NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
ELEANOR SHARPSTON
prednesené 22. januára 2020(1)
Vec C‑634/18
Prokuratura Rejonowa w Słupsku
proti
JI
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Słupsku (Okresný súd Słupsk, Poľsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2004/757/SVV – Minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami – Pôsobnosť – Článok 2 ods. 1 písm. c) a článok 4 ods. 2 písm. a) – Vlastná potreba – Veľké množstvo drog – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov“
1. Nullum crimen nulla poena sine lege scripta, praevia, certa et stricta. Podmienky tohto právneho princípu, ktorý vyjadruje jasné pravidlo a základnú zásadu, že trestný čin aj trest musia byť definované zákonom, si napriek tomu vyžadujú výklad.(2)
2. V prejednávanej veci Sąd Rejonowy w Słupsku – XIV Wydział Karny (Okresný súd Słupsk (XIV trestné oddelenie), Poľsko] žiada usmernenie týkajúce sa výkladu rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami(3). Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je podľa vnútroštátneho práva situácia, v ktorej pojem „veľké množstvo drog“, ktorý vedie k závažnému trestnému činu podľa článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757, nie je definovaný vnútroštátnym právom, ale v každom jednotlivom prípade na základe individuálneho hodnotenia vnútroštátneho súdu, v súlade s uvedeným rámcovým rozhodnutím a zásadou zákonnosti trestných činov a trestov. Aby Súdny dvor mohol poskytnúť na túto otázku odpoveď, bude sa najprv musieť zaoberať otázkou, či je príslušný odpovedať na prejudiciálne otázky v prípadoch týkajúcich sa prechovávania drog pre vlastnú potrebu, čo je situácia, ktorá je na základe článku 2 ods. 2 vyňatá z pôsobnosti rámcového rozhodnutia, ako aj to, či sa v tomto prípade uplatňuje Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)(4).
Právny rámec
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3. Článok 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), stanovuje, že „nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu“.
Právo Únie
Zmluva o Európskej únii
4. Článok 31 ods. 1 písm. e) Zmluvy o Európskej únii v znení platnom v čase prijatia rámcového rozhodnutia 2004/757 stanovuje, že spoločný postup pri súdnej spolupráci v trestných veciach zahŕňa „postupné prijímanie opatrení zavádzajúcich minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti organizovaného zločinu, terorizmu a nezákonného obchodu s drogami“. Článok 34 ods. 2 písm. b) priznáva Rade z podnetu členského štátu alebo Európskej komisie jednomyseľne prijímať rámcové rozhodnutia „na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov. Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Tieto rámcové rozhodnutia nemajú priamy účinok“.
Charta
5. Článok 49 Charty odráža a rozširuje článok 7 ods. 1 EDĽP. Stanovuje, že:
„1. Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.
2. Tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných spoločenstvom národov.
…“
6. V zmysle článku 51 ods. 1 sú ustanovenia Charty „určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“. Článok 52 ods. 3 stanovuje, že „v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore…“.
Rámcové rozhodnutie 2004/757
7. V odôvodneniach rámcového rozhodnutia 2004/757 je uvedené nasledujúce. „Nezákonný obchod s drogami predstavuje hrozbu pre zdravie, bezpečnosť a kvalitu života občanov Európskej únie, ako aj pre legálne hospodárstvo, stabilitu a bezpečnosť členských štátov“(5). „Je nevyhnutné prijať minimálne pravidlá týkajúce sa znakov skutkových podstát trestných činov nezákonného obchodu s drogami a prekurzormi, ktoré umožnia spoločný prístup k boju proti tomuto obchodu na úrovni únie“(6). Činnosť Európskej únie by sa mala zamerať „na najzávažnejšie druhy drogových trestných činov“, pričom „vylúčenie z rozsahu pôsobnosti tohto [rámcového rozhodnutia 2004/757] určitých typov správania vo vzťahu k osobnej spotrebe nepredstavuje usmernenie Rady o tom, ako by mali členské štáty upraviť tieto ostatné prípady vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch“(7). „Tresty upravené členskými štátmi by mali byť účinné, primerané a odradzujúce a mali by zahŕňať odňatie slobody. Pri určovaní výšky trestov treba vziať do úvahy skutkové okolnosti, ako napríklad množstvo a druh drogy, s ktorou sa obchodovalo, a skutočnosť, či bol skutok spáchaný v rámci zločineckej organizácie.“(8) „Účinnosť snáh podniknutých v boji proti obchodu s drogami závisí vo veľkej miere na zosúladení vnútroštátnych opatrení, ktorými sa vykonáva toto rámcové rozhodnutie.“(9)
8. Článok 2 stanovuje, že:
„1. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí trestnosť týchto úmyselných skutkov, pokiaľ nie sú povolené:
a) výroba, zhotovenie, získavanie, príprava, ponuka, ponuka na predaj, distribúcia, predaj, dodanie za akýchkoľvek podmienok, sprostredkovanie, odoslanie, odoslanie tranzitom, preprava, dovoz alebo vývoz drog;
b) pestovanie ópiového maku, kra koky a rastliny konope;
c) prechovávanie alebo nákup drog s úmyslom vykonávať niektorú z činností uvedených pod písmenom a);
d) výroba, preprava alebo distribúcia prekurzorov s vedomím, že sa použijú pri nezákonnej výrobe alebo na nezákonnú výrobu alebo zhotovenie drog.
2. Skutky uvedené v odseku 1 nespadajú do rozsahu pôsobnosti tohto rámcového rozhodnutia v prípade, ak sa ich páchatelia dopustia výlučne pre svoju osobnú spotrebu v zmysle vnútroštátneho práva.“
9. Článok 4 stanovuje, že:
„1. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článkoch 2 a 3 ukladali účinné, primerané a odradzujúce tresty.
Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 2 ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 1 až 3 roky odňatia slobody.
2. Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, ktorými zabezpečí, aby sa za trestné činy vymedzené v článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c) ukladali tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody v každom z týchto prípadov:
a) skutok sa týka veľkého množstva drog;
…“
Vnútroštátne právo
10. Článok 62 Ustawa z dnia 29 lipca 2005 roku o przeciwdziałaniu narkomanii (zákon z 29. júla 2005 o boji proti drogovej závislosti, ďalej len „zákon o boji proti drogovej závislosti“) stanovuje, že:
„1. Kto v rozpore s ustanoveniami tohto zákona prechováva omamné alebo psychotropné látky, potresce sa trestom odňatia slobody až na tri roky.
2. Ak je predmetom skutku podľa odseku 1 značné množstvo omamných alebo psychotropných látok, páchateľ sa potresce odňatím slobody od jedného roka do desiatich rokov.“
Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
11. Prokuratura Rejonowa w Słupsku (Okresná prokuratúra Słupsk, Poľsko, ďalej len „prokuratúra“) podala proti JI obžalobu a kladie mu za vinu okrem iného to, že: i) 7. novembra 2016 prechovával značné množstvo psychotropnej látky amfetamínu s celkovou čistou hmotnosťou 10,73 g, ako aj omamnej látky marihuany s celkovou hmotnosťou 16,07 g netto, a tým spáchal trestný čin podľa článku 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti; ii) 28. novembra 2016 prechovával omamnú látku marihuana s čistou hmotnosťou 2,00 g, ako aj psychotropnú látku amfetamín s čistou hmotnosťou 0,49 g, a tým spáchal trestný čin podľa článku 62 ods. 1 zákona o boji proti drogovej závislosti.
12. Je nesporné, že JI prechovával tieto drogy pre vlastnú potrebu. Počas trestného konania, ktoré nasledovalo po zistení skutkových okolností, sa JI priznal ku všetkým trestným činom, z ktorých bol obvinený.
13. Sąd Rejonowy w Słupsku – XIV Wydział Karny [Okresný súd Słupsk (XIV trestné oddelenie)] uvádza, že rámcové rozhodnutie 2004/757 nedefinuje pojem „veľké množstvo drog“. Vnútroštátne právo rovnako nedefinuje pojem „značné množstvo“ drog použitý v článku 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti. Vnútroštátny súd uvádza, že judikatúra sa pokúša vyplniť túto medzeru stanovením súboru kritérií určených na posúdenie, či je množstvo drog „značné“, „nepatrné“ alebo „zvyčajné“. Týmito kritériami sú hmotnosť (gramy, kilogramy, tony, počet dávok), druh omamnej látky (podskupiny takzvaných „tvrdých“ a „mäkkých“ drog) a účel použitia (na komerčné účely, na vlastnú potrebu). Napriek tomu však pojem „značné množstvo drog“ naďalej zostáva podľa vnútroštátneho práva vágny a vnútroštátne súdy ho definujú rôzne. Vnútroštátny súd uvádza niekoľko príkladov odlišného výkladu tohto pojmu vo vnútroštátnej judikatúre.(10)
14. Na tomto základe vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti tejto judikatúry so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 7 EDĽP. Pripomína tiež, že skutočnosť, že pojem „veľké množstvo drog“ nie je definovaný na úrovni EÚ, ale zjavne je ponechaný na uváženie členských štátov, čo by mohlo viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s občanmi Európskej únie v závislosti od členského štátu ich bydliska.
15. Vnútroštátny súd uvádza, že týmito otázkami sa už zaoberal Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko), ktorý vo svojom rozsudku zo 14. februára 2012 poukázal na to, že článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti je vo vzťahu k použitému základnému prvku skutkovej podstaty „značné množstvo“ nejakej substancie zlučiteľný s poľskou ústavou.
16. Za týchto okolností kladie vnútroštátny súd Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa norma práva Únie obsiahnutá v článku 4 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. c) [rámcového rozhodnutia Rady 2004/757] vykladať v tom zmysle, že tento predpis nebráni tomu, aby bol pojem ‚značné množstvo drog‘ vykladaný v každom jednotlivom prípade na základe individuálneho hodnotenia vnútroštátneho súdu a aby toto hodnotenie nevyžadovalo uplatnenie akéhokoľvek objektívneho kritéria, najmä nevyžadovalo konštatovanie, že páchateľ drogy prechováva na účel vykonania skutkov v zmysle článku [2 ods. 1 písm. c)] tohto rámcového rozhodnutia, t. j. na účel výroby, ponúkania, ponúkania na predaj, distribuovania, sprostredkovania alebo dodania za akýchkoľvek podmienok?
2. Sú opatrenia súdnej ochrany, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie účinnosti a efektivity noriem práva Únie obsiahnutých v rámcovom rozhodnutí [2004/757], najmä v článku 4 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. c) tohto rámcového rozhodnutia dostačujúce na to, aby poľským štátnym občanom zabezpečili účinnú ochranu vyplývajúcu z noriem práva Únie, ktorými sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, ak poľský [zákon o boji proti drogovej závislosti] neobsahuje žiadnu konkrétnu formuláciu týkajúcu sa ‚značného množstva drog‘ a túto otázku prenecháva na výklad súdnemu orgánu rozhodujúcemu v konkrétnej veci v rámci takzvanej ‚sudcovskej úvahy‘?
3. Je vnútroštátna právna norma článku 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti zlučiteľná s právom Únie, a najmä s [ustanoveniami] článku 4 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia [2004/757], a ak áno, bráni chápaniu pojmu ‚značné množstvo omamných alebo psychotropných látok‘ poľskými vnútroštátnymi súdmi taká norma práva Únie, podľa ktorej sa prísnejšie potresce ten, kto trestný čin držby veľkého množstva drog spácha na účel vykonávania činností uvedených v článku 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia [2004/757]?
4. Nie je článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti, ktorý za čin držby psychotropných a omamných látok v značnom množstve v zmysle výkladu poľskými vnútroštátnymi súdmi stanovuje vyšší trest, v rozpore so zásadou rovnosti a so zákazom diskriminácie (článok 14 [EDĽP], články 20 a 21 [Charty základných práv Európskej únie] v spojení s článkom 6 ods. 1 [Zmluvy o Európskej únii])?“
17. Písomné pripomienky v tomto konaní boli doručené zo strany prokuratúry, českej, holandskej, poľskej, španielskej a švédskej vlády a Komisie. Prokuratúra, poľská, španielska a švédska vláda a Komisia taktiež predniesli svoje tvrdenia ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. októbra 2019.
