UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE
(druhá komora)

z 12. decembra 2013

Vec F‑47/13

JJ

proti

Rade Európskej únie

„Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2012 – Rozhodnutie o nepovýšení žalobcu – Medziinštitucionálne preloženie v priebehu povyšovania, ktoré predchádzalo povyšovaniu, počas ktorého by nadobudlo účinnosť prípadné rozhodnutie o povýšení – Inštitúcia, ktorá je príslušná rozhodnúť o povýšení preloženého úradníka“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou JJ navrhuje zrušiť rozhodnutie Rady Európskej únie o jeho nepovýšení do funkčnej skupiny AD 11 v rámci povyšovania v roku 2012, ako aj zaviazať Radu na náhradu škody, ktorá mu údajne v dôsledku tohto rozhodnutia vznikla

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta ako zjavne bez právneho základu. JJ znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Rada Európskej únie.

Abstrakt

1.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Medziinštitucionálne preloženie v priebehu roku, ktoré predchádzalo povyšovaniu – Právomoci prijímajúcej inštitúcie rozhodnúť o povýšení

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

2.      Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Voľná úvaha administratívy – Súdne preskúmanie – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)

1.      V súlade s požiadavkami článku 45 služobného poriadku, keď sa úradník stane spôsobilým na povýšenie počas roka, v priebehu ktorého je preložený z jednej inštitúcie do druhej, menovacím orgánom príslušným na rozhodnutie o jeho povýšení je menovací orgán pôvodnej inštitúcie. Pre posúdenie, či má byť úradník povýšený so spätným účinkom k 1. januáru roku N, alebo všeobecnejšie počas roku N, musí totiž uvedený orgán v praxi pristúpiť k porovnávaciemu hodnoteniu minulých zásluh úradníkov, najmä počas roka N‑1 a vzhľadom na hodnotiace správy o výkonoch týchto úradníkov počas roka N‑1 a prechádzajúcich rokov. Je teda nevyhnutné porovnať zásluhy preložených úradníkov so zásluhami úradníkov, ktorí boli ich kolegami ešte počas roka pred ich preložením, čo je posúdenie, ktoré môže platne vykonať iba pôvodná inštitúcia.

To neplatí v prípade, ak k preloženiu dôjde v roku predchádzajúcom roku, počas ktorého mohol byť úradník povýšený s účinkom od 1. januára. V takejto situácii nemôžu byť zásluhy úradníka za rok N‑1 porovnávané len so zásluhami jeho bývalých kolegov v pôvodnej inštitúcii, keďže treba zohľadniť aj zásluhy kolegov v novej inštitúcii. Za takých okolností prináleží menovaciemu orgánu prijímajúcej inštitúcie rozhodnúť o jeho povýšení. Porovnanie zásluh a hodnotiacich správ úradníka, ktorý bol preložený medzi inštitúciami, je zložitejšie ako porovnanie úradníkov prijímajúcej inštitúcie, ale nie je ako také ani nemožné ani diskriminačné. Také porovnanie si pri porovnaní posúdení vyžaduje dodatočné úsilie, ktoré pôvodne nebolo nevyhnutné, pričom však takýto postup nemožno prirovnať k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

(pozri body 22 – 25)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 11. júna 1998, Skrikas/Parlament, T‑167/97, bod 45

Súd pre verejnú službu: 28. júna 2011, Mora Carrasco a i./Parlament, F‑128/10, body 35 a 39; 5. júla 2011, Alari/Parlament, F‑38/11, bod 31

2.      V rámci rozhodnutia o povýšení na základe článku 45 služobného poriadku úradníkov Únie má menovací orgán rozsiahlu mieru voľnej úvahy a preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na otázku, či administratíva vzhľadom na spôsoby a prostriedky, na základe ktorých mohla vykonať posúdenie, sa držala v rámci hraníc, ku ktorým nemožno mať výhrady, a svoju právomoc nevyužila zjavne nesprávnym spôsobom. Posúdenie je zjavne nesprávne, ak je ľahko spozorovateľné a môže byť so samozrejmosťou odhalené z hľadiska kritérií, ktorým majú podľa zámeru normotvorcu podliehať rozhodnutia v oblasti povýšenia. Z toho vyplýva, že dôkazy, ktoré je povinný predložiť žalobca, aby preukázal zjavne nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustila administratíva pri posudzovaní skutkového stavu odôvodňujúceho zrušenie rozhodnutia, musia byť dostatočné na to, aby sa posúdenia zohľadnené administratívnou javili nepravdepodobné. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavnom pochybení treba zamietnuť, ak napriek dôkazom uvádzaným žalobcom možno spochybňované posúdenie pripustiť ako vždy pravdivé alebo akceptovateľné.

(pozri body 31 a 33)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. februára 1996, Lopes/Súdny dvor, T‑547/93, bod 133 a tam citovaná judikatúra

Všeobecný súd Európskej únie: 16. mája 2013, Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, bod 41

Súd pre verejnú službu: 24. marca 2011, Canga Fano/Rada, F‑104/09, bod 35; 18. apríla 2012, Buxton/Parlament, F‑50/11, bod 21 a tam citovaná judikatúra