Language of document : ECLI:EU:T:2019:578

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata komora)

z 11. septembra 2019 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2017 – Rozhodnutie o nepovýšení žalobcu do platovej triedy AD 7 s účinnosťou od 1. januára 2017 – Článok 45 služobného poriadku – Článok 9 ods. 3 prílohy IX služobného poriadku – Zneužitie právomoci – Disciplinárny postih“

Vo veci T‑545/18,

YL, úradník Európskej komisie, v zastúpení: P. Yon a B. de Lapasse, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne L. Radu Bouyon a R. Striani, neskôr L. Radu Bouyon a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podaný na základe článku 270 ZFEÚ, ktorým sa žiada po prvé zrušenie rozhodnutia Komisie oznámeného zamestnancom tejto inštitúcie 13. novembra 2017 nepovýšiť žalobcu do platovej triedy AD 7 v rámci povyšovania v roku 2017, po druhé povýšenie žalobcu do platovej triedy AD 7 s účinnosťou od 1. januára 2017 a po tretie náhrada ujmy, ktorú žalobca údajne utrpel,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia K. Kowalik‑Bańczyk (spravodajkyňa) a C. Mac Eochaidh,

tajomníčka: M. Marescaux, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobca, YL, je úradník pridelený od 16. mája 2010 na generálne riaditeľstvo (GR) Európskej komisie [dôverné](1). Od 1. januára 2012 je zaradený do platovej triedy AD 6.

2        Od 6. januára 2014 do 15. januára 2016 žalobca čerpal pracovné voľno z osobných dôvodov.

3        Rozhodnutím z 23. marca 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 23. marca 2016“), menovací orgán (ďalej len „MO“) Komisie uložil žalobcovi postih spočívajúci v preradení do nižšieho platového stupňa po prvé preto, že žalobca 18. júna 2013 neoprávnene čerpal pracovné voľno zo zdravotných dôvodov, pričom sa v tento deň zúčastnil na politickej činnosti, po druhé preto, že 6. februára 2014 uverejnil na svojej internetovej stránke „kontroverzný“ článok týkajúci sa Európskej únie bez toho, aby o tom vopred informoval MO, po tretie preto, že v období od 11. apríla do 1. mája 2014 poskytoval médiám vyhlásenia, ktoré mali takú povahu, že mohli ohroziť dobrú povesť Komisie, po štvrté preto, že hoci čerpal pracovné voľno z osobných dôvodov, neinformoval MO o tom, že bol 30. marca 2014 zvolený do verejných funkcií, a po piate preto, že od 25. februára do 15. apríla 2014 vykonával externú činnosť bez toho, aby vopred požiadal menovací orgán o povolenie.

4        Žalobca rozhodnutie z 23. marca 2016 nenapadol.

5        Listom z novembra 2017 generálny riaditeľ GR [dôverné] informoval žalobcu, že v súlade s odporúčaniami spoločného výboru pre povýšenia bude povýšený do platovej triedy AD 7 so spätným účinkom od 1. januára 2017.

6        Dňa 13. novembra 2017 MO uverejnil zoznam úradníkov povýšených v rámci povyšovania v roku 2017. Meno žalobcu sa nenachádzalo na tomto zozname.

7        Dňa 12. februára 2018 žalobca podal sťažnosť proti rozhodnutiu MO nepovýšiť ho. Predovšetkým tvrdil, že MO nemôže na tento účel zohľadniť rozhodnutie z 23. marca 2016.

8        MO zamietol sťažnosť žalobcu 8. júna 2018 z toho dôvodu, že článok 45 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) neobsahuje taxatívny zoznam kritérií, ktoré sa majú zohľadniť na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh podľa tohto článku, takže rozhodnutie z 23. marca 2016 bolo možné zohľadniť na účely tohto hodnotenia. Okrem toho uviedol, že aj pojem „správanie sa v službe“ môže predstavovať jedno z týchto kritérií.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

9        Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra 2018 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Komisia doručila do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe 14. decembra 2018.

