Vec C‑188/15

Asma BougnaouiaAssociation de défense des droits de l’homme (ADDH)

proti

Micropole SA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia založená na náboženstve alebo viere – Podstatná a rozhodujúca požiadavka na zamestnanie – Pojem – Želanie zákazníka, aby služby neposkytovala pracovníčka nosiaca moslimskú šatku“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 14. marca 2017

1.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Pojem náboženstvo – Rozsah

(Charta základných práv Európskej únie, článok 10 ods. 1 a článok 52 ods. 3; smernica Rady 2000/78, článok 1)

2.        Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie založenej na náboženstve alebo presvedčení – Podstatná a rozhodujúca požiadavka na zamestnanie – Pojem – Vôľa zamestnávateľa zohľadniť želania zákazníka, aby už služby uvedeného zamestnávateľa poskytovala pracovníčka nosiaca moslimskú šatku – Vylúčenie

(Smernica 2000/78, odôvodnenie 23 a článok 4 ods. 1)

1.      Pokiaľ ide o pojem „náboženstvo“ nachádzajúci sa v článku 1 tejto smernice, treba uviesť, že táto smernica neobsahuje definíciu uvedeného pojmu.

Normotvorca Únie však v odôvodnení 1 smernice 2000/78 odkázal na základné práva, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ktorý vo svojom článku 9 stanovuje, že každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa najmä slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov.

Podľa tohto ustanovenia toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním úkonov a zachovávaním obradov. Ako vyplýva z Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), právo zaručené v jej článku 10 ods. 1 zodpovedá právu zaručenému v článku 9 EDĽP a v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má rovnaký zmysel a rozsah ako toto právo.

Vzhľadom na to, že EDĽP a následne Charta priznávajú široký výklad pojmu „náboženstvo“, keďže zahŕňajú do tohto pojmu slobodu osôb prejavovať svoje náboženské vyznanie, treba uviesť, že normotvorca Únie mal v úmysle prijať rovnaký prístup pri prijímaní smernice 2000/78, takže pojem „náboženstvo“ nachádzajúci sa v článku 1 tejto smernice treba vykladať ako pokrývajúci jednak forum internum, čiže skutočnosť mať vieru, a jednak forum externum, čiže verejný prejav náboženskej viery.

(pozri body 27 – 30)

2.      Článok 4 ods. 1 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že vôľu zamestnávateľa zohľadňovať želanie zákazníka, aby služby uvedeného zamestnávateľa už neboli poskytované pracovníčkou, ktorá nosí moslimskú šatku, nemožno považovať za podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie v zmysle tohto ustanovenia.

Okrem toho treba zdôrazniť, že v súlade s odôvodnením 23 smernice 2000/78 len za veľmi obmedzených podmienok môže charakteristika spojená najmä s náboženstvom predstavovať podstatnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie.

Treba rovnako zdôrazniť, že podľa samotného znenia článku 4 ods. 1 smernice 2000/78 predmetná charakteristika môže predstavovať takúto požiadavku len „z dôvodu povahy profesijnej činnosti alebo podmienok jej výkonu“.

Z týchto rôznych informácií vyplýva, že pojem „podstatná a rozhodujúca požiadavka na zamestnanie“ v zmysle tohto ustanovenia odkazuje na požiadavku, ktorá objektívne vyplýva z povahy alebo podmienok výkonu predmetnej profesijnej činnosti. Nemôže sa však vzťahovať na subjektívne úvahy, akými sú vôľa zamestnávateľa zohľadniť osobitné želanie zákazníka.

(pozri body 38 – 41 a výrok)