ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 29. septembra 2022 (*)
„Odvolanie – Hospodárska a menová politika – Banková únia – Nariadenie (EÚ) č. 806/2014 – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Jednotný fond na riešenie krízových situácií – Ročné príspevky – Likvidácia úverovej inštitúcie – Vrátenie uhradených príspevkov – Pro rata temporis“
Vo veci C‑202/21 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 30. marca 2021,
ABLV Bank AS, v likvidácii, v zastúpení: O. Behrends, Rechtsanwalt,
odvolateľka,
ďalší účastníci konania:
Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB), v zastúpení: C. J. Flynn a J. Kerlin, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Ianc, T. Klupsch, B. Meyring a S. Schelo, Rechtsanwälte,
žalovaná v prvostupňovom konaní,
Európska komisia, v zastúpení: A. Nijenhuis, A. Steiblytė a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, podpredseda Súdneho dvora L. Bay Larsen (spravodajca), a sudca A. Kumin,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 28. apríla 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 ABLV Bank AS, v likvidácii sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB (T‑758/18, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:28), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) zo 17. októbra 2018, ktorým jej bola zamietnutá žiadosť jednak o prepočítanie jej príspevku ex ante na rok 2018 a vrátenie preplatku tohto príspevku a jednak vrátenie časti príspevku ex ante na rok 2015 v nadväznosti na odňatie jej povolenia Európskou centrálnou bankou (ECB) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
Právny rámec
Nariadenie (EÚ) č. 806/2014
2 Článok 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014 z 15. júla 2014, ktorým sa stanovujú jednotné pravidlá a jednotný postup riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností v rámci jednotného mechanizmu riešenia krízových situácií a jednotného fondu na riešenie krízových situácií a ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 225, 2014, s. 1), znie:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na tieto subjekty:
a) úverové inštitúcie usadené v zúčastnenom členskom štáte;
b) materské spoločnosti vrátane finančných holdingových spoločností a zmiešaných finančných holdingových spoločností, usadené v zúčastnenom členskom štáte, ak podliehajú dohľadu na konsolidovanom základe, ktorý vykonáva ECB…
c) investičné spoločnosti a finančné inštitúcie usadené v zúčastnenom členskom štáte, ak podliehajú dohľadu na konsolidovanom základe nad materskou spoločnosťou, ktorý vykonáva ECB…“
3 Článok 5 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Keď podľa tohto nariadenia Jednotná rada vykonáva úlohy alebo právomoci, ktoré má… vykonávať vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií, Jednotná rada sa na účely uplatňovania tohto nariadenia… považuje za dotknutý vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií alebo v prípade cezhraničného riešenia krízových situácií na úrovni skupiny za dotknutý orgán pre riešenie krízových situácií na úrovni skupiny.“
4 Článok 70 ods. 2 a 4 uvedeného nariadenia stanovuje:
„2. Jednotná rada každoročne po konzultácii s ECB alebo príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a v úzkej spolupráci s vnútroštátnymi orgánmi pre riešenie krízových situácií vypočíta jednotlivé príspevky s cieľom zabezpečiť, aby príspevky, ktoré majú uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých zúčastnených členských štátov, nepresiahli 12,5 % cieľovej úrovne.
…
4. Riadne získané príspevky každého subjektu uvedeného v článku 2 sa týmto subjektom nerefundujú.“
Delegované nariadenie 2015/63
5 Odôvodnenie 7 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/63 z 21. októbra 2014, ktorým sa dopĺňa smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ, pokiaľ ide o príspevky ex ante do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií (Ú. v. EÚ L 11, 2015, s. 44), zmeneného delegovaným nariadením Komisie (EÚ) 2016/1434 zo 14. decembra 2015 (Ú. v. EÚ L 233, 2016, s. 1) (ďalej len „delegované nariadenie 2015/63“), znie:
„V článku 5 ods. 1 [nariadenia č. 806/2014] sa stanovuje, že [Jednotná rada]… sa na účely uplatňovania uvedeného nariadenia… považuje za dotknutý vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií, keď vykonáva úlohy alebo právomoci, ktoré má… vykonávať vnútroštátny orgán pre riešenie krízových situácií. Vzhľadom na to, že na základe článku 70 ods. 7 [nariadenia č. 806/2014] je jednotná rada splnomocnená vypočítať príspevky inštitúcií do jednotného fondu na riešenie krízových situácií [nariadenia č. 806/2014],… by pojem ‚orgán pre riešenie krízových situácií bánk‘ mal zahŕňať aj jednotnú radu.“
6 Článok 3 bod 5 tohto delegovaného nariadenia znie:
„… Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú… tieto vymedzenia pojmov:
…
5. ‚ročný príspevok‘ je suma…, ktorú získava orgán pre riešenie krízových situácií pre vnútroštátny mechanizmus financovania počas príspevkového obdobia od každej z inštitúcií…“
7 Článok 12 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Ak je inštitúcia inštitúciou, nad ktorou sa novo vykonáva dohľad len počas určitej časti príspevkového obdobia, čiastočný príspevok sa určuje uplatnením metodiky stanovenej v tomto oddiele na hodnotu jej ročného príspevku vypočítaného za nasledujúce príspevkové obdobie odkazom na počet plných mesiacov príspevkového obdobia, počas ktorých sa nad inštitúciou vykonáva dohľad.
2. Zmena štatútu inštitúcie (vrátane malých inštitúcií) počas príspevkového obdobia nemá vplyv na ročný príspevok, ktorý sa má v danom roku uhradiť.“
8 Článok 17 ods. 3 a 4 toho istého delegovaného nariadenia stanovuje:
„3. Keď v informáciách, ktoré orgánu pre riešenie krízových situácií predkladajú inštitúcie, dôjde k opätovnému vykázaniu údajov alebo k ich revízii, orgán pre riešenie krízových situácií upraví ročný príspevok na základe aktualizovaných informácií pri výpočte ročného príspevku danej inštitúcie na nasledujúce príspevkové obdobie.
4. Akýkoľvek rozdiel medzi ročným príspevkom vypočítaným a uhradeným na základe informácií, v ktorých došlo k opätovnému vykázaniu údajov alebo k ich revízii, a ročným príspevkom, ktorý mal byť uhradený na základe úpravy ročného príspevku, sa vyrovná v sume ročného príspevku splatnej za nasledujúce príspevkové obdobie. Táto úprava sa uskutoční formou zníženia alebo zvýšenia príspevkov na nasledujúce príspevkové obdobie.“
Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/81
9 Článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2015/81 z 19. decembra 2014, ktorým sa bližšie určujú jednotné podmienky uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 806/2014, pokiaľ ide o príspevky ex ante do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (Ú. v. EÚ L 15, 2015, s. 1), stanovuje:
„Neodvolateľné platobné záväzky inštitúcie, na ktorú sa viac nevzťahuje nariadenie (EÚ) č. 806/2014, sa zrušia a kolaterál použitý na zabezpečenie týchto záväzkov sa vráti.“
10 Článok 8 ods. 2 tohto delegovaného nariadenia znie:
„Jednotná rada počas úvodného obdobia zohľadní pri výpočte jednotlivých príspevkov každej inštitúcie príspevky, ktoré získali zúčastnené členské štáty v súlade s článkami 103 a 104 smernice 2014/59/EÚ a ktoré boli prevedené do fondu…, a to ich odpočítaním od sumy, ktorú musí zaplatiť každá inštitúcia.“
Delegované nariadenie (EÚ) 2017/2361
11 Článok 7 ods. 2, 4 a 5 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2017/2361 zo 14. septembra 2017 o konečnom systéme príspevkov na administratívne výdavky Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (Ú. v. EÚ L 337, 2017, s. 6) stanovuje:
„2. V prípade, že postavenie subjektu alebo skupiny zmení kategóriu uvedenú v článku 4 ods. 1 počas rozpočtového roka, jednotlivé ročné príspevky na daný rozpočtový rok sa vypočítajú na základe počtu mesiacov, počas ktorých subjekt alebo skupina patrili do príslušnej kategórie k poslednému dňu mesiaca.
…
4. Ak ECB nahlási zmenu, na ktorú sa odkazuje v odsekoch 1 a 2,… Jednotná rada prepočíta len jednotlivé ročné príspevky daného subjektu alebo skupiny za dotknuté rozpočtové roky…
5. V prípade, že suma uhradeného jednotlivého ročného príspevku je vyššia ako suma prepočítaná v súlade s odsekom 4, Jednotná rada vráti rozdiel dotknutému subjektu alebo skupine. V prípade, že suma uhradeného jednotlivého ročného príspevku je nižšia ako suma prepočítaná v súlade s odsekom 4, subjekt alebo skupina rozdiel uhradí Jednotnej rade. Na účely vrátenia alebo výberu sumy splatnej v súlade s týmto odsekom Jednotná rada zníži alebo zvýši jednotlivý ročný príspevok dotknutého subjektu alebo skupiny v rozpočtovom roku nasledujúcom po prepočítaní v súlade s odsekom 4.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
12 ABLV Bank bola autorizovaná lotyšská úverová inštitúcia s povolením v Lotyšsku, ktorá podliehala dohľadu ECB v rámci jednotného mechanizmu dohľadu (JMD).