Posúdenie
O príslušnosti Súdneho dvora
18. Prokuratúra tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom, pretože sa týkajú výkladu vnútroštátneho práva, konkrétne článku 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti a zlučiteľnosti daného ustanovenia s rámcovým rozhodnutím 2004/757.
19. V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor nie je oprávnený na základe článku 267 ZFEÚ rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade pravidiel vnútroštátneho práva. Právomoc Súdneho dvora sa obmedzuje len na skúmanie ustanovení práva Únie.(11) Môže však vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky prvky výkladu patriace do práva Únie, ktoré by mu mohli byť užitočné pri posúdení účinkov týchto ustanovení vnútroštátneho práva. Nič mu nebráni v preformulovaní otázok s cieľom poskytnúť tomuto súdu výklad ustanovení práva Únie, ktorý mu bude užitočný na rozhodnutie sporu, ktorý mu bol predložený.(12)
20. V prejednávanej veci sa prejudiciálne otázky týkajú výkladu článku 2 ods. 1 písm. c) a článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757. Je tiež potrebné poskytnúť výklad článku 2 ods. 2, aby bolo možné určiť, či prejednávaná vec spadá do pôsobnosti práva Únie. Položené otázky sú preto prima facie prípustné.
21. Komisia tvrdí, že táto vec nepatrí do pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2004/757. Zo skutkového stavu, ktorý prezentoval vnútroštátny súd vyplýva, že JI prechovával drogy pre vlastnú potrebu. Článok 2 ods. 2 vyníma takéto správanie z pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2004/757.
22. Na pojednávaní prokuratúra a poľská, španielska a švédska vláda súhlasili s tvrdením Komisie.
23. Zo znenia článku 2 ods. 2 skutočne vyplýva, že prechovávanie drog pre „svoju osobnú spotrebu“ nespadá do pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2004/757 a že takého konanie reguluje (a trestá) vnútroštátne právo. No ako objasňuje odôvodnenie 4 rámcového rozhodnutia, vylúčenie z pôsobnosti tohto rámcového rozhodnutia určitých typov správania vo vzťahu k osobnej spotrebe nepredstavuje usmernenie Rady o tom, ako by mali členské štáty upraviť tieto ostatné prípady vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch.
24. Poľská vláda na pojednávaní vysvetlila, že zákon o boji proti drogovej závislosti, prostredníctvom ktorého bolo prebrané rámcové rozhodnutie 2004/757, nerozlišuje na účely trestnosti prechovávania drog medzi ich prechovávaním pre vlastnú potrebu a prechovávaním na iné účely. Z tohto dôvodu je v článku 62 ods. 1 (prechovávanie drog postihnuteľné trestom odňatia slobody až na tri roky) a v ods. 2 (prechovávanie značného množstva drog postihnuteľné odňatím slobody od jedného roka do desiatich rokov) prechovávanie drog postihnuteľné nezávisle od jeho účelu. V posudzovaní prechovávania drog takýmto spôsobom článok 62 zákona o boji proti drogovej závislosti ide nad rámec pôsobnosti prechovávania drog v zmysle článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia, a teda zahŕňa aj prechovávanie drog pre vlastnú potrebu.
25. Informácie, ktoré poskytla poľská vláda teda potvrdzujú, že vnútroštátne právne predpisy posudzujú prechovávanie drog pre vlastnú potrebu rovnakým spôsobom ako prechovávanie drog spojené s obchodom s drogami, za ktoré je možné uložiť tresty podľa článku 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2004/757.(13) Okrem toho podľa poľského práva je možné prerušiť trestné konanie týkajúce sa prechovávania drog pre vlastnú potrebu, iba ak je množstvo drog „nepatrné“.
26. Na základe ustálenej judikatúry Súdny dvor vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa výkladu ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav vo veci prejednávanej vnútroštátnym súdom nachádzal mimo priamu pôsobnosť práva Únie, avšak v ktorých sa ustanovenia práva Únie stali uplatniteľné prostredníctvom vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý ich potvrdil a prispôsobil riešenia čisto vnútroštátnych situácií riešeniam upraveným právom Únie.(14) V takýchto prípadoch totiž existuje konkrétny záujem Únie na tom, aby sa na účely predchádzania budúcim rozdielnym výkladom vykladali ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Únie jednotne, a to bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť.(15)
27. Domnievam sa, že pod podmienkou nevyhnutného overenia skutkového stavu vnútroštátnym súdom sa táto judikatúra v tejto veci uplatňuje. Zákon o boji proti drogovej závislosti preberá rámcové rozhodnutie 2004/757 do vnútroštátneho právneho poriadku. Článok 62 stanovuje, že tento zákon sa uplatňuje na situácie, ktoré by za iných okolností nespadali do pôsobnosti rámcového rozhodnutia, rovnaký prístup, aký stanovuje právo Únie. Konkrétne článok 62 ods. 2 daného zákona považuje trestné činy zahŕňajúce „značné množstvo omamných… látok“ za závažné trestné činy. Tento pojem chápem ako prebratie pojmu „veľkého množstva drog“ uvedeného v článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757. Prechovávanie drog pre vlastnú potrebu je definované a trestané rovnakým spôsobom, ako prechovávanie drog spadajúce do pôsobnosti článku 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia.
28. Znaky skutkových podstát týchto trestných činov sú definované v rámcovom rozhodnutí, a preto sa musia vykladať jednotne ako pojmy práva Únie. Rámcové rozhodnutie nedefinuje pojem „veľkého množstva drog“. Je preto na Súdnom dvore, aby poskytol všetky potrebné usmernenia týkajúce sa významu tohto pojmu v záujme zabránenia budúcim rozdielom vo výklade.
29. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že záväzná povaha rámcových rozhodnutí má za následok vznik povinnosti vnútroštátnych orgánov, vrátane vnútroštátnych súdov, konformne vykladať vnútroštátne právo s právom Únie. Vnútroštátne súdy sú teda pri uplatňovaní vnútroštátneho práva povinné vykladať toto právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok.(16)
30. Španielska vláda na pojednávaní uviedla, že pojem „veľké množstvo drog“ uvedený v článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia nie je relevantný, keď ide o prechovávanie drog pre vlastnú potrebu. V rámci tohto konania toto tvrdenie odmietam. Je to preto, že vnútroštátny zákonodarca sa rozhodol zaobchádzať s prechovávaním drog pre vlastnú potrebu a ich prechovávaním na účely obchodovania rovnako. Z tohto dôvodu je výklad toho, čo predstavuje „veľké množstvo drog“, relevantné v oboch situáciách.
31. Španielska a švédska vláda tvrdia, že zásady stanovené v rozsudku vo veci Ullens de Schooten(17) v tomto prípade nie sú uplatniteľné, pretože nie je potrebné poskytovať jednotný výklad takých pojmov, ktoré normotvorca Únie nemal záujem vymedziť v kontexte rámcového rozhodnutia. Zásada jednotného výkladu práva Únie sa však uplatňuje aj na výklad ustanovení rámcových rozhodnutí.(18) Ak ustanovenie práva Únie ponecháva určitú mieru voľnej úvahy na jeho vykonanie členským štátom, je autoritatívny a jednotný výklad významu tohto ustanovenia práva Únie nevyhnutným predpokladom na vymedzenie obmedzení tejto miery voľnej úvahy.
32. V každom prípade je ustálenou judikatúrou, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi upravenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho konania na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Ak sa teda prejudiciálne otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovení práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť.(19)
33. Za týchto okolností sa domnievam, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na položené otázky.
Uplatniteľnosť Charty
34. Vnútroštátny súd žiada výklad niekoľkých článkov Charty, aby mohol určiť, či je situácia podľa vnútroštátneho práva, ktorú opisuje, zlučiteľná s právom Únie.
35. Komisia vo svojich písomných pripomienkach vyjadruje pochybnosti o tom, či sa v prejednávanej veci Charta uplatňuje. Podľa jej názoru článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti nevykonáva právo Únie.
36. Článok 51 ods. 1 objasňuje, že ustanovenia Charty sú určené členským štátom iba vtedy, keď vykonávajú právo Únie.
37. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií. V rámci toho už Súdny dvor pripomenul, že z hľadiska Charty nemôže posúdiť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nespadá do rámca práva Únie. Naopak, pokiaľ takáto právna úprava spadá do pôsobnosti tohto práva, Súdny dvor, ktorý rozhoduje o prejudiciálnej otázke, musí poskytnúť všetky výkladové prvky, ktoré sú nevyhnutné na to, aby vnútroštátny súd posúdil súlad tejto právnej úpravy so základnými právami, ktorých dodržovanie zabezpečuje“. Súdny dvor tiež konštatoval, že „keďže teda základné práva zaručené Chartou musia byť dodržané v prípade, ak vnútroštátna právna úprava patrí do pôsobnosti práva Únie, nemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa uvedené základné práva. Z uplatniteľnosti práva Únie vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou“. „Pokiaľ naopak právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť“(20). Pojem „vykonanie práva Únie“ v zmysle článku 51 Charty teda „predpokladá existenciu súvisu medzi aktom práva Únie a dotknutým vnútroštátnym opatrením, ktorý presahuje podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú“(21).
38. Je zrejmé, že Súdny dvor nemôže rozhodnúť o výklade rámcového rozhodnutia bez toho, aby zohľadnil Chartu, ktorá je primárnym právom Únie.(22) Ako som už uviedla v bodoch 26 až 28 vyššie, článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti preberá závažný trestný čin, ktorý sa týka „veľkého množstva drog“ v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 do vnútroštátneho práva. Je teda zrejmé, že toto ustanovenie predstavuje právnu úpravu, ktorá „spadá do pôsobnosti práva Únie“: a teda predstavuje prostriedok, prostredníctvom ktorého Poľsko „vykonáva právo Únie“ (v tomto prípade rámcové rozhodnutie) v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.
39. Rozsudok Súdneho dvora o výklade článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 vo svetle Charty sa (evidentne) bude vzťahovať na výklad článku 62 ods. 2 daného zákona vo vzťahu k osobám, ktoré sú obvinené, že prechovávali „značné množstvo omamných… látok“ na účely obchodovania. Je nepochybné, že v danom kontexte je členský štát povinný dodržiavať základné práva zaručené Chartou. Pre úplnosť dodávam, že podľa ustálenej judikatúry protokol č. 30 k Zmluvám(23) nespochybňuje uplatniteľnosť Charty v Poľsku, ani nie je jeho cieľom oslobodiť Poľskú republiku od povinnosti dodržiavať ustanovenia Charty.(24)
40. Rámcové rozhodnutie – čo je potrebné pripomenúť – sa zameriava iba na „najzávažnejšie druhy drogových trestných činov“(25) a teda zahŕňa obchodovanie s drogami, ale nie ich prechovávanie na vlastnú potrebu. V súvislosti s vyššie uvedeným je obžalovaný chránený požiadavkou, že výklad závažného trestného činu týkajúceho sa „veľkého množstva drog“ musí byť v súlade s Chartou. No článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti, ako sme videli, nijakým spôsobom nerozlišuje medzi prechovávaním drog pre vlastnú potrebu a ich prechovávaním na účely obchodovania. Vnútroštátna zákonodarná moc si zvolila, že k obom situáciám bude pristupovať úplne rovnako.
41. Za týchto okolností je z právneho hľadiska správne, že kým článku 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti musí byť prikladaný význam, ktorý je v súlade s Chartou, ak bolo na osoby na základe neho vznesené obvinenie pre „najzávažnejšie druhy drogových trestných činov“ (závažný trestný čin súvisiaci s obchodovaním s drogami), úplne rovnaké ustanovenie môže mať iný význam (ex hypothesi, ktorý nie je v súlade s Chartou) v prípade, keď predstavuje právny základ pre stíhanie menej závažných trestných činov, konkrétne prechovávanie rovnakého množstva drog pre vlastnú potrebu?
