Spojené veci T‑8/95 a T‑9/95

Wilhelm Pelle a Ernst-Reinhard Konrad

proti

Rade Európskej únie a Komisii Európskych spoločenstiev

„Mimozmluvná zodpovednosť – Mlieko – Dodatočný poplatok – Referenčné množstvo – Nariadenie (EHS) č. 2187/93 – Náhrada škody výrobcom – Prerušenie premlčania“

Abstrakt rozsudku

1.      Žaloba o náhradu škody – Premlčacia doba – Začiatok plynutia

[Článok 235 ES a článok 288 druhý odsek ES; Štatút Súdneho dvora, článok 43 (teraz článok 46 Štatútu Súdneho dvora); nariadenia Rady č. 1078/77 a č. 857/84]

2.      Žaloba o náhradu škody – Premlčacia doba – Prerušenie

[Články 230 ES a 232 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 43 (teraz článok 46 Štatútu Súdneho dvora); nariadenia Rady č. 1078/77, č. 857/84 a č. 2187/93; oznámenie Rady a Komisie 92/C 198/04]

3.      Konanie – Lehoty na podanie žaloby – Preklúzia

1.      Premlčacia lehota v prípade nárokov voči Spoločenstvu z mimozmluvnej zodpovednosti uvedená v článku 43 Štatútu Súdneho dvora (teraz článok 46 Štatútu Súdneho dvora) nemôže začať plynúť predtým, ako boli splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť náhrady škody, a najmä, pokiaľ ide o prípady, keď zodpovednosť vyplýva z normatívneho aktu, predtým, ako nastanú škodlivé účinky tohto aktu, pričom tieto podmienky sa týkajú existencie protiprávneho správania inštitúcií Spoločenstva, skutočnosti údajnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi týmto správaním a údajnou škodou.

V tejto súvislosti škoda spojená s nemožnosťou využiť referenčné množstvo vzniká výrobcovi mlieka odo dňa, keď po skončení záväzku neuvádzania na trh, ktorý prijal na základe nariadenia č. 1078/77, mohol dotknutý výrobca obnoviť dodávky mlieka bez toho, aby musel zaplatiť dodatočný poplatok, keby mu nebolo zamietnuté pridelenie referenčného množstva. K tomuto dňu boli teda splnené podmienky žaloby o náhradu škody proti Spoločenstvám.

(pozri body 61, 62)

2.      V súlade s článkom 43 ES Štatútu Súdneho dvora (teraz článok 46 Štatútu Súdneho dvora) sa premlčacia lehota prerušuje buď podaním žaloby na súd Spoločenstva, alebo predložením predbežnej žiadosti príslušnej inštitúcii Spoločenstva, pričom v poslednom uvedenom prípade k prerušeniu dochádza iba vtedy, pokiaľ je po predložení žiadosti podaná žaloba v lehote stanovenej podľa článku 230 ES, prípadne článku 232 ES.

Oznámenie Rady a Komisie týkajúce sa neskoršieho prijatia nariadenia č. 2187/93 o ponuke na náhradu škody dotknutým výrobcom, v ktorom sa inštitúcie zaviazali u niektorých výrobcov vzdať sa odvolávania sa na premlčanie vyplývajúce z uvedeného článku 43 až do okamihu, kým budú definované podrobné ustanovenia týkajúce sa náhrady škody dotknutým výrobcom, nespôsobilo plynutie novej päťročnej premlčacej lehoty odo dňa, keď toto obmedzenie skončilo. Toto vzdanie sa a predchádzajúca korešpondencia po predbežných žiadostiach o náhradu škody však majú dopad na výpočet premlčacej lehoty. Prerušenie premlčania vyplývajúce z jednostranného vzdania sa inštitúcií práva na odvolávanie sa na premlčanie uvedeného v uvedenom oznámení, prípadne takisto z predchádzajúcej korešpondencie, totiž existuje nezávisle od okamihu, v ktorom žalobca podal žalobu o náhradu škody na Súd prvého stupňa.

V tejto súvislosti nie je výhoda nepodmienečného prerušenia premlčacej lehoty vyplývajúca z jednostranného vzdania sa práva námietky zo strany žalovaných inštitúcií obmedzená iba na jednu kategóriu výrobcov mlieka, ktorí nepodali žiadosť v zmysle článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93. Existencia alebo neexistencia takejto žiadosti je relevantná iba na účely stanovenia konečného dátumu prerušenia premlčania vyplývajúceho z tohto vzdania sa, ktoré sa mení v závislosti od toho, či takáto žiadosť bola, alebo nebola podaná.

(pozri body 67, 69, 71 – 73, 76)

3.      V rámci právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa lehôt na podanie žaloby musí byť pojem ospravedlniteľný omyl vykladaný reštriktívne a môže sa vzťahovať len na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušné inštitúcie konali takým spôsobom, že toto správanie, či už samotné, alebo v rozhodujúcej miere, mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku dobromyseľnej osoby podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného prevádzkovateľa. V takomto prípade sa totiž správny orgán nemôže odvolávať na svoje vlastné nedodržanie zásad právnej istoty a legitímnej dôvery, ktoré bolo pôvodom omylu zo strany osoby podliehajúcej súdnej právomoci.

(pozri bod 93)