ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 8. mája 2012 (*)
„Dumping – Dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch – Konečné antidumpingové clo – Uplynutie platnosti antidumpingových opatrení – Preskúmanie – Pravdepodobnosť pokračovania alebo opakovaného výskytu dumpingu – Článok 11 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1225/2009“
Vo veci T‑158/10,
The Dow Chemical Company, so sídlom v Midlande, Michigan (Spojené štáty), v zastúpení: pôvodne J.‑F. Bellis, R. Luff a V. Hahn, neskôr J.‑F. Bellis a R. Luff, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix, R. Szostak a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci G. Berrisch, advokát, a N. Chesaites, barrister,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne H. van Vliet a M. França, neskôr M. França a A. Stobiecka‑Kuik, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 54/2010 z 19. januára 2010, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ L 17, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia F. Dehousse (spravodajca) a J. Schwarcz,
tajomník: J. Weychert, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. septembra 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 1. februára 1994 Rada Európskej únie prijala nariadenie (ES) č. 229/94, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických do Spoločenstva a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 28, s. 40).
2 Dňa 20. júla 2000 v nadväznosti na preskúmanie podľa nariadenia Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45), v znení zmien a doplnení [nahradené nariadením Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, s. 51, korigendum v Ú. v. EÚ L 7, 2010, s. 22), ďalej len „základné nariadenie“], a predovšetkým podľa článku 11 ods. 2 a 3 nariadenia č. 384/96 (teraz článok 11 ods. 2 a 3 základného nariadenia), Rada prijala nariadenie (ES) č. 1603/2000, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov pochádzajúcich zo Spojených štátov amerických (Ú. v. ES L 185, s. 1; Mim. vyd. 11/034, s. 3). Antidumpingové clo na dovoz žalobkyne The Dow Chemical Company bolo stanovené na 69,40 eura za tonu.
3 Dňa 23. októbra 2006 v nadväznosti na preskúmanie podľa článku 11 ods. 2 a 3 nariadenia č. 384/96 Rada prijala nariadenie (ES) č. 1583/2006, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ L 294, s. 2). Nariadenie č. 1583/2006 sa uplatňovalo počas obdobia dvoch rokov. Antidumpingové clo na dovoz žalobkyne v ňom bolo stanovené na 59,25 eura za tonu.
4 Dňa 18. marca 2008 bolo v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnené oznámenie o nastávajúcom uplynutí platnosti platných antidumpingových opatrení (Ú. v. EÚ C 71, s. 13).
5 Dňa 25. júla 2008 výrobcovia, ktorých podiel na celkovej výrobe etanolamínov v Európskej únii predstavoval viac ako 50 %, podali na základe článku 11 ods. 2 nariadenia č. 384/96 návrh na preskúmanie platných antidumpingových opatrení.
6 Dňa 25. októbra 2008 Komisia Európskych spoločenstiev uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie o začatí preskúmania pred uplynutím platnosti antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ C 270, s. 26).
7 Dňa 22. októbra 2009 Komisia zaslal žalobkyni všeobecný informačný dokument a osobitný informačný dokument. Komisia v týchto dokumentoch najmä uviedla, že dovozy od žalobkyne nemali dumpingovú povahu počas obdobia revízneho prešetrovania, ktoré sa uskutočnilo v období od 1. októbra 2007 do 30. septembra 2008 (ďalej len „obdobie revízneho prešetrovania“). Navyše Komisia uviedla, že dumpingové rozpätie druhého amerického výrobcu, spoločnosti Ineos Oxide LLC (ďalej len „Ineos“), ktorý v rámci antidumpingového konania spolupracoval, dosahovalo 11,9 %. Komisia pridelila rovnaké dumpingové rozpätie americkým výrobcom, ktorí v rámci antidumpingového konania nespolupracovali. Komisia rozhodla na základe domnienky existencie rizika opakovaného vzniku ujmy.
8 Dňa 6. novembra 2009 sa žalobkyňa vyjadrila k informačným dokumentom, ktoré jej poskytla Komisia.
9 Dňa 19. januára 2010 Rada prijala vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 54/2010, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických (Ú. v. EÚ L 17, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“). Napadnuté nariadenie sa uplatňovalo počas obdobia dvoch rokov. Antidumpingové clo na dovoz žalobkyne je v tomto nariadení stanovené na 59,25 eura za tonu. Rada poukazuje na pravdepodobnosť opakovaného výskytu ujmy v prípade, že by došlo k zrušeniu antidumpingových opatrení (odôvodnenie 91 napadnutého nariadenia). Na podporu svojho záveru sa Rada odvoláva najmä na pokračovanie dumpingu počas obdobia revízneho prešetrovania, voľné kapacity amerických výrobcov, antidumpingové clá uložené na predmetný výrobok v Číne, dopyt po predmetnom výrobku v Spojených štátoch a na vývozných trhoch tohto štátu, prechod z výroby monoetylénglykolu na výrobu etanolamínov a na skutočnosť, že spoločnosti, ktoré v rámci konania nespolupracovali, mali ďalej záujem zotrvať na trhu Únie a posilniť svoje vývozné aktivity (odôvodnenie 81 napadnutého nariadenia).
Konanie a návrhy účastníkov konania
10 Žalobkyňa návrhom zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 9. apríla 2010 podala žalobu, ktorou sa začalo predmetné konanie.
