UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 12. septembra 2013 (*)
„Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody – Verejné zákazky na služby – Námietka neprípustnosti – Návrh na zrušenie – Článok 263 prvý a piaty odsek ZFEÚ – Článok 122 nariadenia (ES) č. 207/2009 – Neexistencia predčasnej povahy žaloby – Pasívna legitimácia žalovaného – Právomoc Všeobecného súdu – Návrh na náhradu škody – Článok 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu – Prípustnosť“
Vo veci T‑556/11,
European Dynamics Luxembourg SA, so sídlom v Ettelbrücku (Luxembursko),
European Dynamics Belgium SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko),
Evropaïki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE, so sídlom v Aténach (Grécko),
v zastúpení: N. Korogiannakis, M. Dermitzakis a N. Theologou, advokáti,
žalobkyne,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: N. Bambara a M. Paolacci, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci P. Wytinck, advokát,
žalovanému,
ktorej predmetom je jednak návrh na určenie neplatnosti rozhodnutia ÚHVT prijatého v rámci verejného obstarávania AO/029/10 nazvaného „Vývoj počítačových programov a poskytnutie údržby“ a oznámeného žalobkyniam listom z 11. augusta 2011 o pridelení predmetnej zákazky iným uchádzačom a o odmietnutí ponuky žalobkyne v prvom rade, ako aj návrh na náhradu škody,
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory J. Azizi (spravodajca), sudcovia S. Frimodt Nielsen a M. Kănčeva,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Právny rámec
A – Všeobecné ustanovenia
1 Podľa článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie „preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám“.
2 Podľa článku 263 piateho odseku ZFEÚ „právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim“.
3 Nariadenie Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1, ďalej len „nariadenie o ochranných známkach č. 207/2009“), ktoré zriaďuje Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) vo svojom článku 122 pod názvom „Kontrola zákonnosti“ uvádza:
„1. Komisia kontroluje zákonnosť tých úkonov [aktov – neoficiálny preklad] predsedu [ÚHVT], pre ktoré právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu kontrolu zákonnosti iným orgánom, ako aj rozhodnutia rozpočtového výboru, ktorý je súčasťou [ÚHVT] na základe článku 138.
2. Vyžaduje zmenu alebo anulovanie všetkých protiprávnych činov [aktov – neoficiálny preklad] uvedených v odseku 1.
3. Členské štáty a každá priamo a osobne zainteresovaná osoba môže oznámiť Komisii každý čin [akt – neoficiálny preklad], ako sa uvádza v odseku 1, či už výslovný, alebo implikovaný, s tým, aby Komisia preskúmala zákonnosť takéhoto počínania [aktu – neoficiálny preklad]. Takéto hlásenie Komisii sa uskutoční do jedného mesiaca odo dňa, keď s[a] príslušná strana prvýkrát uvedomila dané konanie [dozvedela o takom akte – neoficiálny preklad]. Komisia prijme rozhodnutie do troch mesiacov. Pokiaľ sa v tejto lehote neprijme žiadne rozhodnutie, prípad sa považuje za zamietnutý.“
4 Článok 124 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 pod názvom „Právomoci predsedu“ uvádza:
„1. [ÚHVT] riadi predseda.
2. Na tento účel má predseda tieto funkcie a právomoci:
…
c) vypracúva odhady príjmov a výdavkov [ÚHVT] a riadi rozpočet;
…
f) môže delegovať svoje právomoci.
3. Predsedovi pomáha jeden alebo viacero podpredsedov…“
5 Podľa článku 143 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 sa pod názvom „Finančné ustanovenia“ uvádza:
„Po konzultáciách s Komisiou a Dvorom audítorov… rozpočtový výbor prijme interné finančné ustanovenia, ktoré budú špecifikovať najmä postup pri tvorbe a implementácii rozpočtu [ÚHVT]. Pokiaľ je to zlučiteľné s osobitným charakterom [ÚHVT], finančné ustanovenia vychádzajú z finančných predpisov prijatých pre iné orgány zriadené [Úniou].“
6 Článok 185 ods. 1 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74, ďalej len „nariadenie o rozpočtových pravidlách“) uvádza:
„Komisia prijme rámcové finančné nariadenie pre orgány zriadené Spoločenstvami, ktoré majú právnu subjektivitu a ktoré skutočne prijímajú príspevky, ktorými sa zaťažuje rozpočet. Rozpočtové pravidlá týchto orgánov sa nemôžu odchyľovať od tohto rámcového nariadenia okrem prípadov, keď si to vyžadujú ich osobitné prevádzkové potreby a po predchádzajúcom súhlase Komisie“.
7 Podľa článku 74 ods. 1 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2343/2002 z 19. novembra 2002 o rámcovom rozpočtovom nariadení pre subjekty uvedené v článku 185 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, s. 72; Mim. vyd. 01/004, s. 216), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES, Euratom) č. 652/2008 z 9. júla 2008 (Ú. v. EÚ L 181, s. 23) „pokiaľ ide o verejné obstarávanie, uplatňujú sa ustanovenia všeobecného nariadenia o rozpočtových pravidlách a nariadenia… č. 2342/2002 s výhradou odsekov 4 až 7 tohto článku“.
B – Nariadenie CB‑3‑09 ÚHVT
8 Podľa článku 33 prvého odseku nariadenia CB‑3‑09 rozpočtového výboru ÚHVT zo 17. júla 2009 zavádzajúceho rozpočtové pravidlá uplatniteľné na úrad, „predseda [ÚHVT] vykonáva povinnosti povoľujúceho úradníka“ a „čerpá na vlastnú zodpovednosť a v rámci pridelených zdrojov rozpočtové prostriedky v súlade s rozpočtovými pravidlami [ÚHVT]“.
9 Článok 34 ods. 1 nariadenia CB‑3‑09 uvádza, že „predseda [ÚHVT] môže poveriť svojimi právomocami týkajúcimi sa čerpania rozpočtových prostriedkov úradníkov [ÚHVT] podliehajúcich štatútu za podmienok, ktoré stanoví a s obmedzeniami určenými v poverení“.
