UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
z 19. mája 2008 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa niektoré opatrenia prijaté Francúzskou republikou v prospech France 2 a France 3 kvalifikujú ako štátna pomoc zlučiteľná so spoločným trhom – Lehota na podanie žaloby – Článok 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku – Neprípustnosť“
Vo veci T‑144/04,
Télévision française 1 SA (TF1), so sídlom v Nanterre (Francúzsko), v zastúpení: J.‑P. Hordies a C. Smits, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Buendía Sierra, M. Niejhar a C. Giolito, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues, splnomocnený zástupca,
vedľajší účastník konania,
ktorého predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2004/838/ES z 10. decembra 2003 o štátnej pomoci poskytnutej Francúzskom v prospech France 2 a France 3 (Ú. v. EÚ L 361, 2004, s. 21),
SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),
v zložení: predseda komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia M. Prek a V. Ciucă,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Skutkové okolnosti
1 Dňa 10. marca 1993 žalobkyňa, Télévision française 1 SA (TF1), vlastník súkromného televízneho kanálu komerčnej televízie TF1, podala na Komisiu sťažnosť týkajúcu sa spôsobov financovania a prevádzkovania France 2 a France 3, dvoch verejnoprávnych kanálov francúzskej televízie. Táto sťažnosť poukazovala na porušenia článku 81, článku 86 ods. 1 ES a článku 87 ES.
2 Dňa 2. februára 1996 žalobkyňa podala žalobu na nečinnosť proti Komisii.
3 Svojím rozsudkom z 3. júna 1999, TFI/Komisia (T‑17/96, Zb. s. II‑1757), Súd prvého stupňa odsúdil Komisiu na základe zistenia nečinnosti tejto inštitúcie spočívajúcej v tom, že opomenula prijať rozhodnutie o tej časti sťažnosti žalobkyne, ktorá sa týkala štátnej pomoci.
4 Dňa 27. septembra 1999 Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania, stanovené v článku 88 ods. 2 ES, s ohľadom na investičné subvencie prijaté France 2 a France 3, ako aj kapitálové dotácie prijaté France 2 a France 3 od roku 1988 do roku 1994.
5 V rozhodnutí 2004/838/ES z 10. decembra 2003 o štátnej pomoci poskytnutej Francúzskom v prospech France 2 a France 3 (Ú. v. EÚ L 361, 2004, s. 21, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia rozhodla, že „investičné subvencie priznané Francúzskom France 2 a France 3, ako aj kapitálové dotácie vykonané Francúzskom v prospech France 2 v rokoch 1988 až 1994 predstavujú štátnu pomoc kompatibilnú so spoločným trhom podľa článku 86 odsek 2 zmluvy“ (článok 1 napadnutého rozhodnutia). Napadnuté rozhodnutie sa nevzťahuje na koncesionársky poplatok za právo užívať televízne prijímače zavedený francúzskym zákonom č. 49‑1032 z 30. júla 1949, pretože tento poplatok bol vylúčený z rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (odôvodnenie č. 25 napadnutého rozhodnutia).
6 Listom z 3. februára 2004 Komisia doručila kópiu napadnutého rozhodnutia žalobkyni, ktorá ju dostala 4. februára 2004.
Konanie a návrhy účastníkov konania
7 Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa telefaxom 13. apríla 2004, pričom jej originál bol do kancelárie podaný 15. apríla toho istého roku, podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
8 Podaním z 9. júla 2004 Francúzska republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Uznesením zo 6. septembra 2004 predseda štvrtej komory Súdu prvého stupňa tomuto návrhu vyhovel.
9 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Súdu prvého stupňa bolo od 13. septembra 2004 zmenené, sudca spravodajca bol ako predseda pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu uvedená vec pridelená.
10 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– vyhlásil žalobu za prípustnú,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania a rozhodol podľa práva o trovách konania s ohľadom na Francúzsku republiku.