13 V decembri 2015 ABVL Bank dostala od Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančné a kapitálové trhy, Lotyšsko) platobný výmer, v ktorom ju táto komisia informovala o výške sumy dlhovanej z titulu jej príspevku ex ante na rok 2015. Tento príspevok zaplatený odvolateľkou bol prevedený do jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF).
14 Dňa 23. februára 2018 ECB dospela k záveru, že odvolateľku je potrebné považovať za subjekt, ktorý zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá. V ten istý deň SRB vo svojom rozhodnutí SRB/EES/2018/09 konštatovala, že vo vzťahu k odvolateľke nie je potrebné prijať vo verejnom záujme opatrenie na riešenie krízovej situácie.
15 Dňa 26. februára 2018 akcionári spoločnosti ABLV Bank začali konanie, ktoré spoločnosti umožňovalo vykonať vlastnú likvidáciu, a predložili Komisii pre finančné a kapitálové trhy žiadosť o schválenie plánu dobrovoľnej likvidácie.
16 SRB rozhodnutím SRB/ES/SRF/2018/03 z 12. apríla 2018 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2018 schválila príspevky ex ante na rok 2018. Listom z 27. apríla 2018 Komisia pre finančné a kapitálové trhy informovala ABLV Bank, že SRB prijala toto rozhodnutie a oznámila jej sumu, ktorú mala zaplatiť z titulu jej príspevku ex ante na rok 2018. Žalobkyňa túto sumu uhradila 3. júla 2018.
17 Dňa 11. júla 2018 prijala ECB na základe návrhu Komisie pre finančné a kapitálové trhy rozhodnutie o odňatí povolenia odvolateľke.
18 Listom zo 17. septembra 2018 odvolateľka požiadala SRB o vrátenie časti príspevku zaplateného za rok 2015, ďalej o prepočítanie jej dlhovaného príspevku ex ante na rok 2018 a o vrátenie preplatku z tohto titulu.
19 Sporným rozhodnutím SRB zamietla túto žiadosť. SRB sa na základe článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 domnievala, že žiadne z ustanovení týchto dvoch nariadení nestanovuje prepočítanie príspevku ex ante na rok 2018 ani nepočíta s vrátením časti tohto príspevku. SRB predovšetkým uviedla, že odňatie povolenia úverovej inštitúcii zo strany ECB predstavuje zmenu štatútu inštitúcie v zmysle článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63. SRB navyše uviedla, že subjekty, ktoré zaplatili príspevky ex ante na rok 2015 a ktorých povolenie bolo následne odňaté, nemajú nárok na vrátenie týchto príspevkov ex ante, rovnako ako nemajú v súlade s článkom 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 nárok na vrátenie akéhokoľvek iného riadne zaplateného príspevku ex ante.
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
20 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. decembra 2018 podala ABLV Bank žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia.
21 Na podporu tejto žaloby uviedla desať žalobných dôvodov. Prvými tromi žalobnými dôvodmi žalobkyňa v podstate vytýkala SRB, že náležite nezohľadnila pro rata temporis povahu príspevkov ex ante. Štvrtý a piaty žalobný dôvod boli založené na nesprávnom výklade jednak článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a jednak článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63. Šiesty, siedmy, ôsmy, deviaty a desiaty žalobný dôvod boli založené na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, zásady proporcionality, zásady nemo auditur propriam turpitudinem allegans (ďalej len „zásada nemo auditur“), zákazu konať rozporuplne, ako aj práva vlastniť majetok a slobody podnikania.
22 Rozhodnutím z 30. apríla 2019 bolo Európskej komisii povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov SRB.
23 Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu, ktorú podala ABLV Bank.
24 Všeobecný súd po tom, čo vyhlásil túto žalobu za prípustnú, preskúmal v bodoch 52 až 129 napadnutého rozsudku spoločne prvých päť žalobných dôvodov.
25 Na konci tohto preskúmania v bode 130 tohto rozsudku rozhodol, že SRB sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že odňatie povolenia inštitúcii zo strany ECB počas príspevkového obdobia nebolo okolnosťou, ktorá by tejto inštitúcii priznávala právo na prepočítanie pro rata temporis jej príspevku ex ante na toto obdobie, a preto sa rozhodla nevrátiť spoločnosti AVLV Bank časť sumy, ktorú táto spoločnosť zaplatila ako príspevok ex ante na rok 2018. Navyše usúdil, že SRB sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že odňatie povolenia inštitúcii zo strany ECB počas úvodného obdobia v zmysle nariadenia č. 806/2014 nebolo okolnosťou, ktorá by tejto inštitúcii priznávala právo na vrátenie zvyšnej časti jej príspevku ex ante zaplateného na rok 2015.
26 V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku zamietol prvých päť žalobných dôvodov predložených spoločnosťou ABLV Bank.
27 V bodoch 132 až 180 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal a zamietol šiesty až desiaty žalobný dôvod, ktoré uviedla ABLV Bank.
Návrhy účastníkov konania
28 ABLV Bank vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil sporné rozhodnutie,
– uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania na obidvoch stupňoch a
– v prípade, že Súdny dvor nebude môcť rozhodnúť o prvostupňovej žalobe, vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.
29 SRB a Komisia navrhujú, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie a
– uložil ABLV Bank povinnosť nahradiť trovy konania.
O odvolaní
30 ABLV Bank na podporu svojho odvolania uvádza trinásť odvolacích dôvodov založených po prvé na nesprávnom výklade článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, po druhé na nesprávnom výklade článku 12 delegovaného nariadenia 2015/63, po tretie na nesprávnom výklade článku 7 delegovaného nariadenia 2017/2361, po štvrté na nesprávnom výklade a nesprávnom uplatnení pojmu „bezdôvodné obohatenie“, po piate na nerozhodnutí o námietke nezákonnosti, po šieste na pochybení, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia SRB/ES/SRF/2018/03 prijaté SRB, po siedme na nesprávnom výklade článku 17 delegovaného nariadenia 2015/63, po ôsme na pochybení, pokiaľ ide o režim neodvolateľných platobných záväzkov, po deviate na nesprávnom právnom posúdení a na opomenutí rozhodnúť, pokiaľ ide o príspevky ex ante na rok 2015, po desiate na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí šiesteho žalobného dôvodu predloženého na prvom stupni, po jedenáste na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí siedmeho žalobného dôvodu predloženého na prvom stupni, po dvanáste na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí ôsmeho a deviateho žalobného dôvodu predloženého na prvom stupni a po trináste na pochybení, pokiaľ ide o dostatočnosť odôvodnenia sporného rozhodnutia.
31 SRB a Komisia tvrdia, že viaceré z týchto odvolacích dôvodov sú neprípustné.
O prípustnosti
Argumentácia účastníkov konania
32 SRB tvrdí, že prvý, štvrtý, piaty a ôsmy odvolací dôvod sú neprípustné v rozsahu, v akom neidentifikujú body napadnutého rozsudku, na ktoré sa vzťahujú.
33 Komisia uvádza, že viaceré odvolacie dôvody, najmä prvý, tretí, siedmy a ôsmy odvolací dôvod, sa nevzťahujú na žiadny konkrétny bod napadnutého rozsudku.
Posúdenie Súdnym dvorom
34 Na úvod je potrebné pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú, inak je odvolanie neprípustné alebo dotknutý odvolací dôvod je neprípustný (rozsudok z 13. januára 2022, Dragnea/Komisia, C‑351/20 P, EU:C:2022:8, bod 53 a citovaná judikatúra).
35 Týmto požiadavkám teda nezodpovedá a musí byť vyhlásené za neprípustné také odvolanie, ktoré nemá koherentnú štruktúru a obmedzuje sa na všeobecné tvrdenia a neobsahuje presné údaje týkajúce sa bodov napadnutého rozsudku, v ktorých došlo prípadne k nesprávnemu právnemu posúdeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 30 a citovanú judikatúru).
36 V prejednávanej veci je síce potrebné konštatovať, že odvolacie dôvody, ktorých sa týka námietka neprípustnosti vznesená SRB a Komisiou, neobsahujú systematický odkaz na body napadnutého rozsudku, na ktoré sa vzťahujú.
