ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 29. apríla 2015 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Žaloba o neplatnosť – Lehota na podanie žaloby – Prípustnosť – Námietka nezákonnosti – Nesprávne právne posúdenie – Proporcionalita – Právo vlastniť majetok – Právomoc Rady – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Preskúmanie prijatých reštriktívnych opatrení – Právo na účinnú súdnu ochranu – Nesprávne posúdenie skutkového stavu“
Vo veci T‑10/13,
Bank of Industry and Mine, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: E. Glaser a S. Perrotet, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: V. Piessevaux a M. Bishop, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je po prvé návrh na čiastočné zrušenie článku 1 bodu 8 rozhodnutia Rady 2012/635/SZBP z 15. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 58), a po druhé návrh na zrušenie rozhodnutia 2012/635, vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 945/2012 z 15. októbra 2012, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 16), a rozhodnutia oznámeného listom Rady zo 14. marca 2014 v rozsahu, v akom sa týka zaradenia mena žalobkyne do prílohy II k rozhodnutiu Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39) a do prílohy IX k nariadeniu Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1),
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa) a E. Buttigieg,
tajomník: S. Bukšek Tomac, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. septembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, Bank of Industry and Mine, je iránska banka vo vlastníctve iránskeho štátu, ktorá poskytuje bankové služby podnikom v ťažobnom a priemyselnom odvetví.
2 Prejednávaná vec spadá do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť jej činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia alebo vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).
3 Dňa 26. júla 2010 Rada Európskej únie prijala rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39). Príloha II tohto rozhodnutia vymenúva osoby a subjekty – iné ako tie určené Bezpečnostnou radou Organizácie spojených národov uvedených v prílohe I ‑, ktorých finančné prostriedky budú zmrazené.
4 Dňa 23. januára 2012 prijala Rada rozhodnutie 2012/35/ZSBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, s. 22). Článok 1 bod 7 tohto rozhodnutia doplnil písmeno c) do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 upravujúce zmrazenie finančných prostriedkov „iný[m] oso[bám] a subjekto[m], na ktoré sa nevzťahuje príloha I a ktoré poskytujú podporu iránskej vláde, a oso[bám] a subjekto[m] s nimi spojených, ktorých zoznam sa uvádza v prílohe II“.
5 Dňa 23. marca 2012 prijala Rada nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1). Článok 23 ods. 2 písm. d) tohto nariadenia upravuje s cieľom vykonať článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe IX, teda „in[ým] osob[ám], subjekt[om] a orgán[om], ktoré podporujú iránsku vládu, a osob[ám] a subjekt[om], ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“.
6 Dňa 15. októbra 2012 prijala Rada rozhodnutie 2012/635/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 282, s. 58).
7 Článok 1 bod 8 rozhodnutia 2012/635 zmenil a doplnil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ktorý sa teraz vzťahuje na „ostatn[é] oso[by] a subjekt[y], na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a subjekt[y], ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo oso[by] a subjekt[y] s nimi spojen[é], ako sa uvádzajú v prílohe II“.
8 Článok 2 rozhodnutia 2012/635 zaradil meno žalobkyne do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413.
9 Dňa 15. októbra 2012 prijala Rada z tohto dôvodu vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 945/2012, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 16). Na základe článku 1 vykonávacieho nariadenia č. 945/2012 bolo zaradené meno žalobkyne do zoznamu v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.
10 V rozhodnutí 2012/635 a vykonávacom nariadení č. 945/2012 bolo v prípade žalobkyne použité nasledujúce odôvodnenie:
„Štátna spoločnosť, ktorá poskytuje finančnú pomoc iránskej vláde.“
11 Rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012 boli žalobkyni oznámené listom zo 16. októbra 2012, v ktorom Rada upriamila jej pozornosť na možnosť podať pripomienky a požiadať ju o prehodnotenie postoja.
12 Listom z 8. januára 2013 spochybnila žalobkyňa zápis svojho mena na zoznam subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a požiadala Radu o jeho prehodnotenie. Požiadala tiež o sprístupnenie celého spisu, na základe ktorého bolo prijaté rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012.
13 Rada odpovedala listom z 10. júna 2013, ku ktorému boli pripojené viaceré dokumenty. Rada uviedla že nemá k dispozícii žiadne ďalšie dokumenty ani informácie týkajúce sa žalobkyne.
14 Listom zo 14. marca 2014 Rada informovala žalobkyňu, že na základe nového preskúmania ponechala jej meno na zozname v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na zozname v prílohe IX nariadenia č. 267/2012. V tejto súvislosti uviedla, že žalobkyňa je vo vlastníctve iránskeho štátu, že iránskej vláde plynú z činnosti žalobkyne zisky a že boj proti šíreniu jadrových zbraní odôvodňuje zmrazenie finančných prostriedkov subjektov, ktoré poskytujú uvedenej vláde finančnú podporu.
Konanie a návrhy účastníkov konania
15 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 9. januára 2013 podala žalobkyňa žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
16 Keďže zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do prvej komory, v dôsledku čoho jej bola pridelená predmetná vec.
17 Listom zo 16. apríla 2014 pozmenila žalobkyňa v nadväznosti na list Rady zo 14. marca 2014 svoje žalobné návrhy.
18 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súd požiadal listom z 10. júla 2014 účastníčky konania, aby písomne odpovedali na niektoré otázky. Rada predložila svoju odpoveď 27. júla a žalobkyňa 15. augusta 2014.
19 Prednesy účastníčok konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. septembra 2014.
20 Vzhľadom na vysvetlenia poskytnuté v jej odpovediach 15. augusta 2014 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 bod 8 rozhodnutia 2012/635 v časti, v ktorej toto ustanovenie pozmenilo článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413,
– zrušil rozhodnutie 2012/635, vykonávacie nariadenie č. 945/2012 a rozhodnutie oznámené listom zo 14. marca 2014 v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú zapísania jej mena na zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na zoznam v prílohe IX nariadenia č. 267/2012,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
21 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
22 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012. Druhý žalobný dôvod sa týka nedostatočnej právomoci Rady prijať rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012 a chýbajúceho právneho základu neskôr uvedeného predpisu. Predmetom tretieho žalobného dôvodu je porušenie povinnosti odôvodnenia, práva žalobkyne na obhajobu, povinnosti Rady preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia a práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení a porušení zásady proporcionality v súvislosti s pojmom podpora iránskej vláde. Predmetom piateho žalobného dôvodu je nesprávne posúdenie skutkového stavu. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality.
23 Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne. Okrem iného tvrdí, že žaloba je z viacerých dôvodov neprípustná.
24 Pred preskúmaním námietky neprípustnosti predloženej Radou a žalobných dôvodov predložených žalobkyňou je potrebné posúdiť právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť o prvej časti žalobných návrhov žalobkyne.
O právomoci Všeobecného súdu
25 V prvom bode svojich žalobných návrhov žalobkyňa navrhuje zrušiť článok 1 bod 8 rozhodnutia 2012/635 v rozsahu, v akom toto ustanovenie pozmenilo článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413.
26 Znenie článku 1 bod 8 rozhodnutia 2012/635, na ktorý odkazuje prvý bod žalobných návrhov žalobkyne, uvádza:
„Článok 20 [rozhodnutia 2010/413] sa týmto mení a dopĺňa takto:
a) v odseku 1 sa písmená b) a c) sa nahradzujú takto:
…
c) ostatných osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo osôb a subjektov s nimi spojených, ako sa uvádzajú v prílohe II.
…“
27 V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ako aj článok 1 bod 8 rozhodnutia 2012/635 sú ustanoveniami prijatými na základe článku 29 ZEÚ, ktorý je ustanovením upravujúcim spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (ďalej len „SZBP“) v zmysle článku 275 ZFEÚ. Podľa článku 275 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie právomoc rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o EÚ. Pokiaľ ide o akty prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP Súdny dvor zdôraznil, že práve individuálna povaha týchto aktov umožňuje prístup k súdu Únie v súlade s článkom 275 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, EU:T:2014:348, bod 38 a citovanú judikatúru).
28 Reštriktívne opatrenia upravené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, v znení článku 1 bodu 8 rozhodnutia 2012/635, sú opatreniami so všeobecnou pôsobnosťou, pretože sa použijú na situácie, ktoré sú objektívne určené ako situácie súvisiace s podporou iránskej vlády, a proti všeobecne a abstraktne vymedzeným kategóriám osôb, ktorými sú „osoby a subjekty…, tak ako sú uvedené v prílohe II [rozhodnutia 2010/413]“. Toto ustanovenie teda nie je možné kvalifikovať ako „rozhodnutie, ktorým sa stanovujú reštriktívne opatrenia voči fyzickým a právnickým osobám“ v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok Sina Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:T:2014:348, bod 39).
29 Tento záver nie je ovplyvnený skutočnosťou, že meno žalobkyne bolo prevzaté do prílohy II rozhodnutia 2010/413. Okolnosť, že sa na žalobkyňu uplatnil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, v znení článku 1 bodu 8 rozhodnutia 2012/635, nemení jeho právnu povahu aktu so všeobecnou pôsobnosťou (pozri analogicky rozsudok Sina Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:T:2014:348, bod 39).