10 Článok 74 ods. 1 nariadenia CB‑3‑09 stanovuje:
„Pokiaľ ide o verejné obstarávanie, uplatňujú sa ustanovenia všeobecného nariadenia o rozpočtových pravidlách a nariadenia (ES, Euratom) č. 2342/2002 s výhradou odsekov 4 až 7 tohto článku.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
11 Žalobkyne, European Dynamics Luxembourg SA, European Dynamics Belgium SA a Evropaïki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE, pôsobia v odvetví informačných technológií a komunikácií a pravidelne sa zúčastňujú verejných obstarávaní vyhlasovaných rozličnými inštitúciami, úradmi a agentúrami Únie, vrátane ÚHVT.
12 Oznámením o vyhlásení verejného obstarávania z 15. januára 2011 ÚHVT vyhlásil v dodatku k Úradnému vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ 2011/S 10‑013995) verejné obstarávanie pod číslom AO/029/10 nazvané „Vývoj počítačových programov a poskytnutie údržby“. Zákazka sa týkala poskytnutia informačných služieb pre testovanie prototypov, analýzy, návrhy, grafické návrhy, vývoj, skúšky a inštaláciu informačných systémov, rovnako ako aj poskytnutia technickej dokumentácie, zaškolenia a údržby týchto systémov pre ÚHVT.
13 Podľa bodu II.1.4 oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania sa zákazka týkala uzatvorenia rámcových zmlúv v trvaní najviac sedem rokov s troma samostatnými poskytovateľmi informačných služieb. V tomto ohľade bod 14.2 súťažných podkladov (príloha I súťažných podkladov) uvádza, že tieto rámcové zmluvy musia byť uzatvorené osobitne a podľa mechanizmu „zostupného poradia“. Tento mechanizmus znamená, že ak uchádzač, ktorý bol vyhodnotený na prvom mieste nedokáže požadované služby poskytnúť, ÚHVT sa obráti na druhého uchádzača, a tak ďalej.
14 Podľa bodu IV.2.1 oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania musí byť zákazka pridelená ekonomicky najvýhodnejšej ponuke. V bode VI.4.1 sa uvádza, že orgánom zodpovedným za konanie o opravnom prostriedku je Európska komisia a že za mediáciu je zodpovedný Európsky ombudsman. Bod VI.4.2 uvádza, že právnym základom pre všetky opravné prostriedky je článok 118 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) [teraz článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009] a že opravný prostriedok treba Komisii podať v lehote 15 dní odo dňa, kedy sa o predmetnom akte osoba s právnym záujmom dozvedela.
15 Listami z 19. a 24. januára a 1. februára 2011 adresovanými ÚHVT sa žalobkyne sťažovali na určité nezrovnalosti vzťahujúce sa na podmienky a podrobnosti procesu verejného obstarávania AO/029/10. ÚHVT im odpovedal listami z 28. januára a 4. februára 2011, ktorými ich tvrdenia odmietol a upriamil ich pozornosť na možnosť podať Komisii sťažnosť na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009.
16 Listom zo 16. februára 2011 adresovaným ÚHVT žalobkyne zopakovali svoje výhrady týkajúce sa nejasností a dvojznačnosti určitých technických kritérií uvedených v súťažných podkladoch a požiadali ÚHVT o ich zmenu.
17 Listom zo 4. marca 2011 sa žalobkyne obrátili na generálne riaditeľstvá (DG) pre vnútorný trh a pre hospodársku súťaž Komisie so sťažnosťou a vyzvali ich na prešetrenie správania ÚHVT ako verejného obstarávateľa, najmä pokiaľ ide o údajné nezrovnalosti týkajúce sa vedenia procesu verejného obstarávania AO/029/10 a týkajúce sa predchádzajúcich rámcových zmlúv na údržbu s číslom 4020070018, ktoré ÚHVT zadal v máji 2007, podľa mechanizmu „zostupného poradia“ trom spoločnostiam, vrátane žalobkyne v treťom rade.
18 Listami z 8. a 9. marca 2011 adresovanými ÚHVT žalobkyne opätovne napadli podmienky a podrobnosti verejného obstarávania AO/029/10.
19 Dňa 11. marca 2011 predložila žalobkyňa v prvom rade ponuku k oznámeniu o vyhlásení verejného obstarávania z 15. januára 2011.
20 Listom z 30. mája 2011 Komisia žalobkyniam jednak oznámila, že považuje ich sťažnosť za podanú po uplynutí zákonnej lehoty, a teda ju nemôže preskúmať, a že postúpila určité tvrdenia Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF), keďže patria do jeho právomoci. Listom z 13. decembra 2011 OLAF informoval ÚHVT o skutočnosti, že vec odkladá v rozsahu, v akom sa okrem iného týka oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania tiež zverejneného v dodatku Úradného vestníka Európskej únie (Ú. v. EÚ 2011/S 55‑089144).
21 Listom z 31. mája 2011 adresovaným Komisii žalobkyne namietali proti odmietnutiu ich sťažnosti ako oneskorene podanej a opätovne vyzvali Komisiu na jej preskúmanie.
22 Listom z 11. augusta 2011 (ďalej len „sporný list“) ÚHVT informoval žalobkyne o výsledku verejného obstarávania AO/029/10 (ďalej len „rozhodnutie o zadaní zákazky“) a oznámil im, že neprijal ponuku žalobkyne v prvom rade, pretože sa nepreukázalo, že by bola ekonomicky najvýhodnejšia. Tento list obsahoval tiež porovnávaciu tabuľku ukazujúcu počet bodov pridelených tejto ponuke a počet bodov pridelených ponukám troch uchádzačov, ktorí dostali najvyššie hodnotenia.