11 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. mája 2010 Komisia podala návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady. Uznesením z 23. augusta 2010 predseda prvej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.
12 Keďže došlo k zmene zloženia komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k druhej komore, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená.
13 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyzval Radu, aby odpovedala na niektoré písomné otázky. Rada na tieto otázky odpovedala podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. júla 2011.
14 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 20. septembra 2011.
15 Rada na pojednávaní uviedla, že chce vykonať opravy písomných odpovedí, ktoré podala do kancelárie Všeobecného súdu 15. júla 2011. Rada bola vyzvaná, aby predložila tieto opravy písomne, čo vykonala v stanovenej lehote. Žalobkyňa bola vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky k opravám, ktoré predložila Rada, čo urobila v stanovenej lehote.
16 Ústna časť konania bola ukončená 31. októbra 2011.
17 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa jej týka,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
18 Rada a Komisia navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
19 Žaloba žalobkyne obsahuje jediný žalobný dôvod, založený na porušení článku 11 ods. 2 základného nariadenia. Tento žalobný dôvod sa delí na osem častí, v ktorých sa poukazuje na zjavné pochybenia pri určení a posúdení skutkového stavu. Prvá časť sa týka konštatovania dumpingu počas obdobia revízneho prešetrovania. Druhá časť sa zaoberá zvýšením dumpingu po uplynutí obdobia revízneho prešetrovania. Tretia časť sa týka voľných výrobných kapacít etanolamínov v Spojených štátoch. Štvrtá časť sa zaoberá zneužitiami obchodov vyplývajúcimi z antidumpingových opatrení uplatňovaných Čínou. Piata časť sa týka vývoja dopytu v Spojených štátoch a na ďalších trhoch. Šiesta časť sa zaoberá prechodom z výroby monoetylénglykolu na výrobu etanolamínov. Siedma časť sa týka vzťahu medzi cenami v Spojených štátoch a cenami v Únii.
20 Všeobecný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k prvej a tretej časti jediného žalobného dôvodu.
21 Na úvod treba po prvé pripomenúť, že v oblasti spoločnej obchodnej politiky, a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení, inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať (rozsudky Súdneho dvora z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, Zb. s. I‑7723, bod 40, a z 11. februára 2010, Hoesch Metals and Alloys, C‑373/08, Zb. s. I‑951, bod 61). V tomto kontexte sa treba domnievať, že preskúmanie pravdepodobnosti pokračovania alebo opakovaného výskytu dumpingu a ujmy vyžaduje posúdenie zložitých hospodárskych otázok, a preto sa súdne preskúmanie takéhoto posúdenia musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je založená spochybňovaná voľba, boli správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu skutočností alebo k zneužitiu právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T‑188/99, Zb. s. II‑1757, body 45 a 46).
22 Po druhé podľa článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného nariadenia platnosť antidumpingového opatrenia uplynie päť rokov od jeho uloženia alebo päť rokov od ukončenia najnovšieho preskúmania, ktoré sa týkalo tak dumpingu, ako aj ujmy, „pokiaľ nie je v rámci preskúmania stanovené, že uplynutie platnosti by pravdepodobne viedlo k pokračovaniu alebo opakovanému výskytu dumpingu a ujmy“. Z tohto znenia predovšetkým vyplýva, že uplynutie platnosti opatrenia po piatich rokoch je pravidlom, zatiaľ čo jej zachovanie predstavuje výnimku. Ďalej zachovanie platnosti opatrenia závisí od výsledku posúdenia následkov uplynutia platnosti opatrenia, teda od prognózy založenej na predpokladoch v súvislosti s budúcim vývojom situácie na dotknutom trhu. Napokon z tohto ustanovenia vyplýva, že samotná možnosť pokračovania alebo opakovaného výskytu dumpingu a ujmy nestačí na odôvodnenie zachovania platnosti opatrenia, keďže závisí od toho, či bola pravdepodobnosť pokračovania alebo opakovaného výskytu dumpingu a ujmy pozitívne konštatovaná na základe prešetrenia zo strany príslušných inštitúcií (rozsudky Súdu prvého stupňa Euroalliages/Komisia, už citovaný v bode 21 vyššie, body 41, 42 a 57, a z 8. júla 2003, Euroalliages a i./Komisia, T‑132/01, Zb. s. II‑2359, bod 37).
O prvej časti žalobného dôvodu, ktorý sa týka zistenia dumpingu počas obdobia revízneho prešetrovania
Tvrdenia účastníkov konania
23 Žalobkyňa, ktorá odkazuje na odôvodnenie 80 napadnutého nariadenia, uvádza, že existencia dumpingu v rozpätí 11,9 % bola formálne konštatovaná iba v prípade jednej spoločnosti, a to Ineos. Dovozy od tejto spoločnosti, ktorá bola prepojená s jedným zo sťažovateľov, však predstavovali iba malú časť všetkých dovozov etanolamínov zo Spojených štátov. Väčšina týchto dovozov, t. j. 85 %, v skutočnosti pochádzala od žalobkyne. Dumpingové rozpätie žalobkyne však predstavovalo – 7 % (t. j. neexistencia dumpingu). Konštatovanie dumpingu zo strany Ineos teda nebolo reprezentatívne.
