ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)

z 15. októbra 2020 (*)

„Inštitucionálne právo – Jednotný štatút európskeho poslanca – Európski poslanci zvolení v talianskych obvodoch – Prijatie rozhodnutia č. 14/2018 o dôchodkoch zo strany Ufficio di Presidenza della Camera dei deputati (Úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne, Taliansko) – Zmena výšky dôchodkov talianskych národných poslancov – Korelačná zmena výšky dôchodkov niektorých bývalých európskych poslancov zvolených za Taliansko zo strany Európskeho parlamentu – Právomoc autora aktu – Povinnosť odôvodnenia – Nadobudnuté práva – Právna istota – Legitímna dôvera – Právo na vlastniť majetok – Proporcionalita – Rovnosť zaobchádzania“

V spojených veciach T‑389/19 až T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑414/19, T‑416/19 až T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19,

Maria Teresa Coppo Gavazzi, bydliskom v Miláne (Taliansko), a ďalší žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe(1), v zastúpení: M. Merola, avocat,

žalobcovia,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: S. Seyr a S. Alves, splnomocnené zástupkyne,

žalovanému,

ktorej predmetom je návrh založený na článku 263 ZFEÚ na zrušenie oznámení z 11. apríla 2019, ako aj, pokiaľ ide o žalobcu vo veci T‑465/19, oznámenia z 11. júna 2019, ktoré v prípade každého zo žalobcov vypracoval Parlament a týkali sa úpravy výšky dôchodkov, na ktoré žalobcovia majú nárok po tom, čo 1. januára 2019 nadobudlo účinnosť rozhodnutie Ufficio di Presidenza della Camera dei deputati č. 14/2018,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),

v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia R. Barents, C. Mac Eochaidh (spravodajca), T. Pynnä a J. Laitenberger,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. júla 2020,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobcovia, bývalí poslanci Európskeho parlamentu zvolení za Taliansko alebo ich pozostalí príbuzní, sa svojimi žalobami domáhajú, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutia Parlamentu, ktorými sa mení výpočet ich starobného alebo pozostalostného dôchodku tak, že sa prispôsobuje výpočtu výšky dôchodkov, ktoré poberajú poslanci Poslaneckej snemovne Talianskej republiky, a prípadne sa znižuje výška ich starobného alebo pozostalostného dôchodku.

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

2        Pravidlá o úhrade výdavkov a príspevkov poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „pravidlá PÚVPP“) v znení účinnom do 14. júla 2009 stanovovali v prílohe III (ďalej len „príloha III“):

„Článok 1

1. Všetci poslanci Parlamentu majú nárok na starobný dôchodok.

2. Až do prijatia systému Spoločenstva pre dôchodky poslancov a v prípade, že zo systému národného sociálneho poistenia nevyplýva nárok na dôchodok, alebo v prípade, že výška dôchodku a/alebo podmienky dôchodkového poistenia nezodpovedajú dôchodkovému systému, ktorý platí pre poslancov národných parlamentov členských štátov, za ktoré boli títo zvolení do Parlamentu, majú poslanci nárok na dočasný starobný dôchodok, ktorý [im] bude na vlastnú žiadosť vyplácaný z rozpočtu Európskej únie, oddiel – Parlament.

Článok 2

1. Výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený.

2. Každý poslanec, na ktorého sa vzťahuje článok 1 ods. 2, sa pristúpením k tomuto režimu zaväzuje, že bude odvádzať do rozpočtu Európskej únie poistné vo výške poistného poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol zvolený[, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi – neoficiálny preklad].

Článok 3

1. Žiadosť o zaradenie do systému dočasného dôchodkového poistenia podáva dotknutý poslanec do dvanástich mesiacov od začiatku svojho mandátu.

Poslanec, ktorý podá žiadosť po uplynutí uvedenej lehoty, bude zaradený do systému dočasného dôchodkového poistenia od prvého dňa mesiaca, v ktorom bola žiadosť prijatá.

2. Žiadosť o vyplácanie dôchodku sa musí podať do šiestich mesiacov od vzniku nároku na dôchodok.

Nárok na dôchodok na základe žiadosti podanej po uplynutí uvedenej lehoty začína prvým dňom mesiaca, v ktorom bola žiadosť prijatá.

…“

3        Štatút poslancov Európskeho parlamentu bol prijatý rozhodnutím Parlamentu 2005/684/ES, Euratom z 28. septembra 2005, ktorým sa prijíma štatút poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ L 262, 2005, s. 1, ďalej len „štatút poslancov“), a nadobudol účinnosť 14. júla 2009, prvý deň siedmeho volebného obdobia.

4        Článok 25 štatútu poslancov stanovuje:

„1. Poslanci, ktor[í] boli poslancami pred nadobudnutím účinnosti tohto štatútu a boli znovuzvolení, si môžu v súvislosti s platom, platom, ktorý sa vypláca po zániku mandátu, a dôchodkami zvoliť platný vnútroštátny systém na celé obdobie trvania ich mandátu.

2. Tieto platby sa uskutočňujú z rozpočtu členského štátu.

…“

5        Článok 28 štatútu poslancov stanovuje:

„1. Nárok na dôchodok, ktorý získal poslanec podľa vnútroštátnej právnej úpravy ku dňu začiatku uplatňovania tohto štatútu, zostáva zachovaný v plnej výške.

…“

6        Rozhodnutiami z 19. mája a 9. júla 2008 prijalo predsedníctvo Parlamentu vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1, ďalej len „vykonávacie pravidlá“).

7        Článok 49 vykonávacích pravidiel týkajúci sa nárokov na starobný dôchodok stanovuje:

„1. Poslanci, ktorí vykonávali svoj mandát aspoň celý jeden rok, majú po ukončení mandátu doživotný nárok na starobný dôchodok, ktorý možno vyplácať od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom poslanci dosiahnu vek 63 rokov.

Bývalí poslanci alebo ich právni zástupcovia predkladajú s výnimkou prípadov zásahu vyššej moci svoje žiadosti o platbu starobného dôchodku do šiestich mesiacov od vzniku nároku. Po uplynutí tejto lehoty je dátumom nadobudnutia účinnosti poberania starobného dôchodku prvý deň mesiaca, v ktorom bola žiadosť prijatá.

…“

8        Vykonávacie pravidlá podľa ich článku 73 nadobudli účinnosť v rovnaký deň ako štatút poslancov, teda 14. júla 2009.

9        Článok 74 vykonávacích pravidiel spresňuje, že s výhradou prechodných ustanovení upravených v hlave IV, a najmä v článku 75 tých istých vykonávacích pravidiel (ďalej len „článok 75“), pravidlá PÚVPP strácajú platnosť dňom nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov.

10      Článok 75 týkajúci sa okrem iného starobných dôchodkov stanovuje:

„1. Pozostalostný dôchodok, invalidný dôchodok, doplnkový invalidný dôchodok pre nezaopatrené deti a starobný dôchodok, ktoré sa poskytujú v súlade s prílohami I, II a III k pravidlám PÚVPP, sa naďalej vyplácajú podľa týchto príloh osobám, ktoré poberali tieto príspevky pred nadobudnutím účinnosti štatútu.

Ak bývalý poslanec poberajúci invalidný dôchodok zomrie po 14. júli 2009, vypláca sa jeho manželke/manželovi, stálemu druhovi/družke alebo nezaopatreným deťom pozostalostný dôchodok podľa podmienok uvedených v prílohe I PÚVPP.

2. Nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy III, je naďalej platný. Osoby, ktoré získali nárok v tomto dôchodkovom systéme, poberajú dôchodok vypočítaný na základe ich nároku získaného podľa vyššie uvedenej prílohy III, pokiaľ spĺňajú príslušné podmienky stanovené právnymi predpismi daného členského štátu a pokiaľ podali žiadosť podľa článku 3 ods. 2 vyššie uvedenej prílohy III.“

11      Nakoniec, článok 75 treba vykladať v spojení s odôvodnením 7 tých istých vykonávacích pravidiel, ktoré uvádza:

„Napokon treba v prechodných ustanoveniach zabezpečiť, aby osoby, ktorým sa poskytujú určité služby na základe PÚVPP, mohli tieto služby využívať aj ďalej po zrušení týchto pravidiel v súlade so zásadou [ochrany] oprávnenej dôvery. Taktiež treba zabezpečiť dodržiavanie práv na dôchodok, ktoré sa získali na základe PÚVPP pred nadobudnutím účinnosti tohto štatútu. Okrem toho je potrebné zohľadniť osobitný režim platný pre poslancov, na ktorých sa budú počas prechodného obdobia a v súvislosti s finančnými podmienkami výkonu mandátu vzťahovať vnútroštátne systémy členského štátu, v ktorom boli zvolení, v súlade s článkom 25 alebo s článkom 29 štatútu.“

B.      Talianske právo

12      Dňa 12. júla 2018 Ufficio di Presidenza della Camera dei deputati (Úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne, Taliansko) prijal rozhodnutie č. 14/2018, ktorého predmetom bolo nové stanovenie výšky doživotných prídavkov a výšky pro rata časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia, ako aj pozostalostných dávok, pokiaľ ide o roky výkonu mandátu do 31. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie č. 14/2018“).

13      Článok 1 rozhodnutia č. 14/2018 stanovuje:

„1. Od 1. januára 2019 sa výška priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a výška časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, nárok na ktoré vznikol na základe právnej úpravy účinnej k 31. decembru 2011, vypočíta podľa nových pravidiel stanovených v tomto rozhodnutí.

2. Nový výpočet uvedený v predchádzajúcom odseku sa vykoná vynásobením výšky individuálneho príspevku konverzným koeficientom vzťahujúcim sa na vek poslanca ku dňu, keď poslanec získal nárok na doživotný prídavok, alebo pro rata dávku dôchodkového zabezpečenia.

3. Uplatnia sa konverzné koeficienty uvedené v tabuľke 1 pripojenej k tomuto rozhodnutiu.

4. Výška priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a výška časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, ktoré boli prepočítané v súlade s týmto rozhodnutím, nesmie v žiadnom prípade prekročiť výšku priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku, alebo časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, stanovenú pre každého poslanca nariadením účinným ku dňu začatia poslaneckého mandátu.

5. Výška doživotných prídavkov, či už priamych, alebo pozostalostných, ako aj časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, či už priameho, alebo pozostalostného, ktoré boli prepočítané v súlade s týmto rozhodnutím, nesmie v žiadnom prípade byť vyššia ako suma vypočítaná vynásobením výšky individuálnych príspevkov, ktoré zaplatil poslanec, ktorý vykonával poslanecký mandát iba počas XVII. volebného obdobia, prehodnoteného v súlade s článkom 2 nižšie, konverzným koeficientom zodpovedajúcim veku 65 rokov platným k 31. decembru 2018.

6. V prípade, že sa po novom výpočte vykonanom v zmysle tohto rozhodnutia zníži nová suma priamo vyplácaných alebo pozostalostných doživotných prídavkov, ako aj suma časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, o viac ako 50 % v porovnaní s výškou priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku, ako aj časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, ktorá je stanovená pre každého poslanca nariadením účinným ku dňu začatia poslaneckého mandátu, minimálna suma určená podľa odseku 5 sa zvyšuje o polovicu.

7. Úrad predsedníctva môže na návrh Kvestorského výboru poslancov zvýšiť až o maximálne 50 percent sumu priamo vyplácaných a pozostalostných doživotných prídavkov a časti priamo vyplácaného alebo pozostalostného doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia pro rata, prepočítaných na základe tohto rozhodnutia v prospech osôb, ktoré o to požiadajú a v prípade ktorých sú splnené tieto podmienky:

a)      nedostávajú iné ročné príjmy vo vyššej sume, ako je ročná suma sociálnej pomoci, s výnimkou príjmov prípadne získaných z akéhokoľvek dôvodu z nehnuteľnosti určenej na hlavné bývanie;

b)      trpia vážnymi chorobami, ktoré si vyžadujú podávanie vitálnych terapií, podložených príslušnými dokladmi od verejných zdravotníckych zariadení, alebo trpia ochoreniami, ktoré spôsobujú invaliditu vo výške 100 percent, uznanými príslušnými orgánmi.

8. Žiadateľ musí predložiť dokumentáciu potvrdzujúcu splnenie podmienok uvedených v odseku 7 v čase podania žiadosti a následne najneskôr do 31. decembra každého roka.“

II.    Okolnosti predchádzajúce sporu

14      Žalobcovia, pani Maria Teresa Coppo Gavazziová a ďalšie fyzické osoby, ktorých mená sú uvedené v prílohe, sú buď bývalí poslanci Európskeho parlamentu zvolení za Taliansko, alebo, pokiaľ ide o panie ako Vanda Novatiová, Maria Di Meová, Leda Frittelliová, Mirella Musoniová, Jitka Frantova a Ida Panusa, vo veciach T‑397/19, T‑409/19, T‑414/19, T‑426/19, T‑427/19 a T‑453/19, pozostalé manželky bývalých európskych poslancov zvolených za ten istý členský štát. Každý z nich poberá starobný dôchodok alebo pozostalostný dôchodok.

15      Podľa pravidiel z rozhodnutia č. 14/2018 bola výška dôchodku určitého počtu bývalých talianskych poslancov (alebo ich pozostalých manželiek) od 1. januára 2019 znížená.

16      Po podaní žaloby proti rozhodnutiu č. 14/2018 talianskymi národnými poslancami, ktorých sa týkajú uvedené zníženia, je zákonnosť tohto vnútroštátneho rozhodnutia v súčasnosti skúmaná na Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne, Taliansko).

17      Doplnením komentára k dôchodkovým výplatným páskam za január 2019 Parlament žalobcov upozornil na skutočnosť, že výška ich dôchodkov môže byť upravená na základe výkonu rozhodnutia č. 14/2018 a že tento nový výpočet by prípadne mohol viesť k vymáhaniu neoprávnene vyplatených súm.

18      Podľa Parlamentu bol totiž on sám povinný uplatniť rozhodnutie č. 14/2018, a teda prepočítať výšku dôchodkov žalobcov vzhľadom na článok 2 ods. 1 prílohy III, ktorý stanovuje, že „výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený“ (ďalej len „rovnaké dôchodkové pravidlo“).

19      Nedatovaným oznámením vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ Generálneho riaditeľstva (GR) Parlamentu pre financie, pripojeným k dôchodkovým výplatným páskam žalobcov za február 2019, Parlament upozornil žalobcov, že svojím stanoviskom č. SJ‑0836/18 z 11. januára 2019 jeho právny servis potvrdil automatickú uplatniteľnosť rozhodnutia č. 14/2018 na ich situáciu (ďalej len „stanovisko právneho servisu“). V tomto oznámení sa ďalej uvádzalo, že Parlament akonáhle dostane potrebné informácie od Camera dei deputati (Poslanecká snemovňa, Taliansko), oznámi žalobcom nové stanovenie výšky ich dôchodkov a pristúpi k vymáhaniu prípadného rozdielu, a to počas nasledujúcich dvanástich mesiacov. Napokon toto oznámenie informovalo žalobcov o tom, že konečné stanovenie výšky ich dôchodkov bude prijaté formálnym aktom, proti ktorému je možné podať sťažnosť na základe článku 72 vykonávacích pravidiel alebo žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ.

20      Oznámeniami z 11. apríla 2019 (ďalej, pokiaľ ide o pána Luigi Andrea Florio vo veci T‑465/19, len „návrh rozhodnutia“), vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie informoval žalobcov, že ako uviedol vo svojom oznámení z februára 2019, výška ich dôchodku sa podľa článku 2 ods. 1 prílohy III prispôsobí zníženiu obdobných dôchodkov vyplácaných v Taliansku bývalým národným poslancom Poslaneckej snemovne na základe rozhodnutia č. 14/2018. Uvedené oznámenia tiež spresňovali, že suma dôchodkov žalobcov bude upravená od apríla 2019 (a so spätným účinkom k 1. januáru 2019) na základe návrhov stanovenia nových súm dôchodkov oznámených v prílohe k týmto dokumentom. Tie isté oznámenia napokon poskytli žalobcom lehotu 30 dní, ktorá plynula od ich doručenia, na predloženie ich pripomienok. V prípade nepredloženia týchto pripomienok sa účinky týchto oznámení považujú za konečné a zahŕňajú najmä vrátenie neoprávnene vyplatených súm za mesiace január až marec 2019.

21      S výnimkou pána Florio vo veci T‑465/19 žiadny žalobca nepredložil takéto pripomienky, takže účinky oznámení uvedených v bode 20 vyššie sa voči nim stali konečnými.

22      Elektronickou poštou zo 14. mája 2019 pán Florio predložil svoje pripomienky príslušnému útvaru Parlamentu.

23      Listom z 11. júna 2019 (ďalej len „konečné rozhodnutie“) vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie uviedol, že pripomienky predložené pánom Florio neobsahujú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali revíziu stanoviska Parlamentu vyjadreného v návrhu rozhodnutia. V dôsledku toho sumy dôchodkov a plán vymáhania neoprávnených platieb, ktorý z nich vyplýval, tak ako boli prepočítané a oznámené v prílohe uvedeného návrhu rozhodnutia, sa stali konečnými ku dňu oznámenia konečného rozhodnutia.