10      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie nepovýšiť ho do platovej triedy AD 7 v rámci povyšovania v roku 2017,

–        zrušil rozhodnutie o zamietnutí jeho sťažnosti,

–        povýšil ho do platovej triedy AD 7 s účinnosťou od 1. januára 2017,

–        prisúdil mu náhradu spôsobenej škody vyčíslenú na 100 000 eur, ktorá vyplýva z prijatia rozhodnutia nepovýšiť ho do platovej triedy AD 7 v rámci povyšovania v roku 2017,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania ohodnotenú na 10 000 eur.

11      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

12      Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že sťažnosť zamestnanca a jej zamietnutie príslušným orgánom tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania, takže žaloba, aj keď formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti zamestnanca, má za následok, že sa Všeobecný súd bude zaoberať aktom, ktorý spôsobil ujmu a proti ktorému bola podaná sťažnosť (rozsudky zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, bod 8, a z 25. októbra 2018, KF/SATCEN, T‑286/15, EU:T:2018:718, bod 115).

13      Z toho vyplýva, že žalobný návrh na zrušenie rozhodnutia MO, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu, sa musí považovať za návrh na zrušenie rozhodnutia nepovýšiť ho do platovej triedy AD 7 v rámci povyšovania v roku 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

14      Hoci žalobca formálne vznáša dva odlišné žalobné dôvody, prvý založený na zjavnom porušení právnej normy a druhý založený na zneužití právomoci a konania, treba sa domnievať, že tieto žalobné dôvody v podstate tvoria jediný žalobný dôvod založený na tom, že zohľadnenie rozhodnutia z 23. marca 2016 v rámci porovnávacieho hodnotenia zásluh upraveného v článku 45 služobného poriadku malo za následok, že bol dvakrát postihnutý za ten istý skutok. Žalobca teda tvrdí, že MO porušil článok 45 služobného poriadku, ako aj článok 9 ods. 3 prílohy IX služobného poriadku a zásadu ne bis in idem a dopustil sa zneužitia právomoci a konania.

15      Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

16      Podľa znenia článku 9 ods. 3 prílohy IX služobného poriadku, ktorý preberá všeobecnú zásadu práva Únie ne bis in idem, môže to isté pochybenie viesť len k jednému disciplinárnemu postihu.

17      Okrem toho z článkov 44 a 45 služobného poriadku vyplýva, že na rozdiel od služobného postupu, ktorým úradníci po určitej dobe v zásade automaticky postúpia na vyšší platový stupeň, povýšenie sa priznáva až po porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov, ktorí spĺňajú požiadavky na uvedené povýšenie.

18      Z toho vyplýva, že podľa článku 9 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku pozastavenie postupu na vyšší platový stupeň rovnako ako, a fortiori, zníženie platového stupňa predstavuje postih. Odmietnutie povýšenia, ktoré mimochodom nie je uvedené v tomto ustanovení, sa však v zásade nemôže javiť ako postih, keďže sa zakladá na porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov, ktorí spĺňajú požiadavky na predmetné povýšenie.

19      V tejto súvislosti treba na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh uviesť, že podľa článku 45 služobného poriadku „[MO] vezme do úvahy najmä správy o úradníkoch, používanie iných jazykov pri plnení ich povinností než jazyka, o dôkladnej znalosti ktorého predložili dôkaz,… a úroveň vykonávaných povinností“.

20      Použitím výrazu „najmä“ článok 45 služobného poriadku spresňuje tri hlavné kritériá, ktoré sa musia povinne zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh. Nevylučuje však možnosť zohľadniť iné kritériá, ktoré by tiež mohli vytvoriť obraz o zásluhách úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie (rozsudky z 28. septembra 2011, AC/Rada, F‑9/10, EU:F:2011:160, bod 25, a zo 14. novembra 2012, Bouillez/Rada, F‑75/11, EU:F:2012:152, bod 57).

21      Nesprávne konanie tým, že predstavuje porušenie povinností, ktoré má úradník podľa služobného poriadku, teda MO môže zohľadniť, aby prípadne vylúčil možnosť povýšiť dotknutú osobu (pozri v tom zmysle a analogicky rozsudok z 23. februára 2001, De Nicola/EIB, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, EU:T:2001:69, bod 220). Je totiž v záujme inštitúcie, aby len osoby, ktoré majú bezchybné profesijné správanie, boli menované na zodpovedné pozície (rozsudok z 2. apríla 1998, Apostolidis/Súdny dvor, T‑86/97, EU:T:1998:71, bod 58).

