ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 30. apríla 2014

Vec F‑28/13

José Manuel López Cejudo

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Vyšetrovanie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) – Diéty – Článok 10 prílohy VII služobného poriadku – Náhrada neoprávnených platieb – Zrážky zo mzdy – Článok 85 služobného poriadku – Úmysel uviesť administratívu do omylu – Primeraná lehota“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou J. López Cejudo v podstate navrhuje zrušenie oznámenia zo 6. júla 2012, ktorým menovací orgán Európskej komisie (ďalej len „MO“) informoval žalobcu o svojom rozhodnutí vymáhať diéty a úroky, ktoré žalobca dostal v rokoch 1997 a 1998, ako aj zrušenie rozhodnutia zo 17. decembra 2012, ktorým MO, pokiaľ ide o tieto príspevky, zamietol sťažnosť podanú žalobcom (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“)

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. José Manuel López Cejudo znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Európskej komisie.

Abstrakt

1.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Článok 296 druhý odsek ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek)

2.      Úradníci – Náhrada výdavkov – Diéty – Podmienky priznania

(Služobný poriadok úradníkov, články 20 a 71; príloha VII, článok 10 ods. 2)

3.      Úradníci – Náhrada neoprávnených platieb – Podmienky – Zjavná neoprávnenosť platby – Vedomosť dotknutej osoby – Kritériá

(Služobný poriadok úradníkov, článok 85; príloha VII, článok 10)

4.      Úradníci – Náhrada neoprávnených platieb – Premlčacia doba – Zamestnanec, ktorý úmyselne uviedol administratívu do omylu – Nenamietateľnosť uvedenej lehoty – Porušenie zásady starostlivosti – Neexistencia

(Služobný poriadok úradníkov, články 11 a 71 a článok 85 druhý odsek)

1.      Cieľom požiadavky stanovenej v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, a tiež stanovenej v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, je umožniť Súdu pre verejnú službu preskúmať zákonnosť rozhodnutí spôsobujúcich ujmu a poskytnúť dotknutým osobám dostatočné informácie, aby mohli zistiť, či sú tieto rozhodnutia riadne odôvodnené alebo či sú postihnuté vadou umožňujúcou napadnúť ich zákonnosť. Z toho vyplýva, že odôvodnenie musí byť dotknutej osobe v zásade oznámené súčasne s rozhodnutím, ktoré jej spôsobuje ujmu. Pokiaľ menovací orgán poskytol primerané odôvodnenie v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti a toto rozhodnutie potvrdzuje oznámenie, ktorým menovací orgán informoval žalobcu o svojom rozhodnutí vymáhať diéty, zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu sa musí preskúmať s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, keďže sa toto odôvodnenie považuje za zhodné s týmto aktom. Rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ je akt, ktorý je predmetom žaloby, vydaný v kontexte, ktorý bol dotknutému úradníkovi známy, teda v kontexte vyplývajúcom z jednotlivých vypočúvaní žalobcu zo strany OLAF‑u, ktorý mu umožňuje pochopiť dosah opatrení, ktoré boli voči nemu prijaté. To platí o to viac v prípade, keď prepracovaný charakter sťažnosti svedčí o tom, že žalobca pochopil dôvody, na ktorých základe sa Komisia rozhodla prostredníctvom oznámenia pristúpiť k vymáhaniu sporných diét.

(pozri body 34 a 36 – 38)

Odkaz:

Súdny dvor: 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, bod 22; 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, bod 26; 28. februára 2008, Neirinck/Komisia, C‑17/07 P, bod 50

Súd pre verejnú službu: 13. februára 2012, Marcuccio/Komisia, F‑118/11 R, bod 73; 19. marca 2013, Infante Garcia‑Consuegra/Komisia, F‑10/12, bod 14 a tam citovaná judikatúra; 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11, body 138 až 140

2.      Pokiaľ úradník musí zmeniť svoje bydlisko, aby si splnil povinnosti článku 20 služobného poriadku, sa diéta vzťahuje v zásade na náhradu výdavkov a na odstránenie nepríjemností spôsobených nevyhnutnosťou presťahovať sa a dočasne sa usídliť v novom mieste výkonu práce. Priznanie diét tak podlieha dvom podmienkam, a to jednak podmienke, že dotknutá osoba zmení svoje bydlisko, aby si splnila povinnosti článku 20 služobného poriadku, a jednak podmienke, že znášala výdavky alebo nepríjemnosti spôsobené nevyhnutnosťou presťahovať sa a dočasne sa usídliť v mieste výkonu práce. Keďže tieto dve podmienky sú kumulatívne, nemožno diéty priznať najmä úradníkovi, ktorý nepreukáže, že znášal tieto výdavky alebo nepríjemnosti. Hoci platí, že nárok na diéty vzniká dokonca aj pred tým, než si dotknutá osoba prenesie bydlisko do nového miesta výkonu práce, článok 10 ods. 2 tretí pododsek prílohy VII služobného poriadku stanovuje, že diéty sa v žiadnom prípade nebudú poskytovať po dni, keď sa úradník presťahuje, aby splnil požiadavky článku 20 služobného poriadku. Deň presťahovania tak predstavuje hraničný dátum, kedy automaticky zaniká poskytovanie diét. Tento dôvod zániku nároku na diéty však nič nemení na skutočnosti, že dotknutá osoba musí splniť minimálne dve podmienky stanovené v článku 20 služobného poriadku.

