UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

zo 14. júla 2014

Vec T‑356/13 P

Giorgio Lebedef

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Disciplinárne konanie – Disciplinárny postih – Zaradenie do nižšej platovej triedy – Odvolanie, ktoré je čiastočne zjavne neprípustné a čiastočne zjavne nedôvodné“

Predmet:      Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 24. apríla 2013, Lebedef/Komisia (F‑56/11, Zb. VS, EU:F:2013:49), a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku

Rozhodnutie:      Odvolanie sa zamieta. G. Lebedef znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v tomto konaní.

Abstrakt

Žaloby úradníkov – Námietka nezákonnosti – Akty, ktorých nezákonnosti sa možno dovolávať – Disciplinárne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť a bolo prijaté skôr ako napadnuté disciplinárne rozhodnutie – Vylúčenie

(Články 263 ZFEÚ a 277 ZFEÚ; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

V rámci žaloby podanej proti rozhodnutiu, ktorým sa úradníkovi ukladá disciplinárny postih, Súd pre verejnú službu nemôže vecne preskúmať námietku nezákonnosti proti skôr prijatému disciplinárnemu rozhodnutiu, keď toto rozhodnutie nepredstavuje právny základ napadnutého rozhodnutia a keď má úradník právo podať žalobu proti tomuto prvému disciplinárnemu rozhodnutiu v súlade s článkami 90 a 91 služobného poriadku a v lehotách stanovených v týchto článkoch.

Článok 277 ZFEÚ je totiž vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá zaisťuje každému účastníkovi konania právo napadnúť, aby dosiahol zrušenie aktu, proti ktorému môže podať žalobu, ako vedľajšiu otázku platnosť predchádzajúceho aktu inštitúcie tvoriaceho právny základ napadnutého aktu, ak tento účastník konania nemal právo podať podľa článku 263 ZFEÚ priamu žalobu proti takémuto aktu, ktorého následky znáša bez toho, aby mohol navrhnúť jeho zrušenie.

V tejto súvislosti platí, že lehoty na podanie sťažnosti a žaloby sú kogentné a nie sú dispozitívne pre účastníkov konania a súd, pretože boli zavedené na zabezpečenie jasnosti a istoty právnych situácií. Umožniť úradníkovi napadnúť prvé disciplinárne rozhodnutie ako vedľajšiu otázku v rámci žaloby podanej proti druhému disciplinárnemu rozhodnutiu by bolo nezlučiteľné so zásadami, ktoré upravujú právne prostriedky nápravy zavedené služobným poriadkom a narušovalo by stabilitu tohto systému, ako aj zásadu právnej istoty, z ktorej tento systém čerpá.

(pozri body 23, 24, 31 a 32)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudky zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb., EU:C:1979:53, bod 39, a z 19. januára 1984, Andersen a i./Parlament, 262/80, Zb., EU:C:1984:18, bod 6

Všeobecný súd: uznesenie z 21. júna 2010, Meister/ÚHVT, T‑284/09 P, Zb. VS, EU:T:2010:246, bod 25 a citovaná judikatúra