23 Listom z 12. augusta 2011 žalobkyne požiadali ÚHVT, aby im oznámil po prvé presné zloženie konzorcia vybraných uchádzačov, rovnako ako aj mená možného partnera alebo partnerov alebo subdodávateľa či subdodávateľov uvedených uchádzačov a percentuálne podiely na hodnote zákazky, ktoré im boli zverené, po druhé body pridelené ich ponuke a ponukám vybraných uchádzačov vo vzťahu ku každému kritériu technickej spôsobilosti, spolu s podrobnou porovnávacou analýzou silných a slabých miest týchto ponúk pre každé podkritérium, rovnako ako aj vysvetlenie náležitostí ponuky a dodatočných služieb alebo najlepšej kvality ponúknutej vybranými uchádzačmi vo vzťahu k ponuke žalobkýň, po tretie podrobný výpis zo správy o hodnotení, po štvrté finančné ponuky vybraných uchádzačov porovnané s ponukou žalobkýň a po piate mená členov hodnotiacej komisie tak, aby bolo možné zistiť existenciu možného konfliktu záujmov. Okrem toho žalobkyne namietali existenciu konfliktu záujmov vo vzťahu k dvom z troch vybraných uchádzačov, rovnako ako aj určité nezrovnalosti pri uplatnení finančných kritérií pre vyhodnotenie finančných ponúk zo strany ÚHVT. Napokon od ÚHVT požadovali zdržanie sa uzatvorenia zmluvy s vybranými uchádzačmi dovtedy, kým im nebudú doručené a oni nepreskúmajú odpovede ÚHVT.
24 Listom z 26. augusta 2011 ÚHVT zaslal žalobkyniam výňatok z hodnotiacej správy týkajúci sa kvalitatívneho hodnotenia ich ponuky podľa troch kritérií, konkrétne kvality služieb údržby počítačových programov, obchodných aspektov a kvality služieb poskytovaných klientom. Okrem toho im zaslal jednak názvy vybraných uchádzačov, ako aj dve tabuľky ukazujúce počty bodov, ktoré uvedení uchádzači a žalobkyňa v prvom rade získali za svoje technické a finančné ponuky.
25 Listom z 29. augusta 2011 adresovaným Komisii sa žalobkyne sťažovali, že Komisia stále nevyšetrila informácie, ktoré jej boli dané do pozornosti ich listami zo 4. marca a z 31. mája 2011. Okrem toho namietali zákonnosť rozhodnutia o zadaní zákazky vzhľadom na „nové nezrovnalosti“, ku ktorým došlo v priebehu verejného obstarávania AO/029/10. Uchádzači, ktorí skončili na druhom a treťom mieste, mali byť z verejného obstarávania vylúčení z dôvodu jednak existencie konfliktu záujmov a tiež z dôvodu, že konzorcium tretieho uchádzača zahŕňalo hospodársky subjekt, ktorý bol zodpovedný za prípravu súťažných podkladov. Žalobkyne teda vyzvali Komisiu, aby preskúmala „proces hodnotenia vedený ÚHVT týkajúci sa verejného obstarávania AO/029/10 a aby prijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie jeho súladu s príslušnou právnou úpravou Európskej únie“.
26 Listom z 2. septembra 2011 adresovaným ÚHVT sa žalobkyne sťažovali na nedostatok informácií poskytnutých o výsledkoch verejného obstarávania, osobitne na nesprístupnenie častí hodnotiacej správy týkajúcej sa ponúk vybraných uchádzačov, rovnako ako aj presného zloženia uvedených uchádzačov. Okrem toho tvrdili, že došlo k manipulácii „vzorca hodnotenia finančných podmienok“, ktorý ÚHVT použil na účely vyhodnotenia finančných ponúk, a zopakovali tvrdenia uvedené v ich predošlých listoch.
27 Listom z 15. septembra 2011 adresovaným žalobkyniam ÚHVT poukázal na odôvodnenie uvedené v spornom liste a v liste z 26. augusta 2011, ktoré považoval za dostatočné. Napriek tomu vyjadril pripravenosť poskytnúť dodatočné informácie o finančných kritériách a poskytol porovnávaciu tabuľku. Pokiaľ ide o ním použitý „vzorec hodnotenia finančných podmienok“, ÚHVT žalobkyniam uviedol, že tento vzorec bol založený na pracovnej hypotéze a jeho premenné záviseli od situácie na ÚHVT v okamihu vypracúvania kritérií pre zadanie zákazky.
28 Listom zo 16. septembra 2011 adresovaným ÚHVT žalobkyne zopakovali svoje výhrady, spochybnili vysvetlenie poskytnuté vo vzťahu k použitiu „vzorca hodnotenia finančných podmienok“ na základe pracovnej hypotézy, namietali proti výsledkom verejného obstarávania AO/029/10 a požiadali ÚHVT o prehodnotenie jeho stanoviska.
Konanie a návrhy účastníkov konania
29 Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. októbra 2011 podali túto žalobu.
30 Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie o zadaní zákazky doručené sporným listom v časti odmietajúcej ponuku žalobkyne v prvom rade,
– zrušil všetky ďalšie súvisiace rozhodnutia ÚHVT vrátane rozhodnutí, ktoré zadávajú predmetnú zákazku uchádzačom vyhodnoteným ako prvý až tretí v poradí v mechanizme „zostupného poradia“,
– uložil ÚHVT povinnosť zaplatiť 67 500 000 eur ako náhradu škody spôsobenej žalobkyniam predmetným verejným obstarávaním,
– uložil ÚHVT povinnosť zaplatiť 6 750 000 eur ako náhradu škody spôsobenej žalobkyniam z dôvodu straty obchodnej príležitosti a poškodenia ich povesti a dôveryhodnosti,
– zaviazal ÚHVT na náhradu trov konania.
31 Na podporu svojich nárokov žalobkyne predkladajú tri žalobné dôvody, sčasti rozdelené na viacero zložiek. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia podľa článku 100 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách zo strany ÚHVT tým, že poskytol žalobkyniam nedostatočné informácie a vysvetlenia vo vzťahu k dôvodom, ktoré viedli verejného obstarávateľa k prijatiu rozhodnutia o zadaní zákazky. Druhý žalobný dôvod je založený na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach týkajúcich sa najmä použitia kritérií zadania zákazky, ktoré boli nové alebo neznáme a v rozpore so súťažnými podkladmi a neboli dostatočne objasnené (prvá časť), použitia chybného vzorca hodnotenia finančných kritérií, ktoré viedlo k nezrovnalostiam (druhá časť) a jeho manipulácie vybranými uchádzačmi (tretia časť), rovnako ako aj zmeny predmetu zákazky (štvrtá časť). Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, najmä z dôvodu nevylúčenia tých vybraných uchádzačov, ktorí majú konflikt záujmov, článku 93 ods. 1 písm. f), článkov 94 a 96 nariadenia o rozpočtových pravidlách, článkov 133a a 134b nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145) a zásady „riadnej správy vecí verejných“.