22      Napokon treba pripomenúť, že hoci v súlade s článkom 5 ods. 7 rozhodnutia Komisie C(2013) 8968 final zo 16. decembra 2013, ktorým sa vydávajú všeobecné vykonávacie ustanovenia k článku 45 služobného poriadku spoločný výbor pre povýšenie predkladá MO zoznam úradníkov, ktorých odporúča povýšiť, jedine MO je zodpovedný za rozhodnutia o povýšení a porovnávacom hodnotení zásluh upravené v článku 45 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, HL/Komisia, T‑668/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:802, bod 30).

23      Za týchto podmienok treba po prvé uviesť, že MO na jednej strane nebol viazaný odporúčaniami spoločného výboru pre povýšenie, a na druhej strane bol oprávnený na to, aby žalobcu odmietol povýšiť, zohľadniť rozhodnutie z 23. marca 2016 v rámci porovnávacieho hodnotenia zásluh, upraveného v článku 45 služobného poriadku.

24      Na tomto závere nič nemení tvrdenie žalobcu, ktorým vytýka MO, že v rozhodnutí o zamietnutí jeho sťažnosti usúdil, že pojem „správania sa v službe“ mohol zahŕňať rozhodnutie z 23. marca 2016 alebo skutočnosti postihnuté týmto rozhodnutím.

25      Na jednej strane totiž za predpokladu, že sa toto tvrdenie mohlo zakladať na pojme „správanie sa v službe“ uvedenom v článku 43 služobného poriadku, treba uviesť, že tento pojem sa týka obsahu hodnotiacich správ úradníkov, ktorí, ako bolo pripomenuté v bode 20 vyššie, predstavujú len jedno z kritérií, ktoré sa musia zohľadniť na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh upraveného v článku 45 služobného poriadku.

26      Na druhej strane bez ohľadu na okolnosť, na ktorú sa žalobca odvoláva, že skutky, za ktoré mu bol uložený postih rozhodnutím z 23. marca 2016, podľa znenia tohto rozhodnutia „[neboli] spojené s jeho funkciou a [jeho] úlohami v rámci GR [dôverné]“ alebo, a fortiori, prebiehali počas jeho čerpania dovolenky z osobných dôvodov, stačí konštatovať, že tieto skutky sa v každom prípade týkali nesplnenia povinností, ktoré mal z dôvodu svojho postavenia úradníka, a vytvárali teda obraz o jeho zásluhách v zmysle judikatúry citovanej v bode 20 vyššie. Ani okolnosť, že časť uvedených skutkov sa odohrala počas pracovného voľna žalobcu z osobných dôvodov, teda sama osebe nebráni ich zohľadneniu na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh upraveného v článku 45 služobného poriadku.

27      Po druhé treba konštatovať, že žalobca nepredložil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že napadnuté rozhodnutie nebolo prijaté na základe porovnávacieho hodnotenia zásluh upraveného v článku 45 služobného poriadku, ale s cieľom postihnúť ho druhýkrát za skutky, ktoré viedli k vydaniu rozhodnutia z 23. marca 2016.

28      V tejto súvislosti sa totiž žalobca na jednej strane obmedzuje na tvrdenie, že MO ho odmietol povýšiť bez toho, aby o tom vopred informoval GR [dôverné] a na druhej strane, že GR „Ľudské zdroje“ uplatňuje politiku odmietania povýšenia úradníkov, ktorým bol uložený postih, a to napriek odporúčaniam uvedeným spoločným výborom pre povýšenie.

29      Na jednej strane však treba uviesť, že skutočnosť, že GR [dôverné] očakávalo, že žalobca bude povýšený, takže jej generálny riaditeľ mu nesprávne oznámil, že bude povýšený v rámci povyšovania v roku 2017, nemôže preukázať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté s cieľom ho postihnúť, a nie po porovnávacom hodnotení zásluh v súlade s článkom 45 služobného poriadku.

