Predbežné znenie
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 18. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Odovzdanie žiadateľa o azyl do členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Článok 17 ods. 1 – Ustanovenie o práve vlastného uváženia – Článok 27 ods. 1 a 3 a článok 29 ods. 3 – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Opravné prostriedky – Odkladný účinok“
Vo veci C‑359/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court (Vyšší súd, Írsko) z 28. apríla 2022 a doručený Súdnemu dvoru 3. júna 2022, ktorý súvisí s konaním:
AHY
proti
Minister for Justice,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory A. Prechal, sudcovia F. Biltgen, N. Wahl (spravodajca), J. Passer a L. Arastey Sahún,
generálny advokát: P. Pikamäe,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– AHY, v zastúpení: B. Burns, solicitor, E. Dornan, BL, a C. Power, SC,
– Minister for Justice a Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State Solicitor, A. Joyce, M. Tierney a G. Wells, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S.‑J. Hillery, BL, a D. Colan Smyth, SC,
– grécka vláda, v zastúpení: M. Michelogiannaki, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: L. Grønfeldt a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. septembra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1 a článku 27 ods. 1 a 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“), ako aj článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi AHY, somálskym štátnym príslušníkom, na jednej strane a Minister for Justice (minister spravodlivosti, Írsko, ďalej len „minister“) na druhej strane vo veci rozhodnutia tohto ministra, ktorým odmietol vykonať svoju diskrečnú právomoc podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III na účely posúdenia žiadosti AHY o medzinárodnú ochranu a v ktorom sa uvádza, že AHY bude odovzdaný do Švédska.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnení 4, 5, 17 a 19 nariadenia Dublin III:
„(4) V záveroch z [Európskej rady na jej mimoriadnom zasadnutí v] Tampere [15. a 16. októbra 1999] sa takisto konštatuje, [že spoločný európsky azylový systém] by mal zahŕňať z krátkodobého hľadiska jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.
(5) Takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.
…
(17) Každý členský štát by mal mať možnosť odchýliť sa od kritérií zodpovednosti, a to najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu, aby sa umožnilo zlúčenie rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine, a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v tomto alebo v inom členskom štáte, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení.
…
(19) S cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť právne záruky a právo na účinný prostriedok nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 [Charty]. S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva.“
4 Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.“
5 Článok 17 uvedeného nariadenia s názvom „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“ je súčasťou kapitoly IV toho istého nariadenia a vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete ‚DubliNet‘ vytvorenej na základe článku 18 nariadenia [Komisie] (ES) č. 1560/2003 [z 2. septembra 2003, ktoré ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia č. 343/2003 (Ú. v. EÚ L 222, 2003, s. 3; Mim. vyd. 19/006, s. 200)] členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť.
Členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) č. 603/2013 [z 26. júna 2013 o zriadení systému Eurodac na porovnávanie odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013 a o žiadostiach orgánov členských štátov na presadzovanie práva a Europolu o porovnanie s údajmi v systéme Eurodac na účely presadzovania práva a o zmene nariadenia (EÚ) č. 1077/2011, ktorým sa zriaďuje Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 1)] doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť.“
6 Článok 27 nariadenia Dublin III, nazvaný „Opravné prostriedky“, znie:
„1. Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.
2. Členské štáty stanovia primeranú lehotu, v rámci ktorej môže dotknutá osoba uplatniť svoje právo na účinný opravný prostriedok podľa odseku 1.
3. Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:
a) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo
b) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok, alebo
c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.
4. Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní.
…“
7 Článok 29 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.
…
2. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť pre uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
…“
Írske právo
8 Článok 3 European Union (Dublin System) Regulations 2018 [nariadenie z roku 2018 vykonávajúce právnu úpravu Európskej únie (dublinský systém)] (S.I. č. 62 z roku 2018, ďalej len „nariadenie z roku 2018“) priznáva úradníkom pre medzinárodnú ochranu, ktorí sú súčasťou International Protection Office (Úrad pre medzinárodnú ochranu, Írsko, ďalej len „IPO“), právomoc určiť členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v súlade s kritériami uvedenými v ustanoveniach kapitoly III nariadenia Dublin III a prijímať rozhodnutia o odovzdaní.