32 Samostatným podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 31. januára 2012 ÚHVT vzniesol námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu proti žalobe o neplatnosť a žalobe o náhradu škody. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k tejto námietke 26. apríla 2012.
33 Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, ÚHVT navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu o neplatnosť a žalobu o náhradu škody ako zjavne neprípustné,
– zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.
34 Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyne zdôraznili svoje návrhy prednesené v žalobe a Všeobecnému súdu navrhli, aby zamietol námietku neprípustnosti a pristúpil k preskúmaniu merita sporu.
Právny stav
A – Úvodné pripomienky
35 Na základe článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. V súlade s odsekom 3 toho istého článku sa vec ďalej prejednáva ústne, pokiaľ nerozhodne inak.
36 Podľa článku 114 ods. 4 rokovacieho poriadku Všeobecný súd rozhodne o žiadosti samostatne alebo rozhodnutie o nej spojí na spoločné konanie o veci samej. V tomto prípade Všeobecný súd zastáva názor, že spis poskytuje dostatok informácií na to, aby o uvedenej námietke mohol rozhodnúť. Preto nie je nevyhnutné otvárať ústnu časť konania.
B – O prípustnosti žaloby o neplatnosť
1. Tvrdenia účastníkov konania
37 V rámci svojej námietky neprípustnosti ÚHVT uvádza tri dôvody neprípustnosti žaloby o neplatnosť. Po prvé súdny prostriedok nápravy bol podaný predčasne. Podľa ÚHVT je začatie správneho konania pred Komisiou podľa článku 122 ods. 3 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 povinnou etapou pred podaním žaloby súdu Únie. Keďže v tomto prípade bola žaloba podaná pred uplynutím lehoty stanovenej uvedeným článkom, je predčasná, a teda neprípustná. To isté platí pre prípad, ak by sa kontrola v správnom konaní zo strany Komisie mala považovať za fakultatívnu, pretože v tomto prípade žalobkyne v skutočnosti podali sťažnosť na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009. Po druhé, subsidiárne, ÚHVT zastáva názor, že nemá pasívnu legitimáciu, keďže po skončení správneho konania podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 má byť žaloba podaná na Komisiu. Po tretie, subsidiárne k tomuto návrhu, ÚHVT uvádza, že Všeobecný súd nemá právomoc na prejednanie žaloby. Ak by sa aj predpokladalo, že kontrola, ktorú má Komisia vykonať na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 je len fakultatívna, sťažnosť a žaloba podané na Komisiu a Všeobecný súd sú založené na rovnakých skutkových okolnostiach a sledujú rovnaké ciele, čiže sťažnosť, ktorá bola podaná skôr, má prednosť pred súdnym prostriedkom nápravy. Súdny prostriedok nápravy by mal byť teda vyhlásený za neprípustný ratione temporis.
38 Na úvod ÚHVT tvrdí, že článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 treba vykladať v spojení s článkom 263 druhým odsekom ZFEÚ. V súlade s príslušnými rozpočtovými pravidlami je rozhodnutie o zadaní spornej zákazky aktom predsedu ÚHVT. V tomto prípade predseda ÚHVT delegoval svoju právomoc správneho orgánu podpredsedovi ÚHVT, pánovi Archambeauovi, ktorý podpísal rozhodnutie o zadaní zákazky. Okrem toho odkaz, uvedený v bode VI.4.1 oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania, na článok 118 nariadenia č. 40/94 treba chápať ako odkaz na článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009.
39 Pokiaľ ide o prvý dôvod neprípustnosti vyvodzovaný z predčasnosti žaloby o neplatnosť, ÚHVT po prvé uvádza, že vedenie správneho konania pred Komisiou na základe článku 122 ods. 3 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 je povinnou predchádzajúcou podmienkou pre podanie súdneho prostriedku nápravy. Na to, aby bola prípustná, musí byť teda žaloba podaná po ukončení tohto správneho konania. Po druhé ÚHVT tvrdí, že ak by aj bolo správne konanie podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 považované za fakultatívne, súdny prostriedok nápravy by napriek tomu bol predčasný z toho dôvodu, že žalobkyne dobrovoľne začali správne konanie podľa tohto ustanovenia.
40 ÚHVT pripomína, že 29. augusta 2011 žalobkyne podali Komisii sťažnosť proti rozhodnutiu o zadaní zákazky prijatému na záver verejného obstarávania AO/029/10 a že v súlade s článkom 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 Komisia mohla prijať v tomto ohľade rozhodnutie až do 29. novembra 2011. Podľa článku 122 ods. 3 toho istého nariadenia by neexistencia formálneho rozhodnutia Komisie bola považovaná za rovnocennú zamietnutiu sťažnosti (uznesenia Súdu prvého stupňa z 9. júla 2009, infeurope/Komisia, T‑176/08 a T‑188/08, neuverejnené v Zbierke, body 38 a 39 prvého uznesenia a body 34 a 35 druhého uznesenia), čiže lehota pre podanie žaloby na základe článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ proti tomuto rozhodnutiu o implicitnom zamietnutí sťažnosti by začala plynúť 29. novembra 2011.
41 ÚHVT uvádza, že článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 treba vykladať tiež vo svetle článku 263 piateho odseku ZFEÚ, ktorý upravuje odchýlku pre úrady a agentúry Únie, pokiaľ ide o priame preskúmavanie zákonnosti ich aktov súdmi Únie. Podľa ÚHVT v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie treba osobitné podmienky v zmysle článku 263 piateho odseku ZFEÚ chápať tak, že sa týkajú postupov preskúmavania zákonnosti, ktoré sú povinné alebo fakultatívne vzhľadom na etapy predpokladané pre podanie žaloby súdom Únie. Ak sú tieto osobitné podmienky, tak ako tie upravené článkom 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, povinné, musia byť nevyhnutne pred podaním takej žaloby oprávnenou osobou dodržané.