24 Navyše inštitúcie uložili tretiemu najväčšiemu americkému výrobcovi, ktorý mal len veľmi malý význam a nespolupracoval na prešetrovaní, dumpingové rozpätie spoločnosti Ineos. Nič neumožňuje dospieť k záveru, na rozdiel od tvrdenia Rady uvedeného v odôvodnení 116 napadnutého nariadenia, že tento výrobca by nevyhnutne pristúpil k dumpingu, ak by musel obnoviť vývozný predaj do Únie.
25 V každom prípade vážené priemerné dumpingové rozpätie na vnútroštátnej úrovni pre dovoz etanolamínov zo Spojených štátov počas obdobia revízneho prešetrovania predstavovalo – 4,5 % (t. j. neexistencia dumpingu). Žalobkyňa v tejto súvislosti odkazuje na inú vec, v rámci ktorej Komisia na to, aby odôvodnila svoje závery, uplatnila vážené priemerné dumpingové rozpätie na vnútroštátnej úrovni. Žalobkyňa spresňuje, že netvrdí, že sa článok 9 ods. 3 základného nariadenia uplatní v kontexte článku 11 ods. 2 toho istého nariadenia. Túto vec spomenula preto, aby spresnila, že dumping jedného alebo dvoch vývozcov nesmie prekryť neexistenciu dumpingu na vnútroštátnej úrovni. Žalobkyňa tiež zdôrazňuje, že Rada vo svojich písomných podaniach v rámci konania na Všeobecnom súde priznala, že inštitúcie mali v rámci prešetrovania vykonať analýzu vo vzťahu k príslušnej vyvážajúcej krajine. Znamenalo by to, že dumping mal byť posúdený v prípade všetkých dovozov zo Spojených štátov. V prejednávanom prípade Rada priznáva, že inštitúcie nekonštatovali, že všetky dovozy zo Spojených štátov mali skutočne povahu dumpingových dovozov. Rada sa navyše takisto domnievala, že záver o pokračovaní dumpingu mohla odôvodniť existenciou skutočného alebo pripísaného dumpingu týkajúceho sa vývozcov, ktorí predstavujú menej ako 10 % predmetných dovozov. Rada si však odporovala, keďže inštitúcie počas konania bránili stanovisko, že preskúmanie opatrení, ktorých platnosť uplynula, nebolo prešetrením týkajúcim sa dovozov jediného vývozcu. Napokon správa odvolacieho orgánu Svetovej obchodnej organizácie (WTO), na ktorú Rada poukázala vo svojich písomných podaniach, potvrdila, že inštitúcie mali posúdiť dumpingové rozpätie „podľa výrobku“. V prejednávanej veci bola hodnota tohto dumpingového rozpätia záporná.
26 Rada uvádza, že záver, ku ktorému dospela v odôvodnení 80 napadnutého nariadenia, nebol nesprávny. Z konkrétnych záverov týkajúcich sa dumpingu, ktoré sú uvedené v odôvodnení 23 napadnutého nariadenia, vyplýva, že inštitúcie netvrdili, že by stanovili skutočné dumpingové rozpätie dvoch amerických výrobcov. Navyše, pokiaľ ide o skutočnosť uvedenú žalobkyňou, podľa ktorej konštatovanie dumpingu zo strany Ineos nebolo reprezentatívne, Rada spresňuje, že inštitúcie nemajú povinnosť preukázať existenciu dumpingu v prípade každého jednotlivého vývozcu, pretože dumpingové rozpätia a zodpovedajúce antidumpingové clá nemôžu byť zmenené v rámci preskúmania tohto typu. Bolo by totiž potrebné určiť, či naďalej existuje dumping na strane príslušných vyvážajúcich krajín. Tento prístup bol potvrdený v správe odvolacieho orgánu WTO. V tejto súvislosti bolo tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého uvedená správa potvrdila, že inštitúcie mali posúdiť dumpingové rozpätie „podľa výrobku“, nesprávne. Konštatovania odvolacieho orgánu WTO sa týkali článku 9.2 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode z roku 1994 (GATT) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189), uvedenej v prílohe 1 A Dohody o založení svetovej obchodnej organizácie (WTO) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/021, s. 82), ktorý sa uplatňuje na pôvodné prešetrovania, a nie článku 11.3 uvedenej dohody. Napokon tvrdenie žalobkyne nezohľadňovalo dumpingové rozpätie, ktoré malo byť pridelené tretiemu americkému výrobcovi, ktorého žalobkyňa uviedla vo svojich písomných podaniach.
27 Čo sa týka tretieho amerického výrobcu, ktorého žalobkyňa uviedla vo svojich písomných podaniach, Rada odkazuje na odôvodnenie 29 napadnutého nariadenia a v podstate sa domnieva, že uvedený výrobca nemal len zanedbateľný význam.
28 Pokiaľ ide o skutočnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa, že dumpingové rozpätie pre dovozy dotknutého výrobku zo Spojených štátov bolo – 4,5 %, Rada tvrdí, že inštitúcie nekonštatovali, že všetky dovozy zo Spojených štátov, ako uviedla žalobkyňa, mali skutočne povahu dumpingových dovozov. Navyše Rada tvrdí, že inštitúcie nemajú povinnosť preukázať existenciu dumpingu v prípade každého jednotlivého vývozcu a nemajú ani povinnosť vypočítať dumpingové rozpätie na vnútroštátnej úrovni. Vec, na ktorú žalobkyňa poukázala vo svojich písomných podaniach, nebola relevantná, pretože sa týkala zisťovania, ktoré sa začalo na základe článku 5 základného nariadenia. Spôsoby ukončenia tohto druhu zisťovania upravené v článku 9 ods. 3 základného nariadenia sa neuplatnia na revízne prešetrovanie podľa článku 11 ods. 2 toho istého nariadenia.
