ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
zo 6. októbra 2021 (*)
„Štátna pomoc – Schéma pomoci, ktorú Nemecko poskytlo niektorým veľkým odberateľom elektrickej energie – Oslobodenie od sieťových poplatkov za roky 2012 – 2013 – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a protiprávnu a nariaďujúce vymáhanie vyplatenej pomoci – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Prípustnosť – Pojem pomoc – Štátne zdroje – Rovnosť zaobchádzania – Legitímna dôvera“
Vo veci T‑745/18,
Covestro Deutschland AG, so sídlom v Leverkusene (Nemecko), v zastúpení: M. Küper, J. Otter, C. Anger a M. Goldberg, advokáti,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller, R. Kanitz, S. Heimerl a S. Costanzo, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: T. Maxian Rusche a K. Herrmann, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2019/56 z 28. mája 2018 o schéme pomoci SA.34045 (2013/c) (ex 2012/NN) uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa paragrafu 19 predpisu StromNEV (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia V. Kreuschitz a Z. Csehi (spravodajca),
tajomník: B. Lefebvre, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. októbra 2020,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
[omissis]
A. O sporných legislatívnych a regulačných opatreniach
1. O systéme sieťových poplatkov pred zavedením sporných opatrení
[omissis]
8 Až do nadobudnutia účinnosti predpisu StromNEV, zmeneného predpisom EnWG 2011 (ďalej len „predpis StromNEV 2011“), podliehali nešpičkoví odberatelia a odberatelia základného zaťaženia individuálnym poplatkom vyčísleným podľa „metodiky fyzickej stopy“, ktorú vypracovala BNetzA a ktorá zohľadňovala sieťové náklady vytvorené týmito odberateľmi, s minimálnym poplatkom vo výške 20 % oznámených všeobecných poplatkov (ďalej len „minimálny poplatok“), ktorý zaručoval odmenu za prevádzkovanie sústavy, ku ktorej boli títo odberatelia pripojení, a to za predpokladu, že jednotlivé poplatky vypočítané podľa metódy fyzickej stopy boli nižšie alebo sa blížili k nule.
2. O sporných opatreniach
9 V súlade s § 19 ods. 2 druhou a treťou vetou predpisu StromNEV 2011 od 1. januára 2011 (dátum uplatňovania tohto ustanovenia so spätnou účinnosťou) boli individuálne poplatky pre odberateľov základného zaťaženia zrušené a nahradené úplným oslobodením od sieťových poplatkov (ďalej len „sporné oslobodenie“), o ktorom rozhodol príslušný regulačný orgán, a to BNetzA alebo regulačný orgán príslušnej spolkovej krajiny. Uvedené oslobodenie viedlo k stratám prevádzkovateľom prenosových alebo distribučných sústav podľa úrovne sústavy, na ktorú boli pripojení príjemcovia oslobodenia.
10 V súlade s § 19 ods. 2 šiestou a siedmou vetou predpisu StromNEV 2011 boli prevádzkovatelia prenosovej sústavy povinní nahradiť prevádzkovateľom distribučnej sústavy stratu vyplývajúcu zo sporného oslobodenia a museli si medzi sebou vyrovnať náklady spôsobené oslobodením prostredníctvom finančnej kompenzácie v súlade s § 9 Kraft‑Wärme‑Kopplungsgesetz (zákon o podpore kogenerácie tepla a elektriny) z 19. marca 2002 (BGBl. 2002 I, s. 1092), v dôsledku čoho každý z nich znášal rovnakú finančnú záťaž vyčíslenú podľa množstva elektrickej energie, ktorú dodával konečným odberateľom pripojeným k svojej sústave.
11 Od roku 2012 zaviedlo rozhodnutie BNetzA zo 14. decembra 2011 (BK8‑11‑024, ďalej len „rozhodnutie BNetzA z roku 2011“) mechanizmus financovania. Podľa tohto mechanizmu vyberali prevádzkovatelia distribučnej sústavy od konečných odberateľov alebo dodávateľov elektrickej energie prirážku (ďalej len „sporná prirážka“), z ktorej sa výnos odvádzal prevádzkovateľom prenosovej sústavy na kompenzáciu straty príjmov spôsobenej sporným oslobodením.
12 Výšku prirážky každoročne vopred stanovovali prevádzkovatelia prenosovej sústavy na základe metodiky, ktorú určila BNetzA. Výšku za rok 2012, ktorý bol prvým rokom zavedenia tohto systému, stanovila priamo BNetzA.
13 Tieto ustanovenia sa neuplatňovali, pokiaľ ide o náklady na oslobodenie za rok 2011, a preto každý prevádzkovateľ prenosovej a distribučnej sústavy musel znášať straty týkajúce sa oslobodenia za uvedený rok.
3. O systéme sieťového poplatku po prijatí sporných opatrení
14 Počas správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, bolo sporné oslobodenie od dane najprv vyhlásené za absolútne neplatné súdnymi rozhodnutiami Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 8. mája 2013 a Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) zo 6. októbra 2015 a následne zrušené od 1. januára 2014 predpisom StromNEV, ktorý bol zmenený predpisom Verordnung zur Änderung von Verordnungen auf dem Gebiet des Energiewirtschaftsrechts (predpis, ktorým sa menia predpisy v oblasti energetiky) zo 14. augusta 2013 (BGBl. 2013 I, s. 3250) (ďalej len „predpis StromNEV 2013“). Tento posledný uvedený predpis opätovne zaviedol do budúcnosti individuálne poplatky vyčíslené podľa metodiky fyzickej stopy s tým, že namiesto minimálneho poplatku sa uplatňujú paušálne poplatky vo výške 10, 15 a 20 % všeobecných poplatkov v závislosti od spotreby elektrickej energie (7 000, 7 500 a 8 000 hodín ročného využívania sústavy, v uvedenom poradí) (ďalej len „paušálne poplatky“).
15 Predpis StromNEV 2013 zaviedol prechodný režim účinný od 22. augusta 2013 a uplatňujúci sa so spätnou účinnosťou na odberateľov základného zaťaženia, ktorí ešte nemali prospech zo sporného oslobodenia za roky 2012 a 2013 (ďalej len „prechodný režim“). Namiesto individuálnych poplatkov vyčíslených podľa metodiky fyzickej stopy a minimálneho poplatku tento režim stanovoval výlučne uplatnenie paušálnych poplatkov.