30 Žalobný návrh na zrušenie článku 1 bodu 8 rozhodnutia 2012/635 teda nespĺňa v časti, v ktorej pozmenil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, podmienky ustanovení, ktoré v článku 275 druhom odseku ZFEÚ upravujú právomoc Všeobecného súdu. Tento žalobný návrh musí byť preto zamietnutý z dôvodu, že bol predložený súdu, ktorý nemá právomoc prejednávať ho (pozri analogicky rozsudok Sina Bank/Rada, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:T:2014:348, bod 40).
O prípustnosti
O dodržaní lehoty na podanie žaloby subjektmi, ktorých sa týka rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012
31 Podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ musí byť žaloba o neplatnosť podaná v lehote dvoch mesiacov, a to podľa okolností odo dňa zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.
32 Podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku sa k tejto lehote pripočíta paušálna 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.
33 Pokiaľ ide o akty, na základe ktorých boli prijaté alebo zachované reštriktívne opatrenia vzťahujúce sa na osobu alebo subjekt, začína lehota na podanie žaloby o neplatnosť pre tieto osoby a subjekty plynúť odo dňa, kedy im uvedené akty boli povinne oznámené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, Zb., EU:C:2013:258, body 55 a 59).
34 Článok 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413 a článok 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012 stanovujú, že v prípade, že je známa adresa uvedenej osoby alebo subjektu, oznámi im Rada dotknuté akty priamo.
35 V prejednávanej veci Rada tvrdí, že list zo 16. októbra 2012, ktorým Rada žalobkyni oznámila rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012, bol neskôr žalobkyni odovzdaný 28. októbra 2012. Svoje tvrdenie Rada dokazuje návratkou k tomuto listu, ako aj zobrazením webovej stránky iránskej pošty, ktoré jej na jej žiadosť odovzdala belgická pošta.
36 V dôsledku toho Rada zastáva názor, že lehota na podanie žaloby v trvaní dvoch mesiacov a desiatich dní uplynula 7. januára 2013, z čoho vyplýva, že prejednávaná žaloba bola 9. januára 2013 podaná po lehote, a musí byť preto Všeobecným súdom považovaná za neprípustnú.
37 Žalobkyňa namieta, že pri odosielaní listu zo 16. októbra 2012 Rada uviedla nesprávne popisné číslo a že uvedený list bol preto odovzdaný 28. októbra 2012 tretiemu subjektu, ktorý má sídlo na tejto adrese. Tento subjekt zaslal list 16. októbra 2012 obyčajnou poštou žalobkyni, ktorej bol doručený 31. októbra 2012. Na podporu svojich tvrdení predložila žalobkyňa na pojednávaní kópiu listu zo 16. októbra 2012 s internou pečiatkou z 31. októbra 2012, ako aj vyhlásenie riaditeľa iránskej pošty potvrdzujúce okolnosti, za akých bol list zo 16. októbra 2012 doručený na miesto určenia.
38 Žalobkyňa zastáva názor, že žaloba bola za týchto okolností podaná v lehote.
39 Na úvod je potrebné uviesť, že v rozsahu, v akom Rada namieta oneskorené podanie žaloby, musí uskutočniť overenie dátumu, kedy bol žalobkyni oznámený list z 16. októbra 2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 1980, Belfiore/Komisia, 108/79, Zb., EU:C:1980:146, bod 7).
40 V tejto súvislosti vyplýva z informácií predložených Radou, že list zo 16. októbra 2012 bol žalobkyni zaslaný doporučeným listom na adresu „č. 2817 Firouzeh Tower (above park junction) Valiaar St. Tehran IRAN“, a vydaný oproti podpisu 28. októbra 2012.
41 Žalobkyňa však tvrdí, popisné číslo uvedené Radou na adrese bolo nesprávne, pretože žalobkyňa má sídlo na čísle 2917 Valiaar St., a nie na čísle 2817. Potvrdenie o prevzatí navyše neumožňuje identifikovať osobu alebo subjekt, ktorým bol list iránskou poštou skutočne odovzdaný.
42 Rade sa teda nepodarilo z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že list zo 16. októbra 2012 bol žalobkyni odovzdaný 28. októbra 2012.
43 Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie v bode 39 musí pochybnosť týkajúca sa dátumu odovzdania listu zo 16. októbra 2012, vyplývajúca z nepredloženia spoľahlivého dôkazu preukazujúceho tento dátum, svedčiť za týchto okolností v prospech žalobkyne. Jej tvrdenie, že jej bol uvedený list odovzdaný až 31. októbra 2012, po tom, ako jej bol zaslaný tretím subjektom, nie je vyvrátené informáciami predloženými Radou, a je podporené dôkazmi, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní.
44 Za dátum oznámenia listu zo 16. októbra 2012 žalobkyni je teda potrebné považovať 31. október 2012.
45 Lehota na podanie žaloby namierenej proti rozhodnutiu 2012/635 a vykonávaciemu nariadeniu č. 945/2012 následne uplynula 10. januára 2013, čo znamená, že žaloba bola 9. januára 2013 podaná v lehote.
46 Námietku neprípustnosti predloženú Radou je preto potrebné zamietnuť.
O námietke neprípustnosti žaloby založenej na skutočnosti, že sa prostredníctvom všetkých žalobných dôvodov predložených na jej podporu žalobkyňa dovoláva ochrany a záruk spojených so základnými právami
47 Rada spochybňuje prípustnosť žaloby a tvrdí, že ako iránsky verejnoprávny subjekt nie je žalobkyňa oprávnená dovolávať sa porušenia základných práv.
48 Je potrebné uviesť, že v rozsahu, v akom má Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o prejednávanej žalobe, spadá táto žaloba pod článok 275 druhý odsek ZFEÚ a žalobkyňa má postavenie potrebné na to, aby na súde Únie napadla zápis svojho mena na zoznam v sporných aktoch, lebo tento zápis sa jej týkal priamo a osobne v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, Zb., EU:C:2013:776, bod 50).
49 Tvrdenie súvisiace s možnosťou žalobkyne dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami sa preto netýka prípustnosti žaloby ani niektorého zo žalobných dôvodov, ale týka sa vecnej stránky sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, už citovaný v bode 48 vyššie, EU:C:2013:776, bod 51).
50 Námietka neprípustnosti predložená Radou musí byť preto zamietnutá ako nedôvodná. Týmto zamietnutím nie je vzhľadom na dôvody na obhajobu, ktoré predložila Rada, dotknutá možnosť overiť si, či je žalobkyňa oprávnená dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami, čomu sa budú venovať body 53 až 58 nižšie.
O veci samej
51 Na úvod je potrebné overiť si, či má žalobkyňa možnosť dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami, čo Rada spochybňuje.
52 Vzhľadom na prepojenie argumentácie žalobkyne je preto potrebné sa prvým a štvrtým žalobným dôvodom zaoberať spoločne; tieto sa týkajú zákonnosti a tiež výkladu ustanovení upravujúcich kritérium, ktoré bolo použité vo vzťahu k žalobkyni, pričom obidve otázky sú úzko spojené. Ostatné žalobné dôvody budú posúdené v poradí, v akom boli predložené v bode 22 vyššie.
O možnosti žalobkyne dovolávať sa ochrany a záruk spojených so základnými právami
53 Podľa judikatúry ani Charta základných práv Európskej únie, ani primárne právo Únie neobsahujú ustanovenia, ktoré by vylučovali právnické osoby predstavujúce štátne inštitúcie z ochrany základných práv. Naopak ustanovenia uvedenej Charty vzťahujúce sa na žalobné dôvody uvedené žalobkyňou, a predovšetkým jej články 17, 41 a 47, zabezpečujú práva „každému“, takže táto formulácia zahŕňa aj právnické osoby, akou je žalobkyňa (rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, Zb., EU:T:2013:397, bod 65).
54 Rada však v tomto kontexte poukazuje na článok 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), podľa ktorého sa sťažnosti predložené Európskemu súdu pre ľudské práva vládnymi organizáciami považujú za neprípustné.
55 Článok 34 EDĽP je však na jednej strane procesné ustanovenie, ktoré sa neuplatňuje v konaní pred súdom Únie. Na druhej strane podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účelom tohto ustanovenia zabrániť, aby sa zmluvný štát EDĽP nachádzal pred uvedeným súdom aj v postavení žalobcu, aj v postavení žalovaného (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. decembra 2007, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2007‑V, bod 81). Túto úvahu však v tomto prípade nemožno použiť (rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 35 vyššie, EU:T:2013:397, bod 67).
56 Rada tiež tvrdí, že pravidlo, ktorého sa dovoláva, je odôvodnené skutočnosťou, že štát zaručuje dodržiavanie základných práv na svojom území, avšak nemôže takéto práva požívať.