9 Článok 6 nariadenia z roku 2018 stanovuje, že International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu, Írsko) má právomoc preskúmať odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní.
10 Článok 8 ods. 1 nariadenia z roku 2018 zavádza odkladný účinok stanovený v článku 27 ods. 3 písm. a) nariadenia Dublin III a v podstate stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý podal odvolanie podľa článku 6 nariadenia z roku 2018, má právo zotrvať v Írsku až do prijatia rozhodnutia o tomto odvolaní.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
11 Žalobca vo veci samej, AHY, je somálsky štátny príslušník. Dňa 21. januára 2020 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Írsku, pričom uviedol, že bol obeťou bombového útoku v Somálsku, ktorý zničil jeho obchod, zabil jedného z jeho zamestnancov a zanechal mu jazvy na rukách a ramene.
12 Z vyhľadávania v systéme Eurodac vyplynulo, že AHY už podal dve žiadosti o medzinárodnú ochranu vo Švédsku, a to 5. novembra 2012 a 2. októbra 2017, a že tieto žiadosti boli zamietnuté.
13 Írske orgány preto zaslali Švédskemu kráľovstvu dožiadanie o prijatie späť tejto osoby na základe článku 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. Tento členský štát s tým súhlasil 19. februára 2020.
14 Dňa 23. júla 2020 bolo AHY doručené oznámenie o rozhodnutí o odovzdaní do Švédska. AHY podal 5. augusta 2020 na International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu) odvolanie proti rozhodnutiu IPO, pričom požiadal o uplatnenie ustanovenia o práve vlastného uváženia zakotveného v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a okrem iného poukázal na to, že trpí depresiou.
15 International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu) zamietol toto odvolanie 5. októbra 2021 a potvrdil rozhodnutie o odovzdaní.
16 Po tom, čo bol AHY informovaný, že sa musí dostaviť na Garda National Immigration Bureau (Národný úrad pre prisťahovalectvo, Írsko) 16. decembra toho istého roku, aby sa pripravil na svoje odovzdanie do Švédska, ktoré sa malo uskutočniť najneskôr 6. apríla 2022, požiadal 15. novembra 2021 ministra o uplatnenie diskrečnej právomoci podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III. Táto žiadosť bola zamietnutá 16. februára 2022.
17 AHY podal proti tomuto rozhodnutiu ministra žalobu na High Court (Vyšší súd, Írsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na z návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu tejto žaloby najmä tvrdí, že podľa článku 27 nariadenia Dublin III má opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktorými sa odmieta uplatnenie diskrečnej právomoci zakotvenej v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, automatický odkladný účinok.
18 Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že v Írsku rozhodnutie pristúpiť alebo nepristúpiť k odovzdaniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu patrí do právomoci IPO, zatiaľ čo rozhodnutie vykonať alebo nevykonať diskrečnú právomoc podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III patrí do právomoci ministra. Okrem toho opravné prostriedky proti rozhodnutiam o odovzdaní stanovené v článku 27 tohto nariadenia treba podať na International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu) podľa článku 6 nariadenia z roku 2018, zatiaľ čo rozhodnutia ministra možno napadnúť na High Court (Vyšší súd) výlučne v rámci opravného prostriedku „judicial review“, ktorý predstavuje osobitný súdny opravný prostriedok na preskúmanie zákonnosti správneho konania.