Posúdenie Všeobecným súdom
29 Najprv je potrebné uviesť, že napadnuté nariadenie obsahuje bod C s názvom „Pravdepodobnosť pokračovania alebo opakovaného výskytu dumpingu“. Rada v odôvodnení 17 napadnutého nariadenia spresňuje, že „sa preskúmalo, či sa dumping v súčasnosti vyskytuje“.
30 V odôvodnení 23 napadnutého nariadenia Rada uviedla, že porovnanie váženej priemernej normálnej hodnoty s váženými priemernými vývoznými cenami na rovnakej úrovni obchodovania „poukázalo na existenciu dumpingu“. Rada v tejto súvislosti konštatovala, že dumpingové rozpätie bolo v prípade žalobkyne 0 % (pričom skutočné vypočítané rozpätie bolo – 7 %) a že dumpingové rozpätie v prípade Ineos bolo 11,9 %. Dumpingové rozpätie 11,9 % bolo navyše pridelené ďalším vývozcom, ktorí nespolupracovali v rámci antidumpingového konania.
31 V odôvodnení 24 napadnutého nariadenia Rada uviedla, že pokiaľ ide o analýzu „výskytu dumpingu“, bola preskúmaná pravdepodobnosť „pokračovania dumpingu“.
32 V odôvodnení 25 napadnutého nariadenia Rada v rámci analýzy úrovne dumpingu v prípade zrušenia opatrení spresnila, že „ak by sa vývozné ceny znížili úmerne úrovni antidumpingového cla, dumpingové rozpätia zistené počas [obdobia revízneho prešetrovania (ORP)] by boli 12 % v prípade [Ineos] a v prípade nespolupracujúcich strán (v súlade s článkom 18 základného nariadenia), zatiaľ čo v prípade [žalobkyne] by dumping stále neexistoval“.
33 Preskúmanie, ktoré vykonala Rada, ju viedlo k záveru, že existovala pravdepodobnosť „pokračovania dumpingu“ (odôvodnenie 51 napadnutého rozhodnutia).
34 V odôvodnení 74 napadnutého nariadenia Rada v rámci analýzy situácie výrobného odvetvia v Spoločenstve pripomenula, že „dumping počas ORP pokračoval“.
35 V odôvodnení 80 napadnutého nariadenia Rada v rámci analýzy pravdepodobnosti opakovaného výskytu ujmy uviedla, že „pokračovanie dumpingu počas ORP sa stanovilo v prípade dvoch vyvážajúcich výrobcov z USA.“
36 Napokon v odôvodneniach 113 a 114 napadnutého nariadenia Rada dospela k záveru, že „prešetrovanie ukázalo, že existuje pravdepodobnosť pokračovania dumpingu (vrátane pravdepodobného zvýšenia objemu dumpingového vývozu), ako aj pravdepodobnosť opakovaného výskytu ujmy“, a že „aj keď sa zohľadní, že jeden z dvoch spolupracujúcich vyvážajúcich výrobcov nevyvážal za dumpingové ceny a (preto) pre budúcnosť sa predpokladá, že jeho časť dovozu z USA nebude dumpingová, podmienky na pokračovanie uplatňovania cla na základe článku 11 ods. 2 základného nariadenia sa napriek tomu splnili“.
37 Z týchto skutočností vyplýva, že pri prijatí záveru o potrebe ponechať v platnosti antidumpingové opatrenia Rada vychádzala výlučne z pravdepodobnosti pokračovania dumpingu. Rada nepoukázala na pravdepodobnosť opakovaného výskytu dumpingu. Navyše na účely prijatia záveru o existencii pravdepodobnosti opakovania dumpingu Rada vychádzala najmä zo skutočnosti, že dumping existoval počas obdobia revízneho prešetrovania. Napokon záver Rady, podľa ktorého dumping existoval počas obdobia revízneho prešetrovania, sa zakladá na skutočnosti, že dvaja vyvážajúci výrobcovia vyvážali za dumpingové ceny. Rada neuviedla, že by dumping existoval na strane žalobkyne, ani to, že by sa mohol opakovane vyskytovať. Z toho tiež implicitne, avšak nevyhnutne vyplýva, že Rada vytvorila väzbu medzi dumpingom na strane dvoch vyvážajúcich výrobcov počas obdobia revízneho prešetrovania a pravdepodobnosťou pokračovania dumpingu v prípade, ak by opatrenia museli byť zrušené.
38 Žalobkyňa sa v podstate predovšetkým domnieva, že Rada nebola oprávnená nezohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa neuskutočňovala dumping počas obdobia revízneho prešetrovania.
39 Po prvé treba zdôrazniť, že Rada v prejednávanom prípade vychádzala z pravdepodobnosti pokračovania dumpingu, pričom sa najmä domnievala, že dumping existoval počas obdobia revízneho prešetrovania.