57 Aj za predpokladu, že toto odôvodnenie nájde uplatnenie vo vnútroštátnej situácii, skutočnosť, podľa ktorej štát na vlastnom území zabezpečuje základné práva, nemá vplyv na rozsah práv, ktorými môžu disponovať právnické osoby predstavujúce inštitúcie tohto štátu na území tretích štátov (rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, EU:T:2013:397, bod 69).
58 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by zabraňovalo právnickým osobám predstavujúcim inštitúcie tretích štátov odvolávať sa vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami. Následne aj za predpokladu, že žalobkyňa je ako verejný subjekt inštitúciou irackého štátu, môže sa na tieto práva pred súdom Únie odvolávať, ak sú zlučiteľné s jej postavením právnickej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, EU:T:2013:397, bod 70).
O prvom a štvrtom žalobnom dôvode založených na nezákonnosti článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, ako aj na nesprávnom právnom posúdení a porušení zásady proporcionality v súvislosti s pojmom podpora iránskej vláde
59 Žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu tvrdí, že ustanovenia, na ktorých sú založené reštriktívne opatrenia, ktoré sa na ňu vzťahujú, teda článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, v znení rozhodnutia 2012/35 a rozhodnutia 2012/635, a článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, porušujú zásady proporcionality a právnej istoty, ako aj právo vlastniť majetok, pretože k vymedzeniu osôb a subjektov, na ktoré sa môžu reštriktívne opatrenia vzťahovať, používajú neurčité, vágne a nezrozumiteľné kritériá.
60 Po prvé kritérium „podpora iránskej vláde“ upravené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, v znení rozhodnutia 2012/35 a rozhodnutia 2012/635, a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 (ďalej len „napadnuté kritérium“) je podľa názoru žalobkyne príliš vágne.
61 Po druhé to isté je možné podľa názoru žalobkyne konštatovať v prípade pojmu „spojené“ použitého v uvedených ustanoveniach.
62 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že ustanovenie článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 je nezrozumiteľné, pokiaľ ide o pojem podpory poskytovanej iným subjektom než iránskej vláde.
63 Článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 sú teda podľa tvrdenia žalobkyne príliš vágne, čo znamená, že sú nezákonné, a je teda na základe článku 277 ZFEÚ potrebné vyhlásiť, že sú neuplatniteľné.
64 V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že sporné kritérium, za predpokladu, že je zákonné, sa týka len prípadu, keď dotknutá osoba alebo dotknutý subjekt poskytuje špecifickú pomoc súvisiacu s činnosťami spočívajúcimi v šírení jadrových zbraní. Uvedený pojem by sa teda mal vzťahovať len na priamu podporu šírenia jadrových zbraní alebo podporu vláde pri uskutočňovaní iránskeho jadrového programu.
65 Žalobkyňa poukazuje v tomto zmysle na ciele, ktorými sa riadia predmetné reštriktívne opatrenia, ktoré podľa jej názoru spočívajú len v zabránení šírenia jadrových zbraní a ktoré nemajú ovplyvňovať oblasti, ktoré s týmto cieľom nesúvisia.
66 Žalobkyňa dospela k záveru, že sa Rada dopustila nesprávneho právneho posúdenia a porušila zásadu proporcionality, pretože použila výklad, ktorý odporuje spornému kritériu. Spresňuje, že tento výklad priznáva Rade mimoriadnu a svojvoľnú právomoc, ktorá jej predovšetkým umožňuje zmraziť finančné prostriedky každého subjektu, ktorý vlastní iránska vláda alebo ktorý s touto vládou udržiava vzťahy.
67 Rada tvrdí, že prvý a štvrtý žalobný dôvod sú neprípustné podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Tieto dôvodu si protirečia z dôvodu, že žalobkyňa sa dovoláva vágnosti sporného kritéria a súčasne tvrdí, že sa toto kritérium vzťahuje len na podporu súvisiacu so šírením jadrových zbraní.
68 Rada spochybňuje tiež dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
69 V prvom rade treba zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Radou. Z pripomienok žalobkyne po prvé vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod je predložený v prípade, že Všeobecný súd zamietne prvý žalobný dôvod. Po druhé Rada bola vo svojich pripomienkach schopná odpovedať na obidva žalobné dôvody a Všeobecný súd je schopný posúdiť ich opodstatnenosť.
70 Vo veci samej je potrebné pripomenúť, že článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, naposledy zmenený a doplnený rozhodnutím 2012/635, stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje vo vlastníctve „ostatných osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo osôb a subjektov s nimi spojených, ako sa uvádzajú v prílohe II“. Článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 sa vzťahuje na osoby, subjekty alebo orgány označené ako „iné osoby, subjekty a orgány, ktoré podporujú iránsku vládu, a osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“.
71 Žalobkyňa bola Radou v odôvodnení napadnutých aktov označená za „štátnu spoločnosť, ktorá poskytuje finančnú pomoc iránskej vláde“.
72 Toto odôvodnenie znamená, že je najskôr potrebné zamietnuť ako irelevantné tvrdenia žalobkyne založené na údajne vágnom pojme „spojené“ a údajnej nezrozumiteľnosti článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, pokiaľ ide o pojem podpory poskytovanej iným subjektom, než je iránska vláda (pozri body 61 a 62 vyššie). Z odôvodnenia pripomenutého v predchádzajúcom bode totiž vyplýva, že žalobkyňa podľa názoru Rady poskytuje skôr pomoc alebo podporu priamo iránskej vláde, než aby s ňou bola nejakým spôsobom „spojená“ alebo poskytovala pomoc iným subjektom, než je táto vláda. Aj za predpokladu, že sú tvrdenia žalobkyne týkajúce sa pojmu „spojené“ a prípadu podpory poskytovanej iným subjektom, než je iránska vláda, opodstatnené, nie sú za týchto okolností dôvodom na zrušenie napadnutých aktov v časti, ktorá sa týka zápisu žalobkyne.
73 Je teda potrebné preskúmať len tvrdenia týkajúce sa údajne vágnej povahy sporného kritéria a výkladu tohto kritéria, ktorý je potrebné vybrať.
74 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súdy Únie majú v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené podľa Zmluvy, v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti súhrnu aktov Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie. Táto požiadavka je výslovne uvedená v článku 275 druhom odseku ZFEÚ (pozri rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian, C‑280/12 P, Zb., EU:C:2013:775, bod 58 a citovanú judikatúru, a Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, už citovaný v bode 48 vyššie, EU:C:2013:776, bod 65 a citovanú judikatúru).
75 Nič to nemení na skutočnosti, že Rada pri všeobecnom a abstraktnom vymedzovaní právnych kritérií a podmienok pre prijatie reštriktívnych opatrení disponuje širokou mierou voľnej úvahy. Takéto pravidlá všeobecnej povahy definujúce také kritériá a podmienky, akými sú ustanovenia rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 267/2012, upravujúce sporné kritérium a ktorých sa týka prvý a štvrtý žalobný dôvod, podliehajú obmedzenému súdnemu preskúmaniu, v rámci ktorého sa overuje to, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 9. júla 2009, Melli Bank/Rada, T‑246/08 a T‑332/08, Zb., EU:T:2009:266, body 44 a 45, a zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb., EU:T:2009:401, body 35 a 36).
76 Je potrebné pripomenúť, že sporné kritérium priznáva Rade svojou veľmi širokou formuláciou diskrečnú právomoc. Táto právomoc však je, aj napriek opačnému tvrdeniu zo strany žalobkyne, zlučiteľná so zásadami proporcionality a právnej istoty, ako aj s jej právom vlastniť majetok, a nepriznáva Rade mimoriadnu alebo svojvoľnú právomoc.
77 Po prvé zásada právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie a ktorá najmä vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, zvlášť, keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky (rozsudok z 18. novembra 2008, Förster, C‑158/07, Zb., EU:C:2008:630, bod 67), je v každom prípade uplatniteľná na také reštriktívne opatrenia, akými sú opatrenia dotknuté v prejednávanej veci, ktoré sa do veľkej miery dotýkajú práv a slobôd dotknutých osôb a subjektov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2014, National Iranian Oil Company/Rada, T‑578/12, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, body 112, 113, 116 a 117).
78 Po druhé sporné kritérium je súčasťou právneho rámca, ktorý je jasne vymedzený cieľmi sledovanými právnymi predpismi upravujúcimi reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu. V tejto súvislosti odôvodnenie 13 rozhodnutia 2012/35, ktorým bolo toto kritérium vložené do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413, výslovne stanovuje, že zmrazenie finančných prostriedkov sa musí vzťahovať na osoby a subjekty, ktoré „podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to najmä osoby a subjekty, ktoré iránskej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu“. Článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 tiež uvádza, že môže ísť o poskytovanie „materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“ (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 118).
79 Sporné kritérium sa teda netýka akejkoľvek formy podpory iránskej vláde, ale foriem podpory, ktoré svojím kvantitatívnym alebo kvalitatívnym významom prispievajú k šíreniu iránskych jadrových aktivít. Podľa výkladu podaného v rámci preskúmania súdom Únie z hľadiska cieľa, ktorým je vyvinúť tlak na iránsku vládu, aby ukončila činnosti predstavujúce nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní, tak sporné kritérium definuje objektívne vymedzenú kategóriu osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky môžu byť zmrazené (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 119).