37 Tieto odvolacie dôvody sú však predložené v rámci štruktúry napadnutého rozsudku, ako je to navyše výslovne uvedené v úvodnej časti odvolania.
38 Z tohto dôvodu údaje obsiahnuté v odvolaní umožňujú ľahko identifikovať body napadnutého rozsudku, na ktoré sa každý z odvolacích dôvodov vzťahuje, pričom tvrdenia, ktoré uviedli na svoju obranu SRB a Komisia, navyše potvrdzujú, že tieto subjekty dokázali uvedené body identifikovať.
39 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti založenú na nepresnosti prvého, tretieho, štvrtého, piateho, siedmeho a ôsmeho odvolacieho dôvodu.
O veci samej
O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014
– Argumentácia účastníkov konania
40 Svojím prvým odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený Všeobecným súdom je nesprávny, keďže toto ustanovenie jednoducho znamená, že príspevky ex ante nepredstavujú vratné vklady.
41 Po prvé sa Všeobecný súd podľa jej názoru odchýlil od obvyklého významu pojmu „dlžný“ a od teórie bezdôvodného obohatenia, keď považoval za „dlžnú“ akúkoľvek sumu, ktorá bola pôvodne riadne zaplatená, aj keď sa neskôr ukáže, že za relevantné obdobie nemusela byť zaplatená.
42 Okrem toho zmysel negácie nachádzajúcej sa v článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 nie je tak jasný, ako sa domnieval Všeobecný súd. Zmysel tejto negácie závisí od jej predmetu, t. j. od vratného vkladu alebo následného preskúmania dlžných súm. Relevantnou nie je ani skutočnosť, že v tomto ustanovení nie je uvedená možnosť upraviť príspevky ex ante v prípade straty povolenia dotknutej inštitúcie, a to vzhľadom na skutočnosť, že uvedené ustanovenie nie je veľmi podrobné.
43 Po druhé ABLV Bank tvrdí, že výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený v napadnutom rozsudku je nekoherentný s ostatnými prvkami práva Únie.
44 Tento výklad je podľa nej v rozpore s článkom 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 a s článkom 17 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré stanovujú možnosti vrátenia príspevkov ex ante.
45 Uvedený výklad je tiež nezlučiteľný s článkom 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, pretože by bolo nelogické, aby toto ustanovenie definovalo určité zmeny ako irelevantné pre neskoršie určenie dlhu, ak by bolo takéto určenie v každom prípade vylúčené.
46 Rovnako tento výklad Všeobecného súdu podľa názoru odvolateľky nie je v súlade s odôvodnením prijatým Súdnym dvorom v rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967). Toto odôvodnenie, ktoré sa týka irelevantnosti zmeny štatútu inštitúcie, ku ktorej došlo počas obdobia prispievania do SRF, sa totiž nezakladá na článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, ale na článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63.
47 Po tretie Všeobecný súd podľa odvolateľky nesprávne posúdil povahu príspevkov ex ante, keď rozhodol, že nepredstavujú individuálne príspevky určené v závislosti od rizík vlastných inštitúcii a vzťahujúce sa na špecifické obdobia, podobne ako v prípade poistného. Všeobecný súd predovšetkým nezohľadnil skutočnosť, že jednotlivé príspevky sú určené v závislosti od rizík a možnosti výberu nových príspevkov po úvodnom období stanovenom nariadením č. 806/2014. Okrem toho okolnosť, že príspevky ex ante sú rozdelené v čase a nie sú automaticky spojené s protiplnením, nie je relevantná, pretože ide o charakteristiky spoločné pre všetky systémy poistenia.
48 Po štvrté vrátenie požadované spoločnosťou ABLV Bank je v každom prípade možné aj v rámci, ktorý je porovnateľný s rámcom daňového práva, pričom stanovený cieľ dosiahnutia cieľovej úrovne prostriedkov nepostačuje na vylúčenie možného vrátenia.
49 SRB a Komisia tvrdia, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
50 Článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že príspevky ex ante riadne získané od inštitúcií im nebudú vrátené.
51 V bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najprv zdôraznil, že zo znenia tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že riadne zaplatený príspevok nemôže byť vrátený.
52 Všeobecný súd ďalej v bodoch 68 až 73 uvedeného rozsudku odkázal na kontext uvedeného ustanovenia. Predovšetkým uviedol, že z právnej úpravy Únie vyplýva, že príspevky ex ante sa nevzťahujú na určitý rok a že nezaručujú žiadne protiplnenie, čím sa tieto príspevky odlišujú od poistného, ktorého vrátenie musí prichádzať do úvahy v prípade zmeny situácie, ktorá nastane v priebehu roka.
53 Napokon v bodoch 74 a 75 toho istého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že zohľadnenie vývoja právnej a finančnej situácie dotknutých inštitúcií v priebehu daného obdobia by mohlo zabrániť dosiahnutiu cieľa sledovaného nariadením č. 806/2014 a delegovaným nariadením 2015/63, ktorým je zabezpečiť, aby na konci úvodného obdobia ôsmich rokov dostupné finančné prostriedky SRF dosahovali aspoň 1 % sumy krytých vkladov všetkých úverových inštitúcií povolených vo všetkých zúčastnených členských štátoch.
54 V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že z jasného znenia článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle všeobecne vylúčiť vrátenie príspevkov ex ante, ktoré boli riadne a náležite získané.
55 Okrem toho, pokiaľ ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku opieral o výklad, ktorý sa odchyľuje od obvyklého významu pojmu „dlžný“, treba povedať, že uvedené ustanovenie neodkazuje na „dlžné príspevky“, ale na „riadne získané príspevky“, a teda naznačuje, že pravidlo nevrátenia, ktoré obsahuje, sa uplatňuje na príspevky ex ante, ktoré boli riadne vybraté ku dňu ich zaplatenia.
56 Okrem toho, pokiaľ sa ABLV Bank odvoláva na nedostatočnú podrobnosť tohto ustanovenia na účely vylúčenia relevantnosti konštatovania uvedeného v bode 67 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa v ňom nenachádza žiadna zmienka o možnosti dodatočne upraviť príspevky ex ante, avšak nespochybňuje jeho podstatu, treba konštatovať, že táto formulácia odráža voľbu normotvorcu Únie zaviesť pravidlo, ktoré nie je spojené s výnimkou.
57 Po druhé argumentácia spoločnosti ABLV Bank, podľa ktorej výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený Všeobecným súdom je v rozpore s ostatnými ustanoveniami sekundárneho práva, nemôže uspieť.
58 Predovšetkým sa totiž článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 obmedzuje na stanovenie určitých pravidiel uplatniteľných na neodvolateľné platobné záväzky prevzaté inštitúciami, ktoré sa vyznačujú osobitosťami, ktoré viedli normotvorcu Únie, ako uviedol Všeobecný súd v bode 111 napadnutého rozsudku, k zavedeniu osobitného režimu charakteristického pre tieto záväzky.
59 Ďalej, hoci článok 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje zohľadnenie prípadného rozdielu medzi príspevkom ex ante uhradeným na základe informácií, ktoré boli upravené alebo revidované a príspevkom ex ante, ktorý mal byť vyplatený, z týchto ustanovení vyplýva, že toto zohľadnenie sa musí vykonať nie vo forme vrátenia, aké požadovala ABLV Bank od SRB v prejednávanej veci, ale v rámci výpočtu príspevku ex ante na nasledujúce príspevkové obdobie.
60 Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa nemožno domnievať, že výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený v bodoch 66 až 75 napadnutého rozsudku zbavil článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 akejkoľvek podstaty.
61 Na jednej strane, ako uviedla generálna advokátka v bode 72 svojich návrhov, cieľom článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 je najmä vyhnúť sa akejkoľvek neistote, pokiaľ ide o pôsobnosť článku 12 ods. 1 tohto delegovaného nariadenia v rozsahu, v akom stanovuje výnimku zo zásady, podľa ktorej sa príspevky ex ante vypočítavajú na základe informácií dostupných k 31. decembru roka predchádzajúceho príspevkovému obdobiu.
62 Na druhej strane článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 majú odlišnú vecnú pôsobnosť. Zatiaľ čo sa totiž prvé z týchto ustanovení týka len príspevkov do SRF, druhé sa v súlade s článkom 3 bodom 5 delegovaného nariadenia 2015/63 týka príspevkov vyberaných orgánom na riešenie krízových situácií na účely vnútroštátneho mechanizmu financovania, čo je pojem, ktorý treba podľa článku 5 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 chápať tak, že sa vzťahuje aj na SRB, ako sa uvádza v odôvodnení 7 tohto delegovaného nariadenia.
