Rozsudok Súdneho dvora (šiesta komora) z 19. novembra 2020 (návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Hannover - Nemecko) – EZ/Bundesrepublik Deutschland
(vec C-238/19)1
(Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky pre priznanie postavenia utečenca – Odmietnutie vykonania vojenskej služby – Článok 9 ods. 2 písm. e) – Právna úprava krajiny pôvodu, ktorá neupravuje právo na výhradu vo svedomí – Ochrana osôb, ktoré utiekli z ich krajiny pôvodu po uplynutí lehoty odkladu vojenskej služby – Článok 9 ods. 3 – Spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 tejto smernice a stíhaním a potrestaním uvedeným v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice – Dôkaz)
Jazyk konania: nemčina
Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
Verwaltungsgericht Hannover
Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom
Žalobca: EZ
Žalovaná: Bundesrepublik Deutschland
Výrok rozsudku
Článok 9 ods. 2 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v prípade, že právna úprava štátu pôvodu neupravuje možnosť odmietnuť vykonávanie vojenskej služby, sa toto odmietnutie konštatovalo v situácii, keď dotknutá osoba svoje odmietnutie neformalizovala v súlade s príslušným postupom a utiekla zo svojej krajiny pôvodu, pričom sa neprihlásila vojenskej správe.
Článok 9 ods. 2 písm. e) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že pre osobu podliehajúcu brannej povinnosti, ktorá v čase konfliktu odmieta vykonanie svojej vojenskej služby, no nemá informácie o svojej budúcej oblasti vojenského nasadenia, v kontexte rozšírenej občianskej vojny charakterizovanej opakovaným a systematickým páchaním trestných činov alebo aktov stanovených v článku 12 ods. 2 tejto smernice armádou, ktorá nasadzuje osoby podliehajúce brannej povinnosti, by vojenská služba priamo alebo nepriamo zahŕňala účasť na spáchaní takých trestných činov alebo aktov bez ohľadu na oblasť vojenského nasadenia.
Článok 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že musí existovať spojenie medzi dôvodmi uvedenými v článku 10 tejto smernice a stíhaním a potrestaním uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice.
Ustanovenia článku 9 ods. 2 písm. e) v spojení s článkom 9 ods. 3 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že existencia spojenia medzi dôvodmi uvedenými v článku 2 písm. d), ako aj v článku 10 tejto smernice, a stíhaním a potrestaním z dôvodu odmietnutia vykonania vojenskej služby uvedenými v článku 9 ods. 2 písm. e) uvedenej smernice sa nemôže považovať za preukázanú len na základe skutočnosti, že toto stíhanie a potrestanie nadväzujú na toto odmietnutie. Existuje však silná domnienka, že odmietnutie vykonania vojenskej služby sa za podmienok spresnených v článku 9 ods. 2 písm. e) tej istej smernice viaže na jeden z piatich dôvodov pripomenutých v jej článku 10. Príslušným vnútroštátnym orgánom prináleží, aby vzhľadom na všetky predmetné okolnosti overili pravdepodobnosť tohto spojenia.
____________
1 Ú. v. EÚ C 206, 17.6.2019.