80 Vzhľadom na účel opatrení spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov, ktorý je spomenutý v bode 79 vyššie, zo sporného kritéria jednoznačne vyplýva, že toto kritérium sa cielene a selektívne vzťahuje na samotné činnosti dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu, ktoré ako také síce nemajú priamu alebo nepriamu súvislosť so šírením jadrových zbraní, môžu však napomáhať podporovať ich poskytovaním zdrojov alebo nástrojov materiálneho, finančného alebo logistického charakteru iránskej vláde, ktoré jej umožní šíriť jadrové zbrane (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 120).
81 Toto konštatovanie tiež znamená, že je potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkyne uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu, podľa ktorého sa sporné kritérium môže vzťahovať len na priamu podporu šírenia jadrových zbraní alebo na podporu poskytovanú vláde pri uskutočňovaní iránskeho jadrového programu.
82 V tejto súvislosti žalobkyňa zamieňa sporné kritérium, ktoré je v prejednávanej veci jediné relevantné, s kritériom, ktoré sa týka subjektov, „ktoré sa podieľajú na činnostiach Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska nedovoleného šírenia zbraní… alebo ktoré sa podieľajú na vývoji nosičov jadrových zbraní Iránom“, uvedeným v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 267/2012, a ktoré zahŕňa určitý stupeň väzby na iránske jadrové činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 139).
83 Ako už bolo uvedené v bode 78 vyššie, z odôvodnenia 13 rozhodnutia 2012/35 vyplýva, že pokiaľ ide o sporné kritérium, opatrenia smerujúce k zmrazeniu finančných prostriedkov by sa mali vzťahovať na osoby a subjekty poskytujúce iránskej vláde podporu, ktorá jej umožňuje vykonávať činnosti spočívajúce v šírení jadrových zbraní. Súvislosť medzi poskytovaním podpory iránskej vláde a činnosťami spočívajúcimi v šírení jadrových zbraní je teda výslovne uvedená v príslušných právnych predpisoch, pričom cieľom sporného kritéria je pozbaviť iránsku vládu zdrojov jej príjmov a prinútiť ju tak, aby z dôvodu nedostatočných finančných prostriedkov ukončila vývoj svojho programu šírenia jadrových zbraní (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 140).
84 Sporné kritérium sa môže na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, použiť na každý subjekt poskytujúci podporu najmä vo forme finančnej pomoci iránskej vláde. Toto kritérium sa naopak nevzťahuje na akékoľvek subjekty vo vlastníctve iránskej vlády alebo vo vlastníctve subjektov, ktoré s ňou udržiavajú vzťahy, či dokonca na akýchkoľvek iránskych daňových poplatníkov.
85 Po tretie treba pripomenúť, že voľná úvaha priznaná Rade sporným kritériom je vyvážená povinnosťou uviesť odôvodnenie a zosilnenými procesnými právami zaručenými judikatúrou (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 122; pozri tiež analogicky rozsudky z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb., EU:C:1991:438, bod 14, a z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, Zb., EU:C:2013:518, bod 114).
86 V prejednávanej veci žalobkyňa v rámci tretieho žalobného dôvodu spochybňuje, že Rada tieto záruky zachovala, pričom opodstatnenosťou jej argumentácie sa bude Všeobecný súd zaoberať v bodoch 121 až 169 nižšie.
87 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie v bodoch 74 až 85 vyššie, je potrebné konštatovať, že sporné kritérium obmedzuje mieru voľnej úvahy Rady tým, že zavádza objektívne kritériá a zaručuje mieru predvídateľnosti požadovanú právom Únie (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 123; pozri tiež analogicky rozsudok z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia, C‑266/06 P, EU:C:2008:295, bod 58).
88 Uvedené kritérium je teda zlučiteľné so zásadou právnej istoty a nie je možné ho považovať za svojvoľné.
89 Pokiaľ je navyše prijatie opatrení spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov na základe sporného kritéria upravené v relevantných ustanoveniach rozhodnutia 2010/413 a nariadení č. 267/2012, je zásah do práva vlastniť majetok vyplývajúci z uplatňovania tohto kritéria v súlade s ustanovením článku 52 ods. 1 Charty základných práv, ktorý stanovuje, že každé obmedzenie výkonu práv a slobôd uznané uvedenou Chartou musí byť ustanovené zákonom (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 124).
90 Podľa judikatúry na základe zásady proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, zákonnosť zákazu určitej hospodárskej činnosti podlieha podmienke, že opatrenia ukladajúce zákaz sú primerané a potrebné na splnenie cieľov legitímne sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom platí, že v prípade možnosti výberu medzi viacerými vhodnými opatreniami treba zvoliť čo najmenej obmedzujúce opatrenie a dohliadnuť na to, aby uložené zaťaženie nebolo neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, EU:T:2013:397, bod 179 a citovaná judikatúra).
91 Vzhľadom na prvotný význam zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti mohla Rada bez toho aby tým prekročila medze svojej diskrečnej právomoci, dospieť v prejednávanej veci k záveru, že zásahy do práva vlastniť majetok, ktoré vyplývajú z uplatnenia sporného kritéria, sú primerané a nevyhnutné na vyvinutie tlaku na iránsku vládu s cieľom prinútiť ju ukončiť jej činnosti spočívajúce v šírení jadrových zbraní (pozri analogicky rozsudok z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, Zb., EU:C:2012:137, bod 61).
92 Sporné kritérium, ako je vyložené v bodoch 76 až 84 vyššie, je teda zlučiteľné so zásadou proporcionality a nepriznáva Rade mimoriadne širokú právomoc.
93 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť prvý žalobný dôvod ako sčasti irelevantný a sčasti nedôvodný a štvrtý žalobný dôvod ako nedôvodný.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnej právomoci Rady prijať rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012 a na chýbajúcom právnom základe tohto nariadenia
94 Žalobkyňa tvrdí, že Rada nemala právomoc prijať rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenia č. 945/2012. V tejto súvislosti pripomína, že podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ môžu byť reštriktívne opatrenia prijaté Radou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie.
95 V prejednávanej veci bolo pritom rozhodnutie 2012/635 prijaté len Radou, takže požiadavka stanovená v článku 215 ods. 2 ZFEÚ bola podľa tvrdenia žalobkyne dodržaná. Dodáva ďalej, že článok 215 ZFEÚ nerozlišuje v tejto súvislosti medzi opatreniami prijatými v rámci SZBP a inými opatreniami, a vzťahuje sa tak na rozhodnutia prijaté na základe článku 29 ZEÚ, akým je aj rozhodnutie 2012/635.
96 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že v rozsahu, v akom vykonávacie nariadenie č. 945/2012 vykonáva rozhodnutie 2012/635, je pozbavené právneho základu a je zaťažené vadou spočívajúcou v nedostatočnej právomoci.
97 Po tretie článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 je údajne v rozpore s článkom 215 ods. 2 ZFEÚ, pretože priznáva Rade, ktorá koná samostatne, právomoc pozmeniť prílohu IX, ktorá obsahuje zoznam osôb, subjektov a orgánov, ktorým musia byť uložené reštriktívne opatrenia. Článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 sa teda nemôže na základe článku 277 ZFEÚ uplatniť na žalobkyňu, čo podľa jej názoru znamená, že vykonávacie nariadenie č. 945/2012, prijaté na jeho základe, je pozbavené právneho základu a je z tohto dôvodu zaťažené vadou, ktorou je nedostatočná právomoc.
98 Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
– O podmienkach prijatia rozhodnutia 2012/635
99 Pokiaľ ide o rozhodnutie 2012/635, treba uviesť, že v súlade s tým, čo tvrdí Rada, nie je toto rozhodnutie založené na článku 215 ZFEÚ, ale len na článku 29 ZEÚ, ktorý je obsiahnutý v kapitole 2 hlavy V Zmluvy o EÚ venovanej SZBP a ktorý oprávňuje Radu na to, aby sama prijala rozhodnutia, ktoré sú v ňom uvedené.
100 V tejto súvislosti článok 215 ods. 2 ZFEÚ uvádza, že „ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii, Rada môže v súlade s postupom uvedeným v odseku 1 prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom“.
101 Predchádzajúce prijatie takého rozhodnutia podľa kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, akým je v prejednávanej veci rozhodnutie 2012/635, prijaté podľa článku 29 ZEÚ, predstavuje teda nevyhnutnú podmienku na to, aby Rada mohla prijať reštriktívne opatrenia na základe právomocí, ktoré sú jej zverené ustanovením článku 215 ods. 2 ZFEÚ. Toto konštatovanie však neznamená, že by prijatie takéhoto rozhodnutia, akým je rozhodnutie 2012/635, podliehalo procesným požiadavkám podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ, a nie požiadavkám, ktoré sú zakotvené v samotnom článku 29 ZEÚ.
102 Za týchto okolností je potrebné prvé tvrdenie žalobkyne zamietnuť, pretože Rada má na základe článku 29 ZEÚ právomoc sama prijať rozhodnutie 2012/635.