63 V tomto kontexte okolnosť, že v rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967), ktorý sa vzťahoval na výpočet príspevku do vnútroštátneho fondu na riešenie krízových situácií, sa Súdny dvor obmedzil na výklad článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, čo je jediné ustanovenie, ktoré mu bolo navyše predložené na rozhodnutie, nemôže znamenať, že by implicitne odmietol výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený v napadnutom rozsudku.
64 Po tretie analógia medzi príspevkami ex ante a poistným, na ktorú poukazuje ABLV Bank, nemôže v žiadnom prípade uložiť SRB povinnosť nahradiť jasné znenie článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 opačným pravidlom z dôvodu, že toto pravidlo je podľa odvolateľky obvyklé v oblasti poisťovníctva.
65 Tvrdenia spoločnosti ABLV Bank, ktoré majú preukázať, že Všeobecný súd nebol vzhľadom na skutočnosti uvedené v bodoch 68 až 72 napadnutého rozsudku oprávnený odmietnuť v bode 73 uvedeného rozsudku podobnosť medzi charakteristikami príspevkov ex ante a poistného, sa preto musia odmietnuť ako irelevantné.
66 Po štvrté výklad článku 70 ods. 4 tohto nariadenia uskutočnený v bode 76 napadnutého rozsudku nemôže byť spochybnený ani argumentáciou spoločnosti ABLV Bank smerujúcou proti bodom 74 a 75 napadnutého rozsudku, podľa ktorej bolo možné dosiahnuť cieľ poskytnúť SRF dostatočné finančné prostriedky na konci úvodného obdobia ôsmich rokov aj pri súčasnom vrátení príspevkov ex ante, ak inštitúcia opustí pôsobnosť nariadenia č. 806/2014.
67 Skutočnosť, že normotvorca Únie mohol dosiahnuť cieľ uvedený v bode 74 tohto rozsudku aj vtedy, ak by povolil takéto vrátenia, – aj keby bola táto skutočnosť preukázaná – nepripúšťa vylúčenie voľby normotvorcu, pokiaľ ide o najvhodnejšie prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa, pričom ide o voľbu, ktorá je vyjadrená jasným znením uvedeného ustanovenia (pozri analogicky rozsudok zo 17. marca 2011, Brussels Hoofdstedelijk Gewest a i., C‑275/09, EU:C:2011:154, bod 29).
68 Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba zamietnuť prvý odvolací dôvod ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade článku 12 delegovaného nariadenia 2015/63
– Argumentácia účastníkov konania
69 Svojím druhým odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že stratu povolenia úverovej inštitúcie treba považovať za „zmenu štatútu“ v zmysle článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63.
70 Tento výklad je podľa nej v rozpore s výkladom článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočneným v napadnutom rozsudku. Ak by totiž akékoľvek vrátenie bolo vylúčené na základe tohto ustanovenia, bolo by zbytočné vylúčiť v článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 možnosť uskutočniť takúto náhradu v prípade zmeny štatútu.
71 Okrem toho toto posledné uvedené ustanovenie sa týka len výšky príspevku ex ante, a nie samotnej zásady platenia takéhoto príspevku. Tento výklad jasne vyplýva z nemeckej jazykovej verzie uvedeného ustanovenia a zodpovedá jeho ostatným jazykovým verziám. Predtým než Súdny dvor rozhodol, že cezhraničné zlúčenie treba považovať za „zmenu štatútu“ v zmysle článku 12 delegovaného nariadenia 2015/63, vychádzal v bode 47 rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967), z okolnosti, že po takejto operácii sa na dotknutú inštitúciu naďalej vzťahuje jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM).
72 SRB a Komisia tvrdia, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
73 Článok 12 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje osobitnú metódu výpočtu príspevku ex ante, ktorá sa musí uplatniť v prípade, keď sa nad inštitúciou vykonáva dohľad len počas určitej časti príspevkového obdobia.
74 Článok 12 ods. 2 tohto delegovaného nariadenia stanovuje, že zmena štatútu inštitúcie, vrátane malých inštitúcií, počas príspevkového obdobia nemá vplyv na ročný príspevok, ktorý sa má v danom roku uhradiť.
75 Všeobecný súd po tom, čo v bode 77 napadnutého rozsudku uviedol znenie týchto ustanovení, citoval v bodoch 80 až 83 tohto rozsudku veľkú časť bodov 35 až 48 rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967). Na tomto základe Všeobecný súd v bodoch 84 a 87 napadnutého rozsudku usúdil, že z rovnakých dôvodov, aké uviedol Súdny dvor v rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967), sa odňatie povolenia úverovej inštitúcii zo strany ECB musí považovať za takúto zmenu štatútu, aj keď toto odňatie vedie k tomu, že na dotknutú inštitúciu sa už nevzťahuje SRM.
76 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že výraz „zmena štatútu“ použitý v článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 môže zahŕňať akýkoľvek druh zmeny v právnej alebo skutkovej situácii inštitúcie, ktorá môže mať vplyv na uplatnenie tohto ustanovenia (rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, bod 35).
77 Z kontextu, do ktorého je toto ustanovenie zasadené, okrem iného vyplýva, že na operáciu, ktorá predstavuje zmenu štatútu v zmysle uvedeného ustanovenia, sa v zásade nevzťahuje výpočet príspevku pro rata temporis stanovený v článku 12 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63, keďže toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, body 39 a 40).
78 Súdny dvor ďalej spresnil, že ak by vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií museli zohľadňovať zmeny právnej a finančnej situácie inštitúcií, ku ktorým došlo počas príslušného roka, ťažko by mohli spoľahlivo vypočítať pravidelné príspevky splatné v priebehu nasledujúceho roka a v dôsledku toho sledovať cieľ, ktorý spočíva v dosiahnutí najneskôr do 31. decembra 2024 prinajmenšom 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, body 43).
79 Súdny dvor z toho vyvodil, že pojem „zmena štatútu“ stanovený v článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 treba širšie chápať tak, že zahŕňa najmä cezhraničné zlúčenie, ktoré sa uskutočnilo v priebehu príspevkového obdobia (rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, bod 44).
80 Vzhľadom na to, že úvahy týkajúce sa znenia, kontextu a cieľa článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 pripomenuté v bodoch 76 až 78 tohto rozsudku sú relevantné, pokiaľ ide o stratu povolenia úverovej inštitúcie počas daného roka, Všeobecný súd v bode 84 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že tieto úvahy odôvodňujú, aby takáto strata povolenia bola kvalifikovaná ako „zmena štatútu“ v zmysle tohto ustanovenia.
81 Rovnako sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 87 napadnutého rozsudku odmietol tvrdenie spoločnosti ABLV Bank, podľa ktorého sa pojem „zmena štatútu“ v zmysle uvedeného ustanovenia nevzťahuje na zmeny, ktoré vedú k tomu, že na inštitúciu sa v budúcnosti už nebude vzťahovať SRM.
82 Treba totiž zdôrazniť, že znenie článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 nijako nerozlišuje medzi zmenami štatútu inštitúcií podľa toho, či vedú alebo nevedú k vystúpeniu dotknutej inštitúcie zo SRM.
83 Skutočnosť, na ktorú poukazuje ABLV Bank, že nemecká jazyková verzia tohto ustanovenia odkazuje výlučne na výšku príspevku ex ante, nie je v tejto súvislosti relevantná.
84 Za týchto okolností úvahy uvedené v bode 47 rozsudku zo 14. novembra 2019, State Street Bank International (C‑255/18, EU:C:2019:967), ktorých cieľom je, ako sa uvádza v bode 45 tohto rozsudku, len potvrdiť extenzívny výklad pojmu „zmena štatútu“ v zmysle článku 12 ods. 2 nariadenia 2015/63, ktorého dôvodnosť už bola preukázaná v bode 44 uvedeného rozsudku, nemožno chápať tak, že by mal Súdny dvor v úmysle obmedziť dosah tohto extenzívneho výkladu iba na zmeny situácie inštitúcie, ktoré nevedú k jej vystúpeniu zo SRM.
85 Navyše tvrdenie spoločnosti ABLV Bank, že výklad článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 a článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 uskutočnený v napadnutom rozsudku je rozporný, treba zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 61 až 63 tohto rozsudku.
86 Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhý odvolací dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade článku 7 delegovaného nariadenia 2017/2361
– Argumentácia účastníkov konania
87 Svojím tretím odvolacím dôvodom ABLV Bank jednak tvrdí, že Všeobecný súd od nej nesprávne požadoval, aby preukázala súvislosť medzi článkom 7 delegovaného nariadenia 2017/2361 a článkom 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, pričom sa opieral o nesprávny predpoklad, že ten istý výraz by mal mať v zásade iný význam, ak sa používa v dvoch odlišných ustanoveniach, pokiaľ medzi nimi neexistuje osobitná súvislosť.