III. Konanie a návrhy účastníkov konania

24      Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 27. júna (veci T‑389/19 až T‑393/19), 28. júna (veci T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑414/19, T‑416/19 a T‑417/19), 1. júla (veci T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19), 2. júla (veci T‑421/19, T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19), 3. júla (T‑418/19, T‑420/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑453/19), 4. júla (veci T‑454/19 a T‑463/19) a 5. júla 2019 (vec T‑465/19) podali žalobcovia tieto žaloby.

25      Dňa 10. júla (T‑389/19 až T‑393/19, T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑414/19, T‑416/19 a T‑417/19) a 18. júla 2019 (veci T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/18 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19), Parlament požiadal o spojenie vecí na základe článku 68 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

26      Dňa 19. júla (veci T‑389/19 až T‑393/19, T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 a T‑410/19) a 22. júla 2019 (veci T‑411/19 až T‑414/19 a T‑416/19 až T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/18 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19), Parlament požiadal na základe článku 69 písm. c) rokovacieho poriadku o prerušenie konania až do vydania rozhodnutia Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne), ktorý rozhodoval o platnosti rozhodnutia č. 14/2018.

27      Dňa 11. septembra (veci T‑391/19 a T‑392/19), 12. septembra (vec T‑389/19), 13. septembra (vec T‑393/19), 16. septembra (veci T‑394/19, T‑403/19, T‑410/19, T‑412/19 a T‑416/19), 17. septembra (veci T‑397/19, T‑398/19, T‑409/19 a T‑414/19), 18. septembra (veci T‑390/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑411/19, T‑413/19, T‑417/19, T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19, T‑429/19 až T‑431/19, T‑436/19 a T‑438/19), 19. septembra (veci T‑426/19, T‑427/19, T‑435/19, T‑439/19, T‑442/19, T‑445/19 a T‑446/19), 20. septembra (veci T‑432/19, T‑440/19, T‑448/19, T‑450/19, T‑451/19, T‑454/19 a T‑463/19), 23. septembra (veci T‑441/19, T‑444/19, T‑452/19 a T‑465/19) a 24. septembra 2019 (vec T‑453/19), Parlament predložil vyjadrenia k žalobám.

28      Dňa 27. septembra (veci T‑389/19 a T‑390/19), 30. septembra (veci T‑391/19 až T‑394/19, T‑397/19 a T‑398/19), 1. októbra (veci T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19 a T‑409/19 až T‑411/19), 2. októbra (veci T‑412/19 až T‑414/19, T‑416/19 až T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19 a T‑430/19 až T‑432/19), 3. októbra (veci T‑425/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19 a T‑450/19 až T‑454/19) a 4. októbra 2019 (veci T‑426/19, T‑427/19, T‑429/19, T‑463/19 a T‑465/19), Všeobecný súd položil účastníkom konania otázku týkajúcu sa možnosti jednak identifikovať menší počet vecí, ktoré by sa mohli považovať za „pilotné“ spomedzi 84 podobných vecí, ktoré v tom čase prejednával, a jednak prerušiť v dôsledku toho konanie v ostatných veciach až do dátumu nadobudnutia právoplatnosti konečného rozhodnutia vo veciach identifikovaných ako „pilotné“. Okrem toho Všeobecný súd požiadal Parlament, aby predložil úplné znenie pravidiel PÚVPP.

29      Dňa 15. októbra (vec T‑452/19), 18. októbra (veci T‑389/19, T‑390/19, T‑410/19 až T‑414/19, T‑416/19, T‑418/19, T‑420/19 a T‑421/19), 22. októbra (veci T‑391/19 až T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19, T‑417/19, T‑422/19 a T‑430/19 až T‑432/19), 24. októbra (veci T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19, T‑451/19, T‑453/19 a T‑454/19) a 28. októbra 2019 (veci T‑463/19 a T‑465/19), Parlament odpovedal na otázku Všeobecného súdu a predložil úplné znenie pravidiel PÚVPP.

30      Dňa 21. októbra 2019 žalobcovia odpovedali na otázku Všeobecného súdu.

31      Rozhodnutiami zo 4. novembra (veci T‑389/19 až T‑394/19, T‑397/19 a T‑398/19), z 5. novembra (veci T‑403/19 a T‑404/19), zo 6. novembra (veci T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19, T‑414/19 a T‑416/19), zo 7. novembra (veci T‑410/19 až T‑412/19, T‑417/19, T‑418/19 a T‑420/19), z 8. novembra (veci T‑413/19, T‑421/19, T‑422/19 a T‑425/19), z 11. novembra (veci T‑426/19, T‑427/19, T‑429/19 až T‑431/19 a T‑452/19), z 12. novembra (veci T‑432/19, T‑435/19 a T‑436/19), z 13. novembra (veci T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19 a T‑448/19), zo 14. novembra (veci T‑450/19, T‑451/19, T‑453/19 a T‑454/19) a z 15. novembra 2019 (veci T‑463/19 a T‑465/19), a po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu boli veci pridelené ôsmej komore.

32      Listami z 5. a 28. novembra 2019 Parlament informoval Všeobecný súd pre verejnú službu o úmrtí pána Luigiho Caligarisa, žalobcu vo veci T‑435/19. Vzhľadom na tieto okolnosti Všeobecný súd 2. decembra 2019 položil právnemu zástupcovi žalobcu otázku, či a ako chce v konaní pokračovať. Dňa 20. decembra 2019 právny zástupca pána Caligarisa informoval Všeobecný súd, že jeho vdova, pani Paola Chiaramellová, má v úmysle pokračovať v konaní. Dňa 30. septembra 2020 právny zástupca pani Chiaramellovej informoval Všeobecný súd o úmrtí jeho klientky. Dňa 7. októbra 2020 právny zástupca pani Chiaramellovej informoval Všeobecný súd, že pán Enrico Caligaris a pani Valentina Caligarisová, dedičia po pani Chiaramellovej, majú v úmysle pokračovať v konaní.

33      Dňa 28. novembra 2019 Všeobecný súd rozhodol, že ďalšia séria vyjadrení nie je potrebná.

34      Dňa 3. decembra (vec T‑389/19), 4. decembra (veci T‑390/19 až T‑394/19), 5. decembra (veci T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑412/19, T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19 a T‑438/19 až T‑441/19), 6. decembra (veci T‑413/19, T‑414/19, T‑416/19 a T‑417/19), 9. decembra (veci T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19, T‑451/19, T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19) a 10. decembra 2019 (veci T‑452/19 a T‑453/19), Všeobecný súd požiadal žalobcov, aby zaujali stanovisko k návrhu na prerušenie konania, ktorý podal Parlament.

35      Dňa 3. decembra (vec T‑389/19), 4. decembra (veci T‑390/19 až T‑394/19), 5. decembra (veci T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑412/19, T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19 a T‑438/19 až T‑441/19), 6. decembra (veci T‑413/19, T‑414/19, T‑416/19 a T‑417/19), 9. decembra (veci T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19, T‑451/19, T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19) a 10. decembra 2019 (veci T‑452/19 a T‑453/19), Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnosti spojenia vecí T‑389/19 až T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑409/19 až T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19.

36      Dňa 16. decembra (veci T‑389/19 až T‑394/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19 a T‑409/19 až T‑414/19, T‑416/19 a T‑417/19), 17. decembra (veci T‑418/19, T‑420/19 až T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 a T‑445/19) a 19. decembra 2019 (veci T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19), Parlament predložil svoje pripomienky k návrhu na spojenie vecí.

37      Listom z 18. decembra 2019 žalobkyňa vo veci T‑389/19 požiadala Všeobecný súd, aby zmenil svoje rozhodnutie z 28. novembra 2019 a aby jej umožnil podať repliku.

38      Dňa 8. januára 2020 žalobcovia s výnimkou žalobcov vo veciach T‑409/19 a T‑446/19 predložili svoje pripomienky k návrhu Parlamentu na prerušenie konania.

39      Dňa 9. januára 2020 žalobcovia predložili svoje pripomienky k návrhu na spojenie vecí.

40      Dňa 16. januára (veci T‑389/19 až T‑393/19, T‑397/19, T‑398/19, T‑403/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑410/19 až T‑414/19, T‑418/19 a T‑420/19) a zo 17. januára (veci T‑394/19, T‑409/19, T‑416/19, T‑417/19, T‑421/19, T‑422/19, T‑425/19 až T‑427/19, T‑429/19 až T‑432/19, T‑435/19, T‑436/19, T‑438/19 až T‑442/19, T‑444/19 až T‑446/19, T‑448/19, T‑450/19 až T‑454/19, T‑463/19 a T‑465/19), predseda ôsmej komory rozhodol, že nepreruší konanie.

41      Rozhodnutím predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 21. januára 2020 boli tieto veci, ako aj vec T‑415/19, Laroni/Parlament, spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj konečného rozhodnutia v súlade s článkom 68 rokovacieho poriadku.

42      Dňa 23. januára 2020 Všeobecný súd požiadal Parlament, aby predložil všetky prípravné dokumenty predchádzajúce prijatiu článku 75 a prílohy III. Okrem toho sa Všeobecný súd opýtal Parlamentu na jeho správnu prax v oblasti miezd a dôchodkov. Parlament odpovedal na túto otázku a zaslal požadované prípravné dokumenty 11. februára 2020.

43      Dňa 4. marca 2020 žalobcovia podľa článku 106 ods. 2 rokovacieho poriadku požiadali o nariadenie pojednávania.

44      Dňa 20. apríla 2020 predseda ôsmej komory rozhodol, že tieto veci budú prejednané prednostne v súlade s článkom 67 ods. 2 rokovacieho poriadku.

45      Listom z 30. apríla 2020 Parlament informoval Všeobecný súd o úmrtí pána Giulietta Chiesa, žalobcu vo veci T‑445/19. Vzhľadom na tieto okolnosti Všeobecný súd 8. mája 2020 položil právnemu zástupcovi žalobcu otázku, či a ako chce v konaní pokračovať. Dňa 8. júna 2020 právny zástupca pána Chiesa informoval Všeobecný súd, že jeho vdova, pani Fiammetta Cucurniová, má v úmysle pokračovať v konaní.

46      Dňa 30. apríla 2020 Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby zaujali stanovisko k možnosti spojenia týchto žalôb s vecou T‑415/19, Laroni/Parlament, a so spojenými vecami T‑345/19, Santini/Parlament, T‑346/19, Ceravolo/Parlament, T‑364/19, Moretti/Parlament, T‑365/19, Capraro/Parlament, T‑366/19, Sboarina/Parlament, T‑372/19, Cellai/Parlament, T‑373/19, Gatti/Parlament, T‑374/19, Wuhrer/Parlament, T‑375/19, Pisoni/Parlament, a T‑385/19, Mazzone/Parlament, ako aj s vecami T‑519/19, Forte/Parlament, a T‑695/19, Falqui/Parlament, na účely ústnej časti konania.

47      Na návrh ôsmej komory Všeobecný súd 15. mája 2020 rozhodol podľa článku 28 rokovacieho poriadku o postúpení veci rozšírenému zloženiu.

48      Dňa 19. mája 2020 Všeobecný súd položil účastníkom konania otázky týkajúce sa rôznych aspektov prejednávaných vecí.

49      Parlament a žalobcovia predložili 2. a 3. júna 2020 svoje pripomienky k návrhu na spojenie vecí na účely ústnej časti konania, ako je uvedené v bode 46 vyššie.

50      Dňa 5. júna 2020 predseda ôsmej komory rozhodol spojiť tieto veci a vec T‑415/19, Laroni/Parlament, so spojenými vecami T‑345/19, Santini/Parlament, T‑346/19, Ceravolo/Parlament, T‑364/19, Moretti/Parlament, T‑365/19, Capraro/Parlament, T‑366/19, Sboarina/Parlament, T‑372/19, Cellai/Parlament, T‑373/19, Gatti/Parlament, T‑374/19, Wuhrer/Parlament, T‑375/19, Pisoni/Parlament, a T‑385/19, Mazzone/Parlament, ako aj s vecami T‑519/19, Forte/Parlament, T‑695/19, Falqui/Parlament, na účely ústnej časti konania.

51      Dňa 17. júna 2020 žalobcovia a Parlament odpovedali na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil 19. mája 2020.

52      Listom z 1. júla 2020 žalobcovia požiadali Všeobecný súd o predĺženie dĺžky trvania ich prednesov. Dňa 3. júla 2020 Všeobecný súd tomuto návrhu čiastočne vyhovel.

53      Listom z 2. júla 2020 Parlament informoval Všeobecný súd o úmrtí pani Frantovej, žalobkyne vo veci T‑427/19. Listami z 13. júla 2020 a 5. augusta 2020 právny zástupca pani Frantovej informoval Všeobecný súd o úmrtí svojej klientky a oznámil, že Všeobecnému súdu postúpi všetky potrebné informácie týkajúce sa dedičstva a ďalšieho konania. Dňa 16. septembra 2020 právny zástupca pani Frantovej informoval Všeobecný súd, že pani Daniela Concardiová, dedička po žalobkyni, má v úmysle pokračovať v konaní.

54      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 7. júla 2020.

55      Rozhodnutím z 8. októbra 2020 predseda ôsmej komory po vypočutí účastníkov konania rozhodol o oddelení veci T‑415/19, Laroni/Parlament, od ostatných vecí v súlade s článkom 68 ods. 3 rokovacieho poriadku.

56      Žalobcovia, s výnimkou pána Florio vo veci T‑465/19, navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        vyhlásil oznámenia z 11. apríla 2019 uvedené v bode 20 vyššie za neexistujúce alebo ich zrušil,

–        nariadil Parlamentu, aby vrátil všetky neoprávnene zrazené sumy zvýšené o zákonné úroky od dátumu zrážky do zaplatenia a zaviazal Parlament vykonať rozsudok a začať akúkoľvek možnú iniciatívu, a prijať akty alebo opatrenia potrebné na zabezpečenie okamžitého a úplného obnovenia pôvodnej výšky dôchodku,

–        zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

57      Pán Florio vo veci T‑465/19 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        návrh rozhodnutia, ako aj všetky predchádzajúce súvisiace alebo následné akty vyhlásil za neexistujúce alebo ich zrušil,

–        nariadil Parlamentu, aby vrátil všetky neoprávnene zrazené sumy zvýšené o zákonné úroky od dátumu zrážky do zaplatenia a zaviazal Parlament vykonať rozsudok a začať akúkoľvek možnú iniciatívu, a prijať akty alebo opatrenia potrebné na zabezpečenie okamžitého a úplného obnovenia pôvodnej výšky dôchodku,

–        zaviazal Parlament na náhradu trov konania.

58      Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žaloby ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné,

–        zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

IV.    Právne posúdenie

A.      O predmete žalôb a o právomoci Všeobecného súdu

59      Na úvod treba uviesť, že žalobcovia vo svojej žalobe výslovne uviedli, že v rámci týchto žalôb nemajú v úmysle napadnúť zákonnosť rozhodnutia č. 14/2018.

60      Právny zástupca žalobcov však na pojednávaní uviedol, že odkazuje na prednesy pána Maurizia Paniza, advokáta žalobcov v spojených veciach Santini a i./Parlament, T‑345/19, T‑346/19, T‑364/19 až T‑366/19, T‑372/19 až T‑375/19 a T‑385/19.

61      Keďže pán Paniz spochybnil platnosť rozhodnutia č. 14/2018 vo svojom prednese a počas ústnej časti konania predložil dôkazy na podporu tejto tézy, treba pripomenúť obmedzenia, ktoré sú stanovené, čo sa týka právomoci Všeobecného súdu v rámci žaloby založenej na článku 263 ZFEÚ.

62      V tejto súvislosti v súlade s článkom 263 ZFEÚ súd Európskej únie nemá právomoc rozhodovať o zákonnosti aktu prijatého vnútroštátnym orgánom (pozri v tomto zmysle uznesenie z 28. februára 2017, NF/Európska rada, T‑192/16, EU:T:2017:128, bod 44 a citovanú judikatúru).

63      Vzhľadom na túto judikatúru posúdenie zákonnosti rozhodnutia č. 14/2018 nepatrí do právomoci Všeobecného súdu.

64      Všeobecný súd navyše uvádza, že dôkazy predložené pánom Panizom počas ústnej časti konania a na ktoré sa odvolával na pojednávaní, nemajú vplyv na výsledok týchto žalôb. Na jednej strane pán Paniz predložil kópiu rozhodnutia č. 2/2020 z 22. apríla 2020, ktorým Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne) čiastočne zrušil článok 1 ods. 7 rozhodnutia č. 14/2018. Toto zrušenie však nemá v prejednávanej veci žiadne dôsledky, keďže Parlamentu nebol predložený návrh na uplatnenie a v dôsledku toho neuplatnil na žalobcov rovnaké pravidlá, ako sú pravidlá uvedené v článku 1 ods. 7 rozhodnutia č. 14/2018. Na druhej strane pán Paniz tiež predložil kópiu výroku rozsudku Commissione contenziosa del Senato (Sporová komisia Senátu, Taliansko) z 25. júna 2020. Predmetom tohto rozsudku je však rozhodnutie Ufficio di Presidenza del Senato (Úrad predsedníctva Senátu, Taliansko) č. 6/2018, a nie rozhodnutie č. 14/2018. Je však nesporné, že v súlade s tým, čo je uvedené v článku 2 ods. 1 prílohy III, Parlament uplatnil iba pravidlá zhodné s pravidlami uvedenými v rozhodnutí č. 14/2018. Všeobecný súd napokon konštatuje, že Parlament na pojednávaní potvrdil, že v budúcnosti uplatní akúkoľvek zmenu talianskeho práva, a najmä rozhodnutia č. 14/2008, ktorá by mohla vyplývať z konaní prebiehajúcich na Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne) v súlade s pravidlom rovnakého dôchodku.