42. V konečnom dôsledku je na vnútroštátnom súde, aby odpovedal na túto otázku z hľadiska vnútroštátneho ústavného práva a požiadaviek EDĽP. Obmedzím sa na dve pripomienky.
43. Po prvé sa mi zdá, že takýto výsledok by bol neobvyklý a neprimeraný. Okamžite vyvstávajú otázky týkajúce sa koherencie a primeranosti takéhoto zaobchádzania v kontexte trestného práva spolu s otázkami právnej istoty, ak jeden a ten istý právny text má dva radikálne odlišné významy v závislosti od toho, či je uplatnený v súvislosti so stíhaním i) prechovávania veľkého množstva drog na účely obchodovania alebo ii) prechovávania veľkého množstva drog pre vlastnú potrebu. Z môjho pohľadu sa prikláňam k odmietnutiu možnosti, že by takéto rozlišovanie bolo z právneho hľadiska správne.
44. Po druhé je zrejmé, že Súdny dvor musí vnútroštátnemu súdu poskytnúť také usmernenie, pokiaľ ide o výklad článku 4 ods. 2 písm. a) smernice 2004/757, ktoré je v súlade s Chartou. Ak tak neurobí, vnútroštátny súd nebude schopný vydať v prejednávanej veci rozhodnutie.
O prejudiciálnych otázkach
45. Najvhodnejším riešením bude posudzovať všetky štyri položené otázky spoločne. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 v spojení s jeho článkom 2 ods. 1 písm. c) a zásadami rovnosti, zákazu diskriminácie a zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenými v článkoch 20, 21 a 49 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu právnemu predpisu, ktorý nedefinuje závažný trestný čin súvisiaci s „veľkým množstvom drog“ prostredníctvom použitia objektívnych kritérií (ako je účel prechovávania drog), ale výklad tohto pojmu sa ponecháva na individuálnom posúdení jednotlivých prípadov zo strany vnútroštátnych súdov.
Rozšírenie trestnej zodpovednosti za závažný trestný čin súvisiaci s prechovávaním veľkého množstva drog na prechovávanie drog mimo pôsobnosti trestných činov uvedených v rámcovom rozhodnutí 2004/757
46. Článok 2 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2004/757 zahŕňa „prechovávanie alebo nákup drog“ s úmyslom vykonávať jednu z (rozsiahleho) zoznamu činností uvedených v článku 2 ods. 1 písm. a).(26) Článok 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia zakotvuje závažný trestný čin, za ktorý sa majú ukladať „tresty s hornou hranicou najmenej 5 až 10 rokov odňatia slobody“ v prípade, že sa trestné činy uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a), b) a c) týkajú „veľkého množstva drog“. Článok 2 ods. 2 vyníma z pôsobnosti rámcového rozhodnutia konanie uvedené v článku 2 ods. 1, keď sa ho „páchatelia dopustia“ výlučne pre vlastnú potrebu v zmysle vnútroštátneho práva.(27)
47. Členské štáty však naďalej môžu považovať prechovávanie veľkého množstva drog pre vlastnú potrebu za závažný trestný čin. Rámcové rozhodnutie stanovuje, že upravuje „minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami“(28). Členské štáty preto môžu ísť nad rámec týchto minimálnych požiadaviek.
48. Odôvodnenie 4 rámcového rozhodnutia užitočne vysvetľuje, že „vylúčenie z pôsobnosti [rámcového rozhodnutia 2004/757] určitých typov správania vo vzťahu k osobnej spotrebe nepredstavuje usmernenie Rady o tom, ako by mali členské štáty upraviť tieto ostatné prípady vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch“. Toto odôvodnenie odráža legislatívnu históriu rámcového rozhodnutia. Európsky parlament zmenil a doplnil navrhované rámcové rozhodnutie zavedením článku 2 ods. 2, aby odrážal zásadu subsidiarity. Vysvetlil, že zmena a doplnenie znamenajú, že ak si to členské štáty želajú, môžu sankcionovať osobnú spotrebu, ale nie sú podľa rámcového rozhodnutia povinné tak urobiť.(29) Súhlasím s touto analýzou. Z toho vyplýva, že členské štáty môžu trestne stíhať prechovávanie drog pre vlastnú potrebu a stanoviť skutkovú podstatu tohto trestného činu a tresty s ním spojené.
49. Na základe toho som dospela k záveru, že článok 2 ods. 1 písm. c) a ods. 2, a článok 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 nebránia členským štátom v rozšírení trestnej zodpovednosti za závažný trestný čin súvisiaci s prechovávaním veľkého množstva drog na účely obchodovania, tak ako je uvedený v rámcovom rozhodnutí, na prechovávanie drog mimo pôsobnosti trestných činov uvedených v rámcovom rozhodnutí.
Pojem „veľké množstvo drog“ v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 a zásady rovnosti pred zákonom, zákazu diskriminácie a zákonnosti v súvislosti s trestnými činmi a trestami
50. Bráni výklad pojmu „veľké množstvo drog“ v zmysle článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 vo svetle týchto zásad situácii, kedy výraz preberajúci tento pojem do vnútroštátneho práva nie je definovaný zákonodarcom, ale je vykladaný v každom jednotlivom prípade vnútroštátnym súdom?
51. Rámcové rozhodnutie 2004/757 nedefinuje pojem „veľké množstvo drog“, ktorý je uvedený v článku 4 ods. 2 písm. a) a ktorý predstavuje jednu z priťažujúcich okolností, v súvislosti s ktorou sa ukladajú prísnejšie tresty za trestné činy, ktorých skutkové podstaty sú uvedené v rámcovom rozhodnutí.