19 Tento systém spôsobuje mnohé ťažkosti z dôvodu chýbajúcej koordinácie postupov a lehôt, v rámci ktorých treba prijať tieto rozhodnutia a uplatniť opravné prostriedky. Žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorého sa týka rozhodnutie o odovzdaní, by tak mohol rovnako ako žalobca vo veci samej po zamietnutí svojho odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní zo strany International Protection Appeals Tribunal (Odvolací súd pre medzinárodnú ochranu) požiadať o uplatnenie ustanovenia o práve vlastného uváženia zakoteveného v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
20 V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta na odkladný účinok, ktorý môže mať odvolanie proti rozhodnutiu ministra, ktorým sa odmieta výkon diskrečnej právomoci, ktorú mu priznáva článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, na rozhodnutie o odovzdaní, najmä ak bol proti tomuto rozhodnutiu už podaný opravný prostriedok podľa článku 27 tohto nariadenia. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok z 23. januára 2019, M.A. a i. (C‑661/17, ďalej len „rozsudok M.A. a i.“, EU:C:2019:53), a spresňuje, že v tomto rozsudku sa nezdá, že by sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či sa ustanovenia týkajúce sa odkladného účinku, ktoré sa nachádzajú v článku 27 uvedeného nariadenia, uplatňujú v prípade, že je podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému podľa článku 17 toho istého nariadenia.
21 Za týchto podmienok High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Zahŕňa právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti ‚rozhodnutiu o odovzdaní‘ alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia podľa ustanovení článku 27 ods. 1 nariadenia [Dublin III] právo na takýto účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu členského štátu podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, pokiaľ ide o uplatnenie jeho diskrečnej právomoci na základe tohto ustanovenia v súvislosti s tým, či má preskúmať žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, aj keď mu takéto preskúmanie podľa kritérií stanovených v nariadení Dublin III nepatrí?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:
a) Vyplýva z toho, že žiadajúci členský štát nemôže vykonať rozhodnutie o odovzdaní až do rozhodnutia o žiadosti žiadateľa o uplatnenie diskrečnej právomoci podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III?
b) Zahŕňajú ustanovenia článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III, ktoré členským štátom ukladajú povinnosť stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve jednu z troch foriem odkladného účinku na účely odvolania proti rozhodnutiam o odovzdaní alebo ich preskúmania, aj napadnutie rozhodnutia podľa článku 17 ods. 1 [tohto nariadenia], ktorým sa odmieta uplatniť možnosť prevzatia zodpovednosti za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu…?
c) Ak žiadne osobitné vnútroštátne právo nestanovuje jednu z troch foriem odkladného účinku podľa článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III v prípade napadnutia rozhodnutia o zamietnutí [prijatého podľa článku 17 ods. 1 tohto nariadenia], sú súdy v prípade takéhoto napadnutia povinné priznať odkladný účinok v jednej z týchto troch foriem vo svojom vnútroštátnom práve, a ak áno, v akej?
d) Majú sa všetky opravné prostriedky s odkladným účinkom podľa článku 27 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať tak, že majú za následok pozastavenie plynutia lehoty na vykonanie rozhodnutia o odovzdaní podľa článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
a) Bráni právo na účinný opravný prostriedok podľa článku 47 [Charty] žiadajúcemu členskému štátu vykonať rozhodnutie o odovzdaní, kým sa nerozhodne o žiadosti žiadateľa o uplatnenie diskrečnej právomoci podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III?
b) Bráni právo na účinný opravný prostriedok podľa článku 47 [Charty] žiadajúcemu členskému štátu vykonať rozhodnutie o odovzdaní, kým sa nerozhodne o napadnutí zamietavého rozhodnutia podľa článku 17 nariadenia Dublin III vo forme osobitného súdneho opravného prostriedku na preskúmanie zákonnosti správneho konania (‚judicial review‘) podaného na základe ustanovení vnútroštátneho práva?
c) Subsidiárne, má napadnutie rozhodnutia o zamietnutí [prijatého podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III] vo forme opravného prostriedku ‚judicial review‘ podaného na základe ustanovení vnútroštátneho práva za následok pozastavenie plynutia lehoty na vykonanie rozhodnutia o odovzdaní podľa článku 29 ods. 1 [tohto] nariadenia alebo má na rozhodnutie o odovzdaní iný odkladný účinok?“
Konanie na Súdnom dvore
22 Vnútroštátny súd navrhol, aby bola vec prejednaná v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
23 Dňa 21. júna 2022 druhá komora Súdneho dvora na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že tomuto návrhu nevyhovie.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
24 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť stanoviť účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedeného v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia.