103 V dôsledku toho musí byť tiež zamietnuté druhé tvrdenie žalobkyne založené na nesprávnom predpoklade, že Rada nemala právomoc prijať rozhodnutie 2012/635.
– O zlučiteľnosti článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 s článkom 215 ZFEÚ
104 Rada tvrdí, že článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, ktorý ju oprávňuje pozmeniť prílohu IX tohto nariadenia obsahujúcu zoznam osôb, subjektov a orgánov, ktorým musia byť uložené reštriktívne opatrenia, bol prijatý na základe článku 291 ods. 2 ZFEÚ, podľa ktorého platí, že „ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ], Rade“.
105 V tejto súvislosti je na úvod potrebné poukázať na to, že článok 215 ZFEÚ ani žiadne iné ustanovenie primárneho práva nebráni tomu, aby nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ zverilo, za podmienok stanovených v článku 291 ods. 2 ZFEÚ, vykonávacie právomoci Komisii alebo Rade, ak existuje nutnosť jednotných podmienok pre vykonanie niektorých reštriktívnych opatrení upravených týmto nariadením. Z článku 215 ZFEÚ predovšetkým nevyplýva, že individuálne reštriktívne opatrenia musia byť prijaté na základe postupu upraveného v článku 215 ods. 1 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že nie je žiadnym spôsobom obmedzená možnosť zveriť orgánu vykonávacie právomoci, nie je možné v oblasti reštriktívnych opatrení založených na článku 215 ZFEÚ vylúčiť použitie ustanovenie článku 291 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 54).
106 Postup upravený v článku 215 ods. 1 ZFEÚ, ktorým Rada rozhoduje na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie, sa môže na účely prijatia len vykonávacích opatrení javiť tiež ako nevhodný. Naopak článok 291 ods. 2 ZFEÚ umožňuje použiť efektívnejší postup pri prijímaní vykonávacích opatrení, ktorý je prispôsobený k typu opatrenia, ktoré sa má vykonať, a schopnosti každého orgánu konať. Úvahy, ktoré viedli autorov Zmluvy o FEÚ, aby článok 291 ods. 2 ZFEÚ umožnil priznať vykonávacie právomoci, sa teda uplatní v prípade vykonávania aktov založených na článku 215 ZFEÚ, ako aj v súvislosti s vykonávaním iných právne záväzných aktov (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 55).
107 Je preto potrebné dospieť k záveru, že Rada bola oprávnená upraviť vykonávacie právomoci v súlade s ustanoveniami článku 291 ods. 2 ZFEÚ na účely prijatia individuálnych opatrení spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov, ktorými sa vykonáva článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 56).
108 Je však nutné overiť, či Rada dodržala podmienky stanovené v článku 291 ods. 2 ZFEÚ, keď predmetné vykonávacie právomoci vyhradila pre seba, a nie pre Komisiu.
109 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že také nariadenia, akým je nariadenie č. 267/2012, ktoré upravujú reštriktívne opatrenia na základe článku 215 ZFEÚ, majú v oblasti pôsobnosti Zmluvy o FEÚ vykonať v rámci SZBP rozhodnutia prijaté podľa článku 29 ZEÚ. Nariadením č. 267/2012 sa tak sledujú ciele a vykonávacia prax Únie v oblasti SZBP (pozri v tomto zmysle rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 60).
110 Reštriktívne opatrenia prijaté na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, ktorých cieľom je vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku, aby ukončila šírenie jadrových zbraní, sú z dôvodu ich účelu, povahy a predmetu úzko spojené skôr s vykonávaním SZBP než s výkonom právomocí zverených Únii Zmluvou o FEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, body 66 a 67).
111 V rámci Zmluvy o EÚ pritom z článku 24 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 29 ZEÚ a článkom 31 ods. 1 ZEÚ vyplýva, že je všeobecnou úlohou Rady vykonávať rozhodovaciu právomoc v oblasti SZBP, a to na základe jednomyseľného rozhodovania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10, Zb., EU:C:2012:472, bod 47).
112 Predovšetkým je to Rada, ktorá koná samostatne a ktorá rozhoduje o zápise mien, osôb alebo subjektov do prílohy II rozhodnutia 2010/413. Práve tento zápis je pritom v rámci pôsobnosti Zmluvy o FEÚ vykonaný prijatím opatrenia spočívajúceho v zmrazení finančných prostriedkov na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
113 Za týchto okolností vzhľadom na osobitosti opatrení prijatých na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 nevyhnutnosť zabezpečiť súlad medzi zoznamom obsiahnutým v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zoznamom v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že Komisia nemá prístup k údajom informačných služieb členských štátov, ktoré sa môžu javiť ako nevyhnutné na realizáciu uvedených opatrení, mohla Rada oprávnene dospieť k záveru, že vykonanie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 týkajúceho sa zmrazenia finančných prostriedkov predstavuje osobitný prípad v zmysle článku 291 ods. 2 ZFEÚ, a bola teda oprávnená vyhradiť si v článku 46 ods. 2 uvedeného nariadenia právomoc na jeho vykonanie (pozri v tomto zmysle rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, body 68 až 73).
114 Pokiaľ ide o otázku, či bola náležite odôvodnená existencia osobitného prípadu, je potrebné poukázať na to, že Rada v nariadení č. 267/2012 výslovne nevyhlásila, že si vyhradzuje vykonávaciu právomoc, a to z dôvodov uvedených v bode 113 vyššie. To však nemení nič na skutočnosti, že odôvodnenie, že si Rada v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 vyhradila vykonávaciu právomoc, vyplýva z výkladu odôvodnení a ustanovení uvedeného nariadenia v spojení s relevantnými ustanoveniami Zmluvy o EÚ a Zmluvy o FEÚ upravujúcimi zmrazenie finančných prostriedkov (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 77).
115 Po prvé Rada totiž v odôvodnení 28 nariadenia č. 267/2012 výslovne odkázala na výkon svojej právomoci vo vzťahu k subjektom, „ktorým sa označujú osoby, na ktoré sa vzťahujú opatrenia na zmrazenie [finančných prostriedkov]“, ako aj na jej účasť na preskúmaní rozhodnutí o zápise v závislosti od pripomienok alebo nových dôkazov, ktoré získa od dotknutých osôb (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 78).
116 Po druhé ustanovenie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 v spojení s odôvodnením 14 tohto nariadenia umožňuje pochopiť, že vykonanie opatrení spočívajúcich v zmrazení finančných prostriedkov voči osobám alebo subjektom spadá skôr do oblasti, v ktorej Rada vykonáva činnosť v rámci SZBP, a nie pod opatrenia hospodárskej povahy, ktoré sú bežne prijímané v oblasti Zmluvy o FEÚ (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, body 79 a 80).
117 Po tretie podobnosť medzi reštriktívnymi opatreniami prijímanými na základe rozhodnutia 2010/413 a reštriktívnymi opatreniami prijímanými podľa nariadenia č. 267/2012 je vysvetlená v odôvodnení 11 a nasledujúcich odôvodneniach, z ktorých vyplýva, že uvedené nariadenie vykonáva zmeny rozhodnutia 2010/413, ktoré zaviedlo rozhodnutie 2012/35. Rovnako tak nevyhnutnosť zabezpečiť súlad medzi zoznamom obsiahnutým v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a zoznamom obsiahnutým v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 vyplýva z výkladu odôvodnení vykonávajúcich nariadení pozmeňujúcich uvedenú prílohu IX a najmä z odôvodnenia 2 vykonávacieho nariadenia č. 945/2012, ktorý výslovne odkazuje na rozhodnutie 2012/635 (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 81).
118 Špecifické dôvody na priznanie vykonávacích právomocí Rade v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 dostatočne zrozumiteľne vyplývajú za týchto podmienok z relevantných ustanovení a kontextu tohto nariadenia (rozsudok National Iranian Oil Company/Rada, už citovaný v bode 77 vyššie, vec v odvolacom konaní, EU:T:2014:678, bod 82).
119 Je teda potrebné dospieť k záveru, že požiadavky stanovené v článku 291 ods. 2 ZFEÚ na to, aby vykonávacie právomoci mohli byť zverené Rade, boli v prípade článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 splnené, čo znamená, že Rade nie je možné vytýkať žiadne porušenie článku 215 ZFEÚ.
120 Vzhľadom na toto konštatovanie je potrebné zamietnuť tretie tvrdenie žalobkyne a druhý žalobný dôvod tak zamietnuť v plnom rozsahu.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia, práv žalobkyne na obhajobu vrátane jej práva na prístup ku spisu, porušení povinnosti Rady preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia a práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu
121 Žalobkyňa tvrdí, že pri prijatí napadnutých aktov porušila Rada povinnosť odôvodnenia, jej práva na obhajobu vrátane jej práva na prístup ku spisu, povinnosť preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia a jej právo na účinnú súdnu ochranu.
– O povinnosti odôvodnenia
122 Podľa ustálenej judikatúry vyplýva povinnosť odôvodnenia aktu spôsobujúceho ujmu zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, Zb., EU:C:2012:718, bod 49 a citovanú judikatúru).