11 Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby a otázku trov konania, navrhuje, aby Súd prvého stupňa
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako žalobu bez zjavného právneho základu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
12 V replike žalobkyňa požiadala Súd prvého stupňa, aby Komisii nariadil predloženie listu, ktorý Komisia zaslala 10. decembra 2003 francúzskym orgánom a v ktorom ich vyzvala, aby predložili pripomienky a návrhy smerujúce k zmene právneho režimu poplatku.
Právny stav
13 Podľa článku 113 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Súd prvého stupňa môže za podmienok stanovených v článku 114 ods. 3 a 4 tohto istého rokovacieho poriadku po vypočutí účastníkov konania kedykoľvek aj bez návrhu rozhodnúť o prekážkach konania z dôvodu verejného záujmu, medzi ktorými sú prekážky konania založené na nedodržaní lehoty na podanie žaloby a porušenie článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku.
14 Okrem toho podľa článku 111 rokovacieho poriadku Súd prvého stupňa môže, ak je zjavne nepríslušný rozhodnúť o návrhu, alebo ak je návrh zjavne neprípustný alebo mu zjavne chýba akýkoľvek právny základ, bez ďalšieho konania vo veci rozhodnúť odôvodneným uznesením.
15 V prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa domnieva, že spisový materiál a vysvetlenia predložené účastníkmi konania sú dostatočne jasné na to, aby mohol rozhodnúť o tejto žalobe bez otvorenia ústnej časti konania a bez nariadenia opatrenia na zabezpečenie priebehu konania požadovaného žalobkyňou.
O prípustnosti žaloby vzhľadom na lehotu na podanie žaloby
16 Žalobkyňa a Komisia sa súhlasne domnievajú, že lehota na podanie žaloby začala plynúť od oznámenia napadnutého rozhodnutia žalobkyni touto inštitúciou, čiže 4. februára 2004, a že táto lehota uplynula 14. apríla 2004 o polnoci.
17 Komisia však, konštatujúc, že žaloba bola podaná telefaxom 13. apríla 2004 a potom nasledovalo doplnenie originálu žaloby 15. apríla 2004, ponecháva na Súd prvého stupňa, aby preveril, či sú kogentné ustanovenia stanovené v článku 43 ods. 6 rokovacieho poriadku splnené.
18 Podľa článku 230 štvrtého odseku ES žaloba o neplatnosť musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov, ktorá podľa prípadu začína plynúť od uverejnenia aktu, od jeho oznámenia žalobcovi alebo od dátumu, keď sa žalobca o ňom dozvedel.
19 Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že kritérium dátumu, keď sa žalobca o akte dozvedel, ako východiskový bod na počítanie lehoty na podanie žaloby vykazuje len subsidiárnu povahu vo vzťahu k dátumu uverejnenia alebo oznámenia aktu (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 21. novembra 2005, Tramarin/Komisia, T‑426/04, Zb. s. II‑4765, bod 48 a tam citovanú judikatúru).
20 Okrem toho, pokiaľ ide o akty, ktoré sa podľa ustálenej praxe dotknutej inštitúcie uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, hoci toto uverejnenie nie je podmienkou ich účinnosti, Súdny dvor a Súd prvého stupňa pripustili, že namiesto kritéria dátumu, keď sa žalobca o opatrení dozvedel, sa na plynutie lehoty na podanie žaloby použije dátum uverejnenia. Za takýchto okolností môže totiž dotknutá tretia osoba oprávnene počítať s tým, že predmetný akt bude uverejnený (pozri uznesenie Tramarin/Komisia, bod 19 vyššie, bod 49 a tam citovanú judikatúru).
21 V prejednávanej veci v súlade s povinnosťou, ktorá jej vyplýva z článku 26 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), Komisia 8. decembra 2004 uverejnila napadnuté rozhodnutie v Úradnom vestníku Európskej únie.