25 Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III v tejto súvislosti stanovuje, že osoba, voči ktorej bolo prijaté rozhodnutie o odovzdaní, má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti tomuto rozhodnutiu alebo vo forme preskúmania uvedeného rozhodnutia z vecného a právneho hľadiska na súde.
26 Rozsah tohto opravného prostriedku je spresnený v odôvodnení 19 tohto nariadenia, ktoré uvádza, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy zavedený uvedeným nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia a jednak preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva (rozsudok z 2. apríla 2019, H. a R., C‑582/17 a C‑583/17, EU:C:2019:280, bod 39, ako aj citovaná judikatúra).
27 Súdny dvor po tom, čo v bode 75 rozsudku M.A. a i. uviedol, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III výslovne nestanovuje opravný prostriedok proti rozhodnutiu členského štátu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, v bode 4 výroku tohto rozsudku rozhodol, že toto prvé uvedené ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť takýto opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia, čo však nemá vplyv na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.
28 V prejednávanej veci však AHY pred vnútroštátnym súdom, ako aj vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tvrdí, že právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní stanovené v článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III musí zahŕňať aj právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému na základe článku 17 ods. 1 tohto nariadenia z dôvodu, že Súdny dvor v bode 64 rozsudku M.A. a i. tiež potvrdil, že voľná úvaha, ktorú členským štátom priznáva toto posledné uvedené ustanovenie, je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmov na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu stanovených uvedeným nariadením.
29 Ustanovenia nariadenia Dublin III nemožno vykladať takýmto spôsobom.
30 Je nepochybne pravda, že Súdny dvor už uviedol, že opravný prostriedok stanovený v článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nemožno vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash, C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 53).
31 Súdny dvor tak už rozhodol, že najmä vzhľadom na všeobecný vývoj, ktorý zaznamenal systém určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej v jednom z členských štátov v dôsledku prijatia nariadenia Dublin III a cieľov, ktoré toto nariadenie sleduje, jeho článok 27 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že opravný prostriedok, ktorý stanovuje proti rozhodnutiu o odovzdaní, sa má týkať dodržania tak pravidiel určujúcich zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj procesných záruk stanovených týmto nariadením (rozsudok z 2. apríla 2019, H. a R., C‑582/17 a C‑583/17, EU:C:2019:280, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).
32 Hoci sa však článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III musí považovať za neoddeliteľnú súčasť mechanizmov na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu stanovených týmto nariadením, toto ustanovenie nemožno z dôvodu jeho povahy stotožňovať s ostatnými kritériami určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu stanovenými uvedeným nariadením.
33 Treba totiž pripomenúť, že v súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia Dublin III žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretieho štátu alebo osobou bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek členského štátu v zásade posúdi iba jeden členský štát, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III tohto nariadenia označený ako zodpovedný.
34 Systém určenia zodpovedného členského štátu vypracovaný normotvorcom Únie, ktorého súčasťou je uvedené nariadenie, má tak, ako to vyplýva z jeho odôvodnení 4 a 5, predovšetkým umožniť rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.
35 V tejto súvislosti je členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, povinný dodržiavať postupy upravené v kapitole VI toho istého nariadenia s cieľom určiť členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, dožiadať tento členský štát, aby prevzal dotknutú osobu, a akonáhle je toto dožiadanie akceptované, odovzdať túto osobu uvedenému členskému štátu.
36 Odchylne od článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III však článok 17 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že každý členský štát môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa takýchto kritérií neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
37 Cieľom tohto ustanovenia je zachovať výsady členských štátov pri výkone práva poskytnúť medzinárodnú ochranu (rozsudok z 5. júla 2018, X, C‑213/17, EU:C:2018:538, bod 61 a citovaná judikatúra).