30      Na druhej strane treba poznamenať, že na preukázanie existencie politiky odmietania povýšenia, na ktorú sa odvoláva žalobca, sa žalobca obmedzuje na predloženie návrhu zápisnice zo stretnutia, ktorého sa zúčastnili prevažne zástupcovia odborových organizácií a generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje“, a poznámku, ktorú určití zástupcovia týchto odborových organizácií adresovali uvedenému generálnemu riaditeľovi. Z týchto dokumentov vyplýva, že odborové organizácie sa domnievajú, že rozhodnutie o nepovýšení úradníkov, ktorým bol uložený postih, „môže viesť“ k dvojnásobnému postihnutiu týchto úradníkov, takže medzi týmito organizáciami a Komisiou by mal byť dohodnutý „jasný právny rámec“. Okolnosť, že MO odmietol povýšiť iných úradníkov, ktorým bol predtým uložený postih, a že uvedené odborové organizácie bez ďalších spresnení tvrdia, že ustanovenia týkajúce sa hodnotenia zásluh týchto úradníkov nie sú dostatočne jasné, však sama osebe nemôže preukázať, že v prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté s cieľom úradníka postihnúť, a nie na základe porovnávacieho hodnotenia zásluh upraveného v článku 45 služobného poriadku.

31      Po tretie hoci žalobca tvrdí, že predložil „dostatok relevantných a vzájomne zhodných indícií“ na to, aby preukázal, že MO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia pri hodnotení zásluh upraveného článkom 45 služobného poriadku, stačí uviesť, že toto tvrdenie neobsahuje žiadne spresnenie, ktoré by umožňovalo posúdiť jeho dôvodnosť.

32      Z toho vyplýva, že ani porušenie článku 45 služobného poriadku, ani porušenie článku 9 ods. 3 prílohy IX služobného poriadku a zásady ne bis in idem, ani zneužitie právomoci, ktorého formou je aj zneužitie konania (rozsudok z 2. apríla 1998, Apostolidis/Súdny dvor, T‑86/97, EU:T:1998:71, bod 84), sa v prejednávanej veci nepreukázali.

33      Tento záver nemožno spochybniť ostatnými tvrdeniami žalobcu. Žalobca totiž tvrdí, že skutočnosť, že MO mu uložil postih tým, že ho odmietol povýšiť, umožňuje MO na jednej strane vyhnúť sa tomu, aby „stanovil dobu blokovania [jeho] služobného postupu“ v rozpore so zásadou právnej istoty a po druhé ho zbavil jeho práva na účinný prostriedok nápravy, keďže nemohol napadnúť „plný účinok, ktorý [MO] zamýšľal vyvolať“ rozhodnutím z 23. marca 2016.

34      Stačí však konštatovať, že tvrdenia uvedené v bode 33 vyššie sa zakladajú na nesprávnom predpoklade, že napadnuté rozhodnutie predstavuje postih, čo ako bolo uvedené v bode 27 vyššie, sa v prejednávanej veci nepreukázalo.

35      Okrem toho sa nemožno domnievať, že napadnuté rozhodnutie vedie k neobmedzenému a svojvoľnému blokovaniu služobného postupu žalobcu v rozpore so zásadou právnej istoty. Na jednej strane totiž MO zohľadnil rozhodnutie o uložení postihu vyhlásené 23. marca 2016, teda v priebehu roka, ktorý bezprostredne predchádzal povyšovaniu v roku 2017. Na druhej strane napadnuté rozhodnutie nebráni tomu, aby žalobca mohol prípadne dosiahnuť povýšenie pri ďalšom povyšovaní, k čomu napokon došlo v rámci povyšovania v roku 2018.

36      V dôsledku toho treba jediný žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný. Preto treba zamietnuť návrhy žalobcu na zrušenie napadnutého rozhodnutia a v dôsledku toho zamietnuť jeho návrhy jednak na jeho povýšenie do platovej triedy AD 7 s účinnosťou od 1. januára 2017 a jednak na náhradu škody, ktorá mu bola údajne spôsobená prijatím uvedeného rozhodnutia.

 O trovách

37      Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata komora),

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      YL je povinný nahradiť trovy konania.

Gervasoni

Kowalik‑Bańczyk

Mac Eochaidh

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2019.

Podpisy


* Jazyk konania: francúzština.


1 Skryté dôverné údaje.