[omissis]
D. Právny stav
19 Dňa 28. mája 2018 Komisia prijala rozhodnutie (EÚ) 2019/56 o schéme pomoci SA.34045 (2013/c) (ex 2012/NN) uplatnenej Nemeckom pre odberateľov základného zaťaženia podľa § 19 predpisu StromNEV [2011] (Ú. v. EÚ L 14, 2019, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým konštatovala, že Spolková republika Nemecko od 1. januára 2012 do 31. decembra 2013 neoprávnene poskytovala štátnu pomoc vo forme sporného oslobodenia.
20 Konkrétnejšie Komisia dospela k záveru, že výška štátnej pomoci zodpovedala sieťovým nákladom, ktoré v rokoch 2012 a 2013 vyvolali odberatelia základného zaťaženia, ktorí mali prospech z oslobodenia, alebo ak sú tieto náklady nižšie ako minimálny poplatok, tomuto poplatku.
21 Okrem toho Komisia uviedla, že sporná štátna pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, lebo nespĺňa podmienky ani jednej z výnimiek upravených v článku 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ a nemôže sa považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom ani z iných dôvodov.
22 V dôsledku toho Komisia rozhodla takto:
– sporné oslobodenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže odberatelia základného zaťaženia boli oslobodení od sieťových poplatkov zodpovedajúcich nákladom sústavy, ktoré spôsobili, alebo v prípade, že tieto náklady boli nižšie než minimálny poplatok, boli oslobodení od platenia tohto minimálneho poplatku,
– spornú pomoc uplatnila Spolková republika Nemecko v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a je nezlučiteľná s vnútorným trhom,
– individuálna pomoc poskytnutá podľa dotknutej schémy nepredstavuje štátnu pomoc, ak v čase jej poskytnutia spĺňala podmienky stanovené v nariadení o pomoci „de minimis“ prijatom podľa článku 2 nariadenia Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107] a [108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci (Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 312),
– Spolková republika Nemecko bola na jednej strane povinná vymáhať od príjemcov pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, poskytnutú na základe dotknutej schémy pomoci, vrátane úrokov, a na druhej strane bola povinná zrušiť všetky platby, ktoré sa ešte nevykonali na základe tejto schémy, odo dňa prijatia napadnutého rozhodnutia.
II. Konanie a návrhy účastníkov konania
23 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. decembra 2018 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
24 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. apríla 2019 podala Spolková republika Nemecko návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu žalobkyne. Rozhodnutím zo 4. júna 2019 predseda šiestej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu. Spolková republika Nemecko podala svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania a ostatní účastníci konania predložili svoje pripomienky k tomuto vyjadreniu v stanovených lehotách.
25 Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu v súlade s článkom 27 ods. 5 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do tretej komory, ktorej bola v dôsledku toho táto vec pridelená.
26 Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré odpovedali v stanovenej lehote.
27 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 29. októbra 2020.
28 Žalobkyňa na pojednávaní vyhlásila, že berie späť svoj prvý žalobný dôvod, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.
29 Žalobkyňa, podporovaná v konaní Spolkovou republikou Nemecko, navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
30 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
III. Právny stav
A. O prípustnosti žaloby
[omissis]
36 Pokiaľ ide údajné omeškanie pri podaní žaloby, ktoré namieta Komisia, treba pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ musí byť žaloba o neplatnosť podaná v lehote dvoch mesiacov, ktorá podľa prípadu začína plynúť od dátumu uverejnenia napadnutého aktu, jeho oznámenia žalobcovi alebo od dátumu, keď sa žalobca o ňom dozvedel.
37 V prejednávanej veci je nesporné, že žaloba bola podaná v lehote dvoch mesiacov a desiatich dní od uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku, ktoré sa uskutočnilo 16. januára 2019.
38 Pokiaľ ide o otázku, či sa žalobkyňa oboznámila s napadnutým rozhodnutím pred jeho uverejnením, treba pripomenúť, že zo samotného znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ vyplýva, že dátum oboznámenia sa s aktom má ako kritérium pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériám uverejnenia alebo oznámenia aktu (rozsudky z 10. marca 1998, Rada/Nemecko, C‑122/95, EU:C:1998:94, bod 35, a zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑339/16 P, EU:C:2017:384, bod 39; pozri tiež rozsudok z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia, T‑190/00, EU:T:2003:316, bod 30 a citovanú judikatúru), a uplatňuje sa teda na akty, ktoré sa neoznamujú ani neuverejňujú (rozsudok z 1. júla 2009, ISD Polska a i./Komisia, T‑273/06 a T‑297/06, EU:T:2009:233, bod 55).
39 Je pravda, že v prejednávanej veci nebolo uverejnenie napadnutého rozhodnutia podmienkou nadobudnutia jeho účinnosti. Rozhodnutia Komisie o zastavení konania o preskúmaní pomoci podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ sa uverejňujú v úradnom vestníku v súlade s článkom 32 ods. 3 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9). Podľa ustálenej judikatúry preto žalobkyňa mohla legitímne očakávať, že napadnuté rozhodnutie bude uverejnené (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, EU:T:1998:199, body 48 až 51, a z 1. júla 2009, ISD Polska a i./Komisia, T‑273/06 a T‑297/06, EU:T:2009:233, bod 57). Bola teda oprávnená zohľadniť dátum uverejnenia v úradnom vestníku ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby.
40 Tento záver nie je vyvrátený judikatúrou, ktorú uvádza Komisia.
41 Najskôr v rozsudku zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia (C‑339/16 P, EU:C:2017:384, body 34 až 40), Súdny dvor rozhodol, že začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby pre žalobkyňu, a to Portugalskú republiku, bolo oznámenie sporného rozhodnutia tejto žalobkyni, ktorej bolo toto rozhodnutie určené, zatiaľ čo v prejednávanej veci žalobkyňa nie je osobou, ktorej bolo určené napadnuté rozhodnutie, lebo napadnuté rozhodnutie bolo určené Spolkovej republike Nemecko a žalobkyni nebolo toto rozhodnutie oznámené v zmysle článku 263 ZFEÚ.