42 Podľa ÚHVT je správne konanie podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 povinné, čiže nemožno v jeho priebehu začať žiadne súdne konanie. Táto povinnosť je odôvodnená zásadami hospodárnosti konania a účinnej súdnej ochrany, ktoré požadujú „pevný“ zásah Komisie v krátkej dobe, bez nákladov pre účastníkov. Všeobecný súd uznal, na strane jednej, že preskúmavanie v správnom konaní zo strany Komisie v zmysle tohto ustanovenia predstavuje predbežnú podmienku pre podanie žaloby na súd Únie (pozri uznesenia infeurope/Komisia, už citované v bode 40 vyššie, bod 38 prvého uznesenia a 34 druhého uznesenia a citovanú judikatúru) a na strane druhej, že uvedené ustanovenie zavádza mechanizmus kontroly zákonnosti aktov predsedu ÚHVT najmä vo veci verejného obstarávania, vo vzťahu ku ktorým právo Únie nepredpokladá preskúmanie zákonnosti iným orgánom (pozri uznesenia infeurope/Komisia, už citované v bode 40 vyššie, bod 37 prvého uznesenia a 32 druhého uznesenia a citovaná judikatúra). ÚHVT v zásade uvádza, že nie je relevantné to, že táto judikatúra pochádza z obdobia, kedy bol ešte účinný článok 230 ES, ktorý nijako osobitne neodkazoval na žaloby o neplatnosť rozhodnutí úradov a agentúr, ktorých prípustnosť bola uznaná práve judikatúrou, ako je kodifikovaná článkom 263 ZFEÚ.
43 ÚHVT z vyššie uvedeného vyvodzuje záver, že žaloba o neplatnosť podaná na základe článku 263 ZFEÚ je neprípustná, keďže z nej vyplýva obchádzanie osobitných a povinných podmienok stanovených článkom 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, ktoré sa vyslovene spomínajú v bode VI.4.2 oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania a ktoré žalobkyne využili pri podaní svojej sťažnosti 29. augusta 2011. ÚHVT pripomína, že táto žaloba bola podaná 21. októbra 2011, teda pred koncom správneho konania pred Komisiou, ktoré mohlo trvať až do 29. novembra 2011.
44 Podľa ÚHVT, ak by sa aj predpokladalo, že správne konanie podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 treba považovať za fakultatívne – čo tak nie je – žaloba o neplatnosť je napriek tomu neprípustná, pretože bola podaná predčasne. V tomto prípade totiž je táto údajná fakultatívna povaha irelevantná, pretože žalobkyne sa dobrovoľne rozhodli využiť túto cestu podania žaloby a, okrem iného, nečakať na rozhodnutie Komisie ukončujúce toto správne konanie predtým, než podajú súdny prostriedok nápravy. Preto je žaloba o neplatnosť neprípustná bez ohľadu na povinnú alebo fakultatívnu povahu prieskumu vykonávaného Komisiou v správnom konaní vzhľadom na to, že v dvoch prípadoch bola žaloba podaná pred ukončením správneho konania predpokladaného na tento účel.
45 Pokiaľ ide o druhý dôvod neprípustnosti vyvodzovaný z nedostatku pasívnej legitimácie na strane ÚHVT, ÚVHT pripomína, že v súlade s judikatúrou Všeobecného súdu (pozri uznesenia infeurope/Komisia, už citované v bode 40 vyššie, bod 39 prvého uznesenia a 35 druhého uznesenia a citovanú judikatúru) mali žalobkyne podať žalobu o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti Komisiou a nie proti rozhodnutiu ÚHVT o zadaní zákazky, čiže žaloba o neplatnosť by mala byť v každom prípade vyhlásená za neprípustnú.
46 Pokiaľ ide o tretí dôvod neprípustnosti vyvodzovaný z nedostatku právomoci Všeobecného súdu, ÚHVT v zásade uvádza, že prieskum zákonnosti vykonávaný Komisiou na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 je založený na rovnakých skutkových okolnostiach, ako sú skutkové okolnosti, ktoré sú predmetom súdneho konania pred Všeobecným súdom na základe článku 263 ZFEÚ a že sleduje rovnaké ciele ako uvedené súdne konanie. Okrem toho Všeobecný súd rozhodol, že normotvorca Únie nezamýšľal správne konania podľa článku 122 toho istého nariadenia tak, že by mali poskytovať osobám opravný prostriedok, ktorý by bol alternatívou k opravnému prostriedku pred súdmi Únie na účely ochrany ich záujmov (pozri uznesenia infeurope/Komisia, už citované v bode 40 vyššie, bod 38 prvého uznesenia a 34 druhého uznesenia a citovanú judikatúru).
47 ÚHVT z toho vyvodzuje, že ak by aj nebol postup upravený v článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 povinný, uvedený postup „nahrádza“ postup pred súdmi Únie. Na rozdiel od konania pred Európskym ombudsmanom by si totiž žalobca mohol vybrať spomedzi dvoch dostupných opravných prostriedkov ten, ktorý môže slúžiť jeho záujmom najlepšie. Keď je už však záverom jedného z týchto dvoch konaní o opravných prostriedkoch vydané rozhodnutie, druhý opravný prostriedok je vylúčený. Podľa ÚHVT vzhľadom na to, že v tomto prípade žalobkyne podali sťažnosť Komisii podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 pred podaním opravného prostriedku podľa článku 263 ZFEÚ, tento neskôr uvedený opravný prostriedok už nie je dostupný a je potrebné vyhlásiť ho za neprípustný z toho dôvodu, že Všeobecný súd nemá z hľadiska časovej pôsobnosti právomoc ho prejednávať.
48 Žalobkyne navrhujú námietku neprípustnosti zamietnuť. Namietajú, na strane jednej, proti uplatniteľnosti článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 na túto vec a, na strane druhej, proti predčasnej povahe ich žaloby, povinnej povahe predchádzajúceho konania pred Komisiou, nedostatku pasívnej legitimácie ÚHVT, rovnako ako aj nedostatku právomoci Všeobecného súdu.
2. O právomoci súdu Únie na prejednanie žalôb smerujúcich proti aktom ÚHVT
49 Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr tretí dôvod neprípustnosti, konkrétne otázku, či – nezávisle od významu ustanovení článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 – má súd Únie právomoc na prejednanie žalôb smerujúcich proti aktom ÚHVT.
