ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
zo 6. októbra 1982 (*)
„Povinnosť podať prejudiciálny návrh“
Vo veci 283/81,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Corte suprema di cassazione (Taliansko) navrhuje, aby v súvislosti s konaniami pred vnútroštátnym súdom
Srl CILFIT – v likvidácii – a 54 iných, Rím,
proti
Ministero della Sanità, zastúpené ministrom, Rím,
a
Lanificio di Gavardo Spa, Miláno,
proti
Ministero della Sanità, zastúpené ministrom, Rím,
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 177 treťom odseku Zmluvy EHS,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda J. Mertens de Wilmars, predsedovia komôr G. Bosco, A. Touffait a O. Due, sudcovia P. Pescatore, Mackenzie Stuart, A. O’Keeffe, T. Koopmans, U. Everling, A. Chloros a F. Grévisse,
generálny advokát: F. Capotorti,
tajomník: P. Heim,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Corte suprema di Cassazione (Taliansko) uznesením z 27. marca 1981 doručeným 31. októbra 1981 položil Súdnemu dvoru podľa článku 177 Zmluvy EHS prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu tretieho odseku článku 177 Zmluvy EHS.
2 Táto otázka bola položená v súvislosti so sporom medzi spoločnosťami dovážajúcimi vlnu a talianskym ministerstvom zdravotníctva kvôli zaplateniu pevného poplatku za právo zdravotnej prehliadky dovážanej vlny z krajín, ktoré nie sú členmi Spoločenstva. Tieto spoločnosti sa odvolávali na nariadenie č. 827/68 z 28. júna 1968 o spoločnej organizácii trhu s určitými výrobkami uvedenými v prílohe II Zmluvy (Ú. v. ES L 151, s. 16; Mim. vyd. 03/001, s. 140), pričom toto nariadenie v článku 2 ods. 2 zakazuje členským štátom vyberať poplatky, ktoré majú rovnaký účinok ako clo, z dovážaných výrobkov „živočíšneho pôvodu“, inde nevymenovaných, uvedených pod colnou položkou 05.15 Spoločného colného sadzobníka. Ministerstvo zdravotníctva namietalo proti tejto argumentácii, že vlna nie je zahrnutá v prílohe II Zmluvy, a preto nepodlieha spoločnej organizácii poľnohospodárskych trhov.
3 Ministerstvo zdravotníctva na základe týchto okolností dospelo k záveru, že odpoveď na otázku týkajúcu sa výkladu aktu prijatého inštitúciami Spoločenstva je tak samozrejmá, že nie sú pochybnosti o jej výklade, a teda netreba položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Zainteresované spoločnosti však tvrdia, že Corte suprema di Cassazione, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, sa podľa článku 177 tretieho odseku nemôže vyhnúť povinnosti predložiť návrh na rozhodnutie o položenej otázke výkladu Súdnemu dvoru.
4 Na základe týchto protichodných názorov sa Corte suprema di Cassazione obrátil na Súdny dvor s touto prejudiciálnou otázkou:
„Ukladá tretí odsek článku 177 Zmluvy, v ktorom sa uvádza, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka takej povahy, akú majú otázky vymenované v prvom odseku tohto článku, povinnosť tomuto súdu podať prejudiciálny návrh, ktorá mu neumožňuje akékoľvek posúdenie opodstatnenosti položenej otázky alebo podriaďuje túto povinnosť, a v akom rozsahu, existencii rozumnej pochybnosti o výklade?“
5 Na vyriešenie takto postaveného problému je potrebné zobrať do úvahy systematiku článku 177, ktorý priznáva Súdnemu dvoru právomoc rozhodovať okrem iného o výklade Zmluvy a aktov inštitúcií Spoločenstva.
6 Podľa druhého odseku tohto článku každý súd niektorého z členských štátov „môže“, ak sa domnieva, že rozhodnutie o určitej otázke výkladu je potrebné pre vydanie jeho rozsudku, požiadať Súdny dvor, aby rozhodol o tejto otázke. Podľa tretieho odseku, keď je otázka výkladu položená vo veci prejednávanej vnútroštátnym súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, tento súd „je povinný“ obrátiť sa na Súdny dvor.