38 Okrem toho zo znenia článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III jasne vyplýva, že toto ustanovenie má fakultatívnu povahu, keďže ponecháva na úvahu každého členského štátu, aby rozhodol, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, hoci podľa kritérií na určenie zodpovedného členského štátu definovaných v tomto nariadení nie je povinný vykonať toto posúdenie. Uplatnenie tejto možnosti navyše nepodlieha nijakej osobitnej podmienke. Cieľom uvedenej možnosti je umožniť každému členskému štátu, aby v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám preskúma žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď za takéto preskúmanie nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných uvedeným nariadením [rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie alebo vrátenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21, EU:C:2023:934, bod 146, ako aj citovaná judikatúra].
39 Vzhľadom na rozsah voľnej úvahy takto priznanej členským štátom, dotknutému členskému štátu prináleží, aby stanovil okolnosti, za akých chce využiť možnosť priznanú ustanovením o práve vlastného uváženia upraveným v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a sám preskúmať žiadosť o medzinárodnú ochranu, za ktorú nie je zodpovedný na základe kritérií definovaných v tomto nariadení [rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie alebo vrátenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21, EU:C:2023:934, bod 147, ako aj citovaná judikatúra].
40 V tomto kontexte Súdny dvor opakovane rozhodol, že žiadna okolnosť, aj keď patrí medzi základné práva, nemôže zaväzovať členský štát, aby využil toto ustanovenie a sám vykonal posúdenie žiadosti, ktoré mu neprináleží (pozri analogicky rozsudok zo 14. novembra 2013, Puid, C‑4/11, EU:C:2013:740, bod 37, ako aj rozsudky zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 97, a M.A. a i., body 61 a 72).
41 Je pravda, ako bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, že Súdny dvor viackrát rozhodol, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že opravný prostriedok, ktorý stanovuje proti rozhodnutiu o odovzdaní, sa má týkať dodržania tak pravidiel určujúcich zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj procesných záruk stanovených týmto nariadením. Ako však zdôraznil generálny advokát v bodoch 62 a 63 svojich návrhov, táto judikatúra vyplývajúca najmä z rozsudkov zo 7. júna 2016, Ghezelbash (C‑63/15, EU:C:2016:409), zo 7. júna 2016, Karim (C‑155/15, EU:C:2016:410), a z 26. júla 2017, Mengesteab (C‑670/16, EU:C:2017:587), vychádza z predpokladu, že každé z ustanovení tohto nariadenia, o ktoré išlo v týchto rozsudkoch, patrí do rámca, v ktorom sa má uskutočniť proces určenia zodpovedného členského štátu. Tieto ustanovenia, medzi ktoré patrí aj článok 19 ods. 2 druhý pododsek tohto nariadenia alebo článok 21 ods. 1 uvedeného nariadenia, totiž stanovujú pravidlá, ktoré je dotknutý členský štát povinný uplatňovať na základe toho istého nariadenia a ktoré v dôsledku toho priznávajú žiadateľovi o medzinárodnú ochranu právo na to, aby si tento štát splnil svoje povinnosti v tomto zmysle.
42 Ako však vyplýva z odôvodnenia 17 nariadenia Dublin III, toto nariadenie prostredníctvom ustanovení svojej kapitoly III stanovuje „záväzné kritériá“ na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pričom členským štátom poskytuje v článku 17 uvedeného nariadenia, ktorý patrí do jeho kapitoly IV, možnosť odchýliť sa od týchto kritérií zodpovednosti a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú na ich území alebo na území iného členského štátu, aj keď im toto posúdenie podľa týchto záväzných kritérií neprislúcha. V dôsledku toho rozhodnutie štátu vykonať alebo nevykonať právomoc uvedenú v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III a posúdiť alebo neposúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu je diskrečným rozhodnutím, ktoré nie je založené na záväzných kritériách, ktoré je tento členský štát povinný dodržiavať na základe uvedeného nariadenia.
43 Z toho vyplýva, že rozhodnutie prijaté na základe článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III nemožno považovať za rozhodnutie o odovzdaní v zmysle článku 27 ods. 1 tohto nariadenia, takže toto posledné uvedené ustanovenie neukladá členským štátom povinnosť stanoviť účinný opravný prostriedok proti takémuto diskrečnému rozhodnutiu.