65      Hoci teda Všeobecný súd nemôže na základe článku 263 ZFEÚ preskúmať platnosť rozhodnutia č. 14/2018, má naopak právomoc preskúmať zákonnosť aktov Parlamentu. V rámci prejednávaných žalôb o neplatnosť tak môže Všeobecný súd overiť, či článok 75 a článok 2 ods. 1 prílohy III, ktorými sa zavádza pravidlo rovnakého dôchodku, nie sú v rozpore s normami vyššej právnej sily práva Únie. Všeobecný súd môže tiež preskúmať, či uplatnenie ustanovení rozhodnutia č. 14/2018 Parlamentom na základe pravidla rovnakého dôchodku je v súlade s právom Únie. Napokon Všeobecný súd má tiež právomoc ubezpečiť sa, že oznámenia z 11. apríla 2019 uvedené v bode 20 vyššie, a pokiaľ ide o pána Florio, vo veci T‑465/19, konečné rozhodnutie, sú v súlade s právom Únie.

B.      O prípustnosti žaloby vo veci T‑453/19, Panusa/Parlament

66      Na pojednávaní Parlament namietal neprípustnosť žaloby vo veci T‑453/19, Panusa/Parlament, z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie týkajúce sa žalobkyne neovplyvnilo jej záujmy. Toto rozhodnutie totiž neviedlo k žiadnemu zníženiu výšky dôchodku, ktorý dostala žalobkyňa.

67      Pani Panusová na pojednávaní odpovedala, že napriek všetkému má naďalej záujem na konaní.

68      V tejto súvislosti je podľa ustálenej judikatúry žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len v rozsahu, v akom má žalobca záujem na zrušení napadnutého aktu. Takýto záujem na konaní predpokladá, že zrušenie napadnutého aktu môže samo osebe vyvolať právne následky, a teda výsledok konania môže priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý podal žalobu (pozri rozsudok z 27. marca 2019, Canadian Solar Emea a i./Rada, C‑237/17 P, EU:C:2019:259, bod 75 a citovanú judikatúru). Záujem na konaní musí existovať a byť skutočný a posudzuje sa ku dňu, keď bola žaloba podaná. Musí však pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené (rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 42).

69      V prejednávanej veci Parlament tvrdil bez toho, aby mu niekto odporoval, že napadnuté rozhodnutie neviedlo k žiadnemu zníženiu výšky dôchodku poberaného žalobkyňou.

70      V dôsledku toho zrušenie napadnutého rozhodnutia, ktoré sa jej týka, nemôže samo osebe priniesť prospech pani Panusovej. Žalobu vo veci T‑453/19, Panusa/Parlament, treba preto zamietnuť ako neprípustnú.

C.      O veci samej

71      Na podporu svojej žaloby o neplatnosť žalobcovia uvádzajú štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nedostatku právomoci autora oznámení z 11. apríla 2019, uvedených v bode 20 vyššie, a konečného rozhodnutia (ďalej len spoločne „napadnuté rozhodnutia“), ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia. Druhý žalobný dôvod je založený na neexistencii právneho základu a nesprávnom uplatnení článku 75. Tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa kvalifikácie rozhodnutia č. 14/2018 a nesprávnom uplatnení „zákonnej výhrady“ stanovenej v článku 75 ods. 2 Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásad právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, proporcionality a rovnosti, ako aj na porušení práva vlastniť majetok.

72      Pred posúdením dôvodnosti týchto žalobných dôvodov Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať návrh žalobcov na určenie neexistencie napadnutých rozhodnutí.

73      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a teda majú právne účinky, aj keď sú postihnuté vadami, kým neboli zrušené alebo odvolané (pozri rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, EU:C:1994:247, bod 48, a z 9. decembra 2014, Lucchini/Komisia, T‑91/10, EU:T:2014:1033, bod 70 a citovanú judikatúru).

74      Výnimkou z tejto zásady je však to, že akty poznačené vadou, ktorej závažnosť je taká zjavná, že nemôže byť tolerovaná právnym poriadkom Únie, sa musia považovať za akty, ktoré nevyvolali žiadny právny účinok, ani dočasný, čiže za právne neexistujúce. Cieľom tejto výnimky je zachovať rovnováhu medzi dvoma základnými, ale niekedy navzájom si odporujúcimi požiadavkami, ktoré právny poriadok musí spĺňať, a to stabilitou právnych vzťahov a dodržiavaním zákonnosti (pozri rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, EU:C:1994:247, bod 49, a z 9. decembra 2014, Lucchini/Komisia, T‑91/10, EU:T:2014:1033, bod 71 a citovanú judikatúru).

75      Závažnosť následkov, ktoré sa spájajú s konštatovaním neexistencie aktu inštitúcií Únie, si vyžaduje, aby z dôvodov právnej istoty bolo toto konštatovanie vyhradené pre skutočne výnimočné prípady (pozri rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, EU:C:1994:247, bod 50, a z 9. decembra 2014, Lucchini/Komisia, T‑91/10, EU:T:2014:1033, bod 72 a citovanú judikatúru).

76      Napokon treba ešte pripomenúť, že nezrovnalosti, ktoré môžu viesť súd Únie k tomu, aby považoval akt za právne neexistujúci, sa odlišujú od protiprávností, ktorých konštatovanie vedie v zásade k zrušeniu aktov podliehajúcich preskúmaniu zákonnosti stanovenému Zmluvou nie z dôvodu ich povahy, ale z dôvodu ich závažnosti a ich zjavnej povahy. Za právne neexistujúce totiž treba považovať akty postihnuté vadami, ktorých závažnosť je zjavná do takej miery, že môže ovplyvniť ich základné podmienky [pozri rozsudok z 9. septembra 2011, dm‑drogerie markt/ÚHVT – Distribuciones Mylar (dm), T‑36/09, EU:T:2011:449, bod 86].

77      Nezrovnalosti uvádzané žalobcami sa však nejavia byť natoľko zjavne závažné, že by napadnuté rozhodnutia bolo treba považovať za právne neexistujúce, a to z dôvodu nasledujúcich úvah.

1.      O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci autora napadnutých rozhodnutí a porušení povinnosti odôvodnenia

78      Prvý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. Prvá časť sa týka nedostatku právomoci autora napadnutých rozhodnutí. Druhá časť sa týka nedostatku odôvodnenia.

a)      O prvej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa nedostatku právomoci autora napadnutých rozhodnutí

79      V rámci prvej časti žalobcovia v prvej výhrade tvrdia, že napadnuté rozhodnutia mali byť prijaté predsedníctvom Parlamentu, a nie vedúcim oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie. Toto riešenie je podľa žalobcov nevyhnutné najmä vzhľadom na článok 11a ods. 6 a článok 25 ods. 3 Rokovacieho poriadku Parlamentu tak, ako boli uplatniteľné v čase skutkových okolností, teda počas ôsmeho volebného obdobia (ďalej len „rokovací poriadok“). Podľa žalobcov tieto dve ustanovenia priznávajú predsedníctvu Parlamentu všeobecnú právomoc, pokiaľ ide o finančné nároky poslancov. Z tohto dôvodu prijalo predsedníctvo Parlamentu pravidlá PÚVPP. Ďalšie potvrdenie tejto všeobecnej právomoci predsedníctva Parlamentu je uvedené v prvom odôvodnení vykonávacích pravidiel, ktoré spresňuje, že „za uplatňovanie finančných ustanovení štatútu [poslancov] je plne zodpovedné predsedníctvo“. Podľa žalobcov sa však predsedníctvo Parlamentu nikdy nevyjadrilo k zníženiu ich nárokov na dôchodok. Vzhľadom na tieto skutočnosti boli dôchodkové nároky žalobcov prepočítané orgánom, a to vedúcim oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie, ktorý nemá žiadnu právomoc, takže napadnuté rozhodnutia sú nezákonné.

80      Žalobcovia v druhej výhrade tvrdia, že napadnuté rozhodnutia sú tiež protiprávne v tom zmysle, že na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 28 rokovacieho poriadku, tieto rozhodnutia neboli predmetom posúdenia alebo analýzy kolégia kvestorov. V tejto súvislosti žalobcovia tvrdia, že Parlament sa nemohol obmedziť na uplatnenie rozhodnutia č. 14/2018 a že na výpočet novej výšky dôchodkových práv mal nevyhnutne uskutočniť dodatočné úkony. Táto úprava pri vykonávaní rozhodnutia č. 14/2018 na úrovni Únie však mala byť podľa žalobcov predmetom interných posúdení na základe konzultácie s orgánmi príslušnými v oblasti práv poslancov a nemala byť delegovaná na oddelenie Parlamentu.

81      Parlament navrhuje zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

82      Pokiaľ ide o prvú výhradu, účastníci konania sa zhodujú na tom, že podľa článku 25 ods. 3 rokovacieho poriadku predsedníctvo Parlamentu upravuje finančné, organizačné a administratívne otázky týkajúce sa poslancov na návrh generálneho tajomníka Parlamentu alebo politickej skupiny. Parlament sa však domnieva, že toto ustanovenie obmedzuje činnosť predsedníctva na prijatie všeobecných a abstraktných pravidiel, a nie na prijímanie individuálnych rozhodnutí. Žalobcovia sa naopak domnievajú, že napadnuté rozhodnutia, hoci predstavujú akty s osobnou pôsobnosťou, mali byť prijaté na základe uvedeného článku 25 ods. 3.

83      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 25 ods. 3 rokovacieho poriadku priznáva predsedníctvu Parlamentu všeobecnú právomoc, najmä pokiaľ ide o finančné otázky týkajúce sa poslancov. Toto ustanovenie je teda základom, z ktorého môže predsedníctvo Parlamentu vychádzať pri prijímaní právnej úpravy týkajúcej sa uvedených otázok na návrh generálneho tajomníka Parlamentu alebo politickej skupiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament, T‑439/09, EU:T:2011:600, bod 64 a citovanú judikatúru).

84      Okrem toho už bolo tiež rozhodnuté, že vykonávacie opatrenia, ktoré prijalo predsedníctvo Parlamentu, majú najmä za cieľ, ako vyplýva z ich odôvodnenia 3, nahradiť pravidlá PÚVPP týkajúce sa výdavkov a príspevkov poslancov Parlamentu. V tomto zmysle vykonávacie pravidlá upravujú finančné otázky týkajúce sa poslancov v zmysle článku 25 ods. 3 rokovacieho poriadku (rozsudok z 29. novembra 2017, Montel/Parlament, T‑634/16, neuverejnený, EU:T:2017:848, body 50 a 51).

85      Aj keď teda predsedníctvo Parlamentu má právomoc prijať všeobecné a abstraktné rozhodnutia na základe článku 25 ods. 3 rokovacieho poriadku a z podobných dôvodov podľa článku 11a ods. 6 rokovacieho poriadku, neznamená to, že má aj právomoc prijímať individuálne rozhodnutia v oblasti finančných otázok týkajúcich sa poslancov.

86      Správnemu orgánu Parlamentu naopak možno bez porušenia článku 25 ods. 3 rokovacieho poriadku zveriť takúto právomoc, keďže predsedníctvo tejto inštitúcie stanovilo jej hranice a spôsoby jej výkonu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. septembra 2018, Bilde/Parlament, C‑67/18 P, neuverejnené, EU:C:2018:692, body 36 a 37).

87      Okrem toho vzhľadom na toto rozdelenie právomocí medzi predsedníctvo Parlamentu a správny orgán tejto inštitúcie už bolo osobitne rozhodnuté, že individuálne rozhodnutie stanovujúce dôchodkové nároky poslancov nie je len rozhodnutím vykonávaným v rámci presne vymedzenej právomoci v tom zmysle, že tento orgán nemá žiadnu diskrečnú právomoc pri určovaní dôchodkových práv, ale má dokonca výlučne deklaratórnu povahu, pokiaľ ide o obsah týchto nárokov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament, T‑439/09, EU:T:2011:600, bod 38).

88      V dôsledku toho nič nezakazuje Parlamentu, aby svojmu správnemu orgánu priznal právomoc prijímať individuálne rozhodnutia, najmä v oblasti dôchodkových práv a v oblasti stanovenia výšky dôchodkov. Zostáva však overiť, či v prejednávanej veci vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie disponoval takouto právomocou.

89      V tejto súvislosti článok 73 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) 2018/1046 z 18. júla 2018 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, o zmene nariadení (EÚ) č. 1296/2013, (EÚ) č. 1301/2013, (EÚ) č. 1303/2013, (EÚ) č. 1304/2013, (EÚ) č. 1309/2013, (EÚ) č. 1316/2013, (EÚ) č. 223/2014, (EÚ) č. 283/2014 a rozhodnutia č. 541/2014/EÚ a o zrušení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 193, 2018, s. 1) stanovuje, že každá inštitúcia Únie deleguje v súlade s podmienkami stanovenými vo svojom rokovacom poriadku funkciu povoľujúceho úradníka na zamestnancov na príslušnej úrovni. Vo svojich vnútorných administratívnych predpisoch určí zamestnancov, na ktorých deleguje tieto povinnosti, rozsah delegovaných právomocí a či osoby, na ktoré sú tieto právomoci delegované, ich môžu subdelegovať.

90      V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu Parlament uviedol dôkazy na podporu toho, že vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR pre financie tejto inštitúcie bol vymenovaný za povereného povoľujúceho úradníka pre rozpočtovú položku 1030 týkajúcu sa starobných dôchodkov uvedených v prílohe III pravidiel PÚVPP rozhodnutím generálneho riaditeľa pre financie Parlamentu FINS/2019‑01 z 23. novembra 2018. Okrem toho v súlade s článkom 73 ods. 3 nariadenia 2018/1046 rozhodnutie FINS/2019‑01 výslovne uvádza, že toto prenesenie právomoci oprávňuje vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie, aby najmä stanovil právne záväzky a rozpočtové záväzky, vyúčtoval výdavky a schvaľoval platby, ale aj vypracoval prognózy pohľadávok, určil nároky, ktoré sa majú vymáhať, a vydával príkazy na vymáhanie.

91      Navyše je nesporné, že pravidlá stanovené vykonávacími pravidlami a pravidlami PÚVPP, tak ako boli prijaté predsedníctvom Parlamentu, neboli zmenené vedúcim oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR pre financie tejto inštitúcie, ale boli ním len uplatnené. Okrem toho otázka dodržania ustanovení týchto dvoch právnych úprav týmto vedúcim oddelenia v prejednávanej veci bude posúdená ďalej v rámci preskúmania ostatných žalobných dôvodov.

92      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie teda mal právomoc na prijatie napadnutých rozhodnutí.

93      Pokiaľ ide o druhú výhradu, treba zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sa mala vykonať konzultácia s kvestormi pred prijatím napadnutých rozhodnutí.

94      Je pravda, ako správne pripomínajú žalobcovia, že článok 28 rokovacieho poriadku stanovuje, že „v súlade s usmerneniami vydanými Predsedníctvom kvestori zodpovedajú za administratívne a finančné záležitosti, ktoré sa priamo týkajú poslancov, ako aj iné úlohy, ktoré im boli zverené“. Toto ustanovenie však treba vykladať s ohľadom na článok 25 ods. 8 rokovacieho poriadku, ktorý spresňuje, že „predsedníctvo vydáva usmernenia pre kvestorov a môže od nich požadovať, aby vykonávali určité úlohy“.

95      Z písomností žalobcov však nijako nevyplýva, že by predsedníctvo Parlamentu vydalo usmernenia alebo definovalo osobitné úlohy v zmysle článku 25 ods. 8 a článku 28 rokovacieho poriadku, ktoré by vyžadovali, aby sa s kvestormi vykonala konzultácia pred prijatím napadnutých rozhodnutí, alebo všeobecnejšie, že by mali byť autormi napadnutých rozhodnutí, ktoré sú však individuálnej povahy. Parlamentu tak nemožno vytýkať, že sa neporadil s kvestormi, keď to za takýchto okolností nevyžaduje nijaký predpis.

96      Napokon žalobcovia vytýkajú Parlamentu, že uplatnil rozhodnutie č. 14/2018, pričom ho prispôsobil tak, aby zohľadnil osobnú situáciu každého žalobcu na účely výpočtu novej výšky dôchodkov. Takáto úprava rozhodnutia č. 14/2018 však mala byť predmetom interných posúdení konzultáciou s orgánmi príslušnými v oblasti práv poslancov a nemala byť delegovaná na oddelenie Parlamentu.