50 V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 263 prvý odsek druhá veta ZFEÚ, ktorý bol doplnený Lisabonskou zmluvou a nadobudol účinnosť 1. decembra 2009, zavádza nové ustanovenie primárneho práva, na základe ktorého súd Únie „preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám“. Toto ustanovenie je určené na vyplnenie dôležitej medzery textu predchádzajúcej verzie tohto článku, konkrétne článku 230 prvého odseku ES, a teda v systéme prostriedkov nápravy kodifikovaných v Zmluve tým, že okrem podania žaloby proti aktom inštitúcií Únie v zmysle článku 13 ZEÚ výslovne umožnil podanie žaloby súdu Únie proti právne záväzným aktom jej orgánov, úradov alebo agentúr (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 8. októbra 2008, Sogelma/AER, T‑411/06, Zb. s. II‑2771, bod 33 a nasl., najmä bod 36, ktorý odkazuje na rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339).
51 Treba konštatovať, že na základe článku 115 ods. 1 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 ÚHVT predstavuje orgán Únie v zmysle článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ.
52 V dôsledku toho má Všeobecný súd právomoc prejednávať žaloby podané proti aktom ÚHVT, vrátane aktov jeho predsedu v záležitostiach verejného obstarávania, ktoré vyvolávajú právne účinky voči tretím stranám.
3. Rozsah pôsobnosti článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009
53 Po druhé je potrebné posúdiť, či, a prípadne v akom rozsahu, je táto súdna právomoc obmedzená alebo modifikovaná článkom 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009.
54 V tomto ohľade treba uviesť, že pod nadpisom „Kontrola zákonnosti“ článok 122 ods. 1 toho istého nariadenia uvádza, že „Komisia kontroluje zákonnosť tých úkonov predsedu [ÚHVT], pre ktoré právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu kontrolu zákonnosti iným orgánom“. Rozsah pôsobnosti uvedeného ustanovenia je teda výslovne podmienený neexistenciou kontroly zákonnosti aktov predsedu ÚHVT iným orgánom. Všeobecný súd ako súdny orgán Súdneho dvora Európskej únie podľa článku 19 ods. 1 prvej vety ZEÚ však predstavuje taký „iný orgán“, keďže vykonáva preskúmavanie zákonnosti v súlade s článkom 263 prvým odsekom druhou vetou ZFEÚ.
55 Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí ÚHVT, tento prípad nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, a teda že najmä nie je uplatniteľný odsek 3 druhá veta tohto článku, podľa ktorej „takéto hlásenie Komisii sa uskutoční do jedného mesiaca odo dňa, keď s[a]príslušná strana prvýkrát [dozvedela o takom akte]“. ÚHVT teda nemôže tvrdiť, že či už podanie sťažnosti Komisii proti aktu predsedu ÚHVT, alebo vedenie správneho konania v tomto zmysle, alebo prípadné výslovné či implicitné rozhodnutie Komisie o uvedenej sťažnosti by v akejkoľvek podobe predstavovalo povinné predbežné podmienky, ba dokonca podmieňovalo prípustnosť žaloby podanej na súd Únie proti takému aktu na základe článku 263 prvého odseku druhej vety a článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.
56 Toto hodnotenie je potvrdené teleologickým výkladom článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009. Keď totiž text pravidiel primárneho práva upravujúcich systém súdnej ochrany Zmluvy ešte trpel medzerou uvedenou v bode 50 vyššie, uznanie úlohy Komisie pri kontrole zákonnosti, tak ako je upravená v článku 122 uvedeného nariadenia, reagovalo na potrebu vnímanú normotvorcom Únie umožniť rozhodovanie Komisie tak, aby mohli byť akty prijaté úradmi alebo agentúrami Únie, prinajmenšom nepriamo, podrobené opravnému prostriedku pred súdom Únie. Formulácia „úkon[y]…, pre ktoré právo Spoločenstva nestanovuje žiadnu kontrolu zákonnosti iným orgánom“ teda potvrdzuje, že išlo o to zveriť Komisii zvyškovú a subsidiárnu právomoc prieskumu na účely zabezpečenia prístupu k súdu Únie prinajmenšom prostredníctvom výslovného alebo implicitného rozhodnutia Komisie v zmysle článku 122 ods. 3 tretej a štvrtej vety nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009. Najneskôr od nadobudnutia účinnosti článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ však tento cieľ stratil svoj dôvod existencie a nemal by odôvodňovať údajnú povinnosť postupu podľa článku 122 uvedeného nariadenia ako etapy predchádzajúcej predloženiu veci súdu Únie.
57 Na podporu svojej námietky neprípustnosti však ÚHVT tvrdí, že od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy treba článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 vykladať tiež vo svetle článku 263 piateho odseku ZFEÚ, podľa ktorého „právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči nim“.
58 Treba však pripomenúť, že z dôvodov vysvetlených v bode 55 vyššie je v tomto prípade článok 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 neuplatniteľný, takže kritériá, ktoré sú v ňom upravené nemožno považovať za „osobitné podmienky a úpravy“ v zmysle článku 263 piateho odseku ZFEÚ.
59 V každom prípade článok 263 piaty odsek ZFEÚ nie je takej povahy, aby spochybnil súdnu právomoc Všeobecného súdu, ako je zakotvená v článku 263 prvom odseku druhej vete ZFEÚ (pozri body 49 a 52 vyššie). Akýkoľvek opačný výklad by totiž mohol ohroziť jasné rozdelenie, na strane jednej, zákonodarnej a výkonnej moci, a na strane druhej, zákonodarnej moci, z ktorého vychádzajú články 13 ZEÚ až 19 ZEÚ, rovnako ako aj povinnosť súdu Únie zabezpečiť „dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“ ako to požaduje článok 19 ods. 1 druhá veta ZEÚ. Je to tak o to viac, že znenie článku 122 ods. 2 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, podľa ktorého Komisia „vyžaduje zmenu alebo anulovanie všetkých protiprávnych [aktov] uvedených v odseku 1“, predpokladá zo strany tejto inštitúcie konštatovanie protiprávnosti, a preto skutočné posúdenie zákonnosti aktov predsedu ÚHVT, obdobne ako v prípade posúdenia súdom. Rovnako časť odseku 3 prvej vety uvedeného článku, podľa ktorej „členské štáty a každá priamo a osobne zainteresovaná osoba môže oznámiť Komisii každý [akt]… s tým, aby Komisia preskúmala zákonnosť takéhoto počínania“, preukazuje, že normotvorca Únie mal v úmysle zveriť Komisii právomoc kontroly, ktorá je obdobná právomoci súdu na základe článku 230 druhého a štvrtého odseku ES. Hoci z hľadiska uvedeného normotvorcu v okamihu prijatia článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 ešte mohlo ísť o to, že taká právomoc kontroly zákonnosti prenesená na Komisiu vypĺňa prípadnú medzeru v systéme súdnej ochrany podľa Zmluvy, uvedená právomoc v každom prípade stratila dôvod existencie po nadobudnutí účinnosti článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ (pozri bod 56 vyššie).
