoprávne, ako aj súkromné inštitúcie.
136. V tomto zmysle napríklad zákonný predpis prikazujúci nosenie helmy vodičom motocyklov, ešte sám osebe nepredstavuje právnu úpravu štátnej pomoci v prospech podnikov, ktoré takéto helmy vyrábajú a predávajú, ani ak časť týchto heliem zaobstará štát pre svojich príslušníkov polície. Ak by aj členský štát prikázal nosiť helmy vnútroštátnych výrobcov, nešlo by o problém z oblasti štátnej pomoci, ale skôr o problém, ktorý má byť riešený v oblasti základných slobôd, najmä vo svetle ustanovení o voľnom pohybe tovaru.
137. Práve tak je to v prípade právnej úpravy, akou je sporná povinnosť španielskych prevádzkovateľov televízneho vysielania prispievať vo verejnom záujme časťou svojich prostriedkov na predbežné financovanie európskych filmov. Samotná skutočnosť, že subjekty podliehajúce právu musia na základe zákonnej úpravy znášať určité výdavky a tretie osoby majú z toho prospech, ešte neznamená, že takáto právna úprava je štátom financovaná úprava štátnej pomoci v zmysle článkov 87 ES a 88 ES. Účinky takejto úpravy z hľadiska práva Spoločenstva je potrebné skôr posúdiť v rámci základných slobôd vnútorného trhu.(121)
138. Celkovo treba preto konštatovať, že predbežná úprava financovania, akou je španielska právna úprava, nie je štátnou pomocou ani pomocou poskytnutou zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
VI – Návrh
139. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky španielskeho Tribunal Supremo takto:
1. Smernici 89/552/EHS všeobecne a osobitne jej článku 3 neodporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá prevádzkovateľom televízneho vysielania ukladá povinnosť vyhradiť každoročne určitý percentuálny podiel svojich príjmov na predbežné financovanie európskych kinematografických a televíznych filmov. Takáto vnútroštátna právna úprava musí byť v súlade s ostatnými právnymi predpismi Spoločenstva.
2. Základné slobody Zmluvy ES členskému štátu nebránia, aby zákonom uložil prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosť vyhradiť 60 % povinného ročného predbežného financovania, uvedeného v bode 1, na európske kinematografické a televízne filmy, ktorých pôvodné znenie je v úradnom jazyku tohto členského štátu.
3. Právna úprava uvedená v bodoch 1 a 2 nie je štátnou pomocou ani pomocou poskytnutou zo štátnych prostriedkov v zmysle článku 87 ES.