97      Aj za predpokladu, že by Parlament upravil rozhodnutie č. 14/2018, čo bude preskúmané nižšie v rámci ďalších žalobných dôvodov, v každom prípade stačí pripomenúť, že ako je uvedené v bodoch 90 až 95 vyššie, vedúci oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie mal právomoc na prijatie napadnutých rozhodnutí a že nebola stanovená žiadna povinnosť predchádzajúcej konzultácie s kvestormi.

98      Prvú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

b)      O druhej časti prvého žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia povinnosti odôvodnenia

99      V rámci druhej časti žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutia nie sú odôvodnené, keďže Parlament sa obmedzil na tvrdenie, že rozhodnutie č. 14/2018 sa na úrovni Únie uplatňuje automaticky bez toho, aby jasne uviedol úvahy, ktoré viedli k tomuto záveru, a nesprávne vychádzal z článku 75. Parlament si navyše nesplnil povinnosť odôvodnenia, keďže prijatiu týchto rozhodnutí nepredchádzala dôkladná vnútorná analýza ani posúdenie predsedníctvom Parlamentu alebo kvestormi. Okrem toho žalobcovia tvrdia, že sa zdá, že tie isté rozhodnutia sú založené na stanovisku právneho servisu. Toto oznámenie však nebolo citované ani v napadnutých rozhodnutiach, ani k nim pripojené. Napokon žalobcovia vytýkajú Parlamentu, že jednak neanalyzoval, v akom rozsahu by retroaktívne uplatnenie menej priaznivého dôchodkového systému mohlo byť zlučiteľné s právom Únie, a jednak sa obmedzil na tvrdenie, že nemá právomoc preskúmať platnosť rozhodnutia č. 14/2018. V tomto zmysle Parlament porušil tak článok 296 ZFEÚ, ako aj článok 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

100    Parlament navrhuje zamietnuť druhú časť prvého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

101    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 druhého odseku ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2011, AJD Tuna, C‑221/09, EU:C:2011:153, bod 58 a citovanú judikatúru). Pokiaľ ide konkrétne o odôvodnenie individuálnych rozhodnutí, povinnosť odôvodniť takéto rozhodnutia má za cieľ, okrem snahy umožniť preskúmanie súdom, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť (pozri rozsudok z 10. novembra 2017, Icap a i./Komisia, T‑180/15, EU:T:2017:795, bod 287 a citovanú judikatúru).

102    V prejednávanej veci treba overiť, či sú napadnuté rozhodnutia, s výnimkou rozhodnutia týkajúceho sa pána Florio, ktorého zákonnosť bude preskúmaná v bodoch 108 a 109 nižšie, správne odôvodnené v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 101 vyššie.

103    V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, že v prvom odseku napadnuté rozhodnutia pripomínajú, že úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne prijal rozhodnutie č. 14/2018, ktoré od 1. januára 2019 stanovuje zníženie výšky dôchodkov týkajúcich sa rokov výkonu mandátu do 31. decembra 2011.

104    V druhom odseku napadnuté rozhodnutia odkazujú na článok 75, ale aj na článok 2 ods. 1 prílohy III, ktorý stanovuje, že výška a podmienky dočasného dôchodku musia byť rovnaké ako výška dôchodku, ktorý poberajú poslanci dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý boli zvolení. Napadnuté rozhodnutia teda výslovne uvádzajú ich právny základ.

105    V treťom odseku napadnuté rozhodnutia spresňujú, že vzhľadom na prijatie rozhodnutia č. 14/2018 a ustanovení uvedených v bode 104 vyššie musí byť výška dôchodkov žalobcov korelatívne prispôsobená tak, aby zodpovedala výške dôchodkov, ktoré vypláca Poslanecká snemovňa poslancom. V tejto súvislosti napadnuté rozhodnutia odkazujú na oznámenie vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie, ako bolo pripojené k dôchodkovým výplatným páskam žalobcov za február 2019, v ktorom tento vedúci oddelenia uvádzal, že žalobcom oznámi nové stanovenie výšky ich dôchodkov a pristúpi k vymáhaniu prípadného rozdielu v priebehu nasledujúcich dvanástich mesiacov.

106    Vo štvrtom a piatom odseku napadnutých rozhodnutí sú žalobcovia informovaní, že suma ich dôchodku sa od apríla 2019 vypočíta v súlade s návrhmi stanovenia nových súm dôchodkov pripojených k týmto rozhodnutiam. Okrem toho sú tam uvedené sumy, ktoré boli neoprávnene vyplatené za január, február a marec 2019, a spresňuje sa, ako má Parlament v úmysle ich vymáhať.

107    Napokon v šiestom, siedmom a ôsmom odseku napadnuté rozhodnutia informujú žalobcov o možnosti uplatniť svoje pripomienky v lehote 30 dní. Tiež je spresnené, že v prípade nepredloženia takýchto pripomienok v uvedenej lehote sa napadnuté rozhodnutia stanú konečnými a že v takom prípade budú môcť byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Všeobecný súd na základe článku 263 ZFEÚ. Napokon uvádzajú možnosť podať písomnú sťažnosť generálnemu tajomníkovi Parlamentu na základe článku 72 ods. 1 vykonávacích pravidiel.

108    Pokiaľ ide konkrétne o pána Florio vo veci T‑465/19, Všeobecný súd uvádza, že konečné rozhodnutie sa obmedzuje na konštatovanie po prvé, že Parlament nemá právomoc spochybniť platnosť rozhodnutia č. 14/2018, po druhé, že stanovisko právneho servisu predstavuje dokument prístupný verejnosti na internetovej stránke tejto inštitúcie, a po tretie, že pripomienky predložené pánom Florio 14. mája 2019 neobsahujú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali revíziu stanoviska vyjadreného v návrhu rozhodnutia. Treba teda spresniť, že v dôsledku toho sa výška jeho starobného dôchodku a z neho vyplývajúci plán vrátenia, tak ako boli prepočítané a oznámené v prílohe k uvedenému návrhu rozhodnutia, sa stali konečnými ku dňu oznámenia konečného rozhodnutia. Napokon konečné rozhodnutie uvádza možnosť podať proti nemu žalobu o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ, pripomína možnosť podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi na základe článku 228 ZFEÚ, ak sa pán Florio domnieva, že voči nemu bol vykonaný nesprávny úradný postup, a uvádza, že na základe článku 72 ods. 1 vykonávacích pravidiel možno podať písomnú sťažnosť generálnemu tajomníkovi Parlamentu.

109    Hoci je teda pravda, že toto konečné rozhodnutie je málo podložené, preskúmanie dodržania povinnosti odôvodnenia sa nemôže obmedziť len na tento dokument. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 101 vyššie musí toto preskúmanie zohľadniť aj skutkové a právne okolnosti, za ktorých bolo prijaté konečné rozhodnutie. Tento postup je o to relevantnejší, že na jednej strane konečné rozhodnutie výslovne odkazuje na návrh rozhodnutia, a na druhej strane sa žalobca odvoláva vo svojej žalobe bez rozdielu na tento návrh rozhodnutia a na konečné rozhodnutie. Vo veci T‑465/19 je teda vo vzťahu k pánovi Florio potrebné zohľadniť aj skutočnosti opísané v bodoch 103 až 107 vyššie.

110    Je pravda, ako tvrdia žalobcovia, že dôvody, ktoré viedli Parlament k záveru, že pravidlá rozhodnutia č. 14/2018 sa uplatňujú aj na žalobcov, sú skutočne uvedené len v stanovisku právneho servisu. V bodoch 9 až 14 a 16 tohto oznámenia tak Parlament v podstate vysvetľuje, že príloha III nevytvára samostatný dôchodkový systém v tom zmysle, že táto inštitúcia by bola na základe pravidla rovnakého dôchodku povinná uplatniť pravidlá rozhodnutia č. 14/2018.

111    Žalobcovia tiež správne tvrdia, že stanovisko právneho servisu nie je spomenuté ani pripojené k napadnutým rozhodnutiam, alebo, pokiaľ ide o pána Florio, vo veci T‑465/19, k návrhu rozhodnutia.

112    Tieto dve konštatovania uvedené žalobcami však nepreukazujú, že Parlament porušil povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty.

113    Povinnosť odôvodnenia nevyžaduje, aby boli špecifikované všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, a to tým skôr, že napadnuté rozhodnutia sú prijaté, ako je to v prejednávanej veci, v kontexte, ktorý je ich adresátom známy.

114    V tejto súvislosti samotní žalobcovia uznávajú, že existencia stanoviska právnej služby bola spomenutá v oznámení vedúceho oddelenia „Odmien a sociálnych nárokov poslancov“ GR Parlamentu pre financie, ktoré bolo pripojené k dôchodkovým výplatným páskam za február 2019. Na jednej strane však bolo uvedené oznámenie určené všetkým žalobcom a na druhej strane napadnuté rozhodnutia alebo, pokiaľ ide o pána Florio, vo veci T‑465/19, návrh rozhodnutia, na toto oznámenie výslovne odkazujú.

115    Žalobcovia mohli požiadať o prístup k stanovisku právneho servisu. Okrem toho konečné rozhodnutie obsahovalo priamy odkaz na internetovú stránku Parlamentu, kde bolo toto právne stanovisko prístupné verejnosti. V každom prípade treba konštatovať, že všetci žalobcovia pripojili uvedené oznámenie k svojej žalobe ako prílohu.

116    Z týchto skutočností vyplýva, že žalobcovia mali voľný prístup a dokonalú znalosť obsahu stanoviska právneho servisu pred podaním žaloby. Tým mali možnosť dozvedieť sa o jeho obsahu, aby lepšie pochopili napadnuté rozhodnutia.

117    Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že Parlament jasne a jednoznačne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k uplatneniu pravidiel rozhodnutia č. 14/2018 a k prijatiu napadnutých rozhodnutí. Okrem toho žalobcovia mohli uplatniť svoje práva pred Všeobecným súdom, ako to preukazuje najmä obsah ich skutkových a právnych tvrdení uvedených v rámci týchto žalôb. Treba teda konštatovať, že napadnuté rozhodnutia sú z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené.

118    Napokon treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka vecno-právnej zákonnosti sporného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Toto odôvodnenie môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri rozsudok z 31. mája 2018, Korwin‑Mikke/Parlament, T‑352/17, EU:T:2018:319, bod 20 a citovanú judikatúru). Výhrady a tvrdenia, ktoré popierajú dôvodnosť aktu sú teda irelevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatočnosti odôvodnenia (pozri rozsudok z 19. decembra 2019, ZQ/Komisia, T‑647/18, neuverejnený, EU:T:2019:884, bod 120 a citovanú judikatúru).

119    Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého prijatiu napadnutých rozhodnutí nepredchádzala dôkladná vnútorná analýza ani posúdenie predsedníctvom Parlamentu alebo kvestormi, je preto irelevantné, keďže sa netýka odôvodnenia napadnutých rozhodnutí. V každom prípade toto tvrdenie bolo v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu posúdené ako nedôvodné.

120    Rovnako nemožno uznať tvrdenia žalobcov, podľa ktorých po prvé Parlament odôvodnil uplatnenie rozhodnutia č. 14/2018 vo vzťahu k nim nesprávnym odkazom na článok 75, po druhé Parlament v nadväznosti na stanovisko právneho servisu vyhlásil, že nie je príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 14/2018, a po tretie Parlament mal overiť, hoci to neurobil, či údajne automatické a retroaktívne uplatnenie rozhodnutia č. 14/2018 voči žalobcom bolo v súlade s právom Únie, a najmä s ustanoveniami Charty. Takéto tvrdenia totiž nesúvisia s povinnosťou odôvodnenia. Dôvodnosť týchto tvrdení však bude ďalej preskúmaná v rámci ostatných žalobných dôvodov.

121    V dôsledku toho treba zamietnuť druhú časť prvého žalobného dôvodu, a teda aj prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

2.      O druhom žalobnom dôvode založenom na neexistencii platného právneho základu a nesprávnom uplatnení článku 75 vykonávacích pravidiel

122    Na podporu druhého žalobného dôvodu žalobcovia v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutia nemajú platný právny základ. Príloha III sa už totiž ako taká neuplatňuje. Navyše článok 75 neumožňuje Parlamentu zmeniť zaobchádzanie s jeho bývalými poslancami v ich neprospech. Cieľom tohto ustanovenia je naopak chrániť nadobudnuté práva týchto bývalých poslancov. Podľa nich teda napadnuté rozhodnutia nesprávne vychádzajú z prílohy III a z uvedeného článku 75.

123    V každom prípade žalobcovia tvrdia, že Parlament sa dopustil závažného pochybenia pri uplatnení článku 75. Toto ustanovenie totiž bráni tomu, aby Parlament mohol znížiť výšku dôchodkov svojich bývalých poslancov. Navyše odkaz na vnútroštátne právo uvedený v prílohe III bol uplatniteľný až v okamihu, keď sa bývalý poslanec rozhodol vstúpiť do dôchodkového systému zriadeného touto prílohou, a nie neskôr, na účely zmeny pravidiel výpočtu týchto dôchodkov. Napokon treba analogicky zohľadniť článok 29 štatútu poslancov, ktorý obmedzuje právne úpravy členských štátov, odchyľujúce sa od ustanovení tohto štatútu v oblasti starobných dôchodkov, na dobu, ktorá nemôže presiahnuť dve volebné obdobia Parlamentu.

124    Napokon v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobcovia uviedli, že vznášajú námietku nezákonnosti článku 2 ods. 1 prílohy III, ak by sa toto ustanovenie malo vykladať v tom zmysle, že Parlamentu umožňuje spochybniť situácie, ktoré už s konečnou účinnosťou nastali. Podľa žalobcov by totiž takáto možnosť bola v rozpore s článkom 28 štatútu poslancov.

125    Parlament navrhuje zamietnuť druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

126    Na úvod Všeobecný súd uvádza, že podľa článku 74 vykonávacích pravidiel prestali platiť pravidlá PÚVPP v deň nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov, teda 14. júla 2009. Odchylne od tohto pravidla však článok 74 vykonávacích opatrení v spojení s ich článkom 75 zachováva prechodnú platnosť najmä rovnakého dôchodkového pravidla stanoveného v prílohe III. Treba preto konštatovať, že ustanovenia tejto prílohy neboli zrušené, a stále sa uplatňujú, v prejednávanej veci v prípade žalobcov.

127    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobcov založeným na analogickom uplatnení článku 29 štatútu poslancov. Je pravda, že článok 29 štatútu poslancov stanovuje, že pravidlá prijaté členskými štátmi ako výnimka z ustanovení tohto štatútu, najmä v oblasti starobného dôchodku, sa uplatňujú počas prechodného obdobia, ktoré nesmie presiahnuť trvanie dvoch volebných období Parlamentu. Z tohto článku, ktorého predmetom sú pravidlá členských štátov, však nemožno vyvodiť, že Parlament by bol tiež nútený obmedziť akúkoľvek odchýlku od tohto štatútu poslancov v oblasti starobných dôchodkov na maximálne dve volebné obdobia. Aj za predpokladu, že by sa časové obmedzenie stanovené v článku 29 štatútu poslancov mohlo uplatniť na články 74 a 75, nemohlo by to v žiadnom prípade viesť ani k zrušeniu týchto dvoch článkov, a teda ani k zrušeniu napadnutých rozhodnutí. Obdobie rovnajúce sa dvom volebným obdobiam, teda desať rokov, totiž neoddeľuje nadobudnutie účinnosti vykonávacích pravidiel a dátum prijatia napadnutých rozhodnutí. Vykonávacie pravidlá nadobudli účinnosť 14. júla 2009, zatiaľ čo napadnuté rozhodnutia boli prijaté 11. apríla 2019, a pokiaľ ide o pána Florio, vo veci T‑465/19, 11. júna 2019. Aj keby sa teda časové obmedzenie stanovené v článku 29 štatútu poslancov mohlo analogicky uplatniť na články 74 a 75, toto uplatnenie by bolo v každom prípade v prejednávanej veci neúčinné.

128    Vzhľadom na tieto spresnenia Všeobecný súd považuje za vhodné objasniť pôsobnosť článku 75 pred preskúmaním ostatných tvrdení žalobcov.

a)      O pôsobnosti článku 75 vykonávacích pravidiel

129    Všeobecný súd uvádza, že článok 75 obsahuje dva odseky. Hoci sa odsek 1 prvý pododsek, ako aj odsek 2 článku 75 týkajú oba nárokov na starobný dôchodok bývalých poslancov, ich pôsobnosť sa týka v uvedenom poradí situácie bývalých poslancov, ktorí začali poberať dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov, teda pred 14. júlom 2009, a bývalých poslancov, ktorí ho začali poberať po tomto dátume.

130    Na jednej strane sa článok 75 ods. 1 prvý pododsek uplatňuje na bývalých poslancov, ktorí začali poberať starobný dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov. V súlade so znením tohto ustanovenia sa na týchto bývalých poslancov naďalej vzťahuje systém dôchodkového zabezpečenia zavedený prílohou III. V dôsledku toho sú výpočet a vyplácanie ich starobného dôchodku založené na pravidlách uvedených v tejto prílohe.