60 Okrem toho z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 263 piaty odsek ZFEÚ sa netýka takých prípadov, ako sú prípady uvedené v článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, ktorý priznáva právomoc kontroly zákonnosti aktov úradov alebo agentúr Únie externej inštitúcii. Naopak, kritériá „osobitných podmienok a úprav“ v zmysle článku 263 piateho odseku ZFEÚ treba vykladať tak, že zo strany uvedeného orgánu, úradu alebo inštitúcie odkazujú na zavedenie čisto interných podmienok a úprav predchádzajúcich súdnemu prostriedku nápravy a upravujúcich najmä fungovanie systému interného dohľadu alebo priebeh konania na mimosúdne riešenie sporov na účely prípravy vedenia sporu pred súdmi Únie alebo na účely vyhnutia sa takémuto sporu. Takto v záležitostiach verejného obstarávania články 33 a 34 rozhodnutia Európskej centrálnej banky z 3. júla 2007 ustanovujúce pravidlá obstarávania (Ú. v. EÚ L 184, s. 34) upravujú predchádzajúce interné konanie o opravnom prostriedku pred Orgánom pre preskúmanie obstarávania (Procurement Review Body) pričom uznávajú výlučnú a autonómnu právomoc Súdneho dvora pre rozhodovanie sporov vzniknutých medzi Európskou centrálnou bankou a (ECB) a uchádzačom.
61 Napokon, pokiaľ sa ÚHVT na podporu svojej námietky dovoláva neprípustnosti uznesení infeurope/Komisia (už citované v bode 40 vyššie, body 37 a 38 prvého uznesenia a body 33 a 34 druhého uznesenia), z ktorých v zásade vyvodzuje, že stanovenie lehoty, článkom 118 ods. 3 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 122 ods. 3 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009), pre podanie opravného prostriedku Komisii v správnom konaní osvedčuje povinnosť takého správneho konania predchádzajúceho podaniu žaloby súdu Únie na základe článku 230 ES, stačí uviesť, že táto časovo predchádzajúca judikatúra sa stala obsolentnou nadobudnutím účinnosti článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ (pozri body 49 a 52 vyššie).
62 Za týchto podmienok treba tiež odmietnuť hlavný argument ÚHVT, podľa ktorého začatie správneho konania podľa článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 predstavuje povinnú predchádzajúcu podmienku pre podanie žaloby na Všeobecný súd, a preto podmienku prípustnosti uvedenej žaloby.
4. O relevantnosti skutočnosti, že žalobkyne začali konanie na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009
63 ÚHVT v zásade tvrdí, že vzhľadom na to, že žalobkyne dobrovoľne začali správne konanie na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009 tým, že predniesli svojím listom z 29. augusta 2011 Komisii sťažnosť, mali počkať na výsledok tohto konania predtým, ako podali súdny prostriedok nápravy, ktorý navyše mal smerovať proti konečnému rozhodnutiu Komisie. Žalobkyne zas tvrdia, že takú sťažnosť podali v súlade s článkom 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009.
64 V tomto prípade nie je nevyhnutné odpovedať na otázku, či list žalobkýň z 29. augusta 2011 predstavoval sťažnosť v zmysle článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009. Ak by sa aj predpokladalo, že áno, z výkladu v bodoch 49 až 62 vyššie vyplýva, že začatie konania o sťažnosti pred Komisiou nemôže mať ten následok, aby žalobkyniam zabránil v lehotách upravených v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ v podaní žaloby proti takému rozhodnutiu o zadaní zákazky, aké bolo oznámené sporným listom. Okrem odvolávania sa na znenie článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, ktorý je v tomto prípade neuplatniteľný (pozri bod 55 vyššie) a obsolentnú judikatúru vyplývajúcu z uznesení infeurope/Komisia (už citované v bode 40 vyššie) sa totiž ÚHVT neopiera o žiaden právny základ takéhoto obmedzenia práva žalobkýň na účinný súdny prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie (Ú. v. ES C 83, s. 389). Naopak, vzhľadom na výklad v bodoch 49 až 62 vyššie by žalobkyne boli vystavené značnému riziku preklúzie práva na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu ÚHVT, ak by sa obmedzili na vedenie svojho sporu pred Komisiou.
65 V dôsledku toho nemôže mať samotná skutočnosť, že žalobkyne sa usilovali trvať vo svojom liste z 29. augusta 2011 na vyšetrení ich sťažnosti zo 4. marca 2011 Komisiou za následok neprípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorú podali na Všeobecný súd v súlade s ustanoveniami článku 263 ZFEÚ.
5. Dôsledky pre posúdenie uvádzaných dôvodov neprípustnosti
66 Vzhľadom na analýzu v bodoch 49 až 62 vyššie Všeobecný súd konštatuje, že žaloba žalobkýň v časti návrhu na určenie neplatnosti nebola ani predčasná, ani neprípustná a že prvý dôvod neprípustnosti treba odmietnuť. To isté platí o druhom a treťom dôvode neprípustnosti, keďže súdna právomoc Všeobecného súdu tak z hľadiska merita veci, ako aj časovej pôsobnosti vyplýva priamo z článku 263 prvého odseku druhej vety ZFEÚ, a nie iba nepriamo z článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009, ktorý z dôvodu svojej neuplatniteľnosti nemôže uvedenú právomoc obmedzovať. Z toho tiež vyplýva, že v tomto spore má ÚHVT pasívnu legitimáciu a že prípustnosť žaloby o neplatnosť nezávisí od predchádzajúceho prostriedku nápravy v správnom konaní vedenom pred Komisiou na základe článku 122 toho istého nariadenia.