88 Okrem toho ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd sa zjavne nesprávne opieral o existenciu rozporu medzi verejným záujmom sledovaným príspevkami ex ante a konkrétnejšími záujmami predmetnej inštitúcie, ktorým slúžia príspevky na administratívne výdavky SRB. Väčší zmysel by podľa nej malo zohľadniť skutočnosť, že príspevky ex ante majú užšiu väzbu s dotknutou inštitúciou, keďže súvisia s rizikovým profilom tejto inštitúcie.
89 SRB a Komisia tvrdia, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
90 Článok 7 ods. 2, 4 a 5 delegovaného nariadenia 2017/2361 stanovuje spôsob výpočtu pro rata temporis individuálneho ročného príspevku na administratívne výdavky SRB v prípade, že počas roka dôjde k určitým zmenám štatútu subjektu alebo skupiny.
91 V bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že pojem „zmena štatútu“ v zmysle článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 nemožno chápať tak, že sa vzťahuje len na prípady zahrnuté v článku 7 delegovaného nariadenia 2017/2361, a to vzhľadom na rozdiely v predmete a účele medzi týmito dvoma aktami.
92 Vzhľadom na úvahy uvedené v tomto bode 86 sa zdá, že tvrdenie spoločnosti ABLV Bank, podľa ktorého od nej Všeobecný súd nesprávne vyžadoval preukázanie súvislosti medzi článkom 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 a článkom 7 delegovaného nariadenia 2017/2361, spočíva na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, keďže Všeobecný súd v uvedenom bode nevychádzal z neexistencie súvislosti medzi týmito dvoma ustanoveniami.
93 Okrem toho ABLV Bank nespochybňuje posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého príspevky ex ante a príspevky na administratívne výdavky SRB nemajú rovnaký predmet.
94 Keďže tento rozdiel v predmete stačí na odôvodnenie toho, aby boli uvedené príspevky vypočítané na základe odlišných a samostatných metód, treba konštatovať, že ABLV Bank nepreukázala, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol zohľadniť článok 7 delegovaného nariadenia 2017/2361 na účely výkladu článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63.
95 Preto treba tretí žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O štvrtom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade a nesprávnom uplatnení pojmu bezdôvodné obohatenie
– Argumentácia účastníkov konania
96 Svojím štvrtým odvolacím dôvodom ABLV Bank poukazuje na to, že body 92 až 96 napadnutého rozsudku vychádzajú z nesprávneho predpokladu, že uplatnenie pojmu „bezdôvodné obohatenie“ vedie k preskúmaniu výlučne pôvodného dôvodu platby. Naopak treba podľa nej v zásade zohľadniť neskorší vývoj, ktorý by mal vplyv na zákonnosť platby, čo je dôvod, pre ktorý článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 vylučuje zohľadnenie určitých zmien v záujme zjednodušenia administratívy.
97 SRB a Komisia tvrdia, že štvrtý odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
98 V bodoch 94 až 96 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že právnym základom dotknutých platieb je článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článok 12 delegovaného nariadenia 2015/63, ktoré vylučujú čiastočné vrátenie príspevku ex ante na rok 2018 a ktorých platnosť ABLV Bank nespochybnila.
99 Všeobecný súd tak na účely konštatovania existencie právneho základu obohatenia SRF vyplývajúceho z výberu príspevku ex ante na rok 2018 od spoločnosti ABLV Bank a jeho ponechania si výslovne vychádzal zo skutočnosti, že relevantné ustanovenia vylučujú vrátenie tohto príspevku v prípade zmeny štatútu dotknutej inštitúcie v priebehu roku 2018.
100 Preto sa nemožno domnievať, že Všeobecný súd usúdil, že bezdôvodné obohatenie možno vylúčiť len z dôvodu, že bola preukázaná jeho pôvodná opodstatnenosť bez toho, aby zohľadnil existenciu právneho základu na ponechanie si predmetných súm.
101 Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod, ktorý uvádza ABLV Bank, vychádza z nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku.
102 V dôsledku toho musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.
O piatom odvolacom dôvode založenom na nerozhodnutí o námietke nezákonnosti
– Argumentácia účastníkov konania
103 Svojím piatym odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd nereagoval na námietku nezákonnosti vznesenú v bode 40 jej odpovedi na otázky Všeobecného súdu z 12. júna 2020.
104 SRB a Komisia tvrdia, že piaty odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
105 V bode 95 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že písomné podania žalobkyne neobsahujú žiadnu explicitnú ani implicitnú námietku nezákonnosti týkajúcu sa článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článku 12 delegovaného nariadenia 2015/63.
106 Pokiaľ ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd opomenul rozhodnúť o námietke nezákonnosti uvedenej v bode 40 jej odpovede z 12. júna 2020, je potrebné pripomenúť jednak, že v rámci odvolania sa preskúmanie Súdnym dvorom zameriava najmä na overenie toho, či Všeobecný súd z právneho hľadiska odpovedal dostatočne na všetky tvrdenia, ktoré uviedol žalobca, a jednak že dôvod založený na neodpovedaní Všeobecného súdu na tvrdenia predložené v prvostupňovom konaní predstavuje v podstate tvrdenie, že došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd na základe článku 53 prvého odseku toho istého štatútu a článku 117 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (rozsudok z 9. marca 2017, Ellinikos Chrysos/Komisia, C‑100/16 P, EU:C:2017:194, bod 31 a citovaná judikatúra).
107 Z povinnosti odôvodnenia Všeobecnému súdu nevyplýva povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a teda odôvodnenie Všeobecného súdu musí byť implicitné pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neuznal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 9. marca 2017, Ellinikos Chrysos/Komisia (C‑100/16 P, EU:C:2017:194, bod 32 a citovaná judikatúra).
108 Zdá sa však, že Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku implicitne, ale iste usúdil, že bod 40 odpovede žalobkyne z 12. júna 2020, v ktorom sa uvádza, že by bolo protiprávne stotožniť sa s výkladom článku 12 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý navrhla SRB, sa vzťahuje na výklad tohto článku a nie na jeho platnosť, čím nijako neskreslil obsah tejto odpovede.
109 Piaty žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na pochybení, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia SRB/ES/SRF/2018/03, ktoré prijala SRB
– Argumentácia účastníkov konania
110 Svojím šiestym odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že uplatnenie pravidla, podľa ktorého prax nemôže meniť platný právny rámec, nie je v prejednávanej veci vhodné. Pokiaľ by totiž rozhodnutie SRB/SRF/2018/03, ktoré prijala SRB, nariadilo vrátenie zaplatených príspevkov ex ante, je nesporné, že takéto vrátenie by bolo možné vnímať len tak, že vyplýva z práva zaručeného príjemcovi tohto vrátenia bez toho, aby bolo možné pripustiť, že išlo o bezodplatné poskytnutie zo strany SRB.
111 Argument, ktorý Všeobecný súd subsidiárne uviedol v súvislosti s rozhodnutím SRB/ES/SRF/2018/03 prijatým SRB, je čisto sémantický, keďže povaha vrátenia sa nemení len preto, že je vrátenie prezentované ako negatívna platba alebo predpokladá určitú matematickú operáciu. Okrem toho je svojvoľné rozlišovanie medzi odpočítaním od sumy príspevku a vrátením príspevku.
112 SRB a Komisia tvrdia, že šiesty odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
113 V bodoch 98 a 99 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenia spoločnosti ABLV Bank smerujúce proti rozhodnutiu SRB/ES/SRF/2018/03 prijatému SRB sú irelevantné, keďže samotná prax SRB nemôže mať za následok zmenu obsahu platných legislatívnych ustanovení Únie, a následne v bodoch 100 až 102 tohto rozsudku subsidiárne spresnil, že tieto tvrdenia nie sú dôvodné.
114 Je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd v bode 98 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že samotná prax inštitúcie, orgánu alebo agentúry Únie sa nemôže odchyľovať od noriem, ktoré sú pre ne záväzné, a ani nemôže vytvoriť precedens, podľa ktorého sú povinní postupovať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. marca 1996, Parlament/Rada, C‑271/94, EU:C:1996:133, bod 24, a z 1. októbra 2009, Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 54).
115 Z toho vyplýva, že aj za predpokladu, že by SRB vo svojom rozhodnutí SRB/ES/SRF/2018/03 pripustila možnosť vykonať určité vrátenia príspevkov ex ante, toto rozhodnutie nemôže spochybniť výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorý uskutočnil Všeobecný súd.