131    Na druhej strane článok 75 ods. 2 vo svojej prvej vete zaručuje, že nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol až do nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov podľa prílohy III, zostane zachovaný. Hoci tieto nároky na starobný dôchodok zostávajú zachované aj po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov, druhá veta článku 75 ods. 2 spresňuje, že skutočné poberanie tohto dôchodku je dvojako podmienené. Po prvé bývalí poslanci musia spĺňať podmienky stanovené na tento účel vnútroštátnou právnou úpravou dotknutého členského štátu. Po druhé bývalí poslanci musia podať žiadosť o vyplácanie dôchodku v lehote šiestich mesiacov od vzniku ich nároku v súlade s článkom 3 ods. 2 prílohy III. V dôsledku toho sa výpočet a vyplácanie ich starobného dôchodku zakladajú aj v tomto prípade na pravidlách uvedených v prílohe III, ale vznik skutočného nároku na poberanie týchto starobných dôchodkov je podmienené splnením požiadaviek stanovených v článku 75 ods. 2 druhej vete.

132    Systematický výklad článku 75 teda vylučuje uplatnenie odseku 1 prvého pododseku tohto ustanovenia na bývalých poslancov, ktorí začali poberať starobný dôchodok po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov. Samotné znenie článku 75 ods. 1 prvého pododseku totiž obmedzuje jeho pôsobnosť iba na bývalých poslancov, ktorí „pred“ nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov už poberali starobný dôchodok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2017, Costa/Parlament, T‑15/15 a T‑197/15, neuverejnený, EU:T:2017:332, bod 42).

133    Ten istý systematický výklad vedie v každom koherentnom zmysle k vylúčeniu uplatnenia článku 75 ods. 2 na bývalých poslancov, ktorí začali poberať svoj starobný dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov. Na týchto bývalých poslancov sa totiž nemôže vzťahovať článok 75 ods. 2, iba že by platilo, že oba odseky tohto článku obsahujú podobné a redundantné pravidlá. Navyše by bolo málo logické znovu požadovať od týchto bývalých poslancov na základe článku 75 ods. 2 druhej vety, aby podali svoju žiadosť o vyplácanie starobného dôchodku v lehote šiestich mesiacov od vzniku ich nároku, hoci táto formalita musela byť nevyhnutne splnená pred 14. júlom 2009, pretože už pred týmto dátumom poberali takýto dôchodok.

134    V dôsledku toho je potrebné preskúmať tvrdenia žalobcov tak, že sa spomedzi nich rozlíšia tí, ktorí začali poberať starobný dôchodok pred 14. júlom 2009, a tí, ktorí ho poberali po tomto dátume. Okrem toho v rozsahu, v akom sa účastníci konania zhodujú v tom, že predmetný nárok na pozostalostný dôchodok predstavuje nárok závisiaci a odvodený od nároku zosnulého bývalého poslanca na starobný dôchodok, treba na účely určenia, ktorý odsek článku 75 je uplatniteľný, vychádzať z dátumu, od ktorého tento bývalý poslanec začal poberať starobný dôchodok na základe prílohy III.

b)      O situácii žalobcov, na ktorých sa vzťahuje článok 75 ods. 1 prvý pododsek vykonávacích pravidiel

135    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa článok 75 ods. 1 prvý pododsek uplatňuje na situáciu žalobcov, ktorí začali poberať starobný dôchodok pred 14. júlom 2009, a teda nie na žalobcov vo veciach T‑390/19, T‑393/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑411/19, T‑413/19, T‑417/19, T‑425/19, T‑430/19, T‑436/19, T‑441/19, T‑442/19, T‑444/19, T‑445/19, T‑452/19 a T‑465/19. Článok 75 ods. 1 prvý pododsek sa takisto uplatňuje na všetkých žalobcov, ktorí poberajú pozostalostný dôchodok, teda na žalobcov vo veciach T‑397/19, T‑409/19, T‑414/19, T‑426/19 a 427/19. Všetci zosnulí manželia totiž začali poberať starobný dôchodok pred 14. júlom 2009.

136    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 75 ods. 1 prvý pododsek stanovuje, že „dôchod[ky], ktoré sa poskytujú v súlade s príloh[ou] III k pravidlám PÚVPP, sa naďalej vyplácajú podľa t[ejto] príloh[y] osobám, ktoré poberali tieto príspevky pred nadobudnutím účinnosti štatútu“.

137    Okrem toho článok 2 ods. 1 prílohy III stanovuje pravidlo rovnakého dôchodku, ktoré je jadrom prejednávaných vecí, takto:

„Výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké ako podmienky, ktoré platia pre poslanca dolnej komory parlamentu členského štátu, za ktorý bol poslanec zvolený.“

138    Kogentné znenie tohto ustanovenia – „výška a podmienky vyplácania dočasného starobného dôchodku sú rovnaké“ – nenecháva Parlamentu žiadnu mieru voľnej úvahy pre autonómny spôsob výpočtu. Pod podmienkou dodržania noriem vyššej právnej sily práva Únie, vrátane všeobecných právnych zásad a Charty, je Parlament povinný určiť úroveň a podmienky starobného dôchodku bývalého európskeho poslanca patriaceho do pôsobnosti prílohy III na základe tých podmienok, ktoré sú definované v uplatniteľnom vnútroštátnom práve, teda v prejednávanej veci, na základe pravidiel definovaných v rozhodnutí č. 14/2018. Všeobecný súd konštatuje, že účastníci konania sa zhodujú na tomto výklade.

139    Rovnako použitie prítomného času oznamovacieho spôsobu – „sú rovnaké“ – znamená, že táto povinnosť uplatniť rovnaké pravidlá týkajúce sa úrovne a spôsobov, ako sú pravidlá stanovené právom dotknutého členského štátu, sa neobmedzuje na úpravu minulej situácie bývalých poslancov, teda pred prijatím štatútu poslancov, ale naďalej vytvára svoje účinky dovtedy, kým sa vyplácajú starobné dôchodky.

140    Tento dvojitý výklad je posilnený článkom 75 ods. 1 prvým pododsekom, ktorý výslovne uvádza, že starobné dôchodky „sa naďalej vyplácajú“ podľa prílohy III. Aj tu použitie kogentnej formulácie a oznamovacieho spôsobu potvrdzujú na jednej strane trvalosť pravidiel obsiahnutých v článku 2 ods. 1 prílohy III, a to aj po nadobudnutí účinnosti štatútu poslancov, a na druhej strane neexistenciu manévrovacieho priestoru Parlamentu, pokiaľ ide o ich uplatnenie.

141    Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 75 ods. 1 prvý pododsek v spojení s článkom 2 ods. 1 prílohy III výslovne vyžadujú, aby Parlament vždy uplatňoval rovnaké pravidlá týkajúce sa výšky a podmienok dôchodkov, ako sú pravidlá stanovené právom dotknutého členského štátu. Ako už bolo uvedené v bode 138 vyššie, Parlament sa môže zbaviť tejto povinnosti len za predpokladu, že vzhľadom na zásadu hierarchie noriem by uplatnenie týchto pravidiel viedlo k porušeniu normy vyššej právnej sily práva Únie.

142    Okrem toho, hoci uplatnenie týchto pravidiel znamená, ako v prejednávanej veci, zníženie výšky dôchodkov, nemožno to považovať za také uplatnenie, ktoré by poškodzovalo nárok ich poberateľov na starobný dôchodok.

143    Znenie článku 75 ods. 1 prvého pododseku v spojení s prílohou III totiž uvádza, že nadobudnuté nároky na starobný dôchodok vyplývajúce z príspevkov zaplatených bývalými poslancami predstavujú iba základ na výpočet uvedených starobných dôchodkov. Naproti tomu žiadne ustanovenie článku 75 ods. 1 prvého pododseku a prílohy III nezaručuje nemennosť sumy týchto dôchodkov. Nadobudnuté nároky na dôchodok uvedené v článku 75 nemožno zamieňať s údajným nárokom na poberanie pevnej sumy dôchodku.

144    Tento výklad pravidla rovnakého dôchodku nie je vyvrátený odôvodnením 7 vykonávacích pravidiel, na ktorý odkazujú žalobcovia. Toto odôvodnenie sa totiž obmedzuje na spresnenie, že práva na dôchodok nadobudnuté pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov sú zaručené po tomto dátume. Toto odôvodnenie naopak neuvádza, že výšku uvedených dôchodkov nemožno meniť, či už smerom nahor, alebo nadol. Toto odôvodnenie teda iba potvrdzuje podstatu článku 75 ods. 1 prvého pododseku v spojení s článkom 2 ods. 1 prílohy III.

145    Tento výklad nevyvracia ani článok 75 ods. 2 prvá veta. Je pravda, že toto ustanovenie stanovuje, že „nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy III, je naďalej platný“. Ako však vyplýva z odôvodnenia 7 vykonávacích pravidiel, uvedený článok 75 ods. 2 prvá veta neuvádza, že výška starobných dôchodkov nemôže byť zmenená, či už v prospech, alebo v neprospech ich poberateľov. Okrem toho a ako vyplýva z bodov 132 a 133 vyššie, systematický výklad tohto článku 75 má v každom prípade za následok neuplatniteľnosť druhého odseku tohto článku na bývalých poslancov, akými sú žalobcovia uvedení v bode 135 vyššie, ktorí začali poberať svoj starobný dôchodok pred 14. júlom 2009.

146    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia vo svojej námietke nezákonnosti uvedenej v bode 124 vyššie, tento výklad nevedie ani k porušeniu článku 28 štatútu poslancov. Ako totiž správne uviedol Parlament, stačí konštatovať, že článok 28 štatútu poslancov sa podľa jeho vlastného znenia uplatňuje len na dôchodkové nároky, ktoré poslanci nadobudli „podľa vnútroštátnej právnej úpravy“. V prejednávanej veci však starobné dôchodky žalobcovia nezískali na základe vnútroštátneho systému, ale na základe ustanovení prílohy III. Navyše samotní žalobcovia vo svojich písomných podaniach uznávajú, že ich dôchodky nie sú hradené Talianskou republikou, ale Parlamentom. Článok 28 štatútu poslancov sa teda neuplatňuje na dôchodky žalobcov, keďže tieto patria do systému dôchodkového zabezpečenia Únie, a nie do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia. Ich námietka nezákonnosti sa musí zamietnuť.

147    Napokon Všeobecný súd konštatuje, že neexistenciu nemennosti výšky dôchodkov vyplácaných na základe článku 2 ods. 1 prílohy III potvrdzuje prax. V odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu totiž Parlament uviedol a podporil dôkazmi, že pred prijatím rozhodnutia č. 14/2018 bola suma starobných dôchodkov desiatich bývalých európskych poslancov zvolených za Taliansko znížená, aby sa zohľadnilo rozhodnutie úradu predsedníctva Poslaneckej snemovne č. 210/2017. V opačnom zmysle Parlament spresnil a rovnako podporil dôkazmi, že úroveň starobných dôchodkov niektorých bývalých európskych poslancov zvolených za Taliansko sa v rokoch 2002 až 2005 zvýšila na základe zvýšenia sumy parlamentného prídavku, o ktorom rozhodol úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne.

c)      O situácii žalobcov, na ktorých sa vzťahuje článok 75 ods. 2 vykonávacích pravidiel

148    Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 129 až 134 vyššie sa článok 75 ods. 2 uplatňuje len na žalobcov vo veciach T‑390/19, T‑393/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑411/19, T‑413/19, T‑417/19, T‑425/19, T‑430/19, T‑436/19, T‑441/19, T‑442/19, T‑444/19, T‑445/19, T‑452/19 a T‑465/19.

149    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 75 ods. 2 stanovuje:

„Nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy III, je naďalej platný. Osoby, ktoré získali nárok v tomto dôchodkovom systéme, poberajú dôchodok vypočítaný na základe ich nároku získaného podľa vyššie uvedenej prílohy III, pokiaľ spĺňajú príslušné podmienky stanovené právnymi predpismi daného členského štátu a pokiaľ podali žiadosť podľa článku 3 ods. 2 vyššie uvedenej prílohy III.“

150    Prvú vetu článku 75 ods. 2 nemožno vykladať tak, že zaručuje nemennosť výšky dôchodku dotknutých bývalých európskych poslancov. Článok 75 ods. 2 totiž neupravuje nadobudnuté právo zahŕňajúce konečnú a nezmeniteľnú výšku starobného dôchodku.

151    V skutočnosti sa Parlament zmienkou, že „nárok na starobný dôchodok, ktorý vznikol pred nadobudnutím účinnosti štatútu podľa vyššie uvedenej prílohy III, je naďalej platný“, obmedzil na potvrdenie toho, že všetky nároky na starobný dôchodok nadobudnuté na základe príspevkov zaplatených do 14. júla 2009 boli zachované aj po tomto dátume. Z bodov 142 až 144, ako aj z bodov 146 a 147 vyššie však vyplýva, že uvedené získané nároky slúžia len ako základ na výpočet výšky dôchodku. Naopak výraz „získané nároky“ nemožno chápať tak, že zahŕňa konečný a nemenný výsledok, pokiaľ ide o výpočet výšky týchto dôchodkov.

152    Navyše táto zmienka tiež umožňuje odlíšiť pôsobnosť článku 49 vykonávacích pravidiel a článku 75 ods. 2, pokiaľ ide o bývalých poslancov, ktorí k 14. júlu 2009 ešte nezačali poberať starobný dôchodok.

153    Ako totiž žalobcovia a Parlament správne vysvetľujú, na práva na starobný dôchodok nadobudnuté od nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov sa vzťahuje výlučne článok 49 vykonávacích pravidiel. Nároky na starobný dôchodok nadobudnuté do tohto dátumu sú upravené výlučne článkom 75 ods. 2 a prílohou III. Na základe týchto ustanovení teda od 14. júla 2009 už nie je možné nadobudnúť nárok na dôchodok. Z toho vyplývajú dva po sebe nasledujúce dôchodkové systémy, ktoré zahŕňajú dva druhy dôchodkových nárokov: práva na starobný dôchodok nadobudnuté do 14. júla 2009 na základe článku 75 a prílohy III a práva na starobný dôchodok nadobudnuté od 14. júla 2009 na základe článku 49 vykonávacích pravidiel. Z tohto hľadiska je medzi účastníkmi konania nesporné, že bývalí poslanci, ktorých sa týka tento súbeh systémov, poberajú dva rôzne dôchodky a že len starobný dôchodok upravený článkom 75 ods. 2 a prílohou III bol znížený, pokiaľ ide o jeho výšku.

154    Článok 75 ods. 2 prvá veta spresňuje teda, že práva na starobný dôchodok nadobudnuté do dňa nadobudnutia účinnosti štatútu zostávajú zachované aj po tomto dátume, a implicitne uvádza, ale v súlade s článkom 49 vykonávacích pravidiel, že táto záruka sa nemôže týkať nových práv na starobný dôchodok nadobudnutých po tomto dátume, pretože práve takéto nadobudnutie sa stalo právne nemožným. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nemožno naopak článok 75 ods. 2 prvú vetu vykladať tak, že potvrdzuje nemennosť výšky starobných dôchodkov.

155    Ďalej treba uviesť, že článok 75 ods. 2 druhá veta vo svojej prvej časti uvádza, že výška starobného dôchodku sa vypočíta podľa pravidiel stanovených v prílohe III. Druhá časť tejto vety okrem toho vyžaduje, aby boli splnené dve požiadavky, a to dodržanie relevantných ustanovení vnútroštátneho práva uplatniteľného v oblasti priznávania dôchodku a podanie žiadosti o vyplácanie tohto dôchodku.

156    Všeobecný súd uvádza, že článok 75 ods. 2 druhá veta jasne odlišuje „[vzniknutý] nárok na starobný dôchodok“ od „dôchodkov“. Na jednej strane je zjavné, že prídavné meno „vzniknutý“ nie je spojené s pojmom „dôchodky“, čo potvrdzuje, že nie je nemožné upraviť ich výšku. Na druhej strane sú uvedené dôchodky nepochybne určené na základe uvedeného „[vzniknutého] nároku na starobný dôchodok“, ale sú určené „podľa“ pravidiel výpočtu stanovených v prílohe III. V tejto súvislosti článok 75 ods. 2 druhá veta odkazuje na prílohu III, teda implicitne na článok 2 ods. 1 tejto prílohy. Preto treba odkázať na úvahy uvedené v bodoch 138 až 141 vyššie, podľa ktorých má Parlament povinnosť, s výhradou dodržania noriem vyššej právnej sily práva Únie, uplatňovať pravidlá týkajúce sa úrovne a podmienok dôchodkov stanovené právom dotknutého členského štátu.