40 Po druhé je potrebné uviesť, že pojem „dumping“, prevzatý do článku 11 ods. 2 základného nariadenia, nie je vymedzený. Vzhľadom na štruktúru základného nariadenia, a pokiaľ nie je uvedené inak, sa však treba domnievať, že pojem „dumping“ prevzatý do článku 11 ods. 2 základného nariadenia má rovnaký význam ako pojem „dumping“ vymedzený v článku 1 uvedeného nariadenia, ktorý sa týka „zásad“.
41 Po tretie v zmysle článku 1 základného nariadenia, a najmä v zmysle jeho odsekov 1 a 2, sa dumping vzťahuje na výrobok, ktorý bol prepustený do voľného obehu v Európskej únii. V prípade, že je uvedený výrobok dumpingovým výrobkom a spôsobuje ujmu, inštitúcie môžu pri splnení ďalších podmienok uložiť antidumpingové opatrenia.
42 Po štvrté treba pripomenúť, že antidumpingové konania sa v zásade týkajú dovozu určitej kategórie výrobkov z tretích krajín a nie dovozu výrobkov z konkrétnych podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. decembra 1993, Rima Eletrometalurgia/Rada, C‑216/91, Zb. s. I‑6303, bod 17). Okrem toho podľa článku 9 ods. 5 základného nariadenia sa antidumpingové clo na dovoz výrobkov vo všetkých prípadoch uloží v primeranej výške na nediskriminačnom základe.
43 Po piate treba zdôrazniť, že na základe článku 11 ods. 2 základného nariadenia môžu inštitúcie buď zachovať platnosť opatrení, alebo nechať túto platnosť uplynúť. Inštitúcie nemôžu zmeniť uvedené opatrenia spôsobom, ktorý by zohľadňoval najmä skutočnosť, že určité podniky neuskutočňovali dumpingové praktiky.
44 Z uvedeného vyplýva, že pojem pokračovanie dumpingu, ktorý sa nachádza v článku 11 ods. 2 základného nariadenia, sa vzťahuje na dumping, ktorý sa týka dotknutého výrobku pochádzajúceho z tretej krajiny, a nielen na dumping, ktorý uskutočňovali určité podniky, ako navyše priznala Rada vo svojich písomných podaniach.
45 V prejednávanom prípade zo skutočností, ktoré boli uvedené v rámci rozhovorov, na jednej strane vyplýva, že dovozy žalobkyne predstavovali väčšinu dovozov zo Spojených štátov počas obdobia revízneho prešetrovania, a to viac ako 85 % objemu, čo Rada nespochybňuje. Na druhej strane, ak by boli dovozy žalobkyne náležite zohľadnené v rámci analýzy inštitúcií, inštitúcie by nemohli dospieť k záveru, že dumping, pokiaľ ide o príslušný výrobok s pôvodom v Spojených štátoch, existoval počas obdobia revízneho prešetrovania. V takom prípade by totiž inštitúcie mali konštatovať, že väčšina dovozov zo Spojených štátov, t. j. viac ako 85 % objemu, sa uskutočnila bez dumpingu. Táto situácia by navyše mala viesť k záveru, že vážené priemerné dumpingové rozpätie pre dovoz predmetného výrobku s pôvodom v Spojených štátoch malo zápornú hodnotu (t. j. neexistencia dumpingu), tak ako vyplýva z výpočtov, ktoré uskutočnila žalobkyňa a ktoré Rada nespochybnila. Za týchto podmienok Rada nemala dospieť k záveru, že dumping existoval počas obdobia revízneho prešetrovania, ani že existovala pravdepodobnosť pokračovania dumpingu. Rada preto mala preukázať, že existovala pravdepodobnosť opakovaného výskytu dumpingu.
46 V každom prípade aj za predpokladu, že by sa pojem pokračovanie dumpingu, prebratý do článku 11 ods. 2 základného nariadenia, mohol vykladať tak, že sa v podstate vzťahuje na dumping jednotlivých podnikov alebo niektorých z nich, treba uviesť, že pokiaľ ide o žalobkyňu, inštitúcie nemohli dospieť k záveru o pretrvávaní dumpingu, čo ani neurobili. Navyše v odôvodnení 25 napadnutého nariadenia Rada spresňuje, že ak by došlo k odstráneniu opatrení, „v prípade [žalobkyne] by dumping stále neexistoval“. Za týchto podmienok bolo potrebné, aby inštitúcie, pokiaľ ide o žalobkyňu, okrem preukázania pravdepodobnosti pokračovania dumpingu (v prípade ďalších dvoch vyvážajúcich výrobcov) preukázali pravdepodobnosť opakovaného výskytu dumpingu. Napadnuté nariadenie však v tejto súvislosti neobsahuje nijaký dôkaz.