44 Tento výklad nemôže spochybniť okolnosť, že v rozsudku M.A. a i. Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že článok 27 ods. 1 uvedeného nariadenia neukladá členským štátom povinnosť stanoviť takýto opravný prostriedok, nebráni dotknutej osobe napadnúť takéto diskrečné rozhodnutie v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktoré sa jej týka.
45 Z tej istej úvahy totiž vôbec nevyplýva, že možnosť napadnúť takéto odmietnutie využiť ustanovenie o práve vlastného uváženia v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní má svoj základ v práve Únie.
46 Naopak, keďže Súdny dvor rozhodol, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nevyžaduje, aby členské štáty stanovili osobitný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa odmieta výkon diskrečnej právomoci stanovenej v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, možnosť napadnúť toto rozhodnutie v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní môže vychádzať len z vnútroštátneho práva.
47 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť stanoviť účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedeného v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia.
O druhej otázke
48 Druhá otázka bola položená pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku. Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.
O tretej otázke
49 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v prípade zápornej odpovede na prvú otázku v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát vykonal rozhodnutie o odovzdaní, kým sa nerozhodne o žiadosti týkajúcej sa toho, aby tento štát vykonal svoju diskrečnú právomoc podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, alebo o osobitnom súdnom opravnom prostriedku podanom podľa ustanovení vnútroštátneho práva proti odpovedi poskytnutej na takúto žiadosť. Subsidiárne sa pýta, či sa má článok 29 ods. 1 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že lehota šiestich mesiacov na vykonanie odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, začína plynúť od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo od konečného rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo preskúmaní tohto rozhodnutia, ak je priznaný odkladný účinok podľa článku 27 ods. 3 uvedeného nariadenia, a nie odo dňa konečného rozhodnutia týkajúceho sa opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 toho istého nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu.
50 Pokiaľ ide v prvom rade o otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa článku 47 Charty, ich cieľom je určiť, či toto ustanovenie stanovuje odkladný účinok v prípade výkonu rozhodnutia o odovzdaní, ak žiadateľ o medzinárodnú ochranu požiadal o uplatnenie ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedeného v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III alebo ak žiadateľ podal opravný prostriedok proti odpovedi, ktorá bola poskytnutá na takúto žiadosť.
51 V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na to, že – ako bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku – článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III treba považovať za neoddeliteľnú súčasť mechanizmov na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu stanovených týmto nariadením, situácia vo veci samej v rozsahu, v akom sa týka výkonu diskrečnej právomoci, ktorú uvedené ustanovenie priznáva členským štátom, zahŕňa „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, takže Charta sa vo všeobecnosti na uvedenú situáciu uplatňuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, bod 50 a citovanú judikatúru).
52 Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa článok 47 Charty uplatní len vtedy, ak sa osoba, ktorá ho uplatňuje, dovoláva práv alebo slobôd zaručených právom Únie alebo ak je proti tejto osobe vedené stíhanie, ktoré predstavuje výkon práva Únie [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 34 a citovaná judikatúra].
53 Z odpovede na prvú otázku však vyplýva, že členský štát nemôže byť povinný využiť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III.
54 V prípade neexistencie takejto povinnosti nemá žiadateľ o medzinárodnú ochranu žiadne právo zaručené právom Únie na to, aby členský štát využil toto ustanovenie a diskrečnú právomoc, ktorú mu priznáva.
55 Keďže situácia, o ktorú ide vo veci samej, sa netýka situácie, v ktorej sa osoba, ktorá uplatňuje článok 47 Charty, dovoláva práv alebo slobôd zaručených právom Únie, ani zjavne situácie, v ktorej je proti takejto osobe vedené stíhanie, ktoré predstavuje výkon práva Únie, z judikatúry pripomenutej v bode 52 tohto rozsudku vyplýva, že tento článok 47 nie je uplatniteľný na takú situáciu, o akú ide vo veci samej. V dôsledku toho článok 47 Charty nebráni tomu, aby členský štát vykonal rozhodnutie o odovzdaní predtým, ako rozhodne o žiadosti podanej podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III alebo o opravnom prostriedku proti odpovedi na takúto žiadosť.