157    Pokiaľ ide o dve dodatočné požiadavky uvedené v článku 75 ods. 2 druhej vete, stačí konštatovať, že ich cieľom nie je, ako to tvrdia žalobcovia, podmieniť údajnú ochranu ich „vzniknutých nárokov“ v tom zmysle, že výšku dôchodkov nemožno zmeniť, ale podmieňujú skutočné poberanie týchto dôchodkov. Nárok na dôchodok vzniká totiž len vtedy, ak bývalý poslanec spĺňa podmienky stanovené v tejto súvislosti vnútroštátnou právnou úpravou dotknutého členského štátu a okrem toho podal žiadosť o vyplácanie uvedenú v článku 3 ods. 2 prílohy III. Tieto požiadavky teda nijako nesúvisia so zárukou nemennosti výšky starobných dôchodkov.

158    Všeobecný súd napokon konštatuje, že jediný, kto musí rešpektovať povinnosť stanovenú v prílohe III, ktorá spočíva v uplatňovaní pravidiel týkajúcich sa úrovne a podmienok starobných dôchodkov stanovených právom dotknutého členského štátu, je Parlament. Naopak povinnosť dodržiavať obe požiadavky opísané v bode 157 vyššie je uložená len poberateľom uvedených dôchodkov.

d)      Záver

159    V prejednávanej veci Parlament nezmenil ani článok 75, ani článok 2 ods. 1 prílohy III. Tieto ustanovenia zostali nezmenené. Parlament tiež nespochybnil práva na starobný dôchodok, ktoré odvolatelia nadobudli pred 14. júlom 2009.

160    Konkrétne podľa článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III sa Parlament obmedzil na prispôsobenie úrovne a podmienok starobných alebo pozostalostných dôchodkov žalobcov tak, aby zohľadnil nové pravidlá výpočtu stanovené rozhodnutím č. 14/2018. Len pravidlá výpočtu výšky týchto starobných alebo pozostalostných dôchodkov boli zmenené na základe nových ustanovení rozhodnutia č. 14/2018. Žalobcovia navyše netvrdili, že Parlament nesprávne uplatnil pravidlá rozhodnutia č. 14/2018.

161    Napokon a na porovnanie Všeobecný súd konštatuje, že možnosť prehodnotiť výšku dôchodkov už judikatúra pripustila v sporoch v oblasti verejnej služby Únie. Podľa tejto judikatúry je potrebné jasne rozlišovať medzi stanovením nároku na dôchodok a vyplácaním dávok, ktoré z neho vyplývajú. Podľa judikatúry teda vzniknuté nároky z hľadiska stanovenia dôchodku nie sú porušené, ak zmeny, ktoré nastali v súvislosti so skutočne vyplácanými sumami, vyplývajú z vývoja zákonov alebo iných právnych predpisov, ktoré nezasahujú do samotného nároku na dôchodok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2006, Campoli/Komisia, T‑135/05, EU:T:2006:366, body 79 a 80 a citovanú judikatúru).

162    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy si Parlament splnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III, keď uplatnil rozhodnutie č. 14/2018, a teda keď prijal napadnuté rozhodnutia. Pokiaľ ide o otázku, či toto uplatnenie pravidiel rozhodnutia č. 14/2018 Parlamentom porušuje, alebo neporušuje iné normy vyššej právnej sily práva Únie, než je článok 75 alebo príloha III, táto otázka bude preskúmaná v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

163    Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že Parlament mohol pri prijímaní napadnutých rozhodnutí správne vychádzať z článku 75 a pravidiel v prílohe III bez toho, aby porušil ich ustanovenia.

164    V dôsledku toho je potrebné druhý žalobný dôvod zamietnuť.

3.      O treťom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa kvalifikácie rozhodnutia č. 14/2018 a nesprávnom uplatnení „zákonnej výhrady“ stanovenej v článku 75 ods. 2 vykonávacích pravidiel

165    Na podporu tohto tretieho žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že článok 75 ods. 2 odkazuje len na vnútroštátne právo prijaté vo forme „zákona“. Táto oblasť vyhradená zákonodarcovi má za cieľ chrániť legislatívnu funkciu, a to ešte predtým, ako budú poslanci chránení individuálne. Rozhodnutie č. 14/2018 je však len interným rozhodnutím Poslaneckej snemovne, ktoré nemá právnu silu zákona. Z tohto dôvodu sa rozhodnutie č. 14/2018 uplatňuje len na osoby, voči ktorým Poslanecká snemovňa vykonáva svoje regulačné právomoci, teda na jej zamestnancov, ako aj na poslancov tejto snemovne, ktorí sú vo funkcii až do konca ich mandátu.

166    Žalobcovia tiež tvrdia, že odkaz v článku 75 ods. 2 na „právne predpisy daného… štátu“ sa týka len podmienok stanovených dotknutým členským štátom na získanie nároku na starobný dôchodok bývalým európskym poslancom. Podľa žalobcov tento odkaz naopak neumožňuje Parlamentu zmeniť metódy výpočtu týchto starobných dôchodkov.

167    Napokon napadnuté rozhodnutia porušujú článok 17 Charty, ako aj článok 1 prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Tieto ustanovenia totiž zaručujú, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, ak áno, tak len za podmienok stanovených „zákonom“.

168    Parlament navrhuje, aby bol tretí žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

169    Na úvod v rozsahu, v akom žalobcovia vytýkajú Parlamentu, že porušil ich právo vlastniť majetok, pretože zníženie ich dôchodku nebolo stanovené „zákonom“, treba konštatovať, že toto tvrdenie splýva s argumentáciou uvedenou v rámci štvrtého žalobného dôvodu. Preto je potrebné odkázať na tam uvedené posúdenie.

170    Ďalej treba zamietnuť tento tretí žalobný dôvod ako neúčinný, pokiaľ ide o žalobcov uvedených v bode 135 vyššie. Ako totiž bolo uvedené v rámci druhého žalobného dôvodu, a najmä v uvedenom bode 135 vyššie, títo žalobcovia nepatria do pôsobnosti článku 75 ods. 2, ale článku 75 ods. 1 prvého pododseku, keďže začali poberať dôchodok pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov. Preto prípadné porušenie článku 75 ods. 2 Parlamentom nemôže v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, ktoré sa týkajú uvedených žalobcov.

171    Preskúmanie tohto tretieho žalobného dôvodu sa teda obmedzuje iba na žalobcov uvedených v bode 148 vyššie, teda na žalobcov vo veciach T‑390/19, T‑393/19, T‑404/19, T‑406/19, T‑407/19, T‑411/19, T‑413/19, T‑417/19, T‑425/19, T‑430/19, T‑436/19, T‑441/19, T‑442/19, T‑444/19, T‑445/19, T‑452/19 a T‑465/19.

172    Článok 75 ods. 2 druhá veta stanovuje:

„Osoby, ktoré získali nárok v tomto dôchodkovom systéme, poberajú dôchodok vypočítaný na základe ich nároku získaného podľa vyššie uvedenej prílohy III, pokiaľ spĺňajú príslušné podmienky stanovené právnymi predpismi daného členského štátu a pokiaľ podali žiadosť podľa článku 3 ods. 2 vyššie uvedenej prílohy III.“

173    Ako bolo uvedené v bodoch 155 až 157 vyššie, článok 75 ods. 2 druhá veta rozlišuje na jednej strane spôsoby výpočtu výšky starobných dôchodkov, ktoré upravuje výlučne článok 2 ods. 1 prílohy III, a na druhej strane požiadavky, ktoré treba splniť na účely skutočného vyplatenia uvedených dôchodkov, ktoré zahŕňajú najmä splnenie „podmienok stanovených právnymi predpismi daného členského štátu“. Okrem toho z bodu 158 vyššie vyplýva, že osobami povinnými dodržiavať uvedené požiadavky sú poberatelia starobných dôchodkov, a nie Parlament.

174    Na jednej strane aj za predpokladu, že by sa pojem „právne predpisy daného… štátu“ použitý v článku 75 ods. 2 druhej vete vzťahoval len na vnútroštátne legislatívne akty, v prejednávanej veci je v každom prípade irelevantné, že rozhodnutie č. 14/2018 nemá z hľadiska talianskeho práva formu „zákona“. Cieľom rozhodnutia č. 14/2018 totiž podľa samotného priznania žalobcov nie je zmeniť požiadavky, ktoré podmieňujú skutočné poberanie starobných dôchodkov, akými sú napríklad dovŕšenie zákonného veku, od ktorého je bývalý poslanec oprávnený poberať svoj starobný dôchodok, alebo tiež nevykonávať určité úlohy, ktoré taliansky zákonodarca považoval za nezlučiteľné. Ako uvádzajú samotní žalobcovia a ako to potvrdzuje samotný názov – „Nové stanovenie výšky doživotných prídavkov a výšky pro rata časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia, ako aj pozostalostných dávok…“ – rozhodnutie č. 14/2018 iba upravilo spôsob výpočtu starobných dôchodkov.

175    Na druhej strane článok 2 ods. 1 prílohy III, ktorý upravuje práve výpočet výšky uvedených dôchodkov odkazom na právo dotknutého členského štátu, nespresňuje, že toto vnútroštátne právo musí mať formu „zákona“. V širšom zmysle žiadne ustanovenie prílohy III neodkazuje na „právne predpisy“ dotknutého členského štátu.

176    Tento žalobný dôvod teda spočíva na zjavne nesprávnom výklade článku 75 ods. 2, keďže toto ustanovenie rovnako ako článok 75 ods. 1 nevyžaduje, aby boli spôsoby výpočtu dôchodkov stanovené v práve dotknutého členského štátu „zákonom“. Je teda irelevantné, že rozhodnutie č. 14/2018 nebolo prijaté vo forme zákona.

177    V dôsledku toho treba tretí žalobný dôvod zamietnuť.

4.      O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení viacerých všeobecných zásad práva Únie

178    Tento štvrtý odvolací dôvod sa skladá z troch častí. Prvá sa týka porušenia zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ako aj porušenia práva vlastniť majetok. Druhá časť sa týka porušenia zásady proporcionality. Predmetom tretej časti je porušenie zásady rovnosti.

179    Na úvod Všeobecný súd konštatuje, že ako v podstate tvrdí Parlament, Parlament je povinný na základe článku 75 a prílohy III vypočítať a prípadne aktualizovať výšku dôchodkov vyplatených bývalým európskym poslancom zvoleným za Taliansko, na ktorých sa vzťahujú tieto ustanovenia, a to tak, že vyvodí dôsledky z rozhodnutia č. 14/2018, pokiaľ je toto vnútroštátne rozhodnutie účinné, čo je v súčasnosti tak, iba že by ho Poslanecká snemovňa zrušila alebo odvolala, alebo by bolo predmetom zrušenia zo strany Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne).

180    Pri vykonávaní článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III je však Parlament ako inštitúcia Únie povinný na základe článku 51 ods. 1 Charty dodržiavať jej ustanovenia. To platí na jednej strane napriek okolnosti, že pri prijímaní rozhodnutia č. 14/2018 Poslanecká snemovňa nevykonávala právo Únie, a teda nebola povinná dodržiavať ustanovenia Charty, a na druhej strane ako Súdny dvor zdôraznil v zmluvnom kontexte (rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 86), aj keď talianske právo nezaručuje rovnaké záruky, aké poskytuje Charta a všeobecné zásady práva Únie.

181    V dôsledku toho by sa Parlament na účely určenia výšky dôchodkov žalobcov mohol vyhnúť novému spôsobu výpočtu dôchodkov bývalých poslancov Poslaneckej snemovne, ako je stanovený v rozhodnutí č. 14/2018, len vtedy, ak by uplatnenie pravidiel rozhodnutia č. 14/2018 viedlo k porušeniu Charty alebo všeobecných zásad práva Únie [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 88; z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 59, 73 a 78, ako aj z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Podmienky uväznenia v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 59].

182    Za týchto podmienok vzhľadom na to, že Všeobecný súd nemá právomoc priamo posúdiť zákonnosť rozhodnutia č. 14/2018, ani najmä jeho súlad s Chartou, prináleží mu výlučne preskúmať v prejednávanej veci v zmysle tvrdení žalobcov, či uplatnenie nanovo stanoveného spôsobu výpočtu v tomto vnútroštátnom rozhodnutí Parlamentom viedlo k tomu, že Parlament porušil ustanovenia Charty a všeobecné zásady práva Únie, ako tvrdia uvedení žalobcovia.

a)      O prvej časti štvrtého žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ako aj práva vlastniť majetok

183    V rámci prvej časti žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutia ohrozujú nemennosť ich nadobudnutých práv a legitímnu dôveru, ktorú právny rámec platný počas ich mandátu vytvoril. Konkrétnejšie Parlament porušil zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, keď dospel k záveru, že rozhodnutie č. 14/2018 sa automaticky uplatňuje na dôchodkové systémy žalobcov. Podľa žalobcov z judikatúry, najmä z rozsudku z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament (T‑439/09, EU:T:2011:600), naopak vyplýva, že opatrenia, ktoré v neprospech menia systém dôchodkových práv, nemôžu mať vplyv na nadobudnuté práva. Parlament navyše zmenil tieto nadobudnuté práva so spätnou účinnosťou a úplne nepredvídateľným spôsobom. Okrem toho, keďže žalobcovia nadobudli svoje dôchodkové práva podľa pravidiel PÚVPP, sú už tretími osobami, a teda nepatria do regulačnej právomoci Parlamentu a Poslaneckej snemovne. Okrem toho, keďže systém dôchodkového zabezpečenia, ako ho upravuje príloha III, zahŕňa dobrovoľné rozhodnutie poslancov pristúpiť k nemu, zásah do nárokov na dôchodok spôsobený napadnutými rozhodnutiami ešte viac zvyšuje závažnosť porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery.

184    V odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobcovia tiež vzniesli námietku nezákonnosti článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III v rozsahu, v akom by sa mali tieto dve ustanovenia vykladať tak, že umožňujú Parlamentu v rozpore so zásadami právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery prijať opatrenia, ktoré majú retroaktívny vplyv na definitívne nadobudnuté práva na dôchodok.

185    Žalobcovia navyše tvrdia, že napadnuté rozhodnutia tým, že znižujú výšku dôchodkov, ktorých sa týkajú, zasahujú do ich práva vlastniť majetok bez toho, aby to v prejednávanej veci odôvodňoval akýkoľvek všeobecný záujem, alebo ho Parlament dokonca aspoň spomenul. Okrem toho napadnuté rozhodnutia neanalyzujú finančnú záťaž uloženú žalobcom a nezabezpečujú vyváženie záujmov, o ktoré ide. Napadnuté rozhodnutia teda porušujú článok 17 Charty tým, že stanovujú retroaktívnu zmenu dôchodkových režimov žalobcov bez toho, aby boli odôvodnené legitímnym cieľom.

186    Parlament navrhuje zamietnuť prvú časť štvrtého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

1)      O výhrade založenej na porušení zásady právnej istoty

187    Zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné a presné, a jej cieľom je zabezpečiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do pôsobnosti práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament, T‑439/09, EU:T:2011:600, bod 65 a citovanú judikatúru).

188    Je potrebné preskúmať námietku nezákonnosti vznesenú žalobcami tak, že sa určí, či článok 75 a článok 2 ods. 1 prílohy III, ako tvrdia, oprávňujú Parlament prijať opatrenia, ktoré majú retroaktívny vplyv na definitívne nadobudnuté práva na dôchodok, hoci takýto výklad by bol v rozpore so zásadou právnej istoty.

189    Táto námietka nezákonnosti musí byť zamietnutá, keďže vychádza z nesprávneho predpokladu, že Parlament je oprávnený zmeniť nadobudnuté nároky na starobný dôchodok. Ani článok 75, ani článok 2 ods. 1 prílohy III mu však takúto právomoc nezverujú. Tieto ustanovenia naopak vyžadujú dodržanie týchto nadobudnutých práv na starobný dôchodok.

190    To však neznamená, že výška uvedených dôchodkov bola s konečnou platnosťou stanovená pred nadobudnutím účinnosti štatútu poslancov a že je nemenná.

191    Ako totiž vyplýva z úvah uvedených v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu v bodoch 126 až 161 vyššie, treba rozlišovať „nadobudnuté práva na dôchodok“ a „dôchodky“ od „výšky dôchodkov“. Hoci „práva na dôchodok“ sú definitívne nadobudnuté a nemožno ich zmeniť, pričom sa naďalej vyplácajú dôchodky, nič nebráni tomu, aby bola výška dôchodkov prispôsobená smerom nahor alebo nadol. Vzhľadom na ustanovenia článku 75 a pravidlo rovnakého dôchodku má Parlament naopak povinnosť vypočítať výšku uvedených starobných dôchodkov tak, že uplatní rovnaké pravidlá týkajúce sa úrovne a spôsobu výpočtu dôchodkov, ako sú pravidlá stanovené právom dotknutého členského štátu.

192    Žalobcovia teda nepreukázali, že článok 75 a článok 2 ods. 1 prílohy III porušujú zásadu právnej istoty. Námietka nezákonnosti je teda nedôvodná.

193    Ďalej treba overiť, či prijatie napadnutých rozhodnutí na základe týchto ustanovení porušilo zásadu právnej istoty.

194    Z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyplýva, že článok 75 jasne a presne stanovuje, že výška starobných dôchodkov sa vypočíta podľa ustanovení článku 2 ods. 1 prílohy III, ktorý zavádza pravidlo rovnakého dôchodku a stanovuje, že „výška a podmienky vyplácania [starobného dôchodku] sú rovnaké“ ako podmienky, ktoré platia v predmetnej veci pre poslancov Poslaneckej snemovne.