42 Ďalej návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:120), sa týkali otázky, či podniky príjímajúce štátnu pomoc, ktorá je predmetom rozhodnutia Komisie, mohli napadnúť toto rozhodnutie, čo by im v súlade s rozsudkom z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf (C‑188/92, EU:C:1994:90), bránilo v napadnutí zákonnosti tohto rozhodnutia pred vnútroštátnymi súdmi v prípade žaloby podanej proti opatreniam na vykonanie tohto rozhodnutia prijatým vnútroštátnymi orgánmi. Pokiaľ ide o počítanie lehoty na podanie žaloby, ktorú mohli žalujúce podniky podať na súd Európskej únie proti napadnutému rozhodnutiu, generálny advokát dospel k záveru, že vzhľadom na to, že uverejnenie uvedeného rozhodnutia nie je podmienkou nadobudnutia jeho účinnosti a že stačí, aby sa o ňom preukázateľne dozvedeli priamo a individuálne dotknuté podniky, lehota na napadnutie uvedeného rozhodnutia začala plynúť dňom, keď sa o ňom dozvedeli (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona vo veci Georgsmarienhütte a i., C‑135/16, EU:C:2018:120, bod 63). Treba však uviesť, že Súdny dvor sa nestotožnil s týmto návrhom v rozsudku, ktorým sa skončila uvedená vec (rozsudok z 25. júla 2018, Georgsmarienhütte a i., C‑135/16, EU:C:2018:582), a že v každom prípade sa na rozdiel od uvedenej veci v prejednávanej veci nepreukázalo, že žalobkyňa sa „preukázateľne“ dozvedela o napadnutom rozhodnutí.
43 Napokon v uznesení z 5. septembra 2019, Fryč/Komisia (C‑230/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:685), Súdny dvor v rámci žaloby o neplatnosť určitých nariadení konštatoval, že vzhľadom na to, že sporné akty boli uverejnené v úradnom vestníku a týmto uverejnením bolo podmienené nadobudnutie účinnosti uvedených aktov, je dňom, ktorý sa má zohľadniť na určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, deň uverejnenia. Vzhľadom na rozdielnu povahu aktov, o ktoré ide, treba poznamenať, že toto konštatovanie nemôže podporiť tvrdenie Komisie v prejednávanej veci.
44 Námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia vo vyjadrení k žalobe, teda treba zamietnuť.
B. O veci samej
[omissis]
1. O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že nejde o štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ
[omissis]
b) O druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na tom, že pomoc nebola poskytnutá zo štátnych prostriedkov
[omissis]
1) Úvodné poznámky
[omissis]
93 Nedávno na jednej strane Súdny dvor vzhľadom na opatrenie na podporu výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, financované z prirážky uloženej dodávateľom elektrickej energie zásobujúcimi koncových odberateľov v pomere k predanému množstvu (príplatok EEG), v rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), vylúčil použitie štátnych prostriedkov za týchto okolností:
– sumy získané týmto opatrením neboli podobné poplatkom, lebo predmetné opatrenie nezaväzovalo dotknutých prevádzkovateľov preniesť náklady na konečných zákazníkov (body 65 až 71 uvedeného rozsudku),
– neexistoval dominantný vplyv orgánov verejnej moci na hospodárenie s dotknutými prostriedkami, keďže neexistovala dispozičná právomoc k týmto prostriedkom, pričom okolnosť, že tieto prostriedky boli určené výlučne na financovanie dotknutej schémy, neznamenala, že štát s nimi mohol disponovať, t. j. rozhodnúť o inom použití týchto prostriedkov (body 74 až 76 tohto rozsudku), a vzhľadom na chýbajúcu verejnú kontrolu nad orgánmi zodpovednými za správu týchto prostriedkov v tejto súvislosti nepostačoval obyčajný dohľad nad riadnym vykonávaním predmetnej schémy (body 77 až 85 uvedeného rozsudku).
94 Na druhej strane Súdny dvor vzhľadom opatrenie na podporu výrobcov elektrickej energie poskytujúcich služby vo všeobecnom záujme, ktoré bolo financované najmä z príplatku uloženého konečným odberateľom elektrickej energie v závislosti od spotrebovanej elektrickej energie, v rozsudku z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), uznal, že kritérium štátnych prostriedkov bolo splnené, najmä vzhľadom na tieto okolnosti:
– príplatok bol povinný pre konečných odberateľov a výrobcov pre vlastnú spotrebu (bod 57 uvedeného rozsudku), ako aj pre prevádzkovateľov sústav poverených jeho výberom (bod 64 uvedeného rozsudku), jeho výšku stanovil verejnoprávny subjekt (bod 58 uvedeného rozsudku),
– rozdelenie prostriedkov riadil správca, ktorého priamo ovládal štát a ktorý bol poverený hospodárením s príplatkom a nemal žiadnu voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie a cieľ týchto prostriedkov (body 59 a 66 uvedeného rozsudku).
95 Judikatúra Súdneho dvora uvedená v bodoch 93 a 94 vyššie sa pri posudzovaní štátnej povahy prostriedkov v podstate opiera o dva hlavné prvky: na jednej strane o existenciu povinného zaťaženia konečných odberateľov alebo zákazníkov, ktorý sa zvyčajne označuje ako „poplatok“, a najmä ako „poplatok nedaňového charakteru“, a na druhej strane o štátnu kontrolu nad riadením systému, najmä prostredníctvom štátnej kontroly nad prostriedkami alebo nad správcami (tretími osobami) týchto prostriedkov. V podstate ide o dva prvky, ktoré tvoria alternatívu.
