UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 12. januára 2011 (*)
„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Čiastočné zamietnutie prístupu – Nahradenie napadnutého aktu v priebehu konania – Odmietnutie prispôsobiť žalobné návrhy – Zastavenie konania“
Vo veci T‑411/09,
Ioannis Terezakis, s bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: pôvodne B. Lombart, neskôr P. Synoikis, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: L. Flynn a C. ten Dam, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 3. augusta 2009, ktorým sa žalobcovi odmietol prístup k určitým častiam, ako aj prílohám niektorých listov tvoriacich korešpondenciu Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) s gréckym ministerstvom hospodárstva a financií týkajúcu sa daňových nezrovnalostí súvisiacich s výstavbou letiska Spata v Aténach (Grécko),
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory E. Moavero Milanesi, sudcovia N. Wahl (spravodajca) a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie
1 Správou zaslanou elektronickou poštou 24. apríla 2009 požiadal žalobca Ioannis Terezakis na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331) o prístup ku korešpondencii medzi Komisiou Európskych spoločenstiev a helénskymi orgánmi, ktorá sa týkala prípadných daňových nezrovnalostí súvisiacich s výstavbou letiska Spata v Aténach (Grécko).
2 Správou zaslanou elektronickou poštou 8. júna 2009 poskytol riaditeľ Riaditeľstva C pre operačnú a politickú podporu Úradu pre boj proti podvodom (OLAF) čiastočný prístup k piatim dokumentom, o ktoré žalobca žiadal. Išlo o tieto dokumenty:
– list OLAF‑u adresovaný gréckemu ministerstvu hospodárstva a financií z 15. októbra 2004,
– list gréckeho ministerstva hospodárstva a financií adresovaný OLAF‑u z 20. októbra 2006,
– list OLAF‑u adresovaný gréckemu ministerstvu hospodárstva a financií z 22. decembra 2006,
– list gréckeho ministerstva hospodárstva a financií adresovaný OLAF‑u z 31. januára 2007,
– list gréckeho ministerstva hospodárstva a financií adresovaný OLAF‑u z 27. júla 2007.
3 Listom z 19. júna 2009 adresovaným generálnemu sekretariátu Komisie žalobca podal opakovanú žiadosť, ktorou Komisiu požiadal, aby preskúmala svoju odpoveď a poskytla mu úplný prístup k dokumentom uvedeným v bode 2 vyššie a ich prílohám, ako aj ku správe, ktorú zaslal OLAF gréckym orgánom elektronickou poštou 18. júla 2007.
4 Listom z 3. augusta 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) generálny riaditeľ OLAF‑u potvrdil odmietnutie prístupu uvedené v rozhodnutí z 8. júna 2009. Na podporu tohto potvrdenia odkázal na výnimky stanovené v článku 4 ods. 1 písm. b) a článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu o prístup ku správe zaslanej elektronickou poštou 18. júla 2007, uviedol po prvé, že uvedená správa sa v pôvodnej žiadosti nespomínala, a po druhé, že táto správa nebola zaznamenaná v spise OLAF‑u, pretože išlo o neformálne upozornenie.
5 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. októbra 2009 podal žalobca žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
6 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. februára 2010 Komisia Všeobecnému súdu navrhla, aby rozhodol, že žaloba sa stala bezpredmetnou v nadväznosti na jej rozhodnutie z toho istého dňa, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie späťvzaté a nahradené.
7 Komisia vo svojom rozhodnutí zo 4. februára 2010 tvrdí, že žalobcovi bol udelený prístup k pôvodne požadovaným dokumentom vo väčšom rozsahu, než aký mu bol udelený v napadnutom rozhodnutí.
8 Žalobca vo svojich pripomienkach k návrhu na zastavenie konania podaných do kancelárie Všeobecného súdu 9. marca 2010 namietal proti uvedenému návrhu. V tejto súvislosti uviedol, že v dôsledku rozhodnutia Komisie zo 4. februára 2010 sa jeho žaloba nestala úplne bezpredmetnou, keďže Komisia mu ešte stále neudelila prístup k niektorým dokumentom, na ktoré sa vzťahovala jeho žiadosť z 19. júna 2009, na základe ktorej bolo vydané napadnuté rozhodnutie.
9 Uznesením z 28. apríla 2010 Všeobecný súd stanovil, že o návrhu Komisie na určenie, že žaloba sa stala bezpredmetnou, sa rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej a že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
10 Žalobca vo svojej replike zdôrazňuje, že žalobu nepodal proti rozhodnutiu Komisie zo 4. februára 2010, a navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol na základe napadnutého rozhodnutia a aby neprihliadal na rozhodnutie Komisie zo 4. februára 2010. Žalobca subsidiárne tvrdí, že vzhľadom na rozhodnutie Komisie zo 4. februára 2010 by bol ochotný súhlasiť s návrhom Komisie na zastavenie konania zo 4. februára 2010 pod podmienkou, že mu Komisia nahradí trovy konania, ktoré vynaložil. Komisia v duplike najmä uviedla, že so žalobcom nedospela k žiadnej dohode v súvislosti so sumou, ktorá by bola prijateľnou náhradou trov tohto konania.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
12 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– určil, že žaloba sa stala bezpredmetnou a že nie je potrebné rozhodnúť vo veci samej,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
13 Vzhľadom na návrh Komisie na zastavenie konania zo 4. februára 2010, na pripomienky žalobcu z 9. marca 2010 k tomuto návrhu a na repliku zastáva Všeobecný súd názor, že v súlade s článkom 114 ods. 3 svojho rokovacieho poriadku treba o tomto nedostatku podmienok konania rozhodnúť bez ústnej časti konania.