195    Tieto pravidlá, ktoré neboli zmenené od nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov, teda výslovne predvídajú prípad revízie výšky starobných dôchodkov smerom nahor alebo nadol, aby sa zohľadnil relevantný vývoj práva dotknutého členského štátu. Navyše treba pripomenúť, že v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu sa dospelo k záveru, že prijatie napadnutých rozhodnutí bolo v súlade s ustanoveniami článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III.

196    Retroaktívne uplatnenie aktu bez toho, aby bola porušená zásada právnej istoty, predpokladá, že dostatočne jasná informácia, či už vo svojom znení, alebo z hľadiska jej cieľov, umožňuje dospieť k záveru, že tento akt má platiť aj inak ako do budúcnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Panasonic Italia a i., C‑472/12, EU:C:2014:2082, bod 57 a citovanú judikatúru).

197    Je pravda, že napadnuté rozhodnutia boli prijaté 11. apríla 2019, a pokiaľ ide o pána Florio vo veci T‑465/19, 11. júna 2019, a že ich účinky sa vzťahujú na situáciu pred týmito dátumami, teda pred 1. januárom 2019. Tieto skutočnosti však samy osebe nepostačujú na preukázanie toho, že Parlament porušil zásadu právnej istoty tým, že od tohto dátumu uplatnil nové sumy dôchodkov.

198    Skutočnosť, že sumy dôchodkov žalobcov boli od 1. januára 2019 zmenené, sa vysvetľuje povinnosťou Parlamentu podľa článku 2 ods. 1 prílohy III uplatniť na dôchodky rovnaké podmienky, aké stanovuje právo dotknutého členského štátu. Určenie začiatku uplatňovania nových pravidiel výpočtu uvedených dôchodkov je nesporne súčasťou týchto „podmienok“.

199    V tejto súvislosti z článku 1 ods. 1 rozhodnutia č. 14/2018 výslovne vyplýva, že „od 1. januára 2019 sa výška [dôchodkov]… vypočíta podľa nových pravidiel ustanovených v tomto rozhodnutí“.

200    V dôsledku toho podľa článku 2 ods. 1 prílohy III žalobcovia už nemali od 1. januára 2019 nárok na dôchodok, ktorý bol vypočítaný pred týmto dátumom. Od 1. januára 2019 boli naopak dlžné a splatné len dôchodky, ktorých výška bola upravená v súlade s pravidlami stanovenými rozhodnutím č. 14/2018.

201    Iste, bolo by vhodnejšie, aby boli napadnuté rozhodnutia prijaté pred 1. januárom 2019, a nie po tomto dátume. Táto okolnosť je však v prejednávanej veci irelevantná. Povinnosť uplatňovať nové pravidlá výpočtu dôchodkov žalobcov s účinnosťou k tomuto dátumu nevyplýva z napadnutých rozhodnutí, ale z článku 2 ods. 1 prílohy III. V tomto zmysle napadnuté rozhodnutia len vyvodzujú dôsledky priamo vyplývajúce z článku 2 ods. 1 prílohy III, a preto z nich vyplýva, že sumy neoprávnene vyplatené medzi 1. januárom 2019 a dátumom ich prijatia, t. j. 11. aprílom 2019 a 11. júnom 2019, musia byť vrátené.

202    Z týchto skutočností vyplýva, že žalobcovia nepreukázali, že zásada právnej istoty bola v prejednávanej veci porušená. Pravidlá v prílohe III totiž vyžadovali, aby nové sumy dôchodkov žalobcov nadobudli účinnosť 1. januára 2019. Pravidlá v prílohe III však z veľkej časti predchádzali 1. januáru 2019 a neboli prijaté po tomto dátume. Žalobcovia navyše netvrdili a žiadna skutočnosť v spise to nepotvrdzuje, že Parlament uplatnil tieto nové sumy pred 1. januárom 2019, teda pred dátumom stanoveným na tento účel rozhodnutím č. 14/2018. Ako je napokon uvedené v bode 17 vyššie, Parlament v januári 2019 informoval žalobcov o možnom uplatnení pravidiel rozhodnutia č. 14/2018 voči nim. Rovnako, ako je uvedené v bode 19 vyššie, Parlament vo februári 2019 potvrdil žalobcom automatickú uplatniteľnosť tohto rozhodnutia na ich situáciu. Žalobcovia tým boli informovaní o zmene pravidiel uplatniteľných na výpočet výšky ich dôchodku pred prijatím napadnutých rozhodnutí.

203    Tento záver nie je vyvrátený rozsudkom z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament (T‑439/09, EU:T:2011:600), na ktorý odkazujú žalobcovia. V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že žalobkyňa v tejto veci ešte nenadobudla svoj nárok na dôchodok. Na druhej strane sa uvedená žalobkyňa nesťažovala na akékoľvek zníženie výšky svojho dôchodku, ale na zamietnutie jej žiadosti o možnosť získať časť svojho doplnkového dôchodku vo forme paušálnej sumy. Okolnosti rozsudku z 18. októbra 2011, Purvis/Parlament (T‑439/09, EU:T:2011:600), teda nesúvisia so situáciou žalobcov v prejednávaných žalobách. Navyše v rozsahu, v akom žalobcovia z tohto rozsudku vyvodzujú, že nemožno zasiahnuť do nadobudnutých práv na dôchodok, stačí pripomenúť, že ako bolo uvedené najmä v bode 191 vyššie, ich nadobudnuté práva na dôchodok boli Parlamentom rešpektované a že došlo k zmene iba výšky ich dôchodku.

204    Prvá výhrada založená na porušení zásady právnej istoty sa teda musí zamietnuť.

2)      O výhrade založenej na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

205    Podľa ustálenej judikatúry sa právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery vzťahuje na každého jednotlivca nachádzajúceho sa v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie u neho vyvolal dôvodné očakávania. Uisteniami, ktoré môžu vyvolať takéto očakávania, sú informácie, ktoré sú presné, bezpodmienečné, zhodujúce sa a ktoré pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Nikto sa naopak nemôže odvolávať na porušenie tejto zásady, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán. Napokon poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Česká republika/Parlament a Rada, C‑482/17, EU:C:2019:1035, bod 153 a citovanú judikatúru).

206    Na úvod treba z dôvodov podobných dôvodom uvedeným v bodoch 189 až 191 vyššie zamietnuť námietku nezákonnosti žalobcov, ktorou tvrdia, že ak by sa článok 75 a článok 2 ods. 1 prílohy III mali vykladať tak, že oprávňujú Parlament prijať opatrenia so spätnou účinnosťou, týkajúce sa s konečnou platnosťou nadobudnutých dôchodkových práv, takýto výklad by bol v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery.

207    Táto námietka nezákonnosti totiž spočíva na nesprávnom predpoklade, že Parlament je oprávnený zmeniť nadobudnuté nároky na starobný dôchodok, zatiaľ čo v tomto prípade to tak nie je. Len zmena výšky uvedených dôchodkov je povolená na základe článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III.

208    Okrem toho žalobcovia ani nepreukázali, ani netvrdili, že Parlament im poskytol iné ubezpečenia ako to, ktoré je uvedené v článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III. Je zjavné, že tieto dva články nestanovujú nemennosť výšky dôchodkov žalobcov.

209    Z preskúmania druhého žalobného dôvodu, najmä v bodoch 138 až 141 vyššie, totiž vyplynulo, že jedinou presnou a bezpodmienečnou zárukou, ktorú žalobcom poskytol Parlament, je zaručiť im nárok na dôchodok, ktorého výška a podmienky sú totožné s dôchodkami, ktoré poberajú poslanci dolnej komory parlamentu v členskom štáte, za ktorý boli volení, v tomto prípade poslanci Poslaneckej snemovne.

210    Parlament sa teda tým, že pri prijímaní napadnutých rozhodnutí verne uplatnil pravidlá rozhodnutia č. 14/2018, neodchýlil od ubezpečenia, ktoré žalobcom poskytol, keď vstúpili do dôchodkového systému upraveného v prílohe III.

211    Druhá výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery sa teda musí zamietnuť.

3)      O výhrade založenej na porušení práva vlastniť majetok

212    Podľa judikatúry je právo vlastniť, tak ako je zaručené v článku 17 ods. 1 Charty, základným právom práva Únie, ktorého dodržiavanie je podmienkou zákonnosti aktov Únie. Okrem toho toto ustanovenie, ktoré stanovuje právo každej osoby vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, stanovuje právnu normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. mája 2019, Steinhoff a i./ECB, T‑107/17, EU:T:2019:353, bod 96 a citovanú judikatúru).

213    Treba však pripomenúť, že právo vlastniť majetok zaručené článkom 17 ods. 1 Charty nie je absolútne a jeho výkon môže podliehať obmedzeniam, ktoré sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou. V dôsledku toho, ako vyplýva z článku 52 ods. 1 Charty, výkon práva vlastniť majetok môže byť obmedzený pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú stanovené zákonom, skutočne zodpovedajú sledovaným cieľom všeobecného záujmu a nepredstavujú vo vzťahu k sledovanému cieľu neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručeného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, body 51 a 53 a citovanú judikatúru).

214    Napokon na účely určenia rozsahu základného práva na ochranu práva vlastniť majetok treba vzhľadom na článok 52 ods. 3 Charty zohľadniť článok 1 Dodatkového protokolu č. 1 k EDĽP, ktorý toto právo zakotvuje (pozri rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 49 a citovanú judikatúru).

215    V prejednávanej veci treba pripomenúť, že napadnuté rozhodnutia uplatňujú v súlade s pravidlom rovnakého dôchodku nový spôsob výpočtu stanovený rozhodnutím č. 14/2008 na starobné alebo pozostalostné dôchodky žalobcov. Preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 14/2018 z hľadiska talianskeho práva je vyhradené príslušným talianskym orgánom, zatiaľ čo súdu Únie prináleží preskúmať, či uplatnením pravidiel tohto rozhodnutia v napadnutých rozhodnutiach Parlament porušil ustanovenia Charty (pozri body 62 až 65, ako aj bod 182 vyššie). Pokiaľ ide konkrétnejšie o túto výhradu založenú na porušení práva vlastniť majetok, tak ako je zaručené v článku 17 ods. 1 Charty, treba konštatovať, že žalobcovia nepredložili nijaký konkrétny dôkaz, podľa ktorého toto právo zaručuje odlišnú alebo dokonca vyššiu úroveň ochrany, než sú záruky zabezpečené talianskym právom. Všeobecný súd konštatuje, že zákonnosť rozhodnutia č. 14/2018 je v súčasnosti predmetom skúmania na Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne) a že Parlament na pojednávaní uviedol, že v budúcnosti bude v súlade s pravidlom rovnakého dôchodku uplatňovať na dôchodky žalobcov akúkoľvek zmenu rozhodnutia č. 14/2018 prijatého príslušnými talianskymi orgánmi.

216    V prejednávanej veci je nesporné, že Parlament nezbavil žalobcov časti ich práv na dôchodok, ale obmedzil sa na uplatnenie zníženia sumy týchto dôchodkov, stanoveného ustanoveniami uplatniteľnými v tejto oblasti. Navyše v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu Parlament predložil tabuľku, v ktorej pre každého žalobcu spresnil rozsah tohto zníženia. Podľa údajov poskytnutých Parlamentom percentuálne zníženie sa podľa osobnej situácie každého žalobcu pohybuje medzi 9 % a 65 %. Na štyroch žalobcov bolo uplatnené zníženie rovnajúce sa 50 % alebo viac a nové sumy ich dôchodku sú od 1 569,14 eura do 1 985,42 eura. Treba konštatovať, že dôchodky týchto štyroch žalobcov sa viažu na mandáty dotknutého bývalého poslanca vykonávané počas piatich, resp. desiatich rokov, a že nový spôsob výpočtu sa uskutočňuje na základe individuálnych príspevkov v súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia č. 14/2008. V každom prípade žalobcovia nerozvinuli podrobnú a individuálnu argumentáciu založenú na rozsahu zníženia výšky dôchodku v ich osobitnom prípade. Obmedzujú sa na uvedenie tvrdení všeobecnejšej povahy, podľa ktorých právo vlastniť majetok vylučuje zníženie výšky dôchodkov v prejednávanej veci z dôvodu ich údajnej retroaktivity a údajnej neexistencie prevažujúceho verejného záujmu. Navyše treba pripomenúť, že posúdenie zákonnosti aktu Únie vzhľadom na základné práva nemôže byť založené na tvrdeniach vyplývajúcich z dôsledkov tohto aktu v konkrétnom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 153 a citovanú judikatúru).

217    V tejto súvislosti treba dodať nasledujúce skutočnosti.

218    Už bolo rozhodnuté, že ak právna úprava stanovuje automatické vyplácanie dávky sociálneho zabezpečenia, akou je starobný alebo pozostalostný dôchodok, táto právna úprava vyvoláva u osôb spĺňajúcich jej podmienky majetkový záujem, ktorý patrí do pôsobnosti článku 17 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 50 a citovanú judikatúru). Dôchodky žalobcov teda patria do vecnej pôsobnosti článku 17 Charty.

219    Okrem toho, aj keď napadnuté rozhodnutia nevedú k jednoznačnému odňatiu dôchodkov žalobcom, nič to nemení na tom, že znižujú ich výšku. V tomto zmysle napadnuté rozhodnutia obmedzujú právo žalobcov vlastniť majetok (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, z 1. septembra 2015, Da Silva Carvalho Rico v. Portugalsko, CE:ECHR:2015:0901DEC001334114, body 31 až 33 a citovanú judikatúru). Parlament navyše pripustil existenciu takéhoto obmedzenia na pojednávaní.

220    Treba teda overiť, či toto obmedzenie rešpektuje podstatu práva žalobcov vlastniť majetok, či je stanovené zákonom, či zodpovedá cieľu všeobecného záujmu a či je nevyhnutné na tento účel.

221    V tejto súvislosti skutočnosť, že Parlament nevykonal toto overenie, nemá nijaký vplyv na prejednávané veci. Takéto overenie totiž nepredstavuje povinnú procesnú formalitu, ktorú by Parlament mal dodržať pred prijatím napadnutých rozhodnutí. Dôležité je len to, aby konkrétne účinky týchto rozhodnutí nezasahovali do podstaty práva žalobcov vlastniť majetok.

222    Po prvé právo vlastniť majetok, tak ako je zakotvené v článku 17 Charty, nemožno vykladať tak, že zakladá nárok na dôchodok v určitej výške (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 50 a citovanú judikatúru).

223    Po druhé obmedzenie práva vlastniť majetok žalobcov, o ktoré ide v prejednávanej veci, je stanovené zákonom.

224    Na jednej strane sú napadnuté rozhodnutia založené na článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III. V tejto súvislosti bolo v bode 195 vyššie uvedené, že pravidlá v prílohe III neboli od nadobudnutia účinnosti štatútu poslancov zmenené. Navyše článok 2 ods. 1 prílohy III vyžaduje, aby bola výška dôchodkov prispôsobená smerom nadol alebo smerom nahor, aby sa zohľadnil príslušný legislatívny alebo regulačný vývoj v dotknutom členskom štáte. Napadnuté rozhodnutia tak pri úprave výšky dôchodkov žalobcov nezmenili obsah práva na dôchodok, ako ho vymedzuje právo Únie.

225    Na druhej strane Všeobecný súd konštatuje, že nové pravidlá výpočtu týchto dôchodkov sú dostatočne jasne a presne stanovené ustanoveniami rozhodnutia č. 14/2018, čo žalobcovia ani nespochybňujú. Okrem toho okolnosť, na ktorú poukazujú žalobcovia, že rozhodnutie nemá formu „zákona“ v talianskom práve, nemá nijaký vplyv. Podľa ustálenej judikatúry treba pojem „zákon“ chápať v jeho „materiálnom“, a nie „formálnom“ význame. V dôsledku toho zahŕňa celok tvorený písomným právom, vrátane nižšie postavených ako legislatívnych textov, ako aj judikatúru, ktorá ho vykladá [pozri rozsudok ESĽP z 18. januára 2018, Fédération nationale des associations et syndicats de sportifs (FNASS) a i. v. Francúzsko, CE:ECHR:2018:0118JUD004815111, bod 160 a citovanú judikatúru].

226    Po tretie Parlament tvrdí, že odôvodnenie obmedzenia práva žalobcov vlastniť majetok je uvedené v rozhodnutí č. 14/2018, keďže práve úrad predsedníctva Poslaneckej snemovne sa rozhodol upraviť spôsob výpočtu dôchodkov vyplácaných poslancom tejto snemovne. Presnejšie, rozhodnutie č. 14/2018 je odôvodnené cieľom prispôsobiť výšku dôchodkov vyplácaných všetkým poslancom systému výpočtu založenému na príspevkoch. Okrem toho podľa Parlamentu z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o prijatie politík hospodárnosti verejných financií alebo zákonov zavádzajúcich úsporné opatrenia spôsobené závažnou hospodárskou krízou.