52. Účelom rámcového rozhodnutia 2004/757 je stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa skutkových podstát a trestov za trestné činy nezákonného obchodu s drogami.(30) V tom čase sa rámcové rozhodnutia používali na aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov v týchto oblastiach práva. Takéto rozhodnutia boli záväzné, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, ale ponechali členským štátom na výber formy a metódy na jeho dosiahnutie.(31)
53. Rámcové rozhodnutie 2004/757 preto iba ukladá členským štátom minimálnu požiadavku na zakotvenie priťažujúcich okolností do ich trestného práva, pričom výber formy a metód sa ponecháva na ich uváženie. Členské štáty boli tiež povinné zabezpečiť, aby tresty, ktoré boli za tieto trestné činy uložené, boli účinné, primerané a odrádzajúce.(32) Odôvodnenie 9 ich navyše nabádalo, aby zabezpečili účinnosť snáh podniknutých v boji proti obchodu s drogami.
54. Materiály predložené Súdnemu dvoru v tomto konaní mu neposkytujú dostatočné informácie pri vymedzovaní toho, aké množstvo predstavuje „veľké množstvo drog“ na to, aby išlo o závažný trestný čin uvedený v článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia. S istou zdržanlivosťou uvádzam nasledujúce myšlienky ako návod, aby som tomuto pojmu dala určitý hmatateľný význam.
55. Po prvé „veľké množstvo“ môže byť čiastočne rozpoznané jeho opakom: malým množstvom drog, pri ktorom je pravdepodobné, že uspokojí vlastnú potrebu jednotlivca, ktorý ich prechováva. Dávka, ktorá by bola dostatočná pre jednu osobu na najviac niekoľko týždňov, nepredstavuje „veľké množstvo“. Naopak, dávky, ktoré by postačovali pre jednu závislú osobu na jeden rok predstavujú „veľké množstvo“ a môžu poukazovať na reálnu možnosť, že drogy nie sú určené na osobnú potrebu, ale na obchod s nimi.
56. Po druhé je podľa môjho názoru možné dospieť k záveru, že ide o „veľké množstvo drog“ vtedy, keď nájdené drogy pozostávajú buď z celého radu rôznych drog, z ktorých každá je prítomná v menšom množstve, alebo z veľmi veľkého množstva jednej drogy. Obidva tieto javy by podľa môjho názoru mali tendenciu poukazovať skôr na prechovávanie drog na obchod s nimi skôr ako na ich prechovávanie pre vlastnú potrebu.
57. Po tretie sa domnievam, že „množstvo“ je relevantnejšie merať z hľadiska „dávky“ potrebnej na dosiahnutie jedného „euforického stavu“ z konkrétnej drogy ako z hľadiska hmotnosti. Rôzne drogy vyvolávajú rôzne psychotropné účinky. Tí, ktorí majú potrebnú technickú kvalifikáciu v boji proti obchodu s drogami, budú môcť stanoviť hodnoverné usmernenie o tom, čo predstavuje takúto „dávku“ pre bežne používané drogy a rozšíria túto informáciu, keď sa vyvinú nové drogy (bohužiaľ). Pojem „veľké množstvo“ bude potom porovnateľný (medzi rôznymi druhmi drog), keď bude uvedený v počte dávok, ale mohol by indikovať rôzne množstvá každej drogy, ak by sa určoval na základe hmotnosti.
58. Za týchto okolností majú členské štáty značnú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, aké presné parametre používajú na kategorizáciu pojmu „veľké množstvo drog“ na svojom území. Musia však zabezpečiť, aby bolo možné primerane predvídať uplatňovanie trestného práva(33) a aby bola zaručená účinnosť rámcového rozhodnutia.
59. Vnútroštátny súd poznamenáva, že na základe možnosti voľnej úvahy členských štátov pri prebratí pojmu „veľké množstvo drog“ sa môžu podľa trestného práva rôznych členských štátov uplatniť odlišné režimy. Nepresnosť vnútroštátneho predpisu v prejednávanej veci môže tiež viesť k tomu, že s osobami, ktoré páchajú trestné činy s podobnými skutkovými okolnosťami bude zaobchádzané rozdielne.(34)
60. Pokiaľ ide o prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom, cieľom rámcového rozhodnutia 2004/757 nie je úplne harmonizovať uplatniteľné ustanovenia týkajúce sa skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti, na ktorú sa vzťahuje. Z toho vyplýva, že rozdiely medzi vnútroštátnymi transpozičnými opatreniami nemožno považovať za porušenie zásad rovnosti pred zákonom a zákazu diskriminácie.(35)
61. Pokiaľ ide o druhú otázku, podľa ustálenej judikatúry zásady rovnosti pred zákonom a zákazu diskriminácie vyžadujú, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, iba ak by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené.(36)
62. V prejednávanej veci z informácií predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že zákon o boji proti drogovej závislosti zaobchádza s porovnateľnými situáciami rozdielne. Ani skutočnosť, že vnútroštátne súdy majú pri výklade vnútroštátneho práva určitú mieru voľnej úvahy, sama osebe nepredstavuje porušenie týchto zásad.
63. Situácia, ktorú predložil vnútroštátny súd, by sa však mala skúmať na základe zásady zákonnosti trestných činov a trestov, ako je zakotvená v článku 49 Charty. Charta sa uplatňuje, pretože jedno a to isté ustanovenie vnútroštátneho práva (článok 62 ods. 2 zákona o boji proti drogovej závislosti) transponuje článok 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia a súčasne sa uplatňuje na situácie (prechovávanie na osobné použitie), ktoré nepatria do jeho pôsobnosti (pozri bod 36 vyššie a nasl.).
64. Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti, či situácia, v ktorej vnútroštátne právo nedefinuje pojem „značné množstvo omamných… látok“, a judikatúra nie vždy vykladá tento pojem rovnakým spôsobom, je zlučiteľná s touto zásadou.
65. Poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach potvrdila, že vnútroštátne právo v skutočnosti nedefinuje „značné množstvo omamných… látok“. Poľská vláda tvrdí, že to umožňuje súdom skúmať relevantné okolnosti každého konkrétneho prípadu, čo je nevyhnutné na správne posúdenie toho, či ide o „značné množstvo omamných… látok“. Vnútroštátne súdy pritom musia uplatňovať zásady vyplývajúce z judikatúry Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko). Na pojednávaní poľská vláda uviedla judikatúru tohto súdu z 23. septembra 2009, ktorou sa ustanovujú určité usmernenia na posúdenie toho, či okolnosti konkrétneho prípadu zahŕňajú „značné množstvo omamných… látok“.