22 V súlade s ustanoveniami článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku je to teda „od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie“, čiže od 22. decembra 2004 o polnoci, a nie, ako sa nesprávne domnievajú tak žalobkyňa, ako aj Komisia, od dátumu oznámenia napadnutého rozhodnutia žalobkyni, keď začína plynúť lehota na podanie žaloby. Týmto spôsobom a na základe ustanovenia článku 230 štvrtého odseku ES spolu s článkom 101 a článkom 102 ods. 2 rokovacieho poriadku uplynula lehota na podanie žaloby v piatok 4. marca 2005 o polnoci.
23 V prejednávanej veci žalobkyňa podala túto žalobu 13. apríla 2004, čiže niekoľko mesiacov pred samotným dátumom, od ktorého začala plynúť lehota na podanie žaloby. Táto žaloba je teda prípustná, pretože bola podaná v rámci požadovanej lehoty.
O prípustnosti žaloby vzhľadom na článok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku a o jej zjavne nedôvodnej povahe
24 Bez toho, aby vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 rokovacieho poriadku, Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, uvádza, že žaloba je neprípustná v celom rozsahu, lebo nespĺňa podmienky článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku. Subsidiárne Komisia uvádza, že tie výhrady žalobkyne, na ktoré sa snaží odpovedať vo veci samej, sú zjavne nedôvodné.
25 Žalobkyňa tvrdí, že jej žaloba je prípustná. Podobne ako povinnosť odôvodnenia aktov inštitúcií je povinnosť presnosti žaloby oslabená, ak akt spadá do známeho právneho kontextu. Pritom žaloba predstavuje len predvídateľné pokračovanie rozdielnosti názorov medzi žalobkyňou a Komisiou vyjadrenej počas správneho konania. Žaloba teda môže byť napísaná stručne, keďže Komisia nemôže prehliadnuť žalobné dôvody, ktoré obsahuje, a to ani implicitne, lebo okrem iného predložila obranu vo veci samej. Komisia zo svojho údajného nepochopenia uvádzaných žalobných dôvodov vyvodzuje ich neexistenciu. Tým vykladá príliš široko rozsah skúmania prípustnosti žaloby.
26 Súd prvého stupňa na úvod poukazuje na to, že neprípustnosť vznesená v prejednávanej veci nesmeruje proti nepresnosti žaloby v označení napadnutého rozhodnutia alebo vo vyjadreniach návrhov tejto žaloby. Naopak, je nepopierateľné, že napadnuté rozhodnutie je v žalobe jasne označené a že jej návrhy výslovne smerujú k zrušeniu tohto rozhodnutia a k zaviazaniu Komisie na náhradu trov konania.
27 Neprípustnosť je namietaná proti každej z týchto výhrad žaloby, a to preto, lebo žiadna z výhrad, ktoré vyplývajú alebo zrejme vyplývajú zo žaloby, nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku. Preto musí byť otázka prípustnosti skúmaná vo vzťahu ku každej z týchto výhrad, v prípade potreby usporiadaných do žalobných dôvodov.
28 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená.
29 Podľa ustálenej judikatúry tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu, a Súdu prvého stupňa rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby bola žaloba prípustná, potrebné, aby zo samotného jej textu súvislým a pochopiteľným spôsobom vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá. Aj keď obsah žaloby môže byť podopretý a v konkrétnych bodoch doplnený odkazom na výňatky listín, ktoré tvoria jej prílohu, všeobecný odkaz na iné písomnosti, hoci tvoria jej prílohu, nemôže nahradiť nedostatok základných prvkov v žalobe. Súdu prvého stupňa neprináleží vyhľadávať a identifikovať v prílohách dôvody a tvrdenia, ktoré by mohli byť považované za základ žaloby, keďže tie majú čisto dôkaznú a inštrumentálnu funkciu (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 29. novembra 1993, Koelman/Komisia, T‑56/92, Zb. s. II‑1267, bod 21; rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 39 a tam citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2005, Honeywell/Komisia, T‑209/01, Zb. s. II‑5527, body 55 až 57 a tam citovanú judikatúru).