96 Povaha prvkov, ktoré tvoria alternatívu dvoch vyššie uvedených podmienok, je potvrdená bodom 72 rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), v ktorom Súdny dvor po vylúčení existencie „osobitného poplatku“ rozhodol, že v dôsledku toho bolo potrebné overiť, či ďalšie dva uvedené prvky (t. j. štátna kontrola nad prostriedkami alebo prevádzkovateľmi sústav) mu napriek tomu umožňovali dospieť k záveru, že prostriedky vytvorené z poplatku EEG predstavovali štátne prostriedky. Okrem toho vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407), Súdny dvor najprv uviedol, že finančné prostriedky, ktoré povinne vyberajú prevádzkovatelia elektrických sústav od hospodárskych subjektov a konečných odberateľov, možno považovať za štátne prostriedky (body 64 a 65 uvedeného rozsudku), a následne okrem iného, a teda len pre doplnenie konštatoval, že tieto finančné prostriedky, ktoré medzi príjemcov schémy rozdelil subjekt pod verejnou kontrolou, ktorý nemal žiadnu voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie a cieľ týchto prostriedkov, sa majú považovať za prostriedky, ktoré zostali pod verejnou kontrolou (body 66 a 67 uvedeného rozsudku).
97 Ako totiž zdôraznil generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch vo veci PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2000:585, bod 165), spoločným menovateľom vecí, v ktorých Súdny dvor uznal existenciu štátnych prostriedkov, je, že štát tak alebo onak vykonával kontrolu nad príjmami, o ktoré išlo. Túto kontrolu možno vykonávať najmä prostredníctvom poplatkov nedaňového charakteru, ktoré sú podľa generálneho advokáta mechanizmom, prostredníctvom ktorého sa finančné prostriedky stávajú vlastníctvom štátu predtým, než sa prerozdelia podporovaným podnikom. Podľa tohto výkladu je teda existencia poplatku nedaňového charakteru jednou zo situácií, keď ide o štátnu kontrolu používaných prostriedkov.
[omissis]
100 V odôvodnení 136 napadnutého rozhodnutia, ktoré je zhrnutím odôvodnení 49 až 84 rozhodnutia o začatí konania, Komisia pripomína, že v tomto poslednom uvedenom rozhodnutí dospela k záveru, že sporné oslobodenie bolo financované zo štátnych prostriedkov na základe týchto skutočností:
– sporné oslobodenie zodpovedá politike štátu,
– straty vyplývajúce zo sporného oslobodenia boli v plnej miere kompenzované sporným príplatkom, ktorí platili užívatelia sústavy, ale nezaťažoval prevádzkovateľov sústavy,
– prevádzkovatelia prepravných sústav boli poverení riadením finančných tokov vyplývajúcich z oslobodenia od spornej prirážky a nemohli použiť príjmy zo spornej prirážky samostatne,
– sporná prirážka nezodpovedala platbe za službu alebo tovar.
101 V odôvodnení 137 napadnutého rozhodnutia Komisia odmieta tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého prostriedky určené na financovanie sporného oslobodenia neprechádzajú cez štátny rozpočet. Podľa Komisie je pojem štátne prostriedky naplnený aj vtedy, ak je pomoc financovaná zo súkromných zdrojov, ktoré sa musia platiť na základe povinnosti uloženej štátom a sú spravované a rozdeľované v súlade s ustanoveniami príslušného právneho aktu, a to aj v prípade, že tieto prostriedky nie sú spravované štátnymi orgánmi, ale neštátnymi subjektmi, ktoré určil štát.
102 V odôvodneniach 138 a 139 napadnutého rozhodnutia Komisia zdôrazňuje, že strata príjmov spôsobená sporným oslobodením v rokoch 2012 a 2013 bola úplne prenesená na konečných odberateľov prostredníctvom mechanizmu úplnej náhrady, financovaným z príplatku, ktorý štát uložil konečným odberateľom.
103 V odôvodneniach 140 až 147 napadnutého rozhodnutia Komisia spresňuje, že:
– sporná prirážka bol poplatkom nedaňového charakteru, uloženým štátom a vyberaným od konečných odberateľov, a nie všeobecným sieťovým poplatkom,
– prevádzkovatelia sústav boli poverení zrážkou a správou spornej prirážky, pričom boli povinní vyberať túto prirážku a príjmy z tejto prirážky mohli použiť len na kompenzáciu straty príjmov z dôvodu sporného oslobodenia,
– príplatok zaručoval úplnú kompenzáciu straty, ktorú vykázali títo prevádzkovatelia z dôvodu sporného oslobodenia, a výška príplatku bola vypočítaná v závislosti od oslobodenia.
104 Komisia sa v podstate opiera o tieto dve okolnosti: na jednej strane sporná prirážka predstavuje „poplatok nedaňového charakteru“, lebo tvorila povinný poplatok uložený štátom a vyberaný od „konečných odberateľov“ a na druhej strane prevádzkovatelia sústav sú poverení správou prirážky podľa pravidiel uložených štátom, a teda konajú pod kontrolou štátu.
[omissis]
106 V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že sporná prirážka bola prijatá rozhodnutím BNetzA z roku 2011 (pozri body 10 až 13 vyššie) a že preto v súlade s ustálenou judikatúrou (pozri bod 86 vyššie) ho možno pripísať štátu, čo žalobkyňa navyše nespochybňuje.
107 Tento záver nemá vplyv na otázku, či rozhodnutie BNetzA z roku 2011 možno považovať za rozhodnutie ultra vires podľa nemeckého práva, ani na otázku vyhlásenia neplatnosti tohto rozhodnutia nemeckými súdmi a jeho následného zrušenia (pozri bod 14 vyššie), pričom účastníci konania vzniesli tieto otázky oneskorene v priebehu konania a nespochybňujú skutočnosť, že toto rozhodnutie sa počas relevantného obdobia skutočne uplatňovalo (pozri body 14 a 15 vyššie). Ako totiž uvádza judikatúra, účinnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci by bola značne oslabená, ak by ich uplatnenie bolo možné vylúčiť z dôvodu, že pomoc bola poskytnutá v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 17. septembra 2014, Commerz Nederland, C‑242/13, EU:C:2014:2224, bod 36), a aj za predpokladu, že uvedené rozhodnutie je nezákonné, stále platí, že jeho účinky môžu pôsobiť dlhodobo až dovtedy, dokiaľ nebude zrušené alebo sa aspoň nekonštatuje jeho nezákonnosť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, EU:C:2005:130, bod 38).