66. Zásada, podľa ktorej musia byť trestné činy a tresty vymedzené zákonom, a následné požiadavky týkajúce sa predvídateľnosti, presnosti a zákazu retroaktivity majú zásadný význam tak v práve Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Táto zásada je zakotvená v článku 49 Charty, ale je tiež súčasťou ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.(37)
67. V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má právo zaručené v článku 49 Charty rovnaký význam a rozsah ako právo zaručené EDĽP vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „súd v Štrasburgu“).(38)
68. Podľa zásady zákonnosti trestných činov a trestov musia ustanovenia trestného práva spĺňať určité požiadavky prístupnosti a predvídateľnosti, pokiaľ ide o vymedzenie trestného činu, ako aj určenie trestu.(39)
69. Z požiadavky určitosti uplatniteľného práva, ktorá je neoddeliteľne spojená s touto zásadou, vyplýva, že zákon musí trestné činy a za ne hroziace tresty jasne definovať. Tento predpoklad je splnený, pokiaľ právny subjekt na základe znenia príslušného ustanovenia a v prípade nutnosti s pomocou jeho výkladu súdmi môže rozpoznať, ktoré konania a opomenutia zakladajú jeho trestnú zodpovednosť.(40)
70. Súd v Štrasburgu konštatoval, že „v dôsledku zásady, že zákony musia byť všeobecne uplatniteľné, nie je znenie zákonných ustanovení vždy presné. To znamená, že mnohé zákony sú nevyhnutne formulované tak, že sú vo väčšej či menšej miere nejasné a ich výklad a uplatňovanie závisia od praxe. Z toho vyplýva, že v akomkoľvek právnom systéme, hoci je jasne formulované právne ustanovenie, vrátane trestného práva, môže dôjsť k nevyhnutnému prvku potreby súdneho výkladu. Vždy bude potrebné objasniť pochybné body a prispôsobiť sa meniacim sa okolnostiam. Aj keď je istota veľmi žiaduca, môže priniesť nadmernú nepružnosť a zákon musí byť schopný držať krok s meniacimi sa okolnosťami. Zákon môže stále spĺňať požiadavku „predvídateľnosti“, ak dotknutý právny subjekt musí dostať primerané právne poradenstvo, aby v miere primeranej okolnostiam posúdil dôsledky, ktoré môže dané konanie spôsobiť.“(41) Navyše „úroveň presnosti požadovaná vo vnútroštátnej právnej úprave – ktorá v žiadnom prípade nemôže obsiahnuť každú situáciu, ktorá môže nastať – závisí do značnej miery od obsahu predmetného nástroja, od oblasti, ktorej sa týka a od postavenia tých, ktorým je určený.“(42)
71. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada zákonnosti trestných činov a trestov „sa nemôže vykladať tak, že vylučuje postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdnych výkladov pod podmienkou, že výsledok je primerane predvídateľný“(43).
72. Z práve citovanej judikatúry vyplýva, že zásada zákonnosti trestných činov a trestov vyžaduje, že: i) zákon musí jasne definovať trestné činy a tresty, ktoré sa za ich spáchanie ukladajú; ii) musí byť prístupný a predvídateľný; iii) skutočnosť, že niektoré ustanovenia vyžadujú súdny výklad, automaticky neznamená, že tieto požiadavky nie sú splnené (vrátane trestných vecí); iv) úroveň požadovanej presnosti vnútroštátnych právnych predpisov do značnej miery závisí od povahy a kontextu takýchto právnych predpisov; v) z toho vyplýva, že zatiaľ čo napríklad povaha ústavných ustanovení môže odôvodňovať nižšiu úroveň presnosti,(44) trestné právo, ktoré často ukladá závažné tresty odňatia slobody, si vyžaduje vyššiu mieru presnosti; vi) postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom výkladov v judikatúre za predpokladu, že tieto výklady sú primerane predvídateľné, je povolené, vii) dotknutá osoba však musí byť schopná posúdiť (s primeraným právnym poradenstvom do takej miery, ktorá je za daných okolností primeraná) dôsledky, ktoré môže mať dané konanie, a za aké konanie alebo opomenutie je trestnoprávne zodpovedná.
73. Podľa môjho názoru tento posledný bod zahŕňa aj posúdenie rozsahu jej prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti, a najmä to, či sa budú posudzovať priťažujúce okolnosti, ktoré môžu viesť k prísnejšiemu trestu, ako aj výšku tohto trestu.
74. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či opísaná situácia, v rámci ktorej pojem „značné množstvo omamných… látok“ nie je v zákone o boji proti drogovej závislosti definovaný, ale súdy ho vykladajú v každom jednotlivom prípade na základe individuálneho hodnotenia, umožňuje právnemu subjektu vedieť, ktoré skutky alebo opomenutia spôsobia, že bude trestne zodpovedný, a aký bude rozsah tejto zodpovednosti.
75. Hierarchia, prepojenia a interakcie medzi rôznymi inštanciami jurisdikcie sú definované v právnom poriadku každého členského štátu. Na základe týchto skutočností a s určitými rozdielmi uvádzam nasledujúce všeobecné pripomienky, ako pomôcku pre vnútroštátny súd pri vykonávaní tohto posúdenia.