30 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pri skúmaní súladu žaloby s požiadavkami podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku je obsah repliky irelevantný. Konkrétne prípustnosti, prijatej judikatúrou (pozri najmä rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. februára 1997, FFSA a i./Komisia, T‑106/95, Zb. s. II‑229, bod 125, a z 28. januára 1999, BAI/Komisia, T‑14/96, Zb. s. II‑139, bod 66), žalobných dôvodov a tvrdení predložených v replike ako doplnenie žalobných dôvodov obsiahnutých v žalobe sa nemožno dovolávať na účely zhojenia nesplnenia požiadaviek podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku, ku ktorému došlo počas podania žaloby, inak by bolo toto posledné menované ustanovenie zbavené akéhokoľvek účinku.
31 Okrem toho, pokiaľ ide o odkaz žalobkyne na povinnosť odôvodnenia aktov Spoločenstva, treba uviesť, že ak môže byť v prípade aktu prijatého inštitúciou povinnosť odôvodnenia skutočne zmiernená, pokiaľ jeho adresát dobre pozná kontext, ktorý sprevádzal jeho prijatie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 29. októbra 1981, Arning/Komisia, 125/80, Zb. s. 2539, bod 13, a zo 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, Zb. s. I‑599, bod 26; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1997, B/Parlament, T‑123/95, Zb. VS s. I‑A‑245 a II‑697, bod 51), túto možnosť zmiernenia povinnosti odôvodnenia nemožno analogicky uplatňovať na požiadavky dostatočnej jasnosti a presnosti žaloby podanej na súde Spoločenstva. Tieto požiadavky sa totiž vyžadujú najmä v záujme súdu Spoločenstva, ktorý nemá nijaké predchádzajúce znalosti o veci, ktorá mu bola predložená. Okrem toho nevyhnutnosť zaistenia právnej istoty pri vymedzení pojmov diskusie pred súdom, ako aj riadny výkon spravodlivosti vylučujú, aby bolo možné prihliadať, ako dôvod umožňujúci obísť požiadavky článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku, na predpokladanú dobrú znalosť spisu inštitúciou, ktorá prijala akt.
32 Žalobné dôvody vznesené v žalobe je potrebné skúmať so zreteľom na vyššie uvedené úvahy.
33 Žaloba formálne obsahuje dva žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a na porušení práva Spoločenstva, konkrétne článku 86 ods. 2 ES a ustanovení týkajúcich sa štátnej pomoci. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení ustanovení smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi (Ú. v. ES L 195, s. 35; Mim. vyd. 08/001, s. 20), zmenenej a doplnenej smernicou Komisie 93/84/EHS z 30. septembra 1993 (Ú. v. ES, L 254, s. 16; Mim. vyd. 08/001, s. 72) a Protokolu o systéme verejnoprávneho vysielania v členských štátoch (Ú. v. ES C 340, 1997, s. 109, ďalej len „Amsterdamský protokol“), pripojeného k Zmluve o ES Amsterdamskou zmluvou.
O prvom žalobnom dôvode
34 Tento žalobný dôvod je predmetom bodov 32 až 41 žaloby. Body 32 až 37 žaloby sú však len opisom analýzy Komisie, podľa ktorej sa táto inštitúcia domnievala, že úlohy zverené France 2 a France 3 predstavujú služby všeobecného hospodárskeho záujmu (ďalej len „SVHZ“) v zmysle článku 86 ods. 2 ES.
35 Zhrnutie prvej výhrady predloženej v rámci tohto žalobného dôvodu sa začína v bode 38 žaloby. V prvom odseku tohto bodu sa žalobkyňa „domnieva…, že analýza Komisie neprihliada na niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré by mali viesť k opačnému záveru“.
36 Súd prvého stupňa poukazuje na to, že napriek tejto počiatočnej domnienke, v ktorej sa zdá, že žalobkyňa vyhlasuje, že spochybňuje, že úlohy France 2 a France 3 by mohli samy osebe predstavovať SVHZ, ďalšia časť bodu 38 žaloby neobsahuje žiadnu skutočnosť v tomto zmysle. Takže žalobkyňa nijako nerozvádza toto možné spochybnenie a nespomína podrobné úvahy Komisie týkajúce sa úloh France 2 a France 3 v odôvodneniach č. 69 až 75 napadnutého rozhodnutia.