108 To isté platí pre tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého rozhodnutie BNetzA z roku 2011, uverejnené v Úradnom vestníku Spolkovej republiky Nemecko 21. decembra 2011, nadobudlo účinnosť až 4. januára 2012, a teda 15. októbra 2011, čo bol posledný deň na uverejnenie sadzobníkov na rok 2012, ktoré boli záväzné a uplatňovali sa na všetkých užívateľov sústavy, ešte nezaväzovalo prevádzkovateľov prepravnej sústavy. Toto tvrdenie, ktoré bolo po prvýkrát uvedené v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, nevyvracia skutočnosť, že toto rozhodnutie sa uplatňovalo počas relevantného obdobia.
[omissis]
2) O povinnom charaktere poplatku
[omissis]
113 Pokiaľ ide o dôvodnosť tvrdení žalobkyne s cieľom kvalifikovať spornú prirážku ako „poplatok nedaňového charakteru“ v zmysle citovanej judikatúry, treba overiť, či táto prirážka uložená štátom bola v celom rozsahu formou právnej povinnosti prenesená na konečných platiteľov uvedenej prirážky.
114 V tejto súvislosti sa stanoviská účastníkov konania rozchádzajú, pokiaľ ide o otázku, či bola sporná prirážka povinne prenesená na „konečného odberateľa“, ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí (pozri najmä odôvodnenia 135, 138, 140 a 143 uvedeného rozhodnutia), a teda pokiaľ ide o otázku identifikácie konečných platiteľov spornej prirážky.
115 Komisia zahrnula do tejto definície užívateľov sústavy, teda veľkých odberateľov elektrickej energie priamo pripojených do sústavy, a dodávateľov elektriny, ktorí sú povinní platiť príplatok v rozsahu, v akom uzatvárajú zmluvy s prevádzkovateľmi sústavy s cieľom nakupovať elektrickú energiu (pre vlastnú spotrebu ako veľkí odberatelia alebo pre svojich zákazníkov ako dodávatelia) a sú teda „konečnými odberateľmi“ služby „používania sústavy“.
116 Žalobkyňa a Spolková republika Nemecko zahŕňajú do tohto pojmu konečných odberateľov elektrickej energie, ale nie dodávateľov elektrickej energie, pričom tvrdia, že sporná prirážka sa vyberá jedine od užívateľov sústavy, a nie je povinne prenesená na všetkých konečných odberateľov elektrickej energie. Spochybňujú tiež skutočnosť, že by prevádzkovatelia sústavy boli povinní vyberať spornú prirážku od užívateľov sústavy. Podľa tohto výkladu sporná prirážka v podstate nepredstavuje záťaž pre štátny rozpočet, ale skôr „poplatok“, teda prevod finančných prostriedkov medzi súkromnými subjektmi.
117 Je teda potrebné identifikovať konečných platiteľov spornej prirážky a určiť, či je voči nim povinná.
118 Pokiaľ ide o konečných platiteľov spornej prirážky, treba rozlišovať na jednej strane vzťah medzi prevádzkovateľmi sústavy a užívateľmi sústavy (v prípade väčšiny dodávateľov elektrickej energie, ale aj veľkých odberateľov elektrickej energie) a na druhej strane vzťah medzi dodávateľmi elektrickej energie a odberateľmi elektrickej energie: sporná prirážka sa týka len prvého vzťahu, teda toho medzi prevádzkovateľmi a užívateľmi sústavy, keďže prirážka sa vyberá ako dôsledok používania sústavy, a nie spotreby elektrickej energie.
119 Za týchto okolností otázka nastolená žalobkyňou (pozri bod 116 vyššie), či dodávatelia elektrickej energie boli povinní preniesť spornú prirážku na svojich zákazníkov, teda na všetkých konečných odberateľov elektrickej energie, nie je relevantná vzhľadom na skutočnosť, že konečnými platiteľmi tejto prirážky boli užívatelia sústavy, t. j. samotní dodávatelia, ako aj koneční odberatelia priamo pripojení na sústavu, ale nie ostatní koneční odberatelia.
120 Pokiaľ ide o záväzný charakter spornej prirážky, najskôr treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie jasne identifikuje povinnosť výberu a prenosu spornej prirážky vo vzťahu ku „konečným odberateľom“, pričom odkazuje najmä na rozhodnutie BNetzA z roku 2011 (pozri odôvodnenia 135, 138, 140, 141 a 143 napadnutého rozhodnutia), ktoré vo svojich bodoch 3 a 5.2 uvádza týchto odberateľov spolu s dodávateľmi ako konečných platiteľov uvedenej prirážky, ako užívateľov sústavy. Tento výklad potvrdzujú úvahy uvedené v bode 20 rozsudku Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) zo 6. októbra 2015 (pozri bod 14 vyššie) a pripomenuté v odôvodnení 140 napadnutého rozhodnutia, v ktorých Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) dospel k záveru, že sporná prirážka nepredstavuje protihodnotu za používanie sústavy, ale poplatok, prostredníctvom ktorého sa mala vykryť strata prevádzkovateľov sústavy.
121 Okrem toho treba pripomenúť, že na to, aby opatrenie predstavovalo „poplatok“ alebo „daň“ v zmysle článkov 30 alebo 110 ZFEÚ, stačí, aby sa vyberali z medziproduktov alebo sprostredkujúcich služieb bez toho, aby sa nevyhnutne prenášali na konečných zákazníkov výrobkov alebo služieb na výstupe, keďže judikatúra potvrdzuje, že na účely uplatnenia týchto ustanovení nezáleží na postavení platiteľa poplatku alebo dane, pokiaľ sa poplatok alebo daň týkajú výrobku alebo činnosti nevyhnutne spojenej s týmto výrobkom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 49). Ako uvádza judikatúra citovaná v bode 90 tohto rozsudku, v tejto súvislosti je rozhodujúcim prvkom to, že tieto subjekty sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, a nie sú iba povinné uskutočniť nákup zo svojich vlastných finančných prostriedkov.
122 Ďalej treba uviesť, že v prejednávanej veci Komisia po spresnení, že sporná prirážka bola právne záväzným spôsobom uložená rozhodnutím BNetzA z roku 2011, v odôvodnení 143 napadnutého rozhodnutia dospela k záveru, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od všetkých konečných odberateľov alebo dodávateľov a že toto rozhodnutie tiež stanovovalo mesačné prevody príjmov vytvorených z tejto prirážky rôznym prevádzkovateľom prenosových sústav.