76. Z údajov predložených Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom vyplýva, že vnútroštátna judikatúra za obdobie od roku 1997 (to znamená pred prijatím rámcového rozhodnutia a zákona o boji proti drogovej závislosti) do roku 2012 na vymedzenie používala kvantitatívne kritérium na určenie toho, čo predstavuje „značné množstvo omamných… látok“, ktoré súviselo s počtom osôb, pre ktoré by dané množstvo drog mohlo poskytnúť dosiahnutie jedného „euforického stavu“. Podľa vnútroštátneho súdu sa však použité referenčné číslo líši.(45) Vnútroštátne súdy tieto pravidlá dopĺňajú o ďalšie kritériá.(46)
77. Poľská vláda poukázala na úlohu vyšších jurisdikcií pri zabezpečovaní jednotného uplatňovania trestného práva. Upozornila Súdny dvor na ustálenú judikatúru Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) (od roku 2006 do roku 2018), ktorá definuje „značné množstvo omamných… látok“ odkazom na jediné kvantitatívne kritérium: množstvo, ktoré súčasne uspokojuje potreby najmenej niekoľkých desiatok závislých osôb. Okrem toho sa odvolávala aj na niektoré ďalšie alebo pomocné kritériá, ako napríklad hmotnosť výrobku, jeho typ („ľahké“ alebo „tvrdé“) a to, či bol určený na obchodovanie alebo pre vlastnú potrebu. Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) vo svojom rozhodnutí z 23. septembra 2009 tiež konštatoval, že „pokus zo strany Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) vytvoriť kvázi‑právne vymedzenie [tohto pojmu] by predstavoval nepovolené vykonávanie výhradných právomocí zákonodarnej moci“ a že „žiadny model [definícia] vytvorený Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) by nemohol zahrnúť všetky potenciálne budúce situácie, vzhľadom na súčasnú mieru technologického pokroku (a výrobu nových syntetických drog, ktoré sú ešte nebezpečnejšie pre ľudský život a zdravie a ktoré sú schopné dosiahnuť požadovaný účinok z čoraz menšieho množstva)“.
78. Postupný vývoj trestného práva prostredníctvom súdnictva je dobre zavedenou a nevyhnutnou súčasťou európskej právnej tradície.(47) To platí najmä pri posudzovaní okolností týkajúcich sa látok, ako sú drogy. Povaha, rozmanitosť, účinky a vnútorné vlastnosti rôznych druhov drog sťažujú stanovenie jednotnej definície toho, čo predstavuje „veľké množstvo“ týchto látok. Ako rozhodol súd v Štrasburgu „potreba vyhnúť sa nadmernej nepružnosti a držať krok s meniacimi sa okolnosťami znamená, že mnohé zákony sú nevyhnutne formulované tak, že sú vo väčšej či menšej miere nejasné. Výklad a uplatňovanie týchto predpisov závisí od praxe“(48).
79. To však znamená, že súčasná judikatúra nižších súdov neumožňuje osobe zistiť, či držba drog postačujúcich na dosiahnutie jedného euforického stavu pre niekoľko desiatok osôb znamená naplnenie priťažujúcich okolností trestného činu alebo či je tento trestný čin spáchaný až prechovávaním množstiev postačujúcich pre niekoľko stoviek (alebo tisícov) osôb, čo by podľa môjho názoru nespĺňalo kritérium predvídateľnosti. Prekračovalo by to úroveň flexibility potrebnú na zabránenie nadmernej nepružnosti a na udržanie tempa s meniacimi sa okolnosťami. Ak sú skutkové okolnosti také, ako to uvádza vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, harmonizované kritérium, o ktorom sa tvrdí, že bolo stanovené judikatúrou Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), sa mi nejaví ako vedúce k primerane predvídateľnému uplatňovaniu trestného práva. Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) tiež naznačil svoju neochotu vymedziť pojem „značné množstvo omamných… látok“ komplexnejšie, pretože to považoval za uzurpovanie úlohy zákonodarcu.(49) Za týchto okolností nie je neobmedzený a kauzistický výklad priťažujúcej okolnosti vnútroštátnym súdom v súvislosti s tým, čo predstavuje „veľké množstvo“ drog, zlučiteľný so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov.
80. Z toho vyvodzujem záver, že výklad článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757 vo svetle zásad rovnosti, zákazu diskriminácie a zákonnosti trestných činov a trestov nebráni situácii, kedy výraz preberajúci pojem „veľké množstvo drog“ do vnútroštátneho práva nie je vymedzený zákonodarnou mocou, ale je objasnený prostredníctvom výkladu v judikatúre. Tento výklad však musí umožniť dotknutej osobe posúdiť existenciu a rozsah jej trestnej zodpovednosti, ak sa zistí, že prechováva určité množstvo drog. Výklad poskytovaný v každom jednotlivom prípade vnútroštátnym súdom na základe kritéria, ktoré neposkytuje primeraný stupeň predvídateľnosti a istoty, nie je zlučiteľný so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 49 Charty. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či v skutočnosti ide v jeho vnútroštátnom právnom poriadku o takúto situáciu.
Návrh
81. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Sąd Rejonowy w Słupsku – XIV Wydział Karny [Okresný súd Słupsk (XIV trestné oddelenie)], nasledovne:
– Články 2 ods. 1 písm. c) a ods. 2, a článok 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, nebránia členským štátom v rozšírení trestnej zodpovednosti za závažný trestný čin súvisiaci s prechovávaním veľkého množstva drog na účely obchodovania, tak ako je uvedený v rámcovom rozhodnutí, na prechovávanie drog mimo rozsahu trestných činov uvedených v rámcovom rozhodnutí.
– výklad článku 4 ods. 2 písm. a) rámcového rozhodnutia 2004/757/SVV vo svetle zásad rovnosti, zákazu diskriminácie a zákonnosti trestných činov a trestov nebráni situácii, kedy výraz preberajúci pojem „veľké množstvo drog“ do vnútroštátneho práva nie je vymedzený zákonodarnou mocou, ale je objasnený prostredníctvom výkladu v judikatúre. Tento výklad však musí umožniť dotknutej osobe posúdiť existenciu a rozsah jej trestnej zodpovednosti, ak sa zistí, že prechováva určité množstvo drog. Výklad poskytovaný v každom jednotlivom prípade vnútroštátnym súdom na základe kritéria, ktoré neposkytuje primeraný stupeň predvídateľnosti a istoty, nie je zlučiteľný so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 49 Charty základných práv Európskej únie. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či v skutočnosti ide v jeho vnútroštátnom právnom poriadku o takúto situáciu.