14 Na úvod treba poznamenať, že ak sa žaloba v priebehu konania stane bezpredmetnou, Všeobecný súd nemôže rozhodnúť o veci samej, pretože takéto rozhodnutie by žalobcovi neprinieslo nijaký prospech (rozsudok Všeobecného súdu z 19. januára 2010, Co‑Frutta/Komisia, T‑355/04 a T‑446/04, Zb. s. II‑1, body 43 až 45).
15 Spor sa môže stať bezpredmetným najmä v dôsledku späťvzatia alebo nahradenia napadnutého aktu v priebehu konania (rozsudok Súdneho dvora z 1. júna 1961, Meroni a i./Vysoký úrad, 5/60, 7/60 a 8/60, Zb. s. 201 a 213, a uznesenie Súdneho dvora z 11. novembra 1985, Eurasian Corporation/Komisia, 82/85, Zb. s. 3603, bod 11; uznesenie Súdu prvého stupňa zo 17. septembra 1997, Antillean Rice Mills/Komisia, T‑26/97, Zb. s. II‑1347, body 14 a 15).
16 V tejto súvislosti treba uviesť, že zatiaľ čo právne účinky zrušeného aktu zanikajú – ak nie je stanovené inak – ku dňu jeho zrušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 12. februára 1960, Geitling a i./Vysoký úrad, 16/59 až 18/59, Zb. s. 45, 65), akt, ktorý bol späťvzatý a nahradený iným aktom, úplne prestáva byť súčasťou právneho poriadku Únie. Späťvzatie aktu má teda zvyčajne účinky ex tunc (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. marca 2005, IMS Health/Komisia, T‑184/01, Zb. s. II‑817, body 34 až 41, a uznesenie Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, Phoenix‑Reisen a DRV/Komisia, T‑120/09, neuverejnené v Zbierke, bod 23 a tam citovanú judikatúru).
17 Okrem toho je potrebné konštatovať, že výnimočne môže dôjsť k tomu, že žaloba o neplatnosť sa bezpredmetnou nestane napriek tomu, že akt, ktorého neplatnosť na navrhuje, bol späťvzatý, ak si žalobca zachová dostatočný právny záujem na vyhlásení rozsudku, ktorým bude tento akt formálne zrušený (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2002, Tideland Signal/Komisia, T‑211/02, Zb. s. II‑3781, body 48 a 49 a tam citovanú judikatúru).
18 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa domáha len zrušenia napadnutého rozhodnutia. Napriek tomu, že Komisia prijala rozhodnutie zo 4. februára 2010, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie v priebehu konania nahradené, totiž žalobca v replike výslovne uviedol, že nemá v úmysle upraviť svoje žalobné návrhy tak, aby sa vzťahovali aj na rozhodnutie Komisie zo 4. februára 2010, hoci to podľa ustálenej judikatúry urobiť mohol (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organisation des Modjahedines du peuple d’Iran/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, body 28 a 29 a tam citovanú judikatúru).
19 Z jednoznačného znenia rozhodnutia Komisie zo 4. februára 2010 okrem toho vyplýva, že bolo rozhodnuté o „späťvzatí [napadnutého] rozhodnutia a o prijatí nového, ako reakcia na opakovanú žiadosť žalobcu z 19. júna 2009“. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 15 až 17 vyššie je teda potrebné konštatovať, že prejednávaná žaloba sa stala bezpredmetnou.
20 Je totiž potrebné uviesť, že späťvzatie napadnutého rozhodnutia a prijatie rozhodnutia Komisie zo 4. februára 2010 viedlo k výsledku, o ktorý sa žalobca usiloval prostredníctvom prejednávanej žaloby, t. j. k tomu, že napadnuté rozhodnutie už nie je súčasťou právneho poriadku Únie. Okrem toho treba konštatovať, že žalobca nepredložil nijaký dôkaz, ktorý by odôvodňoval právny záujem na vyhlásení rozsudku, ktorým by sa formálne rozhodlo o protiprávnosti napadnutého rozhodnutia.
21 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že o prejednávanej žalobe už nie je potrebné rozhodnúť.
O trovách
22 Podľa článku 87 ods. 6 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, rozhodne o náhrade trov konania podľa voľnej úvahy.
23 Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na osobitné okolnosti v tejto veci sa vyššie uvedené ustanovenie uplatní správnym spôsobom, keď bude každý z účastníkov konania znášať vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
nariadil:
1. Konanie sa zastavuje.
2. Každý účastník konania znáša vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 12. januára 2011
E. Coulon | | E. Moavero Milanesi |