ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 20. januára 2009

Vec F‑32/08

Marie‑Claude Klein

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Úradníci – Dôchodky – Invalidný dôchodok – Smrť – Pojem nezaopatrené dieťa – Článok 2 prílohy VII služobného poriadku – Dávka v prípade smrti – Paušálna suma v prípade smrti – Sirotský dôchodok“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou pani Klein navrhuje v podstate zrušiť rozhodnutie Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov Európskej komisie zo 4. mája 2007, ktorým sa zamietli žiadosti žalobkyne na uznanie niektorých peňažných nárokov, ktoré požaduje z dôvodu úmrtia svojho otca, bývalého úradníka Komisie, ako aj zrušiť, v potrebnom rozsahu, rozhodnutie menovacieho orgánu z 15. novembra 2007, ktorým sa zamieta sťažnosť podaná 3. augusta 2007 proti vyššie uvedenému rozhodnutiu

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobkyňa znáša všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 35 ods. 1)

2.      Právo Spoločenstva – Výklad – Zásady – Autonómny výklad

(Služobný poriadok úradníkov, články 70 a 80)

3.      Úradníci – Dôchodky – Právni nástupcovia oprávnenej osoby – Nezaopatrené dieťa

(Služobný poriadok úradníkov, články 70 a 80; príloha VII článok 2)

4.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Paušálna suma v prípade smrti

(Služobný poriadok úradníkov, článok 73 ods. 1 a 2)

5.      Úradníci – Dôchodky – Právni nástupcovia oprávnenej osoby – Lehoty na podanie žiadosti o stanovenie nárokov na dôchodok

(Služobný poriadok úradníkov, príloha VIII článok 42)

1.      Podľa článku 35 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu žaloba musí najmä uvádzať predmet konania a obsahovať skutkové a právne dôvody a tvrdenia. Na zabezpečenie právnej istoty je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z jej samotného textu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to prinajmenšom stručne, ale koherentným a pochopiteľným spôsobom. Hoci odkaz na prílohu na účely vysvetlenia skutkových okolností, ktoré má obsahovať samotná žaloba, vo všeobecnosti nie je prípustný, je opodstatnené nevyhlásiť žalobu za neprípustnú, ak žalovaný a súd Spoločenstva mali možnosť porozumieť vysvetleniu skutkových okolností uvedených v sťažnosti, a preskúmať ju v merite veci. V každom prípade je súd Spoločenstva oprávnený podľa okolností každej veci posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje meritórne zamietnutie žaloby bez predchádzajúceho rozhodnutia o námietke neprípustnosti predloženej žalovaným.

(pozri body 19 a 20)

Odkaz:

Súdny dvor: 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, body 51 a 52; 23. marca 2004, Francúzsko/Komisia, C‑233/02, Zb. s. I‑2759, bod 26

Súd prvého stupňa: 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, Zb. s. II‑523, bod 20; 22. júna 1994, Rijnoudt a Hocken/Komisia, T‑97/92 a T‑111/92, Zb. VS s. I‑A‑159, II‑511, bod 71; 21. mája 1999, Asia Motor France a i./Komisia, T‑154/98, Zb. s. II‑1703, bod 49; 15. júna 1999, Ismeri Europa/Dvor audítorov, T‑277/97, Zb. s. II‑1825, bod 29; 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 155

Súd pre verejnú službu: 17. októbra 2007, Mascheroni/Komisia, F‑63/06, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 52; 8. apríla 2008, Bordini/Komisia, F‑134/06, Zb. VS s. I–A–1–87, II–A–1–435, bod 56

2.      Z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Spoločenstva a zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov na účely určenia zmyslu a rozsahu takéhoto ustanovenia, musí mať za normálnych podmienok v celom Spoločenstve autonómny a jednotný výklad, ktorý treba hľadať s prihliadnutím na kontext ustanovenia a cieľ sledovaný predmetnou právnou úpravou. Okrem toho, hoci je pravda, až ak výslovný odkaz chýba, uplatňovanie práva Spoločenstva predsa len môže v prípade potreby zahŕňať odkaz na právo členských štátov, je to tak iba v prípade, ak súd Spoločenstva nemá možnosť nájsť v práve Spoločenstva alebo vo všeobecných zásadách práva Spoločenstva prvky, ktoré by mu umožnili autonómnym výkladom upresniť jeho obsah a rozsah.