123 Z odôvodnenia vyžadovaného podľa článku 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa umožnilo dotknutej osobe pochopiť dôvody prijatých opatrení a príslušnému súdu preskúmať tieto opatrenia (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 122 vyššie, EU:C:2012:718, bod 50 a citovanú judikatúru).
124 Vzhľadom na to, že dotknutá osoba nemá právo na vypočutie pred prijatím prvotného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, je dodržanie povinnosti odôvodnenia ešte dôležitejšie, pretože táto povinnosť predstavuje jedinú záruku, ktorá dotknutej osobe umožňuje aspoň po prijatí tohto rozhodnutia účinne uplatniť prostriedky nápravy, ktoré má k dispozícii, aby napadla zákonnosť uvedeného rozhodnutia (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 122 vyššie, EU:C:2012:718, bod 51 a citovanú judikatúru).
125 Odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladajú opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov, musí teda identifikovať presné a konkrétne dôvody, pre ktoré sa Rada v rámci výkonu svojej diskrečnej posudzovacej právomoci domnieva, že také opatrenie sa má vzťahovať na dotknutú osobu (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 122 vyššie, EU:C:2012:718, bod 52 a citovanú judikatúru).
126 Odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ sa však musí prispôsobiť povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, na charakter uvádzaných dôvodov a na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 122 vyššie, EU:C:2012:718, bod 53 a citovanú judikatúru).
127 Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 122 vyššie, EU:C:2012:718, bod 54 a citovanú judikatúru).
128 V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012 nie sú, pokiaľ ide o zápis na zoznam, dostatočne právne odôvodnené.
129 Podľa názoru žalobkyne totiž Rada neurčila medzi kritériami stanovenými v článku 20 rozhodnutia 2010/413 a článku 23 nariadenia č. 267/2012 kritérium, o ktoré sa opierala pri prijímaní reštriktívnych opatrení, ktoré sa jej dotýkajú.
130 Žalobkyňa ďalej tvrdí, že Rada nespresnila podmienky, povahu ani rozsah finančnej podpory, ktorú mala žalobkyňa údajne poskytnúť iránskej vláde. Osobitne Rada neurčila konkrétne finančné operácie, ktoré môžu odôvodniť prijatie opatrení voči žalobkyni, ani súvislosť medzi týmito operáciami a šírením jadrových zbraní. Toto nedostatočné odôvodnenie nie je podľa jej názoru možné ospravedlniť tvrdením Rady, ktoré uviedla neskôr vo svojom vyjadrení k žalobe, že prijatie opatrení zmrazenia jej finančných prostriedkov je odôvodnené tým, že ako verejný podnik vypláca svojmu akcionárovi dividendy.
131 Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
132 Na úvod je potrebné pripomenúť, že žalobkyňa bola označená ako „štátna spoločnosť, ktorá poskytuje finančnú pomoc iránskej vláde“.
133 Po prvé z predloženého odôvodnenia výslovne vyplýva, že sa na žalobkyňu vzťahovali reštriktívne opatrenia na základe sporného kritéria.
134 Po druhé je pravda, že odôvodnenie, ktoré sa jej týka, nespresňuje podmienky a rozsah podpory, ktoré žalobkyňa údajne poskytovala iránskej vláde, pretože jedinou informáciou, ktorú Rada uviedla, bolo, že táto podpora má finančnú povahu.
135 Napriek stručnosti poskytnutého odôvodnenia však bola žalobkyňa schopná pochopiť podstatu skutočností, ktoré proti nej Rada použila, a zodpovedajúcim spôsobom sa brániť.
136 V rámci štvrtého žalobného dôvodu totiž žalobkyňa výslovne odkázala na „inú fyzickú alebo právnickú osobu, než je štát“, ktorá financuje „svojimi daňami, alebo pokiaľ ide prípadne o verejnoprávny podnik, dividendami vyplácanými akcionárovi, rozpočet, v ktorom sa prevedené sumy vlievajú do hromady príjmov a nie sú svojou podstatou určené na pokrytie konkrétneho záväzku, predovšetkým štátnej činnosti považovanej za protiprávnu“, aby tvrdila, že v takomto prípade sa pojem podpora iránskej vláde nepoužije.
137 Žalobkyňa teda bola schopná v odôvodnení jej zápisu na zoznam rozpoznať, že Rada pri ňom vychádzala zo skutočnosti, že žalobkyňa ako štátny podnik poskytovala finančnú podporu iránskej vláde prostredníctvom prevodov svojich finančných prostriedkov. Žalobkyňa bola tiež schopná napadnúť relevantnosť a existenciu tejto skutočnosti.
138 Odôvodnenie podané Radou rovnako umožňuje Všeobecnému súdu vykonať preskúmanie zákonnosti napadnutých aktov.
139 Za týchto okolností je odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí 2012/635 a vykonávacom nariadení č. 945/2012, aj napriek tomu že je veľmi stručné, dostatočné.
140 Po tretie toto konštatovanie znamená, že informácie poskytnuté Radou v jej vyjadreniu k žalobe nepredstavujú odôvodnenia a posteriori, ktoré by Všeobecný súd nemohol zohľadniť, ani nedokazujú nedostatočnosť poskytnutého odôvodnenia. Tieto informácie totiž vysvetľujú a spresňujú podstatnú skutočnosť, ktorú Rada zohľadnila a ktorú žalobkyňa označila v odôvodnení rozhodnutia 2012/635 a vykonávacieho nariadenia č. 945/2012.
141 Vzhľadom na vyššie uvedené musí byť námietka týkajúca sa porušenia povinnosti odôvodnenia zamietnutá.
– O prístupe ku spisu
142 Žalobkyňa tvrdí, že jej bol prístup ku spisu umožnený až po uplynutí lehoty, ktorú mala na požiadanie o preskúmanie opatrenia, ktoré sa jej týka. Takéto oneskorenie sprístupnenia nie je podľa jej názoru zlučiteľné so zásadou dodržiavania práva na obhajobu.
143 Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.
144 Podľa judikatúry ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť tejto inštitúcie umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup k všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, EU:T:2013:397, bod 84 a citovanú judikatúru).
145 V prejednávanej veci požiadala žalobkyňa o prístup ku spisu 8. januára 2013, teda deň pred podaním svojej žaloby 9. januára 2013. Na žiadosť odpovedala Rada 10. júna 2013.
146 Na úvod je potrebné uviesť, že za týchto okolností nie je možné Rade vytýkať, že na žiadosť o prístup ku spisu nereagovala pred podaním žaloby, pretože medziobdobie trvajúce jeden deň medzi žiadosťou a podaním žaloby je príliš krátke.
147 Následne ani list zo 16. októbra 2012, ktorým Rada oznámila žalobkyni rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012, ani tieto samotné akty, ani oznámenie určené osobe, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2010/413 vykonanom vykonávacím rozhodnutím 2012/635 a v nariadení č. 267/2012 vykonanom nariadením č. 945/2012 (Ú. v. EÚ C 312, s. 21), neupravujú lehotu, v ktorej musia subjekty, voči ktorým boli prijaté reštriktívne opatrenia, podať svoje pripomienky. Tvrdenie, že žalobkyňa získala prístup ku spisu až po uplynutí takejto lehoty, nie je za týchto podmienok zjavne skutkovo podložené.
148 Nakoniec je potrebné uviesť, že doba na poskytnutie odpovede, ktorá prekročila päť mesiacov, je neprimerane dlhá.
149 V tomto zmysle odkazuje Rada na nevyhnutnosť získať pred oznámením dotknutých dokumentov súhlas členského štátu. Toto tvrdenie však nie je možné použiť s ohľadom na judikatúru, podľa ktorej ak má Rada v úmysle prijať voči určitému subjektu reštriktívne opatrenia na základe skutočností poskytnutých členským štátom, musí pred prijatím uvedených opatrení zabezpečiť, že dané skutočnosti môžu byť dotknutému subjektu oznámené včas, aby mohol účinne zaujať vlastné stanovisko [rozsudok zo 6. septembra 2013, Persia International Bank/Rada, T‑493/10, Zb. (výňatky), EU:T:2013:398, bod 84].
150 Nič to nemení na tom, že žalobkyňa na jednej strane nepredložila konkrétne tvrdenia umožňujúce preukázať, že neprimerane dlhá doba, v rámci ktorej jej bola poskytnutá odpoveď, skutočne sťažila jej obranu.
151 Na druhej strane z judikatúry vyplýva, že oneskorené oznámenie dokumentu, o ktorý sa Rada opierala pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení voči určitému subjektu, predstavuje porušenie práv na obhajobu odôvodňujúce zrušenie prijatých aktov len v prípade, ak sa preukáže, že predmetné reštriktívne opatrenia by nemohli byť v súlade s právom prijaté alebo zachované, ak by oneskorene oznámený dokument musel byť vylúčený z dôkazov svedčiacich v neprospech subjektu (rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 148 vyššie, EU:T:2013:398, bod 85).