227    V tejto súvislosti Všeobecný súd uvádza, že vzhľadom na článok 2 ods. 1 prílohy III je prijatie napadnutých rozhodnutí nevyhnutne závislé od rozhodnutí príslušných talianskych orgánov. Takisto treba uviesť, že posúdenie sledovaného cieľa všeobecného záujmu nemôže nezohľadňovať ciele, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia č. 14/2018.

228    V tejto súvislosti treba konštatovať, že cieľ, na ktorý poukazuje Parlament, je výslovne uvedený v preambule rozhodnutia č. 14/2018. Spresňuje sa v nej, že cieľom tohto rozhodnutia je „vykonať podľa metódy odvedených príspevkov nový výpočet výšky doživotných prídavkov, výšky pro rata časti doživotného prídavku v rámci dávok dôchodkového zabezpečenia, ako aj výšky pozostalostných dávok, práva na ktoré boli nadobudnuté na základe právnej úpravy platnej k 31. decembru 2011“ a že „nový výpočet platnej dávky nemôže viesť k vyššej sume, než je suma vyplácaná v súčasnosti“.

229    Navyše samotní žalobcovia v žalobách uznávajú, že „na vnútroštátnej úrovni je uplatnenie rozhodnutia č. 14/2018 súčasťou všeobecnejšieho zásahu a jeho cieľom je znížiť výdavky na ťarchu [Talianskej] republiky“. Toto tvrdenie potvrdzuje jedna z ich odpovedí na písomné otázky Všeobecného súdu. Uvádzajú v nej, že „ratio legis zníženia vykonaného rozhodnutím č. 14/2018 je vytvoriť úsporu výdavkov v prospech rozpočtu [Talianskej] republiky“.

230    Z týchto skutočností vyplýva, že cieľom rozhodnutia č. 14/2018 je racionalizovať verejné výdavky v kontexte rozpočtovej prísnosti. Súd Únie však už uznal, že takýto cieľ predstavuje cieľ všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť zásah do základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 56 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. decembra 2018, FV/Rada, T‑750/16, EU:T:2018:972, bod 108).

231    Tento legitímny cieľ sa musí uplatniť aj v prípade napadnutých rozhodnutí, keďže ich prijatie nemá žiadny samostatný dôvod, ale naopak, ako je spresnené v bode 227 vyššie, závisí od rozhodnutí príslušných talianskych orgánov. Okrem toho napadnuté rozhodnutia sledujú zároveň legitímny cieľ výslovne uvedený v článku 2 ods. 1 prílohy III priznať žalobcom dôchodky, ktorých výška a podmienky sú rovnaké ako výška a podmienky dôchodku, ktorý poberajú poslanci Poslaneckej snemovne.

232    Po štvrté, pokiaľ ide o nevyhnutnosť rozhodnutia č. 14/2018, a v dôsledku toho aj napadnutých rozhodnutí, Súdny dvor už rozhodol, že vzhľadom na osobitný hospodársky kontext, ktorý panuje už niekoľko rokov, členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri prijímaní rozhodnutí v hospodárskej oblasti a sú v najlepšej pozícii na definovanie opatrení, ktorými možno dosiahnuť sledovaný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2017, Florescu a i., C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 57). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva už rozhodol, že rozhodnutie o prijatí právnej úpravy v oblasti sociálnych dávok si zvyčajne vyžaduje preskúmanie otázok politickej, hospodárskej a sociálnej povahy. Z toho vyplýva, že štátom je ponechaná široká miera voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o prijatie politík hospodárnosti verejných financií alebo zákonov, ktorými sa zavádzajú úsporné opatrenia spôsobené závažnou hospodárskou krízou (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 10. júla 2018, Achille Claudio Aielli a i. v. Taliansko a Giovanni Arboit a i. v. Taliansko, CE:ECHR:2018:0710DEC002716618, bod 26 a citovanú judikatúru).

233    Žalobcovia však nepreukázali, že pravidlá stanovené rozhodnutím č. 14/2018 neboli nevyhnutné na dosiahnutie sledovaných cieľov, ako sú opísané v bodoch 230 a 231 vyššie. Žalobcovia tiež neuviedli existenciu iných menej obmedzujúcich opatrení, ktoré by umožnili dosiahnuť uvedené ciele.

234    Okrem toho z bodov 13 a 16 stanoviska právnej služby vyplýva, že rozhodnutie č. 14/2018 obsahuje určitý počet ustanovení zaručujúcich jeho proporcionalitu, a to najmä článok 1 ods. 6 a 7 tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti Parlament v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu predložil tabuľku, v ktorej, zdá sa, uplatnil pravidlá článku 1 ods. 6 rozhodnutia č. 14/2018 v prospech dvanástich žalobcov. V súlade s uvedenými pravidlami bola nová suma ich dôchodku, tak ako bola prepočítaná, zvýšená o polovicu. Na pojednávaní Parlament tiež tvrdil, bez toho, aby mu žalobcovia odporovali, že žiadny z nich nepožiadal o uplatnenie pravidiel článku 1 ods. 7 rozhodnutia č. 14/2018. Tieto pravidlá umožňujú zvýšiť sumu dôchodku osôb, ktoré nedostávajú iné ročné príjmy vo vyššej sume, ako je ročná suma sociálnej pomoci, ktoré trpia vážnou chorobou vyžadujúcou si podávanie vitálnych terapií alebo trpia ochoreniami, ktoré spôsobujú invaliditu vo výške 100 %.

235    Pokiaľ ide o dôsledky napadnutých rozhodnutí pre žalobcov, Všeobecný súd samozrejme nevylučuje, že by mohli dosiahnuť určitý prah závažnosti. Tento prah závažnosti však sám osebe neumožňuje dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutia spôsobujú neprimerané ťažkosti vo vzťahu k sledovaným cieľom, najmä vzhľadom na rozsah dotknutých znížení výšky dôchodkov, nové absolútne sumy dôchodkov posudzované vo vzťahu k dĺžke funkčného obdobia dotknutého bývalého európskeho poslanca, ako aj skutočnosť, že nový spôsob výpočtu zohľadňuje jeho individuálny príspevok. Okrem toho žiaden z dôsledkov uvedených žalobcami v ich písomných podaniach nie je podložený ani preukázaný. Vzhľadom na neexistenciu konkrétnych dôkazov teda nemožno konštatovať, že každý z odvolateľov by znášal nadmernú individuálnu záťaž presahujúcu sledované ciele. V každom prípade posúdenie zákonnosti aktu Únie vzhľadom na základné práva nemôže byť založené na tvrdeniach vyplývajúcich z dôsledkov tohto aktu v konkrétnom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 153 a citovanú judikatúru).

236    Tretia výhrada založená na porušení práva vlastniť majetok sa teda musí zamietnuť a v dôsledku toho musí byť zamietnutá prvá časť štvrtého žalobného dôvodu v celom rozsahu.

b)      O druhej časti štvrtého žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia zásady proporcionality

237    V rámci druhej časti žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutia predstavujú neprimeraný zásah do ich práva vlastniť majetok, ako ho zaručuje článok 17 Charty. Každý zo žalobcov nespravodlivo znáša nadmerné individuálne bremeno, a to bez toho, aby to bolo odôvodnené.

238    Parlament navrhuje zamietnuť druhú časť štvrtého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

239    V tejto súvislosti, keďže žalobcovia sa obmedzujú na zopakovanie toho, že napadnuté rozhodnutia predstavujú neprimeraný a neodôvodnený zásah do ich práva vlastniť majetok, druhá časť štvrtého žalobného dôvodu musí byť zamietnutá z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 222 až 235 vyššie.

c)      O tretej časti štvrtého žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia zásady rovnosti

240    V rámci tretej časti žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutia porušujú zásadu rovnosti. Rovnako zaobchádzajú s bývalými poslancami, na ktorých sa vzťahuje príloha III, a s talianskymi poslancami, ktorých sa rozhodnutie č. 14/2018 priamo týka. Medzi systémami dôchodkového zabezpečenia týchto dvoch kategórií poslancov však existujú významné rozdiely. Na jednej strane systém stanovený prílohou III pravidiel PÚVPP je systémom dôchodkového zabezpečenia založeným na dobrovoľnom pristúpení, zatiaľ čo pristúpenie predmetných talianskych poslancov do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia je automatické. Na druhej strane cieľom rozhodnutia č. 14/2018 je znížiť výdavky, ktoré znáša Talianska republika, zatiaľ čo dôchodky žalobcov si vyžadujú financovanie z rozpočtu Parlamentu.

241    Napadnuté rozhodnutia rovnako rozdielne zaobchádzajú s bývalými európskymi poslancami zvolenými za Taliansko v porovnaní s bývalými európskymi poslancami zvolenými za Francúzsko alebo Luxembursko, na ktorých sa však všetkých vzťahuje tá istá príloha III.

242    Napokon v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobcovia tiež vzniesli námietku nezákonnosti článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III. Podľa žalobcov, ak by sa totiž pravidlá PÚVPP mali považovať za pravidlá umožňujúce Parlamentu spochybniť definitívne nadobudnuté práva na dôchodok, vyplývalo by z toho umelé rovnaké zaobchádzanie s rozdielnymi situáciami.

243    Parlament navrhuje zamietnuť tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

244    V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok z 26. novembra 2013, Kendrion/Komisia, C‑50/12 P, EU:C:2013:771, bod 62 a citovanú judikatúru).

245    Treba konštatovať, že žalobcovia v podstate na jednej strane vytýkajú Parlamentu, že ich stotožnil s poslancami Poslaneckej snemovne, hoci ich situácia je odlišná. Na druhej strane Parlament rovnako v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzal so žalobcami inak ako s ostatnými bývalými európskymi poslancami, na ktorých sa však vzťahuje ten istý právny režim, a to príloha III.

246    Tieto výhrady, ktoré v žalobách smerujú proti napadnutým rozhodnutiam, však nevyplývajú z týchto rozhodnutí, ale z pravidiel stanovených v článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III. Ich tvrdenia sa teda musia posúdiť len vo vzťahu k týmto dvom článkom, ktoré sú napokon predmetom námietky nezákonnosti vznesenej žalobcami.

247    Žalobcovia vo svojej námietke nezákonnosti tvrdia, že ak by sa pravidlá PÚVPP mali považovať za pravidlá umožňujúce Parlamentu spochybniť ich definitívne nadobudnuté práva na dôchodok, článok 75 a článok 2 ods. 1 prílohy III by porušovali zásadu rovnosti zaobchádzania.

248    V tejto súvislosti musí byť námietka nezákonnosti zamietnutá z dôvodov podobných dôvodom uvedeným v bodoch 189 až 191 vyššie. Táto námietka nezákonnosti totiž spočíva na nesprávnom predpoklade, že Parlament je oprávnený zmeniť nadobudnuté nároky na starobný dôchodok, zatiaľ čo v tomto prípade to tak nie je. Len zmena výšky uvedených dôchodkov je povolená na základe článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III.

249    Okrem toho žiadne z tvrdení predložených žalobcami nie je spôsobilé preukázať nezákonnosť článku 75 alebo článku 2 ods. 1 prílohy III.

250    Po prvé žalobcovia vytýkajú Parlamentu, že s nimi nezaobchádzal rovnako ako s bývalými európskymi poslancami zvolenými za Francúzsko alebo Luxembursko, ktorí sa tiež rozhodli pristúpiť k dôchodkovému systému podľa prílohy III. So žalobcami sa tak zaobchádzalo rozdielne, hoci sa nachádzali v rovnakej situácii ako ostatní bývalí poslanci, pretože všetci plnili počas toho istého obdobia rovnakú funkciu.

251    Podľa ustálenej judikatúry okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a tým ich porovnateľný charakter, treba určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý zakladá predmetný rozdiel (pozri rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 26 a citovanú judikatúru).

252    V tejto súvislosti je nesporné, že dôchodkový systém prílohy III bol vytvorený s cieľom zabezpečiť zhodnosť zaobchádzania najmä medzi bývalými európskymi poslancami volenými v Taliansku a členmi Poslaneckej snemovne. Tento cieľ je výslovne potvrdený v článku 1 ods. 2 prílohy III a článku 2 ods. 1 tej istej prílohy. Zhodnosť zaobchádzania tak predstavuje ústrednú charakteristiku režimu stanoveného v prílohe III. Ako bolo navyše uvedené v bode 209 vyššie, táto zhodnosť bola jedinou presnou a bezpodmienečnou zárukou, ktorú Parlament poskytol žalobcom pri pristúpení k režimu prílohy III.

253    Cieľ a predmet prílohy III teda v prejednávanej veci spočívajú v zabezpečení zhodnosti zaobchádzania s bývalými európskymi poslancami volenými v Taliansku a členmi Poslaneckej snemovne.

254    Žalobcovia sa teda nenachádzajú v rovnakej situácii ako bývalí európski poslanci zvolení za Francúzsko alebo Luxembursko, ktorí sa tiež rozhodli pristúpiť k tomuto systému dôchodkového zabezpečenia. Dôchodky bývalých európskych poslancov zvolených za tieto dva členské štáty sa totiž nemajú riadiť pravidlami stanovenými talianskym právom, ale inými vnútroštátnymi pravidlami, ktoré sa na ne špecificky vzťahujú.

255    Po druhé žalobcovia tvrdia, že Parlament s nimi zaobchádzal rovnako ako s bývalými členmi Poslaneckej snemovne, hoci ich príslušné situácie sa líšili v troch bodoch. V prvom rade pristúpenie k systému dôchodkového zabezpečenia upravené v prílohe III bolo dobrovoľné, zatiaľ čo pristúpenie do talianskeho systému dôchodkového zabezpečenia je, pokiaľ ide o poslancov Poslaneckej snemovne, automatické. Ďalej cieľom rozhodnutia č. 14/2018 je znížiť výdavky, ktoré znáša Talianska republika, zatiaľ čo takýto cieľ sa na žalobcov neuplatňuje. Napokon z toho vyplýva problém účinnej súdnej ochrany, keďže bývalý európsky poslanec zvolený za Taliansko, ktorý tiež nebol členom Poslaneckej snemovne, nemôže pred Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne) namietať nezákonnosť rozhodnutia č. 14/2018 a jeho rozšírenie na bývalých európskych poslancov.

256    Vzhľadom na predmet a cieľ prílohy III, ako sú opísané v bodoch 252 a 253 vyššie, tvrdenia žalobcov nemajú vplyv na platnosť článku 75 a článku 2 ods. 1 prílohy III z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania.

257    Podľa judikatúry pripomenutej v bode 244 vyššie totiž zásada rovnosti zaobchádzania na to, aby sa mohlo uplatniť rovnaké zaobchádzanie, nevyžaduje dokonalú zhodu situácií. Vyžaduje sa len porovnateľný charakter týchto situácií. Žiadne z troch tvrdení uvedených žalobcami však neumožňuje domnievať sa, že by sa situácia žalobcov podstatne líšila od situácie bývalých poslancov Poslaneckej snemovne.

258    Všeobecný súd navyše konštatuje, že tvrdenie žalobcov v podstate znamená odmietnutie akejkoľvek zhodnosti zaobchádzania medzi nimi a poslancami tejto snemovne. Prijatie tohto tvrdenia by však zbavilo prílohu III akéhokoľvek potrebného účinku tým, že by spochybnilo samotnú podstatu tohto systému dôchodkového zabezpečenia. Toto tvrdenie by paradoxne viedlo k tomu, že dôchodky žalobcov by už nemohli byť vypočítané a vyplácané, pretože práve úroveň a podmienky priznania týchto dôchodkov závisia od pravidiel stanovených talianskym právom.

259    Pokiaľ ide napokon konkrétne o nemožnosť niektorých žalobcov napadnúť zákonnosť rozhodnutia č. 14/2018 na Consiglio di giurisdizione della Camera dei deputati (Jurisdikčný výbor Poslaneckej snemovne), Všeobecný súd konštatuje, že táto procesná prekážka nevyplýva z práva Únie, ale vyplýva z talianskeho práva. V každom prípade Všeobecný súd nemá v rámci žaloby podanej na základe článku 263 ZFEÚ právomoc priamo posúdiť súlad talianskeho práva so základnými právami, a najmä s právom na účinnú súdnu ochranu.

260    V dôsledku toho treba zamietnuť tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu, ako aj tento žalobný dôvod ako celok, a teda zamietnuť žalobu v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti prvého žalobného návrhu vo veci T‑465/19, alebo prípustnosti druhého žalobného návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).

 O trovách

261    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich, aby znášali svoje vlastné trovy konania a nahradili trovy konania Parlamentu v súlade s jeho návrhmi.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba vo veci T‑453/19, Panusa/Parlament, sa zamieta ako neprípustná.

2.      Ostatné žaloby sa zamietajú.

3.      Pani Maria Teresa Coppo Gavazziová a ostatní žalobcovia, ktorých mená sú uvedené v prílohe, znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu.

Svenningsen Barents Mac Eochaidh

Pynnä Laitenberger

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. októbra 2020.

Podpisy

*      Jazyk konania: taliančina.

1 Zoznam ďalších žalobcov je pripojený iba k zneniu oznámenému účastníkom konania.