Pokiaľ ide o výklad pojmu nezaopatrené dieťa, ktorý je uvedený v článkoch 70 a 80 služobného poriadku úradníkov, právo Spoločenstva poskytuje, najmä v služobnom poriadku, dostatočné údaje, ktoré umožňujú autonómnym spôsobom upresniť obsah a rozsah tohto pojmu. Je predovšetkým potrebné zamietnuť akýkoľvek odkaz na vnútroštátne právo. Navyše, autonómny výklad pojmu nezaopatrené dieťa zaisťuje s najväčšou pravdepodobnosťou jednotné uplatňovanie tohto pojmu ako aj rovnosť zaobchádzania právnych nástupcov úradníkov, ktorí boli príjemcami starobného dôchodku alebo podpory v invalidite.

(pozri body 35 a 36)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 22. februára 2006, Adam/Komisia, T‑342/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑23, II‑A‑2‑107, bod 32

3.      Na účely vykonania výkladu pojmu nezaopatrené dieťa v zmysle článkov 70 a 80 služobného poriadku je potrebné odvolať sa na definíciu uvedenú v článku 2 prílohy VII služobného poriadku, ktorá sa týka príspevku na nezaopatrené dieťa, konkrétne podľa odseku 2 tohto ustanovenia musí ísť o dieťa „skutočne vyživované úradníkom“, pričom skutočné vyživovanie zahŕňa prevzatie starostlivosti o všetky alebo časť základných potrieb dieťaťa, najmä pokiaľ ide o bývanie, výživu, ošatenie, výchovu, starostlivosť a zdravotnú starostlivosť.

Súd Spoločenstva s ohľadom na ustanovenia článku 2 prílohy VII služobného poriadku nemôže opomenúť vekové hranice, ktorým podlieha príspevok na nezaopatrené dieťa v súlade s odsekom 3 tohto článku, to znamená, že dieťa musí byť mladšie ako 18 rokov, alebo, za určitých podmienok, mladšie ako 26 rokov. Vekové hranice stanovené v článku 2 ods. 3 prílohy VII služobného poriadku sú preto odôvodnené nie len pokiaľ ide o poskytnutie príspevku na nezaopatrené dieťa, ale aj pokiaľ ide o poskytnutie dávky v prípade smrti alebo sirotského dôchodku. Ak totiž normotvorca v rámci svojej voľnej úvahy vychádzal z premisy, že od určitého veku si deti musia sami zabezpečiť svoje potreby a nesmú zaťažovať rozpočet Spoločenstva, pokiaľ ide o poskytnutie príspevku na nezaopatrené dieťa, nie je dôvod, aby to isté neplatilo, aj pokiaľ ide o peňažné plnenia stanovené v článkoch 70 a 80 služobného poriadku.

Nutnosť vykladať pojem nezaopatrené dieťa s ohľadom na odsek 2 v spojení s odsekom 3 článku 2 prílohy VII služobného poriadku potvrdzujú ustanovenia odsekov 6 a 7 toho istého článku. Z ustanovení odsekov 6 a 7 totiž jasne vyplýva, že pojem nezaopatrené dieťa sa nemôže chápať iba v zmysle samotného odseku 2 tohto článku, ale v širšom zmysle; odsek 6 článku 2 prílohy VII služobného poriadku sa výslovne odvoláva na „nezaopatrené dieťa v zmysle tohto článku“ a odsek 7 tohto istého článku sa výslovne odvoláva na „nezaopatrené dieťa v zmysle odsekov 2 a 3“.

Z odseku 4 článku 2 prílohy VII služobného poriadku výslovne vyplýva, že na to, aby sa osoba mohla považovať za nezaopatrené dieťa, musí existovať „osobitné zdôvodnené rozhodnutie menovacieho orgánu“. Možnosť administratívy považovať v zmysle článku 2 ods. 4 prílohy VII služobného poriadku akúkoľvek osobu za nezaopatrené dieťa spočíva na kumulatívnom dôkaze jednak o existencii „zákonnej vyživovacej povinnosti“, ktorú má úradník, a jednak o „vysokých nákladoch“, ktoré úradníkovi vyživovaním dieťaťa vznikajú.