123 Bod 3 v spojení s bodom 5.2 rozhodnutia BNetzA z roku 2011 totiž stanovujú, že prevádzkovatelia distribučných sústav sú povinní vyberať spornú prirážku „od všetkých konečných odberateľov alebo dodávateľov a mesačne ju prevádzať príslušnému prevádzkovateľovi prenosovej sústavy“. Preto treba dospieť k záveru, že sporná prirážka, zavedená správnym orgánom prostredníctvom regulačného opatrenia, mala záväzný charakter vo vzťahu ku konečným odberateľom ako užívateľom sústavy, keďže uvedené rozhodnutie ukladalo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť preniesť na uvedených odberateľov dodatočné náklady spojené so spornou prirážkou, na rozdiel od situácie, ktorá viedla k rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 70).
124 Okrem toho na jednej strane je tento záver Komisie založený na výklade podanom nemeckými orgánmi v priebehu správneho konania, z ktorého jasne vyplýva, že prevádzkovatelia distribučných sústav mali povinnosť vyberať spornú prirážku od konečných odberateľov alebo dodávateľov a mesačne ju prevádzať na jednotlivých prevádzkovateľov prepravných sústav. Na druhej strane napriek tomu, že Komisia v rozhodnutí o začatí konania jednoznačne potvrdila, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 uložilo prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku od konečných odberateľov ako užívateľov sústav (pozri najmä bod 14 rozhodnutia o začatí konania), nemecké orgány v priebehu správneho konania neuviedli nič, čo by malo spochybniť tento záver.
125 Pokiaľ ide okrem toho o tvrdenie, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 nemalo právne záväzné účinky, lebo platobná povinnosť vzťahujúca sa na užívateľov sústav vyplývala výlučne zo súkromnoprávnych zmlúv medzi prevádzkovateľmi a užívateľmi sústav, a podľa ktorého BNetzA nemohla uložiť povinnosť, ktorá nebola povolená právnym rámcom, t. j. predpisom StromNEV 2011 a zákonom o podpore kogenerácie tepla a elektrickej energie z 19. marca 2002, na ktorý odkazuje tento predpis, a bez ohľadu na prípustnosť tohto tvrdenia uvedeného v replike, je potrebné uviesť, že znenie bodu 3 rozhodnutia BNetzA z roku 2011 ukladá prevádzkovateľom distribučných sústav povinnosť vyberať spornú prirážku, sú teda povinní vyberať od svojich zákazníkov túto prirážku. Keďže toto rozhodnutie bolo súčasťou schémy účinnej počas relevantného obdobia a vyvolalo právne záväzné účinky, ktoré navyše neboli odstránené ustanoveniami, ktoré túto schému postupne zrušili (pozri body 14 a 15 vyššie), treba dospieť k záveru, že schéma založená na spornej prirážke mala právne záväzný účinok.
126 Napokon Komisia v odôvodneniach 39, 144 a 145 napadnutého rozhodnutia uviedla, že mechanizmus spornej prirážky zabezpečoval prevádzkovateľom sústav úplnú kompenzáciu straty, ktorú vykazovali z dôvodu sporného oslobodenia, pretože výška uvedenej prirážky bola prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu sporného oslobodenia.
127 Tento výklad Komisie potvrdzujú body 2 a 6 rozhodnutia BNetzA z roku 2011, ktoré vyžadujú, aby prevádzkovatelia prepravných sústav zohľadnili odhady strát príjmov vyplývajúcich zo sporného oslobodenia pri výpočte spornej prirážky a aby každý prevádzkovateľ sústavy jednotlivo nahrádzal rozdiel medzi odhadom straty príjmov a skutočne dosiahnutými nižšími príjmami.
128 Ďalšie tvrdenia žalobkyne nemôžu vyvrátiť tieto závery.
129 Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie, že výšku spornej prirážky neurčuje štát, ale prevádzkovatelia prenosových sústav, stačí pripomenúť, že ako uviedla Komisia v odôvodnení 37 napadnutého rozhodnutia, v prvom roku uplatňovania schémy rozhodnutie BNetzA z roku 2011 stanovilo počiatočnú výšku spornej prirážky na 440 miliónov eur, z čoho bola odhadovaná suma 140 miliónov eur na individuálne poplatky uplatňované voči nešpičkovým odberateľom a 300 miliónov eur na sporné oslobodenie, a v druhom roku uplatňovania schémy uvedené rozhodnutie BNetzA stanovilo veľmi podrobnú metódu výpočtu prirážky. Ako vyplýva z bodov 1 a 2 uvedeného rozhodnutia, ako aj z jeho bodu 5.2, prevádzkovatelia prepravnej sústavy mali určiť na jednej strane predpokladanú stratu vyplývajúcu z oslobodenia v porovnaní s úplným zaplatením sieťových poplatkov a na druhej strane očakávaný odber s cieľom určiť výšku spornej prirážky za kilowatthodinu vzhľadom na príjmy dosiahnuté počas predposledného roka. Ako navyše uviedla Komisia v odôvodnení 39 napadnutého rozhodnutia, v súlade s rozhodnutím BNetzA z roku 2011 mali prevádzkovatelia prenosovej sústavy každoročne upraviť výšku spornej prirážky na základe skutočných finančných potrieb vyplývajúcich z predchádzajúceho roka.
130 Po druhé treba odmietnuť tvrdenie, že neexistoval žiadny zákonný mechanizmus na zaručenie úplnej náhrady strát, a to najmä z dôvodu nemožnosti preniesť náklady spornej prirážky v prípade nevymožiteľných pohľadávok. Kvalifikácia spornej prirážky ako poplatku nedaňového charakteru totiž postačuje na to, aby sa príjmy z tohto poplatku považovali za štátne prostriedky, pričom nie je potrebné, aby sa štát zaviazal kompenzovať straty spôsobené nezaplatením uvedenej prirážky, a to najmä v prípade nevymožiteľných pohľadávok. Hoci, ako uznáva Komisia, straty nenávratných pohľadávok ekonomicky znášajú prevádzkovatelia distribučnej sústavy, treba uviesť, že strata príjmov z dôvodu platobnej neschopnosti nepredstavuje stratu príjmov v zmysle dotknutej schémy a je odôvodnená tým, že vzťahy medzi prevádzkovateľmi sústavy a konečnými dlžníkmi spornej prirážky sú súkromnoprávnymi vzťahmi.