37 V pokračovaní bodu 38 žaloby sa zdá, že žalobkyňa Komisii v skutočnosti vytýka, že neprihliadala na „podstatnú“ údajnú totožnosť na jednej strane úloh uložených v zadávacích dokumentáciách France 2 a France 3 a na druhej strane povinností uložených žalobkyni v jej vlastnej zadávacej dokumentácii. Zdá sa, že podľa žalobkyne mala táto „podstatná“ údajná totožnosť priviesť Komisiu k tomu, aby nedospela k záveru, že úlohy France 2 a France 3 predstavujú SVHZ.
38 Žalobkyňa však vyjadruje túto výhradu bez akéhokoľvek, hoci aj nepresného pripomenutia úloh a povinností obsiahnutých v zadávacích dokumentáciách, ktoré uvádza. Konkrétne nijako nespresňuje, či sa údajná totožnosť, na ktorú poukazuje, týka kategórií vysielaných programov, prípadných kvalitatívnych požiadaviek uplatniteľných na programy ako celok, alebo ešte aj iných druhov povinností.
39 Súd prvého stupňa sa teda domnieva, že táto výhrada žalobkyne, ako je prednesená v žalobe, nespĺňa minimálne požiadavky jasnosti a presnosti podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku na účely zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti.
40 Súd prvého stupňa v každom prípade poukazuje na to, že aj keby sa táto výhrada mohla považovať za prípustnú s ohľadom na článok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku, musí byť zamietnutá ako zjavne nedôvodná, keďže neexistuje nijaký dôkaz na jej podporu.
41 Žalobkyňa totiž v prílohe žaloby nepredložila ani zadávacie dokumentácie France 2 a France 3, ani svoju vlastnú zadávaciu dokumentáciu. Pokiaľ ide o predloženie porovnávacej analýzy týchto zadávacích dokumentácií vykonané žalobkyňou v štádiu repliky, treba uviesť, že takéto predloženie, ktorého oneskorenie nebolo predmetom žiadneho platného odôvodnenia, je neprípustné podľa článku 48 ods. 1 rokovacieho poriadku. Ostatne a kvôli úplnosti táto analýza sa bez ďalšieho javí ako irelevantná, pretože sa vzťahuje na obdobie, ktoré nastalo po júli 1996, zatiaľ čo obdobie vyšetrovania, ktorého sa týka napadnuté rozhodnutie, plynie od roku 1988 do roku 1994.
42 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvá výhrada žalobkyne týkajúca sa kvalifikácie úloh zverených France 2 a France 3 ako úloh SVHZ sa musí zamietnuť ako neprípustná na základe článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku a v každom prípade ako zjavne nedôvodná.
43 V bode 39 prvom odseku žaloby, ktorý sa javí ako druhá výhrada, žalobkyňa vyhlasuje, že spochybňuje analýzu a závery Komisie, pokiaľ ide o hodnotenie finančných náhrad poskytnutých Francúzskou republikou jej verejnoprávnym kanálom s ohľadom na zásadu proporcionality.
44 Nijaká skutočnosť v nasledujúcich odsekoch tohto bodu 39 však neumožňuje presne pochopiť, v čom žalobkyňa spochybňuje analýzu a závery Komisie.
45 Druhý, šiesty a siedmy odsek tohto bodu sú totiž len opisom platných pravidiel alebo prístupu Komisie a neobsahujú žiadne presné tvrdenia. Tretí odsek, ktorého znenie je ostatne málo jasné, sa javí ako zopakovanie tvrdení považovaných za neprípustné alebo nedôvodné, ktoré boli predložené v rámci prvej výhrady.