(pozri body 37, 40, 41, 44 a 45)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 10. októbra 2006, Arranz Benitez/Parlament, T‑87/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑201, II‑A‑2‑1031, bod 42, a citovaná judikatúra

4.      Odkaz článku 73 služobného poriadku na podmienky stanovené v Spoločných pravidlách poistenia úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania sa týka iba oblasti vecnej pôsobnosti tohto článku, teda „prípadov úrazu a choroby z povolania“, a nie oblasti osobnej pôsobnosti. V tomto zmysle, teda vo vzťahu k vecnej pôsobnosti spoločných pravidiel, sa musí chápať aj ustanovenie článku 73 ods. 1 druhého pododseku služobného poriadku, podľa ktorého „tieto pravidlá určia, ktoré riziká nie sú pokryté“. Okrem toho, z hľadiska osobnej pôsobnosti týchto spoločných pravidiel, sa tieto pravidlá podľa ich článku 1 uplatňujú iba na „úradníka“, „dočasného zamestnanca“ a „zmluvného zamestnanca“; nepokrývajú teda riziká, ktoré vzniknú po tom, ako úradník alebo zamestnanec definitívne ukončil svoju službu. Hoci vo svojom článku 16 stanovujú, pokiaľ ide o chorobu z povolania, že „bývalý poistenec“ (teda ten, ktorý definitívne ukončil svoju službu) alebo jeho právni nástupcovia (pokiaľ poistenec zomrel) môžu mať nárok na dávky stanovené v článku 73 ods. 2 služobného poriadku, takéto dávky sú však zaručené výlučne vtedy, ak nastala smrť „bývalého poistenca“ dôsledkom choroby, ktorá sa síce prejavila po definitívnom ukončení výkonu jeho povolania, jej príčina však vyplýva z jeho služby.

Skutočnosť, že článok 73 služobného poriadku ustanovuje, že paušálnu sumu v prípade smrti možno kumulovať s dávkami stanovenými v kapitole 3 hlave V služobného poriadku nepredstavuje dôkaz o tom, že paušálna suma v prípade smrti môže byť vyplatená aj právnym nástupcom úradníka, ktorý už nebol v aktívnom služobnom pomere. Hoci sa niektoré články dotknutej kapitoly 3 týkajú osôb majúcich nárok na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, iné články, napríklad články 79 a 80 služobného poriadku, stanovujú nárok na peňažné dávky nielen právnym nástupcom vyššie uvedených osôb, ale aj právnym nástupcom úradníka v aktívnom služobnom pomere v prípade jeho smrti.

(pozri body 54 a 55)

5.      Ustanovenia článku 42 prílohy VIII služobného poriadku, podľa ktorých právni nástupcovia zosnulého úradníka, ktorí nepožiadali o stanovenie svojich nárokov na dôchodok do jedného roka odo dňa smrti úradníka, stratia svoj nárok, pokiaľ nebude riadne preukázaný zásah vyššej moci, sú kogentné a účastníci konania ani súd nimi nemôžu disponovať, pretože boli ustanovené s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právnych situácií. Skutočnosť, že právny nástupca sa oboznámil so služobným poriadkom až po uplynutí tejto lehoty nepredstavuje argument, ktorý by mohol odôvodniť jeho nedodržanie, a teda nemôže mať za následok preukázanie vyššej moci, keďže táto lehota jedného roka sa už zdá byť dostatočne dlhá na to, aby poskytla dedičom a právnym nástupcom úradníka alebo osoby poberajúcej dôchodok Spoločenstva čas na kontaktovanie administratívy inštitúcie. Navyše, akákoľvek osoba podliehajúca pravidlám služobného poriadku alebo osoba, ktorá môže uplatniť nárok priznaný týmito pravidlami, má poznať služobný poriadok a nemôže sa dovolávať svojej nevedomosti s cieľom akýmkoľvek spôsobom sa vyhnúť prekluzívnym lehotám stanoveným týmto služobným poriadkom.

(pozri body 59 a 60)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. septembra 1999, Neumann a Neumann‑Schölles/Komisia, T‑68/97, Zb. VS s. I‑A‑193, II‑1005, body 45 a 48