131 Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie, že vzhľadom na výlučné určenie prostriedkov vytvorených spornou prirážkou nemal štát žiadnu dispozičnú právomoc vo vzťahu k finančným prostriedkom, čo podľa rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 76), údajne vylučuje, aby sporná prirážka zahŕňala použitie štátnych zdrojov, treba konštatovať, že v bode 76 uvedeného rozsudku bola existencia výlučného určenia prostriedkov posúdená v rámci preskúmania štátnej kontroly nad prevádzkovateľmi sústav, a nie v rámci preskúmania existencie poplatku nedaňového charakteru, ako v prejednávanej veci. Toto tvrdenie bude preto preskúmané v súvislosti s preskúmaním štátnej kontroly nad uvedenými prevádzkovateľmi (pozri body 144 až 145 nižšie). V každom prípade kvalifikácia spornej prirážky ako poplatku nedaňového charakteru, pokiaľ sa potvrdí na základe vyššie uvedeného posúdenia, nie je spochybnená existenciou výlučného určenia prostriedkov. Naopak, tento posledný uvedený prvok potvrdzuje, že mechanizmus prirážky sa riadi štátom stanovenými ustanoveniami.
132 Vzhľadom na uvedené treba dospieť k záveru, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011, ktoré prevádzkovateľom distribučných sústav právne záväzným spôsobom ukladá povinnosť vyberať spornú prirážku od konečných odberateľov ako užívateľov sústav, predstavuje poplatok nedaňového charakteru alebo povinný poplatok v zmysle judikatúry uvedenej v bode 121 vyššie, a teda zahŕňa použitie štátnych zdrojov.
3) O existencii štátnej kontroly nad prostriedkami získanými na základe prirážky alebo nad prevádzkovateľmi sústav
133 Pokiaľ ide o druhý prvok, a to existenciu štátnej kontroly nad prostriedkami získanými na základe prirážky alebo nad prevádzkovateľmi sústav, treba uviesť, že je pravda, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, neexistuje štátna kontrola nad prevádzkovateľmi sústav v zmysle zásad stanovených Súdnym dvorom v rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), ktorý sa okrem toho týkal tých istých prevádzkovateľov nemeckej elektrickej sústavy. Skutočnosť, že títo prevádzkovatelia podliehajú povoleniu alebo certifikácii a že sú držiteľmi koncesií, totiž nestačí na preukázanie toho, že jednoducho konajú pod verejnou kontrolou. Súdny dvor tiež spresnil, že obyčajný dohľad nad riadnym výkonom dotknutej schémy v tejto súvislosti nepostačuje (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 77 až 85).
134 Neexistencia trvalej verejnej kontroly nad prevádzkovateľmi sústav však v prejednávanej veci nie je rozhodujúca, keďže existuje štátna kontrola nad finančnými prostriedkami, teda nad celým mechanizmom výberu a rozdeľovania spornej prirážky (pozri tiež judikatúru citovanú v bode 89 vyššie).
135 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozhodnutie BNetzA z roku 2011 ukladá prevádzkovateľom sústav povinnosť vyberať od užívateľov sústav, vrátane konečných odberateľov, spornú prirážku tak, ako ju vyčíslila BNetzA (za rok 2012) alebo podľa metódy stanovenej týmto orgánom (za rok 2013), pričom vybraté príjmy sa platia prevádzkovateľom prepravných sústav ako kompenzácia zvýšených nákladov vzniknutých sporným oslobodením. Okrem toho je medzi účastníkmi konania nesporné, že príjmy vytvorené spornou prirážkou sú určené na ciele schémy výlučne preskúmanými zákonmi a inými právnymi predpismi. V bode 129 vyššie bolo tiež uvedené, že podľa rozhodnutia BNetzA z roku 2011 prevádzkovatelia sústav dostávali sumu zodpovedajúcu dodatočným nákladom spôsobeným sporným oslobodením, pričom výška spornej prirážky je prispôsobená sume zdrojov požadovaných z dôvodu sporného oslobodenia.
136 Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že na jednej strane existuje analógia medzi spornou prirážkou a dodatočnými nákladmi spôsobenými sporným oslobodením, a na druhej strane, že prevádzkovatelia sústav konali ako obyčajní sprostredkovatelia pri vykonávaní mechanizmu, ktorý sa v celom rozsahu riadi štátom stanovenými ustanoveniami (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 20. septembra 2019, FVE Holýšov I a i./Komisia, T‑217/17, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:633, body 115 a 116).
137 Tvrdenia žalobkyne nemôžu spochybniť tento záver.
138 Po prvé, hoci skutočnosť, že sporná prirážka sa vyberá na základe cieľov štátu alebo štátnej politiky uplatňovanej rozhodnutím BNetzA z roku 2011, nie je sama osebe rozhodujúcim prvkom v rámci preukázania existencie štátnej kontroly, nič to nemení na tom, že ide o jeden z prvkov, z ktorých vyplýva, že existuje štátna kontrola nad systémom výberu a rozdeľovania spornej prirážky.
139 Po druhé tvrdenie, podľa ktorého prevádzkovatelia sústav nie sú organizáciami poverenými štátom na správu príjmov zo spornej prirážky, ale sa podieľajú výlučne na uplatňovaní schémy, nie je presvedčivé. Podľa judikatúry totiž v tejto súvislosti nie je nevyhnutné výslovné „poverenie“, pokiaľ sa na základe vyššie uvedených úvah preukáže, že existuje štátna kontrola nad celým mechanizmom výberu spornej prirážky a rozdeľovania získaných finančných prostriedkov. Vo veciach, v ktorých bola absencia takéhoto štátneho „poverenia“ rozhodujúcim prvkom na vylúčenie štátnej povahy dotknutých finančných prostriedkov, totiž išlo buď o obyčajnú povinnosť nákupu uloženú súkromnoprávnym podnikom z ich vlastných finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, body 58 až 61, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, body 26 a 30), alebo o neexistenciu povinného poplatku uloženého konečným odberateľom a zároveň absenciu štátnej kontroly nad finančnými prostriedkami vytvorenými z predmetného poplatku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 65 až 86).