67 V dôsledku toho treba námietku neprípustnosti v rozsahu, v akom sa týka žaloby o neplatnosť, zamietnuť.
C – O prípustnosti žaloby na náhradu škody
68 ÚHVT zastáva názor, že z dôvodu neprípustnosti žaloby o neplatnosť musí byť žaloba na náhradu škody tiež vyhlásená za neprípustnú. Subsidiárne ÚHVT navrhuje, aby bola žaloba na náhradu škody vyhlásená za neprípustnú alebo zjavne bez akéhokoľvek právneho základu, a to na základe článku 111 rokovacieho poriadku z dôvodu nedodržania požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Tým, že opomína prinajmenšom stručne opísať žalobné dôvody alebo právne argumenty, na ktorých sú založené návrhy na náhradu škody, totiž žaloba nespĺňa požiadavku, podľa ktorej musí s dostatočnou presnosťou uvádzať povahu a význam škody. Konkrétne, v rámci žaloby žalobkyne nepredložili nijaký dôkaz údajného protiprávneho správania a dostatočne presne nevysvetlili súvislosť medzi uvedeným správaním a údajne utrpenou škodou.
69 Žalobkyne namietajú, že ich žaloba na náhradu škody je prípustná.
70 V prvom rade stačí uviesť, že vzhľadom na analýzu v bodoch 49 až 68 vyššie treba zamietnuť hlavný argument ÚHVT, podľa ktorého neprípustnosť žaloby na náhradu škody vyplýva bezprostredne z neprípustnosti žaloby o neplatnosť.
71 V druhom rade, pokiaľ ide o subsidiárny argument vyvodzovaný z nedodržania požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, treba pripomenúť, že na základe článku 21 prvého odseku v spojení s článkom 53 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prijateľná, potrebné, aby z textu jej samotnej vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súvislým a pochopiteľným spôsobom. Konkrétnejšie, na splnenie týchto požiadaviek musí žaloba o náhradu škody údajne spôsobenej inštitúciou Únie obsahovať skutočnosti, ktoré umožňujú identifikovať konanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním a škodou, ktorú ako tvrdí, utrpel, ako aj povahu a rozsah tejto škody (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada, T‑16/04, Zb. s. II‑211, bod 132 a citovaná judikatúra).
72 V tomto prípade však ÚHVT netvrdí, že by žalobkyne vo svojej žalobe nesplnili tieto formálne náležitosti, keďže žaloba obsahuje dostatok informácií umožňujúcich označiť údajne protiprávne konanie vytýkané ÚHVT, dôvody, pre ktoré žalobkyne zastávajú názor, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto správaním a škodami, ktoré údajne utrpeli, rovnako ako aj povahu a rozsah tejto škody. Bez toho, aby sa predvídal výsledok posúdenia dôvodnosti žaloby na náhradu škody, treba uviesť, že žalobkyne tieto informácie obšírne vysvetľujú v bodoch 126 až 155 svojej žaloby, v osobitnej časti nazvanej „Náhrada škody“ a opierajú sa o žalobné dôvody neplatnosti uvedené na podporu ich žaloby o neplatnosť (body 126, 133 až 136 a 140), keď vysvetľujú existenciu príčinnej súvislosti (bod 137) a uvádzajú povahu a rozsah údajnej škody, ktorá mala byť výsledkom protiprávneho konania (body 139 a 141 až 148 týkajúce sa straty trhov a body 150 až 155). V tomto prípade teda, na rozdiel od toho, čo uvádza ÚHVT, Všeobecný súd nemusí vyhľadávať a identifikovať spomedzi rozličných žalobných dôvodov uvedených na podporu žaloby o neplatnosť ten alebo tie, ktoré majú žalobkyne v úmysle využiť ako žalobné dôvody predstavujúce základ žaloby o náhradu škody, či dokonca domýšľať si a overovať existenciu prípadnej príčinnej súvislosti medzi správaním alebo správaniami uvádzanými v tomto žalobnom dôvode či žalobných dôvodoch a údajnou škodou (pozri v tomto zmysle uznesenie Všeobecného súdu z 11. januára 2012, Ben Ali/Rada, T‑301/11, bod 72 a nasl.), čo by mohlo odôvodniť zamietnutie uvedenej žaloby na náhradu škody ako neprípustnej na základe článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.
73 V treťom rade, v tejto veci ÚHVT neuviedol dôvody, pre ktoré zastáva názor, že návrhy smerujúce k náhrade škody sú zjavne bez akéhokoľvek právneho základu, v zmysle článku 111 rokovacieho poriadku, a teda tento argument treba rovnako zamietnuť. V každom prípade pri neexistencii obrany ÚHVT v tomto ohľade, vrátane obrany týkajúcej sa údajného protiprávneho konania ÚHVT, nie je v tomto štádiu Všeobecný súd schopný s konečnou platnosťou rozhodnúť o dôvodnosti rozličných žalobných dôvodov neplatnosti predkladaných žalobkyňami (pozri bod 31 vyššie).
74 Dôvody neprípustnosti predkladané ÚHVT voči žalobe o náhradu škody teda treba v celosti odmietnuť.
75 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba o neplatnosť a žaloba na náhradu škody sú prípustné a že námietku neprípustnosti vznesenú ÚHVT treba zamietnuť.
O trovách
76 O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)
nariadil:
1. Námietka neprípustnosti sa zamieta.
2. O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.
V Luxemburgu 12. septembra 2013
Obsah
Právny rámec
A – Všeobecné ustanovenia
B – Nariadenie CB‑3‑09 ÚHVT
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
A – Úvodné pripomienky
B – O prípustnosti žaloby o neplatnosť
1. Tvrdenia účastníkov konania
2. O právomoci súdu Únie na prejednanie žalôb smerujúcich proti aktom ÚHVT
3. Rozsah pôsobnosti článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009
4. O relevantnosti skutočnosti, že žalobkyne začali konanie na základe článku 122 nariadenia o ochranných známkach č. 207/2009
5. Dôsledky pre posúdenie uvádzaných dôvodov neprípustnosti
C – O prípustnosti žaloby na náhradu škody
O trovách