152 V prejednávanej veci pritom z analýzy vykonanej v bodoch 169 až 188 nižšie vyplýva, že reštriktívne opatrenia zamerané proti žalobkyni sú opodstatnené aj bez dokumentov, ktoré Rada odovzdala vo svojej odpovedi z 10. júna 2013. Za týchto okolností neodôvodňuje porušenie povinnosti poskytnúť včas prístup ku spisu zrušenie napadnutých aktov.
153 Vzhľadom na vyššie uvedené sa táto námietka musí zamietnuť.
– O povinnosti každoročného preskúmania prijatých reštriktívnych opatrení
154 Vo svojich pozmenených návrhoch zo 16. apríla 2014 žalobkyňa uvádza, že si Rada nesplnila povinnosť vykonať každoročné preskúmanie prijatých reštriktívnych opatrení, keďže jej ponechanie uvedených opatrení v platnosti oznámila až 14. marca 2014.
155 Podľa článku 26 ods. 3 rozhodnutia 2010/413 platí, že „opatrenia uvedené v článku 19 ods. 1 písm. b) a c) a v článku 20 ods. 1 písm. b) a c) sa v pravidelných intervaloch, a aspoň každých 12 mesiacov, prehodnocujú“.
156 Rovnako tak článok 46 ods. 6 nariadenia č. 267/2012 stanovuje, že „zoznam v prílohe IX sa pravidelne, a to aspoň každých 12 mesiacov preskúma“.
157 Rada teda mala naozaj povinnosť prehodnocovať v lehote dvanástich mesiacov od prijatia rozhodnutia 2012/635 a vykonávacieho nariadenia č. 945/2012 reštriktívne opatrenia týkajúce sa žalobkyne.
158 V tejto súvislosti Rada uvádza, že zápis žalobkyne do zoznamu prehodnocovala dvakrát, a to keď prijala rozhodnutie Rady 2013/270/SZBP zo 6. júna 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (Ú. v EÚ L 156, s. 10), a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 522/2013 zo 6. júna 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 156, s. 3), a tiež rozhodnutie Rady 2013/661/SZBP z 15. novembra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 306, s. 18), a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) č. 1154/2013 z 15. novembra 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 306, s. 3).
159 Je však potrebné uviesť, že žiadny z predpisov citovaných Radou nenaznačuje, že by pravidelne prehodnocovala všetky zápisy do zoznamov v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012. Uvedené akty sa konkrétne netýkajú ani zápisu žalobkyne.
160 Za týchto okolností je nutné dospieť k záveru, že Rada neprehodnocovala reštriktívne opatrenia týkajúce sa žalobkyne v lehote stanovenej rozhodnutím 2010/413 a nariadením č. 267/2012.
161 Vzhľadom na uvedené je potrebné skúmať, či toto porušenie povinnosti prehodnocovania prijatých reštriktívnych opatrení odôvodňuje zrušenie napadnutých aktov.
162 V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že cieľom dotknutej povinnosti je zaručiť pravidelné overovanie toho, že prijaté reštriktívne opatrenia sú aj naďalej dôvodné.
163 V prejednávanej veci nie je pritom sporné, že v čase, keď žalobkyňa túto námietku vo svojich návrhoch zo 16. apríla 2014 predložila, Rada už dotknuté overenie vykonala a svoj záver oznámila žalobkyni v liste zo 14. marca 2014.
164 Za týchto okolností bol cieľ ustanovení upravujúcich pravidelné prehodnocovanie reštriktívnych opatrení, hoci oneskorene, splnený a porušenie lehoty na preskúmanie Radou nemá teda nepriaznivý vplyv na situáciu žalobkyne.
165 Bez toho, aby bolo dotknuté právo žalobkyne požadovať náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu nedodržania lehoty na preskúmanie na základe článku 340 ZFEÚ, nemôže sa dovolávať predmetného oneskorenia na účely zrušenia reštriktívnych opatrení, ktoré sa jej týkajú a ktoré boli prijaté alebo zachované napadnutými aktmi.
166 Preto je potrebné túto námietku zamietnuť.
– O ďalších údajných porušeniach
167 Žalobkyňa tvrdí, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia 2012/635 a vykonávacieho nariadenia č. 945/2012 predstavuje porušenie jej práv na obhajobu, vrátane práva na preskúmanie prijatých reštriktívnych opatrení a jej práva na účinnú súdnu ochranu. Vzhľadom na vágny charakter podaného odôvodnenia sa totiž od nej nevyžaduje, aby na svoju obranu vyvrátila právne a skutkové tvrdenia Rady, ale aby predložila dôkaz o opaku preukazujúci, že nepodporovala iránsku vládu alebo iránsky jadrový program.
168 Ako vyplýva z bodov 122 až 140 vyššie, rozhodnutie 2012/635 a vykonávacie nariadenie č. 945/2012 sú dostatočne právne odôvodnené, čo znamená, že táto námietka je založená na nesprávnom predpoklade.
169 Táto námietka preto musí byť zamietnutá a spolu s ňou v celom rozsahu tretí žalobný dôvod.
O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení skutkového stavu
170 Ako bolo spomenuté v bode 74 vyššie, súdy Únie majú v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené podľa Zmluvy o FEÚ, v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti súhrnu aktov Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva Únie. Táto požiadavka je výslovne uvedená v článku 275 druhom odseku ZFEÚ (pozri rozsudky Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 74 vyššie, EU:C:2013:775, bod 58 a citovanú judikatúru, a Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, už citovaný v bode 74 vyššie, EU:C:2013:776, bod 65 a citovanú judikatúru).
171 Medzi tieto základné práva patrí najmä právo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 74 vyššie, EU:C:2013:775, bod 59 a citovanú judikatúru).
172 Účinnosť súdneho preskúmania zaručená článkom 47 Charty základných práv najmä vyžaduje, aby sa súd Únie uistil, že rozhodnutie, ktoré má pre dotknutú osobu alebo dotknutý subjekt individuálny dosah, sa opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetný akt opiera tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto aktu, podložené (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 74 vyššie, EU:C:2013:775, bod 64 a citovanú judikatúru).
173 V tomto kontexte je totiž úlohou príslušného orgánu Únie, aby v prípade námietky preukázal opodstatnenosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť dôkazy o opaku svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti (pozri rozsudok Rada/Fulmen a Mahmoudian, už citovaný v bode 74 vyššie, EU:C:2013:775, bod 66 a citovanú judikatúru).
174 V prejednávanej veci je teda potrebné overiť, či Rada pri prijatí napadnutých aktov dospela správne k záveru, že sa na žalobkyňu ako na subjekt poskytujúci podporu finančnej povahy iránskej vláde mohli vzťahovať reštriktívne opatrenia.
175 Žalobkyňa po prvé opakuje, že kritérium podpory iránskej vláde sa vzťahuje len na prípad, keď dotknutý subjekt poskytuje špecifickú pomoc súvisiacu so šírením jadrových zbraní. Žalobkyňa pritom takúto pomoc neposkytuje, pretože jej činnosť je zameraná na súkromné podniky.
176 V tomto zmysle stačí odkázať na body 74 až 93 vyššie, z ktorých vyplýva, že kritérium podpory iránskej vláde sa môže uplatniť tiež v prípade subjektov, ktoré sa samotné nezúčastňujú na šírení jadrových zbraní.
177 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že neposkytuje finančnú podporu iránskej vláde, hoci odôvodnenie napadnutých aktov uvádza opak.
178 Žalobkyňa v tejto súvislosti najskôr uvádza, že jej poslaním nie je vyplácať dividendy iránskej vláde.
179 Ďalej pripúšťa, že okrem dani z príjmu odvádza do štátneho rozpočtu, ktorý podlieha iránskemu ministerstvu financií, časť svojich ziskov. Dodáva však, že táto povinnosť, ktorá je uložená všetkým iránskym verejným podnikom na základe § 17 zákona o rozpočte pre iránsky rok 1389 (ďalej len „§ 17“), nemôže predstavovať finančnú podporu iránskej vláde v zmysle sporného kritéria, pretože nepredstavuje dividendu, ale je skôr daňou alebo parafiškálnou daňou.
180 Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že sumy, ktoré odvádza do štátneho rozpočtu podľa § 17, nie sú iránskou vládou voľne využívané, ale sú určené na činnosti vo verejnom záujme a na plnenie úloh verejnej služby v prospech iránskeho obyvateľstva. V tejto súvislosti žalobkyňa dodáva, že tieto sumy sú spolu s ďalšími štátnymi zdrojmi preinvestované predovšetkým v rámci navyšovania jej kapitálu.
181 V úvode je potrebné poznamenať, že okolnosť, že poslaním žalobkyne nie je vyplácať dividendy iránskej vláde, aj keby to bolo preukázané, neznamená, že finančnú podporu tejto vláde naozaj neposkytuje.
182 Z informácií poskytnutých samotnou žalobkyňou v tejto súvislosti vyplýva, že žalobkyňa previedla za finančné roky 1387 až 1391 iránskeho kalendára (od 20. marca 2008 do 20. marca 2013, ďalej len „rozhodné obdobie“) na základe povinnosti upravenej v § 17 do štátneho rozpočtu sumu v celkovej výške 1 687 181 miliónov rialov.