116 Okolnosť, že SRB nemôže úverovým inštitúciám platne poskytnúť bezodplatné plnenia, je v tomto kontexte irelevantná, keďže nemožno predpokladať, že SRB pri prijímaní rozhodnutia SRB/ES/SRF/2018/03 konala v súlade s týmto pravidlom a navyše správne vyložila normy sekundárneho práva, ktoré sú pre ňu záväzné.
117 Z toho vyplýva, že argumentáciu odvolateľky smerujúcu proti bodom 98 a 99 napadnutého rozsudku treba odmietnuť ako nedôvodnú.
118 Za týchto okolností treba body 100 až 102 tohto rozsudku považovať za iba doplňujúce, čo znamená, že argumentácia smerujúca k spochybneniu týchto bodov je irelevantná (pozri analogicky rozsudok z 18. júna 2020, Dovgan/EUIPO, C‑142/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:487, bod 92 a citovanú judikatúru).
119 V dôsledku toho treba zamietnuť šiesty odvolací dôvod ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
O siedmom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade článku 17 delegovaného nariadenia 2015/63
– Argumentácia účastníkov konania
120 Svojím siedmym odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63 obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže možnosť upraviť príspevky ex ante stanovená v tomto ustanovení svedčí o tom, že výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 podaný Všeobecným súdom nie je správny.
121 SRB tvrdí, že siedmy odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný. Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
122 Všeobecný súd po tom, čo v bode 105 napadnutého rozsudku pripomenul znenie článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63, v bodoch 107 a 108 tohto rozsudku konštatoval, že výklad týchto ustanovení navrhovaný odvolateľkou, podľa ktorého každý príspevok môže byť predmetom následných úprav, nie je podložený ich znením a že zmena okolností, na ktorú sa odvoláva, nebola porovnateľná s opätovným vykázaním alebo revíziou, uvedenými v týchto ustanoveniach.
123 Zdá sa, že ABLV Bank svojím siedmym odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu nevytýka, že nesprávne vylúčil uplatniteľnosť článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63, ale vytýka, že uskutočnil výklad článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s týmto článkom 17 ods. 3 a 4.
124 Z dôvodov uvedených v bode 59 tohto rozsudku však takáto argumentácia nemôže uspieť.
125 Preto je potrebné zamietnuť tento žalobný dôvod ako nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné posúdiť prípustnosť siedmeho odvolacieho dôvodu.
O ôsmom žalobnom dôvode založenom na pochybení, pokiaľ ide o režim neodvolateľných platobných záväzkov
– Argumentácia účastníkov konania
126 Svojím ôsmym odvolacím dôvodom sa ABLV Bank domnieva, že Všeobecný súd skreslil jej argumentáciu, keďže vo svojich písomných podaniach v prvostupňovom konaní netvrdila, že jej príspevky ex ante predstavovali neodvolateľné platobné záväzky.
127 Článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 však podľa nej potvrdzuje, že treba vykonať výpočty, keď subjekt opustí SRF, čím výklad nariadenia č. 806/2014 uskutočnený Všeobecným súdom je nesprávny.
128 SRB a Komisia tvrdia, že ôsmy odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
129 Článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 stanovuje, že neodvolateľné platobné záväzky inštitúcie, na ktorú sa viac nevzťahuje nariadenie (EÚ) č. 806/2014, sa zrušia a kolaterál použitý na zabezpečenie týchto záväzkov sa vráti.
130 Všeobecný súd v bode 111 napadnutého rozsudku spresnil, že takéto záväzky majú odlišnú povahu ako príspevky ex ante a z tohto dôvodu podliehajú osobitnému režimu, ktorý nemožno analogicky uplatniť na také príspevky, aké uhradila ABLV Bank.
131 V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane uviesť, že z bodov 110 a 111 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa nedomnieval, že žalobkyňa tvrdila, že jej príspevok ex ante na rok 2018 spočíva v neodvolateľných platobných záväzkoch.
132 Predovšetkým treba zdôrazni, že Všeobecný súd v bode 111 uvedeného rozsudku výslovne odmietol možnosť uplatniť „analogicky“ článok 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81.
133 Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na skreslení písomných podaní spoločnosti ABLV Bank v prvostupňovom konaní treba odmietnuť ako nedôvodné.
134 Na druhej strane odvolateľka síce oprávnene tvrdí, že z článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81 vyplýva, že odídenie inštitúcie z pôsobnosti SRM môže viesť k prijatiu určitých opatrení zo strany SRB týkajúcich sa príspevkov ex ante platených touto inštitúciou. Nijako však nekritizuje posúdenia Všeobecného súdu týkajúce sa rozdielov, ktorými sa odlišujú neodvolateľné platobné záväzky od ostatných príspevkov ex ante, a naopak trvá na existencii týchto rozdielov.
135 Na základe argumentácie odvolateľky nemožno za týchto podmienok konštatovať, že bod 111 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie.
136 Preto sa tento odvolací dôvod musí zamietnuť ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
O deviatom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nerozhodnutí, pokiaľ ide o príspevky ex ante na rok 2015
– Argumentácia účastníkov konania
137 Svojím deviatym odvolacím dôvodom ABLV Bank poukazuje na viaceré pochybenia, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd, keď sa vyjadril k argumentácii odvolateľky týkajúcej sa príspevkov ex ante na rok 2015.
138 Po prvé Všeobecný súd nesprávne prirovnal tieto príspevky k neskorším príspevkom, zatiaľ čo príspevky ex ante na rok 2015 sa uchovávajú v osobitných zložkách až do ich vrátenia dotknutým inštitúciám.
139 Po druhé Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81.
140 Nevzal do úvahy skutočnosť, že toto ustanovenie nestanovuje, že vrátenie predmetných príspevkov sa musí uskutočniť postupne počas obdobia ôsmich rokov. V tomto kontexte nie je prípustné, aby z nároku na vrátenia boli vylúčené inštitúcie, ktoré už nie sú povinné platiť príspevky ex ante, keďže ich situácia v tomto smere je spôsobená neodôvodneným odkladom plánovaného vrátenia. Je prekvapujúce, že nebol uskutočnený výpočet, ktorý by mal situáciu takýchto inštitúcií napraviť, keďže výpočet je v takejto situácii stanovený v článku 7 ods. 3 vykonávacieho nariadenia 2015/81.
141 Po tretie Všeobecný súd sa nesprávne odvolával na článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, hoci príspevky ex ante na rok 2015 neboli zhromaždené podľa tohto nariadenia a pravidlá uplatniteľné na tento druh príspevkov nezahŕňajú porovnateľné ustanovenia.
142 Po štvrté stanovisko, ktoré Všeobecný súd zaujal pri preskúmaní prípustnosti žaloby, odporuje stanovisku prijatému v rámci meritórneho posúdenia príspevkov ex ante na rok 2015.
143 Po piate Všeobecný súd neuznal, že odkazom na článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 pripúšťa, že otázka zmien, ku ktorým došlo v priebehu roka, je relevantná.
144 SRB a Komisia tvrdia, že deviaty odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
145 Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 115 a 116 napadnutého rozsudku pripomenul, že príspevky ex ante na rok 2015 boli získané členskými štátmi a následne prevedené do SRB, v bode 117 uvedeného rozsudku následne uviedol, že tieto príspevky boli po ich prevode spoločne vložené a zmiešané v SRF zameniteľným spôsobom s ostatnými príspevkami ex ante.
146 V bodoch 119 až 127 tohto rozsudku ďalej uviedol, že článok 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 nemôže slúžiť ako základ pre žiadosť o vrátenie podanú žalobkyňou. V tejto súvislosti zdôraznil, že toto ustanovenie nezavádza právo na vrátenie a že spresňuje len metódu, ktorú má SRB použiť, aby pri výpočte príspevkov ex ante zohľadnila príspevky ex ante na rok 2015, ktoré jej členské štáty previedli.
147 Napokon Všeobecný súd v bode 128 uvedeného rozsudku uviedol, že príspevky ex ante na rok 2015 sú v súčasnosti upravené rovnako ako ostatné príspevky článkom 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014.
148 V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že argumentácia spoločnosti ABLV Bank neumožňuje preukázať, že výklad článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 uskutočnený Všeobecným súdom v bodoch 120 až 127 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie.
149 Toto ustanovenie uvádza, že počas úvodného obdobia SRB zohľadní pri výpočte príspevkov ex ante každej inštitúcie príspevky ex ante, ktoré získali zúčastnené členské štáty a ktoré boli prevedené do SRF, pričom ich odpočíta od sumy, ktorú táto inštitúcia dlhuje.