(pozri body 43, 44, 46 a 47)

Odkaz:

Súdny dvor: 5. februára 1987, Mouzourakis/Parlament, 280/85, bod 9

Súd prvého stupňa: 10. júla 1992, Benzler/Komisia, T‑63/91, bod 20

Súd pre verejnú službu: 2. decembra 2008, Baniel‑Kubinova a i./Parlament, F‑131/07, body 17 a 24; Infante Garcia‑Consuegra/Komisia, už citovaný, bod 29 a tam citovaná judikatúra

3.      Podľa článku 85 prvého odseku služobného poriadku platí, že na žiadosť o vrátenie neoprávnených platieb je nevyhnutné predložiť dôkaz, že príjemca skutočne vedel o nesprávnosti platby alebo že nesprávnosť bola tak zjavná, že o nej nemohol nevedieť. V tejto súvislosti má každý náležite starostlivý úradník poznať služobný poriadok. Okrem toho so zreteľom na funkčnú skupinu, do ktorej žalobca patrí, na vysokú platovú triedu, veľký počet odpracovaných rokov a rozsiahle skúsenosti tak v oblasti účtovníctva, ako aj so zmenou miesta výkonu práce, nemôže žalobca dôvodne tvrdiť, že sa mu táto právna úprava týkajúca sa diét zdala zložitá a že nebol schopný vykonať nevyhnutné overenie.

(pozri body 61 – 63)

Odkaz:

Súdny dvor: 11. októbra 1979, Berghmans/Komisia, 142/78, bod 9

Súd prvého stupňa: 19. mája 1999, Connolly/Komisia, T‑34/96 a T‑163/96, bod 168; 15. júla 2004, Gouvras/Komisia, T‑180/02 a T‑113/03, bod 111; 16. mája 2007, F/Komisia, T‑324/04, body 144 a 145 a tam citovaná judikatúra

Súd pre verejnú službu: 9. septembra 2008, Ritto/Komisia, F‑18/08, bod 29; 12. marca 2014, CR/Parlament, F‑128/12, bod 45

4.      V tejto súvislosti treba všeobecne pripomenúť, že cieľom sledovaným článkom 85 služobného poriadku je ochrana finančných záujmov Európskej únie v osobitnom kontexte vzťahov medzi inštitúciami Únie a ich zamestnancami, teda osôb, ktoré sú spojené s týmito inštitúciami povinnosťou osobitnej lojálnosti upravenej v článku 11 služobného poriadku. Druhý odsek článku 85 služobného poriadku totiž vzťahuje na situáciu, v ktorej zamestnanec v snahe neoprávnene získať platby úmyselne uvedie menovací orgán do omylu tým, že mu opomenie poskytnúť všetky informácie týkajúce sa jeho osobnej situácie alebo mu opomenie oznámiť zmeny, ktoré nastali v jeho osobnej situácii, alebo podnikne kroky, aby menovaciemu orgánu sťažil zistenie neoprávneného charakteru vyplatených súm, ktoré prijal, vrátane poskytnutia nesprávnych či nepresných informácií.

Diéty sú svojou povahou plnenia opakujúce sa v čase. V dôsledku toho musí dotknutá osoba spĺňať podmienky ich priznania nielen v okamihu pôvodnej žiadosti, ale aj v celom období, v ktorom tieto diéty poberá. Dotknutej osobe teda prislúcha, najmä na základe povinnosti zachovávať lojálnosť, aby administratíve oznámila všetky zmeny, ktoré môžu mať vplyv na jej nárok na dotknuté plnenie. Navyše sa v prípade pochybností sa dotknutá osoba môže obrátiť na administratívu a predložiť jej vlastný výklad článku 10 prílohy VII služobného poriadku, aby si zaistila platbu podstatnej časti príspevkov stanovených podľa článku 71 služobného poriadku.

Treba ako nedôvodné zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého administratíva, aby sa mohla odvolať na článok 85 druhý odsek druhú vetu služobného poriadku, musí byť v podstate schopná v päťročnej lehote po protiprávnom konaní preukázať, že ju dotknutá osoba úmyselne uviedla do omylu a že bez tohto dôkazu sa toto konanie musí považovať za premlčané. Takéto tvrdenie totiž nezohľadňuje samotné znenie tohto ustanovenia, a keby sa mu malo vyhovieť, zbavilo by toto ustanovenie akéhokoľvek užitočného účinku. Okrem toho s prihliadnutím na úmysel uviesť administratívu do omylu nemôže žalobca vytýkať menovaciemu orgánu porušenie jeho povinnosti starostlivosti v prípade, že povinnosť zachovávať lojálnosť, ktorá je už teraz pripomenutá v článku 11 služobného poriadku, porušil práve úradník.

(pozri body 66, 67, 69, 78, 79 a 103)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. septembra 2005, Thommes/Komisia, T‑195/03, bod 126

Súd pre verejnú službu: CR/Parlament, už citovaný, bod 61