140 Po tretie okolnosť, že prevádzkovatelia sietí sú súkromnoprávnymi subjektmi a konajú na základe súkromnoprávnych vzťahov, a to najmä pokiaľ ide o vymáhanie pohľadávok spojených so spornou prirážkou, pričom nemajú žiadnu výkonnú právomoc, nie je sama osebe rozhodujúca, keďže dôležité je to, či tieto subjekty boli určené štátom s cieľom spravovať štátne prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 20, a z 20. septembra 2019, FVE Holýšov I a i./Komisia, T‑217/17, neuverejnený, vec v odvolacom konaní, EU:T:2019:633, bod 126). Okrem toho, hoci je tvrdenie založené na tom, že väčšinovým vlastníkom jedného z prevádzkovateľov prepravnej sústavy, a to spoločnosti TransnetBW, bol štát, dôvodné, nie je v tejto súvislosti relevantné.
141 Po štvrté je pravda, že podľa judikatúry dohľad orgánov verejnej moci nad riadnym výkonom systému nestačí na preukázanie existencie kontroly nad dotknutými prevádzkovateľmi alebo finančnými prostriedkami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 77).
142 V rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 82), však Súdny dvor nespochybňuje svoju judikatúru, podľa ktorej finančné prostriedky pochádzajúce z povinných poplatkov uložených právnou úpravou štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú orgánmi verejnej moci (rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 25), ale zdôrazňuje, že v tomto druhom prípade chýbajú dva podstatné prvky, a to existencia zásady úplného krytia kúpnej povinnosti dotknutým členským štátom a skutočnosť, že dotknuté sumy boli zverené Caisse des dépôts et consignations (Štátna sporiteľňa a pokladňa), t. j. verejnoprávnej právnickej osobe, ktorá konala pod vedením štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, body 83 až 85). Toto tvrdenie teda nie je presvedčivé, ak sa na základe predchádzajúcich úvah preukáže, že tak, ako uvádza Komisia, sa štátna kontrola týka celého mechanizmu výberu spornej prirážky a rozdeľovania príjmov vytvorených touto prirážkou, vrátane celkového pokrytia zvýšených nákladov vyvolaných touto prirážkou (pozri bod 135 vyššie).
143 Po piate tvrdenie, podľa ktorého štát nezaručuje pokrytie prípadných strát príjmov, keďže zvýšené náklady, ktoré nemusia byť prenesené, a správcovia uzavretých distribučných sústav sú povinní priznať sporné oslobodenie bez toho, aby mali nárok na akúkoľvek náhradu, bolo odmietnuté v rámci kvalifikácie spornej prirážky ako poplatku nedaňového charakteru (pozri bod 130 vyššie).
144 Po šieste, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že výlučné určenie dotknutých prostriedkov vylučuje akúkoľvek právomoc štátu nakladať s prostriedkami vytvorenými spornou prirážkou, je pravda, že ak za určitých okolností súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 69; z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 66, a z 11. decembra 2014, Rakúsko/Komisia, T‑251/11, EU:T:2014:1060, bod 70), považoval výlučné určenie prostriedkov uložené zákonom za nepriamy dôkaz toho, že finančné prostriedky alebo správcovia týchto prostriedkov boli pod verejnou kontrolou, a teda za nepriamy dôkaz použitia štátnych prostriedkov, za iných okolností Súdny dvor aj v prípade výlučného určenia prostriedkov odmietol existenciu rozhodujúceho vplyvu orgánov verejnej moci, a teda existenciu použitia štátnych prostriedkov v prípade chýbajúcej právomoci nakladať s finančnými prostriedkami, t. j. možnosť odlišného určenia týchto prostriedkov zo strany orgánov verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia, C‑405/16 P, EU:C:2019:268, bod 76).
145 Treba však zohľadniť, že v rozsudku z 28. marca 2019, Nemecko/Komisia (C‑405/16 P, EU:C:2019:268), Súdny dvor na rozdiel od predchádzajúcej judikatúry preskúmal túto skutočnosť s cieľom posúdiť existenciu štátnej kontroly nad finančnými prostriedkami v situácii, keď vylúčil povinnú povahu záťaže, pričom spresnil, že výlučné určenie prostriedkov by viedlo skôr k preukázaniu toho, že pri neexistencii akejkoľvek inej skutočnosti v opačnom zmysle by štát nebol presne schopný nakladať s týmito prostriedkami, t. j. rozhodnúť o odlišnom určení, než je to, ktoré upravujú dotknuté ustanovenia právnych predpisov. Súdny dvor teda skôr než to, aby sa vrátil k predchádzajúcej judikatúre, ktorá bola navyše krátko nato potvrdená rozsudkom z 15. mája 2019, Achema a i. (C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 66), sa zámerne obmedzil na uvedenie toho, že ak neexistujú iné dôkazy, táto okolnosť sama osebe nie je rozhodujúca na preukázanie existencie takejto kontroly.
146 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba dospieť k záveru, že sporná prirážka predstavuje v súlade s relevantnou judikatúrou poplatok nedaňového charakteru alebo povinný poplatok, ktorého výška bola stanovená orgánom verejnej moci (na rok 2012), alebo metódou uloženou týmto orgánom (na rok 2013), ktorý sleduje ciele verejného záujmu, že bol uložený prevádzkovateľom sústav na základe objektívnych kritérií a že bol vyberaný týmito prevádzkovateľmi podľa pravidiel stanovených vnútroštátnymi orgánmi.
147 Z toho vyplýva, že sporné oslobodenie od dane predstavuje opatrenie poskytnuté zo štátnych prostriedkov.
148 Preto musí byť druhá časť druhého žalobného dôvodu zamietnutá.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Covestro Deutschland AG znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.
3. Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. októbra 2021.
Podpisy