150 Ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 120 až 122 napadnutého rozsudku, tak zo znenia článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81, ako aj z cieľa tohto vykonávacieho nariadenia, ktorým je spresniť podmienky výpočtu príspevkov ex ante do SRF, vyplýva, že toto ustanovenie nemožno chápať tak, že zavádza právo každej inštitúcie na vrátenie sumy príspevkov ex ante získaných členskými štátmi, ktoré boli prevedené do SRF. Uvedené ustanovenie sa tak iba obmedzuje na oznámenie, že v rámci metódy výpočtu príspevkov ex ante do SRF sa uskutočňuje odpočítanie týchto príspevkov.
151 Preto, ako zdôraznil Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku, inštitúcia, ktorá už nie je povinná platiť príspevky ex ante do SRF, nemôže využiť toto odpočítanie, pretože sa na ňu už nevzťahuje táto metóda výpočtu.
152 Tento výklad článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 nemožno považovať za nezlučiteľný s článkom 7 ods. 3 tohto vykonávacieho nariadenia, keďže toto posledné ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na osobitný režim neodvolateľných platobných záväzkov, nemá za cieľ ani za dôsledok spresnenie pravidiel uplatniteľných na príspevky ex ante získané členskými štátmi, ktoré boli prevedené do SRF.
153 Po druhé v rozsahu, v akom argumentáciu spoločnosti ABLV Bank treba chápať tak, že poukazuje na nezákonnosť praxe SRB, ktorá spočívala vo vykonaní odpočítania podľa článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 postupným spôsobom počas úvodného obdobia stanoveného nariadením č. 806/2014, treba konštatovať, že takáto nezákonnosť, aj keby bola preukázaná, mala byť namietaná proti rozhodnutiam, ktorými sa každoročne stanovujú príspevky ex ante, aby sa preukázalo, že tieto rozhodnutia sú založené na metóde výpočtu, ktorá je v rozpore s týmto ustanovením.
154 Naproti tomu argumentácia založená na nezákonnosti takejto praxe nemôže preukázať, že Všeobecný súd mal konštatovať, že SRB musí na účely dosiahnutia súladu s uvedeným ustanovením vrátiť pri vystúpení inštitúcie z pôsobnosti SRM príspevok ex ante tejto inštitúcie získaný členským štátom a prevedený do SRF, a to nad rámec každoročného výpočtu príspevkov ex ante dlhovaných uvedenou inštitúciou.
155 Z toho vyplýva, že tvrdenia založené na nezákonnosti praxe SRB, ktorá spočívala vo vykonaní odpočítania stanoveného v článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 postupným spôsobom počas úvodného obdobia stanoveného nariadením č. 806/2014, treba zamietnuť ako irelevantné.
156 Po tretie, keďže predmetom článku 70 ods. 4 tohto nariadenia sú „riadne získané príspevky“ bez toho, aby tento článok rozlišoval medzi príspevkami ex ante, ktoré SRB priamo zhromaždila, a príspevkami ex ante, ktoré boli na ňu prevedené členskými štátmi, nemožno sa domnievať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 128 napadnutého rozsudku rozhodol, že toto ustanovenie sa uplatňuje na všetky tieto príspevky ex ante poskytnuté SRB.
157 Po štvrté tvrdenia spoločnosti ABLV Bank založené na rozporoch medzi odôvodnením Všeobecného súdu týkajúcim sa príspevkov ex ante na rok 2015 a ostatnými časťami odôvodnenia napadnutého rozsudku treba považovať za neprípustné v súlade so zásadami pripomenutými v bode 34 tohto rozsudku, keďže odvolateľka jednoznačne nespresnila povahu rozporov v odôvodnení, na ktoré sa odvoláva.
158 Po piate, keďže z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Všeobecný súd správne rozhodol jednak, že článok 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81 neupravuje právo na vrátenie príspevkov ex ante získaných členskými štátmi, ktoré boli prevedené do SRF a jednak, že článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 je na tieto príspevky uplatniteľný, zdá sa, že posúdenie Všeobecným súdom vyjadrené v bodoch 117 a 128 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v rámci SRF sa nijako nerozlišuje medzi uvedenými príspevkami a príspevkami ex ante priamo zhromaždenými SRB, nemožno považovať za nevyhnutný na odôvodnenie záveru, ku ktorému Všeobecný súd došiel v bode 129 napadnutého rozsudku.
159 Keďže úvahy týkajúce sa tohto posúdenia treba v dôsledku toho považovať za nadbytočné úvahy uvádzané pre úplnosť, tvrdenia spoločnosti ABLV Bank napádajúce tieto úvahy musia byť odmietnuté v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 118 tohto rozsudku ako irelevantné.
160 Vzhľadom na vyššie uvedené treba deviaty odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný, čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.
O desiatom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí šiesteho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní
– Argumentácia účastníkov konania
161 Svojím desiatym odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že posúdenie Všeobecným súdom nachádzajúce sa v bode 134 a nasl. napadnutého rozsudku, podľa ktorého sporné rozhodnutie neporušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže aj za predpokladu, že by článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 mal taký zmysel, aký mu priznal Všeobecný súd, toto ustanovenie nemožno považovať za jednoznačné najmä z dôvodu existencie prípadu vrátenia príspevkov ex ante.
162 SRB tvrdí, že desiaty odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný. Komisia sa rovnako domnieva, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
163 V bodoch 136 až 138 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že SRB neporušila zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Toto posúdenie odôvodnil konštatovaním, že sporné rozhodnutie bolo predvídateľné, keďže sa opieralo o článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, ktorý je jasným a presným ustanovením, ktoré neobsahuje žiadnu výnimku ani zmiernenie.
164 Toto posúdenie Všeobecným súdom nemožno považovať za nesprávne právne posúdenie, keďže, ako uviedol Všeobecný súd v bode 136 napadnutého rozsudku a ako bolo pripomenuté v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku, zo samotného znenia článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 vyplýva, že riadne získané príspevky ex ante nemôžu byť vrátené.
165 Okrem toho, pokiaľ odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil ustanovenia práva Únie, ktoré stanovujú, že SRB musí v určitých situáciách vykonať vrátenie príspevkov ex ante, treba pripomenúť, že z preskúmania prvého, tretieho a siedmeho až deviateho odvolacieho dôvodu tohto odvolania vyplýva, že argumentácia spoločnosti ABLV Bank týkajúca sa článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63, článku 7 ods. 3 a článku 8 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2015/81, ako aj článku 7 delegovaného nariadenia 2017/2361, nedokáže preukázať existenciu takejto povinnosti vrátenia.
166 Preto je potrebné zamietnuť desiaty odvolací dôvod ako nedôvodný.
O jedenástom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí siedmeho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní
– Argumentácia účastníkov konania
167 ABLV Bank vo svojom jedenástom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd uskutočnil „radikálny a extrémny“ výklad relevantných ustanovení, čím porušil zásadu proporcionality. Rovnako mylne usúdil, že SRB nijako nedisponuje voľnou úvahou.
168 Okrem toho ABLV Bank napáda to, že Všeobecný súd v bode 152 napadnutého rozsudku odmietol argumentáciu uvedenú v bode 23 žaloby ako neprípustnú. ABLV Bank tvrdí, že táto argumentácia bola dostatočne presná na to, aby bola prípustná a nevyžadovala podrobnú analýzu príkladu uvádzaného na jej podporu.
169 SRB a Komisia sa domnievajú, že jedenásty odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
170 V bodoch 142 až 152 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odmietol všetky tvrdenia založené na zásade proporcionality, ktoré odvolateľka uviedla. Konkrétne v bode 147 tohto rozsudku konštatoval, že jednak SRB nemá pri uplatňovaní článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014, ako aj článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, žiaden priestor na voľnú úvahu, a že jednak ABLV Bank nevzniesla voči týmto ustanoveniam žiadnu námietku nezákonnosti.
171 Na úvod treba zdôrazniť, že z úvah v súvislosti s preskúmaním prvého a druhého odvolacieho dôvodu tohto odvolania vyplýva, že Všeobecný súd správne konštatoval, že SRB bola na základe článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článku 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 povinná zamietnuť žiadosť o vrátenie predloženú žalobkyňou. Z toho vyplýva, že, ako potvrdil Všeobecný súd v bode 147 napadnutého rozsudku, SRB v tejto súvislosti nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy.
172 Za týchto okolností sa Všeobecný súd v bodoch 147 a 148 napadnutého rozsudku dôvodne domnieval, že neexistencia miery voľnej úvahy SRB vedie k tomu, že jej nemožno účinne vytýkať, že porušila zásadu proporcionality, keď zamietla túto žiadosť, s výnimkou prípadu, že by ustanovenia, ktoré od nej vyžadujú rozhodnúť v tomto zmysle, boli neplatné z dôvodu ich nezlučiteľnosti s touto zásadou.