47 Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že Rada vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru o existencii dumpingu v období revízneho prešetrovania a na základe toho k záveru o pravdepodobnosti pokračovania dumpingu. Z tohto dôvodu treba prijať prvú časť jediného žalobného dôvodu, a teda zrušiť napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
O tretej časti žalobného dôvodu, ktorý sa týka voľných výrobných kapacít etanolamínov v Spojených štátoch
Tvrdenia účastníkov konania
48 Žalobkyňa sa domnieva, že tvrdenie Rady uvedené v odôvodnení 28 napadnutého nariadenia, ktoré poukazuje na voľné výrobné kapacity v Spojených štátoch, nie je dôvodné. Išlo o podstatný prvok umožňujúci podložiť záver inštitúcií, podľa ktorého musia byť antidumpingové opatrenia zachované na dodatočné obdobie dvoch rokov, ako vyplývalo z odôvodnenia 117 napadnutého nariadenia. Žalobkyňa počas správneho konania poukázala na to, že odhady, ktoré uviedli inštitúcie (70 000 ton), vychádzali z nesprávneho výpočtu, keďže tento výpočet porovnával maximálnu možnú výrobu (t. j. skutočná kapacita výrobného odvetvia) s celkovou americkou spotrebou a nie s celkovou americkou výrobou. V nadväznosti na pripomienky žalobkyne inštitúcie uviedli, že zmenili svoju metódu výpočtu. Rada však v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia odkázala na údaje odôvodňujúce pôvodný výpočet voľných kapacít. Hospodárska správa uvedená v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia v skutočnosti preukázala, že v Spojených štátoch neexistuje voľná výrobná kapacita, pokiaľ sa výrobná kapacita porovnáva so skutočnou americkou výrobou. Americké výrobné odvetvie pracovalo na maximum svojich výrobných kapacít. Žalobkyňa dopĺňa, že Rada si vo svojich písomných podaniach v rámci konania na Všeobecnom súde naďalej zamieňa voľnú výrobnú kapacitu s nadmernou ponukou na americkom trhu. Navyše, pokiaľ ide o skutočnosť, na ktorú poukázala Rada a podľa ktorej žalobkyňa fungovala na 80 % svojej nominálnej kapacity, bolo by potrebné zohľadniť hurikány, ktoré sa vyskytli v štátoch Louisiana a Texas (Spojené štáty) počas obdobia revízneho prešetrovania a spôsobili zatvorenie tovární, ako potvrdzuje publikácia citovaná v napadnutom nariadení. V tejto súvislosti došlo k poklesu skutočnej výrobnej kapacity, pričom úroveň využívania výrobnej kapacity žalobkyne bola 98,7 %.
49 Rada uvádza, že inštitúcie počas konania skutočne zmenili svoju metódu výpočtu (na účely dosiahnutia končeného výpočtu 60 000 ton voľných výrobných kapacít). Na rozdiel od toho, čo by mohlo vyplývať z písomných podaní žalobkyne, však metóda výpočtu použitá v napadnutom nariadení bola metódou, ktorá bola výsledkom zmeny, a nie metódou, ktorá podľa žalobkyne pôvodne obsahovala chybu. Táto skutočnosť vyplýva z pojmov použitých v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia a z dôkazov poskytnutých žalobkyňou počas konania. Rada v tejto súvislosti spresňuje, že voľné výrobné kapacity boli vypočítané odpočítaním skutočného objemu výroby od skutočných výrobných kapacít. Inštitúcie sa domnievali, že úroveň skutočných výrobných kapacít dosahovala 90 % celkovej nominálnej kapacity. Na účely určenia skutočného objemu výroby inštitúcie vychádzali z informácií, podľa ktorých žalobkyňa fungovala na 80 % svojej celkovej nominálnej kapacity. Podľa Rady sa táto úroveň uplatnila aj v prípade vyvážajúcich výrobcov, ktorý nespolupracovali. Navyše skutočnosť, že v tom istom odôvodnení Rada spomenula významný rozdiel medzi celkovou nominálnou kapacitou v Spojených štátoch a dopytom v tejto krajine, vôbec nepreukazuje, že jej výpočet voľných výrobných kapacít sa zakladal na porovnaní týchto dvoch prvkov.
50 Skutočnosť, na ktorú poukázala žalobkyňa a podľa ktorej americké výrobné odvetvie fungovalo na maximum svojich výrobných kapacít, je v rozpore s dôkazmi, ktoré žalobkyňa poskytla počas konania v súvislosti s používaním vlastných výrobných kapacít (t. j. 80 % počas obdobia revízneho prešetrovania). Navyše dôkazy, na ktoré žalobkyňa poukázala vo svojich písomných podaniach a ktoré boli vsunuté do ich kontextu, nepodporovali jej záver. Okrem toho dôkazy uvedené žalobkyňou v súvislosti s hurikánmi, ktoré postihli štáty Louisiana a Texas počas obdobia revízneho prešetrovania, neboli predložené v priebehu správneho konania. Žalobkyňa sa teda o tieto dôkazy nemohla oprieť na účely konštatovania zjavne nesprávneho posúdenia, z ktorého vychádzali inštitúcie. Navyše tvrdenia žalobkyne neboli podporené dôkazmi. V každom prípade odôvodnenie 26 napadnutého nariadenia preukazuje, že inštitúcie zohľadnili vplyv hurikánov, ktoré postihli štáty Louisiana a Texas počas obdobia revízneho prešetrovania. Žalobkyňa tento bod nespochybnila.