183 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nie je možné túto sumu považovať za dane alebo parafiškálne dane, ktoré by z tohto dôvodu nebolo možné kvalifikovať ako finančnú podporu, na ktorú sa vzťahuje sporné kritérium. Ako totiž uznáva samotná žalobkyňa, povinnosť upravená v § 17 sa uplatní popri dani z príjmu. Táto povinnosť sa navyše vzťahuje len na iránske verejné podniky, a teda nie je možné ju považovať za súčasť iránskeho všeobecného daňového alebo parafiškálneho režimu.
184 Žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia týkajúce sa údajného rozpočtového určenia súm odvedených na základe povinnosti upravenej v § 17 v rámci rozpočtu. Vymedzenie uvádzaného tvrdenia, tak ako to opisuje žalobkyňa, je v každom prípade tak všeobecné, že sa môže a priori použiť na akýkoľvek výdavok štátu. Toto určenie, hoci bolo preukázané, za týchto okolností neznamená, že sumy odvedené za rozhodné obdobie na základe povinnosti upravenej v § 17, nepredstavujú finančnú podporu iránskej vláde v zmysle sporného kritéria.
185 Z dokumentov predložených žalobkyňou v odpovedi na otázku Všeobecného súdu v tejto súvislosti tiež vyplýva, že v roku 2012 bol jej kapitál navýšený o 1 054 102 miliónov rialov. Táto suma je pritom o dosť nižšia než celková suma 1 687 181 miliónov rialov, odvedená žalobkyňou za rozhodné obdobie do štátneho rozpočtu na základe povinnosti upravenej v § 17. Navýšenie kapitálu žalobkyne nemôže za týchto okolností znamenať, že počas uvedeného obdobia neposkytovala finančnú podporu iránskej vláde.
186 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa v rozhodnom období previedla značné sumy v prospech iránskeho štátneho rozpočtu, ktoré predstavujú finančnú podporu iránskej vláde. Rada teda oprávnene prijala reštriktívne opatrenia postihujúce žalobkyňu ako subjekt, ktorý poskytoval podporu uvedenej vláde.
187 Žalobkyňa v tomto zmysle ďalej tvrdí, že Rada v rozpore s tým, čo si vyžaduje judikatúra citovaná v bode 172 vyššie, nepredložila na preukázanie svojho tvrdenia nijaké dôkazy.
188 Z posúdenia, ktoré je obsiahnuté v bodoch 174 až 185 vyššie, vyplýva, že žalobkyňa v skutočnosti nespochybňuje existenciu podstatnej skutkovej okolnosti odôvodňujúcej reštriktívne opatrenia, ktoré sa na ňu vzťahujú, teda skutočnosť, že v rozhodnom období odviedla do iránskeho štátneho rozpočtu časť svojich ziskov. Vzhľadom na to, že takéto spochybnenie neexistuje, nebola Rada povinná, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 172 vyššie, túto okolnosť preukázať.
189 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba piaty žalobný dôvod zamietnuť.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality
190 Žalobkyňa tvrdí, že prijatie reštriktívnych opatrení, ktoré sa na ňu vzťahujú, predstavuje nezákonný zásah do jej práva vlastniť majetok a slobody podnikania, a teda porušuje zásadu proporcionality.
191 Na úvod žalobkyňa poznamenáva, že porušenie jej procesných práv opísané v rámci tretieho žalobného dôvodu, zahrňuje podľa judikatúry porušenie jej práva vlastniť majetok a zásady proporcionality.
192 Ďalej tvrdí, že vzhľadom na to, že nie je zapojená do šírenia jadrových zbraní, nezodpovedajú reštriktívne opatrenia, ktoré sa na ňu vzťahujú, všeobecnému cieľu sledovanému napadnutými aktmi, teda boju proti uvedenému šíreniu.
193 Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že predmetné opatrenia spôsobujú jej samotnej, ako aj jej zamestnancom obzvlášť závažnú ujmu, ktorá je neprimeraná účelu sledovanému Radou. V tomto zmysle dodáva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, majú predmetné reštriktívne opatrenia dosah nielen na finančné prostriedky vlastnené v rámci Únie, ale tiež na finančné prostriedky vo vlastníctve Iránu, pretože bránia všetkým prevodom finančných prostriedkov z Iránu do Únie a majú odstrašujúci účinok na iránske subjekty, ktoré by s ňou prípadne chceli uzavrieť zmluvy.
194 Na úvod je potrebné uviesť, že ako vyplýva z bodov 121 až 168 vyššie, netrpia napadnuté akty vadou z dôvodu porušenia procesných práv žalobkyne, ktorá by bola dôvodom na ich zrušenie. Tvrdeniu žalobkyne, že porušenie jej procesných práv vedie k porušeniu práva vlastniť majetok a zásady proporcionality, nie je možné teda vyhovieť.
195 Pokiaľ ide o ostatné námietky, ako už bolo uvedené v bode 90 vyššie, podľa judikatúry na základe zásady proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, zákonnosť zákazu určitej hospodárskej činnosti podlieha podmienke, že opatrenia ukladajúce zákaz sú primerané a potrebné na splnenie cieľov legitímne sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom platí, že v prípade možnosti výberu medzi viacerými vhodnými opatreniami treba zvoliť čo najmenej obmedzujúce opatrenie a dohliadnuť na to, aby uložené zaťaženie nebolo neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, EU:T:2013:397, bod 179 a citovanú judikatúru).
196 Ako vyplýva na jednej strane z bodov 59 až 93 vyššie, prijatie reštriktívnych opatrení voči subjektom poskytujúcim finančnú podporu iránskej vláde má za cieľ pripraviť túto vládu o jej príjmy, aby bola prinútená ukončiť šírenie jadrových zbraní v dôsledku chýbajúcich finančných prostriedkov. Reštriktívne opatrenia, ktoré sa vzťahujú na žalobkyňu, pritom zodpovedajú cieľu sledovanému Radou, bez ohľadu na skutočnosť, že samotná žalobkyňa nie je zapojená do šírenia jadrových zbraní.
197 Pokiaľ ide na druhej strane o škodu spôsobenú žalobkyni, je pravda, že jej právo vlastniť majetok a sloboda vykonávať hospodársku činnosť sú predmetnými reštriktívnymi opatreniami do značnej miery obmedzené, pretože nemôže disponovať predovšetkým finančnými prostriedkami, ktoré sa nachádzajú v Únii, alebo ktoré patria jej občanom, ani previesť svoje finančné prostriedky do Únie s výnimkou osobitných povolení. Reštriktívne opatrenia vzťahujúce sa na žalobkyňu môžu tiež voči nej vzbudzovať určitú nedôveru zo strany obchodných partnerov.
198 Z judikatúry v každom prípade vyplýva, že základné práva, ktorých sa žalobkyňa dovoláva, a síce právo vlastniť majetok a právo vykonávať hospodársku činnosť, nie sú absolútnymi právami a ich výkon môže podliehať obmedzeniam, ktoré sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu sledovanými Úniou. Každé hospodárske alebo finančné reštriktívne opatrenie už na základe svojej definície zahŕňa účinky, ktoré zasahujú do práva vlastniť majetok a slobodného výkonu povolania, čím spôsobuje ujmu účastníkom, ktorých zodpovednosť, pokiaľ ide o situáciu, ktorá viedla k prijatiu dotknutých opatrení, nebola preukázaná. Dôležitosť cieľov, ktoré sleduje sporná právna úprava, môže odôvodniť hoci aj značné negatívne dôsledky pre určité hospodárske subjekty (pozri v tomto zmysle rozsudok Melli Bank/Rada, už citovaný v bode 75 vyššie, EU:T:2009:266, bod 111 a citovanú judikatúru).
199 Vzhľadom na prvotný význam zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti nie sú nepriaznivé dôsledky spôsobené v prejednávanej veci žalobkyni neprimerané vo vzťahu ku sledovaným cieľom. Je to tak vzhľadom na to, že sa zmrazenie finančných prostriedkov týka len časti aktív žalobkyne. Tiež preto, že rozhodnutie 2010/413 a nariadenie č. 267/2012 stanovujú určité výnimky, ktoré umožňujú subjektom dotknutým opatreniami na zmrazenie finančných prostriedkov čeliť základným výdavkom. Nakoniec je potrebné poznamenať, že Rada netvrdí, že samotná žalobkyňa je zapojená do šírenia jadrových zbraní. Nie je teda osobne spájaná s konaniami, ktoré predstavujú nebezpečenstvo pre mier a medzinárodnú bezpečnosť, takže jej miera nedôvery je z tohto dôvodu nízka.
200 Za týchto okolností je potrebné zamietnuť šiesty žalobný dôvod a tým aj žalobu v celom rozsahu.
O trovách
201 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Rady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Bank of Industry and Mine je povinná nahradiť trovy konania.
Kanninen | Pelikánová | Buttigieg |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. apríla 2015.
Podpisy