173 Zo zamietnutia piateho odvolacieho dôvodu tohto odvolania pritom vyplýva, že Všeobecný súd neskreslil písomné podania predložené v prvostupňovom konaní, keď dospel k záveru, že žalobkyňa nevzniesla takúto námietku nezákonnosti.
174 Zdá sa teda, že dôvod uvedený v bode 147 napadnutého rozsudku Všeobecného súdu bol dostatočný na odôvodnenie zamietnutia siedmeho žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní.
175 Preto tvrdenia spoločnosti ABLV Bank smerujúce k spochybneniu ďalších častí odôvodnenia Všeobecného súdu týkajúcich sa zamietnutia tohto siedmeho žalobného dôvodu treba v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 118 tohto rozsudku považovať za irelevantné.
176 Z toho vyplýva, že jedenásty odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako sčasti neúčinný a sčasti nedôvodný.
O dvanástom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri zamietnutí deviateho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní
– Argumentácia účastníkov konania
177 ABLV Bank vo svojom dvanástom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil zásadu nemo auditur.
178 Na účely uplatnenia tejto zásady totiž nie je potrebné určiť, či SRB správne vyložila článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, ale posúdiť, či tento subjekt sám protiprávne zaviedol podmienky, ktoré následne uplatňoval. Tak to podľa nej bolo práve v prejednávanej veci, keďže strata povolenia odvolateľky bola nevyhnutným dôsledkom rozhodnutia SRB/EES/2018/09 prijatého SRB, ktorým SRB prekročilo svoju právomoc a ktoré bolo protiprávne. SRB sa nemôže odvolávať na to, že toto rozhodnutie nebolo zrušené, pretože tvrdí, že jej rozhodnutia z 23. februára 2018 nepodliehajú súdnemu preskúmaniu.
179 Okrem toho posúdenie v bode 172 napadnutého rozsudku, podľa ktorého protiprávne konania SRB nespochybňujú zákonnosť sporného rozhodnutia, by odnímalo zásade nemo auditur akýkoľvek zmysel.
180 Všeobecný súd navyše neodpovedal na deviaty žalobný dôvod predložený v prvostupňovom konaní, ktorý sa týkal rozporuplného správania spočívajúceho vo vylúčení inštitúcie z režimu krytia rizík, pričom ponechal príspevok určený v závislosti od rizikového profilu tejto inštitúcie.
181 SRB a Komisia sa domnievajú, že dvanásty odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
182 V bode 170 napadnutého rozsudku Všeobecný súd usúdil, že SRB nemožno v prejednávanej veci vytýkať žiadne nesprávne konanie, keďže uplatnila článok 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článok 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 správne. Všeobecný súd v bode 171 tohto rozsudku ďalej uviedol, že rozhodnutie SRB/EES/2018/09 prijaté SRB nebolo predmetom žaloby na prvom stupni, a preto nemôže doložiť protiprávne konanie SRB. Okrem toho v bode 172 uvedeného rozsudku Všeobecný súd usúdil, že žalobný dôvod založený na údajne rozporuplnom správaní SRB je neúčinný v rozsahu, v akom nesmeruje k spochybneniu zákonnosti sporného rozhodnutia.
183 Pokiaľ ide v prvom rade o Všeobecným súdom vykonané posúdenie dôvodnosti ôsmeho žalobného dôvodu, ktorý na prvom stupni uviedla ABLV Bank, treba konštatovať, že v rozsahu, v akom sa odvolateľka chcela týmto žalobným dôvodom dovolávať údajnej nezákonnosti rozhodnutia SRB/EES/2018/09 prijatého SRB, úvahy uvedené v bode 170 napadnutého rozsudku týkajúce sa súladu sporného rozhodnutia s článkom 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 a článkom 12 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, nie sú relevantné.
184 Naproti tomu, ako uviedol Všeobecný súd v bode 171 napadnutého rozsudku, na účely uplatnenia zásady nemo auditur nemožno predpokladať, že rozhodnutie SRB/EES/2018/09 prijaté SRB je protiprávne, keďže toto rozhodnutie nebolo predmetom žaloby o neplatnosť.
185 Okolnosť, na ktorú poukazuje ABLV Bank, že SRB sa domnieva, že toto rozhodnutie nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu, je irelevantná. Z bodu 66 rozsudku zo 6. mája 2021, ABLV Bank a i./ECB (C‑551/19 P a C‑552/19 P, EU:C:2021:369), totiž vyplýva, že konečný výsledok postupu riešenia krízových situácií, počas ktorého SRB prijala rozhodnutie SRB/EES/2018/09, mohol byť predmetom súdneho preskúmania.
186 Pokiaľ ide v druhom rade o deviaty žalobný dôvod, ktorý ABLV Bank uviedla na prvom stupni, treba zdôrazniť, že tvrdenie založené na opomenutí rozhodnúť o tomto žalobnom dôvode treba odmietnuť, keďže Všeobecný súd výslovne zamietol uvedený žalobný dôvod v bode 172 napadnutého rozsudku.
187 Okrem toho vzhľadom na to, že tento bod sa netýka žalobného dôvodu založeného na porušení zásady nemo auditur, ale žalobného dôvodu založeného na údajne rozporuplnom správaní SRB, výhrada, že Všeobecný súd v uvedenom bode nesprávne uplatnil túto zásadu, nemôže uspieť.
188 Preto treba zamietnuť dvanásty odvolací dôvod ako nedôvodný.
O trinástom odvolacom dôvode založenom na pochybení, pokiaľ ide o dostatočné odôvodnenie sporného rozhodnutia
– Argumentácia účastníkov konania
189 Svojím trinástym odvolacím dôvodom ABLV Bank tvrdí, že Všeobecný súd nedodržal rozsah povinnosti odôvodnenia, keď usúdil, že dostatočne odôvodnený charakter sporného rozhodnutia možno vyvodiť z podanej žaloby a zo skutočnosti, že Všeobecný súd konštatoval, že môže o žalobe rozhodnúť.
190 O nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia svedčí podľa odvolateľky skutočnosť, že Všeobecný súd viackrát poukázal na skutočnosti neuvedené v tomto rozhodnutí, ako aj otázky, ktoré položil v priebehu konania. Údajnú jednoznačnosť článku 70 ods. 4 nariadenia č. 806/2014 podkopáva odkaz na „vrátenie“ v jednej z týchto otázok a skutočnosť, že Všeobecný súd sa nedomnieval, že by sa mohol opierať o znenie tohto ustanovenia.
191 SRB a Komisia sa domnievajú, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný.
– Posúdenie Súdnym dvorom
192 V bode 178 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že SRB v odôvodnení sporného rozhodnutia špecifikovala skutkové a právne okolnosti, ktoré majú zásadný význam. Všeobecný súd tiež konštatoval, že toto rozhodnutie umožnilo spoločnosti ABLV Bank oboznámiť sa s dôvodmi uvedeného rozhodnutia a súdu Únie umožnilo vykonať preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia.
193 Všeobecný súd v bode 176 napadnutého rozsudku zdôraznil, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť odôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho, takéto odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol akt prijatý. V tejto súvislosti sa nevyžaduje, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na znenie aktu, ale aj jeho kontext a tiež súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť a predovšetkým záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 122 a citovanú judikatúru).
194 Treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 178 napadnutého rozsudku uplatnil kritériá vyplývajúce z tejto ustálenej judikatúry, aby tak posúdil dostatočnosť odôvodnenia sporného rozhodnutia. Predovšetkým správne zohľadnil skutočnosť, že odôvodnenie tohto rozhodnutia umožnilo žalobkyni brániť jej práva a súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia.
195 Navyše, keďže v súlade s uvedenou ustálenou judikatúrou sa nijako nevyžaduje, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo vyčerpávajúce, skutočnosť, že Všeobecný súd vo svojom odôvodnení zohľadnil skutočnosti vysvetľujúce toto odôvodnenie a že uskutočnil skúmanie zamerané na objasnenie uvedeného odôvodnenia, nemôže spochybniť záver Všeobecného súdu uvedený v bode 178 napadnutého rozsudku.
196 Preto treba trinásty odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O trovách
197 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.
198 Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
199 Keďže SRB a Komisia navrhli uložiť ABLV Bank povinnosť nahradiť trovy konania a ABLV Bank nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili SRB a Komisia.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Odvolanie sa zamieta.
2. ABLV Bank AS, v likvidácii, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Jednotnou radou pre riešenie krízových situácií (SRB) a Európskou komisiou.
Podpisy