46 Pokiaľ ide o štvrtý a piaty odsek tohto bodu, žalobkyňa sa v podstate uspokojuje s tvrdením, že čísla uvedené v odôvodnení č. 86 (tabuľka 4) napadnutého rozhodnutia sú stručné a zároveň nepresné. Je však potrebné konštatovať, že práve táto kritika zostáva bez akéhokoľvek vysvetlenia.
47 V ôsmom a poslednom odseku bodu 39 žalobkyňa uznáva, že v žalobe neexistujú žiadne úvahy, ktoré by vysvetlili jej výhradu, lebo vyhlasuje, že „vo svojich ďalších písomnostiach rozvinie ekonomické analýzy potrebné na vyvrátenie prístupu Komisie, ktorý sa jej zdá byť značne sporný“.
48 Za týchto podmienok treba druhú výhradu zamietnuť ako neprípustnú s ohľadom na článok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku.
49 V bode 40 žaloby, ktorý zrejme zodpovedá tretej výhrade, žalobkyňa uvádza, že „Komisia… sa domnievala, že ceny, ktoré uplatňovali France 2 a France 3 od roku 1990 do roku 1994, týkajúce sa reklamných časov, sa nezdajú byť značne nižšie ako ceny, ktoré uplatňovali TF1 a M6, ich súkromní konkurenti“. Dodáva, že „na účely dosiahnutia tohto záveru sa Komisia opierala o jediné kritérium: priemerné náklady GRP (vymedzené v odôvodnení č. 93 napadnutého rozhodnutia)“. Žalobkyňa ďalej vyhlasuje, že „spochybňuje túto analýzu a záver, ktorý z nej vyplýva“.
50 V pokračovaní bodu 40 žalobkyňa však napriek tomuto vyhláseniu vôbec nespochybňuje podrobné posúdenia Komisie obsiahnuté v odôvodneniach č. 90 až 100 napadnutého rozhodnutia. Konkrétne nijako nevysvetľuje, v čom je používanie údajov vyjadrených ako GRP [Gross Rating Point (ratingový bod)] Komisiou v jej analýze nedostatočné.
51 Uspokojuje sa s uvedením, že „si kladie otázku o neexistencii analýzy týkajúcej sa samotnej skutočnosti, že verejnoprávne televízne kanály, ktoré majú k dispozícii dve siete, France 2 a France 3, ponúkajú väčšie možnosti sledovania programov v porovnaní s možnosťou sledovania programov ponúkanou žalobkyňou, čo môže vysvetľovať zmeny oznámených cien, okrem toho, že verejnoprávne televízne kanály, značne podporované spornou verejnou pomocou, nepodliehajú takému tlaku na rentabilitu, akému sú vystavené súkromné televízne kanály“.
52 Súd prvého stupňa konštatuje, že žalobkyňa, ktorá sa okrem toho vyjadruje neurčito o účinkoch „väčších možností sledovania programov“, ktoré uvádza, nepredkladá žiadne vysvetlenie o tom, čo sa má chápať pod týmto pojmom. S ohľadom na skutočnosť zrejmú na prvý pohľad, že daný televízny divák sleduje v rovnakom čase len jeden kanál, výraz „väčšie možnosti sledovania programov“ použitý žalobkyňou, a teda prípadné úvahy, ktoré by mohli z tohto pojmu vyplývať, sú pri neexistencii akéhokoľvek vysvetlenia v žalobe zvlášť nejasné. Pokúsiť sa reformulovať tento výraz na účely jeho pochopenia v tom zmysle, že sa týka potenciálu francúzskeho vysielania ako SVHZ, z dôvodu jeho organizácie do dvoch televíznych kanálov, zvýšiť sledovanie jeho programov, čo nemôžu urobiť súkromní vysielatelia, neprináša nijaké objasnenie s prihliadnutím na skutočnosť, ktorú treba zopakovať, že daný televízny divák sleduje v rovnakom čase len jeden kanál. V každom prípade odkaz žalobkyne na nejasný výraz „väčšie možnosti sledovania programov“ nie je doplnený žiadnymi úvahami, ktoré presným a podrobným spôsobom spochybňujú konkrétne posúdenia vykonané Komisiou v napadnutom rozhodnutí. Za týchto podmienok tretia výhrada vyjadrená v bode 40 žaloby je tiež neprípustná.