51 Čo sa týka hospodárskej správy, ktorú žalobkyňa spomenula vo svojich písomných podaniach a ktorá sa uvádza v bode 26 napadnutého nariadenia, táto správa potvrdzuje existenciu potenciálnych voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch. Táto správa predovšetkým preukazuje, že na americkom trhu existuje nadmerná ponuka. Táto nadmerná ponuka okrem voľných výrobných kapacít potvrdzuje existenciu voľných výrobných kapacít vo vzťahu k domácej spotrebe. Napokon Rada zdôrazňuje, že cieľom tvrdenia uvedeného v odôvodnení 117 napadnutého nariadenia bolo v skutočnosti odôvodniť „obmedzenie“ zachovania antidumpingových opatrení na obdobie dvoch rokov namiesto piatich rokov.
Posúdenie Všeobecným súdom
52 Rada v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia uviedla, že voľné výrobné kapacity etanolamínov v Spojených štátoch dosiahli počas obdobia revízneho prešetrovania objem 60 000 ton.
53 Po prvé treba uviesť, že odôvodnenie 26 napadnutého nariadenia odhaľuje nesúlad v súvislosti s relevantnými skutočnosťami, ktoré boli zohľadnené na účely určenia voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch. Rada v uvedenom odôvodnení uvádza, že k výpočtu dospela „na základe objemov vyrobených dvomi spolupracujúcimi vyvážajúcimi výrobcami, na základe skutočnosti, že normálne očakávané objemy výroby sú približne 90 % nominálnej [výrobnej] kapacity, za predpokladu, že skutočné výnosy výroby nespolupracujúcich výrobcov z USA by sa nedosiahli za skutočné výrobné sadzby nižšie ako 80 % nominálnej [výrobnej] kapacity, ako aj na základe informácií z najvýznamnejších časopisov zameraných na oblasť trhov“, a dvakrát odkazuje aj na posúdenie vychádzajúce z domácej spotreby v Spojených štátoch. Konkrétne Rada najskôr uvádza, že „v porovnaní s odhadovanou nominálnou celkovou kapacitou v USA, ktorá predstavuje 732 000 ton, predstavoval celkový odhadovaný dopyt, vrátane vlastnej spotreby, 588 000 ton“ a že „pomerne nízke využitie kapacity bolo dôsledkom mnohých udalostí“. Rada následne spresňuje, že „existenciu potenciálnych voľných výrobných kapacít v USA počas rokov 2007 a 2008, t. j. počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje ORP, potvrdzuje aj významná výročná publikácia, v ktorej sa skúma trh s etanolamínom“, a že „v tejto publikácii sa pre rok 2007 odhaduje nadmerná ponuka 65 000 ton na trhu USA“. Ako však Rada v podstate uznáva vo svojich písomných podaniach, vo výpočte úrovne využívania výrobnej kapacity nie je zohľadnená domáca spotreba. Rada navyše na pojednávaní uviedla, že znenie odôvodnenia 26 napadnutého nariadenia sa môže v tejto súvislosti zdať málo jasné.
54 Po druhé z písomných odpovedí Rady na otázky Všeobecného súdu vyplýva, že metóda uplatnená na účely výpočtu voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch je neurčitá, ba dokonca nie je v súlade s dôkazmi uvedenými v prejednávanom prípade. Hoci Rada najskôr potvrdila, že skutočná produkcia žalobkyne a Ineos bola odpočítaná od skutočnej výrobnej kapacity v Spojených štátoch, napokon spresnila, že skutočná produkcia Ineos bola odpočítaná od celkovej nominálnej výrobnej kapacity v Spojených štátoch, a to predtým, než bola vypočítaná skutočná výrobná kapacita v tejto krajine. Ďalej, hoci skutočná produkcia Ineos bola odpočítaná od celkovej nominálnej výrobnej kapacity v Spojených štátoch, skutočná produkcia žalobkyne a ďalších výrobcov, ktorí v rámci prešetrovania nespolupracovali, bola podľa Rady odpočítaná od skutočnej výrobnej kapacity v tejto krajine. Nebol však predložený nijaký dôkaz, ktorý by vysvetlil skutočnosť, že skutočné produkcie dotknutých podnikov boli v prípade niektorých podnikov odpočítané od celkovej nominálnej výrobnej kapacity v Spojených štátoch a v prípade ďalších podnikov od skutočnej výrobnej kapacity v tejto krajine.
55 Po tretie „významná výročná publikácia, v ktorej sa skúma trh s etanolamínom“ (a to Chemical Economics Handbook Product Review, Ethanolamines, SRI Consulting, ďalej len „správa SRI“), na ktorú poukázala Rada v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia, spochybňuje existenciu voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch pre objem 60 000 ton. Vzhľadom na údaje zo správy SRI a metódu, ktorú uplatnila Rada na účely určenia skutočnej výrobnej kapacity etanolamínov v Spojených štátoch (t. j. nominálna kapacita vynásobená sadzbou 90 %), voľné výrobné kapacity v tejto krajine predstavovali 8 000 ton v novembri 2008 (teda mesiac po skončení obdobia revízneho prešetrovania), na čo žalobkyňa správne a bez toho, aby jej Rada odporovala, poukázala vo svojich písomných podaniach. Aj keby sa na účely výpočtu skutočnej výrobnej kapacity zohľadnila sadzba 95 % – a za predpokladu, že by taká substitúcia bola možná –, výsledok by bol 45 400 ton, čo je číselný údaj, ktorí je takmer o polovicu nižší než 85 000 ton, ktoré sa uvádzajú v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia a ktoré zodpovedajú „vyšším výrobným sadzbám“, t. j. sadzbám vo výške 95 %, tak ako potvrdila Rada vo svojich písomných podaniach. Navyše, pokiaľ ide o rok 2007 (obdobie revízneho prešetrovania zahrnujúce október, november a december 2007), údaje zo správy SRI umožňujú určiť voľnú výrobnú kapacitu v rozsahu maximálne 5 650 ton.