56 V druhom rade, pokiaľ ide o otázky vnútroštátneho súdu formulované subsidiárne, ich cieľom je určiť, či sa má článok 29 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že lehota šiestich mesiacov, ktorú stanovuje toto ustanovenie, začína plynúť odo dňa konečného rozhodnutia týkajúceho sa opravného prostriedku proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu.
57 Treba konštatovať, že znenie tohto článku 29 ods. 1 je v tejto súvislosti jasné a presné.
58 Toto ustanovenie totiž stanovuje, že lehota šiestich mesiacov začína plynúť od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo od konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 nariadenia Dublin III odkladný účinok.
59 Keďže uvedené ustanovenie nestanovuje, že táto lehota začína plynúť od konečného rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu, nemožno sa domnievať, že takýto opravný prostriedok vedie k pozastaveniu lehoty na vykonanie rozhodnutia o odovzdaní stanovenej v článku 29 ods. 1 uvedeného nariadenia alebo má iným spôsobom na rozhodnutie o odovzdaní odkladný účinok.
60 Lehota šiestich mesiacov na vykonanie odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu teda v situácii, o akú ide vo veci samej, začína plynúť odo dňa zamietnutia odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní dotknutej osoby, a nie odo dňa prijatia konečného rozhodnutia týkajúceho sa opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 toho istého nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu.
61 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať takto:
– Článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatní na situáciu, v ktorej žiadateľ o medzinárodnú ochranu, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní, požiadal členský štát, ktorý prijal toto rozhodnutie, aby vykonal svoju diskrečnú právomoc podľa článku 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, alebo podal proti odpovedi poskytnutej na takúto žiadosť súdny opravný prostriedok, takže toto ustanovenie Charty a fortiori nebráni tomu, aby členský štát za týchto podmienok vykonal rozhodnutie o odovzdaní predtým, ako sa rozhodne o tejto žiadosti alebo o opravnom prostriedku proti odpovedi poskytnutej na takúto žiadosť.
– Článok 29 ods. 1 prvý pododsek nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šiestich mesiacov na vykonanie odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, začína plynúť od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo od konečného rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo preskúmaní tohto rozhodnutia, ak je priznaný odkladný účinok podľa článku 27 ods. 3 tohto nariadenia, a nie odo dňa konečného rozhodnutia týkajúceho sa opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu.
O trovách
62 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 27 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
členským štátom neukladá povinnosť stanoviť účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prijatému na základe ustanovenia o práve vlastného uváženia uvedeného v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia.
2. – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie
sa neuplatní na situáciu, v ktorej žiadateľ o medzinárodnú ochranu, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o odovzdaní, požiadal členský štát, ktorý prijal toto rozhodnutie, aby vykonal svoju diskrečnú právomoc podľa článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, alebo podal proti odpovedi poskytnutej na takúto žiadosť súdny opravný prostriedok, takže toto ustanovenie Charty základných práv a fortiori nebráni tomu, aby členský štát za týchto podmienok vykonal rozhodnutie o odovzdaní predtým, ako sa rozhodne o tejto žiadosti alebo o opravnom prostriedku proti odpovedi poskytnutej na takúto žiadosť.
– Článok 29 ods. 1 prvý pododsek nariadenia č. 604/2013
lehota šiestich mesiacov na vykonanie odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení, začína plynúť od akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo od konečného rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo preskúmaní tohto rozhodnutia, ak je priznaný odkladný účinok podľa článku 27 ods. 3 tohto nariadenia, a nie odo dňa konečného rozhodnutia týkajúceho sa opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu žiadajúceho členského štátu – prijatému po rozhodnutí o odovzdaní –, a to neuplatniť ustanovenie o práve vlastného uváženia uvedené v článku 17 ods. 1 uvedeného nariadenia na účely posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu.
Podpisy