Žaloba podaná 18. septembra 2008 - Bank Melli Iran/Rada

(vec T-390/08)

Jazyk konania: francúzština

Účastníci konania

Žalobca: Bank Melli Iran (Teherán, Irán) (v zastúpení: L. Defalque, advokát)

Žalovaná: Rada Európskej únie

Návrhy žalobcu

zrušiť rozhodnutie Rady 2008/475/ES z 23. júna 2008 v časti B bode 4 prílohy týkajúcej sa prijatia reštriktívnych opatrení voči Iránu, pokiaľ sa uplatňujú na Bank Melli Iran, jej dcérske spoločnosti a pobočky,

subsidiárne rozhodnúť o neuplatňovaní článku 15 ods. 2 a článku 7 ods. 2 nariadenia Rady 423/2007 z 19. apríla 2007 na tento spor podľa článku 241 ES,

v každom prípade zaviazať Radu na náhradu všetkých trov konania podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

V tejto veci žalobca navrhuje zrušenie rozhodnutia Rady 2008/475/ES z 23. júna 2008, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu¹, v rozsahu, v akom je žalobca zaradený do zoznamu fyzických a právnických osôb, subjektov a orgánov, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje sú zmrazené podľa tohto ustanovenia.

Na podporu svojej žaloby uvádza žalobca sedem dôvodov založených:

na porušení podstatných formálnych náležitostí Zmluvy ES, právnych normách týkajúcich sa jej uplatňovania, zneužití právomoci, ako aj na nedodržaní článku 7 ods. 2 spoločnej pozície 2007/140/SZBP², keďže napadnuté rozhodnutie bolo prijaté bez toho, aby bolo dodržané pravidlo jednomyseľnosti stanovené v článku 7 ods. 2 spoločnej pozície 2007/140/SZBP,

incidenčne, na námietke nezákonnosti článku 15 ods. 2 nariadenia č. 423/2007³, ktorý stanovuje rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou,

na porušení zásady rovnosti zaobchádzania tým, že Rada nariadila zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobcu bez toho, aby uplatnila toto opatrenie na iné iránske banky, ktoré sa nachádzajú v zhodnej situácii,

na porušení zásady proporcionality, keďže Rada nariadila zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobcu, hoci rezolúcia Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov 1803 (2008) požadovala od štátov iba to, aby vyžadovali dôkaz o obozretnosti vo vzťahu k činnostiam, ktoré vykonávajú finančné inštitúcie so sídlom na ich území s bankami s domicilom v Iráne vrátane žalobcu,

na porušení práva na obhajobu, práva byť vypočutý a práva na účinné súdne preskúmanie, keďže i) od štátov sa v rezolúcii 1803 (2008) požadovalo iba to, aby vyžadovali dôkaz o obozretnosti, a ii) na žalobcu sa nevzťahovali predchádzajúce rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov [rezolúcie 1737 (2006) a 1747 (2007)]; okrem toho dôkazy použité v neprospech žalobcu mu neboli oznámené,

na porušení základného práva vlastniť majetok,

na porušení článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, keďže Rada mala uviesť individuálne a špecifické dôvody pre svoje rozhodnutie vo vzťahu k povinnosti obozretnosti, ktorá sa ako jediná nachádza v rezolúcii 1803 (2008), a vo vzťahu k zaobchádzaniu s inými iránskymi bankami,

na porušení právomocí Spoločenstva, keďže zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov žalobcu predstavuje kvázi trestnú sankciu, a to o to viac, že v tejto veci nejde o prebratie rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, lebo rezolúcia 1803 (2008) nestanovuje také zmrazenie.

____________

¹ - Ú. v. EÚ L 163, s. 29.

² - Spoločná pozícia Rady 2007/140/SZBP z 27. februára 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 61, s. 49).

³ - Nariadenie Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1).