53 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý žalobný dôvod smerujúci k zrušeniu je neprípustný v každom z jeho troch výhrad, a pokiaľ ide o prvú z nich, v každom prípade je zjavne nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode
54 V bode 42 žaloby žalobkyňa tvrdí, že „Komisia nesprávne uplatňovala [zmenenú a doplnenú] smernicu [80/723] najmä tým, že rozhodla, že táto smernica sa nevzťahuje na činnosť vysielania verejnoprávnych televíznych kanálov pred rokom 2000 ([odôvodnenie] č. 81 napadnutého rozhodnutia)“. Žalobkyňa dodáva, že „rovnaké úvahy vedú k nesprávnemu uplatňovaniu [Amsterdamského protokolu]“.
55 Komisia odpovedá, že nevie zistiť, ktoré odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje takéto tvrdenie, ktoré jej žalobkyňa pripisuje. Bez ohľadu na jeho neprípustnosť je tento žalobný dôvod v každom prípade bez zjavného právneho základu.
56 Súd prvého stupňa konštatuje, že aj v tomto prípade žalobkyňa vyjadruje svoje stanovisko nepresne a s medzerami. Nijako totiž nevysvetľuje, v čom by malo údajné nesprávne uplatňovanie zmenenej a doplnenej smernice 80/723 spôsobiť zrušenie napadnutého rozhodnutia. Obdobne odkaz na Amsterdamský protokol nie je sprevádzaný žiadnym vysvetlením.
57 Týmto spôsobom a tak ako v rámci prvého žalobného dôvodu smerujúceho k zrušeniu žalobkyňa v konečnom dôsledku žalovanú inštitúciu, ako aj Súd prvého stupňa obmedzuje na to, aby vychádzali z domnienok týkajúcich sa skutkových aj právnych dôvodov a úvah, ktoré by mohli z týchto spochybnení vyplývať. Pritom práve takáto situácia je zdrojom právnej neistoty a je nezlučiteľná s riadnym výkonom spravodlivosti, ktorej má článok 44 ods. 1 rokovacieho poriadku zabrániť.
58 Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný s ohľadom na toto ustanovenie.
59 Tvrdenie týkajúce sa nesprávneho uplatňovania zmenenej a doplnenej smernice 80/723 je v každom prípade zjavne nedôvodné. V odôvodnení č. 81 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia vôbec neuviedla, že táto smernica nebola uplatniteľná pred rokom 2000. Vysvetlila, že povinnosť vedenia oddelených účtov zavedená touto smernicou sa nevzťahovala na sektor televízneho vysielania počas obdobia, ktorého sa týkalo napadnuté rozhodnutie.
60 Pritom toto tvrdenie Komisie je správne. Povinnosť vedenia oddelených účtov bola totiž do zmenenej a doplnenej smernice 80/723 zavedená až smernicou Komisie 2000/52/ES z 26. júla 2000 (Ú. v. EÚ L 193, s. 75; Mim. vyd. 08/002, s. 11), takže neexistovala počas obdobia, ktorého sa týkalo napadnuté rozhodnutie.
61 Z toho vyplýva, že bez ohľadu na jeho neprípustnosť je druhý žalobný dôvod, ktorý spočíva na nesprávnom predpoklade, bez zjavného právneho základu.
62 Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že táto žaloba musí byť zamietnutá ako neprípustná, a pokiaľ ide o prvú výhradu prvého a druhého žalobného dôvodu, v každom prípade ako bez zjavného právneho základu.
O trovách
63 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa odseku 4 tohto článku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.
64 Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu jej vlastných trov konania, ako aj trov konania Komisie v súlade s jej návrhmi. Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Télévision française 1 SA (TF1) je povinná nahradiť svoje vlastné trovy konania, ako aj trovy konania, ktoré vznikli Komisii.
3. Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania.
V Luxemburgu 19. mája 2008