56 Po štvrté treba uviesť, že v správe SRI sa viackrát spomína skutočnosť, že miera využívania výrobnej kapacity bola v Spojených štátoch veľmi vysoká.
57 Po piate treba zdôrazniť, že objem výroby počas obdobia revízneho prešetrovania ovplyvnili hurikány Gustav a Ike (september 2008), čo Rada výslovne uznáva v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia. Konkrétne Rada uvádza, že pomerne nízke využitie výrobnej kapacity bolo dôsledkom mnohých udalostí, ku ktorým došlo v posledných rokoch, najmä dôsledkom „vplyv[u] hurikánu Gustav na niektoré výrobné závody alebo hurikánu Ike na závody na výrobu surovín“. Spresňuje, že „pokiaľ ide o hurikány Ike a Gustav, stále mali určitý vplyv počas ORP, ale ich vplyv sa po ORP odstránil“. Rada následne uvádza, pričom odkazuje na odbornú publikáciu, že „[vplyv hurikánov Ike a Gustav] podľa odhadov na rok 2008, ktoré vypracovala spoločnosť PCI Consulting Group (PCI), predstavuje stratu na výrobe 39 000 ton“. Z napadnutého nariadenia, a najmä z odôvodnenia 26, však nevyplýva, že by Rada vo svojom posúdení voľných výrobných kapacít zohľadnila konjunkturálne javy, a to najmä účinok hurikánov Ike a Gustav. Rada vo svojej duplike tvrdí, že „inštitúcie zohľadnili vplyv hurikánov Gustav a Ike na celkovú americkú výrobu, keď vypočítali úroveň voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch a vychádzali z odhadu, podľa ktorého strata na výrobe v tejto krajine predstavovala 39 000 ton“. Všeobecnému súdu však nebol predložený nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné domnievať sa, že objem 39 000 ton uvedený v odôvodnení 26 napadnutého nariadenia bol skutočne zahrnutý vo výpočte voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch. Rada najskôr v odpovedi na otázku, ktorú jej v tejto súvislosti položil Všeobecný súd, poznamenala, že inštitúcie vo svojom výpočte použili nominálnu výrobnú kapacitu (t. j. 732 000 ton) uvedenú v správe SRI, v ktorej už bol zohľadnený vplyv hurikánov Gustav a Ike. Rada následne spresnila, že jej odpoveď bola nepresná, a uviedla, že jedine informácie týkajúce sa skutočnej výrobnej kapacity (a nie informácie týkajúce sa nominálnej výrobnej kapacity) nachádzajúce sa v správe SRI zohľadňovali výpadky spôsobené hurikánmi Gustav a Ike. Rada však v rámci písomných otázok Všeobecného súdu takisto spresnila, že inštitúcie nepoužili údaje zo správy SRI, s výnimkou údaja o nominálnej výrobnej kapacite. Je preto nesporné, že Rada nepoužila údaje týkajúce sa skutočných výrobných kapacít uvedené v správe SRI. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo by mohla naznačovať prvá odpoveď Rady, ktorú následne opravila, nič nenasvedčuje tomu, že by inštitúcie použili údaje, v ktorých už bol zohľadnený vplyv hurikánov Gustav a Ike na výrobu etanolamínov v Spojených štátoch, alebo že by uvedený vplyv bol zahrnutý vo výpočte voľných výrobných kapacít v Spojených štátoch.
58 Po šieste Všeobecnému súdu nebol predložený nijaký ďalší dôkaz, ktorý by najmä vzhľadom na nesúlad a rozpory uvedené vyššie odôvodnil objem 60 000 ton voľných výrobných kapacít etanolamínov v Spojených štátoch, ktorý uviedla Rada v napadnutom nariadení.
59 Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné domnievať sa, že dôkazy, ktoré predložila Rada na účely prijatia záveru o existencii 60 000 ton voľných výrobných kapacít etanolamínov v Spojených štátoch, sú buď nekoherentné, alebo sú v rozpore s relevantným dôkazmi, ktoré boli zohľadnené. Z toho vyplýva, že Rada v prejednávanom prípade vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď objem voľných výrobných kapacít etanolamínov v Spojených štátoch stanovila na 60 000 ton. Treba dodať, že táto chyba mala vplyv na všeobecný záver uvedený v odôvodnení 26 napadnutého rozhodnutia, pretože Rada na základe toho uviedla, že „exist[oval] potenciál na zvýšenie vývozu z USA a prevzatie časti trhu Únie“.
60 Preto treba prijať tretiu časť jediného žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušiť napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
O trovách
61 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada vo veci nemala úspech, je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi žalobkyne.
62 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. V dôsledku toho Komisia, ktorá do konania vstúpila ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady, znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 54/2010 z 19. januára 2010, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz etanolamínov s pôvodom v Spojených štátoch amerických, sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka The Dow Chemical Company.
2. Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené The Dow Chemical Company.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. mája 2012.
Podpisy