7 Táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor patrí do rámca spolupráce zriadenej na zabezpečenie správneho uplatňovania a jednotného výkladu práva Spoločenstva vo všetkých členských štátoch jednotlivými vnútroštátnymi súdmi, sudcami poverenými uplatňovaním práva Spoločenstva a Súdnym dvorom. Článok 177 tretí odsek smeruje najmä k tomu, aby sa v rámci Spoločenstva zabránilo rozdielnej judikatúre o otázkach práva Spoločenstva. Ak sa položí otázka výkladu podľa článku 177, treba teda dosah tejto povinnosti posúdiť podľa týchto cieľov v závislosti od jednotlivých kompetencií vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora.
8 V tejto súvislosti treba spresniť komunitárny zmysel výrazu „ak sa položí takáto otázka“ na stanovenie podmienok, kedy vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor.
9 V tomto ohľade treba v prvom rade poznamenať, že článok 177 nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.
10 V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.
11 Naopak, ak skonštatujú, že použitie práva Spoločenstva je potrebné na vyriešenie sporu, o ktorom konajú, článok 177 im ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s každou otázkou výkladu, ktorá sa vyskytne.
12 Corte suprema di cassazione sa svojou otázkou pýta, či za určitých okolností môže povinnosť uvedená v článku 177 treťom odseku podliehať obmedzeniam.
13 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol vo svojom rozsudku v spojených veciach z 27. marca 1963 (Da Costa, 28 až 30/62, Zb. s. 75), „že hoci článok 177 tretí odsek bezvýhradne vyžaduje od vnútroštátnych súdov, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, predložiť Súdnemu dvoru akúkoľvek im položenú otázku výkladu, výklad podaný Súdnym dvorom podľa článku 177 ich môže tejto povinnosti zbaviť, najmä v prípade, keď položená otázka je identická s otázkou, ktorá už bola predmetom rozhodnutia v obdobnej veci“.
14 Rovnaký účinok môže vo vzťahu k obmedzeniam povinnosti formulovanej v článku 177 treťom odseku vyplynúť z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá rieši sporný právny problém, a to bez ohľadu na povahu konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, a aj bez úplnej zhodnosti sporných otázok.
15 Je zrejmé, že vo všetkých týchto prípadoch majú vnútroštátne súdy vrátane súdov upravených v článku 177 treťom odseku úplnú slobodu obrátiť sa na Súdny dvor, ak usúdia, že je to vhodné.
16 Napokon správne uplatňovanie práva Spoločenstva sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky. Predtým, než vnútroštátny súd rozhodne, že je to tak aj v prípade položenej otázky, musí sa presvedčiť, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru. Iba ak sú splnené tieto podmienky, vnútroštátny súd nemusí položiť otázku Súdnemu dvoru a môže ju sám vyriešiť.
17 V každom prípade však treba existenciu tejto možnosti posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva a osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom.
18 Predovšetkým treba vziať do úvahy skutočnosť, že texty práva Spoločenstva sú vypracované vo viacerých jazykoch a že všetky jazykové znenia sú záväzné, takže výklad ustanovenia práva Spoločenstva teda vyžaduje porovnanie rôznych jazykových verzií.
19 Ďalej treba poznamenať, že aj v prípade jasného súladu jazykových verzií právo Spoločenstva používa jemu vlastnú terminológiu. Treba zdôrazniť, že právne pojmy nemajú nevyhnutne rovnaký obsah v práve Spoločenstva a v rôznych vnútroštátnych právach.
20 Napokon každé ustanovenie práva Spoločenstva treba zaradiť do jeho kontextu a vykladať vo svetle súhrnu ustanovení tohto práva, jeho cieľov a stavu jeho vývoja k dátumu, keď sa má toto ustanovenie uplatniť.
21 Na základe týchto úvah je potrebné odpovedať Corte suprema di cassazione tak, že článok 177 tretí odsek sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo že Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
O trovách
22 Vlády Talianskej republiky a Holandského kráľovstva a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázke položenej rozhodnutím Corte suprema di cassazione z 27. marca 1981 takto:
Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo že Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.
Mertens de Wilmars | Bosco | Touffait |
Due | Pescatore Mackenzie Stuart | O’Keeffe |
Koopmans | Everling Chloros | Grévisse |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. októbra 1982.
P. Heim | | J. Mertens de Wilmars |